Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 z 28. 2. 2012
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2012, sp. zn. 6Sž/13/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1
Najvyšší súd | 6Sž/13/2011 | ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1 | 2012-02-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z., § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z., /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/41916f42-4f7e-4e47-a1e0-a17609a6b1bc
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/13/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010093
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci
žalobcu: Slovak Telekom, a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 35 763 469 proti žalovanému:
Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Továrenská 7, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 09/01/2011 zo dňa 6. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej
republiky č. 09/01/2011 zo dňa 6. apríla 2011 ako aj rozhodnutie žalovaného č. 54/14/2011 zo dňa 31.
januára 2011  z r u š u j e  a vec   v r a c i a  žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66 € do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 10.6.2011 sa domáhal
preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej
republiky č. 09/01/2011 zo dňa 6.4.2011 a rozhodnutia žalovaného č. 54/14/2011 zo dňa 31.1.2011.
Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu
Slovenskej republiky ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie v zmysle ust. § 250j ods. 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

V dôvodoch žaloby žalobca uviedol, že predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky
rozhodnutím č. 09/01/2011 zo dňa 6.4.2011 (ďalej len „rozhodnutie o rozklade“) zamietol rozklad
žalobcu zo dňa 15.2.2011 a potvrdil uvedené prvostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný
rozhodol tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu
neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona č. 610/2003
Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase vydania
rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 610/2003 Z. z.“). Namietal, že rozhodnutie o rozklade žalobcu, ako i
prvostupňové rozhodnutie o nepriznaní úhrady nákladov za poskytovanie univerzálnej služby (ďalej len
„US“), ako i postup týchto správnych orgánov v konaní predchádzajúcom vydaniu žalobou napadnutých
rozhodnutí, nie je v súlade s platnými právnymi predpismi. Tvrdil, že napadnutými nezákonnými
rozhodnutiami a postupom im predchádzajúcim bol, ako účastník správneho konania, poškodený
na svojich právach a zákonom chránených záujmoch, keď mu protiprávne nebola priznaná náhrada
nákladov za poskytovanie US, hoci splnil všetky predpoklady a náležitosti vyžadované zákonom o
elektronických komunikáciách, na základe ktorých mal právny nárok na náhradu týchto nákladov, z
ktorých dôvodov podal žalobu na preskúmanie týchto rozhodnutí v zmysle ust. § 247 O.s.p..



Žalobca vytýkal žalovanému, že predmetné rozhodnutia vydal na základe nesprávneho právneho
posúdenia v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p., zistený skutkový stav, z ktorého vychádzalo
správne rozhodnutie, bolo v rozpore s obsahom spisov v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. b) O.s.p.,
skutkový stav bol zistený nedostačujúco na posúdenie veci v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.,
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov v zmysle ust. § 250j
ods. 2 písm. d) O.s.p. a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p..

Nesprávne právne posúdenie žalobca videl v nesprávnom výklade a aplikácii zákona o elektronických
komunikáciách, pretože žalovaný podmienil nárok na úhradu čistých nákladov existenciou
neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby nákladmi na univerzálnu službu. S takýmto
postupom nesúhlasil, tvrdiac, že nemá oporu v ustanoveniach zákona, pretože zákon č. 610/2003
Z. z. nielenže nepodmieňuje úhradu nákladov na US tým, že musí ísť o neprimerané zaťaženie,
ale úhrada nákladov na US je explicitne podmienená tým, že náklady žalobcu na US prevyšujú
výnosy z jej poskytovania, a preto ak žalovaný tvrdil, že od posúdenia primeranosti, či neprimeranosti
zaťaženia závisí právo, alebo ako uvádza úrad, nárok na kompenzáciu a na základe tohto tvrdenia
bez ďalšieho odôvodnenia zamietol žiadosť o úhradu čistých nákladov v celom jej rozsahu, konal v
rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ktorý právo na úhradu nákladov nedeterminuje existenciou
neprimeraného zaťaženia, spôsobeného poskytovaním US. Vyslovil názor, že nesprávnou aplikáciou
ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. žalovaný nielenže vydal nezákonné rozhodnutie, ale aj výrazným
spôsobom zasiahol do jeho ústavných práv, pretože zákonný princíp náhrady nákladov odzrkadľuje jeho
ústavné právo na ochranu jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy SR. Vytýkal žalovanému,
že pri výpočte neprimeraného zaťaženia postupoval nielen v rozpore so zákonom, ale i rozhodovacou
praxou Európskeho súdneho dvora. Taktiež považoval za protiprávny a v rozpore s judikatúrou
ESD  právny záver žalovaného o tom, že kalkulácia čistých nákladov nie je k otázke posúdenia
neprimeranosti zaťaženia žalobcu relevantná, pričom význam by mala až potom, čo by žalovaný
dospel k záveru, že poskytovanie US predstavuje pre žalobcu neprimerané zaťaženie. V tejto súvislosti
poukázal na dve rozhodnutia ESD, v ktorých súdny dvor rozhodoval o aplikácii jednotlivých ustanovení
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/ES o univerzálnej službe a to rozhodnutie
vo veci C-389/08 Base NV a ďalší proti Ministerraad za prítomnosti Belgacom NV a rozhodnutie
vo veci C-222/08 Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu. Uviedol, že ESD pri posudzovaní
otázok súvisiacich s poskytovaním univerzálnej služby podľa čl. 12 a 13 Smernice o US opakovane
formuloval svoj právny názor, podľa ktorého je národný regulačný orgán povinný skúmať čisté náklady
poskytovateľa univerzálnej služby na jej poskytovanie, a až na základe toho posudzovať otázku
neprimeraného (nadmerného, nespravodlivého) zaťaženia príslušného telekomunikačného podniku.
Ďalej tvrdil, že z uvedených rozsudkov ESD logicky vyplýva, že výpočet čistých nákladov je nevyhnutné
uskutočniť nielen vtedy, ak regulačný orgán potvrdí neprimeranosť zaťaženia, ale vo všeobecnosti
kedykoľvek, keď pristúpi k skúmaniu otázky primeranosti resp. neprimeranosti zaťaženia, čo bolo aj
v jeho prípade. V súvislosti s posudzovanými kritériami neprimeraného zaťaženia, poukázal na ich
účelovosť a neobjektívnosť, považujúc metodiku výpočtu neprimeraného zaťaženia za rozpornú so
zákonnou úpravou a to aj pri zohľadnení práva EÚ. Zastával názor, že spôsob vyhodnocovania kritérií
neprimeraného zaťaženia žalovaným nemôže popierať zmysel a účel samotnej zákonnej úpravy úhrady
a konceptu neprimeranej záťaže, tvrdiac, že rešpektujúc pri tom zmysel zákonnej úpravy mala by
metodika používať relevantné hodnoty a benchmarky, musí byť proporcionálna, musí zohľadňovať
výlučne právom aprobované aktivity, nesmie byť používaná ad hoc podľa cieľa, ktorý chce žalovaný
dosiahnuť, ale musí byť vopred všeobecne a objektívne jednoznačne stanovená a rozhodujúcim
kritériom nemôže byť schopnosť žalobcu resp. jeho skupiny ako celku, financovať náklady US zo svojho
zisku.

Vytýkal žalovanému, že nezrozumiteľnosť a pochybenia pri vyhodnocovaní neprimeraného zaťaženia
zdôvodňoval inštitútom správnej úvahy. Dôvodil, že aj správna úvaha  má  svoje zákonné medze,
ktoré treba navyše interpretovať v súlade s právom EÚ, ktorého integrálnou súčasťou je aj zásada
proporcionality a právnej istoty. Zdôraznil, že žalovaný dospel na základe rovnakého skutkového stavu
a právnej úpravy k rôznym záverom, keď v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že
poskytovanie US je neprimeraným zaťažením pre žalobcu a priznal mu čiastočnú náhradu nákladov,
kým v novom konaní za nezmenených podmienok, dospel žalovaný k diametrálne odlišnému záveru, a
síce, že poskytovanie US nezaťažuje žalobcu neprimeraným spôsobom v dôsledku čoho mu nepriznáva
žiadnu náhradu nákladov. Tento postup považoval za rozporný s ústavným princípom právnej istoty a



zásadami správneho konania. Upriamil pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL: ÚS 16/95,
na základe ktorého jedným zo základných princípov a cieľov právneho štátu je aj vytvorenie právnej
istoty, že na určitú právne relevantnú otázku, sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká
odpoveď.

V súvislosti s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca poukázal na tú skutočnosť,
že žalovaný sa nezaoberal všetkými dôkazmi a podkladmi, ktoré mal v rámci spisu k správnemu konaniu
k dispozícii, ani nevykonával ďalšie zisťovanie smerujúce k objasneniu ďalších otázok, ktoré žalovanému
ukladá zákon a ktoré mali byť objasnené aj podľa rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora
a fakticky sa obmedzil iba na posúdenie jedinej otázky, a to či poskytovanie US nie je pre žalobcu
neprimeraným zaťažením.

Žalobca poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako i ust. § 47 ods. 1, 34 ods. 5 zák. č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) namietal nedostatočné
odôvodnenia žalobou napadnutých rozhodnutí, považujúc ich za súhrn účelových a nezrozumiteľných
úvah úradu, ktoré neboli podložené relevantnými a objektívnymi dôvodmi, navyše žalovaný v jednom a
tom istom konaní dospel na základe rovnakých skutkových zistení k rôznym záverom, čo len zvyšuje
nezrozumiteľnosť a neobjektívnosť týchto rozhodnutí. Poukázal na to, že závery vyhodnotenia prijatého
správnym orgánom, vrátane výberu aplikovaných kritérií posúdenia, by mali byť zdôvodnené tak, aby
nevzbudzovali žiadnu pochybnosť, na základe čoho dospel žalovaný k svojim záverom.  Zdôvodnenie
záveru žalovaného o primeranosti zaťaženia nepovažoval za správne a dostatočné, pretože žalovaný
posúdil neprimerané zaťaženie prístupmi, ktoré boli spracované v materiáli pripravených spoločnosťou
PriceWaterhouseCoopers Slovensko, s.r.o. a v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí vždy dospel k
záveru, že poskytovanie US predstavuje pre žalobcu neprimerané zaťaženie.

Ďalej namietal, že v rozklade navrhol kritériá posúdenia neprimeraného zaťaženia, ktorými sa žalovaný
nezaoberal a ani v rozhodnutí o rozklade nezdôvodnil, z akých dôvodov nepovažoval za potrebné sa
týmito kritériami zaoberať, čím porušil zásadu materiálnej pravdy (§ 3 ods. 4 správneho poriadku).

K jednotlivým námietkam uviedol: - z pohľadu kritéria podielu na trhu elektronických komunikácií,
žalovaný pri posudzovaní rovnakých objektivizovaných ukazovateľov (kritérií trhového podielu) dospel
k úplne odlišným záverom; - pri posudzovaní kritéria hranice významnosti nákladov dospel žalovaný
k záveru, ktorý je v rozpore s výsledkami dokazovania, pretože materiál o neprimeranom zaťažení,
ktorý je súčasťou spisu, nestanovuje, že podiel čistých nákladov na US na celkových nákladoch vo
výške 5 % predstavuje primerané zaťaženie; z prístupov regulátorov v rámci EU k predmetnej otázke
hranice významnosti nákladov na US je taktiež zrejmé, že nastavená výška (5 %) posudzovaného kritéria
je nielen v rozpore s obsahom administratívneho spisu, ale vybočuje taktiež zo štandardov prístupu
iných regulátorov v rámci EU vychádzajúcich z ustanovení tej istej smernice, ktoré kritérium hranice
významnosti nákladov stanovujú na oveľa nižšej úrovni ako žalovaný; pôvodne bola hranica nižšia a do
úvahy brala len hospodárske výsledky žalobcu, v novom prvostupňovom rozhodnutí ako aj rozhodnutí
o rozklade žalovaný percentuálnu hranicu významnosti nákladov zvyšuje a navyše ju stanovuje aj v
nadväznosti na hospodárske výsledky celej skupiny ST (t.j. všetkých majetkovo prepojených spoločností
so žalobcom, v ktorých ma žalobca obchodný podiel bez akéhokoľvek zdôvodnenia); - žalovaný
v rozpore s obsahom spisov vyhodnotil aj kritérium možnosti krížovo financovať čisté náklady na
US; materiál o neprimeranom zaťažení obsiahnutý v spise obsahujú dve kritériá, ktoré hodnotia
schopnosť krížových dotácií pokryť čisté náklady na US, pričom žalovaný na základe rozboru výnosov,
návratnosti vloženého kapitálu a ďalších ekonomických ukazovateľov v pôvodnom prvostupňovom
rozhodnutí skonštatoval, že neboli vytvorené dostatočné zdroje na financovanie čistých nákladov a výška
čistých nákladov je tak pre žalobcu neprimeraným zaťažením; naproti tomu však v preskúmavaných
rozhodnutiach opätovne zvolil diametrálne odlišný prístup bez toho, aby ho bližšie špecifikoval.

Ďalej vytýkal žalovanému, že tým, že v prvostupňovom rozhodnutí použil inú metodiku pre posudzovanie
(ne)primeranosti zaťaženia ako v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí a dospel k odlišným záverom,
postupoval nad rámec rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora z 3.12.2010, čím porušil §
27 ods. 112 v spojení s ust. § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre a ust. § 4 ods. 4 druhá
veta správneho poriadku. Uviedol, že v zmysle rozhodnutia o proteste prokurátora, ktorým bolo zrušené
a nahradené rozhodnutie predsedu o rozklade zo dňa 28.4.2010, bol žalovaný povinný do posúdenia
(ne)primeranosti zaťaženia zahrnúť aj iné služby stanovené zákonom nad rámec vyhlášky, v iných
aspektoch však žalovaný nebol oprávnený zmeniť metodiku posudzovania (ne)primeranosti zaťaženia,



keďže rozhodnutie o proteste prokurátora neukladalo akékoľvek iné prehodnotenie metodiky idúce nad
rámec rozhodnutia predsedu o proteste prokurátora. Takýto postup viedol nielen k porušeniu ustanovení
zákona o prokuratúre a správneho poriadku, ale tiež k porušeniu zásady právnej istoty a legitímnych
očakávaní, keďže neoprávnene rozšíril predmet a rozsah (opakovaného) prvostupňového konania, nad
rámec dôvodov uvedených v rozhodnutí predsedu o proteste prokurátora.

Vzhľadom na dôvody uvedené v žalobe mal žalobca za to, že sú splnené dôvody na zrušenie oboch
žalobou napadnutých rozhodnutí v zmysle § 250j ods. 2 O.s.p..

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhoval žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p.  zamietnuť.
Nesúhlasil so žalobnými dôvodmi.

V dôvodoch vyjadrenia žalovaný predovšetkým vyslovil nesúhlas s výkladom ust. § 53 zákona o
elektronických komunikáciách prezentovaným žalobcom, že by poskytovateľ US mal mať nárok na
náhradu čistých nákladov vždy, keď splní zákonnú podmienku - jeho výnosy z vykonávania povinností
US sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie US. Takýto výklad považoval
za nelogický a nesprávny. Poukázal na to, že ustanovenie § 53 zákona je potrebné vykladať v
celistvosti a vo vzájomnej previazanosti. Uviedol, že poskytovateľovi US vznikne právo na úhradu
zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností US až po splnení všetkých zákonom
určených podmienok, tzn. poskytovateľ musí spĺňať aj podmienku, že poskytovanie US je pre neho
neprimeraným zaťažením. Zastával názor, že zákonné podmienky musia byť splnené kumulatívne na
to, aby sa mohlo realizovať právo alebo nárok na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri
vykonávaní povinnosti US. Taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úhrada nákladov na US je explicitne
podmienená tým, že náklady žalobcu na US prevyšujú výnosy z jej poskytovania s poukazom na to,
že z odôvodnenia recitálu č. 21 smernice o univerzálnej službe vyplýva, že zákonodarca ES spája
mechanizmus úhrady čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní US, s existenciou
nadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdil, že čisté náklady US nie sú nevyhnutne nadmerným
zaťažením pre všetky dotknuté podniky a preto bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky
čisté náklady za poskytovanie US automaticky uhrádzali formou nároku na kompenzáciu straty, z
ktorých dôvodov, národný regulačný orgán pred akýmkoľvek rozhodnutím o kompenzácii straty musí
konštatovať, že zaťaženie je pre dotknutý podnik neprimerané z hľadiska jeho schopnosti znášať takéto
zaťaženie.

Konštatoval, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a objektívne
posúdil žiadosť žalobcu, pričom postupoval v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách ako
aj v súlade s čl. 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/ES a taktiež dodržal postup
určený predsedom úradu v rozhodnutí o proteste prokurátora, vychádzajúc z podkladov predložených
žalobcom.

Poukázal na to, že by nebolo spravodlivé očakávať, že všetky podniky sa budú automaticky „skladať“ z
vlastného vrecka žalobcovi na akúkoľvek stratu, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi jeho nákladmi
a výnosmi z tejto činnosti a ktorú kontinuálne poskytoval ako svoju hlavnú činnosť ešte dávno pred tým,
ako bol úradom určený za poskytovateľa US.

Vzhľadom na znenie ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, v zmysle ktorého sa vyžaduje
kumulatívne splnenie aj ďalších podmienok, nepovažoval námietky žalobcu týkajúce sa zásahu do
jeho vlastníckeho práva a údajne porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR na mieste, nakoľko v čase
poskytovania US bol vysoko ziskový.

V súvislosti s nesprávnym vyhodnotením neprimeraného zaťaženia a odmietnutia výpočtu čistých
nákladov uviedol, že predseda úradu na základe protestu prokurátora z 3.12.2010 zrušil svoje protestom
napadnuté druhostupňové rozhodnutie a aj prvostupňové rozhodnutie úradu ako nesprávne a vec vrátil
úradu na nové prejednanie a rozhodnutie, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia určil postup podľa
ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý musí úrad pri novom prejednaní veci dodržať,
s poukazom na to, že takýto postup je pre národné regulačné orgány vo všeobecnosti ustanovený v čl.
12 smernice o univerzálnej službe a do nášho zákona o elektronických komunikáciách transponovaný
v rámci ust § 53 z čl. 12 a 13 citovanej smernice. Konštatoval, že v zmysle uvedenej právnej úpravy
národný regulačný orgán je povinný najskôr skúmať čisté náklady poskytovateľa US (spoločnosť ST



ich vyčíslila v žiadosti), a ak sa preukáže, že sú nižšie ako výnosy, pristúpi k ďalšiemu kroku, a
to posúdeniu otázky neprimeraného zaťaženia a ak sa nepreukáže neprimerané zaťaženie, správne
konanie je ukončené a poskytovateľovi US nevznikne nárok na kompenzáciu straty. Ďalej uviedol, že
výpočet čistých nákladov zo strany úradu je potom dôležitý pre ďalší postup (konanie) úradu a to konanie
o rozdelení týchto nákladov aj medzi ďalšie podniky pôsobiace na trhu elektronických komunikácií a ak
by úrad priznal žalobcovi kompenzáciu straty, na úhrade čistých nákladov by sa museli spolupodieľať
okrem poskytovateľa US aj tieto ďalšie podniky, a to v takej miere, akú výšku úhrady by pre každý jeden
podnik úrad určil v rozhodnutí podľa stanoveného kľúča ustanoveného v § 54 zákona o elektronických
komunikáciách.

Vyslovil názor, že žalobca nesprávne vykladá nielen právnu normu, keď tvrdí, že úrad na základe čl. 12
ods. 1 smernice o univerzálnej službe musí vypočítať čisté náklady vždy, ale aj svoje tvrdenie nesprávne
opiera o, pre tento prípad, nesprávny judikát - rozsudok ESD zo 6.10.2010 č. C-222/08.

V súvislosti s námietkou nesprávneho vyhodnotenia kritérií neprimeraného zaťaženia žalovaný poukázal
na to, že riešenie tejto otázky ponecháva európska legislatíva v kompetencii národných regulačných
orgánov, aby stanovili všeobecné a neosobné kritériá, pomocou ktorých možno určiť hranice, ktoré keď
sa prekročia, zaťaženie môže byť považované za nadmerné v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho
zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj podielu na trhu. Uviedol, že na základe uvedeného si
úrad určil 7 kritérií, ktoré posudzoval osobitne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s dopadom na finančnú
situáciu žiadateľa a jeho postavenie na trhu a podľa jeho názoru podrobne argumentačne vyhodnotil
jednotlivé kritériá posudzovania neprimeranosti zaťaženia a výsledok tohto posúdenia v napadnutých
rozhodnutiach adekvátne odôvodnil.

Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa v procese zisťovania skutkového stavu obmedzil
na posúdenie jedinej otázky, konkrétne, či poskytovanie US nie je pre spoločnosť ST neprimeraným
zaťažením a ani s tvrdením, že by sa nezaoberal všetkými dôkazmi a podkladmi, ktoré mal v rámci spisu
k správnemu konaniu k dispozícii a nevykonal ďalšie zisťovania k objasneniu ďalších otázok, ktoré mu
ukladá zákon o elektronických komunikáciách a rozhodnutie predsedu úradu o proteste prokurátora.
Poukázal na to, že v predmetnom rozhodnutí bol stanovený postup, v ktorom mal žalovaný posúdiť
vykonávanie US na základe žiadosti spoločnosti ST (akých, od kedy), či výnosy z týchto vykonávaných
povinností sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na ich vykonávanie, čo preukazuje spoločnosť
ST, či boli povinnosti US zabezpečované nákladovo efektívnym spôsobom, či vykonávanie povinností sú
pre spoločnosť ST neprimeraným zaťažením a až následne vypočítať čisté náklady, pričom sa zohľadní
akákoľvek výhoda na trhu získaná poskytovaním US. Konštatoval, že tohto postupu sa žalovaný pridŕžal
a zároveň postupoval v súlade s ust. § 53 citovaného zákona a čl. 12 smernice o univerzálnej službe, a
keďže nedospel k záveru, že by poskytovanie US v rokoch 2005 a 2006 bolo pre žalobcu neprimeraným
zaťažením, nepristúpil k poslednému bodu a to výpočtu čistých nákladov, pretože žalobcovi nevznikol
nárok na ich kompenzáciu.

Pokiaľ žalobca namietal  nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov
uviedol, že úrad postupoval v súlade s platným právnym poriadkom, vysporiadal sa so všetkými
podkladmi, ktoré boli v priebehu správneho konania zhromaždené. Vyslovil názor, že napadnuté
rozhodnutie, vzhľadom na podrobnejšie posúdenie primeranosti, resp. neprimeranosti zaťaženia
spoločnosti ST nákladmi na US, je zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené. Tvrdil, že z rozhodnutí
je zrejmé, ktoré námietky žalobcu úrad pokladal za nesprávne a z akého dôvodu a ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a aké úvahy ho viedli k danému záveru, všetko v súlade s ust. § 46 a 47
správneho poriadku.

Taktiež nesúhlasil ani s tvrdením o ľubovôli pri vyhodnocovaní dôkazov. S poukazom na jeho
postup podľa ust. § 34 správneho poriadku tvrdil, že úsudok bol logicky možným záverom
vychádzajúcim z dôkazov, ktoré boli vykonané, keď otázku (ne)primeranosti záťaže posudzoval rôznymi
metódami, pričom vychádzal z podkladov predložených účastníkom konania. Uviedol, že vzhľadom
na to, že neexistuje jednotná legislatívne ustanovená metodika, ani medzi národnými regulačnými
orgánmi jednotne zaužívaný postup „best practice“, úrad zvolil vlastnú metodiku a vlastný postup
založený na posúdení bežne dostupných alebo vypočítateľných ukazovateľov z účtovnej závierky
podnikov. Vychádzal pritom z úvahy, že neprimerané zaťaženie môže vzniknúť len v prípade,
keď poskytovateľ US z dôvodu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti US, nie je
schopný vytvoriť primeraný zisk, tzn. výška jeho zisku je nepomerne (neúmerne) nižšia ako zisk



podobných poskytovateľov elektronických služieb. Jednotlivé aspekty posudzovania neprimeraného
zaťaženia podrobne argumentačne vyhodnotil a výsledok tohto posúdenia v napadnutých rozhodnutiach
adekvátne odôvodnil.

Poukázal na to, že v októbri 2009 pri príprave rozhodnutia č. 2391/14/2009 namiesto toho, aby sa
úrad zaoberal otázkou, či tieto náklady na US predstavujú neprimerané zaťaženie pre samotného
poskytovateľa US, posudzoval schopnosť iných podnikov podieľať sa na úhrade čistých nákladov na
US. Ďalej uviedol, že predmetné rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko bolo napadnuté
protestom prokurátora a rozhodnutie predsedu úradu o proteste prokurátora určilo prvostupňovému
orgánu povinnosť opätovne posúdiť inštitút neprimeraného zaťaženia, ktorý v záujme objektívneho
posúdenia na základe kritéria podielu na trhu elektronických komunikácií opätovne porovnal tržby
najväčších podnikov pôsobiacich na trhu elektronických komunikácií dosiahnutých v rokoch 2005 a 2006
a sledoval vývoj podielov ich tržieb. Pri posúdení rovnakých objektivizovaných ukazovateľov (trhových
podielov) dospel k rovnakému zisteniu ako v rozhodnutí č. 2391/14/2009, že tržby spoločnosti ST napriek
tomu, že poskytovala povinnosti US, sú porovnateľné s tržbami podnikov neposkytujúcimi povinnosti US,
záverom čoho možno konštatovať, že čisté náklady na US sú pre spoločnosť ST primeraným zaťažením.

V súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa posúdenia kritéria hranice významnosti nákladov vo
vzťahu k skupine ST uviedol, že v napadnutom rozhodnutí sa zaoberal všetkými dôvodmi rozkladu
a v jednotlivých bodoch odôvodnil svoje stanovisko voči námietkam žalobcu uvedených v rozklade.
Zdôraznil, že podrobnejším a širším posúdením predmetného kritéria sa snažil iba zistiť, či v rámci
skupiny ST sú vytvorené zdroje na pokrytie čistých nákladov US, keďže výsledky hospodárenia týchto
prepojených právnických osôb sa podieľajú na tvorbe zdrojov na pokrytie nákladov spojených s
poskytovaním US.

Trval na tom, že v rámci správneho konania dodržal postup určený predsedom úradu v rozhodnutí o
proteste prokurátora tým, že rozšíril záber posudzovania na všetky povinnosti tvoriace predmet US podľa
zákona o elektronických komunikáciách a bližšie vyhodnotil otázku primeranosti, resp. neprimeranosti
záťaže pri poskytovaní US a tento odlišný prístup úradu sa premietol aj do stanovenia novej hranice
významnosti t.j. zvýšenie hranice z pôvodných 2 % na 5 % z celkových nákladov a keďže nie je
hranica významnosti nákladov v sektore elektronických komunikácií jednoznačne určená, ani nie je
stanovená platným právnym predpisom, úrad pri vyhodnocovaní tohto kritéria zohľadnil aj výsledky štúdií
čistých nákladov US v poštovom sektore, pričom všetky štúdie naznačujú, že vzniknuté náklady na
poskytovanie US sú relatívne mierne a nepredstavujú pre poskytovateľa US neprimerané zaťaženie.
Ďalej uviedol, že tieto názory nevyčíslujú presnú hranicu významnosti, ale naznačujú, že miera nákladov
na poskytovanie US na približnej úrovni do 5 % z celkových nákladov, by mala byť považovaná za
nízku, a teda ju nemožno považovať za neprimerané zaťaženie. Vzhľadom na to, že úrad sa musel
opätovne zaoberať a rozšíriť záber posudzovania na všetky povinnosti tvoriace predmet US, opätovne
stanovil hranicu významnosti, keďže pri pôvodnom stanovení hranice významnosti posudzoval len
dve povinnosti tvoriace predmet US a pri novej hranici významnosti vzal do úvahy rozdielnu štruktúru
nákladov v poštovom sektore oproti telekomunikačnému sektoru a tiež odlišný charakter služieb, ktoré
tvoria predmet US v týchto sektoroch, to znamená, že žalovaný sa týmito štúdiami zaoberal a v nich
uvedené výsledky prehodnotil, preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by úradom nastavená
výška kritéria hranice významnosti bola v rozpore s obsahom administratívneho spisu.

Poukázal taktiež na to, že pri hodnotení schopností poskytovateľa US financovať náklady súvisiace s
poskytovaním US vyhodnocoval aj možnosť použitia interných krížových dotácií na ich kompenzáciu
s tým, že pri prvom prejednávaní žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov úrad kládol dôraz na
posúdenie možnosti financovať poskytovanie US z výnosov z produktov (služieb), na ktorých boli
dosahované vysoké zisky, pričom pri jej opätovnom prejednaní sa zameral na posúdenie možnosti
financovať náklady US z celkového zisku dosiahnutého spoločnosťou ST za skupinu ST. Uviedol, že k
zmene metodiky pristúpil úrad z dôvodu, aby v rámci hodnotenia tohto kritéria zohľadnil skutočnosť, že
v roku 2006 v dôsledku zavedenia regulácie maloobchodných a veľkoobchodných relevantných trhov
sa zmenili možnosti reálneho krížového financovania a taktiež zhodnotil, že v rokoch 2005 a 2006
mal žalobca monopolné postavenie na trhu elektronických komunikácií a teda, že si mohol náklady
vykompenzovať internými krížovými dotáciami s poukazom na to, že žalobca si krížovo financoval svoje
služby v rokoch 2005 a 2006, čo aj výslovne priznal v rozklade  zo dňa 15.2.2011, ktoré skutočnosti
podporujú závery úradu, že spoločnosť ST si čisté náklady US mohla kompenzovať krížovými dotáciami
v priebehu roka 2005 neobmedzene a v roku 2006 v rámci čiastočných regulačných obmedzení a preto



pre ňu nepredstavovali neprimerané zaťaženie. Tvrdenie žalobcu o uložení takých povinností, ktorých
cieľom bolo zabrániť krížovým dotáciám jednotlivých produktov, považoval za účelové a nepodložené.

Žalovaný taktiež nesúhlasil s námietkou žalobcu, že úrad nebol oprávnený meniť základné
parametre metodiky pre posúdenie (ne)primeranosti zaťaženia, ktoré si zvolil pri vydávaní pôvodného
prvostupňového rozhodnutia. Považoval za neopodstatnené akékoľvek námietky žalobcu na odlišnú
úradom zvolenú metodiku pri opätovnom prejednaní žiadosti spoločnosti ST oproti pôvodnému
prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré predseda úradu na základe rozhodnutia o proteste prokurátora
zrušil, keďže nešlo o iné konanie, v ktorom by úrad prejednával prípad skutkovo zhodný alebo podobný.
Poukázal na to, že telekomunikačný úrad ako národný regulačný orgán je v súlade s čl. 13 smernice o
univerzálnej službe oprávnený sám rozhodnúť, aké objektívne kritériá zvolí na posúdenie neprimeranosti
zaťaženia poskytovateľa US, aby dôkladne preskúmal jeho úroveň zariadení, ekonomickú a finančnú
situáciu ako aj jeho podiel na trhu elektronických komunikácií.To, že sa žalobca nestotožňuje s metodikou
posúdenia neprimeranosti zaťaženia sama o sebe ešte nemôže viesť k záveru, že úrad postupoval nad
rámec rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora, či ku konštatovaniu, že úrad porušil jednak
ustanovenia zákona o prokuratúre a správneho poriadku a jednak zásadu právnej istoty a legitímnych
očakávaní.

Záverom konštatoval, že postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, dodržal
pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postup stanovený v rozhodnutí predsedu úradu o proteste
prokurátora a keďže nezistil, že by poskytovanie US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania
neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US tak, ako
to ustanovuje smernica o univerzálnej službe.

Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného opätovne poukázal na žalobné námietky zdôrazniac ich
dôvodnosť. Predovšetkým zdôraznil námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci
žalovaným, považujúc za nesprávny jeho právny názor ohľadne nároku na úhradu zistených čistých
nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti US podľa ust. § 53 zákona, ktorý sa má realizovať len
v prípade kumulatívneho splnenia štyroch podmienok ustanovených údajne zákonom. Argumentáciu
žalovaného o podmienenosti úhrady nákladov US taktiež považoval za zjavne protiprávnu, svojvoľnú a
účelovú aplikáciu zákona o elektronických komunikáciách, ktorá je v rozpore s Ústavou SR, konkrétne
jej čl. 2 ods. 2. Opätovne zdôraznil, že konštrukcia úhrady nákladov na US ním poskytovanej v zmysle
ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., t.j. úhrada rozdielu medzi nákladmi a výnosmi z jej poskytovania,
je tiež garanciou skutočnosti, že žalobca nebude nútený „dotovať“ zo svojho majetku poskytovanie US,
ktorú mu žalovaný prikázal vo verejnom záujme.  Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že sa dožadoval
poskytovania US, pretože väčšinu obdobia a v prípade aj niektorých služieb aj celé obdobie poskytoval
US na základe licencie, až v apríli 2006 určil žalovaný poskytovateľa US na základe súťaže dvoch
operátorov Slovak Telekom, a.s. a Orange Slovensko, a.s. a to s rozdielnou účinnosťou pre jednotlivé
povinnosti.  Poukázal na to, že vstupoval do poskytovania US s predpokladom, že právna úprava
počíta s kompenzáciou týchto nákladov z osobitného účtu US. Ďalej dôvodil, že predseda úradu jasne
formuloval právny názor smerom k povinnosti výpočtu čistých nákladov a preverenia,  či boli vynaložené
nákladovo efektívnym spôsobom, avšak napriek uvedenému žalovaný postupoval v rozpore s takto
formulovaným právnym názorom a konštatoval, že výpočet čistých nákladov a overenie efektívneho
vynaloženia prostriedkov sa majú realizovať iba v prípade, ak sú kumulatívne splnené všetky podmienky
relevantné pre priznanie kompenzácie straty z poskytovania US, pričom takýto záver nemožno dôvodiť
ani zo znenia smernice o univerzálnej službe a už vôbec nie z príslušnej judikatúry ESD podrobne
popísanej v žalobe, keďže obe rozhodnutia akcentujú práve povinnosť príslušného regulátora vypočítať
čisté náklady. Opätovne namietal správnosť postupu žalovaného pri realizácii správnej úvahy, zastávajúc
názor, že 7 kritérií určených žalovaným nemožno považovať za transparentné, všeobecné a už vôbec nie
neosobné, pričom súčasne mal za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil voľbu týchto kritérií a odmietol
posudzovanie neprimeraného zaťaženia na základe kritérií navrhnutých renomovanými poradenskými
spoločnosťami (PriceWaterhouseCoopers a Ernst&Young), resp. na základe kritérií použitých v iných
členských krajinách Európskej únie. Ďalej vyslovil názor, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že pri interpretácii
ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách použil metódu logického výkladu, pričom vychádzal
z premisy, že pokiaľ poskytovanie US nepredstavuje neprimerané zaťaženie, nie je potrebné ani
kalkulovať čisté náklady, ide o nepodložený záver, ktorý je v rozpore so smernicou o US ako aj citovaným
zákonom. Zotrval na tvrdení, že žalovaný porušil ust. §§ 32, 34 a v konečnom dôsledku aj ust. §
3 ods. 4 správneho poriadku, pretože nezohľadnil a ani nezdôvodnil neaplikovanie iných žalobcom



navrhnutých možných ukazovateľov, ktoré by mohli ovplyvniť a v konečnom dôsledku aj korigovať
ukazovateľ ziskovosti, pretože nielen zisk v konečnom dôsledku determinuje mieru zaťaženia vznikajúcu
pri poskytovaní US. Opätovne poukázal na to, že zdôvodnenie žalovaného pri posudzovaní kritéria
trhového podielu je nezrozumiteľné, nepresvedčivé, nesvedčiace v prospech nevyhnutnosti zmeny
prístupu úradu a vyhodnotenia tohto kritéria a to z toho dôvodu, že úrad posudzoval trhový podiel len
dvoch podnikov (TMO a OSK) a nie ostatných podnikov, ktoré by mohli financovať túto stratu a výška
prípadnej kompenzácie vždy závisí od trhového podielu podnikov (viď. § 54 ods. 2 zákona), a preto
žiadny podnik nezaplatí viac ako vyplýva z jeho trhového podielu, t.j. vyšší trhový podiel = vyššia miera
schopnosti podieľať sa na úhrade straty poskytovateľa US. V súvislosti s hranicou významnosti nákladov
nesúhlasil s argumentáciou žalovaného uvedenou vo vyjadrení k žalobe, tvrdiac, že napriek tomu, že
úrad nakoniec čisté náklady vôbec nevypočítal, v metodike uvažoval s tými výhodami, ktoré získa podnik
pri poskytovaní US. Namietal, že T-Mobile Slovensko, a.s. ako samostatný subjekt nemohol mať s
poskytovania US žiadny prospech, pričom úrad odôvodňuje zmenu hranice významnosti rozšírením
záberu posudzovania na všetky povinnosti tvoriace predmet US podľa zákona. Ďalej uviedol, že v
dôsledku tejto úvahy žalovaný konštatoval, že žalobca znášal neprimerané zaťaženie pri poskytovaní
užšieho rozsahu služieb (služby pre zdravotne postihnutých, VTA) pri celkovo nižšej strate a paradoxne
na druhej strane konštatoval, že poskytovanie širšieho rozsahu služieb (úplný rozsah služieb podľa ust.
§ 50 ods. 2 zákona) s vyššími čistými nákladmi nepredstavovali pre žalobcu neprimerané zaťaženie,
ktoré závery svedčia o nesprávnom nastavení kritéria a navádzajú k tomu, že mieru zaťaženia je
potrebné posudzovať osobitne pre každú službu zvlášť, pričom rozhodujúcimi kritériami nemôže byť len
hranica významnosti, ale je potrebné zohľadňovať viaceré objektívne kritériá a zhodnotiť tak celkovú
situáciu pri poskytovaní jednotlivých služieb na trhu elektronických komunikácií. V súvislosti s tvrdením
žalovaného o tom, že do spisu založil relevantné informácie pochádzajúce z rôznych zdrojov, na základe
skutočností, že 8x nahliadol do spisu a 4x požiadal o informáciu a kópiu zo správneho spisu, dospel k
záveru, že nič nenasvedčuje tomu, že by informácie v ňom boli z iných zdrojov ako Slovak Telekom, a.s,
PriceWaterhouseCooper, Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR a úradu. Záverom uviedol,
že považuje svoje argumenty uvedené v žalobe za relevantné a dôvodné a zotrváva na názore, že
rozhodnutia žalovaného sú nezákonné, ako aj, že argumenty žalovaného uvedené v jeho písomnom
vyjadrení nepovažuje za relevantné a vyvracajúce tvrdenia obsiahnuté v žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (§ 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 72 ods. 4 zák. č. 610/2003 Z. z.), preskúmal napadnuté rozhodnutie predsedu Telekomunikačného
úradu Slovenskej republiky a súčasne prvostupňové správne rozhodnutie Telekomunikačného úradu
Slovenskej republiky a konania im predchádzajúce  postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v
spojení s §§ 247 a nasl. O.s.p., v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov
konania a po vypočutí ich zástupcov na pojednávaní súdu dňa 29.2.2012 dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná.

Zástupca žalobcu na pojednávaní súdu zopakoval žalobné dôvody a zdôraznil námietku, ktorou
namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným správnym orgánov. Poukázal na skutočnosť,
že § 53 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách účinný do 1.4.2006 bol v znení tak, že
nárok na náklady vzniknuté poskytovaním univerzálnej služby nepodmienil zákonnou podmienkou
neprimeraného zaťaženia a ako zákonnú podmienku posudzovania zaťaženia podniku poskytujúceho
univerzálnu službu zákonodarca ustanovil v znení § 53 ods. 2 tohto zákona až účinnosťou od 1.4.2006,
pričom znenie § 53 ods. 1 ostalo nezmenené. Zastával názor, že žalobcovi ako podniku poskytujúceho
univerzálnu službu v súlade s § 53 ods. 1 zákona vznikol nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých
s poskytovaním univerzálnej služby a po novele po 1.4.2006 je potrebné aplikovať § 53 ods. 2 ako určité
procesné usmernenie postupu, pričom podmienku posudzovania zaťaženia nie je možné posudzovať
ako zákonnú podmienku podmieňujúcu vyplatenie náhrady nákladov za poskytovanie univerzálnej
služby.

Zástupca žalovaného správneho orgánu na pojednávaní súdu zotrval na dôvodoch uvedených v
písomnom vyjadrení k žalobe. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu predneseným na pojednávaní a súčasne
poukázal na to, že pokiaľ zástupca žalobcu na pojednávaní namietal rôzne znenia ustanovenia § 53 ods.



2 zákona o elektronických komunikáciách a jeho účinnosť, túto námietku žalobca v žalobe nevzniesol,
a preto nie je možné na ňu pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia prihliadnuť.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu
Slovenskej republiky a postup mu predchádzajúci, ktorým rozhodnutím bolo s konečnou platnosťou
rozhodnuté o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby (US) v
rokoch 2005 a 2006 tak, že poskytovanie US v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre spoločnosť
žalobcu neprimerané zaťaženie a preto jej nebola priznaná kompenzácia straty podľa § 53 zákona o
elektronických komunikáciách.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého administratívneho spisu žalovaného správneho
orgánu zistil, že dňa 3.12.2007 bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov
na univerzálnu službu z osobitného účtu univerzálnej služby, prílohu ktorej tvorila metodológia kalkulácie
nákladového zaťaženia; žalovaný pôvodným rozhodnutím zo dňa 2.10.2009, č. 2391/14/2009 vypočítal
čisté náklady US a určil kompenzáciu straty vzniknutej pri vykonávaní povinnosti US v roku 2005 vo výške
472,1 mil. Sk, t.j. 15.670.849,10 €, v roku 2006 vo výške 316,7 mil. Sk, t.j. 10.512.514,11 €; na základe
rozkladu žalobcu zo dňa 20.10.2009 proti uvedenému rozhodnutiu, predseda Telekomunikačného úradu
Slovenskej republiky rozhodnutím o rozklade zo dňa 28.4.2010, č. 25/01/2010, podľa ust. § 59 ods. 1,
3 v spojení s ust. § 61 ods. 3 správneho poriadku napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil úradu na
nové prejednanie a rozhodnutie; dňa 14.6.2010 požiadal žalobca o prerušenie konania vo veci úhrady z
osobitného účtu univerzálnej služby za roky 2005, 2006; listom zo dňa 22.6.2010, č. 417/14/10 žalovaný
zamietol návrh na prerušenie správneho konania; rozhodnutím zo dňa 30.6.2010, č. 441/14/2010
žalovaný rozhodol podľa ust. § 29 ods. 1 správneho poriadku o prerušení správneho konania, nakoľko
usúdil, že od prebiehajúceho konania o proteste prokurátora proti rozhodnutiu o rozklade závisí
rozhodnutie žalovaného vo veci samej; protest prokurátora sa v administratívnom spise nenachádza;
rozhodnutím o proteste prokurátora zo dňa 3.12.2010, č. 73/01/2010 predseda žalovaného podľa ust. §
69 ods. 1 správneho poriadku zrušil protestom napadnuté rozhodnutie a nahradil ho novým rozhodnutím,
ktorým podľa ust. § 59 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 61 ods. 3 správneho poriadku zrušil rozhodnutie č.
2391/14/2009 zo dňa 2.10.2009 a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie; rozhodnutím zo dňa
31.1.2011, č. 54/14/2011 žalovaný ako správny orgán prvého stupňa rozhodol tak, že poskytovanie
univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto
mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách; na základe
rozkladu žalobcu zo dňa 18.2.2011 proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu predseda žalovaného
rozhodnutím o rozklade zo dňa 6.4.2011, č. 09/01/2011 podľa ust. § 59 ods. 2 v spojení s ust. § 61
ods. 3 správneho poriadku  prvostupňové rozhodnutie potvrdil; žalobca podal žalobu podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorou sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a
postupu predsedu žalovaného č. 09/01/2011 zo dňa 6.4.2011 ako aj rozhodnutia a postupu žalovaného
č. 54/14/2011 zo dňa 31.1.2011 z dôvodov uvedených vyššie.

Zo spisového materiálu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, najvyšší súd zistil, že medzi
účastníkmi súdneho prieskumu je predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 53 zákona č. 610/2003
Z. z. ako zákonný predpoklad rozhodnutia o žiadosti žalobcu na priznanie úhrady čistých nákladov na
poskytovanie univerzálnej služby.

Žalobca namietal, že rozhodnutie predsedu žalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie je
nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v zmysle právneho
názoru žalovaného, ktorý žalobca považoval za nesprávny, sa nárok na úhradu zistených čistých
nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti US podľa ust. § 53 zákona môže realizovať len v
prípade kumulatívneho splnenia štyroch podmienok ustanovených údajne zákonom, považujúc taktiež
argumentáciu žalovaného o podmienenosti úhrady nákladov US za zjavne protiprávnu, svojvoľnú a
účelovú aplikáciu zákona o elektronických komunikáciách, ktorú považoval v rozpore s Ústavou SR,
konkrétne s jej čl. 2 ods. 2. a čl. 20 a zdôrazniac, že konštrukcia úhrady nákladov na US ním poskytovanej
v zmysle ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., t.j. úhrada rozdielu medzi nákladmi a výnosmi z jej
poskytovania, je tiež garanciou skutočnosti, že spoločnosť nebude nútená „dotovať“ zo svojho majetku
poskytovanie US, ktorú mu žalovaný prikázal vo verejnom záujme.



Žalovaný trval na svojom rozhodnutí ako aj na dôvodoch, ktorými odôvodnil nevyhovenie žiadosti
žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd zameral svoju pozornosť výkladu a aplikácii ustanovení, ktorými
zákonodarca upravil univerzálnu službu a priznanie čistých nákladov na jej poskytovanie v zmysle
zákona č. 610/2003 Z. z..

Podľa § 50 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom pre roky 2005 a 2006 univerzálna
služba je minimálny súbor služieb, ktoré sú dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým
koncovým užívateľom bez ohľadu na ich geografickú polohu  a za prijateľnú cenu, ktorou je cena
zohľadňujúca úroveň spotrebiteľských cien a príjmy obyvateľov.

Predmetom univerzálnej služby sú tieto povinnosti:

a) pripojenie k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste a prístup k verejným telefónnym službám
na pevnom mieste pripojenia k sieti vrátane faksimilného prenosu informácií a prenosu dát s
prenosovými rýchlosťami umožňujúcimi funkčný prístup k internetu pri zohľadnení prevládajúcich
technológií používaných väčšinou užívateľov a technickej uskutočniteľnosti,

b) poskytovanie aspoň jedného úplného telefónneho zoznamu účastníkov pravidelne aktualizovaného
aspoň raz za rok, v elektronickej alebo v tlačenej forme, prípadne v oboch formách, odsúhlasenej
úradom; úplný telefónny zoznam obsahuje údaje o všetkých účastníkoch verejných telefónnych služieb,
okrem tých, ktorí požiadali o nezverejnenie svojich osobných údajov a telefónneho čísla. Úplný telefónny
zoznam sa poskytne účastníkovi na jeho žiadosť vo forme schválenej úradom,

c) zabezpečenie primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov,

d) poskytovanie bezplatného a nepretržitého prístupu k číslam tiesňových volaní vrátane jednotného
európskeho čísla tiesňového volania 112, vrátane prístupu z verejných telefónnych automatov bez
použitia akýchkoľvek platobných prostriedkov,

e) poskytovanie a prevádzkovanie aspoň jednej úplnej informačnej služby o telefónnych číslach,

f) zabezpečenie prístupu k verejne dostupným telefónnym službám pre zdravotne postihnutých
užívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov s bezbariérovým prístupom a
osobitným vybavením.

Podrobnosti poskytovania verejných telefónnych automatov a služieb pre zdravotne postihnutých
užívateľov ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.

Úrad určí na základe výsledku konzultácií jeden alebo viac podnikov na poskytovanie univerzálnej služby
a uloží im povinnosti podľa odsekov 1 a 2 tak, aby bolo pokryté celé územie štátu s tým, že môže určiť
rôzne podniky alebo skupinu podnikov, ktoré budú zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej
služby, pokrývať rôzne časti územia štátu alebo zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej služby
a pokrývať rôzne časti územia štátu.

Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom k 31.3.2006 podnik poskytujúci
univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní
povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne
potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže
podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty
právo na úhradu zaniká.

Úrad posúdi podklady podniku na výpočet čistých nákladov a v prípade ich správnosti rozhodne o výške
kompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od
zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom.

Úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný
podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby.Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj



postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané
čisté náklady úrad zverejní.

Podľa § 76a ods. 4 zákona č. 610/2003 Z. z. prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla
2006, konanie o určenie podniku na poskytovanie univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4 začaté podľa
doterajších predpisov sa dokončí podľa tohto predpisu.

Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 v znení účinnom k 28.12.2007 podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo
na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho
výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby.
Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia
finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká.

Úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či
podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym
spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady môže overiť odborne
spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom.

Úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný
podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby.Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj
postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané
čisté náklady úrad zverejní.

Podľa ust. § 54 ods. 1, 7 zákona č. 610/2003 Z. z. úrad v prípade potreby zriadi a spravuje osobitný
účet univerzálnej služby (ďalej len "osobitný účet") na úhradu čistých nákladov, do ktorého je povinný
prispievať podnik poskytujúci verejné siete, verejné služby alebo verejné siete a verejné služby, ktorého
podiel ročného obratu na vnútroštátnom trhu verejnej siete, verejnej služby alebo verejnej siete a verejnej
služby sa rovná alebo je vyšší ako 0,2 percenta; do obratu sa nezapočítavajú výnosy z poskytovania
služby retransmisie. 24a).

Podrobnosti o univerzálnej službe, o zriadení a spravovaní osobitného účtu ustanoví všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.

Podľa ust. § 78 ods. 1, 11 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, konania začaté do
31. októbra 2011 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Konania začaté podľa doterajších predpisov,
ktoré s ohľadom na ustanovenia tohto zákona nie je potrebné dokončiť, úrad zastaví.

Poskytovateľ univerzálnej služby, ktorý bol určený na poskytovanie univerzálnej služby do 31. októbra
2011, sa považuje za poskytovateľa univerzálnej služby určeného podľa tohto zákona a je povinný
uložené povinnosti univerzálnej služby poskytovať až do právoplatnosti rozhodnutia úradu podľa § 50
ods. 3. Úrad vydá rozhodnutie podľa § 50 ods. 3 do deviatich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona.

Zákonom č. 610/2003 Z. z. sa preberá okrem ďalších aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady
č. 2002/22/EC zo 7.3.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov súvisiacich s elektronickými
komunikačnými sieťami a službami (Smernica  o univerzálnej službe), Ú.v. ES č. L 108 z 24.4.2002, s. 51.

Podľa článku 12 uvedenej smernice (Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak
národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 3 až 10 môže
predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú
kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie.  Na tento účel národné regulačné orgány: a) vykalkulujú
čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá
vyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo
b) použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej e služby identifikovanej mechanizmom určovania
v súlade s článkom 8 ods. 2



Bod 2/ čiastky a/alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov
univerzálnej služby podľa odseku 1 písm. a) kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo
orgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie
nákladov a závery auditu sú verejne dostupné.

Podľa článku 13 (Financovanie záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak na základe kalkulácie čistých
nákladov uvedených v článku 12 národný regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerane zaťaženie,
členské štáty na žiadosť určeného podniku rozhodnú o:

a/ zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté
náklady z verejných fondov; a/alebo

b/ rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických
komunikačných sietí a služieb.

Výkladom čl. 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES z 7.3.2002 o univerzálnej službe a
právach užívateľov týkajúcich sa sieti a služieb elektronických komunikácií  sa zaoberal Európsky súdny
dvor v dvoch rozhodnutiach a to v rozsudku vo veci č. C-389/08 z 6.10.2010, predmetom ktorého bola
žiadosť na rozhodnutie o predbežnej otázke  týkajúcej sa výkladu čl. 12 uvedenej smernice a v rozsudku
vo veci c-222/08 zo dňa 6.10.2010, ktorého predmetom bola žaloba Komisie európskeho spoločenstva
proti Belgickému kráľovstvu pre nesplnenie povinnosti na základe 226 ES, ktorou sa komisia domáhala,
aby súdny dvor určil, že Belgické Kráľovstvo tým, že plne nepreviedlo čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ako
i prílohu IV časť A uvedenej smernice, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice a z čl.
249 ES.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6.10.2010 vo veci č. 222/08 zaoberajúc sa výkladom  čl. 12 smernice
konštatoval: „Treba konštatovať, že hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého odseku a prílohy v
smernici 2002/22 upravujú, ako majú byť vypočítané čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby
v prípade, že národné regulačné orgány usúdia, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé
zaťaženie, ani z uvedeného článku 12 ods. 1 a ani z iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by
zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých majú uvedené orgány už
vopred rozhodnúť, že toto poskytovanie môže byť takýmto nespravodlivým zaťažením.“

„Naopak z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov
na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány
konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený
a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu
týchto nákladov.“

„Podľa ustanovení článku 12 ods. 1 druhého pododseku písm. a) smernice 2002/22, ako aj prílohy IV
tejto smernice musí byť takýto výpočet urobený pre každý podnik určený  na poskytovanie univerzálnej
služby.“

„Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva  mechanizmy úhrady
čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní univerzálnej služby, spája s existenciou
nadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdiac, že čisté náklady univerzálnej služby nie sú nutne
nadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky, bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky
čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby automaticky uhrádzali formou nároku na odškodnenie.
Za týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte
pred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie, ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska
jeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej
a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“

„Z vyššie uvedeného vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice
2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým
zaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto
zaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady



sú pre tento podnik nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý
by nesúvisel s týmito čistými nákladmi.“

Zhodný výklad čl. 12 a čl. 13 konštatoval súdny dvor aj v rozsudku vo veci 389/08 zo dňa 6.10.2010 v
bodoch  36, 37, 40, 42 a 45.

Najvyšší súd SR po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný v danom prípade nepostupoval
náležite v intenciách citovaných právnych noriem ako ani v intenciách výkladu článkov smernice
Európskym súdnym dvorom, majúce za následok nesprávne posúdenie veci a nedostatočne zistený
skutkový stav.

Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalobca žiadosťou doručenou žalovanému dňa
3.12.2007 žiadal úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu poskytovanú v rokoch 2005 a 2006 z
osobitného účtu univerzálnej služby, prílohu ktorej tvorila metodológia kalkulácie nákladového zaťaženia.

Žalovaný ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím zo dňa 31.1.2011, č. 54/14/2011, ktoré
rozhodnutie na základe protestu žalobcu potvrdil predseda žalovaného rozhodnutím o rozklade zo
dňa 6.4.2011, č. 09/01/2011, rozhodol tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006
nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa
ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách.

Z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., účinnej do 31.3.2006 vyplýva, že
úrad posúdi podklady podniku na výpočet čistých nákladov a v prípade ich správnosti rozhodne o výške
kompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od
zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom.

Z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., v znení účinnom k 28.12.2007
(zákon č. 117/2006 Z. z.) vyplýva, že úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady
na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania
univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným
zaťažením. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba
poverená úradom.

Vychádzajúc z ústavnej požiadavky, že každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje podľa právnej úpravy
účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Pokiaľ teda žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov
za poskytovanie univerzálnej služby  za roky 2005 a 2006, bolo teda potrebné posúdiť jeho uplatnený
nárok na úhradu týchto nákladov podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej
služby.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný uplatnený nárok žalobcu za dve samostatné obdobia (rok 2005 a
2006) posúdil podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom po 31.3.2006 bez akéhokoľvek
zdôvodnenia, je zrejmé, že právnu úpravu týkajúcu sa nároku žalobcu na náhradu nákladov, ktoré mu
vznikli poskytovaním univerzálnej služby v roku 2005 nechal bez povšimnutia, majúce za následok
nepreskúmateľnosť právneho posúdenia veci.

Senát najvyššieho súdu v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia v zmysle námietky žalobcu, že
žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne aplikoval právnu úpravu ustanovenú v § 53
zákona o elektronických komunikáciách, posudzoval aj, či žalovaný postupoval v zmysle právnej úpravy
účinnej v čase vzniku nároku, o ktorom žalovaný rozhodoval, a preto nesúhlasil s tvrdením žalovaného
predneseným na pojednávaní, že žalobca námietku, ktorou namietal rôzne znenia ustanovenia § 53 ods.
2 zákona o elektronických komunikáciách a jeho účinnosť, nevzniesol v žalobe, z ktorých dôvodov nie
je možné na ňu pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia prihliadnuť. Žalobca v námietke
vznesenej v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci a súčasne nesprávnu aplikáciu právnej



úpravy ustanovenej v § 53 ods. 1, 2 zákona, z ktorých dôvodov najvyšší súd povinný preskúmať
napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v rozsahu vznesenej námietky, musel zamerať
pozornosť na aplikáciu právnej úpravy žalovaným aj vzhľadom na to, či správny orgán aplikoval na vec
relevantnú právnu normu účinnú v čase vzniku nároku žalobcu.

Senát najvyššieho súdu súhlasil s názorom žalovaného, že z právnej úpravy nárokov na úhradu
nákladov na univerzálnu službu vyplýva podmienenosť preukázania (ne)primeraného zaťaženia podniku
poskytujúceho univerzálnu službu. Avšak táto povinnosť správnemu orgánu vyplýva až z právnej úpravy
ustanovenej v § 53 ods. 1, 2 účinnej od 1.4.2006. Napriek tomu, že smernica 2002/22 v § 12, ktorá bola
transponovaná do zákona č. 610/2003 Z. z. od počiatku, ustanovovala podmienenie priznania nákladov
na poskytovanie univerzálnej služby neprimeraným zaťažením, žalovanému správnemu orgánu ako
národnému regulačnému orgánu neprislúcha oprávnenie dovolávať sa priamej účinnosti smernice.

Najvyšší súd taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že keďže úrad nezistil, že by poskytovanie
US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné
pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US.

Z výkladu čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 vysloveného Európskym súdnym dvorom v rozsudkoch vo
veci č. C-389/08 zo 6.10.2010 a vo veci c-222/08 zo dňa 6.10.2010, je zrejmé, že Súdny dvor zastáva
názor, že „z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov
na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány
konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený
a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu
týchto nákladov.“ Súdny dvor v uvedených rozsudkoch súčasne konštatuje, že: „Z vyššie uvedeného
vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu
konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa
poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje
pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik
nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý by nesúvisel s týmito
čistými nákladmi.“

Výklad čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 Európskym súdnym dvorom je právne záväzný tak pre národné
súdy ako aj orgány verejnej správy. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie
univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a
preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez
uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie
predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 tejto smernice a teda aj v rozpore s
§ 53 zákona č. 610/2003 Z. z..

Senát najvyššieho súdu taktiež súhlasil s tvrdením žalovaného v súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne
nesprávneho vyhodnotenia kritérií neprimeraného zaťaženia, že riešenie tejto otázky ponecháva
európska legislatíva v kompetencii národných regulačných orgánov, aby stanovili všeobecné a neosobné
kritéria, pomocou ktorých možno určiť hranice, ktoré keď sa prekročia, zaťaženie môže byť považované
za nadmerné v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie,
ako aj podielu na trhu.

V tejto súvislosti  súčasne dáva do pozornosti, že Súdny dvor v uvedených rozsudkoch  konštatoval:
„Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva  mechanizmy úhrady
čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní univerzálnej služby, spája s existenciou
nadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdiac, že čisté náklady univerzálnej služby nie sú nutne
nadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky, bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky
čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby automaticky uhrádzali formou nároku na odškodnenie.
Za týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte
pred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie. ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska



jeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej
a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“  Na uvedené stanovisko súdneho dvora tiež poukázal
žalovaný vo vyjadrení k žalobe.

Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu
je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné
vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie
uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným
stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať
nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia
zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice.

Ak teda zákonodarca v zákone č. 610/2003 Z. z. ako aj zákonodarca spoločenstva v smernici 2002/22
zveruje do kompetencie žalovaného ako národného regulačného orgánu  rozhodovanie o zaťažení
podniku v konaní o uplatnenom nároku na úhradu nákladov na univerzálnu službu a ponecháva na
jeho uvážení voľbu kritérií pre posúdenie, či poskytovanie univerzálnej služby je pre dotknutý podnik
nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať takéto zaťaženie v závislosti od druhu podniku ako aj jeho
podielu na trhu, je povinnosťou žalovaného pri posudzovaní miery zaťaženia podniku poskytujúceho
univerzálnu službu zvoliť také metódy a kritériá, ktoré sú v súlade s účelom zákona ako aj v súlade s
účelom predmetnej smernice a v rozhodnutí vo veci samej náležite odôvodniť, z akých dôvodov a na
základe čoho použil pre posúdenie zaťaženia podniku (žalobcu) zvolenú a použitú metodiku tak, aby
jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú ale ja laickú verejnosť.

V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu dáva do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky:

Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 341/07 konštatuje: „Ústavný súd SR už v
rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov
zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide
vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť,
pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl.
2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického
výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“ .

Ústavný súd Slovenskej republiky v ďalšom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 187/2011 konštatuje: „Pri
svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri
interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá
o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m.
m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký
formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj
zabránilo  v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade
pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.“

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,  III. ÚS 117/07, III. ÚS
332/09), opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má  uskutočňovať v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6
dohovoru. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
na jeho celkovú presvedčivosť‚ teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09).



Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky je rovnako záväzná aj pri rozhodovaní orgánov verejnej
správy v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a v spojení s § 3 ods. 1 a §
46 správneho poriadku.

Vzhľadom k uvedenému senát najvyššieho súdu považoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou
namietal nedostatočné odôvodnenie postupu žalovaného pri realizácii správnej úvahy, zastávajúc
názor, že 7 kritérií určených žalovaným nemožno považovať za transparentné, všeobecné a už vôbec
nie neosobné, pričom súčasne mal za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil voľbu týchto kritérií
a odmietol posudzovanie neprimeraného zaťaženia na základe kritérií navrhnutých renomovanými
poradenskými spoločnosťami (PriceWaterhouseCoopers a Ernst&Young), resp. na základe kritérií
použitých v iných členských krajinách Európskej únie. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ako
aj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nie je náležite zdôvodnené použitie určených kritérií pre
posúdenie miery zaťaženia žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby v rozhodnom období tak, aby
zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z čoho a z akých dôvodov žalovaný vychádzal pri voľbe použitia
ním zvolených kritérií a použitie ekonomických ukazovateľov žalovaným správnym orgánom nevyplýva
ani z predloženého administratívneho spisu.

Senát najvyššieho súdu taktiež súhlasil s tvrdením žalovaného, že pokiaľ aj na základe protestu
prokurátora bolo pôvodné rozhodnutie o rozklade žalobcu zrušené a nahradené rozhodnutím o proteste,
stále ide o jedno konanie a bolo povinnosťou úradu opätovne posúdiť dôvodnosť žiadosti žalobcu na
náhradu nákladov vzniknutých v súvislosti s poskytovaním univerzálnej služby za uplatnené obdobie.
Pokiaľ však úrad zmenil metodiku postupu, v rámci ktorého posudzoval primeranosť resp. neprimeranosť
zaťaženia žalobcu v súvislosti s poskytovaním tejto služby, a na základe ktorého dospel k iným záverom
ako v pôvodnom rozhodnutí, bolo povinnosťou úradu takúto zmenu aj náležite odôvodniť, čo však z
odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nevyplýva.

Najvyšší súd súčasne dáva do pozornosti, že z rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora
jednoznačne vyplýva, že povinnosťou úradu bolo vypočítať čisté náklady. Pokiaľ správne orgány
oboch stupňov zvolili postup, že výpočet čistých nákladov v danom prípade neprichádza do úvahy,
pretože žalobca pri poskytovaní univerzálnej služby nebol v sledovanom období neprimerane zaťažený,
tak takýto postup bez ďalšieho zdôvodnenia je v rozpore s rozhodnutím predsedu úradu o proteste
prokurátora.

Najvyšší súd taktiež považoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal, že žalovaný pri
posudzovaní zaťaženia percentuálnu hranicu významnosti nákladov stanovil aj v nadväznosti na
hospodárske výsledky celej skupiny ST (t.j. všetkých majetkovo prepojených spoločností so žalobcom,
v ktorých má žalobca obchodný podiel) bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Z právnej úpravy ustanovenej
v § 53 zákona č. 610/2003 Z. z.  a ustanovenej v čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 vyplýva, že nárok
na náhradu nákladov na univerzálnu službu má podnik poskytujúci túto službu. Pokiaľ teda univerzálnu
službu v uplatnenom období poskytoval žalobca, bolo povinnosťou žalovaného zisťovať a posudzovať
skutočnosti relevantné pre posúdenie miery zaťaženia len v prípade žalobcu ako podniku poskytujúceho
univerzálnu službu a nie celej skupiny ST.

S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne závery Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm.
a), c), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodoval v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi pre jeho
úspech v konaní priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok