Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-21C/17/2018 z 28. 10. 2025 Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 28. októbra 2025, sp. zn. B1-21C/17/2018, ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12 Mestský súd Bratislava IV | B1-21C/17/2018 | ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12 | 2025-10-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1040dc3-a15c-4799-9452-5ffcaa93c636 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Mestský súd Bratislava IV B1-21C/17/2018 7617211751 28. 10. 2025 JUDr. Silvia Rovňánková ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV pred sudkyňou JUDr. Silviou Rovňánkovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, zastúpený: Advokátska kancelária Prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., advokát, Ku potoku č. 4, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.652,67 eur, takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.000,- eur, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žaloba sa vo zvyšnej časti z a m i e t a . III. Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 08.06.2017, postúpenou bývalému Okresnému súdu Bratislava I dňa 28.03.2018, od žalovaného domáha nároku na náhradu škody vo výške 4.652,67 eur, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“). 2. Svoj nárok odôvodňoval tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky s miestom výkonu štátnej služby v Spišskej Novej Vsi. Poukázal na to, že týždenný pracovný čas žalobcu sa skladá z 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Prekročenie dĺžky týždenného pracovného času členským štátom zakladá jeho zodpovednosť podľa práva Únie a pre osoby postihnuté takýmto prekročením zakladá právo na náhradu spôsobenej škody pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. V okolnostiach prípadu ide o Smernicu 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a rady zo dňa 04.11.2002, ktorých základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, primeraných prestávok v práci, ako aj stanovenie maximálneho týždenného pracovného času. Súdny dvor EU potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Žalobca poukázal na rozhodnutia vo veci C-429/09 G. Fuss, C-437/05 J.Vorel a uzavrel, že podľa Európskeho súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby, preto je potrebné to považovať za výkon pracovnej činnosti. Napriek tomu, že príloha k zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) uvádza, že bola prebratá Smernica, znenie zákona to nepotvrdzuje. Služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby nie je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa náhrady škody, ako aj spôsob jej výpočtu, v prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve, aby určilo, či škoda vzniknutá má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu náhrady. Náhrada škody musí byť primeraná. V súvislosti s vnútroštátnymi náležitosťami konania o náhrade škody spôsobenej nedostatočným alebo oneskoreným prebratím smernice žalobca poukázal na zákonné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.. K výpočtu náhrady škody žalobca spresnil, že sú mu rozvrhované služby už vyše troch rokov takým spôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8, resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, určovaná na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Hasiči teda skutočne trávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú 3 hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia hasičská zmena, vychádza to tak, že každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú 2 dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 pracovných zmien. V službe trávia hasiči bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do uvedenej kalkulácie nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. V priemere každý hasič odslúžiť 10,4 zmeny mesačne. Ročný fond pracovného času pri 40 hodinovom pracovnom týždni je 2088 hodín. V prípade vynásobenia priemerného počtu zmien v mesiaci počtom hodín strávených na pracovisku je možno konštatovať, že na pracovisku hasiči mesačne bežne strávia 252 hodín, z čoho je 174 hodín riadnej služby (10,4 zmeny x 16,5 hodín + 2,4 hod. dorovnanie priemeru) a 78 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku (10,4 zmeny x 7,5 hodín). Z uvedeného je zrejmé, že každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice. Nakoľko počas čerpania riadnej dovolenky hasiča mu nie je možné nariaďovať pracovnú pohotovosť, je na účely zistenia priemerného času stráveného na pracovisku nutné odpočítať ešte 2 hodiny. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov. Žalobca odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie. Za posledné 3 roky to predstavuje 2208,92 odpracovaných hodín nad povolený limit. Rešpektujúc zásadu primeranosti žalobca navrhol priznať peňažnú náhradu do výšky stanovenej podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona formou doplatku vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Záverom žalobca zdôraznil, že si neuplatňuje voči žalovanému mzdový nárok podľa § 122 Zákona, ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva, pre určenie výšky ktorého použil spôsob upravený zákonom o hasičskom a záchrannom zbore, nakoľko je najbližšie k právnym a faktickým okolnostiam jeho veci. Poukázal na to, že podobný spôsob výpočtu výšky náhrady spôsobenej škody bol použitý aj v prípade G. Fuss. 3. Na námietku miestnej nepríslušnosti uplatnenej žalovaný podaním zo dňa 04.09.2017 postúpil Okresný súd Spišská Nová Ves predmetný spor bývalému Okresnému súdu Bratislava III. O nesúhlase s postúpením veci označenému súdu rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.12.2017, č. k. 8NcC/29/2017 - 70 tak, že za miestne príslušný súd na prejednanie a rozhodnutie veci označil bývalý Okresný súd Bratislava I. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril svojím písomným podaním zo dňa 25.09.2017. Namietal nesplnenie podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Mal za to, že v prípade žalôb poddaných titulom citovaného zákona je predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie má nedostatky, a to buď odstrániteľné alebo neodstrániteľné (majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť, príp. vec postúpiť inému orgánu). V ďalšom žalovaný poukázal na povinnosť žalobcu preukázať kumulatívne splnenie troch základných podmienok, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. vyžaduje na úspešné uplatnenie si nároku voči štátu, t. j. existencia nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi uvedenými. Žalovaný konštatoval, že žalobca má právo v súvislosti s nárokom podľa citovaného zákona odvolávať sa na smernicu pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu len v prípade, že by štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne. Mal za to, že medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Z uvedeného je tak podľa jeho názoru zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Žalobca žalobou žiada náhradu škody za čas určenej služobnej pohotovosti, ktorý mu bol riadne vyplatený. Takto uplatnenú náhradu škody považoval žalovaný za zmätočnú. Žalovaný mal za to, že ani jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu nebol naplnený. Zároveň žalovaný namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ žalobca mal za to, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva EÚ zo strany jeho zamestnávateľa a mal za to, že nesprávnou transpozíciou smernice bol priamo dotknutý, t. j. došlo k porušeniu (poškodeniu) jeho práv, a súčasne sa domnieval, že v jeho prípade má komunitárne právo (ním tvrdená smernica) prednosť pred vnútroštátnou úpravou (zákon č. 315/2001 Z. z.) mohol podať žalobu na vecne a miestne príslušnom súde Slovenskej republiky pre netransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice, teda nie podávať žalobu titulom zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel na určenie žalovaného, teda jeho pasívnej vecnej legitimácie. 5. K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že tento bol transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasledujúcich, upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z citovaných ustanovení jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná na mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z.. Žalovaný mal za to, že ustanovenie § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už uviedol žalovaný vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe (§ 92 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenie zákona (najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1) nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihuje rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný poukázal má čl. 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že vyššie ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej Kolektívnej zmluvy pre príslušníkov HaZZ pre rok 2016 (konkrétne čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice. 6. K transpozícii čl. 6 Smernice, upravujúci kritériá pre limity pracovného času, žalovaný uviedol, že Smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu (priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín) za dodržania kumulatívnych podmienok: písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákon a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín; zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúci 48 hodín v dobe siedmych dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie; zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci; žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Podľa názoru žalovaného Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Čl. 16 Smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6 mesiacov, alebo, ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou je, že sa príslušným pracovníkom poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku, resp. výnimočne sa poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (§ 85). Hasičovi možno prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne (§ 91 ods. 3 ). Žalovaný poukázal na ustanovenie § 86 ods. 1, v zmysle ktorého môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni (§ 86 ods. 2). V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Žalovaný poukázal na to, že čo sa referenčného obdobia týka, nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa platnej kolektívnej zmluvy sa vykonávanie štátnej služby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby boli dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. V zmysle uvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby na čas za príslušný rok. Dotknuté právne predpisy teda transponovali čl. 6 Smernice správne. Žalovaný zdôraznil, že predpisy EÚ neprikazujú konkrétny odsek, resp. článok smernice transponovať iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Žalovaný mal za to, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona správne, ani, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s čl. 6 písm. b) Smernice. 7. Žalobca na argumentáciu žalovaného reagoval svojím písomným podaním zo dňa 23.11.2017. K namietanému nesplneniu podmienok zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. žalobca uviedol, že argumentácia žalovaného potvrdzuje nesprávnu právnu kvalifikáciu samotného predmetu žaloby. Žalobca viacnásobne zdôraznil, že predmetom žaloby nie je náhrada za škodu spôsobenú nedostatočnou transpozíciou smernice v zmysle citovaného zákona. Nedostatočná transpozícia smernice do zákona o hasičskom a záchrannom zbore mala totiž v okolnostiach prípadu za následok, že vznikol stav, ktorý predstavuje porušenie úniového práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas. Porušenie tohto práva zakladá pre žalobcu nárok na náhradu škody pred vnútroštátnym súdom a tento nárok je predmetom tohto konania. Nakoľko žalobca neodvodzuje svoj nárok od nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., treba potom považovať za zjavne neopodstatnené tvrdenia žalovaného o povinnosti splnenia podmienok v zmysle citovaného zákona. K nedostatku právomoci súdu žalobca zdôraznil, že nežaluje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako zamestnávateľa žalobcu v pracovnoprávnej záležitosti, ale Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako garanta riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho poriadku. Použitie mechanizmu výpočtu náhrady vzniknutej škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. samo o sebe nedokazuje, že v prípade žalobcu ide o jeho mzdový nárok, ale predstavuje reakciu na skutočnosť, že slovenský právny poriadok neobsahuje ustanovenia o výpočte výšky škody spôsobenej fyzickej osobe porušením práva upraveného v úniovom práve. Nesprávne hodnotenie nárokov žalobcu ako mzdových následne viedlo žalovaného k mylnému odkazu na judikatúru ESĽP. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca zopakoval, že nenamieta vznik škody, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice. Ako už bolo uvedené, žalobca tvrdí, že nesprávna transpozícia Smernice do zákona o hasičskom a záchrannom zbore mala za následok stav, v rámci ktorého sa použitím tohto „transformačného“ zákona nedosahuje cieľ predvídaný Smernicou, t. j. priemerný 48-hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu žalobcovho práva na tento týždenný pracovný čas a preto mu vzniká nárok na úhradu spôsobenej škody. 8. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa transpozície relevantných článkov Smernice žalobca uviedol, že pokiaľ by bolo tvrdenie žalovaného o správnej transpozícii Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. správne (ako to naznačuje bod 6. Prílohy č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z. z.) do slovenského právneho poriadku by sa predovšetkým musela premietnuť požiadavka Smernice o 48-hodinovom služobnom čase aj pre príslušníkov hasičského zboru. Žalobca tvrdí, že takýto stav v súčasnom období neplatí, nakoľko týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice. Žalovaný svoje tvrdenie o správnej transpozícii Smernice opiera iba o formálne premietnutie požiadaviek čl. 2 a 6 Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.. Napriek tomuto tvrdeniu však praktickým dôsledkom aplikácie transpozičného zákona je výsledok (stav), ktorý nie je v súlade s požiadavkou 48-hodinového týždenného pracovného času pre členov hasičského zboru SR. 9. Svoje vyjadrenie žalobca doplnil podaním doručeným súdu dňa 20.12.2017, v ktorom sa opätovne vyjadril k spôsobu výpočtu celkovej náhrady škody, pričom zároveň pripojil tabuľku preukazujúcu vyplácanie odmeny vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu žalobcu. Opätovne zdôraznil, že si neuplatňuje voči žalovanému mzdový nárok, a uvedený spôsob výpočtu použil z dôvodu absencie spôsob výpočtu upravenej vo vnútroštátnych predpisoch. 10. V podaní doručenom súdu dňa 15.11.2024 žalovaný považoval za potrebné reagovať na podanie žalobcu, pričom vyjadril svoj názor, že je potrebné ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný čas, nakoľko táto otázka je medzi sporovými stranami sporná. Poukázal na konania vedené v obdobných veciach. Podľa názoru žalovaného sa má pojem priemerný týždenný pracovný čas vyložiť tak, že sa počíta v referenčných obdobiach v dĺžke 6 mesiacov. Uvedené má vyplývať z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19. Žalobca pri zisťovaní dopadu nesprávnej transpozície Smernice vychádza čisto z období každého kalendárneho mesiaca, čo vo vzťahu k HaZZ by v praxi bez pochyby predstavovalo vznik obštrukcie pri plánovaní služieb, a zároveň uvedené nemá žiadnu právnu oporu v ktoromkoľvek prameni práva, či už smernici alebo v zákone. Na podporu svojho argumentu o aplikovateľnosti referenčného obdobia v dĺžke 6 mesiacov v prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru žalovaný uviedol, že na predmetnú smernicu je potrebné prihliadať komplexne. Preambula Smernice prezumuje potrebu zabezpečenia pružnosti niektorých jej ustanovení; v zmysle článku 17 je jedným z nich aj článok 16, t. j. pružnosť referenčného obdobia. Článok 17 explicitne stanovuje, že v prípade protipožiarnych služieb je možné sa od článku 16 odchýliť, pričom článok 19 upravuje referenčné obdobie šiestich mesiacov, resp. v prípade, ak je to stanovené v kolektívnej zmluve, tak až na obdobie 12 mesiacov. Nakoľko kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru žiadne takéto ustanovenie neobsahuje, mal žalovaný za to, že pri aplikovaní Smernice možno dospieť k záveru, že referenčným obdobím pre protipožiarne služby je obdobie šiestich mesiacov. Podľa názoru žalovaného k rovnakému záveru možno dospieť aj pri skúmaní zákona č. 315/2001 Z. z., konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1, ktorý upravuje, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. V prípade príslušníkov HaZZ sa služby rozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov, pričom žalovaný pripustil, že následne sa každý mesiac dielčie plánuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb, ktorý bol naplánovaný vopred sa nemení, iba sa upravuje s ohľadom na vzniknuté situácie. Žalovaný poukázal na to, že skutočnosť, že referenčné obdobia sú 6-mesačné sa v praxi odzrkadľuje aj pri príprave, prerokovaní a prijatí kolektívnych zmlúv. 11. V ďalšom sa žalovaný venoval otázke pracovného času a času odpočinku. Uviedol, že otázka pracovného času nie je v tomto konaní sporná. S poukazom na ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. žalovaný uviedol, že časy uvedené v tomto ustanovení sa nikdy nepovažovali za pracovný, resp. služobný čas; posudzujú sa ako výkon štátnej služby z dôvodu, že sa zapisujú do tzv. plachty služieb a sú podkladom pre výpočet mzdy. Otázka, čo je pracovný čas a čo je čas odpočinku je jasne definovaná nielen v Smernici, ale aj v zákone č. 315/2001 Z. z.. Za sporné žalovaný označil „neutrálne dni“. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca odpracuje nula hodín. Tieto dni nemožno použiť na kompenzáciu pracovného času v iné dni, počas ktorých už žalobca pracuje. Smernica za neutrálne nepovažuje 4 týždne riadnej ročnej dovolenky (20 dní) a všetky dni práceneschopnosti (PN, PNK, OČR). Žalovaný poukázal na to, že žalobcovi sú v zmysle zákona, resp. kolektívne zmluvy priznané dni na regeneráciu a odpočinok rozsiahle nad rámec ustanovený Smernicou. Žalobca má viac dní riadnej ročnej dovolenky ako to Smernica prezumuje, dni voľna z kolektívnej zmluvy, dodatkovú dovolenku, dovolenku vo sviatok bez odpočtu, dni voľna počas mimoriadnej situácie či náhradné voľno za prácu vo sviatok. Podľa názoru žalovaného je vylúčené, aby všetky tieto dni boli považované za neutrálne. Za absurdné považoval výmaz týchto z referenčného obdobia, nakoľko výsledné číslo by sa tak navyšovalo. 12. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia súdov. 13. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 09.01.2025 vo vzťahu k referenčnému obdobiu v trvaní 6 mesiacov poukázal na to, že v prípade odchýlok od smernice platí, že ustanovenie smernice sa musí transponovať do vnútroštátneho práva, aby sa mohlo uplatňovať. Súdny dvor rozhodol, že v prípade neprijatia tohto ustanovenia vo vnútroštátnom práve sa odchýlka neuplatňuje a ustanovenie je pozbavené akejkoľvek relevantnosti pre rozhodovanie v konaní vo veci samej. K tvrdeniu žalovaného, že ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. stanovuje dĺžku referenčného obdobia žalobca uviedol, že tento upravuje tzv. nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Nevyplýva z neho, že by úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa toto ustanovenie považovalo za tzv. referenčné obdobie tak, ako to má na mysli Smernica. Zákon č. 315/2001 Z. z. tzv. referenčné obdobia vôbec nespomína, s takýmto pojmom nepracuje a ani ho neupravuje. Podľa názoru žalobcu pojem referenčné obdobie (potrebné na výpočet týždenného priemerného pracovného času) a pojem obdobie, v ktorom je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý, sú dva samostatné pojmy z rozdielnou úpravou aj s dôsledkom z nich vyplývajúcim. V tejto súvislosti považoval žalobca za potrebné uviesť, že až zákonom č. 82/2009 Z. z. došlo k zmene ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. z 1-ročného obdobia, v ktorom je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý, na 4-mesačné a zákonom č. 400/2011 Z. z. účinným od 01.01.2012 došlo k zmene zo 4-mesačného na 6-mesačné, pritom Smernica je účinná od 02.08.2004. Žalovaný sa pokúša „zhodou 6-mesačných období“ presvedčiť súd o tom, že doba nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času je zhodná s referenčným obdobím, resp. je zároveň referenčným obdobím. Uvedené však vyvracia samotná úprava ustanovenia § 86 ods. 1 citovaného zákona, ako aj jej časové zmeny. K transpozícii článku 19 Smernice žalobca uviedol, že k jeho transpozícii nedošlo, čo vyplýva z priloženej Tabuľky zhody. S poukazom na ustanovenie § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. platného a účinného v žalovanom období, sa vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. S plánovaným rozvrhom služobného času musí byť príslušník oboznámený najneskôr 3 dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. Z vyššie uvedeného tak podľa názoru žalobcu vyplýva záver, že referenčné (rozvrhové) obdobie je žalobcovom prípade jeden mesiac, nakoľko na toto obdobie sa mu rozvrhuje služobný čas. Referenčné obdobie použité žalobcom v jeho písomnostiach je teda správne. Následne žalobca uviedol legislatívny vývoj zákona č. 315/2001 Z. z. a poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov. 14. Žalovaný sa v podaní zo dňa 24.01.2025 nestotožnil s argumentáciou žalobcu uvádzanou v jeho vyjadrení zo dňa 11.11.2024 a zo dňa 09.01.2025. Nad rámec skutočností uvádzaných v predchádzajúcich podaniach žalovaným poukázal na Výkladové oznámenie Komisie o Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01, ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice v zmysle judikatúry súdneho dvora EÚ. S poukazom na rozsudok vo veci C-303/98 mal žalovaný za to, že pokiaľ vnútroštátne právo dodržiava podmienky odchýlenia, môže sa uplatňovať aj vtedy, keď sa neprejavuje ako transpozícia odchýlok stanovených smernicou. Z uvedeného má tak vyplývať, že ustanovenia o referenčnom období sú priamo aplikovateľné. Vo vzťahu k stanoveniu výšky sumy nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na zásadu individuálneho prístupu ku každej žalobe, názor ktorý vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2023, sp. zn. 7Cdo/29/2021. Z opatrnosti žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci podmienky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný zastával názor, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odzrkadlil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky. 15. Žalobca v podaní zo dňa 12.02.2025 zaujal len stanovisko k rozhodnutiam súdov v obdobných veciach, na ktoré v predchádzajúcom podaním žalovaný odkazoval. Súd má za to, že uvedené nemá relevanciu k prejednávanému sporu. 16. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na dňa 28.03.2025, na ktorom sa zúčastnili obe sporové strany; žalobca aj žalovaný zopakovali podstatnú argumentáciu uvádzanú v písomných podaniach. 17. Na návrh žalobcu súd pristúpil k výsluchu žalobcu, ktorý v úvode ozrejmil, že podanou žalobou sa domáha náhrady za ujmu, ktorá mu bola spôsobená prácou nad rámec hodín stanovených zákonom. Tento čas by žalobca mohol tráviť doma s rodinou. Žalobca má deti, obaja hrajú hokej a niekedy je to problém skĺbiť, lebo manželka musí ísť s jedným, potom s druhým, takže je to dosť komplikované behať hore-dolu. Nemajú rovnako tréningy, nemajú rovnako turnaje, nemajú rovnako zápasy a tým, že žalobca je v práci, musí všetko riešiť manželka. Na ďalšie otázky právneho zástupcu žalobcu žalobca uviedol, že v žalovanom období mal starší chlapec 5 rokov a dievčatko malo 2 roky. Potom vlastne všetko bolo na manželke. Žalobca uviedol, že rovnako hrá hokej a tiež je to niekedy komplikované. Musí vždy poprosiť kolegu, aby prišiel namiesto neho do práce, aby si mohol ísť s partiou zahrať na turnaj, keď sa to tak prelamuje, že žalobca je v práci a večer sa hrá. Na otázku, či mal nejaké zdravotné komplikácie spôsobené prácou žalobca uviedol, že áno, keď spadol do siete, bolo to už dávno. Na otázku, ako inak by využil čas, ktorý trávi v práci, žalobca uviedol, že jednoznačne doma s rodinou a pri športe. 18. Na otázku žalovaného, či bol žalobca pri nástupe do zboru informovaný o podmienkach výkonu služby, resp. počas trvania služobného pomeru, ak došlo k zmenám podmienok výkonu služby, či bol aj o týchto informovaný, žalobca uviedol, že za obdobie, ktoré pracuje, nastúpil v roku 2002, boli podmienky menené už x-krát. No keď boli zmenené, boli o nich informovaní. Na otázku, odkedy žalobca pociťuje ním tvrdenú ujmu, žalobca uviedol že odkedy bola podaná žaloba (rok 2017). Žalobca ako problematickú časť služby, pre ktorú bola podaná žaloba, vidí nočné pohotovosti, ktoré sa nezarátavajú do fondov. Výška žalovanej sumy bola vyrátaná z koeficientu. Na otázku žalovaného, či si žalobca zvyšuje kvalifikáciu, žalobca odpovedal kladne, nad zmenou s nerovnomerne na rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas nerozmýšľal a zmenu zamestnania nezvažoval. 19. Súd vykonal dokazovanie z písomných a ústnych vyjadrení sporových strán, výsluchu žalobcu, ako aj predložených listinných dôkazov, na základe čoho ustálil nasledovný skutkový a právny stav. 20. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné. Podľa čl. 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie členské štáty prijmú všetky opatrenia vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie. Podľa článku 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako „Smernica“), členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci . Podľa čl. 17 ods. 2 Smernice, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ako „zákon č. 315/2001 Z. z.“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ustanovenia § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. Podľa článku 19 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Ustanovenie § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravuje právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. V zmysle § 13 odseku 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 21. Žalobca sa žalobou v tomto konaní domáha náhrady škody - nemajetkovej ujmy za porušenie komunitárneho práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Výšku nemajetkovej ujmy v sume 4.652,67 eur žalobca odvodil od doplatku vo výške 35 % predstavujúci rozdiel peňažnej náhrady v zmysle ustanovenia § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. za obdobie predchádzajúcich troch rokov pred podaním žaloby s odôvodnením, že spôsob výpočtu škody v takýchto prípadoch nie je stanovený tak vnútroštátnymi predpismi, ako ani komunitárnym právom. 22. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 04.09.2017 navrhol zastaviť konanie pre nedostatok právomoci súdu rozhodovať o doplatení časti mzdy žalobcovi. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že na základe skutkových tvrdení uvedených už v žalobe a predložených listinných dôkazov bolo ustálené, že žalobca sa žalobou domáha nároku na náhradu škody spôsobenej mu porušením práva Európskej únie a nie ako mzdový nárok. Z uvedeného dôvodu súd tento návrh vyhodnotil ako nedôvodný. 23. Rovnako súd vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú. Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je zodpovedná za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, preto je daná pasívna legitimácia žalovaného. Ministerstvo vnútra SR je zároveň aj garantom transpozície do predmetnej Smernice. 24. Slovenská republika vstúpila do Európskej únie dňom 01.05.2004. Smernica je v zmysle ustanovenia čl. 249 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov je ponechaná na vnútroštátne orgány. Podľa Zmluvy o fungovaní EÚ, aj konštantnej judikatúry Súdneho dvora členské štáty zodpovedajú za škodu spôsobenú porušením práva, sú povinné nahradiť fyzickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového práva, táto zodpovednosť je objektívna a absolútna, členský štát sa jej nemôže zbaviť. 25. Pôsobnosť Smernice vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného zboru vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55), C-52/04 (bod 57) alebo C-518/15 Matzak (bod 27), v zmysle ktorých sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v obvyklých podmienkach. Výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa vzťahuje iba na výnimočné situácie (napr. prírodná katastrofa). 26. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej Únie C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci D. E., z ktorého vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Tento rozsudok Súdneho dvora umožňuje v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému pracovníkovi domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. V rozhodnutí sa jednoznačne uvádza: „Taký pracovník, ako je D. E. vo veci samej, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.“. Súd v tomto rozhodnutí vyjadril, že pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ v jeho právach obmedzovať, pričom k negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve vo vzťahu ku pánu E., ktorý ako hasič požadoval dodržiavanie 48 hodinového týždenného limitu pracovného času. Súdny dvor sa v tomto rozhodnutí vyjadril aj k povahe práce hasičov ako takých, bez rozdielu, či prácu vykonávajú v štátnej službe, alebo na regionálnej úrovni, či zamestnávateľom je štát, alebo iný subjekt, pričom nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa vyjadril k spôsobu interpretácie spojenia „určité osobitná činnosti verejných služieb“, ktorými argumentuje žalovaný pri negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice (napr. C-397/01), pričom uviedol, že výnimka v článku 2 ods. 2 Smernice bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie sa jasne odlišuje od záchrany zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu. Súd v tejto súvislosti uviedol, že služba (v tomto prípade rýchla zdravotná) musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok, činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie v článku 2 ods. 2 Smernice, naopak sa na ňu použije Smernica. 27. Odkázať možno aj na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci F. G. H. I. E., podľa ktorého „Zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, sa uplatní, keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán. V prípade, keď porušenie práva Spoločenstva členským štátom možno pripísať vnútroštátnemu zákonodarcovi konajúcemu v oblasti, kde má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych rozhodnutí, majú jednotlivci, ktorí utrpeli ujmu, právo na odškodnenie, ak porušený právny predpis Spoločenstva má za cieľ priznať im práva, ak porušenie je dostatočne závažné a ak existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou, ktorá jednotlivcom vznikla. S touto výhradou štát musí napraviť následky škody, ktorá vznikla porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti, pričom uplatniteľné podmienky stanovené platnými vnútroštátnymi predpismi nesmú byť menej priaznivé ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátny súd v rámci vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré uplatňuje, nemôže podmieňovať náhradu škody existenciou úmyselného zavinenia alebo zavinenia z nedbanlivosti zo strany štátneho orgánu, ktorému možno porušenie pripísať, presahujúceho rámec dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva. Náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré by vo všeobecnosti obmedzovali náhradu škody len na škodu spôsobenú na niektorých špeciálne chránených individuálnych záujmoch, s vylúčením ušlého zisku jednotlivcov, nie sú zlučiteľné s právom Spoločenstva. Osobitnú náhradu škody, ako napr. „exemplárnu“ náhradu škody stanovenú anglickým právom, musí byť možné získať v rámci sťažností alebo žalôb na základe práva Spoločenstva, ak ju je možné získať rámci podobných sťažností alebo žalôb na základe vnútroštátneho práva.“ 28. Právny poriadok Slovenskej republiky, ani právo Európskej únie, nedefinuje podmienky na vznik zodpovednosti štátu voči jednotlivcovi pri nesprávnej implementácii smernice. Predpoklady vzniku mimozmluvnej zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie boli stanovené až judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Išlo o rozhodnutie v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 I. E. a G. F. a ostatní proti Talianskej republike zo dňa 19.11.1991, z obsahu ktorého vyplýva, že princíp zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie jednotlivcovi je obsiahnutý v systéme práva Európskej únie a stanovil tri základné podmienky pre vznik zodpovednosti štátu. 29. Prvou podmienkou je, že výsledok ustanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Predmetom Smernice, nesprávnou transpozíciou ktorej mala žalobcovi vzniknúť škoda, je stanovenie maximálnej hranice týždenného pracovného času 48 hodín vrátane nadčasov. Cieľom je dosiahnuť, aby táto hranica nebola zo strany zamestnávateľa je prekračovaná, a aby pracovníkom vznikal dostatočný čas na oddych a regeneráciu. 30. Druhou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby bolo možné priznať oprávnenému subjektu nárok na náhradu škody spôsobenej v dôsledku nesprávnej transpozície smernice je, že obsah práv, ktoré smernica jednotlivcovi priznáva, musí byť dostatočne identifikovateľný priamo z ustanovení smernice. Z čl. 6 Smernice jednoznačne vyplýva identifikovateľné právo každého zamestnanca na maximálny priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. 31. Treťou podmienkou je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú poškodená osoba utrpela. 32. Súdny dvor Európskej únie vo vyššie spomínanom rozsudku v spojených veciach C-46/93 F. G. H. proti Spolkovej republike Nemecko a C-48/93 The Queen proti Secratary of State for Transport zo dňa 05.03.1996 prijal ďalšiu podmienku na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenú porušením práva Európskej únie, ktorou je, že toto porušenie musí byť dostatočne závažné, čiže kvalifikované. 33. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade nedošlo k správnej transpozícii Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.. Z ustanovenia § 85 ods. 1 citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu a to 40 hodín týždenne. Podľa ustanovenia § 92 citovaného zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby, v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. Ustanovenie § 86 upravuje nerovnomerné rozvrhnutie služobného času a služobný čas príslušníkov, kedy nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov, dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nesmie byť vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Z týchto ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času príslušníka, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonanie štátnej služby. Pokiaľ teda služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby nie je považovaná za súčasť ich služobného času, t. j. vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, možno konštatovať, že je zákon č. 315/2001 Z. z. je v rozpore s právnom Únie. 34. Podľa judikatúry súdneho dvora treba čas pracovnej (služobnej) pohotovosti v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho dvora C-397/1, C-14/04, C-518/15). 35. Súd poukazuje aj na doterajšiu rozhodovaciu prax odvolacích súdoch v skutkovo obdobných veciach (príkladmo rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.08.2024, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 13Co/43/2024 zo dňa 05.11.2024, sp. zn. 5Co/21/2024 zo dňa 28.11.2024 a sp. zn. 5Co/26/2024 zo dňa 28.11.2024, rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/110/2024 zo dňa 21.11.2024 a sp. zn. 9Co/185/2023 zo dňa 11.9.20204), z rozhodnutí ktorých vyplýva, že Slovenská republika do zákona č. 315/2001 Z. z. neprevzala články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času a nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. „Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia nie je dôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie“. Úprava referenčných období sa do zákona č. 315/2001 Z. z. dostala až na základe zákona č. 258/2024 Z. z. s účinnosťou od 01.11.2024, ktorým sa ustanovenie § 97 dopĺňa odsekom 3: „Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú“. 36. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o porušení čl. 6 písm. b) Smernice predložil súdu tabuľku (č.l. 169), v ktorej uvádza priemerný týždenný pracovný čas podľa jednotlivých mesiacov s neutralizáciou ročnej platenej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti (tieto sa považujú pri výpočte priemeru odpracovaných hodín za neutrálne). 37. V žalovanom období od júna 2014 do februára 2017 došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v mesiacoch 06/2014 (priemerný týždenný odpracovaný čas - 48,13 hodín), 07/2014 (56 hodín), 08/2014 (49,36 hodín), 09/2014 (54,38 hodín), 11/2014 (53,32 hodín), 12/2014 (54,02 hodín), 02/2015 (60,06 hodín), 03/2015 (50,87 hodín), 04/2015 (56 hodín), 05/2015 (49,79 hodín), 06/2015 (53,83 hodín), 07/2015 (49,24 hodín), 08/2015 (52,14 hodín), 10/2015 (49 hodín), 12/2015 (56,34 hodín), 01/2016 (59,84 hodín), 03/2016 (59,73 hodín), 04/2016 (50,33 hodín), 07/2016 (50,81 hodín), 09/2016 (54,23 hodín), 10/2016 (50,44 hodín), 12/2016 (49,12 hodín), 01/2017 (56,35 hodín), 02/2017 (49,91 hodín). 38. Žalovaný žalobcom predložený odpracovaný počet hodín v konaní nerozporoval. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca v rozhodnom období pracoval nad limit stanovený Smernicou, nakoľko ako hasič v štátnej službe odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice a preto sa môže domáhať náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. 39. Nesprávnou transpozíciou Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, práva na maximálny týždenný pracovný čas, práva na oddych a regeneráciu. Toto porušenie práv žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru súd vyhodnotil ako dostatočne závažné, nakoľko porušenie je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice (súd poukazuje na závery rozhodnutia C-429/09 E., kde súd považoval porušenie práva za vážne, zakladajúce potrebu odškodniť vzniknutú ujmu peňažnou náhradou). 40. Zároveň mal súd za preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá žalobcovi v dôsledku straty času na odpočinok vznikla, na ktorý by mal do rúk, pokiaľ by maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením bol riadne do slovenského právneho poriadku prevzatí, a teda dodržaný. Je nepochybné, že pokiaľ by žalobca nemusel tráviť čas pracovnej pohotovosti v mieste výkonu služby, mohol by sa venovať rodine, odpočinku, ako aj svojim záľubám. 41. Pri stanovení výšky náhrady za takýto zásah do osobnostnej sféry žalobcu súd prihliadol na závažnosť ujmy, ktorá takýmto zásahom vznikla a na následky zásahu, respektíve následky, ktoré by zásah bol spôsobilý vyvolať, ako aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v obdobných veciach. Žalobca bol v posudzovanom období ukrátený o čas, ktorý by mohol tráviť regeneráciu svojich psychických a fyzických síl, odpočinkom, alebo budovaním vzťahov v rámci rodiny, prípadne širších sociálnych vzťahov, alebo sa mohol venovať svojim záľubám, ale v dôsledku neimplementovania Smernice tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti a to v čase nad rámec stanovený Smernicou. Podľa už vyššie citovaného rozhodnutia súdneho dvora vo veci E. je potrebné takýto zásah definovať ako závažný zásah do práv žalobcu, pričom ide o nezvratný stav, ktorý nie je možné sanovať, takto strávený čas nie je možné žalobcovi vrátiť a preto samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením. Pre takýto prípad je práve peňažná náhrada spôsobila odškodniť vzniknutú ujmu. 42. Rozsah ujmy žalobca súdu preukázal svojou výpoveďou, zo záverov ktorej možno vyvodiť, že pokiaľ by u žalobcu nedochádzalo k pravidelným prekračovaniu maximálnej dĺžky pracovného času, tento by mohol tráviť so svojou rodinou, dvomi maloletými deťmi, rovnocenne spolu s manželkou sa podieľa na ich výchove a rozvoju záľub, resp. ho mohol tráviť športovými aktivitami v kolektíve priateľov. 43. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných veciach, príkladmo rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/16/2022 zo dňa 26.10.2022, kde krajský súd potvrdil rozsudok, ktorým súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.160,35 eur, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoPr/2/2019 zo dňa 27.08.2020, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok priznávajúci náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.759,99 eur. Súd po zvážení všetkých okolností predmetného sporu považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 3.000 eur, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 45. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. I keď súd žalobu v časti uplatneného nároku zamietol, V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia na Mestskom súde Bratislava IV v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepreloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto odvolanie podal. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).