Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Svzn/1/2013 z 16. 9. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. septembra 2015, sp. zn. 8Svzn/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:6013200898.1 Najvyšší súd | 8Svzn/1/2013 | ECLI:SK:NSSR:2015:6013200898.1 | 2015-09-16 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6da6ff5e-3c41-43e2-b725-6b32b1abe9f5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200898.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Svzn/1/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200898
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6013200898.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,
CSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci navrhovateľa:
Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom, Námestie Matice slovenskej 6, Žiar nad Hronom, proti odporcovi:
Obec Sklené Teplice, so sídlom Sklené Teplice 161, zastúpenému JUDr. Jozefom Baranom, advokátom
so sídlom Námestie Matice slovenskej 23/45, Žiar nad Hronom, o návrhu na vyslovenie nesúladu
Všeobecne záväzného nariadenia obce Sklené Teplice č. 1/2013 zo dňa 14. decembra 2012 so
zákonom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/186/2013 - 53
zo dňa 11. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/186/2013 - 53
zo dňa 11. septembra 2013 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom o návrhu Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom
rozhodol tak, že vyslovil nesúlad ustanovenia § 4 ods. 1 Všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len
„VZN“) obce Sklené Teplice č. 1/2013 o dani z nehnuteľností s ustanovením § 12 ods. 2 a § 104f ods.
3 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“). Navrhovateľovi
náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd postupom podľa § 250zfa ods. 1, 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
nesúlad napadnutého VZN č. 1/2013 so zákonom posudzoval v intenciách právnej úpravy ustanovenej
v § 12 ods. 1, 2 v spojení s § 140f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z.

Konštatoval, že ustanovenie § 4 ods. 1 cit. VZN upravuje sadzby dane z nehnuteľností na území obce
Sklené Teplice v rozpätí od najnižšej sadzby 0,150 € za každý aj začatý meter2 zastavanej plochy po
sadzbu 5,500 € za každý aj začatý meter2 zastavanej plochy. Ďalej konštatoval, že VZN č. 1/2013 bolo
schválené uznesením obecného zastupiteľstva č. 8/2012 zo dňa 14. decembra 2012 s tým, že toto
nariadenie nadobúda podľa § 10 účinnosť 01. januára 2013 a podľa § 9 ods. 1 dňom jeho účinnosti
sa zrušuje VZN o dani z nehnuteľností platné na rok 2012 (č. 1/2012 zo dňa 14. decembra 2011). Z
uvedeného vyvodil, že k vydaniu, schváleniu a k účinnosti VZN o dani z nehnuteľností pre rok 2013
došlo za účinnosti zmeneného ustanovenia § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z., keď novela podľa
zákona č. 460/2011 bola účinná od 01. decembra 2012. Vyslovil, že odporca ako správca dane mal
preto pri vydávaní nového VZN č. 1/2013 postupovať v celom rozsahu podľa zákona č. 582/2004 Z. z.
v znení platnom od 01. decembra 2012, teda že pri ustanovení ročnej sadzby dane zo stavieb táto už



nesmela presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane. Poukázal na skutočnosť, že v danom
prípade najnižšia sadzba dane bola určená vo výške 0,150 € a najvyššia sadzba podľa § 4 VZN bola
5,500 €, čo predstavuje 36,666-násobok najnižšej sadzby, čím došlo k presiahnutiu najvyššej hranice
stanovenej novelou § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. Dospel k záveru, že pokiaľ bolo prijaté nové
VZN v celku po 01. decembri 2012, tak išlo o novú úpravu dane, hoci v skutočnosti nedošlo k zmene
sadzieb oproti predchádzajúcemu VZN platnému pre rok 2012, preto pre obec už platila úprava zákona
účinná po 01. decembri 2012. Teda pokiaľ obec vydala úplne nové VZN o dani z nehnuteľností pre
rok 2013, schvaľované za účinnosti novely § 12 ods. 2 cit. zákona, nemožno už hovoriť o zmenách
sadzby dane, ako to upravuje prechodné ustanovenie § 104f ods. 3 k úpravám zákona č. 582/2004 Z.
z. účinným od 01. decembra 2012. Vo vzťahu k námietke žalovaného, ktorý odkazoval aj na použitie §
104f ods. 8 zákona č. 582/2004 Z. z., uviedol, že toto ustanovenie nesúvisí s § 104f ods. 3, nakoľko sa
týka otázky vyrubovania poplatku v prípadoch, ak poplatok nebol vyrubovaný podľa predpisov účinných
do 30. novembra 2012. Doplnil, že vada týkajúca sa textu § 4 VZN a jeho chýbajúceho ods. 2 a 3, bola
žalovaným odstránená, čo preukazuje oznámenie o oprave tlačovej chyby, preto sa touto námietkou
odporcu už nezaoberal.

Proti predmetnému rozsudku podal odporca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/186/2013-53 zo dňa 11. septembra 2013 zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietne. Zároveň navrhol priznať odporcovi trovy právneho zastúpenia. V podanom odvolaní namietal,
že súd prvého stupňa v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p. neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že pri určovaní výšky sadzieb jednotlivých daní z
nehnuteľností odporca postupoval v zmysle pokynov Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo financií“) a daň z nehnuteľností pre rok 2013 nezvyšoval, teda ponechal rovnaké sadzby
pre jednotlivé dane z nehnuteľností ako v roku 2012. Poukázal na skutočnosť, že správca dane výšku
sadzieb dane zo stavieb v nasledujúcom zdaňovacom období nemenil, tieto teda zostali rovnaké ako v
roku 2012, neznižoval sa ani násobok najvyššej sadzby dane zo stavieb. Dal do pozornosti, že podľa
názoru ministerstva financií správca dane, ktorý by vôbec neupravoval platné sadzby dane zo stavieb
vo svojom VZN na zdaňovacie obdobie roku 2013, neporuší § 12 ods. 2, ani § 104f ods. 3 zákona č.
582/2004 Z. z. Vyslovil názor, že ak sú na zdaňovacie obdobie roku 2013 sadzby dane rovnaké ako v
roku 2012, a teda sadzby dane sa neupravovali, nebolo porušené ustanovenie § 12 ods. 2 a neaplikoval
sa ani § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. Zdôraznil, že spôsoby, ktorými správcovia dane pristúpia
k úpravám príslušných sadzieb dane novela § 12 a 16 cit. zákona nerieši, pričom explicitné riešenie
nevyplýva ani zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Dodal, že zámerom ministerstva financií
bolo vytvoriť časový priestor pre mestá a obce na postupné znižovanie násobku medzi najnižšou a
najvyššou sadzbou dane zo stavieb a dane z bytov, ktoré má zabrániť prípadným negatívnym vplyvom
na vlastné príjmy obcí a ich fungovanie.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/186/2013-53 zo dňa 11. septembra 2013 ako vecne správny podľa §
219 O.s.p. potvrdil. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami odporcu uvádzanými v odvolaní. Mal za to, že
krajský súd rozhodol na základe riadne zisteného skutkového stavu veci. Súčasne dal do pozornosti,
že navrhnuté dôkazy odporcom na pojednávaní nemali charakter oficiálneho stanoviska ministerstva
financií, keď odporca predložil len mailové podanie pracovníčky C. C., ktoré nie je oficiálnym stanoviskom
ministerstva financií. Stanovisko zaslané e-mailom označil za nekompetentné a v ňom navrhnutý
postup, aby odporca postúpil protest prokurátora Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky podľa
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správny poriadok“), za rozporný so zákonom. Vyjadril sa, že na vybavenie protestu prokurátora proti
VZN obce sa správny poriadok nevzťahuje, dodávajúc, že v prípade, že obec protestu prokurátora
nevyhovie, nie je jej povinnosťou predložiť vec na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky. Zavádzanie a určovanie miestnych daní patrí do okruhu územnej samosprávy obcí, pričom o
veciach obecnej samosprávy nie je oprávnené v konkrétnom prípade rozhodovať Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky. Postup pri vybavení protestu prokurátora proti VZN upravuje zákon č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre v § 25. Rovnako vyjadril nesúhlas s názorom tvrdeným v e-mailovom oznámení, že
§ 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. upravuje zmenu sadzby a nie zmenu VZN, keďže zmena sadzby
miestnej dane sa dá dosiahnuť len zmenou VZN alebo prijatím nového VZN o miestnych daniach. Ďalej



poukázal na skutočnosť, že odporca mal v roku 2012 účinné VZN č. 1/2012 o dani z nehnuteľností,
pričom uznesením obecného zastupiteľstva obce Sklené Teplice č. 8/2012 zo dňa 14. decembra 2012
bolo na rok 2013 schválené VZN č. 1/2013 o dani z nehnuteľností, ktoré je pokiaľ ide o sadzby dane zo
stavieb úplne rovnaké, ako bolo VZN č. 1/2012. Uvedené stratilo platnosť a účinnosť dňom 31. decembra
2012 a bolo aj zrušené všeobecne záväzným nariadením č. 1/2013, preto mal za to, že pokiaľ odporca na
rok 2013 schválil nové VZN o dani z nehnuteľností, išlo o úplne novú miestnu právnu normu, v ktorej boli
všetky ustanovenia týkajúce sa dane z nehnuteľností novo upravené. Dodal, že odporca VZN č. 1/2013
schválil za účinnosti novely zákona č. 582/2013 Z. z. účinnej od 01. decembra 2012. V závere vyjadrenia
uviedol, že odporca nepostupoval pri schvaľovaní sadzieb dane zo stavieb ani podľa ustanovenia § 12
ods. 2 cit. zákona a stanovil najvyššiu ročnú sadzbu dane zo stavieb za stavby uvedené v § 4 ods. 1
písm. e/, g/, a h/ tohto VZN vo výške presahujúcej 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb
uvedenej vo VZN.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania odporcu
(§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení a § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa návrhu navrhovateľa - prokurátora, na vyslovenie nesúladu VZN odporcu so zákonom vyhovel.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj predmetné VZN z hľadísk jeho obsahu a procesu
prerokovania a schvaľovania a z tohto pohľadu posúdil, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
dôvodmi uvedenými v návrhu navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil súlad
napadnutého VZN odporcu so zákonom.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo posúdenie súladnosti VZN obce Sklené Teplice
č. 1/2013 zo dňa 14. decembra 2012 o dani z nehnuteľností so zákonom, na základe návrhu Okresnej
prokuratúry Žiar nad Hronom, ktorým prokurátor podľa § 250zfa ods. 1 O.s.p. žiadal vysloviť nesúlad §
4 ods. 1 uvedeného VZN s § 12 ods. 2 a § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z.

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu týkajúcich sa nesúhlasu odporcu s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým súd prvého stupňa
vyslovil nesúlad predmetného VZN odporcu so zákonom a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného
administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásadných otázkach (nesúlad VZN so zákonom) odchýlil od argumentov a relevantných právnych
záverov prvostupňového rozhodnutia vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku v napadnutom rozsudku. Odvolací súd považuje právne
posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

Podľa § 250zfa O.s.p. ods. 1 až 6 ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na
základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej
samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom.
Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu



všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Účastníkmi konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor.

Príslušný na rozhodnutie je krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne
záväzné nariadenie, alebo sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie.

Proti rozhodnutiu súdu je prípustné odvolanie.

Ak súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi všeobecne záväzným nariadením a právnymi predpismi
uvedenými v odseku 1 je nesúlad, stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré
jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. Obec, vyšší územný
celok, ktoré vydali všeobecne záväzné nariadenie, sú povinné do šiestich mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia súdu uviesť ho vo veciach územnej samosprávy do súladu so zákonom
a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi
predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak obec, mesto, mestská
časť alebo samosprávny kraj neurobí, všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Súd môže uznesením na návrh prokurátora dočasne pozastaviť účinnosť všeobecne záväzného
nariadenia, jeho časti, prípadne niektorého jeho ustanovenia, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť
základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Takéto uznesenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo vydané; inak dočasné pozastavenie
účinnosti všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti, prípadne niektorého jeho ustanovenia zaniká
nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu o veci samej.

Z citovanej právnej normy ustanovenej v § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku vyplýva vôľa
zákonodarcu zabezpečiť súlad VZN obce alebo vyššieho územného celku so zákonom a pokiaľ obec
alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na základe protestu prokurátora svoje VZN, môže
prokurátor vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu VZN so
zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie
nesúladu VZN aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a
ostatných ústredných orgánov štátnej správy; príslušným na konanie a rozhodnutie o návrhu prokurátora
je krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala VZN, alebo sídlo samosprávneho kraja,
ktorý vydal VZN a účastníkmi tohto konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor.

Zákonodarca systematicky začlenil konanie súdu podľa právnej úpravy ustanovenej v § 250zfa (§
250zf) do siedmej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej ako osobitné konania. Z
uvedených dôvodov súd konajúci o návrhu prokurátora v zmysle § 250zfa O.s.p. (alebo v zmysle § 250zf)
postupuje v konaní v zmysle právnej úpravy ustanovenej v prvej a druhej hlave piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku upravujúce konanie v správnom súdnictve.

Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z predloženého spisu krajského súdu,
súčasť ktorého tvoril administratívny spis, odvolací súd nesúhlasí s argumentáciou odporcu uvedenou
v odvolaní, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď z postupu súdu prvého stupňa
vyplýva, že o návrhu prokurátora na vyslovenie nesúladu predmetného VZN obce - odporcu, so zákonom
konal a rozhodoval v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 250zfa O.s.p., ktorú právnu normu v
napadnutom rozhodnutí aj citoval.

Zákonodarca zveruje do právomoci súdu konať a rozhodovať o návrhu prokurátora na vyslovenie
nesúladu VZN obce alebo vyššieho územného celku so zákonom. Súd je v tomto konaní viazaný právnou
úpravou ustanovenou v právnej norme § 250zfa O.s.p. a návrhom navrhovateľa - prokurátora.

V danom prípade prokurátor ako navrhovateľ podal návrh na vyslovenie nesúladu predmetného VZN
odporcu so zákonom. Z postupu súdu prvého stupňa vyplývajúceho zo spisu je zrejmé, že prvostupňový
súd konal a rozhodol v rozsahu a v dôvodoch návrhu prokurátora postupom v zmysle právnej úpravy
ustanovenej v § 250zfa O.s.p.



Z podkladov spisu v posudzovacej veci je zrejmé, že Obecné zastupiteľstvo obce Sklené Teplice
schválilo dňa 14. decembra 2012 uznesením č. 8/2012 VZN obce Sklené Teplice č. 1/2013 o dani z
nehnuteľností. Uvedené VZN ustanovuje v § 4 ods. 1, že správca dane určuje pre stavby na území obce
Sklené Teplice, okrem stavieb nachádzajúcich sa v jednotlivých častiach obce uvedených v § 4 ods. 2,
3 tohto VZN, ročnú sadzbu dane zo stavieb za každý aj začatý m2 zastavanej plochy, a to
a/ 0,150 € za stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu,
b/ 0,500 € za stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo,
stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú
administratívu,
c/ 0,650 € za stavby rekreačných a záhradkárskych chát a domčekov na individuálnu rekreáciu,
d/ 0,350 € za samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo
používané na tieto účely postavené mimo bytových domov,
e/ 5,500 € za priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby
využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu,
f/ 5,500 € za stavby na ostatné podnikania a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu
súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou,
g/ 5,500 € za ostatné stavby.

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 € za každý aj začatý
m2 zastavanej plochy.

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. (účinného do 30.11.2013) ročnú sadzbu dane zo stavieb
podľa odseku 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v
obci alebo jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od
1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením
podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území
určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane
zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby
dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení pre stavby uvedené v § 10
ods. 1, ak § 104f ods. 3 neustanovuje inak.

Podľa § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10-
násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do
30. novembra 2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích
obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo
stavieb ustanovená v § 12 ods. 1.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že aj podľa jeho názoru je v rozpore so zákonom postup,
kedy obec po účinnosti zákona č. 460/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z.
o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení
neskorších predpisov, ktorý v § 104f zavádza úpravu prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.
decembra 2012, prijala nové VZN, v ktorom na sadzbu dane zo stavieb aplikovala § 104f ods. 3 zákona
č. 582/2004 Z. z. a určila maximálnu sadzbu dane väčšiu ako 10-násobok najnižšej sadzby dane.
Za zákonný je možné označiť len postup, kedy je ustanovenie § 104f ods. 3 cit. zákona aplikované v
prípade zmeny sadzby dane, teda v situácii ak bola sadzba dane ustanovená VZN účinným pred prijatím
novely (pred 01. decembrom 2012) a dochádza len k novelizácii VZN.

S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že VZN prijaté po 01. decembri 2012 je právnou
normou, ktorou orgán miestnej samosprávy sadzbu dane upravuje nanovo, nejde teda o prípad, kedy
by došlo k zmene už ustanovenej sadzby dane. Preto pri jej prijatí je potrebné postupovať v zmysle
zákonnej úpravy účinnej po 01. decembri 2012, podľa ktorej je možné maximálnu sadzbu dane zvýšiť
na 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo VZN pre stavby
uvedené v § 10 ods. 1.

Na odvolaciu námietku odporcu, spočívajúcu v tvrdení, že pri určovaní výšky sadzieb jednotlivých
daní z nehnuteľností bolo povinnosťou odporcu postupovať v zmysle pokynov ministerstva financií a
daň z nehnuteľností pre rok 2013 nezvyšovať, teda ponechať rovnaké sadzby pre jednotlivé dane z



nehnuteľností ako v roku 2012, nemohol odvolací súd prihliadnuť. Vo vzťahu k uvedenému dodáva, že
zabezpečenie materiálneho súladu pri výklade daňových predpisov je predmetom zákonnosti súdneho
výkladu daňových predpisov ako aj následných výkladov daňových predpisov zabezpečovaných
metodickými pokynmi ministerstva financií, ktoré však nemožno hodnotiť ako pramene práva, ale iba
ako výkladové pomôcky pri aplikácii zákona.

Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom krajského súdu,
vrátane administratívneho spisu odporcu zistil, že dôvody uvádzané odvolateľom nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový súd sa posudzovanou vecou
dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožnil. V odvolacom konaní odvolateľ nepredložil také relevantné
dôkazy, ktoré by tieto závery spochybnili.

Za tohto stavu vo veci odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. Navrhovateľovi náhradu trov tohto
konania nepriznal, hoci mu vzniklo právo na ich náhradu, keďže v tomto konaní bol úspešný, avšak mu
v tomto konaní trovy nevznikli a odporcovi z dôvodu, že mu zákon právo na ich náhradu nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.