Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 9C/69/2023 z 27. 5. 2026 Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 27. mája 2026, sp. zn. 9C/69/2023, ECLI:SK:MSBA4:2026:1121204147.5 Mestský súd Bratislava IV | 9C/69/2023 | ECLI:SK:MSBA4:2026:1121204147.5 | 2026-05-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OZ, § 524 ods. 1 OZ, § 526 ods. 2 OZ, zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z., § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., § 517 ods. 2 OZ, § 11 ods. 6 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., § 39 OZ, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., § 525 ods. 1 OZ, § 525 ods. 2 OZ, § 3 zákona č. 87/1995 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8fd0c7b0-14d7-46c8-a016-802bc9121d65 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2026:1121204147.5 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Mestský súd Bratislava IV 9C/69/2023 1121204147 27. 05. 2026 Mgr. Adam Hradský ECLI:SK:MSBA4:2026:1121204147.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobcu: Poistná udalosť s.r.o., IČO: 45 474 231, so sídlom Sabinovská 11, Bratislava, zastúpeného Advokátska kancelária MHS Legal, s. r. o., IČO: 36 866 687, so sídlom Plynárenská 5944/7B, Bratislava, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, Bratislava, zastúpeného FELIX NEUPAUER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 56 711 832, so sídlom Šoltésovej 7325/14, Bratislava, o zaplatenie sumy 450,- EUR s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 450,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 24.01.2021 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamieta. III. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného. odôvodnenie: I. 1. Žalobou zo dňa 08.06.2021 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 450,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 24.01.2020 do zaplatenia. 2. Žalobca v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedol, že v dôsledku dopravnej nehody nesporne zavinenej poistencom žalovaného vznikla poškodenému majetková škoda, ktorá vyvolala nevyhnutnosť zabezpečenia si náhradného motorového vozidla zodpovedajúcej kategórie. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že samotná škodová udalosť sa stala v Bratislave dňa 22.10.2020 a dotkla sa motorového vozidla značky ŠKODA RAPID s evidenčným číslom I ktorého vlastníkom bol p. P. T.. Priebeh nehody a jej zavinenie neboli medzi účastníkmi sporné, keďže vinník zozadu narazil do poškodeného automobilu. Pasívna legitimácia žalovaného bola daná skutočnosťou, že vinník mal s ním riadne uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Poškodený bol následkom uvedenej poistnej udalosti číslo XXXXXXXXXX donútený účelne si zabezpečiť iné vozidlo po nevyhnutnú dobu trvania opravy. Na tento účel dňa 28.10.2020 uzavrel so spoločnosťou Poistná udalosť s.r.o. nájomnú zmluvu na automobil KIA T., ktorý plne zodpovedal triede a kategórii poškodenej veci. Aktívna vecná legitimácia žalobcu mala byť plne daná na základe platného zmluvného postúpenia presne špecifikovanej budúcej pohľadávky, ktorá pramenila z reálneho úbytku v majetkovej sfére poškodeného. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že prechod uplatňovaného nároku bol riadne preukázaný predloženými listinnými dôkazmi, konkrétne zmluvou o postúpení pohľadávky a oznámením o postúpení z 12.11.2020. Postúpenie považoval za perfektné, keďže predmetom prevodu neboli všetky abstraktné práva plynúce z dopravnej nehody, ale výlučne konkrétny a určiteľný nárok na náhradu škody v presne stanovenej výške, čím vyvracal akékoľvek námietky o neurčitosti úkonu. Pri hlbšej analýze právneho inštitútu s odkazom na ustanovenia § 524 ods. 1 a § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka objasnil, že predmetom zmluvy mohla byť aj pohľadávka, ktorá mala vzniknúť až v budúcnosti, pričom okamih jej postúpenia bol totožný s okamihom jej vzniku. Svoju pozíciu oprel aj o rozsudky Krajského súdu v Bratislave vedené pod sp. zn. 4 Cob/178/2017, 4Cob/188/2017 a 7Co/694/2015. Obrannej taktike žalovaného vyčítal účelovosť, ktorou sa poisťovne pravidelne snažili procesne komplikovať konania a odvádzať pozornosť od podstaty sporu. Na záver zdôraznil zložitosť právneho vzťahu tvrdením, že postupca v ňom vystupoval nielen ako dlžník postupníka, ale súčasne aj ako veriteľ žalovaného. Žalobca konštatoval, že využívanie náhradného motorového vozidla bolo po celú fakturovanú dobu striktne účelné a opodstatnené, keďže samotný poškodený nemal objektívnu možnosť ovplyvniť časový rozsah nevyhnutnej opravy svojho vlastného vozidla. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že nájomná zmluva bola dohodnutá na celkovo pätnásť dní od 28.10.2020 do 12.11.2020. Žalovaný pôvodne pristúpil k čiastočnému plneniu, pričom dôvody a nutnosť nájmu v tom čase nespochybňoval, čím sa táto skutočnosť stala nespornou. Aj keby žalovaný následne spochybňoval účelnosť nepreplatením celej dĺžky trvania zmluvy, takýto postup označil za nedôvodný, keďže poškodený automobil sa po celý čas fyzicky nachádzal v autoservise, ktorý vykonával jeho opravu. Z dôvodu, že poškodený nemohol dĺžku tohto procesu ovplyvniť a nemal k dispozícii vlastný dopravný prostriedok, bola podmienka účelnosti splnená. Na posúdenie okamihu straty opodstatnenosti nájmu žalobca vymedzil pravidlo, podľa ktorého prenajaté vozidlo strácalo status náhradného až v momente reálnej možnosti poškodeného prevziať si a opätovne začať užívať vlastné auto. Rozhodujúcim bol teda čas, kedy bol servis prvýkrát skutočne schopný a ochotný dokončenú vec vydať zákazníkovi. Žalobca konštatoval, že postup žalovaného pri čiastočnom odmietnutí poistného plnenia vykazoval znaky svojvôle a nezákonnosti, keďže absentovalo akékoľvek náležité listinné odôvodnenie tohto kroku a preskúmateľné preukázanie dôvodov krátenia. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že žalovaný uznal nárok z faktúry č. XXXXXX znejúcej na celkovo 990,- EUR iba vo výške 540,- EUR, pričom znížil dennú sadzbu z pôvodných 66,- EUR na sumu 36,EUR bez DPH a túto úhradu považoval za úplné vybavenie poistnej udalosti. Zníženie plnenia však žalovaný žiadnym spôsobom listinne nepreukázal, čo poškodenému a žalobcovi oznámil len ústnou telefonickou formou bez toho, aby vydal písomnú správu o dôvodoch svojho rozhodnutia. Následne žalobca pripomenul samotný účel ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z., z ktorého jednoznačne vyplývalo právo na náhradu skutočnej škody súvisiacej s poistnou udalosťou. Uviedol, že do tohto rámca súdna prax konštantne radila aj náklady vynaložené na prenájom iného dopravného prostriedku, ktorých reálnu úhradu žalobca dokladoval čestným prehlásením k platbe v hotovosti a priloženým pokladničným blokom. Nedoručenie písomnej správy o ukončení šetrenia a o výške či dôvodoch zníženia plnenia tak zakladalo nezákonný stav celého hodnotiaceho postupu žalovaného. Žalobca konštatoval, že výška uplatňovanej sadzby nájomného zodpovedala primeranej a obvyklej trhovej cene vzhľadom na vysoko špecifické, flexibilné a nezabezpečené zmluvné podmienky, do ktorých bol poškodený v dôsledku nečakanosti situácie nútený vstúpiť. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že denná sadzba 66,- EUR a z nej vyplývajúca vyfakturovaná suma nebola v čase podpisu nájomnej zmluvy, obsahujúcej len predpokladanú dobu nájmu, žiadnym spôsobom prehnaná. Poukázal na aktuálne reálie trhu podložené cenníkmi iných autopožičovní vrátane spoločnosti Eranov s.r.o. či subjektu A. A. Mtechnix, ako aj vlastným cenníkom overeným inými odbornými subjektmi z bratislavského regiónu. Z týchto dokladov podľa neho vyplývalo, že absencia zloženia finančného depozitu a platba až po ukončení poskytovania služieb boli benefitmi určenými zväčša iba verným zákazníkom, zatiaľ čo bežné podmienky vyžadovali platbu vopred. Poškodený však pre náhlosť udalosti nedisponoval voľnými finančnými zdrojmi a nepoznal presný čas opravy. Preto využil režim nájmu na dobu neurčitú, ktorý si nevyžadoval platbu vopred ani depozit, umožňoval vrátenie auta kedykoľvek bez sankcií a obsahoval výrazne predĺženú lehotu splatnosti faktúry stanovenú až na dva mesiace. Práve tieto zabezpečovacie a flexibilné inštitúty mali podľa žalobcu priamy vplyv na výslednú výšku úhrady. Zároveň odmietol prítomnosť akýchkoľvek vedľajších prirážok v cene, pričom dodal, že tabuľková poznámka na faktúre mala plniť výlučne informatívnu a marketingovú funkciu. Žalobca konštatoval, že z hľadiska rozhodovacej praxe súdov bolo potrebné vnímať obvyklú cenu ako širšie cenové pásmo, a nie iba ako absolútne najnižšiu ponuku zistenú prostredníctvom zavádzajúcich reklamných internetových ponúk, čím protistrana neuniesla svoje dôkazné bremeno. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že ustálená judikatúra definovala obvyklú cenu ako rovnovážny bod dopytu a ponuky, do ktorého patrilo spektrum od najlacnejších až po tie najdrahšie požičovne, a preto sadzba, ktorá z tohto pásma nevybočovala, bola posudzovaná ako bežná. Svoje tvrdenia oprel o zoznam právoplatných rozhodnutí viacerých inštancií, napríklad Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave vedených pod sp. zn. 3Cob/269/2015, 7Co/163/2015 či 2Cob/145/2016, ako aj o rozsudok sp. zn. 4Cob/17/2017. Toto rozhodnutie výslovne zdôrazňovalo prioritu primeranosti ceny nad jej priemernosťou s konštatovaním, že poškodený nebol povinný pátrať po výlučne najlacnejšom riešení. Následne ostro skritizoval žalovaným predložený internetový prieskum, ktorý bol podľa neho orientovaný iba na zhromaždenie najnižších reklamných pútavých ponúk s cieľom prilákať zákazníkov, pričom tie často obsahovali splnenie nesplniteľných podmienok a mali charakter zavádzania. Fiktívnosť takýchto ponúk ich robila nespôsobilými na objektívne porovnávanie cien v dokazovaní. Upozornil na pravidlo, že od nájomcu nebolo spravodlivé požadovať, aby prijímal pre neho neakceptovateľné zmluvné podmienky len z dôvodu nízkej sumy, a preto bolo pre porovnanie potrebné vždy skúmať cenovú hladinu len pri typovo rovnocenných parametroch poskytovaných služieb. Žalobca konštatoval, že nepreukázanie riadneho a včasného splnenia si informačnej povinnosti o výsledku šetrenia a výške plnenia zo strany žalovaného zakladalo stav jeho omeškania a s tým spojené oprávnenie na priznanie príslušného sankčného nároku. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že od žalovaného požadoval zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorých beh začal plynúť dňa 24.01.2020. Tento konkrétny dátum bol stanovený pätnásť dní po uplynutí doby na prešetrenie udalosti v zmysle ustanovenia § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. Ďalší priebeh opísal tak, že o skončení tohto procesu bol upovedomený iba formou telefonátu, pričom do dňa uplatnenia nároku nedisponoval žiadnym úradným dokumentom. Protistrana svoju zákonnú povinnosť písomne informovať poškodeného o záveroch nepreukázala žiadnym relevantným listinným dôkazom, napríklad poštovou doručenkou. Táto samotná absencia splnenia informačnej povinnosti garantovanej v § 11 ods. 6, ods. 7 a ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení priamo indikovala stav omeškania, v dôsledku ktorého bol poisťovateľ povinný uhradiť žalobcovi požadované úroky. Žalobca konštatoval, že samotné formálne oznámenie výsledkov likvidačného procesu nezbavovalo zodpovedný subjekt jeho prvoradej hmotnoprávnej povinnosti uhradiť dlh riadne a včas, a tým nezanikala ani zákonná sankcia za omeškanie s jeho úhradou z titulu všeobecnej úpravy. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že argumentácia žalovaného odvolávajúca sa na kontroverzné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co/145/2017 nebola právne udržateľná. Predmetný rozsudok totiž opomenul aplikáciu § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k omeškaniu poisťovne s poskytnutím samotného finančného plnenia, pričom na iný právny názor odkazoval aj protipól v českej úprave z Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 25Cdo/895/2008 či odklon slovenských súdov v rozhodnutiach ako 26Cb/71/2014, 28Cb/30/2019 alebo 1Cob/100/2019. Následne rozviedol koncept dvoch odlišných a navzájom samostatných povinností. Primárnou povinnosťou poisťovne bolo plniť dlh, teda uhradiť poistné plnenie včas podľa pravidiel lex generalis obsiahnutých v Občianskom zákonníku. Sekundárnou povinnosťou bolo samotnú škodovú udalosť do troch mesiacov zlikvidovať a zaslať písomné oznámenie podľa pravidiel lex specialis obsiahnutých v § 11 ods. 6 písm. a) a b) a ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. Z logiky veci vyvodil, že sankcia z lex specialis nemohla konzumovať všeobecnú sankciu úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže špeciálny zákon neobsahoval úpravu pre porušenie hmotnoprávnej povinnosti platiť. V opačnom prípade by došlo k narušeniu rovnocennosti vzťahu a právnej istoty, pretože poisťovni by stačilo odoslať oznam s absurdným odôvodnením, čím by sa vyhla následkom neplatenia. Žalobca tak uzavrel, že podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. sa dlžník dostával do omeškania s nezaplatením dlhu úplne bez ohľadu na skutočnosť, či si svoju sekundárnu informačnú povinnosť voči klientovi formálne splnil alebo nie. Žalobca konštatoval, že podaná žaloba spĺňala všetky zákonom požadované náležitosti, uplatnený nárok mal preukázateľný právny základ vo všeobecne záväzných predpisoch upravujúcich povinné zmluvné poistenie a namietané nedostatky vykazovali znaky účelovosti. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že vo svojom návrhu dostatočne opísal rozhodujúce skutočnosti, dôkazy, ako aj uplatňované nároky. K výčitkám protistrany o absencii presného opisu miesta a účastníkov nehody konštatoval, že ich osobitná špecifikácia nebola potrebná, keďže tieto fakty neboli medzi stranami sporu sporné, čo bolo podčiarknuté aj nespornosťou zavinenia. Súd mal podľa jeho názoru poznať právo, pričom z okolností bolo zrejmé, že išlo o nárok z povinného zmluvného poistenia vinníka dopravnej nehody. Svoj nárok jednoznačne odvodzoval z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. Zároveň doplnil, že oprávnenosť požiadavky na náhradu nákladov na nájom náhradného vozidla z tohto zákonného ustanovenia potvrdzovala aj ustálená judikatúra súdov Slovenskej republiky, v dôsledku čoho označil obranu žalovaného za zavádzajúcu. 3. Žalobca na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: nájomnú zmluvu zo dňa 28.10.2020, faktúru č. XXXXXX, zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 12.11.2020, oznámenie o postúpení zo dňa 12.11.2020, čestné prehlásenie k platbe v hotovosti zo dňa 05.02.2021, potvrdenia k cene nájmu vozidla a cenník žalobcu. II. 4. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedol, že podaný žalobný návrh vykazoval formálne a obsahové vady pre nesplnenie zákonných kritérií spočívajúcich v nedostatočnom opise rozhodujúcich skutočností, ktoré nebolo možné sanovať len odkazom na pripojené listiny. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že tento nedostatok priamo kolidoval s požiadavkami § 132 ods. 1 C.s.p., ktorý explicitne vyžadoval pravdivé a úplné opísanie skutočností. Zdôraznil pritom aplikáciu odseku 2 toho istého ustanovenia, podľa ktorého absentujúci opis nebolo dovolené nahradiť iba poukazom na označené dôkazy. Žalobca podľa jeho názoru pochybil, keď priamo v samotnom texte návrhu, najmä v časti vymedzujúcej uplatňovaný peňažný nárok, presne nešpecifikoval základné údaje nevyhnutné pre posúdenie veci, akými boli napríklad detailný priebeh škodovej udalosti či presné miesto a čas pristavenia a následného prevzatia náhradného motorového vozidla. Záverom k tejto námietke dodal, že hoci niektoré z týchto okolností bolo možné vyvodiť z priložených príloh, vzhľadom na prísne znenie procesných predpisov bol takýto postup absolútne nepostačujúci. Žalovaný namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý mal prameniť z absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k prevodu práv, keďže jeho predmetom bola neexistujúca pohľadávka a v skutočnosti ním došlo k neprípustnému postúpeniu vlastného záväzku postupcu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že skutkový stav preukazoval, že poškodený vystupoval voči protistrane v pozícii dlžníka, pričom jeho záväzok spočíval v nevyplatenej faktúre. S odkazom na § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňoval veriteľovi disponovať so svojou pohľadávkou, logicky vyvodil, že dlžník nemohol platne uzatvoriť zmluvu o jej postúpení na svojho veriteľa. K samotnému prevodu zo dňa 12.11.2020 tak nemohlo dôjsť, keďže dotknutá suma v tom čase nebola zaplatená, a tým pádom nárok ešte reálne nevznikol. Tento postup vyústil do logického rozporu, pri ktorom postupca prevádzal na postupníka jeho vlastnú pohľadávku. Tento fakt potvrdzoval aj dokument označený ako čestné prehlásenie k platbe v hotovosti, z ktorého vyplývalo, že k samotnej úhrade faktúry, a teda k prípadnému vzniku práva, došlo až neskôr, dňa 05.02.2021. Celú zmluvu preto označil za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre nemožnosť uzatvorenia takéhoto vzťahu a pre obchádzanie zákona, čo malo oporu aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 20/2007 zo dňa 29. januára 2008, pričom formálnym držiteľom nároku voči poisťovni tak naďalej zostával pôvodný poškodený. Žalovaný konštatoval, že uplatňovaný peňažný nárok týkajúci sa náhrady nákladov za poskytnuté služby postrádal akúkoľvek oporu v platnom práve a vykazoval znaky absencie riadneho hmotnoprávneho základu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že prekážkou priznania požadovaného plnenia za prenájom náhradného vozidla bola skutočnosť, že ho protistrana neopierala o žiadne konkrétne zákonné ustanovenie. Tento postoj bližšie konkretizoval poukazom na to, že takýto špecifický nárok voči jeho osobe vyslovene neuvádzal zákon č. 381/2001 Z.z. Zároveň doplnil, že oprávnenosť tejto požiadavky rovnako nevyplývala ani zo všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Žalovaný konštatoval, že objektívna potreba, ako aj samotná účelnosť zabezpečenia náhradnej veci, rovnako ako primeranosť výšky uplatnených finančných nákladov, neboli v konaní preukázané, čo umocňovali aj výrazné časové nezrovnalosti v predložených dokladoch. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že absentovali akékoľvek relevantné listiny, ktoré by potvrdzovali nevyhnutnosť takto vzniknutých výdavkov. Hoci priznal existenciu čestného prehlásenia poškodeného obsiahnutého v oznámení o postúpení zo dňa 27.05.2019, zdôraznil, že z neho logicky nevyplývala reálna núdza využívať iný automobil. Do pozornosti dal to, že poistná udalosť nastala dňa 24.04.2019, avšak k prenájmu došlo až v termíne od 21.05.2019 do 27.05.2019, čiže po uplynutí celého mesiaca od nehody. Tento časový odstup podľa neho zakladal vážnu pochybnosť o opodstatnenosti požiadavky. K otázke aplikovanej sadzby a vykonaného krátenia poukázal na už vydané oznámenie o poistnom plnení, v ktorom riadne odôvodnil poskytnutie sumy vo výške 540,- EUR ako sumy primeranej typu zapožičanej veci. Žalovaný konštatoval, že vznik nároku na uplatňované sankčné úroky bol vylúčený z dôvodu riadneho a včasného splnenia si všetkých zákonných povinností zo strany žalovaného, pričom obyčajný nesúhlas s výškou poskytnutého plnenia nemohol vyvolať stav omeškania. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že vyslovene namietal opodstatnenosť požiadavky na päťpercentný ročný úrok počítaný zo sumy 450,- EUR od 24.01.2020. Dôvodom tohto postoja bolo presvedčenie, že poškodenému včas poukázal patričnú finančnú čiastku a k nej pripojil aj relevantné vysvetlenie, prečo nebola akceptovaná celá požadovaná výška. Z tohto faktu logicky vyvodzoval, že samotná skutočnosť, že sa protistrana nestotožnila s jeho argumentáciou pre čiastočné neplnenie, nemohla byť vykladaná ako nesplnenie si povinnosti v zmysle zákona. Podporne na tento výklad poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017. 5. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dôkazné prostriedky. III. 6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal žalobcom navrhnuté listinné dôkazy, z ktorých (vrátane nesporných skutkových tvrdení strán sporu a zhodných tvrdení strán sporu, o ktorých pravdivosti súd nemal pochybnosti) zistil nižšie uvedený skutkový stav rozhodný pre právne posúdenie veci. 7. Dňa 22.10.2020 došlo v dôsledku dopravnej nehody k poškodeniu motorového vozidla značky K. X. s C.: I (ďalej už len „poškodené vozidlo“), ktorého držiteľom bol P. T. (ďalej už len „poškodený“), pričom k dopravnej nehode došlo prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. 8. Poškodený odovzdal svoje poškodené vozidlo do opravy, pričom dňa 28.10.2020 so žalobcom uzatvoril nájomnú zmluvu, na základe ktorej žalobca prenechal do užívania poškodenému motorové vozidlo D. T. s C.: I (ďalej už len „náhradné vozidlo“) za cenu 66,- EUR denne. Poškodený prevzal náhradné vozidlo do užívania dňa 28.10.2020 o 13:30 hod. Poškodený náhradné vozidlo vrátil žalobcovi dňa 12.11.2020 o 12:30 hod. Z cenníka žalobcu vyplývalo, že denný nájom náhradných vozidiel v triede vozidiel osobné stredná predstavoval od 45,- EUR, resp. od 66,- EUR (bez povinného depozitu a pri neurčitej dobe nájmu). Počas uvedenej doby prenájmu bolo poškodené vozidlo v oprave v autoservise. 9. Žalobca dňa 12.11.2020 vystavil poškodenému faktúru č. XXXXXX, ktorou ho vyzval na úhradu ceny za prenájom náhradného vozidla v sume 990,- EUR za obdobie od 28.10.2020 do 12.11.2020, t.j. celkovo 15 dní, ktorej splatnosť bola určená na deň 12.01.2021. 10. Žalovaný ukončil šetrenie poistnej udalosti a stanovil výšku náhrady škody v sume 540,- EUR, pričom túto sumu poukázal poškodenému. 11. Žalobca a poškodený uzatvorili dňa 12.11.2020 písomnú zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorou poškodený disponoval voči žalovanému z titulu náhrady škody, ktorá bola spôsobená vyššie uvedenou dopravnou nehodou zo dňa 22.10.2020. Postúpenie pohľadávky bolo odplatné, pričom výška odplaty bola totožná s výškou postúpenej pohľadávky. IV. 12. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 a nasl.), nájomnú zmluvu (§ 663 a nasl.), postúpenie pohľadávky (§ 524 a nasl.) a omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 517), ako aj príslušné ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. upravujúce povinné zmluvné poistenie. 13. V danom prípade si žalobca ako postupník uplatnil voči žalovanému ako poisťovni nárok na náhradu škody, ktorá vznikla poškodenému ako postupcovi v dôsledku škodovej udalosti majúcej pôvod v prevádzke motorového vozidla poistníka žalovaného tým, že bol v dôsledku opravy jeho poškodeného vozidla v autoservise vylúčený z možnosti užívať vlastné poškodené vozidlo, na základe čoho mu vyvstala potreba prenájmu náhradného vozidla od žalobcu v období od 28.10.2020 do 12.11.2020, čo predstavovalo celkovo 15 dní, čím mu vznikla majetková škoda v podobe povinnosti uhradiť cenu nájmu za náhradné vozidlo v sume 990,- EUR (t.j. 66,- EUR za jeden deň). 14. Žalovaný však považoval predmetnú škodu, ktorá vznikla poškodenému, za dôvodnú len v sume 540,- EUR, pričom v tejto súvislosti namietal neprimeranosť ceny nájomného, ktoré považoval za dôvodné len v sume 36,- EUR denne. 15. Žalobcom uplatnený nárok pramenil z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. Jeho účelom je najmä poskytnutie právnej ochrany poškodenému škodovými následkami zapríčinenými motorovým vozidlom škodcu, teda, aby sa zabezpečilo čo najväčšie zmiernenie príkorí poškodeného, ktoré mu vznikli v súvislosti so škodovou udalosťou, a zároveň, aby sa čo najviac zjednodušil poškodenému postup smerujúci k uplatneniu nároku na náhradu škody a k jeho uspokojeniu. 16. Medzi odôvodnené nároky poškodeného na náhradu škody voči škodcovi v súvislosti s povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu patria, okrem nákladov na opravu poškodeného vozidla, aj náklady vynaložené na prenájom náhradného vozidla, ktoré si poškodený zabezpečil z dôvodu, že bol v dôsledku škodovej udalosti vylúčený z možnosti užívania svojho poškodeného vozidla pre potrebu jeho opravy. V tejto súvislosti aj ÚS SR (I. ÚS 291/2025, III. ÚS 602/2022, III. ÚS 476/2024) konštatoval, že výška škody nekorešponduje iba s rozsahom zničeného vozidla, ale aj s primeranými nákladmi, ktoré poškodený vynaložil s cieľom eliminovať škodlivý následok, pričom v tejto súvislosti výslovne poukázal práve na náklady spojené s prenájmom náhradného vozidla, ktorého účelom je primárne eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo. Samozrejme s ohľadom na rôznorodosť okolností nemožno paušálne konštatovať, že akékoľvek náklady vzniknuté poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla v dôsledku škodovej udalosti sú dôvodné. Vždy však musí ísť o náklady, ktoré spĺňajú charakter primeranosti a priamej bezprostrednosti vo vzťahu ku škodovej udalosti. Preto súd nemohol dať akúkoľvek relevanciu argumentu žalovaného, že žalobcom uplatnený nárok nemá žiadnu oporu v platnom práve, teda nemá hmotnoprávny základ. 17. Súd musel v prvom rade poukázať na charakter vzťahu poškodeného a poisťovne, ktorý nevznikol dôsledkom dobrovoľného rozhodnutia ani poškodeného, ani poisťovne škodcu, ale išlo o zákonom nanútený právny vzťah vzniknutý v dôsledku poistnej udalosti. Tento vzťah sa následne vyznačuje ingerenciou tretích osôb, ktorých postavenie vo vzťahu k poškodenému, ako aj poisťovni, sa odvíja od toho, akú úlohu v rámci odstraňovania a zamedzovania následkov škody poškodeného zohrávajú. Z podhubia takto previazaných právnych vzťahov medzi poškodeným, poisťovňou, autoservisom alebo spoločnosťou poskytujúcou prenájom náhradného vozidla, následne súdna prax celkom jednoznačne zadefinovala aj mantinely procesnej obrany poisťovne vo vzťahu k nároku poškodeného na náhradu nákladov spojených s prenájmom náhradného vozidla v dôsledku škodovej udalosti. 18. V prvom rade považoval súd za dôležité poukázať na to, že bremeno tvrdenia, ako aj na to nadväzuje dôkazné bremeno ohľadom všetkých skutočností podstatných pre posúdenie toho, že nájom vozidla bol účelný, resp. neúčelný, zaťažuje výlučne žalovaného ako poisťovňu, keďže výlučne žalovaný z týchto tvrdení vyvodzuje pre seba priaznivejšie dôsledky v spore. Aj Ústavný súd SR (napr. III. ÚS 322/2025) konštatoval, že je neudržateľná taká argumentácia súdov, aby účelnosť trvania nájmu náhradného vozidla mal preukazovať poškodený. To znamenalo, že skutočnosti týkajúce sa napr. neprimeranosti ceny nájmu, dĺžky opravy poškodeného vozidla a iné je povinný tvrdiť a preukázať výlučne žalovaný. Preto bola bez právnej relevancie procesná obrana žalovaného vychádzajúca z tej argumentácie, že žalobca nepreukázal objektívnu potrebu a účelnosť zabezpečenia náhradného vozidla. Práve žalovaného zaťažovalo nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno vo vzťahu ku všetkým skutkovým okolnostiam majúcim vplyv na potrebu a účelnosť zabezpečenia náhradného vozidla. Hoci žalovaný poukázal na časový odstup medzi vznikom škodovej udalosti a začiatkom prenájmu náhradného vozidla, ním uvedené dátumy nemali žiadnu koreláciu so skutkovým stavom zisteným z vykonaného dokazovania a ani so skutkovými tvrdeniami žalobcu, keďže škodová udalosť v zmysle vykonaného dokazovania nastala v októbri 2020, pričom žalovaný uviedol dátumy k aprílu a máju roka 2019. To znamenalo, že ním tvrdený časový odstup zjavne nepramenil v skutkovom základe týkajúcom sa tohto súdneho sporu. 19. Žalovaný taktiež žiadnym spôsobom nezdôvodnil ani svoj postup týkajúci sa krátenia poskytnutého poistného plnenia. Síce tvrdil, že k otázke aplikovanej sadzby a vykonaného krátenia sa vyjadril vo vydanom oznámení o poistnom plnení, takýto listinný dôkaz nenavrhol vykonať, pričom z tvrdení žalobcu vyplývalo, že oznámenie o poistnom plnení nebolo poškodenému, resp. žalobcovi vôbec doručené v listinnej podobe, ale len telefonicky/ústne oznámené. Postup žalovaného, ktorým bez kvalifikovaného právneho a skutkového dôvodu krátil poistné plnenie za prenájom náhradného motorového vozidla z fakturovanej sumy na ním určenú nižšiu sumu, nebol správny. Ako súd vyššie uviedol, podstatou žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody prameniaceho z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z bolo nahradenie skutočnej škody, ktorá poškodenému vznikla dočasnou stratou možnosti užívať vlastné motorové vozidlo v dôsledku škodovej udalosti. Poškodený mal teda legitímne právo na náhradu nákladov, ktoré bol nútený vynaložiť na prenájom náhradného vozidla porovnateľnej kategórie. Táto náhrada nebola limitovaná absolútne najnižšou cenou na trhu, ale výškou sumy, ktorá bola vynaložená účelne a zodpovedala obvyklej cene prenájmu v danom mieste a čase. Keďže účelom tohto inštitútu je plná reparácia majetkovej ujmy poškodeného a eliminácia škodlivého následku, ktorý poškodený sám nezavinil, svojvoľné krátenie poistného plnenia žalovaným, a to navyše bez akéhokoľvek relevantného zdôvodnenia, bolo možné považovať za rozporné s princípom plnej reparácie skutočnej škody poškodeného. Súd musel zdôrazniť, že bremeno v tejto súvislosti zaťažovalo výlučne žalovaného, preto ak tvrdil, že cena za prenájom náhradného vozidla bola neprimeraná, mal túto svoju argumentáciu podložiť dôkaznými prostriedkami, čo sa však nestalo. Súd považoval za potrebné dodať, že poškodený nemal žiadnu zákonnú ani zmluvnú povinnosť robiť si detailný prieskum trhu, ani vyhľadávať najlacnejšiu požičovňu motorových vozidiel, aby ušetril finančné prostriedky žalovaného. Za neprimerane vysokú (a teda neúčelnú) cenu bolo možné teoreticky považovať iba takú cenu, ktorá zjavne a výrazne vybočovala z celého cenového pásma v danom mieste a čase, t.j. pásma od najnižšej po najvyššiu cenu na trhu. V danom prípade však žalovaný nepreukázal, že by dohodnutá cena nájomného z tohto obvyklého rámca vybočovala. 20. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, že poškodenému (a teda aj žalobcovi, na ktorého bol nárok poškodeného postúpený) patril nárok na náhradu škody za prenájom náhradného vozidla za celé obdobie vykonávania opravy poškodeného vozidla - t.j. odo dňa 28.10.2020 do 12.11.2020, teda v celkovej dobe 15 dní, a to v sume 990,- EUR. Ak žalovaný v tejto súvislosti vyplatil žalobcovi, resp. poškodenému náhradu nákladov za prenájom náhradného vozidla len v sume 540,- EUR, pričom žalobca si v tomto súdnom konaní uplatnil nárok na doplatenie tohto nároku, súd považoval nárok žalobcu uplatnený v tomto súdnom konaní s odkazom na § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. za dôvodný v celom rozsahu. 21. To znamenalo, že poškodený ku dňu 12.11.2020 disponoval pohľadávkou voči žalovanému z titulu § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., a preto nemohol platiť argument žalovaného o neplatnosti postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu z dôvodu jej neexistencie. Bolo síce pravdou, že Občiansky zákonník pripúšťa postúpenie len tej pohľadávky, ktorá vznikla v rámci záväzkového vzťahu, avšak záväzky podľa § 489 Občianskeho zákonníka vznikajú nielen zo zmlúv, ale aj z iných skutočností uvedených v zákone. Inak povedané, postúpiť možno pohľadávku majúcu základ nielen v zmluvnom, ale aj mimozmluvnom záväzkovom vzťahu (napr. bezdôvodné obohatenie, náhrada škody a podobne), čo je aj prípad záväzkového vzťahu prameniaceho z § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky platného postúpenia pohľadávky, keďže išlo o existujúcu pohľadávku, ktorá bola dostatočne určitá a identifikovaná v samotnej zmluve o postúpení pohľadávky, pramenila zo záväzkového vzťahu medzi poškodeným a poisťovňou podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., pričom nešlo o pohľadávku, ktorú podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebolo možné postúpiť, resp. by jej postúpenie odporovalo podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zákonu alebo dohode s dlžníkom. Vzhľadom na uvedené súd považoval za nedôvodné všetky námietky žalovaného týkajúce sa platnosti postúpenia predmetnej pohľadávky z poškodeného na žalobcu. 22. Súd priznal žalobcovi aj právo na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., a to vo výške 5 % ročne, keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 18.09.2019 do 27.07.2022 vo výške 0%. Uvedené právo na úroky z omeškania súd priznal žalobcovi odo dňa 24.01.2021, čo bolo po uplynutí 15 dní od ukončenia šetrenia poistnej udalosti podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. plne v intenciách tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil a ani nevyvrátil. Žalobca si uplatnil právo na úroky z omeškania od 24.01.2020, avšak aj napriek tomu, že išlo zjavne len o pisársku chybu, súd v tejto časti musel žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 23. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu (jeho neúspech sa týkal len nepatrnej časti príslušenstva) priznal tento nárok v plnom rozsahu od žalovaného. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.