Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/3/2010 z 19. 3. 2012 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2012, sp. zn. 7MCdo/3/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:9010899901.1 Najvyšší súd | 7MCdo/3/2010 | ECLI:SK:NSSR:2012:9010899901.1 | 2012-03-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 4 ods. 3 zákona č. 22/1964 Zb., § 20 zákona č. 58/1969 Zb., § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., § 451 OZ, § 442 OZ, OZ, § 237 OSP, § 167 OSP, § 157 OSP, § 235 ods. 1 OSP, § 228 ods. 1 písm. a) OSP, § 243f ods. 1 písm. c) OSP, § 243e ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/15775bc9-2fbc-48fc-93c0-d0f7447b5a23 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899901.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/3/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9010899901
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Švecová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9010899901.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Profit real Žilina s.r.o., so sídlom v
Žiline, Tajovského 5 (pôvodne RF spol. s r.o., so sídlom v Žiline, Dubová 6), proti odporkyni Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 558/1996, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline z 25. augusta 2009 sp. zn. 5 Co 289/2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline z 25. augusta 2009 sp. zn. 5 Co
289/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom z 2. novembra 1996, doručeným Okresnému súdu Čadca 12. novembra 1996, sa
navrhovateľ (pôvodne obchodná spoločnosť TÓTH spol. s r.o., so sídlom v Makove, Horský hotel
Pančava) domáhal proti odporkyni náhrady škody vo výške 3 700 000 Sk (122 817,49 €) spôsobenej
nesprávnym úradným postupom bývalého Štátneho notárstva Veľký Krtíš a spočívajúcim v nesplnení
zákonom ustanovenej povinnosti najneskôr v lehote 60 dní predložiť zmluvu o zriadení záložného
práva spolu s potvrdením o jej registrácii miestne príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie v
evidencii nehnuteľností.

Okresný súd Čadca rozsudkom z 26. júna 1997 č.k. 10 C 558/96-70 uložil odporkyni povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 3 892 000 Sk (129 190,73 €) so 17,6 % úrokom z omeškania od 1.4.1994 do
zaplatenia ako aj trovy konania v sume 29 350 Sk (974,24 €), všetko do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. Uviedol, že navrhovateľ ako kupujúci nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej s F.
ako predávajúcim dňa 1. marca 1994 vlastnícke právo k nehnuteľnosti - obchodnému domu Modrý
Kameň č. 150 s pozemkom - parcelou č. 305/1 v katastrálnom území X., vedenej na LV č. XX (resp.
č. XXX), pričom podľa výpisu z listu vlastníctva boli tieto nehnuteľnosti bez tiarch (ktorá skutočnosť
bola výslovne uvedená aj v kúpnej zmluve). Predávajúcemu zaplatil kúpnu cenu v sume 3 700 000 Sk
(122 817,49 €). Následne až 5. októbra 1994 navrhovateľ zistil, že na odkúpené nehnuteľnosti bolo
zriadené záložné právo na základe zmluvy registrovanej bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš dňa
19. februára 1992 pod č. R III 29/92. Štátne notárstvo si nesplnilo zákonom určenú povinnosť vyplývajúcu
z ustanovenia § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1. januára 1993, lebo najneskôr
v lehote 60 dní nepredložilo (ním registrovanú) zmluvu miestne príslušnému orgánu geodézie na zápis
vzniku záložného práva. V dôsledku takéhoto nesprávneho úradného postupu štátneho notárstva (jeho
nečinnosťou) navrhovateľovi vznikla škoda spočívajúca v zaplatenej kúpnej cene a zaplatenej dani z
prevodu nehnuteľností v sume 192 000 Sk - 6 373,23 € (o ktorú sumu v priebehu konania rozšíril svoj
návrh), teda celkove vo výške 3 892 000 Sk (129 190,73 €). Zodpovednosť štátu za takto vzniknutú
škodu vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.



Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne rozsudkom z 18. decembra 1997 sp. zn. 5 Co 1782/97
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a odporkyni uložil
povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 11 740 Sk (389,70 €) do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu dospel
k záveru, že navrhovateľovi vznikla škoda v uplatňovanej výške a nejde o škodu fiktívnu,
pretože zaplatil uvedené finančné prostriedky za nehnuteľnosti, s ktorými nemôže z dôvodu viaznuceho
záložného práva disponovať. Keďže sa mu inými právnymi prostriedkami zjednať nápravu nepodarilo
(protestom prokurátora), zvolil postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ by v prípade vedomosti
o záložnej zmluve, predmetnú kúpnu zmluvu neuzavrel, pretože je logické, že by nemal záujem odkúpiť
nehnuteľnosti, na ktorých viazne záložné právo v prospech záložného veriteľa v sume, ktorá
prevyšuje kúpnu cenu týchto nehnuteľností. Tvrdenia odporkyne, že škoda navrhovateľovi nevznikla,
považoval za neopodstatnené, pretože pod skutočnou škodou treba rozumieť aj márne vynaložené
náklady na nehnuteľnosti, ku ktorým nemožno uplatňovať vlastnícke právo. Stotožnil sa aj s ďalšími
dôvodmi a skutočnosťami, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku uviedol súd prvého stupňa a na
ktoré v podrobnostiach poukázal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Odporkyňa návrhom z 5. októbra 1998, doručeným Okresnému súdu Čadca 9. októbra 1998 navrhla
obnovu uvedeného konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 558/96 a bolo
právoplatne skončené (v spojení s rozsudkom krajského súdu) dňom 30. júla 1998. Dôvodom na obnovu
konania bola nová skutočnosť, o existencii ktorej v priebehu pôvodného konania nevedela, a bez svojej
viny ju nemohla použiť v pôvodnom konaní, pričom jej mohla privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§
228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Touto novou skutočnosťou bolo súdne konanie vedené na Okresnom súde
Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 Cb 52/94, v ktorom sa Slovenská štátna sporiteľňa, mestská pobočka Veľký Krtíš
domáhala určenia neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. V priebehu konania o obnovu konania pribudla
ďalšia relevantná skutočnosť spočívajúca v rozhodnutí Okresného súdu Veľký Krtíš z 19. decembra 2003
č.k. 3 C 176/00-303 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2004 sp.
zn. 16 Co 131/04, ktorým bolo určené, že kúpna zmluva o prevode nehnuteľností zapísaných v katastri
nehnuteľností pre katastrálne územie X. na LV č. XX ako dom súpisné číslo 150 na parcele č. 305/1 a na
LV č. XXX ako parcela č. 305/1-zastavaná plocha vo výmere 789 m2, parcela č. 305/2-zastavaná plocha
vo výmere 250 m2 uzavretá dňa 1. marca 1994 medzi predávajúcim F. a kupujúcim spoločnosťou TÓTH
spol. s r.o., so sídlom Horský hotel Pančava, Makov je neplatná. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňom 11. augusta 2004.

Okresný súd Čadca uznesením z 5. októbra 2004 č.k. 6 C 794/98-250 povolil obnovu konania vedeného
na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 558/96.

Krajský súd v Žiline uznesením z 29. apríla 2005 sp. zn. 6 Co 155/05 uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.) potvrdil.

Po povolení obnovy konania Okresný súd Čadca rozsudkom z 3. mája 2006 č.k. 10 C 558/96-111 návrh
navrhovateľa (Spoločnosti RF, s.r.o.) voči odporkyni na zaplatenie 3 892 000 Sk (129 190,73 €) so 17,
6 % úrokmi z omeškania od 1. apríla 1994 do zaplatenia zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov
konania. Po oboznámení sa so spisom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici sp. zn. VP 195/20/1994,
spismi Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 3 Cb 52/1994 a sp. zn. 3 C 534/94 a ďalšími (uvedenými)
listinnými dôkazmi dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal zákonný dôvod, na základe ktorého si
uplatňuje náhradu škody, lebo mu žiadna škoda ani nevznikla. Navrhovateľom tvrdená skutočnosť, že
nemohol s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať vzhľadom na ťarchu (záložné právo), nebola v konaní
preukázaná. Bez ohľadu na nesprávny postup pracovníkov bývalého Štátneho notárstva Veľký Krtíš,
ak bola škoda spôsobená úmyselným trestným činom, tak za ňu zodpovedá páchateľ, čo v danom
prípade je evidentné a od navrhovateľa nikto nevymáhal ani nevymáha žiadne finančné prostriedky
titulom ťarchy, ktorá na nehnuteľnostiach viazla. Teda navrhovateľ nepreukázal právny nárok na náhradu
škody titulom nesprávneho úradného postupu v zmysle § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľa uznesením z 30. januára 2007 sp. zn. 5 Co 370/2006
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zdôraznil, že zmena právneho
hodnotenia veci právoplatne rozsúdenej po povolení obnovy konania bez zmeny skutkového stavu je
neprípustná, pretože by bola nezákonnou a protiústavnou revíziou právoplatných súdnych rozhodnutí.



Vytkol súdu prvého stupňa, že sa vôbec nezaoberal otázkou, že podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
zákonom požadované skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré navrhovateľ (obnovy konania) bez
svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo
veci, musia existovať už v čase podania návrhu na obnovu konania. Teda v lehote troch mesiacov od
toho času, keď ten, kto obnovu konania navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času,
keď ho mohol uplatniť. V uvedenom prípade nejde o výnimky, v ktorých by bolo možné podať návrh na
obnovu konania aj po uplynutí trojročnej lehoty a navrátenie lehoty nie je možné (§ 230 ods. 2, 3 O.s.p.).

Okresný súd Čadca (v poradí druhým) rozsudkom zo 14. mája 2008 č.k. 0 C 558/1996-276 návrh
navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Pri svojom rozhodnutí
súd prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení, z ktorých vyplýva, že v kúpnej zmluve uzavretej 1.
marca 1994 sa jej účastníci dohodli, že kúpnu cenu zaplatí kupujúci najneskôr do 2 dní od vykonania
vkladu na kupujúceho (čl. III) a v jej čl. IV predávajúci prehlásil, že na predávaných nehnuteľnostiach
neviaznu žiadne ťarchy ani dlžoby a že zodpovedá kupujúcemu za prípadné škody, ktoré by mu vznikli,
ak by sa ukázala nepravdivosť tohto ubezpečenia. Kúpna zmluva bola jej účastníkmi podpísaná a vklad
do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 1. marca 1994 (pod č. V 71/94). Okresná prokuratúra Veľký
Krtíš k podnetu na podanie protestu prokurátora navrhovateľom (na základe vlastného šetrenia)
oznámila, že povinnosť vyznačenia (vzniku a zániku záložného práva) v evidencii nehnuteľností
podľa § 151b ods. 6 Občianskeho zákonníka (účinného do 1. januára 1993) bola len povinnosťou
zaisťujúcou informáciu verejnosti, nie však podmienkou vzniku, či zániku záložného práva. Správnosť
tohto stanoviska potvrdila aj Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (v odpovedi z 19. júna 1995) na
opakovaný podnet navrhovateľa, ktorá súčasne uviedla, že ani zápis záložného práva po odkúpení
nehnuteľností nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy a na povolenie zápisu do katastra nehnuteľností.
Slovenská sporiteľňa, mestská pobočka Veľký Krtíš potvrdila, že jej klientovi F. bol poskytnutý úver
vo výške 3 409 000 Sk (113 158,06 €) a na zabezpečenie jeho návratnosti bolo zriadené záložné
právo k predmetným nehnuteľnostiam (zmluva o zriadení záložného práva uzavretá 28. januára
1992 bola registrovaná bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš dňa 19. februára 1992 pod sp. zn. R III
29/92). Na základe rozhodnutia Daňového úradu Veľký Krtíš z 8. apríla 1997 sp. zn. 681/1/2607/95/EX
zaplatil (pôvodný) navrhovateľ ako ručiteľ daň z prevodu nehnuteľností vo výške 192 000 Sk (6 373,24
€). V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 Cb 52/94 bol návrh navrhovateľa
Slovenskej štátnej sporiteľne, mestská pobočka Veľký Krtíš zamietnutý z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie (navrhovateľom označeného odporcu v konaní o odporovateľnosti právnemu úkonu
podľa § 42a Občianskeho zákonníka). V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.
zn. 3 C 534/94 bolo vyhovené návrhu navrhovateľa Slovenskej štátnej sporiteľne, mestská pobočka
Veľký Krtíš proti odporcovi F. na zaplatenie uplatnenej istiny s príslušenstvom titulom úveru. V konaní
vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00 na návrh navrhovateľky Slovenskej
republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky proti odporcom F. a spoločnosti TÓTH spol.
s r.o. bolo určené, že predmetná kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, že predávajúci F. bol (rozsudkom
Okresného súdu Veľký Krtíš z 12. septembra 1997 sp. zn. 7 Nc 526/97) úplne zbavený spôsobilosti
na právne úkony (uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo 4. mája 1998 sp. zn. P 6/98 mu bol
ustanovený opatrovník), z ktorého dôvodu bolo aj trestné stíhanie vedené (pre podvod pri uzavretí kúpnej
zmluvy) proti nemu uznesením vyšetrovateľa z 22. februára 1995 zastavené. Podľa aktuálneho
výpisu z katastra nehnuteľností pre katastrálne územie X. je ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti
zapísaná spoločnosť COMERCOMP s.r.o., so sídlom vo Veľkom Krtíši, titulom osvedčenia o priebehu
dražby pod č. N 505/2006, Nz 30160/2006 (do katastra nehnuteľností zapísaným pod č. Z 1789/2006),
ktorú na návrh navrhovateľa Genaro Investments Limited, so sídlom v Limassole na Cypre
vykonala Dražobná spoločnosť a.s. Bratislava, oprávnená k výkonu dobrovoľných dražieb podľa
zákona č. 527/2002 Z.z. dňa 2. augusta 2006 v Lučenci. Teda vydražiteľom predmetu dražby (bývalého
vlastníka RF spol. s r.o.) sa stala spoločnosť COMERCOMP s.r.o. za cenu dosiahnutú vydražením
1 000 000 Sk (33 193,92 €), pričom medzi ťarchami viaznucimi na nehnuteľnostiach je uvedené
aj záložné právo. Oznámenie o dražbe predmetných nehnuteľností bolo zaslané (podľa § 17
ods. 5 zákona č. 527/2002 Z.z.) aj pôvodnému vlastníkovi na adresu zistenú z aktuálnych údajov
obchodného registra, ktorý mal vedomosť o realizácii krokov k dražbe smerujúcich už v roku 2005,
kedy prebiehalo ohodnotenie predmetu dražby a dražobník konal s jeho konateľom (Romanom
Frisom). Oznámenie o výsledku dražby bolo zverejnené v Notárskom centrálnom registri dražieb dňa
4. augusta 2006 pod č. 1382/2006 a notárska zápisnica osvedčujúca priebeh dražby po doplatení
ceny dosiahnutej vydražením bola zaslaná navrhovateľovi dňa 18. septembra 2006, ktorý neuplatnil
žiadne nároky k predmetu dražby alebo k dosiahnutému výťažku dražby. Uviedol, že po



(právoplatnom) povolení obnovy konania, keď mu ustanovenie § 235 ods. 1, 2 O.s.p. výslovne ukladá
prihliadať na všetko, čo vyšlo najavo tak v pôvodnom konaní, ako aj v konaní o povolení obnovy konania,
zákon neobmedzuje súd pokiaľ ide o skutkový stav a rozsah dokazovania, výlučne na skutkový
stav zistený v pôvodnom konaní, ani na navrhovateľom obnovy uvedený konkrétny dôvod obnovy
konania. Aj v prípade nárokov titulom osobitnej zodpovednosti štátu (podľa zákona č. 58/1969 Zb.)
platia základné teoretické občianskoprávne východiská podmienok zodpovednosti za škodu. Teda musí
byť súčasne preukázané protiprávne konanie (porušenie právnej povinnosti) zodpovedného subjektu,
zavinenie takéhoto konania, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním
a vznikom škody. V čase registrácie predmetnej kúpnej zmluvy bolo povinnosťou štátneho notárstva
v lehote do 60 dní predložiť zmluvu spolu s potvrdením o registrácii príslušnému orgánu geodézie na
vyznačenie vzniku záložného práva vo vtedajšej evidencii nehnuteľností (§ 151b ods. 6 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 4 ods. 4 zákona č. 22/1964 Zb. ako právnych predpisov účinných k 19. februáru
1992). Opomenutie tejto povinnosti je porušením právnej povinnosti a nesprávnym úradným
postupom podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa názoru súdu navrhovateľ v
priebehu tak pôvodného konania ako aj konania po povolení obnovy jednoznačne nepreukázal vznik
škody a vôbec nie jej výšku uplatnenú v návrhu. Predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol (pôvodný)
navrhovateľ kúpnou zmluvou a za ktoré zaplatil kúpnu cenu a daň z prevodu nehnuteľností, boli predané
na dražbe až v priebehu konania a výťažok z nej nadobudol iný subjekt. Podľa názoru súdu až najskôr
týmto okamihom (prevodom vlastníckeho práva na tretiu osobu dražbou) možno jednoznačne
konštatovať, že došlo k vzniku škody. Z hľadiska požiadavky na náhradu skutočnej škody (§ 20
zákona č. 58/1969 Zb.) je vymedzenie výšky škody navrhovateľom (súčet kúpnej ceny a dane z prevodu)
nedostatočné. Okrem uvedených sporných skutočností týkajúcich sa otázky vzniku a rozsahu skutočnej
škody, nemal súd preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom
škody. Samotná existencia záložného práva nie je sama osebe prekážkou prevodu nehnuteľností a
povolenia vkladu na základe uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam do
katastra nehnuteľností, preto nie je na mieste tvrdenie, že kupujúci nemohol spornú kúpnu zmluvu platne
uzavrieť a že by nemohol byť povolený vklad. So zreteľom na zistené skutočnosti, ktoré vyšli
najavo v konaní o povolení obnovy hodnotením výsledkov vykonaného dokazovania (§ 132 O.s.p.)
dospel súd k záveru, že (pôvodný) navrhovateľ ako kupujúci prostredníctvom fyzickej osoby svojho
vtedajšieho konateľa (Ing. Františka Tótha) zjavne disponoval vedomosťou o existencii záložného práva
k prevádzaným nehnuteľnostiam. O tom svedčí výslovné znenie kúpnej zmluvy z 21. septembra
1993 (ktorej predmetom bola rekreačná chata) uzavretej medzi F. a F. ako predávajúcimi a spoločnosťou
VATH spol. s r.o. ako kupujúcim, zastúpenej tým istým konateľom, ktorý podpísal aj predmetnú kúpnu
zmluvu. Pokiaľ potom navrhovateľ pri vedomosti o záložnom práve nevzal zreteľ na zmeny právnej
úpravy a prehliadol, že v čase rozhodnom pre vznik záložného práva sa nevyžadoval vklad do katastra
nehnuteľností a že v tomto smere zápis do katastra nehnuteľností mal len deklaratórny
charakter, ide o autonómne konanie a rozhodnutie kupujúceho, na ktoré dôsledky potom
objektívne opomenutie štátneho notárstva nemohlo mať žiaden vplyv. Ak by aj konateľ (pôvodného)
navrhovateľa, napriek skutočnostiam uvedeným v predchádzajúcej zmluve (z 21. septembra 1993)
v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy vychádzal z najlepšieho presvedčenia a dôvery
na v tom čase objektívne existujúci stav zápisu v príslušnom katastri nehnuteľností, takéto jeho
subjektívne presvedčenie neobstojí vo vzťahu k nevyvrátiteľnej právnej domnienke všeobecnej znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. tzn. vrátane
citovanej, všeobecne záväznej právnej úpravy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a o
povahe a záväznosti zápisov o existencii záložného práva v evidencii nehnuteľností. Ak preto
(pôvodný) navrhovateľ pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy napriek svojej preukázanej informovanosti
(v zmluve z 21. septembra 1993) o existencii záložného práva peňažného ústavu k prevádzaným
nehnuteľnostiam vychádzal zo stavu zápisu v katastri nehnuteľností, nebol dobromyseľným podľa § 11
zákona č. 265/1992 Zb., na podmienenú hodnovernosť takéhoto stavu zápisu sa vzťahovalo ustanovenie
§ 16 ods. 1 tohto zákona. Vzhľadom na uvedené, pretože bolo vyvrátené tvrdenie navrhovateľa o
tom, že v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy o existencii záložného práva nevedel, a o jeho
dobromyseľnosti stav zápisu v katastri nehnuteľností ako pohnútke na uzavretie zmluvy, absentuje tak
ním tvrdená príčinná súvislosť medzi zavineným porušením právnej povinnosti štátneho notárstva a
eventuálnym vznikom škody. Rovnako štát nemá ani žiadnu zodpovednosť za neplatnosť kúpnej zmluvy,
nielen z dôvodu nespôsobilosti predávajúceho, ale aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a obchádzania
zákona. Pretože súd konajúci po povolení obnovy pôvodné (právoplatné) rozhodnutie vo veci samej
týmto rozsudkom zmenil, nahradí tento rozsudok po nadobudnutí právoplatnosti, pôvodné rozhodnutie.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.



Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľa uznesením z 25. augusta 2009 sp. zn. 5 Co 289/2008
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a zamietol návrh na zmenu rozsudku Okresného súdu Čadca z 26.
júna 1997 č.k. 10 C 558/96-70 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 18. decembra 1997
sp. zn. 5 Co 1782/97 po povolení obnovy konania. Odporkyni uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi
trovy prvostupňového a odvolacieho konania od podania návrhu na obnovu konania do právoplatného
skončenia veci v sume 9 878,01 € (297 585 Sk) do 3 dní na účet právneho zástupcu JUDr. Rastislava
Skybu. Vychádzajúc z ustanovenia § 235 ods. 1, 2 O.s.p. dospel k inému právnemu záveru
ako súd prvého stupňa. Uviedol, že zhodne so súdom prvého stupňa, musel akceptovať právoplatné
rozhodnutia o povolení obnovy pôvodného konania a nemohol preskúmavať ich zákonnosť. Obnova
konania bola povolená, lebo súdy akceptovali tvrdenia odporkyne (navrhovateľky v konaní o povolenie
obnovy konania) o existencii dôvodov pre takéto rozhodnutie. Za nové skutočnosti považovali (podľa
§ 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo 14. decembra 1998 č.k. 3
Cb 52/94-152, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. marca 1999 a ktorým zamietol návrh navrhovateľa
Slovenskej štátnej sporiteľne a.s. na určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku
pasívnej legitimácie navrhovateľom označeného odporcu v konaní o odporovateľnosti právnemu úkonu
podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Ďalšou skutočnosťou rozhodujúcou pri povolení obnovy mal
byť obsah spisu v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 534/94, ktorého
predmetom bola pohľadávka titulom úveru. Napokon treťou novou skutočnosťou malo byť konanie
vedené na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00, ktorého predmetom bol návrh odporkyne
(proti F. a spoločnosti TÓTH spol. s r.o.) na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 1. marca 1994 z dôvodu,
že ju predávajúci uzavrel v stave duševnej poruchy a že zamlčal ťarchy viaznuce na predmetných
nehnuteľnostiach, ktoré odporujú zákonu a priečia sa dobrým mravom, ktorému vyhovel. Zdôraznil,
že v súlade s § 235 ods. 1 O.s.p. a ustálenou judikatúrou, pri novom prejednaní veci po povolení
obnovy konania, môžu sa dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť inak, ako boli hodnotené v
pôvodnom rozhodnutí len vtedy, ak pri novom prejednávaní veci vyšli najavo také skutočnosti, ktoré môžu
zmeniť skutkový záver, ktorý bol podkladom pre právne posúdenie veci v pôvodnom konaní (zhodne
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 22/96). Odvolací súd bol toho názoru,
že obsah pripojených spisov vrátane uvedených rozhodnutí Okresného súdu Veľký Krtíš neobsahuje
skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a ani po oboznámení
sa s dôkazmi v nich sa nachádzajúcimi, nemožno dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť
inak, ako boli hodnotené v pôvodnom rozhodnutí - rozsudku Okresného súdu Čadca z 26. júna 1997 č.k.
10 C 558/96-70 v spojitosti s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 18. decembra
1997 sp. zn. 5 Co 1782/97. Odvolací súd konštatoval, že ani v konaní po povolení obnovy, nebolo
žiadnym hodnoverným dôkazom spochybnené, že navrhovateľ ako kupujúci zaplatil predávajúcemu
kúpnu cenu v uvedenej výške ako aj daň z prevodu nehnuteľností, čím mu vznikla škoda. Rovnako
bolo v konaní preukázané, že bývalé štátne notárstvo si nesplnilo zákonom ustanovenú povinnosť
najneskôr v lehote 60 dní predložiť zmluvu spolu s potvrdením o jej registrácii vtedajšiemu miestne
príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie vzniku záložného práva v evidencii nehnuteľností.
Pokiaľ ide o otázku zavinenia, ide o zákonom stanovenú objektívnu zodpovednosť štátu za takto
spôsobenú škodu a jeho zavinenie sa v zákone č. 58/1969 Zb. (§ 18 ods. 1) priamo predpokladá. Súd
prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu prehliadol objektívnu povahu podmienky náhrady škody,
ktorou je príčinná súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom škody. Štát sa totiž
nemôže zbaviť svojej povinnosti informovať pravdivo občanov o právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam
prostredníctvom katastra nehnuteľností tým, že by im uložil povinnosť overovať si správnosť údajov
niekde inde. Rozhodujúce je podľa odvolacieho súdu to, že došlo ku škode, nie ako k nej došlo a či na
základe zavinenia a kým. Pôvodný rozsudok (pred povolením obnovy konania) v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom odvolacieho súdu vzhľadom na zamietnutie návrhu na ich zmenu, zostávajú právoplatné a
vykonateľné, vrátane výrokov o náhrade trov konania. O trovách konania (po povolení obnovy) rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal na podnet odporkyne mimoriadne dovolanie generálny
prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§
243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že podľa § 18 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov
a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých,
ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 18 ods. 2 zákona). Právo na
náhradu škody majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo



nesprávnym úradným postupom, resp. aj tí, s ktorými nebolo konané ako s účastníkmi konania, aj keď
s nimi ako s účastníkmi konania malo byť ako aj tí, ktorým vznikla škoda nezákonným rozhodnutím
vydaným v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní. Zodpovednosť podľa tohto
zákona je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie). Štát zodpovedá
za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú : 1/ existencia škody
(majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2/ nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za nezákonný alebo
nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorý má za následok škodu, je občianskoprávny vzťah.
Zákon č. 58/1969 Zb. bol vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento
špeciálny zákon neobsahoval vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadili Občianskym zákonníkom (§ 20
zákona č. 58/1969 Zb.). Tento zákon nedefinuje ani pojem škody, resp. rozsah jej náhrady. Vzhľadom na
to je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a
škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Náhrada škody, ak má plniť
reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie
však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to škoda skutočná a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie
ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty,
ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ani vzťah príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. podrobnejšie
nešpecifikuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Existencia príčinnej súvislosti (vzťah
príčiny a následku) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je jedným z
podstatných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak vznikla
škoda následkom nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je nesprávny úradný postup a škoda vo
vzájomnom pomere príčiny a následku a je preukázané, že nebyť nesprávneho úradného postupu, ku
škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva,
príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR z 21. apríla 2009 sp. zn. 25 Cdo 2192/2007). Otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri
zisťovaní súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť
napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama
následkom. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a
každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2009 sp. zn. 1 Cdo 129/2008).

Pre posúdenie možného vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
bolo nevyhnutné v predmetnom konaní, aby súd preskúmal splnenie troch zákonných podmienok vzniku
zodpovednostného vzťahu, a to danosť nesprávneho úradného postupu bývalého Štátneho notárstva
Veľký Krtíš, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
V tejto súvislosti však s poukazom na ustanovenie § 235 ods. 1 O.s.p. bol súd povinný prihliadnuť na
všetko, čo vyšlo najavo ako v pôvodnom konaní, tak aj v konaní po povolení obnovy konania.

Z vyšetrovacieho spisu Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica vyplýva, že
uznesením z 22. februára 1995 pod sp. zn. ČVS: VP - 195/20-94, právoplatným 4. marca 1995 bolo
(podľa § 172 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku) zastavené trestné stíhanie vedené proti obvinenému
Jánovi Pauchlíkovi pre trestný čin podvodu (§ 250 ods. 1, 4 Trestného zákona), ktorého sa mal dopustiť
na tom skutkovom základe, že kúpnou zmluvou z 1. marca 1994 predal obchodnej spoločnosti TÓTH
s.r.o. nehnuteľnosti, pričom zamlčal záložné právo na nich viaznuce, zriadené za účelom zabezpečenia
poskytnutých úverov v úmysle uviesť do omylu iného a obohatiť sa. Dôvodom zastavenia trestného
stíhania bola jeho nepríčetnosť v čase uzatvárania zmluvy (konštatovaná znalcami MUDr. Tiborom
Ďurianom a MUDr. Evou Repášovou v znaleckom posudku z 15. decembra 1994).



Zo znaleckého posudku Znaleckého ústavu v odbore zdravotníctvo Lekárskej fakulty Univerzity Pavla
Jozefa Šafárika v Košiciach z 20. júna 2002 č. 12/2002, vyhotoveného pre konanie vedené na Okresnom
súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00 vyplýva, že F. nebol 1. marca 1994, v čase podpísania kúpnej
zmluvy spôsobilý na vykonanie takéhoto úkonu (v roku 1990 prekonal prvú vážnu cievnu mozgovú
príhodu a ďalšie ischemické príhody prekonal v rokoch 1991 a 1993). Závery znaleckého posudku ako
aj vykonané dôkazy (výsluchom svedkov) jednoznačne preukázali, že F. uzatvoril kúpnu zmluvu (1.
marca 1994) v duševnej poruche, z ktorého dôvodu okresný súd rozsudkom zo 6. februára 2002
(č.k. 3 C 176/00-303), v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2004 sp.
zn. 16 Co 131/04, určil, že kúpna zmluva je (absolútne) neplatná.

Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva
priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je
treba, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany,
určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem
na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, prihliada sa na ňu aj bez námietky, t.j. z
úradnej povinnosti (ex offo), nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia).
To vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to z rovnakého dôvodu
nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť, nie je časovo obmedzená a súčasne zakladá
nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Vzhľadom na uvedené možno (zjednodušene) konštatovať, že kúpna zmluva z 1. marca 1994
neexistuje. Na túto skutočnosť po povolení obnovy konania bol povinný prihliadať ex offo aj odvolací
súd, lebo bola podstatnou pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní o náhradu
škody uplatnenej podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ak totiž neexistuje kúpna zmluva, neexistoval ani zákonný
dôvod na strane kupujúceho (navrhovateľa) na vykonanie vkladu na liste vlastníctva orgánom geodézie
v jeho prospech. Tým je daná na strane kupujúceho absencia oprávneného právneho záujmu na
skutočnostiach, ktoré ako právne významné mali byť zaznamenané v evidencii nehnuteľností. Preto
ak Štátne notárstvo Veľký Krtíš síce zaregistrovalo 19. februára 1992 zmluvu o zriadení záložného
práva uzavretú 28. januára 1992, ale ju v lehote 60 dní od jej registrácie nepredložilo (§ 4 ods. 3
zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností) orgánu geodézie, nemožno jeho postup vo vzťahu k
navrhovateľovi považovať za nesprávny úradný postup zakladajúci právny nárok na náhradu škody.
Navyše, s poukazom na závery znaleckého dokazovania (týkajúce sa duševného stavu F. možno dospieť
aj k pochybnostiam o platnosti zmluvy o zriadení záložného práva.

Ak teda kúpna zmluva neexistuje, nie je daná ani škoda vymedzená navrhovateľom v konaní vo
forme znehodnotenia listiny osvedčujúcej právny titul navrhovateľa k nehnuteľnostiam. Navrhovateľovi
z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia predávajúcim, ktoré predstavuje zaplatenú kúpnu cenu a daň z prevodu. Keďže neplatnosť
kúpnej zmluvy mala za následok vznik nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia
predávajúcim, nie je možné predmetný nárok súčasne uplatniť titulom náhrady škody v inom konaní proti
tretej osobe, vo vzťahu ku ktorej absentujú všetky zákonné podmienky zakladajúce zodpovednostný
vzťah. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako
majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
bezdôvodného obohatenia.

Vzhľadom na uvedené nemohol odvolací súd v časti konania po povolení obnovy konania dospieť
k záveru, že v preskúmavanom konaní neboli zistené ani preukázané skutočnosti, dôkazy
ani rozhodnutia, ktoré by vyhodnotiac všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti mohli viesť k inému
právnemu záveru, než ku ktorému dospeli súdy v pôvodnom konaní. Práve naopak, berúc na zreteľ
všetky skutočnosti vyplývajúce tak z dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní, ako aj v konaní po
povolení obnovy konania, nebolo možné dospieť k inému záveru, že nárok na náhradu škody uplatnený
navrhovateľom v pôvodnom konaní podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nie je daný, nakoľko nie
sú splnené zákonné podmienky pre vznik zodpovednostného vzťahu voči štátu. Samotné nekonanie
štátneho orgánu v rámci procesných lehôt ustanovených zákonom nemôže mať za následok vznik
škody u jedného zo subjektov právneho vzťahu, ak taký právny vzťah nie je možné založiť na základe
dvojstranného právneho úkonu z dôvodov zákonom vylučujúcim možnosť ich vzniku.

V pôvodnom konaní, ktoré malo byť predmetom obnovy, navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody
voči štátu z titulu nesprávneho úradného postupu bývalého štátneho notárstva dôvodiac, že mu jeho



nekonaním vznikla škoda. Odhliadnuc od skutočnosti, že vznik škody v pôvodnom konaní nebol
preukázaný, je nutné konštatovať, že tak v priebehu konania pôvodného a ani v konaní o povolení
obnovy konania navrhovateľ nepreukázal uplatnenie si nároku z bezdôvodného obohatenia proti
predávajúcemu F. napriek skutočnosti tvrdenej jeho právnym zástupcom o absolútnej neplatnosti
kúpnej zmluvy. Ak by bola vyplatená kúpna cena považovaná za škodu tak, ako ju ustálil odvolací súd,
potom by bolo treba dospieť k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nekonaním štátneho
notárstva a takzvanou škodou, ale naopak medzi nekonaním navrhovateľa a škodou predstavujúcou
zaplatenú kúpnu cenu. Nekonanie navrhovateľa voči F. je príčinou zmenšenia jeho majetku, lebo v
dôsledku absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá bola jej predmetom
a súčasne v jeho dispozícii nie je ani finančná čiastka ním zaplatená. Záver odvolacieho súdu o vzniku
škody je nesprávny aj z toho dôvodu, že ako protihodnotu za kúpnu cenu nehnuteľnosti nadobudol
navrhovateľ do svojho majetku dotknuté nehnuteľnosti. Obmedzenie dispozície s nimi vzhľadom na
zápis záložného práva v liste vlastníctva nemožno považovať za zmenšenie majetku. Teda odvolací
súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nakoľko právnu normu síce správne určenú (zákon č.
58/1969 Zb.) nesprávne vyložil a opomenul aplikáciu inštitútu absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g
O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1, 2 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom
dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
posúdenie dovolacích dôvodov výslovne uvedených v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v danej veci nie je postihnuté niektorou z
vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. majú za následok tzv. zmätočnosť
konania. Takouto vadou je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. aj taký postup súdu v konaní, ktorým sa
účastníkovi konania odňala možnosť konať pred ním, teda uplatňovať procesné práva priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. K odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala, ale aj pri
samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti (záhlavia,
výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom
obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie
zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska ústavou zaručeného
práva účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.



Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz
Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, IIII. ÚS 209/04) tiež
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(pozri I. ÚS 241/07).

Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie a nepochybne musí byť zrozumiteľné.
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (ktoré sa podľa § 167 ods. 2 O.s.p. primerane použije aj na
uznesenia) musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku
rozsudku a musí sa vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a
zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 (v spojení s § 167 ods.
2 O.s.p.) je nepreskúmateľné.

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu
nezodpovedá citovaným ustanoveniam § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov
na spravodlivé súdne konanie.

Právoplatný rozsudok môže účastník konania napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu
skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ
môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).

Citované ustanovenie (ako aj § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) upravuje procesný prostriedok, pomocou
ktorého možno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom, že v pôvodnom
konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad napadnutého rozhodnutia.

Okresný súd Čadca uznesením z 5. októbra 2004, právoplatným 8. júla 2005 (v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline z 29. apríla 2005 sp. zn. 6 Co 155/05) obnovu konania, v ktorom bolo rozhodnuté
o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu
bývalého štátneho notárstva podľa zákona č. 58/1969 Zb., povolil.

Právoplatnosť tohto uznesenia a tým aj viazanosť ním, sa však mohla prejaviť len v tom, že obnova
konania bola povolená a súd musel vec bez ďalšieho návrhu znova prejednať podľa § 234 ods. 1 O.s.p. V
rozhodnutí o povolení obnovy konania súd totiž nerobí žiadne skutkové ani právne závery vo veci samej,
ani o správnosti, či nesprávnosti pôvodného rozhodnutia. Preto pri novom prejednaní veci nemôže byť
súd viazaný ani prípadnými skutkovými závermi, ktoré urobil pri rozhodovaní o povolení obnovy.

Pri rozhodovaní o tom, či sa pôvodné rozhodnutie nahradí novým rozhodnutím, alebo sa návrh na zmenu
rozhodnutia zamietne teda súd už rozhodnutím o povolení obnovy nie je viazaný, a to ani dôvodmi,
pre ktoré bola obnova konania povolená. Nemožno preto vylúčiť procesnú situáciu, že sa pri ďalšom
prejednaní veci podľa § 235 ods. 1 O.s.p. ukáže, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre povolenie
obnovy konania nie sú preukázané (pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania stačí, že sa javí
pravdepodobným, že skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môžu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie
rozhodnutie, teda nie je treba, aby súd v tomto smere dospel k celkom jednoznačnému záveru), alebo
hoci boli preukázané, v ničom neovplyvňujú skutkový podklad napadnutého (pôvodného) rozhodnutia.



Odvolací súd však v danej veci v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že musel akceptovať
právoplatné rozhodnutie o povolení obnovy konania a musel z neho vychádzať, i keby mal iný názor na
skutočnosti, na základe ktorých k povoleniu obnovy konania došlo. V rozpore s tým, ale dospel k záveru,
že neboli splnené podmienky ani pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keď
uviedol, že obsah pripojených spisov Okresného súdu Veľký Krtíš, vrátene uvedených rozhodnutí tohto
súdu neobsahuje skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Tento
záver je preto zmätočný a nezrozumiteľný. To aj vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorým bola obnova konania povolená, odvolací súd ako vecne správne potvrdil.

Z výslovného znenia ustanovenia § 235 ods. 1 druhá veta O.s.p. vyplýva, že (po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania) súd pri opätovnom rozhodovaní veci je povinný
prihliadnuť ku všetkému, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní ako aj v obnovenom konaní. Teda
ustanovenie § 235 ods. 1 druhá veta O.s.p. umožňuje súdu prejednávajúcemu vec po povolení obnovy
konania dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť inak, ako boli vyhodnotené v pôvodnom
konaní. To však len za predpokladu, že pri novom prejednaní veci vyšli najavo také skutočnosti, ktoré
môžu zmeniť skutkový záver, ktorý bol podkladom pre právne posúdenie veci v pôvodnom konaní (pozri
Zo súdnej praxe č. 16/1997).

V porovnaní so súdom prvého stupňa, ktorý po vyhodnotení dôkazov vykonaných tak v pôvodnom
konaní ako aj špecifikovaných dôkazov vykonaných v obnovenom konaní, dospel k inému
skutkovému záveru a z neho vyplývajúcemu inému právnemu záveru o nesplnení predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu uplatňovanú navrhovateľom podľa zákona č. 58/1969 Zb., podľa názoru
odvolacieho súdu nebolo možné dospieť k inému skutkovému a právnemu záveru ako v pôvodnom
konaní, t.j., že odporkyňa zodpovedá za škodu uplatnenú navrhovateľom podľa zákona č. 58/1969
Zb. K takémuto záveru však dospel len na základe konštatovania o nespochybniteľnosti zaplatenia
kúpnej ceny a dane z prevodu nehnuteľností navrhovateľom, o nesplnení zákonom stanovenej
povinnosti bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš a o objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú
škodu, ktorého zavinenie sa v zákone č. 58/1969 Zb. priamo predpokladá, ktoré skutočnosti napokon
neboli sporné ani v pôvodnom konaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa ale nijako nevysporiadal
s (ne)správnosťou záveru prvostupňového súdu, podľa ktorého dôkazmi vykonanými v obnovenom
konaní boli preukázané také (špecifikované) nové skutočnosti, ktoré viedli k inému skutkovému záveru
a z neho vyplývajúcemu právnemu záveru ako v pôvodnom konaní.

Skutkovým základom rozhodnutia súdov v pôvodnom konaní boli zistenia, že k nehnuteľnostiam,
ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy z 1. marca 1994 uzavretej medzi (pôvodným) navrhovateľom a
Jánom Pauchlíkom bolo zriadené záložné právo, o ktorom sa navrhovateľ dozvedel až po zaplatení
kúpnej ceny. A že nesprávnym úradným postupom bývalého štátneho notárstva tým, že nezaslalo
zmluvu o zriadení záložného práva s potvrdením o jej registrácii v zákonom stanovenej lehote
príslušnému orgánu geodézie, vznikla navrhovateľovi škoda v uplatnenej výške. Tieto zistenia viedli k
záveru o splnení predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Po povolení obnovy konania skutkovým základom rozhodnutia súdu prvého stupňa boli nové zistenia
vedúce k záveru o nepreukázaní súčasného splnenia všetkých podmienok objektívnej zodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie) štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., lebo na základe nových zistení dospel
k záveru, že aj keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu bývalého štátneho notárstva, nebola
preukázaná existencia škody a tým ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou. S (ne)správnosťou týchto záverov sa odvolací súd nijako nevysporiadal.

Preto konštatovanie odvolacieho súdu, že žiadnym z dôkazov ani po povolení obnovy konania nebolo
spochybnené, že navrhovateľ jednoznačne preukázal, že mu vznikla škoda, ktorej sa štát nemôže zbaviť,
je pri absencii náležitého odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) a vysvetlenia z
akých dôkazov a skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri ich vyhodnotení riadil, nielen predčasné,
ale (hlavne) nepreskúmateľné. Preto dovolací súd nemohol ani preskúmať napadnuté rozhodnutie z
hľadiska jeho vecnej správnosti.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd tým, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s §
157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné, porušil právo
účastníkov na spravodlivé súdne konanie, čím im odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti aj nález ÚS SR III. ÚS 198/2011 z 29.



júla 2011, v zmysle ktorého nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia treba považovať za
vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny
prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie, keďže to vyžadovala
ochrana práv a ním chránených záujmov účastníkov konania a túto nebolo možné dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania i dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu vysporiadať sa aj s otázkou označenia účastníka konania na
strane navrhovateľa, vzhľadom na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu bol ako navrhovateľ
označený : RF spol. s r.o., ktorá spoločnosť bola (uznesením Okresného súdu Žilina zo 4. novembra
2009 č.k. 26 CbR 168/2008, právoplatným 22. decembra 2009) zrušená bez likvidácie a 6. februára
2010 vymazaná z obchodného registra, pričom zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou 1. januára
2010 postúpila špecifikovanú pohľadávku (uplatnenú v danom konaní) spoločnosti Profit real Žilina s.r.o.,
so sídlom v Žiline, Tajovského 5. Zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou 4. mája 2011 postúpila
spoločnosť Profit real Žilina s.r.o., so sídlom v Žiline, Tajovského 5 ako postupca predmetnú pohľadávku
postupníkovi GHS Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pluhová 42, z ktorého dôvodu bol podaný návrh
na zmenu účastníka (na povolenie vstupu obchodnej spoločnosti GHS Legal s.r.o. do konania na miesto
doterajšieho navrhovateľa Profit real Žilina s.r.o. podľa § 92 ods. 2 O.s.p.), s ktorým sa súd v ďalšom
konaní vysporiada.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.