Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/9/2013 z 28. 1. 2014 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2014, sp. zn. 2Sžf/9/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:4012200580.1 Najvyšší súd | 2Sžf/9/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:4012200580.1 | 2014-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 43 zákona č. 22/2004 Z. z., zákon č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2df7a72-3d13-45db-9d39-438365bf2107 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:4012200580.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/9/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012200580
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Poláčková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4012200580.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: SUGAR
SR s.r.o., so sídlom Sedmikrásková 8/2336, Topoľčany, zastúpeného advokátkou: JUDr. Zuzanou
Valaskou, so sídlom Škultétyho 6, Topoľčany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
z 12. apríla 2012, č. 1020504/1/700114/2012,o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/33/2012-24 z 25. septembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/33/2012-24 z 25. septembra
2012 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S/33/2012-24 z 25. septembra 2012, podľa § 250j ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného z 12. apríla 2012, č. 1020504/1/700114/2012, ktorým potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Topoľčany z 20. októbra 2011, č. 642/230/51466/11/Luc,
ktorým správca dane znížil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH") za zdaňovacie
obdobie júl 2010 zo sumy 32 313,79 € na sumu 74,59 €, za porušenie § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH").

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že z predloženého administratívneho
spisu krajský súd zistil, že žalobca podal 19. augusta 2010 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie
obdobie júl 2010. Na základe poverenia na výkon kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu č. 642/320/47128/2010/Miš zo dňa 8. októbra 2010, správca dane dňom 21.
oktróbrom 2010 začal vykonávať kontrolu (v priestoroch Daňového úradu Topoľčany), ktorej predmetom
bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl
2010, v nadväznosti na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane pri
vykonávaní kontroly vyzval žalobcu na splnenie si povinnosti a predloženie prekladu zmluvy do štátneho
jazyka medzi spoločnosťami SUGAR SK s.r.o. a spoločnosťou AGDAR s.r.o., Ovocný trh 572/11,
Praha, na čo žalobca reagoval zapožičaním žiadaného prekladu. Taktiež vyzval žalobcu na predloženie
listinných dôkazov a písomností k obchodným transakciám (medzinárodné nákladné listy k faktúram a
bankové výpisy za mesiac júl 2010), na čo žalobca reagoval tak, že správcovi dane zapožičal žiadané
doklady (v rámci preverovaného zdaniteľného obdobia jún 2010).



Konateľ spoločnosti SUGAR SK s.r.o. T.. L. F. bol oboznámený s výsledkami dožiadania u odberateľa
spoločnosti AGDAR s.r.o., a to v tom smere, že uvedená spoločnosť nepriznala nadobudnutie tovaru od
spoločnosti SUGAR SK s.r.o. (žalobca), je nekontaktná a so správcom dane nespolupracuje.

Správca dane vyhotovil o výsledku zistenia vykonanej daňovej kontroly Protokol č. 642/320/46757/2011/
Miš zo dňa 19. septembra 2011, ktorý bol dňa 19. októbra 2011 prerokovaný s daňovým subjektom
(žalobcom), i keď ho žalobca odmietol podpísať (§ 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb.). Vo vyrubovacom
konaní správca dane - Daňový úrad Topoľčany dňa 20. októbra 2011 vydal dodatočný platobný výmer
č. 642/230/51466/11/Luc, ktorým žalobcovi znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2010 zo
sumy 32 313,79 € na sumu 74,59 € a zároveň rozhodol, že uvedený odpočet bude žalobcovi vrátený do
10 dní od ukončenia kontroly podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH. Proti uvedenému platobnému výmeru
podal žalobca odvolanie o ktorom žalovaný ako odvolací orgán žalobou napadnutým rozhodnutím
rozhodol tak, že dodatočný platobný výmer potvrdil.

Na základe toho, že daňovú kontrolu začatú dňa 21. októbra 2010 nebolo možné z dôvodu
medzinárodných dožiadaní skončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, zaslal Daňový úrad
Topoľčany žalobcovi upovedomenie zo dňa 5. apríla 2011, v ktorom mu oznámil, že lehota na vykonanie
kontroly bola predĺžená nadriadeným orgánom do 21. októbra 2011

Vzhľadom na rozsah a obsah žaloby a jej dôvodov sa krajský súd zameral na výklad ust. § 43 zákona
o DPH, v súvislosti so splnením podmienok pre oslobodenie od dane, nakoľko podľa jeho názoru práve
táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že jednou zo
základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v
daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a
ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať,
sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a krajský súd
nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, ako uvádzal žalobca, pretože i správca
dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky,
ktorú treba, resp. správca dane potrebuje, objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému
priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Neznamená to
však, že správca dane má povinnosť v daňovom konaní zabezpečovať dôkazy (listiny) v prospech
daňového subjektu, pretože v daňovom konaní neplatí vyhľadávacia ale prejednávacia zásada, ako to
sám žalovaný konštatuje v rozhodnutí. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa
obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov i dožiadané daňové úrady v krajine nadobúdateľa
(odberateľa) zdaniteľného plnenia podľa žalobcom predložených faktúr, t. j. v Českej republike v rámci
medzinárodnej výmeny informácií.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej
transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a deklaroval správne. Správca dane ani pri
jednom fakturovanom zdaniteľnom obchode u daňového subjektu nemal možnosť zistiť a preveriť,
či deklarovaný tovar reálne (skutočne fyzicky) opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi do
iného členského štátu Európskeho spoločenstva - Českej republiky, na ktorého prešlo právo nakladať s
tovarom ako vlastník, čo je v súlade s jednou zo zásad daňového konania v zmysle § 2 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní").

Podľa názoru krajského súdu žalovaný správne poukázal na výsledky daňovej kontroly a v napadnutom
rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysvetlil základný princíp fungovania DPH pri dodaní tovaru z jedného
členského štátu do druhého členského štátu v Európskom spoločenstve. V preskúmavaných prípadoch
sa krajský súd stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym záverom žalovaného a niet pochýb,
že musí ísť o vzťah dodávateľ - odberateľ, v ktorom dodávateľ musí byť identifikovaný pre DPH v
krajine dodania tovaru a odberateľ v štáte nadobudnutia tovaru. Teda tovar má byť zdanený v krajine
nadobudnutia tovaru a dodávateľ tovaru si uplatní oslobodenie dane, lebo ide o cezhraničné dodanie
tovaru a platí princíp určenia. Niet pochýb, že podľa predložených listín dodávateľ tovaru je žalobca
ako daňový subjekt identifikovaný pre DPH na Slovensku a odberateľom mala byť spoločnosť - daňový
subjekt identifikovaný pre DPH v Českej republike, ktorá ale daň zo žalobcom deklarovaných daňových
obchodov neodviedla a registrácia DPH bola zrušená 21. decembra 2010.



Krajský súd poukázal na to, že v prejednávanom prípade niet pochýb, že žalobca v daňovom konaní
prezentoval obchodné transakcie do iného členského štátu, t. j. že malo ísť o intrakomunitárne dodávky,
avšak zároveň zdôraznil, že tieto musia byť spojené s prepravou, ktorá musí byť zrealizovaná. Podľa
názoru krajského súdu z ust. § 43 zákona o DPH vyplýva, že ak sa jedná o odoslanie tovaru pri
oslobodení od DPH, je nevyhnutné v daňovom konaní skúmať naplnenie dvoch podmienok, a to
prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický pohyb tovaru.
V § 43 ods. 5 zákona o DPH zákonodarca kogentne stanovil zoznam dokladov, ktorými je daňový
subjekt povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu. Preto nestačí iba formálne
preukázanie (faktúra, CMR, zmluva a pod.), že tovar skutočne fyzicky opustil územie SR a bol
dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník. Keďže pri vnútro
spoločenských (intrakomunitárnych) obchodoch prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je
sledovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov. Preto nie je v rozpore so zákonom o správe
daní, zákonom o DPH ani s právom Európskeho spoločenstva požadovať, aby sa daňový subjekt, ktorý
vystupuje ako dodávateľ, uistil o dôveryhodnosti svojho partnera v tom zmysle, že zdaniteľné obchody,
ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňových podvodov.

Podľa názoru krajského súdu žalovaný správne poukázal na rozhodnutia ESD č. C-409/04 04 (Teleos)
v ktorom je riešená práve otázka opustenia územia tovarom a bol vyslovený právny názor, že musia byť
splnené podmienky preukázania, že tovar opustil územie dodávateľa a bol zdanený titulom nadobudnutia
v inom členskom štáte, t. j. u odberateľa, rozhodnutie C-146/05 (Albert Collé), rozsudok NSS ČR č. 2 Afs
177/2006-61, ktorý rieši otázku listinných dôkazov, ktoré nemožno inak overiť, a preto nemôžu obstáť
ako dôkaz vedľa toho, že by dodávatelia vyvíjali akékoľvek aktivity ako aj rozsudok č. 9Afs 73/2008,
ktorý vyslovil právny názor, že daňový subjekt je povinný preukázať svoje tvrdenia, že ide o spoločnosť
uvedenú na daňových dokladoch, lebo odpočítanie DPH je možné len medzi platiteľmi DPH navzájom,
pričom pri zdaniteľných osobách, ktoré nie sú platiteľmi DPH odpočítanie nie je možné.

Obchodné prípady, ktoré žalobca považuje za uskutočnené zdaniteľné plnenia a ku ktorým predložil
faktúry, medzinárodné nákladné listy (CMR) a zmluvy vzťahujúce sa na zdaniteľné obchodné prípady,
však podľa názoru krajského súdu nespĺňajú atribúty daňových transakcií podľa ust. § 43 ods. 1 zákona
o DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu. Tieto listiny by boli spôsobilé privodiť daňovému
subjektu uplatnenie nároku na oslobodenie dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky, že
by bolo v daňovom konaní preukázané, že tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky a dodaný
tovar bol zdanený odberateľom ako daňovým subjektom v inom členskom štáte v rámci Európskeho
spoločenstva, čo preukázané nebolo. Žalobca preto podľa názoru krajského súdu neuniesol dôkazné
bremeno podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, nakoľko oslobodenie od DPH pri vývoze
sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda daňovú
transakciu medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom
členskom štáte. V prejednávanom prípade konkrétne nepreukázal dodanie tovaru z územia Slovenskej
republiky do Českej republiky pre odberateľa AGDAR s.r.o., t. j. skutočnosť, že tovar opustil územie
Slovenskej republiky a že tovar bol dodaný nadobúdateľovi do iného členského štátu, na ktorého prešlo
právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že on má doklady v poriadku, obchod sa realizoval a on má záväzky
voči svojmu odberateľovi vyporiadané, preto nemôže ovplyvniť konanie tohto odberateľa, krajský súd
poznamenal, že zákon o DPH, ani iný zákon neukladá daňovému subjektu, aby si preveril svojich
obchodných partnerov, avšak musí si byť vedomý následkov svojich obchodných transakcií, pokiaľ tieto
nevykazujú znaky a nespĺňajú podmienky v zmysle zákona o DPH, ktorý má prísne hmotnoprávne
podmienky na vrátenie, resp. uplatnenie nároku na oslobodenie od DPH vzhľadom k tomu, že ide o
verejné prostriedky daňových poplatníkov.

V žalobe žalobca ďalej namietal i dĺžku trvania daňovej kontroly zo strany správcu dane, ktorá presiahla
šesť mesačnú lehotu, v dôsledku čoho dôkazy použité z nej ako aj samotné rozhodnutie žalovaného
považoval za nezákonné. K tejto námietke krajský súd poznamenal, že táto námietka taktiež nie je
dôvodná, pretože z daňového spisu vyplýva, že správca dane postupoval v zmysle zákona a ešte pred
skončením zákonnej šesť mesačnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly požiadal svoj bezprostredne
nadriadený daňový orgán o jej predĺženie, ktorému bolo vyhovené (oznámenie DR SR zo dňa 5. apríla
2011) a daňová kontrola skončila v zmysle tohto predĺženia 19. októbra 2011. Poukázal pritom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III 24/2010 ktorý sa síce týka inej veci rieši avšak rieši obdobnú
problematiku.



S poukazom na vyššie uvedené dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutia správcu dane ako aj
žalovaného sú vecne správne, názor v nich vyslovený zodpovedá zásadám logického myslenia a
správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami, § 43 ods. 1 zákona o DPH
platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne
správne vyporiadal s námietkami žalobcu a krajský súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa §
250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zruší a vráti im vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EU") v
spojených veciach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében kft proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Dél-dunántúli
Regionális Adó Fóigazgatósága a Peter Dávid proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Észak-alfoldi Regionális
Adó Fóigazgatósága), z ktorého odcitoval nasledujúce:

Podľa bodu 40 uvedeného rozsudku otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo
nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá
vplyv na práva platiteľa dane odpočítať DPH zaplatenú na vstupe. DPH sa totiž uplatňuje na všetky
plnenia výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky
tvoriace cenu (pozri uznesenie z 3. marca 2004, Transport Service, C-395/02, Zb. s. 1-1991, bod 26;
rozsudky z 12. januára 2006, Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Zb. s. 1-483, bod 54, ako
aj Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 49).

V bode 45 rozsudku sa ďalej uvádza, že nárok na odpočet dane zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý
iba na základe judikatúry vyplývajúcej z bodov 56 až 61 už citovaného rozsudku Kittel a Recolta
Recycling, podľa ktorého musí byť s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému
bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet dane, vedel alebo mal vedieť,
že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho
subjektu.

Bod 47 rozsudku uvádza, že naopak v súlade s režimom práva na odpočet dane stanoveným v
danej smernici, ako je uvedený v bodoch 37 až 40 tohto rozsudku, nie je potrestanie prostredníctvom
zamietnutia tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo
súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského
reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo
vzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., už citovaný, body 52 a 55, ako aj Kittel a
Recolta Recycling, už citovaný, body 45, 46 a 60).

Podľa bodu 48 rozsudku založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah
nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. mája 2006,
Federation of Technological Industries a i., C-384/04, Zb. s. 1-4191, bod 32, ako aj z 21. februára 2008,
Netto Supermarkt, C-271/06, Zb. s. 1-771, bod 23).

Podľa bodu 49 rozsudku keďže zamietnutie práva na odpočet dane v súlade s bodom 45 tohto rozsudku
je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňového
orgánu predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že
platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou
daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského
reťazca.

Bod 57 rozsudku hovorí, že okrem opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku
273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom,
nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu
používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH,
ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky
Gabalfrisa a i., už citovaný, bod 52; Halifax a i., už citovaný, bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera
Handelscompagnie, C-385/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 49, ako aj Dankowski, už citovaný,
bod 37).



Podľa bodu 61 rozsudku daňový orgán však nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na
odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa
na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej
osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať
daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov
nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala
takýmito dokumentmi.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 17. januára 2013 navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. K námietkam žalobcu v odvolaní uviedol, že podané odvolanie obsahuje skutočnosti,
ku ktorým sa už žalovaný vyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v
spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 29. januára 2014 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá OSP.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase, oslobodené od dane je dodanie
tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo
nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte.

Podľa ods. 4, oslobodené od dane je premiestnenie tovaru zdaniteľnej osoby z tuzemska do iného
členského štátu na účely jej podnikania (§ 8 ods. 4), ak by dodanie tohto tovaru pre inú osobu bolo
oslobodené od dane podľa odseku 1.

Podľa ods. 5, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa
odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a

a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,

b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,

c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa ods. 8, ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju
zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. a/ alebo c/
do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom
sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. a/ alebo c/ v lehote
podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie
obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,
ktorým bol znížený nadmerný odpočet DPH za mesiac júl 2010 uplatnený žalobcom z dôvodu, že žalobca
nevedel preukázať skutočné dodanie tovaru odberateľovi so sídlom v inom členskom štáte Európskej



únie, konkrétne v Čechách a taktiež z dôvodu, že v daňovom konaní sa nepreukázalo, že predmetný
tovar bol v tomto inom štáte aj skutočne zdanený.

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal
so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad
a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu
stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a
na potvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie,
či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči
štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,
aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Žalobca v odvolaní cituje rozsudky SD EU v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft
proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Fóigazgatósága a Peter Dávid proti
Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alfoldi Regionális Adó Fóigazgatósága (ďalej len „Mahagében"),
avšak neuvádza, akým spôsobom by tieto mohli ovplyvniť právny názor, ku ktorému dospel krajský súd
v napadnutom rozsudku.

Preto v prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v rozsudku vo veci Mahagében
(C-80/11 a C-142/11) SD EU v prvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a
prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto
dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s
ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci
položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na
odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje
požadované smernicou 2006/112/ES (bod 44).

V prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané, žeby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, nakoľko
žalobca nevedel preukázať, že tovar vôbec opustil územie Slovenskej republiky a už vôbec nepreukázal,
že sa tento dostal do dispozície ním označeného odberateľa. Nebola teda splnená jedna z podmienok,
za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci
nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené
v smernici 2006/112/ES.

Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že z judikatúry SD EU vyplýva, že členské štáty sú povinné
overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty
(medzi inými pozri rozsudky SD EU zo 17. júla 2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s.
I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s.
I-7639, bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná
osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej
kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. Na
základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudok SD EU
vo veci Mahagében nemožno aplikovať v predmetnej právnej veci spôsobom, aký mal pravdepodobne
na mysli žalobca, t. j. v jeho prospech.

Zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Pre odpočet
DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je deklarované účtovným dokladom,
faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami, bolo zároveň reálne materiálne preukázané. Navyše, v
prejednávanom prípade, keďže žalobca si nadmerný odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením
od platenia dane podľa § 43 zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že
nadobudnutý tovar bol v Čechách aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (medzi inými rozsudok SD EU
C-409/04 vo veci Teleos). K splneniu zákonných podmienok na odpočet DPH bol preto žalobca povinný



predložiť doklad o uskutočnenom obchode - dodanie tovaru spoločnosti AGDAR s.r.o. Namiesto toho
žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane na základe predložených faktúr z obchodu, ktorý reálne
neuskutočnil. Najvyšší súd zhodne so záverom daňových orgánov, ako aj so záverom krajského súdu
konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak
materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, na základe
ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.

Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré
rozsudky SD EU, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie
má prvky niektorého z rozsudkov SD EU a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch
uvedené.

Avšak aj napriek tejto skutočnosti, tvrdenie žalobcu (v konaní pred prvostupňovým súdom), že z
uvedených rozsudkov vyplýva záver SD EU, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu,
že si jeho obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) neplní svoje daňové povinnosti, alebo sa
dopustí podvodu na DPH nie je podložené, nakoľko takéto konštatovanie sa v predmetných rozsudkoch
nenachádza.

Naopak, z rozhodnutí SD EU z 3. marca 2004, Transport Service, C-395/02, Zb. s. 1-1991, bod 26; z
12. januára 2006, Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Zb. s. 1-483, bod 54, ako aj Kittel a
Recolta Recycling, bod 49 vyplýva, že právo platiteľa DPH, ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenia, na
odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto
plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je
bez toho, aby to platiteľ vedel, alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Avšak, tento
prípad sa týka plnení, ktoré samé osebe nie sú poznačené podvodom.

V danom prípade jadrom problému je, že podvodom je poznačené priamo plnenie, ktoré mal uskutočniť
žalobca, t. j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu predchádzalo, alebo nasledovalo v reťazi dodávok. A preto
okrem vyššie uvedeného aj z tohto dôvodu nie je možné použiť tieto rozsudky na daný prípad.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu
vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne
zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané,
že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd
ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by
mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch
stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k
porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov
uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli
zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom
konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.



Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods.
1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a
žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.