Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/3/2012 z 22. 8. 2012
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. augusta 2012, sp. zn. 5Sž/3/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9012010014.1
Najvyšší súd | 5Sž/3/2012 | ECLI:SK:NSSR:2012:9012010014.1 | 2012-08-22 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/211d72df-e7ec-42a5-908f-7ff83f6c4c6e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010014.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sž/3/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010014
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9012010014.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a
členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu Slovak Telekom,
a. s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 35 763 469, proti žalovanému Telekomunikačnému
úradu Slovenskej republiky, so sídlom Továrenská 7, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného (predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky) č. 54/01/2011 zo dňa 25.
novembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej
republiky č. 54/01/2011 zo dňa 25. novembra 2011, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1110531029 zo
dňa 09. augusta 2011   z r u š u j e  a vec   v r a c i a  žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e    p o v i n n ý    zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66 € do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“) dňa 30. januára 2012
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia predsedu Telekomunikačného
úradu Slovenskej republiky č. 54/01/2011 zo dňa 25. novembra 2011, a jeho zrušenia ktorým tento
ako druhostupňový správny orgán rozhodujúc o rozklade žalobcu proti časti (výroku č. 2) rozhodnutia
Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „Telekomunikačný úrad“ alebo ,,Úrad“)
žalovaného č. 1110531029 zo dňa 09. augusta 2011 zamietol rozklad žalobcu zo dňa 24. augusta 2011
a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil.

Týmto rozhodnutím žalovaný ako prvostupňový správny orgán rozhodol, že:

1. podľa § 32 ods. 21 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov účinného do 31. októbra 2011 (ďalej aj „zákon č. 610/2003 Z. z.“) sa platnosť povolenia na
používanie frekvencií č. 8396/2000 zo dňa 28. júla 2000 predlžuje do 31. augusta 2021,

2. podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. sa určuje jednorazová úhrada za predĺženie pridelenia
frekvencií vo výške 47.766.928,40 eura.

Predmetnou žalobou žalobca výslovne napadol rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu,
ako aj správneho orgánu prvého stupňa výlučne v rozsahu, ktorý sa týka určenia výšky jednorázovej
úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií (ďalej aj „úhrada“). Výslovne uviedol, že prvostupňové
rozhodnutie ani rozhodnutie o rozklade a ani postup dotknutých správnych orgánov v konaniach
predchádzajúcich vydaniu týchto rozhodnutí v rozsahu, v ktorom sa tieto rozhodnutia a postupy týkajú



predĺženia platnosti Licencie do 30. augusta 2021 nenapáda, nakoľko prvostupňové rozhodnutie,
rozhodnutie o rozklade a im predchádzajúce postupy považuje spoločnosť Slovak Telekom, a. s. (ďalej
aj ,,ST“), čo do doby predĺženia Licencie za zákonné a správne.

Žalobca vytýkal žalovanému nesprávne právne posúdenie veci majúc za to, že úrad ani predseda úradu
neaplikovali princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ,,Ústava
SR“) z toho hľadiska, že uloženie tejto povinnosti je v rozpore zo zákazom spätného (retroaktívneho
pôsobenia) všeobecne záväzných právnych predpisov a úrad a ani predseda úradu v tomto konaní
nepostupovali v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že
uloženie povinnosti zaplatiť úhradu je v rozpore tiež s princípom právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods.
1 Ústavy SR) z toho hľadiska, že uloženie tejto povinnosti sa opiera o právnu úpravu, ktorá nespĺňa
princíp predvídateľnosti aplikácie právnych noriem a rozhodnutia sú v napadnutej časti svojvoľné. Tak
isto výška úhrady je podľa žalobcu neprimeraná, pričom princíp primeranosti je imanentným znakom
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a výpočet úhrady vychádza z chybných predpokladov a údajov,
ktoré obsahujú množstvo nepresností a chýb.

V ďalšej skupine argumentov žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu na posúdenie
veci. Vytkol  žalovanému, že v procese  zisťovania skutkového stavu vychádzal

zo skutočností, ktoré boli z hľadiska § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. irelevantné a z údajov,
ktoré boli nesprávne (čo úrad priznáva aj sám v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia). Tvrdil, že
úrad sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu z hľadiska právneho a skutkového, jeho úvaha nie
je založená na rozumných (logických) dôvodoch, ale obsahuje zjavné chyby a v konečnom dôsledku
je nekonzistentná. Navyše, podľa žalobcu oceňovanie spektra prostredníctvom extrapolácie výsledkov
hospodárenia operátorov v minulosti, ako napr. výnosnosť zákazníckej bázy, nemá právnu oporu ani v
zákone č. 610/2003 Z. z., ani v regulačnom rámci danom právom.

Žalobca poukázal aj na nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutí žalovaného, keďže
výpočet neobsahoval informácie o tom, ako a na základe čoho úrad pristúpil ku kalkulácii výšky
úhrady, prečo si zvolil práve predmetnú metódu výpočtu a prečo ju považoval za správnu. Výpočet
- oceňovania frekvenčného spektra nebol dostatočne zdôvodnený a logický tak, aby nepredstavoval
žiadnu pochybnosť berúc do úvahy, že medzi zisteniami správnych orgánov a ich závermi nie je
súvislosť. Tým bol podľa žalobcu porušený § 47 ods. 1 s poukazom na § 43 ods. 3 zákona  č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).
Navyše správne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia, malo podľa žalobcu
zásadné procesné vady. Žalobcovi nebol včas a riadne sprístupnený obsah spisu; spis bol o zásadný
podklad doplnený iba niekoľko dní pred vydaním rozhodnutia, správny orgán stanovoval účastníkovi na
vyjadrenie extrémne krátke, šikanózne lehoty, bez možnosti reálneho naplnenia tohto práva účastníka
správneho konania poskytol spoločnosti ST právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Úrad teda
len formálne nechal možnosť spoločnosti ST vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, obsahu spisov a
podkladov rozhodnutia, avšak na vyjadrenie spoločnosti ST nebral žiaden zreteľ a spisy neobsahovali
všetky dôkazy a listiny, o ktoré sa úrad opieral pri svojich rozhodnutiach. Uvedené podľa žalobcu
predstavuje vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Domáhal sa preto zrušenia žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného v oboch stupňoch a vrátenia
veci žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu
žalobcu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

V úvode svojho vyjadrenia žalovaný vyslovil názor, že žalobný návrh v znení, v akom ho prezentuje
žalobca, je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“), konkrétne  jeho § 250j, ktorý
upravuje  možnosti  meritórnych  rozsudkov  súdov v správnom

súdnictve, konkrétne pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Na základe uvedeného mal za to, že súdy v správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa § 247 a nasl. OSP môžu meritórne rozhodovať o
zákonnosti rozhodnutí (a postupov)  správnych orgánov len v ich celosti, t. j. bez možnosti rozhodnúť



tak, že časť výroku napadnutého rozhodnutia sa ponechá v platnosti a časť výroku sa zruší, resp. zruší
a vráti správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie. To, že žalobca žiada Najvyšší súd Slovenskej
republiky, aby v meritórnym rozsudkom rozhodol tak, že časť výroku prvostupňového rozhodnutia
ponechal v platnosti, resp. to, že žalobca žalobou napadá len časť prvostupňového rozhodnutia
spôsobuje, že takto formulovaný žalobný návrh je podľa názoru žalovaného nevykonateľný a v rozpore
s OSP. Podľa názoru žalovaného v tomto prípade ide o taký výrok rozhodnutia, ktorý nemožno oddeliť,
keďže podľa § 33 ods. 1 posledná veta zákona č. 610/2003 Z. z. Úrad zruší rozhodnutie o predĺžení
individuálneho povolenia, ak žiadateľ o predĺženie neuhradil jednorazovú úhradu v lehote splatnosti. To
podľa žalovaného znamená, že zákon č. 610/2003 Z. z. neumožňoval predĺžiť licenciu bez zaplatenia
jednorazovej úhrady a rovnako tak neumožňoval uložiť žalobcovi povinnosť jednorazovej úhrady bez
toho aby žalovanému pridelil alebo predĺžil individuálne povolenie. Navyše, ak by žalovaný predĺžil
platnosť povolenia o inú dobu, tak aj jednorazová úhrada by bola stanovená v rozličnej výške.

K žalobcovej námietke, v ktorej napadá porušenia zákazu retroaktivity a deľby moci, žalovaný uviedol, že
uvedené argumenty nesúvisia s prejednávaným prípadom. V uvedenej veci už Najvyšší súd Slovenskej
republiky pod sp. zn. 3Sž/29/2011 rozhodol rozsudkom dňa 07. februára 2012.

K ostatným bodom žaloby sa žalovaný vyjadril tak, že zo žiadnou argumentáciou v uvedených bodoch
žalobcu sa nestotožňuje. Má zato, že uloženie povinnosti žalobcovi zaplatiť úhradu je legitímne a
plne v súlade s právnym poriadkom, keďže vychádza z právnej úpravy, ktorá bola v čase vydania
prvostupňového rozhodnutia účinná a nedávala žalovanému priestor na iný postup. Žalovaný mal zato,
že výška úhrady je stanovená dostatočne objektívne, nediskriminačne a transparentne a vychádza
z metódy kvalifikovaného odborného odhadu. Uviedol, že neporušil žiadne ustanovenia správneho
poriadku, počas procesu vydávania napadnutých rozhodnutí aktívne spolupracoval so žalobcom,
umožňoval mu nahliadať do spisového materiálu a vyjadrovať sa k nemu a svoje rozhodnutie dostatočne
zdôvodnil.

V replike na  vyjadrenie žalovaného zo dňa 07. marca 2012 žalobca namietol tvrdenie žalovaného
spochybňujúce obsah podanej žaloby z dôvodu jej údajného rozporu s OSP s poukazom na ustanovenie
§ 247 a nasl. OSP. Podľa žalobcu uvedené tvrdenia žalovaného sú v rozpore s doterajším výkladom a tiež
judikatúrou týkajúcimi sa správneho súdnictva. Takýto výklad žalovaného zároveň nerešpektuje princípy
právneho štátu s poukazom na ustanovenie § 249 ods. 2 OSP a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 241/08. Žalobca sa rovnako nestotožnil s názorom žalovaného ohľadom
vzájomného vzťahu výrokov napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Z obsahu tohto rozhodnutia
je totiž zrejmé, že výrok č. 1 napadnutého prvostupňového rozhodnutia nie je závislý od výroku č. 2.
Hoci opačne to neplatí (t. j. pre prípad uloženia povinnosti jednorazovej úhrady bez predĺženia platnosti
individuálneho povolenia). Zmena výroku č. 2 totiž nemá a nemôže mať vplyv na obsah výroku č. 1. Výrok
č. 1 tak, ako je formulovaný úradom, obstojí popri výroku o výške jednorazovej náhrady bez ohľadu na to,
či v konečnom dôsledku bude výška jednorazovej úhrady vyššia, nižšia alebo žiadna, t. j. aj samostatná.

Žalobca považujúc všetky svoje argumenty uvedené v žalobe za relevantné a dôvodné zotrval
na názore, že rozhodnutie vo výroku č. 2 Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, odboru
správy frekvenčného spektra č. 1110531029 zo dňa 09. augusta 2011, a rozhodnutie predsedu
Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 54/01/2011 zo dňa 25. novembra 2011, ako aj
postupy Úradu, odboru správy frekvenčného spektra a predsedu Úradu predchádzajúce vydaniu vyššie
uvedeného prvostupňového rozhodnutia týkajúce sa jeho výroku č. 2 a vydaniu vyššie uvedeného
druhostupňového rozhodnutia sú nezákonné.

Podľa žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 06. marca 2011 neuviedol žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by vyvrátili tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, ale naopak žalovaný potvrdil závažné
procesné vady konania týkajúce sa stanovovania výšky jednorazovej úhrady, najmä úplnú absenciu
podkladov pre rozhodnutie v administratívnom spise, stanovovanie extrémne krátkych, šikanóznych
lehôt na realizáciu práv účastníka konania napriek značnému významu dotknutého správneho konania
pre žalobcu aj pre Slovenskú republiku.

Na nariadenom ústnom pojednávaní žalobca zdôraznil, že musel procedúru s ohľadom predĺženia
povolenia absolvovať dvakrát, pretože prvé konanie pred žalovaným, ktorého predmetom bola žiadosť



podaná v januári 2011, bolo v dôsledku účelovej novely zákona o elektronických komunikáciách
prijatej v apríli 2011 zastavené a konanie muselo potom začať znova, keď novú žiadosť podali v júni
2011, pričom od 01. novembra 2011 bol potom prijatý nový zákon o elektronických komunikáciách.
Taktiež osobitne poukázal na nedostatok dôkazov vykonaných žalovaným, keď pôvodne žalovaný išiel
rozhodovať vo veci za toho stavu, že administratívny spis tvorila ich žiadosť a výzva na vyjadrenie.
Podľa žalobcu v rozhodnutí žalovaného v oboch stupňoch taktiež chýba akákoľvek správna úvaha
žalovaného, akým spôsobom vypočítal hodnotu frekvenčného spektra a v spise chýbajú akékoľvek
údaje ohľadom kalkulácie, ktorú tým z týchto dôvodov nie je možné preskúmať. Rozhodnutie je podľa
žalobcu nepreskúmateľné. Vzhľadom na uvedené navrhol rozhodnutie žalovaného o rozklade ako aj
prvostupňové rozhodnutie žalovaného v časti o určenie úhrady jednorazovej úhrady za predĺženie
pridelenia frekvencií zrušiť.

Žalovaný sa na ústnom pojednávaní vyjadril k jednotlivým námietkam žalobcu tak, že pokiaľ ide o prijatie
novely zákona i o elektronických komunikáciách, oni boli povinní podľa nich postupovať. Pokiaľ prvé
konanie bolo zastavené, toto bolo zastavené zo zákona, pričom v tejto veci sa už vyjadril najvyšší
súd vo svojom rozsudku sp. zn. 3Sž/29/2011. Znova namietal aj rozsah žaloby opakujúc, že konanie
o predĺženie frekvencií a úhrade za ne tvorí jeden celok a ak by bola licencia predĺžená na inú dobu
napríklad dlhšiu tak by bola úhrada v inej sume. Mal za to, že skutkový stav veci bol zistený náležitým
spôsobom aj náležité posúdený po právnej stránke. Priznal, že pre účely výpočtu si nevyžiadavali
osobitné dokumenty, ale porovnávali údaje, ktoré mali k dispozícii, a ktoré považovali za dostatočné a
ktoré boli poskytnuté v inom konaní. Pokiaľ použili pre výpočet ARPU, ide o stabilný štatistický výpočet
pričom porovnávali aj spôsoby výpočtu v iných krajinách. Taktiež poukázal na to, že so zástupcami
žalobcu a zástupcami spoločnosti Orange bolo konané, a bolo im vysvetlené, ako bude úrad postupovať
pri výpočte a o pár dní bolo potom vo veci rozhodnuté. Z vyššie uvedeného žiadajú žalobu zamietnuť.

K vyjadreniu žalobcu ktoré im bolo doručené krátkou cestou uviedol, že s týmto boli oboznámený pretože
žalobca im ho tiež doručil a s ním nesúhlasia.

K dotazu súdu, či bol najvyššiemu súdu poskytnutý kompletný administratívny spis zástupca žalovaného
po nahliadnutí do spisu uviedol, že áno.

Žalobca k prednesu žalovaného poznamenal, že ak žalovaný uvádza, že bolo so žalobcom ako aj
spoločnosťou Orange jednané, prečo to nie je obsahom administratívneho spisu, pričom poukázal na
to, že v danom konaní je žalovaný povinný postupovať podľa správneho poriadku. Ďalej poukázal na
to, že nepopierajú, že žalovaný mal pre výpočet k dispozícii údaje, ktoré mu poskytli, avšak oni mu tieto
údaje poskytli za iným účelom; ak by vedeli, že ide o údaje  potrebné  pre výpočet úhrady, boli by poskytli
údaje na tento účel

vhodne v zodpovedajúcej štruktúre. K nesúhlasu žalovaného s ich vyjadrením poznamenal, že výnosy
z predaja telefónov nemajú nič spoločné s výpočtom hodnoty frekvencie. K vyjadreniu žalovaného
ohľadom použitej metódy výpočtu uviedol, že je síce pravdou, že žiaden zákon tento spôsob výpočtu
neurčuje, ale existujú európske štandardy a princípy, ktoré podľa jeho názoru v danom prípade boli
porušené. V tomto smere poukázal napríklad na metódu použitú v roku 2006 a metódu použitú vo
vzťahu k operátorom. V uvedenom smere vidí žalobca diskrimináciu. Záverom pokiaľ ide o námietku
nesprávnosti žalobného petitu, trval na oddeliteľnosti výrokov majúc za to, že tento žalobný petit je
správny.

Žalovaný dodal, že pokiaľ jednania so žalobcom a so spoločnosťou Orange nie sú súčasťou
administratívneho spisu, úrad sa tiež v tomto riadil tým, ako prebiehajú tieto konania v okolitých štátoch,
a preto uskutočnil neformálne jednania. K tvrdenej diskriminácii uvádza, že spoločnosť Telefónica 02
vstupovala na trh za celkom iných podmienok.

Na záver prítomný podpredseda úradu uviedol, že výpočet ARPU robil on so svojimi kolegami a v
podstate ide o konštantu a priemer a keby bola použitá iná metóda, úhrada by bola ešte vyššia.



Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení
s § 74 ods. 4 zákona č. 610/2003 Z. z.), prejednal v súlade s § 250g OSP na ústnom pojednáva
dňa 23. augusta 2012 napadnuté rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu a konania mu
predchádzajúce postupom podľa § 247 a nasl. OSP, v rozsahu žaloby a z dôvodov v nej uvedených a po
oboznámení sa s obsahom spisového materiálu včítane prednesov účastníkov na ústnom pojednávaní
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo
v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť
rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu
a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude
účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa V. časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní
skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne
predpisy. Súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Podľa § 250 ods. 2 veta prvá OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že
ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich
právach.

Z citovaného ustanovenia § 250 ods. 2 prvá veta OSP vyplýva obmedzenie procesnej legitimácie len
na tie fyzické a právnické osoby, ktoré boli účastníkmi správneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že
ako účastníci správneho konania boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach,
t. j. že im takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma. Pritom nepostačuje samotné iba tvrdenie
žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach, ale s takýmto tvrdením musí korešpondovať
jeho subjektívne oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. Správny súd v každej
konkrétnej veci v intenciách príslušných zákonných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom
stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.

Konanie v správnom súdnictve je ovládané dispozičnou zásadou. Základnou podmienkou úspešnosti
žaloby je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, teda je v rozpore s právnym poriadkom.
Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v
rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (t. j. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v
žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď
žalobca môže rozsah žaloby a žalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca
lehoty na podanie žaloby (§ 250h ods. 1 OSP). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu
konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na
vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí
lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadať. Rozsahom a dôvodmi žaloby nie je súd viazaný
iba v prípade, ak zrušuje rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 OSP.

Z uvedeného je zrejmé, že je vecou žalobcu, aby stanovil medze súdneho prieskumu, a to tak po stránke
kvantitatívnej (označením výrokov rozhodnutia, ktoré žiada preskúmať), ako aj kvalitatívnej (uvedením
konkrétnych žalobných dôvodov), pričom v zmysle ustanovenia § 250 ods. 2 veta prvá OSP by žalobcovi
v danej veci chýbala procesná legitimácia na napadnutie výroku rozhodnutia týkajúceho sa predĺženia



platnosti Licencie do 30. augusta 2021, nakoľko týmto výrokom bolo vyhovené jeho žiadosti a nebol ním
nijako ukrátený na svojich právach.

Vychádzajúc zo všeobecnej procesnej teórie závislých výrokov treba uviesť, že výrok prvostupňového
správneho rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o predĺžení platnosti Licencie do 30. augusta 2021, nie
závislý od výroku, ktorým bolo rozhodnuté o určení výšky úhrady, a teda môže existovať i samostatne.
Naopak to však neplatí, keď výrok o určení výšky úhrady od výroku o predĺžení platnosti licencie závislý
je. Preto je i možné samostatne preskúmať len výrok o určení výšky úhrady bez toho, aby tým výrok o
predĺžení licencie musel byť dotknutý. Zmena výroku o určení výšky úhrady nemá a ani nemôže mať
vplyv na obsah výroku o predĺžení licencie, a to bez ohľadu na to, či v konečnom dôsledku bude výška
jednorazovej úhrady nižšia alebo vyššia.

Z týchto dôvodov bola námietka žalovaného ohľadom nesprávnosti žalobného petitu a možnosti
rozsahu súdneho prieskumu správnych rozhodnutí neopodstatnená, nemajúca oporu v príslušných
zhora citovaných ustanoveniach OSP.

Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu
Slovenskej republiky a postup mu predchádzajúci, ktorým rozhodnutím bolo s konečnou platnosťou
rozhodnuté o žiadosti žalobcu o vydaní platnosti Individuálneho povolenia na používanie frekvencií č.
8396/2000 zo dňa 28. júla 2011, tak, že podľa § 32 ods. 21 zákona č. 610/2003 Z. z. sa predlžuje do 31.
augusta 2021, a vzápätí sa podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. sa určuje jednorazová úhrada
za predĺženie pridelenia frekvencií vo výške 47.766.928,40 eura.

Z obsahu pripojeného spisového materiálu, osobitne administratívneho spisu žalovaného správneho
orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, odbor
frekvenčného spektra ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní a podľa § 6 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. a/, v spojení s § 11 ods. 1 písm. c/ a § 6 ods.
3 písm. i/ zákona č. 610/2003 Z. z., dňa 09. augusta 2011 pod č. 1110531029 rozhodol o žiadosti
spoločnosti Slovak Telekom, a. s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO 35 763 469 vo veci
predĺženia individuálneho povolenia na používanie frekvencií č. 8396/2000 zo dňa 28. júla 2000 tak, že:

1. podľa § 32 ods. zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov
sa platnosť povolenia na používanie frekvencií č. 8396/2000 zo dňa 28. júla 2000 predlžuje do 31.
augusta 2021,

2. podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. sa určuje jednorazová úhrada za predĺženie pridelenia
frekvencií vo výške 47.766.928,40 eura.

Svoje rozhodnutie Úrad odôvodnil tým, že pri svojom rozhodovaní v bode 1 výroku vychádzal z potreby
zabezpečenia kontinuity poskytovania uvedených služieb a ich dostupnosti širokému spektru užívateľov.

Telekomunikačný úrad ďalej žiadosť posúdil v kontexte aktuálnej situácie na trhu poskytovania mobilných
verejných elektronických komunikačných služieb a služieb mobilného širokopásmového prenosu dát s
dôrazom na efektivitu využívania frekvenčného spektra a dostupnosť služieb koncovým užívateľom na
území Slovenskej republiky.

Podľa dôvodov rozhodnutia prvostupňový správny orgán komplexne preskúmal skutkový stav a
podmienky predĺženia povolenia a konštatoval, že niet zákonného dôvodu na nepredĺženie povolenia
podľa § 32 ods. 25 zákona č. 610/2003 Z. z.. Úrad preto vyhovel žiadosti účastníka konania a rozhodol
o predĺžení povolenia podľa § 32 ods. 21 zákona č. 610/2003 Z. z. tak, ako je vyššie uvedené v bode
1. výroku rozhodnutia.

Telekomunikačný úrad pri svojom rozhodovaní v bode 2 výroku zobral do úvahy:

-Východiská z údajov účastníka konania, ako aj spoločnosti Orange Slovensko, a. s. ktorej platnosť
pridelenia frekvencií končí k rovnakému dátumu a tiež požiadala o predĺženie povolenia, majúc na zreteli



zásadu správneho konania vyjadrenú v § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb., a to, aby správne orgány
pri rozhodovaní O skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch postupovali rovnako, aby nevznikali
neodôvodnené rozdiely.

- Použitú metódu pre výpočet výšky úhrady za predĺženie platnosti povolenia na používanie frekvencií
ARPU (Average Revenue per User) - priemerné výnosy na jedného zákazníka.

- Postup stanovenia výšky úhrady, keď stanovil predpokladaný vývoj priemerného mesačného výnosu
(ARPU) na zákazníka na trhu a elektronickými komunikáciami v SR v rokoch 2011 až 2021 podľa výnosov
žalobcu a spoločnosti Orange za roky 2001 až 2010, počtu zákazníkov žalobcu a spoločnosti Orange
za roky 2001 až 2010 a priemerného ročného výnosu na jedného zákazníka, a predpokladaný vývoj
počtu zákazníkov na trhu a elektronickými komunikáciami v SR v rokoch 2011 až 2021 a z tohto potom
stanovil výpočet  ceny úhrady.

Predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím o rozklade č.
54/01/2011 zo dňa 25. novembra 2011, ako príslušný správny orgán podľa § 5 zákona č. 71/1967 Zb.
a § 74 ods. 3 v spojení s § 78 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách na
základe návrhu osobitnej komisie podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 1110531029 zo dňa 09. augusta 2011 a rozklad žalobcu
zamietol, ktorý taktiež smeroval proti výške úhrady za predĺženie licencie.

Rozhodnutie o rozklade odôvodnil tým, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného
stavu veci a objektívne posúdil žiadosť žalobcu postupom podľa správneho poriadku a zákona č.
610/2003 Z. z. (v súlade s § 78 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách účinného
od 01. novembra 2011, keď námietky žalobcu uvedené v rozklade a jeho doplnení nepovažoval za
dôvodné a zotrval na svojom názore vyslovenom už v prvostupňovom rozhodnutí.

Zo spisového materiálu mal najvyšší súd za preukázané, že medzi účastníkmi súdneho prieskumu je
predovšetkým  sporná výška povinnej jednorazovej úhrady za vydanie platnosti individuálneho povolenia
na používanie frekvencií č. 8396/2000 do 31. augusta 2021, ktorú Úrad stanovil sumou 47.766.928,40
eura, a metodika ‚,Oceňovania frekvenčného spektra - výpočet“,  z ktorej bola uvedená jednorazová
úhrada vypočítaná.

Podľa § 6 ods. 6 písm. i/ zákona č. 610/2003 Z. z. je úrad pri určovaní úhrad vrátane úhrad za právo
používať frekvencie, povinný dodržiavať ustanovenia zákona č. 610/2003 Z. z. upravujúce základné
zásady vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti regulátora.

Podľa § 6 ods. 7 zákona č. 610/2003 Z. z. je úrad povinný vykonávať všetky činnosti a svoje rozhodnutia
vydávať v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti
a odôvodnenosti.

Podľa § 11 ods. 3 veta prvá zákona  č. 610/2003 Z. z. úrad pri regulácii zabezpečuje, aby nedochádzalo
k narušovaniu alebo obmedzovaniu súťaže a diskriminácii podnikov, podporuje efektívne investície do
kvalitnej a modernej infraštruktúry, dbá na zachovanie celistvosti a bezpečnosti verejných sietí.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. individuálne povolenie na používanie frekvencii (ďalej len
„individuálne povolenie“) je rozhodnutie úradu o pridelení frekvencií a o povolení na prevádzkovanie
rádiového zariadenia alebo rozhodnutie o pridelení frekvencií, alebo rozhodnutie o povolení na
prevádzkovanie rádiového zariadenia.

Podľa § 32 ods. 21 zákona č. 610/2003 Z. z. úrad udelí individuálne povolenie najviac na desať rokov.
Úrad je oprávnený individuálne povolenie opakovane predĺžiť najviac na obdobie desiatich rokov. Ak
je to odôvodnené dobou návratnosti investície, úrad je oprávnený udeliť individuálne povolenie aj na
dlhšie obdobie alebo individuálne povolenie o dlhšiu dobu predĺžiť. Ak ide o individuálne povolenie



na prevádzkovanie rádiového zariadenia na rozhlasové analógové a televízne analógové pozemské
vysielanie vydané na základe licencie na analógové pozemské vysielanie, možno toto individuálne
povolenie udeliť na dobu uvedenú v žiadosti o povolenie, najviac na dobu, na ktorú bola udelená licencia
na analógové pozemské vysielanie.

Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom do 30. apríla 2011 úhrada
za právo používať frekvencie zohľadňuje zaručenie efektívneho a bezporuchového použitia frekvencií.
Úhrada za právo používať frekvencie je jednorazová úhrada za vymedzenie alebo pridelenie frekvencie.
Opakovaná úhrada je úhrada za používanie každej frekvencie a identifikačných znakov. Jednorazová
úhrada je splatná podľa rozhodnutia úradu v individuálnom povolení. Úrad zruší rozhodnutie o pridelení
frekvencií, ak úspešný účastník výberového konania neuhradil jednorazovú úhradu v lehote splatnosti.

Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom od 01. mája 2011 úhrada za právo
používať frekvencie zohľadňuje zaručenie efektívneho a bezporuchového použitia frekvencií. Úhrada
za právo používať frekvencie je jednorazová úhrada za vymedzenie alebo pridelenie frekvencie alebo
za pridelenie takéhoto vymedzenia alebo pridelenia frekvencie. Opakovaná úhrada je za používanie
každej frekvencie a identifikačných znakov. Jednorazová úhrada je splatná podľa rozhodnutia úradu
v individuálnom povolení alebo v rozhodnutí o predĺžení tohto individuálneho povolenia (§ 32 ods.
21). Úrad zruší rozhodnutie o pridelení frekvencií, ak úspešný účastník výberového konania neuhradil
jednorazovú úhradu v lehote splatnosti.

Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. opakovaná úhrada podľa odseku 1 sa platí podľa
sadzobníka úhrad do výšky 1.000.000 Sk alebo ich ekvivalent v EUR, pričom za každú frekvenciu
na účely rozhlasového vysielania sa platí ročne úhrada do výšky 90.000 Sk alebo ich ekvivalent v
EUR a na účely televízneho vysielania ročne úhrada do výšky 180.000 Sk alebo ich ekvivalent v
EUR. Opakovaná úhrada sa nevzťahuje na frekvencie na rozhlasové digitálne alebo televízne digitálne
pozemské vysielanie. Sadzobník úhrad ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.

Podľa § 76d zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom od 01. mája 2011 konanie o predĺžení
individuálneho povolenia, ktoré sa začalo pred 01. májom 2011, sa k 01. máju 2011 zastavuje.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd k žalobcovej námietke ohľadom porušenia
zákazu retroaktivity uvádza, že uvedené argumenty v tejto časti žaloby sa prejednávali na Najvyššom
súde Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sž/29/2011, v ktorom rozsudkom zo dňa 07.
februára 2012 najvyšší súd zrušil obe rozhodnutia žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší
súd uvedeným rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutia z dôvodu rozporu s ustanoveniami § 30 ods. 1
písm. j/ správneho poriadku a rozporu s ustanovením § 76d zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení zákona č. 122/2011 Z. z., ktoré vo vzájomnej aplikácii nepripúšťajú, aby už
zastavené konanie bolo zastavené duplicitne rozhodnutím úradu.

S odkazom na čl. 1 Ústavy SR považoval najvyšší súd za opodstatnenú námietku žalobcu ohľadom
princípu predvídateľnosti a určitosti právnych noriem, keď ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.
z. len ťažko spĺňa ústavné požiadavky predvídateľnosti a určitosti právnych noriem, pretože nestanovuje
žiadne relevantné pravidlá pre určovanie úhrady.



K tejto otázke sa vyjadril aj Ústavný súd Českej republiky, a to opakovane, keď s odvolaním sa na
stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva konštatoval, že úroveň určitosti a predvídateľnosti práva
musí byť výrazne vyššia tam, kde právo umožňuje orgánom verejnej správy zasahovať do práv a slobôd
adresátov takýchto verejnoprávnych zásahov (pozri k tomu bližšie napr. nález Ústavného súdu Českej
republiky č. PL.ÚS 44/02, či jeho nálezy č. PL.ÚS 24/07, č. PL. ÚS 4/98, č. PL. ÚS 9/95, PL. ÚS 25/96
ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harshman a Harrup v. UK).

Pokiaľ ide o námietku primeranosti výšky úhrady a spôsobu jej „výpočtu“ z obsahu pripojeného
spisového materiálu nesporne vyplynulo, že žalovaný vychádzal z nesprávnych vstupných údajov a
chýb vo výpočte, vychádzal z nesprávneho prístupu úradu k ohodnoteniu frekvencií v pásme 450 MHz,
nezohľadniac efektívnosť využívania frekvenčného spektra ani podporu súťaže a istoty pre plánovanie.

Žalovaný nerešpektoval a vôbec pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy v tom čase relevantný
dokument vydaný Európskou komisiou, komunikačným výborom - COCOM, t. j. pracovný dokument
COCOM04-21 „Obnovenie 2G práv používania“ a pracovný dokument COCOM04-46 „Obnova 2G práv
používania“ - nadväznosť na dokument COCOM04-37.

Pracovným dokumentom č. COCOM04-21 „Obnovenie 2G práv používania“ boli veľmi jasne
zadefinované princípy a postupy, ktoré bolo potrebne uplatniť pri predlžovaniach individuálnych
povolení stým, aby tieto predlžovania boli v súlade s európskym regulačným rámcom pre elektronické
komunikácie:

-  konzistentnosť prístupov vrátane potreby konzultovať s inými národnými regulátormi a zúčastnenými
stranami,

-  transparentnosť a konzultácie, vrátane potreby objektívne odôvodniť zvolený postup,

-  nediskriminácia podmienok predlžovania,

-  potrebu zabezpečiť, aby poplatky / úhrady za predlžovanie boli objektívne odôvodnené, transparentne
stanovene, nediskriminačné a primerane účelu,

-  podpora súťaže vrátane potreby poskytnúť operátorom istotu pre plánovanie,

-  prospech pre spotrebiteľa vrátane konštatácie, že rozhodnutia ktoré znižujú ochotu operátorov
investovať, sú jasne v neprospech spotrebiteľa.

Z uvedených dokumentov je zrejmé že regulačný rámec Európskej únie (ďalej aj „EU“) pre
telekomunikácie prikazuje členským štátom zabezpečiť, aby poplatky za práva na používanie rádiových
frekvencií boli najmä objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k
ich zamýšľanému účelu.

Ďalej v dokument COCOM04-46 k výške úhrady sa uvádza, že jej výška:

-  má zohľadniť potrebu zabezpečiť optimálneho využitia frekvencií, ak ide nad rámec potreby vykryť
administratívne náklady,

-  je objektívne odôvodnená, transparentná, nediskriminačná a primeraná vo vzťahu k účelu,

-  zohľadňuje všeobecné princípy podľa čl.8 Rámcovej Smernice,

-  môže zahŕňať prvok odvodený od výšky relevantného obratu dotknutých operátorov.

Dokument komunikačného výboru Európskej Komisie COCOM č. 04-46 uvádza, že jednorazová úhrada
sa môže odvíjať od výnosov podnikov, ktoré žiadajú o predĺženie povolení. Preto základom pre výpočet
je správny metodicky prístup k výnosom.



Uvedená požiadavka je do istej miery premietnutá i v zákone č. 610/2003 Z. z., a to vo vyššie citovanom
ustanovení § 33 ods. 1. Túto požiadavku podľa zistení najvyššieho súdu Úrad nijako nezohľadnil, keď
neposudzoval, či výška úhrady túto zákonnú požiadavku naozaj spĺňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu nie je tiež možné, aby pre výpočet výšky úhrady žalovaný zohľadňoval
aj výnosy za frekvencie, za ktoré už v minulosti bola zaplatená úhrada. Ide o pridelenie frekvencie 3G
v pásme 2100 MHz.

Žalovaný nezohľadnil pri svojom výpočte ani vysokú mieru nasýtenia trhu penetrácie SIM kariet na
slovenskom trhu, kde k 30. júnu 2011 dosiahla hodnotu 112 % a k dnešnému dňu dosahuje hodnotu
117 %.

Takisto nie je z rozhodnutí ani z obsahu správneho spisu jasné a žalovaný vôbec neodôvodnil, prečo, keď
vytváral fiktívneho operátora, nezohľadnil existenciu tretieho mobilného operátora spoločnosti Telefónica
Slovakia, s. r. o. (O2), ktorý sa nachádza na trhu od roku 2006, ale bral do úvahy iba údaje spoločnosti
ST a spoločnosti Orange Slovensko, a. s..

Obsah administratívneho spisu nesporne svedčí o tom, že žalovaný pracoval s nesprávnymi údajmi o
počte zákazníkov ST a vo svojom rozhodnutí použil predpoklady o výnosoch na jedného zákazníka
(ARPU) bez zdôvodnenia a analýzy. Pri stanovení licenčného poplatku, ktorý žalovaný určil (odhadoval)
sám, neodôvodnil, prečo má ísť o uvedené mesačné tržby.

Dôsledkom takéhoto konania žalovaného došlo k nedostatkom pri výpočte úhrady.

Najvyšší súd dáva do pozornosti námietku žalobcu k podpore súťaže a istote pre dlhodobé plánovanie aj
vzhľadom na neštandardné postupy Telekomunikačného úradu SR ako regulátora, ktoré by v konečnom
dôsledku mohli  narúšať hospodársku súťaž a spĺňať znaky nedovolenej verejnej podpory, lebo bez
objektívne ospravedlniteľného dôvodu robí rozdiely medzi operátormi.

Podľa názoru najvyššieho súdu Úrad tiež porušil požiadavku zadefinovanú v odporúčaniach vydaných
v rámci činnosti Európskej komisie a patriacich k európskej regulačnej praxi, aby princípy a postupy
použité pri predlžovaní individuálnych povolení slúžili cieľu podpory súťaže, vrátane potreby poskytnúť
operátorom istotu pre plánovanie (k tomu pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. 5Sž/57/2007).

S poukazom na princíp rovného zaobchádzania zakotveného v práve Európskej únie najvyšší súd dáva
do pozornosti, že aj keď právo Európskej únie podrobne neupravuje problematiku prideľovania rádiových
frekvencií, spôsob ich prideľovania zvolený národným regulátorom musí vždy rešpektovať základné
zásady komunitárneho práva. Jednou s týchto základných zásad je aj princíp rovného zaobchádzania
zakotvený v smernici 2002/20/EC, ktorý je národný regulátor povinný dodržiavať nie len pri prideľovaní
rádiových frekvencií, ale taktiež pri stanovení ceny za ich využívanie. V súlade s týmto princípom musí
byť proces prideľovania spektra objektívny, transparentný, nediskriminačný a proporcionálny (čl. 107
Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Frekvenčné prídely oprávňujúce operátorov k využívaniu rádiových frekvencií majú ekonomickú
hodnotu, ktorá musí byť národným regulátorom zohľadnená pri stanovení ceny frekvenčných prídelov.
Ak sa rozhodne národný regulátor pre konkrétny spôsob pridelenia rádiových frekvencií a stanovenia
ceny za ich využívanie, je podľa mňa povinný aplikovať tento spôsob voči všetkým operátorom jednotne.
V opačnom prípade totiž hrozí, že niektorý z operátorov bude oproti iným zvýhodnený.



Taktiež najvyšší súd dáva do pozornosti Rozhodnutie Európskeho Parlamentu a Rady č. 243/2012/
EU zo dňa 14. marca 2012 o vytvorení viacročného programu politiky rádiového spektra (RSPP), ktorý
predpokladá, že členské štáty môžu prijímať určité opatrenia vymenované v čl. 5 ods. 2, ale ich prijatie
však musí byť prevedené v súlade s postupmi, ktoré ustanovuje smernica 2002/20/ES  (čl. 5 ods. 3).

Podľa bodu 4. rozhodnutia Európskeho Parlamentu a Rady č. 243/2012/EU zo dňa 14. marca 2012
v súvislosti so správou, prideľovaním a využívaním frekvenčného spektra by sa mal prijať obnovený
hospodársky a sociálny prístup. Uvedený prístup by sa mal osobitne zamerať na politiku frekvenčného
spektra, a to s cieľom zabezpečiť väčšiu efektívnosť využívania frekvenčného spektra, lepšie frekvenčné
plánovanie a ochranu proti správaniu obmedzujúcemu hospodársku súťaž.

Zákonom č. 610/2003 Z. z. bola prevzatá okrem ďalších aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady
č. 2002/22/ES zo 07. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica
o povolení), Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 07. marca 2002 o spoločnom
regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) v znení smernice
2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom
regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete, služby a 2002/19/ES o prístupe a prepojení
elektronických komunikačných sieti a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické
komunikačné sieťové systémy a služby (ďalej len „Smernica 2009/140/ES“), ktorá určuje pravidlá výkonu
pôsobnosti úradu vo vzťahu  k princípu nediskriminácie najmä z čl. 8 ods. 5 písm. b/, podľa ktorého
národné regulačné orgány zabezpečujú, aby za podobných okolností nedochádzalo k diskriminácii pri
zaobchádzaní s podnikmi, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a služby.

K námietkam žalobcu k procesnému postupu žalovaného treba uviesť, že podľa § 72 ods. 1 zákona č.
610/2003 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak
tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 72 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na:

a)  konzultácie (§ 10 ods. 1 až 5) a vydanie dočasného opatrenia (§ 10 ods. 6),

b)  vydávanie všeobecných povolení (§ 13),

c)  oznamovaciu povinnosť (§ 14),

d)  určenie relevantných trhov a analýzu relevantných trhov (§ 15 a 16),

e)  určenie metódy kalkulácie cien (§ 22 až 24),

f)  výberové konanie na pridelenie frekvencií (§ 32 ods. 6 až 15),

g)  vydávanie osvedčení o osobitnej odbornej spôsobilosti (§ 36),

h)  mimosúdne riešenie sporov (§ 73).

Z citovaného zákonného ustanovenia § 72 ods. 1 v spojení s ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. vyplýva, že
predpokladá aplikáciu správneho poriadku, ak to nie je vylúčené predmetným zákonom, pričom zákon
č. 610/2003 Z. z. v § 72 ods. 2 nevylučuje aplikáciu správneho poriadku na konanie podľa § 33 ods.
1 daného zákona.

To znamená, že povinnosťou žalovaného pri rozhodovaní podľa § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.
z. bolo postupovať podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii vychádzať zo
základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou
zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní
zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby



zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu
záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.

V druhom rade najvyšší súd zdôrazňuje, že správny poriadok rovnako zakotvuje zásadu materiálnej
pravdy, ktorá požaduje, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného
stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho poriadku a ďalej
konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46 správneho poriadku). Zásadu
materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov
(§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto zásada vyslovuje požiadavku,
podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný
a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu veci treba považovať zistenie všetkých skutočností,
ktoré sú podľa príslušného  hmotnoprávneho  predpisu   právne  významné.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí
prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež vyplýva, že správny orgán
nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku).
Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie
úplného  a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia
správneho orgánu.

Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred
vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho
doplnenie (§ 33 ods. 2 správneho poriadku).

Z uvedeného logicky vyplýva, že tieto podklady musia mať k dispozícii. Správny orgán je povinný
poskytnúť k nahliadnutiu všetky podklady, ak to pripúšťa ich povaha, pričom je žiaduce, aby tak urobil
priebežne. Je v rozpore zo zákonom, ak sa účastník konania o nejakom podklade pre rozhodnutie
dozvedá nie vlastnou vinou len priamo z rozhodnutia vo veci.

Účastníci konania a zúčastnené osoby sa vyjadrujú aj k spôsobu získavania podkladov, vyjadrujú sa
najmä k tomu, či dôkazy boli vykonané v súlade so zákonom, či proces vykonania dôkazu bol vhodný,
správny a primeraný.

Účastníci konania teda majú právo vyjadriť sa k meritórnej stránke dôkazu (stotožniť sa s dôkazom alebo
ho neakceptovať), ako aj k procesnej stránke získania dôkazu (spôsob jeho obstarania a vykonania).
Kedykoľvek pred vydaním rozhodnutia majú uvedené osoby aj právo navrhnúť ďalší dôkaz, resp. doplniť
dokazovanie.

Uvedený postup by sa logicky mal aplikovať v tých prípadoch, keď je to relevantné vzhľadom na povahu
veci, najmä v prípadoch sporového konania, príp. ak sa predpokladá, že rozhodnutím správny orgán
rozhodne o určitej povinnosti.

Žalovaný jednoznačne zanedbal túto svoju povinnosť uloženú mu procesným predpisom, keďže si
nezadovážil relevantné podklady vo vzťahu k výpočtu úhrady a nepožiadal spoločnosť ST o zaslanie
relevantných informácií, ktoré by predstavovali vstupy pre výpočet úhrady ale svojvoľne využil správnu
úvahu a zvolil si „vlastnú“ metódu stanovovania výšky úhrady za predĺženie povolenia na využívanie
frekvencií.



Taktiež dĺžka lehôt poskytnutých žalobcovi na vyjadrenie sa k novým dokumentom nachádzajúcich
sa v spise (lehota 2 pracovných dní) nie je v zmysle § 27 ods. 1 správneho poriadku štandardná. V
uvedenom smere neobstojí ani žalovaného argumentácia, že vzhľadom na okolnosti prípadu, časovú
tieseň spôsobenú snahou žalovaného vydať rozhodnutie pred uplynutím platnosti licencie, a dovtedajšiu
vzájomnú komunikáciu medzi účastníkom konania a žalovaným nemožno považovať určenú lehotu za
nedostatočnú a jej dĺžku za prejav úsilia žalovaného umožniť využitie práva na vyjadrenie podľa § 33
ods. 2 správneho poriadku len z dôvodu formálneho naplnenia ustanovení správneho poriadku. (zásada
hospodárnosti nesmie kolidovať so zásadou materiálnej pravdy, nesmie ísť na jej úkor).

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Najvyšší súd preto považuje za nesporné, že správne orgány oboch stupňov pri vydaní rozhodnutí
nepostupovali podľa uvedených ustanovení správneho poriadku a potrebné relevantné dôkazy v záujme
náležitého  ozrejmenia  skutkového  stavu  veci nevykonali.

Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“) ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaväzuje súdy a orgány verejnej
správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento
postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.

Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku povinnosť
správnych orgánov nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom súdu odníme možnosť
konať pred súdom (§ 250j ods. 3 písm. d/ OSP) a súčasne postupujú aj v rozpore čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
ani napriek počtu strán zjavne vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu  a nezakladá ani
riadne logické a právne posúdené veci.

Takto potom vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne závery Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodnutie žalovaného ako aj napadnutú časť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ OSP zrušil v rozsahu napadnutom žalobou pre nesprávne právne
posúdenie veci, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj z dôvodu nedostatku
relevantného odôvodnenia a nedostatočného zohľadnenia vyjadrenia žalobcu a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.

Rozhodnutie Úradu ako prvostupňového správneho orgánu v časti výroku 1., ktorým bolo podľa § 32
ods. 21 zákona č. 610/2003 Z. z. rozhodnuté o predĺžení platnosti povolenia na používanie frekvencií
č. 8396/2000 zo dňa 28. júla 2000 do 31. augusta 2021, zostáva týmto rozsudkom nedotknuté, nakoľko
ani rozkladom ani žalobou táto časť rozhodnutia napadnutá nebola.

V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto
rozsudku (§ 250j ods. 7 OSP) po zadovážení si všetkých relevantných podkladov pre výpočet úhrady a



za súčinnosti žalobcu opätovne pristúpi k jej výpočtu, tak aby tento zodpovedal zákonu, pričom je tiež
nevyhnutné aby bol i v súlade s právom Európskej únie. V rozhodovacom procese musia byť pritom
dodržané príslušné ustanovenia správneho poriadku tak, aby účastník správneho konania neutrpel
ujmu ani na svojich procesných právach. Svoje nové rozhodnutie Úrad taktiež dostatočne podrobne a
zrozumiteľne odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu i po tejto stránke.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v
konaní úspech priznal ich náhradu titulom  zaplatenia súdneho poplatku 66 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku   n i e   j e   prípustný  opravný  prostriedok.