Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/1/2015 z 24. 6. 2015
Citácia: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2015, sp. zn. 5Sžnz/1/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:9015898905.2
Najvyšší súd | 5Sžnz/1/2015 | ECLI:SK:NSSR:2015:9015898905.2 | 2015-06-24 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Nezákonný zásah orgánu verejnej správy
Citované ustanovenia: zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (zrušený)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/18cebfd3-2502-4ab6-8072-88320271b56a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:9015898905.2

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžnz/1/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9015898905
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9015898905.2

Rozhodnutie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek
senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: Ing. K. I.,
bytom A., právne zastúpený: IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Šoltésovej 2,
811 08 Bratislava, proti odporcovi: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24,
826 03 Bratislava, o návrhu v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku   z a k a z u j e
odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa, ktoré spočíva v nezákonnom a neodôvodnenom
zhromažďovaní a uchovávaní a v úkonoch smerujúcich k prezeraniu, kopírovaniu, oboznamovaniu
sa s obsahom, prípadne akýmkoľvek obdobným nakladaním s dátovými nosičmi vyhotovenými počas
inšpekcie vykonanej dňa 4. februára 2014 u podnikateľa DATALAN, a.s., ktoré sú prílohou zápisnice z
inšpekcie číslo IZ-29/2014, v ktorej boli označené nasledovne:

- 2x DVD kópia dokumentov z NTB: lenovo Thinkpad T420 Serial R8-WK2F511/10;

- a pracovnou stanicou odporcu, obsahujúcou informácie získané počas inšpekcie vykonanej dňa 4.
februára 2014 u navrhovateľa, a označenou v zápisnici z inšpekcie číslo IZ-29/2014 ako dhm 3430 v
rozsahu, v ktorom sa na nej nachádzajú dáta získané zo súkromného zariadenia žalobcu;

- a ktoré boli v dňoch 1. apríla 2015 a 2. apríla 2015 odpečatené a následne zapečatené postupom
popísaným v zápisniciach číslo IZ-249/2015 a IZ-253/2015 a označené na zapečatených obálkach
nasledovne:

- DVD p. I. - e - mailová komunikácia, NTB: LENOVO THINKPAD T420 SERIAL: R8-WK2F511/10;

- DVD - p. I. - súbory, NTB: LENOVO  THINKPAD  T420 SERIÁL: R8-WK2F511/10;

- NTB dhm 3430, Inšpekcia Datalan;

ako aj všetkými vytlačenými kópiami akýkoľvek vyššie uvedených informácií, ktoré odporca vyhotovil z
vyššie uvedených nosičov do dňa právoplatnosti tohto rozsudku;

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku   z a k a z u j e
odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa, ktoré spočíva v nezákonnom a neodôvodnenom
zhromažďovaní a uchovávaní a v úkonoch smerujúcich k prezeraniu, kopírovaniu, oboznamovaniu sa s
obsahom, prípadne akýmkoľvek obdobným nakladaním s dátovými nosičmi vyhotovenými počas úkonov
v dňoch 1. apríla 2015 a 2. apríla 2015, počas ktorých došlo k vyhotoveniu kópií údajov získaných
počas inšpekcie vykonanej dňa 4. februára 2014 u podnikateľa DATALAN, a.s., postupom popísaným v
zápisniciach číslo IZ-249/2015 a IZ-253/2015, označenými na zapečatených obálkach nasledovne:

- HDD PMU KÓPIA DATALAN, SERIAL: WCAV5T383899, MODEL: WD7500AARS-OOY5B1,
DKdM:3535;



- HDD PMU PRACOVNÁ STANICA DKdM 3275, SEAGATE, MODEL: ST380013AS, SERIAL:
3JV7DYKG;

ako aj všetkými vytlačenými kópiami akýchkoľvek vyššie uvedených informácií, ktoré odporca vyhotovil
z vyššie uvedených nosičov do dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku   u k l a
d á   odporcovi, aby nenávratným spôsobom odstránil a zničil všetky informácie získané počas
inšpekcie vykonanej dňa 4. februára 2014 u podnikateľa DATALAN, a.s., a následne počas vyššie
uvedeného postupu v dňoch 1. apríla 2015 a 2. apríla 2015, z vyššie uvedenej pracovnej stanice,
vyššie uvedených dátových nosičov, iných dátových nosičov a akýchkoľvek dokumentov a informačných
systémov odporcu, ako aj všetky vytlačené kópie akýchkoľvek vyššie uvedených informácií, ktoré
odporca vyhotovil z vyššie uvedených nosičov do dňa právoplatnosti tohto rozsudku, protokolárne za
prítomnosti zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca   j e   p o v i n n ý   do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku nahradiť navrhovateľovi trovy
konania vo výške 881,90 €  na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podaným
dňa 4. februára 2015 a doplnením zo dňa 24. apríla 2015 sa navrhovateľ domáhal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky vydal rozsudok, ktorým uloží odporcovi, aby zakázal odporcovi pokračovať
v porušovaní práv navrhovateľa, ktoré spočíva v nezákonnom a neodôvodnenom zhromažďovaní
a uchovávaní a v úkonoch smerujúcich k prezeraniu, kopírovaniu, oboznamovaniu sa s obsahom,
prípadne akýmkoľvek obdobným nakladaním s dátovými nosičmi vyhotovenými počas inšpekcie
vykonanej dňa 4. februára 2014 u podnikateľa DATALAN, a.s., ktoré sú prílohou zápisnice z inšpekcie
číslo IZ-29/2014 a pracovnou stanicou odporcu, obsahujúcou informácie získané počas inšpekcie
vykonanej dňa 4. februára 2014 u podnikateľa DATALAN, a.s., a označenou v zápisnici z inšpekcie
číslo IZ-29/2014 ako dhm 3430 v rozsahu, v ktorom sa na nej nachádzajú dáta získané zo
súkromného zariadenia žalobcu. a ktoré boli v dňoch 1. apríla 2015 a 2. apríla 2015 odpečatené a
následne zapečatené postupom popísaným v zápisniciach číslo IZ-249/2015 a IZ-253/2015, ako aj
všetkými vytlačenými kópiami akýkoľvek vyššie uvedených informácií, ktoré odporca vyhotovil z vyššie
uvedených nosičov do dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej navrhol, aby najvyšší súd zakázal
odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa, ktoré spočíva v nezákonnom a neodôvodnenom
zhromažďovaní a uchovávaní a v úkonoch smerujúcich k prezeraniu, kopírovaniu, oboznamovaniu
sa s obsahom, prípadne akýmkoľvek obdobným nakladaním s dátovými nosičmi vyhotovenými počas
úkonov v dňoch 31. marca 2015, 1. apríla 2015 a 2. apríla 2015, počas ktorých došlo k vyhotoveniu
kópií údajov získaných počas inšpekcie vykonanej dňa 4. februára 2014 u podnikateľa DATALAN,
a.s., postupom popísaným v zápisniciach číslo IZ-249/2015 a IZ-253/2015 ako aj všetkými vytlačenými
kópiami akýchkoľvek vyššie uvedených informácií, ktoré odporca vyhotovil z vyššie uvedených nosičov
do dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej navrhol, aby najvyšší súd podľa § 250v ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku uložil odporcovi, aby nenávratným spôsobom odstránil a zničil všetky informácie
získané počas inšpekcie vykonanej dňa 4. februára 2014 u podnikateľa DATALAN, a.s., a následne
počas vyššie uvedeného postupu v dňoch 1. apríla 2015 a 2. apríla 2015, z vyššie uvedenej pracovnej
stanice, vyššie uvedených dátových nosičov, iných dátových nosičov a akýchkoľvek dokumentov
a informačných systémov odporcu, ako aj všetky vytlačené kópie akýchkoľvek vyššie uvedených
informácií, ktoré odporca vyhotovil z vyššie uvedených nosičov do dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
protokolárne za prítomnosti zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Zároveň žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

V návrhu uviedol, že dňa 4. februára 2014 vykonal odporca v priestoroch spoločnosti DATALAN,
a.s., u ktorej je žalobca zamestnaný v pracovnom pomere, inšpekciu v zmysle § 22 ods. 1 písm.
a/ a ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona



SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 30.06.2014 (ďalej len „ZOHS“)
v súvislosti s prešetrovaním vo veci možných dohôd obmedzujúcich súťaž prostredníctvom údajného
koluzívneho správania sa určitých podnikateľov (vrátane zamestnávateľa) vo verejných obstarávaniach,
ktoré boli vyhlásené v súvislosti s realizáciou projektu „Elektronizácia služieb VÚC“ financovaného z
prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a Európskeho Fondu regionálneho rozvoja v rámci
Operačného programu Informatizácia spoločnosti („OPIS“), so zameraním na určité špecifické projekty.
Ďalej uviedol, že inšpekcia bola zahájená 4. februára 2014 o 9:15 hod. a ukončená v ten istý deň o
17:30 hod. spísaním a podpísaním zápisnice z priebehu inšpekcie č. IZ-29/2014, avšak zápisnica nebola
navrhovateľovi daná ani na podpis, ani k nahliadnutiu, pričom žalobca má za to, že vo vzťahu k nemu
nezaznamenáva zápisnica priebeh inšpekcie riadne a úplne. Počas inšpekcie si poverení zamestnanci
vyžiadali predloženie mobilného telefónu a notebooku navrhovateľa, pričom navrhovateľ namietal, že ide
o jeho súkromné zariadenia. Napriek nesúhlasu navrhovateľa si poverení zamestnanci vynútili prístup do
notebooku navrhovateľa, tento prehľadali a vyhotovili kópie značného množstva dát, najmä dokumentov
a elektronickej korešpondencie, ktoré následne na svojich nosičoch odniesli z pracoviska navrhovateľa.
Dňa 17. decembra 2014 navrhovateľ podal proti priebehu inšpekcie sťažnosť v zmysle zákona o
sťažnostiach, ktorou sa domáhal nápravy nezákonného zásahu vyplývajúceho z nezákonného spôsobu
výkonu inšpekcie. Navrhovateľ uviedol, že ku dňu podania návrhu mu nebolo doručené oznámenie o
vybavení sťažnosti.

Ďalej uviedol, že objektívna lehota začala plynúť 4. februára 2014, kedy bola inšpekcia zahájená a
uplynie 4. februára 2015, preto navrhovateľ podal návrh predtým, ako odporca rozhodne o jeho sťažnosti.
Podaním doručeným najvyššiemu súdu dňa 14. apríla 2015, navrhovateľ uviedol, že dňa 20. marca
2015 odporca doručil navrhovateľovi upovedomenie o odložení sťažnosti, keďže odporca usúdil , že zo
sťažnosti je zrejmé, že vo veci, ktorá je predmetom sťažnosti, koná súd.

Navrhovateľ má za to, že inšpekcia predstavuje nezákonný zásah v zmysle § 250v OSP, pretože
(i) odporca počas inšpekcie navrhovateľovi nezákonne odňal súkromné zariadenia so súkromným
obsahom a vyhotovil si kópiu ich obsahu, čím nezákonne zasiahol do práva navrhovateľa na súkromie,
(ii) odporca konal mimo rozsah poverení a vo vzťahu k navrhovateľovi nemal na výkon inšpekcie platný
právny titul, (iii) odporca neposkytol navrhovateľovi relevantné informácie a poučenia, čím porušil zásadu
aktívnej súčinnosti a princípy ochrany jednotlivca pred zásahmi orgánov formulované v Odporúčaní
Rady Európy 77, (iv) neexistuje všeobecne záväzná právna úprava nakladania s dátami získanými
počas inšpekcií a ich likvidácie, a teda chýba dôležitá procesná záruka zákonnosti a odporca nemôže
dáta získané počas inšpekcie legitímne držať a nakladať s nimi, (v) inšpekcia sa skončila a následná
selekcia dokumentov nemá oporu v zákone, (vi) odporca nedodržal postupy zabezpečujúce autenticitu a
hodnovernosť kopírovaných dokumentov, (vii) dáta sú ďalej pre odporcu nepoužiteľné, a ich uchovávanie
nedôvodné. Navrhovateľ je toho názoru, že inšpekcia bola vykonaná nezákonne a jej výsledky, vrátane
zhromaždených informácií a podkladov, sú rovnako zaťažené nezákonnosťou, preto informácie a
podklady, ktoré odporca navrhovateľovi odňal a drží, nemôžu slúžiť ako dôkaz a odporca nemá právo
tieto dokumenty prezerať, držať, ani s nimi inak nakladať.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 16.03.2015, doručeným najvyššiemu súdu dňa
18.03.2015, na návrh navrhovateľa uviedol, že podľa jeho názoru navrhovateľ podal svoj návrh
predčasne, nakoľko nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, a teda tento
návrh je neprípustný. Navrhol preto, aby najvyšší súd tento návrh v súlade s § 250v ods. 4 posledná
veta OSP zamietol ako neprípustný bez meritórneho preskúmania argumentov navrhovateľa. Zároveň
uviedol, že dňa 04.02.2015 navrhovateľovi uplynula objektívna jednoročná lehota na podanie návrhu
a preto má byť tento návrh zamietnutý ako neprípustný. Hoci má za to, že návrh nie je prípustný,
podal najvyššieho súdu aj vyjadrenie k ďalším argumentom navrhovateľa a zároveň opísal priebeh
vykonávanej inšpekcie.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že odporca počas inšpekcie navrhovateľovi nezákonne odňal
súkromné zariadenia so súkromným obsahom a vyhotovil si kópiu ich obsahu, čím nezákonne zasiahol



do práva navrhovateľa na súkromie, uviedol, že postupom odporcu nemohlo dôjsť k porušeniu
navrhovateľovho práva na súkromie.

Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa, že odporca konal mimo rozsah poverení a vo vzťahu k navrhovateľovi
nemal na výkon inšpekcie platný právny titul, odporca zdôraznil, že podľa § 22 ods. 2 ZOHS, je
odporca oprávnený vyžadovať od podnikateľov všetky informácie a podklady nevyhnutné pre činnosť
odporcu a to bez ohľadu na nosič, na ktorom sú tieto informácie zaznamenané. Pokiaľ ide o mobilný
telefón navrhovateľa, pracovníci navrhovateľa si iba overili, či tento telefón obsahuje identickú e-
mailovú komunikáciu z e-mailového konta navrhovateľa a následne tento telefón prehliadaný nebol a
bol vrátený žalobcovi. Uviedol, že počítač odporcu bol podnikateľom označený ako počítač obsahujúci
relevantné podklady týkajúce sa verejných obstarávaní v rámci OPIS a tento bol prehľadávaný na
základe kľúčových slov, ktoré spadajú do predmetu vykonávanej inšpekcie. Skonštatoval, že pre daný
účel je rozhodujúci fakt, že navrhovateľ používal počítač a mobilný telefón na pracovné účely, čo
uviedol aj podnikateľ a čo nebolo sporné a bolo preto dôvodné predpokladať, že sa na nich nachádzajú
dokumenty týkajúce sa činnosti podnikateľa. Ďalej uviedol, že na mieste vykonávanej inšpekcie bol
takmer od začiatku inšpekcie prítomný právny zástupca podnikateľa, ktorý nevzniesol žiadnu námietku
vo vzťahu k prehliadaniu navrhovateľovho počítača, ku kľúčovým slovám alebo k odňatým dokumentom.
Pracovníci odporcu upovedomili počas vykonávaní inšpekcie podnikateľa o tom, že odpečatenie a
následné ďalšie prezeranie dokumentov sa uskutoční v priestoroch odporcu v termíne, ktorý určí úrad,
pričom podnikateľ bol tiež upovedomený aj o tom, že sa prehliadania môže navrhovateľ, jeho pracovníci,
resp. jeho právny zástupca zúčastniť. Dodal, že pri prezeraní dokumentov sa nedá vylúčiť prípadné
nazretie do súkromných údajov, avšak toto nazretie bude limitované len na účel zistenia povahy daného
dokumentu. Je to však v súlade s praxou Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že po skončení celého procesu
budú výhradne relevantné dokumenty vytlačené a len tieto budú ďalej súčasťou administratívneho spisu.
Ostatné dokumenty (vrátane súkromných dokumentov) budú v zmysle interných predpisov odporcu
zničené. Z tohto dôvodu je vylúčené porušenie navrhovateľovho práva na súkromie a je tiež vylúčené
akékoľvek „voľné nakladanie“ s údajmi navrhovateľa.

K tvrdeniam navrhovateľa, že odporca neposkytol navrhovateľovi relevantné informácie a poučenia, čím
porušil zásadu aktívnej súčinnosti a princípy ochrany jednotlivca pred zásahmi orgánov formulované
v Odporúčaní Rady Európy 77, odporca uviedol, že zamestnanci odporcu pri vykonávaní inšpekcie
poučili zástupcov podnikateľa v rozsahu uvedenom v zápisnici a oboznámili aj ďalších zamestnancov
podnikateľa so všetkými úkonmi, ktoré sa ich osobne týkali (ide napr. o úkony, ktoré sa týkali
prehliadania počítačov jednotlivých zamestnancov), tak, aby títo zamestnanci porozumeli jednotlivým
krokom odporcu.

K tvrdeniam navrhovateľa o tom, že na vyhotovenie kópií dát neexistoval právny rámec nakladania
s dátami a ich likvidáciou, odporca opakovane uviedol, že postup, ktorý pri prehliadaní dokumentov
získaných v priestoroch podnikateľa využil, je v súlade s legislatívou a ničím sa nevymyká praxi
európskych súťažných orgánov, vrátane Európskej komisie. Na námietku navrhovateľa, že inšpekcia
sa skončila a následná selekcia dokumentov nemá oporu v zákone, odporca uviedol, že nepokračuje v
inšpekcii, keďže prezeranie dokumentov, ktorých kópie boli v priebehu inšpekcie vyhotovené, už nie je
vstupom a kontrolou v priestoroch podnikateľa, ale odporca preveruje dokumenty, ktoré boli počas tejto
inšpekcie získané. Z uvedeného teda vyplýva, že doba, na ktorú sa vydáva poverenie, je dobou, počas
ktorej môžu zamestnanci odporcu vstupovať a byť prítomní v priestoroch podnikateľa, nie dobou, v ktorej
môže odporca preverovať dokumenty získané počas inšpekcie. Uviedol, že nie je pravdou, že by si
odporca za žiadnych okolností nemohol vyhotoviť kópie dokumentov, ktorých relevancia sa v neskoršom
konaní nepotvrdí. Takýmto spôsobom by boli vyšetrovacie právomoci odporcu značným spôsobom
obmedzené, keďže v niektorých prípadoch nie je technicky možné prezretie zhromaždených podkladov
priamo na mieste, respektíve nie je možné ani vyhodnotenie ich relevancie pre dané prešetrovanie.

K tvrdeniam odporcu, že odporca nedodržal postupy zabezpečujúce autenticitu a hodnovernosť
kopírovaných dokumentov a že dáta sú ďalej pre odporcu nepoužiteľné, a ich uchovávanie nedôvodné,
odporca uviedol, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, keďže  informácie skopírované z počítačov
navrhovateľa boli napálené na predtým nepoužité DVD, ktoré už nie je možné ďalej prepisovať a preto



tvrdenie, že úrad nepoužíva neprepisovateľné nosiče, je nepravdivé. Za druhé, zápisnica obsahuje
zoznam DVD, v ktorom je presne identifikované, z akého počítača boli dokumenty nachádzajúce sa
na príslušnom DVD  napálené a preto nemôže dôjsť k zámene týchto dokumentov. Za tretie, pre
potreby navrhovateľa, dáta vyhľadané na základe kľúčových slov napálené na DVD, ktoré bolo žalobcovi
ponechané. Za štvrté, zástupcovi podnikateľa svojím podpisom v zápisnici osvedčili postup, ktorý
odporca pri vykonanej inšpekcii pri napaľovaní a kopírovaní dát vykonal. Za piate, na účely použitia
odporcom odporca použil spôsoby kopírovania, ktoré zabezpečujú zachovanie obsahu jednotlivých
dokumentov a správ a ich autenticita nie je porušená. K pečateniu diskov odporca uviedol, že
pečatenie diskov je vždy vykonávané v prítomnosti podnikateľa. Dodal, že autenticita stiahnutých
údajov je zabezpečená, nakoľko prostredníctvom podpisu právneho zástupcu navrhovateľa na nálepke
prelepujúcej obálku, do ktorej bola vložená pracovná stanica odporcu, je zrejmé, že s údajmi nebolo
manipulované. Ďalej uviedol, že autenticita získaných informácií je zabezpečená okrem iného tým, že
zástupcovia podnikateľa, vrátane právneho zástupcu, ktorí sa nachádzali na inšpekcii, sami potvrdili,
že získané dokumenty pochádzajú z ich počítačov.  Na záver odporca uviedol, že petit návrhu
je koncipovaný neprimerane široko a neidentifikuje konkrétne dokumenty, ktoré by mali byť podľa
navrhovateľa zničené. V zmysle vyššie uvedeného preto navrhol návrh navrhovateľa zamietnuť.

Na pojednávaní dňa 9. júna 2015, najvyšší súd pripustil rozšírenie návrhu v znení podanom
navrhovateľom zo dňa 24. apríla 2015.

Zástupca navrhovateľa uviedol, že nesúhlasí s tvrdením odporcu, že zo zápisnice vyplynula skutočnosť,
že počítač navrhovateľa bol uvedený ako počítač zamestnanca, na ktorom vykonáva svoje pracovné
úlohy. Zástupcovia podnikateľa neoznačili jeho počítač a tvrdenia odporcu sú v tomto prípade
zavádzajúce. Zároveň chcel poukázať na to, že pojem objekt si odporca účelovo rozširuje a zužuje v
rôznych prejednávaných veciach podľa svojich potrieb a vo všeobecnosti vo svojej praxi pod pojem
objekt zahrňuje v niektorých prípadoch aj elektronické nosiče, alebo externé zdroje, ktoré nie sú v
priestoroch zamestnávateľa ako „cloud server“. Pokiaľ odporca poukazuje na prax Európskej komisie,
považoval za potrebné uviesť, že má iné kompetencie ako odporca, ktorý je viazaný aj Ústavou SR.
Zástupkyňa odporcu uviedla, že podľa jej názoru chronológia zápisnice, ak sa niekedy časové údaje
a postupy v nich uvedené prelínajú alebo nie sú na seba nadväzujúce, nemá vplyv na zákonnosť
postupu odporcu. Pokiaľ ide o námietky žalobcu, že prax Európskej komisie nemusí spĺňať štandard
stanovený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, poukázala na to, že súčasťou Zmluvy o
fungovaní Európskej únie je aj Charta základných práv a slobôd, ktorá vyslovene odkazuje na Dohovor
o ochrane ľudských práv a slobôd a uviedla, že pokiaľ majú práva obsiahnuté rovnaké znenie ako
tie v Dohovore, majú aj rovnaký rozsah a obsah ako práva uvedené v dohovore. Ďalej uviedla, že
charakter prehliadaných dát z počítača navrhovateľa potvrdzuje, že išlo takmer výlučne o pracovné
údaje. Právna zástupkyňa navrhovateľa k veci uviedla, že na počítači navrhovateľa bola prehliadaná aj
jeho súkromná korešpondencia na adrese K. a nestotožňuje sa s tvrdením odporcu, že bola prehliadaná
korešpondencia výhradne z e-mailovej schránky K., ktorá je pracovná. Čo sa týka rozsahu petitu, ktorý
namietal odporca, považuje za potrebné uviesť, že tento je postavený na tom základe, že celý výkon
kontroly bol nezákonný od začiatku. Zástupkyňa odporcu uviedla, že zákonnosť získaných dôkazov
môže byť vyhodnotená v správnom konaní, preto sa jej javí nad rámec prejednávanej veci zaoberať
sa obsahom e-mailovej pošty navrhovateľa. Zástupca žalobcu uviedol, že vo vzťahu ku koncentračnej
zásade, na ktorú poukazuje odporca, odkazuje na argumentáciu prednesenú na predchádzajúcom
pojednávaní vo veci 5Sžnz/2/2015 a túto doplnil o skutočnosť, že navrhovateľ počas inšpekcie nebol
prítomný pri spisovaní zápisnice, túto nepodpisoval, nebola mu daná k nahliadnutiu a nemohol ovplyvniť
jej obsah a teda poukazovanie na údajnú koncentračnú zásadu vo vzťahu k navrhovateľovi je podľa
jeho názoru bezpredmetné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie a rozhodovanie o žalobe
na ochranu pred nezákonným zásahom podľa § 246 ods. 2 písm. b/ OSP, tvrdený nezákonný
zásah prejednal na pojednávaní dňa 9. júna 2015, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu
žalovaného a predloženými písomnými vyjadreniami účastníkov.



Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Podľa či. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a
zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa či. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v účinnom znení (ďalej tiež zákon o sťažnostiach)
orgán verejnej správy sťažnosť odloží, ak... b/ je znej zrejmé, že vo veci, ktorá je predmetom sťažnosti,
koná súd, prokuratúra alebo iný orgán činný v trestnom konaní, ... d/ od udalosti, ktorej sa predmet
sťažnosti týka, uplynulo v deň jej doručenia viac než päť rokov.

Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v účinnom znení
(ďalej tiež dohovor) každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len
v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života.

Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,
obydlia a korešpondencie.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v aktuálnom znení (ďalej len
zákon o ochrane hospodárskej súťaže): Úrad

a) vykonáva prešetrovanie v jednotlivých odvetviach hospodárstva na účel získania informácií o stave
súťaže v danom odvetví,

b) vykonáva prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa tohto zákona,

c) vykonáva vyšetrovacie úkony a iné úkony právnej pomoci na žiadosť orgánu hospodárskej súťaže
iného štátu na základe osobitného predpisu 1aa) alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná,

d) vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto zákona
alebo podľa osobitného predpisu; 22a) rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa takého konania a o
povinnosti odstrániť protiprávny stav,

e) vydáva rozhodnutie o tom, že orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, obec, alebo vyšší
územný celok pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a záujmová samospráva
pri prenesenom výkone štátnej správy porušili tento zákon, rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa
takého konania a o povinnosti odstrániť protiprávny stav,



f) postupuje a rozhoduje vo veciach ochrany súťaže vyplývajúcich z ustanovení tohto zákona alebo z
osobitných predpisov, 18a)

g) kontroluje dodržiavanie rozhodnutí vydaných v konaní pred úradom,

h) vydáva stanovisko podľa osobitného predpisu, 22b)

i) zabezpečuje medzinárodné vzťahy v oblasti ochrany súťaže na úrovni orgánov s právomocou v tejto
oblasti,

j) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou pre Komisiu na výkon jej činností podľa
osobitného predpisu, 18a)

k) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou na výkon svojich činností podľa § 22a ods. 8,

l) navrhuje ďalšie opatrenia na ochranu a podporu súťaže,

m) vydáva súhlas s osobou správcu alebo určuje osobu správcu podľa § 12 ods. 8 a § 38f ods. 4.

Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia  v súvislosti s plnením úloh podľa tohto zákona
a podľa osobitného predpisu 1aa) má úrad právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich
zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa, kontrolných orgánov podnikateľa alebo
od členov týchto orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len „zamestnanci
podnikateľa“), ako aj od iných fyzických osôb a právnických osôb informácie a podklady, ktoré sú
nevyhnutné pre činnosť úradu bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, vyhotovovať z nich
kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka, vyžadovať písomné
vysvetlenie alebo ústne vysvetlenie s možnosťou vyhotovenia si jeho zvukového záznamu. Tieto
subjekty sú povinné takéto informácie a podklady úradu bezplatne poskytnúť v lehote určenej úradom;
v prípade utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom.

Podľa § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže

(1) Pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu, ako aj osoby poverené plnením úloh
patriacich do pôsobnosti úradu (ďalej len „zamestnanci úradu“) právo na základe písomného poverenia
(ďalej len „poverenie“) vstupovať do všetkých priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré
súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa, s cieľom vykonať inšpekciu.

(2) Pri vykonávaní prešetrovania a v prvostupňovom konaní poverí zamestnancov úradu na vykonanie
inšpekcie podpredseda úradu, v konaní pred radou poverí zamestnancov úradu predseda rady.
Poverenie obsahuje meno, priezvisko a funkciu osoby vydávajúcej poverenie, označenie podnikateľa, v
ktorého priestoroch a dopravných prostriedkoch sa má inšpekcia vykonať, časový rozsah vykonávania
inšpekcie, predmet a účel inšpekcie, meno a priezvisko zamestnanca úradu povereného výkonom
inšpekcie, poučenie o právach a povinnostiach podnikateľa, v ktorého priestoroch a dopravných
prostriedkoch sa má inšpekcia vykonať, podpis osoby, ktorá poverenie vydala, číslo poverenia a odtlačok
pečiatky úradu.

(3) Zamestnanec úradu sa pri výkone inšpekcie preukazuje poverením podľa odseku 2, ktorého rovnopis
predloží pri začatí inšpekcie podnikateľovi alebo akémukoľvek zamestnancovi podnikateľa, v ktorého
priestoroch a dopravných priestoroch sa má inšpekcia vykonať.

(4) O priebehu inšpekcie vyhotovia zamestnanci úradu zápisnicu. Podpísaním zápisnice sa považuje
inšpekcia za skončenú. Inšpekcia je skončená aj vtedy, ak niektorá z osôb prítomných pri inšpekcii
odmietla podpísať zápisnicu; dôvody odmietnutia sa uvedú v zápisnici. Úrad môže výkon inšpekcie z
objektívnych dôvodov prerušiť na nevyhnutne potrebný čas, a to aj opakovane.

(5) Na zabezpečenie získania informácií a podkladov uvedených v § 22 ods. 2 majú zamestnanci úradu
v priebehu inšpekcie právo, a v prípade utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených
osobitným predpisom, 22c)



a) zapečatiť podklady alebo nosiče, na ktorých sú informácie zaznamenané, zapečatiť priestory a ich
vybavenie, ako aj dopravné prostriedky na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie inšpekcie,

b) odňať podklady alebo nosiče, na ktorých sú informácie zaznamenané, na nevyhnutný čas s cieľom
vyhotoviť kópie alebo získať prístup k informáciám, ak úrad nemôže počas výkonu inšpekcie, najmä z
technických dôvodov, získať prístup k informáciám alebo vyhotoviť kópie podkladov alebo dokumentov,

c) zabezpečiť si vstup do priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľa, otvoriť uzatvorené priestory
a ich vybavenie alebo si iným spôsobom zabezpečiť prístup k podkladom alebo nosičom, na ktorých sú
informácie zaznamenané; na zabezpečenie prístupu je úrad oprávnený prizvať iné osoby spôsobilé na
zabezpečenie prekonania prekážky,

d) zabezpečiť si prístup ku všetkým informáciám, ktoré boli uložené v akejkoľvek elektronickej podobe
na dátových nosičoch podnikateľa alebo ktoré boli vytvorené v akejkoľvek elektronickej podobe
podnikateľom, alebo ku ktorým má podnikateľ prístup v súvislosti s jeho činnosťou, vrátane informácií,
ktoré sú uložené v akejkoľvek elektronickej podobe na dátových nosičoch iných subjektov a podnikateľ
k nim má prístup a využíva ich pre svoju činnosť; na zabezpečenie prístupu k týmto nosičom je úrad
oprávnený prizvať iné osoby spôsobilé na zabezpečenie takého prístupu, ktorým však týmto nevzniká
oprávnenie na prístup k informáciám.

(6) Zamestnanci úradu sú oprávnení vyhotoviť kópie akýchkoľvek informácií v listinnej podobe, všetkých
počítačových údajov a podkladov uložených v akejkoľvek elektronickej podobe na dátovom nosiči podľa
odseku 5 písm. d/.

(7) Na účely vykonania inšpekcie a v priebehu výkonu inšpekcie je podnikateľ povinný

a) umožniť vstup podľa odseku 5 písm. c/,

b) spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie
inšpekcie,

c) umožniť, aby jeho zamestnanec podal vysvetlenie a predložil informácie a podklady nevyhnutné na
činnosť úradu bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané,

d) zabezpečiť prístup ku všetkým podkladom, informáciám a dátam v elektronickej podobe,

e) zabezpečiť neporušenie pečate podľa odseku 5 písm. a/.

Najvyšší súd sa vo veci primárne zaoberal procesnou  prípustnosťou žaloby, nakoľko odporca žiadal
žalobu zamietnuť ako neprípustnú.  namietal, že vyčerpanie prostriedkov, ktoré umožňuje osobitný
predpis predpokladá, že o týchto opravných prostriedkov bolo rozhodnuté, keďže žaloba bola podaná
pred vybavením sťažnosti podanej žalobcom podľa zákona o sťažnostiach, bola podaná predčasne.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu 1Sžz/6/2014
týkajúci sa v prejednávanej veci ktorý zamietol ako neprípustný bez meritórneho preskúmania podaný
návrh po tom, ako zistila že návrh nebol podaný po vyčerpaní prostriedkov ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis. Vychádzajúc z tohto rozhodnutia, najvyšší súd rešpektuje že účastníci konania v tejto
veci vychádzali z nevyhnutnosti podať pred podaním žaloby sťažnosť,  podľa zákona o sťažnostiach.

Je potrebné poukázať na závery, ktoré Najvyšší súd vyslovil v rozsudku 3Sžz/1/2009, že § 250v ods.
3 veta druhá OSP. Je nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa žalobcovia dozvedeli až
doručením oznámenia o vybavení sťažnosti. K námietke odporcu zmeškaním subjektívnej lehoty preto
nebolo možné vyhovieť. Ďalej najvyšší súd vo veci konštatoval, že splnenie podmienok prípustnosti
návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je nevyhnutné v zmysle
článku 152 ods. 4 ústavy v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať tak, aby sa vzájomne
nevylučovali.



Najvyšší súd vo veci 3Sžz/1/2009 ďalej konštatoval, že splnenie podmienok prípustnosti návrhu na
konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v ust. § 250v ods. 3 OSP je
nevyhnutné v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať tak, aby
sa vzájomne nevylučovali.

Odporca v stanovisku z 16.03.2015 namietal, že návrh je podaný súčasne aj predčasne, aj oneskorene.
V citovanom stanovisku ďalej výslovne vytýkal navrhovateľovi, že návrh podal pred tým, ako bola jeho
sťažnosť vybavená, kým v podaní z 23.04.2015 naopak namietal, že návrh nebol podaný už do 30 dní od
inšpekcie. I z toho je zrejmé, že výklad odporcu nemôže byť ústavne konformný a je potrebné prikloniť sa
k takému výkladu, ktorý výkon práva na súdnu ochranu umožní. Za už popísaných okolností súd s cieľom
odstránenia panujúcej právnej neistoty akceptoval argumentáciu navrhovateľa, že plynutie subjektívnej
lehoty je v tomto prípade potrebné vykladať tak, že táto neuplynie skôr ako 30 dní po doručení oznámenia
o vybavení sťažnosti.

Iný výklad by spôsobil, že dotknutá osoba by mohla podať žalobu len do 30 kalendárnych dní od zásahu,
avšak musela by ešte predtým vyčerpať prostriedky podľa osobitného predpisu (sťažnosť). Na vybavenie
sťažnosti má príslušný orgán zákonnú lehotu 60 pracovných dní s možnosťou predĺženia o ďalších 30
pracovných dní (§ 13 zákona o sťažnostiach). Podmienky prípustnosti žaloby by tak nebolo možné splniť.

Zmyslom zákona a úmyslom zákonodarcu nemohlo byť ani to, aby dotknuté osoby podali do tridsiatich
dní sťažnosť aj žalobu. Takému  výkladu bráni § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o sťažnostiach, na základe
ktorého orgán verejnej správy sťažnosť odloží, ak je zrejmé, že v predmetnej veci koná súd. Zákon by
tak vyžadoval splnenie nezmyselnej podmienky a využitie zjavne neúčinného prostriedku.

Odporca na pojednávaní dňa 09.06.2015 uviedol, že navrhovateľ proti postupu odporcu počas inšpekcie
dňa 04.02.2014 nenamietal. Citoval rozsudok Najvyššieho súdu vo veci 1Sžz/10/2014,  a argumentoval,
že moment verifikácie obsahu zápisnice subjektom inšpekcie je nutné chápať vo vzťahu k právu na
neskoršiu súdnu ochranu ako koncentračnú zásadu, tzn. že iba v tomto okamihu prejavená nespokojnosť
s postupom inšpekcie, vyvoláva relevantné právne účinky vo forme sprístupnenia súdnej ochrany.
Navrhovateľ sa na pojednávaní k tomu vyjadril tak, že poukazované ustanovenia neboli v čase inšpekcie
04.02.2014 platné, koncentračná zásada z právneho poriadku nevyplýva, pritom podľa § 21 správneho
poriadku musí byť koncentračná zásada vždy výslovne upravená a konajúci orgán na ňu výslovne musí
upozorniť. Možnosť uplatnenia námietok podľa odseku 3 sa má týkať obsahu zápisnice, a nie úkonu
samotného,  ani spôsobu jeho realizácie. Inšpekcia trvala osem hodín, prešetrovaný subjekt nemusí
mať na inšpekcii dostupného advokáta, a preto by takáto koncentračná zásada podľa navrhovateľa
porušovala právo na právnu pomoc podľa článku 47 ústavy a právo na spravodlivý proces. Pokiaľ by
lehota na uplatnenie ochrany jeho práv mala byť počítaná v hodinách, nebolo by objektívne možné
pripraviť kvalifikované námietky. Poukázal pritom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Tricard proti Francúzsku (č. sťažnosti 40472/98), Delta pekárny a.s. proti ČR (č. sťažnosti 97/11) a na
nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/09. Osobitne poukázal na nález Ústavného
súdu SR sp.zn. III. ÚS 68/2010 publikovaný pod č. 38/2010, podľa ktorého výslovne platí, že „skutočnosť,
že sťažovateľ neuviedol priamo do zápisnice námietku proti vykonaniu úkonu (zaistenie počítačového
vybavenia), nemožno v žiadnom prípade považovať za jeho vedomý súhlas s vykonaním nelegálneho
úkonu znamenajúceho zásah do jeho práva na súkromie“, pričom „táto skutočnosť bola dostatočným
dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa.“

Najvyšší súd v posudzovanej veci nezistil dôvod pre ktorý by sa mal odkloniť od publikovanej
judikatúry Ústavného súdu SR a účastníkovi neposkytnúť súdnu ochranu (takýto záver nevyplýva ani
z predchádzajúcich rozhodnutí tunajšieho súdu vo veciach napr. sp.zn. 3Sžz/1/2011 a 4Sžz/1/2013).
Najvyšší súd navyše ani nezistil, že by na namietanú koncentračnú zásadu bol navrhovateľ  pri inšpekcii
žalovaným upozornený a nestotožnil sa ani s tvrdením, že by žalobca podpísal zápisnicu bez námietok.
Je potrebné dodať, že inšpekcia je stresovým momentom pre podnikateľa založeným na momente
prekvapenia bez možnosti prípravy. Pod hrozbou značne vysokej sankcie je potom pochopiteľné, že
podnikatelia sa budú snažiť inšpektorom vyhovieť. Pre podnikateľov je dôležité, aby v rámci námietok
do zápisnice uviedli skutočnosti, ktoré nastali. Pokiaľ však ide o námietky voči povereniam, dôvodom



inšpekcie, postupu pri výkone inšpekcie, či iné právne námietky, nemožno považovať ich uplatnenie
počas krátkeho času vykonávaného zásahu za nevyhnutné.

Najvyšší súd po posúdení uvedených skutočností dospel k záveru, že podmienky prípustnosti v
zložitej skutkovej a právnej situácii je potrebné  posudzovať tak, aby bol uprednostnený výklad, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, realizáciu ústavou garantovaných práv. Mal pritom na zreteli, že všetky orgány
verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou a
medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd (viď napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp.zn. IV. ÚS 209/07, II. ÚS 148/06, II. ÚS 31/04) a vzhľadom na uvedené dospel k rozhodnutiu,
že návrh je potrebné považovať za procesne prípustný .

Navrhovateľ vo svojej žalobe namieta, že odporca počas inšpekcie navrhovateľovi nezákonne odňal
súkromné zariadenia so súkromným obsahom a vyhotovil si kópiu ich obsahu, pričom  nevykonal ani
selekciu dát, čím nezákonne zasiahol do práva žalobcu na súkromie.

Zároveň uviedol, že po začatí inšpekcie mu  bolo  jeho zamestnávateľom oznámené, že sa má dostaviť
do zasadacej miestnosti, kde čakali poverení zamestnanci odporcu, ktorí sa nepredstavili a ničím
nepreukázali. Poverení zamestnanci ho následne vyzvali, aby im predložil svoj notebook a telefón. Aj keď
navrhovateľ  nebol informovaný o podrobnostiach a svojich právach, mal za to, že povinnosť predložiť
takéto nosiče sa vzťahuje len na jeho  zamestnávateľa . Preto poverených zamestnancov výslovne a
opakovane upozornil, že od neho vyžadujú predloženie súkromného notebooku a súkromného telefónu,
obsahujúcich súkromné dáta. Namietal pritom opakovane, že nesúhlasí s ich vydaním a prezeraním.

Poverení zamestnanci, opakujúc že sú  orgánom verejnej moci a že navrhovateľ je povinný plniť
ich požiadavky, naliehali, aby im navrhovateľ  uvedené zariadenia vydal. Keďže nemal žiadneho
právneho zástupcu a poverení zamestnanci dôrazne trvali na vydaní zariadení pod hrozbou sankcií,
s nesúhlasom im vyhovel. Skutočnosť, že navrhovateľ namietal súkromnú povahu zariadení vyplýva
aj z textu zápisnice. Navrhovateľovi v dodatku nebolo umožnené pri Inšpekcii oboznámiť sa s textom
zápisnice, ani skontrolovať správnosť a úplnosť zápisnice, či inak ovplyvniť alebo verifikovať jej obsah.
So zápisnicou (a povereniami) mu umožnil oboznámiť sa až zamestnávateľ s podstatným časovým
odstupom od ukončenia inšpekcie.

Navyše, následne odporca  počas Inšpekcie nevykonal riadnu selekciu kopírovaných dát z hľadiska toho,
či spadajú do vymedzeného rámca predmetu inšpekcie, či nie sú súkromnej povahy a či nie sú chránené
osobitnými predpismi a skopíroval z notebooku navrhovateľa a odniesol veľké množstvo dát, pričom je
podľa neho nepochybné, že prevažná väčšina z nich nemôže ani súvisieť s predmetom inšpekcie. Tým
malo dôjsť k zjavnému prekročeniu oprávnení vyplývajúcich § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení
účinnom do 30.06.2014.

V dôsledku vyššie uvedeného zásahu žalovaného je navrhovateľ v stave, kedy sa veľký objem jeho
súkromných správ a dokumentov nachádza mimo jeho dispozície. Tento stav by nenastal, keby  odporca
nepreskúmaval jeho súkromné zariadenia, alebo by mu aspoň počas inšpekcie umožnil rozporovať
súkromnú povahu konkrétnych dokumentov. Odporca pritom pri „hrubej“ selekcii dokumentov a
korešpondencie použil metódu vyhľadávania výlučne podľa kľúčových slov, ktorých výber bol neadresný
a široký, čím nezabezpečil adresnosť výsledkov a súlad s vymedzeným predmetom Inšpekcie.

Nijakým spôsobom nemá navrhovateľ zaručené, že sa bude môcť zúčastniť prípadnej ďalšej selekcie
dát a účinne brániť svoje práva, pričom zvolený postup žalovaného porušuje princípy nevyhnutnosti a
proporcionality.

Odporca uviedol, že inšpekcia bola vykonávaná v podnikateľských priestoroch zamestnávateľa žalobcu,
počítač navrhovateľa sa nachádzal na pracovisku a zástupcovia zamestnávateľa označili tento počítač
ako počítač, ktorý obsahuje údaje skúmané úradom a sami úradu tento počítač odovzdali. Ak



podnikateľ, ktorého správanie je prešetrované počas inšpekcie tvrdí, že určitý nosič informácií obsahuje
informácie, ktoré sú pre úrad relevantné (t.j. relevantné vtom zmysle, že obsahuje informácie týkajúce
sa prešetrovaného správania sa) a súčasne tento nosič predloží zamestnancom úradu, potom nie je
podstatné, že zamestnanec podnikateľa používa takýto počítač okrem pracovných aj na súkromné účely.

Podľa odporcu nie je možné stotožňovať povahu nosiča informácií a informácie samotné. Ako podľa
navrhovateľa vyplýva z judikatúry súdov, ak okolnosti nasvedčujú tomu, že určitý nosič informácií
obsahuje informácie týkajúce sa podnikateľskej činnosti, úrad nemá dôvod pochybovať o tom, že sa tam
takéto údaje skutočne nachádzajú a v prípade, že sa tam nachádzajú aj iné údaje, nie je to prekážkou
prehľadania takéhoto počítača.

Podľa odporcu v prípade konania vo veci vedenej Krajským súdom v Bratislave (rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2007, sp.zn. 2S/414/05) sa Krajský súd v Bratislave vyjadroval k otázke, či
bol úrad počas inšpekcie oprávnený nahliadať do osobného diára podnikateľa odporca cituje z rozsudku,
cit.: „... žalovaný mohol o stretnutí zástupcov týchto dvoch podnikateľov získavať informácie v podstate
z akýchkoľvek zdrojov, pokiaľ neboli chránené iným spôsobom“.

Ďalej odporca poukázal na skutočnosť, že prostredníctvom počítača bolo prehliadané pracovné
emailové konto navrhovateľa. Poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bernh
Larsen holding a i. proti Nórsku (č. 24117/08), kedy boli skopírované nosiče, ktoré obsahovali informácie
súkromného charakteru.

V uvedenom prípade je potrebné poukázať na znenie § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení do
30.06.2014.

Po novele zákona č. 136/2001 Z.z. súčinnosťou od 01.07.2014 zákon č. 136/2001 Z.z. podrobnejšie
vymedzuje právomoci úradu pri vykonávaní inšpekcií, osobitne v § 22a ods. 5.

Zo zápisnice z vykonanej inšpekcie dňa 04.02.2014 č. IZ-29/2014 vyplýva, že medzi cca 9:45 hod. do
10:01 hod. sa postupne dostavili žalovaným požadovaní zamestnanci podnikateľa a predložili notebooky
a mobilné telefóny; žalobca konkrétne o 9:55 hod. V zápisnici sa uvádza že navrhovateľ bol požiadaný,
aby predložil svoj notebook a telefón. Uviedol, že v telefóne aj notebooku sú jeho súkromné zariadenia
a má v nich aj súkromné informácie“.

Právny zástupca zamestnávateľa sa dostavil podľa záznamu v zápisnici o 10:15 hod.

Zo zápisnice ďalej vyplýva, že zariadenia  navrhovateľa mu boli vrátené o 15:04. hod. a v tom istom
čase mu bol odblokovaný jeho prístup k pracovnému emailovému kontu.

Odporca správne uvádza, že poverenie na vykonanie inšpekcie sa vzťahuje na obchodné priestory, sídlo
v poverení uvedeného podnikateľa, a teda má právo prehľadávať priestory a zariadenia, ktoré sa tam
nachádzajú. Zároveň sa možno stotožniť aj s tvrdením odporcu v tom, že je vecou zamestnanca, alebo
zamestnávateľa, ak na zariadeniach zmiešava aj dokumentáciu inej ako obchodnej povahy, musí byť
pripravený následne strpieť jej preskúmanie zo strany štátnych orgánov, ktoré sú na to oprávnené, pokiaľ
nie je osobitne chránená (viď napr. prípad Bernh Larsen holding a i. proti Nórsku).

Rozhodnutia súdov, na ktoré poukazuje žalovaný sa týkali prehľadávania/inšpekcií podnikateľských
priestorov a nosičov, ktoré patrili podnikateľovi. V posudzovanom prípade však išlo o súkromné
zariadenie. Šlo o vec vo vlastníctve zamestnanca, ktorú si priniesol na pracovisko. Najvyšší súd v
rozhodnutí Bernh Larsen holding a i. neidentifikoval záver, podľa ktorého by prinesenie súkromnej veci na



pracovisko alebo prípadné zmiešanie časti pracovného obsahu so súkromným obsahom na súkromnom
nosiči vyvolalo rovnaké následky.

Je potrebné dôsledne skúmať prípustnosť zásahu do základných práv zamestnancov, vrátane ich práva
na súkromie. Pokiaľ ide o súkromnú sféru zamestnancov - fyzických osôb, tá nekončí úplne príchodom
na pracovisko, a je daná v istom ohľade aj v priestoroch zamestnávateľa. Európsky súd pre ľudské práva
sa v niekoľkých prípadoch vyjadril k ochrane súkromia zamestnancov na pracovisku (viď napr. prípad
Amann proti Švajčiarsku, č. 27798/95, Copland proti Spojenému kráľovstvu, č. 62617/00).

Orgány verejnej moci môžu do tohto práva zaručeného o.i. článkom 8 dohovoru, zasahovať len keď je
to v súlade so zákonom (zásada legality), nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných (zásada legitimity).
Zásadu legality a legitimity dopĺňa zásada proporcionality, podľa ktorej možno zásah vykonať v
rozsahu zodpovedajúcom nevyhnutnosti, primerane sledovaným cieľom a čo najmenej obmedzujúcim
spôsobom.

Zo zásady legality vyplýva požiadavka, aby orgány verenej moci postupovali podľa účinnej právnej
normy, ktorá musí spĺňať materiálne požiadavky kladené na jej kvalitu. Právna norma predstavujúca
základ pre zásah do základného práva musí byť obzvlášť presná; je esenciálne mať jasné, detailné
pravidlá na tento prípad (viď napr. prípad Petri Sallinen a iní proti Fínsku, č. 50882/9, § 76, 82, 90 - 92).

V pochybnostiach ďalej platí povinnosť vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou a
medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd (viď napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp.zn. IV. ÚS 209/07, II. ÚS 148/06, II. ÚS 31/04). Pri tom treba zohľadniť aj imperatívy vyjadrené
v či. 13 ods. 4 a či. 152 ods. 4 ústavy.

Najvyšší súd posúdil uplatnenú právnu úpravu zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2014,
ktorú účastníci konania vykladali rozlične. V tejto súvislosti posúdil aj poverenia na vykonanie inšpekcie,
ktoré na jej základe vydal predseda žalovaného orgánu a ktoré v praxi aplikovali inšpektori žalovaného
orgánu a dospel k záveru že odporca musí pre možnosť vydania poverenia na zásah do základných
práv subjektov už disponovať určitými skutočnosťami, ktoré dostatočne a primerane odôvodňujú záver
o potrebe nevyhnutnosti realizácie zásahu do práv príslušných subjektov. Takéto skutočnosti však z
odôvodnenia poverení podľa navrhovateľa  dostatočne a riadne nevyplývajú.

Odporca poukázal na judikatúru Súdneho dvora vo veci Dow Chemical Ibérica, SA a i. proti Európskej
komisii (97/87 až 99/87, Zb. s. 3165) & rozsudok vo veci France Télécom proti Európskej komisii
(T-339/04, rozsudok z 8. marca 2007, Zb. s. II 52). Uvádza, že podľa tejto judikatúry ani Európska komisia
nie je povinná oznámiť adresátom rozhodnutia nariaďujúceho inšpekciu všetky informácie, ktoré má
k dispozícii týkajúceho sa porušenia, ani uviesť detailnú právnu analýzu predpokladaného porušenia.
Ďalej uvádza, že Európska komisia musí v rozhodnutí uviesť, že disponuje informáciami a dôležitými
faktickými skutočnosťami, ktoré ju vedú k podozreniu, že sa dotknutý podnik dopustil porušenia.

Odporca ďalej uviedol, že v poverení na vykonanie inšpekcie v priestoroch žalobcu bolo jasne uvedené,
čo viedlo žalovaného k vykonaniu inšpekcie. Podľa žalovaného, žalovaný úrad v povereniach uviedol,
že výsledky verejných obstarávaní vyhlásených za účelom realizácie projektov financovaných v rámci
OPIS, najmä v rámci projektu elektronizácia služieb VÚC, a to najmä nízky počet prijatých ponúk, úroveň
celkových hodnôt zákaziek s predpokladanými hodnotami zákaziek, striedanie víťazov jednotlivých
verejných obstarávaní, nasvedčovali koordinácii medzi podnikateľmi uvedenými v povereniach. V danom
prípade podmienky stanovené európskou judikatúrou boli podľa žalovaného splnené.



Je potrebné konštatovať, že poverenie je základný právny akt, na základe ktorého protimonopolný úrad
vykonáva inšpekcie. Jeho zákonnosť je predpokladom zákonnosti ďalšieho postupu vykonaného na jeho
základe.

Zákon č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2014 nestanovoval náležitosti poverenia na vykonanie
inšpekcie. To neznamená, že rozsah výkonu inšpekcií protimonopolného úradu môže byť tak rozsiahly,
že sa jeho hranice vymykajú reálnej možnosti kontroly. Aj podnikatelia majú právo ochrany proti
svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do ich sféry. Neohlásená inšpekcia nepochybne
znamená zásah do činnosti podnikateľa. Je preto nevyhnutné, aby súd mal možnosť preskúmať, či nešlo
o svojvoľný výkon verejnej moci, či existovali skutočnosti odôvodňujúce vykonanie takého zásahu, ako
aj poverenie, na základe ktorého bola vykonaná.

Aby inšpekcia nebola len tzv. „fishing expedition“ (z angl. „rybárska expedícia“), teda návšteva
podnikateľa s náhodným zberom informácií a dokumentov, je potrebné, aby poverenie bolo založené
predovšetkým na dôvodnom podozrení z porušenia hospodárskej súťaže. Zároveň musí byť vymedzený
predmet a účel inšpekcie, teda určenie možného porušenia, ktorého sa inšpekcia týka a trh, na ktorom
malo dôjsť k porušeniu, ku ktorému má protimonopolný úrad dôvodné podozrenie.

Protimonopolný úrad nemusí predkladať podnikateľovi podrobnú právnu analýzu, avšak poverenie musí
byť dostatočne odôvodnené a dostatočne určité, nakoľko na druhej strane vymedzuje podnikateľovi
rozsah jeho spolupráce, ktorú je protimonopolnému úradu povinný poskytnúť podľa § 22 ods. 2 zákona č.
136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2014 (predkladať informácie a podklady, podávať vysvetlenie).
Túto povinnosť má podnikateľ však len v rozsahu vymedzenom poverením. Následne len dôkazy
získané počas inšpekcie v rámci zákonnými povereniami jasne vymedzeného predmetu inšpekcie
možno použiť na ďalšie zákonné účely. Vymedzenie predmetu inšpekcie je preto dôležitým prvkom
poverenia.

Vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy a povahu právneho aktu je možné poukázať aj na rozhodnutia
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v tomto smere.

Súdny dvor Európskej únie vo veci Dow Chemical Ibérica a i. proti Európskej komisii, bod 45, uviedol,
že hoci je nesporné, že Európska komisia nie je povinná oznámiť adresátovi rozhodnutia o inšpekcii
všetky informácie týkajúce sa údajných porušení, ktoré má k dispozícii, ani tieto porušenia presne právne
kvalifikovať, musí jasne uviesť domnienky, ktoré má v úmysle overiť.

rozsudku zo 14. novembra 2012 vo veci T 135/09, Nexans proti Európskej komisii Súdny dvor
pripomenul, že cieľom inšpekcií vykonávaných Európskou komisiou je zhromaždiť dokumentáciu
potrebnú na overenie určitého skutkového a právneho stavu a jeho rozsahu, o ktorom už Európska
komisia má informácie. V rámci tohto preskúmania sa súd musí uistiť, že existovali dostatočne závažné
nepriame dôkazy, ktoré umožňovali nadobudnúť podozrenie, že dotknutý podnik porušil pravidlá
hospodárskej súťaže. Ďalej súd uviedol, že hoci Európska komisia v štádiu inšpekcie nie je povinná
presne definovať trh, ktorého sa jej vyšetrovanie týka, musí dostatočne určiť odvetvia dotknuté údajným
protiprávnym konaním, ktoré je predmetom vyšetrovania, aby jednak umožnila tomuto podniku obmedziť
svoju spoluprácu na činnosti v odvetviach, o ktorých má Európska komisia dostatočne vážne nepriame
dôkazy umožňujúce nadobudnúť podozrenie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže a odôvodňujúce
zásah do sféry súkromnej činnosti tohto podniku, a jednak umožnila súdu prípadne preskúmať, či boli
uvedené dôkazy v tomto ohľade dostatočne závažné.

V prvom rade je potrebné uviesť, že Najvyšší súd považuje za nespochybniteľné zákonom priznané
rozsiahle právomoci úradu pri ochrane hospodárskej súťaže, z ktorých niektoré až korešpondujú s
inštitútmi trestného práva. Avšak práve vzhľadom na tieto široké kompetencie je úrad maximálne
povinný dbať na ústavnú a zákonnú povinnosť zabezpečiť primeranosť využívania svojej kompetencie
pri vykonávaní úkonov na, ktoré ho oprávňuje zákon stanovením striktne nevyhnutného rozsahu zásahu
do základných práv tak, aby boli zabezpečené legitímny sledované ciele tohto zásahu, avšak na strane



druhej v zmysle zásady proporcionality, aby dochádzalo len k nevyhnutným a konkrétnymi okolnosťami
podmieneným zásahom do týchto práv. Záujem spoločnosti pri ochrane hospodárskej súťaže zakladajúci
oprávnenosť zásahov do základných práv musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu
do týchto práv, čo znamená povinnosť zvoliť pri stanovení oprávnení osôb vykonávajúcich inšpekciu
čo najprimeranejší prostriedok, ktorý je súčasne spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa.
Aj napriek veľkému významu úloh, ktoré zabezpečuje odporca, nestačí iba argumentovať jeho
oprávneniami, lebo podľa názoru súdu ho nič neoprávňuje bez ďalšieho chrániť hospodársku súťaž
na úkor ústavou a ďalšími predpismi priznaných práv osôb podliehajúcich jeho právomoci, keďže
každý zásah do týchto práv vykonaný v rámci akéhokoľvek postupu štátu voči jednotlivcovi musí
byť ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou, nakoľko právomoc orgánu štátu je iba predpokladom
možnej realizácie takejto právomoci a nie merítkom v prípade jeho nedostatočne konkrétne zdôvodnenej
intenzity, alebo hĺbky a rozsahu.

Požiadavka ochrany pred svojvoľným, alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do oblasti
súkromnej činnosti osôb predstavuje všeobecnú zásadu právneho poriadku Slovenskej republiky, ako
aj Spoločenstva.  Pre posúdenie, či bol zásah zákonný, musí mať súd právomoc a možnosť skúmať, či
tento zásah bol v medziach zákona, či sledoval legitímny cieľ a či bol k dosiahnutiu cieľa primeraný.

Z týchto aspektov je potrebné vo všeobecnosti k obsahu poverenia uviesť, že musí obsahovať také
odôvodnenie, aby súd mohol preskúmať relevantnosť dôvodov na posúdenie nevyhnutnej miery zásahu,
čiže či závažnosť podozrení o možnej spoluúčasti dotknutého subjektu na nezákonnom zásahu je aspoň
v rovine dôvodného podozrenia, teda či zásah do sféry súkromnej činnosti právnickej osoby nenesie
znaky neprimeranosti zvolených prostriedkov, teda neproporcionality.

Za týmto účelom, musí odôvodnenie poverenia na výkon inšpekcie obsahovať popis základných
charakteristických vlastností podozrivého deliktu, označenie dotknutého trhu, charakter podozrivých
obmedzení a vysvetlenia, z ktorých vyplynú závažné indície so všeobecným označením ich charakteru
a druhu ako  aj závažné materiálne indície, na základe ktorých vyplynie podozrenie vo vzťahu k
dotknutému subjektu zo spolupáchateľstva deliktu. Ďalej je potrebné uviesť vysvetlenie, akým spôsobom
bol spáchaný uvedený delikt, a najmä čo najpresnejšie označenie toho, čo sa kontrolou hľadá a čoho
sa týka.

Odporca je oprávnený tieto údaje uviesť iba vo všeobecnej rovine, uvedením ich druhu a významu
tak, aby boli chránené jeho zdroje informácií, pričom je potrebné  preukázať, že zisťovanie skutočností
svedčiacich o spáchaní deliktu by bolo odsúdené na neúspech, alebo výrazne sťažené, ak by nedošlo
k oprávnenému zásahu do práv a slobôd preverovaných subjektov.

Pokiaľ ide o predmet, účel inšpekcie a odôvodnenie, z poverenia na vykonanie inšpekcie je zrejmé, že
boli vymedzené nasledovne:

Účel inšpekcie protimonopolný úrad vymedzil ako získanie podkladov a informácií, ktoré sa týkajú
možných dohôd alebo zosúladených postupov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok
obmedzovanie súťaže podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a či. 101 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie (ďalej ako „ZFEÚ“) a ku ktorým došlo na území Slovenskej republiky v období
od roku 2007 až do súčasnosti, medzi podnikateľmi: N. D., M., D., C, vrátane ich právnych predchodcov
alebo podnikateľov s nimi majetkovo alebo personálne spojenými, ako aj dohôd obmedzujúcich
súťaž medzi týmito podnikateľmi a ďalšími podnikateľmi pôsobiacimi v Slovenskej republike na trhu
vývoja, implementácie, obchodu, servisu a konzultačných služieb v oblasti informačných technológií,
pričom možné dohody obmedzujúce súťaž majú za cieľ alebo následok obmedzovanie súťaže na trhu
vývoja, implementácie, obchodu, servisu a konzultačných služieb v oblasti informačných technológií
prostredníctvom koluzívneho správania, v dôsledku ktorého vyššie uvedení podnikatelia koordinujú
svoje správanie v procese verejných obstarávaní, ktoré sú financované z finančných prostriedkov
štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného
programu informatizácia spoločnosti, najmä vo verejných obstarávaniach, ktoré boli financované v



rámci projektu „Elektronizácia služieb VUC“, t.j. verejného obstarávania verejného obstarávateľa
Nitriansky samosprávny kraj, ... Košický samosprávny kraj, ... Žilinský samosprávny kraj, ... „Prešovský
samosprávny kraj“ ..., Centrálny obstarávateľ ..., Trenčiansky samosprávny kraj ..., a tiež možnej účasti
podnikateľa S. .., vrátane jeho predchodcov a alebo podnikateľov s ním majetkovo alebo personálne
spojenými, na takejto dohode obmedzujúcej súťaž, ako aj podkladov a informácií, ktoré sa týkajú účasti
jednotlivých subjektov na takejto dohode obmedzujúcej súťaž alebo inak súvisia alebo môžu súvisieť s
prešetrovaným konaním podnikateľov.

Dôvody vykonania inšpekcie vymedzil nasledovne. Najprv vymedzil popis operačného programu
Informatizácia spoločnosti.

Ďalej sa v poverení sa uvádza, že „Úrad získal informácie, ktoré nasvedčujú tomu, že medzi podnikateľmi
uvedenými v poverení došlo k dohode obmedzujúcej súťaž, ktorej obsahom je koordinácia ich
správania vo verejných obstarávaniach, ktoré boli, prípadne budú vyhlásené za účelom realizácie
projektov financovaných v rámci Operačného programu informatizácia spoločnosti a ktoré sa týkajú
obstarania tovarov a služieb na vývoj. Informácie úradu nasvedčujú tomu, že predmetná dohoda
obmedzujúca súťaž sa týka najmä koordinácie správania podnikateľov vo verejných obstarávaniach,
ktoré boli vyhlásené v súvislosti s realizáciou projektu Elektronizácia služieb VÚC financovaného v rámci
Operačného programu informatizácia spoločnosti, t.j. verejného obstarávania verejného obstarávateľa
Nitriansky samosprávny kraj, ... Košický samosprávny kraj, ... Žilinský samosprávny kraj, ... „Prešovský
samosprávny kraj“ ..., Centrálny obstarávateľ, ..., Trenčiansky samosprávny kraj ... . Výsledky verejných
obstarávaní vyhlásených, a to najmä nízky počet prijatých ponúk, úroveň celkových konečných hodnôt
zákaziek v porovnaní s predpokladanými hodnotami zákaziek, striedanie víťazov jednotlivých verejných
obstarávaní a ďalšie skutočnosti naznačujú, že medzi vyššie uvedenými podnikateľmi došlo k dohode
obmedzujúcej súťaž, ktorej obsahom bola koordinácia správania podnikateľov v predmetných verejných
obstarávaniach, pričom táto dohoda mohla mať rôzne podoby, najmä podobu dohody o nepredložení
ponuky, dohody o rozdelení zákaziek, dohody o rotácii zákaziek, dohody o následných kompenzáciách
prostredníctvom subdodávok, prípadne podnikatelia mohli zosúladiť svoj postup bez toho, aby dohodu
uzatvorili v užšom zmysle“.

Ďalej sa v poverení uvádza odôvodnenie účasti podnikateľa S. na dohode obmedzujúcej súťaž.

V poverení sa tiež uvádza, že „dohoda obmedzujúca súťaž mohla byť uzatvorená prostredníctvom
priamych kontaktov alebo výmeny citlivých obchodných informácií medzi jednotlivými podnikateľmi od
roku 2007 až do súčasnosti“.

Poverenie ďalej obsahuje poučenie podľa § 22, § 40, § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení
účinnom k 30.06.2014 ako aj podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a obsahuje poučenie o
možnosti ochrany pred nezákonným zásahom podľa § 250v OSP.

Na základe uvedeného je nutné konštatovať, že odôvodnenie poverenia na výkon inšpekcie nespĺňa
vyššie uvedené požiadavky. Odôvodnenie poverenia je síce pomerne rozsiahle, bolo však vyhotovené
vo veľmi všeobecnej rovine bez dostatočného označenia dôkazov, ktoré inšpektori  majú hľadať a
vysvetlenia toho, akým predpokladaným spôsobom mal byť spáchaný uvedený delikt, pričom sa dá
súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že aj odôvodnenie danosti podozrenia je  vo veľmi všeobecnej, a
podľa názoru súdu i tak nie v dostatočnej odôvodnenej  rovine a podozrenia  vyplývajú z poverenia len
vo vzťahu ku konkrétnemu projektu elektronizácie služieb VÚC, nie však vo vzťahu k iným projektom
OPIS, ako to navodzuje úvodná časť poverení, či dokonca inej agende, ktorú poverení zamestnanci
nepochybne rovnako skopírovali a odňali navrhovateľovi. Čiastočné odôvodnenie podozrenia bolo v
texte poverení obsiahnuté len už k uvádzanému obstarávaniu elektronizácie služieb vyšších územných
celkov a bolo formulované veľmi neurčito. Odporca v konaní nepreukázal že disponoval dostatočným
podkladom pre vykonanie inšpekcie v tomto rozsahu. Následné rozšírenie predmetu poverenia na
ďalšie obstarávania zákaziek financovaných z Operačného programu informatizácia spoločnosti nebolo
zdôvodnené nijako. Napriek tomu inšpektori  odporcu vyhľadali podklady aj k nim. Z odôvodnení



odporcu vyplýva, že predmet inšpekcie fakticky  rozširuje aj na  zákazky, ktoré obstarané neboli ak  bol
predpoklad,  že v prípade ich obstarania by boli financované z operačného programu.

Dá sa konštatovať, že ak by aj bol výkon inšpekcie na základe týchto skutočností potenciálne možný,
poverení zamestnanci by boli povinní pri výkone inšpekcie striktne postupovať v zmysle článku 152
ods. 4 ústavy s ohľadom na vydané poverenia vrátane ich odôvodnenia len tak, že vyhľadajú a
podrobia inšpekcii nanajvýš len informácie súvisiace s projektom elektronizácia služieb VÚC. Poverení
zamestnanci však tento rozsah prekročili a konali tak nezákonne a neústavne.

Pokiaľ by chcel odporca argumentovať, že výrok poverení ho oprávňoval na zaisťovanie informácií
aj vo vzťahu k iným oblastiam bez potreby reflexie ich odôvodnenia, v takom prípade by bolo nutné
konštatovať, že poverenia boli formulované neprimerane široko, čím došlo nepochybne a zjavne k
prekročeniu rozsahu striktne primeraného sledovanému cieľu, za súčasnej úplnej absencie riadneho
odôvodnenia. Následkom toho je podľa súdu v spojitosti s ostatnými dôvodmi nezákonnosť zásahu.

Navrhovateľ poukázal na to, že ani Európska komisia nemôže vykonávať tzv. „Fishing expeditions“, t.j.
inšpekcie bez relevantného dôvodu resp. v nedôvodnom rozsahu s cieľom náhodne získavať podklady
pre ďalšiu svoju činnosť. Takéto konanie by predstavovalo zneužitie právomocí na úkor základných práv
súkromných subjektov.

Z poverenia vyplýva, že žalovaný rozšíril jej predmet tak, že by v podstate mohol prehľadávať takmer
čokoľvek, čo by sa týkalo Operačného programu informatizácie spoločnosti od roku 2007 medzi
akýmikoľvek podnikateľmi pôsobiacimi na trhu vývoja, implementácie, obchodu, servisu a konzultačných
služieb v oblasti informačných technológií, a to aj do budúcnosti pre ešte nevyhlásené verejné
obstarávania. Z vyjadrení žalovaného v zápisoch z jeho následných úkonov (prvé štyri odseky strany 5
zápisu č. IZ-328/2015 z 27.4.2015) vyplýva, že predmet inšpekcie fakticky ďalej rozširuje aj na zákazky,
ktoré obstarané neboli, ak sa domnieval, že v prípade ich obstarania by boli financované z Operačného
programu informatizácie spoločnosti.

Uvedené nemožno považovať za proporcionálne ani odôvodnené.

V dôvodoch poverenia absentujú dôvody pre takto široko vymedzený účel, a hoci tieto nemusia byť
pri inšpekcii detailne vymedzené podnikateľovi (definovaný predmet inšpekcie však má aspoň rámcovo
korešpondovať s dôvodmi uvedenými v poverení), tieto nie sú obsahom ani administratívneho spisu a
ani neboli predložené Najvyššiemu súdu ani v rámci súdneho konania. Je potrebné zdôrazniť, že práve
administratívny spis by mal obsahovať vymedzenie týchto skutočností/analýzu, v duchu požiadavky
na presné zaznamenanie postupov správneho orgánu (viď napr. rozsudok citovaný vyššie vo veci
3Sžz/1/2011 - zaznamenanie procesných úkonov o vykonanej inšpekcii (dawn raid) do administratívneho
spisu je základnou požiadavkou na preskúmanie zákonnosti postupu protimonopolného úradu (viď tiež
rozsudok citovaný vyššie vo veci Delta pekárny, a.s., § 91, § 92 infine) tak, aby ich bolo možné následne
preskúmať.

Na základe vyššie uvedeného možno dospieť k záveru, že neboli riadne preukázané skutočnosti
odôvodňujúce intervenciu v podobe inšpekcie s takto široko vymedzeným predmetom.

Ďalšou okolnosťou, na ktorú chce najvyšší súd poukázať je spôsob a postup poverených osôb  pri
vykonávaní inšpekcie.

Vyššie vytknuté nedostatky spočívajúce vo všeobecnosti poverenia na vykonanie inšpekcie spôsobili
mimo iného možnosť značne neohraničeného rozsahu kontroly, stanovením veľmi všeobecných
kľúčových slov a iných znakov,  ktoré vymedzovali rozsah kontroly do takej miery, že podľa názoru súdu
došlo k enormnému neodôvodnenému nahromadeniu osobných dát, ktoré s predmetom kontroly vôbec



nesúvisia čo spôsobuje neodôvodnenosť zásahu do základných práv. Je síce pravdou tvrdenie úradu,
že nemá limitovaný čas na výkon a spracovanie získaných  údajov počas výkonu inšpekcie, ale podľa
názoru súdu v súlade s vyššie uvedenými ústavnými a zákonnými princípmi má za povinnosť zabezpečiť,
aby sa na vec nevzťahujúce osobné údaje preverovaných osôb v čo najkratšej dobe vyňali zo získaných
informácií a zamedziť tak ich neodôvodnenému uchovávaniu. Osoby vykonávajúce inšpekciu však takto
nepostupovali. Napriek tomu, že časový rozsah inšpekcie u navrhovateľa predseda úradu určil na 5 dní,
pracovníci vykonávajúci inšpekciu približne za 8 hodín vyzbierali všetky informácie na rôznych nosičoch
a bez akejkoľvek primeranej snahy odlíšiť a vyselektovať aspoň  v rámci stanovenej lehoty relevantné
údaje od ostatných osobných údajov preverovaných osôb, tieto odniesli s tým, že ich budú postupne
skúmať a oddeľovať osobné údaje.

Na takýto postup podľa názoru súdu nemali osoby vykonávajúce inšpekciu oprávnenie ani na základe
zákona, ale  ani na základe poverenia vydaného predsedom úradu. Podľa názoru súdu bolo povinnosťou
týchto poverených osôb využiť čas určený vo poverení na výkon inšpekcie tak, aby oddelili v maximálne
možnej miere osobné údaje dotknutých osôb od relevantných dokladov na získanie ktorých ich
oprávňovalo predmetné poverenie. Zo zápisnice súd nezistil, že by inšpektori odporcu uplatnili tento
postup z dôvodu existencie objektívnych prekážok. Tiež z nej nevyplýva záver, že by mali zámer vykonať
selekciu namieste, ale z dôvodu časovej tiesne nemohli tento postup uplatniť a bolo nevyhnutné zadržať
osobné údaje a korešpondenciu osôb u, ktorých bola inšpekcia vykonávaná. Pri tak širokom a zrejme
neodôvodnenom  rozsahu vyhľadávacích znakov museli osoby vykonávajúcej inšpekciu predpokladať,
že dôjde k  masívnemu  zhromaždeniu dát súkromnej povahy,  ktoré nesúvisia s predmetom inšpekcie
a nebudú získané iba informácie nevyhnutné pre činnosť úradu, ale aj informácie, ktorým je priznaná
ochranná,  a je ich povinnosťou ich čo najskôr odstrániť zo získaných údajov. Tento postup takisto
spôsobuje  porušenie zásady proporcionality.

Je potrebné konštatovať, že poverenie je základný právny akt, na základe ktorého protimonopolný úrad
vykonáva inšpekcie. V istom smere sa vo vzťahu k náležitostiam poverenia vyjadril tunajší súd vo veci
3Sžz/l/2011 (zverejnený v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 5/2012). V nej konštatoval, že pri inšpekcii sa využíva moment prekvapenia,
kedy podnikateľ nie je o inšpekcii vopred informovaný. Zamestnanci nečakane vstupujú do priestorov
podnikateľa a začínajú inšpekciu preukázaním sa poverením. Podnikateľ musí mať právnu možnosť z
poverenia okamžitým nahliadnutím si odkontrolovať, či a na základe akého ustanovenia zákona sa voči
nemu takto postupuje. Najvyšší súd dopĺňa, že túto možnosť musí mať aj zamestnanec podnikateľa, ak
sa úkony dotýkajú jeho práv alebo právom chránených záujmov, a to v tomu zodpovedajúcom rozsahu.
Mal by mať možnosť z poverenia identifikovať či, na akom základe a v akom rozsahu môžu inšpektori
do jeho práv a oprávnených záujmov zasiahnuť.

Zo zápisnice ani z iných dôkazov súd nezistil, že by žalobca takúto možnosť mal.

Z obsahu poverení súd na dôvažok zistil, že oprávnenie na zasiahnutie do určitej oblasti súkromia
bolo v povereniach objasnené nasledovne: „Pokiaľ člen štatutárneho orgánu, štatutárny organ, alebo iní
zamestnanci podnikateľa využívali prostriedky (nosiče podkladov a informácií) podnikateľa (napríklad
počítače, diáre, zápisníky) aj na súkromné účely, nebráni to tomu, aby boli zahrnuté tieto nosiče do
rozsahu nosičov, na ktorých podklady a informácie podliehajú preskúmavaniu zamestnancami úradu,
pretože je dôvodné podozrenie, že na komunikáciu v súvislosti s protisúťažnými praktikami sa využívali
rôzne komunikačné kanály a nielen oficiálna a evidovaná komunikácia“.

Z poverení predsedu žalovaného orgánu tak vyplýva, že inšpektori mali oprávnenie prezerať nosiče
podnikateľa, aj keď by boli využívané tiež na súkromné účely (čo ostatne zodpovedá záverom Bernh
Larsen holding a i.). Z poverení nevyplýva, že by navrhovateľ (ani jeho zamestnávateľ) mal možnosť
identifikovať tú okolnosť, že by inšpektori mali na základe poverenia oprávnenie prehliadať a kopírovať
priamo aj súkromné zariadenia zamestnancov. Nevyplýva to jednoznačne ani z ustanovení § 22 ods. 2
a 3 zákona č. 136/2001 Z.z. citovaných v povereniach.



Odporca argumentoval, že pre podnikateľov by bolo príliš jednoduché účelovo sa vyhnúť inšpekciám
protimonopolného úradu tým, že by svojim zamestnancom povolili používanie súkromných zariadení.

V posudzovanom prípade medzi účastníkmi nie je sporná skutočnosť, či šlo o súkromné zariadenie,
resp. žalovaný toto nespochybnil, námietku o tom zaznamenal v zápisnici z vykonanej inšpekcie. Z
množstva zariadení, ktoré žalovaný prehľadával a z ktorých kopíroval údaje išlo len o jeden prípad, kde
zamestnanec podnikateľa vzniesol túto námietku.

Z uvedeného možno vyvodiť, že nešlo o účelovú námietku.

Žalovaný správny orgán, ktorý je na vykonávanej inšpekcii zastúpený aj zamestnancami s právnickým
vzdelaním nemôže tvrdiť, že požadoval splnenie povinnosti od podnikateľa, u ktorého sa inšpekcia
vykonávala a ten bol povinný to zabezpečiť, a preto je námietka zamestnanca - navrhovateľovi
irelevantná. Nemožno nepodotknúť, že zo zápisnice odporcu  argumentácia uvedená vyššie
jednoznačne nevyplýva. V zápisnici sa uvádza, že na požiadanie boli identifikovaní zamestnanci
podnikateľa, ktorí sa podieľali na vypracovaní ponúk vo verejných obstarávaniach a následne bola
vznesená požiadavka, aby predložili svoje zariadenia. Je na odporcovi, aby zároveň dbal o zákonnosť
svojho postupu tak, aby získané informácie a podklady mohol následne aj použiť.

Z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva taktiež vyplýva, že zasiahnuť do súkromia jednotlivca je
v demokratickej spoločnosti možné pri dodržaní jej zásad a princípov, len keď je sledovaný legitímny cieľ
a tento nie je možné dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Keď je cieľ možné dosiahnuť inak, je potrebné
sa vyhnúť zásahu do súkromia (zásada proporcionality). Odporca mohol napríklad od podnikateľa
požadovať menej invazívny postup zabezpečenia prístupu do emailového konta cez iný počítač.

Zároveň zo zápisnice vyplýva, že odporca v sa vôbec nezaoberal otázkou možnosti uplatnenia iného
postupu pri prehľadávaní a na informáciu žalobcu, že ide o jeho súkromný počítač/notebook, nie je
zrejmá jeho reakcia (okrem toho, že bol prehliadnutý a kopírovaný rovnako ako ostatné zariadenia, ktoré
boli majetkom podnikateľa).

Taktiež nemožno považovať za proporcionálny výkon právomocí, ak bol mobilný telefón zamestnanca -
súkromné zariadenie, ktoré ani nebolo napokon prehľadávané, bolo vrátené žalobcovi až o 15:04 hod.

Navrhovateľ nebol ani zastúpený advokátom. Právny zástupca, ktorý sa dostavil na miesto vykonávanej
inšpekcie, do sídla zamestnávateľa, (ako vyplýva zo zápisnice po tom, čo žalobca odovzdal svoje
súkromné zariadenia - notebook a telefón a uviedol, že ide o jeho súkromné zariadenia), hájil záujmy
zamestnávateľa.

Je preto potrebné, aby odporca  poskytol navrhovateľovi  aspoň základné informácie a poučenia. Pokiaľ
zamestnanec prítomným inšpektorom namieta, že nesúhlasí s požiadavkami žalovaného, a cíti sa
nimi dotknutý na svojich právach, je v súlade so zásadami dobrej správy, aby inšpektori žalovaného
dôkladnejšie vysvetlili zamestnancovi povahu úkonov, ich právnu úpravu, základ na ktorom postupujú,
svoje oprávnenia a možnosti ďalšieho postupu. Nie je prijateľné, aby sa zamestnancovi v takejto situácii
nepredstavili, nelegitimovali a nepreukázali povereniami podľa ktorých konajú. V takejto situácii je na
mieste aj spísanie zápisu so zamestnancom, ktorý dôsledne zaznamená tieto skutočnosti tak, aby ich
následne bolo možné preskúmať.

Ako ďalej vyplýva z vyjadrenia odporcu , informácia o tom, že bude v priestoroch žalovaného
prehliadaná kópia vykonaná zo zhromaždených údajov zo súkromného zariadenia žalobcu, bola
podávaná podnikateľovi - zamestnávateľovi navrhovateľa. Pokiaľ teda zamestnávateľ sám zamestnanca
o tom neinformuje, nedozvie sa, že budú prehľadávané „hrubým výberom“ vyselektované údaje z jeho
zariadenia.



Odporca uviedol, že navrhovateľ  bude mať možnosť zúčastniť sa prehliadania a tiež že mu nič nebráni,
aby sa ohľadom prehliadania sám informoval na úrade. Uviedol, že tieto práva nie sú podmienené ani
trvaním jeho pracovného pomeru u zamestnávateľa. Keď sa navrhovateľ neskôr na úrade informoval,
a žiadal aby mu bol oznámený prípadný termín prehliadania, úrad mu odmietol poskytnúť informácie
s tým, že v tejto veci komunikuje s jeho zamestnávateľom. Následne odporca pristúpil k prehliadaniu
informácií v čase, kedy mu bola preukázaná práceneschopnosť navrhovateľa. Vzneseným námietkam
a žiadostiam navrhovateľa  ani zamestnávateľa nevyhovel.

Keďže počas súdneho konania vyhotovil ďalšie kópie dát zo súkromného počítača žalobcu, súd vyhovel
žalobe aj v rozsahu jej následne rozšíreného žalobného návrhu. Dôvodom na vyhovenie rozšírenému
návrhu bol aj samotný postup žalovaného počas vyhotovovania týchto elektronických aj tlačených kópií.

Odporca nepredložil súdu spolu s administratívnym spisom aj skopírované nosiče. Uviedol, že nosiče
sú „uložené v osobitnej miestnosti úradu s obmedzeným prístupom len určitých zamestnancov úradu
v záujme zabezpečenia maximálnej ochrany“. Vzhľadom na uvedený režim osobitnej ochrany týchto
nosičov požiadal súd o povolenie predložiť uvedené nosiče k nahliadnutiu dodatočne, až v prípade
potreby. Súd následne vyzval u odporcu na bezodkladné predloženie nosičov ako súčasti úplného spisu.

Z predložených zápisníc je zrejmé, že odporca  pristúpil k otvoreniu zapečatených nosičov a k ich
prehliadaniu (30.03.2015) a k vytvoreniu kópií týchto nosičov (do 02.04.2015) napriek v námietkam
odporcov, že originály nosičov mali byť súdu predložené už 16.03.2015 (najmä zápisy odporcu  č.
IZ-234/2015 z 30.03.2015, IZ-243/2015 z 31.03.2015 a IZ-249/2015 z 01.04.2015). Podstatnou bola aj
námietka, že spôsob zapečatenia bol jedným zo žalobných dôvodov, ktorý mal byť predmetom súdneho
prieskumu. Bolo v záujme odporcom zachovať neporušenie nosičov tak, aby bolo možné preskúmať
navrhovateľom namietané nedostatky.

Účelovým sa javí aj tvrdenie o potrebe osobitnej ochrany nosičov, ako aj to, že vytvorené kópie označoval
žalovaný za kópie, ktoré nie sú súčasťou administratívneho spisu. Postup odporcu  nemožno považovať
za splnenie podmienky predloženia kompletného administratívneho spisu k veci.

Odporca ani dostatočne neobjasnil, ako a kde sú tieto kópie evidované. Nie je prijateľné, aby orgán
verejnej moci narábal s odňatými elektronickými informáciami bez riadnej žurnalizácie a príslušnosti
k určenej veci a spisu. Na dôvažok výtlačky z takýchto kópií mimo spisu žalovaný zakladal ďalej do
administratívneho spisu, vo vedení ktorého pokračoval. Tieto skutočnosti samotné predstavujú podľa §
250j ods. 3 OSP v spojení s § 250v ods. 8 OSP nezákonnosť, ktorá by odôvodňovala vyhovenie žalobe.

Súd neprisvedčil ani námietke žalovaného, že jeho postupy sledovali efektívny postup vo výkone jeho
právomocí. Odporca bol podľa OSP a konštantnej judikatúry povinný predložiť administratívny spis
týkajúci sa žaloby úplný a riadne žurnalizovaný. Ak vznikla na strane odporcu potreba pracovať s určitými
časťami spisu, mal svoju povinnosť splniť a požiadať konajúci súd o následné poskytnutie potrebnej
časti spisu. Súd by mal možnosť oboznámiť sa so stavom spisu, posúdiť správnosť jeho vedenia a
žurnalizácie nevyhnutnej pre jeho prieskumnú činnosť. Následne mohol súd posúdiť či, v akom rozsahu,
prípadne na aký čas je možné takejto požiadavke vyhovieť.

Najvyšší súd ďalej zistil viaceré porušenia práv žalobcu a jeho zamestnancov. Týmto najmä neposkytoval
riadne poučenia a vysvetlenia, viac krát neumožnil účasť zamestnancov na úkonoch, ktoré sa ich týkali
aj keď im v tom dočasne bránila dôležitá a preukázaná prekážka, a to ani vtedy, keď žalovaný uviedol,
kedy v krátkej dobe bude príslušný zamestnanec dostupný a ani keď uviedol, že počas neprítomnosti
požadovaného zamestnanca možno zabezpečiť účasť iného zamestnanca. Žalovaný ďalej neposkytol
dostatočný priestor na zabezpečenie odborne spôsobilej osoby pri technických úkonoch, dňa 01.04.2015
sa pokúšal brániť včasnému uplatňovaniu námietok právnym zástupcom navrhovateľa (strana 2
notárskej zápisnice o úkone zo dňa 01.04.2015, v čase o 09:39 hod.) za súčasnej prítomnosti väčšieho



počtu zamestnancov odporcu, ktorých dôvod účasti na úkone odmietol objasniť (prvý odsek strany 6
zápisu u odporcu z 01.04.2015 a strana 6 notárskej zápisnice o úkone z tohto dňa). Najvyšší súd to
považuje za rozporné s princípmi správneho konania (viď najmä § 3 ods. 2 správneho poriadku), ktoré
sa primerane aplikujú aj na prešetrovanie žalovaného. Uvedené postupy, ako aj spôsob komunikácie u
odporcu  so zástupcami navrhovateľa, považuje Najvyšší súd za rozporné aj so zásadami dobrej správy.
Tieto skutočnosti samotné predstavujú takú nezákonnosť, ktorá by odôvodňovala vyhovenie žalobe v
rozsahu rozšíreného žalobného návrhu.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd nepovažoval za nevyhnutné ani účelné zaoberať sa podrobne
všetkými ďalšími namietanými skutočnosťami. Považuje ale za vhodné poukázať okrajovo na niektoré
z nich.

.

Najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že každý orgán verejnej moci je striktne viazaný článkom
2 ods. 2 ústavy. Pri výkone právomoci by každý orgán mal dôsledne sledovať nielen úlohy zákonom mu
zverené, ale aj to, aby konal len spôsobom, ktorý ustanoví zákon (princíp legality), v súlade s princípmi
správneho konania, dobrej správy a v neposlednom rade princípom proporcionality. Pri tom je vždy
potrebné dbať na základné práva všetkých dotknutých osôb tak podľa zákona, ústavy, ako aj dohovoru.

Odporca ako orgán, ktorý nevyhnutne pri svojej činnosti zasahuje do práv a právom chránených záujmov
osôb musí osobitne dbať na to, aby jeho postupy boli vždy striktne v súlade s princípom legality, legitimity
a proporcionality.

Navrhovateľ namietal, že odporca  postupoval mimo rozsahu poverení, pretože si vyhotovil kópie
informácií a podkladov, ktoré nespadajú do vecného rozsahu inšpekcie; namietal kopírovanie a odňatie
množstva dát a dokumentov nad rámec poverení, použitie všeobecných kľúčových slov; navrhovateľ  tiež
namietal zabránenie účinnej obhajoby žalovaným, neprimeranosti a arbitrárnosti vykonanej inšpekcie.

Je potrebné uviesť, že ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do
30.06.2014 zakladajúce oprávnenia zamestnancov žalovaného bližšie nevymedzovali ich uplatnenie v
praxi.

Podľa § 38 ods. 5 zákona číslo 136/2001 Z.z. podnikateľovi, ktorý nesplní povinnosť predložiť
požadované podklady alebo informácie alebo predloží nepravdivé alebo neúplné podklady alebo
informácie, alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa § 40, úrad uloží pokutu do 1% z obratu
podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie.

Ako bolo už na iných miestach vyššie uvedené, pri inšpekcii je nevyhnutné sledovať princíp
proporcionality tak, aby nedochádzalo k neodôvodnenej ujme na právach osôb, ktoré sú povinné sa
podrobiť vykonávanej inšpekcii. Na druhej strane je potrebné zabezpečiť aj reálnu možnosť účinného
výkonu právomoci odporcu .

Je potrebné prisvedčiť názoru odporcu, že nemožnosť (vo všeobecnosti) vykonávať ďalšiu selekciu
zhromaždených podkladov by v niektorých prípadoch zrejme ovplyvnila efektivitu jeho ďalších
vyšetrovacích postupov. Z hľadiska požiadavky legality bolo možné k takémuto postupu pristúpiť len pri
primeranom použití a splnení podmienok § 22 ods. 2 písm. b/ cit. zákona.

V konkrétnom prípade, kedy ide o zjavne príliš široko vymedzený predmet inšpekcie, bolo na mieste,
aby inšpektori žalovaného v súlade so zásadou proporcionality uplatnili taký postup, ktorý čo najmenej
zasahuje do práva dotknutých osôb.



Zo zápisnice z vykonanej inšpekcie zo dňa 04.02.2014 č. IZ-29/2014 vyplýva, že inšpektori vykonali
vyhľadávanie podľa kľúčových slov v predložených zariadeniach (emailovej korešpondencie a pevných
diskov), skopírovali údaje, vložili do obálok - zapečatili a uviedli, že ďalšie prehliadanie sa uskutoční v
priestoroch úradu.

Zo zápisnice nevyplýva, že by inšpektori žalovaného uplatnili tento postup z dôvodu objektívnych (najmä
technických) prekážok. Tiež nevyplýva, že by mali zámer vykonať selekciu na mieste, ale z dôvodu
časovej tiesne taký postup nemohli uplatniť, tak ako to uvádza napríklad dokument „Explanatory Note“
Európskej komisie (<http://ec.europa.eu/competition/antitrust/information_en.html>, bod 14), na ktorý sa
sám odporca odvoláva v tom, že uplatňuje obdobný postup. Inšpektori žalovaného mali oprávnenie na
vykonanie inšpekcie v trvaní piatich pracovných dní. Inšpekcia vrátane všetkých jej procesných úkonov
a spísania zápisnice ako už bolo uvedené vyššie trvala približne osem hodín.

Ďalej je potrebné prisvedčiť námietke navrhovateľa, že použité kľúčové slová museli vyselektovať takmer
všetku jeho korešpondenciu a dokumentáciu. V súlade so zásadou proporcionality by mal žalovaný
správny orgán použité výrazy buď špecifikovať, alebo uplatniť taký postup, ktorý nevytvorí takmer celú
vo vzťahu k predmetu inšpekcie neadresnú kópiu obchodnej korešpondencie.

Pokiaľ odporca považuje za potrebné vykonať len tzv. „hrubý výber“ tak, že zjavne pojme do svojho
výberu aj dokumenty, ktoré nespadnú do predmetu inšpekcie a ďalej uskutočniť selekciu v termíne,
ktorý určí, mal by v súlade so zásadou proporcionality taký postup uplatniť len výnimočne a v riadne
zdôvodnenom prípade. Výnimočnosť ani zdôvodnenie zo zápisnice nevyplývajú.

Objem dát, ktorý je zjavne veľký aj z dôvodu širokého nezdôvodneného predmetu inšpekcie a použitia
kľúčových slov, ktoré zrejme taktiež zduplikuje už vyhľadané údaje, v takom prípade zrejme nebude
dostatočným dôvodom. Je však potrebné najmä poukázať, že je zjavné, že žalovaný správny orgán sa
proporcionalitou uplatnenia svojho postupu ani nezaoberal.

Vyššie citované ustanovenie zákona zakladá právomoc vyžadovať len informácie, ktoré sú nevyhnutné
na činnosť úradu. Nemožno ako všeobecné pravidlo akceptovať tvrdenie, že ak použité kľúčové
slová podľa odporcu  spadajú do predmetu inšpekcie, tak všetky vyhľadané výsledky sú informáciami
nevyhnutnými na činnosť odporcu . Ostatne, toto je v rozpore s povahou následných úkonov, pri ktorých
odporca  vykonával „užší výber“ a vo svojich priestoroch selektoval a vytláčal dokumenty, ktoré považoval
za spadajúce do vecného rámca inšpekcie uvedeného v povereniach na jej vykonanie z 30.01.2014

Zo zápisov odporcu z tohto prehliadania súd zistil, že súčasťou zhromaždených dát bola aj komunikácia
chránená advokátskym tajomstvom (napr. odsek 5 na strane 5 zápisu žalovaného č. IZ-328/2015 z
27.04.2015). Nemožno opomenúť ani  skutočnosť, že v priečinku so súkromnou korešpondenciou
vyhľadanou podľa konkrétneho kľúčového slova sa nachádzalo niekoľko stoviek správ, dané kľúčové
slovo sa ale vyskytlo len v troch z nich.

Najvyšší súd v postupoch odporcu identifikuje nielen už popísané prvky nezákonnosti, ale aj znaky toho,
že tieto smerujú k už vysvetlenému prípadu tzv. „fishing expedition“. Zo spisu vyplynulo, že následné
prehliadanie takto široko a „hrubo“ vybraných informácií, na základe neodôvodnene široko poňatých
poverení, prebiehalo v priestoroch žalovaného (nielen v prípade žalobcu) aj mesiace.

Za daných okolností prípadu je vytvorenie takého stavu pre prešetrované osoby neprimerané. Takto
získané informácie nie je možné použiť na žiadny zákonný účel. Ich zhromažďovanie tak nezodpovedá
článku 19 ústavy.

Je na úrade, aby riadne pripravil inšpekciu, správne vymedzil jej predmet a odôvodnil poverenia, aby
pripravil svoje postupy, naplánoval a uplatnil ich v súlade so zásadou legality a proporcionality tak,



aby informácie získal zákonným spôsobom a mohol ich s legitímnym cieľom zhromaždiť a v prípade
dôvodnosti použiť pre účely správneho konania.

Je potrebné uzavrieť, že v konkrétnom prípade odporca nepostupoval v súlade s menovanými zásadami.
Nebola preto ani dôvodná požiadavka u odporcu obrátiť sa na Európsku komisiu so žiadosťou o
stanovisko. Predmetom prieskumu súdu nebol ani tak rozsah kompetencií žalovaného, ako spôsob ich
uplatnenia. Je na žalovanom orgáne, aby svoje postupy zosúladil s vnútroštátnou úpravou a realizoval
ich v súlade s požiadavkami a princípmi ústavy a dohovoru.

Z predložených dôkazov mal Najvyšší súd vykonané zabezpečenie dátových nosičov za nedostatočné.
Žalovaný použil voľnopredajné obálky a opatril ich síce špecifickými pečatiacimi páskami
(neperforovanými, bez nezameniteľného označenia), ktorých funkčnosť sa ukázala ako nedostatočná.
Súd mal za preukázané, že rovnaká pečatiaca páska bola použitá na zapečatenie dverí do úradnej
miestnosti žalovaného, ktorá sa po ich otvorení bez známok poškodenia odlepila. Vyplýva to zo strany 7
zápisu žalovaného z 30.03.2015 - záznam o 13:50 hod., strany 8 notárskej zápisnice o priebehu právne
významnej skutočnosti z 30.03.2015 - záznam o 13:49 hod., a originálu odlepenej pečatiacej pásky
založený do spisu žalobcom, ktorý sa zhoduje s fotografickým vyhotovením pečatiacej pásky tvoriacej
prílohu č. 17 a 18 k uvedenej notárskej zápisnici. Súd mal za preukázané aj to, že pečatiaca páska sa
voľne odliepala aj z jedného z obalov DVD nosiča, ako vyplýva zo zápisu žalovaného zo dňa 01.04.2015,
záznam na strane 9 od 15:05 hod. ďalej, ako aj zo strany 14 a 15 notárskej zápisnice o priebehu právne
významnej skutočnosti z 01.04.2015 a jej príloh.

Pri manipulácii s citlivými elektronickými dátami fyzických a právnických osôb je nevyhnutné prijať také
opatrenia, ktoré jednoznačne vylúčia akúkoľvek možnosť a pochybnosť o tom, že by s nimi mohlo byť
neoprávnene manipulované neoprávnenou osobou alebo zamestnancami orgánu verenej moci. Ani tzv.
„hashová hodnota“, ktorú odporca  až s odstupom viac ako roka vytvoril vo svojich úradných priestoroch,
nemôže slúžiť na osvedčenie autenticity informácií na nosičoch.

V tomto ohľade Najvyšší súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a potrebu
dostatočných procesných záruk proti zneužitiu právomoci inter alia právnej úpravy nakladania a
prípadného zničenia získaných kópií po odpadnutí dôvodu na ich uchovávanie (viď napr. rozsudok vo
veci Delta pekárny a.s. proti CR, č. 97/11, najmä § 92; a contrario rozsudok vo veci Bernh Larsen Holding
AS a i. proti Nórsku, č. 24117/08, najmä § 64 až 75, §171).

V skúmanej veci Najvyšší súd dostatočné procesné záruky neidentifikoval. Odporca vykonával svoje
postupy rozlične a zjavne bez nasledovania konkrétnej úpravy. Pokiaľ by postupoval systematicky
podľa záväznej úpravy, nedochádzalo by k situáciám kedy zapečatené nosiče sú podpísané len
zamestnancami žalovaného, kedy odtlačky úradnej pečiatky ani podpisy nepresahujú cez pečatiace
pásky alebo ich nemožno identifikovať, a kedy heslo na prístup k počítaču s kopírovanými dátami nie
je nikde zaznamenané a poznal ho jediný zamestnanec, ktorý si naň nevie spomenúť. Na pojednávaní
dňa 09.06.2015 predložená smernica žalovaného o procesných pravidlách pri vymazávaní alebo
likvidácii údajov v elektronickej podobe č. 17/2013 nezodpovedá podľa Najvyššieho súdu požiadavkám
kladeným rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva na právnu úpravu, ktorá má byť
dostatočnou zárukou na to, aby zamedzila riziku zneužitia právomoci zo strany žalovaného orgánu.
Najvyšší súd preto neprisvedčil ani argumentu žalovaného, že nebolo preukázané, že by došlo k
takémuto zneužitiu alebo k manipulácii s údajmi. Už stav, v ktorom existuje popísané materializovateľné
riziko, je stavom ústavne nekonformným. Aj s ohľadom na už uvedené okolnosti prípadu vnímal Najvyšší
súd toto riziko ako materiálne a reálne.

Na základe preskúmania výkonu právomoci odporcu z hľadiska zákonnosti, opodstatnenosti, vhodnosti
a rozsahu inšpekcie dospel Najvyšší súd k záveru, že odporca nedisponoval dostatočnými podkladmi
pre výkon takejto inšpekcie. Preto najvyšší súd považuje inšpekciu za nezákonnú a informácie z nej
za nezákonne získané. Takto získané informácie nie je možné použiť na žiaden zákonný účel. Ich



zhromažďovanie odporuje článku 19 ústavy. Z tohto dôvodu najvyšší súd žalobe vyhovel v celom
rozsahu žalobného návrhu.

Povinnosťou úradu je, aby riadne  pripravil  inšpekciu, správne vymedzili jej predmet, dostatočne
odôvodnil poverenia a ich rozsah, aby pripravil svoje postupy, naplánovala uplatnili v súlade so zásadou
legality a pol funkcionality tak, aby vyhľadávame informácie získal zákonným spôsobom a mohol ísť
legitímnym cieľom zhromaždiť a v prípade dôvodnosti použiť pre účely správneho konania.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ust. § 250v ods. 5 OSP. Najvyšší súd Slovenskej
republiky návrhu navrhovateľa vyhovel, preto mu priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia a to za päť úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania vo výške
134,- €, písomné podanie na súd vo veci samej - návrh, návrh na pripustenie zmeny návrhu a 2x účasť
na pojednávaní súdu v dňoch 9. júna 2015 a 25. júna 2015, každý vo výške 139,83 €, v zmysle ust. § 11
ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
a 1x režijný paušál vo výške 8,04 € a 1x režijný paušál vo výške 8,39 € za úkon právnej služby a 20 %
DPH, teda v celkovej sume 881,90 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.