Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/1/2013 z 28. 1. 2013
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2013, sp. zn. 1SZa/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7012201412.1
Najvyšší súd | 1SZa/1/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:7012201412.1 | 2013-01-28 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba0ac37b-25b4-4d62-8524-9629c8577f60
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7012201412.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1SZa/1/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201412
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7012201412.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: F. R. P., O., štátny príslušník Ruskej
federácie, t.č. umiestneného v J., V., XXX XX F., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o.,
Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru Úradu hraničnej a
cudzineckej polície Riaditeľstva hraničnej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice,
Trieda SNP 35, Košice, o preskúmanie rozhodnutia č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-064/2012 zo dňa
26.11.2012 o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č. k. 5Sp/27/2012-47 zo dňa 12. decembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/27/2012-47 zo dňa
12. decembra 2012  z r u š u j e  a vec mu  v r a c i a  na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. s.
PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-064/2012 zo dňa 26.11.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 4 zákona č.
404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte
cudzincov) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2011 (najviac do
25.12.2012) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že účastník konania bude
i naďalej  umiestnený v J.Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia námietky navrhovateľa proti rozhodnutiu
odporcu zhrnul  nasledovne:

1/ navrhovateľ považoval výrok rozhodnutia za neúplný a nezákonný   s poukazom na ustanovenie § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého možno podľa navrhovateľa lehotu zaistenia predĺžiť
z dvoch dôvodov, no vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý zo zákonom stanovených
dôvodov bola lehota zaistenia predĺžená. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola táto
lehota predĺžená kvôli predpokladu vydania náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi v lehote
asi jedného mesiaca, na základe informácie od konzula Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorý sa dňa
24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom. Odvtedy táto lehota uplynula už 24.11.2012

2/ namietal, že lehotou v trvaní jedného mesiaca od odovzdania žiadosti o vydanie náhradného
cestovného dokladu bolo odôvodnené už rozhodnutie o zaistení navrhovateľa  č. p. PPZ-HCP-PO6-
ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.2012. Zrejme existencia prekážky zabránila vydaniu dokladu v lehote
jedného mesiaca od odovzdania žiadosti konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie. Odporca vo svojom
rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia neodôvodnil, prečo nebolo možné v tejto lehote vydať náhradný
cestovný doklad. Podľa jeho názoru odporca nemôže odôvodniť predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou,



pre ktorú vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Odporca by potom mohol vydávať rozhodnutia o
predĺžení lehoty zaistenia o jeden mesiac do maximálne zákonom stanovenej lehoty  (18 mesiacov)
od odovzdania žiadosti. Od podania žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi
dňa 24.10.2012 príslušné orgány nerealizovali žiaden úkon za účelom realizácie administratívneho
vyhostenia navrhovateľa, iba dňa 19.11.2012 bola pre ÚPZC F. odoslaná aktuálna informácia vo veci
vystavenia náhradného cestovného dokladu

3/ namietal, že  rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo doručované iba navrhovateľovi a nikdy
nebolo doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto  sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným,
v tejto súvislosti  poukázal na ustanovenie  § 88 ods. 4 posledná veta zákona o pobyte cudzincov,
v zmysle ktorej lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho
príslušníka tretej krajiny.  V spojitosti s ustanovením § 52 ods. 2, § 51 ods. 1 a § 25 ods. 5 zákona č.
71/1967 Zb. Správneho poriadku

4/ namietal, že zaistením navrhovateľa došlo k porušeniu  článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s
poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol,
že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce k
vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť
č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005),  či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti
Švajčiarsku, sťažnosť  č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998)

5/ namietal, že rozhodnutie odporcu nie je riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku

6/ s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru  žiadal súd o nariadenie prepustenia z ÚPZC F.

Krajský súd poukázal na to, že rozhodnutiu o predĺžení zaistenia predchádzalo rozhodnutie odporcu
zo dňa 31.10.2012 č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 o zaistení, ktoré Krajský súd v Košiciach
rozsudkom zo dňa 20.11.2012 č. k. 3Sp/25/2012-41 potvrdil.

Krajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca  v prejednávanej
veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav  a vysporiadal  sa so všetkými skutočnosťami,
uvádzanými navrhovateľom, v súlade s § 32 ods. 1 zákona  č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel
k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

K námietke navrhovateľa, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý z dvoch zákonom
stanovených dôvodov v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola lehota zaistenia predĺžená
a že za účelom realizácie administratívneho vyhostenia od 24.10.2011 odporca vykonal iba jeden úkon
dňa 19.11.2012 v súvislosti s vybavovaním náhradného cestovného dokladu, krajský súd uviedol, že
táto námietka nie je dôvodná.

Uviedol, že lehota zaistenia bola predĺžená v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona  o pobyte cudzincov,
teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Neopodstatnenou je preto odvolacia námietka, že dôvody predĺženia
zaistenia, prípadne jeden z týchto dôvodov, by mal byť uvedený vo výroku rozhodnutia. Krajský súd
uviedol, že napriek tomu sa odporca  v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal dôvodmi predĺženia
lehoty zaistenia. Uviedol,  že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného
cestovného dokladu, mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu i vydanie náhradného
cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo v zmysle
zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia.

Krajský súd konštatoval, že odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal tiež úkonmi
smerujúcimi k vydaniu náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi,  a to aj vzhľadom na záväzné
pokyny uvedené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.10.2012 č. k. 2Sp/24/2012-25.



Vykonanie týchto úkonov potvrdil na pojednávaní krajského súdu dňa 12.12.2012 splnomocnený
zástupca odporcu a boli preukázané tiež obsahom listinných dôkazov, ktoré sa nachádzajú v
administratívnom spise odporcu. Ďalšie relevantné úkony boli vykonané dňa 23.11.2012 a 26.11.2012,
kedy bol do zápisnice vypočutý navrhovateľ a následne i po vydaní napadnutého rozhodnutia odporca
vykonal ďalšie úkony dňa 01.12.2012 a 10.12.2012. Z informácie od ÚPZC Medveďov zo dňa
26.11.2012, citovanej v rozhodnutí odporcu, nachádzajúcej sa v jeho administratívnom spise vyplýva,
že dňa 24.10.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva Ruskej federácie konzulárnu návštevu na vykonanie
pohovoru s navrhovateľom. Ďalej ÚPZC Medveďov uviedol,  že do tohto termínu, t.j. 26.11.2012,
útvar neobdržal náhradný cestovný doklad, nakoľko ešte prebieha previerka totožnosti navrhovateľa
v domovskej krajine príslušnými autoritami Ruskej federácie. Za predpokladaný termín vystavenia
náhradného cestovného dokladu uviedol lehotu „cca do jedného mesiaca“, teda od dátumu vystavenia
tohto faxového podania dňa 26.11.2012, ktoré obdržal odporca v deň svojho rozhodnutia. Navyše
ohľadom potrebnej lehoty na vystavenie náhradného cestovného dokladu bola pôvodne v septembri
2012 uvedená lehota 12 týždňov, ako to vyplýva z administratívneho spisu odporcu, aj z rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/24/2012 zo dňa 17. októbra 2012

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky  navrhovateľa za
nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil
v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu v
napadnutom rozhodnutí. Krajský súd zdôraznil, že odporca postupoval správne aj pri stanovení lehoty
zaistenia v súlade so zákonom na čas nevyhnutne potrebný, od 26.11.2012 do 25.12.2012, v rámci
šesťmesačnej lehoty zaistenia, stanovenej v ustanovení § 88 ods. 4 prvá veta, zákona o pobyte
cudzincov.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil.

II.

Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Navrhovateľ podal proti uvedenému rozsudku včas odvolanie z dôvodov podľa  § 205 ods. 2 písm. c),
d) a f) O.s.p. , teda z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam  a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Podľa navrhovateľa z rozsudku Krajského súdu v Košiciach nie je možné zistiť, prečo súd rozhodol tak
ako rozhodol.

Námietky týkajúce sa výroku  rozhodnutia

Navrhovateľ poukázal na to, že lehota zaistenia navrhovateľa bola predĺžená s poukazom na § 88 ods.
4 zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty
zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať,  že napriek vykonaným úkonom potrebným
na výkon jeho administratívneho vyhostenia  sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne
nespolupracuje alebo z dôvodu,   že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
podľa prvej vety;   to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota
zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Navrhovateľ bol rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.2012 podľa § 88
ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov zaistený na čas nevyhnutne potrebný - od 31.10.2012 do
26.11.2012.



Po márnom uplynutí tejto lehoty bolo možné zaistenia navrhovateľa predĺžiť s poukazom na § 88 ods. 4
zákona druhá veta zákona o pobyte cudzincov, teda najviac   o 12 mesiacov, ak možno predpokladať,
že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca sa tento
výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský
úrad nevydal náhradný cestovný doklad.

Konštrukcia súdu obsiahnutá v 2. odseku na 7. strane napadnutého rozsudku  o tom, že v danom prípade
šlo iba o predĺženie lehoty zaistenia v rámci lehoty podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov
(teda v rámci základnej 6 mesačnej lehoty zaistenia), ktorou zdôvodňuje, že vo výroku rozhodnutia o
predĺžení lehoty zaistenia nemusí byť špecifikované, pre ktorý zo zákonom upravených dôvodov sa táto
lehota zaistenia predlžuje, je podľa navrhovateľa  nezrozumiteľná.

Navrhovateľ bol zaistený v súlade s § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne
potrebný, pričom je právne irelevantné o akú lehotu šlo. Lehotu jeho zaistenia bolo možné predĺžiť iba
podľa § 88 ods. 4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov. Zákon nepripúšťa predlžovanie lehoty zaistenia
v rámci lehoty 6 mesiacov podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincova, ale iba podľa § 88
ods. 4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov, pričom špecifikuje, že lehotu možno predĺžiť najviac o 12
mesiacov a len   z konkrétnych dôvodov.

Navrhovateľ namietal, že lehotu zaistenia možno predĺžiť z dvoch samostatných dôvodov, prípadne z
oboch týchto dôvodov. Vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je dôvod predĺženia lehoty zaistenia
špecifikovaný.

Výrok rozhodnutia je podľa navrhovateľa neúplný.

Námietka týkajúca sa  lehoty zaistenia navrhovateľa.

V zmysle odôvodnenia rozhodnutia odporcu bola lehota zaistenia navrhovateľa predĺžená, nakoľko
vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľa sa predpokladá   v lehote cca 1 mesiaca.

Táto informácia bola príslušným orgánom poskytnutá konzulom Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorý
sa dňa 24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom a ktorému bola súčasne odovzdaná žiadosť o
vydanie náhradného cestovného dokladu.

Lehota 1 mesiaca od 24.10.2012, kedy bola odovzdaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného
dokladu, uplynula už 24.11.2012.

Potrebou uvedenej lehoty v trvaní 1 mesiaca od odovzdania žiadosti o vydanie náhradného
cestovného dokladu bolo odôvodnené už rozhodnutie o zaistení navrhovateľa  č. p.: PPZ-HCP-P06-
ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.2012. Odporca už raz pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa
odôvodnil tým, že na vybavenie   náhradného cestovného dokladu je potrebná lehota 1 mesiaca, počas
ktorej bol navrhovateľ pozbavený svojej osobnej slobody. Táto lehota uplynula márne. Odporca nemôže
podľa navrhovateľa pre potrebu tej istej lehoty, ktorá už raz uplynula márne, odôvodňovať aj predĺženie
lehoty zaistenia navrhovateľa.

Podľa navrhovateľa je zrejmé, že vo veci vydania náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa
existuje prekážka, ktorá zabránila tomu, aby bol navrhovateľovi doklad vydaný v lehote 1 mesiaca
od odovzdania žiadosti konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie. Odporca vo svojom rozhodnutí
o predĺžení lehoty zaistenia nijakým spôsobom nezdôvodňuje, prečo nebolo možné vydať náhradný
cestovný doklad navrhovateľovi v lehote, na ktorú bol zaistený - pozbavený svojej osobnej slobody - v
zmysle rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-P06-ZVC-28-037/2012  zo dňa 31.10.2012.

Odporca nemôže odôvodniť predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou, pre ktorú vydal rozhodnutie o
zaistení navrhovateľa.



Navrhovateľ poukazoval na to, že krajský súd k jeho námietkam uvádza, že lehota jedného mesiaca
potrebného na vydanie náhradného cestovného dokladu plynie  od 26.11.2012, pričom poukazuje na
faxové podanie nachádzajúce sa v spise odporcu a nie  už od 24.10.2012, kedy bola odovzdaná žiadosť
o vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi.

V rozhodnutí odporcu o predĺžení lehoty zaistenia nie je špecifikované, že lehota 1 mesiaca potrebného
na vydanie náhradného cestovného dokladu plynie práve odo dňa 26.11.2012. Odporca síce poukazuje
na odpoveď zo dňa 26.11.2012, ale na tento dokument už nepoukazuje v chronologickom postupe pri
konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa.

Navrhovateľ poukazuje na to, že odporca len opakovane konštatuje, že predpokladaný termín vydania
dokladu je v lehote 1 mesiaca, podobne ako to uvádza aj v rozhodnutí   o zaistení.

V tejto súvislosti navrhovateľ zdôrazňuje, že v rozhodnutí o druhom predĺžení lehoty zaistenia
navrhovateľa č. s: PPZ-HCP-P06-ZVC-28-080/2012 už odporca konštatuje,   že predpokladaný termín
vydania náhradného cestovného dokladu je dva mesiace, t. j. spolu už takmer 4 mesiace od pozbavenia
osobnej slobody navrhovateľa v zaistení.

Krajský súd pritom vo vzťahu k otázke lehoty zaistenia ďalej v 3. odseku  na 7. strane rozhodnutia
konštatuje, že v prípade navrhovateľa bola v septembri 2012 lehota potrebná na vystavenie náhradného
cestovného dokladu uvedená na 12 týždňov. Avšak aj táto lehota plynúca od septembra uplynula na
konci novembra 2012. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je podľa navrhovateľa tak nezrozumiteľné.

Navyše odporca od vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012
zo dňa 31.10.2012 podľa navrhovateľa neuskutočnil vo veci žiaden úkon. Dňa 19.11.2012 iba
bola Oddeleniu cudzineckej polície J. odoslaná aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného
cestovného dokladu.

Odo dňa 24.10.2012 (t. j. od podania žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi)
nerealizovali príslušné orgány žiaden úkon za účelom realizácie administratívneho vyhostenia
navrhovateľa.

Navrhovateľ vyčíta krajskému súdu, že tento poukazuje na viacero úkonov, ktoré mal odporca v prípade
navrhovateľa realizovať pred vydaním rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Rovnako poukazuje
na činnosť IOM. Tieto úkony však odporca v rozhodnutí nijakým spôsobom nespomína. Ich označenie
v spise, či na pojednávaní na súde nie je pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia relevantné. Podľa
navrhovateľa nie je úlohou súdu dopĺňať, či nahrádzať odôvodnenie rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ
poukazuje na to, že nahrádzanie odôvodnenia rozhodnutia odporcu je neprípustné.

Námietka k začiatku  plynutia lehoty zaistenia.

Z výroku rozhodnutia vyplýva, že lehota zaistenia navrhovateľovi bola predĺžená    o 30 dní odo dňa
26.11.2012. V zmysle § 88 ods. 4 posledná veta zákona o pobyte cudzincov lehota zaistenia začína
plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok") rozhodnutie
je vykonateľné, ak sa proti nemu nemožno odvolať, alebo   ak odvolanie nemá odkladný účinok.

Moment vykonateľnosti rozhodnutia je podmienený vznikom účinnosti vydaného rozhodnutia.
Rozhodnutie o zaistení sa stáva účinným a vykonateľným v okamihu jeho oznámenia účastníkovi
konania.

Podľa § 51 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
písomného vyhotovenia rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak.  Deň doručenia je dňom oznámenia.



Podľa § 25 ods. 5 Správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu   s plnomocenstvom na celé
konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomuto zástupcovi.

V danom prípade bolo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia doručované iba navrhovateľovi. Jeho
právnemu zástupcovi bolo doručené až 5.12.2012 (teda až po podaní opravného prostriedku).

Vzhľadom na uvedené sa rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia stalo vykonateľným až 5.12.2012.

Navrhovateľ tak bol odo dňa 26.11.2012 do 5.12.2012 pozbavený osobnej slobody bez existencie
vykonateľného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.

Rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa je vo vzťahu k okamihu pozbavenia jeho osobnej
slobody nezákonným.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že bol rozhodnutím a postupom odporcu ukrátený na svojich právach.

Krajskému súdu vyčíta, že sa touto námietkou navrhovateľa nevysporiadal.

Námietka  efektívnosti  a účelnosti  zaistenia.

Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, či je pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné.
Odporca síce odôvodňuje efektívnosť a účelnosť predpokladom,  že náhradný cestovný doklad bude
navrhovateľovi vydaný v lehote cca 1 mesiaca, ako je však zrejmé, v lehote 1 mesiaca od odovzdania
žiadosti o jeho vydanie konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie (t. j. od 24.10.2012) už uplynul viac
ako mesiac a doklad navrhovateľovi vydaný nebol.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na
základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej
slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu  na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie
konanie o vypovedaní alebo vydaní.  V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené
súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody
navrhovateľa.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie
slobody bolo porušením článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu
sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (pozri napr. Singh proti Českej republike, sťažnosť č.
60538/00, rozsudok z 25. januára 2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (pozri napr. Ali
proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94,   rozsudok z 5.  augusta 1998).

Napadnuté rozhodnutie tak vzhľadom na vyššie uvedené nemožno považovať podľa navrhovateľa za
riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. : 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať
predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal
s návrhmi na vykonanie dôkazov   zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným
dôkazom.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto atribúty nespĺňa.

Krajský súd sa s uvedenou námietkou podľa navrhovateľa  nevysporiadal.



Navrhovateľ napokon uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení sú príslušné orgány povinné prihliadať
na tzv. „návratovú smernicu" (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych
príslušníkoch tretích krajín). Túto mala Slovenská republika transponovať do 24. decembra 2010. V
zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora sú po lehote na transpozíciu priamo účinné ustanovenia
smernice, ktoré neboli transponované vôbec, alebo boli transponované neskoro, nesprávne alebo
neúplné a obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť pre orgány členského štátu. Smernica bola
transponovaná nesprávne a neúplné.

Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o
návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie   o administratívnom vyhostení, uložený trest
vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného
zákona. Uvedený článok sa vzťahuje   na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15
smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie
procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj
odporca.

Z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa či bránenie
procesu návratu.

V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o
ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä
v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave
návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,
pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.

Ustanovenie smernice pritom nerozlišuje rôzne typy zaistenia tak, ako to vyplýva  zo zákona o pobyte
cudzincov, ale dopadá na prípady zaistenia všeobecne bez obmedzení. Návratová smernica počíta
s tým, že uvedený „test" je nutné vykonať v každom prípade, teda u každého cudzinca, u ktorého
správny orgán zvažuje, či sú dôvody pre jeho zaistenie  a to už z akéhokoľvek dôvodu vymedzeného v
podrobnostiach národným právnym predpisom toho ktorého členského štátu.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn.: l
SZa/7/2012 zo dňa 6.11.2012, v ktorom súd upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o
pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho
obsahu do vnútroštátnych právnych noriem.

Námietka týkajúca sa žiadosti navrhovateľa prepustenia zo zaistenia

Súčasne s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru navrhovateľ žiadal, aby súd nariadil  jeho  prepustenie
z J.

V zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Tým, že Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie odporcu, ktorým bola predĺžená lehota zaistenia
navrhovateľa napriek tomu, že nie je zrejmé, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov odporca takto
postupoval, že bol navrhovateľ v čase od 26.11.2012 do   5.12.2012   pozbavený  bez   existencie
vykonateľného   rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, nemá právnu istotu v tom, ako s ním príslušné
orgány budú zaobchádzať a odporca neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa, jeho
potencionálnu vyhostiteľnosť   z územia Slovenskej republiky a neaplikoval v jeho prípade návratovú
smernicu, bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach.



Vzhľadom na to, že rozhodnutie odporcu vychádza z nedostatočne zisteného     skutkového stavu a
je nepreskúmateľné  pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov navrhovateľ sa domáhal, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu  v Košiciach sp. zn. 5Sp/27/2012 zo dňa
12.12.2012 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu o predĺžení zaistenia navrhovateľa navrhol zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

III.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-064/2012 zo dňa 26.11.2012   podľa § 88 ods. 4
zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení  niektorých zákonov (ďalej len zákon
o pobyte cudzincov) predĺžil lehotu zaistenia  navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2011 (najviac
do 25.12.2012) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že účastník konania
bude i naďalej umiestnený v  J.V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že trestným rozkazom Okresného
súdu  v Humennom OT/46/2012 zo dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa,
ktorým bol navrhovateľ odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa  § 348 ods. 1
písm. c/ Tr. zákona, navrhovateľovi nebol uložený trest vyhostenia z územia SR a preto správny orgán
vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa dňa 24.09.2012 pod č. s. PPZ-HCP-PO6-
KP-28-009/2012 v zmysle § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný
útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za
úmyselný trestný čin a nebol  mu uložený trest vyhostenia.

Odporca uviedol, že dňa 24.09.2012 bol navrhovateľ rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ
Košice (ďalej len „správny orgán“) č. s. PPZ-HCP-PO6-KP-28-013/2012 zaistený podľa § 88 ods. 4
zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona
o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo  na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach  č. k. 2Sp/24/2012-25 zo dňa 17.10.2012 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu
na ďalšie konanie právoplatne dňa 31.10.2012. Tohto dňa bol navrhovateľ zo zaistenia  prepustený.
Po kontrole hliadkou, pri ktorej nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol
navrhovateľ dňa 31.10.2012 zaistený na základe rozhodnutia odporcu o zaistení č. s. PPZ-HCP-PO6-
ZVC-28-037/2012, ktoré Krajský súd v Košiciach na základe odvolania navrhovateľa dňa 20.11.2012
potvrdil na pojednávaní, no písomné vyhotovenie rozsudku súdu nebolo správnemu orgánu doručené
v čase vydania tohto rozhodnutia.

S odkazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vo svojom rozhodnutí
podrobne rozpísal viaceré konania vo vzťahu k navrhovateľovi, a to od roku 2009, kedy pod menom X.
L., O., bol rozhodnutím správneho orgánu  č. p. UHCP-5-11/RHCP-PO-CP-KE-ZVC/2009 právoplatne
dňom 16.03.2009 administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR do
01.03.2014, pričom dňa 01.03.2009 bol zaistený v ÚPZC F. a dňa 22.04.2009 odovzdaný do Nemecka
ako žiadateľ o azyl pod menom X. U., nar. XX.XX.XXXX.

Ďalej odporca uviedol, že dňa 24.02.2011 bol navrhovateľ pod menom F. R. P., O., rozsudkom Okresného
súdu Trebišov sp. zn. OT/16/2011 zo dňa 24.02.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a bol mu uložený trest vyhostenia v trvaní 5
rokov. Následne bol odsúdený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu  v Humennom sp. zn.
OT/46/2012 zo dňa 25.05.2012 k trestu odňatia slobody na 4 mesiace,  bez uloženia trestu vyhostenia
z územia SR.

Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom  v zmysle článku
5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým  sa ustanovuje Kódex
schengenských hraníc. Tým považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia
policajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona  o pobyte cudzincov.



Odporca v dňoch 15.11.2012 a 23.11.2012 požiadal ÚPZC Medveďov o informáciu ohľadom vydania
náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvom Ruskej federácie  v Bratislave. V zmysle odpovede
zo dňa 26.11.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva Ruskej federácie pohovor s navrhovateľom dňa
24.10.2012 ÚPZC Medveďov, ďalej uviedol v tejto informácii zo dňa 26.11.2012, že predpokladaný
termín vystavenia náhradného cestovného dokladu je cca do jedného mesiaca. Tým odporca mal za to,
že predĺženie zaistenia navrhovateľa je účelné a odôvodnené.

Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol tiež chronologický postup ÚPZC F. v konaní o administratívnom
vyhostení navrhovateľa, ktorý odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného
dokladu, ako je to podrobne rozvedené  v napadnutom rozhodnutí. Dňa 10.10.2012 prostredníctvom NÚ
Interpol Bratislava došla správa od IP Moskva, že v apríli 2012 bol navrhovateľ preverovaný Interpolom
Budapešť   a jedná sa o osobu v minulosti odsúdenú za viaceré trestné činy. Dňa 16.10.2012  sa
navrhovateľ zaregistroval u pracovníka IOM do programu Dobrovoľný návrat, s ktorým dňa 22.10.2012
bol daný súhlas Úradu hraničnej a cudzineckej polície PPZ. O vystavenie náhradného cestovného
dokladu požiadal ÚPZC Medveďov Veľvyslanectvo RF dňa 24.10.2012. Dňa 19.11.2012 bola zaslaná
ÚPZC F. aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Odpoveď na dotazy
správneho orgánu ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu z 15.11. a 23.11.2012 došla
odporcovi dňa 26.11.2012, teda v deň vydania napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ pri pohovore dňa
26.11.2012 do zápisnice uviedol, že v Českej republike má priateľku, žil tam v roku 2004  až 2006, no
zároveň tvrdil, že má syna narodeného v marci 1986, čo odporca vyhodnotil ako  opakované úmyselné
zavádzanie zo strany navrhovateľa.

Odporca uviedol, že na základe uvedených skutočností mal za preukázané, že navrhovateľ sa
opakovane zdržiava na území SR neoprávnene napriek tomu, že mu bolo dňa 1.3.2009 prvýkrát vydané
rozhodnutie o administratívnom vyhostení a bol mu určený zákaz vstupu do 1.3.2014 a neskôr aj
súdom uložený trest vyhostenia z územia SR na dobu 5 rokov do 24.2.2016, čo už bolo dvakrát súdom
kvalifikované ako marenie výkonu úradného rozhodnutia.

Neustále mení svoju identitu, miesto bydliska, ako aj štátnu príslušnosť a odporca sa na základe správnej
úvahy domnieva, že navrhovateľ v prípade, že by nebol zaistený na účel výkonu administratívneho
vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte,  domnieva, že navrhovateľ ujde alebo sa bude
skrývať, nakoľko mení svoju totožnosť, nemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac
ako 3 roky, čo je možné definovať ako riziko úteku. Jednoznačne identifikovať navrhovateľa bude môcť
správny orgán až na podklade jeho identity a vydaní náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským
úradom Ruskej federácie v Bratislave. Z tohto dôvodu rozhodol o predĺžení zaistenia a umiestnení
navrhovateľa v ÚPZC v F. na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/ a
písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Dĺžku zaistenia odporca odôvodnil poukazom na stretnutie konzula
Ruskej federácie  s navrhovateľom za účelom vydania náhradného cestovného dokladu a poukázal
na informáciu ÚPZC Medveďov, že u štátnych príslušníkov Ruskej federatívnej republiky s potvrdenou
totožnosťou sa predpokladá vystavenie náhradného cestovného dokladu v lehote asi 4 týždňov.
Navrhovateľ sa vyhýba administratívnemu vyhosteniu, nerešpektuje zákaz vstupu na územie SR, kde
nemá žiadnych príbuzných a opakovane marí výkon úradného rozhodnutia. Zaistenie navrhovateľa na
výkon jeho administratívneho vyhostenia označil odporca v súlade so zásadou proporcionality a v súlade
s článkom 8 ods. 1 a článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal
tiež na ustanovenie  § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého ani požiadanie štátneho
príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného
štátneho príslušníka tretej krajiny. Odporca preto predĺžil lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný
do 25.12.2012 s tým, že začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. V závere svojho
rozhodnutia odporca citoval tiež zákonné znenie § 90 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle
ktorého je zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prepustený zo zariadenia, povinný vycestovať
z územia SR v lehote do 30 dní od prepustenia, ak nie   je oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného
dôvodu.



Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, ktorým sa domáhal zrušenia
rozhodnutia odporcu o predĺžení lehoty zaistenia a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie.
Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených  v § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O. s.
p., teda že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň žiadal nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC F..

IV.

Právny názor Najvyššieho súdu SR

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije  sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského
súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja
ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených
v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Konanie v správnom súdnictve je totiž ovládané
dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a  v
rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky  má súd napadnuté
rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o
porušení zákona (procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy  vyplýva z ust. § 250l ods. 2
O.s.p.) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho
orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd
viazaný.

Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne  uviedol, v čom
vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ namietal

- neúplnosť a nezákonnosť výroku rozhodnutia o predĺžení zaistenia   s poukazom na ustanovenie § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov

- nezákonnosť rozhodnutia spočívajúcu v nemožnosti odôvodniť  predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou,
pre ktorú už vydal odporca rozhodnutie o zaistení navrhovateľa



- neúčinnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia o predĺžení doby zaistenia  s poukazom na to, že začatie
plynutia lehoty zaistenia v zmysle  § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, začína plynúť dňom
vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom poukázal na pochybenie
odporcu, ktorý rozhodnutie o predĺžení lehoty doručil iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené
Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným

- porušenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol,  že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5
ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou
starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005), či z
dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok
z 05.08.1998)

- neodôvodnením rozhodnutia odporcu v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku.

V zmysle článok 5 ods. 4 Dohovoru navrhovateľ žiadal krajský súd o nariadenie prepustenia
navrhovateľa z ÚPZC F..

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že súd zaujal stanovisko len k námietke navrhovateľa, že vo
výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý z dvoch zákonom stanovených dôvodov v zmysle
§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola lehota zaistenia predĺžená a že za účelom realizácie
administratívneho vyhostenia od 24.10.2011 odporca vykonal iba jeden úkon dňa 19.11.2012 v súvislosti
s vybavovaním náhradného cestovného dokladu, keď uviedol, že táto námietka nie je dôvodná.

Uviedol, že lehota zaistenia bola predĺžená v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov,
teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Neopodstatnenou je podľa krajského súdu preto odvolacia námietka,
že dôvody predĺženia zaistenia, prípadne jeden   z týchto dôvodov, by mal byť uvedený vo výroku
rozhodnutia. Krajský súd uviedol, že napriek tomu sa odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal
dôvodmi predĺženia lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník, potrebný k
vystaveniu náhradného cestovného dokladu, mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu  i
vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom
IOM, čo v zmysle zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že odvolacie námietky navrhovateľa považoval  za
nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že odporca
postupoval správne aj pri stanovení lehoty zaistenia, v súlade so zákonom, na čas nevyhnutne potrebný,
od 26.11.2012 do 25.12.2012, v rámci šesťmesačnej lehoty zaistenia, stanovenej v ustanovení § 88 ods.
4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval jednak  skutkové zistenia
správneho orgánu za správne vrátane záveru odporcu o tom, že boli splnené podmienky pre predĺženie
doby zaistenia, pričom z rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa ďalšími, podľa odvolacieho súdu
podstatnými námietkami nezaoberal nie je zrejmé, ako k takémuto záveru dospel.

Záver krajského súdu o zákonnosti rozhodnutia odporcu sa javí ako predčasný vzhľadom k tomu, že
sa nevysporiadal s námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa nemožnosti   odôvodniť predĺženie lehoty
zaistenia okolnosťou, pre ktorú už vydal odporca rozhodnutie o zaistení navrhovateľa

- otázkou začatia plynutia lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4, s poukazom na pochybenie odporcu,
ktorý rozhodnutie o predĺžení lehoty doručil iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené Advokátskej
kancelárii Škamla, s.r.o. a preto sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným.

- porušením článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s poukazom na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5
ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu,  že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou



starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005), či z
dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok
z 05.08.1998).

vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutie odporcu nie je riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4
Správneho poriadku. Na tieto podľa odvolacieho súdu podstatné námietky nedal krajský súd žiadnu
odpoveď a nezaoberal sa ani žiadosťou navrhovateľa, ktorý s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru
žiadal krajský súd o nariadenie jeho prepustenia ÚPZC F.. K takejto žiadosti nezaujal krajský súd žiadne
stanovisko.

Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa, pričom  nie je z
jeho odôvodnenia zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako  dospel k záveru
o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, preto  je rozhodnutie krajského súdu
nielenže nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu rozsudku krajského súdu nepreskúmateľné.

Uvedený záver totiž nevypovedá nič o správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení
dostatočnosti skutkových podkladov, najmä s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré
podľa názoru odvolacieho súdu zostali zo strany krajského súdu nepovšimnuté.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a
nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal odporca. Z ustanovenia
§ 250i ods. 1 O.s.p. síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované dôkazy, z rozhodnutia súdu
však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania na vykonanie dôkazov vysporiadal
a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval za potrebné.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzovaný v
skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani
ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové, či
procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie,
nahradenie či doplnenie, resp zváži, či tak učiní sám.

Týmto požiadavkám však postup krajského súdu v predmetnej veci  nezodpovedá.

V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného prostriedku, a pri dodržaní
tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu,
či uvedené námietky sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu
namietanú nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 378/08-55 zo
dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol,  že v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom  na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu  je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom,
a to na namietané zistenie skutkového stavu odporcom a z toho plynúce nesprávne právne posúdenie,
na viac nie je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto



postupom súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia
rozsudku krajského súdu.

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 212 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje
zmena, a naopak.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku
nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených námietkach  pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení  § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s tým, že úlohou krajského súdu v
ďalšom konaní bude sa týmito námietkami podrobne zaoberať.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude podrobne sa zaoberať námietkami navrhovateľa
uplatnenými v opravnom prostriedku, osobitne námietkou odporcu týkajúcou tvrdenej nemožnosti
rozhodnúť o predĺžení zaistenia z dôvodu, pre ktorý bol už navrhovateľ zaistený.

Rovnako bude potrebné zaujať stanovisko k námietke týkajúcej sa začatia plynutia lehoty zaistenia v
zmysle  § 88 ods. 4 posledná veta, zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej lehota zaistenia začína
plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom bude
potrebné osobitne zaujať stanovisko k tvrdeniu navrhovateľa, ktorý spochybňuje postup odporcu, keď
tento namieta, že rozhodnutie  o predĺžení lehoty odporca doručil  iba navrhovateľovi a nikdy nebolo
doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o., a preto sa podľa navrhovateľa nikdy nestalo účinným a
vykonateľným. K námietke navrhovateľa, že bol odo dňa 26.11.2012 do 5.12.2012   pozbavený osobnej
slobody bez existencie vykonateľného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia krajský súd nezaujal
žiadne stanovisko a bez odpovede na túto námietku je záver krajského súdu o zákonnosti rozhodnutia
odporcu nielen predčasný, ale predovšetkým  nepreskúmateľný.

Potrebné bude zaujať aj stanovisko k navrhovateľovmu tvrdeniu, že predĺžením zaistenia došlo k
porušeniu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie  slobody bolo porušením čl. 5
ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce  k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou
starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005), či z
dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok
z 05.08.1998).

Napokon bude potrebné zaujať stanovisko aj k námietke navrhovateľa,  že rozhodnutie odporcu nie je
riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku.

Pri opätovnom prieskume rozhodnutia odporcu o predĺžení lehoty zaistenia  navrhovateľa v zmysle
námietok uplatnených navrhovateľom v opravnom prostriedku bude potrebné vychádzať aj z výsledku
rozhodovania krajského súdu (vo veci prieskumu rozhodnutia, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo,
a to rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31. októbra 2012, ktorým bol
navrhovateľ v zmysle  § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincova zaistený za účelom výkonu
administratívneho vyhostenia do 26. novembra 2012), ktorého rozsudok, ktorým potvrdil rozhodnutie o



zaistení navrhovateľa bolo uznesením NS SR  zo dňa 14.1.2013 pod sp. zn. 10 Sza/1/2013 zrušené a
vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Výsledok súdneho konania, v ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia o zaistení navrhovateľa
má nepochybne význam pri posúdení zákonnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty  zaistenia.

Podľa ustanovenia § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. O trovách tohto
odvolacieho konania teda v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p.
rozhodne v novom konaní súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné