Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/22/2012 z 25. 9. 2012
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2012, sp. zn. 6Sžo/22/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:6011200844.2
Najvyšší súd | 6Sžo/22/2012 | ECLI:SK:NSSR:2012:6011200844.2 | 2012-09-25 | Uznesenie
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, Zákon, ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov (282/2002 Z. z.)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8950127f-a674-4a97-bb50-3ca669d253a5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:6011200844.2

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/22/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011200844
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:6011200844.2

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: G. N., bytom C. proti odporcovi: Mesto
Banská Bystrica, so sídlom Československej armády 26, Banská Bystrica, za účasti: K. N., bytom JK.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu Ev. č.: 127050/2011 zo dňa 29. apríla 2011, o odvolaní
odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23 Sp/6/2011-25 zo dňa 21. marca
2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23 Sp/6/2011-25
zo dňa 21. marca 2012   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo  „súd prvého stupňa“)
zastavil konanie o preskúmanie rozhodnutia odporcu Ev. č.: 127050/2011 zo dňa 29. apríla 2011, citujúc
ustanovenia § 103, 104 ods. 1, § 246c ods. 1 a § 250b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len ako „OSP“) s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Ministerstvu vnútra SR. O
trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, vzhľadom k
tomu, že došlo k zastaveniu konania.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolávajúc sa na ustanovenia § 1 ods. 1 zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o obecnom
zriadení“ alebo „zákon č. 369/1990 Zb.“), § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých
pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „zákon č. 416/2001 Z. z.“), § 51, § 52, § 83 ods. 2 a § 86 písm. d) zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch  v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 372/1990 Zb.“ alebo
„zákon o priestupkoch“) konštatoval, že predmetom odvolaním napadnutého rozhodnutia obce bolo
rozhodnutie o priestupku podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú
niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 282/2002 Z.
z.“). Poukazujúc na skutočnosť rozlišovania medzi preneseným výkonom pôsobnosti štátnej správy
a výkonom samosprávnej pôsobnosti obce a na ustanovenie § 52 zákona č. 372/1990 Zb. v znení
účinnom od 1.1.2004 do 31.1.2009, ktoré priamo zaraďovalo obce medzi správne orgány prejednávajúce
priestupky [§ 52 písm. c)] dôvodil, že síce toto ustanovenie bolo s účinnosťou od 1.2.2009 zmenené,
avšak naďalej podľa § 86 písm. d) zákona o priestupkoch môžu obce v blokovom konaní prejednávať
priestupky proti verejnému poriadku podľa § 47 a § 48, priestupky proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49, priestupky proti majetku podľa § 50, ako aj priestupky proti poriadku v správe vykonávanej
obcou (§ 21 ods. 1 písm. c/, § 26 ods. 1, § 27 ods. 1 písm. b/, § 30 ods. 1, § 32 ods. 1, § 34 ods. 1, § 35
ods. 1, § 45 a § 46 a priestupky porušenia všeobecne záväzného nariadenia obce).



Citujúc ustanovenia § 51 a 83 ods. 2 zákona o priestupkoch uviedol, že rozhodnutie obce o priestupku a
o uložení sankcie zaň treba považovať za individuálny správny akt vydaný v správnom konaní, ktorým sa
zasiahlo do práv a oprávnených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý je preskúmateľný súdom
v správnom súdnictve podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, a to vzhľadom na
právnu úpravu obsiahnutú v zákone o priestupkoch v spojení s právnou úpravou správneho poriadku,
až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov na základe žaloby postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasledujúce) s tým, že takáto právna úprava
zákonom ustanovuje postavenie obce v konaní o priestupkoch, ako správneho orgánu pri prenesenom
výkone štátnej správy a súčasne vylučuje jej postavenie samosprávneho orgánu. Konštatujúc, že pri
prejednávaní priestupku vystupuje obec v úlohe správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), čo
znamená, že v tomto konaní má vždy postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej
správy, i keď to zákon o priestupkoch v znení účinnom od 1.9.2009, ani zákon č. 282/2002 Z. z. výslovne
neurčujú mal za to, že o odvolaní proti rozhodnutiu obce (starostu obce, primátora mesta) o priestupku
rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, a tým je v danom prípade podľa zákona
č. 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov, ktoré o odvolaní rozhodovali do 30.9.2007, Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky a až právoplatné rozhodnutie tohto druhostupňového správneho orgánu je
preskúmateľné súdom na základe žaloby (§ 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. a § 247 a nasl. OSP).
Z vyššie uvedených dôvodov preto konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec
postúpená Ministerstvu vnútra SR.

Uznesenie krajského súdu napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca dôvodiac ustanovením § 205
ods. 2 písm. f) OSP, keďže mal za to, že predmetné uznesenie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Dôvodil, že súd prvého stupňa pri použití § 51 zákona č. 372/1990 Zb. vo vzťahu k
príslušnosti na konanie a rozhodovanie v inštančnom postupe nevzal do úvahy § 27 ods. 2 zákona
č. 369/1990 Zb. poukazujúc ďalej na to, že použitie § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. je v danom
prípade (v konaní o rozhodovaní o vecnej príslušnosti) irelevantné, pretože daný paragraf rieši možnosť
preskúmania rozhodnutia, pričom možnosť preskúmania právoplatných rozhodnutí správnych orgánov
súdmi je zakotvená aj v § 247 ods. 2 OSP. Nesúhlasiac s argumentom krajského súdu, že: „Pri
prejednávaní priestupku vystupuje obec v úlohe správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), to
znamená, že v konaní o priestupku má vždy postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone
štátnej správy, i keď to zákon o priestupkoch v znení účinnom od 1.2.2009, ani zákon č. 282/2002 Z.
z. vyslovene neurčujú.“ zastal názor, že obec môže vystupovať a vystupuje ako správny orgán rovnako
pri výkone samosprávnych funkcií, ako aj funkcií v rámci preneseného výkonu štátnej správy, pričom
v obidvoch prípadoch rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických
osôb. Tento svoj názor podložil § 4 ods. 4, § 27 ods. 1, 2 a § 13 ods. 5 zákona o obecnom zriadení,
ako aj § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z. z. dodajúc, že toto ustanovenie je na rozdiel od neplatného
ustanovenia § 52 zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom od 1.1.2004 do 31.1.2009, na ktorý sa
súd pri argumentácii odvolával, stále platný. Taktiež sa odvolával na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky dodajúc, že k rozširovaniu právomoci štátnych orgánov nemôže dochádzať výkladom súdu,
ktorý musí pri výklade právnych predpisov dodržiavať interpretačné metódy (jazykové, logické) a preto
ak § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z. z. a rovnako aj § 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. dáva jasnú
definíciu samosprávnych funkcií mesta a vo vzťahu k § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. určito stanovujú
odvolací orgán, súd tieto ustanovenia nemôže vo výklade (odôvodnení) obchádzať a opierať o neplatné
znenie iného zákona doplniac, že nijaký zákon neuvádza, že prejednávanie priestupkov obcou je v
danom prípade preneseným výkonom štátnej správy. V tejto súvislosti uviedol, že sám krajský súd vo
svojom odôvodnení len konštatuje, že: „...v konaní o priestupku má vždy postavenie správneho orgánu
pri prenesenom výkone štátnej správy, i keď to zákon o priestupkoch v znení účinnom od 1.2.2009,
ani zákon č. 282/2002 Z. z. vyslovene neurčujú...“, avšak bez právneho odôvodnenia. Odporca taktiež
argumentoval ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. a § 6 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z.
o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorých
štát poskytuje na plnenie úloh štátu obcou (preneseného výkonu štátnej správy) finančné, prípadne
iné materiálne prostriedky, avšak Mestu Banská Bystrica neboli poskytované a nie sú poskytované
prostriedky zo štátneho rozpočtu na prejednávanie priestupkov podľa zákona č. 282/2002 Z. z. Poukázal
aj na ďalšiu nesprávnu argumentáciu krajského súdu, keď tento na strane 3 napadnutého uznesenia
uviedol, že: „...Toto ustanovenie (§ 52 zákona č. 372/1990 Zb., ktoré zaraďovalo obce medzi správne
orgány prejednávajúce priestupky) bolo s účinnosťou od 1.2.2009 zmenené, avšak naďalej podľa § 86
písm. d) zákona o priestupkoch môžu obce v blokovom konaní prejednávať priestupky proti verejnému



poriadku podľa § 47 a § 48, priestupky proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49, priestupky proti
majetku podľa § 50, ako aj priestupky proti poriadku v správe vykonávanej obcou (§  21 ods. 1, § 24 ods.
1 písm. c/, § 26 ods. 1, § 27 ods. 1 písm. b/, § 30 ods. 1, § 32 ods. 1, § 34 ods. 1, § 35  ods. 1, § 45 a
§ 46 a priestupky porušenia všeobecne záväzného nariadenia obce) a argumentujúc ustanovením § 7
ods. 4 zákona č. 282/2002 Z. z. dodal, že skutočnosť, že je daná právomoc obce prejednávať uvedené
priestupky v blokovom konaní, ešte sama o sebe neznamená a neodôvodňuje, že ide o prenesený výkon
štátnej správy, keď aj podľa § 7 ods. 4 zákona č. 282/2002 Z. z. zákon ustanovuje odlišné subjekty na
prejednávanie priestupkov v blokovom konaní a v konaní podľa zákona č. 282/2002 Z. z. Odporca mal
za to, že v danom prípade je daná príslušnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici a to aj s odkazom na §
4 ods. 6 zákona č. 515/2003 Z. z., v zmysle ktorého o odvolaní alebo o inom opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu obvodného úradu, ktorým sa rozhodlo o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, rozhoduje ministerstvo, do ktorého pôsobnosti patrí príslušný
úsek štátnej správy, ak osobitný zákon neustanovuje inak dodajúc, že ministerstvo je odvolacím orgánom
len v tých veciach, kde ako prvostupňový orgán koná a rozhoduje obvodný úrad a nie obec a keďže v § 7
ods. 4 zákona č. 282/2002 Z. z. je daná vecná príslušnosť obce, ako odvolací orgán nemôže vystupovať
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

Na základe vyššie uvedených skutočností odporca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 Sp/6/2011-25 zo dňa 21. marca 2012 zrušil.

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní
odporcu (§ 212 ods. 1 OSP s použitím § 246c ods. 1 veta prvá OSP), bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 OSP s použitím s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu
nemožno priznať úspech.

Predmetom odvolaním napadnutého rozhodnutia obce bolo rozhodnutie o priestupku podľa § 7 ods. 2
písm. b) zákona č. 282/2002 Z. z.

Podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 282/2002 Z. z. priestupku sa dopustí ten, kto vedie psa, ak nezabráni
útoku psa na človeka alebo zviera alebo nezabráni inému spôsobu ich ohrozovania psom.

Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z. za priestupok podľa odseku 1 a odseku 2 písm. a) až c) možno
uložiť pokutu do 165 eur a za priestupok podľa odseku 2 písm. d) až f) možno uložiť pokutu do 65 eur.

Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 282/2002 Z. z. priestupky podľa tohto zákona prejednáva obec a v blokovom
konaní obecná polícia a orgán Policajného zboru.

Podľa § 7 ods. 5 na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch.

Podľa § 1 zákona č. 372/1990 Zb. orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov
k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov; dbajú
najmä o to, aby občania nesťažovali plnenie úloh štátnej správy a obcí a nenarúšali verejný poriadok
a občianske spolunažívanie.

Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb. ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa
na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní [zákon  č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok)].



Podľa § 52 ods. 1, 2 zákona č. 372/1990 Zb. priestupky prejednávajú obvodné úrady, ak zákon
neustanovuje inak. Orgány Policajného zboru prejednávajú priestupky

a) spáchané porušením všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky,

b) ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Ustanovenie § 52 zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom od 1.1.2004 do 31.1.2009 priamo zaraďovalo
obce medzi správne orgány prejednávajúce priestupky [§ 52 písm. c)], pričom v danom prípade je
príslušnosť obce na konanie o priestupkoch upravená v osobitnom zákone č. 282/2002 Z. z.

Podľa § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno
podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní.

Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona o obecnom zriadení obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky
úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť
upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba
alebo fyzická osoba.

Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce orgánmi obce, miestnym referendom, zhromaždením
obyvateľov obce.

Obec pri výkone samosprávy najmä vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným
a nehnuteľným majetkom obce a s majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania,
zostavuje a schvaľuje rozpočet obce a záverečný účet obce, rozhoduje vo veciach miestnych daní a
miestnych poplatkov a vykonáva ich správu, usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, a ak tak ustanovuje
osobitný predpis, vydáva súhlas, záväzné stanovisko, stanovisko alebo vyjadrenie k podnikateľskej a inej
činnosti právnických osôb a fyzických osôb a k umiestneniu prevádzky na území obce, vydáva záväzné
stanoviská k investičnej činnosti v obci, vytvára účinný systém kontroly a vytvára vhodné organizačné,
finančné, personálne a materiálne podmienky na jeho nezávislý výkon, zabezpečuje výstavbu a údržbu
a vykonáva správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych,
športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok, pamiatkových území a pamätihodností
obce, zabezpečuje verejnoprospešné služby, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným
stavebným odpadom, udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia,
zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp a miestnu
verejnú dopravu, vytvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov
obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti,
na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport, plní
úlohy na úseku ochrany spotrebiteľa a utvára podmienky na zásobovanie obce; určuje nariadením
pravidlá času predaja v obchode, času prevádzky služieb a spravuje trhoviská, obstaráva a schvaľuje
územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých oblastí života
obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí pri utváraní vhodných podmienok
na bývanie v obci, vykonáva vlastnú investičnú činnosť a podnikateľskú činnosť v záujme zabezpečenia
potrieb obyvateľov obce  a rozvoja obce, zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných
predpisov svoje rozpočtové a príspevkové organizácie, iné právnické osoby a zariadenia, organizuje
miestne referendum o dôležitých otázkach života a rozvoja obce, zabezpečuje verejný poriadok v obci;
nariadením môže ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý
čas alebo na určitom mieste, zabezpečuje ochranu kultúrnych pamiatok v rozsahu podľa osobitných
predpisov a dbá o zachovanie prírodných hodnôt, plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa
osobitného predpisu, vykonáva osvedčovanie listín a podpisov na listinách, vedie obecnú kroniku v
štátnom jazyku, prípadne aj v jazyku národnostnej menšiny.



Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy,
platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

Na obec možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom
racionálnejšie a efektívnejšie. Obec pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a
právnických osôb vo veciach preneseného výkonu štátnej správy koná podľa zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (§ 5 ods. 1, 2 zákona o obecnom zriadení).

Právna úprava preskúmavania správnych rozhodnutí (najmä rozhodnutí sankčnej povahy) je
vybudovaná na zásade dvojinštančnosti správneho konania. Na preskúmanie rozhodnutia je povolaný
zásadne orgán druhého stupňa. V prvom rade formou podania, ktorou sa účastník domáha zmeny alebo
zrušenia prvostupňového rozhodnutia je odvolanie. Možno ho uplatniť proti každému neprávoplatnému
rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako aj procesnému. Výnimky z tohto pravidla ustanovuje buď správny
poriadok alebo osobitný zákon.

V zmysle § 70 správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch súdy preskúmavajú
rozhodnutia správnych orgánov.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, z uvedených zásad a z predmetu konania, ktorým
je rozhodnutie o pokute za porušenie povinnosti stanovenej právnym predpisom, a teda rozhodnutie
o zodpovednosti za priestupok, treba k námietkam vzneseným odporcom uviesť, že ustanovenie § 27
ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona č. 369/1990 Zb.,   v zmysle ktorého o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu obce pri výkone samosprávy o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb rozhoduje súd, ak osobitný predpis neustanovuje inak, sa v prípade
deliktuálnej spôsobilosti nepoužije.

Konanie orgánov štátu v rozsahu zákona je ústavným príkazom obsiahnutým v ustanovení čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie súčasne určuje,  že konanie orgánu štátu v rozsahu
zákona sa musí uskutočňovať aj "spôsobom, ktorý ustanoví zákon". Podobne ako právomoci, tak aj
spôsob konania orgánov štátu môže byť upravený len zákonom. Výklad citovaného ustanovenia čl. 2
ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia "v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" potvrdzuje,
že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasné) splnenie oboch príkazov ústavných noriem v nej
obsiahnutých. Príkazu ústavnej normy obsiahnutej v ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy preto nezodpovedá
konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona.

Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, vyplýva,
že Mesto Banská Bystrica rozhodnutím Ev. č.: 127050/2011 zo dňa 29. apríla 2011 vydalo rozhodnutie,
ktorým navrhovateľa uznalo vinným zo spáchania priestupku podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona č.
282/2002 Z. z., ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 12.8.2010 o 13,20 hod. v priestoroch autodielne
MD Centrum, Sásovská cesta č. 71, Banská Bystrica nezabránil útoku a inému spôsobu ohrozovania
psa - plemeno americký staffordshirský teriér zlatej farby, ktorého viedol, na poškodeného, B. R., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom D., za čo mu podľa § 7 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z. uložilo pokutu vo
výške 65 €.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 7 ods. 4 zákona č. 282/2002 Z. z. zveril do právomoci
obce prejednanie a rozhodnutie vo veci priestupkov podľa § 7 ods. 1, 2 citovaného zákona. Súčasne
zákonodarca v § 11 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z. z. určil, že na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy
o priestupkoch, ktorú právnu úpravu ustanovil v zákone o priestupkoch, ktorý v § 51 odkazuje na právnu
úpravu správneho poriadku, ktorý konanie o odvolaní upravuje v §§ 53 a nasl. Zákon o priestupkoch v
§ 83 ods. 2 súčasne upravuje, že návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno podať
až po vyčerpaní opravného prostriedku v správnom konaní.



Z konštatovaného nedá najvyššiemu súdu nesúhlasiť s názorom krajského súdu, že rozhodnutie obce
o priestupku a o uložení sankcie zaň, treba považovať za individuálny správny akt, vydaný v správnom
konaní, ktorým sa zasiahlo do práv a oprávnených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý
je preskúmateľný súdom v správnom súdnictve podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, a to vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v zákone o priestupkoch v spojení s právnou
úpravou správneho poriadku, až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov na základe žaloby,
postupom podľa   ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.).

Uvedenou právnou úpravou prejavil zákonodarca svoju vôľu konať a rozhodnúť vo veciach priestupkov
urýchlene a hospodárne v správnom konaní s možnosťou súdneho prieskumu správneho rozhodnutia až
po právoplatnom skončení správneho konania. Táto právna úprava zákonom ustanovuje obci v konaní o
priestupkoch, postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a súčasne vylučuje
jej postavenie samosprávneho orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na skutočnosť, že procesný postup preskúmania
rozhodnutí orgánov verejnej správy o uložení sankcie za priestupok alebo za iný správny delikt musí byť
v každom prípade rovnaký, inak by nemohla byť zachovaná rovnosť účastníkov konania (fyzických osôb
a právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov) a keďže podľa už spomínaného ustanovenia §
83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno podať
až po vyčerpaní riadneho  opravného prostriedku v správnom konaní, treba takýto procesný postup
zachovať aj v danom prípade prejednávania priestupku za porušenie ustanovenia § 7 ods. 2 písm. b)
zákona č. 282/2002 Z. z.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v
jeho náleze sp. zn. III. ÚS 70/2010 zo dňa 1. novembra 2010, podľa ktorého „nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti
individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód
právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k
zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii
ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd
však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od
neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje
účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto
prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia
so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno
uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť
štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie
čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom
zákona“ (pozri k tomu aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008
- www.concourt.sk <http://www.concourt.sk>).

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel súladne s názorom krajského
súdu k záveru, že v konaní o správnom delikte rovnako ako pri prejednávaní priestupku vystupuje
obec v úlohe správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), tzn. že v konaní o správnom delikte má
postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy, čím o odvolaní proti jej rozhodnutiu
v danom prípade rozhoduje príslušný správny orgán, v danom prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky a až právoplatné rozhodnutie tohto druhostupňového správneho orgánu je preskúmateľné
súdom na základe žaloby (§ 70 správneho poriadku a § 247 a nasl. OSP).



Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky upriamuje pozornosť odporcu, že v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2012 boli publikované pod č. 87 a 88 rozhodnutia týkajúce
sa postavenia obce v konaní o správnom delikte a pri prejednávaní priestupkov, z ktorých pri odôvodnení
tohto rozhodnutia aj vychádzal.

Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, ako aj s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP tak,
že v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil a ani mu v odvolacom konaní trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.