Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/124/2013 z 24. 2. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2015, sp. zn. 9So/124/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1 Najvyšší súd | 9So/124/2013 | ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1 | 2015-02-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Dôchodky Citované ustanovenia: Ústava Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/57f5dc93-bbc1-4fc3-9a94-f2f9c3d0f89d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9So/124/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200434
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členiek senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci navrhovateľa: A. D., bytom
H., právne zastúpený JUDr. Janou Titkovou, advokátkou so sídlom Nitra, Dubová 2, proti odporkyni:
Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul.29.augusta č.8, Bratislava, o výšku starobného dôchodku, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 15.júla 2013, č.k. 23Sd/131/2013-84, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 15.júla 2013, č.k.
23Sd/131/2013-84, m e n í tak, že rozhodnutie odporkyne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 11.apríla
2013 z r u š u j e a vracia odporkyni na ďalšie konanie.

II. Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania 294,34 € na účet právnej
zástupkyne navrhovateľa, JUDr. Jany Berecovej Titkovej, vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s., pobočka
Nitra, číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporkyne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa
11.apríla 2013 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Preskúmavaným rozhodnutím odporkyňa, realizujúc rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 9So/200/2010 zo dňa 14.11.2011, podľa § 65 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.461/2003 Z.z.“) a čl.46 ods.1 nariadenia Rady
(EHS) č.1408/71 o uplatnení systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva (ďalej len „Nariadenie“)
navrhovateľovi od XX.januára 2008, teda od dovŕšenia dôchodkového veku 62 rokov priznala starobný
dôchodok v sume 7 487 Sk mesačne. V odôvodnení rozsudku poukázala na skutočnosť, že sídlo
zamestnávateľa navrhovateľa k 31.12.1992, teda ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej
republiky, bolo na území Českej republiky a preto doby zamestnania, získané pred uvedeným dňom sa
považujú za doby zabezpečenia (poistenia) v Českej republike, pričom v súlade s čl.7 ods.2 písm. c)
Nariadenia nie je potrebné skúmať alternatívu výhodnosti uplatňovania čl.20 Zmluvy medzi Slovenskou
republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení (ďalej aj „Zmluva o sociálnom zabezpečení“).
Odporkyňa ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázala na to, že Česká správa sociálneho zabezpečenia
navrhovateľovi rozhodnutím č. XXX XXX XXXX-XXX z 13.01.2010 priznala od XX.XX.2008 starobný
dôchodok v sume 8 505 Kč mesačne. Vo vzťahu k výpočtu výšky starobného dôchodku odporkyňa
uviedla, že na určenie teoretickej sumy tohto dôchodku podľa čl.46 ods.2 Nariadenia bolo použité
pravidlo uvedené v čl.47 ods.1 písm. g) Nariadenia, teda na základe priemerných príspevkov iba za tie
doby, ktoré boli dosiahnuté podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Suma starobného dôchodku
určená podľa čl.46 ods.1 Nariadenia (teda bez potreby uplatnenia čl.45 alebo čl.40 ods.3 Nariadenia)



je 7 487 Sk; rovnaká je aj suma starobného dôchodku určená v súlade s čl.46 ods.2 Nariadenia. V
pôsobnosti Sociálnej poisťovne nie je stanoviť zákonné medze primeraného hmotného zabezpečenia
podľa čl.39 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhovateľ v návrhu na preskúmanie rozhodnutia odporkyne namietal, že pri teoretickej sume
starobného dôchodku 22 916 Sk a súčte dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky pri
zohľadnení menového kurzu CZK=1,301 SKK, t.j. úhrnnej sume 18 522 Sk rozdiel jeho dôchodku, na
ktorý by mal nárok, ak by všetky obdobia poistenia mal započítané v Slovenskej republike, činí 4 364
Sk v jeho neprospech. Tento rozdiel by mu odporkyňa mala dorovnať v súlade s právnym názorom
Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp.zn. 9So/200/2010 z 30.01.2011, v zmysle ktorého jeho nárok na
dorovnanie výšky súčtu dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky nemožno posudzovať len
podľa čl.46 ods.3 Nariadenia, keď všetky doby poistenia navrhovateľ získal v mieste výkonu práce, ktoré
sa nachádzal na území Slovenskej republiky a okolnosť, že dňom 31.12.1992 došlo k rozdeleniu ČSFR
nemôže byť navrhovateľovi na ujmu. Slovenská republiky je nástupcom ČSFR. Poistenie, získané do
31.decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky, preto nemožno považovať
len za dobu odpracovanú v cudzine na účely čl.46 nariadenia a z toho dôvodu nie je možné s takými
občanmi zaobchádzať inak, ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného
štátu do 31.12.1992 sídlo na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok
Súdneho dvora ES sp.zn. C-399/09 z 22.06.2011, ako aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky č.
III.ÚS 939/10 zo dňa 03.08.2010 a č. II ÚS 405/20.

Krajský súd v Nitre v odôvodnení rozsudku rozsiahlo uviedol obsah preskúmavaného rozhodnutia,
návrhu na jeho preskúmanie a vyjadrenia odporkyne. Námietku navrhovateľa, že v dôsledku rozdelenia
ČSFR ako aj v dôsledku uplatňovania Zmluvy o sociálnom zabezpečení je ako dôchodca diskriminovaný,
nepovažoval za dôvodnú,, lebo odporkyňa s navrhovateľom nezaobchádzala odlišne ako s inými
dôchodcami, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Za ničím nepodloženú považoval námietku navrhovateľa,
že výška dôchodku podľa slovenských predpisov by bola vyššia o 4 364 Sk. Keďže aj najvyšší súd v
rozsudku sp.zn. 9So/200/2011 konštatoval, že sídlo zamestnávateľa k 31.12.1992 bolo na území Českej
republiky, odporkyňa nepochybila, keď doby poistenia do 31.12.1992 považovala na účely výpočtu
teoretickej časti dôchodku za doby zamestnania v ČR. Dospel k záveru, že odporkyňa dostatočným
spôsobom zdôvodnila ako postupovala pri výpočte teoretickej výšky dôchodku; nárok navrhovateľa
na dorovnanie výpočtu súčtu dôchodkov nie je možné realizovať, pretože taká povinnosť odporkyni
nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Judikáty českých súdov nie sú relevantným záväzným
podkladom, na základe ktorých by odporkyňa mohla konať nad rámec zákona.

Rozsudok krajského súdu napadol navrhovateľ včas podaným odvolaním. Namietol, že odporkyňa
ani odvolací súd sa neriadili právnym názorom najvyššieho súdu, vysloveným v rozsudku, sp.zn.
9So/200/2011, v zmysle ktorého všetky doby poistenia navrhovateľ získal v mieste výkonu práce, ktoré
sa nachádzal na území Slovenskej republiky. Okolnosť, že dňom 31.12.1992 došlo k rozdeleniu ČSFR
nemôže byť navrhovateľovi na ujmu. Slovenská republiky je nástupcom ČSFR. Poistenie, získané do
31.decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky, preto nemožno považovať
len za dobu odpracovanú v cudzine na účely čl.46 nariadenia a z tohto dôvodu nie je možné s takými
občanmi zaobchádzať inak, ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu
do 31.12.1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Takýto postup by podľa názoru odvolacieho súdu
bol v rozpore s čl.12 a čl.39 Ústavy SR.

Navrhovateľ ďalej namietol, že celý svoj produktívny život pracoval výlučne na území Slovenskej
republiky, v Českej republike nikdy nepracoval. Pokiaľ Slovenská republika po svojom vzniku v
ústavnej rovine prijala princíp kontinuity právneho poriadku, nie je možné u občana Slovenskej
republiky posudzovať doby zamestnania u zamestnávateľa so sídlom v českej časti federácie ako doby
zamestnania v cudzine. Každý mesiac je ukrátený o sumu 4 364 Sk v porovnaní s inými občanmi, ktorí
ku dňu zániku čs. federácie mali sídlo zamestnávateľa na Slovensku, resp. oproti tým , ktorí poberajú
výlučne slovenský dôchodok, hoci zamestnávateľa mali k uvedenému dňu toho istého. Žiadal preto, aby
odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie a aby zaviazal odporkyňu nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 294,34 €.



Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že najvyšší súd v rozsudku, sp. zn. 9So/200/2011,
bez akýchkoľvek pochybností konštatoval, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť
odporkyne priznať a vyplácať dorovnanie rozdielu a nekonštatoval, že odporkyňa má navrhovateľovi
tento rozdiel vo výpočte dôchodku priznať a vyplácať. Poukázala na to, že v zmysle čl.2 Ústavy SR štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V právnom systéme Slovenskej republiky nie je zákonným (ani iným) spôsobom upravená možnosť
„dorovnania rozdielu“, resp. iný spôsob riešenia problematiky poistencov, ktorí získali obdobie poistenia
do 31.12.1992 na území Českej republiky, odporkyňa nie je splnomocnená priznať im dávku, ktorú
právny systém Slovenskej republiky neupravuje zákonom; v Českej republike sú „vyrovnacie“ dávky
vyplácané českým nositeľom poistenia na základe vnútroštátnej úpravy. Najvyšší súd SR pritom v
rozsudku, sp. zn. 9So/93/2010 z 08.07.2011 uviedol, že „nie je v pôsobnosti súdov stanoviť zákonné
medze primeraného hmotného zabezpečenia v starobe podľa čl.39 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky“.
Odporkyňa z toho vyvodila, že ani ona ako orgán výkonnej moci nemá právomoc stanoviť zákonné
medze primeraného hmotného zabezpečenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského
súdu a rozhodnutie odporkyne v medziach návrhu na jeho preskúmanie a v rozsahu odvolania bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
je dôvodné.

Predmetom preskúmania bolo rozhodnutie odporkyne o výške starobného dôchodku, vypočítaného
podľa nariadenia v spojení s čl.20 zmluvy sociálnom zabezpečení. Týmto rozhodnutím odporkyňa
realizovala rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/200/2011 z 30.01.2013 a v
jeho intenciách vysvetlila spôsob výpočtu teoretickej výšky starobného dôchodku podľa čl.47 ods.1
písm. g) nariadenia. Tento výpočet navrhovateľ v návrhu na preskúmanie ani v odvolaní proti rozsudku
nespochybňoval.

Spornou medzi účastníkmi konania je otázka nároku navrhovateľa na vyrovnanie rozdielu medzi takto
vypočítaným starobným dôchodkom v súčte so starobným dôchodkom z Českej republiky a výškou
starobného dôchodku, ktorý by bol vypočítaný len podľa zákona č.461/2003 Z..z. o sociálnom poistení
ak by všetky doby poistenia boli hodnotené ako doby získané u zamestnávateľa so sídlom na území
Slovenskej republiky.

Túto požiadavku navrhovateľa odporkyňa nezohľadnila a v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
iba skonštatovala, že suma starobného dôchodku navrhovateľa bola určená podľa ustanovení právnych
predpisov a medzinárodných zmlúv platných na území Slovenskej republiky, podľa ktorých je povinná
postupovať, pričom v pôsobnosti Sociálnej poisťovne nie je stanoviť zákonné medze primeraného
hmotného zabezpečenia podľa čl.39 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.

Nebolo sporné, že všetky doby poistenia navrhovateľ získal v mieste výkonu práce, ktoré sa nachádza
na území Slovenskej republiky. Nebolo sporné ani to, že zamestnávateľ navrhovateľa k 31.12.1992 mal
sídlo na území Českej republiky.

V rozsudku sp. zn. 9So/200/2011 najvyšší súd uviedol:
„Česká republika a Slovenská republika vznikli k 1. 1. 1993 rozdelením spoločného štátu - Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ČSFR“, ktorý charakterizoval jednotný systém
dôchodkového zabezpečenia. Z hľadiska vtedajšieho práva bolo právne irelevantné, v ktorej časti
československého štátu bol občan zamestnaný, resp. kde mal sídlo jeho zamestnávateľ.

Okolnosť, že dňom 1. januára 1993 došlo k rozdeleniu ČSFR, nemôže byť navrhovateľovi ako
občanovi bývalej ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky na ujmu. Slovenská republika je právnym
nástupcom ČSFR.

Poistenie, získané do 31.decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky
preto nemožno považovať len za dobu odpracovanú v cudzine na účely Čl.46 Nariadenia a z toho
dôvodu nie je možné s takými občanmi zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali
za existencie spoločného štátu do 31.decembra 1992 sídlo na území Slovenskej republiky . Taký postup
by podľa názoru odvolacieho súdu bol v rozpore s čl.12 a čl.39 ods.1 Ústavy SR č.460/1992 Zb. Na



tom nič nemení okolnosť, že zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť odporkyne
priznať a vyplácať takej osobe dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mala nárok v
Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k tomuto
dňu nárok v Českej republike“.

Z uvedeného právneho názoru odvolací súd vychádza naďalej.

Podľa čl.39 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Okolnosť, že spôsob výpočtu teoretickej výšky starobného dôchodku v Slovenskej republike je v zmysle
čl.47 ods.1 písm. g) nariadenia a čl.20 zmluvy o sociálnom zabezpečení odvodený od priemerných
príspevkov a dôb, hodnotiteľných iba v Slovenskej republike, nie je z pohľadu čl.39 ods.1 Ústavy SR
podstatná.

Z článku 39 ods.1 Ústavy SR totiž vyplýva právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v
starobe. V kontexte s týmto článkom a zákazom diskriminácie, uvedeným v čl.12 Ústavy SR je
potrebné si uvedomiť, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a
Slovenskej Federatívnej republiky ako jedného štátu a teda v prípade zamestnania na území ČSFR
u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom
členskom štáte Európskej únie). Do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i
na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej federácie hodnotilo jednotne ako
zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa zákona č.100/1988 Zb.).

Z hľadiska čl.39 ods.1 Ústavy zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v
cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie.

Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok, priznaný podľa nariadenia a čl.20 zmluvy o
sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok
na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR.

V prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu vzniku nároku na dôchodok v ich súčte
po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by sa
pre výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky doby dôchodkového poistenia získané
tak na území Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky (pred 01.01.1992), ale aj všetky
priemerné príspevky od 01.01.1984 do 31.12.1992 (resp. pri použití § 63 ods.7 zákona o sociálnom
poistení aj pred 01.01.1984), potom tento dôchodok musí byť priznaný v sume, rovnajúcej sa rozdielu
medzi výškou starobného dôchodku, priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia, a takou
výškou dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do
31.12.1992 bolo hodnotené podľa slovenských právnych predpisov.

Okolnosť, že zákon o sociálnom poistení ani iný právny predpis taký postup doteraz priamo neupravujú,
je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava
chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady
výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri
posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba vychádzať priamo z čl.12 a čl.39 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky ako základného zákona Slovenskej republiky.

Zákon o sociálnom poistení je všeobecným predpisom v oblasti sociálneho poistenia zamestnancov v
Slovenskej republike. Z jeho pôsobnosti sú čiastočne vyňatí iba policajti, profesionálni vojaci, hasiči
a záchranári v rozsahu, upravenom zákonom č.328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe
a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa (§ 120 ods.1 v spojení s § 2 písm. b/ bod 1.
zákona o sociálnom poistení). Iný orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej
republike nie je. Práve z toho dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu je Sociálna poisťovňa v zmysle
vyššie uvedeného povinná vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa zákona č.461/2003 Z.z.



samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a
Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas
svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí
mali sídlo na území Slovenskej republiky.

Taký postup je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s ústavne konformným výkladom právnych
predpisov upravujúcich sociálne poistenie v rámci a v súlade s Ústavou SR.

V kontexte s vyššie uvedeným odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v čase rozdelenia ČSFR
a v čase prijatia Zmluvy o sociálnom zabezpečení platila na území Slovenskej republiky i na území
Českej republiky jednotná právna úprava - zákon č.100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu dôchodkov v ich súčte z oboch republík v prvopočiatkoch
sa nepredpokladalo, že by došlo k mínusovým rozdielom na strane slovenských občanov s bydliskom na
území Slovenskej republiky. Výrazná zmena nastala v dôsledku zmien predpisov, upravujúcich sociálne
zabezpečenie v Českej republike a sociálne poistenie v Slovenskej republike v neskoršom období.

Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods.3 vety prvej
OSP zmenil a rozhodnutia odporkyne zrušil a vrátil na ďalšie konanie podľa § 250q ods.2 v spojení s
§ 250j ods.2 písm. d) OSP.

V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok a jeho výške
znovu rozhodnúť a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky
a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas
svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí
mali sídlo na území Slovenskej republiky. Odporkyňa je v ďalšom konaní viazaná právnym názorom
odvolacieho súdu (§ 250ja ods.4 O.s.p.).

Odvolací súd podľa § 250k ods.1 O.s.p. priznal úspešnému navrhovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia za jeden úkon právnej služby vo výške 1/13 výpočtového základu 60,07 € a pri režijnom
paušále 7,81 €. Za štyri úkony právnej služby poskytnutej v konaní pred súdom prvého stupňa 4x 67,88
€ (prevzatie a príprava veci + spísanie opravného prostriedku + zastupovanie na pojednávaní dňa
15.07.2013 + odvolanie), ďalej za 1 úkon právnej služby (za účasť právnej zástupkyne na pojednávaní
dňa 17.06.2013, ktoré bolo odročené) 1x 22,82 € podľa vyúčtovania právnej zástupkyne navrhovateľa
v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Priznanú náhradu trov konania z titulu poskytnutej právnej
služby v celkovej výške 294,34 € je odporkyňa povinná podľa § 149 ods.1 O.s.p. zaplatiť na účet právnej
zástupkyne navrhovateľa, JUDr. Jany Berecovej Titkovej, vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s., pobočka
Nitra, číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.