Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/38/2014 z 4. 11. 2014
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 4. novembra 2014, sp. zn. 10Sža/38/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014201110.1
Najvyšší súd | 10Sža/38/2014 | ECLI:SK:NSSR:2014:7014201110.1 | 2014-11-04 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88a ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z., § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6019083-8d39-4274-9bb4-7ac940d55897
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014201110.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/38/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201110
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7014201110.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej
a z členov JUDr. Jany Henčekovej, PhD a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa: C. U.,
narodeného XX.XX.XXXX, trvale bytom J., T., bez cestovného dokladu, toho času umiestneného v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného Centrom
právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, kancelária Košice,
Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly
Zboj, 067 68 Zboj, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO18-ZAV-8-008/20l4 zo dňa 25. augusta
2014, o zaistení cudzinca, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
1Sp/45/2014-23 zo dňa 30. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/45/2014-23 zo dňa
30. septembra 2014  m e n í  tak, že rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO18-ZAV-8-008/2014 zo dňa
25. augusta 2014  z r u š u j e  a vec mu  v r a c i a na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol C. U., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť
T., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,
bezodkladne prepustený zo zaistenia.

Účastníkom náhradu trov konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred súdom prvého stupňa

Krajský súd v Košiciach rozhodujúc o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. p. PPZ-HCP-
SO18-ZAV-8-008/2014 zo dňa 25. augusta 2014 o zaistení cudzinca, ktorým bol navrhovateľ zaistený
podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba „ZoPC") rozsudkom č. k. 1Sp/45/2014-23 zo dňa 30.
septembra 2014 toto rozhodnutie odporcu v zmysle § 250q ods. 2 OSP ako zákonné potvrdil.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že odporca dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej iba „SP") a dospel k záveru, že opravný prostriedok
navrhovateľa nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne



zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je
potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC.

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym
prejavom správania sa cudzinca. Podstatná pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
je tá skutočnosť, že boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ v čase vydania
napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ bol ako štátny príslušník tretej krajiny rozhodnutím č. p.: PPZ-
HCP-SO18-86-004/2014 dňa 18. júla 2014 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ a podal žiadosť o udelenie
azylu dňa 6. augusta 2014 s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Vzhľadom na
predchádzajúce konanie navrhovateľa, a to požiadanie o udelenie azylu len dňa 6. augusta 2014, t. j. po
uplynutí 20 dní od jeho nelegálneho vstupu na územie SR (17.07.2014), je odôvodnený záver odporcu
v napadnutom rozhodnutí, že úmyslom navrhovateľa nie je zdržiavať sa na území SR, kde požiadal o
azyl, preto odporca dôvodne dospel k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ podal
žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Tento záver
potvrdzuje aj skutočnosť, že navrhovateľ počas svojho výsluchu dňa 18. júla 2014 uviedol, že mu nehrozí
v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza, prenasledovanie z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodu zastavania určitých politických názorov alebo zastavania príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, a že mu nebol uložený a ani mu nehrozí uloženie trestu smrti (str. 3 Zápisnice
o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO18-P-4/2014 zo dňa 18.07.2014). Rovnako uviedol,
že na území SR nežiadal o azyl, a že nevyvíjal v domovskej krajine nijakú politickú činnosť, či aktivitu.
V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-S018-ZAV-8-006/2014 zo dňa 25. augusta
2014 však navrhovateľ zmenil svoju výpoveď v rozsahu, že chce zostať na Slovensku, nakoľko v
Bangladéši, kvôli členstvu v opozičnej strane BNP, sa mu vyhrážali smrťou alebo ublížením na zdraví
a mal spory so susedom ohľadom pozemku. Odporca oprávnene vyhodnotil túto zmenu výpovede ako
účelovú. Námietka splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, že fyzické vyčerpanie znížilo schopnosť
navrhovateľa vypovedať v konaní pred odporcom, nemá žiadnu oporu v administratívnom spise odporcu.
Navrhovateľ totiž ani pri svojej prvej výpovedi dňa 18. júla 2014 a ani dňa 25. augusta 2014 neuviedol
žiadne skutočnosti, potvrdzujúce toto tvrdenie. Nie je zanedbateľná ani skutočnosť, že pôvodným cieľom
navrhovateľa bolo Rakúsko, a že na území SR nechcel dňa 18. júla 2014 žiadať o udelenie azylu.

Z rozhodnutia a z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že odporca skúmal zásady subsidiarity,
vyplývajúcu z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC, t. j. či nebolo možné v prípade navrhovateľa
využiť iné menej závažné prostriedky. Odporca vo svojom rozhodnutí skúmal skutočnosti podľa § 89
ods. 1 ZoPC, týkajúce sa ekonomickej situácie, možnosti ubytovania a zamestnania navrhovateľa, ktoré
majú podklad v administratívnom spise.

Nie je dôvodná ani námietka, že sa odporca mal vysporiadať so skutočnosťou, že rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 1Sp/36/2014-17 zo dňa 19. augusta 2014 došlo k zrušeniu predchádzajúceho
rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
č. p. PPZ-HCP-SO18-86-004/2014 zo dňa 18. júla 2014, pretože tento rozsudok v čase napadnutého
rozhodnutia o zaistení ešte nenadobudol právoplatnosť. Odporca preto postupoval v súlade s citovaným
ustanovením § 88a ods. 1 písm. c/, ktoré predpokladá práve zmenu dôvodu zaistenia, ku ktorej môže
dôjsť v priebehu už existujúceho zaistenia žiadateľa o azyl.

Dĺžka doby zaistenia bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom jej
opodstatnenosť sa počas celého zaistenia monitoruje s poukazom na § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC.
Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili
skutočnosti uvádzané navrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote
podľa § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Odporca skúmal aj možnosti vrátenia navrhovateľa
na územie Bangladéša.

Podľa § 88 ods. 3 ZoPC, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej
krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka
tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny
dotknuté.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky za nespôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov



zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v
plnom rozsahu stotožňuje.

II.

Odvolanie navrhovateľa, vyjadrenie odporcu

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie z dôvodov podľa § 250 ods. 2
písm. d/ a písm. f/ OSP, v ktorom uviedol, že svoje zaistenie považuje za neúčelné, pretože neprebieha
konanie o jeho návrate, ktorého výkon bol odporcom odložený až do právoplatného rozhodnutia
Migračného úradu MV SR o jeho žiadosti o udelenie azylu. Navyše k právoplatnosti rozhodnutia
migračného úradu pri negatívnych rozhodnutiach môže pri využití opravných prostriedkov žiadateľmi
o azyl dôjsť až po uplynutí niekoľkých mesiacov. Preto nie je predpoklad, že dôjde k naplneniu účelu
zaistenia v stanovenej dobe zaistenia. Odporca sa ani reálnou vyhostiteľnosťou navrhovateľa na územie
Bangladéša nezaoberal, ani ju nepreukázal.

Navrhovateľ ďalej namietal, že na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/36/2014-17
zo dňa 19. augusta 2014 došlo k zrušeniu rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 18. júla 2014
v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, pričom súd zároveň nariadil bezodkladné
prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov môže
byť žiadateľ o azyl zaistený, iba ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1
písm. a/ alebo písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, čo v prípade navrhovateľa nebolo splnené, nakoľko
došlo k zrušeniu jeho zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/. S touto skutočnosťou sa odporca nijako
nevysporiadal a neprihliadol na ňu ani prvostupňový súd.

Podľa názoru navrhovateľa krajský súd vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, keď uviedol, že boli dané dôvody zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c/ v čase
vydania napadnutého rozhodnutia, keďže navrhovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ a podal
žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie po uplynutí 20
dní od jeho nelegálneho vstupu na územie SR. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu,
že táto skutočnosť odôvodňuje záver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl s cieľom zmariť
jeho vyhostenie, nakoľko prejavoval vôľu o udelenie azylu ihneď po jeho umiestnení v zariadení pre
cudzincov, ale z dôvodu pracovnej vyťaženosti jediného dostupného tlmočníka z bengálskeho jazyka
na území východného Slovenska došlo k omeškaniu prijatia vyhlásenia navrhovateľa o jeho žiadosti
o udelenie azylu. Nesúhlasí ani so záverom prvostupňového súdu o účelovej zmene výpovede oproti
výpovedi po zadržaní odporcom, pretože navrhovateľ tieto dôvody vysvetlil vyčerpanosťou. Navrhovateľ
bol po príchode na územie SR taký vyčerpaný, že požiadali turistov, aby zavolali políciu i rýchlu zdravotnú
pomoc. Navrhovateľ požiadal o azyl z politických dôvodov. Uviedol tiež, že na územie SR prišiel z Poľska,
nie z Ukrajiny, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že odporca voči nemu nezačal konanie o jeho readmisiu
na základe medzinárodnej zmluvy na územie Ukrajiny, ale začal konanie o jeho administratívnom
vyhostení priamo do krajiny pôvodu.

U navrhovateľa nebol daný dôvod pre uplatnenie § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, lebo
neexistuje riziko úteku. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora zo dňa 30. mája 2013 vo veci Mehmet
Arslan proti Polícia ČR C-534/11, nemožno iba na základe skutočnosti, že bola žiadosť o azyle podaná
v zaistení v zariadení pre cudzincov vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť podal iba s cieľom oddialiť
alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné a
primerané.

Na základe uvedeného preto navrhovateľ navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie
odporcu bude zrušené a vec sa mu vráti na ďalšie konanie, a zároveň bude nariadené prepustenie
navrhovateľa zo zaistenia a účastníkom nebude priznaná náhrada trov konania.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že voči navrhovateľovi sa začalo konanie
o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu, následne bolo vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a rozhodnutie o zaistení administratívneho vyhostenia. Dňa 6. augusta 2014



mu bolo oznámené, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život.
Vypočutie bolo vykonané v najbližšom voľnom termíne tlmočníka. Odporca následne vydal rozhodnutie
o odložení výkonu administratívneho vyhostenia a vydal nové rozhodnutie o zaistení v zmysle ust. §
88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Vykonaným šetrením bolo zistené, že navrhovateľ
vstúpil na územie SR z Ukrajiny, pobyt na území Poľska potvrdený nebol. Ani ukrajinská ani poľská
strana nepotvrdila predošlý pobyt navrhovateľa na ich území, preto nebolo možné navrhovateľa v rámci
readmisnej dohody administratívne vyhostiť na ich územie. Navrhovateľ sa po vstupe na územie SR
neohlásil bez meškania na úradoch, ale postupoval ďalej, pričom jeho cieľom bolo Rakúsko. Až po
fyzickom vyčerpaní a zistení, že skupinu, ktorej bol členom nemá kto ďalej doprevádzať, kontaktoval
náhodného turistu, ktorého žiadal privolať políciu. Odporca ďalej uviedol, že je toho názoru, že k
naplneniu účelu zaistenia dôjde v stanovenej dobe zaistenia.

K rozsudku krajského súdu, ktorý zrušil pôvodné rozhodnutie o zaistení, odporca uviedol, že v čase
vykonania zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov mu nebol
tento doručený, preto sa ním nemohol v tom čase zaoberať.

K námietke celkového nesprávneho právneho posúdenia odporca uviedol, že správny orgán je pri
vydaní rozhodnutia o zaistení povinný postupovať v zmysle zákonných ustanovení Druhej hlavy zákona
o pobyte cudzincov. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení na účel administratívneho vyhostenia je
pri absencii cestovných dokladov podmienkou zistenie totožnosti cudzinca a následné vystavenie
náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ vydal nové rozhodnutie o zaistení v zmysle § 88a ods. 1
písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Výkon konania o administratívnom vyhostení je odložený. Žiadateľ
o udelenie azylu môže byť na zistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa § 88a
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

Odporca má za to, že samotným zaistením nebolo navrhovateľovi odopreté právo požiadať o azyl.
Navrhovateľ mal namierené do Rakúska, po vstupe na územie SR nemal záujem prihlásiť sa úradom.
Až keď zistil, že je umiestnený v zariadení, kde nie je možný voľný pohyb, požiadal o udelenie azylu,
podľa názoru odporcu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Má za to, že určil
primeranú lehotu na zaistenie, v priebehu ktorej bude navrhovateľ stotožnený, vystaví sa mu náhradný
cestovný doklad a prebehne azylové konanie. Zaistenie je preto zákonné, účelné a efektívne. Navrhol
preto rozhodnutie odporcu potvrdiť.

III.

Konanie na odvolacom súde

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk <.. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 5. novembra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods.
3 OSP).

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v
medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a
správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na
dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho
príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/, a ktorý podal žiadosť
o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť
alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.



Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel
výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 3 ZoCP, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej
krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka
tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny
dotknuté.

Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie
štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak
možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny
príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal
náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane,
o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12
mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny
príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Z obsahu spisu vyplynulo, že odporca skorším rozhodnutím zo dňa 18. júla 2014, č. p. PPZ-HCP-
SO18-86-004/2014 rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k.
1Sp/36/2014-17 zo dňa 19. augusta 2014 zrušil rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa a nariadil
bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp.
zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 2. októbra 2014 toto rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Rozhodnutím zo dňa 25. augusta 2014 (ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu) bol navrhovateľ
opätovne zaistený podľa § 88a ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov s dátumom od 25. augusta
2014 na nevyhnutie potrebný čas, najviac do 3. januára 2015.

Navrhovateľ namietal, že nebola splnená podmienka podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte
cudzincov, kedy môže byť žiadateľ o azyl zaistený, iba ak už je zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo
b/, čo tu nebolo splnené.

Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov umožňuje  odporcovi zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ (čo bol prípad navrhovateľa),
ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a ktorý podal
žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom
oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

Pokiaľ teda policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu podaná po
jeho predchádzajúcom zaistení je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon
rozhodnutia o vyhostení cudzinca, odporca rozhodne, že dôvody predchádzajúceho zaistenia podľa §
88 ods. 1 písm. b/ zákona pobyte cudzincov trvajú napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú
ochranu, pričom v rozhodnutí, v ktorom preukáže splnenie zákonných podmienok jeho zaistenia podľa
§ 88a ods. 1 písm. c/ musí vyložiť, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po
podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.

V prejednávanom prípade nebola účinne naplnená  podmienka, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení
podľa § 88a ods. 1 písm. c/ bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov. V čase vydania preskúmavaného rozhodnutia o zaistení v tomto konaní, bolo už vyhlásené
rozhodnutie krajského súdu (krajský súd rozhodol dňa 19.08.2014) o zrušení rozhodnutia správneho
orgánu o zaistení a nariadení  bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia, pričom odporca
o tejto skutočnosti mal vedomosť, avšak s dôvodmi, pre ktoré krajský súd považoval skôr vydané
rozhodnutie o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov za nezákonné,
sa nijako nevysporiadal ani ich nezohľadnil vo svojom neskoršom rozhodnutí. Podmienkou zaistenia
cudzinca - žiadateľa o azyl  podľa § 88a ods. písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že
cudzinec - žiadateľ o azyl je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/.



Ak zákonnosť rozhodnutia o zaistení cudzinca je spochybnená rozsudkom súdu, o čom mal odporca
vedomosť, musí odporca postupovať pri ďalšom rozhodovaní o zaistení cudzinca so všetkou
obozretnosťou, najmä z toho pohľadu, či zákonnosť svojho ďalšieho rozhodovania nestavia na súdom
spochybnenej, i keď neprávoplatne tvrdenej  nezákonnosti skôr vydaného rozhodnutia. Odporca takto
nepostupoval, nevysporiadal sa vôbec v preskúmavanom rozhodnutí s okolnosťami, ktoré viedli krajský
súd k zrušeniu jeho skoršieho rozhodnutia o zaistení navrhovateľa ako nezákonného, a preto odvolací
súd aj po zohľadnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa
2. októbra 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. augusta 2014, č. k.
1Sp/36/2014-17 dospel k záveru, že v danom prípade neboli účinne naplnené podmienky zákona na
postup odporcu, ktorý zaistil navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

Na nezákonnosti, i keď právoplatne potvrdenej rozhodnutím najvyššieho súdu až po rozhodnutí odporcu,
avšak spochybnenej krajským súdom pred vydaním napadnutého rozhodnutia odporcu nemožno stavať
zákonnosť rozhodnutia odporcu, pokiaľ podmienkou zaistenia navrhovateľa je existencia  rozhodnutia
o zaistení  navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona o pobyte cudzincov, najmä za
stavu, že odporca vo svojom rozhodnutí nezohľadní navrhovateľom tvrdenú a krajským súdom vytknutú
nezákonnosť takéhoto rozhodnutia.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že z hľadiska princípu právnej istoty
podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo
dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej
moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie,
na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008).

S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa
nemôžu  bez náležitého odôvodnenia a vysporiadnia sa so skutočnosťami, ktoré nastali po vydaní
predchádzajúceho rozhodnutia, ktorého zákonnosť, ktorá je predpokladom jeho rozhodovania, bola
spochybnená súdom, celkom zbaviť povinnosti vysporidať sa s dôvodmi súdom spochybnenej
zákonnosti rozhodnutia, i keď v štádiu neprávoplatne tvrdenej nezákonnosti.

I keď legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny
dvor Európskej únie/ vo veci Crispoltoni, v spojených veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa
05.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863), v danom prípade legitímnym očakávaním navrhovateľa
bezpochyby bolo, že  odporca sa pri rozhodovaní o tom, či dôvody jeho zaistenia trvajú potom, ako
podal žiadosť o azyl, bude zaoberať spochybnenou zákonnosťou skôr vydaného rozhodnutia, pretože od
zákonnosti tohto rozhodnutia závisela  aj možnosť zaistenia navrhovateľa v preskúmavanom rozhodnutí.

Rozhodovacia činnosť  krajského súdu pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia odporcu (napokon
potvrdená aj rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu) mohla oprávnene vzbudiť legitímne očakávania
navrhovateľa, že jeho prepustenie zo zaistenia, ktoré nariadil krajský súd a potvrdil najvyšší súd nebude
ohrozené neskorším rozhodnutím odporcu, ktorý zaistil navrhovateľa bez toho, aby sa s dôvodmi
spochybnenej zákonnosti skoršieho rozhodnutia zaoberal.

Za dôvodnú považoval odvolací súd aj námietku navrhovateľa, ktorý nesúhlasil s tvrdením odporcu, že
o azyl požiadal z dôvodu oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, ani že účelovo zmenil
výpoveď. Poukázal tu na právny názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30. mája
2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, a to že „zo samotnej skutočnosti, že v okamihu
podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený
na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných
okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť podal s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia
o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné a primerané."

Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na obsah administratívneho spisu, nemožno jednoznačne
vyvodiť záver o dôvodnom podozrení, že navrhovateľ podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť
alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Navrhovateľ uviedol ako dôvod svojej žiadosti o azyl obavy
o svoj život, nakoľko bol členom opozičnej strany BNP a bol falošne obvinený z vandalizmu. Nie je na



mieste bagatelizovanie jeho problémov, rovnako ako aj jeho zdravotného stavu počas prvého výsluchu
po jeho príchode na územie SR.

Zo skutočnosti, že navrhovateľ vyslovene prejavil vôľu o azyl až po jeho umiestnení v zariadení pre
cudzincov, pričom pôvodne uviedol, že mal namierené do Rakúska, kde si chcel nájsť prácu, odporca
vyvodil záver o riziku jeho úteku, resp. vyhýbaniu sa administratívnemu vyhosteniu, pričom poukazuje
na zovšeobecnené predošlé správanie sa iných cudzích štátnych príslušníkov. Navrhovateľ namietal,
že zaistenie je neúčelné, pretože neprebieha konanie o jeho návrate, ktorého výkon je odložený až do
právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti o azyl a nie je predpoklad, že k naplneniu účelu zaistenia
dôjde v stanovenej dobe zaistenia.

Rozhodnutie odôvodnil odporca tým, že nedisponuje inou zákonnou možnosťou ako ho umiestniť v
útvare policajného zaistenia pre cudzincov, pričom sa odvoláva na doterajšiu prax správneho orgánu ako
aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl
a pokiaľ nedôjde k ich zaisteniu, spravidla svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt
po území členských štátov nie je možné monitorovať. Námietku navrhovateľa, že odporca svoj záver o
riziku úteku odôvodňuje zovšeobecnením predošlého správania sa iných cudzích štátnych príslušníkov
považoval odvolací súd za dôvodnú, pretože riziko úteku, resp. vyhýbanie alebo bránenie procesu
prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia je potrebné vždy posúdiť individuálne.

Odporca v dôvodoch rozhodnutia vyjadril názor, že svojou žiadosťou o azyl navrhovateľ sleduje jednak
oddialenie vydania na Ukrajinu a jednak snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim
pohybu žiadateľov o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek v snahe dostať sa do cieľovej
krajiny Rakúska. Odporca bližšie nešpecifikuje, z čoho konkrétne pramenia takéto obavy.

Na rozdiel od názoru krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľa boli
spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, a preto dospel k záveru o potrebe
zmeny rozsudku podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, odvolací
súd rozhodol podľa § 250sa ods. 7 OSP, podľa ktorého súd v rozhodnutí, ktorým zruší a vráti rozhodnutie
o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s §
224 ods. 2 OSP a § 246c OSP, tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ si ich
náhradu neuplatnil a odporcovi náhrada trov nepatrí zo zákona.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.