Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/6/2010 z 25. 3. 2012 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2012, sp. zn. 1MCdo/6/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:6408209096.1 Najvyšší súd | 1MCdo/6/2010 | ECLI:SK:NSSR:2012:6408209096.1 | 2012-03-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Kúpna zmluva, Ostatné Citované ustanovenia: OZ, § 237 OSP, § 122 ods. 1 OSP, § 129 ods. 1 OSP, § 153 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f94bd521-f73c-44e6-833a-ee39c4f8a1ce Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:6408209096.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1MCdo/6/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6408209096
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Deák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:6408209096.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Stanislava Bezáka, podnikateľa s miestom
podnikania v Kremnici, Banská cesta 1170, IČO: 34 609 245, zastúpeného JUDr. Jánom Paučom,
advokátom v Žiari nad Hronom, Námestie Matice Slovenskej 6, proti žalovanému B., bývajúcemu v N.,
o zaplatenie 2 332,44 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.
9C 223/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom z 24. júna 2009 č. k. 9C 223/2008-49 a rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 27. októbra 2009 sp. zn. 14Co 253/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. októbra 2009 sp.
zn. 14Co 253/2009 a rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom z 24. júna 2009 č. k. 9C 223/2008-49
z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žiar nad Hronom (súd prvého stupňa) rozsudkom z 24. júna 2009 č. k. 9C 223/2008-49
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 332,44 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania
od 26. mája 2008 až do zaplatenia a zároveň i náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu
vo výške 743,36 €, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal
súd prvého stupňa za preukázané, že žalovaný sa zmluvou o obstaraní veci podľa § 733 Občianskeho
zákonníka zaviazal obstarať rekonštrukciu nehnuteľnosti v Dolnej Ždani patriacej do vlastníctva W. a X..
V rámci tejto činnosti žalovaný vo vlastnom mene objednával od žalobcu stavebný a elektroinštalačný
materiál a priebežne mu ho aj vyplácal, a to počas celej doby rekonštrukcie. Výnimku predstavovala len
posledná faktúra znejúca na sumu 2 332,44 €, splatná 25. mája 2008, ktorú žalovaný i napriek tomu,
že fakturovaný stavebný a elektroinštalačný materiál mu bol riadne dodaný, neuhradil. Z tohto dôvodu
považoval súd prvého stupňa žalobcom uplatnený nárok za dôvodný a jeho žalobe vyhovel. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27. októbra 2009
sp. zn. 14Co 253/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a žalovanému uložil
zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy odvolacieho konania vo výške 108,19 € do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu
stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Za nedôvodné považoval odvolacie námietky
žalovaného spočívajúce v tvrdeniach, že nebol správcom rekonštrukcie stavby a že súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevypočul ním navrhovaných svedkov. Podľa odvolacieho
súdu bola skutočnosť, že žalovaný vystupoval ako zaobstarávateľ rekonštrukčných prác v konaní
preukázaná a ďalšie ním navrhované dôkazy už nemali vzťah k predmetu sporu. Pri rozhodovaní o
trovách odvolacieho konania súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p.



Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovaného podal proti rozsudku súdu
prvého stupňa, ako aj rozsudku odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie. Navrhol tieto rozsudky
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V mimoriadnom dovolaní uviedol, že
žalovaný v priebehu celého konania namietal najmä nedodanie elektroinštalačného materiálu a
celú elektroinštalačnú prácu tak vykonala iná firma, pričom elektroinštalačný materiál bol zakúpený
vlastníčkou stavby. Tieto skutočnosti mali podľa žalovaného dosvedčiť ním navrhovaní svedkovia D.
a R.. Skutočnosť, že nedošlo k dodaniu elektroinštalačného materiálu v rozsahu tvrdenom žalobcom
uviedol aj svedok W., ktorý údajne nedodaný tovar vyznačil na faktúre č. 2801100091 z 28. februára
2008 a predložil ju súdu. Ostatní svedkovia skutočnosť, že žalovaný objednával i elektroinštalačný
materiál potvrdili, ale to, či bol skutočne dodaný a v akom rozsahu nepotvrdzovali, a ak už, tak len veľmi
všeobecnými vyjadreniami. Podľa názoru generálneho prokurátora žalobca v priebehu celého konania
nepreukázal dodanie elektroinštalačného materiálu, nakoľko nepredložil žiaden nespochybniteľný dôkaz
o dodaní tohto materiálu, či už listinný alebo svedecký, ktorý by jednoznačne a nepochybne potvrdil
jeho tvrdenia. Ďalej generálny prokurátor namietal, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal
vznikom omeškania žalovaného, pričom táto skutočnosť bola od počiatku sporná. Skutočnosť, kedy
sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu súd vôbec nedokazoval a i napriek
tomu vo veci rozhodol. Generálny prokurátor taktiež upozornil, že súd prvého stupňa vôbec nevykonal
dokazovanie listinami, hoci o ne oprel svoje skutkové zistenia. Postup súdu prvého stupňa pri zisťovaní
úplného a správneho skutkového stavu označil generálny prokurátor za nezákonný, nakoľko pri
dokazovaní nevykonal tie dôkazy, ktoré mali poslúžiť k verifikácii právne významných skutočností a teda
pochopiteľne musel na základe ich vyhodnotenia dôjsť k nesprávnym záverom a nakoniec nerešpektoval
ani ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. o spôsobe vykonávania listinných dôkazov. Zdôraznil, že uvedené
nedostatky neodstránil ani odvolací súd, hoci mu to vyplýva z ustanovení § 211 ods. 2, § 212 ods. 3 a
§ 213 O.s.p. Pochybenia súdov oboch stupňov označil generálny prokurátor za tzv. iné vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril a žalobca mimoriadne
dovolanie navrhol zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§
243g O.s.p.) na základe podnetu žalovaného (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v
mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na spomenutú zákonnú povinnosť podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta
O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto
povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo



v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že konanie v prejednávanej veci je
postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva. Dovolací súd dospel k záveru, že o takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že
rozsudky súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu sú nepreskúmateľné.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať
aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj
napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre



rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)
súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musia
mať náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

(§ 211 ods. 2 O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti

a spravodlivosti výroku rozsudku. Ako už dovolací súd uviedol vyššie, súdy sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom

na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie
musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o
riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

V prejednávanej veci si žalobca uplatňoval voči žalovanému nárok na zaplatenie peňažnej sumy
vo výške 2 332,44 € s príslušenstvom, ktorý mu mal vzniknúť z dôvodu neuhradenia faktúry za
dodávku stavebného a elektroinštalačného materiálu v lehote splatnosti. Súd prvého stupňa sa v
odôvodnení svojho rozhodnutia z hľadiska právneho posúdenia veci zaoberal predovšetkým otázkou
pasívnej legitimácie žalovaného, keď dospel k záveru, že tento zabezpečoval rekonštrukciu predmetnej
nehnuteľnosti na základe zmluvy o obstaraní veci podľa § 733 Občianskeho zákonníka, pričom pri
objednávaní stavebného a elektroinštalačného materiálu od žalobcu konal vo vlastnom mene (§ 32
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vôbec sa však nevenoval právnej kvalifikácii žalobcom uplatneného
nároku, t. j. neuviedol právne normy, na základe ktorých ho považoval za dôvodný, a to tak vo vzťahu k
istine, ako aj príslušenstvu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto v tejto časti právneho posúdenia
veci nepreskúmateľné. Vo vzťahu k úrokom z omeškania je toto rozhodnutie nepreskúmateľné i z
hľadiska skutkového, pretože súd prvého stupňa svoj záver o splatnosti faktúry k 25. máju 2008
nijako neodôvodnil. Rovnaké vady má i rozsudok odvolacieho súdu, ktorý sa v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. obmedzil na prevzatie dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia a doplnil už len reakcie na
špecifické námietky žalovaného uvedené v odvolaní.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že konanie nižších súdov je postihnuté tzv. inými
vadami konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Inou vadou konania je vada konania, ktorá je rovnako ako vady uvedené v § 237 O.s.p. spôsobená
porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od nich
nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia.



Generálny prokurátor videl vadu tejto povahy predovšetkým v nezákonnom postupe súdu prvého stupňa
pri zisťovaní úplného a správneho skutkového stavu, ktorý nevykonal dôkazy navrhované žalovaným na
preukázanie právne významných skutočností, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym záverom, pričom
uvedenú vadu neodstránil ani odvolací súd.

Podľa § 120 ods. 1 prvá a druhá veta O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov
navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol,
alebo za podmienok ustanovených v § 205a.

Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v
zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania.
Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Táto
skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Uvedená zásada,
ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na
základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli
medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta O.s.p. len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 O.s.p., v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.

V prejednávanej veci založil žalovaný svoju procesnú obranu na tvrdení, že elektroinštalačný materiál,
ktorého zaplatenia sa žalobca v konaní domáhal, mu vôbec nebol dodaný, resp. bol žalobcom vzatý
späť a celú elektroinštalačnú prácu vykonala iná firma, pričom elektroinštalačný materiál bol zakúpený
vlastníčkou stavby (k tomu porovnaj obsah odporu žalovaného na č. l. 15-16 a vyjadrenie žalovaného
na č. l. 24 p. v.). Na preukázanie tohto tvrdenia navrhoval v konaní vypočuť svedkov R. a D. (porovnaj
žiadosť žalovaného na č. l. 27, jeho vyjadrenie na č. l. 45, ako aj obsah odvolania na č. l. 54). Taktiež
svedok W. vo svojej výpovedi (č. l. 44) namietal rozsah dodania elektroinštalačného materiálu a tovar,
ktorý podľa jeho názoru nebol dodaný, vyznačil na fotokópii faktúry zelenou farbou (jedna z príloh na
č. l. 42).

Aj keď vyššie uvedené tvrdenia závažným spôsobom spochybňovali dôvodnosť časti nároku
uplatneného žalobcom, súd prvého stupňa výsluch svedkov navrhovaných žalovaným nenariadil.



Dodanie predmetného elektroinštalačného materiálu mal naopak za preukázané, pričom vychádzal len
z veľmi všeobecných vyjadrení svedkov W., W., B. (ktorí ale elektroinštalačný materiál ani nespomínali)
a H. (ktorý však nepotvrdil, že by predmetný elektroinštalačný materiál bol skutočne dodaný a v akom
rozsahu), a taktiež z listinných dôkazov, konkrétne výdajky zo skladu z 11. februára 2008 (z ktorej sa však
dá vyvodiť len to, že elektroinštalačný materiál v nej uvedený bol vydaný žalobcovi zo skladu dodávateľa
Q.) a faktúry 2/1/2008 z 25. apríla 2008 (v ktorej žalobca dodanie tohto tovaru žalovanému vyúčtoval).
Z uvedeného je dostatočne zrejmé, že skutkové zistenie súdu prvého stupňa o dodaní predmetného
elektroinštalačného materiálu žalovanému nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nárok žalobcu na
zaplatenie sumy za tento materiál je prinajmenšom pochybný.

Možno teda uzavrieť, že pokiaľ súd prvého stupňa za daného stavu nepripustil vykonanie výsluchu
spomínaných svedkov navrhovaných žalovaným, ktorým sa mala preukázať pre posúdenie veci
rozhodujúca skutočnosť, že elektroinštalačný materiál vôbec nebol žalobcom dodaný, zaťažil svoje
konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1
písm. b/ O.s.p.). Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa v dôsledku nevykonania žalovaným
navrhovaných dôkazov nemohlo potom predstavovať dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci, t.
j. pre náležité posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie spomínaného elektroinštalačného
materiálu. Vadou tejto povahy trpí i konanie na druhom stupni, keďže odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby uvedený nedostatok v dokazovaní napravil (§ 213 ods. 4
O.s.p.).

Za dôvodnú napokon považuje dovolací súd i námietku generálneho prokurátora o nevykonaní listinných
dôkazov zákonným spôsobom.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.).

Dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (129 ods. 1 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý žalobe v plnom rozsahu vyhovel vyplýva, že
ku skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, dospel na základe dokazovania, ktoré
vykonal okrem iného aj oboznámením sa s písomným dôkazovým materiálom, a to dodacími listami zo
6. a 8. februára 2008, výdajkou zo skladu z 11. februára 2002, faktúrou č. 2/1/2008 z 25. apríla 2008,
podacím lístkom z 28. apríla 2008, čestným prehlásením B. z 30. apríla 2009 a faktúrou č. 280100091 z
28. februára 2008. V prejednávanej veci sa na súde prvého stupňa uskutočnilo päť pojednávaní, obsah
zápisníc z týchto pojednávaní však nesvedčí o tom, že by súd vykonal dokazovanie listinami, na ktoré
sa v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že vykonávanie
dôkazov na pojednávaní je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho konania a výnimky sú
možné len v prípadoch, keď sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
O takýto prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Keďže súd prvého stupňa nerešpektoval spôsob, ktorý
zákon predpisuje pre vykonávanie listinných dôkazov (§ 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O.s.p.), zaťažil svoje
konanie ďalšou vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p., ktorú neodstránil ani odvolací súd, pretože
vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to, že v prejednávanej veci bola v konaní zistená vada
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj iné vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f
ods. 1 písm. b/ O.s.p.) namietané generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, uznesením zrušil v



celom rozsahu obe napadnuté rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§
243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.