Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžso/3/2013 z 8. 4. 2013
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. apríla 2013, sp. zn. 4Sžso/3/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1011200599.1
Najvyšší súd | 4Sžso/3/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:1011200599.1 | 2013-04-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 11 ods. 1 zákona č. 987/2009 Z. z., § 11 ods. 2 zákona č. 987/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3eef56c3-499d-4b9b-a8c8-bd7f1dfca9e1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011200599.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžso/3/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200599
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ida Hanzelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1011200599.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a
členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci žalobcu: N. K., K., zast.
advokátom JUDr. Robert Šimko, Vrútocká 12, Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie
Bratislava, Ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
12653 - 2/2011 - BA zo dňa 07.02.2011, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k. 1S/63/2011 - 49 z 11.10.2012 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/63/2011 - 49 zo dňa
11. októbra 2012  p o t v r d z u j e .

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 67,88 Eur do 30 dní
odo dňa doručenia tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu JUDr. Roberta Šimka.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rozsudkom krajského súdu bolo z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP zrušené rozhodnutie
žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie príslušnej pobočky, ktorými bolo právoplatne rozhodnuté, že
žalobca podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 61 Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

Krajský súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovanej a po ústnom pojednávaní
vo veci  dospel k nasledovnému záveru: „Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca
požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočka Bratislava o dávku v nezamestnanosti predložením rozhodnutia
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. k. 039914/10/OISS/RR zo dňa 03.08.2010, v
zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 03.08.2010. K tejto veci
Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, dňom 09.12.2010, vydala rozhodnutie č.: 400-16149/2010, v
zmysle ktorého žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a čl. 61 základného nariadenia je
mimo nároku na dávku v nezamestnanosti. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie, pričom namietal, že v posudzovanom období bol poistený v nezamestnanosti na území
Veľkej Británie a žiadal túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Ďalej v
odvolaní uviedol, že do Veľkej Británie odišiel z dôvodu, že si na Slovensku nenašiel prácu. Zamestnanie
vo Veľkej Británii vnímal ako dočasné, nebudoval si tam žiadne väzby. Odvolanie žalobcu Sociálna
poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č.: 12653-2/2011-BA zo dňa 07.02.2011 zamietla a potvrdila napadnuté
prvostupňové rozhodnutie.



V zmysle ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti,
ak v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej 3 roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 104 ods. 7 OSP zákona č. 461/2003 Z.z. rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia
v nezamestnanosti.

Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v platnom znení (ďalej
len Základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého

právne predpisy podmieňujú rozhodnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na
dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom
rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa
právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov,
ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb
poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia
a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

V zmysle čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a)
sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade
s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete
odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá
má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu), poberá dávky v súlade s právnymi
predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy, počas jej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje
inštitúcia miesta bydliska.

Žalobca bol pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie legálne zamestnaný v členskom
štáte EÚ (Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska), kde bol riadne poistený v
nezamestnanosti a to od 01.05.2004 do 01.08.2010, čo vyplýva z formuláru Ú1. Bezprostredne pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosahoval dobu poistenia v nezamestnanosti v
zmysle platnej slovenskej legislatívy. Preto by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú na území Anglicka do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1
základného nariadenia, ale len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území
SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový
stav, ktorý nie je medzi účastníkmi sporný, ale správnymi orgánmi bol vyhodnotený nesprávny právny
záver. Žalobca pracoval na území Veľkej Británie od 01.05.2004 do 01.08.2010 a bol poistený v
nezamestnanosti. Od 03.08.2010 bol po návrate na územie SR zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie a následne požiadal o dávku v nezamestnanosti. Žalobca preukazoval splnenie podmienok
pre nárok na dávku a to dobou poistenia v inom členskom štáte a zachovaním si bydliska na území SR
a centra záujmov na území SR. Správne orgány vyhodnotili na základe dostupných informácií situáciu
tak, že žalobca nepreukázal zachovanie väzieb na území SR, zachovanie bydliska a tiež, že nebol
bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti
podľa slovenských právnych predpisov, preto nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané
vo Veľkej Británii zohľadniť na účely vzniku nároku na dávky v nezamestnanosti. Súd sa stotožňuje



s právnou argumentáciou žalobcu, ktorý uviedol, že Veľká Británia nie je štátom so susedstvom so
Slovenskou republikou, a preto frekvencia návratov na Slovensko raz štvrťročne je postačujúca na
preukázanie vzťahu žalobcu k Slovensku a za zachovanie bydliska. Takisto súd súhlasí s argumentáciou
žalobcu, že keď dal vo Veľkej Británii výpoveď zo zamestnania a prišiel na Slovensko, aj to svedčí o
tom, že sa na Slovensko chcel vrátiť.

Rozhodnutie žalovaného založené na ustanovení čl. 65 ods. 5 písm. a) v spojení s čl. 61 ods. 2 a čl. 65
ods. 2 Základného nariadenia, v zmysle ktorých nezamestnaná osoba, ktorá

počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala
bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo
sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii k službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Takáto
osoba potom poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, pričom tieto dávky
poskytuje inštitúcia v mieste bydliska. Uvedené ustanovenia teda riešia situáciu, kedy nezamestnaný
pracoval v zahraničí, tam mal v čase výkonu zamestnania svoje bydlisko a aj naďalej tam toto bydlisko
má, resp. sa do tohto bydliska v zahraničí vrátil. V takomto prípade nezamestnaný poberá dávky
nezamestnanosti podľa predpisov bydliska v zahraničí, v ktorom sa zdržiava a dávky mu prirodzene
poskytuje príslušná inštitúcia zahraničného členského štátu. Toto však nie je prípad žalobcu, nakoľko ten
sa nachádza v celkom inej situácii. Žalobca totiž mal a stále má trvalý pobyt na území SR a po svojom
návrate zo zahraničia sa nepretržite v mieste svojho bydliska pobytu zdržiava, a má v úmysle tu aj naďalej
zotrvať, preto aplikácia vyššie uvedeného ustanovenia základného nariadenia žalovaným je nesprávna.
Žalobca po návrate zo zahraničia je naďalej prihlásený na trvalý pobyt na adrese Mamateyova 8,
Bratislava, kde reálne aj býva, má tu svojich príbuzných a všetky jeho väzby či rodinné, sociálne, citové
alebo akékoľvek iné, vrátane bývania, sú pevné spojené so Slovenskou republikou. Konanie žalobcu
počas pobytu vo Veľkej Británii nasvedčuje tomu, že bydlisko vo Veľkej Británii bolo len prechodné a
trvale sa chcel zdržiavať aj zdržiava na Slovensku. Vyhodnotenie týchto skutočností svedčí o zachovaní
väzieb na území SR, že centrom záujmov bola Slovenská republika. Vzhľadom na vzdialenosť a cieľ
pobytu v štáte zamestnania je pochopiteľné, že žalobca navštevoval Slovensko a svoje bydlisko raz za
štvrť roka. Súd je názoru, že žalobca prejavil nielen úmysel, ale aj konkrétne konal v záujme zachovania
bydliska centra záujmov v SR, o čom práve svedčí aj skutočnosť, že sa vrátil z cudziny a naďalej žije
na Slovensku.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné, a preto
ho v súlade s ust. § 250j ods. 2 písm. a) OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.“(koniec
citácie rozsudku KS)

II.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná odvolanie a žiadala ho zmeniť a žalobu zamietnuť. V
dôvodoch odvolania žalovaná okrem citácie rozsudku krajského súdu uvádza nasledovné: „V zmysle čl.
65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete
odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá
má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi
predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje
inštitúcia miesta bydliska.

Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) ak je rozdiel v
stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa
uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej
osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:



dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

situáciu dotknutej osoby vrátane:

i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky

trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov;

v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Krajský súd v Bratislave sa v rozsudku č. 1S 63/2011-49, zo dňa 11. októbra 2012, stotožnil s právnou
argumentáciou žalobcu, ktorý uviedol, že Veľká Británia nie je štátom so susedstvom so Slovenskou
republikou, a preto frekvencia návratov na Slovensko raz štvrťročne je postačujúca na preukázanie
vzťahu k Slovensku a na zachovanie bydliska. V tejto súvislosti žalovaná namieta, že v konaní o nároku
žalobcu na dávku v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne všetky známe
skutočnosti vyhodnotila komplexne vo vzájomných súvislostiach. Frekvencia návratov na Slovensko je
skutočnosť, ktorá je nápomocná pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, avšak nie je možné na
ňu nahliadať ako na rozhodujúcu skutočnosť, ktorá sama o sebe jednoznačným spôsobom preukazuje
miesto bydliska dotknutej osoby. Frekvencia návratov na územie Slovenska (žalobca sa vracal na
Slovensko 3-krát ročne) bola v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti vyhodnotená
spolu s ostatnými určujúcimi skutočnosťami v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacie nariadenia. Dĺžka
prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia
(žalobca bol na území Veľkej Británie šesť rokov), aj situácia žalobcu čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho
nariadenia (stabilný šesť rokov trvajúci pracovný pomer vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností
na území Veľkej Británie) preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu
činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval.

Pri posudzovaní bydliska je podľa právneho názoru žalovanej rozhodujúcou skutočnosťou stabilita
zamestnania (v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia je potrebné pri posudzovaní
bydliska dotknutej osoby prihliadať na povahu a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, trvalosti
tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy. Túto skutočnosť podporuje rozhodnutie Správnej
komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti
čl. 65 ods. 2 základného nariadenia by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom
pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky
osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej
krajine pôvodu). Pracovný pomer žalobcu vo Veľkej Británii trval 6 rokov a bol ukončený výpoveďou
zamestnanca, t. j. z podnetu žalobcu, z čoho je zrejmé, že tento pracovný pomer bol stabilný. Na základe
uvedeného a celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií nebolo možné posúdiť bydlisko
žalobcu za zachované na území Slovenskej republiky počas výkonu zamestnania v členskom štáte
Európskej únie.

Krajský súd v Bratislave súhlasil s argumentáciou žalobcu, že keď dal vo Veľkej Británii výpoveď zo
zamestnania a prišiel na Slovensko, aj to svedčí o tom, že sa na Slovensko chcel vrátiť. V zmysle
čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných
skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci
sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä
dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti
bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením kritérií uvedených v čl. 11



ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia
aplikovať a skúmať vôľu, resp. úmysel žalobcu.

V rozsudku č. 1S 63/2011-49, zo dňa 11. októbra 2012, Krajský súd v Bratislave uviedol, že ustanovenia
čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, v spojení s čl. 61 ods. 2 a čl. 65 ods. 2 tohto nariadenia
riešia situáciu, kedy nezamestnaný pracoval v zahraničí, tam mal a naďalej má svoje bydlisko, resp.
sa do tohto bydliska v zahraničí vrátil. To však nie je prípad žalobcu, pretože ten mal a stále má trvalý
pobyt na území Slovenskej republiky, po návrate zo zahraničia sa v mieste trvalého pobytu nepretržite
zdržiava a má v úmysle tu zotrvať, preto aplikácia vyššie uvedeného ustanovenia základného nariadenia
žalovaným je nesprávna. S uvedeným výkladom ustanovenia čl. 65 základného nariadenia nemôže
žalovaná súhlasiť. Rovnako ako vo vyjadrení k žalobe, zo dňa 24. mája 2011, žalovaná uvádza, že
fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym
predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej
legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti si nezamestnaní
majú uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Štát
posledného zamestnania (t. j. štát, v ktorom bolo odvádzané poistné na sociálne poistenie) je teda
miestom, kde by malo dôjsť k uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na
dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto
krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky. Následne má
nezamestnaná osoba možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti (čl. 64 základného
nariadenia) do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie.

V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte
posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský
štát skúma, či vôbec je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť
v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65
základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba
uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. (Je tomu tak preto, že možnosť uplatniť si nárok na dávku
v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného
pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne
uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti.
Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu
Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti.)

V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas
svojej poslednej činnosti ako zamestnanec mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný
štát (t. j. mala bydlisko v inom členskom štáte ako je členský štát právnym predpisom ktorého počas
posledného zamestnania podliehala, t. j. v prípade žalobcu, ak by mal bydlisko na Slovensku počas
pracovného pomeru vo Veľkej Británii) a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do
tohto štátu, poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska (v prípade žalobcu v
súlade so slovenskými právnymi predpismi), ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas
jej poslednej činnosti ako zamestnanec. Uvedené ustanovenie umožňuje zohľadniť doby poistenia v
nezamestnanosti dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté
podľa slovenských právnych predpisov v prípadoch, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej
činnosti ako zamestnanec na území členského štátu Európskej únie zachová bydlisko na území
Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že aplikácia čl. 65 ods. 2 a ods. 5 základného nariadenia
a posúdenie zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky bolo v konaní o jeho nároku
na dávku v nezamestnanosti určujúce.

Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. 1S 63/2011-49, zo dňa 11. októbra 2012, uviedol, že žalobca po
návrate zo zahraničia je naďalej prihlásený na trvalý pobyt na adrese v Bratislave a všetky jeho väzby sú
pevne spojené so Slovenskou republikou. Konanie žalobcu počas pobytu vo Veľkej Británii nasvedčuje
podľa názoru súdu tomu, že bydlisko vo Veľkej Británii bolo len prechodné a trvale sa chcel zdržiavať aj
zdržiava na Slovensku. V tejto súvislosti uvádzame, že podmienku zachovania bydliska je v zmysle čl.
65 ods. 2 základného nariadenia nevyhnutné skúmať počas posledného pracovného pomeru dotknutej
osoby na území iného členského štátu Európskej únie, t. j. práve v čase, keď žalobca mal, ako Krajský
súd v Bratislave uviedol, „prechodné bydlisko“ vo Veľkej Británii. Na základe uvedeného je skutočnosť,
v ktorom členskom štáte má žalobca bydlisko po návrate zo zahraničia, irelevantná.



V nadväznosti na argument súdu, že žalobca mal a stále má trvalý pobyt na území Slovenska,
uvádzame, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm.
j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Nie je možné konštatovať, že
počas pracovného pomeru vo Veľkej Británii žalobca zvyčajne býval na území Slovenska, kde sa vracal
3-krát ročne.

V rozsudku č. 1S 63/2011-49, zo dňa 11. októbra 2012, Krajský súd v Bratislave vyjadril názor, že
žalobca prejavil nielen úmysel, ale aj konkrétne konal v záujme zachovania bydliska na Slovensku,
o čom práve svedčí aj skutočnosť, že sa vrátil z cudziny a naďalej žije na Slovensku. Ak by sa
žalovaná s uvedeným názorom stotožnila, v konaniach o nárokoch na dávku v nezamestnanosti osôb,
ktoré boli naposledy poistené v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, by
nebolo potrebné skúmať zachovanie bydliska vôbec (návrat z cudziny a uplatnenie si nároku na dávku
v nezamestnanosti na Slovensku samo osebe neznamená vôľu na tomto území aj zotrvať - mnohí
žiadatelia o dávku v nezamestnanosti, ktorí v predchádzajúcom období pracovali v členskom štáte
Európskej únie, odchádzajú zo Slovenska znovu na územie iného členského štátu s úmyslom hľadať
si tam zamestnanie). Uvedený výklad by však odporoval ustanoveniam základného nariadenia. Čl. 63
tohto nariadenia výslovne stanovuje, že na účely kapitoly 6 tohto nariadenia (Dávky v nezamestnanosti)
sa ustanovenie o upustení od pravidiel bydliska (článok 7 základného nariadenia) uplatňuje iba v
prípadoch ustanovených v čl. 64 a 65 a v rámci obmedzení uvedených v týchto článkoch. Z uvedeného
je zrejmé, že pri aplikácii ustanovení základného nariadenia o dávkach v nezamestnanosti bolo v konaní
o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti nevyhnutné posúdiť jeho centrum záujmov počas výkonu
činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v
nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol
dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná.“(koniec citácie
odvolania žalovaného)

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal potvrdiť prvostupňový rozsudok ako vecne správny.

III.

Najvyšší súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP), preskúmal odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke NS
SR www.nsud.sk a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti rozsudku krajského
súdu, ktorý zrušil rozhodnutie žalovanej aj prvostupňového orgánu nie je dôvodné. Odvolací súd
dospel k záveru, že vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, rozhodnutie žalovanej je
nepreskúmateľné nedostatok dôvodov, preto je právne posúdenie veci predčasné a preto nie sú dané
dôvody pre zmenu prvostupňového rozsudku a pre zamietnutie žaloby.

Odvolací súd  je toho názoru, že podľa § 196 a 209 zák. č. 461/2003 Z.z. bolo povinnosťou žalovaného (a
prvostupňového orgánu) riadne zistiť skutkový stav veci a v tomto smere vykonať potrebné dokazovanie
a to aj výsluchom žalobcu,  vyhodnotiť listinné dôkazy, najmä znaky týkajúce sa zachovania si bydliska
na území SR v rodičovskom byte a to vo všetkých časových súvislostiach s odchodom a príchodom do
a zo zahraničia, pričom odvolací súd dodáva,

1. že nepovažuje za dostatočné písomné podklady pre rozhodnutie napr. len na základe vyplnenia
formalizovaného „dotazníka na účely preukázania bydliska“

2. Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné
určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 Nariadenia č. 987/2009 a pokiaľ žalovaný v tomto
smere vyvodil skutkové a právne závery, tieto nie sú založené na riadene zistenom skutkovom stave
veci. Odvolací súd pripomína, že najmä otázku rodinných väzieb nie je možné posúdiť len na základe
formalizovaného tlačiva, ktorého púhe vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia
súvislostí aj na ujmu žiadateľa.

3. Podľa názoru odvolacieho súdu na základe doterajšieho dokazovania sa nemožno bez akýchkoľvek
pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobcu na základe kritérií uvedených v



čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli a preto nebolo možné aplikovať čl. 11 ods.
2 tohto nariadenia, t. j. skúmať aj úmysel dotknutej osoby. Predovšetkým je treba uviesť, že súčasťou
skúmania „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v
SR, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu - výkonu zamestnania.
V tomto smere nebol vykonaný žiadny dôkaz. Prítomnosť žalobcu vo Veľkej Británii nemohol žalovaný
považovať bez ďalšieho za trvalý a stabilný bez skúmania okrem iného aj otázky reálneho bydliska vo
Veľkej Británii.

4. V konečnom dôsledku žalovaná sa nezaoberala ani otázkou určenia bydliska osoby žiadateľa o dávku
v nezamestnanosti v prípade, ak príslušné inštitúcie členských štátov neurčili po vzájomnej dohode
centrum záujmov dotknutej osoby, najmä teda neuviedla závery takých rokovaní.

Z týchto dôvodov odvolací súd prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP
potvrdil s tým, že bude vecou odporkyne, pokiaľ neakceptuje rozhodnutie krajského súdu o nesprávnom
právnom posúdení veci, vykonať ďaľšie dokazovanie a znova posúdiť žiadosť žalobcu .

Podľa § 250k ods. 1 OSP žalobcovi patrí aj náhrada trov odvolacieho konania, v ktorom bol úspešný a
trovy sú dané odmenou za jeden úkon právnej služby á 60,07 Eur a paušálom v sume 7,81 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  n i e   j e  prípustný opravný prostriedok.