Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/6/2012 z 28. 4. 2013 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2013, sp. zn. 5MCdo/6/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:8410201844.1 Najvyšší súd | 5MCdo/6/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:8410201844.1 | 2013-04-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 ZRK, § 40 ods. 1 písm. c) ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1fd8abb6-5f01-4a34-a51c-90858142a467 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8410201844.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/6/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410201844
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:8410201844.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému W. S. bývajúcemu v
B., o vymoženie 115,56 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp.zn. 2
Er 287/2010, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Okresného súdu Kežmarok z 18. novembra 2010 č.k. 2 Er 287/2010-18 a proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 15. februára 2011 sp.zn. 17 CoE 100/2010 takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie
sumy 115,56 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej vymáhanú sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom z 11. júna 2009 sp.zn. M1308119 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ,
a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7. Súdna exekútorka následne v zmysle § 44 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala Okresný súd Kežmarok o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 18. novembra 2010 č.k. 2
Er 287/2010-18 exekučné konanie vedené u súdnej exekútorky zastavil a žiadnemu z účastníkov
exekučného konania nepriznal nárok na náhradu trov exekučného konania. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že z exekučného titulu vyplynulo, že povinný ním bol zaviazaný na peňažné plnenie z dôvodu
nesplatenia úveru poskytnutého mu právnou predchodkyňou oprávnenej (PY.) na základe zmluvy o
úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, že išlo o spotrebiteľskú
zmluvu a na vec bolo preto potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola dohodnutá
rozhodcovská doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne v rozhodcovskom konaní pred
rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou obchodných podmienok formulárovej
zmluvy o úvere bez možnosti povinného - spotrebiteľa - ovplyvniť jej obsah, a teda nebola dohodnutá
individuálne. Vyslovil záver, že takáto rozhodcovská doložka bola v neprospech povinného, preto bola
neprijateľná. Povinný totiž mohol buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť všetkým
podmienkam poskytnutia úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu (ak vznikne spor), bez
možnosti uplatniť svoje právo žalobou na všeobecnom súde. Exekučný titul bol tak vydaný na základe
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, ktorá sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto
doložky odporuje dobrým mravom. Exekučný súd preto podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona



č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekučné konanie zastavil, pričom o trovách exekučného
konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie oprávnenej uznesením z
15. februára 2011 sp.zn. 17 CoE 100/2010 uznesenie exekučného súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia
odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Na doplnenie uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá nebola
dojednaná individuálne je na ťarchu spotrebiteľa, znemožňuje voľbu spotrebiteľa a presadzuje iba voľbu
oprávnenej ako dodávateľa zo zmluvného vzťahu. Zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný
na základe neplatného zmluvného dojednania rozhodcovským súdom, ktorý na takéto konanie nemal
legitimitu.

Na základe podnetu oprávnenej podal proti uvedeným uzneseniam exekučného súdu a odvolacieho
súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd obe
uznesenia zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym
právnym posúdením veci oboma súdmi v otázke, či exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej
zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (rozhodcovský rozsudok). Mal za to, že konajúce
súdy predovšetkým nesprávne právne posúdili charakter zmluvného dojednania v zmluve o úvere
týkajúci sa rozhodcovskej doložky ako ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané. Poukázal na
to, že povinný ako spotrebiteľ pri uzavretí predmetnej zmluvy o úvere podpisom zavŕšil svoj prejav
vôle aj ohľadne rozhodcovskej doložky pre rozhodovanie sporov súvisiacich s právnym vzťahom
spotrebiteľského úveru. Vyčítal súdom oboch stupňov, že z ich rozhodnutí nie je zrejmé, akým spôsobom
konajúce súdy ustálili svoje skutkové závery potrebné na dostatočné posúdenie veci, t.j. na posúdenie
zákonnosti exekučného titulu vo vzťahu k možnosti klienta ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní pred
podpisom zmluvy o úvere, pričom súdy v tomto smere nevykonali relevantné dokazovanie.

Odňatie možnosti oprávnenej riadne konať pred súdom spočívalo podľa generálneho prokurátora v
nesprávnom procesnom postupe exekučného súdu pri vykonávaní dokazovania. Exekučný súd totiž
vykonal dokazovanie aj listinou - všeobecnými obchodnými podmienkami, ktorú si za tým účelom od
oprávnenej vyžiadal. Tento dôkaz vykonal bez nariadenia pojednávania a účastníci konania nemali
možnosť sa k nemu vyjadriť.

Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi v otázke samotnej
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) v znení platnom a
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (19. februára 2007) povinný nemal povinnosť prijať návrh
rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mal vedieť so zreteľom na nevyvrátiteľnú domnienku o
znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, vyplývajúcu z § 2 zákona č. 1/1993 Z.z.
o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vzhľadom na túto domnienku sa má za to, že klient banky vie, že
návrh na uzavretie zmluvy o úvere zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, pričom sa musí týkať stáleho rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory banky a jej klientov
z celého územia Slovenskej republiky.

Oprávnená ani povinný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že boli splnené
podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že
dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods.
2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie exekučného súdu i uznesenie odvolacieho súdu a dospel k
záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi právnou
predchodkyňou oprávnenej (W.) a povinným bola dňa 19. februára 2007 uzavretá zmluva o úvere,
v ktorej povinný okrem iného potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami, súhlasí s ich



obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. V článku 9. 2 obchodných podmienok pre úver bolo
uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a
obchodných podmienok budú riešené dohodou, a že v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma
návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom
pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., a že miestom rozhodcovského
konania je Bratislava.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd považuje za správny právny záver
exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť rozhodcovskej
doložky dohodnutej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej a povinným v obchodných podmienkach
k zmluve o úvere z 11. novembra 2005, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase jej uzavretia. Tento právny záver možno
vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na
ochranu práv spotrebiteľa.

V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu,
ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie
súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné
(nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky
treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna
úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je
spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicatae.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného
právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods.
2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského
súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“
alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než
spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým
aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj
zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento
záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura
scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj
keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených



ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať
základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát
poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú
spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Dovolací
súd sa preto nestotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného súdu
skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku generálneho prokurátora o odňatí možnosti oprávnenej riadne
konať pred súdom tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá
individuálne, vyvodili z listiny - obchodných podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na
pojednávaní s možnosťou oprávnenej sa k nemu vyjadriť.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, vydané v štádiu
exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných
predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o
udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom.
Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu
pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené
všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie
alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z
tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný
súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach §
122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce
nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát
dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doučením upovedomenia o začatí
exekúcie. V predmetnej veci napokon oprávnená v odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu ani
nijako nespochybnila skutkový záver tohto súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá
individuálne, namietala len jeho právne závery.

Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani námietka o
nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu,
že podľa § 93b zákona o bankách povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a že o
tejto možnosti mal vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej
povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z
neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh
na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé,
že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v
rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ
takýto postup nebol oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne
konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom,
ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle
oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.



Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú
odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a
teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov
(akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.

So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné
zamietol.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže generálny prokurátor, ani oprávnená
neboli v konaní úspešní a povinnému v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.