Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/71/2014 z 4. 4. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 4. apríla 2016, sp. zn. 1Sžso/71/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:1013201516.1 Najvyšší súd | 1Sžso/71/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:1013201516.1 | 2016-04-04 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 138 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d5bd55a3-ecc4-4852-84be-7d51c06969f5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201516.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/71/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201516
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013201516.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci
žalobcu: L.. F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX, XXX XX V., občan Slovenskej republiky, zast.:
Mgr. Kristínou Grausovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Františkánske námestie č. 3,
811 01 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813
63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. mája 2014 č. k. 6S/202/2013-39, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. mája 2014 č. k.
6S/202/2013-39 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: 1139-3/2013-BA z 29.07.2013 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie“
- č. l. 4) žalovaná ako odvolací správny orgán s poukazom na § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z. z.“) zmenila postupom
v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Bratislava č.: 700-0212548909-GC04/09 z 15. októbra 2009 (ďalej na účely rozsudku len
„prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) tak, že sa vypúšťa text:
„...§ 152a zákona v znení neskorších predpisov...“.
V ostatnom prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Podľa § 179 ods. 1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec do
pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v druhom stupni vo veciach, o ktorých rozhodovať v prvom stupni
patrí do pôsobnosti pobočky.
Podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán
rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

2. Prostredníctvom prvostupňového rozhodnutia bolo žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe
(ďalej na účely rozsudku len „SZČO“) predpísané za obdobie roku 2008 poistné
- na nemocenské poistenie v sume 341,94 €,
- na starobné poistenie spolu s príspevkami v sume 1.398,32 €,
- invalidné poistenie v sume 466,26 € a
- do rezervného fondu solidarity v sume 369,06 € (ďalej na účely rozsudku len „poistné“),



t. j. spolu v celkovej výške 2.575,58 €.

3. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaná tiež zaoberala s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa
vyhodnotenia právnych dôsledkov na vyrubené poistné počas prechodu žalobcu od samostatného
výkonu advokácie po poskytovanie právnych služieb cez obchodnú spoločnosť RASLEGAL, s.r.o. (vznik
od 01.01.2008), v ktorej sa žalobca stal jediným spoločníkom aj konateľom.

4. S poukazom na ustanovenia § 21 ods. 1, § 128 ods. 1 písm. c), odsek 2 písm. c), odsek 11 písm.
b), § 138 ods. 7, § 143 ods. 1 a § 144 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. žalovaná vyslovila právny názor,
že podľa právneho stavu platného ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia žalobca ako povinne
nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená SZČO poistné za obdobie roku 2008 neuhradil
vôbec, čo bolo právnym dôvodom na predpísanie poistného prvostupňovým rozhodnutím.
Tento právny stav sa mal podľa žalovanej vytvoriť nižšie uvedenými rozsudkami Krajského súdu v
Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

5. K spomenutým rozsudkom následne žalovaná konštatovala, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.
k. 4S 201/2009-82 z 08. júla 2011 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č.: 0210000003-GC09/09 zo 16. marca 2009 v
spojení s rozhodnutím žalovanej č.: 322-3744-GC-09/2009 zo 06. augusta 2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 9Sžso/7/2012 z 24. apríla 2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť 04. júna 2013, potvrdil vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave.

6. Čo sa týka zmeny časti výroku prvostupňového rozhodnutia, k tomu žalovaná pristúpila na základe
zistenia nutnosti ho pozmeniť z dôvodu výskytu formálneho nedostatku, ktorý ale nemá vplyv na výšku
predpísaného poistného.
Záverom žalovaná uviedla, že berie na vedomie, že žalobca dňa 29. apríla 2010, t. j. po vydaní
prvostupňového rozhodnutia, uhradil dlžné poistné za rok 2008 v sume 2.575,58 € a predpísanú sumu
nebude od žalobcu vymáhať.

II.
Konanie na prvostupňovom súde
A)
7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa 13.08.2013.

8. Žalobca najmä požadoval, aby príslušný súd v súlade s ustanovením § 109 ods. 2 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil súdny prieskum až do skončenia konania prebiehajúceho na
Ústavnom súde Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, kde sa domáha zrušenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
24.04.2013 vo veci vedenej pod sp. zn. 9Sžso/7/2012.
Uvedený návrh vzal dňa 26.03.2014 späť (č. l. 34).

9. Súčasne žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.02.2013, a to
v právnych veciach evidovaných pod sp. zn. II. ÚS/63/2012 a sp. zn. II. ÚS 426/2012, pričom uviedol,
že aj v tomto prípade ide o skutkovo a právne porovnateľnú situáciu.
Pokiaľ ide o podrobnú žalobnú argumentáciu, upriamil pozornosť krajského súdu na vec vedenú pod
sp. zn. 4S/201/2009 a žiadal ju aj v tomto prípade zohľadniť. Rozhodnutie žalovaného považuje za
predčasné resp. nezákonné pre zánik jeho povinnej účasti na sociálnom poistení ku dňu 31.12.2007.

10. Záverom žalobca navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 250j ods. 2
písm. a) O.s.p. zrušil vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

11. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

B)
12. Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v
rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 250f ods. 1 O.s.p., keďže na tento postup boli splnené podmienky,
a jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.



Preto napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej
na ďalšie konanie.

13. Pri svojom rozhodovaní s prihliadnutím na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
Správneho poriadku, zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a zák. č. 461/2003 Z.
z. určil, že sporným bol výklad pojmov „mať oprávnenie“ na vykonávanie advokácie, resp. vymedzenie,
kedy dochádza k „zániku oprávnenia“ na vykonávanie advokácie, a to z toho hľadiska, či zmyslu
aplikovaných noriem a úmyslu zákonodarcu, i v kontexte ústavného poriadku Slovenskej republiky,
zodpovedá prístup, podľa ktorého je fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na výkon advokácie, každý
advokát zapísaný do zoznamu advokátov, už len z dôvodu jeho formálneho zápisu v zozname advokátov
(a prestáva takouto osobou byť iba jeho vyčiarknutím z tohto zoznamu), alebo je namieste taký výklad,
podľa ktorého takouto osobou nie je (alebo ňou prestáva byť) advokát, ktorý vo vlastnom mene nie
je oprávnený advokáciu vykonávať, hoci je zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou
advokátskou komorou.

14. Krajský súd k tejto otázke si osvojil právny názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky
(ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd“) v jeho náleze č. k. II. ÚS 426/2012-53 (ale obdobne aj
v náleze č. k. II. ÚS 63/2012-52) ústavný súd vyslovil názor, že [nasleduje citáciu relevantného textu
rozsudku krajského súdu]
„pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) je potrebné uprednostniť
výklad materiálny a dospieť k záveru, podľa ktorého „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie
advokácie“, je iba advokát, ktorý môže ako fyzická osoba pri samostatnom výkone advokácie skutočne
právne služby klientom poskytovať a prijímať za nich ako fyzická osoba aj odmenu. „Fyzickou
osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je teda iba advokát vykonávajúci advokáciu
samostatne a iba v prípade, ak nemá výkon advokácie pozastavený. Na tomto závere nič nemôže
zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát - konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným musí byť v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou zapísaný. Ako správne uviedol najvyšší súd -
tento zápis je podmienkou na to, aby mohol advokát v mene a na účet iného subjektu (spoločnosti
s ručením obmedzeným) advokáciu vykonávať. „Fyzickou osobou, ktorej oprávnenie na vykonávanie
advokácie zaniklo“, je preto každý advokát, ktorý vykonával advokáciu samostatne a následne začal
advokáciu vykonávať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože samostatne advokáciu
vykonávať v takom prípade už nie je oprávnený, čo vyplýva priamo zo zákona o advokácii. K tomuto
názoru dospel ústavný súd použitím metódy gramatického, logického, ale najmä systematického výkladu
sporných ustanovení zákona o sociálnom poistení v kontexte ustanovení zákona o advokácii.
Neobstojí preto ani názor najvyššieho súdu (vyslovený rozsudkom sp. zn. 7Sžso 27/2010 z 1 .júla
2010...), podľa ktorého na účely zákona o sociálnom poistení treba advokáta, zapísaného v zozname
advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou komorou, považovať za povinne nemocensky a povinne
dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či advokátsku
činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne konateľ právnickej osoby
poskytujúcej služby advokácie.
Takto formulovaný názor totiž vychádza iba z formalistického výkladu dotknutých ustanovení, ktorý
nezohľadňuje ich materiálnu podstatu, a tým ani zmysel a účel právnej úpravy.“

III.
Odvolanie žalovanej/stanoviská

15. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 18.07.2014 (č. l. 46) proti rozsudku prvostupňového súdu
žalovaná uviedla ako odvolací dôvod to, že krajský súd sa v predmetnom rozsudku nevysporiadal so
skutočnosťou, na ktorú poukázala žalovaná v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe zo
dňa 23. septembra 2013.

16. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky v krátkosti sumarizuje odvolacie námietky žalovanej:
- vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu
prvostupňový orgán rozhodol rozhodnutím č.: 705-0210000003-GC09/09 dňa 16. marca 2009,
- pri prieskume zákonnosti uvedeného prvostupňového rozhodnutia sa tak Krajský súd v Bratislave ako aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky (viď sp. zn. 9Sžso/7/2012 zo dňa 24. apríla 2013) stotožnili s právnym
názorom žalovanej,



- tiež zdôraznila, že uvedené právoplatné rozhodnutie je záväzné, nezmeniteľné a spôsobuje právne
účinky.

17. Záverom žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

18. Z vyjadrenia žalobcu zastúpeného právnou zástupkyňou (č. l. 51) zo dňa 22. augusta 2014 vyplýva,
že
úkon odvolania žalovanej považuje za ďalšiu manifestáciu jeho dlhoročného nezákonného postupu voči
jeho osobe vo forme úmyselného šikanózneho zásahu do jeho práv,
oba [vyššie uvedené v bode č. 14] nálezy Ústavného súdu z februára 2013, boli v ostatnom
období dokonca publikované v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu Slovenskej republiky ako
rozhodnutia zásadného významu,
voči rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.04.2013 č. k. 9Sžso/7/2012 žalobca
podal dňa 10.07.2013 ústavnú sťažnosť, o ktorej zatiaľ nebolo rozhodnuté.

19. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal pri vydaní odvolacieho súdu zohľadniť náhradu trov
odvolacieho konania vo vyčíslenej sume 284,08 €.

IV.
Právne názory odvolacieho súdu

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že
ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné, nakoľko Ústavný súd v svojej ďalšej judikačnej činnosti sa odklonil od svojej
doterajšej rozhodovacej praxe.

21. Najvyšší súd viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p. v svojej rozhodovacej praxi precedenčnými účinkami
rozhodnutí Ústavného súdu preto ďalej iba k tejto otázke si osvojil právny názor vyslovený Ústavným
súdom v jeho zatiaľ poslednom náleze č. k. II. ÚS 218/2012-53, v ktorom sa konajúci senát Ústavného
súdu podstatne a prekvapivým spôsobom, a to aj bez podstatnejšieho objasnenia, odchýlil (viď citovaná
v bode č. 9) od svojej doterajšej ustálenej judikatúry [nasleduje citáciu relevantného textu nálezu
Ústavného súdu]:
„Zo sťažovateľom predloženého rozsudku krajského súdu sp. zn. 6S 202/2013 z 30. mája 2014 vyplýva,
že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou ústavného súdu obsiahnutou v jeho
nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 a dospel k záveru, že sťažovateľ prestal
byť na účely zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činnou osobou v dôsledku zmeny
spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu na výkon prostredníctvom spoločnosti s ručením
obmedzeným. Označený rozsudok krajského súdu napadla odvolaním Sociálna poisťovňa, pričom zo
zistení ústavného súdu vyplynulo, že odvolacie konanie je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 1Sžso
71/2014, pričom o odvolaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Sžso/7/2012 porušil základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.04.2013, č. k.: 9Sžso/7/2012 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie."

II.



Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde") na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí
odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikaturou
ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatury, ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním
sťažnosti považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecným súdom bol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atd.).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví



inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv
a slobôd podľa Listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku,
podľa ktorého zmenou spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon
advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej
účasti advokáta na nemocenskom a dôchodkovom poistení, keďže zastáva opačný názor, teda že
zmenou spôsobu výkonu advokácie (ktorú pôvodne vykonával samostatne a v súčasnosti ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným) prestal byť samostatne zárobkovo činnou osobou na účely
povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.

Sťažovateľ zakladá argumentáciu o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie predovšetkým na skutočnosti, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku
neriadil právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v nálezoch sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára
2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 (ďalej aj „odchylné rozhodnutia ústavného súdu"),
ktorými ústavný súd rozhodol o porušení základných práv iných sťažovateľov, pričom z odôvodnenia
označených nálezov vyplýva záver, že zmena spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu na jej
výkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným má za následok zánik postavenia samostatne
zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa je ústavný súd nútený akceptovať jeho námietku,
že judikatura najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vo vzťahu ku kľúčovému problému, ktorý
nastoľuje vo svojej sťažnosti, t. j. k otázke, či zmena spôsobu výkonu advokácie z jej samostatného
výkonu na výkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným má (alebo nemá) za následok
zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného
dôchodkového poistenia, nie je jednotná, čo vyvoláva stav právnej neistoty, ktorý je žiaduce čo najskôr
odstrániť.

Pokiaľ ide o judikaturu ústavného súdu k uvedenej problematike, ústavný súd konštatuje, že až do
vydania nálezov, na ktorých zakladá svoju argumentáciu sťažovateľ, t. j. nálezov sp. zn. II. ÚS 426/2012
z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013, bola jednotná a vychádzala z názoru,
že zmena spôsobu výkonu advokácie na výkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá
za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského
a povinného dôchodkového poistenia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutia sp.
zn. I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. septembra 2010, sp. zn. II. ÚS
508/2010 z 25. novembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 93/2012 z 29.
februára 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 570/2012 z 28. novembra 2012,
sp. zn. III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012 a sp. zn. III. ÚS. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012, ako aj
uznesenia prijaté po vydaní odchylných rozhodnutí ústavného súdu, konkrétne sp. zn. I. ÚS 599/2013
z 2. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014.

Z uvedeného vyplýva, že nejednotnosť do judikatury ústavného súdu bola vnesená jeho II. senátom
prostredníctvom nálezov označených v sťažnosti sťažovateľa. V dôsledku tejto skutočnosti a v záujme
napraviť svoje pochybenie II. senát ústavného súdu (konajúci v už inom zložení) prerušil konanie v
obdobnej právnej veci sťažovateľa R. K. vedenej pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 a predložil v súlade s §
6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných názorov senátov
ústavného súdu s cieľom prelomiť dosiaľ prevládajúcu judikaturu ústavného súdu k predmetnej otázke
založenej na závere, že z ústavného hľadiska je akceptovateľný právny názor všeobecných súdov, podľa
ktorého zmenou spôsobu výkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon konateľa spoločnosti s
ručením obmedzeným nemá za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia. Plénum ústavného súdu uznesením
sp. zn. PLz. 1/2015 zo 4. marca 2015 návrh II. senátu ústavného súdu zamietlo.



Na tomto základe II. senát ústavného súdu, akceptujúc prevládajúcu judikaturu senátov ústavného súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 v náleze z 26. marca 2015 rozhodol, že základné právo
sťažovateľa R. K. na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli. V tejto
línii judikatury je potrebné v záujme právnej istoty postupovať aj vo veci sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za nevyhnutné v súvislosti s predbežným
prerokovaním sťažnosti sťažovateľa zdôrazniť, že nálezy sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013
a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 predstavovali ojedinelé vybočenie z inak stabilizovanej
judikatury senátov ústavného súdu k predmetnej problematike, ktorú je žiaduce akceptovať aj v
posudzovanej veci.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatury považuje ústavný súd
za protiústavné a arbitrárne aj tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,1.
ÚS 301/06).
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku s odvolacími námietkami
sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. US 112/05, I. US 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom podľa či.
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, 51. 36 ods. 1 a 2 listiny a právom podľa 51. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie reálne
mohla viesť k vysloveniu ich porušenia v konaní vo veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

29. Nakoľko podstatnou otázkou v prejednávanej veci bolo ustálenie právneho názoru, či žalobcovi
zanikol sociálne poistný vzťah v zmysle vyššie uvedených rozsudkov krajského súdu ako aj Najvyššieho
súdu a žalobca neprodukoval odvolacie námietky k následne vyrubenému poistnému v celkovej výške
2.575,58 €, Najvyšší súd v súlade s ústavnou judikatúrou rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti jeho rozsudku.

V.

30. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po
vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v
spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že musel prihliadnuť na hore uvedenú argumentáciu Ústavného
súdu a podľa nej a v medziach vyslovených právnych názorov prejednávanú vec rozhodnúť.



31. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania , čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.

32. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne
pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods.
2 O.s.p. (úprava evidencie práv týkajúcich sa práva sociálneho poistenia je spojená s verejnoprávnymi
vzťahmi), charakter konania si nepredurčoval požiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p.
vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).