Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52C/25/2024 z 3. 6. 2025 Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 3. júna 2025, sp. zn. 52C/25/2024, ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6 Mestský súd Bratislava IV | 52C/25/2024 | ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6 | 2025-06-03 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebb8ae1f-ca27-4178-be40-d8596614896d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Mestský súd Bratislava IV 52C/25/2024 1424201540 03. 06. 2025 Mgr. Jakub Obert ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Jakubom Obertom v právnej veci žalobcu: A.. I. Š., E.. XX.XX.XXXX, I. Z. A. XX, A., zastúpenej: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Slovenská republika-Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto rozhodol: I. Žaloba sa zamieta. II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 05.02.2024 a zmenenou dňa 10.06.2024 a dňa 02.12.2024 domáhala, aby súd vyhlásil rozsudok v nasledovnom znení: "I. Žalovaný je povinný do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku na vlastné náklady zaslať žalobcovi doporučene písomný list, ktorý bude osobne podpísaný a datovaný Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v ktorom bude typom písma: Georgia, veľkosť písma: 11, a to v štandarde Microsoft Word, uvedené nasledovné: "Ospravedlnenie Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za nesprávny úradný postup zapríčinený zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (od 01.06.2023 na Mestskom súde Bratislava IV): Vážená p. A.. I. Š., B.. W.., postupom Okresného súdu Bratislava III, od 01.06.2023 Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, od 01.06.2023 pod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016 došlo k nesprávnemu úradnému postupu a porušeniu Vášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím došlo v priamej príčinnej súvislosti zo strany Slovenskej republiky k hrubému a nezvrátiteľnému zásahu do Vašich čiastkových práv na ochranu osobnosti a to najmä do práva na súkromie, česť, vážnosť, dôstojnosť, morálnu, spoločenskú a profesijnú integritu, bezúhonnosť, za čo sa Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky hlboko a úprimne ospravedlňuje." II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 332,31 EUR titulom náhrady škody vo forme náhrady trov konania, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy náhrady škody v istine 332,31 EUR vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.583,11 EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy v istine 5.583,11 EUR vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia. VI. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi 100 % náhrady trov konania, a to k rukám právneho zástupcu žalobcu 100 % náhrady trov právneho zastúpenia, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením súdu po nadobudnutí právoplatnosti tohto konečného rozsudku." 2. Žalobu odôvodnila tým, že svoje nároky ako poškodená odvodzuje od nesprávneho úradného postupu titulom zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (do 31.05.2023 na Okresnom súde Bratislava III) pod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016, a to na podklade právoplatného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v napádanom konaní porušené bolo, pričom k nesprávnemu úradnému postupu titulom zbytočných prieťahov došlo v napádanom konaní k porušeniu základného práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach s tým, že nesprávny úradný postup súdu v napádanom konaní bol potvrdený zo strany ústavného súdu nálezom sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 zo dňa 25.08.2020. Ďalej uviedla, že sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III dňa 07.11.2016 domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady mzdy z dôvodu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru voči žalovanému Základnej umeleckej škole v Malackách, so sídlom Záhorácka 1918, Malacky, IČO: 36 063 967 (ďalej len "Žalovaný"), pričom v roku 2018 konajúci súd prejednal predmetnú vec na dvoch pojednávaniach (23.10.2018, 29.11.2018), t. j. prvé súdne pojednávanie bolo súdom prvej inštancie vytýčené po 23 mesiacoch, t. j. po takmer 2 rokoch od podania žaloby. Vzhľadom na vývoj konania a vzniknuté prieťahy, žalobkyňa podala dňa 09.04.2020 ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie postupom konajúceho súdu v napadnutom konaní, vyslovenia príkazu konať konajúcemu súdu, primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5.000,- EUR a náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 675,43 EUR. V ústavnej sťažnosti žalobkyňa poukazovala na to, že konanie vyplýva z pracovnoprávneho sporu (neplatné skončenie pracovného pomeru a náhrada mzdy) a má pre ňu osobitný význam a že predmetné sporové konanie je nepochybne konaním, ktoré by malo byť vedené výnimočnou rýchlosťou, čo vyplýva z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavný súd nálezom v nadväznosti na podanú ústavnú sťažnosť vyslovil porušenie základného práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom konajúceho súdu v napadnutom konaní, prikázal konajúcemu súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,EUR a náhradu trov konania v sume 450,29 EUR. Nález nadobudol právoplatnosť dňa 10.09.2020. Ústavný súd skonštatoval, že danú vec možno považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti súdov, ktoré prejednávajú a rozhodujú individuálne pracovné spory, čím vec nevzhliadol ako právne ani skutkovo zložitú. Rovnako tak skonštatoval, že žalobkyňa svojím správaním prispela k predĺženiu napadnutého konania. K postupu konajúceho súdu uviedol, že tento síce nebol nečinný, ale napadnuté konanie sa vyznačuje nehospodárnosťou. Ústavný súd tak označil činnosť konajúceho súdu ako neefektívnu vyplývajúcu z vlečúceho sa dokazovania na pojednávaniach, čo v spojitosti s celkovou dĺžkou napadnutého konania malo za následok zistenie zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že žalobkyňa pociťovala prieťahy v napádanom konaní aj po právoplatnosti nálezu, opätovne sa obrátila na ústavný súd, a to dňa 24.11.2020, 26.04.2021 a 09.08.2022, kde sa domáhala vyslovenia porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, primeraného finančného zadosťučinia a náhrady trov konania. Ústavná sťažnosť zo dňa 24.11.2020 bola však ústavným súdom odmietnutá, konkrétne uznesením sp. zn. I. ÚS 30/2021-26 zo dňa 19.01.2021, taktiež aj ústavná sťažnosť zo dňa 26.04.2021, ktorú ústavný súd odmietol, a to nálezom sp. zn. III. ÚS 429/2021-65 zo dňa 21.12.2021. Ústavný súd taktiež odmietol ústavnú sťažnosť žalobkyne zo dňa 09.08.2022, a to uznesením sp. zn. II. ÚS 417/2022-20 zo dňa 21.09.2022. Vzhľadom na to, že ústavnej sťažnosti žalobkyne zo dňa 26.04.2021 nebolo vyhovené, žalobkyňa sa obrátila na Európsky súd pre ľudské práva, kde sa dožadovala nápravy a požadovala kompenzáciu vo výške 4.500,- EUR. Európsky súd pre ľudské práva vzhliadol individuálnu sťažnosť žalobkyne za dôvodnú, navrhoval stranám priateľské urovnanie, s ktorým žalobkyňa súhlasila, avšak do dnešného dňa žalobkyňa neeviduje žiadnu spätnú väzbu a nemá vedomosť o tom, či Slovenská republika takisto súhlasila s navrhovaným urovnaním. Konajúci súd napokon rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 16C/17/2016-323 zo dňa 05.08.2021, voči ktorému podala žalobkyňa odvolanie. Na podklade odvolania žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudok konajúceho súdu potvrdil. Krajský súd disponoval spisom od 03.05.2022 až do 22.06.2023, odkedy sa spis opätovne nachádza na konajúcom súde. Doposiaľ však stále nie je rozhodnuté o výške náhrady trov konania, čím nie je definitívne nastolená právna istota žalobkyne, keďže konanie ako celok nie je ukončené. Namiesto plynulého postupu konajúceho súdu v napádanom konaní nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky konania iba obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do osobnostnej integrity žalobkyne vplývajúce na jeho doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie. Žalobkyňa v tejto súvislosti dala do pozornosti, že je onkologický pacient. Žalobkyňa definovala začiatok a trvanie napádaného konania, od ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do jej osobnostných práv, od podania žaloby dňa 07.11.2016 až do súčasnosti, vynímajúc obdobie, počas ktorého sa vec nenachádzala na konajúcom súde (od 03.05.2022 až do 22.06.2023, t. j. obdobie 1 roka, 1 mesiaca a 19 dní), čo predstavuje dobu, za ktorú zodpovedá konajúci súd v trvaní 5 rokov 7 mesiacov a 7 dní (zokrúhlene 67 mesiacov). Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že si splnila zákonnú povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobenej nesprávnym úradným postupom s príslušným orgánom, a to "žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na náhradu škody" zo dňa 09.08.2023 adresovanou Ministerstvu spravodlivosti SR, avšak Ministerstvo spravodlivosti SR sa vyjadrilo svojim oznámením zo dňa 30.01.2024 tak, že: "Po meritórnom preskúmaní predmetnej žiadosti Vám MS SR touto cestou oznamuje, že Vaša žiadosť, resp. žiadosť Vašej klientky bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom jej nebolo vyhovené". Žalobkyňa sa s tam uvedenými dôvodmi nestotožnila, preto podala žalobu vo veci samej. Podľa žalobkyne boli v prejednávanom prípade splnené všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci titulom zbytočných prieťahov v konaní: i) existencia nesprávneho úradného postupu vo forme zbytočných prieťahov v konaní, (ii) vznik ujmy (majetkovej alebo nemajetkovej) a (iii) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vo forme zbytočných prieťahov v konaní a vznikom ujmy (majetkovej alebo nemajetkovej). Žalobkyňa uviedla, že disponuje nálezom (IV. ÚS 204/2020-42), v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či v jej prípade došlo k zbytočným prieťahom, a teda či bolo alebo nebolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak skúmal ústavný súd v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie nálezu. V konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. preto všeobecný súd už nie je kompetentný preskúmavať existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Podľa žalobkyne je preto nesporne preukázané, že nesprávny úradný postup, od ktorého odvíja svoje nároky, spočíva v neprimeranej dĺžke napádaného konania, ako i v neodôvodnených prieťahoch v napádanom konaní. Žalobkyňa ďalej uviedla, že sa domáha náhrady škody podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 17 ods. 1 a § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. titulom zbytočných prieťahov v napádanom konaní, pričom náhradu škody vyčísľuje vo výške náhrady trov konania, ktoré boli vynaložené vo vecnej a časovej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v napádanom konaní alebo v súvislosti s napádaným konaním, a teda náhradu tých trov konania, ktoré by neexistovali, ak by nedošlo a nedochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré potvrdil ústavný súd. Poukázala na to, že si uplatňuje náhradu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v napádanom konaní v režime zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedla, že existencia zbytočných prieťahov v konaní a s tým súvisiacich vzniknutých trov (konania či právneho zastúpenia) musí byť prenesená vždy na ťarchu štátu, nie na ťarchu účastníkov konania, a teda takéto trovy konania sú súčasťou nároku na náhradu škody s objektívnou zodpovednosťou štátu. V tejto súvislosti poukázala na vyčíslenie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia spolu s ďalšou dokumentáciou tvoriacou prílohu žaloby. Výšku náhrady trov konania sumarizovala nasledovne: 1. prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti (81,69 eur + 10,62 eur + 20 % DPH), 2. vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu (81,69 eur + 10,62 eur + 20 % DPH), 3. právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 zo dňa 25.08.2020 a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP (81,69 eur + 10,62 eur + 20 % DPH). Spolu si teda uplatnila nárok na náhradu škody vo forme náhrady trov konania vzniknutých v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v napádanom konaní vo výške 332,31 EUR. Mala za to, že existuje priama príčinná súvislosť medzi zásahom do jej práv a vznikom škody, keďže tieto trovy by nevznikli v prípade, ak by konajúci súd konal bezprieťahovo a ona by nemusela vyvíjať akúkoľvek aktivitu smerujúcu k odstráneniu zásahu do jej základných práv. Ďalej uviedla, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s ust. § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. titulom zbytočných prieťahov v napádanom konaní. Uviedla, že vystupuje v napádanom konaní v procesnom postavení žalobcu, ktorý v dôsledku zbytočných prieťahov v napádanom konaní prežíval a naďalej aj prežíva po dobu už vyše 80 mesiacov odo dňa podania žaloby až doposiaľ v absolútnej právnej neistote, keďže stále netuší v akej výške bude musieť uhradiť žalovanému náhradu trov konania. Uviedla, že už samotná existencia absolútnej právnej neistoty spôsobená nesprávnym úradným postupom počas obdobia vyše 67 mesiacov je na priznanie nemajetkovej ujmy dostačujúca. Podľa judikatúry ESĽP sa nemajetková ujma spôsobená prieťahmi v súdnom konaní silne prezumuje, a teda nie je potrebné ju preukazovať (napríklad rozsudok veľkého senátu vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti 64890/01, rozsudok vo veci Martins Castro a Alves Correia de Castro proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, č. sťažnosti 33729/06). Argumentovala, že nemajetková ujma spočíva i v samom stave neistoty ohľadne výsledku konania, keďže ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje častokrát s mierou vysokej náročnosti, a preto sa v základnom rozsahu predpokladá. Zmyslom prezumpcie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci u fyzickej osoby je v základnom rozsahu reparácia úzkosti, duševného stresu a neistoty, pričom v súlade so zmyslom silnej, ale vyvrátiteľnej domnienky sa dôkazné bremeno obracia na prípadného žalovaného, t. j. Slovenskú republiku, za ktorú v súdnom konaní koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Vo vzťahu k finančnému zadosťučineniu priznanému zo strany ústavného súdu uviedla, že aplikáciou euro-konformného výkladu čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy a čl. 3 CSP a v spojení so zmyslom a účelom § 133 ods. 3 písm. e) zákona o Ústavnom súde SR a § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z. z. možno dospieť k záveru, že ide o dva samostatné nároky, ktoré navzájom nie sú bezvýhradne previazané. Poukázala tiež na to, že ústavný súd preskúmava len objektívne predpoklady neprimeranosti dĺžky súdneho konania, nereparuje spôsobenú úzkosť či duševný stres. Mala za to, že je neakceptovateľný taký právny záver, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zaťažuje dôkazné bremeno vždy a v každom prípade žalobcu, keďže toto je pri nesprávnom úradnom postupe spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní narušené existenciou domnienky, že nemajetková ujma titulom zásahu do jej osobnostných práv v dôsledku existencie zbytočných prieťahov v súdnom konaní vznikla. Z uvedenej premisy podľa žalobkyne vyplýva, že je automaticky daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v prieťahoch v súdnom konaní) a nemajetkovou ujmou, a to až do doby, ak prípadný žalovaný nepreukáže opak. Žalobkyňa ďalej uviedla, že existencia dlhotrvajúceho napádaného konania viedla k vzniku stavov stresu, hnevu, depresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec. Mala za to, že aj bez ďalšieho bola splnená druhá a tretia podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, a to existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v prieťahoch v napádanom konaní) a nemajetkovou ujmou. Argumentovala, že pri určovaní konkrétneho spôsobu a výšky náhrady za spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná aj (i) primeranosť ku kompenzácii zo strany ústavného súdu, (ii) osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, (iii) závažnosť vzniknutej ujmy, (iv) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení a (v) počet nálezov ústavného súdu / rozhodnutí ESĽP, ktorými bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote v rámci jedného konkrétneho konania. Podľa žalobkyne všeobecné súdy pri posudzovaní intenzity zásahu považujú za určujúce aj nasledovné: (i) charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom, správnom či trestnom konaní, (ii) predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu, ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom poškodený dovoláva a ako ho predmetom konaní ovplyvňuje, (iii) prihliadnutie na osobné pomery strany, (iv) iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vek, zdravotný stav, rodinné zázemie, spoločenské prostredie, a pod.). Bola toho názoru, že stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby presiahli základný rámec, keď liknavo sa vlečúce napádané konanie významne ovplyvnilo jej doterajší súkromný a pracovný život a rodinné vzťahy. Ťažko reparovateľný moment dlhoročného stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k spravodlivému koncu, viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, čo neprospelo jej zdravotnému stavu (ako onkologickej pacientky). V dôsledku neprimeranej dĺžky napádaného konania sa jej psychické problémy výrazne prehlbovali, nebyť zbytočných prieťahov v napádanom konaní, žalobkyňa by mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií už oveľa skôr. Žalobkyňa ako slabšia strana v čase, keď už bola frustrovaná zo samotnej potreby súdneho sporu, straty zamestnania a z okolností, za akých k tejto strate došlo, obrátila sa na konajúci súd s dôverou, že tento v pracovnoprávnom spore poskytne včasne ochranu a túto kapitolu svojho života bude môcť čo najskôr uzavrieť, avšak zo strany konajúceho súdu sa tak nestalo a táto kapitola jej života nie je doposiaľ ako celok uzavretá. Takto dlhotrvajúce súdne konanie vplývalo na ňu nepriaznivo aj z dôvodu, že musela znášať náklady súvisiace s právnym zastúpením (aj v súvislosti s odstránením prieťahov v danom konaní). Napádané konanie zasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žalobkyňa žila a pracovala. Žalobkyni sa sťažil obvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život. Zo samotnej podstaty súdneho konania je nepochybné, že toto značne zasahuje do psychickej sféry jednotlivca, keďže dochádza k právnej neistote a predovšetkým psychickému vypätiu z prebiehajúceho súdneho sporu. V danom spore to platí o to viac, keďže žalobkyňa bola v postavení zamestnanca v spore proti bývalému zamestnávateľovi (Základnej umeleckej škole v Malackách), pričom okolnosti skončenia pracovného pomeru, ktorého neplatnosti (skončenia) sa žalobkyňa domáhala, boli nanajvýš chúlostivé a pre žalobkyňu zahanbujúce, keďže s ňou bol skončený pomer z dôvodu pozitívnej dychovej skúšky. Z dôvodu dĺžky konania tak žalobkyňa nielenže trpela psychickými problémami, s ktorými bojuje doposiaľ, ale navyše začala byť spoločnosťou vnímaná aj ako pofidérna osoba, keďže viedla tak dlhotrvajúci spor s bývalým zamestnávateľom. Žalobkyňa v dôsledku dĺžky konania nosila nálepku osoby, ktorá vedie s bývalým zamestnávateľom dlhoročný spor, čo neprispelo k vnímaniu žalobkyne ako skutočného profesionála v danom odbore, čo samo o sebe nepriaznivo vplývalo aj na jej česť a dôstojnosť. Žalobkyni sa v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania narušili aj rodinné a sociálne vzťahy, keďže toto konanie a predovšetkým jeho dĺžka vplývali na ňu tak nepriaznivo, že prežívala stavy plné psychického vypätia a dni plné depresií, frustrácií, striedajúce sa so stavmi podráždenosti a hnevu, pričom v dôsledku týchto nebola schopná plnohodnotne komunikovať s najbližšími a s týmito udržiavať väzby, čo viedlo k zhoršeniu a takmer až k rozpadu rodinných a iných sociálnych vzťahov s najbližšími. Záverom poukázala na to, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci, ktorú ujmu však treba dôsledne odlišovať od ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do zdravotnej integrity osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka, a teda v prípade závažných psychických porúch na základe lekárskych/ znaleckých posudkov vyhotovených v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. Nemožno sa preto stotožniť s prípadným názorom na predloženie lekárskeho alebo znaleckého posudku, ktorý by dokumentoval psychické problémy spôsobené nesprávnym úradným postupom, keďže tento dôsledok sa sám osebe veľmi ťažko preukazuje. Podľa jej názoru boli v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady na úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v peniazoch. Žalobkyňa ďalej argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v konaní pred ústavným súdom a nárok na náhradu škody v konaní pred všeobecným súdom sú dva samostatné, nepodmienené a nezávislé nároky. Ústavný súd jej priznal nálezom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR. Z rozhodovacej praxe ústavného súdu (z nie dostatočne vysokých súm primeraného finančného zadosťučinenia) je podľa žalobkyne zrejmé, že ústavný súd ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Poukázala na to, že všeobecné súdy vychádzajú pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy je 1.000,- eur až 1.500,- eur za rok trvania konania s tým, že všeobecné súdy sa ustálili v tom, že priemernú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v podmienkach Slovenskej republiky tvorí 1.000,- eur za rok trvania konania (nie rok prieťahu), ktorú možno aj zvýšiť vzhľadom na konkrétne okolnosti či meritum prejednávanej veci, ako aj znížiť, a to s ohľadom na správanie sa poškodeného v napádanom konaní, prípadne ak má predmet konania z hľadiska finančného dopadu pre poškodeného malý význam. Podľa žalobkyne výsledok konania (či žalobkyňa prehrala, vyhrala alebo nakoniec uzavrela zmier) nie je relevantný, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania. Po zohľadnení intenzity a hĺbky zásahu do jej osobnostných práv s výrazným ovplyvnením kvality jej života, ako i života jej najbližších, žalobkyňa považovala za spravodlivé vychádzať zo základu aplikovaného všeobecnými súdmi v bežnej rozhodovacej činnosti, t. j. 1.000,- eur za rok konania. Žalobkyňa tiež prihliadla na existenciu primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré jej bolo priznané v konaní pred ústavným súdom. V zmysle konkrétnych okolností prípadu žalobkyňa vynásobila svoje nároky základom 1.000,- eur za rok konania (83,33 eur za mesiac konania) so súčasným odpočtom priznaného finančného zadosťučinenia. Zaokrúhlene počítala s 5 rokmi a 7 mesiacmi (67 mesiacmi) zbytočných prieťahov v napádanom konaní. Nálezom bolo žalobkyni priznané finančné zadosťučinenie vo výške spolu 1.000,- EUR. Vzhľadom na to, že v napádanom konaní bol vydaný až nález, ktorý konštatoval porušenie základného práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považovala žalobkyňa aj túto skutočnosť za dôležitú v tom svetle, že muselo dôjsť až k príkazu zo strany ústavného súdu na základe jeho aktivity. Preto podľa názoru žalobkyne bolo potrebné zvýšiť nemajetkovú ujmu o ďalších 1.000,- EUR. Žalobkyňa vyčíslila svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v hodnote 5.583,11 EUR ako rozdiel medzi 5.583,11 EUR (67 mesiacov konania x 83,33 EUR/mesiac konania) a 1.000,- EUR priznaným finančným zadosťučinením zo strany ústavného súdu a zvýšením o 1.000,- EUR. Keďže obnovenie pôvodného stavu v danom prípade podľa žalobkyne nebolo možné a k zásahu do jej práv na ochranu osobnosti došlo, žalobkyňa tiež požadovala, aby sa jej žalovaný ospravedlnil, a to formou písomného ospravedlnenia, ktoré bude na jej adresu zaslané doporučeným listom, ktorý bude osobne podpísaný a datovaný Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. 3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že v priebehu roka 2023 mu bolo doručených celkovo 30 žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody/ nemajetkovej ujmy spôsobených nesprávnym úradným postupom v podobe zbytočných prieťahov súdov od rôznych právnych subjektov, avšak spoločným atribútom predmetných desiatok žiadostí bolo zastúpenie totožným právnym zástupcom. Z obsahu jednotlivých žiadostí je podľa žalovaného zrejmé, že ide o tzv. formulárové podania. Doručené desiatky žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov sa po právnej stránke zásadnejšie neodlišujú, ale naopak svojou štruktúrou, obsahom, argumentáciou (vrátane judikatúry) sú takmer totožné, vypracované podľa jednotnej šablóny. Žalovaný bol toho názoru, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v zbytočných prieťahoch v konaní tak, ako to tvrdila žalobkyňa, pričom rozporoval skutočnosť, že existenciou zbytočných prieťahov v konaní je poznačené celé žalobkyňou špecifikované obdobie trvajúce 5 rokov 7 mesiacov a 7 dní, resp. 5 rokov 7 mesiacov a 14 dní. Poukázal na to, že v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42 ústavný súd síce konštatoval, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 došlo k porušeniu práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, avšak nie z dôvodu nečinnosti predmetného súdu, ale nehospodárnosťou z dôvodu uskutočnenia 6 pojednávaní v danej veci, ktorých súčasťou bolo aj dokazovanie, avšak bez rozhodnutia vo veci samej. K nehospodárnemu konaniu prispela aj samotná žalobkyňa, resp. jej právny zástupca. V danom konaní tak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako ho žalobkyňa namieta. Poukázal na to, že nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva strany sporu na bezprieťahové konanie, osobitne to nie je možné a ani prípustné za situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ústavný súd a rozhodol nálezom. Argumentoval, že v prípade žalobkyne ústavný súd konštatoval existenciu zbytočných prieťahov v rozsahu špecifikovanom v samotnom náleze a súčasne rozhodol o primeranom zadosťučinení, a z tohto dôvodu neexistuje obdobie zbytočných prieťahov (nesprávny úradný postup) mimo tohto časového rámca, za ktorý by žalobkyni už nebola poskytnutá satisfakcia, resp. za ktorý by zodpovedal on v intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Domnieval sa, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu zasahujúceho do jej práv garantovaných čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, v trvaní zmätočne špecifikovaných 5 rokov 7 mesiacov a 7 dní (do dňa podania žiadosti/žaloby). K žalobkyňou požadovanej náhrade majetkovej škody (skutočnej škody) v celkovej výške 332,31 EUR v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom uviedol, že žalobkyni žiadna majetková škoda nevznikla a táto je nepreukázaná. Poukázal na to, že žalobkyňa k uplatnenej náhrade trov právneho zastúpenia predložila výlučne špecifikáciu poskytnutých úkonov právnej služby (konkrétne vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia zo dňa 31.07.2023, zápisnicu z porady zo dňa 18.09.2020, ako aj vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta zo dňa 01.04.2020), avšak predmetnými listinami nepreukázala, že odmenu za uvedené úkony právnej služby aj skutočne uhradila, keďže v konaní doposiaľ nepredložila doklady, resp. listiny, ktoré by preukazovali reálnu úhradu trov právneho zastúpenia žalobkyňou, t. j. zmenšenie jej majetku. Keďže žalobkyňa dôkazné bremeno vo vzťahu k ňou požadovanej náhrade majetkovej škody vo výške 332,31 EUR neuniesla, nie je možné jej túto náhradu majetkovej škody priznať. Z právnej úpravy náhrady trov podľa žalovaného nevyplýva možnosť úplnej reparácie akýchkoľvek trov konania, ale len v rozsahu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému (žalobkyni) vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Samotná žalobkyňa v žalobe potvrdzuje záver, že majetková škoda, tak ako si ju uplatňuje, nepredstavuje trovy konania podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. nejde o trovy konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keďže z vyčíslenia predloženého žalobkyňou je zrejmé, že tieto vyčíslené trovy súviseli výlučne s podanou ústavnou sťažnosťou, pričom o trovách konania o ústavnej sťažnosti žalobkyne rozhodol ústavný súd v náleze zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42. Podľa žalovaného ide výlučne o "umelo" realizované úkony, tzn. nadbytočné a neúčelné úkony, bez existencie priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom, resp. konaním ako takým. Žalovaný ďalej uviedol, že o náhrade trov za prvé dva úkony právnej služby už ústavný súd rozhodoval, pričom z nálezu ústavného súdu vyplýva, že za úkon "prevzatie a príprava zastúpenia" žalobkyni priznal nárok na náhradu trov, a rovnako tak žalobkyni priznal nárok na náhradu trov aj za úkon "písomné podanie ústavnej sťažnosti", ktorý nepochybne zahŕňa aj "vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti". Žalobkyňa si teda celkom zjavne uplatňuje náhradu škody v podobe trov konania za tieto dva úkony duplicitne. Pokiaľ ide o tretí úkon právnej služby, tento úkon podľa žalovaného nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, keďže predmetný úkon mal nastať po vydaní nálezu ústavného súdu, t. j. po odstránení závadného stavu v podobe nesprávneho úradného postupu, a zároveň z toho dôvodu je takýto úkon s poukazom na znenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. aj neúčelný, keďže jeho vykonanie nesmerovalo k odstráneniu nesprávneho úradného postupu, ktorý už v tom čase bol odstránený. Vo vzťahu k žalobkyňou požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia (tzn. v nepeňažnej forme) i v peňažnej forme v celkovej sume 5.583,11 EUR poukázal na znenie § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Už z tohto ustanovenia je podľa žalovaného zrejmé, že požiadavka žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je nedôvodná. K otázke prezumpcie vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní žalovaný uviedol, že vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je podmienený rovnakými predpokladmi, ako vznik práva na náhradu majetkovej škody, t. j. a) existencia právneho titulu, b) existencia nemajetkovej ujmy a c) kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi právnym titulom a vznikom nemajetkovej ujmy s tým, že potrebu preukázania existencie nemajetkovej ujmy v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. deklaroval Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 29.05.2014, sp. zn. 2Cdo/273/2013, ale aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 12.01.2012, sp. zn. IV. ÚS 1/2012, rovnako aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 30.05.2018, č. k. 2Co 240/2016-256. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2017, sp. zn. 7Cdo/145/2011, sp. zn. 2Cdo/30/2019, sp. zn. 2Cdo/68/2017, sp. zn. 8Cdo/191/2020, sp. zn. 4Cdo/19/2020, sp. zn. 7Cdo/263/2020 a sp. zn. 5Cdo/58/2021, sp. zn. 9Cdo/259/2021 a sp. zn. 7Cdo/222/2021. Žalovaný preto odmietol existenciu tzv. obrátenej dôkaznej povinnosti. Zdôraznil, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie sú voľne zameniteľnými inštitútmi, a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich priznanie, ako aj z dôvodu vylúčenia kolízie právomoci medzi ústavným a všeobecným súdom, pričom kým podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sú určené voľne, resp. určené nie sú vôbec (viď formuláciu "ústavný súd môže priznať"), v prípade nároku podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. musí byť preukázaná ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť (odstrániť) inak. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy povinný prihliadať na určité kritériá (§ 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktoré majú predstavovať konkrétne a preskúmateľné hľadiská vychádzajúce z objektívne zisteného skutočného stavu veci. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne v dôsledku prežívaných stavov stresu, hnevu, depresií, úzkosti a k zásahu do jej doterajšieho súkromného, rodinného a pracovného života uviedol, že žalobkyňa je povinná požadovanú nemajetkovú ujmu jasne špecifikovať a súčasne vznik nemajetkovej ujmy a dôvodnosť požadovanej náhrady aj preukázať. Žalovaný odmietol svojvoľný a účelový postup žalobkyne pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy, a to primárne z dôvodu, že pri rozhodovaní o relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy neexistuje "priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy" akceptovaná naprieč všeobecnými súdmi, naopak, výška eventuálnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy determinovaná individuálnymi okolnosťami toho-ktorého prípadu pri zohľadnení zákonom č. 514/2003 Z. z. vymedzených kritérií (§ 17 ods. 3 zákona). V tejto súvislosti žalovaný zastával názor, že v prípade žalobkyne už samotné skutkové okolnosti nepochybne vylučujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej i nepeňažnej forme. Poukázal na to, že ústavný súd v náleze zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42 síce konštatoval, že postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 bolo porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov avšak vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo výške 5.000,- EUR) dospel k záveru, že okolnosti prejednávanej veci síce odôvodňujú okrem vyslovenia porušenia práv sťažovateľky aj priznanie finančného zadosťučinenia, avšak iba vo výške 1.000,- EUR, ktorá suma má predstavovať "dovŕšenie ochrany porušeného práva" a zároveň je spravodlivou a zodpovedajúcou konkrétnym okolnostiam veci. Bol toho názoru, že žalobkyňa v podanej žalobe neprodukovala žiadne relevantné dôkazy vo vzťahu k tvrdeným zásahom do jej osobnostných práv, do jej rodinného, súkromného a pracovného života podľa kritérií stanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale naopak jej tvrdenia sú vágne, bez bližšej individualizácie k osobe žalobkyne. V nadväznosti na to žalovaný rozporoval existenciu žalobkyňou tvrdených zásahov do jej osobnostnej sféry žalobkyne, ktoré s ohľadom na obsah žaloby, skutkové okolnosti konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, ako aj závery, ku ktorým dospel ústavný súd v náleze zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020 -42, považuje žalovaný za nepreukázané. Zdôraznil, že žalobkyňa bola v danom konaní neúspešnou, teda jej žaloba bola právoplatne zamietnutá. Iniciovanie takéhoto súdneho sporu je potrebné vnímať ako okolnosť zásadne determinujúcu možnosť vzniku akejkoľvek nemajetkovej ujmy v súvislosti s postupom súdu v danom konaní. K tvrdeniam žalobkyne ohľadom jej psychických problémov (depresie, úzkosti atď.) žalovaný uviedol, že tieto nie sú ničím preukázané. Podľa žalovaného je kľúčové uvedomiť si rozdiel medzi nemajetkovou ujmou a škodou na zdraví, teda i dôsledne posúdiť, či tvrdenia žalobkyne smerujú k preukazovaniu vzniku nemajetkovej ujmy alebo naopak škody na zdraví s tým, že tomu by potom malo zodpovedať i dokazovanie (napr. i znaleckým posudkom). Prípadnú škodu na zdraví (depresia a úzkosť sú v rôznych formách zaradené do medzinárodnej klasifikácie chorôb) nemožno subsumovať pod nemajetkovú ujmu. Navyše aspekty, ktoré je potrebné zohľadniť pri posudzovaní (ne)existencie nemajetkovej ujmy sú explicitne stanovené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom zásah do zdravotného stavu tam nepatrí. K nepeňažnej forme náhrady nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia žalovaný namietol, že takto formulované ospravedlnenie nemôže realizovať Ministerstvo spravodlivosti SR na základe rozsudku všeobecného súdu, keďže porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako základného ľudského práva (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) je oprávnený konštatovať/vysloviť výlučne ústavný súd, ktorý tak navyše už učinil v menovanom náleze. K vzájomnému vzťahu medzi náhradou nemajetkovej ujmy a primeraným finančným zadosťučinením v konaní o ústavnej sťažnosti žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že došlo ku konštatovaniu porušenia ústavných práv žalobkyne a toto (vrátane finančného zadosťučinenia) ústavný súd považoval za dostatočné a primerané odškodnenie žalobkyne, ako na jednu z podstatných okolností majúcich vplyv na prípadný vznik nemajetkovej ujmy. Poukázal na závery odbornej literatúry, podľa ktorých: "V praxi môže nastať situácia, keď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie za nečinnosť orgánu verejnej moci alebo za zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) - zastávame názor, že v takomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo zbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z." Citované závery odbornej literatúry podľa žalovaného korešpondujú s § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Ak už raz o spôsobenej nemajetkovej ujme rozhodol ústavný súd, a to konštatovaním porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vrátane poskytnutia finančného zadosťučinenia, tak zákon vylučuje pri odškodňovaní priznať (ďalšie) finančné zadosťučinenie. Ústavný súd v náleze zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42 mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobkyne konštatovaním porušenia jej práv a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo predstavuje dovŕšenie ochrany jej porušeného práva. Ak ústavný súd považoval za primerané odškodniť žalobkyňu konštatovaním porušenia jej práv a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- EUR, neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že žalobkyni patrí za namietané porušenie (totožné ako v ňou podanej ústavnej sťažnosti) ďalšie (vyššie) finančné zadosťučinenie. Takéto odškodnenie žalobkyne možno bezpečne považovať za spravodlivé a konečné. Bol toho názoru, že priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo jednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj k neprípustnej revízii nálezu ústavného súdu zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42. 4. Žalobkyňa neskôr v priebehu konania uviedla, že definuje začiatok a trvanie napádaného konania, od ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do jej osobnostných práv, od podania žaloby, ktorá bola žalobkyňou podaná dňa 07.11.2016, čo predstavuje dobu 5 rokov 7 mesiacov a 7 dní (zaokrúhlene 67 mesiacov). Uviedla, že v zmysle ustálenej praxe ESĽP je pri stanovení výšky priznania primeraného finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy dôjde ku konštatovaniu porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, potrebné vychádzať z celkovej dĺžky konania, nie z dĺžky trvania zbytočných prieťahov. V prejednávanej veci je preto irelevantné, kedy sa obrátila so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, keďže je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti Okresnému súdu Bratislava III už dávno uplynula lehota na vydanie právoplatného rozhodnutia, a teda objektívne dochádzalo k zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Dôležitý je podľa žalobkyne len výsledok prerokovania ústavnej sťažnosti. Zároveň ani samotným vydaním rozhodnutia vo veci samej nedošlo k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami, ale až právoplatným skončením celej veci sa definitívne odstráni právna neistota medzi sporovými stranami. Vo vzťahu k majetkovej škode a jej rozsahu žalobkyňa uviedla, že v prípade trov konania je potrebné uplatniť iný režim ako pri tzv. klasickej škode a úbytku na majetku, a preto nie je povinná v konaní o náhradu škody voči štátu preukazovať reálny úbytok na majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku v prípade uznesenia všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, kedy prílohou vyčíslení súdom priznaných trov nikdy nie je aj doklad, ktorý preukazuje úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré boli právnym zástupcom vyčíslené, avšak postupuje sa tak, že musí ísť o trovy účelné a súvisiace s nesprávnym úradným postupom. Keďže tieto trovy si nemohla uplatniť voči protistrane v napádanom súdnom konaní pred Okresným súdom Bratislava III, na ich vyčíslenie nebol dôvod do času ich predbežného prerokovania na základe podanej žiadosti. Jej právny zástupca ju zastupuje vo viacerých veciach, pri ktorých mu faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác na všetkých veciach s tým, že odmena advokáta podlieha obchodnému a advokátskemu tajomstvu. Žalobkyňa nehradila výlučne na základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, keďže svojho právneho zástupcu hradí na základe dohodnutej hodinovej odmeny, avšak nárok na náhradu škody v podobe účelne vynaložených trov má len v rozsahu tarifnej odmeny tak, ako si ju aj uplatnila a tak ako bola vyčíslená v čase pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie. Argumentovala tiež, že z § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nevyplýva, že má ísť o preukázateľne uhradené trovy konania, ale že má ísť o účelne vynaložené trovy konania. Bola toho názoru, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je závislý od jeho priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu, pričom trovy súvisiace s nesprávnym úradným postupom sú o to špecifickejšie, pretože si ich nemôže uplatniť voči protistrane, keďže ide o trovy vzniknuté z dôvodu nesprávneho úradného postupu "štátu". Poukázala na to, že z § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že si môže uplatniť trovy vypočítané len podľa tarifnej odmeny, a nie skutočne uhradenú odmenu, ktorá bola individuálne dohodnutá s advokátom. Domnievala sa, že na základe vyčíslenia trov právneho zastúpenia, zápisnice z porád advokáta s klientom a právneho rozboru dostatočným spôsobom preukázala existenciu, dôvodnosť a účelnosť predmetných trov, ktorých cieľom bolo definitívne odstránenie nesprávneho úradného postupu v napádanom súdnom konaní, pričom všetky uplatnené úkony právnej pomoci boli účelne vynaložené a súviseli s nesprávnym úradným postupom s cieľom jeho odstránenia. Vyžadovanie akéhokoľvek ďalšieho preukázania zaplatenia trov konania súvisiacich s nesprávnym úradným postupom, vyčíslených v súlade s vyhláškou o odmenách na základe advokátskej tarify, zo strany súdu by nebolo na mieste aj preto, že ide z jej strany len o žiadosť minimálneho nároku, na ktorý má právo, a nejde o sumu, ktorú reálne uhradila zvolenému právnemu zástupcovi, pričom táto odmena je advokátskym tajomstvom a tajomstvom. Vyžadovanie tohto preukázania sa podľa žalobkyne javí ako diskriminačné v porovnaní napr. s analogickou situáciou, kedy by bol osobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov advokátov ex offo, ktorý v prípade oslobodenia či zastavenia trestného stíhania voči takejto osobe nemusí sa domáhať náhrady škody od štátu, pretože takéto trovy automaticky znáša štát. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že pokiaľ ide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tá sa v prejednávanej veci prezumuje, pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu v súvislosti s prieťahmi v konaní s tým, že až prípadná závažná ujma do práva na ochranu osobnosti podlieha následne bremenu tvrdenia a bremenu dôkazu. Pokiaľ ide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý sa prezumuje, bola toho názoru, že v tomto smere v súlade s obráteným dôkazným bremenom žalovaný objektívne nemôže preukázať, že nedošlo k zásahu do jej práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže taký záver by sa priečil právoplatnému nálezu ústavného súdu. K námietke ohľadne nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy formulovanej v podobe písomného ospravedlnenia uviedla, že v rámci žiadosti o ospravedlnenie nežiada zo strany Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky konštatovanie, že došlo k zásahu, keďže to už konštatoval ústavný súd v náleze, ale domáha sa ospravedlnenia za tento zásah. K vzájomnému vzťahu medzi primeraným finančným zadosťučinením a nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa argumentovala, že pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia nedošlo k skúmaniu skutočnej ujmy, preto sa môže so žalobou obrátiť na všeobecný súd s návrhom na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v opačnom prípade by bola zákonná úprava náhrady nemajetkovej spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch konaní úplne obsolentná. Argumentovala tiež nemožnosťou aplikácie § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení novely na jej prípad, pretože by tým došlo k popretiu práv, ktoré nadobudla ešte pred účinnosťou tejto novely v rozpore s princípom právnej istoty. 5. Žalovaný neskôr v priebehu konania zotrval na tom, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v rozsahu vymedzenom žalobkyňou. Uviedol, že pokiaľ sa žalobkyňa snaží presadiť záver o potrebe prihliadať na celkovú dĺžku napádaného konania sp. zn. 16Cpr/17/2016, v skutočnosti potom verifikuje záver, že nemožno identifikovať obdobie zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 16Cpr/17/2016, ktoré by nebolo "pokryté" nálezom ústavného súdu zo dňa zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42. Mal za to, že z tohto dôvodu v prípade žalobkyne neexistuje obdobie zbytočných prieťahov, ktoré by nebolo saturované ústavným súdom, tzn. neexistuje nesprávny úradný postup, za ktorý by zodpovedal žalovaný v intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. a za ktorý by nebola poskytnutá satisfakcia samotným nálezom. Bol toho názoru, v prípade žalobkyne neexistuje prekážka priamej aplikácie ustanovenia § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, vylučujúca vznik práva na náhradu škody (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy), ak ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení. Právo žalobkyne na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. nikdy nevzniklo, a na tomto nič nezmenila ani novela zákona č. 514/2003 Z. z. účinná od 01.07.2023, keďže za ujmu, ktorá bola žalobkyni spôsobená zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní v rozsahu identifikovaným nálezom ústavného súdu, bola žalobkyni poskytnutá satisfakcia samotným nálezom. Nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva strany sporu na bezprieťahové konanie, a to osobitne za situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ústavný súd a rozhodol nálezom. K uplatnenej náhrade majetkovej škody žalovaný uviedol, že konanie o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je typickým sporovým konaním, na ktoré sa o. i. vzťahuje zásada kontradiktórnosti zakotvená v čl. 8 CSP, a preto ak žalobkyňa požaduje náhradu majetkovej škody, je povinná požadovanú majetkovú škodu jasne špecifikovať a súčasne vznik majetkovej škody a dôvodnosť požadovanej náhrady aj preukázať, čo žalobkyňa v prípade požadovanej náhrady škody v sume 332,31 EUR nepreukázala. K úkonu "vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti" uviedol, že tento bol vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu vyhodnotený ako neúčelný, a to z dôvodu, že predmetný úkon bol implicitne zahrnutý do úkonu "prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady", resp. úkonu "písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu", tzn. tvorí neoddeliteľnú súčasť prevzatia a prípravy zastúpenia a je obsahom podania ústavnej sťažnosti, preto ho ústavný súd nevyhodnotil ako samostatný relevantný úkon právnej služby, za ktorý patrí samostatná náhrada (III. ÚS 205/2020, III. ÚS 196/2020, II. ÚS 275/2020, II. ÚS 5/2021). K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že akékoľvek žalobkyňou tvrdené následky nesprávneho úradného postupu v jej imateriálnej sfére boli posúdené a saturované nálezom ústavného súdu, z dôvodu ktorého sa nie je vôbec potrebné zaoberať tvrdeniami žalobkyne o vzniku nemajetkovej ujmy, ani ďalšími parciálnymi otázkami (napr. obrátené dôkazné bremeno, prezumovaná ujma, Apicella proti Taliansku, atď.). Zdôraznil, že ústavný súd v náleze konštatoval, že síce postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 bolo porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, avšak vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo výške 5.000,- eur) dospel k záveru, že s prihliadnutím na dĺžku napádaného konania, predmet konania a jeho význam pre sťažovateľku je primerané finančné zadosťučinenie 1000,- eur a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Podľa žalovaného neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že žalobkyni patrí za namietané porušenie (totožné ako v ňou podanej ústavnej sťažnosti) ďalšie finančné zadosťučinenie, keď priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo jednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj k neprípustnej revízii nálezu ústavného súdu ako najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti v podmienkach Slovenskej republiky. 6. Žalobkyňa v konaní predložila nasledovné listinné dôkazy: ústavná sťažnosť zo dňa 09.04.2020, nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 204/2020, vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta, zápisnica z porady advokáta s klientom, vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 09.08.2023, oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 30.01.2024, výzva Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 24.10.2022. 7. Žalovaný v konaní nepredložil žiaden (listinný) dôkaz. 8. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v súdnom spise, pričom na základe vykonaného dokazovania a z nesporných (zhodných) skutkových tvrdení sporových strán zistil nasledovný skutkový stav: 9. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa je stranou sporu v konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 (v súčasnosti vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016), a to v procesnom postavení žalobkyne. Žalobkyňa sa žalobou v tomto konaní domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy voči svojmu zamestnávateľovi Základnej umeleckej škole v Malackách. Žaloba bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 05.08.2021 sp. zn. 16Cpr/17/2016. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30.05.2023 sp. zn. 14CoPr/3/2022 napadnutý rozsudok potvrdil. 10. Žalobkyňa v priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 podala na ústavný súd ústavnú sťažnosť zo dňa 09.04.2020, a to z dôvodu porušenia práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva žalobkyne na prejednanie veci v primeranej lehote. Nálezom zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 ústavný súd rozhodol nasledovne: "1. Základné právo A.. I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 17/2016 porušené boli. 2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 17/2016 konal bez zbytočných prieťahov. 3. A.. I. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Bratislava III je povinný nahradiť A.. I. Š. trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovuje." V odôvodnení nálezu ústavný súd okrem iného uviedol, že sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, navrhla tiež prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznať finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR a náhradu trov konania v sume 675,43 EUR. Ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania okresného súdu: 7. novembra 2016 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy; uznesením okresného súdu zo 6. decembra 2016 bolo nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bolo uložené žalovanému poskytovať sťažovateľke 50 % funkčného platu mesačne od decembra 2016 do právoplatného skončenia konania vo veci samej, maximálne počas 36 mesiacov; podaním z 8. decembra 2016 okresný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe; 2. januára 2017 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie k žalobe a odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 6. decembra 2016, ktoré bolo následne doručené sťažovateľke; 17. januára 2017 bol súdny spis doručený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo 6. decembra 2016; 2. februára 2017 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo 6. decembra 2016; uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoPr 3/2017 zo 16. októbra 2017 bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené za obdobie od decembra 2016 do 31. augusta 2017 a vo zvyšnej časti bolo zmenené tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol zamietnutý, pretože od 1. septembra 2017 sa sťažovateľka zamestnala; 20. októbra 2017 bol súdny spis doručený okresnému súdu; po doručení uznesenia krajského súdu stranám sporu bolo sťažovateľke podaním z 15. februára 2018 umožnené, aby sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného z 2. januára 2017; 28. februára 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie z 27. februára 2018 k vyjadreniu žalovaného z 2. januára 2017; podaním z 18. apríla 2018 bolo žalovanému umožnené, aby sa vyjadril k vyjadreniu sťažovateľky z 27. februára 2018; 6. júna 2018 bol nariadený termín pojednávania na 23. október 2018; 22. októbra 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu sťažovateľky z 27. februára 2018; pojednávanie, ktoré sa konalo bez vykonania dokazovania 23. októbra 2018, bolo odročené na 29. november 2018 z dôvodu možného uzatvorenia mimosúdnej dohody medzi stranami sporu; 29. novembra 2018 sa konalo pojednávanie, na ktorom odzneli prednesy strán sporu k veci samej a ktoré bolo odročené na 11. apríl 2019; 22. januára 2019 bolo okresnému súdu doručené sumárne vyjadrenie sťažovateľky k meritu veci, ktoré bolo následne doručené žalovanému; 11. apríla 2019 sa konalo pojednávanie, na ktorom bola vypočutá sťažovateľka a ktoré bolo odročené na 13. jún 2019; 13. júna 2019 sa konalo pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa a ktoré bolo odročené na 12. november 2019; podaním z 22. augusta 2019 bol vyzvaný lekár, aby poskytol okresným súdom požadované informácie; po niekoľkých neúspešných pokusoch o doručenie výzvy lekárovi mu bola táto doručená 30. októbra 2019; 5. novembra 2019 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým lekár oznámil, že požadované informácie nemôže poskytnúť z objektívnych dôvodov; 12. novembra 2019 sa konalo pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa a ktoré bolo odročené na 10. marec 2020; podaním z 8. januára 2020 bolo vyzvané zdravotnícke zariadenie, aby poskytlo okresným súdom požadované informácie; 22. januára 2020 bolo doručené podanie zdravotníckeho zariadenia, v ktorom poskytlo okresným súdom požadované informácie; 10. marca 2020 sa konalo pojednávanie, na ktorom sa odzneli prednesy strán k informáciám, ktoré poskytlo zdravotnícke zariadenie, a ktoré bolo odročené na 2. jún 2020 na účely doplnenia dokazovania; 18. marca 2020 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na doplnenie dokazovania, ktorý bol následne doručený na vyjadrenie žalovanému; 20. apríla 2020 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k návrhu sťažovateľky na doplnenie dokazovania, ktoré bolo následne doručené sťažovateľke; 2. júna 2020 sa konalo pojednávanie, na ktorom sa vyjadrila sťažovateľka k meritu veci a ktoré bolo odročené na 10. september 2020 na účely doplnenia dokazovania. V rámci posúdenia veci ústavný súd skonštatoval, že danú vec možno považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti súdov, ktoré prejednávajú a rozhodujú individuálne pracovné spory. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval prerokúvanú vec za právne ani skutkovo zložitú. Ústavný súd zistil zo súdneho spisu okresného súdu, že sťažovateľka je v napadnutom konaní aktívna, pretože sa sumárne vyjadrila k meritu veci (podaním z 21. januára 2019) a tiež podala návrh na doplnenie dokazovania (podaním zo 16. marca 2020). Sťažovateľka sa ďalej zúčastnila osobne alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu takmer všetkých nariadených pojednávaní (okrem pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 12. novembra 2019 výsluchom svedkyne aj napriek neprítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu) a zároveň doteraz reagovala v stanovených lehotách na výzvy okresného súdu. Zo spisu okresného súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva, že sťažovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu napadnutého konania okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľky, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní. Ústavný súd poznamenal, že v napadnutom konaní okresný súd priebežne konal a samotné ústavnou sťažnosťou napadnuté konanie okresného súdu nebolo poznačené jeho nečinnosťou. Napriek tomu sa podľa názoru ústavného súdu napadnuté konanie okresného súdu vyznačovalo nehospodárnosťou. Okresný súd uskutočnil vo veci už 6 pojednávaní (29. novembra 2018, 11. apríla 2019, 13. júna 2019, 12. novembra 2019, 10. marca 2020 a 2. júna 2020), na ktorých bolo síce vykonávané dokazovanie, avšak týmto postupom doteraz okresný súd nedospel k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Podľa judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol. Ústavný súd konštatoval neefektívnu činnosť okresného súdu vyplývajúcu z vlečúceho sa dokazovania na pojednávaniach, čo v spojitosti s celkovou dĺžkou napadnutého konania okresného súdu malo za následok zistenie zbytočných prieťahov. Okresný súd totiž nezvolil procesný postup v súdnom konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádzala. Negatívny dopad postupu okresného súdu pre sťažovateľku bol podľa názoru ústavného súdu zvýraznený aj povahou predmetu samotného konania a s ňou súvisiacim významom napadnutého konania pre sťažovateľku. Len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu, a pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže napadnuté konanie okresného súdu nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä dĺžku napadnutého konania okresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľky, ktoré boli porušené, a predmet konania a jeho význam pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1.000,- EUR. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom v celkovej sume 450,29 eur vrátane dane z pridanej hodnoty, a to za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2020 zvýšené o 20 % DPH, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky], a dvakrát paušálnu náhradu hotových výdavkov v roku 2020 zvýšenú o 20 % DPH. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke odmenu a režijný paušál za podanie zo 17. júla 2020 (vyjadrenie sa k vyjadreniu zákonnej sudkyne okresného súdu k ústavnej sťažnosti sťažovateľky). Ústavný súd tiež nepriznal sťažovateľke odmenu za úkon "vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta ohľadom posúdenia opodstatnenosti podania ústavnej sťažnosti a právneho rozboru porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa zo strany porušiteľa", a to z dôvodu, že takto právnym zástupcom uplatnený úkon považuje za súčasť iného právneho úkonu, t. j. prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ktorý ústavný súd priznal sťažovateľke. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 11. Z listiny označenej ako "Vypracovanie právneho rozboru pre klienta" zo dňa 01.04.2020 súd zistil, že podľa jej obsahu mal právny zástupca žalobkyne poskytnúť žalobkyni právne posúdenie a právnu analýzu možností žalobkyne v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP, osobitne k možnosti podania sťažnosti predsedovi súdu a podania ústavnej sťažnosti, súčasne priblížil osobitosti konania na ústavnom súde a informoval žalobkyňu o možnom výsledku tohto konania. Advokát poskytol žalobkyni právnu argumentáciu ohľadom jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a poučil ju o odmene za úkony právnej služby. V závere listiny sa nachádza nasledovný text: "Právny zástupca je ako advokát viazaný - podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný právny rozbor podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto "stručné" podanie zachytávajúce základný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané." 12. Z listiny označenej ako "ZÁPISNICA Z PORADY ADVOKÁTA S KLIENTOM" zo dňa 18.09.2020 súd zistil, že právny zástupca žalobkyne sa mal stretnúť so žalobkyňou za účelom poskytnutia právnej analýzy, prediskutovania nálezu ústavného súdu zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní žalobkyne. Ďalej ju mal oboznámiť s možnosťou obrátiť sa v danej veci na ESĽP a ozrejmiť jej osobitosti tohto konania s dôrazom na daný prípad. Tiež sa mali dohodnúť na ďalšom postupe a procesnej stratégii v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016. Advokát mal žalobkyni predložiť najvýznamnejšie rozhodnutia ústavného súdu, ako i Európskeho ESĽP, a tiež zodpovedať všetky jej otázky v súvislosti s nálezom ústavného súdu. V závere listiny sa nachádza nasledovný text: "Právny zástupca klienta je ako advokát viazaný - podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom, ako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov, podliehajú zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto "stručné" podanie zachytávajúce základný obsah a predmet porady medzi advokátom a klientom. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktorému je tento toto podanie zasielané." 13. Z listiny označenej ako "Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia" zo dňa 31.07.2023 súd zistil, že právny zástupca žalobkyne vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s konaním vo veci vedenej pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 67Csp/34/2017 (správne vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, pozn. súdu). Advokát si vyčíslil odmenu a náhradu za tri úkony právnej služby v celkovej výške 323,31 EUR, a to: 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom - prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní z dôvodu neefektívnej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom v trvaní viac ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní. Hodnota jedného úkonu právnej služby za rok 2020 bola vo výške 81,69 EUR (1/13 z výpočtového základu), hodnota režijného paušálu za rok 2020 bola vo výške 10,62 EUR a 20 % DPH bolo vo výške 55,38 EUR. Na konci listiny sa nachádza text: "A.. I. Š. ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim advokátom vykonali všetky vyššie uvedené úkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom vyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania advokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom podľa zákona o advokácii." 14. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobených výkonom verejnej moci, a to na rovnakom skutkovom a právnom základe, ako tomu bolo v tomto konaní. 15. Listom zo dňa 30.01.2024 žalovaný (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) oznámil žalobkyni, že jej žiadosti nebolo vyhovené pre nesplnenie zákonných podmienok v podobe preukázania vzniku škody/nemajetkovej ujmy a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdeniu škodou. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyni ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur s tým, že predmetným nálezom došlo k náprave a dostatočnej kompenzácii vzniknutej nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne. Žalovaný tiež uviedol, že žalobkyňa nepredložila doklady, resp. listiny,, ktoré by preukazovali reálnu úhradu trov právneho zastúpenia žalobkyňou. 16. Žalobkyňa v žalobe navrhla vykonať dokazovanie zabezpečením spisu napádaného konania (vedeného v súčasnosti na tunajšom súde pod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016). Žalobkyňa vykonanie tohto dôkazu nijako neodôvodnila. Súd tomuto návrhu na dokazovanie nevyhovel, keďže ho považoval za neúčelný, nadbytočný a nehospodárny. Skutkový stav ohľadom predmetného konania bol medzi stranami nesporný, pričom pre posudzovanú vec podstatná skutočnosť (nesprávny úradný postup) bola konštatovaná nálezom ústavného súdu, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal a v ktorom sa nachádzali všetky potrebné údaje o tomto konaní. Žalobkyňa v žalobe navrhla tiež svoj výsluch. Písomným podaním doručeným súdu dňa 18.03.2025 žalobkyňa navrhla, aby súd vykonal výsluch žalobkyne písomne. Tento svoj návrh odôvodnila tým, že je dôchodkyňou vyššieho veku, pričom je zároveň onkologickým pacientom, pričom jej stav je natoľko vážny, že si vyžaduje pravidelnú a kontinuálnu starostlivosť zo strany najbližšej rodiny. Listom zo dňa 25.04.2025 súd upovedomil žalobkyňu (jej právneho zástupcu), že nevykoná písomný výsluch žalobkyne v zmysle § 195 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "C. s. p."), keďže na to nie sú splnené zákonné podmienky. Z rovnakého dôvodu súd nevykonal výsluch žalobkyne prostredníctvom dožiadaného súdu v zmysle § 104 C. s. p. Súd zároveň vyzval právneho zástupcu žalobkyne, aby zabezpečil jej prítomnosť na nariadenom pojednávaní. Súd zároveň predvolal žalobkyňu na nariadené pojednávanie a v predvolaní ju poučil, že považuje za potrebné ju vypočuť a z tohto dôvodu sa má dostaviť na pojednávanie. Na uvedené žalobkyňa (jej právny zástupca) nijako nereagovali a nariadeného pojednávania sa nezúčastnili. Naopak, právny zástupca žalobkyne podaním doručeným súdu dňa 05.05.2025 ospravedlnil svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní z dôvodu pracovnej vyťaženosti a súčasne dal súdu súhlas na prejednanie veci a na rozhodnutie vo veci bez osobnej prítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, a to z dôvodu hospodárnosti konania. Keďže sa žalobkyňa na nariadené pojednávanie nedostavila, súd jej výsluch nevykonal (uvedené je na ťarchu žalobkyne). Vo vzťahu k návrhu na písomný výsluch žalobkyne konajúci súd uvádza, že v zmysle § 195 ods. 3 C. s. p. súd vykoná písomný výsluch strany len výnimočne, a to z dôvodu hospodárnosti a v prípade, ak možno predpokladať, že tento postup bude dostatočný. Konajúci súd v prvom rade poukazuje, že nie je pravdou, že by žalobkyňa bola dôchodkyňou vyššieho veku, keďže žalobkyňa je ročník 1977. Žalobkyňa býva v A., má teda dobrú dostupnosť k súdu. Skutočnosť, že žalobkyňa je onkologickou pacientkou a že jej zdravotný stav jej neumožňuje zúčastniť sa pojednávania, nebola v tomto konaní nijako preukázaná. Zo strany žalobkyne išlo len o všeobecné tvrdenia, ktoré nebolo možné nijako verifikovať. Výsluch žalobkyne bol pritom zásadný pre zistenie toho, či žalobkyni vznikla namietaným nesprávnym úradným postupom (prieťahmi v konaní) nemajetková ujma (v akom rozsahu). Išlo v podstate o jediný dôkaz, ktorým chcela žalobkyňa preukázať svoje tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy (o zásahu do jej osobnostných práv). Keďže išlo o taký zásadný dôkaz, súd nepovažoval písomný výsluch za dostačujúci pre riadne zistenie skutkového stavu. Zásada priamosti a ústnosti konania je jednou zo základných zásad civilného sporového konania (porovnaj čl. 12 a čl. 13 ods. 1 v spojení s § 188 ods. 1 a § 195 C. s. p.). Zároveň by tým došlo k porušeniu rovného postavenia strán sporu a porušeniu zásady kontradiktórnosti konania (porovnaj čl. 6 a čl. 9 C. s. p.), keďže žalovaný by nemal zachovanú možnosť klásť žalobkyni otázky (s výnimkou tých, ktoré by boli žalobkyni zaslané vopred). Konajúci súd preto konštatuje, že neboli splnené podmienky na vykonanie písomného výsluchu žalobkyne. 17. V rámci právneho posúdenia veci vychádzal súd z nasledovných ustanovení právnych predpisov: 18. Podľa § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z.") štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 19. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 20. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. 21. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. 22. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 23. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. 24. Podľa § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2023 právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného. 25. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 26. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. 27. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 28. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 29. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 30. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. 31. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. 32. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. 33. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 (v súčasnosti vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016). Prieťahy v tomto konaní boli skonštatované v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2020 č. k. IV. ÚS 204/2020-42. Žalobkyňa si konkrétne uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 332,31 EUR spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré mala vynaložiť v súvislosti s napádaným konaním, a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku zbytočných prieťahov v napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie vo výške 5.583,11 EUR. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže jej však nebolo vyhovené, tak sa so svojím nárokom obrátila žalobou na súd v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. 34. Zodpovednosť štátu za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti uplatňovanej bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné podmienky: (i) existencia nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, (ii) existencia škody či nemajetkovej ujmy a (iii) príčinná súvislosť medzi škodou/ujmou a takýmto nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Existencia všetkých troch podmienok musí byť pritom v konaní bezpečne preukázaná, nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z nich. Požiadavka na kumulatívne splnenie uvedených podmienok vedie k tomu, že ak nie je naplnená čo aj len jedna z nich, žalobe nie je možné vyhovieť bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné podmienky. 35. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V prípade splnenia zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa poškodenému uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Kritériami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. osoba poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 36. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v podobe zbytočných prieťahov v súdnom konaní pôvodne na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., tento mal súd za preukázaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2020 č. k. IV. ÚS 204/2020-42, ktorým ústavný súd konštatoval, že základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 porušené boli, a ktorým ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 konal bez zbytočných prieťahov. 37. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a síce vznik škody (ujmy), žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 332,31 EUR a nárok na poskytnutie nepeňažnej satisfakcie (ospravedlnenie) a peňažnej satisfakcie vo výške 5.583,11 EUR. Náhrada skutočnej škody vo výške 332,31 EUR mala spočívať vo vynaložených trovách právneho zastúpenia v súvislosti s napádaným konaním. Konkrétne malo ísť o tri úkony právnej služby v celkovej výške 323,31 EUR, a to: 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom - prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní z dôvodu neefektívnej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom v trvaní viac ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní. 38. K uvedenej (majetkovej) škode súd v prvom rade uvádza, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala (napriek tomu, že to bolo zo strany žalovaného počas celého konania od jeho začiatku namietané), že by uvedené trovy právneho zastúpenia (spočívajúce v odmene právneho zástupcu a jeho hotových výdavkoch) vynaložila, teda uhradila svojmu právnemu zástupcovi. Žalobkyňa teda nepreukázala vznik tejto škody. Škodou sa pritom rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Z uvedených charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniklú), a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009). Skutočná škoda teda predstavuje zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal, a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu (R 55/1971). Žalobkyňa však takéto (akékoľvek) zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto nároku na náhradu škody. 39. Nebola pritom dôvodná jej argumentácia, že nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku v prípade uznesenia všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. Žalobkyňa totiž evidentne nerozlišuje medzi procesnoprávnym nárokom na náhradu trov konania vyplývajúcim z procesného predpisu (napr. C. s. p.), ktorý vzniká (až) na základe rozhodnutia súdu v príslušnom súdnom konaní v závislosti na jeho výsledku a riadi sa procesnými zásadami (zásada úspechu, zásada zavinenia), a hmotnoprávnym nárokom na náhradu škody vyplývajúcim z hmotného práva (v tomto prípade zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s Občianskym zákonníkom), na ktorého vznik musia byť splnené hmotnoprávne podmienky vyplývajúce z príslušnej hmotnoprávnej úpravy (ktoré sú celkom odlišné a nezávislé od procesnoprávnej úpravy). Nebol preto žiadny rozumný dôvod uplatňovať v tomto prípade "iný režim ako pri tzv. klasickej škode", ako sa toho účelovo domáhala žalobkyňa. Navyše, v rozpore s tým sama žalobkyňa v replike poukazovala na to, že existencia týchto trov bude dodatočne preukázaná aj jej výsluchom (k čomu však nedošlo, ako bolo vysvetlené vyššie). Žalobkyňa tiež poukazovala na to, že jej právny zástupca (rovnaký ako v posudzovanej veci) ju zastupuje vo viacerých veciach, pri ktorých jej faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác, pričom ona nehradila výlučne na základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, keďže hradí právneho zástupcu na základe dohodnutej hodinovej odmeny. Žalobkyňa však ani tieto faktúry (ani žiadne iné platby) svojmu právnemu zástupcovi nepreukázala. Bez právneho významu bol aj jej poukaz na to, že odmena advokáta podlieha obchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu, keď žalobkyňa bola povinná (pokiaľ chcela byť v konaní úspešná) svoj nárok pred súdom preukázať. Súd v tejto súvislosti len na okraj poznamenáva, že v jednotlivých predložených listinách o úkonoch právnej služby (vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta, zápisnica z porady advokáta s klientom) sa nachádzal text v nasledovnom znení: "Právny zástupca je ako advokát viazaný - podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný právny rozbor (všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom, ako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov v prípade Zápisnice z porady advokáta s klientom - pozn. súdu) podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto "stručné" podanie zachytávajúce základný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané." Povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a advokátske tajomstvo sa teda zaviazal advokát, pričom vo vzťahu k súdu boli tieto povinnosti vylúčené. Navyše súd poukazuje na to, že žalobkyňa mohla preukázať úhradu trov právneho zastúpenia svojmu právnemu zástupcovi aj takým spôsobom, aby nedošlo k "ohrozeniu" tohto "tajomstva" (napr. s prekrytím podstatnej časti konkrétnej sumy platby alebo za pomoci inej technickej úpravy a pod.). Rovnako nesprávne argumentovala žalobkyňa tým, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je závislý od jeho priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu. V tomto prípade totiž uplatnené trovy konania (trovy právneho zastúpenia) neboli závislé od ich priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu (ani nemohli byť), ale keďže sú uplatnené ako škoda (ktorej náhradu si žalobkyňa uplatňuje podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), sú závislé od ich vynaloženia, teda úhrady žalobkyňou, a tým od zmenšenia majetkového stavu (majetkového úbytku) žalobkyne ako poškodenej (a nie od jej úspechu v súdnom konaní a následnom priznaní trov súdnym rozhodnutím. K uvedenému vzťahu reálnej úhrady trov konania uplatnených ako náhrada škody v režime zákona č. 514/2003 Z. z. a zmenšenia majetkového stavu poškodeného ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody konajúci súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/106/2013 zo dňa 09.04.2014. 40. Okrem toho však konajúci súd poukazuje tiež na to, že úkony právnej služby uplatnené ako "1. prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti" a "2. vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu", sú pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (prípadne úkonu právnej služby - písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.), za ktorý bola žalobkyni priznaná náhrada trov v konaní o jej ústavnej sťažnosti nálezom Ústavného súdu Slovenskej zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 (za úkony prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). Žalobkyňa teda nielenže účelovo rozdelila jeden úkon právnej služby na tri samostatné úkony, ale si ešte aj duplicitne uplatnila náhradu trov za tento úkon právnej služby, za ktorý jej už bola priznaná náhrada ústavným súdom. Pokiaľ ide o úkon právnej služby uplatnený ako "3. právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní", konajúci súd poukazuje na to, že žalobkyňa podala individuálnu sťažnosť na ESĽP a žalobu v tomto konaní, v ktorých si mohla (mala) uplatniť aj náhradu trov konania (v prípade uplatneného úkonu právnej služby platí to isté, čo bolo uvedené vyššie, teda že je pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom). V danom prípade teda nemožno hovoriť ani o účelnom úkone právnej služby (okrem všetkých vyššie uvedených dôvodov), za ktorý by jej mala byť priznaná náhrada škody. 41. Konajúci súd sa v tejto súvislosti stotožňuje aj s procesnou obranou žalovaného, že v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa iba náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. To znamená, že nie je možné si v rámci takejto náhrady škody uplatniť náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré boli vynaložené v iných konaniach (napr. v konaní pred ústavným súdom či pred ESĽP). Vo všetkých troch prípadoch pritom išlo o úkony právnej služby, ktoré mali byť vynaložené v súvislosti s konaním na ústavnom súde, na ESĽP, príp. v tomto súdnom konaní. Takéto trovy právneho zastúpenia teda nie je vôbec možné priznať v tomto konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 42. Žalobkyňa si ďalej uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku zbytočných prieťahov v napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie. Tvrdila, že existencia dlhotrvajúceho napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu, hnevu, depresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec, keď liknavo sa vlečúce napádané konanie významne ovplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný moment dlhoročného stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k spravodlivému koncu, viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov v napádanom konaní, mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Tvrdila, že napádané konanie zasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej obvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z prebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu, do dnešného dňa zažíva stavy plné stresu a neistoty, keďže doposiaľ nebolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Tvrdila tiež, že v dôsledku dĺžky konania nosí nálepku osoby, ktorá vedie s bývalým zamestnávateľom dlhoročný spor, čo neprispelo k vnímaniu žalobkyne ako skutočného profesionála v danom odbore, čo samo o sebe nepriaznivo vplývalo aj na jej česť a dôstojnosť. 43. Vo vzťahu k uvedenému konajúci súd konštatuje, žalobkyňa tieto svoje tvrdenia nijako v konaní nepreukázala, a teda neuniesla svoje dôkazné bremeno. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia o tom, že žalovaný mu spôsobil škodu, resp. že zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho osobnostných právach, pričom musí uviesť (tvrdiť) konkrétne skutočnosti, nielen všeobecné tvrdenia. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii skutočnej škody a o existencii neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv. Keď sa domáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda (ujma) mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023). 44. K otázke existencie dôkazného bremena na strane žalobcu za účelom preukázania skutočností svedčiacich o existencii škody, resp. nemajetkovej ujmy v konaniach, kde bola predmetom rozhodovania zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a teda že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následné negatívne následky vo sfére, ktorá sa žalobcu (ako poškodeného) bezprostredne dotýkala, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach (ktoré zhrnul v uznesení sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023, v ktorom riešil obdobnú vec náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), pričom existenciu dôkazného bremena na strane žalobcu najvyšší súd považoval za nevyhnutne danú. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/44/2017 zo dňa 21.06.2018 konštatoval, že je úlohou súdu posudzovať závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k tým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012 najvyšší súd k nemajetkovej ujme uviedol, že hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne. Rozhodnutím sp. zn. 2Cdo/30/2019 zo dňa 30.09.2019 najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vyčítal mu, že bez náležitého odôvodnenia zvýšil výšku náhrady nemajetkovej ujmy bez toho, aby uviedol, čo považoval za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške dospel k záveru o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/68/2017 zo dňa 31.01.2019 najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že neuviedol, čo považoval za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške v zmysle § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru o priznanom rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022 najvyšší súd konštatoval, že posúdenie otázky výšky náhrady nemajetkovej ujmy je výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu tohoktorého rozhodnutia. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021 najvyšší súd poukázal na to, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Rovnako aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/263/2020 zo dňa 31.03.2022 najvyšší súd k otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/58/2021 zo dňa 28.02.2023 najvyšší súd odmietol argumentáciu dovolateľa (žalobcu), že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom krajského súdu nemajetková ujma nevznikla. Poukázal na to, že tzv. obrátené dôkazné bremeno je typické pre iné súdne konania, napr. antidiskriminačné spory alebo spory o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené závery najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj na posudzovanú vec, keďže zákon č. 514/2003 Z. z. pri úprave spôsobu a rozsahu náhrady škody nerozlišuje právnu udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Spôsob odškodnenia upravený v § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. je spoločný pre všetky zásahy orgánov verejnej moci, ktoré sú predmetom úpravy citovaného zákona (teda nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe, alebo nesprávny úradný postup). 45. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/222/2021 zo dňa 30.03.2023, kde predmetom posúdenia bola nemajetková ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, pričom najvyšší súd v tomto rozhodnutí k otázke dôkazného bremena konštatoval (body 23. až 27. odôvodnenia) nasledovné: "23. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou za to, že ak v konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie má aj procesnoprávne dôsledky. V danom prípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôžu dosiahnuť len výpoveď poškodeného, ako ani dôkaz o nepriaznivom zdravotnom stave a hmotnej núdzi poškodeného, bez preukázania aj ich príčinnej súvislosti práve s nesprávnym úradným postupom. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. 24. V súvislosti s uvedeným v predchádzajúcom odseku je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). Pokiaľ dovolateľka odkazovala na rozsudok Veľkého senátu Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, je potrebné si uvedomiť, že zákon č. 514/2003 Z. z. ako norma súkromného práva, v prípade splnenia zákonných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy poškodenému v peniazoch, pri určovaní jej výšky v § 17 ods. 3 ukladá prihliadať najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Preto nemožno hovoriť v danom prípade o odškodňovaní morálnej ujmy, ktorá bola priznaná za prieťahy v žalobkyňou citovanom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP"), a to v osobitne upravenom konaní bez realizácie dokazovania, čo je príznačné i pre vnútroštátny ústavný súd, ktoré súdy pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i v stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní. Vyplýva to priamo z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, týkajúcej sa ústavných sťažností vo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ani ústavný súd pri rozhodovaní o žiadostiach o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej ujmy nepostupuje paušálne, ale vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, ktoré konanie žalobkyňa v konečnom dôsledku neiniciovala. 26. I keď je nesporné, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní dozaista predstavujú pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, to však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. I keď v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania je možné ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je predmetom samotného dokazovania posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Inými slovami poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. 27. Iná argumentácia (vrátane žalobkyňou predostretej v dovolaní) by podľa dovolacieho súdu bola v rozpore s ustanovením § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak." 46. Súd poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018, v ktorom ústavný súd podrobil prieskumu závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v rozsudku sp. zn. 2Co/240/2016 zo dňa 30.05.2018 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní (ktoré závery ústavný súd považoval za ústavne konformné a ústavnú sťažnosť sťažovateľa napádajúceho tieto závery krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú), v ktorom krajský súd skonštatoval nasledovné: "Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. (...) Priznanie nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu však nie je následkom nesprávneho úradného postupu súdu, na ktorý by žalobca mal nárok už v prípade samotného konštatovania nesprávneho úradného postupu, ale musia byť splnené ďalšie podmienky vzniku tohto nároku, ktoré žalobca, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázal. Nárok na nemajetkovú ujmu mohol byť žalobcovi priznaný iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je potrebné za určujúce hľadisko považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.). Zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vzťahu k skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie poukazovaním na to, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje, náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III. V tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v odvolaní, s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž, ako už bolo uvedené, v rozpore s ustanovením § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje judikatúrou NS ČR a zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011, odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy v zákone Slovenskej republiky č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je označené stanovisko pre účely preskúmavanej veci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a priznávaním odškodnenia v tomto konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy je postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod st. č. 64890/01, na ktorý sa žalobca odvoláva. Odvolací súd opäť poukazuje na ustanovenie § 17 zákona 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna ujma, ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu (t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej únie iba Európsky súd pre ľudské práva, ktorí pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné pre rozhodnutie v danej veci zodpovedanie otázky nastolenej žalobcom, či je v justičnej praxi Slovenskej republiky prípustné, aby všeobecné súdy v podmienkach platného znenia zákona o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci a Civilného sporového poriadku eliminovali judikatúru ESĽP, konkrétne Judikát ESĽP Angelina Apicella proti Taliansku /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy a preto návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky nevyhovel." 47. Súdy vyšších inštancií sa v citovaných rozhodnutiach vysporiadali s prevažnou väčšinou rozhodujúcich argumentov a námietok žalobkyne prezentovaných aj v posudzovanej veci (vrátane argumentu o obrátenom dôkaznom bremene žalovaného a poukazovania na rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, sťažnosť č. 64890/01), preto súd stotožňujúc sa v celom rozsahu s uvedenými právnymi závermi súdov a nimi použitými argumentmi, nezistiac žiadne dôvody pre odchýlenie sa od nich ani v posudzovanej veci, v podrobnostiach na ne odkazuje bez potreby nadbytočne opakovať tie isté dôvody, ktoré viedli aj tunajší súd k tým istým záverom. Konajúci súd pre úplnosť dodáva, že aj ESĽP vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme a povesti (rozhodnutie Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu), a že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (rozhodnutie Flux proti Moldavsku alebo Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu), na čo v tunajších podmienkach odkázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v uznesení sp. zn. 2Cdo/30/2019 zo dňa 30.09.2019). 48. V súlade s vyššie uvedeným konajúci súd uzatvára, že povinnosťou žalobkyne bolo v konaní nielen tvrdiť, ale aj preukázať jednotlivé následky namietaného nesprávneho úradného postupu významné z hľadiska požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Jej povinnosťou bolo tiež preukázať, že tieto následky boli v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom. Hoci nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné prieťahy v konaní už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu (konkrétne ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania) a túto ujmu možno (v základnom rámci) predpokladať, je až predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, pričom je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal a uniesol tak svoje dôkazné bremeno ohľadne existencie skutočností, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Ani existencia vyššie uvedeného predpokladu (prezumpcie) teda poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu. Je to totiž práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti svedčiace o tom, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, ktorá si vyžaduje priznanie peňažnej satisfakcie. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne žalobcu (poškodeného). V súlade s uvedeným tak žalobkyňu v konaní zaťažovala nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných (kvalifikovaných) skutočností umocňujúcich zásah do kvality jej života alebo ovplyvňujúcich jej životnú situáciu, ktorými odôvodňovala vznik nemajetkovej ujmy, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. To sa však nestalo, keď žalobkyňa žiadne dôkazy v tomto smere nepredložila a na svoju dôkaznú povinnosť tak celkom rezignovala (keď sa ani len nedostavila na pojednávanie za účelom svojho výsluchu). Žalobkyňa tak vôbec nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť, a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní celkom dôkazne nepodložené. Nepreukázala náležite existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, hoci ju v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu (v príčinnej súvislosti s ním) vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo potrebné priznať náhradu v peniazoch (či poskytnúť jej nepeňažnú satisfakciu v podobe ospravedlnenia). 49. V tejto súvislosti konajúci súd poukazuje na znenie ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré podmieňuje vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu aj tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (porovnaj ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). 50. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 pritom bolo konštatované, že postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 17/2016 bolo porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako jej súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR. Žalobkyňa sa pritom ústavnou sťažnosťou domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 5.000,- EUR. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä dĺžku napadnutého konania okresného súdu, povahu a rozsah práv žalobkyne, ktoré boli porušené, a predmet konania a jeho význam pre žalobkyňu, pričom dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- EUR. V prevyšujúcej časti uplatneného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel. 51. Z uvedeného je teda zrejmé, že nemajetková ujma žalobkyne spôsobená namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v napádanom konaní už bola kompenzovaná, a to nie len konštatovaním porušenia práva, ale aj priznaním finančného zadosťučinenia zo strany ústavného súdu. Akýkoľvek nárok na priznanie ďalšieho zadosťučinenia (nielen finančného ale aj morálneho) nad rámec už ústavným súdom priznaného zadosťučinenia (finančného vrátane konštatovania porušenia práva) by žalobkyňa musela nielen dostatočne konkrétne odôvodniť (nielen všeobecnými tvrdeniami o následkoch nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy týkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života) ale aj hodnoverne preukázať (čo sa však nestalo). Súd pritom považoval priznané zadosťučinenie zo strany ústavného súdu za v celom rozsahu dostatočné (konštatovanie porušenia práva a priznané finančné zadosťučinenie) na kompenzovanie ujmy spôsobenej žalobkyni namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v napádanom konaní, a to nielen čo sa týka požadovanej relutárnej (peňažnej) satisfakcie, ale aj čo sa týka morálnej (nepeňažnej) satisfakcie. V tejto súvislosti konajúci súd len pre úplnosť dodáva, že určitým prostriedkom (formou) kompenzácie je aj príkaz ústavného súdu, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal, uložený podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky. 52. Nad rámec uvedeného konajúci súd poukazuje na to, že ústavný súd nálezom zo dňa 28.05.2025 sp. zn. PL. ÚS 20/2023 rozhodol, že ustanovenie čl. II zákona č. 239/2023 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, v časti zodpovedajúcej § 9 ods. 6 druhej vete zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd v odôvodnení tohto nálezu skonštatoval, že je legitímny cieľ zákonodarcu zabrániť tomu, aby bola poškodenému vyplatená (priznaná) podľa zákona o zodpovednosti za škodu náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako následok nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v situácii, keď jeho ujma už bola reparovaná plnením podľa rozhodnutia iného orgánu (správneho súdu, ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd ďalej skonštatoval, že primerané finančné zadosťučinenie priznané v konaní pred ústavným súdom či ESĽP a náhrada nemajetkovej ujmy priznaná všeobecným súdom v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú dva rozdielne právne inštitúty, pričom ich odlišnosť spočíva (okrem iného aj) v rozsahu dokazovania predchádzajúceho rozhodnutiu. Zatiaľ čo rozhodovanie o priznaní a výške primeraného finančného zadosťučinenia (spravodlivého zadosťučinenia) je založené prevažne na aplikácii všeobecných zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, rozhodovanie všeobecného súdu o priznaní náhrady škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je založené na striktnom vyhodnotení dôkazov preukazujúcich existenciu a rozsah nemajetkovej ujmy na strane poškodeného. Aj ústavný súd sa teda v tomto svojom recentnom plenárnom náleze prihlásil k tomu, že existencia a rozsah nemajetkovej ujmy na strane poškodeného musí byť v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. preukázaná konkrétnymi dôkazmi. 53. Pokiaľ teda žalobkyňa argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona 514/2003 Z. z., a že Ústavný súd Slovenskej republiky ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu ustanovení zákona 514/2003 Z. z., k tomu konajúci súd uvádza, že uvedené nijako nespochybňuje, avšak konštatuje, že ak sa žalobkyňa domáha v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ďalšej satisfakcie (nad rámec už ústavným súdom priznanej satisfakcie) za to isté porušenie práva (za ten istý nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), o ktorom už rozhodoval ústavný súd a za ktoré priznal žalobkyni satisfakciu, zaťažuje ju dôkazné bremeno ohľadom preukázania následkov porušenia práva (následkov nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy týkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života nad rámec už priznanej satisfakcie), za ktoré si v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. uplatňuje túto satisfakciu. Toho si napokon bola vedomá aj samotná žalobkyňa, keď spočiatku vo svojich písomných podaniach uvádzala, že "má záujem preukazovať vznik a intenzitu nemajetkovej ujmy v ďalšom priebehu konania v rámci dokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne vykonaním ďalších dôkazov", resp. že "rozsah zásahu do jej práv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania pred konajúcim súdom", príp. že "...obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie... ku ktorým bude vypočutá v rámci fázy dokazovania". Paradoxne potom pôsobilo, keď žalobkyňa napriek svojmu predvolaniu súdom ospravedlnila svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní s tým, že súhlasí s prejednaním veci a rozhodnutím veci bez jej osobnej prítomnosti. Aj to svedčí o tom, že žalobkyňa nemala na výsledku tohto konania opravdivý záujem. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 54. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. Žalovaný mal v spore plný úspech, mal by preto proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Keďže mu však žiadne trovy konania nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.