Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-65Cpr/5/2023 z 3. 3. 2025 Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 3. marca 2025, sp. zn. B3-65Cpr/5/2023, ECLI:SK:MSBA4:2025:1323202182.2 Mestský súd Bratislava IV | B3-65Cpr/5/2023 | ECLI:SK:MSBA4:2025:1323202182.2 | 2025-03-03 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: ZP, § 45 ods. 1 ZP, ZP, ZP, § 72 ods. 1 ZP, § 72 ods. 2 ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1 ZP, § 17 ods. 2 ZP, zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon), § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7868a40a-4180-49a5-899a-b87c830fc3ff Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1323202182.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Mestský súd Bratislava IV B3-65Cpr/5/2023 1323202182 03. 03. 2025 JUDr. Vladislav Birás, PhD. ECLI:SK:MSBA4:2025:1323202182.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobcu: Mgr. J. U., narodený XX. februára XXXX, trvalým bytom v U., J. J. XXXX/X, proti žalovanému: Združenie rodičov Spoločnej nemecko-slovenskej školy v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Bárdošova 2724/33, IČO: 36 076 082, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Eva Ladiverová, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 9, IČO: 53 783 948, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III 15. mája 2023 (ktorého nástupníckym súdom je od 1. júna 2023 Mestský súd Bratislava IV), opravenou a doplnenou podaním doručeným súdu 6. septembra 2023, domáhal, aby súd (i) určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré mu bolo dané 17. marca 2023 zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa, je neplatné a pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá a (ii) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 15 240 eur. 1.1. Vo svojej žalobe, ďalších písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že po úspešne absolvovanom výberovom konaní uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu z 3. marca 2023, na základe ktorej bol prijatý do pracovného pomeru na pracovnej pozícii vychovávateľa v školskej družine na dobu určitú do 5. marca 2024 s tým, že deň jeho nástupu do práce bol dohodnutý na 6. marca 2023, hoci v skutočnosti však u žalovaného nastúpil do práce už o dva pracovné dni skôr (28. februára 2023). 1.2. Napriek obľúbenosti žalobcu medzi žiakmi a rodičmi a vzájomným dobrým medziľudským vzťahom s kolegami v pedagogickom zbore, ako aj s ostatnými zamestnancami školy mu žalovaný náhle v piatok 17. marca 2023 doručil písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 17. marca 2023, ktoré mu oficiálne bolo dané bez uvedenia dôvodu, avšak v skutočnosti to tak bolo z dôvodu politických výhrad predstavenstva žalovaného proti jeho osobe, a preto má za to, že žalovaný týmto právnym úkonom porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobca v minulosti síce pracoval aj na úrade vlády a na niektorých iných ústredných orgánoch štátnej správy, ale napriek tomu nikdy nebol členom žiadnej politickej strany či politického hnutia ani nikdy nebol politicky aktívny. Žalovaný si teda mylne vyvodil predstavu o jeho politickej angažovanosti. 1.3. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyvodzoval tiež z toho, že oznámenie o skončení pracovného pomeru neobsahovalo odtlačok pečiatky zamestnávateľa - ide teda o nedostatok formy tohto právneho úkonu - a žalovaný pri ňom nedodržal zákonnú trojdňovú lehotu pre doručenie tohto oznámenia pred samotným dňom skončenia pracovného pomeru v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), pričom mu v tom nebránili žiadne prekážky. Tým neboli splnené zákonné podmienky platnosti pre skončenie jeho pracovného pomeru, ktoré žalobca popritom považoval za účelové, svojvoľné, diskriminačné a šikanózne. 1.4. Pri vyčíslení výšky náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vychádzal zo mzdového výmeru z 3. marca 2023, ktorý tvoril neoddeliteľnú súčasť jeho pracovnej zmluvy. 2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že uplatnený procesný nárok neuznáva v celom rozsahu a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože podľa jeho názoru sa pracovný pomer so žalobcom platne skončil v riadne dohodnutej skúšobnej dobe 17. marca 2023, a to bez udania dôvodu (ktorý zo strany predstavenstva žalovaného nebol s nikým komunikovaný), čo Zákonník práce pripúšťa. Absencia pečiatky zamestnávateľa na písomnom oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, a rovnako ani nedodržanie poriadkovej trojdňovej lehoty v zmysle § 72 ods. 2 ZP nerobia tento právny úkon neplatným. Tvrdenia žalobcu o porušení zásady rovnakého zaobchádzania pre politickú príslušnosť, aktivity či presvedčenie žalobcu považoval takisto za neopodstatnené, pretože žalovaný takýmito informáciami nedisponoval ani pred vznikom pracovného pomeru, ani počas jeho trvania, nie sú mu známe doposiaľ a nikdy sa ich ani nesnažil získať. K tvrdenej diskriminácii dodal, že spolu so žalobcom prijal do zamestnania aj zamestnankyňu S. T., s ktorou na rozdiel od žalobcu zotrval v pracovnom pomere z dôvodu, že lepšie ovládala nemecký jazyk. Keďže pracovný pomer so žalobcom sa skončil platne v skúšobnej dobe, nemohol mu potom vzniknúť ani nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. 3. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami na podopretie svojich skutkových tvrdení, a to pracovnou zmluvou uzavretou 3. marca 2023 medzi žalobcom a žalovaným spolu so mzdovým výmerom č. 1 z 3. marca 2023; oznámením o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe datovaným 15. marca 2023; potvrdením o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania žalobcu u žalovaného zo 17. apríla 2023; pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalovaným a zamestnankyňou S. T. z 3. marca 2023; výpisom z registra mimovládnych neziskových organizácií týkajúcim sa žalovaného; internetovými článkami žalobcu a diskusiou k nim (nachádzajúcimi sa v spise na č. l. 55 až 61), ako aj ostatným obsahom spisu. 4.1. Podľa § 45 ods. 1 ZP v pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá je najviac tri mesiace, a u vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca, je najviac šesť mesiacov. Skúšobnú dobu nemožno predlžovať. 4.2. Podľa § 45 ods. 2 ZP u zamestnanca s pracovným pomerom na určitú dobu nesmie byť dohodnutá skúšobná doba dlhšia ako polovica dohodnutej doby trvania pracovného pomeru; ustanovenie odseku 1 tým nie je dotknuté. 4.3. Podľa § 45 ods. 4 ZP skúšobná doba sa musí dohodnúť písomne, inak je neplatná. 4.4. Podľa § 72 ods. 1 ZP v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacou ženou a mužom na otcovskej dovolenke len písomne, vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s tehotenstvom, materstvom alebo so starostlivosťou o narodené dieťa, a musí skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe náležite písomne odôvodniť, inak je neplatné. 4.5. Podľa § 72 ods. 2 ZP písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. 4.6. Podľa § 77 prvej vety ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 4.7. Podľa § 79 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 4.8. Podľa § 17 ods. 2 ZP právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 4.9. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z. z.“) žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 5. Prvým a základným predpokladom opodstatnenosti žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý je súd povinný skúmať ex offo (z úradnej povinnosti), je účinné podanie žaloby oprávneným účastníkom v prekluzívnej lehote ustanovenej v § 77 ZP, a to v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. V danom prípade oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe (datované 15. marca 2023) bolo žalobcovi riadne doručené 17. marca 2023, ktorý zároveň bol určený ako deň, kedy sa pracovný pomer medzi stranami mal skončiť. Z toho následne vyplýva, že posledný deň dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pripadol na 17. mája 2022 (streda). Pokiaľ predmetná žaloba žalobcu bola doručená súdu 15. mája 2023, súd konštatuje, že žalobcom bola podaná včas (t. j. v zákonom ustanovenej lehote). 6. Následne súd zameral svoj meritórny prieskum na zistenie, či medzi stranami vznikol pracovný pomer a či medzi nimi bola platne dohodnutá skúšobná doba. 7. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom 3. marca 2023 mal súd preukázané, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer dňa 6. marca 2023, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu do práce. Na základe tejto pracovnej zmluvy bol pracovný pomer medzi sporovými stranami dohodnutý na dobu určitú do 5. marca 2024 - t. j. na dobu jedného roka - a žalobca vykonával pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii „vychovávateľ v školskej družine“. 7.1. Žalobcom tvrdená skutková okolnosť, že do práce nastúpil už dva dni skôr, t. j. 28. februára 2023, bola pre otázku vzniku pracovného pomeru irelevantná, pretože jednak žiadna zo sporových strán nepopierala, že medzi nimi pracovný pomer vôbec vznikol, a jednak ustanovenie § 46 ZP výslovne určuje, že „pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce“, t. j. v danom prípade 6. marca 2023. Vznik pracovného pomeru teda nie je časovo spätý ani s dňom uzatvorenia pracovnej zmluvy, ani so skutočným (faktickým) dňom nástupom do práce. 8. Z pracovnej zmluvy z 3. marca 2023 súd ďalej považoval za preukázané, že sporové strany sa v ustanovení čl. IV ods. 3 tejto zmluvy medzi sebou „dohodli na skúšobnej dobe v trvaní tri mesiace“. Táto dohoda nevykazuje žiadne známky neplatnosti - ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené -, keďže bola v súlade s § 45 ods. 1, 2 a 4 ZP uzatvorená v obligatórnej písomnej forme ako súčasť pracovnej zmluvy na začiatku pracovného pomeru, pričom jej dĺžka nepresahovala maximálnu zákonom povolenú hranicu jej trvania troch mesiacov a nebola ani dlhšia než polovica dohodnutej doby trvania pracovného pomeru na určitú dobu. V danom prípade teda plynutie skúšobnej doby sa začalo odo dňa vzniku pracovného pomeru, t. j. od 6. marca 2023, a skončilo by sa dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť, t. j. dňom 5. júna 2023 (k tomu porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6CdoPr/11/2023, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 66/2024). 9. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že medzi sporovými stranami skutočne vznikol pracovný pomer, a to s platne dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. 10. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že počas trvania skúšobnej doby 17. marca 2023 žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe datované 15. marca 2023, ktoré mu bolo dané bez uvedenia dôvodu a ktoré žalobca osobne prevzal 17. marca 2023, čo potvrdil vlastnoručným podpisom na tomto oznámení. 11. V ďalšom teda súd pristúpil k meritórnemu skúmaniu, či žalobou napadnuté skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe oznámené žalovanému 17. marca 2023 ako právny úkon je alebo nie je platné. Zistil pritom, že predmetné oznámenie bolo uskutočnené v zákonom vyžadovanej písomnej forme, z jeho obsahu je celkom zrejmý prejav vôle zamestnávateľa skončiť so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 17. marca 2023 (t. j. ku dňu doručenia tohto oznámenia) a bez uvedenia dôvodu, čo Zákonník práce - ak nejde o skončenie pracovného pomeru s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou - pripúšťa, a bolo žalovanému ako druhému účastníkovi pracovného pomeru v súlade s § 38 ods. 1 ZP doručené do jeho vlastných rúk v rámci plynutia dohodnutej skúšobnej doby (t. j. do 5. júna 2023). 12. Námietky žalobcu spochybňujúce platnosť tohto právneho úkonu skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe súd vyhodnotil ako neopodstatnené. 13. K namietanému nedostatku písomnej formy súd poznamenáva, že písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch náležitostí, ktoré musia byť splnené súčasne, a to existenciu (a) písomnosti (spočívajúcu v tom, že obsah právneho úkonu je zachytený v texte listiny) a (b) podpisu konajúcej osoby. 13.1. Náležitosťou písomnej formy skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe je teda okrem zachytenia obsahu prejavu vôle skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe v texte listiny aj vlastnoručný podpis účastníka tohto zrušujúceho právneho úkonu, ktorým v prípade zamestnávateľa-právnickej osoby je štatutárny orgán alebo iná oprávnená osoba. Podľa pracovnoprávnej doktríny, ako aj stabilnej rozhodovacej súdnej praxe sa ako náležitosť zachovania písomnej formy právneho úkonu ale nevyžaduje odtlačok pečiatky konajúcej (právnickej) osoby, a preto jeho absencia - z logiky veci - nemôže robiť písomný právny úkon, ak je zachytený v texte listiny a náležite podpísaný konajúcou osobou, neplatný. 13.2. V danom prípade je z listiny „Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe“ datovanej 15. marca 2023 zrejmé, že žalovaný ňou prejavil vôľu skončiť pracovným pomer so žalobcom v skúšobnej dobe a že je podpísaná osobami tvoriacimi štatutárny orgán tejto právnickej osoby deklarovaným spôsobom konania za túto osobu - t. j. predsedom predstavenstva R. X. spolu s podpredsedom predstavenstva R. X., ktorí ako predseda a podpredseda konajú spoločne alebo s iným členom predstavenstva združenia. So zreteľom na uvedené teda súd uzatvára, že predmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe spĺňa všetky znaky písomného právneho úkonu. 13.3. Odhliadnuc od uvedeného, pre úplnosť sa žiada ešte dať žalobcovi do pozornosti, že v zmysle § 17 ods. 2 ZP je právny úkon neplatným pre nedostatok písomnej formy iba vtedy, ak to výslovne ustanoví Zákonník práce alebo osobitný predpis. Konštrukcia ustanovenia § 72 ZP o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe síce vyžaduje písomnú formu pre tento zrušujúci právny úkon, avšak jej nedodržanie nepostihuje sankciou neplatnosti. Z toho potom vyplýva, že ak by aj právny úkon skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe nebol urobený písomne, tento nedostatok by podľa Zákonníka práce nespôsoboval následok v podobe neplatnosti tohto právneho úkonu. 14. Žalobcovu námietku o nedodržaní lehoty pre doručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe spravidla aspoň tri dni predo dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť, hoci žalovanému v tom nebránila žiadna prekážka, na základe čoho tiež vyvodzoval neplatnosť predmetného skončenia pracovného pomeru, takisto treba vyhodnotiť za nenáležitú. Táto trojdňová lehota v zmysle § 72 ods. 2 ZP - v zákone uvedená príslovkou „spravidla“ - má len poriadkový charakter, a preto jej nedodržanie, ktoré teda ani samotný zákon nepovažuje za absolútne nevyhnutné, nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu, a to ani v prípade, že zamestnávateľovi nič nebránilo túto lehotu zachovať (k tomu tiež porov. napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/381/2006 alebo rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoPr/2/2013). 15. Ako nepreukázanú súd vyhodnotil i námietku žalobcu o tom, že skončenie jeho pracovného pomeru u žalovaného bolo diskriminačné i napriek tomu, že formálne mu bolo dané bez uvedenia dôvodu. 15.1. Žalobca síce tvrdil, že k tomuto skončeniu došlo z dôvodu politických výhrad predstavenstva žalovaného proti jeho osobe, ktoré si na základe jeho predchádzajúcich pracovných pomerov na úrade vlády či iných ústredných orgánoch štátnej správy mylne vyvodilo predstavu o jeho politickej angažovanosti, hoci sám nikdy nebol politicky aktívny ani členom žiadneho politického hnutia alebo politickej strany, avšak len tieto samotné tvrdenia podané skôr len vo všeobecnej rovine a nepodložené celkom žiadnym dôkazom, z ktorého by bolo možné objektívne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti či aspoň vyššej miere pravdepodobnosti, nie sú dostatočné na to, aby súd z nich mohol dôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. 15.2. Žalobca totiž nijako bližšie nekonkretizoval a počas konania ani nevyšlo najavo, aké politické názory zastáva on sám a aké žalovaný, či vôbec existuje nezhoda medzi týmito politickými názormi alebo sympatiami sporových strán, v čom konkrétne mali podľa žalobcovej vedomosti spočívať výhrady žalovaného vo vzťahu k jeho politickému presvedčeniu resp. vo vzťahu ku ktorým jeho konkrétnym politickým aktivitám mal žalovaný mať výhrady (a ako vôbec mohol mať žalovaný výhrady k nejakej konkrétnej politickej aktivite žalobcu, pokiaľ žalobca tvrdí, že žiadne politické aktivity nevykonával), ako (z akých zdrojov) a kedy sa o týchto skutočnostiach žalovaný dozvedel resp. mal (mohol) dozvedieť, pokiaľ sám žalovaný tvrdí, že tieto skutočnosti o politickej príslušnosti a zmýšľaní žalobcu nezisťoval ani pred vznikom pracovného pomeru, ani počas jeho trvania, nie sú mu známe doposiaľ a ani ich nemohol zisťovať a vyžadovať, keďže mu to ako zamestnávateľovi Zákonník práce v § 41 ods. 6 písm. d/ ZP výslovne zakazuje. Bez akéhokoľvek bližšieho ozrejmenia týchto skutočností a okolností potom nemožno relevantne vyvodiť záver ani o existencii príčinnej súvislosti medzi politickým zmýšľaním žalobcu a skončením pracovného pomeru, ani o diskriminácii žalobcu z politických dôvodov pri tomto skončení pracovného pomeru. 15.3. V kontexte uvedeného súd uzatvára, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia - ktoré ho v konaní podľa § 11 ods. 2 in fine zákona č. 365/2004 Z. z. zaťažovalo -, a to oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobcom tvrdené skutočnosti o tom, že žalovaný s ním skončil pracovný pomer neoprávnene z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pre jeho politické zmýšľanie, bez náležitého objasnenia konkrétností tohto prípadu, tak zostali len v rovine ničím nepodložených domnienok a dohadov, ktoré nemôžu tvoriť skutkový podklad pre meritórne rozhodnutie a ani nie sú bez ďalšieho spôsobilé vyvolať prechod bremena tvrdenia a dôkazného bremena na stranu žalovaného (zamestnávateľa) o tom, že zásadu rovnakého zaobchádzania v danom prípade neporušil. So zreteľom na uvedené súd vyhodnotil námietku žalobcu o diskriminačnom a šikanóznom skončení pracovného pomeru za neopodstatnenú. 15.4. Nad rámec uvedeného však treba podotknúť, že žalovaný i napriek žalobcom neunesenému bremenu tvrdenia v konaní ozrejmil, že spolu so žalobcom bola v tej istý deň 3. marca 2023 prijatá do pracovného pomeru na rovnakú pracovnú pozíciu „vychovávateľ v školskej družine“ i zamestnankyňa S. T., s ktorou pracovný pomer skončený nebol a ktorá doposiaľ uňho pracuje, pretože podľa názoru zamestnávateľa lepšie ovláda nemecký jazyk, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre výkon dohodnutej práce. Pokiaľ k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom došlo v porovnaní s druhou prijatou zamestnankyňou S. T. na rovnakej pracovnej pozícii v dôsledku jej lepšej jazykovej zdatnosti, nemožno potom tento dôvod, ktorý je objektívne odôvodnený sledovaním oprávneného cieľa žalovaného, považovať za diskrimináciu vo vzťahu k žalobcovi. 15.5. Napokon, zamestnávateľovi podľa čl. 2 Základných zásad ZP patrí právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a právo určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva (ak toto právo nevykonáva v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, čo ale v prejednávanej veci preukázané nebolo), a preto len samotná skutočnosť, že žalobca bol prijatý do zamestnania po úspešne absolvovanom výberovom konaní vrátane preskúšania z nemčiny, sama osebe neznamená, že s ním nikdy a za žiadnych okolností nemôže byť pracovný pomer platne skončený z dôvodu, že iný zamestnanec podľa názoru žalovaného lepšie ovláda tento cudzí jazyk. 16. Predmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe napokon nemožno uznať za neplatné ani z toho dôvodu, že podľa názoru žalobcu bolo svojvoľné, keďže z povahy veci ide o jednostranný zrušujúci právny úkon niektorého z účastníkov pracovného pomeru (zamestnávateľa alebo zamestnanca), pre ktorého platnosť sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka so skončením pracovného pomeru. 17. Konkludujúc uvedené, súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade boli kumulatívne splnené všetky hmotnoprávne podmienky vyžadované Zákonníkom práce pre platnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe daného zamestnancovi zo strany jeho zamestnávateľa podľa § 72 ZP, a preto žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru týmto jednostranným právnym úkonom žalovaného datovaného 15. marca 2023 a jemu doručeného 17. marca 2023, ako nedôvodnú zamietol. 18. So zreteľom na to, že ku skončeniu pracovného pomeru medzi sporovými stranami nedošlo neplatne (t. j. v dôsledku neplatného skončenia v skúšobnej dobe), nevznikol tak žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 ZP, a preto súd ako nedôvodnú zamietol žalobu žalobcu aj v časti o zaplatenie tohto peňažného nároku uplatneného vo výške 15 240 eur. 19.1. Súd podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom zamestnancov žalovaného J. N., G. H., G. E., R. B., S. T., R. R., J. T., Q. E., všetkých žiačok a žiakov triedy 5.A a 5.B, ich rodičov a tiež všetkých žiakov, čo navštevovali školský klub detí v mesiaci marec 2023 v školskom roku 2022/2023, z dôvodu, že tieto dôkazné prostriedky nie sú schopné dostatočne relevantným spôsobom overiť či vyvrátiť skutočnosti priamo sa týkajúce platnosti skončenia pracovného pomeru a diskriminácie žalobcu pri jeho skončení, keďže len samotná skutočnosť, že žalobca pracoval riadne, mal korektné vzťahy s pedagogickým zborom, vedením školy i jej ostatnými zamestnancami a vzájomne dobré medziľudské vzťahy so žiakmi a ich rodičmi a žalovaný bol s výkonom jeho práce spokojný, nebráni (nezakazuje) zamestnávateľovi i napriek tomu pracovný pomer v skúšobnej dobe skončiť. Pre prípad, že žalobca chcel týmito dôkaznými prostriedkami preukázať účelové, svojvoľné, diskriminačné a šikanózne konanie žalovaného tiež vo vzťahu k iným pracovníkom (žalobcovým kolegom), overenie takejto skutočnosti nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, keďže neoprávnené skončenie pracovného pomeru s iným zamestnancom automaticky neznamená, že bol neoprávnene skončený pracovný pomer aj so žalobcom alebo z akýmkoľvek ďalším zamestnancom. Podmienky platnosti skončenia každého jedného pracovného pomeru je potrebné vždy skúmať osobitne a individuálne a vzájomne medzi sebou nesúvisia. 19.2. Súd takisto zamietol aj návrh žalovaného na vykonanie výsluchu svedkýň U. T. (personalistky) a U.X. (vedúcej administratívy žalovaného) ako nadbytočné so zreteľom na procesnú a skutkovú stránku veci, keďže žalobca dostatočným spôsobom neoznámil súdu žiadne také konkrétne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a tak nedošlo k prechodu bremena tvrdenia a dôkazného bremena o neporušení zásady rovnakého zaobchádzania na žalovaného (porov. body 15. až 15.5. odôvodnenia tohto rozsudku), a navyše išlo o osoby, ktoré neboli priamo prítomné pri kreovaní vôle žalovaného skončiť so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej dobe. Skutočnosť o skončení pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, ktorú tieto svedkyne mali na návrh žalovanej potvrdiť, už bola postačujúcim spôsobom ozrejmená z listiny o oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe z 15. marca 2023. 19.3. V tejto súvislosti sa žiada ešte dodať, že pokiaľ žalobca (hoci aj ako slabšia sporová strana) neoznámi súdu také konkrétne relevantné skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že zo strany zamestnávateľa došlo pri skončení pracovného pomeru k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, súd nie je povinný ho v tejto procesnej povinnosti tvrdenia suplovať a tieto prípadné a čo i len teoreticky do úvahy prichádzajúce skutočnosti sám vyhľadávať a vykonávať o nich dokazovanie tak, aby ich hypotetickú existenciu „pre istotu“ vyvrátil. Ochrana slabšej strany sporu je síce odrazom princípu rovnosti strán (resp. rovnosti zbraní) v konaní, avšak nemôže byť vnímaná ako bezbrehá. V danom prípade teda súd nepovažoval za nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie vo veci aj bez návrhu vykonať, obstarať či zabezpečiť taký dôkaz, ktorý nebol žalobcom navrhnutý. 20. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnému žalobcovi - nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP), ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené - vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalovaného, ktorú mu žalobca bude povinný zaplatiť, rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.