Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/24/2012 z 20. 11. 2013 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. novembra 2013, sp. zn. 8Sž/24/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1 Najvyšší súd | 8Sž/24/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1 | 2013-11-20 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5c7fd21-e932-4534-a76c-b7aed264514e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sž/24/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010185
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,
CSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci navrhovateľky
MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová č. 1, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček,
s.r.o., so sídlom Drotárska cesta č. 102, Bratislava, proti odporcovi Rade pre vysielanie a retransmisiu,
Dobrovičova č. 8, P.O.Box 155, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu
správneho orgánu č. RP/061/2012 zo dňa 25. septembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/061/2012 zo dňa 25. septembra 2012
podľa § 250q Občianskeho súdneho poriadku, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľke ukladá zaplatiť súdny poplatok v sume 70 Euro do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici, Bratislava.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č. RP/061/2012 z 25. septembra 2012 Rada pre vysielanie a retransmisiu
(ďalej len „Rada“) rozhodla, že navrhovateľka ako vysielateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20
ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o
telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o
vysielaní“) tým, že v rámci programovej služby JOJ odvysielala dňa 16. marca 2012 o cca 15.01 hod.
upútavku na program Hotel Paradise-Noc v raji, ktorý označila ako nevhodný pre a neprípustný pre
vekovú skupinu maloletých do 18 rokov pred 22.00 hod., čím nezohľadnila vekovú vhodnosť zložky
programovej služby pre maloletých a nezabezpečila jej časové zaradenie v súlade s podmienkami
ustanovenými Jednotným systémom označovania (ďalej len „JSO“), za čo jej Rada uložila pokutu podľa §
64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona o vysielaní vo výške 700
€. Rada uviedla, že podľa § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. je účastník konania povinný zohľadňovať
vekovú vhodnosť programov ako aj iných zložiek programovej služby pre maloletých a následne
zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom., ktorým
je Vyhláška Ministerstva kultúry SR č. 589/2007 Z. z. upútavka je podľa § 1 ods. 6 JSO zložkou
televíznej programovej služby a upútavka musí byť označená totožným symbolom JSO ako program
po celý čas vysielania podľa § 6 ods. 5 JSO. Program Hotel Paradise-Noc v raji bol označený
piktogramom ako program nevhodný a neprístupný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a tak
bola označená aj upútavka k uvedenému programu, avšak bola odvysielaná dňa 16. marca 2012 o
cca 15.01 hod., hoci mala byť podľa § 4 ods. 1 JSO odvysielaná výlučne medzi 22,00 hod. až 06,00
hod., teda mimo uvedeného časového rozpätia uvedeného podľa JSO. Predmetné správne konanie bolo



začaté z dôvodu, že upútavka na predmetný program hodnotený v zmysle JSO ako obsah nevhodný
a neprístupný pre maloletých do 18 rokov a zaradenie predmetnej upútavky do vysielania v čase
medzi 06:00 hod. až 22:00 hod. mohlo dôjsť k porušeniu § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. V rámci
posudzovania predmetu správneho konania dospela Rada k záveru, že každý program vrátane upútavky
je povinný vysielateľ označiť iba príslušným piktogramom JSO vysielať ho v čase na to určenom. Rada
pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah
vysielania trvanie a následky porušenia povinnosti. Rada nezistila, že by došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia a preto uvedená skutočnosť nemala vplyv na výšku uloženej sankcie. Rada vzala do úvahy
fakt, že k porušeniu zákonných povinností vyplývajúcich z JSO pre vysielateľa došlo, posúdila ich
závažnosť, následky, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania vysielateľa. Zo záznamu vysielania
ako aj z prepisu skutkového stavu vyplýva, že vysielateľ v rámci programovej služby JOJ odvysielal
dňa 16. marca 2012 o cca 15.01 hod. upútavku na program hotel Paradise-Noc v raji, ktorý označil ako
nevhodný pre a neprípustný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov pred 22.00 hod., čím došlo k
porušeniu § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.

Proti rozhodnutiu Rady podala v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok navrhovateľka a
žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie. Namietala, že napadnuté rozhodnutie Rady vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a v konaní
odporkyne bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide
o nepreskúmateľnosť rozhodnutia rady poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sžo/31/2011, 5Sž/21/2011, 5Sž/22/2011 až 25/2011, 6Sž/19/2011, 6Sž/23/2011, 3Sžo/200/2011
a to, že výrok rozhodnutia odporkyne neobsahuje obsahové náležitosti výroku (miesto, popis skutku čas,
spôsob jeho spáchania...).

Ďalej namietala vyhotovenie zvukovo obrazového záznamu odporkyňou poukazujúc na čl. 46 ods. 1 a
2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, poukazujúc na okolnosti za ktorých bol získaný dôkaz (záznam z
vysielania). Taktiež poukázal na rozhodnutie ESĽP Bykov c/a Ruská federácia č. 4378/02 z 10. marca
2009 a Lisica c/a Chorvátsko 20100/06 z 25. februára 2010.

Záverom namietala nesprávne právne posúdenie poukazujúc na legalitu, legitimitu a proporcionalitu
zásahu poukazujúc na čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, teda ochranu tak informácií ako aj myšlienok,
ktoré sú prijímané pozitívne a sú považované za neútočné či indiferentné, ako aj ochranu provokujúcich
či šokujúcich alebo znepokojujúcich, či už z hľadiska formy alebo obsahu ich prezentácie a do tejto
slobody nemožno zasahovať postupom podľa § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. Taktiež poukázala
na fakt, že zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin maloletých majú predovšetkým rodičia
alebo zákonný zástupca.

Rada sa písomne k opravnému prostriedku navrhovateľky vyjadrila pridržiavajúc sa svojho rozhodnutia
žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky jej napadnuté rozhodnutie potvrdil. Poukázala na
skutočnosť, že výrok rozhodnutia plne korešponduje s doterajšou judikatúrou Najvyššieho súdu a
obsahuje, čas spáchania správneho deliktu (16.3.2012 o cca 15,01 hod.), spôsob jeho spáchania
(odvysielanie upútavky na program Hotel paradise-Noc v raji) a správny delikt, ktorého sa navrhovateľka
dopustila (§ 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.), pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/2/2010 ako aj iné rozhodnutia 5Sž/8/2010 a 2Sž/4/2009 a taktiež na
rozsudok Městského soudu v Praze č. k. 8Ca297/2007-4.

Pokiaľ ide o zákonnosť získaného dôkazu, teda vyhotovenie záznamu z vysielania zo dňa 16. marca
2012 Poukázala na to, že vyhotovila záznam predmetného programu výlučne pre potreby správneho
konania, na základe svojej zákonnej kompetencie dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v
oblasti vysielania a v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.. Preto považovala
argumentáciu navrhovateľa za špekulatívnu a účelovú.

Na svoju podporu odporkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
č. k. 7Afs 111/2009-64 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/18/2011.



K navrhovateľkinej námietke, že nie je jasné kto vlastne záznam z vysielania vyhotovil a že bolo porušené
ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku uviedla, že záznam vysielania programu bol vyhotovený iba pre
potreby správneho konania a v súlade s ust. § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku. Pokiaľ išlo o uvádzané
rozhodnutia ESĽP, tak namietala, že tieto pojednávajú o povinnosti správneho orgánu skúmať kvalitu
a hodnovernosť dôkazov. Zároveň poukázala, že navrhovateľka sa mohla k uvedeným záznamom
vyjadriť a nevyjadril žiadne konkrétne pochybnosti o hodnovernosti tohto záznamu a preto považuje túto
námietku navrhovateľky za účelovú.

Pokiaľ išlo o námietky navrhovateľky spočívajúce v jej tvrdení, že odporkyňa svojim konaním zasiahla
do jej práva garantovaného čl. 26 do práva na slobodu prejavu a právo na informácie. Odporkyňa
poukázala na čl. 26 ods. 4 Ústavy SR podľa ktorého možno slobodu prejavu a právo vyhľadávať a
šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a
mravnosti, poukazujúc na skutočnosť, že odporkyni neprináleží skúmať zachovanie proporcionality v
rovine zakotvených v právnom predpise, ktoré využil zákonodarca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 250l a nasl. a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z., preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
v rozsahu dôvodov opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. a vec
prejednal na ústnom pojednávaní dňa 21. novembra 2013 a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je
potrebné potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p. a to z nasledovných dôvodov:

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.
(§ 250l ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 2501 ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použijú sa primerane ustanovenia
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona
rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto
rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo
skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo
vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ust. § 250i ods. 2 O.s.p. je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu
práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach
len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a
hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a
nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom
zistí skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich
odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť v súvislosti s preskúmavanou vecou
predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú
predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom
právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ust. § 250ja
ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v



obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“

Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj rozsudok zo dňa
29. marca 2012 sp. zn. 5Sž/18/2011, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky , ktorého odôvodnenie
ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:

„Na ústnom pojednávaní navrhovateľ uviedol, že osobitne považuje za potrebné zdôrazniť, že odporkyňa
v danom prípade nepostupovala zákonným spôsobom v tom smere, v akom si vyžiadala od navrhovateľa
záznam z vysielania, nakoľko takýto spôsob vyžiadania si záznamu nemá oporu v zákone č. 308/2000
Z. z. Podľa názoru navrhovateľa preto konanie trpí vadou, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť. Táto vada
spočíva v tom, že Rada je kolektívny orgán, a ako kolektívny orgán rozhoduje, avšak vyžiadanie si
záznamu nebolo urobené formou rozhodnutia, a preto navrhovateľ záznam Rade neposkytol. Napriek
tomu si Rada vyhotovila záznam z vysielania programovej služby JOJ, hoci na to podľa zákona č.
308/2000 Z. z. nemá oprávnenie. Podľa navrhovateľa ide o nezákonne získaný dôkaz, ktorý nemôže byť
v správnom konaní použitý. Ďalej namieta neurčitosť skutku a to, že výrok rozhodnutia nemá zákonom
predpísané náležitosti.

Odporkyňa sa na ústnom pojednávaní vyjadrila k jednotlivým námietkam navrhovateľa, naďalej tvrdiac,
že v danom prípade zo strany Rady nedošlo k porušeniu právnych predpisov. Rada je síce kolektívny
orgán, ale v jej mene koná predseda Rady, a to i navonok a nikdy v minulosti neboli pochybnosti
o tom, že pre vyžiadanie záznamu nie je potrebné vydávať osobitné rozhodnutie. Ide o jednoduchý
administratívny úkon predpísanej formy a nikdy nebolo spochybňovaná autentickosť takéhoto úkonu.
Poznamenala k tomu, že v ostatnom čase zo všetkých vysielateľov vznáša uvedenú námietku iba
navrhovateľ. Poukázala na to, že ak by sa prijal iný výklad, znamenalo by to, že vysielateľ v prípade
nedodania záznamu, za čo mu tiež hrozí sankcia, by ale zmaril celé správne konanie, a ak by si Rada
nemohla vytvoriť vlastný záznam z monitoringu stratila by svoju opodstatnenosť. Poukázala pritom
na povinnosti Rady, ktorej to vyplývajú priamo zo zákona č. 308/2000 Z. z. Pokiaľ ide o namietané
porušenie autorského zákona, uviedol, že k tomu tak isto nemohlo dôjsť, lebo záznam nebol Radou
vyhotovený na súkromné účely ani na rozširovanie „diela“, ale pre účely správneho konania. Poukázal
aj na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. IV ÚS 2425/09 z 08.02.2010, pričom
zdôraznil, že monitoring bol vyhotovený z verejného konania na hmotný substrát a bez jeho vyhotovenia
by nemohlo vôbec prebehnúť správne konanie. V prípade ak sa navrhovateľ rozhodne, že záznam
nedodá, v žiadnom prípade podľa zástupcu odporcu nemôže ísť o nezákonne získaný dôkaz. K námietke
o nedostatočnosti výroku uviedol, že je presne vymedzené, kedy a ako sa stal, a že skutok je vo výroku
dostatočne popísaný a logicky nadväzuje aj na odôvodnenie rozhodnutia.

Navrhovateľ k prednesu odporkyne uviedol, že tento popiera čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Pokiaľ ide o
nesúkromné použitie záznamu poukázal na autorský zákon, v ktorom je presne uvedené, čo môže byť
použité bez súhlasu autora, pričom poukázal na české právne predpisy a judikatúru s tým, že český
autorský zákon umožňuje použitie diela na účely správneho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2, písm.
a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného
prostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v zmysle ustanovení tretej hlavy
piatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 OSP ) dňa 29.
marca 2012 a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov a s obsahom administratívneho spisu č. 128-
PLO/O-1240/2011 dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).



V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§
250l ods. 1 OSP).

Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona
rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto
rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo
skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo
vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako
atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových
otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu
a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a
nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom
zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich
odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že skutkový
stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa 13. decembra 2010 o cca 22:12 hod.
odvysielal v rámci programovej služby JOJ program Noviny Plus - Martinka Kleopatra z Turca.

Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č.
308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.

Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preto v zmysle námietok
navrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či
navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v
rozhodnutí a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.

Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní
práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať
štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie. Zároveň Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách
vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona, alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a pôsobnosti, upravenej v § 5 zákona
č. 308/2000 Z. z., vykonávajú členovia Rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci jej
Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu .

V oblasti výkonu štátnej správy zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m/ v prípade
potreby oprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16
ods. 3 písm. l/ ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní
odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na
zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.



Na nariadenom pojednávaní, na otázku predsedníčky senátu, či v minulosti bolo vyžiadanie si záznamu
zo strany odporkyne robené rozhodnutím, a prečo to nenamietali doteraz, právny zástupca navrhovateľa
uviedol, „že to niekoľkokrát namietali, a že je to pre nich zásadná otázka, nakoľko neoprávneným
vyhotovením si monitoringu bolo neoprávnene zasiahnuté do vysielania v zmysle autorského zákona,
ktorý vyžaduje súhlas autora s uverejnením diela alebo osobitné zmocnenie v inom zákone. MAC TV
Rade súhlas nedal a zákon č. 308/2000 Z. z. takéto oprávnenie taktiež nedáva. Vyriešenie tejto otázky je
pre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci občianskeho
združenia 99% a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“.

Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza,
že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v
podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob
konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona.

Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu
vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z.
z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti
žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá
nemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako
odvolacieho dôvodu (osobitne s poukazom na prednes navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29.
marca 2012), najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., jeho
účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry vyhodnotil ako
zjavne účelové až špekulatívne.

V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca vyjadriť, že Rada
koná vo forme rozhodnutia, výslovne to v zákona uvádza (napr. § 5 ods. 1, písm. a/ až d/ § 6 ods. 2
písm. a/ zákona 308/2000 Z. z.), pričom ani správny poriadok takúto povinnosť neurčuje.

Nad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že ani odlišný právny názor navrhovateľa na formu žiadosti
o poskytnutie záznamu (list Rady č. 6012/2010 zo dňa 15.12.2010), nevysvetľuje jeho oneskorenú
vecnú reakciu (námietku z 15.03.2011), urobenú s dostatočným časovým odstupom od zániku jeho
povinnosti na uchovanie záznamu spornej relácie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/, zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej
správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných
predpisov a v prípade ich porušenia ukladať sankcie.

Zákon ani v ďalších ustanoveniach výslovne neupravuje spôsoby realizácie tohto dohľadu. Z uvedeného
ustanovenia je však zrejmé, že ide o výkon dohľadu ex offo, ktorý musí zabezpečiť samotná Rada
permanentne, i bez vonkajšieho podnetu (napr. sťažnosti diváka) a vlastnými prostriedkami. Zo špecifík
predmetu dohľadu (§ 3 písm. a/ cit. zák.) a jeho rozsahu vyplýva, že pre splnenie daného účelu musí mať
odporkyňa možnosť zabezpečiť sledovanie televízneho vysielania (monitoring) aj pomocou technických
prostriedkov. Z dôvodovej správy k zákonu č. 308/2000 Z. z. (jej všeobecnej časti kapitoly o nárokoch
na štátny rozpočet) je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie počtu pracovníkov v
oblasti monitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie).

Oprávnenie odporkyne v prípade potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa je teda
len ďalším, nie však jediným spôsobom realizácie dohľadu, resp. získania podkladov pre plnenie úloh
ďalších úloh odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy.

Z obsahu stanoviska navrhovateľa z 15. marca 2011 k vyžiadaniu záznamov z vysielania (č. I. 7),
odpovede odporkyne na toto stanovisko z 18. apríla 2011 (č .1. 6) a listu odporkyne zo 6. mája
2011 jednoznačne vyplýva, že odporkyňa z vlastného automatického nahrávacieho zariadenia na účely



dohľadu, vytvorila kópiu (rozmnoženinu) spornej relácie až po tom, čo navrhovateľ záznam zjavne
úmyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č 308/2000 Z. z. neposkytol.

Takto vytvorený záznam bol odporkyňou použitý výlučne na účely a potreby správneho konania, ktoré
jej vyplývajú z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zák. č. 71/1967 Zb.

K námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode s vyjadrením
odporkyne uvádza, že tento zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi nositeľom autorských práv
a práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného práva. Takto potom uvedená námietka
nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu
nemôže prihliadať.

Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa podľa § 68 ods.
2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie
zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady, t.j. jej konanie na základe zákona.

Námietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru
najvyššieho súdu neopodstatnená.

Podľa najvyššieho súdu nemožno vylúčiť, že motív tohto konania vysielateľa vychádza aj z porovnania
zákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu vysielania na vyžiadanie Rady (663 eur
do 66 387 eur) a pre výšku pokuty za správny delikt § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za
ktorý bol navrhovateľ sankcionovaný (3 319 eur do 165 969 eur), kde je zrejmé, že nedodaním záznamu
vysielania na vyžiadanie Rady sa navrhovateľ chcel vyhnúť sankcionovaniu za závažnejší správny delikt,
a teda aj vyššej pokute. Uvedené konštatovanie najvyššieho súdu utvrdzuje aj vyjadrenie navrhovateľa,
ktorý na nariadenom pojednávaní, ako je uvedené vyššie uviedol, že ,,vyriešenie tejto otázky je pre
navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci občianskeho
združenia 99% a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.

K ďalšej námietke, v ktorej prezentoval navrhovateľ vadnosť výroku napadnutého rozhodnutia z dôvodu,
že tento neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný popis skutku, musí najvyšší súd
konštatovať, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne
určito a to spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok).

Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok
obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,
prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi
konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje
osobitný zákon.

I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné,
časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba
výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania
a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou
rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku
je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého
postihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie
riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný
správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku



rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby
sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.

V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia zhora uvedené
kritériá spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený resp. vymedzený čas spáchania správneho
deliktu - 13.12.2010 o cca 22:12 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - NOVINY PLUS -
MARTINKA KLEOPATRA Z TURCA a je konkrétne uvedený i správny delikt - odvysielaním predmetného
programu svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti súťažiaceho F. z
programu Farmár hľadá ženu. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho súdu exaktne
popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho
správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto smere treba
považovať za bezpredmetnú.

Podľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na zachovanie svojej ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena.

Treba poznamenať, že celý text článku 19 Ústavy SR vychádza z článku 10 Listiny základných práv a
slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD
ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky).

Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú
spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv
a slobôd iných.

K poslednej navrhovateľovej námietke, kde namieta právne posúdenie veci a skutočnosť, že v
posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré uvádza vo svojom rozhodnutí Rada, a
to z dôvodu, že v posudzovanom prípade sa jedná o odvysielanie obsahu vo vzťahu k sérii Farmár hľadá
ženu, protagonisti tohto programu sú zmluvnými účastníkmi programu a sprievodných aktivít, kde podľa
navrhovateľa hranica pre posudzovanie prípadného možného zásahu do práv účastníka uvedeného
programu by mala zohľadňovať skutočnosť, že osoba do ktorej práv mohlo údajne byť zasiahnuté je za
svoju účasť v programe honorovaná, bola si vedomá úlohy, v ktorej bude vystupovať, o účasť v programe
sa prihlásila, a preto nemôže žiadať o rovnakú ochranu ako osoba na programe nezainteresovaná
najvyšší súd uvádza v zhode s vyjadrením odporkyne a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR č. 4Sž/9/2006, že zákon ukladá povinnosť nezasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv
slobôd iných a pri posudzovaní porušenia § 19 zákona č. 300/2005 Z. z. nie je podstatné, či sa jedná
o slobodné konanie účinkujúcich alebo nie.

Verejný výsmech a verejné vyjadrenia voči osobe F. na obrazovke je preto zásahom do ľudskej
dôstojnosti.

K uvedenej námietke na záver najvyšší súd uvádza, že je nesprávne si myslieť, že podpisom akejkoľvek
zmluvy sa človek môže vzdať svojich základných práv a slobôd, ktoré sú podľa Článku 12, ods. 1 Ústavy
SR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Najvyšší súd vychádzajúc aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu bližšie
rozhodnutia vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. US 322/2011-www.concourt.sk) v
zhode s vyjadrením odporkyne neakceptoval ani poslednú námietku navrhovateľa týkajúcu sa právneho
posúdenia veci a skutočnosť, že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré
uvádza vo svojom rozhodnutí Rada.



Takto potom rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti ustanovené
v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky. Najvyšší súd taktiež nezistil,
že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na
to, či navrhovateľka takýto nedostatok rozhodnutia namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil
s rozhodnutím Rady.

Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dospel k záveru , že opravný prostriedok navrhovateľky
neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery odporkyne
uvedené v jej rozhodnutí a to včítane výšky uloženej sankcie, ktorú tiež považuje za primeranú a patrične
odôvodnenú.“

Na základe zisteného skutkového stavu veci, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
námietok navrhovateľky a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí 5Sž/18/2013, pri ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod,
aby sa od neho odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu
alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie
Rady ako súladné so zákonom podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň zaviazal navrhovateľku ako neúspešného účastníka na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 70 € v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Navrhovateľka v
preskúmavacom konaní úspech nemala a Rade nárok na náhradu trov konania neprináleží zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.