Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 62Cb/107/2024 z 6. 3. 2025 Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava III z 6. marca 2025, sp. zn. 62Cb/107/2024, ECLI:SK:MSBA3:2025:6124237760.2 Mestský súd Bratislava III | 62Cb/107/2024 | ECLI:SK:MSBA3:2025:6124237760.2 | 2025-03-06 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: § 132 CSP, § 153 CSP, § 150 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5cfc45fb-cec6-4a8a-a839-61f7f86439b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2025:6124237760.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Mestský súd Bratislava III 62Cb/107/2024 6124237760 06. 03. 2025 JUDr. Milan Krajči ECLI:SK:MSBA3:2025:6124237760.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 62Cb/107/2024 Mestský súd Bratislava III sudcom JUDr. Milanom Krajčim v spore žalobcu: SIDE Trans, s.r.o., so sídlom J. Wolkera 2412/26, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 618 155, zastúpeného Advokátskou kanceláriou VIŠŇOVSKÁ, s.r.o., so sídlom Radničné námestie 279/4, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 51 284 731, proti žalovanému: Bantom s. r. o., so sídlom Galvaniho 15/A, 821 04 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 50 607 383, zastúpenému advokátom Mgr. Tomášom Mikelkom, so sídlom Vajnorská 55, 831 03 Bratislava, o zaplatenie 11.979,69 eur s príslušenstvom, takto rozhodol: 62Cb/107/2024 I. Žalobu zamieta. II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou z 23. februára 2024 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 11.979,69 eur s príslušenstvom. 2. Žalobný návrh odôvodnil žalobca tým, že žalovaný mu neuhradil vystavené faktúry v celkovej výške 11.979,69 eur. 2.1. K žalobe žalobca pripojil faktúry č. 20231371, 20231468, 20231554, 20231576 a 20231733. 3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo 14. marca 2024, sp. zn. 40Up/410/2024 navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. 3.1. Žalovaný uviedol, že faktúry žalobcu nemali žiadny právny základ, preto tieto faktúry vrátil žalobcovi listom z 28. augusta 2023, ktorý bol podaný na poštovú prepravu dňa 13. decembra 2023. Žalobca podľa názoru žalovaného uplatnený nárok žiadnym spôsobom nepreukázal a k návrhu na vydanie platobného rozkazu nepredložil žiadnu zmluvu, objednávku alebo iný dôkaz preukazujúci dohodu o obsahu, rozsahu alebo cene plnenia. Žalovaný neuzavrel na predmet plnenia uvedený vo faktúrach, ktoré žalobca v konaní predložil, žiadnu zmluvu, prípadne objednávku so žalobcom. 3.2. K odporu žalovaný pripojil list z 28 augusta 2023, ktorým vrátil žalobcovi vystavené faktúry. 4. Žalobca v replike z 23. júla 2024 uviedol, že podľa zákona o upomínacom konaní postačuje pripojiť k návrhu faktúru, alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného nároku od žalovaného a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve. Podľa názoru žalobcu je konanie žalovaného priam pozoruhodné, keď vystavil list, ktorého predmetom je vrátenie faktúr v čase ich neexistencie, čím malo dôjsť k antidatovaniu jeho písomného podania. Žalovaný sa podľa žalobcu účelovo vyhýba splneniu si svojej povinnosti voči žalobcovi. 5. Výzvou zo 7. augusta 2024 súd vyzval žalobcu v súlade s ustanovením § 150 ods. 2 C. s. p. na doplnenie skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku v lehote 10 dní od doručenia výzvy. V predmetnej výzve zároveň súd žalobcu poučil o tom, že je jeho povinnosťou predložiť všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení vo vyššie určenej lehote, pričom žalobcovi oznámil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude súd prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C. s. p. 6. V reakcii na výzvu súdu žalobca v podaní z 10. septembra 2024 uviedol, že faktúrami účtoval žalovanému vykonané služby spočívajúce v preprave, zhodnotení stavebného odpadu a za tovar (kamenivo gretľa 0-63). Žalobca následne uviedol, že k jednotlivým faktúram predkladá aj denný záznam o výkone vozidla, z ktorého je zrejmé, o aké služby žalobcu pre žalovaného išlo, a zároveň že tieto služby boli riadne vykonané, o čom svedčia podpisy preberajúceho na týchto denných záznamoch o výkone vozidla. 6.1. K jednotlivým faktúram, ktoré žalobca predložil opätovne, pripojil aj denné záznamy o výkone vozidla, prípadne evidenčné listy odpadov, výdajku zo skladu. 7. Žalovaný v duplike zo 4. novembra 2024 uviedol, že je to práve žalobca, ktorý v replike a ani v ďalšom vyjadrení nepredložil žiadnu zmluvu, objednávku, prípadne iný dôkaz preukazujúci dohodu o obsahu, rozsahu alebo cene plnenia, ktorého cenu si uplatnil faktúrami. Žalovaný opätovne uviedol, že na predmet plnenia uvedený vo faktúrach neuzavrel žiadnu zmluvu a ani objednávku so žalobcom. Žalovaný doplnil, že uzavrel dve objednávky, ktorých predmet sa týkal výlučne stavby A. B. C., za ktoré žalovaný žalobcovi uhradil tie faktúry, ktoré boli vystavené v súlade s dohodami medzi stranami sporu. 8. Na prejednanie sporu nariadil súd pojednávanie na termín dňa 6. marca 2025 o 12:30 hod., ktorého sa zúčastnili právni zástupcovia strán sporu. 9. Žalobca vystavil na žalovaného faktúru č. 20231371 na sumu 2.015,60 eur, predmetom ktorej bola fakturácia za prepravu Bijacovce – SNV 10 tonka, za prepravu Bijacovce – SNV osemkola, zhodnotenie stavebného odpadu – činnosť R5 17 01 01 Betón; faktúru č. 20231468 na sumu 4.488,08 eur, predmetom ktorej bola fakturácia za prepravu osemkola, Gretľa 0-63, zhodnotenie stavebného odpadu – činnosť R5 17 01 07 Zmesi betónu tehál, 17 01 01 Betón nad 50 cm; faktúru č. 20231554 na sumu 64,80 eur, predmetom ktorej bola fakturácia za prepravu bagra SNV – Dlhé Stráže; faktúru č. 20231576 na sumu 1.889,16 eur, predmetom ktorej bola fakturácia za zhodnotenie stavebného odpadu – činnosť R5 17 01 01 Betón, Doprava; a faktúru č. 20231733 na sumu 3.522,05 eur, predmetom ktorej bola fakturácia za prepravu, za prepravu, za prepravu, zhodnotenie stavebného odpadu – činnosť R5 17 01 01 Betón. Žalovaný listom datovaným k 28. augustu 2023 (odoslaným na poštovú prepravu dňa 13. decembra 2023) všetky predmetné faktúry žalobcovi vrátil a uviedol mu, že je potrebné k faktúram priložiť objednávky. 10. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 C.s.p., v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 10.1. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (ods. 2). 10.2. Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 11. Žalovaný sa v konaní konzistentne bránil tým, že ohľadom žalobcom fakturovaných súm neuzavrel so žalobcom žiadnu zmluvu, a poukázal na to, že žalobca nepredložil ani žiadny dôkaz preukazujúci existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, keďže s poukazom na skutočnosť, že žalobca vystavil na žalovaného faktúry, sa má jednať o zmluvné plnenie (a nie o mimozmluvný nárok na náhradu škody, prípadne na vydanie bezdôvodného obohatenia). 11.1. V nadväznosti na uvedené sa súd zameral na posúdenie, či žalobca existenciu konkrétneho záväzkového vzťahu so žalovaným, z ktorého má vyplývať žalobou uplatnený nárok, v konaní tvrdil, a až ak je existencia konkrétneho zmluvného vzťahu tvrdená (bremeno tvrdenia), prichádza povinnosť tento zmluvný vzťah preukázať (dôkazné bremeno). Z tohto vyplýva, že až v prípade unesenia bremena tvrdenia žalobcom vo vzťahu k uplatňovanému nároku v konaní prichádza do úvahy vykonávanie dokazovania k sporným skutočnostiam týkajúcim sa nároku. Inými slovami povedané, ak žalobca neunesie bremeno tvrdenia, bolo by nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie. 12. Nadväzujúc na už vyslovené závery súd považuje za potrebné uviesť, že v každom jednom prípade je povinnosťou žalobcu žalovaný nárok skutkovo vymedziť a následne tento nárok preukázať. V tejto súvislosti súd poukazuje na znenie ustanovení § 132 ods. 1 a ods. 2 a § 150 C.s.p. 12.1. V prvom rade súd dáva do pozornosti, že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností v súlade s ustanovením § 132 ods. 1 C.s.p. predstavuje samotný základ žaloby. Žalobca má zrozumiteľne a určito opísať okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby, teda skutkový dej. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, by mali byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Judikatúra považuje za rozhodujúce skutočnosti údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia, nejde o vadu žaloby, ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke. Zákon výslovne uvádza, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (k tomu viď aj BAJÁNKOVÁ, J., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2022, s. 530). 12.2. Rovnako tak súd uvádza, že ustanovenie § 150 C. s. p. zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (článok 8). Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Pojem „substancované“ zvýrazňuje, že tvrdenia sú relevantné z hľadiska hmotného práva (ang. substantial law – hmotné právo). Povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena (nem. Substanzierungslast). Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Hovoríme potom o povinnosti substancovane poprieť tvrdenia protistrany. Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania. Rovnako platí, že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované. Nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť (k tomu viď aj BAJÁNKOVÁ, J., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2022, s. 615 - 619). 13. Súd v súvislosti s uvedeným odkazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že - Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú [k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „najvyšší súd“ v príslušnom gramatickom tvare) z 22. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009]. - V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci [či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p. (v súčasnosti § 132 ods. 1, § 167 ods. 2, ods. 3 a ods. 4, resp. § 267 ods. 1 C.s.p.), alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec]. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (k tomu viď aj rozsudok najvyššieho súdu z 22. septembra 2010, sp. zn. 3MCdo/6/2010). - Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha (I. ÚS 24/2019 z 9.6.2020). V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré sú podkladom pre určenie predmetu dokazovania. Podľa dovolacieho súdu v tejto súvislosti ale neprichádza do úvahy, aby predložená listina (listiny) nahradila podstatné skutkové tvrdenia strán konania. Procesná aktivita a zodpovednosť strán konania by tým bola popretá a prenesená na súd (k tomu viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 25. mája 2022, sp. zn. 1Cdo/188/2021). - Z ustanovenia § 132 ods. 1 CSP vyplýva povinnosť strán sporu označiť dôkazy ako jednu z náležitostí žaloby; povinnosťou strany sporu je aj tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých si odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany a označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Strana sporu musí uviesť svoje skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Táto povinnosť je spojená s dôkazným bremenom, ktorého nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej; neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť strany v spore. Samotná skutočnosť, či strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenie; rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore závisí na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušované právo, resp. právom chránený záujem; žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihujú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v spore; v priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2024, sp. zn. 5Cdo/47/2023). - Žalobca je povinný v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými vymedzí skutok (skutkový dej), na ktorého základe uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke (k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. októbra 2002, sp. zn. 21Cdo/370/2002). - Relevantné skutkové tvrdenia nemožno nahrádzať len navrhovaním dôkazov, ako tomu bolo v tomto prípade, nakoľko v prípade absencie relevantných skutkových tvrdení strany sporu nie je potom vôbec zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tvoriace obsah procesného útoku alebo procesnej obrany majú byť navrhovanými dôkazmi preukazované. Strana sporu musí v prvom rade uniesť bremeno tvrdenia, pričom práve obsah skutkových tvrdení následne výrazným spôsobom determinuje rozhodnutie súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nevykoná. Vyššie uvedený princíp jednoznačne vyplýva z čl. 8 Základných princípov CSP, ktorý zakotvuje povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto podoprieť dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2024, sp. zn. 1Cob/73/2022). - Civilné sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa výlučne na základe žaloby. Žaloba musí obsahovať osobitné náležitosti podania uvedené v § 132 ods. 1 CSP, teda označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca je tiež povinný pripojiť k žalobe dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť (§ 132 ods. 3 CSP). Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, neodôvodňujú odmietnutie žaloby pre jej vady, ale jej zamietnutie po vecnom prejednaní veci. Strana sporu je povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. zánik jej povinnosti. Tieto tvrdenia strany sporu možno považovať za podstatné a rozhodujúce. Právna teória pre takéto skutočnosti používa aj pojem substancované tvrdenia. Povinnosť substancovania je povinnosť úplného a pravdivého opísania skutočností právne relevantných pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že v civilnom konaní žalobca vymedzuje uplatnený nárok, a to nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo/nárok opiera. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v časti nároku na zaplatenie sumy 421,55 Eur žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ani bremeno dokazovania, keďže neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, týkajúce sa uplatneného nároku a nárok nepreukázal. V nadväznosti na povinnosť úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje žalobca svoj nárok, je nutné konštatovať, že iba uvedenie krátených položiek, ktoré všetky ani nevyplývajú z predložených listín, bez uvedenia ďalších skutočností, nie je možné považovať povinnosť žalobcu vyplývajúcu z § 132 CSP za splnenú. Zároveň odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nie je možné dopĺňať tvrdenia, ktoré mohol žalobca uplatniť už v pôvodnom konaní, predstavujú tak neprípustnú novotu (§ 366 CSP) [k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. júla 2024, sp. zn. 2Cob/170/2022]. - Povinnosťou žalobcu bolo rozhodujúce skutočnosti, na ktorých si zakladá uplatnený nárok jednak tvrdiť a jednak tieto skutočnosti preukázať. Absentujúce skutkové tvrdenia v žalobe nemožno podľa § 132 ods. 2 CSP nahradiť odkazom na označené dôkazy. Predložené dôkazy slúžia na preukázanie tvrdených skutočností, nie však na to, aby v nich súd prípadne iný subjekt konania vyhľadával tie skutočnosti, z ktorých by mal uplatnený nárok vyplývať (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2024, sp. zn. 5Cob/158/2024). - Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. septembra 2024, sp. zn. 4Cob/140/2022). 14. Ako vyplýva z vyššie citovaných doktrinálnych a judikatórnych záverov, v sporovom konaní je povinnosťou žalobcu uviesť také skutkové tvrdenia, ktoré by mohol súd posúdiť, či žalobcovi nárok na peňažné plnenie uplatnené žalobou (alebo časť z neho) je možné pri jeho posúdení po právnej stránke priznať. Ak žalobca neuvedie rozhodujúce skutočnosti (skutkové tvrdenia) ohľadom uplatneného nároku (napr. v podobe jednoznačného špecifikovania konkrétnej sumy, nárok na zaplatenie ktorej má vyplývať z konkrétneho zmluvného dojednania medzi stranami sporu), súd si ich nemôže miesto žalobcu domyslieť len, aby mohol žalobe vyhovieť, keďže to nie je úlohou súdu v kontradiktórnom civilnom sporovom konaní. Úloha súdu sa obmedzuje na posúdenie rozhodujúcich skutočností uvádzaných stranami sporu, a ak strana sporu tieto rozhodujúce skutočnosti neuvedie, neunesie bremeno tvrdenia ohľadom daného nároku, čo sa v konečnom dôsledku prejaví v strate sporu (v prípade žalobcu v zamietnutí žaloby). Je pritom nepodstatný rozsah listín, ktoré žalobca predloží súdu v konaní, keďže nie je úlohou súdu (a ani žalovaného) v jednotlivých listinných dôkazoch vyhľadávať skutkové tvrdenia, ktoré mal žalobca v konaní uviesť, ale ktoré v rámci opisu uplatneného nároku neuviedol. Tu je potrebné si uvedomiť tú vec, že ak žalobca neuvedie v konaní konkrétne rozhodujúce skutočnosti (jednoznačne nevymedzí uplatnený nárok), nemôže sa ani žalovaný účinne voči podanej žalobe brániť. Rovnako tak je potrebné zvýrazniť to, že ak úlohou súdu nie je domýšľať si skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku, nie je možné spravodlivo požadovať ani od žalovaného, aby si domýšľal rozhodujúce skutočnosti, ak ich žalobca v konaní v rozpore so zákonnou povinnosťou neuviedol. Za kvalitatívnu stránku žaloby, prípadne ďalších prostriedkov procesného útoku pritom v konaní zodpovedá výlučne žalobca (resp. v internom vzťahu k žalobcovi jeho právny zástupca), a preto výlučne žalobca zodpovedá za výsledok sporu v podobe zamietnutia žaloby, ak žalobca neuvedie rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku, t. j. ak neunesie v spore bremeno tvrdenia. Súd dáva do pozornosti, že ak v konaní relevantné skutkové tvrdenia zo strany žalobcu absentujú, je vylúčené, aby mohol vôbec podriadiť uplatnený nárok pod určitú, konkrétnu, právnu normu (pod konkrétny zmluvný typ). Nemožnosť tohto podradenia nároku pre absenciu relevantných tvrdení súdom pod určitú právnu normu bráni súdu zamerať sa na to, čo konkrétne môže byť medzi stranami sporu sporné, a aké skutočnosti sa majú v rámci dokazovania preukazovať. 15. Podľa názoru súdu žalobca nevymedzil po skutkovej stránke nárok uplatnený žalobou takým spôsobom, že by bolo možné skonštatovať, že by bol tento nárok jednoznačne individualizovaný, a že by ohľadom neho uniesol bremeno tvrdenia. 15.1. Súd poukazuje na to, že v žalobnom návrhu žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol výlučne to, že žalobca požiadal advokátsku kanceláriu o poskytnutie právnej pomoci vo veci neuhradených finančných čiastok v celkovej výške 11.979,69 eur z titulu neuhradených faktúr, pričom následne len vymenoval jednotlivé faktúry s dátumom ich vystavenia, fakturovanou sumou a dátumom splatnosti. Takéto vymedzenie v žalobnom návrhu nezodpovedá individualizácii žalobou uplatneného nároku, ako sa to vyžaduje pre vyslovenie záveru o unesení bremena tvrdenia žalobcom. Z takýmto spôsobom koncipovaného žalobného návrhu nie je možné žiadnym spôsobom vyhodnotiť, aký konkrétny záväzkový vzťah mal byť založený medzi stranami, kedy a s akým obsahom. V žalobe tak žalobca neuviedol rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, čo zákonite vedie k záveru, že žalobca v žalobe neuniesol bremeno tvrdenia. 15.2. V replike z 23. júla 2024 žalobca iba uviedol, že tvrdenia žalovaného v podanom odpore považuje za účelové, zavádzajúce a celé jeho odôvodnenie za zmätočné, a spochybňoval časové súvislosti ohľadom listu žalovaného, ktorým žalobcovi vrátil vystavené faktúry. V replike sa žalobca žiadnym spôsobom nevenoval záväzkovému vzťahu, z ktorého mal údajne žalobou uplatnený nárok vzniknúť. Keďže ani v replike žalobca rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, a ani v replike neuniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku. 16. Z týchto dôvodov súd využil oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 150 ods. 2 C.s.p. a výzvou zo 7. augusta 2024 vyzval žalobcu na doplnenie skutkových okolností týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy, pričom súd zároveň vyzval žalobcu, aby predložiť všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení v tej istej lehote a uviedol mu, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude súd prihliadať s odkazom na sudcovskú koncentráciu konania. 16.1. Podľa názoru súdu predmetná výzva mala žalobcovi – navyše kvalifikovane zastúpenému advokátskou kanceláriou – signalizovať, že jeho žaloba nie je celkom v poriadku. Pri postupe podľa ustanovenia § 150 ods. 2 C.s.p. musí súd postupovať citlivo, aby neporušil princíp rovnosti zbraní a aby pri tejto výzve nezvýhodnil v spore jednu stranu sporu (v danom prípade žalobcu) na úkor druhej strany sporu (žalovaného). Z tohto dôvodu mohol súd iba vyzvať žalobcu na doplnenie skutkových okolností týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku a nemohol ho poučiť o tom, v čom konkrétne je jeho žaloba nesprávna (pričom sa nejedná o dôvod, kedy by prichádzalo do úvahy odmietnutie žaloby podľa § 129 ods. 3 C.s.p. – pozn. súdu), pretože v takom prípade by išlo o poučenie žalobcu, ktoré by bolo vykonané v rozpore s ustanovením § 160 ods. 3 písm. b/ C.s.p. (navyše nejde o poučenie o procesných právach a povinnostiach). Za týchto okolnosti bolo výlučne na žalobcovi, resp. jeho právnom zástupcovi, aby si porovnal text žalobného návrhu (a jeho repliky) so znením ustanovení § 132 ods. 2 a § 150 C.s.p., vrátane k ním zodpovedajúcej doktríny, resp. judikatúry. 16.2. Súd uvádza, že žalobca (jeho právny zástupca) naznačeným spôsobom nepostupoval a ani v podaní z 10. septembra 2024 nekonkretizoval rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, keďže ani v predmetnom podaní nešpecifikoval konkrétny záväzkový vzťah, z ktorého by mal žalobou uplatnený nárok vzniknúť. Aj v predmetnom podaní sa žalobca obmedzil na faktúry, a na to, že z faktúr a predložených denných záznamov o výkone vozidla má vyplývať, aké služby mal žalobca pre žalovaného vykonať. Takýto odkaz žalobcu na predložené listiny je pritom v priamom rozpore s ustanovením § 132 ods. 2 C.s.p., v ktorom zákon jednoznačne nepripúšťa, aby žalobca nahradil opis rozhodujúcich skutočností odkazom na označené dôkazy. Súd musel pri svojom rozhodovaní rešpektovať jednoznačné a nepochybné znenie ustanovenia § 132 ods. 2 C.s.p. a nemohol sám iniciatívne vyhodnotiť existenciu určitého zmluvného vzťahu zo žalobcom predložených listín, keď žalobca konkrétny zmluvný vzťah medzi stranami netvrdil a neuviedol ho ani v podaní z 10. septembra 2024 na základe výzvy súdu pod hrozbou aplikácie sudcovskej koncentrácie konania na prípadne oneskorené uvádzanie skutkových tvrdení v ďalšom štádiu konania. Tu je potrebné si uvedomiť, že ak raz zákon nepripúšťa, aby žalobca nahradil povinnosť uviesť rozhodujúce skutočnosti odkazom na jednotlivé dôkazy, nemôže tieto rozhodujúce skutočnosti z vlastnej iniciatívy vyhľadávať z predložených listinných dôkazov ani súd, navyše keď sa nejedná o spor s ochranou slabšej strany a keď žalobcovi mal kvalifikovanú právnu pomoc v spore poskytnúť ním zvolený právny zástupca. 17. Pre to, aby mohol súd konštatovať, že žalobca si splnil povinnosť tvrdiť, t. j. že v konaní uviedol substancované tvrdenia, čo v sebe zahŕňa povinnosť úplného a pravdivého opísania skutočností právne relevantných pre vydanie meritórneho rozhodnutia (čo je podmienkou pre unesenie bremena tvrdenia), bolo povinnosťou žalobcu jednoznačne uviesť konkrétny zmluvný vzťah, z ktorého majú vyplývať položky uvedené na jednotlivých faktúrach, kedy a akým spôsobom mal byť zmluvný vzťah medzi stranami sporu vzniknúť uvedením dátumu uzavretia zmluvy, či išlo o zmluvu ústnu alebo písomnú, ak išlo o ústnu zmluvu, ktoré osoby mali za jednotlivé strany konať, aký bol jeho obsah (aké konkrétne plnenie mal poskytnúť žalovanému žalobca, a aké konkrétne plnenie mal poskytnúť žalobcovi žalovaný) a ako boli dohodnuté konkrétne podmienky pre poskytnutie plnenia. 17.1. Predmetné skutočnosti však žalobca v riadne a včas uplatnených prostriedkoch procesného útoku (v žalobe z 23. februára 2024, v replike z 23. júla 2024 a vo vyjadrení z 10. septembra 2024) neuviedol, čo znamená, že v konaní kvalifikovaným spôsobom neuviedol substancované tvrdenia, čo je nevyhnutným predpokladom pre to, aby mohol súd nárok žalobcu meritórne posúdiť. Žalobca sa v predmetných prostriedkoch procesného útoku obmedzil výlučne na odkaz na ním vystavené faktúry a ich prílohy, čo považuje súd za nedostatočné, a takýmto spôsobom nemožno dospieť k záveru, že by žalobca v konaní uniesol bremeno tvrdenia. 17.2. Je potrebné si uvedomiť, že faktúra je len účtovným dokladom a v zásade nie je dôkazom o existencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu (okrem prípadov, kedy druhá strana samotnú faktúru podpíše, a kedy faktúra predstavuje zároveň aj dodací list), a aj keď žalobca predloží v konaní faktúru (faktúry), predmetom konania nie je zaplatenie faktúry, ale predmetom konania je nárok na zaplatenie zmluvnej odplaty. 17.3. Zároveň pre absenciu substancovaných tvrdení na strane žalobcu nemohol súd prípadný vzťah medzi žalobcom a žalovaným podradiť pod konkrétny zmluvný typ a nemohol ani posúdiť, aké konkrétne skutočnosti by mali byť preukazované v rámci vykonávaného dokazovania. 18. Pokiaľ ide o posledné písomné vyjadrenie žalobcu z 29. januára 2025, súd v prvom rade uvádza, že síce sa v ňom už žalobca (okrem nových dôkazných návrhov) snažil uviesť služby, ktoré mal žalovanému poskytovať, avšak ani v predmetnom písomnom vyjadrení neuviedol skutočnosti uvedené vyššie, ktorých uvedenie by bolo nevyhnutné pre pravdivý a úplný opis rozhodujúcich skutočností a pre unesenie bremena tvrdenia, a teda ani predmetné vyjadrenie žalobcu nemá žiadny vplyv na už vyššie vyslovené závery súdu. 18.1. Čo je však zásadnejšie, predmetné vyjadrenie realizoval žalobca podľa názoru súdu oneskorene, až po doručení predvolania na pojednávanie, a preto naň dopadá sudcovská koncentrácia konania v zmysle ustanovenia § 153 C.s.p. Tu súd poukazuje na to, že pod pojmom prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sa v zmysle ustanovenia § 149 C.s.p., ktoré podľa ustanovenia § 153 C.s.p. podliehajú sudcovskej koncentrácii konania, rozumejú nielen dôkazné návrhy, ale aj skutkové tvrdenia. Aj pre skutkové tvrdenia platí, že ich žalobca má uplatniť včas, a ak žalobca skutkové tvrdenia včas neuplatní, vystavuje sa riziku, že na ne súd uplatní sudcovskú koncentráciu konania. 18.2. Podľa názoru súdu bolo povinnosťou žalobcu skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom vo vyjadrení z 29. januára 2025 – tu bez ohľadu na to, že sú nedostatočné pre unesenie bremena tvrdenia – uviesť už v písomnej časti konania, t. j. nie až v čase po doručení predvolania na pojednávanie. Uvedené platí o to viac v situácii, keď súd žalobcu výzvou zo 7. augusta 2024 výslovne jednak vyzval na uvedenie skutkových tvrdení vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, ale zároveň výslovne poučil žalobcu o sudcovskej koncentrácii konania s určením záväznej lehoty. Pozornosti súdu pritom neušlo, že žalobca (jeho právny zástupca) nerešpektoval súdom určenú záväznú lehotu, ktorá uplynula uplynutím dňa 9. septembra 2024 a vyjadrenie zaslal súdu až 10. septembra 2024, pričom žiadnym spôsobom neospravedlnil nedodržanie záväznej lehoty. Súd napriek tomu na oneskorené vyjadrenie žalobcu z 10. septembra 2024 prihliadal, čo však nie je možné v prípade jeho vyjadrenia z 29. januára 2025, pričom právny zástupca žalobcu sa ani len neobťažoval súdu vysvetliť okolnosti, ktoré mu v konaní bránili v skoršom uvedení skutkových okolností a v skoršom uplatnení dôkazných návrhov. 18.3. Súd poukazuje na to, že takýmto prístupom žalobcu (resp. jeho právneho zástupcu) žalovaný nemal možnosť sa vyjadriť k žalobcom uvádzaným skutočnostiam a dôkazným návrhom v skoršej časti konania než na nariadenom pojednávaní, na ktorom právny zástupca žalovaného výslovne navrhol, aby súd uplatnil sudcovskú koncentráciu konania. Prihliadnutie na vyjadrenie žalobcu z 29. januára 2025 by v konečnom dôsledku vytvorilo nerovnosť v prístupe k stranám sporu v neprospech žalovaného, keďže by súd v spore zvýhodnil žalobcu, ktorý si riadne a včas nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z Civilného sporového poriadku, na úkor žalovaného. Rovnako tak súd poukazuje na to, že je povinnosťou strán sporu už v písomnej časti dať obrazne povedané karty na stôl, kedy sú strany povinné v písomnej časti konania uviesť už v písomnej časti konania (žalobca v žalobe a replike, žalovaný vo vyjadrení k žalobe, resp. odpore a duplike) všetky rozhodujúce skutočnosti a predniesť všetky dôkazné návrhy, čo súvisí s tým, aby súd mohol zvoliť vhodný procesný postup vo veci tak, aby bolo rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a na jedinom pojednávaní (k tomu viď znenie článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku a aj ustanovenie § 157 ods. 1 C.s.p.). Keďže v písomnej časti konania – ku dňu predvolania strán sporu na nariadené pojednávanie – neboli prednesené žiadne návrhy na výsluch strán a svedkov, a neboli prednesené žiadne návrhy spojené s prípadnou edičnou povinnosťou, súd len predvolal právnych zástupcov strán sporu, aby mohol na nariadenom pojednávaní v ich prítomnosti o podanej žalobe rozhodnúť, a nebolo potrebné si vyžiadavať žiadne dokumenty od tretích subjektov, a taktiež nebolo potrebné realizovať úkony spojené s výsluchmi svedkov (výzvu na zloženie preddavku na trovy dôkazy, uloženie povinnosti zabezpečiť svedkov, prípadne predvolanie svedkov), v dôsledku čoho je zrejmé, že ak by súd prihliadal na obsah vyjadrenia (vyjadrení) žalobcu z 29. januára 2025, musel by pojednávanie nariadené na 6. marca 2025 odročiť, čo bez ďalšieho odôvodňuje aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania na oneskorené úkony žalobcu v spore (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. januára 2025, sp. zn. 1Cob/8/2024). 18.4. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca mal zo strany konajúceho súdu vytvorenú dodatočnú možnosť na uvedenie (doplnenie) skutkových tvrdení a dôkazných návrhov v zmysle výzvy zo 7. augusta 2024. Nemožno pritom opomenúť tú skutočnosť, že procesná obrana žalovaného bola v spore konzistentná, v duplike žalovaný zopakoval rozhodujúce skutočnosti, ktoré produkoval už v odpore. Navyše súd považuje za nevyhnutné zvýrazniť, že už pred podaním žaloby žalobca vedel dôvod, pre ktorý mu žalovaný vystavené faktúry neuhradil, keď v liste, ktorým mu žalovaný vrátil vystavené faktúry, požadoval predloženie objednávok. Takéto objednávky žalobca však v konaní nepredložil a ani ich existenciu vo včasných prostriedkoch procesného útoku, resp. v oneskorenom vyjadrení z 10. septembra 2024 v rámci opisu rozhodujúcich skutočností netvrdil, pričom namiesto toho, aby sa žalobca zameral na obsahovú stránku listu žalovaného doručeného mu v decembri 2023, spochybňoval dátum jeho spísania a argumentoval jeho antedatovaním, hoci sa s najväčšou pravdepodobnosťou jednalo len o nedopatrenie pri písaní listu nezmenením uvedeného dátumu, čomu nasvedčuje jeho obsah (vrátenie faktúr vystavených po 28. auguste 2023) a dátum jeho odoslania na poštovú prepravu (13. december 2023). Žalobca sa však vôbec nevenoval obsahovej stránke listu žalovaného datovaného k 28. augustu 2023 (odoslanému na poštovú prepravu dňa 13. decembra 2023), v ktorom bol jednoznačne uvedený dôvod vrátenia všetkých faktúr, ktoré predložil žalobca v predmetnom spore na preukázanie svojho nároku. Súd má za to, že osobitne v situácii, keď výzvou zo 7. augusta 2024 vyzval žalobcu na uvedenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa uplatneného nároku, čo žalobca relevantným spôsobom nevyužil a bol pasívny (k tomu viď body 16.2. až 17.3. odôvodnenia rozsudku vyššie), nie je legitímny dôvod pre to, aby mal žalobca vytvorený dodatočný priestor na produkovanie nových skutkových tvrdení a nových dôkazných návrhov. Súd v tejto súvislosti odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu zo 4. decembra 2024, sp. zn. 8Cdo/139/2024, v ktorom dovolací súd poukázal na ustanovenie § 153 CSP, v zmysle ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, pričom tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Keďže žalobca neuviedol základné náležitosti žaloby a to riadnu špecifikáciu svojho nároku spočívajúcu v uvedení konkrétneho právneho titulu, od ktorého odvodzoval svoj nárok, prvoinštančný súd nemohol poskytnúť žalobcovi ďalšiu lehotu na vyjadrenie sa a z tohto dôvodu odročiť pojednávanie, nakoľko by tým neúmerne predlžoval konanie a spôsoboval neodôvodnené prieťahy. Poskytnutie ďalšej lehoty na uvedenie základnej náležitosti žaloby spočívajúcej v konkretizovaní právneho titulu odôvodňujúceho nárok žalobcu nebolo teda možné, najmä ak žalobca už bol vyslovene súdom vyzvaný, aby uviedol konkrétny právny titul, od ktorého svoj nárok odvodzuje. Súd prvej inštancie v konaní postupoval v zmysle § 157 CSP, teda tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu veci. Závery z predmetného rozhodnutia možno aplikovať aj na rozhodovaný spor práve s prihliadnutím na to, že mu pre „kvalitatívnu“ stránku žaloby musel súd ešte pred výzvou pre žalovaného na zaslanie dupliky vyzvať žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení týkajúcich sa uplatneného nároku podľa ustanovenia § 150 ods. 2 C.s.p. 19. Súd považuje za potrebné sa vyjadriť k argumentácii žalobcu týkajúcej sa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. Predmetné zákonné ustanovenie podľa názoru súdu nezbavuje povinnosti žalobcu uviesť v žalobe (v návrhu na vydanie platobného rozkazu) všetky náležitosti predpokladané v ustanovení § 132 ods. 1 C.s.p. (k tomu viď znenie ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z.), ale možno ho vnímať tak, že sa vzťahuje na listiny, ktoré je žalobca povinný k návrhu na vydanie platobného rozkazu pripojiť. Zároveň súd poukazuje na to, že priamo v ustanovení § 3 ods. 3 zákon č. 307/2016 Z. z. vyžaduje od žalobcu uviesť rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku, čo vyplýva z prvej vety predmetného ustanovenia, v zmysle ktorej uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať, ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu. Na predmetnom závere nemení nič ani nesprávna prax upomínacieho súdu, ktorý vydá platobný rozkaz aj bez toho, aby žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku. Navyše súd zvýrazňuje, že ak v upomínacom konaní podá žalobca návrh na pokračovanie v konaní podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z., sa ďalšie konanie spravuje výlučne Civilným sporovým poriadkom, a preto najneskôr pri podaní návrhu na pokračovanie v konanie musí žalobca splniť povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 132 ods. 1 C.s.p., ktoré ak si žalobca nesplní, vystavuje sa riziku straty sporu (napr. pre neunesenie bremena tvrdenia). 20. Vo vzťahu k tomu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, považuje súd za potrebné poukázať aj na to, že na jednoznačnú otázku súdu, na základe čoho si žalobca uplatňuje nárok voči žalovanému (v čase od 10:54 zvukového záznamu z pojednávania), právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že na základe poskytnutých služieb, ktoré majú byť podrobne opísané v jednotlivých podaniach. V žiadnom z písomných podaní však žalobca neuviedol konkrétny záväzkový vzťah, ktorý mal byť podkladom pre údajné poskytovanie služieb žalobcom žalovanému, pričom ani tvrdené služby neboli žalobcom jednoznačne špecifikované. Rovnako tak v rámci odpovede na otázku súdu právna zástupkyňa žalobcu argumentovala dennými záznamami o výkone vozidiel, resp. evidenčnými listmi odpadov, z ktorých má vyplývať, že žalobca vykonával pre žalovaného súvislo služby. Takúto argumentáciu žalobcu (jeho právneho zástupkyne) nemôže súd akceptovať, keďže tieto doklady vyhotovené žalobcom mohli preukazovať, že žalobca vykonával nejakú činnosť, avšak jedná sa o doklady, ktoré jednostranne vyhotovil žalobca, a ktoré nepreukazujú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, pričom je nutné si uvedomiť, že žalovaný už v predsúdnom štádiu požadoval v liste, ktorým žalobcovi vrátil vystavené faktúry, aby mu žalobca predložil konkrétnu zmluvu, prípadne objednávku na fakturované práce, ktorú žalobca nepredložil žalovanému v predsúdnom konaní, a nepredložil ju ani v rámci riadne a včas uplatnených prostriedkoch procesného úkonu (v ktorých existenciu konkrétneho zmluvného vzťahu medzi stranami sporu ani len nevymedzil a netvrdil). V tejto súvislosti súd odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2018, sp. zn. 5Obdo/64/2017, ktorý uviedol, že doklady, od ktorých žalobca odvodzuje ním tvrdený rozsah vykonaných prác, boli vystavené bez akejkoľvek súčinnosti žalovaného, len jednostranne právnym predchodcom žalobcu a z týchto listín nemožno zistiť prejav súhlasu žalovaného s ich obsahom. Závery z predmetného rozhodnutia sú aplikovateľné aj na rozhodovaný spor, kedy z listín vypracovaných jednostranne žalobcom nemožno zistiť prejav súhlasu žalovaného s ich obsahom, a ani prejav súhlasu so vznikom záväzkového vzťahu a následným poskytovaním „služieb“. Právna zástupkyňa žalobcu navyše výslovne potvrdila (v čase od 12:20 zvukového záznamu z pojednávania), že žiadny podpísaný dokument (t. j. žiadna objednávka žalovaného) neexistuje. 20.1. Súd musí doplniť, že ani keby mal brať do úvahy oneskorené vyjadrenie žalobcu z 29. januára 2025, nemohol by si utvoriť dostatočný úsudok o tom, akým spôsobom a kedy mal zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným vzniknúť, keďže v ňom žalobca spomína telefonické objednávky a zároveň aj písomné objednávky, čo pôsobí vnútorne rozporne, o to viac v situácii, keď ani obsahom tohto oneskoreného vyjadrenia žalobcu nie je špecifikácia toho, kedy a s akým obsahom mal vzniknúť medzi stranami zmluvný vzťah. Ak právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní tvrdila, že sa jednalo o telefonické objednávky žalovaného, a že tieto mali byť realizované v dňoch uvedených v záznamoch o výkone vozidla, kedy mal žalobca údajne poskytnúť žalovanému služby, takéto skutkové tvrdenie žalobca v riadne uplatnených prostriedkoch procesného útoku neuvádzal, čiže predmetné tvrdenie nezodpovedá obsahu súdneho spisu. Navyše sa jednalo len o reakciu právnej zástupkyne žalobcu na predbežné právne posúdenie súdu. Pokiaľ toto tvrdenie právnej zástupkyne žalobcu aj zodpovedalo skutočnosti, bolo povinnosťou žalobcu ho uviesť v žalobe alebo v replike, prípadne najneskôr v odpovedi na výzvu súdu zo 7. augusta 2024, a nie až na nariadenom pojednávaní. Okrem toho, takéto tvrdenie pôsobí účelovo s prihliadnutím na to, že už v decembri 2023 požadoval žalovaný od žalobcu predloženie objednávok, na čo žalobca zjavne nereflektoval pred podaním žaloby a nereflektoval na to žiadnym spôsobom ani v čase uplatnenia nároku na súde, kedy žiadne telefonické objednávky žalobca (navyše zastúpený advokátskou kanceláriou) neuvádzal. Rovnako tak aj v priebehu konania žalovaný už v odpore namietal, že žalobca nepredložil žiadne listiny preukazujúce existenciu záväzkového vzťahu, na čo žalobca v replike a ani vo vyjadrení z 10. septembra 2024 žiadnym spôsobom nereagoval, hoci mu musela byť zrejmá procesná obrana žalovaného. Súd si nemôže pri absencii rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu domýšľať, že dátum uvedený v jednotlivých listinách je dňom vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami. Na tom istom pojednávaní ešte skôr právna zástupkyňa žalobcu v nadväznosti na v bode 20. odôvodnenia rozsudku položenú otázku súdu (v čase od 12:56 zvukového záznamu z pojednávania) uvádzala, že ak bola vyhotovená písomná objednávka, žalovaným potvrdená objednávka už žalobcovi doručená nebola, objednávky sa mali zo strany žalovaného riešiť až dodatočne pre účely fakturácie (existencia takejto praxe tiež nebola riadnym a včasným spôsobom zo strany žalobcu tvrdená – pozn. súdu), avšak konkrétny spôsob a okamih vzniku záväzkového vzťahu ani na predmetnú otázku súdu právna zástupkyňa žalobcu neuviedla, len sa vyjadrovala neurčito použitím podmieňovacieho spôsobu. 21. K dôkazným návrhom žalobcu obsiahnutým vo vyjadreniach z 29. januára 2025 (návrh na výsluch svedkov D. E., F. C., G. E. a H. I.; návrh na vyžiadanie si kontrolného výkazu žalovaného od správcu dane) súd uvádza, že tieto v konaní nevykonal. Pre nevykonanie týchto dôkazných návrhov platí to isté, čo pre samotné vyjadrenia žalobcu z 29. januára 2025 a tam uvádzané skutkové tvrdenia (k tomu viď body 18. až 18.4. odôvodnenia rozsudku vyššie). Predmetné dôkazné návrhy boli zo strany žalobcu uplatnené oneskorene, ich prípadná realizácia by si vyžadovala odročenie pojednávania, a preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia konania upravená v ustanovení § 153 C.s.p. Žalobca bol o sudcovskej koncentrácii konania a o následkoch s ňou spojenými riadne poučený konajúcim súdom vo výzve zo 7. augusta 2024, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 28. augusta 2024. 22. Vzhľadom na vyššie vyslovené závery súd konštatuje, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ohľadom žalobou uplatneného nároku, v dôsledku čoho je podaná žaloba nedôvodná. 22.1. Preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (výrok I.). 23. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 C.s.p., tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.). 23.1. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava III. Odvolanie má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.) obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) [§ 363 C. s. p.]. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ neboli splnené procesné podmienky, b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C. s. p.).