Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-7C/42/2020 z 13. 6. 2025
Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 13. júna 2025, sp. zn. B1-7C/42/2020, ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3
Mestský súd Bratislava IV | B1-7C/42/2020 | ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3 | 2025-06-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f4812ca-8b88-4a17-9f93-4ed54e6de31d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Mestský súd Bratislava IV
B1-7C/42/2020
1120212733
13. 06. 2025
Mgr. Vladimír Sedmohradský
ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcu: I.. Bc. U. L.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX Q., zastúpený: JUDr. Libuša Dočkalová, advokátka,
so sídlom Lachova 32, 851 03 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00
166 073, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
rozhodol:
I. Súd návrh na spojenie vecí zamieta.
II. Súd žalobu zamieta.
III. Žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 11.08.2020 sa žalobca
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) domáhal od žalovaného sumy 100.000,- EUR ako náhrady nemajetkovej
ujmy a sumy 1.000.000,- EUR ako náhrady majetkovej škody vo forme ušlého zisku.
2. V žalobe uviedol, že dňa 28.02.2017 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
rozsudkom v trestnej veci sp. zn. 2TdoV 19/2015 zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4To/2/2008
zo dňa 30.10.2008, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007
a ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Žalobca bol zrušenými rozsudkami nezákonne odsúdený
za hospodársky trestný čin, v dôsledku čoho prestal spĺňať podmienku bezúhonnosti ako všeobecnú
podmienku prevádzkovania živnosti fyzickými osobami v zmysle § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 455/1991
Zb. V priamej príčinnej súvislosti so zrušenými nezákonným rozsudkami bolo zrušené živnostenské
oprávnenie vo všetkých obchodných spoločnostiach, v ktorých bol žalobca ustanovený do funkcie
štatutárneho orgánu - CHEMTRANS spol. s.r.o., FINSQUASH spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o.,
POLYCHEMKOMERC a.s., BARTFIN spol. s r.o., PRIVATCLEAR spol. s r.o., D.M.D. spol. s r.o. a
CHEMCOOP spol. s r.o., pričom posledných päť z nich bolo vymazaných z Obchodného registra.
Žalobca bol v priamej príčinnej súvislosti so zrušenými nezákonnými rozsudkami zbavený možnosti
založiť novú obchodnú spoločnosť, resp. podnikať na živnostenské oprávnenie ako fyzická osoba. V
dôsledku toho požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- EUR a náhradu ušlého zisku
vo výške 1.000.000,- EUR. Dňa 28.02.2020 podal žalobca na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť
o predbežné prerokovanie jeho nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. Dňa 07.08.2020 bolo
žalobcovi doručené oznámenie o výsledku prerokovania, pričom jeho žiadosti nebolo vyhovené.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení navrhol vec spojiť s ďalšími konaniami.
Uviedol, že žalobca v žalobe uplatňuje nároky s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV
19/2015 zo dňa 28.02.2017, pričom na základe rovnakého rozsudku uplatňuje nároky v ôsmich ďalších
žalobách. Vo všetkých týchto konaniach sú strany sporu rovnaké, a všetky čiastkové nároky žalobcu boli
uplatnené jednou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 28.02.2020 a
spoločne predbežne prerokované Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalovaný upresnil, že ide o konania
vedené vtedajším Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 9C/43/2020, sp. zn. 3C/40/2020, sp. zn.
18C/41/2020, sp. zn. 7C/41/2020, sp. zn. 16C/43/2020, sp. zn. 19C/40/2020, sp. zn. 23C/32/2020 a
sp. zn. 18C/42/2020, pričom všetky konania sú v súčasnosti vedené Mestským súdom Bratislava IV.
Žalovaný taktiež stručne uviedol nároky, ktoré si žalobca v uvedených konaniach uplatňuje. Uviedol, že
okrem konania sp. zn. 16C/43/2020, v ktorom bol jeho návrh na spojenie vecí zamietnutý, nedošlo ani v
jednom konaní k nariadeniu pojednávania. Návrh na spojenie vecí podal, nakoľko všetky žaloby spolu
skutkovo súvisia a je v záujme hospodárnosti a efektívnosti vedenia konania ich prejednať a rozhodnúť
v jednom konaní.
4. Žalovaný sa vyjadril aj k veci samej. Uviedol, že podmienkou na úspešné uplatnenie nároku podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. je kumulatívne splnenie troch základných podmienok, ktorými sú (i) existencia
nezákonného rozhodnutia, rozhodnutia o treste alebo nesprávneho úradného postupu, (ii) vznik škody
a (iii) príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, rozhodnutím o treste alebo
nesprávnym úradným postupom. Tieto podmienky nie sú podľa žalovaného v konaní splnené. Uviedol,
že svoj nárok žalobca odvodzuje od nezákonných rozhodnutí, ktorými sú rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4To/2/2008 zo dňa 30.10.2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005
zo dňa 27.06.2007 a ktoré boli oba zrušené rozsudkom sp. zn. 2TdoV 19/2015. Žalovaný poukázal
na skutočnosť, že rozsudkom sp. zn. 2TdoV 19/2015 bolo Krajskému súdu v Bratislave prikázané
vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp.
zn. 16T/1/2017 zo dňa 16.03.2018 uznal žalobcu (v postavení obvineného) za vinného zo spáchania
pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v
čase spáchania skutku sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného
zákona účinného v čase spáchania skutku. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré
bolo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5To/7/2018 zo dňa 27.09.2018 zamietnuté, a následne
bolo tiež žalobcom podané dovolanie uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2TdoV 9/2020 zo dňa
05.10.2020 odmietnuté. Z následného postupu príslušných súdov vyplýva, že žalobca bol uznaný vinným
zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu, t. j. žalobca nebol v ďalšom konaní oslobodený
spod obžaloby ani nebolo zastavené voči nemu vedené trestné stíhanie. Preto jeho žaloba na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy nemôže byť úspešná, nakoľko žalobca sa v nich domáha odškodnenia za
zásahy v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol právoplatne odsúdený. Na základe právoplatného
odsudzujúceho rozsudku má navyše žalovaný za to, že konaním žalobcu, za ktoré bol uznaný vinným
zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu, sa objektívne naplnila aj dikcia ustanovenia
§ 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko nebyť jeho protiprávneho konania, nebol by mu
uložený trest odňatia slobody, a preto mu právo na náhradu škody ani z tohto dôvodu nevzniklo. Vo
vzťahu k majetkovej škode a nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že tieto žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal.
5. Žalobca v replike nesúhlasil s návrhom na spojenie vecí. Uviedol, že takýto postup nespĺňa
podmienky v zmysle § 166 ods. 1 a 2 CSP, a to predovšetkým preto, lebo nie je v súlade so
zásadou hospodárnosti konania. Pre spojenie vecí je irelevantné, že náhradu škody vo všetkých
označených konaniach žalobca odvodzuje od rovnakého rozsudku. Spojenie vecí pri rešpektovaní
zásady hospodárnosti vylučuje podstata každého uplatneného nároku vychádzajúca z iných skutkových
okolností. Spojením vecí by došlo v jednom konaní k nadrozmernému dokazovaniu, ktoré by bolo
v rozpore so zásadou v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. K veci samotnej uviedol, že
škoda mu bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/2/2008 zo dňa
30.10.2008. Tým vznikla zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., ktorej sa žalovaný podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona nemôže zbaviť. Žalobca podrobne uviedol,
v čom podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2TdoV 19/2015 súdy pri odsúdení žalobcu
pochybili. Uvedené rozhodnutia sú nezákonné, čím došlo k závažnému porušeniu práva žalobcu na

spravodlivý proces. Rozhodnutia vykazujú nielen zásadné formálne a materiálne nedostatky, pre ktoré
došlo k extrémnemu zásahu do práv žalobcu, ale vyznačujú sa aj arbitrárnosťou. K náhrade škody
uviedol, že keby nebolo nezákonných rozsudkov, nevykonával by žalobca trest odňatia slobody a
nedošlo by k zmareniu jeho podnikania. Žalobca do konania predložil rozhodnutia Okresného úradu
Bratislava, odbor živnostenského podnikania, ktorými tento orgán rozhodol o zrušení živnostenského
oprávnenia spoločností CHEMTRANS spol. s.r.o., FINSQUASH spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o.,
POLYCHEMKOMERC a.s., BARTFIN spol. s r.o., PRIVATCLEAR spol. s r.o., D.M.D. spol. s r.o.
a CHEMCOOP spol. s r.o., a to z toho dôvodu, že žalobca ako štatutárny orgán prestal spĺňať
podmienku bezúhonnosti. K zrušeniu živnostenských oprávnení tak došlo v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonnými rozhodnutiami.
6. Žalobca ďalej uviedol, že z hľadiska uplatneného nároku je nepodstatné, že po opätovnom prejednaní
veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 16T/1/2017 zo 16.03.2018 uznal žalobcu za vinného
zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného
v čase spáchania skutku a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona za použitia
§ 35 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a s použitím § 40 ods. 1, ods.
3 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, za čo mu okrem iného uložil
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní. Žalobca následne zosumarizoval
opravné prostriedky, ktoré voči uvedenému rozhodnutiu podal, pričom tieto boli všetky zamietnuté
alebo odmietnuté. Posledným rozhodnutím vo veci bolo uznesenie Najvyššieho súdu SR 2TdoV 8/2021
zo dňa 08.11.2023, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu. Z tohto uznesenia je podľa
žalobcu nad všetky pochybnosti zrejmé, že žalobca bol v ďalšom procese odsúdený na miernejší trest
odňatia slobody oproti predchádzajúcemu stavu vyvolanému zrušenými rozsudkami, pričom uložený
trest kopíroval už vykonaný trest. Od uloženia peňažného trestu a náhrady škody súdy ustúpili, z
čoho možno vyvodiť, že situácia sa pri každom ďalšom rozhodovaní zlepšovala v prospech žalobcu.
Z ôsmich rokov trestu odňatia slobody súdy napokon ustálili dĺžku trestu odňatia slobody spätne na
dĺžke, ktorú už žalobca vykonal. Samotné nezákonné rozhodnutia v trestnej veci boli priamou príčinou
toho, že žalobca prišiel o slobodu a následne boli významným článkom reťazca príčin a následkov,
keď podľa rozhodnutí Okresného úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania žalobca prestal
spĺňať podmienku bezúhonnosti v zmysle zákona o živnostenskom podnikaní. Rozhodnutia Okresného
úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania mali pre neho fatálne následky; nielenže ho odpojili
od označených spoločností, ale aj od celého podnikateľského prostredia. Stratil možnosť dosahovania
príjmu z podnikateľskej činnosti, ktorým zabezpečoval uspokojovanie svojich potrieb a potrieb svojej
rodiny. Jeho životný štandard, na ktorý bol zvyknutý pred vydaním nezákonných rozhodnutí, sa zrútil. K
nemajetkovej ujme uviedol, že trestný proces vo všetkých smeroch negatívne ovplyvnil jeho každodenný
život, ako aj jeho postavenie v spoločnosti, pomery v rodine, aj v podnikateľskom prostredí. Žalobca
strávil niekoľko rokov vo výkone trestu odňatia slobody na základe nezákonného rozhodnutia, a po
prepustení nemohol ďalej podnikať pre zrušené živnostenské oprávnenia vo všetkých obchodných
spoločnostiach, v ktorých vykonával funkciu konateľa. Pre posúdenie uplatneného nároku sú podstatné
následky trestného konania, ktoré závažným spôsobom zasiahli do podnikateľskej sféry žalobcu a
ovplyvňujú jeho postavenie v spoločnosti. Sankcie spočívajúce v zrušení živnostenského oprávnenia
dennodenne ovplyvňujú psychické nastavenie žalobcu a jeho súkromný a rodinný život, pretože zostal
bez príjmu, bez možnosti podnikať, bez možnosti založiť novú obchodnú spoločnosť, resp. podnikať
na živnostenské oprávnenie, a bez možnosti efektívne využívať svoje vedomosti, schopnosti, vzdelanie
a pracovný čas. Naviac bol vystavený šikanovaniu a verejnému pranierovaniu. Nemajetková ujma sa
teda prejavuje v jeho psychickom prežívaní, ktoré je podmienené rôznymi faktormi v závislosti na
vonkajších podnetoch, ktorých základ spočíva v sociálnej neistote. Ide o psychickú záťaž, v ktorej je
žalobca permanentne vystavený tlaku od zrušenia živnostenských oprávnení. Žalobca márne namietal,
že trestný čin podvodu nebol spáchaný so žiadnym z predmetov podnikania zapísaných v obchodnom
registri, a teda že neexistuje zákonný dôvod pre stratu bezúhonnosti. Pocit krivdy má dopad na jeho
vnútorné prežívanie, ktoré sa navonok odráža nielen na jeho zdraví a v jeho správaní, ale aj v ostatných
pomeroch rodinného, spoločenského a podnikateľského prostredia, o čom fakticky vypovedajú ostatné
uplatnené nároky.
7. Žalovaný v replike zopakoval a zdôraznil, že vo veci žalobcu nemožno prijať záver o vzniku práva
na náhradu škody, pretože žalobca v ďalšom konaní nebol spod obžaloby oslobodený ani nebolo jeho
trestné stíhanie zastavené, a preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody/nemajetkovej ujmy
spôsobenej rozhodnutím o treste. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného

činu podvodu, a preto jeho žaloba na náhradu škody a nemajetkovej ujmy nemôže byť úspešná, nakoľko
žalobca sa v nich domáha odškodnenia za zásahy v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol
právoplatne odsúdený. Dodal, že ak by žalobca vyvodzoval svoje právo aj z rozhodnutí živnostenského
úradu, tak akékoľvek práva vyplývajúce z týchto rozhodnutí neboli predbežne prerokované a sú
premlčané. Tiež zopakoval, že žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval a nepreukázal ušlý zisk, ktorý
mu mal nezákonnými rozhodnutiami vzniknúť. K nemajetkovej ujme uviedol, že uplatnený nárok nie
je zdôvodnený a je absolútne neprimeraný, pričom žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
uplatňuje vo viacerých konaniach z rôznych titulov, pričom ale všetky vychádzajú z ním tvrdených
nezákonných rozhodnutí.
8. Na pojednávaní dňa 13.06.2025 žalovaný rozšíril právnu argumentáciu v tom zmysle, že na predmet
sporu sa nemá aplikovať § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ale § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003
Z.z., nakoľko v prípade sporných rozhodnutí ide o rozhodnutia o treste. Tiež poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/119/2023-191 zo dňa 23.04.2025, v ktorom súd rozhodoval v
obdobnej veci žalobcu vychádzajúcej z rovnakých rozhodnutí (išlo o jedno z konaní, vo vzťahu ku
ktorým žalovaný navrhoval spojenie vecí) a konštatoval, že nejde o nezákonné rozhodnutia. Súd toto
rozhodnutie nepovažoval za nový dôkaz predložený až na pojednávaní, nakoľko podstatné z neho boli
právne závery a tie sa zhodovali s tvrdeniami žalovaného uvádzanými v jeho skorších podaniach a teda
žalobca sa mal možnosť k týmto vyjadriť.
9. Súd v konaní vykonal stranami navrhnuté listinné dôkazy, a to: rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017 (č.l. 3 až 27), oznámenie o výsledku predbežného prerokovania zo
dňa 07.08.2020 (č.l. 28 až 29), nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 695/2013-48 zo dňa 04.06.2014
(č.l. 187 až 197), žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku zo dňa 28.02.2020 (č.l.
198 až 199), rozhodnutia Obvodného úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania, o zrušení
živnostenských oprávnení spoločností CHEMTRANS spol. s.r.o., FINSQUASH spol. s r.o., NÁŠ DOM
spol. s r.o., POLYCHEMKOMERC a.s., BARTFIN spol. s r.o., PRIVATCLEAR spol. s r.o., D.M.D. spol.
s r.o. a CHEMCOOP spol. s r.o. zo dňa 29.12.2011, 30.12.2011, 16.02.2012 a 13.03.2012 (č.l. 200 až
205 a 207 až 216), uznesenia Okresného súdu Bratislava I o výmaze spoločností PRIVATCLEAR spol.
s r.o., BARTFIN spol. s r.o., CHEMCOOP spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o. z obchodného registra zo
dňa 20.03.2012, 03.04.2012 a 21.06.2012 (č.l. 242 až 249) a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2TdoV 8/2021 zo dňa 08.11.2023 (č.l. 258 až 270).
10. Pred rozhodnutím vo veci samej sa súd zaoberal návrhom žalovaného na spojenie vecí. Z návrhu
samotného žalovaného bolo zrejmé, že všetky konania uvedené v odseku 3 vyššie sú vedené medzi
rovnakými stranami a vychádzajú z rovnakého rozhodnutia najvyššieho súdu, avšak žalobca v nich
vychádza z rôznych právnych titulov a požaduje podstatne rozdielne nároky. V prejednávanom konaní
je nárok žalobcu odvodzovaný z nezákonného rozhodnutia, pričom nárokom je náhrada ušlého zisku a
nemajetkovej ujmy súvisiacich so stratou možnosti podnikať. Súd sa stotožnil so žalobcom, že spojenie
vecí nie je v záujme hospodárnosti konania, a to vzhľadom na podstatne rozdielny rozsah dokazovania
vyžadovaný v jednotlivých konaniach. Zároveň v čase rozhodovania súdu boli konania v rôznych
štádiách, pričom niektoré boli už právoplatne rozhodnuté a iné boli rozhodnuté na prvom stupni. Súd tak
nepostupoval podľa § 166 ods. 1 CSP a návrh na spojenie vecí prvým výrokom tohto rozsudku zamietol.
11. Súd na základe vykonaného dokazovania, resp. na základe zhodných tvrdení strán pokladal za
preukázané, že žalobca bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007
uznaným za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4
Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a zákaz činnosti riadiť motorové
vozidlá na šesť rokov. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 najvyšší
súd uvedený rozsudok zrušil a uznal žalobcu za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu
podľa § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody
v trvaní päť rokov, peňažný trest 1.000.000,- Sk a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá na šesť
rokov. Proti tomuto rozsudku podal žalobca dňa 12.12.2011 dovolanie, o ktorom bolo rozhodnuté najprv
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV 9/2012 zo dňa 28.06.2013 (zrušený nálezom ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 695/2013-48 zo dňa 04.06.2014), potom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV
14/2014 zo dňa 12.02.2015 (zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 302/2015-56 zo dňa
04.11.2015) a nakoniec rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017, ktorý
oba odsudzujúce rozsudky zrušil. Vo veci tak opätovne rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý

rozsudkom sp. zn. 16T/1/2017 zo dňa 16.03.2018 uznal žalobcu za vinného pokračujúceho trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a sčasti v štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného v
čase spáchania skutku a s použitím § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona účinného v čase
spáchania skutku a uložil mu okrem iného súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a
18 dní. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5To/7/2018
zo dňa 27.09.2018 zamietol. Žalobcom následne podané dovolanie najvyšší súd uznesením 2TdoV
9/2019 zo dňa 05.10.2020 zamietol. Žalobca vo veci podal ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd SR
nálezom sp. zn. III. ÚS 530/2021 nevyhovel. Žalobca nakoniec podal vo veci ešte jedno dovolanie,
ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2TdoV 8/2021 odmietol. Súd mal okrem toho preukázané, že
rozhodnutiami Obvodného úradu Bratislava, odbor živnostenského podnikania z decembra 2011 až
marca 2012 boli spoločnostiam CHEMTRANS spol. s.r.o., FINSQUASH spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s
r.o., POLYCHEMKOMERC a.s., BARTFIN spol. s r.o., PRIVATCLEAR spol. s r.o., D.M.D. spol. s r.o. a
CHEMCOOP spol. s r.o. zrušené živnostenské oprávnenia, a to v dôsledku straty bezúhonnosti žalobcu
ako ich štatutárneho orgánu, vyplývajúcej okrem iného z vyššie uvedeného rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007.
12. Súd na vyššie uvedený zistený skutkový stav aplikoval právne posúdenie a dospel k záveru, že nárok
žalobcu nie je dôvodný a žalobu je potrebné v celom rozsahu zamietnuť.
13. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z.: „Štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.“
14. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.“
15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb.: „Všeobecné podmienky prevádzkovania živnosti fyzickými
osobami sú: a) dosiahnutie veku 18 rokov, b) spôsobilosť na právne úkony, c) bezúhonnosť, ak tento
zákon neustanovuje inak.“
16. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 455/1991 Zb.: „Za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje
ten, kto bol právoplatne odsúdený za trestný čin hospodársky, trestný čin proti majetku alebo iný
trestný čin spáchaný úmyselne, ktorého skutková podstata súvisí s predmetom podnikania, ak sa naňho
nehľadí, akoby nebol odsúdený.24e) Za bezúhonného sa nepovažuje osoba, ktorá vo vzťahu k predmetu
podnikania nespĺňa ani podmienky bezúhonnosti podľa osobitného predpisu.24f)“
17. Súd sa v rámci právneho posúdenia v prvom rade zaoberal splnením formálnej podmienky na
priznanie nároku na náhradu škody, ktorou je v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežné
prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 zákona. Žalobca túto podmienku splnil
podaním žiadosti Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 28.02.2020.
18. Následne súd posudzoval, či sú splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy. Na priznanie takéhoto nároku je nevyhnutné, aby (i) existovalo nezákonné
rozhodnutie v zmysle § 3 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., (ii) došlo k vzniku škody
alebo nemajetkovej ujmy a (iii) existovala príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody, resp. nemajetkovej ujmy.
19. Žalobca svoj nárok odvodzoval z nezákonných rozhodnutí, ktorými mali byť rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4To/2/2008 zo dňa 30.10.2008. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
podmienka nezákonnosti týchto rozhodnutí nie je v konaní splnená. V zmysle § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. je nezákonné rozhodnutie také, ktoré nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Táto podmienka v konaní formálne splnená bola,
nakoľko obe vyššie uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť, a následne boli s veľkým časovým
odstupom po podaní dovolania zo strany žalobcu, resp. po podaní dvoch ústavných sťažností zrušené

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV 19/2015, pričom v zrušovacom rozhodnutí najvyšší súd
jednoznačne skonštatoval ich nezákonnosť. Napriek tomu súd dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia
nie sú nezákonnými na účely zákona č. 514/2003 Z.z.
20. Dôvodom takéhoto záveru je systematický a logický výklad ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v
spojení s vykonaným dokazovaním, z ktorého vyplynulo, že žalobca bol v konečnom dôsledku po zrušení
pôvodných rozhodnutí opätovne za rovnaký trestný čin odsúdený. Táto skutočnosť nebola v konaní
sporná. V dôsledku toho nie je naplnený zmysel ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa
ktorého vznikne nárok na náhradu škody vtedy, ak škoda vznikne v dôsledku právoplatného zrušeného
rozhodnutia. Aj keď to zákon explicitne nekonštatuje, logickým a systematickým výkladom je potrebné
dospieť k záveru, že tento nárok nevznikne, ak rozhodnutie je síce zrušené ako nezákonné, ale následne
je vo veci vydané zákonné rozhodnutie, ktoré je v podstatných črtách totožné so zrušeným rozhodnutím.
Táto podmienka je v konaní splnená. Žalobca svoj nárok odvodzuje od zrušených rozhodnutí, ktorými mu
bola vyslovená vina a uložený trest, pričom následne po zrušení týchto rozhodnutí došlo k opätovnému
právoplatnému vysloveniu viny a uloženiu trestu na základe rovnakého skutku. Nie je pritom podstatné,
že uložený trest bol nižší, nakoľko podstatné je samotné opätovné odsúdenie. Zároveň platí, že následky,
ktoré obe uvedené rozhodnutia vo vzťahu k žalovanému nároku vyvolali sú identické, t.j. spôsobujú
okrem iného trest odňatia slobody žalobcu a zároveň jeho stratu bezúhonnosti na účely živnostenského
zákona. Pri posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia je tak podstatné, aký je konečný výsledok trestného
konania, pričom v danom prípade bolo konečným výsledkom opätovné odsúdenie žalobcu.
21. Súd v tejto súvislosti odkazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/119/2023-191 zo
dňa 23.04.2025, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/43/2020-144
zo dňa 22.09.2022. V tomto konaní bol rozhodovaný nárok žalobcu na náhradu škody vyplývajúcej
z rovnakých rozhodnutí v trestnom konaní, pričom tvrdenou škodou bola skutočnosť, že obchodnej
spoločnosti CHEMTRANS spol. s r.o. bol vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým jej nebol priznaný
nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie september 1996. Súd prvej inštancie žalobu zamietol
s tým, že skonštatoval, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005 zo dňa 27.06.2007
a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/2/2008 zo dňa 30.10.2008 boli síce zrušené pre
nezákonnosť, avšak následne bol žalobca opätovne odsúdený, v dôsledku čoho nejde o nezákonné
rozhodnutia na účely zákona č. 514/2003 Z.z. Krajský súd tieto závery potvrdil, pričom v bode 23.2
uviedol: „Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na súčasnú právnu prax, ktorá vychádza z rozhodnutí
Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 320/2016 a sp.zn. II. ÚS 25/2016, z ktorých okrem iného je možné
vyvodiť, že z hľadiska výkladu ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., vychádzajúc zo zmyslu a
účelu tohto právneho predpisu, ktorým je ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym právnym postupom v zmysle § 46 ods. 3 Ústavy SR,
nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné
splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavné konformný treba považovať výklad, podľa
ktorého, v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, oslobodenie spod obžaloby a zastavenie trestného stíhania,
ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením,
má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania alebo oslobodením spod
rozsudku sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia ako i následného rozhodnutia o vine a uložení trestu. S prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, takže
trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. No rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti/zákonnosti
začatia/vedenia trestného konania je neskorší výsledok trestného konania a to vydanie odsudzujúceho
rozsudku za spáchaný trestný čin. Vzhľadom na uvedený výklad § 6 ods. 1, ako aj zmyslu a účelu
zákona č. 514/2003 Z.z. odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nepovažoval argumentáciu/
odvolaciu námietku žalobcu a intervenienta za dôvodnú, že základom pre posúdenie nezákonnosti
rozhodnutia je rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa
28.02.2017 ktorým boli rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 27.06.2007
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To 2/2008 zo dňa 30.10.2008
zrušené, možno bez ďalšieho následného konečného rozhodnutia v trestnej veci, považovať za legitímny
prostriedok posúdenia predmetného nároku. Odvolací súd na takéto právne posúdenie uplatneného
nároku upriamuje pozornosť z dôvodu, že z následných rozhodnutí krajského súdu (sp.zn. 16T/1/2017
zo dňa 16.03.2018), najvyššieho súdu (sp.zn. 5To/7/2018 zo dňa 27.09.2018) ako aj dovolacieho

súdu (sp.zn. 2TdoV/9/2020 zo dňa 05.10.2020) vyplýva, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania
pokračovacieho trestného činu podvodu, t.zn. žalobca nebol v ďalšom konaní oslobodený spod obžaloby
ani nebolo zastavené trestné stíhanie vedené voči nemu.“
22. Následne Krajský súd v Bratislave uzavrel: „Vzhľadom na to, že v prípade zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., jedným zo zákonných
predpokladov je, aby právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), pričom z logického
výkladu tohto ustanovenia a účelu zákona je nepochybné, že nemôže sa predmetné rozhodnutie týkať
čiastkového rozhodnutia vo veci, ale predmetné rozhodnutie možno aplikovať len vo vzťahu konečného
rozhodnutia posudzovanej veci. Ak by nešlo o posúdenie rozhodnutia vo vzťahu konečného rozhodnutia
vo veci ako celku, tak by mohla nastať situácia, že napriek tomu, že obvinený bol v konečnom rozhodnutí
uznaný vinným zo spáchania trestného činu, avšak v priebehu konania, kedy rozhodnutia súdov by boli
v dôsledku opravných prostriedkov (hoc boli podané dôvodne) zrušené, obvinený by z titulu takéhoto
zrušujúceho rozhodnutia mal nárok na náhradu škody titulom § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
hoci v konečnom rozhodnutí by bol znova uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Inak povedané,
z konečného rozhodnutia nebolo preukázané, že by sa skutok pre ktorý bol žalobca stíhaný/obvinený
nestal, ale naopak, žalobca bol za skutok pre ktorý bol ako obvinený stíhaný, bol právoplatne uznaný
vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu, takže nebol v ďalšom konaní oslobodený
spod obžaloby ani nebolo trestné stíhanie zastavené. Z uvedeného tak možno vyvodiť, že rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 27.06.2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To 2/2008 zo dňa 30.10.2008, ktoré boli rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2TdoV 19/2015 zo dňa 28.02.2017 zrušené, nie sú nezákonnými
rozhodnutiami na podklade ktorých možno konštatovať, že štátu vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi
škodu, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nimi, nakoľko predpoklad spáchania trestného činu
žalobcom ako obvineným, bol následnými rozhodnutiami potvrdený. Odvolací súd týmto demonštruje
zmysel a účel § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a má za logicky opodstatnené, aby
bol uprednostnený výklad „e ratione legis“ ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pred jeho
doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. vymedzuje
pozitívny výklad nároku na náhradu škody a preto všetky skutkové okolnosti ktoré nepreukazujú
bezpochyby dôvodnosť uplatneného nároku v spojení s logickou spravodlivosťou, treba zamietnuť.“
23. Závery súdu v tomto konaní sú tak súladné so závermi Krajského súdu v Bratislave vo vyššie
uvedenej veci. Tieto závery nie sú pre tunajší súd v tomto konaní záväzné, avšak týkajú sa identickej
veci (tvrdenej nezákonnosti rovnakých rozhodnutí), súd sa s nimi stotožňuje a nevidí dôvod sa od nich
odkláňať.
24. Keďže žalobca nepreukázal splnenie prvej podmienky na priznanie nároku na náhradu škody, ktorou
je existencia nezákonného rozhodnutia, súd žalobu druhým výrokom tohto rozsudku zamietol.
25. Súd pre úplnosť uvádza, že k rovnakým záverom by prišiel, aj keby na predmet konania aplikoval
§ 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. rozhodnutia by posúdil ako rozhodnutia o treste. Súd takýmto
spôsobom nepostupoval, nakoľko žalobca si nárok z tohto titulu neuplatnil a z obsahu žaloby takýto
nárok nevyplýval, keďže žalobca svoj nárok v tomto konaní neodvodzoval od vykonaného trestu. Súd
však uvádza, že aj pri aplikovaní ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. pri prišiel k
rovnakým záverom, keďže by rovnako ustálil, že nárok žalobcovi nevznikol, lebo rozhodnutie o treste
nebolo v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nezákonné.
26. Súd navyše uvádza, že žalobu by zamietol aj v prípade, ak by pôvodné rozhodnutia, ktorými bol
žalobca odsúdený, vyhodnotil ako nezákonné rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
a to z toho dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal ani druhú podmienku vzniku nároku na náhradu
škody, ktorou je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej škody alebo
nemajetkovej ujmy.
27. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2005
a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/2/2008 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní
osem rokov a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá na šesť rokov. Rovnako nebolo sporné, že po

zrušení týchto rozsudkov bol následne právoplatne odsúdený za rovnaké skutky v rovnakom trestnom
konaní za spáchanie pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona
účinného v čase spáchania skutku, za čo mu súd okrem iného uložil súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní. Žalobca tak bol v konečnom dôsledku odsúdený za rovnaký
skutok, vo vzťahu ku ktorému boli zrušené nezákonné rozhodnutia, a rovnako bol odsúdený na trest
odňatia slobody. Spoločnostiam, v ktorých bol žalobca štatutárnym orgánom, boli zrušené živnostenské
oprávnenia z toho dôvodu, že žalobca prestal spĺňať všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti,
ktorou je bezúhonnosť. Z dokazovania je ale zrejmé, že túto všeobecnú podmienku by prestal spĺňať aj
v prípade, ak by namiesto nezákonných rozhodnutí bol už v pôvodnom konaní v pôvodnom rozsudku
odsúdený spôsobom a na výšku trestu, ako bol odsúdený v konečnom dôsledku. V zmysle § 6 ods. 1
zákona č. 455/1991 Zb. je podmienkou prevádzkovania živnosti bezúhonnosť, pričom podľa § 6 ods.
2 citovaného zákona sa za bezúhonného nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za trestný
čin hospodársky, trestný čin proti majetku alebo iný trestný čin spáchaný úmyselne, ktorého skutková
podstata súvisí s predmetom podnikania, ak sa naňho nehľadí, akoby nebol odsúdený. Ak podľa
tohto ustanovenia príslušný živnostenský úrad zrušil spoločnostiam, v ktorých bol žalobca štatutárnym
orgánom živnostenské oprávnenie na základe nezákonných rozhodnutí, musel by ich nevyhnutne
rovnako zrušiť aj na základe rozhodnutia, ktoré by bolo zhodné s konečným zákonným rozhodnutím,
nakoľko aj na základe neho by žalobca nebol bezúhonný. Medzi tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami
a škodlivým následkom (ak by bol žalobca v konaní preukázal existenciu a výšku škody) tak nemohla byť
príčinná súvislosť, keďže rovnaký výsledok by nastal aj v prípade, ak by rozhodnutia neboli nezákonné. V
danom prípade tak je podstatný konečný výsledok trestného konania, pričom konečný rozsudok prešiel
prieskumom odvolacieho súdu, dvoma dovolacími konaniami a bola v ňom podaná aj ústavná sťažnosť.
Skutočnosť, že konečný uložený trest kopíroval už vykonaný trest, nemá žiadny vplyv na to, že žalobca
bol za trestný čin podvodu v konečnom dôsledku právoplatne odsúdený.
28. Ak teda žalobca odvodzoval ušlý zisk ako dôvod nároku na náhradu škody od straty možnosti
podnikať v dôsledku straty živnostenského oprávnenia, takýto nárok nemôže existovať, nakoľko k
strate možnosti podnikať by prišlo aj v prípade zákonnosti pôvodných rozhodnutí. Rovnaké závery
platia aj vo vzťahu k tvrdenej nemajetkovej ujme. Žalobca túto ujmu odvodzoval z toho, že zásahy
do jeho podnikateľskej sféry mali vplyv na jeho prežívanie a negatívne sa prejavili na postavení v
spoločnosti. Nemohol si založiť novú obchodnú spoločnosť, nemal možnosť efektívne využívať svoje
vedomosti a bol vystavený pranierovaniu. Išlo o psychickú záťaž, keď bol permanentne vystavený tlaku
z možného zrušenia živnostenských oprávnení a márne namietal, že neexistuje žiadny zákonný dôvod
pre stratu bezúhonnosti. Rovnako ako pri prípadnej majetkovej škode aj tu platí, že tieto následky by
rovnako nastali aj v prípade odsúdenia žalobcu spôsobom zodpovedajúcim konečnému rozsudku už
pri prvom rozhodovaní, v dôsledku čoho neexistuje príčinná súvislosť medzi tvrdenými nezákonnými
rozhodnutiami a prípadným vznikom nemajetkovej ujmy.
29. Keďže v konaní nebola zo strany žalobcu preukázaná ani existencia nezákonných rozhodnutí, ani
príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a možným vznikom majetkovej škody, súd sa už
nemusel zaoberať skutkovými tvrdeniami strán vo vzťahu k preukázaniu samotnej škody či nemajetkovej
ujmy, nakoľko tieto neboli relevantné. Súd ale pre úplnosť uvádza, že nárok na majetkovú škodu
spočívajúcu v ušlom zisku by zamietol aj pre nepreukázanie takejto škody, nakoľko žalobca v tomto
smere neuviedol žiadne relevantné skutkové tvrdenia a nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Žalobca
iba preukázal, že v spoločnostiach, v ktorých bol konateľom, došlo k zrušeniu živnostenských oprávnení,
ale žiadnym spôsobom nepreukázal a ani netvrdil, aký vplyv malo toto zrušenie na reálne podnikanie
týchto spoločností, aký zisk dosahovali pred týmto zrušením, a aká škoda vo forme ušlého zisku mu
teda mala vzniknúť.
30. Súd v konaní nevykonal ako dôkaz žalobcom navrhovaný výsluch žalobcu. Žalobca tento dôkaz
navrhoval k jeho prežívaniu dôsledkov nezákonných rozhodnutí na preukázanie existencie a výšky
nemajetkovej ujmy. Keďže súd z vyššie uvedených dôvodov nepokladal za preukázané ostatné
podmienky na priznanie nároku, výsluch žalobcu nepokladal za potrebný a hospodárny a tento dôkaz
nevykonal.
31. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V konaní bol plne úspešný žalovaný,
ktorý by tak mal právo na priznanie trov konania v plnom rozsahu. Keďže však žalovanému v konaní

žiadne trovy nevznikli, súd tretím výrokom tohto rozsudku rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu
trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.