Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-10C/15/2021 z 2. 10. 2024
Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 2. októbra 2024, sp. zn. B1-10C/15/2021, ECLI:SK:MSBA4:2024:1121201929.7
Mestský súd Bratislava IV | B1-10C/15/2021 | ECLI:SK:MSBA4:2024:1121201929.7 | 2024-10-02 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti
Citované ustanovenia: § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/07bab86a-4dbe-4394-b4e4-86020b7331d6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1121201929.7

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Mestský súd Bratislava IV
B1-10C/15/2021
1121201929
02. 10. 2024
JUDr. Dana Káčerová
ECLI:SK:MSBA4:2024:1121201929.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: A. B.
C., narodený XX.X.XXXX, štátna príslušnosť D. E. F., zastúpeného: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD.,
advokátka, so sídlom Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu
škody v sume 9 311,33 €, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 646,67 € takto
rozhodol:
Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.
Súd žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 15.03.2021 sa domáhal nároku na náhradu škody, ako aj nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 25 958 €, ktorú sumu na výzvu súdu právna zástupkyňa
žalobcu špecifikovala písomným podaním doručeným súdu dňa 24.07.2023 tak, že konkrétne sa žalobca
voči žalovanej domáha majetkovej ujmy v podobe straty na zárobku, respektíve ušlého zisku vo výške
9 311,33 € a sumy 16 446,64 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalobca v úvode žaloby konštatoval, že splnil predpoklady pre podanie žaloby, keďže žalovanú požiadal
v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nároku s tým, že žalovaná nárok
prerokovala s negatívnym výsledkom.
Žalobca žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že dňa 24.11.2017 sa dostavil so svojou
manželkou, občiankou Slovenskej republiky, na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline z dôvodu podania
žiadosti o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky, za účelom zlegalizovania pobytu žalobcu
na území Slovenskej republiky, aby si mohol usporiadať svoj rodinný a súkromný život. Oddelenie
cudzineckej polície v Žiline žiadosť žalobcu prijalo a v tomto okamihu sa stal pobyt žalobcu na území
Slovenskej republiky oprávnený. Žalobca v žalobe uviedol, že oddelenie cudzineckej polície následne
začalo B1-10C/15/2021 2
konanie o zaistení žalobcu a rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-158-012/2017-AV zo dňa 24.11.2017
obmedzilo osobnú slobodu žalobcu prostredníctvom inštitútu zaistenia po dobu 13 dní. Žalobca v žalobe
uviedol, že voči predmetnému rozhodnutiu podal správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Bratislave vyhovel
rozsudkom sp. zn. 4Sa/101/2017 zo dňa 19.12.2017 a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície v Žiline
o zaistení žalobcu zrušil. Žalobca v žalobe uviedol, že Krajský súd v Bratislave nerozhodol o prepustení
žalobcu zo zaistenia z dôvodu, že v čase vyhlásenia rozhodnutia bol už žalobca slovenskými správnymi
orgánmi na podklade rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky prevezený
na územie Maďarska. Žalobca v žalobe uviedol, že aj predmetné rozhodnutie bolo zrušené pre jeho
nezákonnosť.
Následne v azylovom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Sžak/7/2018
zo dňa 18.07.2018 rozhodol, že vydanie žalobcu do Maďarska nebolo možné z dôvodu, že od

akceptácie zo strany maďarských úradov uplynula lehota dlhšia ako 6 mesiacov a rozhodnutie ČAS:
MU-DS-17-42/2016-Ž z 12.09.2017 ako nezákonné zrušil.
Žalobca v žalobe taktiež uviedol, že konanie o zaistení jeho osoby bolo následne rozhodnutím PPZ-HCPBB7-158/030/2017-AV zo dňa 09.12.2017 zastavené. Taktiež konanie na migračnom úrade po zrušení
rozhodnutia ČAS: MU-DS-17-42/2016-Ž z 12.09.2017 bolo zastavené s odôvodnením, že žalobca
územie Slovenskej republiky „opustil“ ignorujúc skutočnosť, že podľa názoru žalobcu, to bol práve
nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Žiline a migračného úradu,
v dôsledku ktorého bol žalobca nútene odvezený do Maďarska. Žalobca v žalobe uviedol, že Krajský
súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7SaZ/7/2018 zo dňa 21.2.2019 rozhodnutie zrušil a po podaní
kasačnej sťažnosti dospel k rovnakému záveru o nezákonnosti aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sžak/6/2019 zo dňa 27.06.2019.
Žalobca v žalobe uviedol, že v dôsledku vydania rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie
azylu ako neprípustnej, jeho zaistenia a následného dublinského transferu do Maďarska bol žalobca
nezákonne pozbavený osobnej slobody, stratil príjem, nakoľko pre zaistenie a následný dublinský
transfer prišiel o pravidelný príjem zo zamestnania a bol odlúčený od svojej rodiny - manželky a
maloletého dieťaťa, s ktorými v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu,
zaistenia a následného odovzdania do Maďarska legálne býval v obci G.. Taktiež žalobca v žalobe
uviedol, že bola otrasená jeho právna istota, ktorá vyžaduje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a
predvídateľnosť právnych noriem, postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej
viere a zákaz retroaktivity právnych noriem a to najmä v tom, ako k jeho osobe budú správne orgány
pristupovať a obava o to, či nebude opäť nezákonne pozbavený osobnej slobody, alebo či opäť by
nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv na rešpektovanie rodinného a súkromného života, keď
v prípade žalobcu boli vydané štyri rozhodnutia správnych orgánov, ktoré podľa názoru žalobcu, boli
zrušené pre ich nezákonnosť.
Žalobca v žalobe konštatoval, že boli naplnené všetky predpoklady pre priznanie uplatnených nárokov,
keďže všetky rozhodnutia vydané vo vzťahu k osobe žalobcu, podľa názoru žalobcu, boli zrušené pre ich
nezákonnosť. Žalobca v žalobe uviedol, že bol v dôsledku vydania rozhodnutia o zaistení a rozhodnutia
migračného úradu pozbavený osobnej slobody po dobu 13 dní a následne bol prevezený do Maďarska,
v dôsledku čoho prišiel o svoju prácu, B1-10C/15/2021 3
rodinné zázemie. Žalobca poukázal na obsah pracovnej zmluvy doručenej súdu spolu so žalobou.
Žalobca v žalobe uviedol, že bol odlúčený od svojej manželky a maloletého dieťaťa, v dôsledku čoho mu
bolo odňaté právo na jeho súkromný a rodinný život. V tomto kontexte žalobca poukázal na rozhodnutia
najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca
znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia
zbavenie jeho slobody. Žalobca poukázal na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sža/24/2014 z 13.08.2014, v ktorom NS SR uviedol, že takýto zásah môže byť prípustný len za
prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pohybe cudzincov, ale predovšetkým
ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Najvyšší súd konštatoval, že podľa článku 8 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená a podľa článku 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto
zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Najvyšší súd poukázal
aj na článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ktorého má každý právo na
slobodu a osobnú bezpečnosť.
Z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej
slobody dotknutých osôb. Taktiež žalobca v žalobe konštatoval, že bola naplnená aj príčinná súvislosť
medzi existenciu nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, ako aj nemajetkovej ujmy, keďže
nezákonné rozhodnutie o zaistení žalobcu a nezákonné rozhodnutia migračného úradu týkajúce sa
žalobcu sú v priamej príčinnej súvislosti s obmedzením osobnej slobody žalobcu v trvaní 13 dní.
Obmedzenie osobnej slobody žalobcu na základe žalobcom deklarovaných nezákonných rozhodnutí
správneho orgánu je v rozpore so zákonom, Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými
dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žalobca v žalobe uviedol, že obmedzenie osobnej
slobody v rozpore so zákonom zakladá priamy nárok jednotlivca na finančné zadosťučinenie.
Žalobca v žalobe uviedol, že v dôsledku umiestnenia jeho osoby v Útvare policajného zaistenia
Medveďov a následne v dôsledku vydania jeho osoby do Maďarska na podklade rozhodnutia, ktoré bolo
pre nezákonnosť zrušené, boli po dlhé obdobie narušené vzťahy medzi žalobcom a jeho manželkou.
Manželia sa niekoľko mesiacov vôbec nestretli aj napriek tomu, že jeho manželka sa snažila žalobcu
kontaktovať v Maďarsku a do apríla 2018 sa im nepodarilo zrealizovať žiadne stretnutie. Žalobca v žalobe
uviedol, že nemal možnosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky, manželka žalobcu sa nemohla

usadiť v Maďarsku. Žalobca konštatoval, že nezákonnými rozhodnutiami boli „vyhnaní“ viesť svoj rodinný
život mimo územia Slovenskej republiky. Žalobca v žalobe uviedol, že v dôsledku postupu slovenských
správnych orgánov nemohol pracovať a nemohol sa tak starať o rodinu, stratil pravidelný mesačný príjem
vo výške 480 €. Pre nútený pobyt žalobcu Maďarsku nemohol získať žiadne iné zamestnanie a bol
odkázaný žalobca na pomoc svojej manželky starajúcej sa o ich spoločné malé dieťa.
Žalobca spolu so žalobou doručil listinné dôkazy: písomnosť s označením Návrh na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody doručovanú Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky zo dňa
02.09.2020, rozhodnutie Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej
polície Banská Bystrica, Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina zo dňa 24.11.2017 o zaistení osoby
žalobcu, rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Žilina zo dňa 09.12.2017 o zastavení správneho
konania, rozhodnutie Ministerstva B1-10C/15/2021 4
vnútra Slovenskej republiky Migračného úradu zo dňa 12.09.2017, v zmysle ktorého bola zamietnutá
žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, rozhodnutie Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Migračného úradu dublinské stredisko zo dňa 10.10.2018 o zastavení konania
o udelenie azylu žalobcovi na území Slovenskej republiky, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Sžak/7/2018 zo dňa 18.06.2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
7SaZ/7/2018 zo dňa 21.02.2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5SZa/5/2017, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sa/101/2017 zo dňa 19.12.2017, pracovnú zmluvu uzatvorenú
medzi žalobcom a zamestnávateľom Display Service Network SK s.r.o. dňa 03.11.2017, prílohu číslo 1
k pracovnej zmluve - popis pracovnej pozície žalobcu a pracovnej náplne, prílohu číslo 2 k pracovnej
zmluve vo vzťahu k mzde žalobcu, listinný dôkaz s označením návrh na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody - odpoveď vypracovanú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dňa 24.02.2021
doručovanú právnej zástupkyni žalobcu.
2. Žalovaná súdu dňa 28.07.2021 doručila písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle ktorého žiadala
žalobu ako nedôvodnú celom rozsahu zamietnuť.
Žalovaná konštatovala vo svojom písomnom vyjadrení, že žalobcom uvádzané rozhodnutia nenapĺňajú
znaky nezákonných rozhodnutí. Žalovaná uviedla, že už rozhodnutím Migračného úradu Slovenskej
republiky č. ČAS:MU-DS-17/11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 bola zamietnutá žalobcovi žiadosť o udelenie
azylu z dôvodu jej neprípustnosti, nakoľko žalobca bol po predchádzajúcej akceptácii dňa 16.12.2017
odovzdaný do Maďarska z dôvodu, že bol v Maďarsku držiteľom povolenia na pobyt a zároveň v
Maďarsku požiadal o udelenie azylu. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5Saz/5/2017 zo dňa
26.04.2017 rozhodnutie zrušil a vec vrátil Migračnému úradu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Migračný úrad Slovenskej republiky žiadosť žalobcu o udelenie azylu opätovne posúdil a rozhodnutím
č.ČAS:MU-DS-17/42/2016-Ž zo dňa 12.09.2017 ju opäť zamietol z dôvodu jej neprípustnosti. Žalovaná
uviedla, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa 12.01.2018 žalobu
žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Migračného úradu Slovenskej republiky zamietol ako
nedôvodnú. Žalobca bol v rámci dublinského transferu odovzdaný do Maďarska, ako štátu príslušnému
na rozhodnutie vo veci udelenia medzinárodnej ochrany. Žalovaná v tomto kontexte uviedla, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 10Sžak/7/2018 - 193 zo dňa 18.07.2018 zmenil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave a rozhodnutie Migračného úradu Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil
Migračnému úradu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Žalovaná v tomto kontexte uviedla, že žalobcu nebolo možné bezodkladne prijať na územie Slovenskej
republiky a Migračný úrad Slovenskej republiky vydal rozhodnutie č. ČAS: MU-DS-17/88/2016-Ž zo
dňa 10.10.2018, ktorým konanie o udelenie azylu zastavil. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.
7SaZ/7/2018 - 26 zo dňa 21.02.2019 rozhodnutie Migračného úradu SR zrušil a vec vrátil úradu na ďalšie
konanie. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že dňa 14.08.2019 žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu na
území Slovenskej republiky zobral späť.
Žalovaná vo vzťahu k vydaniu rozhodnutia Oddelením cudzineckej polície Žilina uviedla, že dňa
24.11.2007 sa žalobca dostavil na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline za účelom podania žiadosti o
udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. B1-10C/15/2021 5
Z príslušných systémov bolo zistené, že žalobca bol žiadateľom o udelenie medzinárodnej ochrany
v Maďarsku, kde bol zároveň držiteľom povolenia na pobyt. Oddelenie cudzineckej polície Žilina
rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-158/2017-AV zo dňa 24.11.2017 zaistilo žalobcu za účelom jeho
odovzdania do Maďarska, pričom bol následne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
v Medveďove. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4Sa/101/2017 - 77 zo dňa 19.12.2017
rozhodnutie zrušil.

Žalovaná v kontexte vyššie uvedených odkazov na rozhodnutia vydané v rámci azylového konania
uviedla, že podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú
ujmu predpokladá súčasné naplnenie troch zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sú nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, respektíve vydanie nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci, vznik škody, prípadne nemajetkovej ujmy na strane poškodeného a priama príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, resp. vydaním
nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalovaná konštatovala, že
tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalovaná rozporovala, že rozhodnutia o zaistení osoby
žalobcu, ako aj rozhodnutia Migračného úradu Slovenskej republiky by boli zrušené súdmi z dôvodu ich
nezákonnosti. Nezákonnosť rozhodnutí vydaných Oddelením cudzineckej polície Žilina a Migračného
úradu Slovenskej republiky a prípadný nesprávny úradný postup týchto subjektov nebol konštatovaný
ani zo strany Krajskej prokuratúry v Žiline. Žalovaná tak konštatovala, že žalobca nepreukázal prvú
podmienku pre priznanie uplatnených nárokov a to existenciu nezákonných rozhodnutí, ktoré mali byť
vydané v súvislosti so zaistením žalobcu, umiestnením jeho osoby do Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov v Medveďove a v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky.
Žalovaná vo vyjadrení zároveň poukázala na skutočnosť, že žaloba žalobcu je zmätočná, keďže žalobca
nedostatočne označil a špecifikoval titul, na základe ktorého sa svojich nárokov v konaní domáha.
Žalovaná poukázala na znenie petitu žaloby, kde žalobca bez rozlíšenia si uplatnil tak nárok na náhradu
škody, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bez bližšej špecifikácie v celkovej sume 25 958 €.
Žalovaná uviedla, že žalobca neoznačil a nekonkretizoval, ktoré z rozhodnutí v žalobe označené
napĺňa znaky nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci,
na základe ktorého si nároky uplatňuje a nekonkretizoval samostatne peňažné nároky na náhradu
škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná v tomto kontexte uviedla, že žalobca nepreukázal
existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého sa uplatnených nárokov - síce samostatne
nešpecifikovaných domáha. Žalovaná uviedla, že žalobcom uplatnený nárok nie je možné považovať
za preukázaný a dôvodný, keďže z obsahu žaloby nie je preukázané a dostatočne žalobcom vysvetlené
aká časť uplatneného nároku predstavuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a aká časť uplatneného
nároku predstavuje nárok na náhradu škody. Oba nároky musia byť skúmané samostatne vo vzťahu k
prvej podmienke, ktorá musí byť preukázaná, či vôbec orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, respektíve k nesprávnemu úradnému postupu. Žalobca v
tomto kontexte žaloby tieto nároky nenadviazal B1-10C/15/2021 6
na uvedenú prvú podmienku vzniku zodpovednosti štátu sa škodu, respektíve nemajetkovú ujmu na
strane žalobcu.
Žalovaná zároveň uviedla, že nárok žalobcu riadne a včas predbežne prerokovala, avšak nároky
žalobcovi nepriznala z dôvodu ich nepreukázania žalobcom.
Žalovaná konštatovala, že všetky úkony a postupy vydané v rámci správneho konania boli dôvodné, boli
vykonané v súlade s platnou právnou úpravou a korešpondovali stavu v rozhodnom období ich vydania.
3. Žalobca súdu dňa 06.10.2021 doručil repliku, v zmysle ktorej uviedol, že preukázal existenciu
nezákonného rozhodnutia, keďže Krajský súd v Bratislave v rozhodnutiach konštatoval, že pokiaľ
správny súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je bez ďalšieho nevyhnutných záver, že rozhodnutie
správneho orgánu bolo nezákonné.
Žalobca v tomto smere uviedol, že v jeho prípade sa tak stalo opakovane. Žalobca zároveň uviedol, že
v priamej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí prišiel o možnosť pracovať, vyčíslil spôsobenú
ujmu matematicky v závislosti od trvania zásahu a výšky priemernej nominálnej mzdy v Slovenskej
republike. Žalobcom uplatnená vyčíslená suma tak predstavuje majetkovú ako aj nemajetkovú ujmu,
ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí správnymi orgánmi v správnom
konaní, keď na základe týchto rozhodnutí bol nezákonne pozbavený osobnej slobody a následne
nezákonne premiestnený na územie Maďarskej republiky, v dôsledku čoho prišiel o svoju prácu a
možnosť živiť svoju manželku a maloleté dieťa a zároveň týmito rozhodnutiami bol vyvolaný zásah
do práv žalobcu podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý nebol
legitímny.
4. Žalovaná súdu dňa 28.10.2021 doručila dupliku, v zmysle ktorej konštatovala, že žalobca neodstránil
zmätočnosť žaloby a teda žalovaná vyhodnotila žalobu ako nedôvodnú a nespĺňajúcu zákonné kritéria
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná konštatovala, že
nárok žalobcu nie je daný a nie je ani žalobcom preukázaný.

Žalovaná uviedla, že žalobca sa nevyjadril k jej námietkam, neodstránil vady žaloby, keďže v žalobe,
ako aj v replike absentuje špecifikácia titulu na základe, ktorého sa žalobca svojich nárokov domáha
a nevyšpecifikoval tak v žalobe, ako aj v replike majetkovú a nemajetkovú ujmu, náhrad ktorých sa
domáha žalobou.
Žalovaná taktiež konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by mu akákoľvek ujma či majetková alebo
nemajetková vznikla v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s údajným nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci vydaného správnym orgánom pri výkone jeho verejnej moci. Žalovaná zotrvala
na názore, že žalobcovi žiadna ujma v akejkoľvek sfére zvyknúť nemohla, keďže žiadne z rozhodnutí
vydaných v správnom konaní nebolo zrušené pre nezákonnosť a žalobca v žalobe ani v republike
neoznačil, ktoré z rozhodnutí by pre nezákonnosť bolo zrušené a v priamej príčinnej súvislosti s ktorým
by žalobcovi uplatnené nároky vznikli. B1-10C/15/2021 7
Žalovaná uviedla, že tvrdenia žalobcu o tom, ako malo údajne nezákonné rozhodnutie zasiahnuť do
jeho života a negatívne ovplyvniť sú len subjektívnymi všeobecnými pocitmi žalobcu, ktoré žiadnym
spôsobom nepreukázal. Žalovaná konštatovala, že žalobca na preukázanie svojich nárokov nepredložil
a ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať existenciu nároku a jeho výšku. Samotné
uvedenie subjektívnych pocitov žalobcu, ktoré nie sú preukázané, automaticky nezakladajú nárok
žalobcu na náhradu škody, resp. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná taktiež uviedla, že
údajné zásahy do morálnej sféry žalobcu žalobca len vymenoval bez toho, aby predložil alebo aspoň
navrhol akýkoľvek dôkaz.
Vo vzťahu k údajnej majetkovej ujme žalovaná uviedla, že tento nárok žalobca ustálil len spočítaním
nominálnych miezd v Slovenskej republike od roku 2016 do roku 2019 a takéto vyčíslenie samo o
sebe nezakladá nárok na náhradu škody a takéto matematické vyčíslenie tento nárok ani nepreukazuje.
Žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal, že by bol počas žalobcom vymedzenej doby ekonomicky
činný na území Slovenskej republiky. Prezumpcia ekonomickej aktivity žalobcu nezakladá jeho nárok na
náhradu škody z dôvodu, že žalobca tento nárok nepreukázal. Žalovaná uviedla, že nie je možné bez
pochybností tvrdiť, že žalobca v rozhodnom období vôbec prácu mal, že by pracovať chcel na území
Slovenskej republiky a že aj dostával mzdu v takej výške, aby bolo možné vychádzať pri výpočte nároku
na náhradu škody z nominálnej priemernej mzdy. Žalovaná uviedla, že nárok žalobcu na náhradu škody
titulom ušlej mzdy je len jeho hypotetickým predpokladom, od ktorého nemožno vychádzať a zakladať
preukázanie existencie nároku na náhradu škody.
Žalovaná zároveň uviedla, že tvrdenie žalobcu, že v dôsledku údajného nezákonného postupu
správnych orgánov v podobe vydaných nezákonných rozhodnutí prišiel o prácu, je tvrdením
nepreukázaným a taktiež aj tvrdenie žalobcu o nemožnosti živiť jeho rodinu. Žalovaná v tomto kontexte
uviedla, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by svoju rodinu finančne zabezpečoval (v akej
miere, akým spôsobom) aj pred vymedzeným obdobím údajného zásahu orgánov verejnej moci pri
výkone verejnej moci do osobnostných práv žalobcu a taktiež žalobca nepreukázal priamu príčinnú
súvislosť medzi ním tvrdenou údajnou nemožnosťou živiť rodinu a vydaním nezákonných rozhodnutí v
správnom konaní, ktorých existenciu žalobca ani neosvedčil.
Žalovaná však opäť aj v duplike uviedla, že žalobca nešpecifikoval ani v replike svoj nárok tak, aby bolo
zrejmé, aká časť uplatneného nároku je uplatnená žalobcom titulom náhrady škody a následne titulom
náhrady nemajetkovej ujmy.
5. Žalobca na výzvu súdu dňa 24.07.2023 doručil písomné podanie, v zmysle ktorého uviedol,
že si uplatňuje nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy počnúc od januára 2017 z
dôvodu, že dňa 28.12.2016 bolo voči žalobcovi vydané v poradí prvé rozhodnutie Migračného úradu
Slovenskej republiky ČAS:MU-DS-17-11/2016-Ž, ktoré podľa vyjadrenia žalobcu, bolo zrušené pre jeho
nezákonnosť.
Žalobca v písomnom podaní uviedol, že si celkovo uplatňuje nárok na náhradu škody vo výške 25 958 €
a pre určenie tejto sumy bola kritériom priemerná mzda v národnom hospodárstve Slovenskej republiky
v kalendárnom roku 2017. Uplatnený nárok tak predstavuje majetkovú ujmu - stratu na mzde, keďže
žalobca pre nezákonnosť rozhodnutí B1-10C/15/2021 8
a nezákonný prevoz na územie Maďarska nenadobudol mzdový nárok a z nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným pozbavením jeho osobnej slobody, nezákonným prevozom na územie
Maďarskej republiky, nezákonným zásahom do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života ,
odčlenením od rodiny, v dôsledku čoho utrpel aj emocionálnu ujmu.
Vo vzťahu k príčinnej súvislosti žalobca uviedol, že v jeho prípade boli vydané celkom štyri nezákonné
rozhodnutia. Rozhodnutie o jeho zaistení PZ-HCP-BB7-158-012/2017-AV zo dňa 24.11.2017 bolo na

ňom aj vykonané tak, že bol prevezený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove,
kde bol pozbavený osobnej slobody po dobu 13 dní a pred tým, ako bolo rozhodnutie o zaistení ako
nezákonné zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sa/101/2017 zo dňa 19.12.2017,
bol žalobca 6.12.2017 prevezený do Maďarska, v dôsledku čoho mu zanikol tolerovaný pobyt, ktorý ho
oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Žalobca tento prevoz označil ako za nezákonný.
Žalobca v písomnom podaní uviedol, že v dôsledku zaistenia jeho osoby a v dôsledku jeho prevozu
na územie Maďarskej republiky prišiel o mzdu z pracovného pomeru, aj do budúcnosti stratil možnosť
zárobku. Žalobca zároveň uviedol, že zaistenie jeho osoby a jeho nezákonný prevoz boli hrubým
zásahom do jeho rodinného a súkromného života, ktorý bol ovplyvnený právnou neistotou, v ktorej
sa žalobca a jeho rodina ocitli po tom, čo voči žalobcovi bolo, podľa názoru žalobcu, vydané prvýkrát
nezákonné rozhodnutie vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Žalobca vo vzťahu k vyčísleniu nároku na náhradu majetkovej ujmy uviedol, že na území Slovenskej
republiky sa zamestnal u zamestnávateľa Display Services Network SK s.r.o. na podklade pracovnej
zmluvy zo dňa 3.11.2017, na základe ktorej pracovný pomer mal vzniknúť dňa 6.11.2017. Žalobca a
jeho zamestnávateľ sa dohodli na mzde na úrovni minimálnej mzdy platnej v roku 2018 v sume 480 €,
ku ktorej prináležal mesačný bonus vo výške 130 €. Celková mzda žalobcu predstavovala sumu 610
€, pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31.05.2018. Žalobca uviedol, že bol pozbavený
osobnej slobody 27.11.2017 a dňa 5.12.2017 bol nezákonne prevezený na územie Maďarskej republiky,
čo malo za následok ukončenie jeho pracovného pomeru. Žalobca v písomnom podaní uviedol, že za
obdobie od 27.11.2017 do 31.12.2017 mu vznikol nárok na mzdu vo výške 691,33 € a následne za
obdobie od 1.01.2018 do 31.05.2018 mu vznikol nárok na náhradu škody titulom ušlej mzdy v sume 3 050
€. Žalobca zároveň uviedol, že keďže bol riadne zamestnaný bol dôvod predpokladať, že zamestnávateľ
by s ním pracovný pomer uzatvoril aj po 31.5.2018 a teda žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu mzdy
za obdobie od 01.06.2018 do 31.12.2018 v sume 4 270 €, za obdobie od 01.01.2019 do 28.02.2018
si žalobca uplatnil nárok na mzdu vo výške 1 300 €. Žalobca si celkovo uplatnil nárok na náhradu
majetkovej škody v podobe straty na zárobku, respektíve ušlého zisku, ktorý mal možnosť žalobca podľa
jeho tvrdení získať a použiť ho pre seba a svoju rodinu v sume 9 311,33 €.
Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil nárok 16 646,67 € - vo
výške rozdielu medzi súčtom priemernej nominálnej mesačnej mzdy na území Slovenskej republiky a
odpočítaním majetkovej škody titulom náhrady mzdy, ktorú pre zaistenie a nútený prevoz do Maďarska
nemohol získať a ktorej nárok si uplatnil v sume 9 311,33 € - teda z pôvodne uplatneného nároku v
celkovej sume 25 958 € si žalobca po odpočítaní nárokov nevyplatenej mzdy, respektíve ušlého zisku
uplatnil nemajetkovú ujmu v sume 16 646,67 €. B1-10C/15/2021 9
Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, že jeho nárok nie je daný z dôvodu, že rozhodnutia,
ktoré boli následne zrušené súdmi neboli zrušené v dôsledku nezákonnosti týchto rozhodnutí. Žalobca
uviedol, že rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť, čo je pre účely tohto konania možné považovať
za porušenie právnej povinnosti, ktorej následkom bolo spôsobenie škody žalobcovi a to v uplatnenom
rozsahu.
6. Žalovaná súdu dňa 20.10.2023 doručila písomné stanovisko k podaniu žalobcu súdom citovanom
v bode 5. odôvodnenia rozsudku a mala za to, že žalobca ani v písomnom podaní súdom
citovaného v bode 5. neprecizoval, ktorým dňom malo dôjsť k ukončeniu jeho pracovného pomeru
so zamestnávateľom. Žalobca nepredložil žiaden hodnoverný listinný dôkaz spôsobilý preukázať
predmetnú skutočnosť, na základe ktorej by preukázal, že zamestnávateľ žalobcu s ním ukončil pracovný
pomer práve a výlučne z dôvodu prevezenia žalobcu na územie Maďarska. Žalovaná považovala takéto
tvrdenie žalobcu za nepreukázané, keďže žalobca nepreukázal existenciu priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti medzi postupmi a rozhodnutiami správnych orgánov a vzniknutou ujmou v majetkovej
sfére žalobcu.
Žalovaná zároveň namietla, že žalobca si svoju škodu, respektíve ušlý zisk vyčíslil spočítaním základnej
hrubej mesačnej mzdy vo výške 480 € a mesačného bonusu vo výške 130 €, teda celkovo v sume
610 €. Žalovaná uviedla, že žiadne z ustanovení pracovnej zmluvy doručenej žalobcom a ani z jej
príloh nezakotvuje, že bonus bol automatickým nárokom žalobcu, na ktorý by mal pravidelne nárok.
Išlo o osobnú odmenu, ktorej podstata spočíva v jej nenárokovateľnosti. V tomto kontexte žalovaná
zároveň poukázala aj na prílohu číslo 2 pracovnej zmluvy, v ktorej bolo výslovne uvedené, že z bonusu
mohli byť zamestnávateľom odrátané zrážky z dôvody návštevy žalobcu u lekára, dočasnej pracovnej
neschopnosti a absencie v práci a to vo výške 25 € za deň. V tomto kontexte žalovaná uviedla, že
žalobcovi by nemusel vzniknúť nárok na vyplatenie bonusu v nekrátenej výške za každý jeden mesiac
počas trvania pracovného pomeru, keďže žalobca nezdokladoval, že počas trvania pracovného pomeru

odpracoval každý jeden pracovný deň bez absencie, ktorá by mala za následok zníženie priznaného
bonusu. Žalovaná zároveň konštatovala, že žalobca si uplatňuje ušlý zisk až do 31.05.2018, t.j. do
dňa kedy mal podľa pracovnej zmluvy skončiť pracovný pomer žalobcu u zamestnávateľa. Žalovaná
v tomto kontexte uviedla, že sa podľa jej názoru, jedná o hypotetický predpoklad žalobcu, ktorý nie
je exaktne podložený. Nie je možné sa dôvodne domnievať, že by pracovný pomer trval presne do
dohodnutého termínu z dôvodu, že žalobca a jeho zamestnávateľ mali právo vo vzájomnej spolupráci
nepokračovať z akýchkoľvek dôvodov. Žalovaná uviedla, že predpoklad trvania pracovného pomeru až
do dňa 31.05.2018 a s tým súvisiaci nárok na vyplatenie ušlého zisku nie je na preukázanie vzniku škody
postačujúci. Žalovaná zároveň namietla aj tvrdenie žalobcu vo vzťahu k vyčíslenému nároku na náhradu
majetkovej škody za ďalšie obdobie od 01.06.2018 do 31.12.2018, že ide len o hypotetický predpoklad
žalobcu, ktorý predpokladal, že by s ním zamestnávateľ v pracovnom pomere mohol pokračovať aj po
dohodnutom čase skončenia pracovného pomeru uzatvorením novej pracovnej zmluvy . Takto uplatnený
nárok žalobcom je uplatnený len hypoteticky a na priznanie nároku na náhradu škody, resp. ušlého zisku
takéto tvrdenie žalobcu o možnom uzatvorení novej pracovnej zmluvy nie je postačujúce.
Vo vzťahu k vyčísleniu výšky nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že žalobcom vyčíslená výška
nemajetkovej ujmy je vyčíslená len matematicky tak, aby korešpondovala s pôvodne B1-10C/15/2021 10
uplatneným nárokom žalobcom žalobou, ktorý riadne nešpecifikoval. Žalovaná uviedla, že takto
uplatnený nárok je neprípustný a nemá oporu v zákone. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o tom, ako malo
nezákonné rozhodnutie zasiahnuť do jeho života a negatívne ho ovplyvniť sú, podľa názoru žalovanej,
len žalobcom všeobecne subjektívne vnímané pocity, ktoré nepreukázal. Žalobca na preukázanie svojho
nároku nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať vôbec existenciu
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšku. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 16 646,67 € žalovaná uviedla, že takto uplatnený nárok je neprimeraný s
porovnateľnými výškami náhrad, ktoré sú priznávané obetiam násilných trestných činov, ktorých ujma
je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. V tomto kontexte žalovaná poukázala
na rozhodnutia ESĽP, ktorý v rozhodnutiach uvádza, že pri určení výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku
náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti
fyzickej osoby. Zároveň žalovaná uviedla, že ESĽP vo svojich rozhodnutiach konštatuje, že pri určení
výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznaná
za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhradu za
porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodoch
prevyšovať maximálnu výšku náhrady za telesné zranenia alebo násilné trestné činy.
Žalovaná uviedla, že žalobca nezdôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, ktorej zaplatenia sa
domáha titulom náhrady nemajetkovej ujmy, pretože neuviedol v čom neoprávnený zásah spočíval.
Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby
vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Žalovaná uviedla, že je potrebné
v konaní uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovať individuálne, no žalobca v tomto
kontexte musí nielen uviesť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre
žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu do jeho
osobnostných práv. Žalobca je povinný na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, v
profesionálnej sfére, či v inom prostredí. V tomto kontexte žalovaná poukázala na rozhodnutia Krajského
súdu v Žiline, Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave.
Žalovaná zároveň aj namietla, že žalobca ani nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním tvrdeným
nezákonným rozhodnutím a ujmou na strane žalobcu.
Žalovaná v tomto kontexte uviedla, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie podmienok pre vznik
zodpovednosti žalovanej za vznik škody na majetku žalobcu, ako aj nemajetkovej ujmy.
Žalovaná poukázala na skutkové okolnosti vo vzťahu k vydaným jednotlivým rozhodnutiam správnych
orgánov, ktorých nezákonnosť žalobca v žalobe namietol a konštatovala, že rozhodnutím Migračného
úradu Slovenskej republiky ČAS: MU-DS-17/11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 bola žalobcovi zamietnutá
jeho žiadosť o udelenie azylu z dôvodu jej neprípustnosti, keďže žalobca bol po predchádzajúcej
akceptácii dňa 06.12.2017 odovzdaný B1-10C/15/2021 11
do Maďarska z dôvodu, že bol v Maďarsku držiteľom povolenia na pobyt, kde aj požiadal o udelenie
azylu. Žalovaná konštatovala, že Krajský súd Košiciach rozsudkom sp. zn. 5SZa/5/2017 zo dňa
26.04.2017 rozhodnutie zrušil, no v tomto rozhodnutí nie je konštatovaná nezákonnosť predmetného

rozhodnutia. Následne Migračný úrad Slovenskej republiky žiadosť žalobcu o udelenie azylu opätovne
posúdil a rozhodnutím ČAS: MU-DS-17/42/2016-Ž zo dňa 12.09.2017 žiadosť žalobcu opäť zamietol z
dôvodu jej neprípustnosti. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa 12.01.2018
žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia zamietol ako nedôvodnú. Dňa
06.12.2017 bol žalobca v rámci dublinského transferu odovzdaný do Maďarska, ako štátu príslušnému
na rozhodnutie vo veci udelenia medzinárodnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
č. k. 10Sžak/7/2018 - 193 zo dňa 18.07.2018 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa 12.01.2018 tak, že rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Žalobcu však nebolo možné bezodkladne prijať na územie Slovenskej republiky
a Migračný úrad Slovenskej republiky vydal rozhodnutie ČAS: MU-DS-17/88/2016-Ž dňa 10.10.2018,
ktorým konanie o udelenie azylu zastavil. Predmetné rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 7SaZ/7/2018 - 26 zo dňa 21.02.2019. Dňa 14.08.2019 žalobca žiadosť o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky zobral späť.
Žalovaná taktiež uviedla, že v dôsledku vydaného rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky,
ktorým vec bola vrátená Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie,
dublinské stredisko Migračného úradu MVSR zaslalo dňa 18.09.2018 maďarskému dublinskému
stredisku žiadosť o poskytnutie informácie vo vzťahu k osobe žalobcu. Maďarské dublinské stredisko
slovenskému stredisku doručilo odpoveď dňa 20.09.2018 s tým, že žalobca požiadal o udelenie azylu
v Maďarskej republike dňa 27.08.2013 a jeho žiadosť bola zamietnutá dňa 18.02.2014. Z písomnosti je
ďalej zrejmé, že žalobca podal odvolanie voči tomuto rozhodnutiu, súd rozhodnutie pôvodné potvrdil.
Žalobca po jeho prevoze do Maďarskej republiky bol vo väzbe, keďže bolo voči nemu vedené
vyšetrovanie. Z predmetnej písomnosti bolo taktiež zrejmé, že pred prepustením žalobcu v júni 2018
oznámil, že plánuje sa vrátiť a žiť na území Slovenskej republiky s rodinou. Dublinské stredisko v
Maďarsku zároveň oznámilo, že nemá informácie o pobyte žalobcu v Maďarskej republike napriek
tomu, že právna zástupkyňa žalobcu v priebehu dublinského konania tvrdila, že jej klient sa po celý
čas nachádzal v Maďarskej republike. Žalovaná v tomto kontexte uviedla, že po zrušení rozhodnutia
migračného úradu rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebolo možné bezodkladne prijať
žalobcu podľa článku 29 ods. 3 dublinského nariadenia na územie Slovenskej republiky a meritórne
posúdiť splnenie nárokov na poskytnutie medzinárodnej ochrany z dôvodu, že pobyt žalobcu nebol
maďarským štátnym orgánom známy a z tohto dôvodu nemohli žalobcu na územie Slovenskej republiky
transferovať. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa
10.10.2018 rozhodlo o zastavení konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 9
ods. 1 písm. g/zákona o azyle.
Žalovaná uviedla, že dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
zaslalo dňa 22.10.2018 maďarskému dublinskému stredisku odpoveď, v ktorej oznámilo, že príjme
žalobcu späť na územie Slovenskej republiky v súlade s článkom 29 ods. 3 dublinského nariadenia.
Žalovaná uviedla, že informácie poskytnuté od právnej zástupkyne žalobcu boli v priamom rozpore s
informáciami získanými od maďarského B1-10C/15/2021 12
dublinského strediska, ktoré nevedelo zistiť adresu bydliska žalobcu na území Maďarskej republiky.
Maďarské dublinské stredisko na žiadosť zo dňa 22.10.2018 nereagovalo a žalobca sa dobrovoľne
slovenským úradom neprihlásil. Až dňa 14.08.2019 bola na dublinské stredisko Migračného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručená žiadosť žalobcu o späťvzatie žiadosti o azyl
prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne H. G. H., v ktorej uviedla, že žalobca - klient aktuálne
nemá záujem na tom, aby dublinské stredisko Migračného úradu MVSR podniklo kroky smerujúce k
jeho návratu na územie Slovenskej republiky z Maďarska z dôvodu, že na území Maďarska sa už
nenachádza. Žalovaná uviedla, že z predmetnej žiadosti bolo taktiež zrejmé, že žalobca migračnému
úradu oznámil, že nemá záujem o jeho vypočutie v azylovom konaní z dôvodu, že situáciu si aktuálne
riešiť iným spôsobom. Žalobca v žiadosti uviedol, že ako manžel a otec občianok Slovenskej republiky
sa rozhodol sprevádzať ich na územie Španielska, kde sa celá rodina prihlásila na pobyt. Žalobca
prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne v žiadosti taktiež uviedol, že podal žiadosť o pobyt
rodinného príslušníka občana Slovenskej republiky v Španielsku. Zo žiadosti taktiež vyplynulo, že
konanie o azyle má dublinské stredisko zastaviť, keďže žalobca prostredníctvom zvolenej právnej
zástupkyne žiadosť o azyl na území Slovenskej republiky zobral späť.
Žalovaná v písomnom podaní uviedla, že dublinské stredisko Migračného úradu SR dňa 04.09.2019
zastavilo konanie v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. c) zákona o azyle a konanie bolo právoplatne
ukončené dňa 11.09.2019.

Žalovaná v kontexte vyššie uvedených skutkových okolností konštatovala, že žalobca po zrušujúcom
rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky mal legálnu možnosť od roku 2018 vrátiť sa na
územie Slovenskej republiky dvomi spôsobmi a to buď kontaktovaním maďarských štátnych orgánov,
ktoré by zrealizovali transfer žalobcu na územie Slovenskej republiky, respektíve ak by sa žalobca
nachádzal na území Slovenskej republiky mal možnosť prihlásiť sa na Migračnom úrade Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, alebo príslušných policajných oddeleniach. Žalovaná v písomnom vyjadrení
uviedla, že žalobca nevyužil ani jednu z možností návratu na územie Slovenskej republiky a právna
zástupkyňa žalobcu bola o všetkých procesných úkonoch zo strany Migračného úradu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky informovaná, bola osobne nahliadnuť do spisového materiálu žalobcu a bol
predpoklad, že o možnostiach návratu žalobcu na územie Slovenskej republiky mohla informovať.
Žalovaná teda uviedla, že napriek reálnej možnosti žalobcu vrátiť sa na územie Slovenskej republiky od
leta 2018 s cieľom nechať si posúdiť Slovenskou republikou splnenie nárokov na udelenie medzinárodnej
ochrany, žalobca túto zákonnú možnosť nevyužil a nebolo možné súhlasiť s tvrdením žalobcu aj v
rámci predbežného prerokovania nároku, že spolupracoval s Migračným úradom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky a poskytol mu maximálnu súčinnosť. Taktiež žalovaná uviedla, že nie je možné
súhlasiť so žalobcom, že viac nemal príležitosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky.
Vo vzťahu k zaisteniu žalobcu v Útvare policajného zaistenia v Medveďove žalovaná uviedla, že bol
zaistený len 13 dní, pričom k zaisteniu osoby žalobcu došlo až po tom, ako Krajský súd v Bratislave
nepriznal odkladný účinok správnej žalobe a bolo potrebné vykonať úkony potrebné na realizáciu
transferu žalobcu do Maďarskej republiky. B1-10C/15/2021 13
Žalovaná taktiež uviedla, že vstup žalobcu do azylového konania na území Slovenskej republiky
bol jeho dobrovoľným rozhodnutím, pričom aplikácia dublinského nariadenia s cieľom určiť jeden
zodpovedný členský štát na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je jeho neoddeliteľnou
súčasťou s teritoriálnou účinnosťou na všetky členské štáty Európskej únie. Cieľom azylového konania
nie je riešenie rodinného a súkromného života cudzincov, ale posúdenie nárokov na medzinárodnú
ochranu. Skutočnosť, že žalobca bol transferovaný z územia Slovenskej republiky na územie Maďarskej
republiky bola dôsledkom vysloveného súhlasu maďarského partnerského úradu, ktorý bol zodpovedný
za posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu jeho štátnymi orgánmi z dôvodu, že žalobca, ako
cudzinec, sám požiadal o vstup do azylového konania na území Slovenskej republiky ako aj Maďarskej
republiky. Žalovaná uviedla, že žalobca sa na Maďarskom území nachádzal pred jeho príchodom na
územie Slovenskej republiky minimálne od roku 2013, keď tam požiadal o udelenie azylu, pričom v
roku 2014 sa mu v Budapešti narodila dcéra a v roku 2016 uzatvoril manželstvo. Uvedené skutočnosti
žalovaná uviedla, že sa javia byť v rozpore so žalobcom deklarovanou prekážkou pri vedení jeho
rodinného a súkromného života po realizovanom transfere do Maďarskej republiky. Žalovaná žiadala
žalobu opäť ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
7. Súd v prejednávanej veci nariadil pojednávanie na deň 02.10.2024, na ktorom právna zástupkyňa
žalobcu a žalovaná zotrvali na skutkových a právnych tvrdeniach uvádzaných súdom citovaných
podaniach.
Poverená zástupkyňa žalovanej v rámci prednesu doplnila, resp. uviedla, že žalobca v zápisnici spísanej
dňa 24.11.2017 v rámci správneho konania uviedol, že pracuje pre spoločnosť Samsung a teda
splnomocnená zástupkyňa žalovanej spochybnila, že naozaj by žalobca na základe ním predloženej
pracovnej zmluvy pracoval pre zamestnávateľa Display Services Network SK s.r.o., so sídlom v Senci.
Taktiež poukázala na tú skutočnosť, že nie je isté, či by žalobca pre zamestnávateľa ním označeného
pracoval na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy, keď bola dohodnutá skúšobná doba troch mesiacov.
V ďalšom zotrvala na námietke vyčísleného nároku na náhradu škody v rozsahu jej vyjadrenia k obsahu
žaloby, že tento nárok bol vyčíslený brutto a taktiež bonus, ktorý mal byť žalobcovi vyplácaný nie je
isté, či by bol vyplácaný mesačne spolu so mzdou v nekrátenej výške podľa prílohy číslo 2 k pracovnej
zmluve. Právna zástupkyňa žalobcu nenavrhla doplnenie dokazovania v tomto smere.
V ostatnom prítomná právna zástupkyňa žalobcu a aj poverená zástupkyňa žalovanej zotrvali na obsahu
súdom citovaných písomných podaní doručených súdu stranami sporu v rámci prípravy konania podľa
ustanovenia § 167 CSP.
8. Podľa ustanovenia § 1 písm. a/,c/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa ustanovenia § 3 ods.1, písm.a/ cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, B1-10C/15/2021 14
Podľa ustanovenia §3 ods.2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ustanovenia § 4 ods.1, písm.d/ cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy,
ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto
ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.
Podľa ustanovenia § 5 ods.1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa ustanovenia § 6 ods.1 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ustanovenia §6 ods. 2 cit. zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa ustanovenia §6 ods.3 cit. zákona ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Podľa ustanovenia § 15 ods.1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa ustanovenia § 16 ods.4 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, B1-10C/15/2021 15
alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej
plynutia neskôr.
Podľa ustanovenia § 17 ods.1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. 1a)
Podľa ustanovenia §17 ods.2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa ustanovenia §17 ods.3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa ustanovenia §17 ods.4 cit. zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu 8a)
9. V konaní medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca požiadal žalovanú o predbežné
prerokovanie nárokov uplatnených v konaní, ako aj tá skutočnosť, že žalovaná žalobcovi neposkytla

žiadne peňažné plnenie vo vzťahu k uplatneným nárokom, keďže nároky žalobcu prerokovala s
negatívnym výsledkom .
Súd však žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keďže žalobca v konaní nepreukázal
hodnoverným spôsobom, že ním opísanom správnom konaní v žalobe by bolo niektoré žalobcom
označené rozhodnutie zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti príslušným orgánom. Žalobca v konaní
nepreukázal ani samotný nárok na náhradu škody, ktorej náhrady sa domáha titulom náhrady mzdy,
resp. ušlého zisku. Žalobca v konaní nenavrhol žiadne dôkazy na základe, ktorých by súd mohol taktiež
považovať za dôvodný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní
domáha v súvislosti so správnym konaním.
Keďže žalobca nepreukázal v konaní, že by v správnom konaní bolo vydané nezákonné rozhodnutie,
nepreukázal ani vznik majetkovej škody a ani nemajetkovej ujmy súd konštatuje, že nemohol
preukázať ani príčinnú súvislosť medzi uplatnenými nárokmi a ním deklarovaným vydaním nezákonného
rozhodnutia v správnom konaní.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
uvedeným zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
vydaním nezákonného rozhodnutia, respektíve nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia §
3 ods. 2 uvedeného zákona je zrejmé, že zodpovednosti podľa odseku 1 (súdom citovanom v bode 8.
odôvodnenia rozhodnutia) sa B1-10C/15/2021 16
nemožno zbaviť. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v takomto konaní. Podľa citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 zákona číslo 514/2003
Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, respektíve
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku
1 uvedeného ustanovenia § 6 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 1,2 zákona číslo 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Zároveň ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je preukázanie
porušenia právnej povinnosti orgánom verejnej moci, vznik škody a príčinnej súvislosti medzi konaním
alebo opomenutím a následkom, teda vzniknutou škodou, respektíve nemajetkovou ujmou. Vzniknutá
škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku, vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musia
byť spôsobené bez pochybností práve porušením právnej povinnosti orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci. Škoda, resp. nemajetková ujma, ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú
zodpovednosť za škodu, resp. nemajetkovú ujmu a tomu zodpovedajúce právo na ich náhradu. Príčinná
súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia,
bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom
procese zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané - v tomto prípade osobu
žalobcu. Príčinná súvislosť je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Rozhodujúca je
vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody, resp. nároku na náhradu nemajetkovej ujmy môže byť len také
konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť v konaní jasne
preukázané, že nebyť protiprávneho konania, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody, resp.
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je iná skutočnosť, zodpovednosť nenastáva. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu, resp. nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má preto určujúci význam, v čom
konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada a akým zásahom bolo skutočne zasiahnuté
do osobnostnej sféry poškodeného vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu sa príčinná súvislosť
zisťuje.
V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 159/2012 zo dňa 03.07.2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že neexistuje
ustálená, v právnej teórii, či praxi bežne používaná definícia pojmu nezákonné rozhodnutie pre účely
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím. V tomto kontexte Ústavný súd SR

poukázal na obsah dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, z obsahu ktorej je B1-10C/15/2021 17
zrejmé, že nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym
poriadkom Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom
konaní, správnom konaní, alebo v trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie sa
bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Pojem nezákonné rozhodnutie v
zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zahŕňa nielen rozhodnutia
súdov, ale aj rozhodnutia správnych orgánov. Ústavný súd SR v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť,
že nezákonnosť súdneho rozhodnutia nie je samotným dôvodom mimoriadneho opravného prostriedku v
rámci Občianskeho súdneho konania, na rozdiel od nezákonnosti právoplatného rozhodnutia správneho
orgánu, ktoré môže byť konštatované v rámci konania o preskúmanie zákonnosti a postupu správneho
orgánu v správnom súdnictve. Ústavný súd teda uviedol, že sa žiada rozlišovať medzi výkladom
nezákonnosti rozhodnutia súdu a správneho orgánu pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.
Súd vo vzťahu k vydanému nálezu Ústavného súdu SR uvádza, že pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom vydania nezákonného rozhodnutia
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je nevyhnutné preukázať vznik škody, respektíve
nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia a taktiež je
potrebné dotknutým subjektom preukázať, že orgánom verejnej moci v rámci správneho konania došlo
k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktorého nezákonnosť je výslovne konštatovaná v rozhodnutí
vydanom nadriadeným subjektom.
Bez kumulatívneho naplnenia podmienok pre vznik zodpovednosti Slovenskej republiky za vznik škody,
respektíve nemajetkovej ujmy nie je možné nárok na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy
priznať žalobcovi v rámci civilného konania.
Žalobca v konaní konkrétne neuviedol, ktoré z rozhodnutí vydaných Migračným úradom Slovenskej
republiky, respektíve Oddelením cudzineckej polície v Žiline bolo zrušené pre jeho nezákonnosť v rámci
správneho konania. To, že rozhodnutia boli zrušené neznamená, že boli zrušené pre ich nezákonnosť.
Zrušené rozhodnutia súdmi v rámci správneho konania boli zrušené z dôvodu ich nepreskúmateľnosti,
respektíve predčasnosti a za účelom doplnenia dokazovania v rámci správneho konania vo vzťahu k
osobe žalobcu v rámci azylového konania.
Prítomná právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní nenavrhla doplnenie dokazovania za účelom
preukázania, že niektoré z rozhodnutí vo vzťahu k osobe žalobcu boli pre nezákonnosť zrušené
na to príslušným subjektom. Právna zástupkyňa žalobcu len konštatovala, že samotná nezákonnosť
týchto rozhodnutí vyplýva zo skutočnosti, že boli zrušené Krajským súdom v Bratislave, respektíve v
Košiciach, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd takúto argumentáciu právnej
zástupkyne žalobcu v kontexte uvedeného nálezu Ústavného súdu SR vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže
tak ako súd už uviedol, ani jedno z rozhodnutí vydaných v rámci správneho konania pre nezákonnosť
zrušené nebolo v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003Z.z., podľa ktorého ak
tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno
uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, B1-10C/15/2021 18
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
10. Vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody ako aj nemajetkovej ujmy súd uvádza, že
predpokladom na úspešné uplatnenie nárokov je preukázanie porušenia právnej povinnosti, ktorú
žalobca, tak ako súd už uviedol vyššie, nepreukázal v podobe vydania nezákonného rozhodnutia v
správnom konaní voči jeho osobe, no súd zároveň uvádza, že ak by aj žalobca preukázal, že by niektoré
z rozhodnutí v správnom konaní bolo pre nezákonnosť zrušené, nepreukázal v konaní nárok na náhradu
škody, resp. ušlého zisku a ani vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Hmotnoprávnymi predpokladmi pre zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu, resp. nemajetkovú
ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci sú vydanie nezákonného rozhodnutia,
alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik škody, respektíve
nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť. Tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne, ak chýba
splnenie čo i len jednej z týchto podmienok, nie je možné uplatnený nárok priznať poškodenému subjektu
voči Slovenskej republike.
11. V zákone č. 514/2003 Z.z. ani samotnom Občianskom zákonníku pojem škoda nie je priamo
definovaný, ale možno tento pojem vymedziť nepriamo a to tým spôsobom že Občiansky zákonník

ustanovuje rozsah jej náhrady keď uvádza, že nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pričom na
ustanovenie § 442 Občianskeho zákonníka nadväzujú ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré konkretizujú povahu nárokov na náhradu škody a rozsah ich náhrady. Za škodou sa v zmysle §
442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie ujma, ktorá nastala alebo ktorá sa prejavuje v majetkovej
sfére poškodeného, t.j. spočíva v zmenšení majetkového stavu a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch.
Skutočná vyčíslená škoda, je taká ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného
oproti stavu pred škodovou udalosťou a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť,
aby prišlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u
poškodeného nepríde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa
tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu.
Žalobca si v konaní uplatňoval skutočnú škodu spočívajúcu v nevyplatení mzdy od jeho zamestnávateľa
za obdobie od 27.11.2017 do 31.12.2017 v alikvotnej sume 691,33 €, za obdobie od 01.01.2008 do
31.05.2018 si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody - mzdy vo výške 3 050 €. Za obdobie od
01.06.2018 do 30. 01.12.2018 si žalobca uplatnil nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 4 270 € a od
01.01. do 28.02.2018 si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 1 300 €. Celkovo si
žalobca uplatnil majetkovú ujmu v podobe straty na zárobku a ušlého zisku, ktorý podľa tvrdenia žalobcu
mal možnosť získať v celkovej sume 9 311,33 €.
Súd tento nárok žalobcovi nepriznal predovšetkým z dôvodu nesplnenia prvej podmienky pre priznanie
takéhoto nároku, tak ako súd už uviedol vyššie, že žalobca v konaní B1-10C/15/2021 19
nepreukázal, že niektoré z rozhodnutí v správnom konaní boli zrušené pre ich nezákonnosť. Žalobca
však v konaní nepreukázal ani vznik škody ako takej, respektíve ušlého zisku, keďže súd má za to, že
žalobca ani spoľahlivo nepreukázal, že by skutočne na základe ním doručenej pracovnej zmluvy spolu
so žalobou uzatvorenej so zamestnávateľom Display Services Network SK s.r.o. dňa 3.11.2017, na dobu
určitú do dňa 31.5.2018, skutočne vykonával prácu pre uvedeného zamestnávateľa, keďže nedoručil
žiaden výpis zo Sociálnej poisťovne, že by ako zamestnanec uvedeného zamestnávateľa bol prihlásený
ako poistený.
Žalobca taktiež nepreukázal súdu, že by ním označený zamestnávateľ mu vyplatil akúkoľvek alikvotnú
časť mzdy. Pracovný pomer mal byť medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom založený pracovnou
zmluvou zo dňa 03.11.2017 a mal vzniknúť 06.11.2017, čiže od uvedeného dňa až do dňa 24.11.2017 –
kedy bol žalobca obmedzený na osobnej slobode prostredníctvom inštitútu zaistenia po dobu trinástich
dní na základe rozhodnutia vydaného Oddelením cudzineckej polície v Žiline č. PPZ-HCP-BB7-158/2017
mal pre zamestnávateľa vykonávať dohodnutý druh práce.
Žalobca si v konaní uplatnil majetkovú ujmu, ktorú vyčíslil z brutto mzdy 480 € a z brutto bonusu v
sume 130 €, ktorý však mohol byť podľa prílohy číslo 2 k pracovnej zmluve krátený. Žalobca súdu
nedoručil žiadnu výplatnú pásku, že by mu mzda bola zamestnávateľom vyplácaná a v akej výške mu bol
vyplácaný aj bonus, či v nekrátenej výške, keďže bonus v nekrátenej sume by bol žalobcovi vyplácaný len
za predpokladu splnenia podmienok dohodnutých podľa prílohy č. 2 k pracovnej zmluve. Bonus v sume
130 € mohol byť zamestnávateľom krátený v prípade návštevy žalobcu u lekára, v prípade pracovnej
neschopnosti žalobcu, absencie žalobcu v práci po 25 €/deň trvania neprítomnosti žalobcu v práci.
Taktiež žalobca nepreukázal, že by pracovný pomer trval medzi ním a zamestnávateľom do 31.05.2018.
Tento pracovný pomer mohol byť medzi zamestnávateľom a žalobcom ukončený tak v dohodnutej
skúšobnej dobe a po jej uplynutí kedykoľvek v časovom období do dňa 31.5.2018 z akýchkoľvek
dôvodov. Žalobca nepreukázal súdu žiadnym listinným dôkazom, že zamestnávateľ by skutočne
neskončil so žalobcom, respektíve následne ani žalobca so zamestnávateľom pracovný pomer pred
uplynutím uvedenej doby. V tomto kontexte ide len o hypotetický nárok. Žalobca súdu nepredložil žiadne
hodnotenie zamestnávateľa vo vzťahu k jeho osobe ako zamestnanca, vo vzťahu k ohodnoteniu výkonu
jeho práce pre zamestnávateľa, z obsahu ktorého by bolo zrejmé, že zamestnávateľ by so žalobcom
pracovný pomer neskončil pred uplynutím dohodnutej doby trvania pracovného pomeru k 31.05.2018,
resp. že zamestnávateľ by ho zamestnal aj po ukončení pracovného pomeru dohodnutého na dobu
určitú.
Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca súdu nedoručil žiaden listinný dôkaz, na základe
ktorého žalobcom deklarovaný pracovný pomer so zamestnávateľom Display Services Network SK s.r.o.
by bol skončený a konkrétne z akého dôvodu, či z dôvodu, že bol žalobca prevezený do Maďarska, čo
podľa tvrdení žalobcu malo mať za následok skončenie pracovného pomeru.
Súd zároveň uvádza, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy vo výške 480 € brutto, ako aj nárok
na vyplatenie mzdového bonusu vo výške 130 € brutto sú nesprávne vyčíslené, B1-10C/15/2021 20

keďže zamestnávateľ, ak by žalobca u neho skutočne pracoval, by žalobcovi vyplácal uplatnené
mzdové nároky v netto a dohodnutý bonus by žalobcovi vyplácal v netto a nekrátený len za splnenia
vymedzených podmienok v prílohe 2 pracovnej zmluvy.
Vo vzťahu k ušlému zisku uplatneného žalobou za obdobie od 01.06.2018 do 31.12.2018 v sume 4
270 € a za obdobie od 01.01.2019 do 28.02.2019 v sume 1 300 € žalobca takýto nárok neosvedčil,
nepreukázal v konaní, že by ním označený zamestnávateľ, respektíve iný zamestnávateľ bol by s ním
uzatvoril pracovnú zmluvu, na základe ktorej by mohol byť zamestnaný.
Súd zároveň poukazuje na výpoveď poverenej zástupkyne žalovanej na pojednávaní, ktorá uviedla, že
žalobca v rámci výsluchu v správnom konaní uviedol, že vykonával prácu pre spoločnosť Samsung a nie
pre zamestnávateľa Display Services Network SK s.r.o., ktorý bol uvedený ako zamestnávateľ žalobcu
v pracovnej zmluve doručenej žalobcom spolu so žalobou.
Súd tvrdenia žalobcu o tom, že skutočne vykonával prácu pre zamestnávateľa Display Services Network
SK s.r.o. nemal osvedčené.
Taktiež žalobca súdu nedoručil žiaden listinný dôkaz, ktorým by osvedčil, že by na Slovensku mohol
pracovať, keď v rámci azylového konania, v čase keď bol vydaný do Maďarska a mohol byť vydaný
maďarskými správnymi orgánmi na územie Slovenskej republiky jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, na
územie Slovenskej republiky žalobca z tohto dôvodu maďarskými správnymi orgánmi nemohol byť
odovzdaný a následne azylové konanie na žiadosť žalobcu bolo zastavené a aktuálne žalobca žije v
Španielsku.
Súd uzatvára, že žalobca v konaní nepreukázal priamu a bezprostrednú príčinu súvislosť medzi
postupmi a rozhodnutiami vydanými správnymi orgánmi a vzniknutou ujmou v majetkovej sfére žalobcu.
12. Súd žalobcovi nepriznal ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Tento nárok nemohol byť súdom
žalobcovi priznaný, keďže nebol splnený základný predpoklad pre priznanie takéhoto nároku, ktorým
by bolo vydanie nezákonného rozhodnutia orgánom verejne moci pri výkone verejnej moci v správnom
konaní, no ak by takéto rozhodnutie v správnom konaní vydané bolo, žalobca neprodukoval žiadne
dôkazy, na základe ktorých by súd mohol žalobcovi priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
uplatnenej sume 16 646,67 €, resp. v primeranej výške, ktorú by súd ustálil na základe vykonaného
dokazovania.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je súdmi priznávaný v prípade, ak poškodený utrpel tak závažnú
ujmu na svojich osobných, rodinných a spoločenských vzťahoch, že by tento nárok bol daný.
Žalobca v konaní nepreukázal na konkrétnych skutkových okolnostiach, že zásah nielen mohol, ale
aj skutočne vyvolal reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, v profesnej sfére, či v inom
prostredí. Zároveň súd uvádza, že výšku nemajetkovej ujmy žalobca vypočítal len matematicky tak, že
od pôvodne uplatneného celkového nároku 25 958€ odpočítal žalobca nárok na náhradu ušlej mzdy vo
výške 9 311,33 € a zvyšok 16 646,67 €, si B1-10C/15/2021 21
uplatnil ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bez akejkoľvek špecifikácie a zdôvodnenia. Žalobca
na preukázanie svojho nároku nepredložil a ani nepožiadal súd o vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý by
bol spôsobilý preukázať existenciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj jej výšku. Samotné
uvedenie subjektívnych pocitov žalobcu, ktoré nie sú preukázané, automaticky nezakladá nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške.
Žalobca nevymenoval žiadne zásahy do jeho osobnostnej sféry a nepredložil žiadne dôkazy o týchto
zásahoch a negatívnych dopadoch na jeho osobný a rodinný život, ako aj pracovný život. Výška
nemajetkovej ujmy 16 646,67 € je neprimeraným nárokom v porovnaní k výške náhrad, ktoré sú
priznávané obetiam násilných trestných činov. V tomto kontexte je potrebné prihliadnuť aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku tejto ujmy. Táto výška musí byť ustálená tak, že musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v porovnateľných prípadoch. Taktiež náhrada výšky nemajetkovej ujmy
musí byť ustálená aj vo vzťahu k výške náhrady, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2020 ustálil, že určenie výšky nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy súdu, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi

obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, respektíve o úvahu svojvoľnú.
Žalobca v konaní neuviedol, v čom spočíva údajný neoprávnený zásah orgánov verejnej správy do jeho
osobnostných práv. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ísť aj o konkrétnu
reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Súd uvádza,
že ide o osobnostné práva tej ktorej osoby a je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednotlivom prípade individuálne. Žalobca v tomto kontexte nesie bremeno tvrdenia v tom smere, aby
opísal akým spôsobom bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach, pričom
žalobca musí nielen uviesť - tvrdiť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia
pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii nemajetkovej ujmy
a o zásahu. Žalobca bol povinný na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen
mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom, rodinnom prostredí, profesionálnej
sfére, či v inom prostredí. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej
republiky, ktoré sa zhodnú v tom, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy existencia závažnej ujmy. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu
súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľný hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo
skutkového stavu, na základe dokazovania zameraného a aj vykonaného najmä B1-10C/15/2021 22
na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere
dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za
následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere
zaťažuje postihnutú fyzickú osobu.
Žalobca tak ako už súd uviedol, bol povinný v konaní preukázať na konkrétnych skutkových okolnostiach,
že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom
prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí v rozsahu zakladajúcom vznik uplatneného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň žalobca bol povinný preukázať aj príčinnú súvislosť medzi
porušením povinnosti a ním deklarovaným vznikom nemajetkovej ujmy. O vzťah príčinnej súvislosti
ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, respektíve nemajetkovou ujmou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných
súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale
vecná súvislosť príčiny a následku. Vzťah príčiny a následku preto musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nestačí pritom iba predpokladať príčinnú súvislosť,
ale vždy je potrebné ju aj preukázať.
13. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že rozhodnutím Migračného úradu SR č. ČAS: MUDS-17/11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 bola žalobcovi zamietnutá jeho žiadosť o udelenie azylu z dôvodu
jeho neprípustnosti, nakoľko žalobca bol po predchádzajúcej akceptácii dňa 06.12.2017 odovzdaný do
Maďarska z dôvodu, že bol v Maďarsku držiteľom povolenia na pobyt a zároveň v Maďarsku požiadal o
udelenie azylu. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5SaZ/5/2017 zo dňa 26.04.2017 rozhodnutie
zrušil a vec vrátil Migračnému úradu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Migračný úrad Slovenskej
republiky žiadosť žalobcu o udelenie azylu opätovne posúdil a rozhodnutím ČAS: MU-DS-17/42/2016–Ž
zo dňa 12.9.2017 ju opäť zamietol z dôvodu jej neprípustnosti. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.
6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa 12.01.2008 žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zamietol
ako nedôvodnú. Dňa 06.12.2017 bol žalobca v rámci dublinského transferu odovzdaný do Maďarska,
ako štátu príslušnému na rozhodnutie vo veci udelenia medzinárodnej ochrany žalobcovi. Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 10Sžak/7/2018 - 193 zo dňa 18.07.2018 zmenil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa 12.01.2018 tak, že rozhodnutie ČAS:
MU-DS-17/42/2016-Ž zo dňa 12.9.2017 zrušil a vec vrátil Migračnému úradu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie. Z dôvodu, že žalobcu nebolo možné bezodkladne prijať späť na územie Slovenskej
republiky, Migračný úrad Slovenskej republiky vydal rozhodnutie ČAS: MU-DS-17/88/2016-Ž, ktorým
konanie o udelenie azylu zastavil. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 7SaZ/7/2018 - 26 zo dňa
21.02.2019 rozhodnutie zrušil a vec vrátil Migračnému úradu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Dňa 14.08.2019 žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky vzal späť a
konanie bolo zastavené.
Z vykonaného dokazovania je taktiež zrejmé, že dňa 24.11.2017 sa žalobca dostavil na Oddelenie
cudzineckej polície v Žiline za účelom podania žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území

Slovenskej republiky. Z vykonaného dokazovania je zároveň zrejmé, že v rámci uvedeného konania z
príslušných systémov bolo zistené, že žalobca bol žiadateľom B1-10C/15/2021 23
o udelenie medzinárodnej ochrany v Maďarsku, kde bol zároveň držiteľom povolenia na pobyt.
Oddelenie cudzineckej polície Žilina rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-158/2017-AV zaistilo žalobcu za
účelom jeho odovzdania do Maďarska, pričom tento bol následne umiestnený v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Krajský súd v Bratislave rozsudkom 4Sa/101/2017 - 77 zo dňa
19.12.2017 rozhodnutie zrušil.
Žalobca následne po vydaní rozhodnutia PPZ-HCP-BB7-158/2017-AV Oddelením cudzineckej polície
v Žiline strávil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove len 13 dní, čo predstavuje
v porovnaní s inými dublinským prípadmi veľmi krátke časové obdobie, pričom jeho účelom bolo
zabezpečenie vykonania jeho prevozu do Maďarskej republiky v zmysle nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady EU č. 604/2013 z júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.
Odovzdanie žalobcu do Maďarskej republiky sa uskutočnilo po predchádzajúcej akceptácii Maďarskej
republiky na základe článku 12 dublinského nariadenia a to z dôvodu, že žalobca bol v Maďarskej
republike držiteľom povolenia na pobyt, ktorého platnosť skončila pred menej ako dvoma rokmi.
Akceptáciou Maďarská republika uznala svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanú žalobcom a z tohto dôvodu bola dňa 28.12.2016 žalobcova žiadosť o udelenie azylu
rozhodnutím MU-DS-17-11/2016-Ž zamietnutá ako neprípustná podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona o azyle,
pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.01.2017. Žalobca podal dňa 27.01.2007 správnu
žalobu na Krajský súd v Košiciach spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku. Krajský súd v
Košiciach dňa 08.02.2017, uznesením č. k. 5 Saz/5/2017 – 22, priznal odkladný účinok rozhodnutiu
Migračného úradu Ministerstva vnútra SR a uvedené rozhodnutie rozsudkom sp. zn. 5SaZ/5/2017 zo dňa
26.04.2017 zrušil a vec vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie, rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 15.05.2017.
Migračný úrad Ministerstva vnútra SR opätovne posúdil žiadosť žalobcu a dňa 13.09.2017 žiadosť
žalobcu o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle a
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.09.2017. Žalobca podal dňa 12.10.2017 na Krajský súd
Košice správnu žalobu spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku. Dňa 17.10.2017 bol spis sp.
zn. 5SaZ/13/17 odstúpený na Krajský súd v Bratislave z dôvodu kauzálnej príslušnosti. Krajský súd v
Bratislave dňa 14.11.2017, uznesením č. k. 6SaZ/6/2017 – 51, nepriznal odkladný účinok podanej žalobe
žalobcu. Dňa 12.01.2018 Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom č. k. 6SaZ/6/2017 - 112, ktorým
zamietol správnu žalobu podanú proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. MU-DS-17-42/2016-Ž.
Dňa 11.04.2018 bola žalobcom na Najvyšší súd Slovenskej republiky podaná kasačná sťažnosť proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/6/2017 - 112. Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa
18.07.2018 rozsudkom sp. zn. 10Sžak/7/2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.07.2018 zrušil
rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky MU-DS-17-42/2016-Ž a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že kasačná sťažnosť bola na Najvyšší
súd Slovenskej republiky podaná v čase, kedy už bol žalobca transferovaný do Maďarskej republiky na
základe B1-10C/15/2021 24
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Saz/6/2017 - 112, ktorým bola zamietnutá správna žaloba
podaná proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra číslo MU-DS-17-42/2016-Ž.
Z dôvodu, že bola vec Najvyšším súdom Slovenskej republiky Migračnému úradu Ministerstva vnútra SR
vrátená na ďalšie konanie, dublinské stredisko migračného úradu zaslalo dňa 18.09.2018 maďarskému
dublinskému stredisku žiadosť o poskytnutie informácií pod číslom 1882 PK vo vzťahu k osobe žalobcu.
Maďarské dublinské stredisko odpovedalo dňa 20.09.2018 a v odpovedi uviedlo, že žalobca požiadal o
udelenie azylu v Maďarskej republike dňa 27.08.2013 a jeho žiadosť bola zamietnutá dňa 18.02.2014.
Žalobca podal odvolanie voči tomuto rozhodnutiu dňa 03.03.2014, ale súd potvrdil pôvodné rozhodnutie
zo dňa 31.10.2014. Po jeho prevoze do Maďarskej republiky bol vo väzbe, nakoľko bolo voči nemu
vedené vyšetrovanie. Pred jeho prepustením v júni 2018 oznámil, že sa plánuje vrátiť a žiť na území
Slovenskej republiky so svojou rodinou. V závere písomnosti maďarský partnerský úrad dodal, že nemá
ďalšie informácie o pohybe žalobcu v Maďarskej republike.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právna zástupkyňa žalobcu v priebehu vedeného dublinského
konania tvrdila, že jej klient sa po celý čas nachádza v Maďarskej republike. Po zrušení rozhodnutia

Migračného úradu Ministerstva vnútra SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/7/2018
nebolo možné bezodkladne prijať späť žalobcu ako cudzinca podľa článku 29 dublinského nariadenia
na územie Slovenskej republiky a meritórne posúdiť splnenie nárokov na poskytnutie medzinárodnej
ochrany z dôvodu, že jeho pobyt nebol maďarským štátnym orgánom známy a z tohto dôvodu
nemohli žalobcu na územie Slovenskej republiky transferovať, dublinské stredisko Migračného úradu
Ministerstva vnútra SR dňa 10.10.2018 rozhodlo o zastavení konania o udelenie azylu žalobcovi na
území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle. V konaní o udelenie azylu na
území Slovenskej republiky bolo potrebné po zrušujúcom rozsudku Najvyšším súdom SR rozhodnúť a
skutočnosť, že dňa 06.12.2017 bolo uskutočnené odovzdanie žalobcu do Maďarska, bola zákonným
dôvodom na vydanie rozhodnutia.
Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR zaslalo dňa 22.10.2018 maďarskému
dublinskému stredisku odpoveď, v ktorej oznámilo, že príjme žalobcu späť v súlade s článkom 29 ods. 3
dublinského nariadenia. Informácie poskytnuté od právnej zástupkyne žalobcu boli v priamom rozpore s
informáciami získanými od maďarského dublinského strediska. Maďarské dublinské stredisko na žiadosť
dublinského strediska úradu Ministerstva vnútra SR neodpovedalo a žalobca sa dobrovoľne slovenským
úradom neprihlásil.
Dňa 14.08.2019 bola žalobcom prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne na dublinské stredisko
Migračného úradu Ministerstva vnútra SR doručená žiadosť o späťvzatie žiadosti o azyl, v ktorej uviedla,
že žalobca aktuálne nemá záujem na tom, aby Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR podniklo
kroky smerujúce k jeho návratu na územie Slovenskej republiky z Maďarska z dôvodu, že na území
Maďarska sa už nenachádza. Zo žiadosti bolo zrejmé, že žalobca nemal záujem o vypočutie v azylovom
konaní z dôvodu, že si svoju situáciu aktuálne chce vyriešiť iným spôsobom. Zo žiadosti bolo zrejmé,
že ako manžel a otec občianok Slovenskej republiky sa rozhodol sprevádzať ich na územie Španielska,
kde sa celá rodina prihlásili na pobyt. Následne žalobca podal žiadosť o pobyt rodinného príslušníka
B1-10C/15/2021 25
občana SR v Španielsku. V žiadosti zároveň bolo uvedené, že konanie o azyle má byť dublinským
strediskom zastavené z dôvodu, že žiadosť bola vzatá späť. Dublinské stredisko Migračného úradu MV
SR dňa 04.09.2019 zastavilo konanie v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zákona o azyle a konanie bolo
právoplatne skončené dňa 11.09.2019.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca mal po zrušujúcom rozsudku Najvyšším súdom
Slovenskej republiky legálnu možnosť od roku 2018 sa vrátiť na územie Slovenskej republiky dvoma
spôsobmi a to buď kontaktovaním maďarských štátnych orgánov, ktoré by zrealizovali transfer žalobcu
na územie Slovenskej republiky v zmysle článku 29 dublinského nariadenia z dôvodu, že dublinské
stredisko Migračného úradu MV SR o tejto požiadavke informovalo maďarský partnerský úrad. Druhou
možnosťou, ktorú žalobca mohol uplatniť v prípade ak sa nachádzal na území Slovenskej republiky,
bolo prihlásiť sa na Migračnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, alebo na príslušných
policajných oddeleniach.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právna zástupkyňa žalobcu bola o všetkých procesných
úkonov zo strany Migračného úradu Ministerstva vnútra SR informovaná a bola osobne nahliadať do
spisového materiálu žalobcu a keďže bola v kontakte so žalobcom, žalobca bol o týchto skutočnostiach
informovaný. Aj napriek reálnej možnosti žalobcu vrátiť sa na územie Slovenskej republiky od leta 2018
s cieľom nechať si posúdiť Slovenskou republikou splnenie nárokov na udelenie medzinárodnej ochrany,
žalobca túto zákonnú možnosť nevyužil. Táto skutočnosť je v rozpore s tvrdením prezentovaným v
návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ako aj v žalobe, v ktorých bolo uvedené,
že žalobca spolupracoval s Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a poskytoval
maximálnu súčinnosť. Súd konštatuje, že nie je možné ani súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žalobca viac
nemal príležitosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky.
Súd konštatuje v zhode s obranou žalovanej, že vstup žalobcu do azylového konania na území
Slovenskej republiky bolo jeho dobrovoľným rozhodnutím, pričom aplikácia dublinského nariadenia s
cieľom určiť jeden zodpovedný členský štát za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je jeho
neoddeliteľnou súčasťou s teritoriálnou účinnosťou na všetky členské štáty Európskej únie. Cieľom
azylového konania nie je riešenie rodinného a súkromného života cudzincov, ale posúdenie nárokov
na medzinárodnú ochranu. Skutočnosť, že žalobca bol transferovaný z územia Slovenskej republiky
na územie Maďarskej republiky bola dôsledkom vysloveného súhlasu maďarského partnerského úradu,
ktorý bol zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátnymi orgánmi Maďarskej
republiky z dôvodu, že žalobca ako cudzinec sám požiadal o vstup do azylového konania na území
Slovenskej republiky. Žalobca sa na Maďarskom území nachádzal pred jeho príchodom na územie

Slovenskej republiky od roku 2013, keď tam požiadal o udelenie azylu, pričom v roku 2014 sa mu
v Budapešti narodila dcéra, v roku 2016 uzavrel manželstvo. Uvedené skutočnosti sú v rozpore so
žalobcom deklarovanou prekážkou pri vedení jeho rodinného a súkromného života po realizovanom
transfere do Maďarskej republiky.
14. Súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že žalobca, tak ako súd už uviedol,
nepreukázal kumulatívne naplnenie podmienok vzniku zodpovednosti žalovanej B1-10C/15/2021 26
za vznik uplatnenej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobca v konaní nepreukázal vydanie
nezákonného rozhodnutia v žalobe opísanom správnom konaní orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci vo vzťahu k osobe žalobcu a taktiež nepreukázal ani vznik škody a ani nemajetkovej ujmy
a teda nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže
žiadne nezákonné rozhodnutia v správnom konaní neboli orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci vydané a vznikom uplatnených majetkových a nemajetkových nárokov žalobcom v žalobe.
15. Podľa ustanovenia § 218 ods.1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje
samostatne.
Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
Podľa ustanovenia § 262 ods.1CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia §262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
16. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu strany sporu v konaní,
avšak úspešnej žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanej
v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Mestskom súde Bratislava IV, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh)/ § 363 CSP/.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania/§ 364 CSP/.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
B1-10C/15/2021 27
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1
CSP/.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie.