Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/9/2012 z 26. 11. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2015, sp. zn. 5MCdo/9/2012, ECLI:SK:NSSR:2015:5708212876.1 Najvyšší súd | 5MCdo/9/2012 | ECLI:SK:NSSR:2015:5708212876.1 | 2015-11-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 243b ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 243i OSP, § 148a ods. 2 OSP, § 242 ods. 1 OSP, OSP, § 243b ods. 5 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 243f ods. 1 písm. c) OSP, § 148a ods. 1 OSP, § 243i ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/80983475-5cbc-4860-a9c1-70a5b53288c4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:5708212876.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/9/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708212876
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5708212876.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej
a sudcov JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v právnej veci žalobcu Spoločenstva
vlastníkov bytov „Bellova" , so sídlom v Martine, Bellova 3456, IČO: 36 137 006, zastúpeného Mgr.
Ľubošom Kráľom, advokátom so sídlom v Martine, Červenej armády č. 1, proti žalovanému L. M.,
bývajúcemu v X., zastúpenému advokátskou kanceláriou JUDr. Mário Buksa, právne služby, s.r.o.,
so sídlom v Martine, Červenej armády č. 1, o zaplatenie 2 174,86 € s príslušenstvom, v konaní o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu
Martin zo 7. decembra 2010, č.k. 8 C 245/2008- 271 a proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6. apríla
2011 sp.zn. 7 Co 53/2011, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume 118,70 € k rukám
právneho zástupcu žalobcu Mgr. Ľuboša Kráľa, advokáta so sídlom v Martine, Červenej armády č. 1,
do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom zo 7. decembra 2010, č.k. 8 C 245/2008-271 (v poradí druhým) zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2 174,86 € so 6,5 % úrokom z omeškania ročne od 2. decembra
2008 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania vo výške 1189,28 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak
s odôvodnením, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu (§ 451 ods.1 Občianskeho
zákonníka) získaním plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je povinný vydať. Žalovaný bol na základe
zhromaždenia nájomcov bytového domu zo 7. mája 1997 zvolený za predsedu spoločenstva a zapísaný
v registri spoločenstiev vlastníkov bytov na Obvodnom úrade v Žiline ako predseda spoločenstva aj
v období od 3. mája 2007 do 26. mája 2008. Uvedenú funkciu vykonával do 22. apríla 2008, keď
sa vzdal svojej funkcie a bol zvolený nový predseda spoločenstva. Právna úprava odmeny predsedu
spoločenstva bola prijatá až na základe novely zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov (ďalej len ,,zákon č.182/1993 Z.z.“), vykonanej zákonom č. 367/2004 Z.z., s účinnosťou od
l. júla 2004. Do uvedeného obdobia bolo možné postupovať v zmysle právnej úpravy uvedenej v § 7
ods. 4 citovaného zákona. Zmluva o spoločenstve mala len všeobecnú dikciu o úprave majetkových
pomerov spoločenstva, v rámci ktorej mal byť upravený poplatok za správu pre spoločenstvo, ako aj
prípadná odmena pre orgány spoločenstva. S účinnosťou od 1. júla 2004, v súlade s ustanovením §
7c ods. 8 písm. k) zákona č.182/1993 Z.z., musela byť odmena pre predsedu spoločenstva a členov
rady odsúhlasená zhromaždením vlastníkov bytov, pričom táto odmena žalovanému ako predsedovi
spoločenstva vlastníkov bytov nebola odsúhlasená. Finančné prostriedky, ktoré boli určené pre správu
spoločenstva pri jeho vzniku dňa 7. mája 1997 vo výške 80 Sk a na zhromaždení vlastníkov bytov dňa



24. januára 2006 vo výške 90 Sk mesačne na byt (zvýšené o 10 Sk), boli určené na správu spoločenstva
a nie ako odmena pre predsedu spoločenstva vlastníkov bytov. Aj podľa ustanovenia § 7c ods. 8 písm.
d) zákona č.182/1993 Z.z. je zrejmé, že zhromaždenie schvaľuje výšku mesačných úhrad za plnenia
mesačných platieb, za správu a príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv, a podľa písm. k) určuje
aj odmenu predsedovi spoločenstva a členom rady. Z týchto ustanovení je zrejmé, že zákon rozlišuje
medzi mesačnými platbami vlastníkov bytov za správu a odmenou pre predsedu spoločenstva vlastníkov
bytov. Ide teda o dva rozdielne právne pojmy, ktoré nemožno stotožňovať. Aj keď žalovaný ako predseda
spoločenstva vlastníkov bytov vykonával funkciu do 22. apríla 2008, za obdobie od 10. apríla 2007 do
10. apríla 2008 mu odmena ako predsedovi spoločenstva neprináležala, nakoľko nebola zhromaždením
vlastníkov bytov v súlade s ustanovením § 7c ods. l písm. k) citovaného zákona schválená. Týmto na
strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Žalovaný bol na
vydanie bezdôvodného obohatenia vyzvaný listom zo dňa 25.novembra 2008, v lehote do 1. decembra
2008. Keďže žalovaný žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevydal, dňom 2. decembra 2008 sa dostal do
omeškania s plnením dlhu. Preto žalobcovi v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s §
3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z. priznal súd aj úrok z omeškania vo výške 6,5% ročne zo žalovanej sumy.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný.

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 6. apríla 2011, sp. zn. 7Co/53/2011 rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1 O.s.p.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy
odvolacieho konania v sume 118,44 €. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový
stav, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného na úkor žalobcu v zmysle § 451 ods.1,2 Občianskeho zákonníka. Z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že žalovaný vykonával funkciu predsedu spoločenstva
vlastníkov bytov od roku 1997. Zhodne so súdom prvého stupňa odvolací súd konštatoval, že už zmluva
o spoločenstve obsahovala pojem poplatku (príspevku) na činnosť spoločenstva ako aj právnu úpravu
odmeny pre predsedu (orgány) spoločenstva (článok IX. bod 2 písm. c/ a článok X. bod 2 písm. b/
zmluvy), i keď zákon č. 182/93 Z.z. v znení do 30. júna 2004 uvedené pojmy nerozlišoval. Novelou
zákona č.182/1993 Z.z. s účinnosťou od 1.júla 2004 ustanovenie § 7c ods. 8 písm. k/ zakotvilo, že
zhromaždenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome určuje odmenu predsedovi spoločenstva
a členom rady, a v § 8a ods. 1 písm. e/ citovaného zákona, že zmluva o výkone správy musí obsahovať
najmä zásady určenia výšky platieb za správu. Zo znenia týchto ustanovení je zrejmé, že zákon odlišuje
pojem určenia výšky platieb za správu, pojem použitia prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv
(§ 7c ods. l písm. e/) a osobitne i pojem odmeny predsedu spoločenstva a členov rady. V zmysle
prechodného ustanovenia § 31 ods. 1, 2 zákona č.182/1993 Z.z., boli spoločenstvá povinné prispôsobiť
zmluvu o spoločenstve, orgány, hospodárenie, činnosť, príp. stanovy, novej právnej úprave a súčasne
správcovia, ktorí vykonávali činnosť podľa doterajších predpisov, boli povinní zosúladiť svoju činnosť
s týmto zákonom, najneskôr do šiestich mesiacov od nadobudnutia jeho účinnosti. V prejednávanej
veci však k takémuto zosúladeniu zmluvy o spoločenstve s novou zákonnou úpravou nedošlo. Navyše,
aj samotný žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní potvrdil, že sporné finančné prostriedky (80
Sk a 90 Sk) boli určené na správu spoločenstva, nebolo však konkrétne upravené, na čo sa uvedené
prostriedky majú použiť. Žalovaný tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že tieto finančné
prostriedky boli spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov odsúhlasené ako odmena pre
predsedu spoločenstva. Z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako správne. O
trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovaného s poukazom na ustanovenie
§ 243e ods.1 O.s.p. v spojení s § 243f ods.1 písm. c/ O.s.p. podal proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa mimoriadne dovolanie. Podľa jeho názoru
bol uvedenými rozhodnutiami súdov porušený zákon a preto navrhol rozsudky súdov zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods.1 písm.c/ O.s.p.), ktoré
spočívalo v tom, že súdy pojem ,,príspevok na činnosť spoločenstva“ nepovažovali za odmenu predsedu
spoločenstva, napriek nedostatočnej právnej úprave zákona č.182/1993 Z.z. v čase schvaľovania
zmluvy o spoločenstve a dlhoročnej zaužívanej praxi vlastníkov bytov, ktorí tento príspevok uznávali a
považovali za odmenu správcu. Z ustanovenia § 7c ods.3 zákona č.182/1993 Z.z. vyplýva zodpovednosť
predsedu spoločenstva za škodu spôsobenú porušením jeho povinností alebo prekročením jeho
právomocí. Táto zodpovednosť býva štandardne vyvážená odmenou za vykonávanú činnosť, čo je
všeobecne známou skutočnosťou. Poukázal na to, že primárne bolo úlohou rady spoločenstva a



zhromaždenia vlastníkov, aby v rámci svojich kompetencií v zmysle § 7c ods.8 zákona č.182/1993 Z.z.
zvolali zhromaždenie vlastníkov a zosúladili zmluvu o spoločenstve s novou právnou úpravou. Preto
odkaz odvolacieho súdu v odôvodnení na prechodné ustanovenie § 31 ods.2 zákona č.182/1993 Z.z.
nepovažoval za správny. Hoci tvrdenie žalobcu, že predsedovi spoločenstva nebola zhromaždením
schválená odmena, zodpovedá skutočnosti, je vytrhnuté z kontextu vtedajších pomerov a praxe
spoločenstva, ktoré rovnako z dôvodu pasivity svojich orgánov nerozhodlo o celom rade ďalších vecí.
Keďže v čase rozhodnutia spoločenstva o príspevku na činnosť spoločenstva bola právna úprava v
zákone č.182/1993 Z.z. nedostatočná, mal súd pri výklade tohto pojmu použiť všeobecné interpretačné
pravidlá (§ 35 ods.2 Občianskeho zákonníka). Uzavrel, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že
žalovaný funkciu predsedu spoločenstva reálne vykonával a že vlastníci bytov jeho nárok na odmenu
uznávali a dlhoročne považovali ,,mesačný príspevok na činnosť spoločenstva“ za odmenu predsedovi
resp. nikto z vlastníkov bytov ani orgánov spoločenstva nespochybnil faktický stav. Z týchto dôvodov
nemohlo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora.

Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu konštatoval neudržateľnosť právnej
argumentácii generálneho prokurátora o tom, že mesačný príspevok na činnosť spoločenstva schválený
pôvodnými nájomcami bytov 7. mája 1997 možno považovať za odmenu pre predsedu spoločenstva.
Poukázal na ustanovenia čl. X zmluvy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že príspevky vlastníkov bytov
na činnosť spoločenstva sa považujú za majetok spoločenstva a nejedná sa o odmenu pre predsedu
spoločenstva. Podľa jeho právneho názoru sa dlhodobým porušovaním zákona a zmluvy, nemôžu
nadobudnúť žiadne práva (aj keď to niektorí vlastníci bytov do určitého momentu trpeli). Uviedol,
že z prechodných ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z., a to konkrétne § 32c ods. 2 vyplýva, že
priamu povinnosť uviesť zmluvu do súladu so zákonom mal aj predseda, pričom generálny prokurátor
poukazuje len na nečinnosť rady, resp. zhromaždenia vlastníkov bytov. Pritom práve predseda
spoločenstva je orgánom, od ktorého vlastníci spravidla očakávajú iniciatívu pri tvorbe, či úprave
noriem spoločenstva. Taktiež uviedol, že stotožňovať príspevok na činnosť spoločenstva s odmenou
pre predsedu spoločenstva nie je možné ani s poukazom na ustanovenie § 35 Občianskeho zákonníka,
pričom podporne poukázal na právny názor zaujatý v rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 1 Cdo 49/2005. Z týchto dôvodov žiadal, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky
súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] na základe mimoriadneho dovolania podaného včas
generálnym prokurátorom (§ 243g O.s.p.) na podnet účastníka konania, preskúmal vec bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s
§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., najskôr skúmal, či konanie pred súdmi nie je postihnuté niektorou z
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., alebo tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že konanie súdov nie je
postihnuté žiadnou z vyššie uvedených vád. S výnimkou týchto vád je dovolací súd viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho mimoriadny dovolateľ obsahovo vymedzil.

Mimoriadny dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak



síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. sa uplatňuje výlučne vo vzťahu k pochybeniam súdov
pri aplikácia hmotného práva na zistený skutkový stav, nie opačne na nesprávne hodnotenie vykonaných
dôkazov a z neho vyplývajúcich právnych záveroch súdov. V zmysle § 132 O.s.p. totiž súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska
pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na
poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Preto existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.
nemožno založiť na odlišnom vyhodnotení vykonaných dôkazov mimoriadnym dovolateľom a z toho
plynúcim odlišným názorom mimoriadneho dovolateľa na skutkové a právne otázky prejednávaného
sporu. Treba ešte dodať, že medzi zákonné dovolacie dôvody nepatria tie, ktoré sa vzťahujú k
námietkam o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov.

V prejednávanej veci generálny prokurátor zdôvodnil mimoriadne dovolanie tým, že súdy
pojem ,,príspevok na činnosť spoločenstva“ nepovažovali za odmenu predsedu spoločenstva, napriek
nedostatočnej právnej úprave zákona č.182/1993 Z.z. v čase schvaľovania zmluvy o spoločenstve a
dlhoročnej zaužívanej praxi vlastníkov bytov, ktorí tento príspevok uznávali a považovali za odmenu
správcu. Generálny prokurátor teda dôvodnosť podaného opravného prostriedku nezaložil na tvrdení,
že súdy aplikovali na vec nesprávne ustanovenie právneho predpisu alebo že správne ustanovenie
právneho predpisu nesprávne interpretovali. Výslovne namietal len to, ako súdy hodnotili zistené
skutkové okolnosti a že nevzali do úvahy podľa neho rozhodujúce okolnosti sporu. Mimoriadne dovolanie
teda založil výlučne na svojom odlišnom názore na hodnotenie veci, doslova ,,na opačnom uhle
pohľadu“, ktorý však bez ďalšieho nemôže byť považovaný za relevantný podklad pre tvrdenie o
nesprávnom právnom posúdení veci súdom. Sám dovolateľ v dovolaní uvádza, že skutkové závery súdu
prvého stupňa sú správne (viď citácia z mimoriadneho dovolania :,, tvrdenie žalobcu, že predsedovi
spoločenstva nebola zhromaždením schválená odmena, zodpovedá skutočnosti“), rovnako považuje
zistený skutkový stav súdov za úplny a správny, pričom z neho aj vychádza. Dovoláva sa len toho, aby
súdy pri svojich záveroch prihliadli na zistené skutkové okolnosti sporu ,,inak“ respektíve zohľadnili pri
svojom rozhodnutí ,,dlhoročnú prax vlastníkov bytov a pasivitu orgánov spoločenstva“, ktoré skutkové
okolnosti podľa jeho názoru odôvodňujú odlišné právne posúdenie tejto veci v prospech žalovaného.

S poukazom na tieto námietky generálneho prokurátora najvyšší súd považuje za potrebné poukázať
na to, že mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a
hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213
O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z
obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle
§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením
dôkazov súdmi (napr. R 42/1993, obdobne rozsudky najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 5 M Cdo
10/2008, 5M Cdo 8/2010).

S poukazom na vyššie uvedené a na viazanosť dovolacieho súdu obsahom dovolacích námietok,
najvyšší súd uzatvára, že námietky mimoriadneho dovolateľa o tom, že rozhodnutia spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci, prezentované výlučne v súvislosti, s podľa jeho názoru, zlým
vyhodnotením dokazovania súdmi, nie sú spôsobilé založiť existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle §
243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd sa týmito námietkami nemohol zaoberať a preto mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora zamietol ( § 243i v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.).



Povinnosť nahradiť trovy konania o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na jeho podanie (§
148a ods. 1 a 2 O.s.p.).V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov tohto
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd mu preto priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu
v trovách právneho zastúpenia v sume 118,70 € a to za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k
mimoriadnemu dovolaniu zo 6.júna 2012 v sume 91,29 € ( § 10 ods.1 v spojení s § 14 ods.1 písm.b/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),
režijný paušál 7,63 € (§ 1 ods. 3 v spojení s §16 ods. 3 vyhlášky) a DPH z týchto súm 19,78 € (§ 18 ods.3
vyhlášky). Pokiaľ si právny zástupca uplatnil nárok na trovy právneho zastúpenia aj za úkon prevzatie
veci, dovolací súd mu ho nepriznal, pretože zastupoval žalovaného aj počas celého základného konania
a bol tak náležite oboznámený s problematikou sporu. Iný úkon právnej služby zo spisu nevyplýval.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.