Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/46/2013 z 8. 4. 2014 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. apríla 2014, sp. zn. 10Sžso/46/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:5012200580.1 Najvyšší súd | 10Sžso/46/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:5012200580.1 | 2014-04-08 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 2 zákona č. 475/2005 Z. z., § 3 zákona č. 475/2005 Z. z., § 2 zákona č. 599/2003 Z. z., § 10 zákona č. 599/2003 Z. z., § 11 zákona č. 599/2003 Z. z., § 17 zákona č. 599/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3eb72791-2882-4280-88d7-241657e84bb4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5012200580.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžso/46/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012200580
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:5012200580.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu: O. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska
8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. j. AA/2012/07507-OPHN, zo
dňa 11. apríla 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/68/2012-28 zo
dňa 15. apríla 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 20S/68/2012-50 zo dňa 11. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/68/2012-28 zo dňa 15.
apríla 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 20S/68/2012-50 zo dňa 11. júla 2013 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred prvostupňovým súdom

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) potvrdil rozhodnutie žalovaného č.j. AA/2012/07507/OPHN zo dňa 11. apríla 2012, ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina,
pracovisko Kysucké Nové Mesto č. A/32012/14314/04/MBV zo dňa 24. februára 2012, ktorý podľa § 2,
§ 10, § 11 a § 17 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 599/2003 Z.z.“) a zákona č. 601/2003 Z.z.
o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov ( ďalej len
„zákon č. 601/2003 Z.z.“) rozhodol, že žalobca nie je občanom v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc
v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka a príspevky.

Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Ako uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z obsahu preskúmavaných rozhodnutí a spisu
mal preukázané, že žalobca v čase rozhodovania správnych orgánov bol vo výkone trestu odňatia
slobody, predtým vo výkone väzby, tak ako to vyplýva z potvrdení ÚVTOS Želiezovce zo dňa 22. februára
2012.

Uviedol znenie § 1 zákona č. 475/2005 Z.z., § 2 a § 3 zákona č. 599/2003 Z.z., pričom s poukazom na
citované ustanovenia uviedol, že správne orgány ako aj súd v preskúmavanej veci mali jednoznačne



preukázané, že žalobca v čase konania, ako aj rozhodovania žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu bol vo výkone väzby a neskôr vo výkone trestu odňatia slobody.

Poukázal na to, že zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z.z.“) v § 1 vymedzuje predmet, na ktorý je potrebné tento
zákon aplikovať. Jednoznačne táto norma upravuje práva povinnosti odsúdených, dozor a kontrolu nad
výkonom trestu. To znamená, že počas výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, každá osoba,
ktorá spadá pod režim zákona č. 475/2005 Z.z. má povinnosti ale aj práva, ktorá táto norma upravuje.
Z ustanovení zákona č. 475/2005 Z.z. je jednoznačne preukázané, že osoby, ktoré podliehajú výkonu
dozoru nad výkonom trestu, majú nárok na ubytovanie v súlade s úpravou § 18 zákona č. 475/2005 Z.z.,
na stravovanie v súlade s § 19 zákona č. 475/205 Z.z. a na možnosť mať pri sebe veci osobne potreby,
tak ako to je upravené v § 23 tejto právnej normy.

V ustanovení § 1 zákona č. 599/2003 Z.z. zákonodarca upravil vzťahy pri posudzovaní v hmotnej
núdzi občana a poskytovaní dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke, ktorým cieľom je zabezpečiť
základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi s prispením aktívnej účasti občana a fyzických
osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú. V § 1 posledná veta zákona č. 599/2003 Z.z. sa určuje,
že základnými životnými podmienkami na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne a nevyhnutné
ošatenie.

Jednoznačne je súd toho názoru, že žalobca má základné životné podmienky, ktoré sú vymedzené pre
účely zákona č. 599/2003 Z.z. v súlade so zákonom č. 475/2005 Z.z. zabezpečené. Pokiaľ žalobca
spadá pod právnu úpravu režime zákona č. 475/2005 Z.z. má nárok iba na tie práva, ktoré sú touto
normou upravené.

Podľa právneho názoru krajského súdu sa na žalobcu žiadajúceho dávky v hmotnej núdzi nevzťahoval
zákon č. 599/2003 Z. z. keď bol vo výkone väzby, resp. vo výkone trestu odňatia slobody, pretože
v tom čase sa na neho vzťahoval režim podľa zákona č. 475/2005 Z.z., podľa ktorého je účastníkovi
konania počas výkonu trestu odňatia slobody poskytované ubytovanie, stravovanie, odev a obuv,
ktoré zodpovedajú klimatickým a mikroklimatickým podmienkam i veci osobnej hygieny. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí konštatoval a krajský súd sa s tým stotožnil, že žalobca základné životné
podmienky definované v § 1 zák. č. 599/2003 Z. z. mal zabezpečené z iného systému, preto ho nebolo
možné považovať za občana v hmotnej núdzi a poskytovať mu požadované dávky a príspevky.

Taktiež konštatoval, že do postavenia odsúdeného, na ktorého sa výlučne vzťahuje zákon č. 475/2005
Z.z. sa dostal žalobca svojim vlastným konaním, teda páchaním protizákonnej činnosti v dôsledku, ktorej
nadobudol „status osoby vo výkone väzby, neskôr status odsúdeného“.

Taktiež krajský súd dospel k záveru, že nedošlo k nesúladu s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
pokiaľ sa jedná o diferencované zabezpečenie základných životných podmienok v príslušnom zákone.

II.

Odvolanie žalobcu a vyjadrenie žalovaného

Vo včas podanom odvolaní žalobca navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobe vyhovieť, resp.
vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení uviedol, že namieta procesné vady konania spočívajúce v tom, že z napadnutého
rozsudku nebolo zrejmé, či rozhodol samosudca alebo senát. Namietal opravu tejto chyby opravným
uznesením. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 49/2012
z 3. októbra 2012, ktorým boli zrušené rozhodnutia na základe ktorých bol odsúdený a poukázal na to,
že z týchto dôvodov mal nárok na dávky v hmotnej núdzi. Poukázal na to, že zákon o výkone trestu
odňatia slobody neupravuje komplexne sociálne práva odsúdených a pretože ide podľa jeho názoru o
riešenie zásadných právnych otázok, ktorými by mohli byť dotknuté resp. porušené ním označené a
citované články Ústavy Slovenskej republiky, žiadal, aby veci bola venovaná patričná pozornosť.



Žalovaný uviedol, že konanie pred krajským súdom považuje za konanie v súlade s príslušnými
ustanoveniami OSP. Ďalej poukázal na to, že v čase podania žiadosti o poskytnutie dávky v hmotnej
núdzi a príspevkov, vydania prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia, bol žalobca právoplatne
odsúdený na trest odňatia slobody, pričom tento si vykonával v nápravnovýchovnom zariadení.

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

III.

Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky,

ako súdom odvolacím

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods.
2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta
prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie
je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil
rozhodnutie 15. apríla 2013. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať
pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený 9. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okrem argumentácie krajského súdu, ktorú si odvolací súd plne osvojuje a odkazuje na ňu, je
nevyhnutné poukázať len na to, že OSP pripúšťa opravu zrejmých nesprávností a chýb v písaní a
počítaní. Zo zápisnice o pojednávaní pred Krajským súdom v Žiline z 15. apríla 2013 je zrejmé, že
v prerokúvanej veci rozhodoval senát a nie samosudkyňa, a preto následné opravné uznesenie z
11. júla 2013 č.k. 20S/68/2012-50 odstránilo túto zrejmú nesprávnosť rozsudku z 15. apríla 2013 č.k.
20S/68/2012-28. Týmto postupom zákon porušený nebol.

Skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012
zrušil pôvodné rozhodnutia, na základe, ktorých bol žalobca odsúdený, došlo k zmene skutkového stavu
po 11. apríli 2012, kedy bolo vydané preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. AA/2012/07507-OPHN.



Základné právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi je počas výkonu trestu odňatia slobody, v ktorom sa
žalobca v čase vydania správneho rozhodnutia nepochybne nachádzal, zaistené v zmysle čl. 39 Ústavy
Slovenskej republiky a 1 čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach (vyhláška Ministerstva zahraničných vecí zákon č. 120/1976 Zb.).

Základné životné podmienky, ktoré sú vymedzené pre účely zákona č. 599/2003 Z.z. mal v súlade so
zákonom č. 475/2005 Z.z. žalobca počas VTOS zabezpečené.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nezistiac chyby v preskúmavanom rozhodnutí, ani v napadnutom
rozsudku krajského súdu, tento ako správny a zákonný podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

IV.

Trovy konania

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho konania
žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal, keďže v odvolacom konaní nemal úspech.
Žalovaný nemá zo zákona právo na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.