{"guid": "dac1489f-7d7f-4a16-ae0d-14cc77edd935:ebb8ae1f-ca27-4178-be40-d8596614896d", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6", "spisova_znacka": "52C/25/2024", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52C/25/2024 z 3. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 3. júna 2025, sp. zn. 52C/25/2024, ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6", "identifikacne_cislo": "1424201540", "sud": {"guid": "sud_105", "nazov": "Mestský súd Bratislava IV", "typ": "mestsky", "slug": "mestsky-sud-bratislava-iv"}, "sudca": "JUDr. Viera Antoniková", "sudca_id": 361, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-antonikova-361", "datum_vydania": "2025-06-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-18"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-18"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebb8ae1f-ca27-4178-be40-d8596614896d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nMestský súd Bratislava IV\n52C/25/2024\n1424201540\n03. 06. 2025\nMgr. Jakub Obert\nECLI:SK:MSBA4:2025:1424201540.6\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nMestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Jakubom Obertom v právnej veci žalobcu: A.. I. Š., E..\nXX.XX.XXXX, I. Z. A. XX, A., zastúpenej: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so\nsídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Slovenská republika-Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu\nškody a o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto\nrozhodol:\nI. Žaloba sa zamieta.\nII. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 05.02.2024 a zmenenou dňa 10.06.2024 a dňa 02.12.2024\ndomáhala, aby súd vyhlásil rozsudok v nasledovnom znení:\n\"I. Žalovaný je povinný do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku na\nvlastné náklady zaslať žalobcovi doporučene písomný list, ktorý bude osobne podpísaný a datovaný\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v ktorom bude typom písma: Georgia, veľkosť\npísma: 11, a to v štandarde Microsoft Word, uvedené nasledovné: \"Ospravedlnenie Slovenskej republiky\nkonajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za nesprávny úradný postup zapríčinený\nzbytočnými prieťahmi v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (od 01.06.2023 na\nMestskom súde Bratislava IV): Vážená p. A.. I. Š., B.. W.., postupom Okresného súdu Bratislava III, od\n01.06.2023 Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, od 01.06.2023\npod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016 došlo k nesprávnemu úradnému postupu a porušeniu Vášho základného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl.\n38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím došlo v priamej príčinnej súvislosti\nzo strany Slovenskej republiky k hrubému a nezvrátiteľnému zásahu do Vašich čiastkových práv na\nochranu osobnosti a to najmä do práva na súkromie, česť, vážnosť, dôstojnosť, morálnu, spoločenskú a\nprofesijnú integritu, bezúhonnosť, za čo sa Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky hlboko a úprimne ospravedlňuje.\"\nII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 332,31 EUR titulom náhrady škody vo forme\nnáhrady trov konania, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.\nIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy náhrady škody v istine 332,31\nEUR vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia.\nIV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.583,11 EUR titulom náhrady nemajetkovej\nujmy, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.\nV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy v istine 5.583,11\nEUR vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia.\n\nVI. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi 100 % náhrady trov konania, a to k rukám právneho zástupcu\nžalobcu 100 % náhrady trov právneho zastúpenia, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným\nuznesením súdu po nadobudnutí právoplatnosti tohto konečného rozsudku.\"\n2. Žalobu odôvodnila tým, že svoje nároky ako poškodená odvodzuje od nesprávneho úradného postupu\ntitulom zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (do 31.05.2023\nna Okresnom súde Bratislava III) pod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016, a to na podklade právoplatného nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že právo\nžalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v napádanom konaní porušené bolo, pričom k\nnesprávnemu úradnému postupu titulom zbytočných prieťahov došlo v napádanom konaní k porušeniu\nzákladného práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako i práva na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach s tým, že nesprávny\núradný postup súdu v napádanom konaní bol potvrdený zo strany ústavného súdu nálezom sp. zn. IV.\nÚS 204/2020-42 zo dňa 25.08.2020.\nĎalej uviedla, že sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III dňa 07.11.2016 domáhala\nurčenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady mzdy z dôvodu\nneplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru voči žalovanému Základnej umeleckej škole\nv Malackách, so sídlom Záhorácka 1918, Malacky, IČO: 36 063 967 (ďalej len \"Žalovaný\"), pričom v\nroku 2018 konajúci súd prejednal predmetnú vec na dvoch pojednávaniach (23.10.2018, 29.11.2018),\nt. j. prvé súdne pojednávanie bolo súdom prvej inštancie vytýčené po 23 mesiacoch, t. j. po takmer\n2 rokoch od podania žaloby. Vzhľadom na vývoj konania a vzniknuté prieťahy, žalobkyňa podala dňa\n09.04.2020 ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia práv na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 47 ods. 2 Charty základných práv\nEurópskej únie postupom konajúceho súdu v napadnutom konaní, vyslovenia príkazu konať konajúcemu\nsúdu, primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5.000,- EUR a náhrady trov konania a trov\nprávneho zastúpenia vo výške 675,43 EUR. V ústavnej sťažnosti žalobkyňa poukazovala na to, že\nkonanie vyplýva z pracovnoprávneho sporu (neplatné skončenie pracovného pomeru a náhrada mzdy)\na má pre ňu osobitný význam a že predmetné sporové konanie je nepochybne konaním, ktoré by\nmalo byť vedené výnimočnou rýchlosťou, čo vyplýva z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Ústavný súd nálezom v nadväznosti na podanú ústavnú sťažnosť\nvyslovil porušenie základného práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru postupom konajúceho súdu v napadnutom konaní, prikázal konajúcemu súdu\nkonať bez zbytočných prieťahov, priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,EUR a náhradu trov konania v sume 450,29 EUR. Nález nadobudol právoplatnosť dňa 10.09.2020.\nÚstavný súd skonštatoval, že danú vec možno považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej\nrozhodovacej činnosti súdov, ktoré prejednávajú a rozhodujú individuálne pracovné spory, čím vec\nnevzhliadol ako právne ani skutkovo zložitú. Rovnako tak skonštatoval, že žalobkyňa svojím správaním\nprispela k predĺženiu napadnutého konania. K postupu konajúceho súdu uviedol, že tento síce nebol\nnečinný, ale napadnuté konanie sa vyznačuje nehospodárnosťou. Ústavný súd tak označil činnosť\nkonajúceho súdu ako neefektívnu vyplývajúcu z vlečúceho sa dokazovania na pojednávaniach, čo v\nspojitosti s celkovou dĺžkou napadnutého konania malo za následok zistenie zbytočných prieťahov.\nVzhľadom na to, že žalobkyňa pociťovala prieťahy v napádanom konaní aj po právoplatnosti nálezu,\nopätovne sa obrátila na ústavný súd, a to dňa 24.11.2020, 26.04.2021 a 09.08.2022, kde sa domáhala\nvyslovenia porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, primeraného finančného zadosťučinia a náhrady trov konania. Ústavná sťažnosť zo dňa\n24.11.2020 bola však ústavným súdom odmietnutá, konkrétne uznesením sp. zn. I. ÚS 30/2021-26\nzo dňa 19.01.2021, taktiež aj ústavná sťažnosť zo dňa 26.04.2021, ktorú ústavný súd odmietol, a\nto nálezom sp. zn. III. ÚS 429/2021-65 zo dňa 21.12.2021. Ústavný súd taktiež odmietol ústavnú\nsťažnosť žalobkyne zo dňa 09.08.2022, a to uznesením sp. zn. II. ÚS 417/2022-20 zo dňa 21.09.2022.\nVzhľadom na to, že ústavnej sťažnosti žalobkyne zo dňa 26.04.2021 nebolo vyhovené, žalobkyňa sa\nobrátila na Európsky súd pre ľudské práva, kde sa dožadovala nápravy a požadovala kompenzáciu\nvo výške 4.500,- EUR. Európsky súd pre ľudské práva vzhliadol individuálnu sťažnosť žalobkyne za\ndôvodnú, navrhoval stranám priateľské urovnanie, s ktorým žalobkyňa súhlasila, avšak do dnešného\n\ndňa žalobkyňa neeviduje žiadnu spätnú väzbu a nemá vedomosť o tom, či Slovenská republika\ntakisto súhlasila s navrhovaným urovnaním. Konajúci súd napokon rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn.\n16C/17/2016-323 zo dňa 05.08.2021, voči ktorému podala žalobkyňa odvolanie. Na podklade odvolania\nžalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudok konajúceho súdu potvrdil. Krajský súd disponoval spisom\nod 03.05.2022 až do 22.06.2023, odkedy sa spis opätovne nachádza na konajúcom súde. Doposiaľ\nvšak stále nie je rozhodnuté o výške náhrady trov konania, čím nie je definitívne nastolená právna\nistota žalobkyne, keďže konanie ako celok nie je ukončené. Namiesto plynulého postupu konajúceho\nsúdu v napádanom konaní nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky konania iba obdobie dlhodobých\nnegatívnych zásahov do osobnostnej integrity žalobkyne vplývajúce na jeho doterajší súkromný a\npracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie. Žalobkyňa v tejto súvislosti dala do pozornosti,\nže je onkologický pacient. Žalobkyňa definovala začiatok a trvanie napádaného konania, od ktorého\nčasového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do jej osobnostných práv, od podania žaloby dňa\n07.11.2016 až do súčasnosti, vynímajúc obdobie, počas ktorého sa vec nenachádzala na konajúcom\nsúde (od 03.05.2022 až do 22.06.2023, t. j. obdobie 1 roka, 1 mesiaca a 19 dní), čo predstavuje dobu,\nza ktorú zodpovedá konajúci súd v trvaní 5 rokov 7 mesiacov a 7 dní (zokrúhlene 67 mesiacov).\nŽalobkyňa ďalej poukázala na to, že si splnila zákonnú povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj\nnárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom s príslušným orgánom, a to \"žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na\nnáhradu škody\" zo dňa 09.08.2023 adresovanou Ministerstvu spravodlivosti SR, avšak Ministerstvo\nspravodlivosti SR sa vyjadrilo svojim oznámením zo dňa 30.01.2024 tak, že: \"Po meritórnom preskúmaní\npredmetnej žiadosti Vám MS SR touto cestou oznamuje, že Vaša žiadosť, resp. žiadosť Vašej klientky\nbola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom jej nebolo vyhovené\".\nŽalobkyňa sa s tam uvedenými dôvodmi nestotožnila, preto podala žalobu vo veci samej. Podľa\nžalobkyne boli v prejednávanom prípade splnené všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci titulom zbytočných prieťahov v konaní: i) existencia\nnesprávneho úradného postupu vo forme zbytočných prieťahov v konaní, (ii) vznik ujmy (majetkovej\nalebo nemajetkovej) a (iii) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vo forme zbytočných\nprieťahov v konaní a vznikom ujmy (majetkovej alebo nemajetkovej). Žalobkyňa uviedla, že disponuje\nnálezom (IV. ÚS 204/2020-42), v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či v jej prípade došlo k zbytočným prieťahom, a\nteda či bolo alebo nebolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny\na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak skúmal ústavný súd v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie\nnálezu. V konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. preto všeobecný súd už nie je kompetentný preskúmavať existenciu zbytočných prieťahov v súdnom\nkonaní. Podľa žalobkyne je preto nesporne preukázané, že nesprávny úradný postup, od ktorého odvíja\nsvoje nároky, spočíva v neprimeranej dĺžke napádaného konania, ako i v neodôvodnených prieťahoch\nv napádanom konaní.\nŽalobkyňa ďalej uviedla, že sa domáha náhrady škody podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v\nspojení s § 17 ods. 1 a § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. titulom zbytočných prieťahov v napádanom\nkonaní, pričom náhradu škody vyčísľuje vo výške náhrady trov konania, ktoré boli vynaložené vo vecnej\na časovej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v napádanom konaní alebo v súvislosti s napádaným\nkonaním, a teda náhradu tých trov konania, ktoré by neexistovali, ak by nedošlo a nedochádzalo k\nzbytočným prieťahom, ktoré potvrdil ústavný súd. Poukázala na to, že si uplatňuje náhradu trov konania\nv príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v napádanom konaní v režime zákona č. 514/2003 Z. z.\nUviedla, že existencia zbytočných prieťahov v konaní a s tým súvisiacich vzniknutých trov (konania či\nprávneho zastúpenia) musí byť prenesená vždy na ťarchu štátu, nie na ťarchu účastníkov konania, a\nteda takéto trovy konania sú súčasťou nároku na náhradu škody s objektívnou zodpovednosťou štátu.\nV tejto súvislosti poukázala na vyčíslenie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia spolu s\nďalšou dokumentáciou tvoriacou prílohu žaloby. Výšku náhrady trov konania sumarizovala nasledovne:\n1. prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu\ns cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania\nsťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti (81,69 eur + 10,62 eur + 20 % DPH), 2.\nvypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu\na ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom\nefektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu (81,69 eur\n+ 10,62 eur + 20 % DPH), 3. právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania\nnálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 zo dňa 25.08.2020 a prediskutovanie ďalšieho\npostupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať\n\nindividuálnu sťažnosť na ESĽP (81,69 eur + 10,62 eur + 20 % DPH). Spolu si teda uplatnila nárok na\nnáhradu škody vo forme náhrady trov konania vzniknutých v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi\nv napádanom konaní vo výške 332,31 EUR. Mala za to, že existuje priama príčinná súvislosť medzi\nzásahom do jej práv a vznikom škody, keďže tieto trovy by nevznikli v prípade, ak by konajúci súd konal\nbezprieťahovo a ona by nemusela vyvíjať akúkoľvek aktivitu smerujúcu k odstráneniu zásahu do jej\nzákladných práv.\nĎalej uviedla, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.\nz. v spojení s ust. § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. titulom zbytočných prieťahov\nv napádanom konaní. Uviedla, že vystupuje v napádanom konaní v procesnom postavení žalobcu,\nktorý v dôsledku zbytočných prieťahov v napádanom konaní prežíval a naďalej aj prežíva po dobu\nuž vyše 80 mesiacov odo dňa podania žaloby až doposiaľ v absolútnej právnej neistote, keďže stále\nnetuší v akej výške bude musieť uhradiť žalovanému náhradu trov konania. Uviedla, že už samotná\nexistencia absolútnej právnej neistoty spôsobená nesprávnym úradným postupom počas obdobia vyše\n67 mesiacov je na priznanie nemajetkovej ujmy dostačujúca. Podľa judikatúry ESĽP sa nemajetková\nujma spôsobená prieťahmi v súdnom konaní silne prezumuje, a teda nie je potrebné ju preukazovať\n(napríklad rozsudok veľkého senátu vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti\n64890/01, rozsudok vo veci Martins Castro a Alves Correia de Castro proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008,\nč. sťažnosti 33729/06). Argumentovala, že nemajetková ujma spočíva i v samom stave neistoty ohľadne\nvýsledku konania, keďže ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje častokrát\ns mierou vysokej náročnosti, a preto sa v základnom rozsahu predpokladá. Zmyslom prezumpcie\nvzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci u fyzickej osoby\nje v základnom rozsahu reparácia úzkosti, duševného stresu a neistoty, pričom v súlade so zmyslom\nsilnej, ale vyvrátiteľnej domnienky sa dôkazné bremeno obracia na prípadného žalovaného, t. j.\nSlovenskú republiku, za ktorú v súdnom konaní koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.\nVo vzťahu k finančnému zadosťučineniu priznanému zo strany ústavného súdu uviedla, že aplikáciou\neuro-konformného výkladu čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy a čl. 3 CSP a v\nspojení so zmyslom a účelom § 133 ods. 3 písm. e) zákona o Ústavnom súde SR a § 17 ods. 2\nzákona 514/2003 Z. z. možno dospieť k záveru, že ide o dva samostatné nároky, ktoré navzájom\nnie sú bezvýhradne previazané. Poukázala tiež na to, že ústavný súd preskúmava len objektívne\npredpoklady neprimeranosti dĺžky súdneho konania, nereparuje spôsobenú úzkosť či duševný stres.\nMala za to, že je neakceptovateľný taký právny záver, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zaťažuje\ndôkazné bremeno vždy a v každom prípade žalobcu, keďže toto je pri nesprávnom úradnom postupe\nspočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní narušené existenciou domnienky, že nemajetková\nujma titulom zásahu do jej osobnostných práv v dôsledku existencie zbytočných prieťahov v súdnom\nkonaní vznikla. Z uvedenej premisy podľa žalobkyne vyplýva, že je automaticky daná príčinná súvislosť\nmedzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v\nprieťahoch v súdnom konaní) a nemajetkovou ujmou, a to až do doby, ak prípadný žalovaný nepreukáže\nopak.\nŽalobkyňa ďalej uviedla, že existencia dlhotrvajúceho napádaného konania viedla k vzniku stavov\nstresu, hnevu, depresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec. Mala za to, že\naj bez ďalšieho bola splnená druhá a tretia podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za zbytočné\nprieťahy v súdnom konaní, a to existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym\núradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v prieťahoch v\nnapádanom konaní) a nemajetkovou ujmou. Argumentovala, že pri určovaní konkrétneho spôsobu a\nvýšky náhrady za spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná aj (i) primeranosť ku kompenzácii zo strany\nústavného súdu, (ii) osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,\n(iii) závažnosť vzniknutej ujmy, (iv) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom\nživote a v spoločenskom uplatnení a (v) počet nálezov ústavného súdu / rozhodnutí ESĽP, ktorými bolo\nkonštatované porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote v rámci jedného konkrétneho\nkonania. Podľa žalobkyne všeobecné súdy pri posudzovaní intenzity zásahu považujú za určujúce aj\nnasledovné: (i) charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní\nmôže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom, správnom či trestnom konaní, (ii) predmet konania\nz hľadiska jeho významu pre stranu, ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom\npoškodený dovoláva a ako ho predmetom konaní ovplyvňuje, (iii) prihliadnutie na osobné pomery strany,\n(iv) iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vek, zdravotný stav, rodinné\nzázemie, spoločenské prostredie, a pod.). Bola toho názoru, že stavy stresu, depresií a úzkosti u jej\nosoby presiahli základný rámec, keď liknavo sa vlečúce napádané konanie významne ovplyvnilo jej\ndoterajší súkromný a pracovný život a rodinné vzťahy. Ťažko reparovateľný moment dlhoročného stresu,\n\ndepresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k spravodlivému koncu, viedlo\nu nej k psychickým problémom a depresiám, čo neprospelo jej zdravotnému stavu (ako onkologickej\npacientky). V dôsledku neprimeranej dĺžky napádaného konania sa jej psychické problémy výrazne\nprehlbovali, nebyť zbytočných prieťahov v napádanom konaní, žalobkyňa by mohla viesť normálny\nživot bez tlaku a depresií už oveľa skôr. Žalobkyňa ako slabšia strana v čase, keď už bola frustrovaná\nzo samotnej potreby súdneho sporu, straty zamestnania a z okolností, za akých k tejto strate došlo,\nobrátila sa na konajúci súd s dôverou, že tento v pracovnoprávnom spore poskytne včasne ochranu\na túto kapitolu svojho života bude môcť čo najskôr uzavrieť, avšak zo strany konajúceho súdu sa tak\nnestalo a táto kapitola jej života nie je doposiaľ ako celok uzavretá. Takto dlhotrvajúce súdne konanie\nvplývalo na ňu nepriaznivo aj z dôvodu, že musela znášať náklady súvisiace s právnym zastúpením\n(aj v súvislosti s odstránením prieťahov v danom konaní). Napádané konanie zasiahlo nielen do oblasti\njej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žalobkyňa žila a pracovala. Žalobkyni sa\nsťažil obvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život. Zo\nsamotnej podstaty súdneho konania je nepochybné, že toto značne zasahuje do psychickej sféry\njednotlivca, keďže dochádza k právnej neistote a predovšetkým psychickému vypätiu z prebiehajúceho\nsúdneho sporu. V danom spore to platí o to viac, keďže žalobkyňa bola v postavení zamestnanca\nv spore proti bývalému zamestnávateľovi (Základnej umeleckej škole v Malackách), pričom okolnosti\nskončenia pracovného pomeru, ktorého neplatnosti (skončenia) sa žalobkyňa domáhala, boli nanajvýš\nchúlostivé a pre žalobkyňu zahanbujúce, keďže s ňou bol skončený pomer z dôvodu pozitívnej dychovej\nskúšky. Z dôvodu dĺžky konania tak žalobkyňa nielenže trpela psychickými problémami, s ktorými\nbojuje doposiaľ, ale navyše začala byť spoločnosťou vnímaná aj ako pofidérna osoba, keďže viedla\ntak dlhotrvajúci spor s bývalým zamestnávateľom. Žalobkyňa v dôsledku dĺžky konania nosila nálepku\nosoby, ktorá vedie s bývalým zamestnávateľom dlhoročný spor, čo neprispelo k vnímaniu žalobkyne\nako skutočného profesionála v danom odbore, čo samo o sebe nepriaznivo vplývalo aj na jej česť\na dôstojnosť. Žalobkyni sa v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania narušili aj rodinné a sociálne\nvzťahy, keďže toto konanie a predovšetkým jeho dĺžka vplývali na ňu tak nepriaznivo, že prežívala stavy\nplné psychického vypätia a dni plné depresií, frustrácií, striedajúce sa so stavmi podráždenosti a hnevu,\npričom v dôsledku týchto nebola schopná plnohodnotne komunikovať s najbližšími a s týmito udržiavať\nväzby, čo viedlo k zhoršeniu a takmer až k rozpadu rodinných a iných sociálnych vzťahov s najbližšími.\nZáverom poukázala na to, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z. z. je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s\nkonkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti\nkonkrétneho prípadu, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok nesprávneho úradného\npostupu pri výkone verejnej moci, ktorú ujmu však treba dôsledne odlišovať od ujmy vzniknutej ako\npriamy dôsledok zásahu do zdravotnej integrity osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa ustanovenia\n§ 444 Občianskeho zákonníka, a teda v prípade závažných psychických porúch na základe lekárskych/\nznaleckých posudkov vyhotovených v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. Nemožno sa preto stotožniť\ns prípadným názorom na predloženie lekárskeho alebo znaleckého posudku, ktorý by dokumentoval\npsychické problémy spôsobené nesprávnym úradným postupom, keďže tento dôsledok sa sám osebe\nveľmi ťažko preukazuje. Podľa jej názoru boli v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady\nna úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom v peniazoch.\nŽalobkyňa ďalej argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v\nkonaní pred ústavným súdom a nárok na náhradu škody v konaní pred všeobecným súdom sú dva\nsamostatné, nepodmienené a nezávislé nároky. Ústavný súd jej priznal nálezom primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR. Z rozhodovacej praxe ústavného súdu (z nie dostatočne vysokých\nsúm primeraného finančného zadosťučinenia) je podľa žalobkyne zrejmé, že ústavný súd ponecháva\nv každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Poukázala na to, že\nvšeobecné súdy vychádzajú pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne z ustálenej judikatúry ESĽP,\npodľa ktorej priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy je 1.000,- eur až 1.500,- eur za rok trvania\nkonania s tým, že všeobecné súdy sa ustálili v tom, že priemernú výšku náhrady nemajetkovej ujmy\nv podmienkach Slovenskej republiky tvorí 1.000,- eur za rok trvania konania (nie rok prieťahu), ktorú\nmožno aj zvýšiť vzhľadom na konkrétne okolnosti či meritum prejednávanej veci, ako aj znížiť, a to\ns ohľadom na správanie sa poškodeného v napádanom konaní, prípadne ak má predmet konania z\nhľadiska finančného dopadu pre poškodeného malý význam. Podľa žalobkyne výsledok konania (či\nžalobkyňa prehrala, vyhrala alebo nakoniec uzavrela zmier) nie je relevantný, pokiaľ ide o nemajetkovú\nujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania. Po zohľadnení intenzity a hĺbky zásahu do jej osobnostných\npráv s výrazným ovplyvnením kvality jej života, ako i života jej najbližších, žalobkyňa považovala za\n\nspravodlivé vychádzať zo základu aplikovaného všeobecnými súdmi v bežnej rozhodovacej činnosti,\nt. j. 1.000,- eur za rok konania. Žalobkyňa tiež prihliadla na existenciu primeraného finančného\nzadosťučinenia, ktoré jej bolo priznané v konaní pred ústavným súdom. V zmysle konkrétnych okolností\nprípadu žalobkyňa vynásobila svoje nároky základom 1.000,- eur za rok konania (83,33 eur za mesiac\nkonania) so súčasným odpočtom priznaného finančného zadosťučinenia. Zaokrúhlene počítala s 5\nrokmi a 7 mesiacmi (67 mesiacmi) zbytočných prieťahov v napádanom konaní. Nálezom bolo žalobkyni\npriznané finančné zadosťučinenie vo výške spolu 1.000,- EUR. Vzhľadom na to, že v napádanom konaní\nbol vydaný až nález, ktorý konštatoval porušenie základného práva žalobkyne na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov, považovala žalobkyňa aj túto skutočnosť za dôležitú v tom svetle, že muselo\ndôjsť až k príkazu zo strany ústavného súdu na základe jeho aktivity. Preto podľa názoru žalobkyne bolo\npotrebné zvýšiť nemajetkovú ujmu o ďalších 1.000,- EUR. Žalobkyňa vyčíslila svoj nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v hodnote 5.583,11 EUR ako rozdiel medzi 5.583,11 EUR (67 mesiacov konania x\n83,33 EUR/mesiac konania) a 1.000,- EUR priznaným finančným zadosťučinením zo strany ústavného\nsúdu a zvýšením o 1.000,- EUR.\nKeďže obnovenie pôvodného stavu v danom prípade podľa žalobkyne nebolo možné a k zásahu do\njej práv na ochranu osobnosti došlo, žalobkyňa tiež požadovala, aby sa jej žalovaný ospravedlnil, a to\nformou písomného ospravedlnenia, ktoré bude na jej adresu zaslané doporučeným listom, ktorý bude\nosobne podpísaný a datovaný Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.\n3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že v priebehu roka 2023\nmu bolo doručených celkovo 30 žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody/\nnemajetkovej ujmy spôsobených nesprávnym úradným postupom v podobe zbytočných prieťahov\nsúdov od rôznych právnych subjektov, avšak spoločným atribútom predmetných desiatok žiadostí bolo\nzastúpenie totožným právnym zástupcom. Z obsahu jednotlivých žiadostí je podľa žalovaného zrejmé,\nže ide o tzv. formulárové podania. Doručené desiatky žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov sa\npo právnej stránke zásadnejšie neodlišujú, ale naopak svojou štruktúrou, obsahom, argumentáciou\n(vrátane judikatúry) sú takmer totožné, vypracované podľa jednotnej šablóny.\nŽalovaný bol toho názoru, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v zbytočných\nprieťahoch v konaní tak, ako to tvrdila žalobkyňa, pričom rozporoval skutočnosť, že existenciou\nzbytočných prieťahov v konaní je poznačené celé žalobkyňou špecifikované obdobie trvajúce 5 rokov\n7 mesiacov a 7 dní, resp. 5 rokov 7 mesiacov a 14 dní. Poukázal na to, že v náleze Ústavného\nsúdu SR zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42 ústavný súd síce konštatoval, že v konaní\nvedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 došlo k porušeniu práva žalobkyne\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, avšak nie z dôvodu nečinnosti predmetného súdu,\nale nehospodárnosťou z dôvodu uskutočnenia 6 pojednávaní v danej veci, ktorých súčasťou bolo aj\ndokazovanie, avšak bez rozhodnutia vo veci samej. K nehospodárnemu konaniu prispela aj samotná\nžalobkyňa, resp. jej právny zástupca. V danom konaní tak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu\ntak, ako ho žalobkyňa namieta. Poukázal na to, že nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania\no náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva strany sporu na bezprieťahové konanie,\nosobitne to nie je možné a ani prípustné za situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ústavný\nsúd a rozhodol nálezom. Argumentoval, že v prípade žalobkyne ústavný súd konštatoval existenciu\nzbytočných prieťahov v rozsahu špecifikovanom v samotnom náleze a súčasne rozhodol o primeranom\nzadosťučinení, a z tohto dôvodu neexistuje obdobie zbytočných prieťahov (nesprávny úradný postup)\nmimo tohto časového rámca, za ktorý by žalobkyni už nebola poskytnutá satisfakcia, resp. za ktorý\nby zodpovedal on v intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Domnieval sa, že žalobkyňa\nnepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu zasahujúceho do jej práv garantovaných čl. 48\nods. 1, 2 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní\nvedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, v trvaní zmätočne špecifikovaných\n5 rokov 7 mesiacov a 7 dní (do dňa podania žiadosti/žaloby).\nK žalobkyňou požadovanej náhrade majetkovej škody (skutočnej škody) v celkovej výške 332,31 EUR v\nsúvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom uviedol, že žalobkyni žiadna majetková škoda\nnevznikla a táto je nepreukázaná. Poukázal na to, že žalobkyňa k uplatnenej náhrade trov právneho\nzastúpenia predložila výlučne špecifikáciu poskytnutých úkonov právnej služby (konkrétne vyčíslenie\nnáhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia zo dňa 31.07.2023, zápisnicu z porady zo\ndňa 18.09.2020, ako aj vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta zo dňa 01.04.2020), avšak\npredmetnými listinami nepreukázala, že odmenu za uvedené úkony právnej služby aj skutočne uhradila,\nkeďže v konaní doposiaľ nepredložila doklady, resp. listiny, ktoré by preukazovali reálnu úhradu trov\nprávneho zastúpenia žalobkyňou, t. j. zmenšenie jej majetku. Keďže žalobkyňa dôkazné bremeno vo\n\nvzťahu k ňou požadovanej náhrade majetkovej škody vo výške 332,31 EUR neuniesla, nie je možné\njej túto náhradu majetkovej škody priznať. Z právnej úpravy náhrady trov podľa žalovaného nevyplýva\nmožnosť úplnej reparácie akýchkoľvek trov konania, ale len v rozsahu účelne vynaložených trov konania,\nktoré poškodenému (žalobkyni) vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,\nak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Samotná žalobkyňa v žalobe\npotvrdzuje záver, že majetková škoda, tak ako si ju uplatňuje, nepredstavuje trovy konania podľa § 18\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. nejde o trovy konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému\npostupu, keďže z vyčíslenia predloženého žalobkyňou je zrejmé, že tieto vyčíslené trovy súviseli výlučne\ns podanou ústavnou sťažnosťou, pričom o trovách konania o ústavnej sťažnosti žalobkyne rozhodol\nústavný súd v náleze zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42. Podľa žalovaného ide výlučne o\n\"umelo\" realizované úkony, tzn. nadbytočné a neúčelné úkony, bez existencie priamej príčinnej súvislosti\ns namietaným nesprávnym úradným postupom, resp. konaním ako takým. Žalovaný ďalej uviedol, že o\nnáhrade trov za prvé dva úkony právnej služby už ústavný súd rozhodoval, pričom z nálezu ústavného\nsúdu vyplýva, že za úkon \"prevzatie a príprava zastúpenia\" žalobkyni priznal nárok na náhradu trov, a\nrovnako tak žalobkyni priznal nárok na náhradu trov aj za úkon \"písomné podanie ústavnej sťažnosti\",\nktorý nepochybne zahŕňa aj \"vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania\nsťažnosti\". Žalobkyňa si teda celkom zjavne uplatňuje náhradu škody v podobe trov konania za tieto\ndva úkony duplicitne. Pokiaľ ide o tretí úkon právnej služby, tento úkon podľa žalovaného nie je v\npríčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, keďže predmetný úkon mal nastať po vydaní\nnálezu ústavného súdu, t. j. po odstránení závadného stavu v podobe nesprávneho úradného postupu,\na zároveň z toho dôvodu je takýto úkon s poukazom na znenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.\naj neúčelný, keďže jeho vykonanie nesmerovalo k odstráneniu nesprávneho úradného postupu, ktorý\nuž v tom čase bol odstránený.\nVo vzťahu k žalobkyňou požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia\n(tzn. v nepeňažnej forme) i v peňažnej forme v celkovej sume 5.583,11 EUR poukázal na znenie § 9\nods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Už z tohto ustanovenia je podľa žalovaného zrejmé, že požiadavka\nžalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je nedôvodná. K otázke prezumpcie vzniku nemajetkovej\nujmy v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní žalovaný uviedol, že vznik práva na náhradu\nnemajetkovej ujmy je podmienený rovnakými predpokladmi, ako vznik práva na náhradu majetkovej\nškody, t. j. a) existencia právneho titulu, b) existencia nemajetkovej ujmy a c) kvalifikovaná príčinná\nsúvislosť medzi právnym titulom a vznikom nemajetkovej ujmy s tým, že potrebu preukázania existencie\nnemajetkovej ujmy v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. deklaroval Najvyšší\nsúd SR v uznesení zo dňa 29.05.2014, sp. zn. 2Cdo/273/2013, ale aj Ústavný súd SR v uznesení\nzo dňa 12.01.2012, sp. zn. IV. ÚS 1/2012, rovnako aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo\ndňa 30.05.2018, č. k. 2Co 240/2016-256. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 6Cdo/44/2017, sp. zn. 7Cdo/145/2011, sp. zn. 2Cdo/30/2019, sp. zn. 2Cdo/68/2017, sp.\nzn. 8Cdo/191/2020, sp. zn. 4Cdo/19/2020, sp. zn. 7Cdo/263/2020 a sp. zn. 5Cdo/58/2021, sp. zn.\n9Cdo/259/2021 a sp. zn. 7Cdo/222/2021. Žalovaný preto odmietol existenciu tzv. obrátenej dôkaznej\npovinnosti. Zdôraznil, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy\nSR a inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie sú voľne\nzameniteľnými inštitútmi, a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich priznanie, ako\naj z dôvodu vylúčenia kolízie právomoci medzi ústavným a všeobecným súdom, pričom kým podmienky\npre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sú určené voľne, resp. určené nie sú vôbec (viď\nformuláciu \"ústavný súd môže priznať\"), v prípade nároku podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č.\n514/2003 Z. z. musí byť preukázaná ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva\nnie je dostatočným zadosťučinením, a skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť (odstrániť) inak. V\nprípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je súd pri určení výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy povinný prihliadať na určité kritériá (§ 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.\nz.), ktoré majú predstavovať konkrétne a preskúmateľné hľadiská vychádzajúce z objektívne zisteného\nskutočného stavu veci.\nK nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne v\ndôsledku prežívaných stavov stresu, hnevu, depresií, úzkosti a k zásahu do jej doterajšieho súkromného,\nrodinného a pracovného života uviedol, že žalobkyňa je povinná požadovanú nemajetkovú ujmu jasne\nšpecifikovať a súčasne vznik nemajetkovej ujmy a dôvodnosť požadovanej náhrady aj preukázať.\nŽalovaný odmietol svojvoľný a účelový postup žalobkyne pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy,\na to primárne z dôvodu, že pri rozhodovaní o relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy neexistuje\n\"priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy\" akceptovaná naprieč všeobecnými súdmi, naopak, výška\neventuálnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy determinovaná individuálnymi okolnosťami toho-ktorého\n\nprípadu pri zohľadnení zákonom č. 514/2003 Z. z. vymedzených kritérií (§ 17 ods. 3 zákona). V tejto\nsúvislosti žalovaný zastával názor, že v prípade žalobkyne už samotné skutkové okolnosti nepochybne\nvylučujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej i nepeňažnej forme. Poukázal na to, že\nústavný súd v náleze zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42 síce konštatoval, že postupom\nOkresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 bolo porušené základné\nprávo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov avšak vo vzťahu k požadovanému\nfinančnému zadosťučineniu (vo výške 5.000,- EUR) dospel k záveru, že okolnosti prejednávanej veci\nsíce odôvodňujú okrem vyslovenia porušenia práv sťažovateľky aj priznanie finančného zadosťučinenia,\navšak iba vo výške 1.000,- EUR, ktorá suma má predstavovať \"dovŕšenie ochrany porušeného práva\" a\nzároveň je spravodlivou a zodpovedajúcou konkrétnym okolnostiam veci. Bol toho názoru, že žalobkyňa\nv podanej žalobe neprodukovala žiadne relevantné dôkazy vo vzťahu k tvrdeným zásahom do jej\nosobnostných práv, do jej rodinného, súkromného a pracovného života podľa kritérií stanovených v § 17\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale naopak jej tvrdenia sú vágne, bez bližšej individualizácie k osobe\nžalobkyne. V nadväznosti na to žalovaný rozporoval existenciu žalobkyňou tvrdených zásahov do jej\nosobnostnej sféry žalobkyne, ktoré s ohľadom na obsah žaloby, skutkové okolnosti konania vedeného\nna Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, ako aj závery, ku ktorým dospel ústavný súd\nv náleze zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020 -42, považuje žalovaný za nepreukázané. Zdôraznil,\nže žalobkyňa bola v danom konaní neúspešnou, teda jej žaloba bola právoplatne zamietnutá. Iniciovanie\ntakéhoto súdneho sporu je potrebné vnímať ako okolnosť zásadne determinujúcu možnosť vzniku\nakejkoľvek nemajetkovej ujmy v súvislosti s postupom súdu v danom konaní. K tvrdeniam žalobkyne\nohľadom jej psychických problémov (depresie, úzkosti atď.) žalovaný uviedol, že tieto nie sú ničím\npreukázané. Podľa žalovaného je kľúčové uvedomiť si rozdiel medzi nemajetkovou ujmou a škodou na\nzdraví, teda i dôsledne posúdiť, či tvrdenia žalobkyne smerujú k preukazovaniu vzniku nemajetkovej\nujmy alebo naopak škody na zdraví s tým, že tomu by potom malo zodpovedať i dokazovanie (napr. i\nznaleckým posudkom). Prípadnú škodu na zdraví (depresia a úzkosť sú v rôznych formách zaradené\ndo medzinárodnej klasifikácie chorôb) nemožno subsumovať pod nemajetkovú ujmu. Navyše aspekty,\nktoré je potrebné zohľadniť pri posudzovaní (ne)existencie nemajetkovej ujmy sú explicitne stanovené\nv § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom zásah do zdravotného stavu tam nepatrí.\nK nepeňažnej forme náhrady nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia žalovaný\nnamietol, že takto formulované ospravedlnenie nemôže realizovať Ministerstvo spravodlivosti SR na\nzáklade rozsudku všeobecného súdu, keďže porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov ako základného ľudského práva (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd) je oprávnený konštatovať/vysloviť výlučne ústavný súd, ktorý tak navyše už učinil v\nmenovanom náleze.\nK vzájomnému vzťahu medzi náhradou nemajetkovej ujmy a primeraným finančným zadosťučinením\nv konaní o ústavnej sťažnosti žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy je\npotrebné prihliadnuť na skutočnosť, že došlo ku konštatovaniu porušenia ústavných práv žalobkyne\na toto (vrátane finančného zadosťučinenia) ústavný súd považoval za dostatočné a primerané\nodškodnenie žalobkyne, ako na jednu z podstatných okolností majúcich vplyv na prípadný vznik\nnemajetkovej ujmy. Poukázal na závery odbornej literatúry, podľa ktorých: \"V praxi môže nastať situácia,\nkeď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie za nečinnosť orgánu verejnej moci alebo\nza zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) - zastávame názor, že v\ntakomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu\nverejnej moci pri výkone verejnej moci alebo zbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.\nz.\" Citované závery odbornej literatúry podľa žalovaného korešpondujú s § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003\nZ. z. Ak už raz o spôsobenej nemajetkovej ujme rozhodol ústavný súd, a to konštatovaním porušenia\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vrátane poskytnutia finančného zadosťučinenia,\ntak zákon vylučuje pri odškodňovaní priznať (ďalšie) finančné zadosťučinenie. Ústavný súd v náleze\nzo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42 mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty\nžalobkyne konštatovaním porušenia jej práv a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo\npredstavuje dovŕšenie ochrany jej porušeného práva. Ak ústavný súd považoval za primerané odškodniť\nžalobkyňu konštatovaním porušenia jej práv a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia vo\nvýške 1.000,- EUR, neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že žalobkyni patrí za namietané\nporušenie (totožné ako v ňou podanej ústavnej sťažnosti) ďalšie (vyššie) finančné zadosťučinenie.\nTakéto odškodnenie žalobkyne možno bezpečne považovať za spravodlivé a konečné.\nBol toho názoru, že priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo\njednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj k neprípustnej revízii nálezu ústavného\nsúdu zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42.\n\n4. Žalobkyňa neskôr v priebehu konania uviedla, že definuje začiatok a trvanie napádaného konania,\nod ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do jej osobnostných práv, od podania\nžaloby, ktorá bola žalobkyňou podaná dňa 07.11.2016, čo predstavuje dobu 5 rokov 7 mesiacov a\n7 dní (zaokrúhlene 67 mesiacov). Uviedla, že v zmysle ustálenej praxe ESĽP je pri stanovení výšky\npriznania primeraného finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy dôjde ku konštatovaniu porušenia\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, potrebné vychádzať z celkovej\ndĺžky konania, nie z dĺžky trvania zbytočných prieťahov. V prejednávanej veci je preto irelevantné,\nkedy sa obrátila so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, keďže je zrejmé, že v čase podania\nústavnej sťažnosti Okresnému súdu Bratislava III už dávno uplynula lehota na vydanie právoplatného\nrozhodnutia, a teda objektívne dochádzalo k zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Dôležitý je podľa žalobkyne len výsledok prerokovania\nústavnej sťažnosti. Zároveň ani samotným vydaním rozhodnutia vo veci samej nedošlo k odstráneniu\nprávnej neistoty medzi sporovými stranami, ale až právoplatným skončením celej veci sa definitívne\nodstráni právna neistota medzi sporovými stranami.\nVo vzťahu k majetkovej škode a jej rozsahu žalobkyňa uviedla, že v prípade trov konania je potrebné\nuplatniť iný režim ako pri tzv. klasickej škode a úbytku na majetku, a preto nie je povinná v konaní o\nnáhradu škody voči štátu preukazovať reálny úbytok na majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať\nreálny úbytok na majetku v prípade uznesenia všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené\nna základe a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a\nnáhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, kedy prílohou vyčíslení súdom priznaných trov\nnikdy nie je aj doklad, ktorý preukazuje úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré boli právnym zástupcom\nvyčíslené, avšak postupuje sa tak, že musí ísť o trovy účelné a súvisiace s nesprávnym úradným\npostupom. Keďže tieto trovy si nemohla uplatniť voči protistrane v napádanom súdnom konaní pred\nOkresným súdom Bratislava III, na ich vyčíslenie nebol dôvod do času ich predbežného prerokovania\nna základe podanej žiadosti. Jej právny zástupca ju zastupuje vo viacerých veciach, pri ktorých mu\nfaktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác na všetkých veciach s tým, že odmena\nadvokáta podlieha obchodnému a advokátskemu tajomstvu. Žalobkyňa nehradila výlučne na základe\nfaktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, keďže svojho právneho\nzástupcu hradí na základe dohodnutej hodinovej odmeny, avšak nárok na náhradu škody v podobe\núčelne vynaložených trov má len v rozsahu tarifnej odmeny tak, ako si ju aj uplatnila a tak ako bola\nvyčíslená v čase pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie. Argumentovala tiež, že z § 18 ods. 2\nzákona č. 514/2003 Z. z. nevyplýva, že má ísť o preukázateľne uhradené trovy konania, ale že má ísť o\núčelne vynaložené trovy konania. Bola toho názoru, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý\nje závislý od jeho priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu, pričom trovy súvisiace\ns nesprávnym úradným postupom sú o to špecifickejšie, pretože si ich nemôže uplatniť voči protistrane,\nkeďže ide o trovy vzniknuté z dôvodu nesprávneho úradného postupu \"štátu\". Poukázala na to, že z § 18\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že si môže uplatniť trovy vypočítané len podľa tarifnej odmeny,\na nie skutočne uhradenú odmenu, ktorá bola individuálne dohodnutá s advokátom. Domnievala sa, že\nna základe vyčíslenia trov právneho zastúpenia, zápisnice z porád advokáta s klientom a právneho\nrozboru dostatočným spôsobom preukázala existenciu, dôvodnosť a účelnosť predmetných trov, ktorých\ncieľom bolo definitívne odstránenie nesprávneho úradného postupu v napádanom súdnom konaní,\npričom všetky uplatnené úkony právnej pomoci boli účelne vynaložené a súviseli s nesprávnym úradným\npostupom s cieľom jeho odstránenia. Vyžadovanie akéhokoľvek ďalšieho preukázania zaplatenia trov\nkonania súvisiacich s nesprávnym úradným postupom, vyčíslených v súlade s vyhláškou o odmenách\nna základe advokátskej tarify, zo strany súdu by nebolo na mieste aj preto, že ide z jej strany len o\nžiadosť minimálneho nároku, na ktorý má právo, a nejde o sumu, ktorú reálne uhradila zvolenému\nprávnemu zástupcovi, pričom táto odmena je advokátskym tajomstvom a tajomstvom. Vyžadovanie\ntohto preukázania sa podľa žalobkyne javí ako diskriminačné v porovnaní napr. s analogickou situáciou,\nkedy by bol osobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov advokátov ex offo, ktorý v prípade\noslobodenia či zastavenia trestného stíhania voči takejto osobe nemusí sa domáhať náhrady škody od\nštátu, pretože takéto trovy automaticky znáša štát.\nK nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že pokiaľ ide o základný nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy, tá sa v prejednávanej veci prezumuje, pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu\nv súvislosti s prieťahmi v konaní s tým, že až prípadná závažná ujma do práva na ochranu osobnosti\npodlieha následne bremenu tvrdenia a bremenu dôkazu. Pokiaľ ide o základný nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy, ktorý sa prezumuje, bola toho názoru, že v tomto smere v súlade s obráteným\ndôkazným bremenom žalovaný objektívne nemôže preukázať, že nedošlo k zásahu do jej práva na\n\nprejednanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže taký záver by sa priečil právoplatnému nálezu\nústavného súdu. K námietke ohľadne nepeňažnej formy náhrady nemajetkovej ujmy formulovanej v\npodobe písomného ospravedlnenia uviedla, že v rámci žiadosti o ospravedlnenie nežiada zo strany\nSlovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky konštatovanie, že\ndošlo k zásahu, keďže to už konštatoval ústavný súd v náleze, ale domáha sa ospravedlnenia za tento\nzásah.\nK vzájomnému vzťahu medzi primeraným finančným zadosťučinením a nárokom na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa argumentovala, že pri rozhodovaní o priznaní primeraného\nfinančného zadosťučinenia nedošlo k skúmaniu skutočnej ujmy, preto sa môže so žalobou obrátiť na\nvšeobecný súd s návrhom na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v opačnom\nprípade by bola zákonná úprava náhrady nemajetkovej spôsobenej nesprávnym úradným postupom\nspočívajúcim v prieťahoch konaní úplne obsolentná. Argumentovala tiež nemožnosťou aplikácie § 9\nods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení novely na jej prípad, pretože by tým došlo k popretiu práv, ktoré\nnadobudla ešte pred účinnosťou tejto novely v rozpore s princípom právnej istoty.\n5. Žalovaný neskôr v priebehu konania zotrval na tom, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu\nv rozsahu vymedzenom žalobkyňou. Uviedol, že pokiaľ sa žalobkyňa snaží presadiť záver o potrebe\nprihliadať na celkovú dĺžku napádaného konania sp. zn. 16Cpr/17/2016, v skutočnosti potom verifikuje\nzáver, že nemožno identifikovať obdobie zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 16Cpr/17/2016, ktoré\nby nebolo \"pokryté\" nálezom ústavného súdu zo dňa zo dňa 25.08.2020, č. k. IV. ÚS 204/2020-42. Mal\nza to, že z tohto dôvodu v prípade žalobkyne neexistuje obdobie zbytočných prieťahov, ktoré by nebolo\nsaturované ústavným súdom, tzn. neexistuje nesprávny úradný postup, za ktorý by zodpovedal žalovaný\nv intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. a za ktorý by nebola poskytnutá satisfakcia samotným\nnálezom. Bol toho názoru, v prípade žalobkyne neexistuje prekážka priamej aplikácie ustanovenia § 9\nods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, vylučujúca vznik práva na náhradu škody (spočívajúcej\nv náhrade nemajetkovej ujmy), ak ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom\nfinančnom zadosťučinení. Právo žalobkyne na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z.\nnikdy nevzniklo, a na tomto nič nezmenila ani novela zákona č. 514/2003 Z. z. účinná od 01.07.2023,\nkeďže za ujmu, ktorá bola žalobkyni spôsobená zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní v rozsahu\nidentifikovaným nálezom ústavného súdu, bola žalobkyni poskytnutá satisfakcia samotným nálezom.\nNie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie ústavného\npráva strany sporu na bezprieťahové konanie, a to osobitne za situácie, že k takémuto prieskumu už\npristúpil ústavný súd a rozhodol nálezom.\nK uplatnenej náhrade majetkovej škody žalovaný uviedol, že konanie o náhradu škody v zmysle zákona\nč. 514/2003 Z. z. je typickým sporovým konaním, na ktoré sa o. i. vzťahuje zásada kontradiktórnosti\nzakotvená v čl. 8 CSP, a preto ak žalobkyňa požaduje náhradu majetkovej škody, je povinná požadovanú\nmajetkovú škodu jasne špecifikovať a súčasne vznik majetkovej škody a dôvodnosť požadovanej\nnáhrady aj preukázať, čo žalobkyňa v prípade požadovanej náhrady škody v sume 332,31 EUR\nnepreukázala. K úkonu \"vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti\"\nuviedol, že tento bol vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu vyhodnotený ako neúčelný, a to z\ndôvodu, že predmetný úkon bol implicitne zahrnutý do úkonu \"prevzatie a príprava zastupovania vrátane\nprvej porady\", resp. úkonu \"písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu\", tzn. tvorí neoddeliteľnú\nsúčasť prevzatia a prípravy zastúpenia a je obsahom podania ústavnej sťažnosti, preto ho ústavný súd\nnevyhodnotil ako samostatný relevantný úkon právnej služby, za ktorý patrí samostatná náhrada (III. ÚS\n205/2020, III. ÚS 196/2020, II. ÚS 275/2020, II. ÚS 5/2021).\nK nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že akékoľvek žalobkyňou tvrdené následky\nnesprávneho úradného postupu v jej imateriálnej sfére boli posúdené a saturované nálezom ústavného\nsúdu, z dôvodu ktorého sa nie je vôbec potrebné zaoberať tvrdeniami žalobkyne o vzniku nemajetkovej\nujmy, ani ďalšími parciálnymi otázkami (napr. obrátené dôkazné bremeno, prezumovaná ujma, Apicella\nproti Taliansku, atď.). Zdôraznil, že ústavný súd v náleze konštatoval, že síce postupom Okresného súdu\nBratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 bolo porušené základné právo žalobkyne\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd, avšak vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo výške\n5.000,- eur) dospel k záveru, že s prihliadnutím na dĺžku napádaného konania, predmet konania a\njeho význam pre sťažovateľku je primerané finančné zadosťučinenie 1000,- eur a vo zvyšnej časti\nústavnej sťažnosti nevyhovel. Podľa žalovaného neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že\nžalobkyni patrí za namietané porušenie (totožné ako v ňou podanej ústavnej sťažnosti) ďalšie finančné\nzadosťučinenie, keď priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by\n\ndošlo jednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj k neprípustnej revízii nálezu\nústavného súdu ako najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti v podmienkach Slovenskej republiky.\n6. Žalobkyňa v konaní predložila nasledovné listinné dôkazy: ústavná sťažnosť zo dňa 09.04.2020, nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 204/2020, vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta, zápisnica z\nporady advokáta s klientom, vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, žiadosť\no predbežné prerokovanie nároku zo dňa 09.08.2023, oznámenie o výsledku predbežného prerokovania\nnároku zo dňa 30.01.2024, výzva Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 24.10.2022.\n7. Žalovaný v konaní nepredložil žiaden (listinný) dôkaz.\n8. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v\nsúdnom spise, pričom na základe vykonaného dokazovania a z nesporných (zhodných) skutkových\ntvrdení sporových strán zistil nasledovný skutkový stav:\n9. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa je stranou sporu v konaní vedenom pôvodne na Okresnom\nsúde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 (v súčasnosti vedenom na tunajšom súde pod sp.\nzn. B3-16Cpr/17/2016), a to v procesnom postavení žalobkyne. Žalobkyňa sa žalobou v tomto\nkonaní domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy voči\nsvojmu zamestnávateľovi Základnej umeleckej škole v Malackách. Žaloba bola zamietnutá rozsudkom\nOkresného súdu Bratislava III zo dňa 05.08.2021 sp. zn. 16Cpr/17/2016. Na odvolanie žalobkyne Krajský\nsúd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30.05.2023 sp. zn. 14CoPr/3/2022 napadnutý rozsudok potvrdil.\n10. Žalobkyňa v priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016\npodala na ústavný súd ústavnú sťažnosť zo dňa 09.04.2020, a to z dôvodu porušenia práva žalobkyne na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva žalobkyne na prejednanie veci v primeranej lehote.\nNálezom zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 ústavný súd rozhodol nasledovne: \"1. Základné\nprávo A.. I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej\nlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného\nsúdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 17/2016 porušené boli. 2. Okresnému súdu\nBratislava III prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 17/2016 konal bez zbytočných\nprieťahov. 3. A.. I. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej je\nOkresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný\nsúd Bratislava III je povinný nahradiť A.. I. Š. trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur\na dvadsaťdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie URBAN STEINECKER\nGAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu. 5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovuje.\"\nV odôvodnení nálezu ústavný súd okrem iného uviedol, že sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou\ndomáhala vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie\nveci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv spojení s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, navrhla tiež prikázať okresnému súdu\nkonať bez zbytočných prieťahov, priznať finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR a náhradu\ntrov konania v sume 675,43 EUR. Ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania okresného\nsúdu: 7. novembra 2016 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky o neplatnosť okamžitého\nskončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy; uznesením okresného súdu zo 6. decembra 2016\nbolo nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bolo uložené žalovanému poskytovať sťažovateľke 50\n% funkčného platu mesačne od decembra 2016 do právoplatného skončenia konania vo veci samej,\nmaximálne počas 36 mesiacov; podaním z 8. decembra 2016 okresný súd vyzval žalovaného, aby\nsa vyjadril k žalobe; 2. januára 2017 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie k žalobe a odvolanie\nproti uzneseniu okresného súdu zo 6. decembra 2016, ktoré bolo následne doručené sťažovateľke;\n17. januára 2017 bol súdny spis doručený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní\nžalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo 6. decembra 2016; 2. februára 2017 bolo krajskému\nsúdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo 6.\ndecembra 2016; uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoPr 3/2017 zo 16. októbra 2017 bolo napadnuté\nuznesenie okresného súdu potvrdené za obdobie od decembra 2016 do 31. augusta 2017 a vo zvyšnej\nčasti bolo zmenené tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol zamietnutý, pretože od 1.\n\nseptembra 2017 sa sťažovateľka zamestnala; 20. októbra 2017 bol súdny spis doručený okresnému\nsúdu; po doručení uznesenia krajského súdu stranám sporu bolo sťažovateľke podaním z 15. februára\n2018 umožnené, aby sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného z 2. januára 2017; 28. februára 2018 bolo\nokresnému súdu doručené vyjadrenie z 27. februára 2018 k vyjadreniu žalovaného z 2. januára 2017;\npodaním z 18. apríla 2018 bolo žalovanému umožnené, aby sa vyjadril k vyjadreniu sťažovateľky z\n27. februára 2018; 6. júna 2018 bol nariadený termín pojednávania na 23. október 2018; 22. októbra\n2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu sťažovateľky z 27. februára\n2018; pojednávanie, ktoré sa konalo bez vykonania dokazovania 23. októbra 2018, bolo odročené\nna 29. november 2018 z dôvodu možného uzatvorenia mimosúdnej dohody medzi stranami sporu;\n29. novembra 2018 sa konalo pojednávanie, na ktorom odzneli prednesy strán sporu k veci samej\na ktoré bolo odročené na 11. apríl 2019; 22. januára 2019 bolo okresnému súdu doručené sumárne\nvyjadrenie sťažovateľky k meritu veci, ktoré bolo následne doručené žalovanému; 11. apríla 2019 sa\nkonalo pojednávanie, na ktorom bola vypočutá sťažovateľka a ktoré bolo odročené na 13. jún 2019;\n13. júna 2019 sa konalo pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa a ktoré bolo odročené na\n12. november 2019; podaním z 22. augusta 2019 bol vyzvaný lekár, aby poskytol okresným súdom\npožadované informácie; po niekoľkých neúspešných pokusoch o doručenie výzvy lekárovi mu bola\ntáto doručená 30. októbra 2019; 5. novembra 2019 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým\nlekár oznámil, že požadované informácie nemôže poskytnúť z objektívnych dôvodov; 12. novembra\n2019 sa konalo pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa a ktoré bolo odročené na 10. marec\n2020; podaním z 8. januára 2020 bolo vyzvané zdravotnícke zariadenie, aby poskytlo okresným súdom\npožadované informácie; 22. januára 2020 bolo doručené podanie zdravotníckeho zariadenia, v ktorom\nposkytlo okresným súdom požadované informácie; 10. marca 2020 sa konalo pojednávanie, na ktorom\nsa odzneli prednesy strán k informáciám, ktoré poskytlo zdravotnícke zariadenie, a ktoré bolo odročené\nna 2. jún 2020 na účely doplnenia dokazovania; 18. marca 2020 bol okresnému súdu doručený návrh\nsťažovateľky na doplnenie dokazovania, ktorý bol následne doručený na vyjadrenie žalovanému; 20.\napríla 2020 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k návrhu sťažovateľky na doplnenie\ndokazovania, ktoré bolo následne doručené sťažovateľke; 2. júna 2020 sa konalo pojednávanie, na\nktorom sa vyjadrila sťažovateľka k meritu veci a ktoré bolo odročené na 10. september 2020 na účely\ndoplnenia dokazovania.\nV rámci posúdenia veci ústavný súd skonštatoval, že danú vec možno považovať za štandardnú, nijako\nsa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti súdov, ktoré prejednávajú a rozhodujú individuálne\npracovné spory. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval prerokúvanú vec za právne ani skutkovo\nzložitú. Ústavný súd zistil zo súdneho spisu okresného súdu, že sťažovateľka je v napadnutom konaní\naktívna, pretože sa sumárne vyjadrila k meritu veci (podaním z 21. januára 2019) a tiež podala návrh\nna doplnenie dokazovania (podaním zo 16. marca 2020). Sťažovateľka sa ďalej zúčastnila osobne\nalebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu takmer všetkých nariadených pojednávaní (okrem\npojednávania, ktoré sa uskutočnilo 12. novembra 2019 výsluchom svedkyne aj napriek neprítomnosti\nsťažovateľky a jej právneho zástupcu) a zároveň doteraz reagovala v stanovených lehotách na výzvy\nokresného súdu. Zo spisu okresného súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva, že sťažovateľka\nsvojím správaním prispela k predĺženiu napadnutého konania okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti,\nči v dôsledku postupu súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľky, ústavný súd zistil, že to tak je, a\nto napriek tomu, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní. Ústavný súd\npoznamenal, že v napadnutom konaní okresný súd priebežne konal a samotné ústavnou sťažnosťou\nnapadnuté konanie okresného súdu nebolo poznačené jeho nečinnosťou. Napriek tomu sa podľa\nnázoru ústavného súdu napadnuté konanie okresného súdu vyznačovalo nehospodárnosťou. Okresný\nsúd uskutočnil vo veci už 6 pojednávaní (29. novembra 2018, 11. apríla 2019, 13. júna 2019, 12.\nnovembra 2019, 10. marca 2020 a 2. júna 2020), na ktorých bolo síce vykonávané dokazovanie, avšak\ntýmto postupom doteraz okresný súd nedospel k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Podľa judikatúry\nústavného súdu k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného\nsúdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho\nkonania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie\nústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu\nnesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil\nna štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol. Ústavný súd konštatoval neefektívnu činnosť okresného\nsúdu vyplývajúcu z vlečúceho sa dokazovania na pojednávaniach, čo v spojitosti s celkovou dĺžkou\nnapadnutého konania okresného súdu malo za následok zistenie zbytočných prieťahov. Okresný súd\ntotiž nezvolil procesný postup v súdnom konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v\nktorej sa sťažovateľka nachádzala. Negatívny dopad postupu okresného súdu pre sťažovateľku bol\n\npodľa názoru ústavného súdu zvýraznený aj povahou predmetu samotného konania a s ňou súvisiacim\nvýznamom napadnutého konania pre sťažovateľku. Len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť\ndostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu,\na pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov. Na základe\nuvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom\nkonaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl.\n48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže napadnuté konanie\nokresného súdu nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd\npodľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných\nprieťahov. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä dĺžku napadnutého konania\nokresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľky, ktoré boli porušené, a predmet konania a jeho\nvýznam pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym\nokolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1.000,- EUR.\nÚstavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom v celkovej\nsume 450,29 eur vrátane dane z pridanej hodnoty, a to za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku\n2020 zvýšené o 20 % DPH, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a\nods. 1 písm. a) vyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky], a\ndvakrát paušálnu náhradu hotových výdavkov v roku 2020 zvýšenú o 20 % DPH. Ústavný súd nepriznal\nsťažovateľke odmenu a režijný paušál za podanie zo 17. júla 2020 (vyjadrenie sa k vyjadreniu zákonnej\nsudkyne okresného súdu k ústavnej sťažnosti sťažovateľky). Ústavný súd tiež nepriznal sťažovateľke\nodmenu za úkon \"vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta ohľadom posúdenia opodstatnenosti\npodania ústavnej sťažnosti a právneho rozboru porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa zo\nstrany porušiteľa\", a to z dôvodu, že takto právnym zástupcom uplatnený úkon považuje za súčasť iného\nprávneho úkonu, t. j. prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ktorý ústavný súd\npriznal sťažovateľke. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.\n11. Z listiny označenej ako \"Vypracovanie právneho rozboru pre klienta\" zo dňa 01.04.2020 súd zistil,\nže podľa jej obsahu mal právny zástupca žalobkyne poskytnúť žalobkyni právne posúdenie a právnu\nanalýzu možností žalobkyne v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde\nBratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a\nESĽP, osobitne k možnosti podania sťažnosti predsedovi súdu a podania ústavnej sťažnosti, súčasne\npriblížil osobitosti konania na ústavnom súde a informoval žalobkyňu o možnom výsledku tohto konania.\nAdvokát poskytol žalobkyni právnu argumentáciu ohľadom jej základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov a poučil ju o odmene za úkony právnej služby. V závere listiny sa nachádza\nnasledovný text: \"Právny zástupca je ako advokát viazaný - podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii\nv platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný právny rozbor\npodlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z\nuvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto \"stručné\" podanie zachytávajúce základný obsah a\npredmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne požadujeme, aby bola\nzabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom\ntohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktoré mu\nje tento toto podanie zasielané.\"\n12. Z listiny označenej ako \"ZÁPISNICA Z PORADY ADVOKÁTA S KLIENTOM\" zo dňa 18.09.2020\nsúd zistil, že právny zástupca žalobkyne sa mal stretnúť so žalobkyňou za účelom poskytnutia právnej\nanalýzy, prediskutovania nálezu ústavného súdu zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a za\núčelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v\nkonaní žalobkyne. Ďalej ju mal oboznámiť s možnosťou obrátiť sa v danej veci na ESĽP a ozrejmiť\njej osobitosti tohto konania s dôrazom na daný prípad. Tiež sa mali dohodnúť na ďalšom postupe a\nprocesnej stratégii v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016.\nAdvokát mal žalobkyni predložiť najvýznamnejšie rozhodnutia ústavného súdu, ako i Európskeho ESĽP,\na tiež zodpovedať všetky jej otázky v súvislosti s nálezom ústavného súdu. V závere listiny sa nachádza\nnasledovný text: \"Právny zástupca klienta je ako advokát viazaný - podľa zákona č. 586/2003 Z.z.\no advokácii v platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto všetky\nstretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom, ako i ich samotný\npriebeh a obsah rozhovorov, podliehajú zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať\nadvokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto \"stručné\" podanie\nzachytávajúce základný obsah a predmet porady medzi advokátom a klientom. Striktne požadujeme,\n\naby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s\nobsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu,\nktorému je tento toto podanie zasielané.\"\n13. Z listiny označenej ako \"Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia\" zo\ndňa 31.07.2023 súd zistil, že právny zástupca žalobkyne vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v\nsúvislosti s konaním vo veci vedenej pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 67Csp/34/2017\n(správne vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016, pozn. súdu).\nAdvokát si vyčíslil odmenu a náhradu za tri úkony právnej služby v celkovej výške 323,31 EUR, a to: 1.\nprevzatie veci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom - prevzatie veci a analýza a následné\nstretnutie s klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia\nzbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či\npodania ústavnej sťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre\nklienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania\nsťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných\nprieťahov v konaní z dôvodu neefektívnej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom v trvaní\nviac ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania nálezu\nústavného súdu zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a prediskutovanie ďalšieho postupu s\ncieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní. Hodnota jedného úkonu právnej služby\nza rok 2020 bola vo výške 81,69 EUR (1/13 z výpočtového základu), hodnota režijného paušálu za rok\n2020 bola vo výške 10,62 EUR a 20 % DPH bolo vo výške 55,38 EUR. Na konci listiny sa nachádza\ntext: \"A.. I. Š. ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim advokátom vykonali všetky vyššie uvedené\núkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom vyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania\nadvokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom podľa zákona o advokácii.\"\n14. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o\npredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobených výkonom verejnej\nmoci, a to na rovnakom skutkovom a právnom základe, ako tomu bolo v tomto konaní.\n15. Listom zo dňa 30.01.2024 žalovaný (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) oznámil\nžalobkyni, že jej žiadosti nebolo vyhovené pre nesplnenie zákonných podmienok v podobe preukázania\nvzniku škody/nemajetkovej ujmy a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom\na tvrdeniu škodou. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyni ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo\nvýške 1.000,- eur s tým, že predmetným nálezom došlo k náprave a dostatočnej kompenzácii vzniknutej\nnemajetkovej ujmy na strane žalobkyne. Žalovaný tiež uviedol, že žalobkyňa nepredložila doklady, resp.\nlistiny,, ktoré by preukazovali reálnu úhradu trov právneho zastúpenia žalobkyňou.\n16. Žalobkyňa v žalobe navrhla vykonať dokazovanie zabezpečením spisu napádaného konania\n(vedeného v súčasnosti na tunajšom súde pod sp. zn. B3-16Cpr/17/2016). Žalobkyňa vykonanie tohto\ndôkazu nijako neodôvodnila. Súd tomuto návrhu na dokazovanie nevyhovel, keďže ho považoval\nza neúčelný, nadbytočný a nehospodárny. Skutkový stav ohľadom predmetného konania bol medzi\nstranami nesporný, pričom pre posudzovanú vec podstatná skutočnosť (nesprávny úradný postup)\nbola konštatovaná nálezom ústavného súdu, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal a v ktorom sa\nnachádzali všetky potrebné údaje o tomto konaní.\nŽalobkyňa v žalobe navrhla tiež svoj výsluch. Písomným podaním doručeným súdu dňa 18.03.2025\nžalobkyňa navrhla, aby súd vykonal výsluch žalobkyne písomne. Tento svoj návrh odôvodnila tým, že\nje dôchodkyňou vyššieho veku, pričom je zároveň onkologickým pacientom, pričom jej stav je natoľko\nvážny, že si vyžaduje pravidelnú a kontinuálnu starostlivosť zo strany najbližšej rodiny. Listom zo\ndňa 25.04.2025 súd upovedomil žalobkyňu (jej právneho zástupcu), že nevykoná písomný výsluch\nžalobkyne v zmysle § 195 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len \"C.\ns. p.\"), keďže na to nie sú splnené zákonné podmienky. Z rovnakého dôvodu súd nevykonal výsluch\nžalobkyne prostredníctvom dožiadaného súdu v zmysle § 104 C. s. p. Súd zároveň vyzval právneho\nzástupcu žalobkyne, aby zabezpečil jej prítomnosť na nariadenom pojednávaní. Súd zároveň predvolal\nžalobkyňu na nariadené pojednávanie a v predvolaní ju poučil, že považuje za potrebné ju vypočuť a\nz tohto dôvodu sa má dostaviť na pojednávanie. Na uvedené žalobkyňa (jej právny zástupca) nijako\nnereagovali a nariadeného pojednávania sa nezúčastnili. Naopak, právny zástupca žalobkyne podaním\ndoručeným súdu dňa 05.05.2025 ospravedlnil svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní z dôvodu\npracovnej vyťaženosti a súčasne dal súdu súhlas na prejednanie veci a na rozhodnutie vo veci bez\n\nosobnej prítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, a to z dôvodu hospodárnosti konania. Keďže\nsa žalobkyňa na nariadené pojednávanie nedostavila, súd jej výsluch nevykonal (uvedené je na ťarchu\nžalobkyne).\nVo vzťahu k návrhu na písomný výsluch žalobkyne konajúci súd uvádza, že v zmysle § 195 ods. 3\nC. s. p. súd vykoná písomný výsluch strany len výnimočne, a to z dôvodu hospodárnosti a v prípade,\nak možno predpokladať, že tento postup bude dostatočný. Konajúci súd v prvom rade poukazuje, že\nnie je pravdou, že by žalobkyňa bola dôchodkyňou vyššieho veku, keďže žalobkyňa je ročník 1977.\nŽalobkyňa býva v A., má teda dobrú dostupnosť k súdu. Skutočnosť, že žalobkyňa je onkologickou\npacientkou a že jej zdravotný stav jej neumožňuje zúčastniť sa pojednávania, nebola v tomto konaní\nnijako preukázaná. Zo strany žalobkyne išlo len o všeobecné tvrdenia, ktoré nebolo možné nijako\nverifikovať. Výsluch žalobkyne bol pritom zásadný pre zistenie toho, či žalobkyni vznikla namietaným\nnesprávnym úradným postupom (prieťahmi v konaní) nemajetková ujma (v akom rozsahu). Išlo v\npodstate o jediný dôkaz, ktorým chcela žalobkyňa preukázať svoje tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy\n(o zásahu do jej osobnostných práv). Keďže išlo o taký zásadný dôkaz, súd nepovažoval písomný\nvýsluch za dostačujúci pre riadne zistenie skutkového stavu. Zásada priamosti a ústnosti konania je\njednou zo základných zásad civilného sporového konania (porovnaj čl. 12 a čl. 13 ods. 1 v spojení s § 188\nods. 1 a § 195 C. s. p.). Zároveň by tým došlo k porušeniu rovného postavenia strán sporu a porušeniu\nzásady kontradiktórnosti konania (porovnaj čl. 6 a čl. 9 C. s. p.), keďže žalovaný by nemal zachovanú\nmožnosť klásť žalobkyni otázky (s výnimkou tých, ktoré by boli žalobkyni zaslané vopred). Konajúci súd\npreto konštatuje, že neboli splnené podmienky na vykonanie písomného výsluchu žalobkyne.\n17. V rámci právneho posúdenia veci vychádzal súd z nasledovných ustanovení právnych predpisov:\n18. Podľa § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len \"zákon č. 514/2003 Z. z.\") štát zodpovedá za\npodmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem\ntretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.\n19. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.\n20. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola\nspôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola\nspôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.\n21. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť\núkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených\nzáujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo\nvýsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a\nd) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone\njej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.\n22. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu\nspočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej\nlehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať\nlen z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,\nz právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca\nsa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa\nporušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\n23. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.\n\n24. Podľa § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2023 právo na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.\nPrávo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom\nsúdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky\nv konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd\npre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o\nspravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri\ntomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane\npoškodeného.\n25. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím\no treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti\npoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len \"žiadosť\") s príslušným orgánom podľa § 4\na 11.\n26. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu\nškody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný\norgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený\ndomáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde\nmôže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z\ntitulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj\núrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že\nneuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania\nnároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.\n27. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný\npredpis neustanovuje inak.\n28. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné\nuspokojiť ju inak.\n29. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2\nsa určuje s prihliadnutím najmä na\na) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,\nb) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nc) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nd) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n30. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených\ntrov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,\nak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.\n31. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,\nktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná\nodmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody pred príslušným orgánom.\n32. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane\npredbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.\n33. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd k záveru,\nže žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady\nškody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným\npostupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní vedenom pôvodne na Okresnom\n\nsúde Bratislava III pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 (v súčasnosti vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.\nB3-16Cpr/17/2016). Prieťahy v tomto konaní boli skonštatované v náleze Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 25.08.2020 č. k. IV. ÚS 204/2020-42. Žalobkyňa si konkrétne uplatnila nárok na\nnáhradu majetkovej škody vo výške 332,31 EUR spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia,\nktoré mala vynaložiť v súvislosti s napádaným konaním, a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,\nktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku zbytočných prieťahov v napádanom konaní, a to vo forme\nospravedlnenia a peňažnej satisfakcie vo výške 5.583,11 EUR. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa\npožiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže jej však nebolo vyhovené, tak sa so svojím\nnárokom obrátila žalobou na súd v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.\n34. Zodpovednosť štátu za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z. je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti\nuplatňovanej bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné\npodmienky: (i) existencia nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej\nmoci, (ii) existencia škody či nemajetkovej ujmy a (iii) príčinná súvislosť medzi škodou/ujmou a takýmto\nnezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Existencia všetkých troch podmienok\nmusí byť pritom v konaní bezpečne preukázaná, nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení\nniektorej z nich. Požiadavka na kumulatívne splnenie uvedených podmienok vedie k tomu, že ak nie je\nnaplnená čo aj len jedna z nich, žalobe nie je možné vyhovieť bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné\npodmienky.\n35. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon\nalebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených\nzáujmov fyzických osôb a právnických osôb. V prípade splnenia zákonných podmienok pre vznik\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa poškodenému uhrádza skutočná\nškoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková\nujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne\nnegatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť,\ndoterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Kritériami pre\nurčenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. osoba\npoškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť vzniknutej ujmy a\nokolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nzávažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n36. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej\nmoci v podobe zbytočných prieťahov v súdnom konaní pôvodne na Okresnom súde Bratislava III pod\nsp. zn. 16Cpr/17/2016 v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., tento mal súd za preukázaný\nnálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2020 č. k. IV. ÚS 204/2020-42, ktorým\nústavný súd konštatoval, že základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a\nprávo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.\n16Cpr/17/2016 porušené boli, a ktorým ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní\nvedenom pod sp. zn. 16Cpr/17/2016 konal bez zbytočných prieťahov.\n37. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a síce vznik škody (ujmy), žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila\nnárok na náhradu majetkovej škody vo výške 332,31 EUR a nárok na poskytnutie nepeňažnej satisfakcie\n(ospravedlnenie) a peňažnej satisfakcie vo výške 5.583,11 EUR. Náhrada skutočnej škody vo výške\n332,31 EUR mala spočívať vo vynaložených trovách právneho zastúpenia v súvislosti s napádaným\nkonaním. Konkrétne malo ísť o tri úkony právnej služby v celkovej výške 323,31 EUR, a to: 1. prevzatie\nveci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom - prevzatie veci a analýza a následné stretnutie\ns klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných\n\nprieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej\nsťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom\nna ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi\nsúdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní z\ndôvodu neefektívnej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom v trvaní viac ako jednu hodinu\n- právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu zo\ndňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho\nodstránenia zbytočných prieťahov v konaní.\n38. K uvedenej (majetkovej) škode súd v prvom rade uvádza, že žalobkyňa žiadnym spôsobom\nnepreukázala (napriek tomu, že to bolo zo strany žalovaného počas celého konania od jeho začiatku\nnamietané), že by uvedené trovy právneho zastúpenia (spočívajúce v odmene právneho zástupcu\na jeho hotových výdavkoch) vynaložila, teda uhradila svojmu právnemu zástupcovi. Žalobkyňa teda\nnepreukázala vznik tejto škody. Škodou sa pritom rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére\npoškodeného, je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je napraviteľná\nposkytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej\nreštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú\nkompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý\nzisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a\nreprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého\nstavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo\nv dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný\nbeh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív,\nako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Z uvedených charakteristík\npojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniklú), a nie o\nujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno\npriznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009). Skutočná škoda teda predstavuje\nzmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal, a predstavuje majetkové\nhodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich\nz toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu (R 55/1971). Žalobkyňa však takéto (akékoľvek)\nzmenšenie majetku, resp. úbytok majetku nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k\ntomuto nároku na náhradu škody.\n39. Nebola pritom dôvodná jej argumentácia, že nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku,\nrovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku v prípade uznesenia všeobecného\nsúdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti\nSR č. 655/2004 Z. z. Žalobkyňa totiž evidentne nerozlišuje medzi procesnoprávnym nárokom na\nnáhradu trov konania vyplývajúcim z procesného predpisu (napr. C. s. p.), ktorý vzniká (až) na\nzáklade rozhodnutia súdu v príslušnom súdnom konaní v závislosti na jeho výsledku a riadi sa\nprocesnými zásadami (zásada úspechu, zásada zavinenia), a hmotnoprávnym nárokom na náhradu\nškody vyplývajúcim z hmotného práva (v tomto prípade zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s Občianskym\nzákonníkom), na ktorého vznik musia byť splnené hmotnoprávne podmienky vyplývajúce z príslušnej\nhmotnoprávnej úpravy (ktoré sú celkom odlišné a nezávislé od procesnoprávnej úpravy). Nebol preto\nžiadny rozumný dôvod uplatňovať v tomto prípade \"iný režim ako pri tzv. klasickej škode\", ako sa\ntoho účelovo domáhala žalobkyňa. Navyše, v rozpore s tým sama žalobkyňa v replike poukazovala\nna to, že existencia týchto trov bude dodatočne preukázaná aj jej výsluchom (k čomu však nedošlo,\nako bolo vysvetlené vyššie). Žalobkyňa tiež poukazovala na to, že jej právny zástupca (rovnaký ako\nv posudzovanej veci) ju zastupuje vo viacerých veciach, pri ktorých jej faktúry zasiela na mesačnej\nbáze podľa vykonaných prác, pričom ona nehradila výlučne na základe faktúry konkrétne úkony\nprávnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, keďže hradí právneho zástupcu na základe\ndohodnutej hodinovej odmeny. Žalobkyňa však ani tieto faktúry (ani žiadne iné platby) svojmu právnemu\nzástupcovi nepreukázala. Bez právneho významu bol aj jej poukaz na to, že odmena advokáta podlieha\nobchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu, keď žalobkyňa bola povinná (pokiaľ chcela byť v konaní\núspešná) svoj nárok pred súdom preukázať. Súd v tejto súvislosti len na okraj poznamenáva, že v\njednotlivých predložených listinách o úkonoch právnej služby (vypracovanie právneho rozboru veci\npre klienta, zápisnica z porady advokáta s klientom) sa nachádzal text v nasledovnom znení: \"Právny\nzástupca je ako advokát viazaný - podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení -\n\npovinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný právny rozbor (všetky stretnutia\nako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom, ako i ich samotný priebeh\na obsah rozhovorov v prípade Zápisnice z porady advokáta s klientom - pozn. súdu) podlieha zo\nstrany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného\ndôvodu právny zástupca zasiela iba toto \"stručné\" podanie zachytávajúce základný obsah a predmet\npodaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne požadujeme, aby bola\nzabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom\ntohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktoré mu\nje tento toto podanie zasielané.\" Povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a advokátske tajomstvo sa teda\nzaviazal advokát, pričom vo vzťahu k súdu boli tieto povinnosti vylúčené. Navyše súd poukazuje na to,\nže žalobkyňa mohla preukázať úhradu trov právneho zastúpenia svojmu právnemu zástupcovi aj takým\nspôsobom, aby nedošlo k \"ohrozeniu\" tohto \"tajomstva\" (napr. s prekrytím podstatnej časti konkrétnej\nsumy platby alebo za pomoci inej technickej úpravy a pod.). Rovnako nesprávne argumentovala\nžalobkyňa tým, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je závislý od jeho priznania\nuznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu. V tomto prípade totiž uplatnené trovy konania (trovy\nprávneho zastúpenia) neboli závislé od ich priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu\n(ani nemohli byť), ale keďže sú uplatnené ako škoda (ktorej náhradu si žalobkyňa uplatňuje podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z.), sú závislé od ich vynaloženia, teda úhrady žalobkyňou, a tým od zmenšenia\nmajetkového stavu (majetkového úbytku) žalobkyne ako poškodenej (a nie od jej úspechu v súdnom\nkonaní a následnom priznaní trov súdnym rozhodnutím. K uvedenému vzťahu reálnej úhrady trov\nkonania uplatnených ako náhrada škody v režime zákona č. 514/2003 Z. z. a zmenšenia majetkového\nstavu poškodeného ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody konajúci súd poukazuje napr. na\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/106/2013 zo dňa 09.04.2014.\n40. Okrem toho však konajúci súd poukazuje tiež na to, že úkony právnej služby uplatnené ako \"1.\nprevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom za účelom prediskutovania ďalšieho postupu\ns cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania\nsťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti\" a \"2. vypracovanie právneho rozboru pre\nklienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania\nsťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných\nprieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu\", sú pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby\n- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky\nMS SR č. 655/2004 Z. z. (prípadne úkonu právnej služby - písomné podanie na súd alebo iný orgán\nalebo protistrane týkajúce sa veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.),\nza ktorý bola žalobkyni priznaná náhrada trov v konaní o jej ústavnej sťažnosti nálezom Ústavného súdu\nSlovenskej zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 (za úkony prevzatie a príprava zastúpenia\na podanie ústavnej sťažnosti). Žalobkyňa teda nielenže účelovo rozdelila jeden úkon právnej služby\nna tri samostatné úkony, ale si ešte aj duplicitne uplatnila náhradu trov za tento úkon právnej služby,\nza ktorý jej už bola priznaná náhrada ústavným súdom. Pokiaľ ide o úkon právnej služby uplatnený\nako \"3. právna analýza a následná porada s klientom za účelom prediskutovania nálezu ústavného\nsúdu zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom\nabsolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní\", konajúci súd poukazuje na to, že žalobkyňa\npodala individuálnu sťažnosť na ESĽP a žalobu v tomto konaní, v ktorých si mohla (mala) uplatniť aj\nnáhradu trov konania (v prípade uplatneného úkonu právnej služby platí to isté, čo bolo uvedené vyššie,\nteda že je pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej\nporady s klientom). V danom prípade teda nemožno hovoriť ani o účelnom úkone právnej služby (okrem\nvšetkých vyššie uvedených dôvodov), za ktorý by jej mala byť priznaná náhrada škody.\n41. Konajúci súd sa v tejto súvislosti stotožňuje aj s procesnou obranou žalovaného, že v zmysle\n§ 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa iba náhradu účelne vynaložených trov\nkonania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak\ntieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. To znamená, že nie je možné si\nv rámci takejto náhrady škody uplatniť náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré boli vynaložené v iných\nkonaniach (napr. v konaní pred ústavným súdom či pred ESĽP). Vo všetkých troch prípadoch pritom išlo\no úkony právnej služby, ktoré mali byť vynaložené v súvislosti s konaním na ústavnom súde, na ESĽP,\npríp. v tomto súdnom konaní. Takéto trovy právneho zastúpenia teda nie je vôbec možné priznať v tomto\nkonaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\n\n42. Žalobkyňa si ďalej uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku\nzbytočných prieťahov v napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie.\nTvrdila, že existencia dlhotrvajúceho napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu, hnevu,\ndepresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec, keď liknavo sa vlečúce napádané\nkonanie významne ovplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný\nmoment dlhoročného stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k\nspravodlivému koncu, viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov\nv napádanom konaní, mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Tvrdila, že napádané konanie\nzasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej\nobvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z\nprebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu, do dnešného dňa zažíva\nstavy plné stresu a neistoty, keďže doposiaľ nebolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Tvrdila tiež, že\nv dôsledku dĺžky konania nosí nálepku osoby, ktorá vedie s bývalým zamestnávateľom dlhoročný spor,\nčo neprispelo k vnímaniu žalobkyne ako skutočného profesionála v danom odbore, čo samo o sebe\nnepriaznivo vplývalo aj na jej česť a dôstojnosť.\n43. Vo vzťahu k uvedenému konajúci súd konštatuje, žalobkyňa tieto svoje tvrdenia nijako v konaní\nnepreukázala, a teda neuniesla svoje dôkazné bremeno. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa\ntýkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou\nhmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak\nrozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného\nbremena. V konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej\nškody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia o tom, že žalovaný mu spôsobil škodu, resp. že\nzasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho osobnostných\nprávach, pričom musí uviesť (tvrdiť) konkrétne skutočnosti, nielen všeobecné tvrdenia. Z tohto bremena\ntvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii skutočnej\nškody a o existencii neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv. Keď sa domáha náhrady\nmajetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda\n(ujma) mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho\nsúkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti,\ntelesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti\nnesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno\ndôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti\noznačiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti\nprejednávanej veci (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/259/2021\nzo dňa 26.07.2023).\n44. K otázke existencie dôkazného bremena na strane žalobcu za účelom preukázania skutočností\nsvedčiacich o existencii škody, resp. nemajetkovej ujmy v konaniach, kde bola predmetom rozhodovania\nzodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a teda že zásah nielen\nmohol, ale aj skutočne vyvolal následné negatívne následky vo sfére, ktorá sa žalobcu (ako\npoškodeného) bezprostredne dotýkala, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých\nsvojich rozhodnutiach (ktoré zhrnul v uznesení sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023, v ktorom\nriešil obdobnú vec náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci\nv zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), pričom existenciu dôkazného bremena na strane\nžalobcu najvyšší súd považoval za nevyhnutne danú. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/44/2017 zo dňa\n21.06.2018 konštatoval, že je úlohou súdu posudzovať závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k\ntým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. V rozhodnutí sp.\nzn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012 najvyšší súd k nemajetkovej ujme uviedol, že hoci výšku\nnemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu\nsvojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v\nsúlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel\nk záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je\npostačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých\nžalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne. Rozhodnutím sp. zn.\n2Cdo/30/2019 zo dňa 30.09.2019 najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vyčítal\nmu, že bez náležitého odôvodnenia zvýšil výšku náhrady nemajetkovej ujmy bez toho, aby uviedol, čo\npovažoval za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o náhrade\n\nnemajetkovej ujmy a jej výške dospel k záveru o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v\nrozhodnutí sp. zn. 2Cdo/68/2017 zo dňa 31.01.2019 najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že neuviedol,\nčo považoval za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o\nnáhrade nemajetkovej ujmy a jej výške v zmysle § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru\no priznanom rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/191/2020\nzo dňa 27.01.2022 najvyšší súd konštatoval, že posúdenie otázky výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nje výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v\nkonaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu tohoktorého rozhodnutia. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021 najvyšší súd poukázal\nna to, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá\nnepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu\numožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Rovnako aj v rozhodnutí\nsp. zn. 7Cdo/263/2020 zo dňa 31.03.2022 najvyšší súd k otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nuviedol, že je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností\nkaždej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V\nrozhodnutí sp. zn. 5Cdo/58/2021 zo dňa 28.02.2023 najvyšší súd odmietol argumentáciu dovolateľa\n(žalobcu), že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s\nnesprávnym úradným postupom krajského súdu nemajetková ujma nevznikla. Poukázal na to, že tzv.\nobrátené dôkazné bremeno je typické pre iné súdne konania, napr. antidiskriminačné spory alebo spory\no ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené závery najvyššieho súdu sú\naplikovateľné aj na posudzovanú vec, keďže zákon č. 514/2003 Z. z. pri úprave spôsobu a rozsahu\nnáhrady škody nerozlišuje právnu udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Spôsob odškodnenia\nupravený v § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. je spoločný pre všetky zásahy orgánov verejnej moci, ktoré sú\npredmetom úpravy citovaného zákona (teda nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie\nalebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe, alebo\nnesprávny úradný postup).\n45. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7Cdo/222/2021 zo dňa 30.03.2023, kde predmetom posúdenia bola nemajetková ujma spôsobená\nnesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, pričom\nnajvyšší súd v tomto rozhodnutí k otázke dôkazného bremena konštatoval (body 23. až 27. odôvodnenia)\nnasledovné: \"23. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou za to, že ak\nv konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom neúspechu. Označenie\nrozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v súdnom spore\nodvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie má aj procesnoprávne dôsledky. V danom\nprípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení\nvýšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že nárok na peňažnú\nnáhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného\npostupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby,\nzávažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i\nzbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu\nujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného\nnezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej\nujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie\nporušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto\nvzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôžu dosiahnuť len výpoveď poškodeného, ako ani dôkaz\no nepriaznivom zdravotnom stave a hmotnej núdzi poškodeného, bez preukázania aj ich príčinnej\nsúvislosti práve s nesprávnym úradným postupom. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho\nkonania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je\nuž predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom,\naby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo\nvýznamne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. 24. V súvislosti s uvedeným\nv predchádzajúcom odseku je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné\nbremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by\nvyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej\nreparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia\nkvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha\nvýlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). Pokiaľ dovolateľka odkazovala na rozsudok\n\nVeľkého senátu Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, je potrebné si uvedomiť, že zákon\nč. 514/2003 Z. z. ako norma súkromného práva, v prípade splnenia zákonných podmienok pre priznanie\nnemajetkovej ujmy poškodenému v peniazoch, pri určovaní jej výšky v § 17 ods. 3 ukladá prihliadať\nnajmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému\nv súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Preto\nnemožno hovoriť v danom prípade o odškodňovaní morálnej ujmy, ktorá bola priznaná za prieťahy v\nžalobkyňou citovanom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj \"ESĽP\"), a to v osobitne\nupravenom konaní bez realizácie dokazovania, čo je príznačné i pre vnútroštátny ústavný súd, ktoré súdy\npri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný\nsúd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie\nprieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i v stave neistoty ohľadom\nvýsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od\nprieťahov v konaní. Vyplýva to priamo z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, týkajúcej sa ústavných\nsťažností vo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ani ústavný súd pri rozhodovaní o žiadostiach\no priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej\nujmy nepostupuje paušálne, ale vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, ktoré\nkonanie žalobkyňa v konečnom dôsledku neiniciovala. 26. I keď je nesporné, že nečinnosť orgánu\nverejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní dozaista predstavujú pre poškodeného určitú nemateriálnu\nujmu, to však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady,\nvznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či\nzmiernenie tejto vzniknutej ujmy. I keď v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania je možné ujmu\nspočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je predmetom samotného\ndokazovania posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia\n(napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a\npod.). Inými slovami poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností\numocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik\nnemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom\nkonaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. 27. Iná argumentácia (vrátane\nžalobkyňou predostretej v dovolaní) by podľa dovolacieho súdu bola v rozpore s ustanovením § 17 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nokrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie\nprimeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu\nnemožno reparovať inak.\"\n46. Súd poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018\nzo dňa 15.08.2018, v ktorom ústavný súd podrobil prieskumu závery Krajského súdu v Bratislave\nvyslovené v rozsudku sp. zn. 2Co/240/2016 zo dňa 30.05.2018 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej\nujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní (ktoré závery\nústavný súd považoval za ústavne konformné a ústavnú sťažnosť sťažovateľa napádajúceho tieto\nzávery krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú), v ktorom krajský súd skonštatoval\nnasledovné: \"Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a\nteda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce\nna jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské\npostavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym\nvýpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové\nokolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané\nna ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia\nvychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych\nnásledkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné\nbremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim\nvodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej\núpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady\nnemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy\nnemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky\ndopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za\nktorých k nej došlo. (...) Priznanie nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu však\n\nnie je následkom nesprávneho úradného postupu súdu, na ktorý by žalobca mal nárok už v prípade\nsamotného konštatovania nesprávneho úradného postupu, ale musia byť splnené ďalšie podmienky\nvzniku tohto nároku, ktoré žalobca, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázal. Nárok\nna nemajetkovú ujmu mohol byť žalobcovi priznaný iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy\nv konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však\nale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik\ntejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či\nzmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu\nspočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom\nďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,\naby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo\nvýznamne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Pri posudzovaní intenzity\nzásahu je potrebné za určujúce hľadisko považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže\nujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako\ntreba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na\nzreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o\nmaloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany\nakých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery\nči iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a\npod.). Zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen\ntvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že\nnesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi\nautomaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel,\nže žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej\nujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s\nnesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní\ndôkazne nepodložené. Vo vzťahu k skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej\nžalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie\npoukazovaním na to, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenia práva na prejednanie veci v primeranej\nlehote prezumuje, náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov,\nktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III.\nV tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné\nbremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by\nvyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková\nujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z\nustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie\nsplnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej\nvýšky, stíha výlučne poškodeného. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v\nodvolaní, s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o\nnáhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu\nkonkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od\nžalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž, ako už bolo uvedené, v rozpore s\nustanovením § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že\nna poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú\nnemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje judikatúrou\nNS ČR a zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011, odvolací súd poukazuje\nna to, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy v zákone Slovenskej\nrepubliky č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je označené stanovisko pre účely preskúmavanej\nveci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v\nmnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.\nKonanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy,\nnemožno stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a\n\npriznávaním odškodnenia v tomto konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie\nnemajetkovej ujmy je postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok Veľkého senátu ESĽP\nCase of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod st. č. 64890/01, na ktorý sa žalobca odvoláva.\nOdvolací súd opäť poukazuje na ustanovenie § 17 zákona 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa pri žalobách\no náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný\npredpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,\njeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za\nktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť\nnásledkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy\npriznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným\nnásilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna\nujma, ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú\nmôže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské\npráva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu\n(t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a\npriznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov\nv súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch\nsa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v\nzávislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej\núnie iba Európsky súd pre ľudské práva, ktorí pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva.\nIná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú\nujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva\nnie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu\npoškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa\nposudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem\nsúkromného práva. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné pre rozhodnutie\nv danej veci zodpovedanie otázky nastolenej žalobcom, či je v justičnej praxi Slovenskej republiky\nprípustné, aby všeobecné súdy v podmienkach platného znenia zákona o zodpovednosti za škody pri\nvýkone verejnej moci a Civilného sporového poriadku eliminovali judikatúru ESĽP, konkrétne Judikát\nESĽP Angelina Apicella proti Taliansku /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke,\nže neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa\nnevyžadujú žiadne dôkazy a preto návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky nevyhovel.\"\n47. Súdy vyšších inštancií sa v citovaných rozhodnutiach vysporiadali s prevažnou väčšinou\nrozhodujúcich argumentov a námietok žalobkyne prezentovaných aj v posudzovanej veci (vrátane\nargumentu o obrátenom dôkaznom bremene žalovaného a poukazovania na rozsudok Veľkého senátu\nESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, sťažnosť č. 64890/01), preto súd stotožňujúc\nsa v celom rozsahu s uvedenými právnymi závermi súdov a nimi použitými argumentmi, nezistiac žiadne\ndôvody pre odchýlenie sa od nich ani v posudzovanej veci, v podrobnostiach na ne odkazuje bez\npotreby nadbytočne opakovať tie isté dôvody, ktoré viedli aj tunajší súd k tým istým záverom. Konajúci\nsúd pre úplnosť dodáva, že aj ESĽP vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že náhrada nemajetkovej\nujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme a povesti (rozhodnutie Tolstoy\nMiloslavsky proti Spojenému kráľovstvu), a že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z\ndôkazov preukazujúcich výšku ujmy (rozhodnutie Flux proti Moldavsku alebo Steel a Morris proti\nSpojenému kráľovstvu), na čo v tunajších podmienkach odkázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(napr. v uznesení sp. zn. 2Cdo/30/2019 zo dňa 30.09.2019).\n48. V súlade s vyššie uvedeným konajúci súd uzatvára, že povinnosťou žalobkyne bolo v konaní nielen\ntvrdiť, ale aj preukázať jednotlivé následky namietaného nesprávneho úradného postupu významné z\nhľadiska požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Jej povinnosťou bolo tiež preukázať, že tieto následky\nboli v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom. Hoci nečinnosť orgánu verejnej\nmoci, ako i zbytočné prieťahy v konaní už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu\nujmu (konkrétne ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania) a túto ujmu\nmožno (v základnom rámci) predpokladať, je až predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o\n\nujmu akej intenzity ide, pričom je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných\nskutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne\nv konaní preukázal a uniesol tak svoje dôkazné bremeno ohľadne existencie skutočností, z ktorých\nby vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej\nreparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Ani existencia vyššie uvedeného predpokladu\n(prezumpcie) teda poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých\noblastiach života a intenzitu zásahu. Je to totiž práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje\ndôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti\nsvedčiace o tom, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, ktorá si\nvyžaduje priznanie peňažnej satisfakcie. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných\npodmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak\nstíha výlučne žalobcu (poškodeného). V súlade s uvedeným tak žalobkyňu v konaní zaťažovala nielen\npovinnosť tvrdiť existenciu relevantných (kvalifikovaných) skutočností umocňujúcich zásah do kvality jej\nživota alebo ovplyvňujúcich jej životnú situáciu, ktorými odôvodňovala vznik nemajetkovej ujmy, ale aj\npovinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. To sa však nestalo, keď žalobkyňa žiadne\ndôkazy v tomto smere nepredložila a na svoju dôkaznú povinnosť tak celkom rezignovala (keď sa ani len\nnedostavila na pojednávanie za účelom svojho výsluchu). Žalobkyňa tak vôbec nepreukázala dôvodnosť\nuplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých\nnásledkov, ktoré jej mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť, a jej všeobecné tvrdenia\nv tomto smere tak zostali v konaní celkom dôkazne nepodložené. Nepreukázala náležite existenciu\nani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym\núradným postupom, hoci ju v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať\n(aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho\núradného postupu (v príčinnej súvislosti s ním) vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo\npotrebné priznať náhradu v peniazoch (či poskytnúť jej nepeňažnú satisfakciu v podobe ospravedlnenia).\n49. V tejto súvislosti konajúci súd poukazuje na znenie ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ. z., ktoré podmieňuje vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie\nsamotného nesprávneho úradného postupu aj tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia\nnepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak.\nVýška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho\ndoterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých\nk nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,\nktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (porovnaj ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č.\n514/2003 Z. z.).\n50. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2020 sp. zn. IV. ÚS 204/2020-42 pritom\nbolo konštatované, že postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr\n17/2016 bolo porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na\nprejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd. Rovnako jej súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR. Žalobkyňa sa\npritom ústavnou sťažnosťou domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 5.000,- EUR. Pri\nurčení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovanej\nveci, najmä dĺžku napadnutého konania okresného súdu, povahu a rozsah práv žalobkyne, ktoré boli\nporušené, a predmet konania a jeho význam pre žalobkyňu, pričom dospel k záveru, že v danom\nprípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného\nzadosťučinenia vo výške 1.000,- EUR. V prevyšujúcej časti uplatneného finančného zadosťučinenia\nústavnej sťažnosti nevyhovel.\n51. Z uvedeného je teda zrejmé, že nemajetková ujma žalobkyne spôsobená namietaným nesprávnym\núradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v napádanom konaní už bola kompenzovaná,\na to nie len konštatovaním porušenia práva, ale aj priznaním finančného zadosťučinenia zo strany\nústavného súdu. Akýkoľvek nárok na priznanie ďalšieho zadosťučinenia (nielen finančného ale\naj morálneho) nad rámec už ústavným súdom priznaného zadosťučinenia (finančného vrátane\nkonštatovania porušenia práva) by žalobkyňa musela nielen dostatočne konkrétne odôvodniť (nielen\nvšeobecnými tvrdeniami o následkoch nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy\ntýkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života) ale aj hodnoverne preukázať (čo sa však\n\nnestalo). Súd pritom považoval priznané zadosťučinenie zo strany ústavného súdu za v celom rozsahu\ndostatočné (konštatovanie porušenia práva a priznané finančné zadosťučinenie) na kompenzovanie\nujmy spôsobenej žalobkyni namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných\nprieťahoch v napádanom konaní, a to nielen čo sa týka požadovanej relutárnej (peňažnej) satisfakcie, ale\naj čo sa týka morálnej (nepeňažnej) satisfakcie. V tejto súvislosti konajúci súd len pre úplnosť dodáva, že\nurčitým prostriedkom (formou) kompenzácie je aj príkaz ústavného súdu, aby ten, kto porušil základné\npráva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal, uložený podľa § 133 ods. 3 písm. a)\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky.\n52. Nad rámec uvedeného konajúci súd poukazuje na to, že ústavný súd nálezom zo dňa 28.05.2025\nsp. zn. PL. ÚS 20/2023 rozhodol, že ustanovenie čl. II zákona č. 239/2023 Z. z., ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia niektoré zákony, v časti zodpovedajúcej § 9 ods. 6 druhej vete zákona č. 514/2003 Z. z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Ústavný súd v odôvodnení tohto nálezu skonštatoval, že je legitímny cieľ zákonodarcu zabrániť\ntomu, aby bola poškodenému vyplatená (priznaná) podľa zákona o zodpovednosti za škodu náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch ako následok nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v\nsituácii, keď jeho ujma už bola reparovaná plnením podľa rozhodnutia iného orgánu (správneho súdu,\nústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd ďalej skonštatoval, že primerané\nfinančné zadosťučinenie priznané v konaní pred ústavným súdom či ESĽP a náhrada nemajetkovej ujmy\npriznaná všeobecným súdom v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú dva rozdielne právne inštitúty,\npričom ich odlišnosť spočíva (okrem iného aj) v rozsahu dokazovania predchádzajúceho rozhodnutiu.\nZatiaľ čo rozhodovanie o priznaní a výške primeraného finančného zadosťučinenia (spravodlivého\nzadosťučinenia) je založené prevažne na aplikácii všeobecných zásad spravodlivosti so zreteľom na\nkonkrétne okolnosti prípadu, rozhodovanie všeobecného súdu o priznaní náhrady škody spočívajúcej v\nnáhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je založené na striktnom vyhodnotení dôkazov preukazujúcich\nexistenciu a rozsah nemajetkovej ujmy na strane poškodeného. Aj ústavný súd sa teda v tomto svojom\nrecentnom plenárnom náleze prihlásil k tomu, že existencia a rozsah nemajetkovej ujmy na strane\npoškodeného musí byť v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. preukázaná konkrétnymi dôkazmi.\n53. Pokiaľ teda žalobkyňa argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona\no Ústavnom súde Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcim\nzo zákona 514/2003 Z. z., a že Ústavný súd Slovenskej republiky ponecháva v každom prípade priestor\nna ďalšiu aplikáciu ustanovení zákona 514/2003 Z. z., k tomu konajúci súd uvádza, že uvedené nijako\nnespochybňuje, avšak konštatuje, že ak sa žalobkyňa domáha v konaní podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. ďalšej satisfakcie (nad rámec už ústavným súdom priznanej satisfakcie) za to isté porušenie\npráva (za ten istý nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), o\nktorom už rozhodoval ústavný súd a za ktoré priznal žalobkyni satisfakciu, zaťažuje ju dôkazné bremeno\nohľadom preukázania následkov porušenia práva (následkov nesprávneho úradného postupu v podobe\nnemajetkovej ujmy týkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života nad rámec už priznanej\nsatisfakcie), za ktoré si v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. uplatňuje túto satisfakciu. Toho si\nnapokon bola vedomá aj samotná žalobkyňa, keď spočiatku vo svojich písomných podaniach uvádzala,\nže \"má záujem preukazovať vznik a intenzitu nemajetkovej ujmy v ďalšom priebehu konania v rámci\ndokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne vykonaním ďalších dôkazov\", resp. že \"rozsah zásahu do\njej práv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania pred konajúcim súdom\", príp. že\n\"...obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej česť, vážnosť,\npovesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie... ku ktorým\nbude vypočutá v rámci fázy dokazovania\". Paradoxne potom pôsobilo, keď žalobkyňa napriek svojmu\npredvolaniu súdom ospravedlnila svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní s tým, že súhlasí s\nprejednaním veci a rozhodnutím veci bez jej osobnej prítomnosti. Aj to svedčí o tom, že žalobkyňa\nnemala na výsledku tohto konania opravdivý záujem. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti súd žalobu\nžalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.\n54. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1\nC. s. p. Žalovaný mal v spore plný úspech, mal by preto proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu. Keďže mu však žiadne trovy konania nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom\nsúde Bratislava IV.\nOdvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nOdvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\nodvolania.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:006fb9dc-9db1-4394-accd-abffe829661f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.20.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2023 z 20. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.20.2023.1"}, {"guid": "ussr:4be6e19a-aebb-426e-b9be-8169e8c199cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.417.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 417/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 417/2022 z 21. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.417.2022.1"}, {"guid": "ussr:f19570de-7452-4963-a25f-04cb0b87e4ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.429.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 429/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 429/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.429.2021.1"}, {"guid": "ussr:312a5549-04de-4afa-9a43-5f6829130cf3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.5.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 5/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.5.2021.2"}, {"guid": "ussr:619ed37a-7bcb-4513-99ff-1a30f3161df4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.205.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 205/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 205/2020 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.205.2020.1"}, {"guid": "ussr:41d37862-bc26-43f2-bc0c-5a05fc32d053", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.30.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/2021 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.30.2021.1"}, {"guid": "ussr:f76467fa-9248-481a-9247-2af16dd338f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.275.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 275/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 275/2020 z 22. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.275.2020.2"}, {"guid": "ussr:977237e0-ca99-4c3c-9e7e-9568fffd73b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.204.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 204/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 204/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.204.2020.2"}, {"guid": "ussr:0da319dd-fac0-4d81-8b58-f2bff540f994", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.196.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 196/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 196/2020 z 4. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.196.2020.2"}, {"guid": "ussr:f1ce71f3-292c-47ed-bfa9-46814508b5ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1"}, {"guid": "ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be"}, {"guid": "82a75370-b9a5-46ac-836c-1bc4bd1948bb:6d61da37-d7c2-453f-b253-1aa763233194", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3", "spisova_znacka": "2Co/240/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/240/2016 z 29. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-05-29", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3"}, {"guid": "78e06deb-c59a-47ea-8a4f-6341e21ed2f3:1a7dce66-c639-460a-aa04-f887ae3395c5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7216200346.1", "spisova_znacka": "5CoPr/3/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoPr/3/2017 z 1. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-05-01", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7216200346.1"}, {"guid": "176ca8d0-185f-41c0-ba52-61ffc2e52e0a:4d7407ec-6766-4e99-a1f2-d5d17694f328", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1109228167.1", "spisova_znacka": "4Co/106/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/106/2013 z 8. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-08", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1109228167.1"}, {"guid": "656542c6-5def-4508-ba2c-90d691de2ca8:2112303c-7b73-4e8c-89ae-671814aa6bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "67Csp/34/2017", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 67Csp/34/2017 z 17. 3. 2017", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2017-03-17", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/656542c6-5def-4508-ba2c-90d691de2ca8:2112303c-7b73-4e8c-89ae-671814aa6bae"}], "citovane_v": []}