Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 70Cb/130/2024 z 1. 7. 2026
Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava III z 1. júla 2026, sp. zn. 70Cb/130/2024, ECLI:SK:MSBA3:2026:6121505010.2
Mestský súd Bratislava III | 70Cb/130/2024 | ECLI:SK:MSBA3:2026:6121505010.2 | 2026-07-01 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z., § 6 ods. 2 zákona č. 639/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/08b8293c-ed2e-4363-b038-a432faa63fab
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2026:6121505010.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Mestský súd Bratislava III
70Cb/130/2024
6121505010
01. 07. 2026
JUDr. Miroslav Jankola
ECLI:SK:MSBA3:2026:6121505010.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava III, v konaní pred sudcom JUDr. Miroslavom Jankolom, v právnej veci žalobcu:
Obec Trnavá Hora, Okružná cesta 229/21, 966 11 Trnavá Hora, IČO: 00 321 052, zastúpený: JUDr.
Samuel Baránik, advokát, Podjavorinskej 7, 811 03 Bratislava, IČO: 42 175 381, proti žalovanému:
Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, o
zaplatenie 22.936,20 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 22.936,20 eura
s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že bol výlučným vlastníkom v žalobe špecifikovaných
pozemkov na území obce Trnavá Hora, k.ú. Jalná, ktoré sú vedené Okresným úradom Žiar nad
Hronom, katastrálny odborom pod LV č. XXX a č. XXXX, spolu vo výmere 17780 m2 (ďalej len
ako ,,predmetné pozemky“). Na predmetných pozemkoch sa nachádza stavba rýchlostnej cesty R1
vo vlastníctve žalovaného. Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol založený v zmysle ustanovení
zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961
Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č.
639/2004 Z.z.) za účelom výkonu správcovských, investorských a obchodných činností, a to aj vo
vzťahu k rýchlostnej ceste postavenej na predmetných pozemkoch, ktorá sa prevodom zo Slovenskej
správy ciest podľa cit. zákona stala vlastníctvom žalovaného. Žalovaný za užívanie majetku žalobcu
neplnil žiadnu protihodnotu. Žalobca vyzval listom zo dňa 10.02.2021 žalovaného na majetkovoprávne
vysporiadanie predmetných pozemkov a na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za ich užívanie, s
poukazom na to, že tieto sú v trvalom užívaní žalovaného. Žalobca bol ochotný odpredať pozemky za
sumu podľa znaleckého posudku a žiadal vyplatenie protihodnoty za užívanie za 2 roky spätne. Žalovaný
reagovala listom zo dňa 23.02.2021, v ktorom nepoprel skutkový stav a oprávnenosť požiadavky
žalobcu, uviedol, že požiadavku eviduje a k zaslaniu návrhu kúpnej zmluvy pristúpi po zabezpečení
finančných prostriedkov, bez uvedenia akéhokoľvek termínu takého kroku. Keďže žalovaný k ďalším
krokom nepristúpil, žalobca z kúpnych zmlúv uzatvorených žalovaným dňa 27.11.2015, 25.01.2017 a
23.04.2018 zistil, že všetky pozemky v k.ú. Jalná pod rýchlostnou cestou R1 boli vykupované na základe
nacenenia vykonaného znalcom Ing. Imrichom Lasabom za jednotkovú cenu 4,82 eura/m2. Z kúpnych
zmlúv uzatvorených dňa 17.09.2019, 06.08.2020, 06.10.2020 a 16.12.2020 žalobca zistil,, že pozemky
v k.ú. Jalná pod rýchlostnou cestou R1 boli vykupované žalovaným na základe nacenenia vykonaného
znalcom Ing. arch. Pavlom Bugárom, za jednotkovú cenu 5,16 eura/m2. Žalobca teda vychádzal z toho,
že ku dňu podania žaloby bola všeobecná hodnota predmetných pozemkov 5,16 eura/m2.

Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný stavbou vo svojom vlastníctve a jej príslušenstvom zaberal pozemky
vo výlučnom vlastníctve žalobcu spolu v rozsahu 17780 m2 a žalovaný za 16 rokov svojej existencie
nepristúpil k vysporiadaniu vlastníctva pozemkov a privlastňoval si úžitky z vlastníctva žalobcu, a to bez
akejkoľvek náhrady. Žalobca mal za to, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil užívaním
pozemkov bez právneho titulu a je preto povinný získané bezdôvodné obohatenie vrátiť. Za všeobecnú
cenu nájomného podľa žalobcu možno považovať sumu, ktorá je obvyklá na danom mieste a v danom
čase, pričom táto suma je určiteľná výpočtom podľa vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku a ročné nájomné predstavuje podľa výpočtu všeobecného nájmu cca 1/16
z všeobecnej ceny nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že sú z uvedených kúpnych zmlúv k dispozícii
hodnoverné podklady o znalcom určenej všeobecnej hodnote pozemkov pod stavbou žalovaného v
k.ú. Jalná, je všeobecná základná hodnota za 1 m2 z pozemkov 5,16 eura/m2. Všeobecná hodnota
pozemkov vo vlastníctve žalobcu, ktoré zaberal žalovaný, bola žalobcom vypočítaná na 91.744,80 eura
(17780 m2 x 5,16 eura). Ročný nájom by mal predstavovať sumu 5.734,05 eura (1/16 z 91.744,80 eura).
Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za štyri roky spätne odo dňa podania
žaloby, t.j. od 15.10.2017 do 14.10.2021 (vrátane), čiže 4 x 5.734,05 eura = 22.936,20 eura.
2. Proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 38Up/1678/2021 zo dňa 18.10.2021
podal žalovaný odpor, ktorý odôvodnil tým, že sa na úkor žalobcu nemohol obohacovať, keďže mal
k užívaniu predmetných pozemkov právny dôvod, a to zákonné vecné bremeno v zmysle ust. § 6
ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. Žalovaný poukázal na to, že podľa dôvodovej správy k ustanoveniu
§ 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. stavba s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nie je súčasťou pozemku a preto existujú prípady, že stavby vo vlastníctve štátu spravované
Slovenskou správou ciest sú postavené na pozemkoch, ktoré sú vo vlastníctve iných osôb a nemôžu byť
predmetom vkladu do akciovej spoločnosti (t.j. žalovaného) ku dňu jej vzniku z dôvodu nevysporiadania.
Ako spôsob usporiadania vzťahov k nevysporiadaným pozemkom sa navrhuje zriadenie vecného
bremena podľa ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. Vecné bremeno tak vzniklo priamo
zo zákona dňom vzniku žalovaného, t.j. 01.02.2005. Úsek rýchlostnej cesty R1 bol pred vznikom
žalovaného v správe Slovenskej správy ciest, pričom dňom vzniku žalovaného prešlo vlastníctvo a
správa úseku R1 na žalovaného. Nakoľko však úsek Rl bol postavený na predmetných pozemkoch
žalobcu, ktoré nemohli byť súčasťou predmetu vkladu do žalovaného z dôvodu ich nevvsporiadania,
vzniklo v prospech žalovaného dňom jeho vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého
obsahom je užívanie predmetných pozemkov. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že k užívaniu
predmetných pozemkov má právny dôvod, a to titulom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
ktorého obsahom je práve užívanie predmetných pozemkov vo vlastníctve žalobcu a ktoré vzniklo v
zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. dňom vzniku žalovaného, t.j. 01.02.2005. Podľa žalovaného
je tak zrejmé, že z jeho strany nedochádzalo k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu.
Žalovaný vo vzťahu k predmetným pozemkom uviedol, že v čase podania odporu boli už žalobcovi
zaslané návrhy kúpnych zmlúv za účelom vyporiadania vlastníctva predmetných pozemkov.
Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade takéhoto vecného bremena je v zmysle ustálenej judikatúry finančná
náhrada za vznik vecného bremena jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Takúto
náhradu si podľa žalovaného mohol uplatniť od 01.02.2005, kedy sa predmetné právo mohlo vykonať
v prvý deň vzniku vecného bremena. Vzhľadom na to je podľa žalovaného uplatnený nárok žalobcu v
celom rozsahu premlčaný.
3. Žalobca v replike uviedol, že medzi stranami sporu nie je sporné, že na pozemku žalobcu je zriadené
vecné bremeno v prospech žalovaného a ani to, že žalovaný predmetné pozemky užíva a je oprávnený
užívať. Spornou je podľa neho skutočnosť, či žalobcovi náleží za vecné bremeno na jeho pozemkoch
náhrada jednorazová, alebo náhrada za časové obdobie existencie vecného bremena. Žalobca mal za
to, že je zrejmé, že zákonné ustanovenie § 6 zákona č. 639/2004 Z.z. má na mysli časovo obmedzené,
resp. ohraničené vecné bremeno, keď žalovaný je povinný vyporiadať vlastníctvo nehnuteľností do
svojho vlastníctva.
Podľa žalobcu žalovaný prehliada podstatnú odlišnosť medzi vecným bremenom podľa zákona č.
182/1993 Z.z. a vecným bremenom podľa zákona č. 639/2004 Z.z., keďže vecné bremeno zriadené
zákonom č. 182/1993 Z.z. je vecným bremenom trvalým, teda predstavuje trvalé usporiadanie vzťahu
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby. Naproti tomu je vecné bremeno podľa zákona č.
639/2004 Z.z. vecným bremenom dočasným, dokiaľ nedôjde k vyporiadaniu pozemkov do vlastníctva

žalovaného. Tento podstatný rozdiel sa podľa žalobcu musí prejaviť aj vo forme náhrady. Kým pri trvalom
riešení je spravodlivé, aby bol vlastník pozemku uspokojený jednorazovo, za celé obdobie, pri dočasnom
obmedzení vlastníctva je podľa žalobcu správne uvažovať iba o protihodnote za to obdobie, v ktorom
vecné bremeno reálne existovalo. Toto časové obdobie nemožno dopredu ohraničiť a dĺžka jeho trvania
je predovšetkým v rukách oprávneného z vecného bremena (čo je v tomto prípade žalovaný).
4. Žalovaný v duplike zo dňa 30.11.2021 uviedol, že žalobca upustil od tvrdení uvádzaných v žalobe o
bezdôvodnom obohatení a potvrdil, že žalovaný pozemok žalobcu užíva oprávnene. Žalovaný poukázal
na to, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR predmetné vecné bremeno vzniká ,,in rem“,
vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.
Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku.
Finančná náhrada za vznik vecného bremena je podľa žalovaného nepochybne jednorazová, a teda
nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ
zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Nárok vo forme
jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu v dôsledku vzniku práva žalovaného
zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z., ktorého
obsahom je užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu je nepochybne právom majetkovej povahy,
ktoré podlieha premlčaniu v súlade s ustanovením § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom tu nie
je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby a s ohľadom na uvedené platí všeobecná premlčacia
doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Jednorazovú
náhradu si mohol žalobca uplatniť od 01.02.2005, resp. predmetné právo sa v tomto prípade mohlo
vykonať v prvý deň vzniku vecného bremena (t. j. 01.02.2005). Podľa žalovaného tak je nárok žalobcu
uplatnený v súdnom konaní premlčaný.
5. Žalobca vo svojich následných písomných vyjadreniach a vyjadrení na pojednávaní dňa 01.07.2026
uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že žalovaný užíval od 15.10.2017 do 14.10.2021 pozemky
vo výlučnom vlastníctve žalobcu, pričom za to neuhrádzal žiadnu protihodnotu. Rovnako podľa neho
nie je sporné, že žalovanému v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. vzniklo odo dňa 01.02.2005
na predmetných pozemkoch žalobcu vecné bremeno v prospech žalovaného, pričom za takéto vecné
bremeno náleží zaťaženému subjektu náhrada. Podľa žalobcu predmetné vecné bremeno je možné
bez relevantných odlišností pripodobniť, až stotožniť, s vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009
Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len ,,zákon č. 99/2009 Z.z.). Žalobca mal za to, že spor medzi stranami sporu je v tom, či náhrada,
ktorá žalobcovi za vecné bremeno náleží, je jednorazová, a teda vzhľadom na námietku premlčania už
premlčaná, alebo má žalobca právo na náhradu opakovanú (t.j. na časovom princípe za vymedzené
obdobie), ktorá premlčaná nie je.
Žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR z roku 2025 a 2026 (PL. ÚS 12/2025, II.
ÚS 369/2025, Pl. ÚS 9/2026, Plz. ÚS 1/2026), z ktorých vyplýva zmena judikatúry ohľadne charakteru
náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., keď ústavný súd poukazoval na to, že
okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry môže byť fakt, že ani po 16 rokoch od
nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel, ktorým bolo definitívne
usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkmi pozemkov a obcou, resp. VÚC ako vlastníkom
delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi, a nie ďalšie fakticky časovo neurčité
(do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva
vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti
bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu
nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže podľa ústavného
súdu predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym
právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. Vzhľadom na
obdobnosť vecných bremien upravených zákonom 639/2004 Z.z. a 66/2009 Z.z. mal žalobca za to, že aj
jeho nárok uplatnený žalobou je dôvodný a je potrebné ust. § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. vykladať
v súlade s uvedenou judikatúrou, aktuálnou v čase vyhlásenia rozsudku vo veci samej.
K výške uplatneného nároku žalobca uviedol, že táto nebola v konaní sporná a žalovaný ju začal
namietať až vo vyjadrení zo dňa 17.06.2026. Žalobca ozrejmil, že výška bola vypočítaná na základe
metodiky aplikovanej pre odplatu za vecné bremeno, kedy sa počíta ako výška nájmu v danom čase

predstavujúca 1/12 až 1/15 všeobecnej hodnoty pozemkov. Výška hodnoty pozemkov bola ustálená
znaleckým posudkom k výkupu pozemkov. Žalobca si navyše uplatnil nárok v nižšej výške, a to vo výške
1/16, čo je menej ako mohol žiadať, a to práve z dôvodu, aby nedošlo k namietaniu výšky a potrebe
vykonávania ďalších znaleckých posudkov.
6. Žalovaný vo svojich následných písomných vyjadreniach a vyjadrení na pojednávaní dňa 01.07.2026
uviedol, že žalobcom predložené rozhodnutia Ústavného súdu SR sa nevzťahujú na zákon č. 639/2004
Z.z. a na žalovaného. Žalovaný mal za to, že judikatúra o jednorazovej povahe náhrady za vecné
bremeno zriadené podľa § 6 zákona č. 639/2004 Z.z. prekonaná nie je a je ju možné naďalej aplikovať
na predmetný súdny spor. Žalovaný poukázal na to, že súdny spor medzi žalobcom a žalovaným bol
iniciovaný žalobcom v roku 2021, pričom žalovaný legitímne očakával, že skutkovo a právne obdobná
vec bude s poukazom na dlhoročnú konštantnú judikatúru súdov o jednorazovej povahe náhrady za
vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 639/2004 Z.z. rozhodnutá práve v súlade s relevantnou
judikatúrou. Žalovaný mal za to, že v tomto prípade nie je daný dôvod na odklon od rozhodovacej praxe.
Žalobca si podľa názoru žalovaného musel už v čase uplatnenia práva na súde, ako aj v priebehu
nasledujúcich rokov uvedomovať tú skutočnosť, že odplata za zákonné vecné bremeno zriadené
zákonom má jednorazovú povahu a v prípade uplatnenia námietky premlčania súd žalobcovi premlčané
právo neprizná. Podľa žalovaného je navyše povinnosť obce alebo VÚC usporiadať vlastnícke vzťahy
k pozemkom pod stavbou rozložená na pomerne veľké množstvo subjektov s limitovanou územnou
pôsobnosťou, kým povinnosť žalovaného vysporiadať vlastníctvo nehnuteľností do svojho vlastníctva je
naviazaná na jediný subjekt v celej krajine. Faktor plynutia času teda podľa názoru žalovaného nemožno
posudzovať identicky vo vzťahu k obciam a VÚC na jednej strane a vo vzťahu žalovaného na druhej
strane, nakoľko 16 rokov môže pre obec predstavovať dostatočné časové obdobie na usporiadanie
vlastníckych vzťahov v rámci svojej obmedzenej územnej pôsobnosti, avšak nemusí byť dostatočným
časovým priestorom na vysporiadanie vlastníctva nehnuteľností zo strany žalovaného, ako subjektu
spravujúceho sieť diaľnic a rýchlostných ciest v rámci celej krajiny. Žalovaný mal za to, že nárok
uplatňovaný žalobcom je v celom rozsahu premlčaný, keďže žalobca si nárok na finančnú náhradu za
zákonné vecné bremeno na súde neuplatnil včas, keďže už od roku 2005 mohol vedieť, že mu takýto
nárok patrí.
Žalovaný ďalej poukázal aj na to, že z jeho strany došlo k splneniu zákonnej povinnosti vysporiadať
vlastníctvo nehnuteľností vo vzťahu k žalobcovi, a to k dátumu 14.01.2022 a 18.01.2022, kedy bol
povolený vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, za užívanie ktorých si žalobca
uplatnil nárok v predmetnom súdnom konaní, v prospech žalovaného. Vklad bol povolený na základe
kúpnych zmlúv č. XXXXX/KZ-XX/XXXX/Jalná/XXXX/XXXX a č. XXXXX/XX/XXXX/Jalná/XXXX/ŠomZd,
pričom návrhy kúpnych zmlúv boli schválené predstavenstvom žalovaného ešte pred iniciovaním
súdneho konania zo strany žalobcu.
Žalovaný mal zároveň za to, že žalobca nepreukázal samotnú výšku uplatneného nároku, ktorú
vygeneroval len na základe svojho odhadu bez relevantného podkladu. Žalobca nestanovil výšku nároku
prostredníctvom znaleckého posudku, ale iba odhadom, ktorý však podľa žalovaného nemá oporu vo
vzorci, na ktorý žalobca upriamil pozornosť.
7. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu,
a to: výpis z listu vlastníctva č. 748 (č.l. 12 spisu), výpis z listu vlastníctva č. 1029 (č.l. 13), žiadosť
o majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov vo vlastnícte obce trvale užívaných NDS, a.s. zo dňa
10.02.2021 (č.l. 14), odpoveď na žiadosť o vysporiadanie pozemkov zo dňa 23.02.2021 (č.l. 15),
odpoveď na žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa 04.06.2021 (č.l. 16), vrátenie podnetu na
vydanie rozhodnutia podľa § 18 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám
zo dňa 23.06.2021 (č.l. 17), opätovné vrátenie podnetu na vydanie rozhodnutia podľa § 18 ods. 4
zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám zo dňa 13.07.2021 (č.l. 18), kúpna
zmluva č. XXXXX/KZ-XX/XXXX/Jalná/XXXX/XXXX (č.l. 20), kúpna zmluva č. XXXXX/XX/XXXX/Jalná/
XXXX/ŠomZd (č.l. 24), Znalecký posudok č. 136-2005 (č.l. 40), schvaľovanie a pripomienkovanie
dokumentu - kúpnej zmluvy č. XXXXX/KZ-XX/XXXX/Jalná/XXXX/XXXX zo dňa 08.09.2021 (č.l. 56),
schvaľovanie a pripomienkovanie dokumentu - kúpnej zmluvy č. XXXXX/XX/XXXX/Jalná/XXXX/ŠomZd
zo dňa 14.10.2021 (č.l. 60), Rozhodnutie Okresného úradu Žiar nad Hronom, katastrálny odbor č. N zo
dňa 18.01.2022 (č.l. 155), kúpna zmluva č. XXXXX/XX/XXXX/Jalná/XXXX/ŠomZd zo dňa 07.12.2021
(č.l. 156), výpis z uznesenia obecného zastupiteľstva obce Trnavá Hora konaného dňa 03.12.2021

(č.l. 159), potvrdenie obce Trnavá Hora o zverejnení kúpnej zmluvy na webovej stránke obce zo dňa
07.12.2021 (č.l. 160), Rozhodnutie Okresného úradu Žiar nad Hronom, katastrálny odbor č. V XXXX/
XXXX zo dňa 14.01.2022 (č.l. 161), kúpna zmluva č. XXXXX/KZ-XX/XXXX/Jalná/XXXX/XXXX zo dňa
07.12.2021 (č.l. 162).
8. Súd nevykonal dokazovanie znaleckými posudkami, ktorých vyhotovenie spolu s ustanovením znalca
za účelom určenia výšky náhrady za vecné bremeno navrhol žalobca na termíne pojednávania dňa
01.07.2026, a to z dôvodu hospodárnosti konania, keďže ako je uvedené v ods. 13 - 17 tohto rozsudku,
súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku, preto považoval ustanovenie znalca a vypracovanie
znaleckého posudku za účelom určenia výšky náhrady za vecné bremeno za neúčelné a nehospodárne.
9. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:
Na základe ust. § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. vzniklo odo dňa 01.02.2005 (deň vzniku žalovaného)
na predmetných pozemkoch žalobcu vecné bremeno v prospech žalovaného do času prevedenia
vlastníckeho práva k nim. Žalovaný za vzniknuté bremeno neuhradil žalobcovi žiadnu odplatu, preto
si žalobca žalobou zo dňa 15.10.2021 uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu za vecné bremeno
za obdobie od 15.10.2017 do 14.10.2021 vo výške 22.936,20 eura. Žalovaný tento nárok žalovaného
neuhradil, nakoľko mal za to, že nárok za náhradu za vecné bremeno je jednorazový a v čase podania
žaloby už premlčaný. Predmetné pozemky žalobca na žalovaného previedol na základe kúpnych
zmlúv č. XXXXX/KZ-XX/XXXX/Jalná/XXXX/XXXX a č. XXXXX/XX/XXXX/Jalná/XXXX/ŠomZd zo dňa
07.12.2021.
10. Súd posudzoval takto zistený skutkový stav podľa nasledovných ustanovení zákona:
Podľa § 6 ods. 1 a 2 Zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a
doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) (ďalej len ako zákon
č. 639/2004 Z.z.), k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou
správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť
súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania
vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká
v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého
obsahom je užívanie nehnuteľností.
Diaľničná spoločnosť je povinná vyporiadať vlastníctvo nehnuteľností uvedených v odseku 1 do svojho
vlastníctva.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
11. Zo žaloby a následných vyjadrení strán sporu vyplýva, že medzi stranami nebolo sporné, že na
základe ust. § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. vzniklo odo dňa 01.02.2005 na predmetných pozemkoch
žalobcu vecné bremeno v prospech žalovaného, ktorý tieto užíval bez poskytnutia protihodnoty. Sporné
nebolo ani to, že vlastnícke právo k predmetných pozemkom bolo zo žalobcu na žalovaného prevedené
na základe kúpnych zmlúv č. XXXXX/KZ-XX/XXXX/Jalná/XXXX/XXXX a č. XXXXX/XX/XXXX/Jalná/
XXXX/ŠomZd, a to k dátumu 14.01.2022 a 18.01.2022, kedy bol povolený vklad vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam. Sporné medzi stranami sporu bolo, či náhrada, ktorá by mala žalobcovi
patriť za zákonom zriadené vecné bremeno je jednorazová, alebo má žalobca nárok na náhradu
opakovanú za uplatnené časové obdobie.
12. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že na základe ust. § 6 ods. 1 zákona č.
639/2004 Z.z. vzniklo ku dňu vzniku žalovaného, t.j. k 01.02.2005, na predmetných pozemkoch, vtedy
vo vlastníctve žalobcu, vecné bremeno v prospech žalovaného. Vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania žalovaným v konaní, sud sa primárne musel vysporiadať s touto námietkou a otázkou, či

za vecné bremeno v prospech žalovaného vznikol žalobcovi nárok na jednorazovú náhradu za vecné
bremeno, a teda či je tento nárok premlčaný, alebo na opakovanú náhradu za uplatnené časové obdobie,
pričom tento nárok by premlčaný nebol.
13. Súd má ďalej z vykonaného dokazovania za to, že za zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo v
prospech žalovaného na základe zákona č. 639/2004 Z.z., prináležala žalobcovi jednorazová odmena,
ktorú si mohol uplatniť od vzniku vecného bremena a zároveň vzniku žalovaného, t.j. od 01.02.2005.
Vzhľadom na to, že v danom prípade ide medzi stranami o občianskoprávny vzťah, čo vyplýva okrem
iného aj z Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 4NcC/17/2024-122 zo dňa 31.07.2024 (ods. 19
a 20), ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodoval o príslušnosti súdu, premlčacia doba na uplatnenie
náhrady za vecné bremeno bola trojročná a začala plynúť odo dňa, kedy si žalobca mohol toto právo
prvýkrát uplatniť, t.j. odo dňa vzniku vecného bremena - 01.02.2005 a uplynula dňa 01.02.2008, a teda
nárok na úhradu tejto náhrady bol tak v čase podania žaloby v roku 2021 premlčaný.
14. Súd neprihliadol na tvrdenia žalobcu, ktorý poukazoval na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu SR
z rokov 2025 a 2026, týkajúcu sa vecných bremien vzniknutých na základe zákona č. 66/2009 Z.z.
V prvom rade súd poukazuje na to, že charakter vecných bremien sa síce javí ako podobný, avšak
v prípade tohto súdneho konania ide o vecné bremeno vzniknuté na základe ust. § 6 ods. 1 zákona
č. 639/2004 Z.z., preto naň nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z., kde zákonodarca
zvolil inú formu usporiadania vlastníckych vzťahov k cudzím pozemkom pod stavbami vo vlastníctve
obcí a vyšších územných celkov, než aký zvolil režimom zákona č. 639/2004 Z.z. pre vyporiadanie
vlastníctva vo vzťahu k pozemkom pod diaľnicami, nejde preto o rovnaké prípady, a to bez ohľadu
na to, ako v daných veciach peňažnej náhrady za výkon práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu
zriadenému zákonom č. 66/2009 Z.z. súdy rozhodujú. Takto je zrejmé, že otázka charakteru náhrady
za zákonné zaťaženie pozemkov výkonom práva žalovaného zodpovedajúceho vecnému bremenu
zriadeného zákonom č. 639/2004 Z.z. v čase rozhodovania súdu v tejto veci v súlade s rozhodovacou
praxou má bez pochyby formu jednorazovej odplaty. K otázke odplaty za vecné bremeno vzniknuté
práve na základe zákona č. 639/2004 Z.z. Ústavný súd SR v Uznesení zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV.
ÚS 736/2013 okrem iného uviedol: ,,Vo vzťahu k úvahám o otázke, či náhrada za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva vo forme vecného bremena, ktoré vzniklo zákonom neobsahujúcim jednoznačné
vymedzenie finančného vyrovnania medzi účastníkmi, má charakter opakujúceho sa plnenia, resp. či
môže ísť aj o jednorazovú náhradu, ústavný súd považoval názor, podľa ktorého je finančná náhrada
za zaťaženie pozemku vzniknutým vecným bremenom jednorazovou náhradou (napr. na základe §
135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, resp. judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Cdo 89/2008), za ústavne udržateľný (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. mája
2012). Ani okolnosti danej veci nevedú k opačnému záveru. Podriadenie majetkového nároku v podobe
jednorazovej finančnej náhrady premlčaniu tiež nevykazuje znaky prekročenia ústavne konformných
možností výkladu pravidiel premlčania majetkových nárokov vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka."
Súd sa s uvedeným plne stotožňuje a má za to, že toto rozhodnutie, ktoré sa týka priamo zákona č.
639/2004 Z.z., je možné v plnom rozsahu aplikovať aj v predmetnom súdnom spore.
15. Okrem už uvedeného súd zároveň poukazuje na zásadnú rozdielnosť medzi týmto sporom a
konaniami a s nimi súvisiaci rozhodnutiami Ústavného súdu SR, na ktoré poukázal žalobca, v ktorých
narozdiel od tohto sporu nebola otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v čase rozhodovania
súdmi ešte vyriešená. V Uznesení č.k. PL ÚS 12/2025-16 zo dňa 28.05.2025 Ústavný súd SR uviedol: ,,V
spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej
judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti
zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie
vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako
vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie
ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného
obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.“ (Na toto rozhodnutie
poukázal ústavný súd aj v rozhodnutí č.k. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24.09.2025). V Uznesení č.k. PL.
ÚS 9/2026 zo dňa 25.03.2026 Ústavný súd SR uviedol: ,,Zásadný rozdiel, ktorý s odstupom času
vníma ústavný súd zosilnene, spočíva v tom, že kým poskytnutie jednorazovej náhrady je vo vzťahu
k zákonu č. 182/1993 Z. z. trvalým riešením (čomu zodpovedá aj výška odplaty), podľa zákona č.
66/2009 Z. z. vlastník pozemku naďalej očakáva, že k trvalému doriešeniu jeho vlastníckych vzťahov
dôjde iným zákonom predpokladaným spôsobom. Zriadenie vecného bremena podľa napadnutého

zákona sa javí ako časovo neurčité, a to až do doby usporiadania, ktoré ale nie je závislé od
vôle subjektu, v ktorého neprospech došlo k jeho zriadeniu. Ústavný súd preto dospel k záveru, že
povahu náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je potrebné interpretovať
podľa základných ústavnoprávnych zásad tak, aby táto náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
zohľadňovala skutočnosť, že právne vzťahy, ktoré mali byť usporiadané, bez viny a na škodu vlastníka
pozemku stále usporiadané nie sú. Pokiaľ ani po viac ako šestnástich rokoch nedošlo k definitívnemu
usporiadaniu právnych vzťahov, nemožno zotrvať na chápaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva ako jednorazovej, keďže takýto výklad v spojení s uplynutým časom popiera účel zákona,
obmedzenie vlastníckeho práva za jednorazovú náhradu by fakticky znamenalo vyvlastnenie pozemku
a vlastníctvo by nebolo možné vnímať inak ako holé.“ Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že v konaniach
ku ktorým sa vzťahujú rozhodnutia predložené žalobcom, išlo jednak o vecné bremeno založené v
zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. a nie zákona č. 639/2004 Z.z., avšak zároveň sa týkajú konaní, v ktorých
nebola otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ešte vyriešená a vecné bremeno tak predstavovalo
zaťaženie na časovo neurčité obdobie, až zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho
práva bez náležitej kompenzácie, pričom vlastnícke právo usporiadané nebolo a vlastníci zaťažených
pozemkov naďalej očakávali doriešenie vlastníckych vzťahov. V predmetnom spore však z kúpnych
zmlúv č. XXXXX/KZ-XX/XXXX/Jalná/XXXX/XXXX a č. XXXXX/XX/XXXX/Jalná/XXXX/ŠomZd zo dňa
07.12.2021 a rozhodnutí Okresného úradu Žiar nad Hronom, katastrálny odbor zo dňa 14.01.2022
a 18.01.2022 vyplýva, že vlastnícke právo k predmetným pozemkom bolo vyriešené a prevedené
zo žalobcu na žalovaného. Aj vzhľadom na uvedené nie je možné aplikovať žalobcom predložené
rozhodnutia ústavného súdu na predmetné konanie, keďže v danom prípade už nie je v situácii, kedy
otázka vlastníckeho práva nebola vyriešená a riešenie bez akejkoľvek kompenzácie by naďalej neurčitý
čas len očakával.
16. Súd zároveň dáva do pozornosti aj zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus
iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda
tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia
uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Žalobca odo dňa vzniku zákonného
vecného bremena vedel, či minimálne mal a mohol vedieť, že si za obmedzenie jeho vlastníckeho
práva môže uplatniť jednorazovú náhradu, preto sa jej úhrady mohol domáhať od 01.02.2005 priamo od
žalovaného, prípadne v trojročnej premlčacej lehote na súde, čo však nespravil, pričom aj so žiadosti
o majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov vo vlastníctve obce trvale užívaných NDS, a.s. zo dňa
10.02.2021 vyplýva, že majetkovoprávne vysporiadanie predmetných pozemkov začal žalobca riešiť
až vo februári 2021, pričom prevod vlastníckeho práva k predmetným pozemkom bol do roka od tejto
žiadosti (14.01.2022 a 18.01.2022) medzi stranami sporu vyriešený.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má súd za to, že žaloba z dôvodu premlčania nároku na
náhradu za vecné bremeno nebola žalobcom podaná dôvodne, a preto ju v celom rozsahu zamietol
ako nedôvodnú.
18. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP)
a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech by priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Nakoľko však v konaní žalovanému žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli, súd mu nárok na
náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Mestskom súde Bratislava III, do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 127 CSP
(ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) a náležitosti odvolania podľa § 363 CSP (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha).
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 365
ods. 1 CSP):

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozsudkom, možno navrhnúť
vykonanie exekúcie.