Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1
Najvyšší súd | 6MCdo/11/2010 | ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1 | 2012-01-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo, Občianske právo – Ostatné, Vlastnícke právo k hnuteľným veciam, Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený), zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z., zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), § 118 OZ, § 129 ods. 1 OSP, § 157 ods. 2 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6MCdo/11/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206215381
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne NASK, s. r. o., so sídlom vo Veľkom
Mederi, Ľudovíta Štúra č. 5, IČO: 36 245 950, zastúpenej JUDr. Milanom Šulvom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Hlučínska č. 1, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 6 C 150/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 19. júna 2007 č. k. 6 C 150/06-417 a proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2009 sp. zn. 9 Co 404/2007 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2009 sp. zn. 9 Co
404/2007 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 19. júna 2007 č. k. 6 C 150/06-417  z r u š u j e a
vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II  27.6.2006 žalobkyňa uplatnila voči žalovanej nárok
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003"). Náhradu škody žiadala
priznať vo výške 29 282 944,96 EUR (882 178 000,-- Sk) s 13% úrokmi z omeškania od 22.9.2005 do
zaplatenia žalovanej sumy.

2. V žalobe uviedla, že je obchodnou spoločnosťou s podnikateľskou činnosťou zameranou najmä
na spracovanie finalizácie alkoholu z dodaného liehu a jeho uvádzanie do obehu. Dňa 18.5.2004
vykonal Colný úrad Komárno (ďalej len „ CÚK") v jej skladových priestoroch  miestne zisťovanie za
účelom vykonania daňového dozoru a vykonania kontroly označenia spotrebiteľského balenia liehu,
resp. spotrebiteľských balení liehu (ďalej len „SBL") kontrolnými páskami podľa zákona č. 229/1995 Z.
z. o spotrebnej dani z liehu (ďalej len „zákon č. 229/1995") a kontrolnými známkami podľa zákona č.
105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a
uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení platnom do 31.10.2004 (ďalej len „zákon č.
105/2004"). Na základe vykonanej kontroly vydal CÚK dňa 1.6.2004 rozhodnutie zn. 980/2004-550194,
ktorým v zmysle § 14a ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení platnom do 30.6.2004 (ďalej len „zákon č. 511/1992")
jej zabezpečil ako daňovému subjektu tovar v celkovom počte 568 999 fliaš alkoholu rôznych značiek
z dôvodu, že zabezpečený tovar bol v daňovom sklade označený kontrolnými známkami - kontrolnými
páskami v rozpore s ustanovením § 10 ods. 7 zákona č. 105/2004 a v rozpore s § 10 ods. 1 zákona č.
229/1995, a tiež z dôvodu, že chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru, jeho množstva,
ceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných náležitostí v súvislosti s jeho dovozom alebo
nákupom.



3. CÚK vykonal dňa 28.5.2004 opakované miestne zisťovanie s rovnakým predmetom daňového dozoru,
resp. daňovej kontroly, a 1.6.2004 vydal rozhodnutie zn. 972/2004-550194, ktorým z tých istých dôvodov,
ako v rozhodnutí zn. 980/2004-550194, jej zabezpečil ďalší tovar v celkovom počte 111 925 fliaš alkoholu
rôznych značiek.

4. Dňa 3.6.2004 vydal CÚK rozhodnutia o prerušení konania zn. 982/2004-550194 a zn.
1007/2004-550194, ktorými v zmysle § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 prerušil konanie vo veciach
zabezpečenia tovaru za účelom zistenia pravosti kontrolných pások na Kriminalistickom a expertíznom
ústave Policajného zboru (ďalej len „KEÚ PZ").

5. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „CR") na podnet samotného CÚK rozhodnutím
z 25.1.2005 zn. 62190/04-1425 rozhodnutia o prerušení konania zrušilo a vec vrátilo CÚK na ďalšie
konanie. CR potom ako odvolací orgán na jej odvolanie rozhodnutiami z 10.6.2005 zn. 10443/2005-1425
a zn. 10 446/2005-1425 (právoplatnými     15.6.2005) zrušilo obe rozhodnutia CÚK o zabezpečení
tovaru pre rozpor so zákonom, pričom tento rozpor odôvodnilo tým, že zabezpečený tovar sa nachádzal
v daňovom sklade, teda v režime pozastavenia dane, preto colný orgán nemal právomoc vydávať
rozhodnutia v danej veci.

6. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že okrem nezákonných rozhodnutí došlo aj k nesprávnemu
úradnému postupu colných orgánov a to tým, že CÚK nesprávne aplikoval inštitút prerušenia konania,
v dôsledku čoho došlo k prieťahom v konaní, a CR nerozhodlo o odvolaní v lehotách vyplývajúcich z
§ 30a ods. 2 zákona č. 511/1992.

7. Nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup mali za následok, že nemohla disponovať
tovarom, nemohla ho dodať zmluvným odberateľom a nemohlo jej byť za už vyrobený a nedodaný
tovar zaplatené. To spôsobilo jej platobnú neschopnosť, zastavenie výroby, stratu ziskov a všetkých
príjmov. Zabezpečený tovar jej nebol vydaný ani po 15.6.2005. Vznikla jej tak škoda v žalovanej sume,
pozostávajúca z priamej škody a z ušlého zisku.

II.

8. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla nárok žalobkyne ako neopodstatnený zamietnuť. Uviedla, že
CÚK vydal 1.6.2004 rozhodnutia o zabezpečení tovaru - SBL - z dôvodu, že pri miestnom zisťovaní
18.5.2004 zistil, že niektoré náhodne preverené kontrolné pásky vykazovali odlišné ochranné znaky,
ako boli stanovené ich výrobcom. Keďže  nadobudol aj podozrenie z trestného činu falšovania a
pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a zákona č. 140/1961
Zb. Trestného zákona v znení platnom do 31.7.2004 (ďalej len „Trestný zákon"), dal podnet na Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad kriminálnej a justičnej polície, odbor ekonomickej kriminality v
Dunajskej Strede (ďalej len „ ÚJKP OR PZ Dunajská Streda"). Na miesto sa dostavila výjazdová skupina
Odboru skráteného vyšetrovania Policajného zboru Dunajská Streda, pričom ÚJKP OR PZ Dunajská
Streda spísal zápisnicu o ohliadke miesta činu ČVS: ORP-955/OSV-DS-2004 zo dňa 18.5.2004, v
ktorej sa uvádza, že na mieste činu bolo zaistených 758 032 ks SBL a štyri sklady boli zapečatené
páskami a úradnými pečaťami. Dňa 25.5.2004 obdržal CÚK faxovú správu z ÚJKP OR PZ Dunajská
Streda, ktorou mu bolo oznámené, že vyšetrovateľom je vedené trestné stíhanie vo veci trestného
činu falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a
ods. 1 Trestného zákona, a ktorou bol zároveň požiadaný o prevzatie liehovín zaistených 19.5.2004
v skladových priestoroch žalobkyne a o ich prevezenie do svojich skladových priestorov. Tovar bol
prevezený do skladových priestorov CÚK nachádzajúcich sa v Komárne v dňoch 25.5. až 28.5.2004.

9. CÚK vykonal 28.5.2004 znovu miestne zisťovanie v skladových priestoroch žalobkyne a podal ďalšie
oznámenie o podozrení z trestného činu podľa § 145a Trestného zákona týkajúce sa ďalších SBL.



10. Colnému úradu Nitra, ktorý sa stal nástupníckym colným úradom CÚK, bol dňa 29.9.2005 doručený
výsledok skúmania kontrolných pások KEÚ PZ, podľa ktorého z celkového počtu 3 130 ks predložených
kontrolných pások je 2 909 ks falzifikátov a 221 ks pravých. Listom z 24.11.2005 ÚJKP OR PZ Dunajská
Streda oznámil CR, že uskladnené SBL, ktoré boli zaistené v skladových priestoroch žalobkyne, sú
naďalej potrebné na účely trestného konania ako veci dôležité pre celé trestné konanie, preto nie je
možné s týmto tovarom nakladať iným spôsobom, a že tovar bol zabezpečený procesným úkonom
podľa §§ 113 a 113a zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení platnom do 31.7.2004
(ďalej len „Trestný poriadok") ohliadkou miesta činu v dňoch 18.5. a 19.5.2004. Následne 5.12.2005
bol riaditeľom Colného úradu Nitra a riaditeľkou ÚJKP OR PZ Dunajská Streda podpísaný protokol
zn. 74916/2005-6131 o výsledkoch kontroly a odovzdania tovaru, zaisteného ÚJKP OR PZ Dunajská
Streda v skladových priestoroch žalobkyne, pričom bol tento tovar odovzdaný ÚJKP OR PZ Dunajská
Streda z dôvodu, že je naďalej potrebný na účely trestného konania. Colný úrad Nitra tým ukončil svoju
činnosť uskladňovateľa tovaru a dňa 14.12.2005 bola podpísaná medzi CR a Krajským riaditeľstvom PZ
v Trnave zmluva o výpožičke nehnuteľnosti (skladových priestorov Colného úradu Nitra v Komárne) na
účely uskladnenia zaisteného tovaru žalobkyne.

11. Žalovaná vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že nie je daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutiami
CÚK a škodou, ktorá bola spôsobená žalobkyni. Už v počiatočnom štádiu daňového konania SBL boli
zaistené ÚJKP OR PZ Dunajská Streda na účely trestného konania a to v čase ešte pred vydaním
rozhodnutí, ktorými boli SBL zabezpečené duplicitne. Od momentu zaistenia SBL neboli v právnej moci
colného úradu, ktorý ich len fyzicky skladoval a nemohol a ani nesmel s nimi nakladať pre účely daňového
konania. Podľa výsledkov expertízy zabezpečené SBL boli v drvivej väčšine označené falzifikátmi
kontrolných pások. Bolo by absurdné, keby sa žalobkyni mala nahradiť škoda, ktorá jej vznikla tým, že v
dôsledku nezákonných rozhodnutí colného úradu nemohla realizovať obchodné záväzky so SBL, ktoré
podľa platnej právnej úpravy sa nesmú skladovať a už vonkoncom nie uvádzať do voľného daňového
obehu (predávať).

III.

12. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvého stupňa" alebo „prvostupňový súd") medzitýmnym
rozsudkom z 19. júna 2007 č. k. 6 C 150/06-417 rozhodol, že základ žalobného návrhu žalobkyne je
opodstatnený. Poukazujúc na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a na príslušné
ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969") a zákona č. 514/2003, ako
aj na ustanovenia zákonov č. 105/2004 a 511/1992, dospel k záveru, že sú splnené všetky tri základné
predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, a to nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup
colných orgánov, škoda na strane žalobkyne a príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami,
resp. aj nesprávnym úradným postupom, a škodou.

13. V odôvodnení rozsudku uviedol, že nezákonnosť rozhodnutí CÚK o zabezpečení tovaru žalobkyne a
o prerušení konania bola nepochybná, pretože tieto rozhodnutia boli zrušené CR. Nesprávnosť úradného
postupu bola daná prieťahmi v daňovom konaní, ktoré spočívali v tom, že CÚK dal podnet na zrušenie
svojich rozhodnutí o prerušení konania až po šiestich mesiacoch, a že CR rozhodlo o odvolaní proti
rozhodnutiam o zabezpečení tovaru po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Na strane žalobkyne vznikla
škoda tým, že nemohla disponovať tovarom, predávať ho, plniť dohodnuté zmluvy a dosahovať zisk, čo
viedlo k jej platobnej neschopnosti. Medzi nezákonnými rozhodnutiami, resp. aj nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody bola daná príčinná súvislosť, pretože škoda bola dôsledkom nezákonných
rozhodnutí o zabezpečení tovaru, ktoré boli zrušené až po dvanástich mesiacoch.

14. Námietku žalovanej o nedostatku príčinnej súvislosti z dôvodu, že žalobkyňa by nemohla tovarom
disponovať bez ohľadu na nezákonné rozhodnutia o zabezpečení tovaru, lebo ešte pred vydaním
týchto rozhodnutí bol tovar zaistený orgánmi polície úkonmi (ohliadkou) podľa §§ 113 a 113a Trestného
poriadku, považoval za nedôvodnú. Vyslovil názor, že uvedené ustanovenia neupravujú zaistenie
hnuteľných vecí a rozhodnutie o zaistení vecí podľa štvrtej hlavy tretieho oddielu Trestného poriadku
nebolo políciou vydané, preto so SBL právne disponoval CÚK a nie orgány polície. Za irelevantnú



pre posúdenie nároku na náhradu škody označil otázku pravosti kontrolných pások argumentujúc, že
žalobkyňa je právnickou osobou, preto sama žalovanou nazývané falošné kontrolné pásky na fľaše
s liehovinami nenalepila, a keďže hodnoverne preukázala pôvod i vlastníctvo skladovaného liehu a
výrobkov z neho, nepripadal do úvahy akýkoľvek postih na jej riadne nadobudnutom majetku.

IV.

15. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 1. októbra
2009 sp. zn. 9 Co 404/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku
odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc na to, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový
stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver. Stotožnil sa aj s odôvodnením prvostupňového
rozsudku. Len na doplnenie uviedol, že policajnými orgánmi nedošlo k zaisteniu vecí žalobkyne - SBL -
relevantným procesným rozhodnutím v zmysle Trestného poriadku, pretože zápisnica o hliadke miesta
činu z 18.5.2004 nebola rozhodnutím v súlade ustanoveniami §§ 78 a 79 Trestného poriadku o zaistení
tovaru žalobkyne v počte 758 032 ks SBL a policajným orgánom bolo fyzicky zaistených len 44 fliaš
liehovín na účely expertízy.

V.

16. Proti uvedeným rozsudkom prvostupňového i odvolacieho súdu podal na podnet žalovanej
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba
rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym
právnym posúdením veci súdmi v základnom konaní. Vyslovil názor, že neboli splnené podmienky
pre vydanie medzitýmneho rozsudku, pretože skutočnosť, že škoda vznikla v dôsledku konania, resp.
rozhodovania colných orgánov, je viac ako sporná.

17. Poukazoval na to, že zo zápisnice o ohliadke miesta činu z 18.5.2004, v ktorej sa uvádza, že
na mieste činu bolo zaistených 758 032 fliaš liehovín a že miesto činu v počte štyroch skladov
bolo zapečatené páskami a úradnými pečaťami, vyplýva, že vo vzťahu k žalobkyni konali ako prvé
bezprostredne orgány polície a to procesným úkonom podľa §§ 113 a 113a Trestného poriadku. Uviedol,
že v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení do 31.8.2004 a v súlade s Trestným
poriadkom môže policajt zaistiť vec, pričom v predmetnej veci sa tak stalo formou neodkladného
procesného úkonu. Nebol preto správny záver súdov, že zo strany policajtov nedošlo k žiadnemu
úkonu, ktorým by sa znemožnilo nakladanie s majetkom žalobkyne. Ak zápisnicou o ohliadke došlo
k zapečateniu miesta činu páskou a úradnými pečaťami, muselo fakticky dôjsť aj k zaisteniu celého
objemu SBL, ktoré sa v tom čase nachádzali v skladoch, a nie len k zaisteniu 44 ks SBL. Tento úkon bol
plne súladný s platnou právnou úpravou, aj keď ďalší postup polície vykazoval určité prvky nesprávneho
úradného postupu, čo však nebolo a ani nie je predmetom súdneho konania.

18. Forma - vydanie rozhodnutia - nebola v tomto prípade rozhodujúca, ale podstatné bolo, že tzv.
miesto činu (4 sklady) bolo zapečatené páskami a úradnými pečaťami, teda že iným osobám vrátane
žalobkyne bolo znemožnené s týmito vecami nakladať. Nebolo pritom rozhodujúce ani to, že na expertízu
bolo vyňatých iba 44 fliaš, ale skutočnosť, že bol znemožnený prístup k týmto veciam. V dôsledku toho
medzi neskôr vydanými rozhodnutiami colného úradu o zabezpečení tovaru (napriek ich nezákonnosti) a
vznikom škody nebola daná príčinná súvislosť. To znamená, že tieto rozhodnutia nespôsobili a nemohli
bezprostredne a priamo spôsobiť škodu. Z pohľadu uplatneného nároku ich možno označiť za právne
irelevantné.

19. Generálny prokurátor ďalej vyčítal súdom v základnom konaní aj nesprávny záver o právnej
bezvýznamnosti otázky pravosti kontrolných pások vo vzťahu k nároku na náhradu škody. V súvislosti
s tým uviedol, že táto otázka úzko súvisí s otázkou ďalšieho podnikania a obchodovania žalobkyne
a jej prípadného ušlého zisku. Žalobkyňa postavila predpoklad svojho ušlého zisku práve na tom, že
SBL neboli uvedené do obehu, no nespornou, v konaní preukázanou skutočnosťou je, že liehoviny boli



zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré doposiaľ nebolo ukončené. Napokon poukazoval aj
na to, že vzhľadom na dátum vydania zrušených rozhodnutí, mala byť vec posudzovaná podľa zákona
č. 58/1969, kde orgánom konajúcim v mene štátu malo byť ministerstvo spravodlivosti.

VI.

20. Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok ako
neopodstatnený zamietnuť. Nesúhlasila s názorom generálneho prokurátora, že v danej veci vo vzťahu
k nej konali ako prvé policajné orgány, a to procesným úkonom podľa §§ 113 a 113a Trestného poriadku,
ktorým boli zaistené SBL. Poukazovala na to, že ohliadka nie je zaisťovacím úkonom a orgány činné v
trestnom konaní nevydali žiadne rozhodnutie o zaistení veci podľa §§ 78 a 79 Trestného poriadku. Pri
ohliadke miesta činu dňa 18.5.2004 bolo fyzicky zaistených 44 ks fliaš, ktoré boli zaslané na expertízu.
Ostatné fľaše v sklade neboli zaistené, bolo vykonané iba opatrenie v tom smere, že službukonajúci
policajný orgán zapečatil skladový priestor.

21. V súvislosti so spochybnením pravosti kontrolných pások pri nespochybnení pôvodu nadobudnutia
SBL uviedla, že colný úrad ju mal na to upozorniť a ona by sporné kontrolné pásky odovzdala na
expertízu a na fľaše by nalepila nové kontrolné pásky. To, že nie je oprávnená nakladať so SBL nie je
dôsledkom konania policajných orgánov, ale dôsledkom nezákonných rozhodnutí colného úradu.

22. V doplňujúcom vyjadrení namietala, že nesúhlas generálneho prokurátora s hodnotením dôkazov
vykonaných súdmi nie je spôsobilým dovolacím dôvodom. Žiadala tiež, aby sa konajúci súd vysporiadal s
námietkami na zákonnosť a opodstatnenosť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP"), ktorý konštatoval porušenie princípu
právnej istoty a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") v prípadoch, kedy preskúmavaný mimoriadny
opravný prostriedok nebol prístupný pre účastníkov súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu
prokurátorovi (napr. rozsudok Tripon proti Rumunsku z 23. septembra 2008), a v prípadoch, v ktorých
na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet niektorého
z účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného rozhodnutia (rozsudok Kutepov a
Anikeyenko proti Rusku z 25. októbra 2005, tiež Roscltrans proti Rusku z 21. júla 2005).

23. Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa s jeho obsahom v celom rozsahu stotožnila.

VI.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd") prv než pristúpil k posúdeniu
podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania a jeho dôvodnosti, zaoberal sa námietkou žalobkyne
o nezlučiteľnosti tohto opravného prostriedku s princípom právnej istoty a tým aj s článkom 6 ods. 1
Dohovoru. S názorom, že z judikatúry ESĽP, na ktorú poukazovala žalobkyňa, vyplýva nezákonnosť a
neopodstatnenosť mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, sa nestotožňuje.

25. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je procesným inštitútom upraveným v ustanoveniach
§§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „ O.s.p."). Aplikáciu tohto inštitútu nemožno
odmietnuť poukazom na označenú judikatúru ESĽP, ktorá inak právnu úpravu mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora v právnom poriadku Slovenskej republiky z hľadiska jej zlučiteľnosti s článkom
6 ods. 1 Dohovoru neposudzovala.

26. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") sú sudcovia pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a
zákonom. Sú teda viazaní aj článkom 152 ods. 3 ústavy, podľa ktorého o neplatnosti právnych predpisov
rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") na návrh osôb uvedených v čl.
130 ústavy. Z článku 152 ústavy vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti všeobecne



záväzného právneho predpisu s ústavou (porovnaj uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/95 z
23. augusta 1995, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 1995, str. 245). Táto domnienka je
vyvrátiteľná, platí dovtedy, kým ju ústavný súd vo svojom rozhodnutí nevyvráti (porovnaj nález ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 8/94 zo 6. októbra 1994, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 1993-1994,
str. 113). Pretože ústavný súd nerozhodol o nesúlade inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora s ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu
s ústavou a tým aj s jej článkom 46 zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie, a zároveň aj s
Dohovorom.

27. Mimoriadne dovolanie je opravným prostriedkom, ktorým za presne a prísne stanovených podmienok
možno celkom výnimočne dosiahnuť prelomenie právoplatnosti rozhodnutia. Môže sa tak stať len vtedy,
ak exituje dôležitý verejný záujem, ktorý tento zásah aj z hľadiska materiálne poňatej koncepcie právneho
štátu legitimizuje. Za takýto dôležitý verejný záujem nesporne treba považovať v prvom rade ochranu
ústavnosti, resp. ochranu zákonnosti (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23.
septembra 2009, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2009, str. 287).

28. Mimoriadne opravné prostriedky sú zásadne prípustné v rozsahu, v ktorom je potrebné optimálnym
spôsobom riešiť vzťah medzi stabilitou súdneho rozhodnutia (danou jeho právoplatnosťou nastoľujúcou
právu istotu) a jeho vecnou správnosťou (spravodlivosťou). Ústavnosť inštitútu mimoriadneho dovolania,
zavedeného do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 169/1998 Z. z, posudzoval ústavný
súd v uznesení PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 (dostupné na www.concourt.sk), v ktorom vymedzil
kritériá akceptovateľnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Uviedol, že rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ale aj z aspektov práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý proces v súlade s hodnotami, ktoré sa zaručujú čl. 6
ods.1 Dohovoru. Tieto kritériá alebo limity náležitej a ústavne súladnej úpravy mimoriadnych opravných
prostriedkov ústavný súd konfrontoval so zákonnou úpravou mimoriadneho dovolania, pričom vyslovil
záver, že zákonná koncepcia mimoriadneho dovolania spĺňa všetky ústavné predpoklady, ktoré sú
vyžadované pre mimoriadne opravné prostriedky.

29. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti ako aj vyššie uvedený záver ústavného súdu bol dovolací súd
právnou úpravou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora viazaný a nemohol ju neakceptovať.

30. Aplikujúc túto právnu úpravu po zistení, že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho
dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že dovolanie je prípustné, bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudky oboch
súdov ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora je dôvodné.

31. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale
i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p.
a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1
veta druhá O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Skúma teda existenciu týchto vád bez ohľadu na
to, či boli v dovolaní namietané.

32. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté tzv. inou vadou
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie. Za inú vadu konania sa spravidla považuje najmä
porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre
posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie
ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá
ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený,
dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého



účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník
neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez
zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie
skutočností, ktoré z dokazovania nevyplynuli, opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní
najavo, ako aj porušenie pravidiel logického myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných
dôkazov (ide o pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických
zásad, a to zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam
použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých
podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa
ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá
vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené).

33. V preskúmavanej veci odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci
v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Uvedené ustanovenie ukladá súdu rozhodnúť na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p.
dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Spôsob vykonania
dôkazu musí jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Buď v nej musí byť uvedené, že bola
prečítaná určitá presne označená listina (alebo jej presne označená časť), alebo musí zo zápisnice
vyplývať, že predseda senátu (samosudca) oznámil obsah tejto listiny. Všeobecne platí, že skutkové
zistenia súdu, ktoré majú základ v nesprávne vykonanom dôkaze, nepožívajú ochranu ani v odvolacom
a ani v dovolacom konaní.

34. Z obsahu spisu je zrejmé, že prvostupňový súd nariadil vo veci pojednávanie celkom štyrikrát. V
zápisnici z pojednávania nariadeného na deň 19.12.2006 (č. l. 159-160) je hneď v úvode uvedené,
že „súd informuje účastníkov s doterajším priebehom konania a s doteraz vykonaným dokazovaním".
Následne je v zápisnici zaznamenaný prednes zástupcu žalobkyne, že trvá na podanej žalobe, potom
prednes zástupcu žalovanej a opakované prednesy týchto zástupcov. Zo zápisnice z pojednávania zo
dňa 5.4.2007 (č. l. 247-251) vyplýva, že na tomto pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom
svedkov O. Y. V zápisnici z pojednávania zo dňa 7.6.2007 (č. l. 384-387) je zachytený obsah výpovede
štatutárneho zástupcu žalobkyne U. a svedecké výpovede svedkov T. B.. Napokon podľa zápisnice
z pojednávania zo dňa 19.6.2007 (č. l. 416) na tomto pojednávaní súd prvého stupňa uznesením
poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť alebo označiť dôkazy pred vydaním
medzitýmneho rozsudku a ďalším uznesením ukončil dokazovanie vo veci. Potom je v zápisnici
zaznamenané, že sa oboznamuje spis a nasleduje výrok vyhláseného medzitýmneho rozsudku.

35. Zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom teda vyplýva, že listinné dôkazy, vyžiadané
prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania v značnom počte a rozsahu, neboli riadne
vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p. (v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané
určité presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil
ich obsah). Skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov,
nemohli byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného
nároku. Pokiaľ tento súd založil svoje právne závery na týchto zisteniach, bolo konanie pred ním
postihnuté tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pretože odvolací súd,
riadiac sa nesprávnym záverom o správnosti postupu prvostupňového súdu pri zisťovaní skutkového
stavu veci, nevyvodil z tejto vady žiadne dôsledky a ani sám riadne nevykonal listinné dôkazy predložené
v konaní pred súdom prvého stupňa (vykonal len iné listinné dôkazy predložené, resp. vyžiadané v
odvolacom konaní), a stotožnil sa i s právnym záverom prvostupňového súdu založeným na skutkových
zisteniach vyvodených z riadne nevykonaných dôkazov, bolo aj konanie pred ním postihnuté rovnakou
vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto skutočnosť, ku ktorej bol dovolací súd
povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti, sama o sebe zakladala dôvodnosť podaného mimoriadneho
dovolania.



36. Tým, že odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením prvostupňového rozsudku, zaťažil odôvodnenie
svojho rozhodnutia nedostatkami spočívajúcimi v neúplnosti  odôvodnenia, jeho nepresnosti, rozpornosti
a čiastočnej nepresvedčivosti. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na strane 3 vymenoval listinné
dôkazy, ktorými „vykonal" dokazovanie, no medzi týmito dôkazmi neboli uvedené niektoré listinné dôkazy
predložené žalovanou, napr. telefaxové podanie ÚJKP OR PZ Dunajská Streda z 25.5.2004 (č. l. 110)
adresované CÚK, doplňujúce písomné oznámenie CÚK o podozrení z trestného činu z 3.6.2004 (č. l.
119), úradný záznam (č. l. 221) o odlepovaní kontrolných pások a priebehu tejto činnosti, list KEÚ PZ
č. p.: PPZ-262/KEU-BA-227 z 21.2.2007 obsahujúci stanovisko k výsledku expertízneho skúmania (č. l.
232). Prvostupňový súd pritom neodôvodnil, prečo tieto dôkazy nevykonal.

37. V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa na strane 4 posledný odsek sa uvádza skutkové zistenie,
že rozhodnutím zn. 980/2004-550194 zo dňa 1.6.2004 CÚK zabezpečil žalobkyni tovar - odobraté vzorky
v počte kusov 44 SBL, hoci tento údaj je v rozpore s tvrdením samotnej žalobkyne v žalobe o tom, že
týmto rozhodnutím jej bol zabezpečený tovar v celkovom počte 568 999 kusov fliaš rôznych značiek.
Na strane 6 odôvodnenia v treťom odseku je uvedené, že KEÚ PZ zaslal CÚK výsledok kriminalisticko-
technického skúmania kontrolných pások v počte 3 130 ks, no nie je zrejmý aj obsah výsledku tohto
skúmania.

38. Výhrady možno mať tiež voči odôvodneniu právneho záveru o právnej irelevantnosti otázky pravosti
kontrolných pások z hľadiska posúdenia nároku na náhradu škody. Tento právny záver bol odôvodnený
tým, že žalobkyňa je právnickou osobou, preto sama kontrolné pásky na fľaše s liehovinami nenalepila, a
tiež tým, že preukázala (inventúrou k 30.4.2004), že lieh a výrobky z neho sú jej vlastníctvom a boli riadne
zákonne nadobudnuté. Skutočnosť, že právnická osoba sama nekoná, je však jednak samozrejmosťou
vyplývajúcou zo samotnej podstaty takéhoto právneho subjektu (juristická fikcia existujúca z moci
zákona), a jednak nijako nevysvetľuje záver o právnej irelevantnosti pravosti kontrolných pások.
Rovnako z výsledkov  fyzickej inventúry vykonanej k 30.4.2004 nemožno podľa pravidiel logického
uvažovania bez ďalšieho robiť úsudok o stave zásob liehu a výrobkov z neho a o ich pôvode ku dňu
18.4.2004, kedy (po uplynutí sedemnástich dní) bolo pri miestnom zisťovaní vykonanom správcom
spotrebnej dane z liehu zistené podozrenie o pravosti kontrolných pások.

39. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako
aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé. Zistené nedostatky v odôvodnení prvostupňového a tým
aj odvolacieho rozsudku majú za následok jeho čiastočnú nepresvedčivosť. Táto okolnosť zakladá
porušenie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
v podobe odňatia možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Aj keď
generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní výslovne neuplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods.
1 písm. a/ O.s.p., t. j., že v konaní došlo k vadám uvedeným § 237, vychádzajúc z obsahu jeho
dovolania, tento dôvod naznačil. Poukazoval totiž na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2.
augusta 2007 (Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2007, str. 236), podľa ktorého aj rozsudok
všeobecného súdu len o základe prejednávanej veci - tzv. medzitýmny rozsudok - musí obsahovať
odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu
pre rozhodnutie. Dovolací súd, ako už bolo uvedené vyššie, bol povinný na túto vadu prihliadnuť z
úradnej povinnosti.

40. Nesprávnosť vykonania listinných dôkazov, predložených, resp. zadovážených v konaní pred
súdom prvého stupňa, ani nedostatky v odôvodnení rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu
však nebránili dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnej otázke rozhodujúcej pre posúdenie
opodstatnenosti základu uplatneného nároku, t. j. k otázke existencie či neexistencie príčinnej
súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou na strane
žalobkyne. Aj napriek uvedeným nedostatkom, zo zhodných tvrdení účastníkov, ako aj zo svedeckých
výpovedí a z tých listinných dôkazov, ktoré boli riadne vykonané odvolacím súdom, vyplynuli také
skutočnosti, ktoré riešenie tejto otázky umožňovali, hoci súdy v základnom konaní ich nepovažovali za
právne významné. Vyjadrenie právneho názoru dovolacieho súdu bolo potrebné aj z hľadiska  efektivity,
t. j. hospodárnosti ďalšieho konania.



41. Žalovaná v konaní nespochybňovala, že rozhodnutia CÚK z 1.6.2004 o zabezpečení tovaru - SBL -
boli zrušené rozhodnutiami CR z 10.6.2005, že rovnako boli zrušené aj rozhodnutia o prerušení konaní,
v ktorých boli vydané rozhodnutia o zabezpečení tovaru, že CR rozhodlo o odvolaniach žalobkyne proti
rozhodnutiam o zabezpečení tovaru   30 dní po zákonom stanovenej lehote, a že žalobkyni vznikla škoda
tým, že nemohla disponovať tovarom, a teda realizovať svoje obchodné zámery. Žalobkyňa naproti
tomu nespochybnila, že pri ohliadke miesta činu 18.5.2004 boli policajnými orgánmi zapečatené jej
skladové priestory. Z dokazovania vykonaného odvolacím súdom oboznámením uznesenia prokurátora
Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede č. k. PV 892/04 - 114 zo 4.12.2007  vyplynulo, že kriminalisticko-
expertíznym skúmaním bolo zistené, že 18.5.2004 sa v expedičnom sklade žalobkyne nachádzali SBL
(časť zaistených fliaš) zaopatrené falošnými kontrolnými páskami.

42. V prejednávanej veci bola spornou existencia príčinnej súvislosti ako základného predpokladu
zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969, prípadne aj  v zmysle zákona č.
514/2003. Podľa názoru dovolacieho súdu tento predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu splnený
nebol. Vylučovali ho totiž zistené fakty, a to skutočnosť, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré
boli neskôr zrušené, predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi,
a ďalej najmä skutočnosť, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných
pások.

43. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,
príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala.

44. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou
skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu
príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu
medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne),
prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.

45. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je
jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade
viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo        na vzniku toho istého škodlivého následku
(konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou
došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy
európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných
predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú
príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al.,
Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa
týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná
skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať
zreteľ).



46. Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho právneho posúdenia mala byť
príčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne spočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL
(obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom
žalovanej, ale aj medzi touto ujmou  a skutočnosťou, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré
boli neskôr zrušené, predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi,
a ďalej skutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných pások.
Vo vzťahu k nemožnosti obchodovať s tovarom išlo totiž o právne významné skutočnosti.

47. Dovolací súd považuje za opodstatnenú námietku generálneho prokurátora, že zapečatenie
skladových priestorov žalobkyne orgánmi polície vylučovalo príčinnú súvislosť medzi neskoršími
nezákonnými rozhodnutiami colného úradu o zabezpečení tovaru a ujmou žalobkyne. Vzhľadom na
tento úkon policajných orgánov (o ktorom nebolo tvrdené a teda ani preukazované, že by jeho účinky mali
skončiť), by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby rozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru
neboli vôbec vydané. Zapečatenie skladov malo totiž za následok nemožnosť žalobkyne disponovať
tovarom, a teda s ním aj obchodovať. Nebolo pritom rozhodujúce, či pri tomto postupe orgánov polície
boli dôsledne dodržané ustanovenia Trestného poriadku (predmetom konania nebol nárok na náhradu
škody za prípadný nesprávny postup polície), ale rozhodujúci bol skutočný (faktický a aj právny)
stav, ktorý bol týmto úkonom nastolený. Prípadné nerešpektovanie úradnej uzávery mohlo napríklad
zakladať naplnenie skutkovej podstaty priestupku podľa § 21 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení do 30.6.2004.

48. Rozhodujúcou okolnosťou, ktorá mala za následok nemožnosť žalobkyne realizovať svoje
dispozičné oprávnenie v smere obchodovania so  zabezpečeným tovarom - SBL, teda prevádzania
vlastníctva k nemu na iné subjekty, bola však skutočnosť, že SBL boli označené falzifikátmi kontrolných
pások. Táto príčina bola daná, t. j. pôsobila, aj keby nebola zistená, t. j. aj keby nebolo odhalené
označenie SBL falzifikátmi kontrolných pások. Bola preto výlučnou príčinou, ktorá spôsobila žalobkyňou
označenú ujmu. To znamená, že vylučovala ako príčiny vzniku tejto ujmy rozhodnutia o zabezpečení
tovaru, neskôr zrušené pre nezákonnosť, resp. aj im predchádzajúce zapečatenie skladových priestorov
žalobkyne orgánmi polície. Aplikujúc test conditio sine qua non by nemožnosť žalobkyne obchodovať
s takýmto tovarom vznikla aj keby rozhodnutia o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané, resp. aj
keby nedošlo k zapečateniu skladových priestorov. Tieto skutočnosti ako príčiny vzniku škody boli preto
vylúčené.

49. Spôsobilosť skutočnosti, že SBL boli označené falzifikátmi kontrolných pások, byť právne významnou
okolnosťou majúcou za následok nemožnosť obchodovania s týmto tovarom, bola daná jednak zo
zákona a jednak jej podstatou. V zmysle § 10 ods. 7 veta prvá zákona č. 105/2004 SBL označené
falzifikátom kontrolnej známky (zákon č. 105/2004 zaviedol termín „kontrolná známka", zatiaľ čo
predchádzajúci zákon č. 229/1995 používal termín „kontrolná páska") sa na účely tohto zákona považuje
za neoznačené, pričom podľa ods. 8 tohto ustanovenia predaj neoznačeného SBL na daňovom území
je zakázaný s výnimkou odseku 34 (takáto výnimka nebola v konaní tvrdená, a teda ani preukázaná,
a z povahy veci ani neprichádzala do úvahy). Obdobne aj ustanovenie § 10 ods. 7 veta druhá zákona
č. 229/1995 zakazovalo predaj neoznačeného SBL, pričom v zmysle § 5 ods. 3 písm. d/ vyhlášky
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 123/1997 Z. z. o označovaní SBL kontrolnou páskou (ďalej
len „vyhláška č. 123/1997") sa za neoznačené považovalo SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky.
Podľa § 51 ods. 43 zákona č. 105/2004 SBL označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov
bolo možné uvádzať do daňového voľného obehu najneskôr do 31. júla 2004.

50. SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je zo zákona    vecou vyňatou
z právneho obehu (res extra commercium), t. j. vecou neobchodovateľnou. Podľa právnej teórie
vlastníctvo k veci vyňatej z právneho obehu nesmie (nemôže) byť prevedené na inú osobu. Dôvodom
takéhoto prístupu (obvykle zákazu) môže byť dôležitý verejný záujem, napr. záujem na ochrane zdravia
alebo na zamedzení daňových únikov, ale aj morálne ohľady. Ako príklad vecí vyňatých z právneho
obchodu (právneho obehu) právnymi predpismi uvádza právna teória falšované peniaze (porovnaj
Štefan Luby, Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka, 2002), vojenskú výzbroj,



výbušniny, jedy, žieraviny, omamné látky, biologický materiál atd. (porovnaj Fekete, I.: Občiansky
zákonník 1, Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 542).

51. Neobchodovateľnosť SBL označeného falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je daná
aj samotnou podstatou falzifikátu. Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka (vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied v roku 2006) falzifikát je napodobnenina vydávaná za
originál. Falzifikát je založený na nepravde                              a nedobromyseľnosti. To
znamená, že vo svojom základe odporuje dobrým mravom, a tým aj objektívnemu právu. Pozitívne právo
výslovne odkazuje na dobré mravy ako základný princíp právneho správania v mnohých konkrétnych
ustanoveniach, čím tieto mravné pravidlá povyšuje na úroveň právnych pravidiel, považujúc ich za dobro
tvoriace jadro spravodlivosti. Podstatou falzifikátu je teda protiprávnosť. Falzifikát kontrolnej pásky sa
nalepením na SBL stáva súčasťou tejto veci, čím sa dôsledky protiprávnosti prenášajú na celé SBL.
Obchodovanie s takýmto SBL, u ktorého právne predpisy vyžadujú kontrolné označenie, aj keby nebolo
zákonom výslovne zakázané, by zakladalo rozpor s dobrými mravmi s následkom absolútnej neplatnosti
s tým súvisiacich právnych úkonov. Neobchodovateľnosť tovaru zaťaženého protiprávnosťou možno
odôvodniť aj právnou zásadou „ex iniuria ius non oritur" („z bezprávia sa právo nerodí").

52. Vzhľadom na vyššie uvedené, skutočnou a výlučnou príčinou vzniku škody na strane žalobkyne
bolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi kontrolných pások. Nebolo pritom rozhodujúce, akým
spôsobom sa tieto falzifikáty dostali do priestorov žalobkyne, ani kto ich nalepil na SBL. Zákon č.
105/2004 a rovnako i predchádzajúci zákon č. 229/1995 v spojení s vyhláškou č. 123/1997 rozlišujú
medzi SBL s nenalepenou kontrolnou páskou (známkou) a SBL označeným falzifikátom kontrolnej
pásky (známky). Kým SBL s nenalepenou kontrolnou páskou sa v procese výroby liehovín v určitom
štádiu tejto činnosti nevyhnutne musia, resp. môžu nachádzať vo výrobných, prípadne aj v skladových
priestoroch, SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky tam byť nesmú. Z príslušných ustanovení
uvedených predpisov totiž vyplýva povinnosť používať len také kontrolné pásky (známky), ktoré
spĺňajú predpísané náležitosti. Preto z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi nezákonnými
rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom, a ujmou na strane žalobkyne, nebola daná
opodstatnenosť uplatneného nároku.

53. K námietke týkajúcej sa označenia orgánu konajúceho v mene žalovanej dovolací súd
poznamenáva, že označenie tohto orgánu zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 1 písm. b/ zákona č. 58/1969
ako aj ustanoveniu § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2004.

54. Ďalej považuje za potrebné uviesť, že nejednoznačnosť používaných jazykových termínov vyžaduje
určenie ich obsahu v kontexte všetkých súvislostí. Pri zohľadnení toho kontextu treba rozlišovať
medzi zaistením vecí v zmysle odňatia dispozície k nim vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý s nimi
doteraz disponoval, a medzi odobratím vzoriek zo zaistených vecí na účely expertízneho skúmania.
Zastáva tiež názor, že vychádzajúc z účelu Trestného poriadku, možno všeobecne pripustiť odňatie
veci ako spôsobu jej zaistenia pre účely trestného konania formou neodkladného úkonu v zmysle §
160 Trestného poriadku. Povahu tohto úkonu ako úkonu neodkladného treba posudzovať vždy podľa
okolností konkrétneho prípadu s prihliadnutím aj na bezprostrednú časovú súvislosť s následným
vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania.

55. Napokon ako obiter dictum dodáva, že colný úrad ako správca spotrebnej dane z liehu vykonávajúci
daňový dozor a daňovú kontrolu podľa § 45 zákona č. 105/2004 bol v zmysle § 49 ods. 2 tohto
predpisu oprávnený pri správe dane postupovať aj podľa zákona    č. 511/1992, ak zákon č. 105/2004
neustanovoval inak (medzi zákonom č. 105/2004 a zákonom č. 511/1992 bol vzťah špeciálneho a
všeobecného). Zákon č. 512/1992 v ustanovení § 14a umožňoval správcovi dane zabezpečiť tovar
najmä vtedy, ak chýbalo riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich množstva,
ceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich dovozom alebo
nákupom. Išlo o právnu normu s otvorenou hypotézou, keďže označený dôvod zabezpečenia tovaru bol
uvedený len príkladmo. To znamená, že zabezpečenie tovaru bolo možné aj z iných dôvodov, ak si to
vyžadovalo preukázanie skutočností pri správe daní. Za takýto dôvod bol treba považovať aj podozrenie
na falošnosť kontrolného označenia tovaru vyžadovaného zákonom. Zistenie takéhoto tovaru samo



osebe zakladalo pochybnosti aj o legálnosti jeho nadobudnutia. V súvislosti s dôvodmi zabezpečenia
tovaru bolo treba rozlišovať také, pri ktorých správca dane nenadobudol zároveň podozrenie z trestného
činu, a také, pri ktorých toto podozrenie nadobudol. Pokiaľ v súvislosti s oznámením tohto podozrenia
orgánom polície bolo začaté trestné konanie, vznikla správcovi dane povinnosť poskytovať orgánom
činným v trestnom konaní súčinnosť (§ 8 ods. 1 Trestného poriadku). V prípade colného úradu ako
správcu dane, mohla byť táto súčinnosť zvlášť významná a efektívna, pretože colný úrad, aj ako orgán
štátnej správy v colníctve s colníkmi plniacimi ako ozbrojený zbor úlohy colnej správy v služobnom
pomere, mal pre jej poskytnutie organizačné, personálne, materiálne i technické predpoklady.

55. Keďže so zreteľom na uvedené generálny prokurátor mimoriadnym dovolaním dôvodne napadol
rozsudok odvolacieho a prvostupňového súdu, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s §
243i ods. 2 O.s.p. rozsudky oboch súdov pre vady konania a nesprávne právne posúdenie veci zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom    hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.