Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/17/2010 z 27. 3. 2012 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2012, sp. zn. 6MCdo/17/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1 Najvyšší súd | 6MCdo/17/2010 | ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1 | 2012-03-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo, Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, Vydržanie, Ostatné Citované ustanovenia: § 120 ods. 1 OSP, § 241 ods. 2 písm. b) OSP, § 134 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a3050954-f54d-4d12-ad9b-5bc11f309ce8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6MCdo/17/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9010899902
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9010899902.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ K. N., bývajúceho v E., 2/ N. V.j, bývajúcej v
E. a 3/ N. B., bývajúcej v E., zastúpených JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom so sídlom v Banskej
Bystrici, Horná č. 51, proti žalovanej A. I., bývajúcej v E., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom
súde Brezno pod sp. zn. 4 C 116/02, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Brezno z 10. júla 2009 č.k. 4 C 116/2002-336 a proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. októbra 2009 sp. zn. 16 Co 256/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. októbra 2009 sp.
zn. 16 Co 256/2009 a rozsudok Okresného súdu Brezno z 10. júla 2009 č.k. 4 C 116/2002-336, ako aj
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. februára 2010 sp. zn. 15 Co 406/2009 a uznesenie
Okresného súdu Brezno z 12. novembra 2009 č.k. 4 C 116/2002-378 z r u š u j e a vec vracia
Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou dňa 6.6.2002 na Okresnom súde Brezno (po pripustení jej zmeny v priebehu
konania) sa žalobcovia domáhali určenia svojho vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam -
pozemkom nachádzajúcim sa v kat. úz. E.. V žalobe uviedli, že vlastnícke právo nadobudli dedením po
svojej matke A. N., ktorá zomrela XX.X.XXXX. Nadobudnutie dedičstva im bolo potvrdené osvedčením o
dedičstve z 13.3.2001 sp. zn. D 659/99, D not 305/99, vydaným notárkou JUDr. Annou Medveďovou ako
súdnou komisárkou, so sídlom notárskeho úradu v Brezne, Kuzmányho č. 20. Na základe osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní, spísaného vo forme notárskej zápisnice dňa 7.11.2000 sp. zn. N 438/2000, NZ
394/2000 notárkou JUDr. Vierou Kalinovou, so sídlom notárskeho úradu v Banskej Bystrici, Komenského
č. 3, bol v katastri nehnuteľností vykonaný zápis vlastníckeho práva k sporným pozemkom v prospech
H. K. (dcéry H. P. a N. P., ktorým rodičia žalobcov v roku 1963 predali iné susedné nehnuteľnosti). H. K.
následne v decembri 2000 kúpnou zmluvou predala nehnuteľnosti žalovanej, pričom vklad do katastra
bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Brezno, odborom správy katastra pod sp. zn. V 2139/00.
Ďalej tvrdili, že sporné nehnuteľnosti boli v ich držbe, resp. v držbe ich právnych predchodcov, preto
podmienky vydržania u H. K. neboli splnené.

Okresný súd Brezno rozsudkom z 10. júla 2009 č.k. 4 C 116/2002-336 žalobu zamietol. Zamietnutie
žaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcov z dôvodu, že žalobu nepodali všetci
(piati) dedičia po ich právnej predchodkyni, a ďalej tým, že bolo povinnosťou žalobcov preukázať,
že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v prospech H. K. bolo vydané neopodstatnene, t. j. v
rozpore so skutočnosťou. Žalobcovia však toto dôkazné bremeno neuniesli, keďže z dokazovania
jednoznačne nevyplynulo, či sporné pozemky užívali od roku 1964 ich právni predchodcovia, resp.
právni predchodcovia žalovanej. Len u štyroch pozemkoch možno uvažovať, že nemohli byť právnou
predchodkyňou žalovanej vydržané.



Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd na odvolanie žalobcov rozsudkom z 15. októbra 2009
sp. zn. 16 Co 256/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku
odôvodnil správnosťou jeho skutkových a právnych záverov (s výnimkou záveru o nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcov) stotožňujúc sa aj s jeho odôvodnením. Vyslovil názor, že rozhodnutie o dedičstve
alebo osvedčenie o dedičstve síce potvrdzuje nadobudnutie dedičstva spätne ku dňu smrti poručiteľa,
ale tým nie je vylúčená možnosť, že ešte pred právoplatnosťou rozhodnutia alebo osvedčenia o
dedičstve dôjde k strate vlastníctva dedičov (napríklad vydaním osvedčenia o vydržaní pre tretiu osobu).
Vychádzajúc ďalej z názoru, že vlastníctvo možno nadobudnúť osvedčením vyhlásenia o vydržaní,
dospel k záveru, že na základe takéhoto osvedčenia, spísaného do notárskej zápisnice, sa vlastníčkou
sporných nehnuteľností stala H. K., ktorá ich následne previedla na žalovanú. Z toho potom vyvodil
záver, že dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po matke žalobcov, podľa ktorej dedičstvo nadobudli
žalobcovia, bola absolútne neplatným právnym úkonom, a z dôvodu straty vlastníctva žalobcov po smrti
ich matky bola žaloba správne zamietnutá. Rovnako ako súd prvého stupňa bol tiež toho názoru, že
žalobcov zaťažovalo dôkazné bremeno v preukázaní, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v prospech
H. K. bolo vydané neopodstatnene.

Na základe podnetu žalobcov podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu mimoriadne
dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba rozsudky zrušil a
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením
veci a tzv. inou vadou konania. Vyčítal obom súdom, že ich právny záver o vydržaní vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam nezodpovedal zistenému skutkovému stavu, v ktorom absentovalo skutkové
zistenie o oprávnenej držbe nehnuteľností H. K. (singulárnou právnou predchodkyňou žalovanej), a
že nesprávne identifikovali, ktoré sporné skutočnosti sú pre rozhodnutie sporu zásadné a kto znáša
dôkazné bremeno k sporným tvrdeniam. Namietal, že nie je správny právny názor odvolacieho súdu,
že žalobcovia mali dôkazné bremeno na preukázanie neexistencie dobrej viery a neexistencie držby
H. K.. Dôkazné bremeno o tom, že H. K. nadobudla sporné pozemky, zaťažovalo v konaní žalovanú.
Poukazoval tiež na to, že notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní osvedčovala iba
pravdivosť toho, že listinu spísala notárka a že H. K. urobila toto vyhlásenie. Nebola ňou osvedčená aj
existencia oprávnenej držby. Napokon namietal aj tzv. inú vadu konania, ktorej sa dopustili oba súdy
tým, že aj keď pre zistenie spornej otázky držby vykonali dôkazy, následne ich skutkovo nevyhodnotili,
a zamietnutie žaloby v celom rozsahu bolo v zjavnom rozpore so záverom súdu prvého stupňa, že štyri
pozemky H. K. nevydržala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že boli splnené
podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že
je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2
O.s.p.) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru,
že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

Z odôvodnenia rozsudkov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom zamietnutia
žaloby bol právny záver oboch súdov o neunesení dôkazného bremena žalobcami. Tento právny
záver vychádzal z takého výkladu ustanovení upravujúcich tzv. dôkaznú povinnosť účastníka konania,
podľa ktorého ak účastník tvrdí, že je vlastníkom veci z titulu dedenia a popiera tým vlastnícke právo
protistrany, ktorá tvrdí, že nadobudla (resp. jej právna predchodkyňa) vlastníctvo vydržaním, má tento
účastník dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie, že protistrana nenadobudla vlastníctvo vydržaním.
S takýmto výkladom sa dovolací súd nestotožňuje.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného



na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a
ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať
pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je
určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma
zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má
žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje.
Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu
nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto
skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ
sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a
o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom
totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexisteciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad
v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu
nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu
žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.

V prejednávanej veci mali žalobcovia bremeno tvrdenia, že sú vlastníkmi sporných pozemkov a
že tento stav stále trvá. Z tohto bremena tvrdenia mali dôkaznú povinnosť preukázať nadobúdací
vlastnícky titul. Túto skutočnosť preukázali, keďže nebolo sporné, že sú dedičmi po svojej matke,
ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe ako vlastníčka pozemkov a tieto počas života na iný subjekt
nepreviedla. Pokiaľ sa žalovaná proti žalobe bránila tvrdením, že jej právna predchodkyňa (H. K.)
nadobudla vlastnícke právo k tým istým pozemkom vydržaním, bolo jej povinnosťou toto svoje tvrdenie
preukázať, teda preukázať existenciu zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho
práva, t. j. oprávnenú (dobromyseľnú) držbu, trvajúcu po stanovenú dobu, a spôsobilý predmet
vydržania. Ak žalovaná preukazovala nadobúdací titul svojej právnej predchodkyne predložením
notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, osvedčovala táto listina, ako na to správne
poukázal generálny prokurátor, iba pravdivosť toho, že ju spísala notárka a že H. K. urobila pred notárkou
vyhlásenie. Neosvedčovala však existenciu podmienok vydržania, najmä podmienku oprávnenej držby
(len vyhlásenie o týchto podmienkach). Predloženie tejto listiny, ktorú inak odvolací súd navyše
nesprávne považoval za nadobúdací titul vlastníckeho práva, preto nemalo za následok prechod
dôkazného bremena na žalobcov, t. j. ich povinnosť preukazovať neexistenciu oprávnenej držby H. K..
Dôkazné bremeno ohľadne preukázania pravdivosti obsahu uvedenej listiny zostalo na žalovanej, ktorá
z nej vyvodzovala pre seba priaznivé právne dôsledky.



Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu.
Žalobcovia tým, že tvrdením svojho vlastníckeho práva z titulu dedenia, popierali nadobudnutie
vlastníctva k nehnuteľnostiam H. K. vydržaním (a tým aj prechod vlastníckeho práva z H. K. na žalovanú),
v podstate tvrdili neexistenciu podmienok vydržania u H. K.. Preukázanie neexistencie týchto podmienok
nebolo možné od nich spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej
skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje (preukazuje sa jej existencia).

Odvolací súd i súd prvého stupňa, vychádzajúc z nesprávneho uplatnenia dôkaznej povinnosti žalobcov,
dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcami s následkom
znášania pre nich nepriaznivého rozhodnutia, t. j. zamietnutia žaloby.

Konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté aj tzv. inou vadou spočívajúcou v zjavnom rozpore medzi
záverom súdu prvého stupňa (s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd) o tom, že H. K.tyri pozemky
nevydržala, a zamietnutím žaloby ako celku. To malo za následok nepresvedčivosť a pre bližšie
nevysvetlenie aj nepreskúmateľnosť oboch rozsudkov v tejto časti.

So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.
mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Zároveň zrušil aj súvisiace uznesenia oboch súdov o trovách konania. V novom rozhodnutí rozhodne
súd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.