Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/6/2013 z 23. 9. 2013 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. septembra 2013, sp. zn. 1SZa/6/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1 Najvyšší súd | 1SZa/6/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1 | 2013-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c237a85-26a0-4f32-ba1c-e0cb8af27eb9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1SZa/6/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201151
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov
Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: M.
O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Moldavsko, posledný trvalý pobyt v zahraničí: E., Z., toho
času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Centrom právnej
pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Michalovce, ul. Ľudovíta Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia
č.p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-20-006/2013 zo dňa 19. júla 2013 o zaistení, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/38/2013-24 zo dňa 22. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/38/2013-24 zo dňa
22. augusta 2013 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

PREDMET KONANIA

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č.p.
PPZ-HCP-PO7-ZVC-20-006/2013 zo dňa 19.07.2013, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte
cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 19.07.2013 v čase o 17:15 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia
z územia Slovenskej republiky, na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon trestu vyhostenia
na 60 dní do 16.09.2013.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie
odporcu podľa ustanovenia § 2501 a nasl. O.s.p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom
poverenej zástupkyne splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po
oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu
dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov
uvedených v návrhu navrhovateľa, ktoré preskúmaval podľa dispozičnej zásady.

Krajský súd uviedol, že predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu zo
dňa 19.07.2013, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil



navrhovateľa dňom 19.07.2013 v čase o 17:15 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR a
zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne
potrebný, na 60 dní - do 16.09.2013.

Krajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci
v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Z opravného prostriedku a vyjadrenia navrhovateľa na pojednávaní krajského súdu vyplynulo, že za
hlavný dôvod návrhu označil skutočnosť, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté
rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné z dôvodu, že správny orgán neskúmal prekážky vyhostenia
do krajiny pôvodu navrhovateľa a obmedzil sa len na výpočet úkonov potrebných k vybaveniu dokladov,
poukázaním na účel zaistenia. Namietal tiež, že už v konaní pred odporcom navrhovateľ prejavil vôľu
o udelenie azylu, no odporca sa tým nezaoberal. Navrhovateľ uviedol, že požiadal o udelenie azylu
následne, preto považoval zaistenie za neúčelné.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za
nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil
v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu v
napadnutom rozhodnutí.

Krajský súd zdôraznil, že odporca postupoval správne aj pri stanovení lehoty zaistenia, v súlade so
zákonom na čas nevyhnutne potrebný, od 19.07.2013 do 16.09.2013, na základe skúseností z realizácie
výkonu trestu vyhostenia v ÚPZC Sečovce. Krajský súd uviedol, že navrhovateľ bol zaistený ako osoba
bez cestovných dokladov, na výkon trestu vyhostenia, na základe trestného rozkazu Okresného súdu
Michalovce zo dňa 19.07.2013 sp. zn. OT/97/2013, ktorý v ten deň nadobudol právoplatnosť, pričom
odporca vo svojom rozhodnutí poukázal na tento trestný rozkaz nachádzajúci sa v administratívnom
spise odporcu. Krajský súd uviedol, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako
aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia. Podľa krajského súdu odporca v rozhodnutí
iba poukázal na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, no nezaoberal sa žiadosťou
navrhovateľa o udelenie azylu. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 19.07.2013 vyplýva,
že navrhovateľ počas svojho vyjadrenia, o ktorom pretlmočenú zápisnicu podpísal, nežiadal o udelenie
azylu na území SR. Z vyjadrenia odporcu zo dňa 12.08.2013 je zistiteľné, že navrhovateľ požiadal o
udelenie azylu v ÚPZC Sečovce až dňa 29.07.2013, teda až odstupom času po vydaní napadnutého
rozhodnutia.

Krajský súd uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v rozhodnutí o
zaistení navrhovateľa, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č.p. PPZ-
HCP-PO7-ZVC-20-006/2013 zo dňa 19.07.2013 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

II.

Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, a to z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
d) a písm. f) O.s.p., teda z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhovateľ uviedol, že aj naďalej sa pridržiava svojich tvrdení a skutočností
uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom a má za to, že pozbavenie jeho osobnej slobody na
základe rozhodnutia odporcu je nezákonné, neúčelné a neefektívne a napadnuté rozhodnutie odporcu
je nepreskúmateľné z nasledujúcich dôvodov.

Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že v zmysle konštantnej judikatúry
všeobecných súdov SR, ako aj Ústavného súdu SR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody
zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Zároveň
je správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či rozhodnutím o zaistení nedošlo
k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými právnymi predpismi. Odporca zaistil
navrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia uloženého súdom. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, v ktorom ústavný súd vyslovil, že



limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom
konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (...). Medzi zaistením a jeho účelom je
úzka súvislosť.

Navrhovateľ poukázal tiež na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho
rozhodnutí sp. zn. l Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011 z obsahu administratívneho spisu nevyplynulo, že
by správny orgán v súvislosti s krajinou pôvodu navrhovateľa, resp. inou treťou krajinou skúmal prekážky
vyhostenia.... konanie o zaistení, ktoré je predmetom súdneho prieskumu a konanie o vyhostení sú
síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. (...) Bolo preto
povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali
k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. (...) Podľa
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky totiž neobstojí argumentácia krajského súdu, že súd sa v
rámci prieskumu rozhodnutia o zaistení cudzinca musí obmedziť len na posúdenie splnenia zákonných
podmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia, t.j. či bola splnená podmienka existencia rozhodnutia
o administratívnom alebo trestnom vyhostení. (...) Na základe uvedeného Najvyšší súd SR dospel k
záveru, že neboli splnené podmienky pre zaistenie navrhovateľa, hoci formálne existovalo právoplatné
rozhodnutie o vyhostení v rámci trestného konania.

Navrhovateľ namietal, že z napadnutého rozhodnutia odporcu, ako aj z obsahu administratívneho spisu
nevyplýva, že by odporca v súvislosti s krajinou pôvodu navrhovateľa, resp. inou treťou krajinou skúmal
prekážky vyhostenia a následne k nim ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadnu
právnu úvahu. Vyjadril presvedčenie, že obmedzenie sa odporcu len na výpočet úkonov potrebných k
vybaveniu dokladov a vycestovaniu navrhovateľa a poukázanie na existenciu trestného rozkazu ako také
nepredstavuje náležité preskúmanie prekážok vyhostenia v zmysle citovaného rozsudku. Napadnuté
rozhodnutie odporcu je preto podľa navrhovateľa v tejto časti nepreskúmateľné. Odporca napadnuté
rozhodnutie odôvodnil iba poukázaním na účel zaistenia, t.j. existenciu rozhodnutia o uložení trestu
vyhostenia, pričom v zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR to považujeme za takú vadu
(absencia skúmania prekážok vyhostenia) v konaní, ktorá je spôsobilá privodiť zrušenie napadnutého
rozhodnutia odporcu. Záver prvostupňového súdu o tom, že odporca v konaní dostatočne zistil skutkový
stav veci a následne vec správne právne posúdil z vyššie uvedených dôvodov neobstojí. Na základe
uvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok
krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa 19.07.2013, č.p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-20-006/2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Súčasne žiadal, aby súd nariadil bezodkladné prepustenie
navrhovateľa zo zaistenia.

III.

Stručné vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca uviedol, že navrhovateľ popísal celý priebeh konania
a skonštatoval aké jednotlivé úkony boli vykonané s navrhovateľom, pričom nenamietal žiadne
skutočnosti.

Odporca uviedol, že navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že v zmysle konštantnej
judikatúry všeobecných súdov SR, ako aj Ústavného súdu SR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej
slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne.
Odporca k námietke navrhovateľa týkajúcej sa efektívnosti a účelnosti zaistenia uviedol, že pozbavenie
osobnej slobody navrhovateľa bolo plne v súlade so zákonom, pričom správny orgán sa opieral o
trestný rozkaz Okresného súdu v Michalovciach pod č. 01797/2013- 41 zo dňa 19.07.2013, ktorý
nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 19.07.2013, ktorým uznal navrhovateľa za vinného
z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a uložil mu trest vyhostenia na dobu šiestich rokov.
Hlavnou podpornou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia bol fakt, že navrhovateľ nemal
žiadne cestovné doklady alebo doklady totožnosti, na základe ktorých by sa mohol vrátiť späť do
domovskej krajiny, resp. vybaviť si náhradný cestovný doklad prostredníctvom zastupiteľského orgánu
a vycestovať z územia Slovenskej republiky. Navrhovateľ v tomto smere neberie ohľad na to, že pri
prepustení cudzinca by znova dochádzalo k mareniu výkonu úradného rozhodnutia, a taktiež by došlo
k nerešpektovaniu súdneho príkazu, keďže správnemu orgánu bol nariadený výkon trestu vyhostenia
vyššie uvedeným trestným rozkazom súdu.



Odporca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, t.j. „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní“, kde
zastáva názor, že v tomto prípade je prípustné obmedzenie slobody navrhovateľa na základe uvedeného
ustanovenia, keďže prepustením navrhovateľa by došlo k neoprávnenému pobytu navrhovateľa na
území Slovenskej republiky, za čo by bol ďalej postihovaný.

Podľa odporcu v prípade zaistenia navrhovateľa ide o zákonné a účelné pozbavenie osobnej slobody,
nakoľko navrhovateľ sa dopustil prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, čo posilňuje tvrdenie
správneho orgánu, keďže navrhovateľ už raz nerešpektoval predchádzajúce uložené opatrenie o
administratívnom vyhostení a vstúpil na územie Slovenskej republiky počas uloženého zákazu.
Efektívnosť samotného zaistenie je podporená vyjadrením Útvaru policajného zaistenia v Sečovciach,
kde v písomnosti o umiestnení cudzinca zo dňa 19.07.2013 uvádza, že vystavenie náhradného
cestovného dokladu pre štátneho príslušníka Moldavska je možné zabezpečiť v lehote do 8 týždňov.

Odporca k námietke navrhovateľa, ktorou citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1
Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011) uviedol, že berie na vedomie právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý uvádza navrhovateľ, avšak rozhodnutie o vyhostení nevydal správny
orgán, ale Okresný súd v Michalovciach, čiže správnemu orgánu neprináleží skúmať rozhodnutie
súdu. Okresný súd v Michalovciach trestným rozkazom uložil správnemu orgánu povinnosť vyhostiť
navrhovateľa, nie možnosť, čiže v tomto prípade polemizovanie správneho orgánu, či existujú prekážky
vyhostenia je bezpredmetné. V prípade vyhostenia navrhovateľa nie je možné vykonať vyhostenie
cudzinca bez zaistenia, keďže bez potrebných dokladov cudzinec z krajiny vycestovať nemôže, resp.
nemôže bez dokladov vstúpiť do inej krajiny. Dňa 19.07.2013 v čase o 19.30 hod. bola s navrhovateľom
spracovaná zápisnica o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku, pričom mu bola daná
možnosť vyjadriť sa podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, ktorú navrhovateľ využil, avšak neuviedol
žiadnu námietku týkajúcu sa prekážky vyhostenia do domovskej krajiny.

Podľa odporcu napadnuté rozhodnutie je jednoznačne opodstatnené, pričom správny orgán vychádzal
z riadne zisteného skutkového stavu veci, rozhodnutie bolo vydané plne v súlade s právnymi predpismi
Slovenskej republiky a bolo vydané na základe vydaného rozsudku súdu, ktorý poveril tunajšie OCP
PZ MI, aby vyhostilo navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, čo správny orgán musel rešpektovať.
Nakoľko nie je možné vykonať vyhostenie akéhokoľvek cudzinca z územia Slovenskej republiky bez
potrebných cestovných dokladov, musel správny orgán v prípade navrhovateľa pristúpiť k zaisteniu
navrhovateľa z dôvodu výkonu jeho súdneho vyhostenia.

Odporca preto navrhol odvolanie navrhovateľa zamietnuť a rozhodnutie krajského súdu potvrdiť.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

V rozhodnutí, ktorým odporca zaistil navrhovateľa uviedol, že dňa 18.07.2013 v čase o 18:15 hod.
bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou MZJ PZ Sobrance, ktorej nevedel hodnoverným spôsobom
preukázať svoju totožnosť a bol preto predvedený k zisteniu totožnosti. V informačných systémoch
MV SR bol lustrovaný s pozitívnym výsledkom. Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru
Petrovce bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu navrhovateľa na
územie Slovenskej republiky pod č. PPZ-HCP-SO13-81-28/2011 zo dňa 08.12.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 24.12.2011 a bol mu zakázaný vstup na územie SR na dobu 5 rokov, do 07.12.2016.

Odporca ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na trestný rozkaz Okresného súdu
Michalovce, ktorým dňa 19.07.2013 uznal navrhovateľa vinného z marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, ktorým bol navrhovateľovi uložený aj trest
vyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“).



Odporca sa zaoberal aj tým, či bude možné vykonať trest vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, keď stanovil
dĺžku doby zaistenia do dňa 16.09.2013. Poukázal na to, že táto doba zaistenia je nevyhnutná na
vykonanie predpokladaných úkonov, nutných na reálne vykonanie vyhostenia navrhovateľa, a to na
potvrdenie totožnosti, komunikáciu so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je navrhovateľ štátnym
príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a realizáciu vyhostenia. Uviedol, že táto
doba sa môže skrátiť, pričom jej dĺžka závisí na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu,
potrebného k reálnemu vyhosteniu, ako aj od doby vystavenia cestovného dokladu. Dobu 60 dní
zaistenia stanovil správny orgán na základe stanoviska ÚPZC Sečovce, ktorý potvrdil predpokladanú
dobu 60 dní, potrebných na vybavenie obligatórnych záležitostí k výkonu trestu vyhostenia do domovskej
krajiny. Napokon odporca vo svojom rozhodnutí odcitoval ustanovenie § 88 ods. 3 a § 90 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.
septembra 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský
súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu
administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, a to existenciou rozhodnutia o treste vyhostenia, ktorý bol navrhovateľovi
uložený trestným rozkazom Okresného súdu Michalovce, (ktorým dňa 19.07.2013 uznal navrhovateľa
vinného z marenia výkonu úradného rozhodnutia /rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Petrovce
sp. zn. PPZ-HCP-SO 13-81-28/2011 zo dňa 08.12.2011/ podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona).

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v



postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.

Podkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bolo rozhodnutie o uložení trestu vyhostenia.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že v konaní pred odporcom
požiadal o azyl. Kľúčovou v danej veci bola otázka, či navrhovateľ požiadal o azyl v konaní o zaistení
a či správny orgán mal na takúto okolnosť prihliadnuť pri posudzovaní podmienok v konaní o zaistení
navrhovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu administratívneho spisu takúto skutočnosť nezistil. Tvrdenie
navrhovateľa, že v konaní pred odporcom požiadal o azyl nenachádza oporu v zápisnici o vyjadrení
účastníka konania zo dňa 19.07.2013. Z predmetnej zápisnice vyplýva, že navrhovateľ uviedol, že si je
vedomý, že na územie SR vstúpil mimo hraničný priechod bez cestovných dokladov, priznal, že už v
minulosti pricestoval na územie SR bez dokladov a bolo mu uložené administratívne vyhostenie, ktoré
nerešpetoval. Objasnil, že jeho konanie nebolo úmyselné, nechcel porušiť zákony a veľmi ho mrzí, čo
sa stalo.

Pokiaľ teda krajský súd na námietku navrhovateľa, že odporca nezobral do úvahy žiadosť navrhovateľa
o udelenie azylu neprihliadol, lebo z adminsitratívneho spisu nevyplynulo, že by takúto žiadosť počas
výsluchu navrhovateľ podal, postupoval správne, pretože takáto okolnosť ani podľa odvolacieho súdu
nevyplynula z vyjadrenia navrhovateľa pred odporcom.

Podľa § 250i ods. 1 vety prvej O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd preto správne vychádzal zo zistenia, že rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia
odporcu o zaistení navrhovateľa vzhľadom na uplatnenú námietku navrhovateľa bolo, že navrhovateľ v
priebehu konania o zaistení o azyl nepožiadal.

Čo sa týka následne podanej žiadosti navrhovateľa o azyl, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11,
dostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa
zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná
účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a
pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.

Omedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani mezinárodné azylové právo, hoci
všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečncov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako
na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na
území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov
z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).

Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,
aby zaistaný cuzdinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by
bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky si je vedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody
zaistenia trvajú aj potom, čo podal žiadosť azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte
cudzincov v aktuálne platnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného
rozhodnutia však možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona
o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.



Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok
ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Smenice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo dňa 16.
decembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny
dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo
zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný
útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom
pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa §
90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek
tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké
konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o mezinárodní ochranu.

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je možné jedine takýmto spôsobom dosiahnuť to, že na jednej strane
bude zaistenému cudzincovi garantovaná maximálna možná ochrana jeho práv (úvaha správneho
orgánu ohľadne splnenia kritérií vyslovených Súdnym dvorom vo veci A. bude súdne preskúmateľná)
a že na druhej strane nebude poprený zmysel návratovej smernice v prípadoch účelovo podávaných
žiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany.

Najvyšší súd SR zároveň zdôrazňuje, že síce neprisvedčil námietkam navrhovateľa o nezákonnosti
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa v danom prípade, pretože navrhovateľ v priebehu konania o zaistení
nepožiadal o azyl, avšak pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány postupovali v súlade s vyššie
uvedenými závermi, t.j. aby rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne potom, čo zaistený
cudzinec podá žiadosť o udelnie medzinárodnej ochrany.

K námietke neexistencie reálneho predpokladu vyhostenia navrhovateľa v dobe vydania rozhodnutia o
zasitení Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité zdôrazniť, že povinnosťou správnych
orgánov posudzovať potencialitu vyhostenia cudzinca pri rozhodovaní o jeho zaistení sa podrobne
zaoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1 Sza/7/2012 zo dňa 06.11.2012. Dospel pritom k záveru,
že „v prípadoch, keď bude už v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé,
či pravdepodobné, že účel zaistenia nebude môcť byť realizovaný, nebude možné pozbavenie, či
obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavnym poriadkom, s mezinárodnými
záväzkami SR v oblasti ochrany základnych práv a ani s príslušnými ustanoveniami návratovej
smernice.“

Zároveň však najvyšší súd poukazuje na to, že zmyslom konania o zaistení cudzinca nie je konečné
posúdenie otázky, či má byť tomuto cudzincovi udelené správne resp. trestné vyhostenie alebo či má
byť vydaný na základe medzinárodnej zmluvy alebo či má cudzinec inak nútene vycestovať z územia
SR, ale len vytvorenie podmienok pre to, aby tento hlavný cieľ mohol byť realizovaný a nebol vopred
zmarený tým, že sa cudzinec bude ukrývať, či inak vyhýbať realizácii vyhostenia. Časový priestor pre
konanie o zaistenie cudzinca je veľmi obmedzený, správny orgán má preto povinnosť sa zaoberať v
konaní o azistení možnými prekážkami vyhostenia, keď sú mu tieto prekážky v dobe rozhodovania o
zaistení známe alebo keď pred rozhodnutím o zaistení vyšli najavo. V takom prípade je správny orgán
povinný možné prekážky vyhostenia pred rozhodnutím o zaistení cudzinca predbežne posúdiť a učiniť
si úsudok o tom, či je vyhostenie aspoň potenciálne možné.

Podľa názoru najvyššieho súdu navrhovateľ v priebehu konania neprodukoval žiadne tvrdenia, či
skutočnosti, ktoré by mal správny orgán pri rozhodovaní o zaistení doviesť k záveru, že je zrejmé, či
pravdepodobné, že účel zaistania navrhovateľa - vyhostenie na základe trestného rozkazu nebude môcť
byť realizovaný.

Je nutné dodať, že NS SR nezistil pochybenie správneho orgánu v tom, že pri rozhodovaní o zaistení
cudzinca sa nezaoberal otázkou, či je realizácia vyhostenia navrhovateľa pravdepodobná, vzhľadom k
žiadosti o azyl, pretože túto podal zjavne až po rozhodnutí o jeho zaistení.



Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa
vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri
posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z
uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym
záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok
podľa § 219 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že navrhovateľovi ako neúspešnému účastníkovi
konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.