Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/4/2013 z 27. 1. 2014 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2014, sp. zn. 1Sžr/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7012200025.2 Najvyšší súd | 1Sžr/4/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:7012200025.2 | 2014-01-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 19 ods. 10 zákona č. 274/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/93359b41-38d9-46f3-9608-57dcdcddce10 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200025.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžr/4/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200025
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7012200025.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD.
a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a JUDr. Petra Paludu v právnej veci žalobcu: Ing. N. W.,
bytom H. právne zastúpeného JUDr. Jánom Burocim, advokátom v Spišskej Novej Vsi, so sídlom
Chrapčiakova č. 7, proti žalovanému: Poľovnícke združenie LIPA, Spišské Podhradie, IČO: 35 516 526,
právne zastúpeného JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, advokátkou v Spišskej Novej Vsi, so sídlom
Zimná č. 87, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2/2011 zo dňa 12.11.2011, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/5/2012-46 zo dňa 3.10.2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/5/2012-46 zo dňa
3.10.2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 2/2011 zo dňa 12.11.2011 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na nové konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v sume 794,72 € a iné trovy konania
v sume 132 € k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia č. 2/2011 zo dňa 12.11.2011, ktorým členská schôdza Poľovníckeho združenia LIPA
zamietla odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu výboru PZ LIPA Spišské Podhradie č. 2/2011
zo dňa 9.9.2011 o uložení kárneho opatrenia žalobcovi a to dočasného obmedzenia lovu raticovej zveri
(jelenej, srnčej a diviačej) v revíri PZ LIPA na dobu troch rokov.

Náhradu trov konania krajský súd žalobcovi nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že v prvom rade skúmal, či rozhodnutia výboru a členskej
schôdze žalovaného predstavujú rozhodnutia orgánov záujmovej samosprávy v zmysle § 244 ods.2
O.s.p., ktoré ako vecne príslušný krajský súd (§ 246 ods. l O.s.p.) má preskúmať v konaní podľa druhej
hlavy piatej časti O.s.p. Pri posudzovaní tejto procesnej otázky krajský súd vychádzal z právnych názorov
Najvyššieho súd SR vyslovených v jeho rozsudku č. k. 1Sžr/56/2011 zo dňa 31.1.2012. Predmetom tohto
konania bolo preskúmanie rozhodnutia kárneho senátu Dozornej rady Slovenského poľovníckeho zväzu
zo dňa 19.7.2010 vydaného v kárnom konaní podľa Kárneho poriadku Slovenského poľovníckeho zväzu.



Najvyšší súd SR s poukázaním na ustanovenie § 80 ods.9 a 12 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 274/2009 Z.z., ako aj ustanovenia §
32 ods. l tohto zákona vyslovil záver, že žalovaný ako subjekt práva má samosprávny a združovací
charakter, pričom výkon poľovníckeho práva je výlučne a nutne viazaný na členský princíp, pričom tento
charakter nezmenil ani zákon č. 274/2009 Z.z. Podľa Najvyššieho súdu SR verejnoprávny charakter
práv členskej základne v občianskoprávnych združeniach už naznačovalo ustanovenie § 15 zákona
č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov pripustením súdnej ochrany s charakterom súdneho prieskumu
rozhodnutí vnútorných orgánov združenia. Tento verejnoprávny charakter aj v súčasnosti podporuje text
zákona č. 274/2009 Z.z., ktorý prostredníctvom svojho § 41 a nasl. ustanovení vytvára komorový systém,
to znamená systém záujmovej samosprávy s podmienkou členstva na výkon poľovníctva (najmä § 51
zákona č. 274/2009 Z.z.) a ďalej aj systém prísnej kontroly etického správania jednotlivých členov s tým,
že podriaďuje výkon poľovníctva pod dozor štátnej správy. Na základe týchto úvah Najvyšší súd SR sa
priklonil k právnemu názoru, že na žalovaného, a najmä na konania zasahujúce do jednotlivých práv
členov žalovaného, vrátane konaní kárnych, je nutné nazerať ako na orgán záujmovej samosprávy, to
znamená správny orgán v zmysle jeho definície podľa § 244 ods. 2 O.s.p.

Podľa názoru krajského súdu verejnoprávny charakter rozhodovania poľovníckej organizácie o kárnom
postihu svojich členov za porušenie stanov poľovníckej organizácie možno vyvodiť aj z procesu vzniku
(registrácie) poľovníckej organizácie v zmysle § 33 až 36 zákona č. 274/2009 Z.z. K návrhu na registráciu
poľovníckej organizácie sa musia pripojiť dva výtlačky stanov poľovníckej organizácie, ktorých zákonným
obsahom musí byť okrem iného aj úprava práv a povinností členov, orgánov poľovníckej organizácie,
ich kompetencie. V procese registrácie obvodný lesný úrad skúma, či predložené stanovy zodpovedajú
zákonným podmienkam podľa § 33 ods. 2 tohto zákona. Orgán štátnej správy na úseku poľovníctva
- obvodný lesný úrad (§ 71 ods. 2 písm. c/ zákona č. 274/2009 Z.z.) nad rámec sankčných postihov
upravených v tomto zákone (ustanovenia § 76 až 78 zákona - priestupky, disciplinárne previnenia a iné
správne delikty) už uvedeným spôsobom reguluje aj sankčné postihy členov poľovníckej organizácie
podľa jej stanov. Z uvedených dôvodov preto krajský súd považoval výbor a členskú schôdzu žalovaného
za orgány záujmovej samosprávy, v dôsledku čoho ich rozhodnutia vydané v kárnom konaní podliehajú
súdnemu prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.

Krajský súd ďalej uviedol, že rozhodovanie orgánov poľovníckej organizácie o uložení kárneho opatrenia
členovi poľovníckej organizácie zákon č. 274/2009 Z.z. neupravuje. Pretože nejde o konanie upravené
v tomto zákone, neprichádza do úvahy ani skúmanie, či na toto konanie sa vzťahuje Správny poriadok
ako všeobecný predpis o správnom konaní v zmysle § 79 ods. 1, 2 zákona č. 274/2009 Z.z. Nemožno
preto akceptovať žalobné dôvody týkajúce sa porušenia Správneho poriadku v súvislosti so zisťovaním
skutkového stavu, hodnotením dôkazov a obsahovými náležitosťami rozhodnutí výboru a členskej
schôdzi žalovaného. Podľa názoru krajského súdu, keďže úprava kárnych opatrení, ako aj kárneho
konania nie je predmetom zákonnej úpravy, je možné skúmať iba to, či vyvodenie kárnej zodpovednosti
voči žalobcovi bolo v súlade so Stanovami PZ LIPA a jeho Domácim poriadkom.

Podľa článku 7 ods. l písm. c/ a článku 6 ods. 3 písm. k/ Stanov PZ LIPA v kárnom konaní členom PZ
ukladá kárne opatrenie výbor PZ a odvolacím orgánom je členská schôdza PZ. Článok 11 ods. 3 Stanov
PZ upravuje náležitosti rozhodnutia výboru PZ o uložení kárneho opatrenia a rozhodnutia členskej
schôdze o odvolaní (rozhodnutia sa musia vypracovať písomne, musia obsahovať číslo rozhodnutia,
označenie orgánu, ktorý ho vyniesol, deň a miesto vynesenia rozhodnutia, osobné údaje stíhaného,
výrok o vine s popisom skutku a označením predpisu, k porušeniu ktorého došlo, presné uvedenie
kárneho opatrenia a odôvodnenie so stručným, presným a výstižným popisom skutkového stavu a
poučenie o opravnom prostriedku). Proti kárnemu opatreniu uloženému výborom PZ sa môže stíhaný
písomne odvolať do 15 dní od jeho doručenia na členskú schôdzu PZ alebo ústne do zápisnice po
vynesení rozhodnutia (článok 11 ods. 5 Stanov PZ). V časti C bod 11 Domáceho poriadku PZ, ktorý
podrobne upravuje Stanovy PZ a ktorý bol prijatý členskou schôdzou a schválený Obvodným lesným
úradom v Poprade, každá vystrelená rana pri individuálnej poľovačke musí byť hlásená poľovníckemu
hospodárovi a zapísaná v knihe návštev revíru. Postup výboru a členskej schôdze žalovaného bol v
súlade s týmito ustanoveniami Stanov a Domáceho poriadku PZ.



Krajský súd konštatoval, že žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu výboru žalovaného o uložení kárneho
opatrenia, ako aj v žalobe tvrdil, že v súvislosti s individuálnou poľovačkou dňa 1.8.2011 neporušil
povinnosť člena poľovníckeho združenia uvedenú v bode 11 časť C Domáceho poriadku, pretože
vystrelenú ranu hlásil poľovníckemu hospodárovi. Toto tvrdenie v konaní o uložení kárneho opatrenia a
ani v žalobe žiadnym spôsobom nekonkretizoval (t.j. kedy, akou formou a kde si túto svoju povinnosť
splnil) a na preukázanie svojho tvrdenia nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Bolo povinnosťou žalobcu
splnenie tejto povinnosti preukázať. Žalovaný v konaní nebol povinný preukazovať, že žalobca nehlásil
vystrelenú ranu poľovníckemu hospodárovi tak, ako to tvrdí žalobca v podanej žalobe.

Z obsahu rozhodnutia výboru a členskej schôdze žalovaného podľa krajského súdu nesporne vyplynulo,
že žalobca nebol sankcionovaný za porušenie zákonných povinnosti uložených v zákone č. 274/2009
Z.z. V obidvoch rozhodnutiach sa iba konštatovalo, že nesplnenie povinnosti uvedenej v bode 11 časti C
Domáceho poriadku PZ znemožnilo poľovníckemu hospodárovi zabezpečiť koordináciu dohľadávania
postrieľanej raticovej zveri v zmysle § 19 ods. 10 písm. e/ zákona č. 274/2009 Z.z.

Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, podľa ktorého nariadené predbežné opatrenie
uznesením Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi č. k. 2C/83/2011-8 zo dňa 13.06.2011 nebránilo
kárnemu postihu žalobcu. Uplatnenie kárnej zodpovednosti nepredstavuje úkon, ktorým by dochádzalo
k obmedzeniu a k vylúčeniu výkonu členských práv žalobcu, pretože kárny postih možno uplatniť iba
voči členovi PZ. Z obsahu administratívnych spisov žalovaného nevyplýva, aby žalobca v priebehu
kárneho konania namietal zaujatosť predsedu a tajomníka poľovníckeho združenia v súvislosti s ich
rozhodovaním o kárnom postihu žalobcu. Preto na túto žalobnú námietku uplatnenú až v podanej žalobe
nemožno prihliadať.

Okrem súladu postupu výboru a členskej schôdze žalovaného so Stanovami a Domácim poriadkom PZ
krajský súd posudzoval aj to, či kárne konanie zodpovedalo všeobecným princípom správneho trestania.
Pozvánkou zo dňa 14.8.2011 bol žalobca predvolaný na výborovú schôdzu na deň 9.9.2011, na ktorej
malo byť prerokovanie kárneho opatrenia voči žalobcovi. K pozvánke bolo pripojené oznámenie o začatí
kárneho konania proti žalobcovi. V oznámení bol popísaný skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť s
tým, že tento skutok predstavuje porušenie Domáceho poriadku PZ LIPA v časti C bod 11. Žalobca si
túto zásielku podanú na poštovú prepravu 16.8.2011 v odbernej lehote nevyzdvihol, hoci táto zásielka
mu bola oznámená doručovacou poštou dňa 17.8.2011. Sám žalobca v podanom odvolaní uviedol údaj,
že individuálnu poľovačku absolvoval aj dňa 20.8.2011. Preto nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že
z dôvodu výkonu žatevných prác mimo svojho trvalého bydliska sa nemal možnosť zúčastniť kárneho
konania pred výborom poľovníckeho združenia. Rozhodnutie výboru PZ žalobcovi bolo doručené a v
odvolaní proti nemu žalobca mal možnosť sa proti rozhodnutiu o uložení kárneho opatrenia brániť. Ku
skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, sa žalobca mal možnosť vyjadriť na členskej schôdzi konanej dňa
20.11.2011, na ktorej bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozhodnutiu výboru poľovníckeho združenia.
Podľa zápisnice z tejto členskej schôdze žalobca vo veci kárneho opatrenia, ktoré mu bolo uložené
uviedol, „že už nemá k tomu čo povedať“. Z uvedeného krajský súd dospel k záveru, že žalobca bol
uzrozumený so skutkom, ktorý sa mu kládol za vinu s jeho právnou kvalifikáciou, mal možnosť sa k
oznámeniu o začatí kárneho konania vyjadriť, vyjadrovať sa k zisteniam výboru a členskej schôdze
žalovaného, navrhovať a predkladať dôkazy. Žalobca mal možnosť sa osobne zúčastniť prerokovania
kárneho opatrenia pred výborom, ako aj členskou schôdzou žalovaného. Z tohto pohľadu preto nemožno
dospieť k záveru, že by došlo k porušeniu jeho procesných práv ako účastníka kárneho konania.

Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

II

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a domáhal sa jeho zmeny a zrušenia
rozhodnutia žalovaného a v prípade úspechu si uplatnil trovy konania.



Žalobca považoval rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný v časti, kde uviedol, že keďže „nejde
o konanie upravené v zákone o poľovníctve, neprichádza do úvahy ani skúmanie, či na toto konanie sa
vzťahuje správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní v zmysle § 79 ods. 1, 2 zákona č.
274/2009 Z.z.“. Krajskému súdu žalobca vytýkal, že sa vôbec nezaoberal otázkou podriadenia konania
žalovaného pod správny poriadok. Na podporu svojho názoru poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
č. k. lSžr/56/2011, ako i na ďalšie rozhodnutia č. k. lSžr/159/2011 a lSžr/120/2011, v ktorých bolo
jednoznačne ustálené, že na výbor a členskú schôdzu poľovníckych združení je nutné nazerať ako na
orgán záujmovej samosprávy a rovnako, že ich rozhodnutia vydané v kárnom konaní sú jednoznačne
rozhodnutiami zasahujúcimi do práv fyzických osôb.

Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej
len „SP“), v zmysle ktorého správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán
záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o
právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti
verejnej správy.

Teda ak orgán záujmovej samosprávy zasahuje svojimi rozhodnutiami do práv fyzických osôb,
jednoznačne musí byť posudzovaný v zmysle vyššie uvedenej právnej definície ako správny orgán
a musí postupovať výlučne v súlade so SP. Dodal, že ani vnútorné predpisy žalovaného sa detailne
nezaoberajú procesným postupom pri vedení kárnych konaní. Samotná skutočnosť, že nejde o konanie
upravené v zákone č. 274/2009 Z.z., nijako neobmedzuje ani nevylučuje subsidiaritu SP, ktorý je
všeobecným predpisom správneho konania a aplikuje sa v prípadoch, ak neexistuje osobitná právna
úprava, ktorá vylúči pôsobnosť správneho poriadku na vymedzený okruh právnych vzťahov, prípadne
ak táto osobitná právna úprava nerieši osobitný druh správneho konania v plnom rozsahu. Nakoľko
neexistuje osobitný zákon, ktorý by vylúčil pôsobnosť správneho poriadku na kárne konania ako
osobitného druhu správneho konania, do úvahy prichádza subsidiárne použitie správneho poriadku
a stanov žalovaného. Zásada subsidiarity správneho poriadku sa uplatňuje aj v prípadoch, keď to
z osobitného právneho predpisu explicitne nevyplýva, teda SP nijako nevyžaduje, aby muselo ísť o
konanie upravené v zákone č. 274/2009 Z.z., ako to usúdil krajský súd. Na podporu svojho právneho
názoru žalobca znovu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžo/238/2010 zo dňa
25.8.2011, kde Najvyšší súd SR jednoznačne podriadil kárne konania pod právnu úpravu SP. Opačný
názor by bol podľa neho popretím hierarchického stupňa síl záväzných právnych predpisov, kde by
interné stanovy ako podzákonná norma bola postavená nad zákon.

Žalobca preto nesúhlasil so záverom krajského súdu, ktorý z dôvodu odmietnutia subsumpcie konania
žalovaného pod právnu úpravu správneho konania odmietol žalobné dôvody týkajúce sa zisťovania
skutkového stavu, hodnotenia dôkazov a obsahových náležitostí rozhodnutí výboru a členskej schôdze
žalovaného.

Správnemu orgánu vytýkal, že jeho rozhodnutia neboli riadne odôvodnené. Poukázal na uplatnenie
tzv. princípov dobrej správy, čo v právnej praxi znamená, že každé rozhodnutie musí byť náležité
odôvodnené, aby bolo transparentné a preskúmateľné. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov
spočíva v nedostatku dôvodov skutkových a je takou vadou, ktorá bráni súdu vecnému preskúmaniu
zákonnosti rozhodnutia. Za také vady sú podľa judikatúry správnych súdov považované prípady, keď
správny orgán oprie rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v
rozpore so zákonom, alebo prípady, ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané. Vadou, ktorá má
za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia nie je
náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich
hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia. Žalobca vyjadril názor, že i v prípade, ak
by aj konanie žalovaného nespadalo pod právnu úpravu správneho konania, odmietnutie posudzovania
porušení v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu, hodnotenia dôkazov a obsahovými náležitosťami
rozhodnutí výboru a členskej schôdzi žalovaného je v hrubom rozpore s princípmi dobrej správy.

Žalobca zdôraznil, že vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu výboru žalovaného namietal, že výbor PZ
nijako nepreukázal spáchanie akéhokoľvek skutku, za ktorý by bolo možné uložiť kárne opatrenie, a tým



považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné. Výbor žalovaného vo svojom rozhodnutí neodôvodnil
uloženie kárneho opatrenia závermi zo zisťovania skutkového stavu veci a rovnako nevykonal žiadne
dokazovanie v tejto veci. Členská schôdza žalovaného ako odvolací orgán sa vôbec nezaoberala
meritom odvolania, ale jednoducho rozhodla o zamietnutí odvolania bez akéhokoľvek posudzovania
odvolacích dôvodov. Dokonca nepovažovala za potrebné vôbec vyhodnocovať opodstatnenosť
odvolania, ale v rozhodnutí uviedla len to isté odôvodnenie ako prvostupňový orgán.

Žalobca ďalej uviedol, že v zmysle Domáceho poriadku žalovaného časti C bod 11 musí byť každá
vystrelená rana pri individuálnej poľovačke hlásená poľovníckemu hospodárovi a zapísaná v Knihe
návštev revíru. Výbor žalovaného vo svojom rozhodnutí deklaroval, že žalobca porušil predmetné
ustanovenie. Žalobca však preukázateľne časť tejto povinnosti splnil, čo preukazuje zápis v Knihe
návštev revíru, a túto skutočnosť potvrdzuje aj sám žalovaný vo svojom odôvodnení. Vo svojom
rozhodnutí sa výbor žalovaného odvoláva len na jediný dôkaz, ktorý je v prospech žalobcu, že žalobca si
splnil svoju povinnosť a zapísal vystrelenú ranu do knihy návštev. Ďalšie tvrdenie žalovaného, že žalobca
„výsledok svojho konania neoznámil poľovníckemu hospodárovi PZ Lipa“ nebolo nijakým dôkazným
prostriedkom preukázané a vyhodnocované.

Žalobca opätovne namietal, že žalovaný vo svojich rozhodnutiach vôbec neustálil, čo bolo predmetom
kárneho konania, keďže žalobcu uznal vinným zo spáchania kárneho previnenia tým, že neoznámil
výsledok individuálnej poľovačky, streľbu a dohľadávanie dospelého diviaka, pričom neoznámenie
výsledku individuálnej poľovačky a dohľadávanie nie sú porušením žiadnej povinnosti ustanovenej
internými predpismi žalovaného. Žalovaný deklaroval porušenie Domáceho poriadku žalovaného časti
C bod 11, pričom sám žalovaný považoval časť povinnosti podľa Domáceho poriadku časti C bod 11 za
splnenú (zápis do Knihy návštev revíru) a druhú časť povinnosti vôbec nepreukazoval. Uvedené priznal
aj sám žalovaný vo svojom vyjadrení. Trest bol teda jednoznačne uložený za skutok ako celok, opísaný
v rozhodnutiach žalovaného, a teda bol uložený v rozpore s internými predpismi žalovaného, čím došlo
k porušeniu základných práv žalobcu.

Žalobca sa nestotožnil ani s posudzovaním výrokovej časti rozhodnutia výboru žalovaného zo strany
krajského súdu. Odhliadnuc od SP, ktorý jednoznačne definuje náležitosti rozhodnutia, aj samotné
Stanovy žalovaného v článku 11 bod 3 určujú podstatné náležitosti rozhodnutia. Medzi tie stanovy
zaraďujú výrok o vine s popisom skutku a označenie predpisu, k porušeniu ktorého došlo. Krajský súd
nepochopiteľne uviedol, že „v obidvoch rozhodnutiach sa iba konštatovalo, že nesplnenie
povinnosti uvedenej v bode 11 časti C Domáceho poriadku PZ znemožnilo poľovníckemu hospodárovi
zabezpečiť koordináciu dohľadávania postrieľanej raticovej zveri v zmysle § 19 ods. 10 písm. e/ zákona o
poľovníctve“. Výroková časť rozhodnutia výboru žalovaného je jednoznačne odlíšiteľná od ďalších častí
predmetného rozhodnutia. Krajský súd si bezdôvodne zamieňal vyjadrenie žalovaného v odôvodnení s
výrokovou časťou. Výbor žalovaného ako výrok o vine s popisom skutku vo svojom rozhodnutí uviedol:
„uznáva vinným zo spáchania kárneho previnenia tým, že dňa 1.8.2011 neoznámil výsledok individuálnej
poľovačky, streľbu a dohľadávanie dospelého diviaka poľovníckemu hospodárovi“. Skutok, pre ktorý sa
ukladá kárne opatrenie teda malo spočívať v neoznámení výsledku individuálnej poľovačky, streľby a
dohľadávania dospelého diviaka poľovníckemu hospodárovi. Krajský súd nepovažoval za nezákonné,
že výbor žalovaného uložil žalobcovi kárne opatrenie pre skutok, ktorý nebol porušením žiadnej právnej
povinnosti žalobcu. Oznámiť výsledok individuálnej poľovačky a rovnako ani dohľadávanie dospelého
diviaka nebolo definované ako povinnosť v žiadnom internom predpise a dokonca ani sám žalovaný
tento predpis nekvalifikoval. Ďalej výbor žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí označil predpis, k
porušeniu ktorého došlo: „svojim konaním porušil Domáci poriadok PZ Lipa v časti C, bod 11 a taktiež v
zmysle zákona č. 274/2009 o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 19 ods. 10 písm.
e) znemožnil poľovníckemu hospodárovi PZ Lipa koordináciu dohľadávania postrieľanej raticovej zveri“.
Žalobca sa nemohol stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že nebol sankcionovaný za porušenie
zákonných povinností uložených v zákone o poľovníctve. Sám žalovaný definoval predpisy, k porušeniu
ktorých došlo, nebolo preto zrejmé, prečo krajský súd svojvoľne menil výrokovú časť preskúmavaného
rozhodnutia, keď uviedol, že konanie žalobcu, teda porušenie povinnosti uvedenej v bode 11 časti C
Domáceho poriadku, znemožnilo koordináciu dohľadávania zveri. Výrok bol v tejto časti jednoznačný
a kládol za vinu žalobcovi, že znemožnil hospodárovi dohľadávanie. Žalovaný však nebol oprávnený
ukladať kárne opatrenia za znemožnenie poľovníckemu hospodárovi koordinovať dohľadávanie zveri.



Žalobca krajskému súdu vytýkal aj jeho záver o tom, že on sám mal preukázať splnenie svojej povinnosti.
Ústava SR v článku 50 ods. 2 ustanovuje prezumpciu neviny ako východisko pre uplatnenie trestnej
zodpovednosti. Táto prezumpcia patrí k všeobecným zásadám právneho štátu. V každom konaní, v
ktorom dochádza k uplatneniu predpisov orgánom verejnej moci voči osobe musí orgán verejnej moci
predpokladať nevinu osoby, proti ktorej uplatňuje právny predpis. Táto prezumpcia je mimo trestného
konania zaručená v ostatných právnych vzťahoch v rámci zásad implikovaných v úprave čl. 1 ods. 1
Ústavy SR o právnom štáte. Zo zásady prezumpcie neviny vychádza aj Zásada 7 Odporúčanie č. R(91)1
výboru ministrov Rady Európy členským štátom o správnych sankciách, schválené Výborom ministrov
13.2.1991, podľa ktorej dôkazné bremeno nesie správny orgán. Táto zásada vyjadruje všeobecné
procesné pravidlo, podľa ktorého správny orgán, ktorý inicioval sankčné opatrenie, je povinný predložiť
dôkazy o predmetnom čine. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti o zásade prezumpcie
neviny uviedol: ,,... obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a nesmie byť tiež donucovaný
k výpovedi alebo priznaniu. Z ústavnej zásady prezumpcie neviny ďalej vyplýva, že obvinenému je
potrebné vinu dokázať a v prípade pochybností o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie sa
musí rozhodnúť v prospech obvineného (in dubio pro reo)...“. Žalobca preto spochybnil právny názor
krajského súdu, ktorý nerešpektoval vyššie uvedený princíp prezumpcie neviny a ani spomínanú zásadu
odporúčania výboru ministrov Rady Európy o správnych sankciách. Žalobca nebol nikdy vyzvaný
žalovaným k preukázaniu splnenia si svojej povinnosti. Žalobcovi ako obvinenému ani nemôže vzniknúť
povinnosť preukazovať splnenie svojej povinnosti tak, ako tvrdil krajský súd, keďže v takomto prípade
by mohlo dôjsť k porušeniu princípu prezumpcie neviny a táto povinnosť by bola v rozpore s vyššie
uvedenou zásadou. V takomto prípade by bol žalobca nútený, aby preukazoval svoju nevinu, čo
nemôže byť akceptovateľné. V zmysle zásady 7 výboru ministrov Rady Európy je správny orgán, ktorý
inicioval sankčné opatrenie, povinný predložiť dôkazy o predmetnom čine a tým umožniť žalobcovi
vyjadriť sa k obvineniu a navrhnúť dôkazy o svojej nevine. Krajský súd právne nekvalifikoval, prečo
by mal byť práve žalobca povinný preukázať splnenie svojej povinnosti. Samotná otázka dôkazného
bremena je zásadnou v tejto veci a teda každý odklon od záväzných princípov a zásad musí byť
adekvátne zdôvodnený. Chýbajúce odôvodnenie, ako aj chýbajúca právna kvalifikácia krajského súdu
robí rozsudok krajského súdu nepreskúmateľným.

Žalobca tu dodal, že sám žalovaný disponoval jednoznačným dôkazným prostriedkom, ktorým dokáže
preukázať splnenie povinnosti ustanovenej v bode 11 časti C Domáceho poriadku. Týmto dôkazným
prostriedkom je Kniha návštev revíru. Žalobca si svoju povinnosť splnil a vystrelenú ranu zaznačil do tejto
knihy. Rovnako túto skutočnosť oznámil poľovníckemu hospodárovi telefonicky a následne aj osobne.
Nakoľko však žalovaný nevedie žiadnu evidenciu o týchto oznámeniach a rovnako ani nevydáva žiadne
potvrdenie o uskutočnení oznámenia, žalovaný tak vlastným zapríčinením porušil povinnosť zachytiť
skutkový stav a dostal so do dôkaznej núdze. Žalovaný svojim konaním zmaril možnosť žalobcovi
uniesť dôkazné bremeno, keďže žalobca nevedie žiadnu evidenciu a nevydáva žiadne potvrdenia o
uskutočnených oznámeniach podľa bodu 11 časť C Domáceho poriadku. Ak by žalovaný riadne viedol
prislúchajúcu evidenciu a vydával potvrdenia o uskutočnení oznámenia, nemal by byť žiaden problém
pre žalovaného preukázať, že žalobca si svoju povinnosť nesplnil a tým jednoznačne a nespochybniteľné
odôvodniť prijaté rozhodnutie takýmto dôkazným prostriedkom.

Žalobca ďalej poukázal na to, že Okresný súd Spišská Nová Ves predbežným opatrením č. k.
2C/83/2011-8 zo dňa 13.6.2011 nariadil žalovanému, aby sa zdržal všetkých úkonov, ktorými by obmedzil
alebo vylúčil výkon členských práv žalobcu u žalovaného. Žalovaný sa pokúsil zbaviť žalobcu členstva,
čo sa mu však zatiaľ nepodarilo, nakoľko Okresný súd Spišská Nová Ves nariadil žalovanému predbežné
opatrenie, aby dočasne akceptoval žalobcu ako člena a aby sa zdržal všetkých úkonov, ktorými by
obmedzil alebo vylúčil výkon členských práv žalobcu u žalovaného. V krátkom čase po nariadení
predbežného opatrenia sa v rozpore s nariadeným predbežným opatrením žalovaný pokúsil opätovne
určitým spôsobom obmedziť žalobcu na výkone práva poľovníctva tým, že mu zakáže lov raticovej zveri.
Predbežným opatrením sa žalovanému nariadilo zdržať sa všetkých úkonov, ktorými by obmedzil výkon
členských práv, teda aj práva zúčastňovať sa na výkone práva poľovníctva. Ak teda žalovaný svojim
rozhodnutím dočasne obmedzil lov raticovej zveri, teda dočasne obmedzil výkon práva poľovníctva
žalobcu a jeho práva ako člena, žalovaný konal v rozpore s nariadeným predbežným opatrením.
Krajský súd uviedol, že kárny postih možno uplatniť iba voči členovi PZ, avšak to nijako nevysvetľuje,
prečo krajský súd odmietol akceptovať nariadenú povinnosť žalovaného zdržať sa všetkých úkonov



obmedzujúcich výkon členských práv žalobcu. Ak predbežné opatrenie nariadilo žalovanému zdržať
sa všetkých úkonov, ktorými by žalovaný obmedzil výkon členských práv žalobcu a žalovaný následne
obmedzil výkon práva poľovníctva žalobcu z dôvodu prijatia rozhodnutia výboru bez akéhokoľvek
dokazovania, žalovaný tak jednoznačne konal v rozpore s nariadeným predbežným opatrením.

Správnemu orgánu i krajskému súdu vytkol nedodržanie Zásady 6 Odporúčania č. R (91)1 výboru
ministrov Rady Európy členským štátom o správnych sankciách, v zmysle ktorej každý, komu by mohla
byť uložená správna sankcia, musí byť informovaný o obvinení proti nemu. Ďalej sa mu poskytne
dostatočný čas na prípravu jeho prípadu s prihliadnutím na zložitosť veci a na prísnosť sankcií, ktoré
by sa mu mohli uložiť. On alebo jeho zástupca musí byť informovaný o povahe dôkazov proti nemu.
Krajský súd nepochopiteľne konštatoval, že žalobca bol uzrozumený so skutkom, ktorý sa mu kládol
za vinu, s jeho právnou kvalifikáciou, mal možnosť sa k oznámeniu o začatí kárneho konania vyjadriť,
vyjadrovať s k zisteniam výboru a členskej schôdze žalovaného, navrhovať a predkladať dôkazy. Žalobca
mal možnosť sa osobne zúčastniť prerokovania kárneho opatrenia pred výborom, ako aj členskou
chôdzou žalovaného. Podľa žalobcu však krajský súd posudzoval poskytnutý priestor pre žalobcu na
obranu jeho práv len čisto formálne. K zaujatiu stanoviska, že k porušeniu procesných práv žalobcu
ako účastníka kárneho konania nedošlo, dokonca súdu stačilo posúdiť len deň odoslania pozvánky,
resp. deň oznámenia doručovacou poštou. Krajský súd nepovažoval ani za potrebné si ustáliť, kedy a
akým spôsobom bol žalobca informovaný o začatí kárneho konania, keďže rozhodujúcou skutočnosť je
deň doručenia oznámenia a nie deň jeho odoslania. Žalobcovi nebolo zrejmé, aké právne predpisy bral
krajský súd v úvahu pri posudzovaní poskytnutia priestoru žalobcovi na účinnú obranu. Podľa samotných
Stanov žalovaného článok 11 bod 4 posledná veta za deň doručenia sa považuje deň vrátenia písomnosti
výboru PZ. Podľa informácií, ktoré uviedol krajský súd do svojho odôvodnenia, odberná lehota na
prevzatie písomnosti - údajnej pozvánky, prílohou ktorej bolo aj oznámenie o začatí kárneho konania
proti žalobcovi, sa skončila 5.9.2011, pričom táto zásielka mohla byť vrátená žalovanému dňa 6. alebo
7.9.2011. Deň doručenia pozvánky a rovnako aj oznámenia o začatí kárneho konania sa v zmysle stanov
považuje 6. alebo 7.9.2011. Žalobca uviedol, že žiadne dokazovanie v spornej veci sa na správnom
orgáne neuskutočnilo a teda sa nemal následne ani k čomu vyjadriť, no napriek tomu sa na danej schôdzi
už rozhodlo. Ak by súd posudzoval poskytnutie reálneho práva na účinnú obranu a neposudzoval by
konanie žalovaného len čisto formálne, musel by sa dopracovať k záveru, že poskytnutý priestor max.
troch dní odo dňa doručenia nebol v žiadnom prípade dostatočný. Konanie žalovaného považoval za
značne zmätočné, keďže žalovaný uviedol, že prvú pozvánku na schôdzu výboru zaslal žalobcovi už
4.8.2011, avšak oznámenie o začatí kárneho konania bolo odoslané žalobcovi až pozvánkou zo dňa
14.8.2011 oznámenou doručovacou poštou 17.8.2011. Krajský súd ani žalovaný neuviedli, kedy a akým
spôsobom umožnil žalovaný žalobcovi poskytnúť dôkazy na svoju obranu, resp. v akej lehote mu poskytli
priestor na takúto obranu. V oznámení žalovaný len oznamuje, že začína kárne konanie. V pozvánke
žalovaný pozýva žalobcu na prerokovanie, čo však v konečnom dôsledku bolo len vynesenie rozsudku
nad žalobcom. Žalovaný v žiadnej zo svojich písomnosti nevyzval žalobcu, aby v stanovenej lehote
sa vyjadril k vznesenému obvineniu a rovnako žalovaný v žiadnej zo svojich písomnosti neinformoval
žalobcu o dôkazoch proti nemu.

Napokon krajskému súdu vytkol, že sa nezaoberal, ako a akým spôsobom sa samotný žalovaný
dozvedel o skutočnosti, že žalobca vystrelil ranu a že mu vznikla povinnosť urobiť záznam do Knihy
návštev revíru a túto skutočnosť oznámiť aj poľovníckemu hospodárovi. Nebyť splnenia povinností
zo strany žalobcu, ktorý vykonal nespochybniteľný záznam do knihy návštev revíru a následného
telefonického oznámenia poľovnému hospodárovi, ktoré bolo potvrdené aj pri prvom osobnom stretnutí
žalobcu s poľovným hospodárom, by žalovaný dodnes nevedel, že žalobca vystrelil nejakú ranu. V
konečnom dôsledku tak žalovaný využil medzery vo vlastných interných predpisoch, keďže žalobca
nemal žiaden listinný dôkaz o oznámení vystrelenej rany poľovníckemu hospodárovi. Interné predpisy
žalovaného nevyžadujú žiadne formálne náležitosti na oznámenie vystrelenej rany a neurčujú žiadnu
lehotu na takéto oznámenie. Na potrestanie žalobcu žalovaným nebolo podľa názoru krajského súdu
ani potrebné takéto porušenie preukazovať, keďže podľa súdu obvinený mal preukázať svoju nevinu.

Žalobca poukázal na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý jednoznačne
konštatoval, že aj správne trestanie sa považujú za veci trestného charakteru a vzťahuje sa na ne článok
6 Európskeho dohovoru. Skutočnosť, že ide o drobný delikt ho nevyníma z dosahu článku 6 Európskeho



dohovoru. Krajský súd, ak považoval žalobcu za povinného preukázať splnenie svojej povinnosti, hoc
na preukázanie nebol zo strany žalovaného nikdy vyzvaný, posudzoval vec v rozpore s čl. 6 dohovoru,
nakoľko súd vec posúdil v rozpore s prezumpciou neviny a narušil samotnú podstatu neobviniť sám seba.
Rovnako súd nerešpektoval porušenia tohto článku zo strany žalovaného, keďže žalovaný neumožnil
žalobcovi vyjadriť sa k obvineniu. Oznámenie o začatí kárneho konania a pozvánka na výborovú schôdzu
nemožno považovať za právo vyjadriť sa, nakoľko oznámením sa len oznamuje a pozvánkou sa v
skutočnosti pozývalo len na vynesenie rozsudku nad žalobcom a žalobca v nej nebol upozornený na
možné dôsledky nedostavenia sa. Žalovaný nepreukázal poskytnutie reálneho práva na vyjadrenie sa k
veci žiadnou listinou. O vykonaných dôkazoch nebola nikdy spísaná žiadna zápisnica a rovnako žalobca
nevyhotovil ani žiadnu zápisnicu, prostredníctvom ktorej by preukazoval, že umožnil žalobcovi vyjadriť
sa k meritu veci na členskej schôdzi s podpisom žalobcu, ktorý by tak vyjadril svoj súhlas s obsahom
danej zápisnice, resp. uplatnil svoje námietky.

III

Stručné zhrnutie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu

Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu nestotožnil s názorom krajského súdu o tom,
že rozhodnutia záujmovej samosprávy vydané v kárnom konaní podliehajú súdnemu prieskumu podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Tvrdil, že nepatrí medzi tzv. verejnoprávne korporácie s
núteným členstvom a že je nutné rozlišovať medzi Slovenskou poľovníckou komorou a Slovenským
poľovníckym zväzom vrátane jednotlivých poľovníckych združení ako jeho organizačných zložiek. Zákon
č. 274/2009 Z.z. prostredníctvom § 41 a nasledovných ustanovení vytvára komorový systém, tzn. systém
záujmovej samosprávy s podmienkou členstva na výkon poľovníctva. Výkon práva poľovníctva je nutne
viazaný na členský princíp v Slovenskej poľovníckej komore. Uvedené však neplatí pre združovanie
v Slovenskom poľovníckom zväze a v jeho organizačných zložkách, ktorými sú jednotlivé poľovnícke
združenia. V zmysle ustanovenia §§ 41 a 43 v spojení s ustanovením § 80 ods. 9 zákona č. 274/2009
Z.z. je Slovenský poľovnícky zväz spolu s inými fyzickými a právnickými osobami členom Slovenskej
poľovníckej komory. Členstvo v Slovenskom poľovníckom zväze, resp. v jednotlivých poľovníckych
združeniach, nie je nevyhnutnou podmienkou pre výkon práva poľovníctva. V tomto zmysle teda na
rozdiel od Slovenskej poľovníckej komory nemajú Slovenský poľovnícky zväz a jednotlivé poľovnícke
združenia charakter osobných korporácií spájajúcich členstvo s výkonom regulovaných činností,
nejedná sa o tzv. nútené členstvo. Slovenský poľovnícky zväz, ako aj jednotlivé poľovnícke združenia
ako jeho organizačné zložky vykonávajú svoju činnosť na samosprávnom princípe, sú vytvárané „zdola“
ako osoby súkromného práva, pričom ich členská základňa je taktiež tvorená súkromnoprávnymi
subjektmi. Poľovnícke združenia prijímajú pravidlá, na základe ktorých sa riadi nielen ich vlastná
činnosť, ale ktoré regulujú aj vzťahy medzi jednotlivými členmi navzájom, medzi samotným združením
a jeho členmi a ďalšie vzťahy vznikajúce pri realizácii ich činnosti. Jednotliví členovia priznávajú
Slovenskému poľovníckemu zväzu a v stanovenom rozsahu i jednotlivým poľovníckym združeniam
normotvorné i výkonné oprávnenia pri autoregulácii ich činnosti. Vôľu byť viazaní týmito pravidlami
prejavujú jednotliví členovia podaním prihlášky alebo iným úkonom, ktorým vyjadrujú vôľu byť členmi
týchto združení. Regulácie schvaľované týmito združeniami treba chápať ako súkromnoprávne regulácie
vytvárané na princípe zmluvnej regulácie, s osobitným mechanizmom vzniku zmluvy - tzv. súkromný
zmluvný poriadok. Je nesporné, že pravidlá prijímané týmito združeniami nepožívajú plnú imunitu vo
vzťahu k právnemu poriadku a nesmú byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Orgány poľovníckeho združenia ako súkromnoprávnej právnickej osoby rozhodujú na základe stanov
združenia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej a nie v oblasti verejnej.
Konanie a rozhodovanie orgánov poľovníckeho združenia nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú
žiaden verejný cieľ alebo záujem, ani nerealizujú zákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú
jeho stanovy. Ani zákon o poľovníctve ani žiadny iný zákon Slovenskému poľovníckemu zväzu a ani
jednotlivým poľovníckym združeniam nezveril rozhodovaciu právomoc o právach a povinnostiach ich
členov práve z dôvodu, že tieto sú internou - súkromnoprávnou záležitosťou združenia. Rozhodnutia
orgánov poľovníckeho združenia o uložení kárneho opatrenia členovi síce sú rozhodnutiami o právach a
povinnostiach tohto člena ako fyzickej osoby, nie sú však rozhodnutiami v oblasti verejnej správy. Preto
podľa názoru žalovaného nemôžu rozhodnutia orgánov poľovníckeho združenia podliehať súdnemu
prieskumu v správnom súdnictve v zmysle § 244 O.s.p. a na základe vyššie uvedených skutočností



žalovaný naďalej namieta svoju pasívnu legitimáciu v tomto konaní tvrdiac, že výbor a členská schôdza
žalovaného nie sú správnymi orgánmi v zmysle ustanovenia § 244 ods. 1 a 2 O.s.p.

Žalovaný ďalej argumentoval, že ak by aj akceptoval právny názor krajského súdu, že výbor a členská
schôdza PZ LIPA sú v procese prijímania rozhodnutia o kárnom opatrení správnymi orgánmi v zmysle
ustanovenia § 244 ods. 2 O.s.p., nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej
postup a rozhodnutie žalovaného o kárnom opatrení podlieha právnej úprave SP. Preskúmavané
rozhodnutie treba podľa žalovaného považovať za rozhodnutie záujmovej samosprávy vydané v kárnom
(disciplinárnom) konaní, ktorého procesné pravidlá sú upravené osobitne v inom predpise, ktorým sú
stanovy žalovaného a v zodpovedajúcom rozsahu stanovy Slovenského poľovníckeho zväzu.

Ďalej žalovaný uviedol, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 písm. e) v spojení s ustanovením § 79
ods. 1 a 2 zákona č. 274/2009 Z.z. sa všeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok)
vzťahuje na poľovnícku organizáciu len pokiaľ ide o jej vznik, registráciu a zánik. Rozhodovanie orgánov
poľovníckeho združenia o uložení kárneho opatrenia však nie je predmetom právnej úpravy zákona o
poľovníctve, nemá charakter správneho konania upraveného správnym poriadkom, ale je upravené vo
vnútornom predpise, ktorým sú stanovy poľovníckeho združenia a v zodpovedajúcom rozsahu stanovy
Slovenského poľovníckeho zväzu.

Za nesprávny považoval žalovaný názor žalobcu, že krajský súd z dôvodu odmietnutia subsumpcie
konania žalovaného pod právnu úpravu správneho konania odmietol žalobné dôvody týkajúce sa
zisťovania skutkového stavu, hodnotenia dôkazov a obsahových náležitostí rozhodnutí výboru a členskej
schôdze žalovaného, v dôsledku čoho považoval rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný. Krajský
súd uvedené žalobné dôvody neakceptoval z hľadiska namietaného porušenia Správneho poriadku, ale
posudzoval ich z hľadiska súladu postupu a rozhodnutí orgánov žalovaného so Stanovami PZ LIPA,
jeho Domácim poriadkom a všeobecnými zásadami správneho trestania, pričom celkom správne došiel
k záveru, že nedošlo k porušeniu procesných práv žalobcu ako účastníka kárneho konania.

Ku samotnému skutku kladenému za vinu žalobcovi žalovaný uviedol, že domáci poriadok PZ LIPA v
časti C bod 11 ukladá členom PZ LIPA dve samostatné povinnosti, a to povinnosť hlásiť každú vystrelenú
ranu poľovnému hospodárovi a povinnosť zapísať každú vystrelenú ranu do Knihy návštev revíru. Zo
skutkovej vety rozhodnutia výboru žalovaného, podľa ktorej sa žalobca dopustil kárneho previnenia
tým, že „dňa 1.8.2011 neoznámil výsledok individuálnej poľovačky, streľbu a dohľadávanie dospelého
diviaka poľovnému hospodárovi“ jednoznačne podľa žalovaného vyplynulo, že žalovaný sa dopustil
porušenia jednej z dvoch povinností stanovených v časti C bod 11 Domáceho poriadku PZ LIPA, a to
povinnosti ohlásiť vystrelenú ranu poľovnému hospodárovi. Zo znenia skutkovej vety rozhodnutia výboru
žalovaného nebolo žiadnym spôsobom možné vyvodiť, že žalovaný bol kárne stíhaný aj za porušenie
druhej povinnosti stanovenej v časti C bod 11 Domáceho poriadku PZ LIPA, a to povinnosti zapísať
vystrelenú ranu do Knihy návštev revíru. Argumentáciu žalobcu, že bol postihnutý aj za povinnosť,
ktorú preukázateľne splnil, považoval preto žalovaný za neopodstatnenú. V súlade s názorom krajského
súdu aj žalovaný zastáva názor, že zo znenia rozhodnutia výboru PZ LIPA nebolo možné vyvodiť, že
žalobca bol sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 19 ods. 10 zákona č. 274/2009 Z.z. Pokiaľ
by aj konštatácia, že žalobca konkrétnym konaním, ktorým porušil konkrétne ustanovenie Domáceho
poriadku, navyše znemožnil poľovníckemu hospodárovi PZ LIPA koordináciu dohľadávania raticovej
zveri v zmysle ustanovenia § 19 ods. 10 zákona č. 274/2009 Z.z. bola považovaná vo výroku rozhodnutia
za nadbytočnú, nemalo by to podľa názoru žalovaného podstatný vplyv na vecnú správnosť tohto
rozhodnutia.

Žalovaný trval na tom, že kárne konanie vedené proti žalobcovi zodpovedalo všeobecným princípom
správneho trestania, žalobca bol včas a riadne oboznámený so začatím kárneho konania proti jeho
osobe, so skutkom, ktorého sa mal dopustiť, ako aj s kvalifikáciou interného predpisu žalovaného,
ktorého porušenie sa žalobcovi kládlo za vinu; tiež mal možnosť osobne sa zúčastniť konania pred
oboma orgánmi žalovaného a v priebehu celého kárneho konania mal vytvorený dostatočný priestor a
možnosť na plnohodnotnú realizáciu jeho obhajoby, vrátane možnosti ku skutku sa vyjadriť a predkladať
dôkazy o svojej nevine.



Žalovaný tiež opakovane vyjadril svoje stanovisko, že kárne konanie vedené proti žalobcovi nebolo
v rozpore s uloženým predbežným opatrením Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 2C/83/2011,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť strpieť členstvo žalobcu a zdržať sa všetkých úkonov,
ktorými by obmedzil alebo vylúčil výkon jeho členských práv u žalovaného. Názor žalobcu v tejto
otázke vychádzal z nesprávneho rozširujúceho výkladu účinkov zmieneného predbežného opatrenia.
Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves č. k. 2C/83/2011 bolo určenie, že
členstvo žalobcu u žalovaného nezaniklo, preto bolo potrebné účinky vyššie uvedeného predbežného
opatrenia aplikovať v hraniciach vymedzených predmetom konania o veci samej, teda v hraniciach
zamedzujúcich žalovanému v takom konaní, ktorým by mohol obmedziť alebo vylúčiť výkon členských
práv žalobcu v súvislosti s jeho členstvom v PZ LIPA. V opačnom prípade, posudzujúc účinky
predbežného opatrenia v žalobcom naznačenom rozsahu, by viedlo k absurdnému záveru o de facto
nepostihnuteľnosti žalobcu za akékoľvek prípadné konanie v rozpore s internými predpismi PZ LIPA,
nakoľko každé prípadné disciplinárne rozhodnutie, ktoré by žalobcu za také konanie postihovalo, by
mohlo byť považované za rozhodnutie, ktorým sa obmedzuje výkon členských práv žalobcu.

Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

IV

Argumentácia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu

Prvostupňový správny orgán - Výbor PZ svojim rozhodnutím zo dňa 9.9.2011 uložil žalobcovi kárne
opatrenie vo forme dočasného obmedzenia lovu raticovej zveri (jelenej, srnčej a diviačej) v revíri PZ
Lipa na dobu 3 roky.

Toto kárne opatrenie uložil žalobcovi za spáchanie kárneho previnenia, ktorého sa žalobca dopustil
tak, že dňa 1.8.2011 neoznámil výsledok individuálnej poľovačky, streľbu a dohľadávanie dospelého
diviaka poľovníckemu hospodárovi, čím porušil Domáci poriadok PZ LIPA v časti C bod 11. V
odôvodnení rozhodnutia výbor PZ LIPA konštatoval, že žalobca bol dňa 1.8.2011 na poľovačke v lokalite
Baldovské lúky, kde strieľal po dospelom diviakovi. V tento deň i v nasledujúci deň vykonal dohľadávku
postrieľaného diviaka s neúspešným výsledkom. Tento fakt zapísal aj do knihy návštev revíru. Výsledok
svojho konania však neoznámil poľovníckemu hospodárovi PZ LIPA. Týmto konaním porušil Domáci
poriadok PZ LIPA v časti bodu 11 písm. c/, podľa ktorého každá vystrelená rana pri individuálnej
poľovačke musí byť hlásená hospodárovi. Pretože žalobca neohlásil túto skutočnosť poľovníckemu
hospodárovi, znemožnil mu tým koordináciu dohľadávania postrieľanej raticovej zveri v zmysle § 19 ods.
10 písm. e/ zákona č. 274/2009 Z.z.

V

Argumentácia rozhodnutia žalovaného

Žalovaný na odvolanie žalobcu prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že žalobca
„...svojim konaním porušil Domáci poriadok PZ Lipa písm. C bod 11, kde každá vystrelená rana pri
individuálnej poľovačke musí byť hlásená hospodárovi. Keďže menovaný neohlásil túto skutočnosť
poľovníckemu hospodárovi PZ Lipa v zmysle zákona č. 274/2009 o poľovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov § 19 ods. 10 písm. e) znemožnil poľovníckemu hospodárovi PZ Lipa koordináciu
dohľadávania postrieľanej raticovej zveri. Výbor PZ Lipa dospel k záveru že svojim konaním Ing. N. W.
je vinný z kárneho previnenia, ktoré sa mu kladie za vinu. Proti tomuto rozhodnutiu člen PZ podľa §
20 ods. 5 podal odvolanie, podľa zistenia členskou schôdzou v stanovenej 15-dňovej lehote. Členská
schôdza bola tajomníkom oboznámená s kárnym opatrením výboru, dala možnosť vyjadriť sa Ing. J. W.
k prejednávanej veci a nadpolovičnou väčšinou hlasov

všetkých členov potvrdila rozhodnutie výboru a odvolanie člena PZ Ing. N. W. zamietla v celom rozsahu“.



VII

Právny názor NS SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu
odvolacích dôvodov postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte
rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§
204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spoj. s § 250s O.s.p.
podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2
O.s.p.) a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel
k záveru, že podanie odvolania bolo dôvodné a preto rozsudok súdu prvého stupňa z nižšie uvedených
dôvodov zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej legitimácie zdôrazňuje, že
uvedená otázka už bola opakovane riešená a preto v ďalšom poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie
č. k. 1Sžr/147/2012 zo dňa 24.9.2013, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil nasledovné:

„....Podľa § 1 ods. 3 písm. c/ zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.9.2009
sa tento zákon nevzťahuje na združovanie občanov na výkon práva poľovníctva.

Pred účinnosťou zákona č. 274/2009 Z.z., ktorým došlo k úprave postavenia poľovníckych združení, bolo
poľovnícke združenie občianskym združením, registrovaným na výkon práva poľovníctva, na ktoré sa
vzťahovali ustanovenia zákona o združovaní občanov. Od 1.9.2009 bola ale takáto pôsobnosť vylúčená.
Podľa § 80 ods. 9 zákona o poľovníctve Občianske združenie registrované na výkon práva poľovníctva
podľa osobitného predpisu (zákon o združovaní občanov) je poľovníckou organizáciou podľa tohto
zákona.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 246 ods. 1 O.s.p. na preskúmavanie rozhodnutí a postupov sú vecne príslušné

krajské súdy, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 246a ods. 1 O.s.p. miestne príslušným je súd, v ktorého obvode má sídlo správny orgán,
ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava, ak nie je ustanovené inak. Ak ide o rozhodnutie orgánu s
pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, okrem ústredných orgánov štátnej správy, miestne
príslušným je krajský súd, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa.

Odvolací súd v ďalšom poukazuje s úmyslom udržať svoju doterajšiu judikatúru na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/56/2011 zaoberajúci sa obdobnou otázkou: „...V
súvislosti s uvedeným je nutné poukázať na teóriu správneho práva (napríklad Hendrych, D. a kol.:
Správni právo, Obecná část, 6. vydaní, Praha: C. H. Beck, 2006, str. 105 a nasl.), podľa ktorej medzi
subjekty verejnej správy sa zaraďujú aj verejnoprávne korporácie, ktoré teória člení na územné, osobné a
reálne korporácie. Najmä osobné korporácie spájajú členstvo v nej s oprávnením na výkon regulovaných
povolaní alebo iných verejnoprávnych oprávnení, čo je jednotlivcovi stojacemu mimo uvedený rámec
korporácie odopreté. Uvedené členstvo potom odborná literatúra označuje ako nútené členstvo, lebo
iba členstvo v záujmovom združení, ktoré je síce subjektom súkromného práva, oprávňuje napríklad
jednotlivca na výkon poľovníctva, ktoré je regulované verejnoprávnymi predpismi...... Navyše uvedený
verejnoprávny charakter aj v súčasnosti podporuje zák. č. 274/2009 Z.z., ktorý prostredníctvom svojho
§ 41 a nasl. ustanovení vytvára komorový systém, tzn. Systém záujmovej samosprávy s podmienkou



členstva na výkon poľovníctva (najmä § 51 cit. zákona), a ďalej aj systém prísnej kontroly etického
správania jednotlivých členov s tým, že podriaďuje výkon poľovníctva pod dozor štátnej správy (§ 71 v
spojení s § 75 zák. č. 274/2009 Z.z.)...“.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je z vyššie uvedeného zrejmé, že žalovaný ako subjekt
práva má samosprávny a združovací charakter, pričom výkon poľovníckeho práva je výlučne a
nutne viazaný na členský princíp. Kárne konanie, ktorého výsledkom je rozhodnutie o vylúčení člena
poľovníckej organizácie, je podľa odvolacieho súdu jednoznačne rozhodnutím zasahujúcim do práva
fyzickej osoby - člena žalovaného. Rozhodnutia žalovaného vydané v rámci kárneho konania preto
nemôžu byť vylúčené zo súdneho prieskumu.

Pokiaľ teda krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rámci súdneho prieskumu, jeho
postup bol správny a nachádza oporu v judikatúre NS SR (sp. zn. 1Sžr/42/2012 z 13.4.2012, sp. zn.
1 Sžr/153/2011 zo dňa 6.3.2012).

Predmetom súdneho preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je teda rozhodnutie Členskej
schôdze PZ LIPA o zamietnutí odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Výboru PZ o uložení kárneho
opatrenia žalobcovi vo forme dočasného obmedzenia lovu raticovej zveri (jelenej, srnčej a diviačej) v
revíri PZ LIPA na dobu troch rokov.

Jednou z podstatných otázok v predmetnej právnej veci, ktorá ostala spornou je, či sa na kárne konanie
vedené žalovaným vzťahujú aj ustanovenia SP. Krajský súd dal v tejto otázke za pravdu žalovanému a
konštatoval, že kárne konanie sa riadi výlučne stanovami PZ a tzv. Domácim poriadkom. Žalobca však
od počiatku tvrdil, že na uvedené konanie treba aplikovať ustanovenia SP, pretože jeho použitie nebolo
nijakým spôsobom vylúčené.

Podľa § 1 ods. 1 a 2 SP sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy
správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Zákon č. 274/2009 Z.z. v zmysle ustanovenia § 1 upravuje

a) podmienky zachovania druhovej pestrosti a zdravých populácií voľne žijúcej zveri a jej prirodzených
biotopov,

b) uznávanie, zmeny a využitie poľovných revírov,

c) poľovnícke hospodárenie, plánovanie a dokumentáciu,

d) ochranu poľovníctva a zveri, starostlivosť o zver, zlepšovanie životných podmienok zveri a pôsobnosť
poľovníckej stráže,

e) vznik, registráciu a zánik poľovníckej organizácie,

f) organizáciu, postavenie a pôsobnosť Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“),

g) podmienky na lov a zužitkovanie zveri,

h) náhradu škody spôsobenej poľovníctvom, zverou a na zveri,

i) pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva a štátny dozor v poľovníctve,



j) zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.

Zákon č. 274/2009 Z.z. v ustanovení § 2 písm. q/ definoval právo poľovníctva a jeho výkon tak, že právom
a výkonom poľovníctva je súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú
alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo predávať, zbierať
vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa osobitného predpisu a využívať
na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné cesty.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z.z. na účely tohto zákona sa poľovníckou organizáciou rozumie
právnická osoba zriadená podľa tohto zákona, ktorá je neziskovou organizáciou, ktorá združuje občanov
Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi poľovných lístkov, a iné fyzické osoby na účel ochrany a
presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úseku poľovníctva.

Podľa § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2009 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na

a) posúdenie projektu podľa § 6 a ,

b) zaradenie poľovného revíru do kvalitatívnej triedy podľa § 8 ,

c) evidenciu zmluvy vlastníkov podľa § 12 alebo zmluvy
podľa § 13 ,

d) vymenovanie a odvolanie poľovníckeho hospodára podľa § 19 a členov poľovníckej stráže podľa § 28 ,

e) schválenie alebo zmenu poľovníckych plánov podľa § 30 ,

f) vydanie povolenia podľa § 56 ods. 1 a ,

g) rozhodovanie ministerstva podľa § 72 okrem písmena d),

h) rozhodovanie okresného úradu v sídle kraja podľa § 73 
okrem písmena c),

i) rozhodovanie okresného úradu podľa § 74 ods. 1 písm. h) 
a i) a § 74 ods. 2 okrem ukladania pokút za iné správne delikty podľa § 78 .

Poľovníctvo a jeho výkon sú upravené zákonom č. 274/2009 Z.z. Bolo ustálené, že poľovnícke združenia
zriadené podľa tohto zákona sú orgánmi záujmovej samosprávy. Zákon č. 274/2009 Z.z. upravuje vznik,
zmenu a zánik PZ. Neobsahuje však ustanovenia týkajúce sa prípadného kárneho konania PZ voči
vlastným členom. Pokiaľ však orgán záujmovej samosprávy koná a rozhoduje o právach či povinnostiach
svojho člena, ide jednoznačne o konanie, aké má na zreteli ustanovenie § 1 ods. 1 SP. Odvolací súd na
tomto mieste opakovane odkazuje na už vyššie citovanú argumentáciu Najvyššieho súdu z rozsudku
č. k. 1Sžr/56/2011, v zmysle ktorej právo poľovníctva je regulované verejným záujmom a štátom a
spadá pod verejnú správu. Preto s prihliadnutím na ustanovenie § 1 SP a na skutočnosť, že aplikácia
SP v kárnom konaní nebola vylúčená osobitným predpisom - teda ani zákonom č. 274/2009 Z.z. ani
samotnými Stanovami PZ, žalovaný musí v správnom (kárnom) konaní postupovať aj podľa ustanovení
všeobecného predpisu. Odvolací súd dal za pravdu žalobcovi, ktorý v odvolaní argumentoval tým, že SP



je všeobecným predpisom správneho konania a aplikuje sa v prípadoch, ak neexistuje osobitná právna
úprava, ktorá vylúči jeho pôsobnosť na vymedzený okruh právnych vzťahov, prípadne ak táto osobitná
právna úprava nerieši osobitný druh správneho konania v plnom rozsahu. Nakoľko neexistuje osobitný
zákon, ktorý by vylúčil pôsobnosť správneho poriadku na kárne konanie, do úvahy prichádza subsidiárne
použitie správneho poriadku a stanov žalovaného.

Odvolací súd poukazuje na to, že Stanovy žalovaný čiastočne upravujú kárne konanie (napr. náležitosti
rozhodnutia, odvolaciu lehotu...), avšak neupravujú dokazovanie, či procesné práva a povinnosti
účastníka správneho konania a keďže aplikácia SP nebola výslovne vylúčená, bolo povinnosťou
žalovaného mať na zreteli príslušné zákonné ustanovenia SP, priebeh správneho konania bližšie
upravujú.

Žalobca v konaní namietal, že žalovaný vôbec nevykonal dokazovanie o skutočnosti, či vystrelenú ranu
oznámil poľovného hospodárovi alebo nie. Žalobca tvrdil, že tak urobil. Žalovaný však v prvostupňovom
rozhodnutí len konštatoval (bez akýchkoľvek dôkazov a vlastných úvah), že žalobca tak neurobil.
Navyše žalovaný v druhom stupni svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil, ani sa nezmienil o odvolacích
námietkach žalobcu, neuviedol, ako sa s nimi vysporiadal a prečo ich nepovažoval za dôvodné. Z
rozhodnutia žalovaného nemožno vyvodiť ani záver o tom, či žalobcovi bolo umožnené využiť jeho
procesné práva - právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, právo pred vydaním rozhodnutia vyjadriť
sa k podkladu i k spôsobu zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Nemožno tak konštatovať, že
rozhodnutie žalovaného bolo vydané na podklade presne a úplne zisteného skutkového stavu, ako to
má na zreteli § 32 SP.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že kárne opatrenie
uložil žalobcovi za spáchanie kárneho previnenia, ktorého sa žalobca dopustil tak, že dňa 1.8.2011
neoznámil výsledok individuálnej poľovačky, streľbu a dohľadávanie dospelého diviaka poľovníckemu
hospodárovi, čím porušil Domáci poriadok PZ LIPA v časti C bod 11. Z časti C bod 11 Domáceho
poriadku PZ LIPA však vyplýva, že každá vystrelená rana pri individuálnej poľovačke musí byť hlásená
poľovníckemu hospodárovi a zapísaná v Knihe návštev revíru. Preto odvolací súd vyhodnotil ako
dôvodnú aj námietku žalobcu, že v správnom rozhodnutí chýba presný popis skutku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade týchto zistení považoval rozhodnutie správneho
orgánu za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia, skutkový stav za neúplne zistený
a nedostačujúci na posúdenie uvedenej veci a rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre
nedostatočné odôvodnenie (§ 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p.) a preto rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods.
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že v konaní
úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 926,72 € podľa vyčíslenia jeho právneho zástupcu
zo dňa 21.11.2012, v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl.“). Trovy konania
tvoria trovy právneho zastúpenia vo výške 794,72 € a iné trovy konania vo výške 132 €.

Trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávajú:

- z odmeny za 5 úkonov právnej služby

1. príprava a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhl.) 127,17 €

2. podanie žaloby (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhl.) 127,17 €



3. odvolanie proti uzneseniu (§ 14 ods. 1 písm. e) vyhl.) 127,17 €

4. účasť na pojednávaní (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhl.) 127,17 €

5. odvolanie proti rozsudku (§ 14 ods. 1 písm. e) vyhl.) 127,17 €

- k nim prislúchajúcich režijných paušálov (§ 16 ods. 3 vyhl.), 5 x 7,63 38,15 €

- z náhrady za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhl.) 6 x 12,72 76,32 €

- z cestovného (§ 16 ods. 4 vyhl. v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, v
znení neskorších predpisov), cesta Spišská Nová Ves - Košice a späť - 150 km pri spotrebe 7,2 l/100
km a cene pohonných hmôt 1,578 €/l + náhrada za použitie motorového vozidla vo výške 0,183 € za
každý km (7,2/100 = 0,072 x 1,578 = 0,113 + 0,183 = 0,296 x 150) 44,40 €

Iné trovy konania pozostávajú:

- z náhrady za súdny poplatok

1. za podanie žaloby 66 €

2. za podanie odvolania 66 €

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.