Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/30/2014 z 17. 6. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. júna 2015, sp. zn. 8Sžo/30/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012200746.1 Najvyšší súd | 8Sžo/30/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:1012200746.1 | 2015-06-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 51 ods. 3 písm. c) zákona č. 143/1998 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ccc3759f-13be-47b3-9f80-9e3952285d44 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012200746.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/30/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200746
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012200746.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,
CSc., a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci
žalobcu: FELBERMAYR SLOVAKIA, s.r.o., Galvaniho 24, Bratislava, IČO: 35 801 328, zastúpeného
advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., Štefánikova 26, Košice, IČO: 36 588 041, proti žalovanému:
Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Nám. slobody 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. 01070/2012/SCLVD-9196 zo dňa 13. februára
2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 76/2012 - 44 zo dňa 31.
januára 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 76/2012 - 44 zo dňa
31. januára 2014 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. p. 01070/2012/SCLVD-9196 zo dňa 13.
februára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania spolu vo výške 625,95 €, z toho 132 €
titulom zaplatených súdnych poplatkov a 493,94 € titulom trov právneho zastúpenia, na bankový účet
právneho zástupcu žalobcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. 01070/2012/SCLVD-9196 zo dňa 13.02.2012, ktorým potvrdil
rozhodnutie leteckého úradu č. p. 13889/120/2011 zo dňa 28.11.2011, ktorým bola žalobcovi uložená
pokuta 6000 € za opakované ohrozenie bezpečnosti letovej prevádzky bez súhlasu leteckého úradu.

Krajský súd poukázal, že v rozhodný deň žalobca vysunul autožeriav nad výšky určenými ochrannými
pásmami Letiska Košice a leteckých pozemných zariadení bez vedomia TWR. Až po vysunutí
autožeriavu a zistení poruchy, túto následne cca po hodine oznámil na vežu. Je nepochybné, že
v prípade autožeriavu sa jedná o zriadenie zariadenia nestavebnej povahy, čo bolo preukázané
fotodokumentáciou. Krajský súd pri hodnotení povahy tohto zariadenia vychádzal z Krátkeho slovníka
slovenského jazyka, v zmysle ktorého jedným z významov pre slovo žeriav je zariadenie na dvíhanie
a prenášanie ťažkých bremien, teda vykonávanie činnosti za prezentovaným účelom. Podľa určených
regulatívov ochranných pásiem, mohol žalobca uvedeným zariadením ohroziť bezpečnosť prevádzky,
za čo bol objektívne zodpovedný.

Ako nepodstatnú hodnotil krajský súd otázku vlastníctva predmetných pozemkov, keď zákonná úprava
sa vzťahuje na vlastníka zariadenia - žeriavu, nie vlastníka pozemku, na ktorom bolo zriadené zariadenie
nestavebného charakteru. Vo vzťahu k výške pokuty správny orgán uviedol, že u žalobcu ide o
opakovanie deliktuóznej činnosti, ktorá skutočnosť bola preukázaná z obsahu administratívneho spisu,



pričom krajský súd považoval jeho rozhodnutie za dostatočne odôvodnené nevybočujúce z medzí
správnej úvahy.

O trovách konania rozhodol krajský súd v súlade s § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu
nepriznal, keď žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému náhrada trov neprináleží.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak,
že odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, vec mu vráti na ďalšie konanie a zaviaže
žalovaného k náhrade trov konania.

Uviedol, že skutkom nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 51 ods. 3
písm. e/ zákona č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „letecký zákon"). Naplnenie uvedenej
skutkovej podstaty zriadenia zariadenia nestavebnej povahy vyžaduje kumulatívne naplnenie dvoch
znakov: zriadenie a zariadenie nestavebnej povahy. V spojení s pojmom zriadenie takéhoto zariadenia
pre naplnenie uvedeného pojmového znaku je potrebná určitá trvalosť (trvanie) a stabilnosť zásahu
(zariadenia), ktoré následne spätne obmedzuje i rozsah pojmu zariadenie nestavebnej povahy. Len
samotná činnosť, pri ktorej by aj došlo k zdvihnutiu ramena žeriava nemôže naplniť klauzulu zriadenia
zariadenia nestavebnej povahy, nakoľko v danom prípade ide iba o činnosť. Gramatický výklad pojmov
rozhodne nevedie k záveru, že by uvedené sankčné ustanovenie mohlo pokrývať samotné pohnutie
vecou - činnosť, keď pojem zriadenia v sebe nutne zahŕňa určitú systematickú utvárajúcu zložku
smerujúcu k trvalejšiemu výsledku, napr. prejazd žeriavom so zdvihnutým ramenom by nemohol byť
považovaný za zriadenie zariadenia v ochrannom pásme, pričom uvedená situácia je jednorazovému
vzpriameniu ramena do výšky podobná. Skutkom opísaným v upovedomení mohlo dôjsť maximálne
k uskutočňovaniu reprobovanej činnosti podľa § 29 ods. 3 leteckého zákona, ktorá činnosť je v tomto
ustanovení vymenovaná popri a mimo výpočtu ostatných potenciálne zakázaných alebo obmedzených
typových konaní, medzi ktoré sú samostatne zaradené umiestňovať stavby, umiestňovať zariadenia a až
nakoniec vykonávať činnosti. Samotné zdvihnutie ramena žeriava do citlivej výšky ochranného pásma
ani z hľadiska bežného významu a chápania výrazu v bežnom použití neindikuje možnosť zaradenia do
typovej skupiny zriadiť zariadenie.

Žalobca namietal, že krajský súd opomenul reagovať na gramatický výklad slova zriadiť/zariadenie, ktoré
tvorí integrálnu zložku predmetnej skutkovej podstaty, pričom výraz zriadiť zariadenie je nutné vykladať
za pomoci výkladu oboch predmetných použitých výrazov zvlášť, ale potom významovo spolu. Krajský
súd rovnako nereagoval na systematický výklad dotknutého ustanovenia v kontexte právneho predpisu.
Posúdenie aplikovateľnosti § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona bolo tak nesprávne a nedostatočne
odôvodnené.

Pokiaľ krajský súd zo žalobnej argumentácie vyvodil, že žalobca si je vedomý toho, že naplnil znaky
skutkovej podstaty, tento záver nemožno prijať. Žalobca spáchanie správneho deliktu jednoznačne
odmietol a zároveň poukázal, že akýkoľvek omyl subjektu podriadeného verejnej správe ohľadom
výkladu a aplikovateľnosti zákona by nemohol založiť iný význam tohto zákona, než zákon v skutočnosti
má. Hypotéza upravujúca predpoklady deliktuálnej zodpovednosti nemôže byť menená ani prípadným
územným plánom. Porušenie nadefinovaných zákazov a povinností ustanovených v územnom pláne, v
rozsahu presahujúcom okruh povinností definovaných v hypotéze skutkovej podstaty deliktu v § 51 ods.
3 písm. e/ leteckého zákona, neumožňuje tieto nadrámcové povinnosti sankcionovať prostredníctvom
uvedenej skutkovej podstaty.

Vo vzťahu k vymedzeniu ochranných pásiem žalobca uviedol, že v územnom pláne figurujú zákazy
formulované vo vzťahu k jednotlivým objektom, ktoré nemajú presahovať stanovené výšky. Ani najširšie
poňatie uvedených druhových objektov však nemôže naplniť skutkovú podstatu podľa § 51 ods. 3
písm. e/ leteckého zákona, ktoré postihuje len zriaďovanie stavieb a zariadení nestavebnej povahy.
Je zrejmé, že § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona vôbec nedopadá na stromové porasty, ani na
stavebné mechanizmy, preto vymedzenie ochranného pásma v tomto kontexte nemá žiadnu relevanciu.
Vymedzenie ochranného pásma má vo vzťahu k zariadeniam nestavebnej povahy význam len potiaľ,
pokiaľ uvedené objekty sú spôsobilé zriaďovania v súlade s vymedzením dotknutej skutkovej podstaty.
Správne rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a naviac sú nepreskúmateľné,



keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádzal aj skutočnosti, ktoré neboli obsahom prvostupňového
správneho rozhodnutia, pričom nebol jasný presný význam a účel tejto argumentácie.

Žalobca tiež namietal neodôvodnenosť výšky pokuty, keď nie je zrejmé, akými úvahami sa prvostupňový
orgán pri jej určovaní spravoval, pričom ako primeraná sa javí aj pokuta v nižšej výške. Z hľadiska
polohy areálu žalobcu voči leteckým pozemným zariadeniam a ploche a využitiu dotknutého letiska
nemohlo dôjsť k ohrozeniu letovej prevádzky, ktorá okolnosť je súčasťou vymedzenia skutkovej podstaty
správneho deliktu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona. Prvostupňový správny orgán mal úvahu
o primeranej výške pokuty oprieť o komplexné posúdenie z hľadiska obvyklých kritérií trestania deliktov
(závažnosť konania, jeho trvanie, miera následkov, osoba páchateľa, okolnosti spáchania deliktu a pod.
Pokiaľ správny orgán primeranosť výšky sankcie založil na konštatácii, že dňa 24.08.2011 nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie leteckého úradu č. p. 5221/301-52/2011 zo dňa 24.08.2011, ktorým bola
žalobcovi uložená pokuta za obdobný delikt, toto bolo zrušené Krajským súdom v Bratislave rozsudkom
č. k. 2S 43/2012 - 44 zo dňa 27.11.2013, čo potvrdzuje, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
pri ukladaní pokuty z nesprávneho právneho predpokladu. Správne orgány nevzali na zreteľ ako
podstatnú skutočnosť to, že žalobca sa snažil o dosiahnutie režimu výnimiek z ochranného pásma letiska
umožňujúceho mu realizáciu jeho predmetu činnosti vo vlastnom areáli, pričom v súčasnosti takýmto
povolením žalobca disponuje, čo je dôkazom, že realizácia jeho činnosti nie je pre činnosť letiska nijak
zvlášť ohrozujúca. Ani krajský súd sa k argumentácii o založení odôvodnenia výšky pokuta na jedinej
okolnosti nevyjadril, len zopakoval argument správneho orgánu, pričom v rozhodnutiach správnych
orgánov chýba posúdenie kritérií odôvodnenosti výšky pokuty, na čo krajský súd nereflektoval.

Vo vzťahu k postupu krajského súdu žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
keď poverená advokátska koncipientka bola pripustená na pojednávanie len ako verejnosť, a to s
poukazom na § 250a O. s. p. Taký výklad, ktorý vyžaduje, aby všetky úkony v rámci právneho zastúpenia
realizovala samotná osoba advokáta je nesprávny a zasahujúci sa ústavného práva účastníka konania.
§ 250a vyžaduje obligatórne právne zastúpenie profesne spôsobilou osobou s licenciou na právne
služby v neobmedzenom rozsahu, ktorou je len advokát, pričom v súlade s § 64 ods. 2 druhá veta
zákona o advokácii a § 25 ods. 3 O. s. p. je advokát oprávnený poveriť advokátskeho koncipienta
vykonaním jednotlivých úkonov. Pokiaľ právna úprava umožňuje, aby v prípade splnenia podmienky
len právnického vzdelania u samotného žalobcu alebo niektorého jeho zamestnanca, tento nemusel
byť zastúpený advokátom, nie je dôvod § 250a O. s. p. vykladať tak, že výkon jednotlivých úkonov
právnej pomoci povereným advokátskym koncipientom nie je prípustný. Takýto výklad pokladal žalobca
za nadmerne reštriktívny. Rozhodnutie o spôsobilosti advokátskeho koncipienta zastupovať klienta za
advokáta patrí advokátovi, ktorý je jeho školiteľom a ktorý za zastupovanie preberá plnú zodpovednosť,
ako aj príslušnému klientovi, ktorý má oprávnenie vylúčiť možnosť zastupovanie koncipientom. Žalobca
poukázal, že aj v trestnom konaní, ktoré je pre subjekty menej závažným, je vykonávanie úkonov
advokátskymi koncipientmi pripustené. Zastupovaním na pojednávaní dňa 31.01.2014 bola poverená
advokátska koncipientka s dlhoročnou praxou disponujúca aj advokátskou skúškou. Záverom žalobca
poukázal na právnu úpravu v Českej republike, kde bolo obligatórne zastúpenie žalobcu advokátom v
konaní o správnej žalobe zrušené.

K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 03.04.2014 vyjadril žalovaný tak, že napadnutý
rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že žalobca vysunul rameno autožeriava nad výšky určené ochrannými pásmami Letiska
Košice a leteckých pozemných zariadení, a to bez vedomia riadiacej veže TWR Košice a bez
súhlasu Leteckého úradu ohrozil bezpečnosť leteckej prevádzky. Gramatický výklad pojmov zriadiť a
zariadenie nestavebnej povahy považoval žalovaný za irelevantné, nakoľko vysunutím ramena nad
výšky určené ochrannými pásmami Letiska Košice a leteckých pozemných zariadení sa jednoznačne
zriadilo zariadenie nestavebnej povahy, ktorým bola ohrozená bezpečnosť leteckej prevádzky. Vo vzťahu
k rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 43/2012 - 44 zo dňa 27.11.2013 žalovaný uviedol, že
tento nie je právoplatný, keďže proti nemu podal v zákonnej lehote odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1
veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.



Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 18.06.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona, letecký úrad môže právnickej osobe alebo fyzickej osobe
oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu do 500 000 Sk, ak zriaďuje stavby a zariadenia nestavebnej
povahy, ktoré môžu ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky, bez súhlasu leteckého úradu.

Podľa § 55 ods. 1 leteckého zákona, na konanie v civilnom letectve sa nevzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní 13) vo veciach zákazu a obmedzenia letov (§ 6), vyšetrovania leteckých nehôd (§
18), vydávania a uznávania preukazov spôsobilosti leteckého personálu (§ 19), overovania spôsobilosti
lietadiel a iných výrobkov leteckej techniky (§§ 22 až 24), povoľovania nepravidelných dopravných letov
(§ 39), iných ako dopravných letov zahraničných prevádzkovateľov lietadiel za odplatu (§ 40) a pri výkone
pôsobnosti podľa § 33 ods. 3 a § 41 ods. 1 písm. e/.

Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 24 O. s. p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o
zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže
mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide o zastúpenie podľa § 25.

Podľa § 25 ods. 3 O. s. p. advokát je oprávnený dať sa zastupovať iným advokátom ako ďalším
zástupcom, prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva.

Podľa § 250a O. s. p. žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď
sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je
daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach
zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového
zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej
politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov
a vo veciach azylu a doplnkovej ochrany.



Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
advokácii") advokát je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska
komora (ďalej len „komora" alebo „SAK").

Podľa § 61 zákona o advokácii advokátsky koncipient je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátskych
koncipientov vedeného komorou.

Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. p. 01070/2012/SCLVD-9196 zo
dňa 13.02.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie leteckého úradu č. p. 13889/120/2011 zo dňa 28.11.2011,
ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 6000 € za porušenie § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona
tým, že dňa 07.09.2011 v čase od 12.00 do 14.40 UTC (svetový koordinovaný čas; stredoeurópsky
letný čas = UTC + 2hod.) v areáli žalobcu došlo k vysunutiu ramena autožeriava do výšky riadiacej
veže na Letisku Košice. Týmto konaním došlo k narušeniu ochranného pásma prechodovej plochy
Letiska Košice a leteckého pozemného zariadenia okrskového prehľadového rádiolokátora SRE, ktoré
boli určené rozhodnutím leteckého úradu č. 313-477-OP/2011-2116 zo dňa 09.11.2001.

S ohľadom na obsah odvolacích námietok sa odvolací súd prvotne zaoberal tvrdeným odňatím možnosti
konať pred súdom, keď krajský súd advokátsku koncipientku prítomnú na nariadenom pojednávaní
akceptoval len ako verejnosť.

Zastúpenie advokátom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
vzhľadom na osobitnú úpravu v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku znamená, že v konaní
pred súdom - osobitne na pojednávaní, koná za žalobcu advokát, teda osoba zapísaná ako advokát v
zozname vedenom SAK. Nakoľko advokátsky koncipient nie je advokátom, v správnom súdnictve pre
osobitnú úpravu zastúpenia nemôže byť aplikované ustanovenie § 25 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého
advokát je oprávnený dať sa zastupovať prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva.
Ustanovenie § 250a O. s. p. má obligatórnu povahu, a preto ani podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s.
p. primerané použitie ustanovení prvej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ani § 25, neprichádza
v úvahu.

Pokiaľ žalobca argumentoval právnou úpravou účinnou v Českej republike, odvolací súd dáva do
pozornosti, že v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR je sudca pri rozhodovaní viazaný ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, a teda nebolo možné prihliadať
na tu skutočnosť, že iný štát v správnom súdnictve nevyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom.

Prijatím argumentácie žalobcu by vo svojej podstate stratila význam právna úprava obsiahnutá v § 250a
O. s. p., keď pre splnenie podmienky zastúpenia advokátom by stačilo len podanie žaloby advokátom,
pričom všetky nasledujúce úkony by v konaní vykonával advokátsky koncipient.

Možnosť zastupovania v trestnom konaní advokátskym koncipientom vyplýva priamo z Trestného
poriadku ako z osobitného predpisu, ktorý explicitne stanovuje v akom štádiu trestného konania a pri
akých trestných činoch je možné, aby sa dal obhajca zastúpiť advokátskym koncipientom, a preto
nakoľko O. s. p. takúto výnimku neobsahuje, najvyšší súd hodnotil ako správny postup krajského súdu
vo vzťahu k advokátskej koncipientke prítomnej na nariadenom pojednávaní.

Vo vzťahu k samotnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd poukazuje, že z ustálenej
judikatúry (napr. rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 2Sžo/238/2009 zo dňa 19.05.2010, zverejnený v
Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR 6/2011, s. 61, pod č. 101/2011, sp. zn. 2Sžo/106/2007 zo dňa
13.03.2008, zverejnený v časopise Zo súdnej praxe 4/2008 s. 159, pod č. 57/2008, sp. zn. 2Sžf/9/2010
zo dňa 16.02.2011 zverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR 2/2012, s. 93, pod č. 30/2012,
vyplýva, že v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o správnych
deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý.



Bolo povinnosťou leteckého úradu vo výroku presne popísať akým spôsobom (konaním, opomenutím
a pod.) boli porušené jednotlivé ustanovenia leteckého zákona. Pokiaľ správny orgán prvého stupňa vo
výroku uviedol, že pokutu ukladá za „ohrozenie bezpečnosti leteckej prevádzky zriadením zariadenia
nestavebnej stavby...", odvolací súd poukazuje, že takýto správny delikt letecký zákon nepozná.
Žalovaný túto vadu neodstránil, naviac vo výroku uviedol, že potvrdzuje rozhodnutie leteckého úradu,
ktorým letecký úrad uložil pokutu za „opakované ohrozenie bezpečnosti leteckej prevádzky..", hoci
prvostupňový správny orgán pokutu za takto kvalifikovaný skutok neukladal.

Absencia nevyhnutných obsahových náležitostí výroku má vplyv na zákonnosť rozhodnutia, konkrétne
v otázke vymedzenia správneho deliktu, za ktorý sa ukladá sankcia a táto absencia je potom spôsobilá
vyvolať nezákonnosť predmetného rozhodnutia. Vymedzenie deliktu tak ako bolo uvedené vyššie je
zmätočné a spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie o uložení sankcie musí vo výroku
obsahovať riadne popísanie skutku a musí byť z neho zrejmé bez akýchkoľvek pochybností, akého
správneho deliktu sa žalobca dopustil, kedy sa deliktu dopustil a v čom spočíva spáchaný delikt.

V otázke odôvodnenia výšky pokuty sa najvyšší súd nestotožnil s názorom krajského súdu, že táto
bola dostatočne odôvodnená. Je nepochybné, že ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v
rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu,
v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí
výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a
rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite zdôvodnené.

Zákon neupravuje minimálnu výšku sankcie, je na uvážení správneho orgánu v akom rozmedzí sankciu
uloží. Správny orgán však pri ukladaní sankcie v určitej výške musí uviesť dôvody, pre ktoré dospel k
uvedenému záveru. Správny orgán prvého stupňa pri rozhodnutí o výške pokuty uviedol, že prihliadol
na charakter a závažnosť zisteného protiprávneho konania, spočívajúceho v opakovanom porušení
ochranných pásiem, keď opakované porušenie povinnosti vyplývalo z jeho skoršieho rozhodnutia.
Žalovaný sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami vznesenými žalobcom v podanom
odvolaní, najmä vo vzťahu k potrebe uložiť sankciu vo výške 6000,- €, nakoľko žalobcovi už bola
právoplatne uložená sankcia za obdobne porušenie zákona, hoci žalobca namietal, že toto rozhodnutie
právoplatnosť v tom čase ešte nenadobudlo a v konečnom dôsledku bolo zrušené správnym súdom
na základe podanej žaloby. Iný relevantný dôvod správny orgán prvého stupňa neuviedol a žalovaný
sa výškou pokuty nezaoberal vôbec. Nie je tak zrejmé, na základe ktorých skutočností bolo potrebné
uložiť sankciu v danej výške, v súvislosti so závažnosťou porušenia povinnosti, a to aj s prihliadnutím
na žalobcom v odvolaní uvádzané skutočnosti.

Na základe uvedených dôvodov najvyšší súd nemohol pristúpiť k vecnému preskúmaniu napadnutého
rozhodnutia, keď bolo potrebné ho zrušiť z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť výroku
a nedostatok dôvodov v časti týkajúcej sa výšky uloženej pokuty podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p.
a vec mu vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.
s. p. v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p., keď úspešnému žalobcovi priznal
ich náhradu vo výške 625,95 €, pozostávajúcu z náhrady za zaplatené súdne poplatky za žalobu (66
€) a odvolanie (66 €), a náhrady za trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci v r. 2012
(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba, á 127,16 €) a jeden
úkon právnej pomoci v r. 2014 (písomné podanie na súd vo veci samej - odvolanie, 134 €), právnym
úkonom zodpovedajúce režijné paušály (2x7,63 € + 8,04 €), zvýšenú o DPH v sadzbe 20 %.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal náhradu za ďalšie uplatnené trovy spojené s prítomnosťou
advokátskej koncipientky na nariadenom pojednávaní, keď ich nepovažoval za účelne vynaložené, a to
s prihliadnutím na záver o neprípustnosti zastupovania advokátskym koncipientom v konaní o správnej
žalobe.

Žalovaný je povinný náhradu trov konania podľa § 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vety
prvej O. s. p. uhradiť na bankový účet právneho zástupcu žalobcu.



Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.