Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 84Cb/33/2024 z 12. 8. 2025
Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava III z 12. augusta 2025, sp. zn. 84Cb/33/2024, ECLI:SK:MSBA3:2025:6124229060.3
Mestský súd Bratislava III | 84Cb/33/2024 | ECLI:SK:MSBA3:2025:6124229060.3 | 2025-08-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP, ObZ, predpis č. 21/2013 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9df40a1-6662-4821-a947-94adaad730d8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2025:6124229060.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Mestský súd Bratislava III
84Cb/33/2024
6124229060
12. 08. 2025
JUDr. Ildikó Kohoutová
ECLI:SK:MSBA3:2025:6124229060.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava III sudkyňou JUDr. Ildikó Kohoutovou v spore žalobcu: ILLE-Papier-Service SK,
spol. s r.o., so sídlom Lichardova 16, 909 01 Skalica, IČO: 36 226 947, právne zastúpeného: poruban
advokáti s.r.o., so sídlom Jilemnického 2/532, 911 01 Trenčín, IČO: 50 818 473, proti žalovanému:
BENZINOL SLOVAKIA s. r. o., so sídlom Mliekárenská 17, 821 09 Bratislava, IČO: 44 820 704, o
zaplatenie 3.463,94 EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.463,94 EUR spolu s
- úrokom z omeškania vo výške 0,02 % denne zo sumy 651,41 EUR odo dňa 17.07.2023 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 0,02 % denne zo sumy 650,60 EUR odo dňa 17.08.2023 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 0,02 % denne zo sumy 877,64 EUR odo dňa 17.09.2023 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 0,02 % denne zo sumy 642,89 EUR odo dňa 17.10.2023 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 0,02 % denne zo sumy 641,40 EUR odo dňa 17.11.2023 do zaplatenia,
a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 200,- EUR, to všetko v
lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku podanú žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom pôvodne doručeným upomínaciemu súdu v Banskej Bystrici, postúpeným
tunajšiemu súdu na ďalšie konanie dňa 24.06.2024, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.463,94 EUR s príslušenstvom. Žalobca podanú žalobu
odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o servisnej službe z 26.04.2019 poskytoval servisnú službu, ktorú
žalovaný prevzal. Žalovaný nezaplatil 5 vystavených faktúr, za ktoré si žalobca uplatňuje paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Sadzba úroku z omeškania bola dohodnutá v
článku 2 ods. 4 priloženej zmluvy.
2. Upomínací súd vo veci vydal platobný rozkaz zo dňa 22.02.2024, sp. zn. 36Up/300/2024, voči ktorému
podal žalovaný odpor, v rámci ktorého uviedol, že žalovaný
s uplatneným nárokom nesúhlasí, dlžnú sumu neuznáva ani len z časti, nárok žalobcu v celom rozsahu
popiera a považuje ho za nedôvodný. Žalovaný so žalobcom vedie konštruktívnu komunikáciu za účelom
vyriešenia veci, teda mu nie je jasný dôvod podania návrhu
na vydanie platobného rozkazu. Žalovaný tiež dal súdu do pozornosti, že žalovaná suma je tohto času
sporná, žalovaný nárok žalobcu neuznáva a uvádza, že dodanie služieb deklarované žalobcom nebolo
nikdy realizované v uvádzanom rozsahu a kvalite, žalobca tiež nepreukázal dodanie služieb žalovanému.
Žalovaný odôvodnil podaný odpor tým, že má pochybnosti o oprávnenosti nároku žalobcu z dôvodu, že
nikdy nedošlo k dodaniu služieb zo strany žalobcu v rozsahu, druhu a kvalite tak, ako to tvrdí žalobca.

Rozsah aj druh dodaných služieb sú sporné, žalovaný uvádza, že žalobcom tvrdené služby mu neboli
dodané
v tvrdenom rozsahu. Žalované faktúry sú teda vystavené neoprávnene. V návrhu na vydanie platobného
rozkazu žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval dodané služby, uvádza len všeobecne "služby", nie
je ani preukázané prevzatie služieb žalovaným, resp. riadne dodanie služieb žalovanému. Ak aj došlo
zo strany žalovaného k zaúčtovaniu faktúr vystavených žalobcom, tak jedine nedopatrením. Žalovaný
odpor tiež odôvodnil skutočnosťou, že ak by aj údajnú dlžnú sumu nerozporoval, tak k úhrade žalovaných
faktúr by ani nemohlo dôjsť
z objektívnych príčin, za ktoré nemôže niesť zodpovednosť žalovaný, a to konkrétne, že správca dane
- Úrad pre vybrané hospodárske subjekty so sídlom Radlinského 37, 817 73 Bratislava žalovanému
nezákonne blokuje všetky bankové účty, a teda nie je možné realizovať akékoľvek úhrady. Doklady
preukazujúce zablokovanie bankových účtov z dôvodu, že obsahujú citlivé a dôverné informácie
nepriložil k podaniu, ale táto skutočnosť je overiteľná konajúcim súdom. Uviedol, že žalovaný sa
voči nezákonnému postupu správcu dane aktívne bráni. Správca dane bol žalovaným opakovane
písomne upozornený, že jeho postupom sa žalovaný dostane do situácie, kedy si nebude vedieť
plniť svoje záväzky ako voči obchodným partnerom, tak aj zamestnancom a štátu, toto upozornenie
ostalo bez reakcie. Postup správcu dane žalovanému komplikuje a marí podnikateľskú činnosť. O týchto
skutočnostiach bol žalobca primerane informovaný. Žalovaný so žalobcom komunikoval za účelom
vyriešenia situácie k spokojnosti oboch strán, teda je zrejmé, že žalovaný sa nevyhýba plneniu svojich
prípadných povinností vyplývajúcich z obchodného styku. V zmysle uvedeného považuje ako samotnú
žalobu tak aj vydaný platobný rozkaz za nezákonný, predčasný a nedôvodný.
3. Žalobca k podanému odporu žalovaného uviedol, že tvrdenia žalovaného nie sú ničím preukázané,
čo znamená, že žalovaný neuniesol svoju časť dôkazného bremena. Na druhej strane však žalovaný
potvrdil, že so žalobcom vedie konštruktívnu komunikáciu za účelom vyriešenia veci, a teda popiera
všetky svoje tvrdenia, vrátane, že dodanie služby nebolo realizované a podobne. Služba je dodávaná
pravidelne na základe zmluvy ešte z roku 2019, v ktorej je špecifikovaná ako výmena čistiacich rohoží.
Vzhľadom na uvedené navrhol vydanie rozsudku v súlade s návrhom na vydanie platobného rozkazu.
4. Žalovaný vo svojej duplike zotrval na tom, že návrh žalobcu nemá oporu v zákone, žalobca žiadnym
spôsobom neuviedol a už vôbec nepreukázal relevantné dôvody preukazujúce oprávnenosť jeho nároku.
Žalovaný s vyjadrením žalobcu nesúhlasil, dlžnú sumu neuznáva ani len čiastočne, tvrdenia žalobcu
v celom rozsahu popiera a rozporuje. Žalovaný nárok považuje za sporný, nezákonný a nedôvodný.
Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne relevantné tvrdenia, ani neoznačil žiadne relevantné
dôkazy, ktoré by mohli preukázať opodstatnenosť jeho návrhu. Žalobcom uvedené tvrdenia sú bez
právneho významu. Žalovaný zotrváva na tom, že žalobcom uplatnený nárok v tomto konaní je sporný,
fiktívny a nezákonný, žalovaný ho v celom rozsahu popiera. Žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil
potrebu vydania rozsudku v zmysle žaloby. Žalovaný už v predošlých podaniach preukázal a odôvodnil
nedôvodnosť a nezákonnosť návrhu žalobcu. Žalovaný trvá na svojich už uvedených tvrdeniach,
skutočnosť, že žalobca porušil svoju povinnosť zo zmluvy, teda žalovanému nikdy nedodal žiadne
služby v zmysle jeho návrhu, žalovanému nezaslal žiadnu výzvu na zaplatenie a v relevantnom období
ani nevyčíslil sumu, ktorú by mu mal žalovaný za údajne poskytované služby zaplatiť, teda žalobcovi
nemohol vzniknúť a ani nevznikol nárok na zaplatenie žiadnej sumy, je podstatná a žalovaný má
za to, že súd by mal na túto skutočnosť prihliadať. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené tvrdenie
žalovaného žalobca účinne nepoprel, teda súd by ho mal považovať za nesporné. Žalobca žiadnym
spôsobom v návrhu nešpecifikoval a nepreukázal na základe čoho sa domáha zaplatenia údajnej dlžnej
sumy, nešpecifikoval údajne dodané služby. Žalovaný spochybňuje a rozporuje dôkazy predložené a
označené žalobcom. Žalovaný v stanovenej lehote riadne a včas prejavil vôľu brániť sa proti nezákonnej
pohľadávke, ktorá bola voči nemu uplatnená. Žalovaný má za to, že súdu predložil dostatočné argumenty
a dôkazy na to, aby účinne spochybnil oprávnenosť uplatňovanej pohľadávky žalobcu, preto navrhuje
súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
5. Na pojednávaní dňa 12.08.2025 sa konalo v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a zástupcu
žalovaného. Strany odkázali na svoju argumentáciu z predložených písomných podaní. Právny zástupca
žalobcu uviedol, že disponuje aj dodacími listami k vyhotoveným faktúram, ktoré sú podpísané
zamestnancami jednotlivých čerpacích staníc, ktorí ich v tom čase prevzali. Keďže celá komunikácia
vrátane fakturácie prebieha elektronicky, je to len v elektronickej podobe, neexistujú o tom písomné
listinné dodacie listy. Mal za to, že dodacie listy boli predložené súdu spolu s faktúrami, súbory sú dosť
veľké, môže sa pokúsiť doručiť ich súdu elektronicky. Jedná sa o množstvo dokumentov, keďže k jednej
faktúre je približne 50 dodacích listov - na jednotlivé čerpacie stanice. Má to k dispozícii elektronicky
aj priamo na pojednávaní v počítači. Navrhol doplniť dokazovanie predložením týchto dodacích listov.

Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by jeho zamestnanci takéto dodacie listy podpísali. Namietol
koncentráciu konania. Súd aplikoval na navrhované doplnenie dokazovanie sudcovskú koncentráciu
konania. K nezrovnalostiam ohľadne splatnosti faktúr žalobca uviedol, že medzi zmluvnými stranami sa
následne vyvinula obchodná prax tak, ako to vyplýva z predložených faktúr.
6. Súd sa na pojednávaní v zmysle § 204 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) oboznámil s obsahom spisu a skonštatoval, že všetky listiny boli stranám doručené. Na základe
listinných dôkazov, v kontexte prednesov zástupcov strán sporu, súd ustálil nasledovný skutkový stav.
7. Nie je sporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 26.04.2019 uzatvorená Zmluva o servisnej
službe na dobu určitú - 5 rokov, ktorej predmetom bolo poskytovanie servisných služieb - výmena
čistiacich rohoží v rozmeroch 85 x 150 cm a 120 cm x 180 cm za odplatu vo výške určenej podľa cenníka
uvedeného v prílohe č. 1 tejto zmluvy.
8. Súd nevyhodnotil ako sporné samotné dodanie služieb zo strany žalobcu žalovanému a to s poukazom
na vyjadrenie žalovaného z podaného odporu, ktorý uviedol, že „nikdy nedošlo k dodaniu zo strany
žalobcu v rozsahu, druhu a kvalite tak, ako to tvrdí žalobca. Rozsah aj druh dodaných služieb sú
sporné, žalovaný uvádza, že žalobcom tvrdené služby mu neboli dodané v tvrdenom rozsahu.“ Z obsahu
podaného odporu, aj v kontexte uvedenia skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným prebiehala
v danom čase konštruktívna komunikácia za účelom vyriešenia situácie k spokojnosti oboch strán,
vyplýva, že žalovaný nerozporoval dodanie služieb, iba ich rozsah, druh a kvalitu. Uvedená skutočnosť
dodania služieb v určitom rozsahu a kvalite tak nebola medzi stranami sporná. Ustanovenie § 186
ods. 2 CSP oprávňuje súd, aby si osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov,
pričom pojem „zhodné tvrdenia“ možno obsahovo stotožniť s nespornými tvrdeniami v zmysle § 151
CSP. Následné tvrdenie žalovaného v podanej duplike, že uplatnený nárok v tomto konaní je sporný,
fiktívny a nezákonný a v celom rozsahu ho popiera, súd vyhodnotil v zmysle § 186 ods. 2 CSP druhá
veta tak, že na túto zmenu v zhodných skutkových tvrdeniach strán neprihliadol.
9. Spornou skutočnosťou tak bolo žalovaným namietané nedodanie služieb v rozsahu, druhu a kvalite
tak, ako to tvrdí žalobca.
10. Podľa § 261 ods. 1 OBZ táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich
vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
11. Podľa § 269 ods. 2 OBZ účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy.
Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
12. Podľa 369 ods. 1 OBZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti,
vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
13. Podľa § 369c OBZ omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj
právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného
upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda
Slovenskej republiky nariadením.
14. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie“), sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej
úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka
omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije
počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.
15. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia, namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku
1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe
Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov;
takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.
16. Podľa čl. 8 základných princípov CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.
17. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
18. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
19. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

20. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
21. Podľa § 186 ods. 2 prvá veta CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli,
súd neprihliada.
22. Podľa § 187 ods. 1, 2 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
23. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
24. Podľa § 192 CSP skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz
opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.
25. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé
ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia
aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8
CSP v spojení s § 185 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a
podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j.
povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
26. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho
tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, strana sporu musí preukázať
to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Dôkazné bremeno
týkajúce sa skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu sporu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí (k tomu viď aj
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. januára 2015, sp. zn. II. ÚS 38/2015).
27. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré
navrhli strany sporu a proces dokazovania podľa Civilného sporového poriadku je vybudovaný výlučne
na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade, takže súd má
obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa presúva na procesné strany. Okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne
určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa
dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania
samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a
samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana sporu nerešpektuje bremeno tvrdenia
alebo dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného postupuje vo svoj neprospech.
Procesná nečinnosť strany v tomto smere má (pre ňu) negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre konkrétnu stranu)
nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo tvrdenie okolností toto právo vylučujúce je povinnosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
28. Ako už súd uviedol, za nespornú skutočnosť považoval dodanie služieb „výmena rohoží“ na
jednotlivých čerpacích staniciach v konkrétnych obdobiach vyplývajúcich z predložených faktúr č. B. zo
dňa 30.06.2023 (za obdobie 01.06.2023
- 30.06.2023) na sumu 651,41 EUR, č. B. zo dňa 31.07.2023 (za obdobie 01.07.2023 - 31.07.2023) na
sumu 650,60 EUR, č. B. zo dňa 31.08.2023
(za obdobie 01.08.2023 - 31.08.2023) na sumu 877,64 EUR, č. B. zo dňa 30.09.2023 (za obdobie
01.09.2023 - 30.09.2023) na sumu 642,89 EUR, č. B.
zo dňa 31.10.2023 (za obdobie 01.10.2023 - 31.10.2023) na sumu 641,40 EUR.

29. Z uvedených faktúr vyplýva, na ktorej konkrétnej čerpacej stanici bolo v danom období menené aké
konkrétne množstvo rohoží konkrétnej veľkosti, spolu so sumou zodpovedajúcou realizácii konkrétnej
servisnej služby. Pokiaľ teda žalovaný namietal v podanom odpore, že dodanie služieb deklarované
žalobcom nebolo nikdy realizované v uvádzanom rozsahu a kvalite a rozsah a druh dodaných služieb
sú sporné, lebo žalobcom tvrdené služby mu neboli dodané v tvrdenom rozsahu, bolo potrebné zo
strany žalovaného v zmysle § 151 ods. 2 CSP uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach, inak je takéto popretie neúčinné. V konkrétnom prípade teda žalovaný bol povinný
uviesť vlastné skutkové tvrdenia o tom, v čom konkrétne malo spočívať nedodanie služieb žalobcom v
uvádzanom rozsahu, druhu a kvalite, aby bolo vôbec možné zo strany žalobcu zaujať k týmto žalovaným
produkovaným námietkam akékoľvek stanovisko.
30. S poukazom na uvedené súd uvádza, že ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu
zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno
tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom
(onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie
povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a
rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu.
Prejaví sa teda v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a
predstavuje jeden
zo základných princípov civilného procesu (článok 8). Povinnosť tvrdiť podstatné
a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté
v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť
úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné
a rozhodujúce. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje
ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Pojem
„substancované“ zvýrazňuje, že tvrdenia sú relevantné z hľadiska hmotného práva (ang. substantial
law - hmotné právo). Povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena (nem.
Substanzierungslast). Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú
povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Hovoríme potom o povinnosti substancovane poprieť tvrdenia
protistrany. Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod
konkrétnu hmotnoprávnu normu a je
k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť
je zamietnutie žaloby bez dokazovania. Rovnako platí, že následkom porušenia povinnosti žalovaného
substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu.
Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované. Nesubstancované tvrdenie sa nedá
substancovane poprieť (k tomu viď aj TOMAŠOVIČ, Marek. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana,
BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný
sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 617-618).
31. Súd v súvislosti s uvedeným odkazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že
Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože
právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby
uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti
možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo
možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie
je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené [k tomu viď aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „najvyšší súd“ v príslušnom gramatickom tvare)
z 22. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009].
32. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané
určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci [či už z dôvodu nečinnosti
účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101
a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p. (v súčasnosti § 132 ods. 1, § 167 ods. 2, ods. 3 a ods. 4, resp. § 267
ods. 1 C.s.p.), alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec]. Okruh rozhodujúcich

skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako
aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca
(veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej
základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas
dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce
tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie
plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté
procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté
plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov
konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje
práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (k tomu viď aj rozsudok najvyššieho súdu z 22.
septembra 2010, sp. zn. 3MCdo/6/2010).
33. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou
sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia
a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti
rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť.
Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má
za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude predmetom dokazovania. Neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie
(k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. septembra 2024, sp. zn. 4Cob/140/2022).
34. S poukazom na uvedené doktrinálne a judikatórne závery súd uvádza,
že pokiaľ žalovaný nerozporoval dodanie služieb, ale ich rozsah, druh a kvalitu, bolo v prvom rade
potrebné, aby si žalovaný splnil svoju povinnosť relevantne skutkovo tvrdiť, teda predložiť súdu
substancované tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé, v čom konkrétne malo spočívať takéto vadné dodanie
služieb zo strany žalobcu. Z prostého konštatovania žalovaného o tom, že namieta rozsah, druh a kvalitu
dodaných služieb, splnenie uvedenej základnej procesnej povinnosti žalovaného nevyplýva. Zo strany
žalovaného sa tak jedná o neúčinnú procesnú obranu, keď žalovaný ním uvádzané skutočnosti žiadnym
spôsobom nekonkretizoval. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany,
nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné.
Súd zároveň dodáva, že na nariadenom pojednávaní stranám výslovne uviedol,
čo považuje medzi stranami za sporné, nesporné a aj predbežný právny názor, pričom zástupca
žalovaného ani v nadväznosti na uvedený procesný postup súdu nekonkretizoval, v čom mala spočívať
vadnosť dodaných služieb žalobcom. S poukazom na uvedené má súd
za to, že skutkové tvrdenia žalobcu o poskytnutí služieb v zmysle Zmluvy o servisnej službe v
rozsahu definovanom v jednotlivých faktúrach sú nesporné a za takto poskytnuté služby mu patrí
dohodnutá odplata. Vo vzťahu k samotnej výške odplaty žalovaný neprodukoval žiadne skutkové
tvrdenia spochybňujúce samotné vyúčtovanie poskytnutých služieb predloženými faktúrami, preto
požadovanú výšku nároku mal súd za nespornú.
35. Zohľadniac vyššie prezentované závery súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 3.463,94 EUR
spolu s príslušenstvom s poukazom na znenie čl. 2 bod 4 Zmluvy o servisnej službe a § 369 ods.1 OBZ,
keď strany si medzi sebou dohodli úrok z omeškania
vo výške 0,02 % z neuhradenej čiastky za každý deň omeškania. V zmysle čl. 2 bod 3 Zmluvy o servisnej
službe si strany medzi sebou dohodli splatnosť faktúry 16 dní odo dňa jej doručenia odberateľovi.
Vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil príslušenstvo pohľadávky s poukazom na splatnosť 14 dní,
vyplývajúcu z jednotlivých faktúr, súd v tejto prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol (výrok II.).
Čo sa týka samotnej splatnosti jednotlivých faktúr, súd dodáva, že vo vzťahu k ich doručeniu žalovaný
neprodukoval žiadnu procesnú obranu a neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by rozporovali
doručenie faktúr a ich splatnosť, pričom súd dodáva, že v podanom odpore žalovaný uviedol, že „ak aj
došlo k zaúčtovaniu faktúr vystavených žalobcom, tak jedine nedopatrením“. Z uvedeného je zrejmé,
že k samotnému zaúčtovaniu môže dôjsť až po tom, ako sú predmetné faktúry odberateľovi služieb
doručené. Do omeškania so zaplatením faktúr sa tak žalovaný dostal
17. dňom, počítaným odo dňa vystavenia jednotlivých faktúr, keď k doručeniu faktúr mohlo dôjsť najskôr
v deň ich vystavenia a neskorší termín ich doručenia nebol zo strany žalovaného tvrdený.

36. Vo vzťahu k paušálnej náhrade nákladov súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.
novembra 2022 sp. zn. 2Obdo/59/2021, zverejnenom ako
R 11/2023, z ktorého vyplýva, že veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády
SR č. 21/2013 Z. z. vo výške 40,- EUR za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za
dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom
súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k
dodávke tovaru alebo
k poskytnutiu služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená. Výška náhrady nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí
na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege
po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky.
37. S ohľadom na uvedené judikatórne závery súd konštatuje, že žalobcovi patrí nárok na paušálnu
náhradu nákladov vo výške 200,- EUR, teda za každú pohľadávku, ktorá bola predmetom samostatnej
faktúry za poskytnutie služby (výrok I.).
38. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že vo vzťahu k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania
na návrh na doplnenie dokazovania navrhovaný právnym zástupcom žalobcu až na pojednávaní,
súd uvádza, že neprihliadnutie súdu na prostriedky procesného útoku z dôvodu rozporu so zásadou
koncentrácie konania je v prostredí civilného sporového konania prípustné, právne komfortné a z
pohľadu zásady rýchlosti a hospodárnosti konania aj žiadúce (viď uznesenie Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 31.10.2024, sp. zn. 1Cob/24/2023). Aplikovanie sudcovskej koncentrácie konanie, ak spĺňa
zákonom stanovené podmienky, je dôvodom na nevykonanie oneskoreného návrhu na vykonanie
dokazovania, ktoré by spôsobilo odročenie pojednávania (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v
Bratislave z 23. januára 2025, sp. zn. 1Cob/8/2024). „Ústavný súd už napr. v uznesení, č. k. I. ÚS
33/2021 z 26. januára 2021 v súvislosti s údajnou nezákonnou koncentráciou konania zdôraznil, že
účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 CSP) je najmä prispieť
k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a
motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný
včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne
hľadisko). Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane
sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že
predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by
to mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na nariadenie ďalšieho
pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné
omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že
na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania
podľa § 153 CSP (na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci
súdu“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 535/2023).
39. Vo veci konajúci súd s poukazom aj na uvedené judikatórne závery konštatuje, že včasnosť
navrhovania dôkazných prostriedkov nie je zachovaná v prípade, ak tieto sú súdu navrhované, resp.
predložené až v rámci pojednávania. S poukazom na uvedené súd aplikoval sudcovskú koncentráciu
konania vo vzťahu k návrhu na doplnenie dodacích listov k jednotlivým faktúram, keď realizácia takéhoto
dokazovania by mala za následok nevyhnutnosť odročenia nariadeného pojednávania. Napokon súd už
len dodáva, že súd vyhodnotil dodanie služieb zo strany žalobcu žalovanému ako nesporné, preto by
takéto dokazovanie bolo aj nadbytočné a nehospodárne.
40. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP
a § 262 ods.1 CSP tak, že žalobca mal vo veci plný úspech, ktorému zodpovedá náhrada trov konania v
rozsahu 100 % (výrok II.), keď žalobca mal neúspech iba v nepatrnej časti požadovaného príslušenstva.
O výške trov konania rozhodne súd v súlade s ustanovením
§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie bude predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave. Odvolanie

môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu
rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 365 CSP.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
V prípade, ak nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov).