Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžz/3/2012 z 28. 5. 2012
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. 8Sžz/3/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9012010061.1
Najvyšší súd | 8Sžz/3/2012 | ECLI:SK:NSSR:2012:9012010061.1 | 2012-05-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Nezákonný zásah orgánu verejnej správy
Citované ustanovenia: OSP, § 250v OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca6ed0ba-e1e1-4487-ba27-48dfa5f230df
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010061.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžz/3/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010061
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9012010061.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,
CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci navrhovateľa : X. O.
O., nar. X.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. Y. E., trvale bytom : N. Y. U. - O., R.. Y. G. O., M., M. Y. E., t. č.
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Mgr. Martinom Škamlom, advokátom,
so sídlom Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi : Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v konaní o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky  u k l a d á  odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo veci
zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna
nad Tisou zo dňa 9. mája 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 bez zbytočného odkladu po doručení
rozsudku p r e p u s t i ť  z a i s t e n é h o : X. O. O., nar. X.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. Y. E., z
Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

O náhrade trov konania bude rozhodnuté podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p.
navrhovateľ žiadal, aby súd uložil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky bez zbytočného odkladu
prepustiť zo zaistenia navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Žiadal, aby
súd zaviazal odporcu na náhradu trov konania.

V návrhu navrhovateľ uviedol, že rozhodnutím Oddelenia hraničnej polície Policajného zboru Čierna
nad Tisou, č. PPZ-HCP-5011-73-007/2012 zo dňa 19. apríla 2012 bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o pobyte cudzincov“) za účelom vrátenia na územie Ukrajiny v
zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb a umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 2. mája 2012 bolo uvedené
rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.
mája 2012.



Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou vydalo 9. mája 2012 ďalšie rozhodnutie
o zaistení navrhovateľa č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012, ktorým navrhovateľa zaistilo na základe
rovnakého ustanovenia, ako pri rozhodnutí zo dňa 19. apríla 2012, pričom určilo začiatok plynutia lehoty
spätne od 19. apríla 2012, teda odo dňa vydania prvého, súdom zrušeného rozhodnutia o zaistení
navrhovateľa.

Navrhovateľ v návrhu uviedol, že súčasne s návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom podal na
Krajský súd v Košiciach opravný prostriedok proti rozhodnutiu č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 zo dňa
9. mája 2012.

Navrhovateľ prejavil pri prvom kontakte so štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, pri ktorom bol
prítomný tlmočník, vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol
zaistený za účelom vrátenia na Ukrajinu, pričom Ukrajina podmienila prijatie navrhovateľa na svoje
územie tým, že navrhovateľ nepožiada o azyl na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa č. PPZ-HCP-5011-73-009/2010 zo dňa 19. apríla 2012 bolo zrušené rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 2. mája 2012, pričom proti rozsudku nebolo možné podať opravný prostriedok.
Navrhovateľ nebol prepustený zo zaistenia a to ani po doručení uvedeného rozsudku. Nebol prepustený
zo zaistenia ani po právoplatnosti rozsudku dňa 9. mája 2012. Miesto toho, aby bol navrhovateľ
prepustený zo zaistenia, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou vydalo dňa 9.
mája 2012 nové rozhodnutie č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012, ktorým opakovane zaistilo navrhovateľa
za tým istým účelom - vrátane na základe medzinárodnej zmluvy - s tým, že v tomto rozhodnutí sa
snažilo opraviť chyby vytýkané v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Rozhodnutie bolo
vydané s určením lehoty zaistenia spätne, ku dňu vydania pôvodného, už súdom zrušeného rozhodnutia
o zaistení. Tento postup nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Oddelenie hraničnej kontroly
Policajného zboru Čierna nad Tisou nemôže spätne opravovať svoje rozhodnutia. Navrhovateľ bol
odo dňa 19. apríla 2012 pozbavený svojej osobnej slobody nezákonne. Túto nezákonnosť nemožno
za žiadnych okolností konvalidovať spätne rozhodnutím zo dňa 9. mája 2012. pozastavenie osobnej
slobody navrhovateľa napriek existencii a právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
7Sp/8/2012 zo dňa 2. mája 2012 je nezákonným zásahom do práv navrhovateľa. Tým, že navrhovateľ
požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, nebola splnená podmienka jeho prijatia na územie
Ukrajiny, čím sa zneužila možnosť realizovať vrátenie navrhovateľa, ktoré je účelom jeho zaistenia. Tým
zanikol účel zaistenia.

Navrhovateľ poukázal na čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žiadal,
aby súd rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v písomnom vyjadrení uviedlo, že navrhovateľ dňa 19. apríla
2012 v skorých ranných hodinách pricestoval z Ukrajiny vlakom na hraničný priechod Čierna nad Tisou,
pričom pri kontrole cestovných dokladov bolo zistené, že doklad - povolenie na pobyt Francúzskej
republiky č. F 73973 9637 je falošné. Bolo preukázané, že navrhovateľ porušil ustanovenie čl. 5 ods.
1 písm. a/ a b/ Kódexu schengenských hraníc a súčasne sa svojim konaním dopustil priestupku podľa
§ 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ bol za účelom readmisie na Ukrajine
zaistený rozhodnutím zo dňa 19. apríla 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-007/2012 policajného útvaru podľa §
88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 2. mája 2012.

Dňa 9. mája 2012 vydal policajný útvar nové rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012,
pričom navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach vytýčil
pojednávanie na deň 29. mája 2012. Odporca vo vyjadrení navrhol, aby súd s poukazom na ustanovenie
§ 104 O.s.p. konanie zastavil, keďže súčasne prebieha konanie na krajskom súde. Alternatívne odporca
navrhol, aby súd zamietol návrh navrhovateľa ako nedôvodný alebo neprípustný, lebo nie sú splnené
podmienky ustanovené v ustanovení § 250v ods. 1 a ods. 3 O.s.p.



Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu navrhovateľa na
ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p. (§ 246 ods. 2 písm.
b/ O.s.p. v spojení s § 250v ods. 2 O.s.p.) vo veci nariadil podľa § 250g ods. 1 O.s.p. pojednávanie
na deň 29. mája 2012. V predmetnej veci bolo nariadené pojednávanie s ohľadom na charakter veci
podľa § 51 O.s.p. a termín pojednávania bol oznámený e-mailom právnemu zástupcovi navrhovateľa.
Predvolanie na pojednávanie bolo doručené 28. mája 2012 Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
súdnym doručovateľom.

Súd pojednával v prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu.

Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že trvá na podanom návrhu a žiada, aby súd uložil odporcovi
prepustiť navrhovateľa z Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Uviedol, že návrhom
bol žalovaný postup zo strany policajného útvaru, ktorý ani po právoplatnosti rozhodnutia krajského
súdu neprepustil navrhovateľa zo zaistenia, ale vydal nové rozhodnutie o zaistení. Oddelenie hraničnej
kontroly PZ Čierna nad Tisou postupovalo v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d/ a § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2
o pobyte cudzincov. Predložil súdu fotokópiu žiadosti o bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo dňa
9. mája 2012, o ktorej nebolo rozhodnuté. Uviedol, že treba aplikovať čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Právna zástupkyňa odporcu uviedla, že zotrváva na podanom písomnom vyjadrení                zo dňa 25.
mája 2012. V danej veci neboli splnené podmienky na podanie návrhu, ktoré sú stanovené v ustanovení
§ 250v O.s.p. Zaistenie navrhovateľa nebolo v rozpore s čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Navrhla návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť.

Zo spisu, ktorý predložil odporca, bolo zistené, že rozhodnutím č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 zo dňa
9. mája 2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov bol zaistený navrhovateľ na
účel vrátenia podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko
sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol umiestnený do Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10. októbra
2012 s tým, že lehota plynie od 19. apríla 2012 od 16,50 hod.

Predsedníčka senátu oboznámila na pojednávaní rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
7Sp/11/2012 zo dňa 29. mája 2012 (bol doručený e-mailovou poštou). Týmto rozsudkom krajský súd
podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie z 9. mája 2012,
č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 a vec vrátil Oddeleniu hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad
Tisou na ďalšie konanie. Proti rozsudku nie je prípustné odvolanie v zmysle ustanovenia § 250s O.s.p.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. mája 2012.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným,
demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je dobre fungujúce správne
súdnictvo.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má
subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo
právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich
práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné,
aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to
z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva,
ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich
súdnej kontroly.



Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 5, veta prvá O.s.p. súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov.  Piata hlava
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej
ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom
chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento
zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledky bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak
taký zásah alebo jeho dôsledku trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd
uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné,
obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol
protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania
v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov. To platí aj rovnako pre
konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p. keďže v
odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia
prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu
súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť
ochrany chýba. V prípade ak bolo vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy je treba sa domáhať
súdnej ochrany postupom podľa druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Cieľom ochrany podľa § 250v O.s.p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti
ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah
v ustanovení § 250v O.s.p. vymedzený:

Musí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a
právom chránených záujmoch a

- ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy,

- zásah nie je rozhodnutím,

- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim vykonaný,

- dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,

- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,

- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr
však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.



Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, že návrh nie je úspešný, ak sa navrhovateľ
domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol nezákonný.

Právne posúdenie splnenia definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v O.s.p.
vymedzený, predstavuje rozhodovanie vo veci samej, t.j. v merite veci.

Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah
vymedzený v ustanovení § 250v O.s.p., a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa v čase jeho podania
nebol prípustný, keďže navrhovateľ v zastúpení svojim advokátom podal proti rozhodnutiu o zaistení
zo dňa 19. apríla 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 opravný prostriedok, ktorú skutočnosť uviedol
navrhovateľ v zastúpení svojim advokátom aj v podanom návrhu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky musel vychádzať z novej skutkovej okolnosti, ktorú predstavuje
rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. mája 2012, sp. zn. 7Sp/11/2012, ktorým bolo
zrušené rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, ktoré v čase
rozhodovania najvyššieho súdu nebolo právoplatné, ale nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neposudzoval zákonnosť rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, ale
následok, ktorý na jeho základe vznikol, t.j. obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa. Musel prihliadnuť
na skutočnosť, že rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo krajským súdom zrušené.

Ústava Slovenskej republiky zaručuje osobnú slobodu v čl. 17.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil nevyhnutnosť dôslednej
ochrany osobnej slobody. Išlo najmä o rozhodnutia vo väzobných veciach (napr. II. ÚS 76/02, IV. ÚS
171/03) a pri detenciach zo zdravotných dôvodov (napr. I. ÚS 79/93). Osobitnú pozornosť venoval
zaisteniu za účelom vyhostenia v Náleze sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, v ktorom
uviedol: ,,Zákon umožňuje štátu, aby mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie
konanie, aby mohlo byť realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia.
Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je pri väzbe v trestnom konaní,
kde musia byť naplnené väzobné dôvody.

Právo na osobnú slobodu patrí k najzákladnejším ľudským právam. Toto právo garantuje nielen Ústava
Slovenskej republiky, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“).
V prvej vete čl. 5 ods. 1 Dohovoru  sa zaručuje každému právo na slobodu a bezpečnosť. To znamená,
že sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky ako aj na cudzincov. Pozitívny výpočet dôvodov
pozbavenia osobnej slobody vymedzený v čl. 5 ods. 1 Dohovoru je potom doplnený negatívnym
vymedzením (kedy a za akých podmienok nemôže byť človek pozbavený osobnej slobody) v čl. 1
Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru, ktorý je záväzný aj pre Slovenskú republiku.

Dôvodom pozbavenia osobnej slobody je v zmysle čl. 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru zákonné zatknutie
alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa jej zabránilo nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby,
proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1,
teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený
slobody niektorým zo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 Dohovoru, má právo podať návrh na konanie,
v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak
je pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak
slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené



slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 Dohovoru nepochybne
zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobody možnosť obrátiť sa na súd.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na urýchlené rozhodovanie
o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania
tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlosti konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni,
resp. týždne, nie však už na mesiace (Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 9862/82, rozsudok
z 21. októbra 1986, Bezicheri v. Taliansko, sťažnosť č. 11400/85, rozsudok z 25. októbra 1989).

Podstatou podaného návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy bolo tvrdenie navrhovateľa, že odpadol účel jeho zaistenia stanovený v rozhodnutí, keďže
rozhodnutie o zaistení bolo zrušené.

Zo samotnej podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je zrejmé, že obmedzenie osobnej slobody je
viazané na účel zaistení vymedzený v rozhodnutí o zaistení.

Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a
procesnoprávny komponent a preto aj ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave
Slovenskej republiky a Dohovore o ľudských právach a základných slobodách.

Obmedzenie osobnej slobody zaručenej v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky je možné iba na základe
zákona.

Ďalej je nevyhnutné, aby obmedzenie obstálo z hľadiska princípu proporcionality. Princíp proporcionality
predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii stojacich ústavne chránených hodnôt,
nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam. V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz
na minimalizáciu zásahu do základného práva a slobody, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie
sleduje.

Ústavný súd uvedený princíp vyložil v niekoľkých svojich doterajších rozhodnutiach (porovnaj
predovšetkým nálezy sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 a sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6. februára
2008). Obmedzenie základného práva z hľadiska uvedeného princípu musí v prvom rade sledovať
legitímny cieľ, resp. účel, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného
práva. Nestačí teda akýkoľvek dôvod na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému
s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované
základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný ústavou ustanovený
verejný záujem. V ďalšom kroku je nevyhnutné pristúpiť k posúdeniu samotného obmedzenia. Toto
obmedzenie musí v prvom rade obstáť z hľadiska vhodnosti, teda musí byť vhodné dosiahnuť sledovaný
cieľ. Ďalším posudzovaným krokom musí byť otázka potrebnosti (nevyhnutnosti) tohto obmedzenia.
Podstatou tohto kroku je posúdenie obmedzenia z hľadiska existencie možných iných normatívnych
prostriedkov vo vzťahu k uvedenému cieľu, a teda či ho nemožno dosiahnuť iným normatívnym
prostriedkom, ktorý by obmedzoval dotknuté základné právo v menšej intenzite. Napokon, posledným
ktorom je posúdenie proporcionality v užšom rozsahu, teda posúdenie v kolízii stojacich ústavných
hodnôt, v danom prípade základného práva, do ktorého má byť zasiahnuté, a základného práva alebo
iného verejného záujmu, ktorého realizáciu alebo dosiahnutie sleduje posudzované obmedzenie.

V danej veci došlo k obmedzeniu osobnej slobody na základe rozhodnutia, ktoré bolo v čase
rozhodovania najvyššieho súdu zrušené, a proti rozsudku krajského súdu nie je prípustný opravný
prostriedok.

Preto najvyšší súd vychádzajúc z princípu proporcionality posúdil verejný záujem a právo navrhovateľa
na osobnú slobodu. Keďže rozhodnutie o zaistení bolo krajským súdom zrušené, odpadol dôvod na



obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z čl. 5 ods.
4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol rozsudkom tak, že uložil odporcovi
vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a
cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného
zboru Čierna nad Tisou zo dňa 9. mája 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 bez zbytočného odkladu
po doručení rozsudku prepustiť zaisteného : X. O. O., nar. X.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. Y. E., z
Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

.

O náhrade trov konania rozhodne najvyšší súd podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2012).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.