Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-12Cpr/3/2022 z 14. 3. 2025
Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 14. marca 2025, sp. zn. B3-12Cpr/3/2022, ECLI:SK:MSBA4:2025:1322200889.7
Mestský súd Bratislava IV | B3-12Cpr/3/2022 | ECLI:SK:MSBA4:2025:1322200889.7 | 2025-03-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: ZP, § 59 ZP, § 60 ZP, § 61 ZP, § 62 ods. 1 ZP, § 62 ods. 6 ZP, § 62 ods. 7 ZP, § 62 ods. 8 ZP, § 101 ZP, § 102 ZP, § 109 ods. 3 ZP, § 111 ZP, § 113 ZP, § 134 ZP, § 179 ZP, § 186 ZP, § 187 ZP, § 188 ZP, OZ, § 580 OZ, § 581 OZ, CSP, § 132 CSP, § 151 CSP, § 191 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0713579-2769-4bbb-bd42-ceaa61dfb917
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1322200889.7

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Mestský súd Bratislava IV
B3-12Cpr/3/2022
1322200889
14. 03. 2025
Mgr. Marián Miškolci
ECLI:SK:MSBA4:2025:1322200889.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Mariánom Miškolcim v spore žalobcu: Ing. Častulík, s.r.o.,
sídlo: Ľubovníková 24, 841 07 Bratislava, IČO: 35 758 619, proti žalovanému: Dominik Baláž, dátum
narodenia: 07.11.2000, bytom: Veľké Leváre 1148, 908 73 Veľké Leváre, zastúpený: JUDr. Ľubica
Sopková, advokátka, sídlo: Pribinova 3, 901 01 Malacky, o zaplatenie 1 601 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 471,46 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Súd vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
III. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,10 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 28.02.2022 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 1 601 Eur spolu s trovami konania.
2. Žalobca uviedol, že dňa 01.06.2020 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená pracovná zmluva,
v ktorej bolo v odseku VIII bod 2 dohodnuté právo zamestnávateľa na peňažnú náhradu od zamestnanca
v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce. Žalovaný osobne doručil žalobcovi svoju výpoveď dňa 30.07.2021
a od 30.07.2021 sa do práce nedostavil. Pracovný pomer podľa pracovnej zmluvy a podľa Zákonníka
práce skončil uplynutím výpovednej doby dňa 30.09.2021. Žalobca žiada o úhradu peňažnej náhrady
v sume 1 601 Eur, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku a dĺžky výpovednej doby počas
ktorej žalovaný nezotrval u žalobcu.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a zároveň v zmysle § 147 ods. 2 CSP ako kompenzačnú námietku
žiadal započítať sumu 1 129,54 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.12.2021
do zaplatenia a priznať trovy konania.
4. Žalovaný uviedol, že od počiatku vzájomných rokovaní o spôsobe skončenia pracovného pomeru
žalovaný prejavil jednoznačne vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou, a to dňom 06.08.2021.
S uvedeným dňom žalobca nesúhlasil a povedal žalovanému, aby žiadosť o skončenie pracovného
pomeru prepísal na výpoveď a toto bude akceptovať. Žalovaný tak urobil a výpoveď na druhý deň, t.j.
30.07.2021 predložil žalobcovi s tým, že očakával jej akceptáciu. Pri vzájomnom rokovaní o skočení
jeho pracovného pomeru mu nebolo zo strany žalobcu žiadnym spôsobom oznámené, že žalobca
trvá na tom, aby zamestnanec pokračoval v ďalšom výkone svojej práce počas plynutia výpovednej
doby, v opačnom prípade že si bude uplatňovať peňažnú náhradu v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka
práce. V zmysle výplatného lístka za jún 2021 mal žalovaný nárok na 16 dní dovolenky, z čoho
možno vyvodiť, že zvyšok nevyčerpanej dovolenky i po odpočítaní neodpracovanej časti roka u tohto

zamestnávateľa mal vyčerpať do skončenia pracovného pomeru, t.j. do 08.08.2021. V písomnosti zo
dňa 30.07.2021 nazvanej výpoveď je ručne dopísané, že pracovný pomer končí uplynutím výpovednej
doby podľa Zákonníka práce, t.j. dňa 30.09.2021. O tejto skutočnosti však nemal žiadnu vedomosť, lebo
výpoveď s takýmto ručne dopísaným dodatkom mu žalobca neodovzdal a výpoveď ani nepotvrdil svojim
podpisom. Vyhotovenie takejto výpovede s dopísaným dodatkom o pokračovaní pracovného pomeru
nie je totožné s výpoveďou, ktorú žalovaný predložil žalobcovi dňa 30.07.2021. Žalovaný namietol
výšku náhrady uplatnenej žalobcom ako nesprávnu. Dňa 29.07.2021 mu doručil v písomnej forme návrh
na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 06.08.2021, ktorú od neho ale žalobca
odmietol prevziať. Žalovaný mal záujem pracovať pre žalobcu iba do dňa 08.08.2021, čo je aj vyslovene
v jeho výpovedi zo dňa 30.07.2021. Ak by mu bolo známe, že žalobca jeho návrh dohody o skončení
pracovného pomeru ku dňu 08.08.2021 neakceptoval, ale návrh dohody považuje skutočne za výpoveď
s výpovednou dobou dva mesiace, žalovaný by sa podľa toho zariadil a na skončení pracovného
pomeru by netrval. Ak by žalovaný vedel, že žalobca bude od neho požadovať peňažnú náhradu, tak
by pre žalobcu odpracoval zvyšok výpovednej doby, resp. by netrval na skončení pracovného pomeru.
Žalovaný opakovane upozornil žalobcu na skutočnosť, že v rozpore so zákonom a pracovnou zmluvou
mu žalobca dlhodobo nevyplácal celú pohyblivú zložku mzdy vo výške 283 Eur mesačne brutto, ale
túto v jednotlivých mesiacoch čiastočne krátil. Takéto krátenie sa uskutočnilo v roku 2020 za mesiace
október v sume 270 Eur, november v sume 70 Eur a december v sume 64,05 Eur, a v roku 2021 za
mesiace január v sume 72 Eur, február v sume 150 Eur, marec v sume 72 Eur, apríl v sume 72 Eur, máj
v sume 72 Eur, jún v sume 4,49 Eur a júl v sume 283 Eur, t.j. spolu 1 129,54 Eur. Nárok žalovaného na
uvedené odmeny vyplýval z platobného dekrétu.
5. Žalobca v replike uviedol, že medzi spornými stranami nedošlo k uzatvoreniu dohody o skončení
pracovného pomeru. Žalobca naopak v okamihu, kedy žalovaný opúšťal priestory firmy jasne
a zrozumiteľne vyzval žalovaného, aby sa vrátil na pracovisko a venoval sa plneniu pracovných
úloh s tým, že pracovný pomer žalovaného napriek doručenej výpovedi stále trvá. Žalovaný uvedenú
výzvu počul, sám na ňu aj reagoval a následne opustil priestory firmy a viac sa nevrátil. Nie
je pravdivé ani tvrdenie žalovaného, že zvyšok dovolenky mal žalovaný vyčerpať do 08.08.2021.
Nevyčerpaná dovolenka bola žalovanému krátená z dôvodu neospravedlnenej absencie o jeden deň
za každú neodpracovanú zmenu (pracovný deň). Žalovanému bolo žalobcom v čase doručenia žiadosti
o skončenie pracovného pomeru dohodou oznámené, že žalobca s dátumom skončenia dňa 06.08.2021
nesúhlasí s tým, že v prípade doručenia výpovede žalovaným žalobca trval na dodržaní dvojmesačnej
výpovednej doby v súlade so Zákonníkom práce. Žalovaný uviedol, že od 09.08.2021 má dohodnutú
prácu inde a preto do práce u žalobcu už nenastúpi, na čo bol žalobcom upovedomený o následkoch
takéhoto nedostavenia sa. Tvrdenie žalovaného, že text na výpovedi bol žalobcom dopísaný dodatočne,
nie je pravdivé, rovnako ako nie je pravdivé, že text by mal byť dopísaný len na jednom vyhotovení
výpovede a na druhom nie. Žalovaný nemal zákonný nárok na vyplatenie úplnej pohyblivej zložky mzdy,
keďže sa pri určení jej výšky zohľadňovali kritériá uvedené v platobnom dekréte. Miera naplnenia týchto
kritérií žalovaným sa priebežne vyhodnocovala žalobcom. Žalovanému bola táto skutočnosť známa už
od vzniku pracovného pomeru a výšku pohyblivej zložky nikdy nenamietal.
6. Žalovaný v duplike uviedol, že tvrdenie žalobcu, že mal žalovaného dňa 30.07.2021 vyzvať,
aby sa vrátil na pracovisko a venovať sa plneniu pracovných úloh, nie je pravdivé. V priebehu
trvania pracovného pomeru žalovaný nikdy žiadne žiadosti o čerpanie dovolenky v písomnej podobe
nepredkladal, ale vždy len ústne oznámil, že si v daný deň, resp. dni bude čerpať dovolenku, čo
žalobca akceptoval. Poprel aj ďalšie tvrdenia žalobcu uvedené v replike. Žalobca využil neskúsenosť
žalovaného ako zamestnanca, keďže žalovaný so zákonnými spôsobmi ukončenia pracovného pomeru
nemal predtým takmer žiadne skúsenosti.
7. Na pojednávaní dňa 27.01.2025 konateľ žalobcu Ing. Peter Častulík vo svojom výsluchu uviedol,
že má vypracovaný systém hodnotenia zamestnancov, podľa ktorého priznáva pohyblivú zložku mzdy.
Žalovaného hodnotil známkou 1-5 ako v škole, čo malo následne aj vplyv na pohyblivú zložku. Vždy
si s ním prešiel aktuálne hodnotenie s tým, že očakával zlepšenie výkonov. Činnosťou žalovaného
bola žalobcovi spôsobená škoda, a to tak materiálna, ako aj reputačná. Spôsob hodnotenia je uvedený
v platobnom dekréte, ktorý žalovaný mal k dispozícii. Žalovaný nikdy nenamietal priznanú pohyblivú
zložku, ani nevzniesol žiadne výhrady. Žalovaný bol oboznámený už pri podpise pracovnej zmluvy
o kritériách, podľa ktorých pohyblivá zložka mzdy sa bude priznávať, bol poučený, že 100 % zložky
sa vyplatí len pri 100 % výkone, v opačnom prípade sa bude krátiť. Pritom ale nemusí poznať

spôsob hodnotenia (známkovanie). Dohodu o skončení pracovného pomeru odmietol, nakoľko okamžité
skončenie pracovného pomeru neprichádzalo do úvahy z prevádzkových dôvodov, keďže bolo potrebné
vykryť prevádzku žalobcu. Iný termín ako v prípade zákonného skončenia neprichádzal do úvahy,
dokonca z prevádzkových dôvodov aj tento bol pre žalobcu krátky. Taktiež nesúhlasil s čerpaním
dovolenky neoznámenej aspoň 14 dní vopred. Žalovaného niekoľkokrát od začiatku komunikácie
verbálne požiadal, aby sa vrátil na pracovisko, a to už pri ukončení pracovného pomeru z jeho strany.
Nepovažoval za potrebné vyzývať žalovaného na nástup do práce počas plynutia výpovednej doby,
keďže žalovaný má vedieť, aké sú jeho povinnosti a tieto má plniť.
8. Na pojednávaní dňa 27.01.2025 konateľ žalobcu Karin Častulíková vo svojom výsluchu uviedla,
že dňa 29.07.2021 žalovaný prišiel s požiadavkou na skončenie pracovného pomeru dohodou
k 06.08.2021, s čím nesúhlasili a trvali na zotrvaní v práci do uplynutia výpovednej doby. Vytlačila mu
všetky paragrafy zo Zákonníka práce a pracovnú zmluvu, aby podľa nich postupoval s tým, že ak to
nedodrží, žalobca bude postupovať podľa Zákonníka práce a nahlási aj jeho absenciu na pracovisku.
S návrhom na dohodu o skončení pracovného pomeru nesúhlasili. Žalovaný vo výpovedi uvádzal
konkrétne paragrafy, ako aj dátumy, a nemohlo dôjsť na jeho strane ani k omylu. Vedel presne, čo robil
a že je povinný chodiť do práce aj počas plynutia výpovednej doby. Žalovanému neostala dovolenka,
bola mu krátená za neospravedlnenú absenciu podľa Zákonníka práce, o čom bol po ukončení
pracovného pomeru oboznámený doručením všetkých výstupných dokumentov, najmä výplatnej pásky
a zápočtového listu. Žalovaný bol upovedomený o krátení dovolenky v prípade, že nenastúpi do práce
a dňa 02.08.2021 o 10:46 absenciu nahlásila do Sociálnej poisťovne.
9. Na pojednávaní dňa 27.01.2025 žalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že žalobca s dohodou
nesúhlasil s tým, nech príde s riadnou výpoveďou, ktorú žalobca podpíše. Výpoveď priniesol, s čím
Karin Častulíková nesúhlasila, celú výpoveď prerobila a dopísala do nej text, s ktorým žalovaný
nesúhlasil a takúto dohodu nepodpísal. Nevyplatenie pohyblivej zložky za október 2020 mu bolo ústne
oznámené, neskoršie zrážky už ale oznámené neboli. O žiadnom školskom hodnotení informovaný
nebol. Dovolenkové lístky nikdy nedávali, vždy sa dovolenka len ústne nahlasovala a určite nie 14
dní vopred. Okrem škody v októbri 2020 mu nebolo vytýkané zo strany žalobcu nič iné. Nevyplatenie
pohyblivej zložky mzdy v plnej výške mu nebolo nijak vysvetlené, s výnimkou októbra 2020. Spočiatku sa
dotazoval, prečo mu žalobca nevypláca zložku v plnej výške, neskôr si začal hľadať novú prácu a dôvody
už nezisťoval. Škodu v októbri vyriešili len ústnou dohodou, nič spísané nebolo, pričom dohoda bola
taká, že mu budú strhávať pohyblivú zložku, nepovedali mu však, v akej výške, pričom prvú strhli celú. Pri
rokovaní o skončení pracovného pomeru mu oznámil, že mu bude plynúť výpovedná doba 2 mesiace,
ale nie, že má ostať v práci počas nej. Na možné uplatnenie náhrady mzdy ho žalobca neupozornil.
So žalobcom sa dohodli, že si vyčerpá týždeň dovolenky a následne dňa 08.08.2021 skončí pracovný
pomer, keďže už bol dohodnutý u nového zamestnávateľa. Pracovný pomer u žalobcu sa rozhodol
ukončiť z dôvodu, že si našiel novú prácu. Z pracovného pomeru u žalobcu musel odísť okamžite bez
výpovednej doby, lebo už bol dohodnutý na nástupe k novému zamestnávateľovi, s ktorým sa dohodol
na nástupe od 09.08.2021.
10. Súd právne posúdil vec podľa § 59, § 60, § 61, § 62 ods. 1, 6, 7, 8, § 101, § 102, § 109 ods. 3, §
111, § 113, § 134, § 179, § 186, § 187, § 188 Zákonníka práce; § 580, § 581 Občianskeho zákonníka;
a článku 15 ods. 2, § 132, § 151, § 191 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením s obsahom spisu, a to žaloba č.l.1-3, pracovná zmluva
č.l.4-5, náplň práce č.l.6, platobný dekrét č.l.7, dodatok číslo 1 č.l.8, výpoveď č.l.9, žiadosť o úhradu
č.l.10, registračný list č.l.11, evidenčný list č.l.12, mzdový list č.l.13-14, odpor č.l.31-33, listová
komunikácia č.l.35-37, platobný dekrét č.l.38, výplatný lístok č.l.39, dohoda č.l.40, výpoveď č.l.41, replika
č.l.51-53, duplika č.l.60-61, výpovede strán č.l.74-77, výpočet náhrady č.l.78, hodnotenie žalovaného
č.l.79-80, pričom ustálil nasledovný skutkový stav veci.
12. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že sporné strany uzatvorili dňa 01.06.2020 pracovnú
zmluvu, na základe ktorej žalovaný od 02.06.2020 vykonával práce u žalobcu na dobu určitú do
30.05.2021. Súčasťou pracovnej zmluvy bola príloha číslo 2 Platobný dekrét, v ktorom bola zmluvne
dohodnutá výška mzdy v celkovej sume 850 Eur na mesiac (brutto základná mzda 567 Eur/mesiac +
pohyblivá zložka mzdy za bezproblémový výkon práce vo výške 283 Eur/mesiac, spolu brutto základná
mzda 850 Eur/mesiac). Uvedená mzda bola od 01.06.2021 navýšená na sumu 910 Eur na mesiac (brutto

základná mzda 627 Eur/mesiac + pohyblivá zložka mzdy za bezproblémový výkon práce vo výške 283
Eur/mesiac, spolu brutto základná mzda 910 Eur/mesiac). Žalovaný v mesiaci október 2020 pri plnení
pracovných úloh pochybil a spôsobil žalobcovi škodu, ktorú si ale žalobca voči žalovanému neuplatnil
z titulu jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Žalobca počnúc mesiacom
október 2020 až do skončenia pracovného pomeru nevyplácal žalovanému celú pohyblivú zložku mzdy
v sume 283 Eur, ale túto podľa svojej úvahy a zhodnotenia krátil v určitom rozsahu. Sporné strany dňa
15.05.2021 uzatvorili dodatok číslo 1 k pracovnej zmluve, ktorým došlo k predĺženiu pracovného pomeru
do 31.05.2022. Žalovaný doručil dňa 29.07.2021 žalobcovi žiadosť o skončenie pracovného pomeru
dohodou, a to ku dňu 06.08.2021, ktorú ale žalobca neakceptoval a dohodu so žalovaným nepodpísal.
Následne na to žalovaný dňa 30.07.2021 doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru v zmysle
ustanovenia § 67 Zákonníka práce, v obsahu ktorej žalovaný uvádza, že jeho pracovný pomer sa skončí
dňa 08.08.2021. Žalobca listom zo dňa 01.10.2021 vyzval žalovaného na zaplatenie peňažnej náhrady
v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce, čo žalovaný listom zo dňa 12.11.2021 odmietol a zároveň si
uplatnil voči žalobcovi nárok na doplatenie nevyplatenej sumy pohyblivej zložky mzdy vo výške 1 207
Eur.
13. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že ku skončeniu pracovného pomeru
žalovaného došlo jeho výpoveďou doručenou žalobcovi dňa 30.07.2021, a nie dohodou tak, ako na to
nesprávne poukazuje žalovaný. Právny režim výpovede zamestnanca z pracovného pomeru je kogentne
upravený Zákonníkom práce a tieto ustanovenia sú pre zmluvné strany záväzné. Žalovaný pritom
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalobca súhlasil s tým, že sa podľa týchto ustanovení nebude
postupovať a teda že súhlasí s predčasným ukončením pracovného pomeru žalovaného pred uplynutím
výpovednej doby, resp. že súhlasí s tým, že žalovaný počas plynutia výpovednej doby nemusí chodiť
do práce. Dôkazom toho je nepochybne aj to, že žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou
predloženú žalovaným len deň pred doručením výpovede žalobca odmietol a takúto dohodu s ním
ani nepodpísal, pričom výslovne, a potvrdil to aj žalovaný, žiadal doručiť výpoveď. Uvedené by pritom
bolo bezpredmetné, pokiaľ by žalobca mal súhlasiť so skončením pracovného pomeru pred uplynutím
výpovednej doby.
14. Žiadna strana pracovnej zmluvy pritom nie je povinná uzatvoriť dohodu o skončení pracovného
pomeru. Pokiaľ tak jedna strana urobiť chce a druhá to odmieta, nie je možné túto stranu nielen že
donútiť, ale ani ju z tohto dôvodu akokoľvek negatívne právne postihovať. Pokiaľ teda žalobca nesúhlasil
s návrhom žalovaného na ukončenie pracovného pomeru dohodou, bolo to jeho výlučné právo a žalobca
v tomto smere nemal akúkoľvek povinnosť, ktorú by musel naplniť, a to ani s prihliadnutím na nové
pracovné miesto žalovaného, na ktoré mal nastúpiť už dňa 09.08.2021. Z uvedeného dôvodu súd
preto akúkoľvek argumentáciu žalovaného vo vzťahu k jeho snahe skončiť pracovný pomer dohodou
ku dňu 06.08.2021, najmä na žalovaným uvádzané ustanovenie § 15 Zákonníka práce považuje za
bezpredmetnú a pre nároky uplatnené v tomto konaní za nepodstatnú.
15. Je právne irelevantné, či žalovaný mal záujem pracovať u žalobcu len do 08.08.2021 a v tomto
smere doručil žalobcovi výpoveď, v ktorej túto svoju požiadavku aj výslovne uviedol určením dňa, kedy
by mal podľa neho pracovný pomer skončiť. Predmetnú výpoveď žalovaného je potrebné posudzovať,
a uvádza to dokonca aj sám žalovaný v obsahu výpovede, podľa § 67 Zákonníka práce. S výpoveďou
zamestnanca však v zmysle § 62 ods. 6 Zákonníka práce súvisí aj výpovedná doba, ktorá v tomto
prípade bola dvojmesačná. To s prihliadnutím na ustanovenie § 62 ods. 1 Zákonníka práce znamená,
že pracovný pomer zamestnanca trvá až do riadneho uplynutia výpovednej doby. Žalovaný ako
zamestnanec bol teda povinný zotrvať v pracovnom pomere a naďalej si plniť svoje pracovné povinnosti
voči žalobcovi ako zamestnávateľovi až do riadneho skončenia pracovného pomeru, ktorý v zmysle
§ 62 ods. 1 Zákonníka práce skončil až uplynutím výpovednej doby dňa 30.09.2021. Na uvedenom
nič nezmení akákoľvek vedomosť, resp. nevedomosť žalovaného o tom, či pracovný pomer trval alebo
netrval. V posudzovanom prípade sa jedná o zákonné ustanovenia, ktoré platia bez ohľadu na to, či
povinný subjekt si je vedomý ich existencie a bez ohľadu na prípadnú neznalosť zákona. Výnimkou
z takéhoto pravidla by mohlo byť, ak by žalobca výslovne uviedol, že súhlasí, aby žalovaný počas
trvania výpovednej doby do práce už nechodil. Uvedené však žalovaný v konaní ani netvrdil, pričom
táto skutočnosť bola jednoznačne vyvrátená výpoveďami konateľov žalobcu, ktorí uviedli, že trvali na
plynutí výpovednej doby s tým, aby sa žalovaný vrátil do práce a neopúšťal pracovisko. Súd nad rámec
uvádza, že prípadnú absenciu výslovnej požiadavky žalobcu na pokračovanie v práci (čo však nie je
tento prípad), nemožno stotožňovať so súhlasom na neprítomnosť žalovaného v práci počas výpovednej

doby. Žalovaný mal teda zákonnú povinnosť naďalej pracovať a riadne si plniť svoje záväzky, a to až do
skončenia pracovného pomeru u žalobcu, t.j. aj počas výpovednej doby.
16. Z výpovede strán, a osobitne aj z výpovede žalovaného vyplynulo, že žalobca nesúhlasil s dohodou
o skončení pracovného pomeru a trval na tom, aby žalovanému plynula výpovedná doba. Vzhľadom na
vyššie uvedené jednoznačné ustanovenia Zákonníka práce súd uvádza, že žalobca ani nemal právnu
povinnosť uvádzať žalovanému, že požaduje, aby počas trvania výpovede chodil do práce. Rovnako
tak nemal povinnosť žalovaného upozorniť, že v prípade nedostavenia sa do práve si bude uplatňovať
náhradu mzdy za čas výpovednej doby. Uvedené bolo jednoznačne, jasne a s odkazom na zákonné
ustanovenia Zákonníka práce uvedené aj v pracovnej zmluve žalovaného a ten bol povinný počas trvania
pracovného pomeru sa touto pracovnou zmluvou riadiť.
17. Súd argumentáciu žalovaného, že existujú rozpory medzi jednotlivými verziami výpovedí žalovaného
z pracovného pomeru, ktoré mali byť doručené žalobcovi, resp. o dopísaní textu na výpovedi
konateľom žalobcu, považuje za právne irelevantnú. Neexistujú žiadne pochybnosti, že žalovaný doručil
žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru dňa 30.07.2021. Z pohľadu obsahových náležitostí výpovede
zamestnanca Zákonník práce nevyžaduje žiadne špeciálne obsahové náležitosti, keďže celý režim
výpovede je upravený priamo v Zákonníku práce, a prípadne pochybenia zamestnanca vo vzťahu
k ďalšiemu, zákonom nevyžadovanému obsahu výpovede, nepostihuje jej neplatnosťou. Pre platnú
výpoveď zamestnanca pritom postačuje, aby vôľa bola jasne uvedená a výpoveď bola zamestnávateľovi
doručená. Toto naplnené bolo, keďže bolo preukázané, že žalovaný výpoveď aj žalobcovi doručil a mal
záujem skončiť pracovný pomer podľa § 67 Zákonníka práce, teda výpoveďou, avšak k skoršiemu dňu.
Rovnako je právne irelevantný aj ostatný obsah výpovede, ktorý je v texte uvedený nad rámec zákona.
Zamestnanec si nemôže jednostranným uvedením svojich požiadaviek vo výpovedi z pracovného
pomeru sám určovať podmienky, za ktorých k ukončeniu pracovného pomeru dôjde. Nemôže najmä
jednostranne bez súhlasu žalobcu určovať, že pracovný pomer sa skončí dňa 08.08.2021, keď priamo
Zákonník práce upravuje odlišný postup. Na uvedenom by nič nezmenilo ani to, ak by žalobca uvedenú
výpoveď žalovaného prijal bez akýchkoľvek výhrad, resp. ju prijal aj s dopísaným textom, ktorého
existenciu žalovaný spochybňuje.
18. Postup pri výpovedi je jednoznačne upravený ustanoveniami Zákonníka práce, ktorý jasne a výstižne
formuluje práva a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa. Tak ako pri dohode, ani pri výpovedi
žalobca ako zamestnávateľ nie je povinný akceptovať čokoľvek, čo je nad rámec ustanovení Zákonníka
práce. Pokiaľ teda žalovaný urobil akýkoľvek úkon s vnútornou výhradou skončenia pracovného pomeru
k určitému dňu, takýto jeho vnútorný pocit nie je podstatný a jediné a rozhodujúce sú zákonné
ustanovenia Zákonníka práce. Žalovaný jednoznačne uviedol, žalobca odmietol prijať jeho návrh na
skončenie pracovného pomeru dohodou, na čo mal žalobca plné právo. Pokiaľ teda žalovaný chcel
naďalej skončiť pracovný pomer, nezostávalo mu nič iné len využiť iné ustanovenia Zákonníka práce
upravujúce skončenie pracovného pomeru. Žalovaný si sám zvolil možnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou. V tejto súvislosti je irelevantné, či sa tak stalo preto, že mu mal žalobca v čase
odmietnutia návrhu dohody povedať, aby si podal výpoveď, keďže žalobca nebol vôbec povinný takúto
dohodu akceptovať.
19. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že po doručení výpovede si čerpal riadne dovolenku.
Čerpanie dovolenky žalovaným nebolo žiadnym spôsobom preukázané, pričom takéto čerpanie bolo
vyvrátené vyjadreniami žalobcu. Žalobca tiež preukázal, že z dôvodu neospravedlnenej absencie
žalovaného v zamestnaní krátil dovolenku žalovanému v rozsahu jeden deň dovolenky za jeden deň
vymeškanej zmeny (§ 109 ods. 3 Zákonníka práce umožňuje krátiť dovolenku až o dva dni). Z výplatnej
pásky žalovaného v mesiaci jún 2021 vyplýva, že v danom mesiaci mal zostatok dovolenky ešte 16 dní.
Uvedený zostatok sa však v prípade skončenia pracovného pomeru v priebehu kalendárneho roka kráti
priamo zo zákona, keďže v zmysle § 102 Zákonníka práce vzniká nárok len na pomernú časť dovolenky
a nie na celú za kalendárny rok. Dovolenka žalovaného za 9 mesiacov trvania pracovného pomeru v roku
2021 predstavuje 15 dní, z toho 4 dni si už žalovaný v mesiaci jún 2021 vyčerpal. Zostalo mu teda 11
dní do skončenia pracovného pomeru dňa 30.09.2021. Mesiace august a september 2021 mali spolu
42 pracovných dní, takže žalovaný by nemohol svoju dovolenku využiť počas celých dvoch mesiacov.
Preto argumentácia žalovaného, že si čerpal dovolenku počas výpovednej doby, je nedôvodná, keďže
počet dní dovolenky, ktoré mal k dispozícii, mu nepokryli počet dní, kedy bol povinný zotrvať u žalobcu
v práci až do uplynutia výpovednej doby dňa 30.09.2021. Vzhľadom k uvedenému súd argumentáciu

žalobcu ohľadne čerpania dovolenky považuje za účelovú a nedôvodnú. Jednak preto, že rozsah jeho
dovolenky nebol dostatočný na to, aby do práce už vôbec nenastúpil, a tiež preto, že nebola vôbec
preukázaná dohoda o jej čerpaní so žalobcom, resp. že by mu žalobca takéto čerpanie nariadil alebo
umožnil. Naopak preukázané bolo krátenie dovolenky žalovaného z dôvodu jeho absencie na pracovisku
počas výpovednej doby.
20. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že pracovný pomer žalovaného u žalobcu sa
skončil uplynutím výpovednej doby dňa 30.09.2021 a žalovaný tým, že do práce po doručení výpovede
nenastúpil, porušil svoju povinnosť a nesie zodpovednosť v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce. Súd mal
výšku nároku žalobcu v sume 1 601 Eur za riadne preukázanú. Žalobca svoj nárok písomne podrobne
zdôvodnil na pojednávaní dňa 27.01.2025 a tento výpočet je prílohou spisu (č.l.78). Žalovaný síce počas
konania namietal správnosť žalobou uplatnenej sumy a jej výšky, avšak počas celého konania žiadne
bližšie tvrdenia, resp. svoje vlastné výpočty preukazujúce dôvodnosť inej sumy nepredložil. Neurobil
tak ani po tom, čo žalobca doložil do spisu výpočet uplatneného nároku, ale tento spochybňoval len
všeobecne a neurčito s argumentom jeho nesprávnej výšky. Súd preto postupoval v zmysle § 151 ods.
2 CSP a takéto popretie správnosti výšky žalobou uplatnenej sumy žalovaným vyhodnotil ako neúčinné.
21. Súd uznal kompenzačnú námietku žalovaného, ktorú si uplatnil v konaní voči žalobcovi, a to v celom
rozsahu v sume 1 129,54 Eur. Jednotlivé čiastkové sumy, z ktorých kompenzačná námietka žalovaného
pozostáva, mal súd za preukázané zo mzdových listov žalovaného (č.l.13 a 14), ako aj z platobných
dekrétov (č.l.7 a 38). Doplnková zložka mzdy (ktorou bezpochyby pohyblivá zložka mzdy je) môže byť
v pracovnoprávnych vzťahoch dohodnutá ako nárokovateľná alebo nenárokovateľná. Je pritom vecou
zamestnávateľa, aby ten dostatočne jasne upravil, akú povahu a charakter doplnková zložka mzdy bude
mať. Pokiaľ zamestnávateľ mieni určité plnenie poskytovať ako nenárokovateľnú zložku mzdy, musí tak
výslovne a jednoznačne uviesť, v opačnom prípade sa vystavuje riziku, že bude musieť túto zložku
poskytnúť. Na to, aby zamestnávateľ mal výhradné právo určiť, či zamestnanec má nárok na doplnkovú
zložku mzdy, sa musí jednať o nenárokovateľnú zložku, ktorej charakter vyplýva práve z formulácie
záväzku zamestnávateľa spravidla upraveného v pracovnej zmluve, príp. v internom predpise, resp.
ktorá ani nemusí byť vôbec upravená, keďže vyplýva z vôle zamestnávateľa. Ak však doplnková zložka
mzdy má nárokovateľný charakter, zamestnancovi v prípade splnenia zamestnávateľom určených kritérií
vzniká nárok na túto zložku a zamestnávateľ je povinný mu ju vyplatiť, čo je podľa súdu aj tento prípad.
22. V oboch platobných dekrétoch založených do spisu boli uvedené jednotlivé kritériá, ktoré
sú zohľadnené pri prideľovaní pohyblivej zložky mzdy. Tieto kritériá súd považuje za neurčité,
nejednoznačné a nedostatočne formulované, vylučujúce primeranú mieru istoty na strane žalovaného
ako zamestnanca, ako aj jeho možnosť vopred predvídať konkrétne podmienky jeho hodnotenia
vedúceho k priznaniu jednej tretiny mzdy. Uvedené kritériá ponechávajú približne jednu tretinu jeho
celkovej mesačnej mzdy výlučne na posúdení žalobcu, ktorý nemá žiadne limity a presné, vopred
známe, určité ale najmä merateľné kritériá, podľa ktorých by určoval jej výšku. Jej výška je tak závislá
od žalobcovej ľubovôle a voľnej úvahy bez možnosti žalovaného sledovať, či takéto kritéria sú alebo
nie sú splnené, resp. či vôbec môžu alebo nemôžu byť splnené. Rovnako tak nie je zrejmé, aký veľký
postih žalovaného čaká v prípade porušenia ktoréhokoľvek kritéria a v akom rozsahu dôjde ku kráteniu
pohyblivej zložky, či celej alebo len časti. Uvedené je pritom nevyhnutné poznať vopred, ešte pred tým,
ako dôjde k takémuto posudzovaniu, aby žalovaný mohol prípadne vynaložiť úsilie s cieľom splnenia
týchto kritérií, a nie až dodatočne po tom, čo dôjde k zníženiu, resp. jej nepriznaniu len s následným
vysvetlením. Taktiež nie je zrejmé, čo znamená bezproblémový výkon práce zamestnanca, ako bude
posudzovaný, ako hodnotený, v akom rozsahu dôjde k strhávaniu pohyblivej zložky mzdy v prípade,
že bude problematický a podobne. Spôsob, akým je pohyblivá zložka mzdy dohodnutá v platobnom
dekréte vytvára priestor pre zamestnávateľa neprimerane zasahovať do odmeňovania zamestnanca,
ktorý ani nie je schopný vopred vytušiť konkrétne podmienky (nie kritéria uvedené v dekréte ako základné
kategórie), ktoré musí splniť. Žalovaný je prakticky každý mesiac ponechaný v neistote, či mu bude
vyplatená približne jedna tretina jeho mzdy alebo naopak či dôjde zo strany žalobcu k dodatočnému
strhnutiu aj keď možno z dôvodov, ktoré spadajú do niektorých v platobnom dekréte uvedených kritérií.
Uvedené by teda znamenalo, že mesačná mzda žalovaného by nebola v sume 850 Eur, ale len v sume
567 Eur (od 01.06.2021 potom 910 Eur a 627 Eur), s ktorou by mohol žalovaný každý mesiac počítať
a zvyšná približne jedna tretina by bola závislá na neurčitých a nekonkrétnych podmienkach.

23. Okrem nejednoznačných kritérií pre posudzovanie vzniku nároku žalovaného na pohyblivú zložku
mzdy žalobca pochybil aj v samotnej formulácii obsahu platobného dekrétu. V platobnom dekréte zo
dňa 01.06.2020 bola dohodnutá mzda v celkovej výške 850 Eur na mesiac ako základná mzda. Priamo
v texte platobného dekrétu sa totiž uvádza „spolu brutto základná mzda 850 Eur/mesiac“ (od 01.06.2021
došlo k zvýšeniu na sumu 910 Eur mesačne, avšak formulácia zostala rovnaká). Zároveň v ňom bolo
uvedené, že brutto základná mzda predstavuje sumu 567 Eur/mesiac a pohyblivá zložka mzdy za
bezproblémový výkon práce predstavuje sumu 283 Eur/mesiac, spolu brutto základná mzda predstavuje
850 Eur/mesiac (obdobne formulovaný aj platobný dekrét z 01.06.2021, avšak s inými vyššími sumami).
Celková formulácia mzdy v platobnom dekréte je teda nejednoznačná, umožňujúca vyvodiť pochybnosti
o tom, aká vlastne základná mzda žalovaného je, či s pohyblivou zložkou alebo bez pohyblivej zložky,
keďže sa výslovne uvádza „spolu brutto základná mzda“ pri celkovej mzde zamestnanca.
24. V posudzovanom prípade naviac žalobca žiadnym spôsobom nedostatky v plnení pracovných
povinností žalovaným za jednotlivé mesiace, v ktorých bola pohyblivá zložka mzdy krátená, nepreukázal.
Obmedzil sa opakovane len na konštatovanie, že by bol schopný za každý mesiac, za ktorý strhol
žalovanému pohyblivú zložku mzdy, toto strhnutie riadne odôvodniť. Uvedené sa však nestalo, žalobca
žiadne skutkové tvrdenie, a ani dôkazy nepredložil, a to ani za mesiac október 2020, v ktorom došlo
k vzniku škody zo strany žalovaného, a ktorej vznik aj žalovaný potvrdil. Z uvedeného dôvodu súd
konštatuje, že pokiaľ by aj spôsob dojednania pohyblivej zložky spĺňal predpoklady pre jej platnosť, tak zo
strany žalobcu, napriek námietkam žalovaného o nepreukázaní dôvodnosti strhnutia pohyblivej zložky,
žalobca neuniesol dôkazné bremeno a súdu vôbec nepreukázal oprávnenosť jej strhávania počnúc
mesiacom október 2020.
25. Z vyššie uvedených dôvodov mal súd za to, že jednostranné a v súdnom konaní nepreukázané
a nezdôvodnené strhnutie pohyblivej zložky mzdy žalovaného bolo žalobcom vykonané neoprávnene
a preto žalovaného kompenzačnej námietke v sume 1 129,54 Eur vyhovel.
26. Nad rámec potrebného súd uvádza, že žalovaný po vzniku pracovného pomeru v mesiacoch júl,
august a september 2020 mal vyplatenú celú mzdu vrátane celej pohyblivej zložky (v mesiaci jún 2020
žalovaný nastúpil až dňa 02.06.2020 a teda mzda nebola za celý mesiac). Až od mesiaca október
došlo u žalovaného k strhnutiu celej, resp. časti tejto pohyblivej zložky, ktorá mu bola strhávaná až
do skončenia pracovného pomeru u žalobcu. Z vykonaného dokazovania pritom bolo preukázané, že
žalovaný mal spôsobiť u žalobcu škodu práve v mesiaci október 2020, pričom žalobca si túto škodu
postupom podľa § 179 a nasl. Zákonníka práce neuplatnil. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v čase
skúšobnej doby, kedy sa len zaúčal u žalobcu, splnil všetky predpoklady pre plné priznanie pohyblivej
zložky, avšak potom, čo spôsobil žalobcovi škodu, už tieto predpoklady, bez jasného a preukázaného
zdôvodnenia žalobcom, už nespĺňal. Osobitné je to pritom v mesiaci júl 2021, kedy po doručení
výpovede žalobcovi a nenastúpení žalovaného do práce od augusta 2021 mu bola strhnutá celá
pohyblivá zložka mzdy za spôsob plnenia pracovných úloh za predošlý mesiac. V uvedenej veci preto
vyvstávajú pochybnosti, či zo strany žalobcu za nepreukázania dôvodnosti krátenia pohyblivej zložky
mzdy žalovanému v jednotlivých mesiacoch si žalobca práve cez túto pohyblivú zložku mzdy vo vzťahu
k žalovanému neuplatňoval svoj nárok na náhradu škody mimo zákonné ustanovenia Zákonníka práce,
čo je neprípustné. Takýto postup naviac nasvedčuje žalobcom nepopretá výpoveď žalovaného, ktorý
uviedol, že škodu v októbri vyriešili len ústnou dohodou, nič spísané nebolo, pričom dohoda bola taká,
že mu budú strhávať pohyblivú zložku, nepovedali mu však, v akej výške, pričom prvú strhli celú. Súd
považuje takýto postup za nezákonný, v rozpore s jednoznačnými ustanoveniami Zákonníka práce
o spôsobe náhrady škody zamestnancom (§ 20 Zákonníka práce).
27. Súd nepriznal žalovanému uplatnený nárok na úrok z omeškania z kompenzačnej námietky.
Dôvodom pre vylúčenie tohto nároku je skutočnosť, že žalovaný si svoj nárok výslovne neuplatnil
ako vzájomnú žalobu, ale len ako kompenzačnú námietku, t.j. pohľadávku na započítanie voči nároku
žalobcu uplatneného v žalobe. Započítanie pohľadávok upravuje ustanovenie § 580 Občianskeho
zákonníka, pričom pre započítanie je podstatné, že k nemu dochádza momentom, kedy sa pohľadávky
stretnú, a nie až momentom, kedy je urobený prejav smerujúci k započítaniu. Teda z pohľadu nároku na
úroky z omeškania je irelevantné, kedy žalovaný urobil takýto prejav voči súdu, resp. akými okolnosťami
vymedzil časové obdobie omeškania, ale rozhodujúce je, kedy došlo k stretu jednotlivých pohľadávok
spôsobilých na započítanie, keďže tým momentom dochádza k zániku pohľadávok a ich splneniu
a teda k zániku nároku na úroky z omeškania. Žalovaný nezotrval u žalobcu v pracovnom pomere

počas výpovednej doby, a teda žalobcovi vznikol voči nemu nárok na peňažnú náhradu. Keďže až
uplynutím celej výpovednej doby bolo možné ustáliť rozsah porušenia povinnosti žalovaného, takýto
nárok mohol vzniknúť žalobcovi až dňom 01.10.2021, teda dňom nasledujúcim po skončení pracovného
pomeru. Žalovaný v odpore doručenom súdu dňa 24.10.2022 jednostranne započítal svoju pohľadávku
v sume 1 129,54 Eur z titulu nevyplatených pohyblivých zložiek za jednotlivé mesiace roku 2020
a 2021 voči peňažnej náhrade za nezotrvanie v pracovnom pomere počas plynutia výpovednej doby.
Žalovanému pritom samotný nárok na nevyplatenú pohyblivú zložku vznikol vždy individuálne v závislosti
od splatnosti týchto pohyblivých zložiek spoločne so mzdou za príslušný mesiac, a teda od splatnosti
tejto mzdy sa žalobca dostal do omeškania, za ktoré je zároveň povinný znášať úrok z omeškania.
Žalovaný však vo svojom písomnom podaní (č.l.33) obmedzil svoj nárok na úroky z omeškania počnúc
dňom 01.12.2021 (dňom nasledujúcim po prevzatí písomnosti Odpoveď na predžalobnú výzvu zo
dňa 12.11.2021 žalobcom), a teda si neuplatnil nárok na úroky z omeškania, ktoré existovali od
splatnosti nevyplatených mesačných pohyblivých zložiek mzdy až do ich započítania voči nároku
žalobcu uplatneného v žalobe. Účinky takéhoto započítavacieho prejavu žalovaného nastali v momente,
kedy sa pohľadávky žalobcu a žalovaného stretli, teda dňa 01.10.2021. Z uvedeného dôvodu súd
žalovaným uplatnený úrok z omeškania zo sumy 1 129,54 Eur nepriznal.
28. Predmetom súdneho konania bola žalobou uplatnená suma 1 601 Eur, voči ktorej si žalovaný
v podanom odpore uplatnil kompenzačnú námietku v sume 1 129,54 Eur. Z uvedeného dôvodu súd
zaviazal žalovaného na náhradu sumy 471,46 Eur predstavujúcu rozdiel medzi žalobou uplatneným
nárokom v sume 1 601 Eur a výškou kompenzačnej námietky v sume 1 129,54 Eur, a vo zvyšnej časti
v sume 1 129,54 Eur súd žalobu zamietol, keďže žalovaný úspešne uplatnil započítanie svojho nároku
voči nároku žalobcu.
29. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá
Ústavný súd Slovenskej republiky dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
30. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán sporu (napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).
Vzhľadom na uvedené sa súd nezaoberal všetkými uvedenými tvrdeniami, keďže pre rozhodnutie súdu
o žalobe boli právne irelevantné.
31. Súd pre rozhodnutie vo veci samej považoval za postačujúce tie skutočnosti, ku ktorým sa vyjadril
v odôvodnení svojho rozsudku. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, ktorý je
obsiahnutý vo výroku tohto rozsudku. Ostatné skutočnosti tvrdené spornými stranami, ku ktorým sa súd
v odôvodnení rozsudku nevyjadroval, súd nepovažoval za potrebné pre účely posúdenia a rozhodnutia
vo veci samej, a preto sa v odôvodnení rozsudku týmto skutočnostiam v zmysle uvedenej konštantnej
judikatúry nevyjadruje.
32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením §
262 ods. 1 CSP. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 1 601 Eur. Žalovaný v podanom odpore vzniesol
kompenzačnú námietku, v ktorej si započítal svoj nárok v sume 1 129,54 Eur, v dôsledku čoho súd
zaviazal žalovaného na úhradu zostávajúcej sumy 471,46 Eur. Žalobca bol teda úspešný v rozsahu
29,45 % (471,46 Eur) a žalovaný v rozsahu 70,55 % (1 129,54 Eur), čo predstavuje čistý úspech
žalovaného v rozsahu 41,10 % (70,55% - 29,45 %).
33. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa
popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).