Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/26/2012 z 10. 6. 2013 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. júna 2013, sp. zn. 3Sž/26/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010195.1 Najvyšší súd | 3Sž/26/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:9012010195.1 | 2013-06-10 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7848fc17-0d43-4fd4-9656-1cc1f5bd9da6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010195.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sž/26/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010195
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:9012010195.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej
PhD. a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci navrhovateľky:
MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, Bratislava, právne zastúpená:
ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., Trnavská 11, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie
a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky
proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/068/2012 zo dňa 09. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/068/2012 zo dňa 09. októbra 2012 p
o t v r d z u j e.

Navrhovateľke u k l a d á povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici,
Bratislava.

Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Navrhovateľka sa včas podaným opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dňa 28.11.2012, domáhala postupom podľa ustanovení § 250l a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/068/2012 zo dňa
09.10.2012.

Odporkyňa (ďalej aj Rada), ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/ zákona
č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v
znení účinnom ku dňu vydania napadnutého administratívneho rozhodnutia (ďalej len zákon č. 308/2000
Z.z.), rozhodnutím č. RP/068/2012 zo dňa 09.10.2012 (vydaným v správnom konaní č. 307-PLO/
O-3596/2012) uložila navrhovateľke podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu
určenú podľa § 67 ods. 3 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 1.000 € za porušenie povinnosti
uvedenej v § 39a ods. 2 a odkazom na § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v
rámci televíznej programovej služby TV Markíza dňa 27.04.2012 o cca 20:22 hod. odvysielala program
Farma, obsahujúci vizuálnu informáciu o tovare - traktor značky John Deere, ktorá naplnila definíciu
umiestňovania produktov podľa ustanovenia § 39a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom nezabezpečila
povinnosť zreteľne informovať verejnosť o umiestnení produktov na začiatku a na konci, ako aj pri
pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou.



V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že posudzovaný program obsahoval umiestňovanie
produktov, ktoré je však povolené iba za podmienok stanovených zákonom č. 308/2000 Z.z. Jednou z
týchto podmienok je podľa § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. povinnosť zreteľne informovať
verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri
jeho pokračovaní po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. Predmetný program však žiadnym
spôsobom neinformoval recipienta o fakte, že obsahuje umiestňovanie produktov, čo je jednoznačne
preukázané záznamom vysielania. Porušenie tejto povinnosti tiež explicitne priznala aj navrhovateľka
vo svojom stanovisku zo dňa 06.08.2012. Avšak skutočnosť, že nešlo o úmyselné porušenie zákona
nie je možné vzhľadom na objektívnu zodpovednosť za správny delikt v prípade navrhovateľky vziať do
úvahy pri určovaní druhu sankcie. Na túto skutočnosť však Rada prihliadla pri určovaní výšky pokuty.
U právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie.
Podstatné je to, či k porušeniu zákona objektívne došlo, alebo nie. Tomu, že sa v tomto prípade nielenže
nedokazuje zavinenie, ale ani sa nerozlišuje medzi zavinením úmyselným alebo nedbanlivostným,
svedčí aj skutočnosť, že v zákone nie sú obsiahnuté liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa
zodpovednosti za správny delikt.

Pri určovaní výšky sankcie odporkyňa vychádzala zo závažnosti správneho deliktu, rozsahu a dosahu
vysielania, miery zavinenia, následkov porušenia povinnosti, trvania správneho deliktu, spôsobu
porušenia povinnosti a pokutu určila vo výške 1.000 €.

II.

Navrhovateľka podala opravný prostriedok z dôvodov porušenia procesných pravidiel v rámci správneho
konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/068/2012 zo dňa 09.10.2012 zrušil a vec jej vrátil na
ďalšie konanie, zároveň si uplatnila náhradu trov konania. V odvolaní uviedla, že začiatku predmetného
správneho konania predchádzal list správneho orgánu zo dňa 07.05.2012 nazvaný ako Vyžiadanie
záznamov vysielania, ktorým správny orgán podľa § 5 ods. 1 písm. m/ a § 16 ods. 3 písm. l/ zákona
č. 308/2000 Z.z. žiadal navrhovateľku okrem iného o zaslanie programu Farma zo dňa 27.04.2012
odvysielaného o cca 20:15 hod. V predmetnom liste však nebolo uvedené za akým účelom, z akých
dôvodov si správny orgán predmetné vysielanie vyžiadal, nebolo v liste uvedené, že tento bude slúžiť
ako dôkaz v správnom konaní proti navrhovateľke. Navrhovateľka pod hrozbou sankcie podľa § 67
ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. správnemu orgánu poskytla požadované záznamy vysielania.
Správne konanie vedené podľa ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) je podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) analogicky v mnohých veciach považované a
posudzované ako trestné konanie. Pritom navrhovateľka poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp.
zn. 2Sžo/200/2009.

Prezumpcia neviny je uvedená v čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva sa nachádzajú usmernenia
týkajúce sa základných prvkov prezumpcie neviny. Takéto právo sa priznáva iba osobe, proti ktorej
bolo vznesené obvinenie. Obvinený sa musí považovať za nevinného pokiaľ štát prostredníctvom
vyšetrovacích orgánov predloží dostatočné dôkazy, ktorými presvedčí nezávislý a nestranný súd o jeho
vine. Prezumpcia neviny predpokladá, že by členovia súdu nemali vychádzať z vopred vytvoreného
názoru, že obvinený spáchal trestný čin. Štát musí preukázať vinu a akákoľvek pochybnosť by mala byť
v prospech obvineného. Obvinený by mal mať právo odoprieť vypovedať. Všeobecne sa nevyžaduje,
aby predložil dôkazy vo svoj neprospech. Súd, ani iný orgán činný v trestnom (analogicky v správnom
konaní) nie je oprávnený považovať obvineného zo spáchania trestného činu (analogicky priestupku v
správnom konaní) za vinného, pokiaľ skutok obvineného nebol prejednávaný pred súdom a obvinený
nebol uznaný vinným z jeho spáchania. Prezumpcia neviny sa poruší, ak sa bez toho, aby bola
obvinenému podľa zákona preukázaná vina a bez toho, aby mu bolo umožnené uplatniť svoje právo
na obhajobu súdnym rozhodnutím, ktoré sa ho týka, vyslovuje, že je vinný. Orgány môžu informovať
verejnosť o vyšetrovaní, vysloviť podozrenie o vine, za predpokladu, že podozrenie nie je uznaním
obvineného vinným zo spáchania trestného činu (analogicky priestupku v správnom konaní) a preukážu



diskrétnosť a obozretnosť. Napadnutým administratívnym rozhodnutím však správny orgán jednoznačne
konštatoval, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 39a ods. 2 s odkazom na § 39a
ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. Navrhovateľka nemala možnosť adekvátne pred nezávislým
súdnym orgánom hájiť svoje práva, nemala možnosť vyjadriť sa k nezákonne získanému dôkazu, ktorý
bola povinná v dôsledku hrozby ďalšej finančnej sankcie správnemu orgánu predložiť. Nebolo vytýčené
ústne pojednávanie, v ktorom by mohla navrhovateľka účinnejšie hájiť svoje práva a záver správneho
orgánu vyslovený v napadnutom administratívnom rozhodnutí považuje za porušenie prezumpcie neviny
navrhovateľky.

Na záver uviedla, že ako podklad vydania napadnutého administratívneho rozhodnutia slúžil okrem
záznamu vysielania aj písomný prepis/popis skutkového stavu zo dňa 27.04.2012 o cca 20:15 hod.,
pričom správny orgán neuvádza, kto takýto písomný prepis uskutočnil, z akého záznamu vysielania bol
písomný prepis uskutočnený. Bez overenia pravdivosti prepisu porovnaním so záznamom vysielania,
nie je možné takýto dôkaz považovať za relevantný dôkaz v súdnom konaní a nie je možné jednoznačne
posúdiť, či obsah písomného prepisu je obsahom reálne odvysielaného programu. Prezumpcia neviny
zahŕňa právo nevypovedať vo svoj prospech, ktoré pozostáva z práva odoprieť výpoveď a z práva,
ktorým je zaručené, aby nikto nemohol byť nútený predkladať dôkazy vo svoj neprospech. Európsky
súd pre ľudské práva konštatoval, že aj keď právo nevypovedať vo svoj neprospech nie je osobitne
uvedené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je všeobecne uznanou
medzinárodnou normou, ktorá predstavuje základný prvok spravodlivého konania. Obžaloba nemôže
založiť svoje dokazovanie v prípade na dôkazoch, ktoré boli získané donútením alebo nátlakom.
Obmedzovanie týchto práv nie je možné odôvodniť bezpečnosťou a verejným poriadkom. Tieto práva
spolu súvisia, každé donútenie ktorého cieľom je získať dôkazy v neprospech obvineného je porušením
práva odoprieť výpoveď. Štát porušuje právo obvineného odoprieť výpoveď, ak sa ho snaží prinútiť, aby
predložil daňovým úradom bankové výpisy. Donútením obvineného k spolupráci v predsúdnom konaní
sa môže porušiť právo nevypovedať v jeho neprospech a môže byť ohrozené právo na spravodlivé
konanie. Súdny dvor Európskej únie uviedol, že právnické osoby nedisponujú úplným právom odoprieť
výpoveď. Právnické osoby sú povinné odpovedať na faktické otázky, ale nemôžu byť donútené priznať
sa k spáchaniu trestného činu. Potreba zabezpečiť spravodlivé konanie a zmenšiť riziko, že obvinený
bude uznaný vinným na základe jeho výpovede, prevažuje nad zásadou, podľa ktorej by mal mať súd
zabezpečený prístup ku všetkým dôkazom. V rámci definície pôsobnosti tohto práva, Európsky súd pre
ľudské práva rozlišuje medzi informáciami, ktoré sú získané donútením a informáciami, ktoré existujú
nezávisle od vôle podozrivej osoby. Ak bol vydaný príkaz na predloženie listiny alebo na vykonanie
prehliadky a/alebo konfiškácie, mal by byť v ňom presne stanovený cieľ, aby sa predišlo používaniu
všeobecných žiadostí na odôvodnenie náhodného získavania kompromitujúcich informácií v prípadoch,
ak existuje iba vágne podozrenie.

III.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhla, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/068/2012 zo dňa 09.10.2012 potvrdil. V dôvodoch
uviedla, že účelom právomoci Rady podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z. a korešpondujúcej
povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. je umožniť Rade efektívne
vykonávať jednu zo svojich základných úloh - dohľad nad dodržiavaním povinností podľa zákona č.
308/2000 Z.z. a podľa osobitných predpisov. Aby mohla Rada túto kompetenciu vykonávať efektívne a
v súlade so zásadou hospodárnosti, je potrebné, aby jej boli vyžiadané záznamy doručené včas, t.j. v
požadovanej lehote a tiež aby bol doručený záznam v celej vyžiadanej dĺžke. Zákon č. 308/2000 Z.z.
spája s nesplnením tejto povinnosti vysielateľa sankciu; nesplnenie povinnosti doručiť záznam vysielania
na vyžiadanie Rady teda napĺňa kritériá správneho deliktu. To, že skutková podstata správneho deliktu
podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. je naplnená vtedy, keď vysielateľ Rade napriek
jej vyžiadaniu nedoručí v stanovenej lehote požadované záznamy, vyplýva aj z judikatúry najvyššieho
súdu (napr. 3Sž/59/2008, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011). Je nepochybné, že odporkyňa v danom prípade
postupovala na základe svojich zákonných splnomocnení a povinností. V prípade vyžiadania si
záznamov vysielania ide zo strany vysielateľa o splnenie si povinnosti stanovenej priamo zákonom
č. 308/2000 Z.z. Z tohto dôvodu nie je potrebné, aby pri vyžiadaní si záznamov odporkyňa uvádzala
dôvod, pre ktorý záznam vysielania žiada doručiť. Povinnosť poskytnúť súvislý záznam vysielania
je obdobná povinnostiam zakotveným v iných právnych predpisoch regulujúcich kontinuálnu činnosť
podnikajúcich subjektov (napr. § 40 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení



neskorších predpisov). Poskytovanie informácií o svojej činnosti podnikateľskými subjektmi je v prípade
kontinuálne vykonávaných podnikateľských aktivít úplne bežné. Podľa odporkyne nie je súvis s jej
konaním a navrhovateľkou namietaným porušením prezumpcie neviny. Na začiatku správneho konania
odporkyňa konštatovala možnosť, že sa navrhovateľka mohla dopustiť správneho deliktu, pričom toto
malo byť v priebehu správneho konania preukázané alebo vyvrátené. Porušenie § 39a ods. 2 zákona
č. 308/2000 Z.z. s odkazom na § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. odporkyňa skonštatovala
až v rozhodnutí č. RP/068/2012 zo dňa 09.10.2012. V rámci predmetného správneho konania bola
navrhovateľka opakovane riadne vyzvaná, aby uplatnila svoje procesné práva a vyjadrila sa k predmetu
správneho konania, čo aj urobila a dňa 09.08.2012 doručila odporkyni svoje písomné stanovisko.
Nariadenie ústneho pojednávania povaha veci nijako neodôvodňovala (§ 21 ods. 1 správneho poriadku),
nakoľko bol v predmetnej veci skutkový stav zistený úplne a presne, keďže bol zistený zo záznamu
vysielania jednotlivých komunikátov).

Prepis/popis skutkového stavu je odporkyňou vyhotovovaný priamo zo záznamu vysielania z praktických
dôvodov. V písomnej korešpondencii zasielanej Radou vysielateľovi, ktorou je najmä oznámenie o začatí
správneho konania a meritórne rozhodnutie v danej veci, je potrebné presne uviesť zistený skutkový stav.
Vysielanie elektronických médií je potrebné pre tieto účely zachytiť aj v písomnej podobe. Navrhovateľka
bola od začiatku správneho konania s prepisom/popisom skutkového stavu oboznámená a v priebehu
konania sa mala možnosť vyjadriť k podkladom pre rozhodnutie, avšak nenamietla nesprávnosť tohto
podkladu a nevzniesla ani žiadnu inú námietku.

Zákonom ustanovená povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie Rady jej ich
poskytnúť zabezpečuje Rade možnosť zistiť obsah toho, čo bolo odvysielané. Záznam vysielania, ktorý
Rade vysielateľ poskytuje nie je dôkazom usvedčujúcim ho zo spáchania správneho deliktu. Záznam
vysielania je podkladom pre rozhodnutie a jeho hodnota spočíva v tom, že presne a úplne zachytáva
skutkový stav. Poskytnutie záznamu nie je možné stotožňovať s priznaním sa k spáchaniu správneho
deliktu a ani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu. V čase vyžiadania záznamu ešte
neprebieha žiadne správne konanie voči vysielateľovi, vysielateľ ešte nie je účastníkom konania, nemá
status podozrivého, obvineného ani obžalovaného zo spáchania trestného činu (analógia s trestným
právom). Vtedy si plní len svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona, na splnenie ktorej ho Rada vyzvala.
Nejde o poskytnutie dôkazu proti sebe, ale o poskytnutie informácií o svojej činnosti. Predkladanie
záznamov vysielania má úplne inú kvalitu ako „predkladanie dôkazov proti sebe“. Použitie záznamu
vysielania v správnom konaní je v súlade so správnym poriadkom a nijako nezasahuje do procesných
práv vysielateľa ako účastníka konania. O identických námietkach týkajúcich sa prezumpcie neviny,
nezákonného dôkazu, nemožnosti hájiť svoje práva a pod. sa už najvyšší súd vyjadril v rozsudku sp.
zn. 4Sž/19/2012. Na základe všetkých uvedených skutočností má odporkyňa za to, že ako príslušný
správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné
ustanovenia zákona.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom
podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 O.s.p. a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.
a na pojednávaní súdu dňa 11.06.2013 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku
a po oboznámení sa s ústnym vyjadrením pracovníka odporkyne, ako aj s obsahom pripojeného
administratívneho spisu č. 307-PLO/O-3596/2012, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/068/2012 zo
dňa 09.10.2012, ako aj s obsahom pripojeného obrazovo-zvukového záznamu a dospel k záveru, že
rozhodnutie odporkyne potvrdí.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že v prejednávanej
veci skutkový stav sporný nebol. Navrhovateľka v správnom konaní, ani v konaní pred súdom nepoprela
odvysielanie programu Farma, ani jeho obsah a znenie. Navrhovateľka v podanom odvolaní namietala
porušenie prezumpcie neviny zo strany administratívneho orgánu a ďalej, že bola donútená predložiť
dôkazy vo svoj neprospech.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne
konanie oznámením o začatí správneho konania č. 307-PLO/O-3596/2012 zo dňa 26.06.2012, ktoré



bolo doručené právnej zástupkyni navrhovateľky dňa 16.07.2012. V spise je pripojený obrazovo-zvukový
záznam predmetného programu. V pripojenom administratívnom spise sa ďalej nachádza žiadosť o
predĺženie lehoty na vyjadrenie, žiadosť o zaslanie podkladov zhromaždených v správnom konaní zo
dňa 18.07.2012, zaslanie Správy o kontrole dodržiavania povinností podľa zákona č. 308/2000 Z.z.
zo dňa 31.07.2012, vyjadrenie navrhovateľky k správnemu konaniu č. 307-PLO/O-3596/2012 zo dňa
06.08.2012, ktoré bolo Rade doručené dňa 09.08.2012, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 09.10.2012
a napadnuté rozhodnutie Rady.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§
250l ods. 1 O.s.p.). Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
(§ 250q ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a napadnutého rozhodnutia
odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 39a ods. 2 zákona č.
308/2000 Z.z. s odkazom na § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci televíznej
programovej služby TV Markíza dňa 27.04.2012 so začiatkom o 20:22:28 hod. odvysielala program
Farma, ktorý obsahoval vizuálnu informáciu o tovare - traktor značky John Deere, čo naplnilo definíciu
umiestňovania produktov podľa § 39a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom nebola zabezpečená
povinnosť zreteľne informovať verejnosť o umiestnení produktov na začiatku a na konci, ako aj pri
pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.

Podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby.

Podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy
vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie Rady poskytne
vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode
s vysielateľom.

Podľa § 39a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. umiestňovanie produktov je povolené v prípade
bezodplatného poskytnutia určitého tovaru alebo služby, najmä rekvizity alebo ceny v súťaži. Týmto nie
sú dotknuté podmienky ustanovené v odseku 5.

Podľa § 39a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. iné ako bezodplatné umiestňovanie produktov podľa odseku
3 je povolené v kinematografických dielach, filmoch, seriáloch, v športových programoch a zábavných
programoch.

Podľa § 39a ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. umiestňovanie produktov podľa odsekov 3 a 4 je povolené
v programoch, ktoré spĺňajú tieto požiadavky:
a) ich obsah ani zaradenie do programovej služby nie sú ovplyvnené takým spôsobom, ktorý by
mal dosah na redakčnú zodpovednosť alebo redakčnú nezávislosť vysielateľa alebo poskytovateľa
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie,
b) priamo nepodporujú nákup, predaj alebo prenájom tovaru alebo služieb, najmä osobitnými odkazmi
na tieto tovary alebo služby,
c) nepripisujú neprimeranú dôležitosť príslušnému tovaru alebo službe,
d) verejnosť je zreteľne informovaná o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na
konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. To



sa nevzťahuje na program, ktorého výroba nebola objednaná alebo ktorý nebol vyrobený vysielateľom
alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ktorý tento program vysiela alebo
poskytuje.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,
56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha
veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má
pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste
ohliadky.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 67 ods. 3 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z.z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej
služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 € do 66.387 € a vysielateľovi rozhlasovej
programovej služby od 99 € do 19.916 €, ak porušil podmienky na umiestňovanie produktov (§ 39a).

Rada je v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z. oprávnená na to, aby dohliadala na dodržiavanie povinností
podľa tohto zákona a s využitím vlastnej úvahy, ktorú v rozhodnutí riadne zdôvodní, posudzovala
odvysielané informácie a príspevky. Rovnako, ak dospeje k záveru, že určitý program, resp. časť
vysielania vysielateľa nebola v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.z., je oprávnená skonštatovať jeho
porušenie a vyvodiť z toho príslušné sankcie.

V súvislosti s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného
prostriedku senát najvyššieho súdu poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui
iure suo utitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade
s právom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle
§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od
ich vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie
podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z. žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Je pravdou,
že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné aplikovať
zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že Rada postupovala v súlade so zákonom č.
308/2000 Z.z. a predloženie záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie dôkazu vo
svoj neprospech. Predloženie záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré je vysielateľ
povinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z.z., je získaný na základe zákonného splnomocnenia a
zákonných podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nemôže byť získaný v
rozpore so zákonom.

Správny orgán svojím konaním neporušil zásadu prezumpcie neviny, keďže v oznámení o začatí
predmetného správneho konania uviedol, že začína správne konanie voči MARKÍZA-SLOVAKIA, spol.
s r.o., vo veci možného porušenia § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. s odkazom na § 39a ods. 5
písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z., teda odporkyňa na začiatku správneho konania konštatovala možnosť
spáchania správneho deliktu a až v rozhodnutí č. RP/068/2012 zo dňa 09.10.2012, ktorým ukončila celé
administratívne konanie konštatovala porušenie predmetného ustanovenia, čím len realizovala svoju
právomoc a pôsobnosť v zmysle § 4 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. g/, § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.

K otázkam týkajúcim sa predkladania záznamov vysielania v zmysle § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č.
308/2000 Z.z. sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS
564/2012-11 zo dňa 13.11.2012 a IV. ÚS 620/2012-9 zo dňa 14.12.2012.



Pre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/24/2012
zo dňa 27.03.2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii
navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu
vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú
povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené
osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na
vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so
zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania
si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania
ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a
jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale
poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto
získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné
považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka.
Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide
o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva
vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju judikatúru, ktorá sa charakterom
záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky vo veciach 3Sž/23/2012, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011)
a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa
použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.“

Rovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP),
predovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom
určité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa
ESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať
daňové priznanie, aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť
účinné fungovanie daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému
sebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy
motivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Allen proti Spojenému
kráľovstvu zo dňa 10.09.2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21.04.2009; O´ Halloran a Francis proti
Spojenému kráľovstvu).

Správny orgán podľa názoru najvyššieho súdu nebol povinný nariaďovať ústne pojednávanie, keďže to
povaha veci neodôvodňovala a skutkový stav bol zistený úplne a presne zo záznamu vysielania. Iná
situácia by ale nastala v prípade, ak by navrhovateľka požiadala o nariadenie pojednávania a Rada by
návrh neakceptovala bez uvedenia dôvodu.

K námietke prepisu/popisu vysielania senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila
takýto prepis zo záznamu vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci
administratívneho konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k tomuto prepisu vysielania,
ako k podkladu pre rozhodnutie, pričom navrhovateľka v rámci správneho konania správnosť tohto
prepisu nenamietala.

S poukazom na uvedené, najvyšší súd potvrdil napadnuté rozhodnutie Rady pre vysielanie a
retransmisiu č. RP/068/2012 zo dňa 09.10.2012 (§ 250q ods. 2 O.s.p.).

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5
ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému
zákonu v znení účinnom od 01. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet
súdu súdny poplatok v sume 500 €. Účet najvyššieho súdu je vedený v C. pod č. XXX XXX XXXX/XXXX.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný