Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-39Cb/73/2022 z 27. 2. 2025 Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava III z 27. februára 2025, sp. zn. B1-39Cb/73/2022, ECLI:SK:MSBA3:2025:1122207641.7 Mestský súd Bratislava III | B1-39Cb/73/2022 | ECLI:SK:MSBA3:2025:1122207641.7 | 2025-02-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Náhrada škody Citované ustanovenia: § 27 ods. 1 zákona č. 513/2009 Z. z., § 27 ods. 4 zákona č. 513/2009 Z. z., § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 513/2009 Z. z., § 34 ods. 6 písm. c) zákona č. 513/2009 Z. z., § 2 zákona č. 351/2010 Z. z., § 262 ods. 1 ObZ, § 262 ods. 2 ObZ, § 269 ods. 2 ObZ, § 365 ods. 1 ObZ, § 369 ods. 1 ObZ, § 369 ods. 2 ObZ, § 373 ObZ, § 378 ObZ, § 379 ObZ, § 144 CSP, § 145 ods. 2 CSP, § 146 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bde750b0-1cbf-4400-940f-d90f23717b5d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2025:1122207641.7 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Mestský súd Bratislava III B1-39Cb/73/2022 1122207641 27. 02. 2025 JUDr. Lucia Hatalová ECLI:SK:MSBA3:2025:1122207641.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava III sudkyňou JUDr. Luciou Hatalovou v spore žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939 proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie 6.805,22 Eur s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Súd zastavuje konanie v časti o zaplatenie 3.402,61 Eur. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.402,61 Eur od 25.3.2021 do 18.1.2024, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a. IV. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 30.8.2022 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.805,22 Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody a trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku. 2.1. Žalobca v žalobe uviedol, že je železničným podnikom v zmysle § 34 zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“) a žalovaný je v zmysle zákona o dráhach manažérom infraštruktúry a prevádzkovateľom železničnej infraštruktúry (ďalej aj len „ŽI“). Žalobca ako železničný podnik a žalovaný ako manažér infraštruktúry uzatvorili 24.11.2011 zmluvu č. 20/2011 o prístupe k železničnej infraštruktúre (ďalej aj len „zmluva o prístupe“). 2.2. Dňa 15.9.2020 o 12:30 hod. došlo v železničnej stanici U. Q. ku vzniku menšej nehody nárazu tlačeného posunujúceho dielu pri prestavovaní troch osobných vozňov žalobcu z koľaje XXX do odstavenej skupiny vozňov na koľaji XXX (ďalej len „nehoda“). Pri nehode došlo k poškodeniu dvoch vozňov žalobcu (ďalej aj len „poškodené ŽKV“). Nehoda bola vyšetrená a uzatvorená správou žalovaného z 28.1.2021 (ďalej len „správa žalovaného“), podľa ktorej príčinou vzniku nehody bola nepozornosť rušňovodiča pri zatláčaní troch osobných vozňov na stojacu skupinu vozňov a nesprávne dávanie návestí pri posune a riadenie posunu vedúcim posunu - ostatné príčiny. Podľa správy žalovaného nehodu zavinili (i) F. G., rušňovodič, zamestnanec žalobcu (ďalej len „rušňovodič“) tým, že počas zachádzania tlačeného posunujúceho dielu na obsadenú koľaj nesledoval návesti dávané vedúcim posunu a keď mu prestali byť tieto dávané, nezastavil, ale sa riadil návesťami posunovača, ktorý na to nemal poverenie, čím porušil články č. 231, 481, 544a, a 545 odsek 3 predpisu ŽSR Z 1, a (ii) D. E., vedúci posunu, zamestnanec žalovaného (ďalej len „vedúci posunu“) tým, že nesprávne organizoval posun ako v tom čase osoba oprávnená riadiť posun, tento posun neriadil a riadenie posunu prenechal posunovačovi F. V. (ďalej len „posunovač“) a počas posunu na skupinu vozňov na koľaji 201 nedal návesť Pomaly a návesť Stoj, čím porušil články 221, 481 a 542 predpisu ŽSR Z 1. Podľa správy žalovaného bola nehoda uzatvorená so zavinením vlastnými zamestnancami žalobcu a žalovaného bez určenia miery zavinenia. Keďže k nehode došlo za účasti zamestnancov a zariadení žalobcu aj žalovaného, príčiny nehody vyšetrovali oprávnení zamestnanci žalovaného v spolupráci s oprávnenými zamestnancami žalobcu. So závermi správy žalovaného žalobca nesúhlasil, čo v správe žalovaného uviedol poverený zamestnanec žalobcu. 2.3. Keďže žalobca so správou žalovaného nesúhlasil, využil svoje zákonné právo a nehodu prešetril a zo zisťovania príčin nehody vydal správu zo zisťovania príčin vzniku menšej nehody zo 4.2.2021 (ďalej len „správa žalobcu“), v ktorej určil, že nehodu zavinil posunovač F. V. a príčinu nehody určil ako nesprávne dávanie návestí pri posune tlačeného posunujúceho dielu. Žalobca mal za to, že posunovač bol na základe príkazu vedúceho posunu v čase tlačenia posunujúceho dielu osobou oprávnenou riadiť posun, vedúci posunu mu nariadil dávať návesti pre tlačený posunujúci diel a spôsob návestného styku určil pomocou RDST. Podľa správy žalobcu teda nehodu spôsobil žalovaný so 100 % zavinením jeho vlastného zamestnanca. 2.4. Žalobca poukázal na to, že podľa správy žalovaného posunovač na prvom tlačenom vozni opakovane dával návesť „Tlačiť“ prostredníctvom RDST v predpísaných intervaloch. Vedúci posunu, ktorý počas posunu stál pri výhybke 201 a cez RDST počul návesť „Tlačiť“, taktiež dával ručnú návesť „Priblížiť“ až do okamihu, keď čelo posunujúceho HKV minulo úroveň jeho stanovišťa. Po chvíli začal dávať posunovač vzdialenosti od stojacich vozňov na koľaji XXX nasledovne: „Ešte na tri vozne, na dva vozne, pomaly na jeden vozeň“. Keď videl, že posunujúci diel nespomaľuje, opakovane začal dávať návesť „Stoj“ a zoskočil zo stúpačky vozňa. Vzápätí došlo k silnému nárazu do skupiny stojacich vozňov na koľaji 201, ktoré boli odrazené. Podľa správy žalovaného posunovač dával návesť „Stoj“. S týmto tvrdením žalobca nesúhlasil, pretože rušňovodič ani vedúci posunu takúto návesť pri posune nezaregistrovali. Priebeh posunu bol zaznamenaný na zvukovom zázname rádiostaníc (ďalej len „záznam RDST“), ktorý mal pri vyšetrovaní nehody k dispozícii aj žalovaný a je súčasťou spisu o nehode. 2.5. Žalobca nesúhlasil ani so záverom správy žalovaného, že nehodu zavinil rušňovodič, ktorý sledoval návesti a podľa nich konal. Poukázal na to, že posunovač bol odborne, zdravotne a psychicky spôsobilý riadiť tlačený posunujúci diel, vedúci posunu mu dal príkaz riadiť posun a mal poverenie aj na dávanie návestí cez RDST. Zdôraznil, že vedúci posunu má podľa predpisu ŽSR Z 1 oprávnenie prikázať riadiť posun inému zamestnancovi, čo sa pri posune aj udialo. Žalobca tvrdil, že z výpovedí posunovača aj vedúceho posunu vyplynulo, že vedúci posunu dal príkaz k posunu posunovačovi, tzn. posunovač konal pri posune na základe pokynu vedúceho posunu, ktorý posun riadil a návesti určené rušňovodičovi dával posunovač. Na základe výpovedí posunovača, vedúceho posunu, rušňovodiča a záznamov RDST bol žalobca toho názoru, že rušňovodič neporušil žiadne ustanovenie predpisu ŽSR Z 1. Podľa záznamov RDST boli návesti posunovača dávané v pravidelných intervaloch 5 sekúnd, a preto nebol správny záver v správe žalovaného, že návesti neboli dávané v pravidelných intervaloch, rušňovodič bol povinný zastaviť rušeň a keďže tak nekonal, porušil čl. 231 predpisu ŽSR Z 1. Podľa zápisu výpovede posunovača aj vedúceho posunu boli vedúcim posunu dané jasné príkazy na posun posunovačovi, ktorý konal pri posune na základe pokynu vedúceho posunu. O tejto skutočnosti bol uzrozumený aj rušňovodič, ktorý posun vykonával, a preto neporušil čl. 481 predpisu ŽSR Z 1. Rušňovodič neporušil ani čl. 544 písm. a) predpisu ŽSR Z 1, pretože aktívne sledoval návesti a vykonával posun podľa návestí od posunovača. Pre tvrdenie o porušení tohto ustanovenia rušňovodičom podľa žalobcu neexistuje žiadny dôkaz a bolo účelové. Žalobca mal za to, že rušňovodič neporušil ani čl. 545 odsek 3 predpisu ŽSR Z 1, pretože pred posunujúci diel nevidí. Riadil sa návesťami posunovača a pokynmi cez RDST a podľa nich prispôsoboval jazdu hnacieho dráhového vozidla. Pri tlačení vozidiel podľa čl. 542 predpisu ŽSR Z1 zodpovedá zamestnanec, ktorý riadi jazdu návesťami, aby rušňovodič mohol prispôsobiť jazdu HKV posunu. 2.6. Žalobca posúdil predpokladaný rozsah poškodenia na sumu 6.806,55 Eur bez DPH na základe dvoch vykonaných komisionálnych prehliadok dňa 25.9.2020. Poškodené ŽKV boli opravené vo vlastnej opravovni žalobcu a žalobca 10.3.2021 vystavil žalovanému faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 6805,22 Eur bez DPH so splatnosťou 24.3.2021 (ďalej aj ako „faktúra“), ktorú doručil žalovanému spolu s prílohami - rozpisom nákladov na opravu, správou žalobcu a zápismi z komisionálnej prehliadky poškodených ŽKV. Žalovaný mu však škodu, ktorá mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s nehodou neuhradil do dňa podania žaloby na súd. 3. Žalobca doručil Okresnému súdu Bratislava I dňa 29.9.2022 podanie, ku ktorému pripojil dva videozáznamy z nehody a zvukový záznam RDST. Žalobca poukázal na to, že z videozáznamu 1 vyhotoveného v čase nehody z perónu na železničnej stanici U. Q. je zrejmé, že vedúci posunu stál pri výhybke XXX a dával ručnú návesť „Priblížiť“ až do prejazdu HKV úrovňou výhybky 201, kde sa vedúci posunu nachádzal (15. minúta a 21. sekunda - 16 minúta a 47 sekunda videozáznamu). Vedúci posunu dostával návesti k posunu od posunovača prostredníctvom RDST. Následne sa rušňovodič riadil pokynmi posunovača prostredníctvom RDST (na videozázname je viditeľné, že posunovač nedával rušňovodičovi ručné návestí). HKV sa zastaví v 16. minúte a 56. sekunde videozáznamu 1 a dochádza k nárazu posunovaného dielu do stojacich vozňov, ktoré sú mimo záber, čím došlo ku vzniku škody. Z videozáznamu 2 z toho istého perónu je viditeľný náraz z iného pohľadu (24. minúta a 14 sekunda videozáznamu 2). Z predloženého záznamu RDST vyplýva, akým spôsobom dával posunovač pokyny, pričom po poslednej hlasovej návesti „pomaly 1. záloha“ sa posun končí nárazom. Posledná návesť bola daná dve sekundy pred nárazom, t.j. v čase, keď sa už nárazu nedalo zabrániť. Rušňovodič dostával návestí od posunovača o približnej vzdialenosti v čele posunujúceho dielu od stojacej skupiny vozňov v dostatočných pravidelných päť sekundových intervaloch, ale posunovač nedal rušňovodičovi návestí „Stoj!“ vôbec. Videozáznamy, ako aj záznam z RDST mal žalovaný v čase vyšetrovania nehody k dispozícii. Posunovač mal podľa žalobcu v čase vzniku nehody znalosť miestnych pomerov a vedel o tom, že riadi posun na koľaj 201, avšak nevenoval dostatočnú pozornosť dávaniu návestí, návesť pri znižovaní rýchlosti dával tesne pred nárazom, návesti pre zastavenie posunu nedával vôbec. 4. Okresný súd Bratislava I vydal v konaní 22.9.2022 platobný rozkaz, ktorý bol doručený žalovanému 26.9.2022. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa 13.10.2022. Žalovaný v odpore uviedol, že nesúhlasí so záverom vyjadreným v správe žalobcu, že príčinou nehody bol nesprávny postup posunovača pri dávaní návestí pre posun pre tlačený posunujúci diel. Doplnil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný je povinný pri prevádzkovaní dopravy na dráhe (železničnej infraštruktúre) prevádzkovanej žalovaným dodržiavať prevádzkový predpis ŽSR Z 1, ako ani to, že riadenie posunu sa spravuje predpisom žalovaného Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky. Žalovaný poukázal na to, že každý posun smie riadiť len jeden oprávnený zamestnanec - vedúci posunu. Vedúcim posunu bol v tomto prípade Peter Slíž zaradený na pozícii vedúci posunu, a nie posunovač F. V.. Rušňovodič musí vždy vedieť, kto je vedúci posunu a len táto osoba mohla posun riadiť. Rušňovodič sa mal pri posune riadiť iba návesťami vedúceho posunu, a keď po prechode okolo neho ich vedúci posunu prestal dávať, mal s posunujúcim dielom v zmysle článku XXX predpisu ŽSR Z 1 okamžite zastaviť. Nakoľko rušňovodič v posune pokračoval ďalej, bez návestí dávaných vedúcim posunu, bol v správe žalovaného označený ako spoluvinník nehody, ktorý týmto konaním porušil čl. 544 písm. a), čl. 545 odsek 3 predpisu ŽSR Z 1. Žalovaný ďalej zdôraznil, že v zmysle čl. 481 predpisu ŽSR Z 1 nie je možné poveriť posunovača riadením posunu, ako to uvádza žalobca. Posunovač je oprávnený len sprostredkovať prenos návestí na základe návestí vedúceho posunu, a teda nie je oprávnený tento posun riadiť. Zmenu vedúceho posunu upravuje čl. 484 predpisu ŽSR Z 1, avšak takáto zmena neprebehla a vzhľadom na neoprávnenosť posunovača ani nebola možná. Naviac vedúci posunu sa nachádzal aj na mieste nehody, a preto nemal dôvod posun odovzdať inej osobe. Žalovaný preto namietol, že žalobca nepreukázal, že k odovzdaniu a prevzatiu posunu posunovačom došlo v súlade s článkom 484 predpisu ŽSR Z 1. I zo správy žalobcu vyplývalo, že rušňovodič počas posunu vedel, že mu návesti dávajú dve osoby, pričom jedným z nich bol vedúci posunu a druhým posunovač. Rušňovodič žalobcu sa preto nemal dôvod domnievať, že posunovač bol oprávnený riadiť posun. Žalovaný nespochybnil, že sa na nehode podieľali aj jeho zamestnanci, avšak rovnako ku vzniku nehody prispel aj zamestnanec žalobcu, preto v správe o nehode žalovaný uzavrel, že za nehodu zodpovedá žalobca so žalovaným zavinením vlastnými zamestnancami bez určenia miery zavinenia. 5. Žalovaný sa vyjadril k podaniu žalobcu z 29.9.2022 podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 19.1.2023, v ktorom uviedol, že sám žalobca priznal, že jeho zamestnanec - rušňovodič sa riadil návesťami dávanými posunovačom a nezastavil potom, ako mu prestali byť dávané návesti jedinou oprávnenou osobou riadiť posun - vedúcim posunu. Žalobca totiž vo svojom vyjadrení uviedol, že rušňovodič sa riadil pokynmi posunovača prostredníctvom RDST. Žalovaný mal za to, že žalobca tým priznal, že jeho zamestnanec porušil čl. 231 v spojitosti s čl. 481 predpisu ŽSR Z 1 a čl. 544 predpisu ŽSR Z 1 a že z iných podaní a dôkazov vyplýva, že rušňovodič porušil aj ďalšie ustanovenia predpisu Q. Z 1. 6. K odporu žalovaného a k vyjadreniu žalovaného z 18.1.2023 sa žalobca vyjadril žalobnou replikou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 21.2.2023. Žalobca poukázal na to, že predpis ŽSR Z 1 umožňuje prevzatie riadenia posunu aj iným členom posunovacej čaty. Riadenie posunu sa musí meniť a bežne sa pri posune počas 12-hodinovej pracovnej zmeny medzi členmi posunovacej čaty niekoľkokrát mení podľa toho, ako je to z hľadiska prevádzky potrebné. Inak by posun nebol bezpečný a v niektorých prípadoch by bol len ťažko uskutočniteľný, napríklad pri viac ako 300 metrovej posunovanej súprave zloženej z niekoľkých dielov nie je možné, aby riadenie vykonávala jediná osoba. Žalobca mal za to, že prevzatie riadenia posunu medzi vedúcim posunu a posunovačom nastalo po tom, čo bol posunujúci diel vytiahnutý z koľaje XXX, nastalo jeho krátke zastavenie, potom vedúci posunu prehodil výhybku na koľaj XXX a nasledovalo tlačenie pre posunujúci diel. Od tohto momentu dával návesti (riadil posun) posunovač prostredníctvom RDST (začal návesťou - príkazom „Tlačiť“). Posunovač bol už v tomto čase jediný člen posunovacej čaty, ktorý mal prehľad, čo sa deje pred posunujúcim dielom, pretože stál na jeho čele - na schodíku vagóna, ktorý bol v smere jazdy prvý. Vedúci posunu bol poverený obsluhou výhybky, pri ktorej zostal stáť a dostával od posunovača návesti cez RDST a odovzdával ich rušňovodičovi. Žalobca bol toho názoru, že rušňovodič, vedúci posunu aj posunovač boli s prevzatím riadenia oboznámení a nezávisle od seba vypovedali pri prešetrovaní nehody. Žalobca uviedol, že vedúci posunu aj posunovač sú ako členovia posunovacej čaty rovnako odborne spôsobilí na posun, v čase nehody mali obaja potrebnú odbornú skúšku a označenie „vedúci posunu“ a „posunovač“ je označením ich funkčného pracovnoprávneho zaradenia. To však neznamená, že riadenie posunu musel vykonávať jedine vedúci posunu. Žalobca k tomu, že rušňovodič nezastavil po tom, ako mu vedúci posunu ako jediná osoba oprávnená riadiť posun prestal dávať návesti, poukázal na to, že vedúci posunu sám uviedol, že dával ručné návesti podľa toho, čo počul v RDST. To znamená, že vedúci posunu dával návesti v zhode s návesťami, ktoré dostával od posunovača a rušňovodič dostával jasné pokyny k posunu od posunovača, ktorými sa riadil a v súlade s nimi prispôsoboval jazdu HKV. Rušňovodič teda vykonával posun podľa zhodných návestí vedúceho posunu a posunovača a následne podľa návestí posunovača z RDST. K porušeniu tretieho odseku čl. 545 predpisu ŽSR Z 1, ktorým malo dôjsť k prekročeniu rýchlosti 5 km.h-1 v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom žalobca zdôraznil, že k nehode došlo v dôsledku toho, že posunovač počas riadenia posunu pri tlačení posunu (i) nedal včas návesť „Pomaly“ tak, aby rušňovodič mohol znižovať rýchlosť pri posune na najviac 5 km/h a očakávať návesť „Stoj“, (ii) nedal včas návesť „Pomaly“ tak, aby pri nabiehaní na stojace vozidlá nebola prekročená rýchlosť 5 km/h a to v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom, (iii) nedal vôbec návesť „Stoj“ tak, aby rušňovodič mohol bezpečne zastaviť pred stojacim vozidlom a (iv) pred nárazom nedal návesť „Stoj zastavte všetkými prostriedkami”, čím porušil čl. 43, čl. 221, čl. 222, čl. 542, čl. 545 odsek 3 predpisu ŽSR Z1. 7. Žalovaný sa k žalobnej replike vyjadril podaním zo 6.6.2023 doručeným súdu 14.6.2023, v ktorom nesúhlasil so záverom žalobcu, že posunovač vykonával funkciu vedúceho posunu, ktorú riadne prevzal od vedúceho posunu, a preto mohol rušňovodič vykonávať posun len na základe návestí, ktoré mu dával posunovač. Žalovaný mal za to, že záver žalobcu, že po prehodení výhybky na koľaj XXX dával návestí (riadil posun) posunovač prostredníctvom RDST, nemalo oporu v správe žalobcu, pretože v nej bolo jednoznačne uvedené, že návesti dával vedúci posunu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že rušňovodič sa riadil zhodnými návesťami posunovača a vedúceho posunu, žalovaný považoval toto tvrdenie za skreslené, keďže sám žalobca vo svojej správe uviedol, že vedúci posunu prestal dávať návesti v momente, ako čelo posunujúceho HKV minulo jeho úroveň. Bolo preto nepochybné, že rušňovodič potom, ako prešiel s HKV okolo vedúceho posunu sa už jeho návesťami nemohol riadiť. Z čl. 481 predpisu Z 1 vyplýva, že každý posun smie riadiť len jeden oprávnený zamestnanec - vedúci posunu, ktorý má riadiť posun návesťami a zamestnanci žalobcu sú povinní sa riadiť návesťami vedúceho posunu. I z videozáznamu 1 (v čase 0:16:30 až 00:17:00) predloženého do konania žalobcom vyplýva, že vedúci posunu prestal dávať návesti rušňovodičovi v zhode s návesťami, ktoré dostával od posunovača (t.j. „neprenášal“ návesti posunovača). Zo žiadneho dôkazu predloženého žalobcom nevyplývalo, že po tom, ako vedúci posunu prestal dávať návesti pre posun, poveril inú osobu riadením posunu v súlade s predpisom Z 1. Žalovaný poukázal aj na svoj katalóg typových pozícií, z ktorého vyplýva, že oprávnený riadiť posun je výlučne zamestnanec vo funkcii vedúci posunu, a nie posunovač, a preto funkcia vedúceho posunu nebola len funkčným pracovnoprávnym zaradením. Podľa žalovaného bolo tiež nepochybné, že rušňovodič vedel, že vedúcim posunu bol pán E., a nie pán V., ktorý bol posunovačom. Rušňovodič teda mohol a mal vedieť, že pán V. mu nebol oprávnený dávať návestí, a preto sa nemal návesťami dávanými posunovačom riadiť. Žalovaný bol toho názoru, že rušňovodič mal okamžite zastať potom, ako prestal dostávať návestí od vedúceho posunu, teda po tom, ako prešiel s HKV okolo vedúceho posunu s ohľadom na čl. 231 predpisu Z 1. Ak by tak konal, k nehode by neprišlo, pretože mal dostatočnú vzdialenosť na bezpečné zastavenie posunujúceho dielu. K porušeniu ustanovenia o povinnosti dodržiavať rýchlosť 5 km/h v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom žalovaný poukázal na to, že aj zo správy žalobcu vyplýva, že nárazová rýchlosť bola 12 km/h. Rušňovodič žalobcu nepochybne porušil predmetné ustanovenie predpisu žalovaného, keďže bol povinný dodržať rýchlosť 5 km/h. Posunovač informoval rušňovodiča o vzdialenosti k stojacim vozidlám, pričom predpis Z 1 ani žiadny právny predpis ho nezbavoval povinnosti dodržiavať predpísanú rýchlosť. Ak by žalobca túto rýchlosť dodržal, k materiálnej škode na vozidlách by neprišlo, resp. by boli minimálne. K tomu, že posunovač nedal návesť „Stoj“ žalovaný poukázal na výpoveď zamestnanca žalobcu K. L., ktorý uviedol, že po chvíli počul v RDST návesti na určenie vzdialenosti, potom návesti „Pomaly“ a následne počul „záloha Stoj“. 8. Žalobca sa k žalobnej duplike vyjadril podaním doručeným súdu 28.10.2023, v ktorom uviedol, že vedúci posunu odovzdával rušňovodičovi ďalej návesti, ktoré počul v RDST. To znamenalo, že vedúci posunu sa spoliehal na pokyny posunovača, ktorého návesti pri posune boli rozhodujúce a ktorý rozhodoval, či musí HKV (rušňovodič) tlačiť rýchlosťou 20 km/hod, 5 km/hod alebo či má spomaľovať alebo úplne zastaviť. Ak by posunovač odovzdal pokyn „Stoj“, ten istý pokyn by odovzdal vedúci posunu rušňovodičovi, pretože jedine posunovať mal prehľad o tom, čo sa dialo pred posunujúcim dielom, keďže stál na jeho čele - na schodíku vagóna, ktorý bol v smere jazdy prvý. Ak vedúci posunu mechanicky opakoval pokyny posunovača, nemožno podľa žalobcu tvrdiť, že vedúci posunu riadil posun. Osobitne ak vedúci posunu odovzdával návesti rušňovodičovi len do okamihu, keď sa HKV (rušňovodič) dostalo do úrovne vedúceho posunu. Okamžite potom, ako HKV minulo miesto, kde vedúci posunu stál, rušňovodič nemohol, resp. nesmel už pokyny vedúceho posunu sledovať, pretože vedúci posunu sa nachádzal mimo dohľadu rušňovodiča, ktorý bol povinný sledovať dianie v smere tlačenej súpravy. Podstatné podľa žalobcu bolo, že posunovač dostal od vedúceho posunu príkaz riadiť posun prostredníctvom RDST a posunovač mal ako jediný z celej posunovacej čaty prehľad o pohybe posunujúceho dielu k stojacej súprave. Žalobca bol toho názoru, že vedúci posunu mal podľa predpisu ŽSR Z 1 oprávnenie riadenie posunu posunovačovi odovzdať, k odovzdaniu riadenia posunu došlo a vedúci posunu prikázal posunovačovi vykonať posun. Posun riadil posunovač a návestný styk bol medzi členmi posunovacej čaty určený cez RDST. Tento názor podľa žalobcu zastávala i vyšetrovacia komisia zložená z odborne spôsobilých zamestnancov žalovaného, ktorá v čl. IV ods. 3 písm. a) bod 2) správy žalovaného uviedla, že nehodu zavinil vedúci posunu, tým, že nesprávne organizoval posun, ako v tom čase osoba oprávnená riadiť posun, tento posun neriadil a riadenie posunu prenechal posunovačovi a počas posunu na skupinu vozňov na koľaji XXX nedal návesť Pomaly a návesť Stoj. Žalobca preto nerozumel, prečo v správe o nehode žalovaného bolo uvedené, že vedúci posunu posun neriadil a riadenie posunu prenechal posunovačovi a na druhej strane žalovaný tvrdil, že posun riadil vedúci posunu. Žalobca mal za to, že z predložených dôkazov, z celkovej faktickej situácie - z logiky priestorového usporiadania členov posunovacej čaty a z ich fyzických možností bolo zrejmé, že k odovzdaniu riadenia posunu došlo v zmysle príslušného ustanovenia predpisu ŽSR Z 1. Ak by neboli jednotliví členovia posunovacej čaty uzrozumení o riadnom odovzdaní riadenia posunu z jedného člena na druhého a došlo by k pochybnostiam o tom, kto reálne riadi posun, a z toho dôvodu k ohrozeniu bezpečnosti dopravy, všetci by museli okamžite použiť návesť „Stoj, zastav všetkými prostriedkami“ v zmysle čl. 43 predpisu ŽSR Z 1. Túto návesť nepoužil počas celej doby posunu ani jeden člen posunovacej čaty, takže medzi nimi žiadne pochybnosti o osobe riadiacej posun ani o ohrození bezpečnosti dopravy neboli. O tom však nie je žiadna zmienka v správe žalovaného a nenachádza sa ani v zápisoch výpovedí s účastníkmi nehody. Pokiaľ žalovaný predložil svoj vnútorný predpis charakteristík pracovných pozícií, tento žalobcu nezaväzuje a ani nevylučuje, že vedúci posunu ako nadriadený mohol poveriť posunovača prevzatím riadenia posunu a posunovač bol ako podriadený vedúceho posunu povinný tento príkaz splniť. Žalobca mal za to, že nedošlo ani k porušeniu čl. 231 predpisu ŽSR Z 1, pretože odovzdávanie návestí v smere od povereného posunovača k rušňovodičovi nebolo prerušené - návesti boli odovzdávané prostredníctvom RDST tak, ako to tvrdil vo svojej výpovedi vedúci posunu a rušňovodič sa riadil počas celého tlačenia súpravy návesťami posunovača z RDST. Žalobca vylúčil, že by návesť „Stoj“ bola cez RDST odovzdávaná. To preto, že podľa záznamu z RDST vedúci posunu ani rušňovodič návesť „Stoj” nepočuli a na zvukovom zázname RDST návesť „Stoj“ nebola zaznamená, posledný zvukový záznam pred nehodou je jedenkrát „Pomaly“. Žalobca poukázal na záznam RDST, z ktorého vyplýva, že posunovač v čele posunujúceho dielu od 48. sekundy záznamu RDST hlásil prostredníctvom RDST: „tlač na 3 vozy” (48. sekunda záznamu z RDST), „tlač na 2 vozy” (52. sekunda záznamu z RDST), „tlač na 1 vozeň” (57. sekunda záznamu z RDST), „1/2 vozňa“ (59. sekunda záznamu z RDST), „pomaly 1. záloha“ (61. sekunda záznamu z RDST). Po poslednej hlasovej návesti „pomaly 1. záloha“ dve sekundy pred nárazom sa posun končí nárazom. Ak by posunovač návesť „Stoj“ dal, sekundu pred nárazom nebolo možné posunovací diel zastaviť. Podľa správy žalobcu posunovač v čele tlačeného posunujúceho dielu neskôr v dodatku k zápisu so zamestnancom pripustil, že počas dávania návesti „Stoj“ pravdepodobne nestlačil kľúčovacie tlačidlo RDST, keďže v tom čase zoskakoval z idúceho posunujúceho dielu. Podľa záznamu z kamier v ŽST U. Q. posunovač zoskakoval z vozňa posunujúceho dielu sekundu pred nárazom. Podľa správy žalobcu bolo vykonané komisionálne preskúšanie funkčnosti RDST zabudovanej na HKV, ktorým nebola zistená žiadna závada, došlo k nadviazaniu zrozumiteľného spojenia. 9. Následne sa žalovaný k veci samej vyjadril podaním doručeným súdu 16.1.2024, v ktorom poukázal na čl. 481 a čl. 542 predpisu Z1, z ktorých vyplývalo, že návesti pri posune môže dávať rušňovodičovi len vedúci posunu. Podľa čl. 44 predpisu Z1, ak je návesť pochybná, má sa zamestnanec riadiť najzávažnejšou návesťou, aká prichádza do úvahy, čo je v prípade posunu návesť stoj. Žalovaný mal za to, že v tomto prípade nešlo o mechanické odovzdanie (zopakovanie) návesti, ale obsah návesti posunovača bol „spracovaný“ vedúcim posunu, ktorý následne dával návesti rušňovodičovi. Vedúci posunu dával rušňovodičovi návesť „Priblížiť“, ktorú dával na základe návesti posunovača „Tlačiť“. Sám žalobca vo svojich podaniach uviedol, že návesti dával vedúci posunu, ktorý posun riadil. Zo žiadneho dôkazu podľa žalovaného nevyplývalo (a ani to fakticky nebolo možné vzhľadom na časový sled udalostí), že po prejazde HKV okolo vedúceho posunu prebehol úkon odovzdania riadenia posunu, na základe ktorého by bol posunovač oprávnený posun riadiť a dávať návesti rušňovodičovi. Na základe toho bolo potrebné čítať správu žalovaného, v ktorej je uvedené, že vedúci posunu posun neriadil od momentu ako HKV prešlo okolo neho a prenechal jeho riadenie posunovačovi. Po prejdení HKV okolo vedúceho posunu totiž fakticky nastala situácia, že tento prestal vykonávať činnosť riadenia posunu a fakticky prenechal túto činnosť posunovačovi, ktorý aj naďalej dával návesti, hoci vedúci posunu prestal posun riadiť. Toto prenechanie ale nebolo riadnym odovzdaním podľa čl. 484 predpisu Z1, a preto žalovaný vo svojej správe neuviedol, že vedúci posunu odovzdal riadenie posunu posunovačovi, ale len mu ho prenechal. Keďže faktické prenechanie riadenia posunu posunovačovi zjavne neprebehlo riadne v súlade s predpisom Z 1, mal rušňovodič s vozidlom zastaviť hneď po tom, ako prestal vedúci posunu dávať návesti. Žalovaný ďalej uviedol, že rušňovodič sa rozhodol vykonať posun nepredpisovo spolu s vedúcim posunu a posunovačom, keď bez riadneho odovzdania posunu postupoval podľa návestí posunovača. O nepredpisovom konaní rušňovodiča svedčí aj skutočnosť, že HKV nezastavil napriek tomu, že posunovač mu dával návesti nepredpisovým spôsobom, keď vzdialenosť od stojacich vozidiel udával v počte vozňov (tlač na 3 vozy, tlač na 2 vozy,...), hoci podľa čl. 453 predpisu Z1 sa mala dávať v metroch, napriek tomu nevyhodnotil túto návesť ako pochybnú, HKV nezastavil v súlade s čl. 44 predpisu Z1, ale pokračoval v posune. Napriek tomu rušňovodič ako skúsený zamestnanec so skoro 40-ročnou praxou vedel, aká je vzdialenosť tri vozne (pozn. približná dĺžka osobného vozňa je 25 metrov), dva vozne, jeden voz, pol voza (teda cca 15 m), ktoré mu dával posunovač, ale neprispôsobil rýchlosť jazdy HKV tejto vzdialenosti, čím porušil čl. 545 ods. 3 predpisu Z 1. V tomto prípade išlo podľa žalovaného o nepredpisové konanie všetkých zúčastnených vrátane rušňovodiča, ktoré vyústilo do škodovej udalosti. Z toho dôvodu bol v správe žalovaného prijatý záver, že za škodu sú zodpovední žalobca i žalovaný so zavinením vlastnými zamestnancami bez určenia miery zavinenia. 10. Podaním doručeným súdu 23.1.2024 žalovaný súdu oznámil, že uhradil žalobcovi 50 % ním nárokovanej škody, t.j. sumu 3.402,61 Eur. 11. Podaním doručeným súdu 12.2.2024 žalobca súdu oznámil, že žalovaný mu 19.1.2024 uhradil záväzok v časti 3.402,61 Eur. Žalovaný v tejto časti vzal svoj návrh späť a navrhol žalobe vyhovieť v časti istiny 3.402,61 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 3.402,61 Eur od 25.3.2021 do zaplatenia a zo sumy 6.805,22 Eur od 25.3.2021 do 18.1.2024. Žalobca zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach vo veci. Mal za to, že žalovaný vykladá ustanovenia čl. 481 a čl. 542 predpisu Z1 čisto gramaticky, bez spojenia s inými ustanoveniami a bez vzájomných súvislostí. Poukázal na čl. 543 predpisu Z1, ktorý umožňuje dávať rozkaz návesťou nielen vedúcemu posunu, ale aj na to určeným zamestnancom. Žalobca bol toho názoru, že tvrdenie žalovaného, že návesti môže dávať pri posune rušňovodičovi len vedúci posunu, nie je v súlade s predpisom Z1, ktorý v čl. 549 umožňoval dávať návesti aj inej osobe ako vedúcemu posunu, v tomto prípade posunovačovi. Žalobca ďalej namietol, že v čl. 484 predpisu Z1 sa nenachádza termín „odovzdať“ ani iná predpísaná forma, ktorou by sa určoval zamestnanec oprávnený dávať návesti k posunu. Nebolo ani podstatné, aký pojem vedúci posunu pri takomto „určení“ alebo „odovzdávaní“ použije. Posun od okamihu jeho začatia prebiehal bez problémov, nikto neavizoval rušivý moment, ani v zápisoch výpovedí, ani v záznamoch RDST nie je dôkaz o nekoordinovanosti, či nedorozumení pri dávaní návestí. Zo žiadnej výpovede členov posunu v správe žalovaného nevyplýva záver, že vedúci posunu posun neriadil a riadenie posunu prenechal posunovačovi. Vyšetrovatelia žalovaného po nehode vykonali výsluchy členov posunu bez účasti zodpovedných zástupcov žalobcu. Pri výsluchu nepoložili členom posunu konkrétne otázky, či došlo k odovzdaniu riadenia posunu a za akých okolností k odovzdaniu došlo. Podľa žalobcu neexistoval žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že vedúci posunu nesprávne organizoval posun, tento posun neriadil, riadenie posunu prenechal posunovačovi. Vedúci posunu a posunovač vo svojich výpovediach zhodne tvrdili, že zamestnancom určeným dávať návesti bol posunovač. Žalobca bol toho názoru, že aj keby fakticky nedošlo k odovzdaniu riadenia posunu medzi vedúcim posunu a posunovačom v súlade s čl. 484 predpisu Z1, z ich výpovedí bolo zrejmé, že návesti pre členov posunu mal dávať na to určený zamestnanec - posunovač prostredníctvom RDST. K tvrdeniu žalovaného, že rušňovodič nezastavil HKV napriek tomu, že posunovač mu dával návesti nepredpisovo určujúc vzdialenosť od stojacich vozidiel v počte vozňov namiesto približnej vzdialenosti v počte metrov, žalobca poukázal na zmysel ustanovenia predpisu Z1 zrozumiteľne oznámiť posunovacej čate vzdialenosť pohybujúcej sa súpravy napr. k stojacemu ŽKV, na základe čoho prispôsobuje rušňovodič jazdu HKV. V čl. 453 predpisu Z1 nebolo podľa žalobcu kogentne uvedené, že vzdialenosť sa musí vždy uvádzať v metroch a poukázal na to, že žalovaný sám priznal, že rušňovodič so 40-ročnou praxou presne vedel, koľko metrov znamenalo hlásenie vzdialenosti v počte vozňov. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že rušňovodič neporušil predpis Z1 a uvedené ani nemá pri určení príčin nehody žiaden význam. Žalobca v súvislosti s nedodržaním predpísanej rýchlosti zdôraznil, že rušňovodič bol povinný podľa čl. 544 písm. a) predpisu Z1 vykonávať návesti, ktoré mu boli dávané pri tlačení posunu posunovačom, ktorý nedal včas návesť „Pomaly“ tak, aby pri nabiehaní na stojace vozidlá nebola prekročená rýchlosť 5 km/h v úseku 20 m pred stojacim dráhovým vozidlom a pred nárazom nedal návesť „Stoj zastavte všetkými prostriedkami“. To bol dôvod, prečo rušňovodič nemohol včas reagovať na predpísané zníženie rýchlosti. 12. Žalobca sa vo veci samej opätovne vyjadril podaním doručeným súdu 7.1.2025, v ktorom doplnil, že žalovaný vykonal nedostatočné zistenie príčin nehody, čo malo za následok, že v správe žalovaného neboli adekvátne prešetrené a dostatočne objasnené všetky kľúčové okolnosti týkajúce sa dodržania povinností vedúceho posunu vyrozumieť všetkých zamestnancov zúčastnených na posúdenie o osobe, ktorá bude riadiť ďalší posun. Žalobca považoval postup žalovaného za neúplný, pretože nezabezpečil dostatočnú transparentnosť objasnenia týchto skutočností. Mal za to, že žalovaný pri vypracúvaní svojej správy nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o dráhach, ignoroval výpovede zúčastnených zamestnancov, najmä rušňovodiča a vedúceho posunu a tieto nezohľadnil v správe žalovaného. Žalovaný sa počas vyšetrovania dostatočným spôsobom nezaoberal príčinami vzniku nehody ani miestnymi pomermi s ohľadom na bezpečnosť železničného systému, resp. prevádzky, ktoré bližšie ozrejmovali výpovede zamestnancov. Správa žalovaného neobsahovala informácie o tom, za akých okolností došlo k odovzdaniu riadenia posunu, resp. vyrozumeniu o odovzdaní riadenia posunu medzi zúčastnenými osobami, a preto bola zo strany žalobcu podpísala s výhradou. Výpovede zúčastnených zamestnancov podľa žalobcu potvrdzovali, že vedúci posunu vyrozumel zúčastnené osoby o ďalšom postupe posunu, a to minimálne pred jeho začiatkom, keď udeľoval príkazy. Z toho dôvodu všetci účastníci vedeli, že od výhybky 201 bude posun riadiť posunovač. Žalobca zdôraznil, že vyrozumeniu zúčastnených osôb nemusí nutne dôjsť prostredníctvom RDST. Ustanovenie čl. 484 predpisu Z1 explicitne neurčuje, akým spôsobom a kedy má dôjsť k vyrozumeniu, t.j. riadenie posunu je možné odovzdať aj ústne. Vyrozumenie, resp. odovzdanie posun nespochybnil ani jeden zo zamestnancov a žalovaný do konania nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval opak. Žalobca ďalej poukázal na výpoveď vedúceho posunu, ktorý uviedol, že kvôli hlučnému prostrediu v blízkosti dvoch HKV, ktoré boli veľmi hlučné, nebol schopný zachytiť všetky návestí. Z toho dôvodu by bolo do značnej miery nebezpečné, aby sa odovzdanie posunu uskutočnilo výhradne v okamihu faktického a fyzického odovzdania riadenia posunu z vedúceho posunu na posunovača, pretože by mohlo dôjsť k tomu, že niektorá zo zúčastnených osôb by odovzdanie posunu nepočula. Podľa žalobcu bolo preto logické, že si zúčastnené osoby dohodli postup posunu, vrátane odovzdania riadenia posunu, vopred s ohľadom na zabezpečenie bezpečnosti prevádzky. Vzhľadom na polohu vedúceho posunu bolo najviac fyzicky nemožné, aby zabezpečil riadenie celého posunu. Žalobca bol presvedčený, že škoda vznikla výhradne jemu, a preto bol žalovaný povinný uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že škodu nespôsobil. Žalovaný bol podľa žalobcu povinný preukázať, že rušňovodič porušil svoje povinnosti vyplývajúce z príslušných predpisov a súčasne mal za to, že neexistuje žiadny taký relevantný dôkaz, ktorý by potvrdzoval porušenie povinnosti rušňovodiča, nakoľko v opačnom prípade by bol takýto dôkaz žalovaným predložený súdu. 13.1. Súd vo veci vytýčil termíny pojednávaní na dni 7.11.2024 a 30.1.2025, na ktorých spor prejednal za účasti strán sporu, resp. ich poverených zamestnancov. Strany sporu na pojednávaniach zotrvali na svojich písomných vyjadreniach a prednesených argumentoch. 13.2. Na pojednávaní 7.11.2024 poverený zástupca žalobcu doplnil, že predpis žalovaného ŽSR Z1 upravuje veľké množstvo ustanovení a povinností, ktoré súčasne ani nemožno dodržiavať, a preto by mali zamestnanci konať v súlade s ich odbornou praxou a spôsobilosťou tak, aby boli dodržané ustanovenia upravujúce bezpečnosť. Poverená zamestnankyňa žalovaného uviedla, že prevádzka na železnici je vysoko riziková, preto sú predpisy rozsiahle a pravidelne prebieha komunikácia medzi žalovaným a dopravcami o prípadných nejasnostiach. Žalobca neavizoval, že by mu bolo v predpise žalovaného niečo nejasné. I keď predpisy žalovaného neupravujú všetky situácie, ktoré môžu nastať, povinnosť vyrozumieť o zmene vedenia posunu je v predpise ŽSR Z1 jasne upravená. 13.3. Na pojednávaní 30.1.2025 poverení zamestnanci žalobcu poukázali na to, že žalovaný tvrdí, že rušňovodič nemal informáciu o tom, že návesti na riadenie posunu bude vykonávať posunovač, avšak takáto skutočnosť nevyplýva zo správy žalovaného ani z iného dôkazu. Ďalej uviedli, že zamestnanci zúčastnení na posune vopred vedeli, čo majú robiť, avšak zamestnanec žalovaného nedal pokyn na zastavenie, preto došlo k vzniku škody. Poverená zamestnankyňa žalovaného nesúhlasila s prenesením dôkazného bremena na žalovaného tak, ako to naznačil žalobca. Doplnila tiež, že k vyrozumeniu došlo len vo vzťahu k posunovačovi, nie však vo vzťahu k rušňovodičovi. I žalobca vypracoval svoju vlastnú správu o nehode, avšak na odovzdanie posunu sa rušňovodiča nepýtal a nenavrhol ani vypočuť žiadnych svedkov. Dodala, že zamestnanci zúčastnení na posune túto činnosť vykonávajú dlhoročne, a preto vedia, ako majú posun vykonať, častokrát si ale prácu zľahčujú, čím porušujú záväzné predpisy upravujúce nimi vykonávanú činnosť. 13.4. Na pojednávaní 30.1.2025 strany sporu po poučení podľa § 154 CSP vyhlásili, že nemajú ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Súd pojednávanie konané 30.1.2025 odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 27.2.2025. 14. Súd sa oboznámil so žalobou a vyjadreniami strán sporu a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, a to najmä správou žalovaného z 28.1.2021 zo zisťovania príčin vzniku menšej nehody, návrhom opatrení po menšej nehode z 21.12.2020, zmluvou č. 20/2011 o prístupe k železničnej infraštruktúre z 21.11.2011 s prílohami, licenciou na prevádzkovanie dopravy č. 0950/2007/ L, bezpečnostným osvedčením žalobcu z 28.1.2010, správou žalobcu o zisťovaní príčin vzniku menšej nehody zo 4.2.2021, faktúrou č. XXXXXXXXXX z 10.3.2021 s prílohami, zápisom z komisionálnej prehliadky ŽKV z 25.9.2020, dodatkom k zápisu z komisionálnej prehliadky ŽKV z 25.9.2020, zápismi so zamestnancom ZSSK F. G. z 15.9.2020 a z 22.10.2020, zápismi so zamestnancom D. E. z 15.9.2020 a z 22.10.2020, zápisom so zamestnancom F. V. z 15.9.2020, predpisom ŽSR Z 17 Nehody a mimoriadne udalosti účinným od 1.1.2016, predpisom ŽSR Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky účinným od 11.12.2011, plánom koľajiska železničnej stanice U. Q., katalógom typových pozícií žalovaného účinného od 1.1.2014, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, zvukovým záznamom z rádiostanice (RDST) a dvomi videozáznamami predloženými žalobcom z nehody. 15. Zo zápisu z nehody z 15.9.2020 s rušňovodičom súd zistil, že rušňovodič k priebehu nehody uviedol, že vedúci posunu dal príkaz na vykonanie nasledovného posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za výhybku 201 a následne zatlačiť na koľaj 201 obsadenú. Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom elektrického predkurovania. Po prevzatí príkazu uviedol HKV do pohybu smerom koľaj 205. Po privesení súpravy posunovačom a po udelení súhlasu začal posun smer H. zhlavie. Po ukončení posunu za výhybkou 201 zastavil chod posunujúceho dielu. Po udelení súhlasu od vedúceho posunu a následnom potvrdení od zamestnanca na prvom tlačenom vozidle a daní návesti „Tlač“ uviedol posunujúci diel do pohybu smer koľaj 201 obsadená. Posunovač mu opakovane dával návesť stlačiť prostredníctvom RDST v predpísaných intervaloch. Po chvíli mu začal udávať vzdialenosť od vozidiel na koľaji 201 nasledovne: ešte tri vozne, ešte dva vozne a po chvíli počul návesť „Pomaly“. Dva alebo trikrát počul, že posunovač kričí pomaly. Vtedy zareagoval tým, že zaviedol rýchločinné brzdenie, ale napriek tomu vzápätí došlo k silnému nárazu do stojacich vozňov na koľaji 201. V RDST nepočul návesť „Stoj“, iba návesť „Pomaly“. Pri určení vzdialenosti v počte vozňov znížil rýchlosť použitím priamočinnej brzdy. 16. Z dodatku k zápisu z nehody z 22.9.2020 s rušňovodičom súd zistil, že rušňovodič k priebehu nehody uviedol, že vedúci posunu sa nachádzal pri výhybke 201 a dával ručné návesti pre posun „Priblížiť“. 17. Zo zápisu z nehody z 15.9.2020 s vedúcim posunu súd zistil, že približne o 12:50 h dal príkaz na vykonanie nasledovného posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za výhybku 201, následne zatlačiť na koľaj 201 obsadenú. Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom elektrického predkurovania. Po udelení príkazu dal súhlas na posun Štúrovské zhlavie. Po ukončení posunu za výhybkou 201 prestavil výhybku 201 pre zamýšľanú posunovú cestu na koľaj 201 obsadenú. Po skontrolovaní polohy výhybky 201 a 202 udelil súhlas na posun na koľaj 201. Následne sledoval vykonávanie posunu a pomalým krokom išiel ku koľaji 201. V RDST sledoval dávanie návestí až po návesť pomaly a po chvíli počul zvuk nárazu. Všetky návesti v RDST nepočul, nakoľko bol v blízkosti dvoch HKV, ktoré boli dosť hlučné. 18. Z dodatku k zápisu k nehode z 22.9.2020 s vedúcim posunu súd zistil, že vedúci posunu k priebehu nehody uviedol, že posunovačovi na prvom tlačenom vozni nariadil dávať návesti pre tlačený posunujúci diel na koľaj 201. Návestný styk bol určený cez RDST. Vedúci posunu dával ručne návestí podľa toho, čo počul RDST. Návesť priblížiť dával pokiaľ ho neminulo stanovište HKV. 19. Zo zápisu z nehody z 15.9.2020 s posunovačom súd zistil, že približne o 12:50 h mu vedúci posunu dal príkaz na vykonanie nasledovného posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za prvú výhybku, následne zatlačiť na koľaj 201 obsadenú. Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom elektrického predkurovania. Po prevzatí príkazu išiel na koľaj 205, kde odvesil prvé tri vozne. Po príchode posunovacieho HKV videl, že kolega prívesil HKV k súprave. Potom nastúpil na stúpačky posledného ťahaného vozidla a po súhlase na posun udelenom vedúcim posunu, HKV zahájilo posun smer Štúrovské zhlavie. Po ukončení posunu za výhybkou 202 a po udelení súhlasu na posun od vedúceho posunu prostredníctvom RDST, ohlásil rušňovodičovi, že môže tlačiť na koľaj 201 obsadenú. Následne začal dávať návesti na posun „Tlačiť“. Rušňovodič uviedol posunujúci diel do pohybu a po priblížení k vozňom stojacim na koľaji 201 začal do RDST dávať návesti určujúce vzdialenosť posunujúceho dielu od vozidiel na koľaji 201 nasledovne: „Môžeš ešte na tri vozne, na dva vozne, pomaly, na jeden vozeň.“. Keďže posunujúci diel neznižoval rýchlosť, tak začal opakovane dávať návesť „Stoj“. Stále nedochádzalo k zníženiu rýchlosti, preto zoskočil zo stúpačky a opakovane dával návesť „Stoj“. Po chvíli došlo k nárazu posunujúceho dielu do stojacich vozidiel. 20. Zo správy žalovaného o nehode z 28.1.2021 súd zistil, že najvyššia rýchlosť dosiahnutá pri posune bola 16,6 km.h-1, nárazová rýchlosť bola 12 km.h-1, a že posunovač v dodatku k zápisu so zamestnancom pripustil, že počas dávania návesti „Stoj“ pravdepodobne nestlačil kľúčovacie tlačidlo RDST, keďže v tom čase zoskakoval z idúceho posunujúceho dielu. 21. Zo správy žalobcu o nehode zo 4.2.2021 súd zistil, že najvyššia rýchlosť dosiahnutá pri posune bola 16,6 km.h-1, nárazová rýchlosť bola 12 km.h-1, a že posunovač v dodatku k zápisu so zamestnancom pripustil, že počas dávania návesti „Stoj“ pravdepodobne nestlačil kľúčovacie tlačidlo RDST, keďže v tom čase zoskakoval z idúceho posunujúceho dielu. 22. Zo zvukového záznamu z RDST mal súd preukázané, že posunovač okrem iného hlásil nasledujúce návesti (od 48. sekundy zvukového záznamu): „tlač na tri vozy“, „tlač na dva vozy“, „tlač na jeden voz“, „pol vozňa“, „pomaly 1. záloha“. 23. Zo zmluvy č. 20/2011 o prístupe z 24.11.2011 súd zistil, že žalobca a žalovaný sa dohodli na vzájomnej úprave vzťahov nasledovne: 23.1. V čl. I. bode 1 predmetom tejto zmluvy je úprava vzájomných práv a povinností medzi manažérom infraštruktúry a železničným podnikom pri zabezpečovaní prístupu k železničnej infraštruktúre (ďalej len ŽI) a pri poskytovaní dopravných služieb na ŽI. Vzájomné vzťahy manažéra infraštruktúry a železničného podniku sa budú riadiť touto zmluvou, príslušnými ustanoveniami zákona o dráhach, zákona o doprave na dráhach a zákona č. 258/1993 Z. z. o Železniciach Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ŽSR). 23.2. V čl. V. bode 1 zmluvné strany sa zaväzujú organizovať pobyt a pohyb dráhových vozidiel na ŽI tak, aby nedochádzalo ku škodám, ohrozeniu životného prostredia, majetku, života a zdravia osôb a aby neboli poškodzované oprávnené záujmy manažéra infraštruktúry, železničného podniku a ani tretích osôb. 23.3. V čl. V. bode 4 v prípade, že vznikne akákoľvek škoda, ktorú spôsobili spoločne manažér infraštruktúry a železničný podnik, za náhradu tejto škody zodpovedajú podľa miery zavinenia. Ak nie je možné mieru zavinenia určiť, zmluvné strany sú za škodu zodpovedné rovnakým dielom. 23.4. V čl. V. bode 7 zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností v súvislosti s touto zmluvou sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka a príslušnými právnymi predpismi o náhrade škody. 23.5. V čl. VII. bode 3 zmluvné strany sa vzájomne dohodli, že právne vzťahy neupravené touto Zmluvou sa budú riadiť Obchodným zákonníkom v platnom znení ako aj ostatnými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky. 23.6. V čl. VII. bode 9 neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú: Príloha č. 1 Predpisy a pokyny manažéra infraštruktúry platné pre železničný podnik, Príloha č. 2 Zisťovanie príčin vzniku nehôd a mimoriadnych udalostí v železničnej prevádzke. 23.7. V bode 2 prvej a druhej vete prílohy č. 2 k zmluve o prístupe príčiny vzniku nehôd a mimoriadnych udalostí v železničnej prevádzke, ku ktorým dôjde na ŽI, zisťujú oprávnení zamestnanci manažéra infraštruktúry. Ak k nehode, resp. mimoriadnej udalosti dôjde aj za účasti zamestnancov alebo zariadenia železničného podniku, zisťujú príčiny oprávnení zamestnanci manažéra infraštruktúry v spolupráci s oprávneným zamestnancom železničného podniku, ktorých železničný podnik oznámi manažérovi infraštruktúry. 23.8. V bode 4 prílohy č. 2 k zmluve o prístupe zisťovanie príčin vzniku nehody a mimoriadnej udalosti podľa bodu č. 2 manažér infraštruktúry ukončí na spoločnej operatívnej komisii za účasti železničného podniku „Správou o uzatvorení nehody“ („Správou“), ktorej jeden odpis dostane aj železničný podnik. V „Správe“ manažér infraštruktúry uvedie príčinu nehody a určí zodpovednosť za jej vznik. V súlade so Zákonom o dráhach zasiela manažér infraštruktúry túto Správu vyšetrovaciemu alebo bezpečnostnému orgánu. V „Správe“ sa ukladajú aj úlohy a opatrenia na zabránenie ďalších podobných udalostí, ktoré sú pre železničný podnik a manažéra infraštruktúry záväzné. Podrobnejší spôsob uzatvorenia nehôd a mimoriadnych udalostí stanovuje predpis ŽSR Z 17 - Nehody a mimoriadne udalosti. Ak príčiny vzniku zisťuje železničný podnik, v „Správe“ uvedie príčinu nehody a učí zodpovednosť za jej vznik a postupuje podľa predpisu ŽSR z 17. 23.9. V bode 5 prvej vete prílohy č. 2 k zmluve o prístupe v prípade, že pred operatívnou komisiou nedôjde k zhode o príčine vzniku nehody alebo mimoriadnej udalosti medzi vyšetrovateľom manažéra infraštruktúry a oprávneným zamestnancom železničného podniku, postupuje sa v zmysle predpisu ŽSR Z 17 - Nehody a mimoriadne udalosti článok 254. 23.10. V bode 8 prílohy č. 2 k zmluve o prístupe škody, ktoré vzniknú v priamej súvislosti s nehodou alebo mimoriadnou udalosťou, sú uhradené podľa miery zodpovednosti stanovenej v „Správe“. Náhrade škody a jej uplatňovanie sa vykonáva podľa zákona. 24. Z predpisu žalovaného ŽSR Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky, účinného od 11.12.2011, ktorý sa podľa zmluvy o prístupe vzťahuje na žalobcu a žalovaného, vyplývajú tieto pravidlá: 24.1. Podľa čl. 231 ak nemôže rušňovodič alebo zamestnanec, ktorý je určený na sprostredkovanie návestí, ďalej návesti pozorovať, prípadne návestí sa prestali dávať, musí rušňovodič posunujúci diel zastaviť (zamestnanec určený na sprostredkovanie návestí musí dať návesť 77, Stoj). 24.2. Podľa čl. 453 záväzné slovné znenie nahradzujúce viditeľné návesti pri posune: - návesť „Vzdialiť“ alebo „Priblížiť“ - záväzné slovné znenie: posunujte smerom k (na)... a ďalej opakuje len „Tlačte“ alebo „Ťahajte“. Pri tlačení sa dopĺňa v úseku 200 m od miesta zastavenia o približnú vzdialenosť k tomuto miestu, napr. 200 metrov - 100 metrov - 50 metrov - 30 metrov - pomaly - stoj; - návesť „Pomaly“ - záväzné slovné znenie: pomaly (opakovane až do návesti „Stoj“), pri tlačení sa dopĺňa o približnú vzdialenosť k miestu zastavenia. Záväzné slovné znenia sa môžu doplniť prípadnými ďalšími potrebnými údajmi, ktoré vyplývajú z miestnych pomerov a potrieb. Stále spojenie medzi vedúcim posunu a rušňovodičom idúceho HDV musí byť preverované opakovaním vysielaných oznámení asi v päťsekundových intervaloch. Ak nie je pravidlo dodržané, musí rušňovodič ihneď zastať. 24.3. Podľa čl. 481 každý posun smie riadiť len jeden oprávnený zamestnanec - vedúci posunu. 24.5. Podľa čl. 484 ak riadenie posunu prevezme iný oprávnený zamestnanec, je odstupujúci zamestnanec alebo výpravca povinný vyrozumieť všetkých zamestnancov zúčastnených na posune o tom, kto bude riadiť ďalší posun. 24.6. Podľa čl. 486 písm. a) pred uvedením vozidla do pohybu musí vedúci posunu zabezpečiť, aby o spôsobe vykonania posunu boli vyrozumení všetci zamestnanci zúčastnení na posune a aby o zamýšľaných pohyboch pri posune boli upovedomení zamestnanci nachádzajúci sa v koľajach alebo pri koľajach, na ktorých sa bude posunovať. 24.7. Podľa čl. 542 pri tlačení vozidiel zodpovedá zamestnanec, ktorý riadi jazdu ručnými návesťami, za včasné dávanie návestí. Návesť 76, Pomaly, a 77, Stoj, dáva tak, aby rušňovodič mohol bezpečne zastaviť pred iným dráhovým vozidlom, návestidlom platným pre jeho jazdu v zakazujúcej polohe, príp. pred inou prekážkou. 24.8. Podľa čl. 543 rušňovodič smie uviesť HDV do pohybu, len ak bol o postupe pri posune vyrozumený, a ak dá na to rozkaz vedúci posunu ústne, rádiovým zariadením alebo návesťou, ktorú dá sám alebo prostredníctvom na to určeného zamestnanca. 24.9. Podľa čl. 544 písm. a) rušňovodič je pri posune povinný sledovať rozkazy dávané návesťami a presne ich vykonávať. 24.10. Podľa čl. 545 tretieho odseku pri nabiehaní na stojace vozidlá nesmie byť prekročená rýchlosť 5 km.h-1, a to v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom (platí aj pri zachádzaní k pevným prekážkam - zarážadlám). 24.11. Podľa čl. 549 prvého a tretieho odseku pri posune vozidiel tlačením stojí určený zamestnanec na stúpadlách (plošine) prvého vozidla, najďalej na druhom vozidle alebo kráča pred vozidlami tak, aby nebola ohrozená jeho bezpečnosť a mohol prezrieť koľaj pred vozidlami a dávať potrebné návesti. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na posun na spádovisku. Pri zachádzaní tlačeného posunujúceho dielu na stojace koľajové vozidlá určený zamestnanec smie dávať návesti z miesta medzi čelom posunujúceho dielu a stojacimi vozidlami, ak má prehľad na celú posunovú cestu. 25. Z predpisu žalovaného ŽSR Z 17 Nehody a mimoriadne udalosti účinného od 1.1.2016, ktorý sa podľa zmluvy o prístupe vzťahuje na žalobcu a žalovaného, vyplývajú tieto pravidlá: 25.1. Podľa čl. 202 príčinou nehody sa rozumie konanie alebo opomenutie osôb, udalosť, okolnosť alebo ich kombinácia, ktoré viedli k nehode. Podľa pôvodu vzniku sa príčiny delia na príčiny vnútorné (vznikajúce z prevádzky dráhy a prevádzky dopravy na dráhe) a príčiny vonkajšie (vznikajúce z vonkajšieho prostredia ako nepredvídateľné udalosti, cestné vozidlá, neoprávnené osoby a pod.). 25.2. Podľa čl. 254 ak sa na vzniku nehody podieľali zamestnanci, resp. zariadenia dopravcu alebo dopravcu a ŽSR, musí dôjsť pred konaním spoločnej operatívnej komisie k zhode (čl. 208) medzi vyšetrovateľom ŽSR a poverenou osobou dopravcu (čl. 161) o príčine vzniku nehody (resp. zavinení). Ak medzi nimi nedôjde k zhode, dohodnú sa na základe zistených skutočnosti o príčine vzniku nehody (resp. zavinení) oprávnený zamestnanec ŽSR (ktorý je oprávnený podľa Prílohy č. 3 uzatvárať predmetnú nehodu) a poverená osoba dopravcu, v opačnom prípade rozhodne oprávnený zamestnanec ŽSR o uzatvorení predmetnej nehody a ak dopravca nesúhlasí, môže požiadať o súdne konanie. 26. Súd spor právne posúdil nasledovne: 26.1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o dráhach prevádzkovaním dráhy je správa, obsluha a zabezpečenie prevádzky dráhy v stave, ktorý umožňuje bezpečnú a plynulú dopravu na dráhe a organizovanie dopravy na dráhe. 26.2. Podľa § 27 ods. 4 zákona o dráhach prevádzkovateľom dráhy je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá prevádzkuje dráhu ako jej vlastník alebo na základe zmluvy s jej vlastníkom. 26.3. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona o dráhach prevádzkovateľ dráhy je povinný dbať o prevenciu vzniku nehôd, najmä zisťovaním príčiny nehody alebo mimoriadnej udalosti a pravidelným školením zamestnancov. 26.4. Podľa § 34 ods. 6 písm. c) zákona o dráhach manažér infraštruktúry je okrem základných povinností prevádzkovateľa dráhy podľa § 30 povinný zisťovať príčinu nehody alebo mimoriadnej udalosti na dráhe a oznamovať ich vyšetrovaciemu orgánu. 26.5. Podľa § 2 písm. h) vyhlášky Ministerstva dopravy, pôst a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 351/2010 Z. z. o dopravnom poriadku dráh v znení neskorších predpisov na účely tejto vyhlášky sa rozumie posunom každý úmyselne a organizovane vykonávaný pohyb dráhového vozidla okrem chodu vlaku. 26.6. Podľa § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom. Dohoda podľa odseku 1 vyžaduje písomnú formu. 26.7. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 26.8. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. 26.9. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. 26.10. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 26.11. Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 26.12. Podľa § 378 Obchodného zákonníka škoda sa nahrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. 26.13. Podľa § 379 prvej vety Obchodného zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. 26.14. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobca môže vziať žalobu späť. 26.15. Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 26.16. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 27. Súd po vykonanom dokazovaní a zhodnotení výsledkov dokazovania jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom. 28. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom ako železničným podnikom a žalovaným ako manažérom infraštruktúry bola uzatvorená zmluva č. 20/2011 o prístupe k železničnej infraštruktúre z 24.11.2011, ktorej prílohou č. 1 bol aj zoznam predpisov a pokynov manažéra infraštruktúry platných pre železničný podnik vrátane predpisu ŽSR Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky a ŽSR Z 17 Nehody a mimoriadne udalosti, ktoré boli pre zmluvné strany záväzné. Nesporné bolo, že škodová udalosť nastala 15.9.2020 v železničnej stanici U. Q. pri tlačení posunovaného dielu pri prestavovaní troch osobných vozňov, pri ktorom došlo k poškodeniu dvoch vozňov žalobcu. Strany neposporovali, že nehoda bola uzatvorená správou žalovaného z 28.1.2021 bez určenia miery zavinenia, v zmysle ktorej nehodu zavinili (i) F. G., rušňovodič a zamestnanec žalobcu, ktorý nesledoval návesti dávané vedúcim posunu a keď mu prestali byť dávané, nezastavil, ale sa riadil návesťami posunovača, ktorý na to nemal poverenie a (ii) D. E., vedúci posunu a zamestnanec žalovaného, ktorý nesprávne organizoval posun, ako osoba v tom čase oprávnená riadiť posun, tento posun neriadil, ale riadenie prenechal posunovačovi F. V.. So závermi správy žalobca nesúhlasil, a preto vypracoval vlastnú správu o nehode, v ktorej dospel k záveru, že nehodu zavinil F. V., posunovač a zamestnanec žalovaného, nesprávnym dávaním návestí pri posune. Nesporné bolo i to, že žalobca opravil poškodené vozne vo svojej opravovni, pričom náklady na opravu boli vyčíslené na sumu 6.805,22 Eur a žalovanému fakturované faktúrou z 10.3.2021, splatnou 24.3.2021. 29. Sporným v konaní bolo posúdenie zodpovednosti za vznik škody, teda či škoda vznikla primárne z dôvodu porušenia záväzných pravidiel železničnej prevádzky rušňovodičom a vedúcim posunu, ako to tvrdil žalovaný, alebo z dôvodu porušenia záväzných pravidiel železničnej prevádzky posunovačom, ako to tvrdil žalobca. V tejto súvislosti bol sporný rozsah (suma) nároku na náhradu škody, teda či by mali škodu znášať žalobca a žalovaný rovným dielom alebo výlučne žalovaný. 30. Žalobca vzal žalobu späť podaním doručenými súdu 12.2.2024 v časti o zaplatenie istiny 3.402,61 Eur, ktorú mu žalovaný zaplatil 19.1.2024. Čiastočné späťvzatie žaloby bolo vykonané ešte pred začatím pojednávania a ani žalovaný voči čiastočnému späťvzatiu žaloby nevzniesol žiadne námietky, preto súd konanie o zaplatenie časti istiny 3.402,61 Eur zastavil. 31. Zaplatením sumy 3.402,61 Eur žalovaný uznal nárok žalobcu v tejto časti. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu škody v sume 6.805,22 Eur faktúrou splatnou 24.3.2021. Žalovaný žalobcovi nahradil časť vzniknutej škody 3.402,61 Eur až po podaní žaloby na súd dňa 19.1.2024. Z toho dôvodu súd priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania 8 % ročne z časti istiny zaplatenej žalovaným. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v čase vzniku omeškania žalovaného bola vo výške 0,00 %. Žalobca síce v žalobe uviedol, že si úrok z omeškania uplatňuje podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, avšak v podaní doručenom súdu 12.2.2024 si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 8 % ročne za celé obdobie omeškania žalovaného. Z toho dôvodu súd priznal žalobcovi ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 3.402,61 Eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, ktorou žalobca fakturoval žalovanému náklady na opravu nehodou poškodených ŽKV, t.j. odo dňa 25.3.2021 až do 18.1.2024, t.j. do dňa predchádzajúceho dňu, v ktorom došlo k zaplateniu časti istiny 3.402,61 Eur žalovaným. 32. Sporným tak ostal nárok na zaplatenie 3.402,61 Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že škoda, ktorej vznik a celkovú výšku žalovaný v konaní nerozporoval, vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením povinností zo záväzkového vzťahu výlučne žalovaným, resp. porušením záväzných pravidiel železničnej prevádzky výlučne zamestnancami žalovaného. 33. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalobcu o prenesení dôkazného bremena na žalovaného z dôvodu, že poškodeným bol výlučne majetok žalobcu, a preto bol žalovaný povinný preukázať, že škodu nespôsobil. Súd predovšetkým uvádza, že dôkazné bremeno nesú obe strany sporu, pričom vo všeobecnosti platí, že každá strana sporu preukazuje tie skutočnosti, ktoré v konaní tvrdí. Žalobca bol preto povinný preukázať porušenie povinností zo záväzkového vzťahu výlučne žalovaným, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou. Žalovaný v konaní ani netvrdil, že by porušenie zmluvných povinností, v dôsledku ktorých vznikla žalobcovi škoda, bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť, a preto nemal dôvod také skutočnosti v konaní preukazovať. Naopak žalovaný v konaní tvrdil, že záväzné pravidlá železničnej prevádzky porušili zamestnanci žalovaného i žalobcu a keďže mieru zavinenia na vzniku škody nemožno určiť, majú sa obe strany sporu podieľať na náhrade vzniknutej škode rovným dielom. 34. Súd v tejto súvislosti dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle ustanovenia § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka nie je ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka kogentným ustanovením a strany sporu sa môžu pri úprave svojich vzťahov týkajúcich sa náhrady škody dohodou odchýliť od zákonnej úpravy (s výnimkou ustanovení § 376, § 382, § 384, § 386 Obchodného zákonníka, ktoré sú kogentné), resp. podrobnosti svojich vzťahov môžu bližšie zmluvne upraviť. V tomto konkrétnom prípade žalovaný poukázal na čl. V. bod 4 zmluvy o prístupe, v ktorom sa strany sporu dohodli, že ak vznikne akákoľvek škoda, ktorú spôsobili spoločne manažér infraštruktúry a železničný podnik, za jej náhradu zodpovedajú podľa miery jej zavinenia a ak mieru zavinenia nie je možné určiť, zodpovedajú rovnakým dielom. 35. Súd na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia dospel k záveru, že na nehode, v dôsledku ktorej boli poškodené dva vozne žalobcu sa podieľali zamestnanci žalobcu i žalovaného, ktorí porušili záväzné pravidlá železničnej prevádzky. To preto, že vedúci posunu časť vykonávaného posunu neriadil, konkrétne po tom, ako HKV minula vedúceho posunu stojaceho pri výhybke 201, v časti posunu, kedy dochádzalo k tlačeniu posunovanej súpravy na obsadenú koľaj 201. V čase, kedy HKV prešla okolo vedúceho posunu pri výhybke 201, tento prestal posun fakticky riadiť, keďže prestal dávať návesti rušňovodičovi, ďalší posun len sledoval a nechal posunovača, aby výlučne on dával návesti rušňovodičovi cez RDST. Takéto konanie vedúceho posunu bolo podľa názoru súdu v rozpore s čl. 481 predpisu ŽSR Z1, keďže každý posun smie riadiť len jedna osoba - vedúci posunu. Zároveň podľa čl. 542 predpisu ŽSR Z1 platí, že pri tlačení vozidiel zodpovedá zamestnanec, ktorý riadi jazdu ručnými návesťami, za včasné dávanie návestí. Je teda zrejmé, že riadiť posun mohol len vedúci posunu, ktorý pri tlačení posunovanej súpravy mal riadiť posun ručnými návesťami v súlade s postupom upraveným v čl. 453 predpisu ŽSR Z 1 a ktorý zároveň zodpovedal za včasné dávanie návestí. Vedúci posunu ale nepostupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami predpisu ŽSR Z1 a posun riadil ručnými návesťami len do okamihu, kedy okolo neho pri výhybke 201 prešlo HKV tlačiace posunovanú súpravu, čo vyplýva aj z videozáznam 1 predloženého žalobcom do konania. 36. Porušení ustanovení čl. 231, čl. 453 v spojení s čl. 481 a čl. 544 písm. a) predpisu ŽSR Z1 sa podľa názoru súdu dopustil aj rušňovodič. To preto, že rušňovodič mal vedomosť o tom, kto je vedúci posunu, avšak po tom, ako minul vedúceho posunu stojaceho pri výhybke 201 a vedúci posunu mu prestal dávať ručné návesti, HKV nezastavil, namiesto toho pokračoval v posune a riadil sa výlučne návesťami posunovača. Pokiaľ žalobca uviedol, že rušňovodič sa po prejazde okolo výhybky 201 nemohol riadiť návesťami vedúceho posunu, pretože ho už nemal v dohľade a bol povinný sledovať, čo sa deje v smere tlačenej súpravy, súd uvádza, že práve preto, že rušňovodič nevidel vedúceho posunu, ktorý bol ako jediný oprávnený posun riadiť, mal zastaviť, pretože už nemohol dostávať od vedúceho posunu návesti v predpísaných päť sekundových intervaloch. 37. Žalobca v konaní tvrdil, že vedúci posunu odovzdal riadne vedenie posunu posunovačovi v súlade s čl. 484 predpisu ŽSR Z 1, súd uvádza, že toto tvrdenie žalobcu nemal preukázané žiadnym dôkazom predloženým do konania. Naopak zo zápisov so zamestnancami zúčastnenými na nehode vyplýva, že rušňovodič i posunovač zhodne uviedli, že vedúci posunu dal príkaz na vykonanie nasledovného posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za výhybku 201 a následne zatlačiť na koľaj 201 obsadenú. Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom elektrického predkurovania. Vydanie takého príkazu potvrdil aj vedúci posunu. Ďalší príkaz na pokračovanie v posune vydal vedúci posunu po tom, ako bolo HKV privesené k súprave, kedy po súhlase na posun udelenom vedúcim posunu HKV zahájilo posun smer H. zhlavie. To znamená, že posun nepochybne riadil vedúci posunu, ktorý dával príkazy na vykonanie jednotlivých úkonov pri posune a rušňovodičovi dával ručné návesti až do okamihu, kedy ho HKV minulo pri výhybke 201. Súd mal v konaní preukázané, že vedúci posunu poveril posunovača dávať slovné návesti cez RDST, to však podľa názoru súdu bez ďalšieho neznamená, že došlo k zmene osoby oprávnenej posun riadiť. Súd predovšetkým nemal preukázané, že by došlo k odovzdaniu riadenia posunu v zmysle čl. 484 predpisu ŽSR Z 1 tak, že by vedúci posunu oznámil všetkým osobám zúčastneným na posune, že odovzdáva vedenie posunu inej osobe - posunovačovi. Odovzdanie riadenia posunu posunovačovi v súlade s čl. 484 predpisu ŽSR Z 1 po tom, ako HKV minulo vedúceho posunu stojaceho pri výhybke 201 nebolo preukázané z predloženého zvukového záznamu z RDST a ani iným dôkazom. Pokiaľ žalobca tvrdil, že toto odovzdanie nemuselo byť zaznamenané na zázname z RDST a zamestnanci zúčastnení na posune si ho mohli odovzdať ústne, súd uvádza, že ide len o dohad, resp. tvrdenie žalobcu, ktoré v konaní nebolo preukázané žiadnym dôkazom. Žalobca ani nenavrhol vykonať dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia (napr. výsluchom zamestnancov zúčastnených na posune). Z toho dôvodu súd dospel k záveru, že riadiť posun bol povinný počas celej doby posunu výlučne vedúci posunu a tento riadenie posunu posunovačovi neodovzdal v súlade s 484 predpisu ŽSR Z 1. Keďže k odovzdaniu riadenia posunu nedošlo v súlade s čl. 484, rušňovodič nemal dôvod domnievať sa, že posun riadi posunovač. 38. Súd tiež dospel k záveru, že rušňovodič porušil aj tretí odsek čl. 545, keď v čase nárazu posunovanej súpravy mala táto rýchlosť 12 km/h. Zo záznamu z RDST mal súd preukázané, že posunovač hlásil do RDST informácie o približnej vzdialenosti od skupiny stojacich vozňov na koľaji 201 „tlač na tri vozy“, „tlač na dva vozy“, „tlač na jeden voz“, „pol vozňa“. Žalovaný tvrdil a žalobca to nerozporoval, že približná dĺžka osobného vozňa je 25 metrov. Súd je tiež toho názoru, že spôsob, akým bolo potrebné udávať vzdialenosť podľa čl. 453 predpisu ŽSR Z1 bol určený len demonštratívne (napr. v metroch). Podľa názoru súdu bolo preto možné udávať približnú vzdialenosť i iným, pochybnosť nevzbudzujúcim spôsobom, napr. v počte vozňov s ohľadom na znalosti a skúsenosti členov posunovacej čaty a rušňovodiča. Napokon strany sporu sa zhodli i na tom, že rušňovodič s dlhoročnou praxou vedel podľa návestí posunovača určiť približnú vzdialenosť posunovanej súpravy od skupiny stojacich vozňov na koľaji 201. To znamená, že v čase zahlásenia návesti „tlač na jeden voz“ rušňovodič musel vedieť, že sa čoskoro priblíži k stojacim vozňom na menej ako 20 metrov, z čoho vyplývala jeho povinnosť znížiť rýchlosť tlačenej súpravy na rýchlosť neprekračujúcu 5 km/h. Následne ešte posunovač hlásil vzdialenosť od skupiny stojacich vozňov „pol vozňa“, kedy podľa názoru súdu rušňovodič musel mať vedomosť o tom, že sa od skupiny stojacich vozňov nachádzal na menej ako dvadsať metrov, no napriek tomu rýchlosť jazdy HKV neprispôsobil týmto informáciám. Podľa zhodných informácií zo správ o nehode žalobcu i žalovaného nárazová rýchlosť posunovanej súpravy do stojacich vozňov bola 12 km/hod., čo bolo takmer dva a pol krát viac, ako bola prípustná rýchlosť v úseku 20 metrov pred miestom, kde mal rušňovodič zastaviť. 39. V prejednávanom spore je súd toho názoru, že primárnou príčinou vzniku nehody a škody na dvoch vozňoch žalobcu, bolo porušenie záväzných pravidiel železničnej prevádzky zo strany (i) vedúceho posunu, ktorý posun prestal riadiť po tom, ako ho HKV minula pri výhybke 201, prestal dávať ručné návesti rušňovodičovi a nechal posunovača, aby výlučne on dával rušňovodičovi ústne návesti prostredníctvom RDST a (ii) rušňovodiča, ktorý HKV nezastavil napriek tomu, že vedúci posunu mu prestal dávať ručné návesti a zároveň ho stratil z dohľadu, v posune pokračoval podľa návestí posunovača a naviac prekročil povolenú rýchlosť vykonania posunu, čo malo bezpochyby vplyv na rozsah vzniknutej škody. 40. Pokiaľ ide o nesprávne dávanie návestí posunovačom, je pravda, že na predloženom zázname z RDST nie je zaznamená návesť posunovača „Stoj“, a teda neoznámenie návesti „Stoj“ rušňovodičovi bolo tiež jednou z príčin nehody, i keď podľa názoru súdu len príčinou druhotnou. Súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že rušňovodič sa mal riadiť primárne návesťami vedúceho posunu, ktoré mu však od výhybky 201 neboli dávané, a preto mal HKV zastaviť. Okrem toho ani návesťami posunovača sa rušňovodič neriadil dôsledne, pretože podľa návestí posunovača určujúcich približnú vzdialenosť od miesta zastavenia rušňovodič neznížil rýchlosť na najvyššiu prípustnú rýchlosť 5 km/h vo vzdialenosti 20 metrov pred skupinou stojacich vozňov, keďže v čase nárazu posunovanej súpravy bola rýchlosť 12 km/h. Ak by rušňovodič dodržal predpísanú rýchlosť v súlade s návesťami posunovača, v prípade nárazu do skupiny stojacich vozňov by i pri porušení povinnosti dať návesť „Stoj“ bol rozsah škody nižší, prípadne by škoda na vozňoch žalobcu nevznikla. 41. Žalobca v konaní namietal, že žalovaný nezisťoval riadne všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa odovzdania riadenia posunu u zamestnancov zúčastnených na posune. Súd je toho názoru, že táto námietka nie je pre právne posúdenie veci podstatná. Žalobca, ktorý nesúhlasil so záverom správy o nehode žalovaného vypracoval vlastnú správu o nehode, avšak ani zo správy žalobcu nevyplýva, že žalobca zisťoval okolnosti, či došlo k odovzdaniu riadenia posunu v súlade s čl. 484 predpisu ŽSR Z 1 a či boli všetci zamestnanci zúčastnení na posune o tomto odovzdaní oboznámení podľa čl. 484 predpisu ŽSR Z 1. Okrem toho žalobca podal na súd žalobu, v ktorej sa domáhal náhrady škody vzniknutej v dôsledku nehody, a teda žalobca bol povinný v konaní preukázať všetky rozhodné skutočnosti týkajúceho sa jeho nároku, ktoré tvrdil. Správa žalovaného tak, ako aj správa žalobcu v súdnom konaní predstavujú listinné dôkazy, ktoré súd posudzuje jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Závery žalobcu a ani žalovaného o príčinách škody neboli pre súd v rámci právneho posúdenia sporu záväzné. Pokiaľ mal žalobca za to, že pri vyšetrovaní nehody žalovaným neboli riadne zistené všetky rozhodujúce skutočnosti, mohol v tomto smere navrhnúť vykonať dokazovanie, napríklad výsluchom zamestnancov zúčastnených na posune. To však žalobca neurobil. 42. S ohľadom na vyššie uvedené závery súdu o porušení záväzných pravidiel železničnej prevádzky zamestnancami žalobcu i žalovaného je súd toho názoru, že na tento prípad je namieste uplatniť čl. V. bod 4 zmluvy o prístupe, podľa ktorého za škodu, ktorú spôsobili spoločne manažér infraštruktúry a železničný podnik a za jej náhradu zodpovedajú rovnakým dielom, keďže mieru zavinenia spôsobenej škody nemožno s ohľadom na sled udalosti pri nehode a porušenie pravidiel železničnej prevádzky zamestnancami žalobcu a žalovaného presne určiť. Keďže žalovaný žalobcovi uhradil polovicu vzniknutej škody, súd priznal žalobcovi i nárok na uplatnené úroky z omeškania a vo zvyšku žalobcom uplatnený nárok, ktorý ostal predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby ako nedôvodný zamietol. 43. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 44. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 45. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 46. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 47. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.402,61 Eur na základe čiastočného späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalovaný túto sumu zaplatil žalobcovi po podaní žaloby na súd. Z uvedeného dôvodu má súd za to, že zastavenie konania v tejto časti zavinil žalovaný. Žalobca bol zároveň neúspešný v zamietajúcej časti polovice uplatnenej pohľadávky 3.402,61 Eur s príslušenstvom. Súd uvádza, že zohľadnil pomer úspechu vo vzťahu k žalovanej istine, nakoľko príslušenstvo pohľadávky nebolo predmetom samostatného nároku. V prípade, ak je príslušenstvo uplatnené spolu s pohľadávkou, jeho súdom priznaná výška, resp. zamietnutie žaloby v časti príslušenstva, nemá vplyv na posúdenie úspechu žalobcu v konaní (viď. napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.4.2017, č. k. 3Cob/300/2016-118). Z uvedeného vyplýva že žalobca bol v konaní neúspešný v jednej polovici istiny uplatnenej pohľadávky a zároveň žalovaný zavinil zastavenie konania o druhej polovici istiny uplatnenej pohľadávky, a preto súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP) do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava III. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 CSP ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na výkon rozhodnutia alebo na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. v platnom znení).