Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/15/2024 z 28. 1. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. januára 2025, sp. zn. 11Co/15/2024, ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2 Krajský súd Žilina | 11Co/15/2024 | ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2 | 2025-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e74aa52-0167-484a-a475-9ca0022a9422 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Žilina 11Co/15/2024 5117217018 28. 01. 2025 JUDr. Vladimír Topoľančík ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., právne zastúpeného JUDr. Máriou Mihálikovou, advokátkou, so sídlom Horný Val č. 9/19, 010 01 Žilina, IČO: 42 066 441, proti žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXXX/ XX, F., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/37/2017 - 182 zo dňa 03.11.2023, takto rozhodol: Rozsudok okresného súdu vo výroku II. o zamietnutí žaloby m e n í tak, že určuje, že žalobca je vlastníkom v podiele 1/1 nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., a to bytu č. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici G., súpisné číslo XXXX, vchod č. X, postavený na pozemku CKN parcela č. 7831 a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX. Odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (výrok I. napadnutého rozsudku), žalobu zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III. napadnutého rozsudku). 1.1 V odôvodnení rozsudku sa vysporiadal s návrhom žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom súde v Žiline, sp. zn. 29T/57/2015 tak, že nevzhliadol dôvod na prerušenie konania v zmysle § 162 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), keď dospel k záveru, že v predmetnom konaní rozhodnutie priamo nezávisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť s tým, že súd v predmetnom konaní prejudiciálne posudzuje platnosť/neplatnosť kúpnej zmluvy na základe podanej žaloby, ktorá otázka nie je predmetom trestného konania. Zdôraznil, že v predmetnom prípade bola žaloba podaná v roku 2017, a preto by bolo v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, pokiaľ by konanie prerušil do právoplatného skončenia trestného konania. Vo vzťahu k trestnému konaniu zároveň uviedol, že žalovaný ani nie je obvinený v trestnom konaní, a tzn. konštatovanie viny v trestnom konaní vo vzťahu k iným osobám nemôže mať bez ďalšieho priamy vplyv na výrok rozsudku v prejednávanom spore. 1.2 Súd prvej inštancie posúdil žalobu v prejednávanom spore ako žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, teda žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je a dospel k záveru, že na podanej žalobe je daný naliehavý právny záujem. Poukázal na to, že žalobca odôvodnil naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva z dôvodu, aby mohol byť zosúladený skutočný stav a stav právny a následne zapísané vlastnícke právo žalobcu k spornej nehnuteľnosti. Postavenie žalobcu, ktorý sa domáha určenia, že je vlastníkom sporných nehnuteľností v podiele 1/1-ina k celku, považoval za neisté, a preto vzhliadol dôvod na vyslovenie záveru, že v spore je daný naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5Cdo 31/2011. 1.3 Dospel k záveru o danosti vecnej legitimácie strán sporu, pričom aktívnu legitimáciu má žalobca a pasívnu legitimáciu má žalovaný, nakoľko na strane žalobcu vystupuje účastník právneho vzťahu, resp. práva, o ktoré v konaní ide a na strane žalovaného žaloba správne smeruje voči žalovanému, ktorý je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľnosti (uznesenie NS SR sp. zn. 5 M Cdo 1/2010). 1.4 Námietku žalovaného o nedostatku procesnej podmienky konania spočívajúcom v prekážke veci rozhodnutej (rei iudicatae), ktorú žalovaný vzhliadal v rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 18C/267/2013-150 (potvrdeným uznesením Krajského súdu v Žiline, č. l. 7Co/23/2020-500) súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na to, že v predmetnom prípade súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, keď žaloba o určenie, že zmluva o prevode je neplatná, nie je prípustná podľa § 137 CSP s tým, že žalobca v predmetnom konaní vzal žalobu o určenie, že je výlučným vlastníkom sporného bytu späť a súd konanie v tejto časti zastavil. Zdôraznil, že vo všeobecnosti platí, že nie je prekážkou rozsúdenej veci pre novú určovaciu žalobu, ak dôvodom zamietnutia bol len nedostatok naliehavého právneho záujmu. 1.5 Ustálil, že predmetom sporu je určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., a to byt č. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici G., súpisné č. XXXX, vchod č. X, postavený na pozemku CKN parcela č. 783 a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX, keď žalobca neplatnosť zmluvy odôvodňoval poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka a § 39a Občianskeho zákonníka, a že v konaní zároveň skutkovo namietal neplatnosť uzatvorenej zmluvy z dôvodu, že bol uvedený do omylu (§ 49a občianskeho zákonníka), ako aj z dôvodu, že uzatvorená zmluva bola simulovaným právnym úkonom (§ 41a občianskeho zákonníka). 1.6 Dospel k záveru, že v prejednávanej veci žalobca neuniesol bremeno dôkazu, keď na podporu svojho tvrdenia nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy, z ktorých by bolo možné usudzovať neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o prevode vlastníckeho práva. 1.7 Východiskovo akcentoval, že pre platnosť právneho úkonu sa v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby bol právny úkon urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Poukázal na to, že v predmetnom prípade žalobca v konaní opakovane tvrdil, že jeho vôľa pri uzatváraní zmluvy nesmerovala k uzatvoreniu zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ale k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke (č. l. 118 pripojeného spisu), alternatívne k uzatvoreniu zmluvy o úvere (č. l. 365 pripojeného spisu), či k uzatvoreniu záložnej zmluvy na spornú nehnuteľnosť (č. l. 365 pripojeného spisu). Súd prvej inštancie však vychádzal z predloženej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, z ktorej je zrejmé, že žalobca pri podpise zmluvy uskutočnil prejav vôle, ktorým mienil previesť vlastnícke právo k spornému bytu žalovanému. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri výklade právnych úkonov sa postupuje podľa § 35 Občianskeho zákonníka, keď v predmetnom prípade bol prejav vôle uskutočnený konaním (podpisom zmluvy). Takýto prejav vôle vyjadrený slovami je potom potrebné v zmysle § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým vyjadrením. Dospel k záveru, že zo žiadneho v konaní predloženého dôkazu nevyplýva, že by žalobca nemal vôľu uzatvoriť predmetnú zmluvu o prevode bytu, a preto súd prvej inštancie ustálil, že vôľa žalobcu je v zhode s jeho jazykovým vyjadrením. Upriamil pozornosť na to, že žalobca v konaní rozporne uvádzal, že namiesto podpisu zmluvy o prevode vlastníctva bytu mienil podpísať 1/ zmluvu o pôžičke, 2/ úverovú zmluvu, 3/ zmluvu o zriadení záložného práva k bytu, avšak skutočnosť, že tomu tak naozaj bolo, v konaní nepreukázal. V týchto súvislostiach zdôraznil, že žalobca na pojednávaní dňa 19.03.2015 v konaní 18C/267/2013 uviedol, že mu bola poskytnutá pôžička 10.000,- eur s tým, že ju bude splácať po 80,- eur mesačne. K tomu poukázal na časové súvislosti pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá zmluva bola uzatvorená dňa 24.06.2013, tzn. v predmetný deň podľa žalobcu malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky, úveru, alebo zriadeniu záložného práva (prípadne kombinácie uvedených právnych úkonov) a v predmetný deň bola zároveň podpísaná notárska zápisnica na notárskom úrade H. I. J.. Upriamil pozornosť na to, že žalobca v žalobe podanej dňa 02.10.2013 uviedol, že až neformálnym spôsobom, cez katasterportal sa dozvedel, že ohľadom jeho bytu došlo k prepisu vlastníctva na inú osobu - žalovaného, keď k povoleniu vkladu malo dôjsť dňa 24.09.2013. Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedeným poukázal na tú skutočnosť, že napriek žalobcom uvádzanému poskytnutiu peňažných prostriedkov ešte dňa 24.06.2013 (ktoré mu vo výške 8.500,- eur boli v konaní preukázateľne pripísané na účet dňa 28.06.2013) do dňa, kedy sa podľa jeho tvrdení mal dozvedieť o prevode vlastníckeho práva k jeho bytu, t.j. niekedy po 24.09.2023 nevykonal, ani v konaní netvrdil, že by uskutočnil splátky vo výške 80,- eur, ktoré podľa jeho tvrdení platiť mal v súvislosti s poskytnutými peňažnými prostriedkami a v časovom horizonte od 06/2013 do 09/2013 žalobcu žiadnym spôsobom nezaujímalo, že by mal postupne splácať zapožičané peňažné prostriedky, ktoré mu boli podľa jeho tvrdení poskytnuté. Uzavrel, že pokiaľ by boli pravdivé tvrdenia žalobcu v tom zmysle, že vzhľadom na jeho nedostatočné vzdelanie (ktoré v konaní preukázané nebolo), keďže zmluva o prevode vlastníctva bytu nebola nazvaná ako kúpna zmluva, žalobca nebol schopný rozpoznať druh zmluvy a zistiť, že podpisuje zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, pričom mal za to, že podpisuje požičanie peňažných prostriedkov (bez ohľadu na to, v podobe akého konkrétneho právneho úkonu), musel žalobca prinajmenšom vedieť, že má splácať splátky za poskytnuté peňažné prostriedky. Podľa súdu prvej inštancie potom žalobca v konaní nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že by mal záujem tvrdené poskytnutie peňažných prostriedkov vracať strane, ktorá ich poskytla a to formou splátok. Súčasne akcentoval, že žalobca v konaní neuviedol, akou formou bolo dohodnuté, že bude peniaze splácať, tzn. či na účet, ak áno, tak na ktorý, či v hotovosti a podobne. Podľa súdu prvej inštancie aj pri základnom vzdelaní je reálne požadovať, aby si účastník zmluvy bol vedomý tej skutočnosti, že ak mu niekto poskytne peňažné prostriedky, ktoré má následne splácať, musí vedieť kedy, kam a akou formou má splátky uskutočniť, pričom zdôraznil, že žalobca v konaní netvrdil, že by mal obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, a potom súd argumentum a contrario vyvodil, že žalobca je schopný vystupovať v bežnom styku, pri uzatváraní bežných (nie špeciálnych, komplikovaných) zmlúv. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že nemal vedomosť o uzatvorenej zmluve o prevode vlastníctva bytu, keď o prevode vlastníctva sa dozvedel až neformálnym spôsobom cez katasterportál po tom, čo bol vklad zapísaný súd uviedol, že predmetné tvrdenie nekorešponduje zo skutočnosťami zistenými zo spisu Správy katastra Žilina ku vkladovému konaniu č. V 4627/13, keď z uvedeného spisového materiálu vyplýva, že žalobca prevzal dňa 15.07.2013 rozhodnutie o prerušení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k spornej nehnuteľnosti. Podľa súdu prvej inštancie potom žalobca o prevode vlastníckeho práva musel vedieť už dňa 15.07.2023, napriek tomu, že podľa jeho tvrdení nemal záujem uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, na prerušenie konania nereagoval a nezisťoval si, z akého dôvodu vkladové konanie prebieha. Upriamil pozornosť na to, že z rozhodnutia o prerušení konania (č. l. 270 pripojeného spisu) vyplýva, že Správa katastra rozhodovala na základe kúpnej zmluvy k spornému bytu, tzn. Správa katastra neoznačila zmluvu ako Zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorej označenie žalobca v konaní namieta ako nezrozumiteľné pre človeka bez právneho vzdelania, a že predmetná zmluva bola Správou katastra označená ako kúpna zmluva. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nemožnosti pochopiť význam zmluvy, keď nebola označená ako kúpna zmluva, ale zmluva o prevode vlastníctva bytu, súd prvej inštancie uviedol, že práve označenie zmluvy ako prevod vlastníctva v jej názve nespochybniteľne odzrkadľuje, čo sa s bytom ide robiť, keď predmetom zmluvy je jeho prevod a už z názvu zmluvy potom nebolo možné usudzovať, že jej obsahom bude pôžička, či poskytnutie úveru, keď uvedené tvrdenia nevyplývajú ani z obsahu zmluvy. Za významnú skutočnosť pri posudzovaní úkonov spojených s uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva bytu považoval súd prvej inštancie to, že po podpise predmetnej zmluvy žalobca potvrdil uzatvorenie zmluvy s jej predmetom pred notárskym úradom, kde výslovne vyhlásil, že predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu uzatvoril a byt uvoľní do stanovenej lehoty. Pokiaľ žalobca v konaní namietal, že mu obsah notárskej zápisnice nebol prečítaný, súd zdôraznil, že žalobca jednak v konaní netvrdil, že čítať nevie, resp. že nerozumie písanému slovu a zároveň nijakým spôsobom nepreukázal, že vyhlásenie, ktoré uskutočnil pod bodom 1 notárskej zápisnice nebolo uskutočnené, keď predmetné vyhlásenie sám podpísal. Konštatoval, že žalobcom namietaná skutočnosť, že predmetná notárska zápisnica nebola vyhotovená pred notárom, H. K. J., ale notárskym kandidátom H. I. J., na základe poverenia, nemá na platnosť notárskej zápisnice žiadny vplyv. V súvislosti s tým zdôraznil, že žalobca v konaní síce namietal spôsob uskutočnenia notárskej zápisnice, avšak nenavrhol v zmysle preukázania jeho (nepreukázaných) tvrdení žiadne dokazovanie, nenavrhol v konaní vypočuť poverenú notársku kandidátku prítomnú pri spisovaní predmetného úkonu, ktorá by rovnako mohla opísať priebeh pri spisovaní notárskej zápisnice, a preto ohľadne týchto tvrdení neuniesol dôkazné bremeno. Vo vzťahu k tej skutočnosti, že žalobca pri podpisovaní Zmluvy o prevode vlastníctva bytu a Notárskej zápisnice bol po nočnej, ktorú skutočnosť súdu preukázal potvrdením zamestnávateľa súd prvej inštancie uviedol, že nemôže byť na ťarchu druhej zmluvnej strany, pokiaľ žalobca dobrovoľne pristúpil k podpisu zmluvy v čase, kedy podľa jeho vyjadrení nebol schopný pochopiť význam podpisovaných právnych úkonov. Pri uzatváraní zmlúv platí zásada tzv. pacta sunt servanda, totiž pokiaľ by žalobca podpisoval aj akúkoľvek inú zmluvu (s iným účastníkom), vždy by platilo, že si má chrániť svoje práva, podpisovať zmluvy bdelý, keď zmluvu si má pred podpisom prečítať a oboznámiť sa s ňou (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf 2C/37/2017). Potom dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol osobou, na ktorú by bolo potrebné osobitne prihliadať ako subjekt neschopný pochopiť význam slov, napr. osoba, ktorá nevie čítať, či osoba s vysokým vekom, s mentálnou retardáciou a podobne. 1.8 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní taktiež nebolo preukázané, že by vôľa žalobcu bola pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu v rozpore s jeho prejavom, a že by pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu chýbal niektorý z predpokladov náležitosti právneho úkonu, keď nebolo preukázané, že by žalobca uzatváral zmluvu nie slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Právny úkon - zmluva o prevode vlastníctva bytu považoval za určitý a zrozumiteľný právny úkon, s jasne stanoveným obsahom a predmetom, pričom konštatoval, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by zmluvu neuzatvoril slobodne. K vážnosti ako ďalšej náležitosti právneho úkonu uviedol, že o nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, ale v inej kvalite, než to ukazuje prejav. K takýmto prejavom vôle patria napríklad úkony urobené s vnútornou výhradou alebo simulované právne úkony. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov zmluvy a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len ,,naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka, § 41a ods. 2, veta prvá Občianskeho zákonníka). Zdôraznil, že na vnútornú výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný, akoby vnútorná výhrada neexistovala (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 113/2008). Dospel k záveru, že v predmetnom prípade nebolo preukázané, že by vôli subjektov zmluvy zodpovedal iný právny úkon ako ten, ktorý bol zachytený v hmotnej podobe vo forme prejavu tohto právneho úkonu. Ustálil, že žalovaný v konaní preukázal, že v zmysle zmluvy uhradil sprostredkovateľovi titulom kúpnej ceny sumu 24.500,- eur, ktorá suma mala byť zaplatená žalobcovi, a že preto nie je potom možné konštatovať, že by žalovaný mienil uzatvoriť inú zmluvu ako tú, ktorú podpísal. Konštatoval, že pokiaľ by žalobca tvrdil, že uzatváral simulovaný právny úkon, nemohol by sa neplatnosti tohto úkonu dovolávať voči tomu, kto ho považoval za nezastretý (žalovaný) a pokiaľ mal žalobca s podpisom zmluvy o prevode vlastníctva bytu vnútornú výhradu a túto neprejavil navonok, keď zmluvu o prevode vlastníctva bytu slobodne podpísal, tak takáto výhrada nemôže spôsobiť neplatnosť zmluvy. 1.9 Ako nedôvodnú súd prvej inštancie vyhodnotil aj argumentáciu žalobcu o neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu s poukazom na rozpor s § 39a Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na to, že k uvedenému právnemu posúdeniu veci žalobca v predmetnom podaní doručenom súdu neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by potvrdili jeho právnu argumentáciu. Konštatoval, že v priebehu konania žalobca poukazoval na tú skutočnosť, že mal dlhy, v konaní však nepredložil žiadne dôkazy k uvedeným tvrdeniam a jediný dlh, ktorý vyplýva zo spisového materiálu je možné dovodiť z obsahu spisu Správy katastra, kde z listiny na č. l. 269 pripojeného spisu vyplýva, že k dátumu 31.05.2013 mal žalobca nedoplatok na platbách spojených s bytom vo výške 1.411,10 eur a po úhrade uskutočnenej dňa 25.06.2013 bola uskutočnená platba vo výške 1.411,10 eur a stav účtu žalobcu na OSBD Žilina bol 0,- eur. Zdôraznil, že okrem uvedeného žalobca v konaní neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie tvrdenia, že by nemal dostatok finančných prostriedkov a bol v skutočnej tiesni, že žalobca mal v čase uzatvorenia zmluvy 38 rokov, tzn. nebolo možné konštatovať, že by bolo možné zneužiť jeho neskúsenosť, či rozumovú vyspelosť, keď žalobca nebol ani vo veku blízkom mladistvému, ani v staršom veku, pričom jeho neskúsenosť, či rozumová nevyspelosť v konaní s poukazom na jeho vek, zázemie, vykonávajúcu prácu, nebola preukázaná. Súd prvej inštancie dospel k záveru, žalobca v konaní nepreukázal, že by zmluvu uzatváral v tiesni. Vo vzťahu k tej skutočnosti, že by žalobca mal uzatvoriť zmluvu, ohľadom ktorej je vzájomné plnenie (byt vs. kúpna cena) v hrubom nepomere súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca v konaní tvrdil, že kúpna cena predmetného bytu bola v čase predaja 44.400,eur, ktorá suma mala vyplývať zo znaleckého posudku (č. l. 374 pripojeného spisu), avšak súdu prvej inštancie nebol žiadny tvrdený znalecký posudok predložený a naopak, v trestnom konaní bola ustálená hodnota sporného bytu na sumu 34.323,02 eur (č.l. 150 spisu), čo podľa názoru súdu prvej inštancie pri kúpnej cene 24.500,- eur nepredstavovalo hrubý nepomer. V tejto súvislosti poukázal na to, že zmluvné strany majú zmluvnú voľnosť, vymienenie ceny nižšej ako trhovej, napríklad v prípade, že predávajúci má záujem na urýchlenom predaji a zadovážení s tým súvisiacich peňažných prostriedkov je na trhu úplne bežný jav. Dojednanie kúpnej ceny nižšej oproti jeho objektívnej hodnote o 30 % súd prvej inštancie nepovažoval za dojednanie v ceny v hrubom nepomere, ako kvalifikačného znaku úžery (v tejto súvislosti poukázal na PR, 2014, č. 10, s. 369a: Rozsudok Spolkového súdneho dvora z 26. 1. 2014, sp. zn. ZR 249/12 (Vrchní zemský soud Mnichov)). 1.10 Žalobcovu argumentáciu o neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu z dôvodu rozporu s § 39 Občianskeho zákonníka a teda že sa jedná o právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Pokiaľ však žalobca dôvodil tým, že pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu bola naplnená skutková podstata neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že odporuje zákonu, alebo ho obchádza, súd prvej inštancie uzavrel, že uvedené skutočnosti neboli v konaní preukázané s tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany uzatvorili zmluvu o prevode vlastníctva bytu s obsahom tak, ako ju aj podpísali, keď žalobca potvrdil uzatvorenie zmluvy aj vyhlásením pred notárom, ktorý obsah vyhlásenia spísal v notárskej zápisnici. Ustálil, že rozpor so zákonom z hľadiska obsahu (napríklad uzatvorenie právneho úkonu, ktorého obsahom je záväzok spáchať trestný čin), či z hľadiska účelu (kúpa motorového vozidla za účelom prípravy trestného činu, prepadný záloh a pod.) preukázaný v konaní nebol. Ako nepreukázané vyhodnotil aj to, že by strany pri uzatváraní zmluvy konali contra legem, či v rozpore s dobrými mravmi s tým, že skutočnosť, že je vedené trestné konanie, v ktorom sa rieši otázka podvodu na žalobcovi tretími osobami nemá na základe vykonaného dokazovania na platnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu vplyv. Konštatoval, že ani v trestnom konaní nebolo uvažované o tom, že by žalovaný pri uzatváraní zmluvy konal v rozpore so zákonom s tým, že žalovaný súdu preukázal, že riadne zaplatil kúpnu cenu, ktorá kúpna cena prostredníctvom sprostredkovateľa mala byť odovzdaná žalobcovi. Uzavrel, že pokiaľ sa napriek uvedenému kúpna cena žalobcovi „nedostala“, má žalobca právo vymáhať si zaplatenie kúpnej ceny od žalobcu, aj keď vykonanému dokazovaniu takéto skutkové tvrdenia nezodpovedajú. Vo vzťahu k vedenému trestnému konaniu, kde je podaná obžaloba na tretie osoby, ktoré mali na žalobcovi spáchať podvod uviedol, že po odsúdení predmetných obžalovaných za skutok uvedený v obžalobe si môže uplatňovať prípadnú náhradu škody, ktorá mu spáchaným podvodom vznikla (ako v trestnom, tak aj následne v civilnom konaní). Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd poukázal na to, že žalovaný neprodukoval tvrdenia v tom zmysle, v čom by práve ten rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k uzatvoreniu zmluvy medzi zmluvnými stranami mal byť odzrkadlený. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani absencia dobromyseľnosti žalovaného v konaní preukázaná nebola, keď žalovaný v konaní potvrdil, že skupoval nehnuteľnosti kvôli ich výnosom, tzn. za účelom ďalšieho predaja. Pokiaľ žalobca v konaní namietal takýto postup, keď ho vnímal ako podvodný, súd prvej inštancie vyslovil názor, že sa jedná o bežný postup za účelom zvyšovania svojho majetku investíciami do nehnuteľností, ktorých vlastnícke právo je následne prevádzané na tretiu osobu a takéto konanie žalovaného nie je možné bez ďalšieho vnímať na jeho ťarchu. Rovnako návrh žalovaného na povolenie vkladu v zrýchlenom konaní pred katastrálnym úradom súd prvej inštancie nepovažoval za skutočnosť, ktorá by mohla byť vnímaná na ťarchu žalovaného, keď sa opätovne jedná o úplne štandardnú situáciu, s využitím prostriedkov, ktoré katastrálny zákon umožňuje. 1.11 Vo vzťahu k námietke žalobcu, že bol pri uzatváraní zmluvy uvedený do omylu (čo je vlastne aj podstatou trestného činu podvodu) súd prvej inštancie uviedol, že omyl spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa žalobca dovolal v trojročnej premlčacej lehote, a to podaním žaloby na Okresný súd Žilina dňa 02.10.2013, konkrétne v podaní zo dňa 11.08.2014, v ktorom žalobca namietol neplatnosť právneho úkonu aj z dôvodu omylu, ako aj na pojednávaní zo dňa 19.03.2015. Po posúdení uvedenej argumentácie súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní jednak nebolo preukázané, že by bol žalobca uvedený do omylu pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníckeho práva, pričom vychádzal zo svojich záverov o malej pravdepodobnosti a nevierohodnosti tvrdenia žalobcu v zmysle, že tento podpísal zmluvu o prevode vlastníctva bytu bez toho, aby si prečítal aspoň jej nadpis, ktorý bol napísaný dostatočne veľkým písmom, ako aj z toho, že v konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by vyhlásenie žalobcu nebolo riadnym spôsobom pred notárskym úradom uskutočnené tak, ako je to zachytené v notárskej zápisnici. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že pokiaľ by aj z prípadného trestného konania (alebo z iných skutočností) vyplynulo (ktorú skutočnosť v konaní nemal preukázanú), že žalobca bol konaním tretích osôb (nie zmluvnej strany, t.j. žalovaným) uvedený do omylu, tak žalobca nekonal v ospravedlniteľnom omyle. Súd prvej inštancie potom s poukazom na uvedené skutočnosti ustálil, že ani žalobcom uvádzaný dôvod relatívnej neplatnosti podľa § 49a Občianskeho zákonníka nezakladá dôvod pre určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu. 1.12 Vo vzťahu k žalobcom v konaní opakovaným tvrdeniam v tom zmysle, že žalobca nemal záujem uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ale mienil uzatvoriť zmluvu o pôžičke, zmluvu o úvere, či zmluvu o záložnom práve (keď skutkové tvrdenia žalobca v priebehu tohto konania a konania zrejmého z pripojeného spisu opakovane menil) súd prvej inštancie uzavrel, že sa predmetné tvrdenia javia ako nevierohodné. 1.13 Vo vzťahu k námietke žalobcu, že neprevzal od žalovaného celú časť kúpnej ceny (čo však podľa záverov súdu prvej inštancie nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu, nakoľko v konaní boli predložené doklady o úhrade celej časti kúpnej ceny), súd prvej inštancie uzavrel, že i v prípade, že by žalobca úspešne vyvrátil prevzatie časti kúpnej ceny, tak skutočnosť, že nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny v zmysle zmluvy o prevode vlastníctva bytu, nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, nakoľko nezaplatenie kúpnej ceny samo osebe nespôsobuje jej neplatnosť. 1.14 S poukazom na vyššie zmienené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Nakoľko bol potom žalovaný v konaní úspešný v celom rozsahu s poukazom na plný úspech žalovaného priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o samotnej výške tejto náhrady trov konania sa rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP. 2. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, a to v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania aj v časti zamietnutia návrhu na určenie vlastníctva žalobcu k bytu z dôvodov, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky obrany, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 2.1. Podľa právneho názoru žalobcu je dojednaný právny úkon napadnutej kúpnej zmluvy absolútne neplatný z dôvodu že sa prieči dobrým mravom, t.j. z dôvodu porušenia dobrých mravov zo strany osôb, ktoré mu sprostredkovali danú „kúpu“ (§ 39 Občianskeho zákonníka), keď využili nepriaznivú životnú situáciu žalobcu, ktorý si potreboval požičať 10.000,-eur a dali mu podpísať kúpnu zmluvu, príjmový pokladničný doklad a notársku zápisnicu o vyprataní bytu a pritom mu tvrdili, že sa jedná o listiny k získaniu pôžičky a z dôvodu absencie dobromyseľnosti kupujúceho, ktorý o praktikách daných osôb zjavne vedel, keďže s nimi rovnakým spôsobom participoval na viacerých takýchto obchodoch s inými tzv. predávajúcimi a kupoval nehnuteľností za zjavne podhodnotené ceny, ako aj z dôvodu úžery (§ 39a Občianskeho zákonníka), t.j. zmluvného dojednania, podľa ktorého kupujúci ťažiac zo situácie slabosti (najmä tiesne, neskúsenosti, aj ľahkomyseľnosti) predávajúceho, dostal plnenie od predávajúceho - vlastníctvo k bytu, ktoré bolo v hrubom nepomere k plneniu kupujúceho - podhodnotená kúpna cena bytu oproti jeho trhovej hodnote. Z uvedeného dôvodu má za to, že žalovaný, t.j. kupujúci získal zreteľne prehnaný zisk v dôsledku využitia situácie jeho slabosti ako predávajúceho (najmä jeho zadlženosť u viacerých veriteľov, nemožnosť získať úver v banke pre zlú bonitu a nutnosť potreby vyplatiť dlhy na bytovom družstve z dôvodu neplatenia služieb spojených s užívaním bytu a hroziacej dražbe bytu, ako aj zlý psychický a fyzický stav po nočnej smene pri podpisovaní listín, ktoré mu predložili sprostredkovatelia prevodu bytu, jeho neskúsenosť, naivitu a dôverčivosť, nedostatočné vzdelanie, časová tieseň). 2.2 Poukázal na to, že on opisoval v priebehu celého súdneho konania aj v priebehu stále prebiehajúceho trestného konania rovnako skutkové okolnosti uzavretia napadnutej zmluvy a získania 10.000,- eur, ktoré si chcel požičať. Jeho výpovede boli konzistentné. Nevedel, že podpísal kúpnu zmluvu, a až po jej predložení z katastra nehnuteľností zistil, že jeho podpis sa nachádza na kúpnej zmluve a po tom, ako žalovaný predložil notársku zápisnicu o záväzku vypratať byt po podaní žaloby, zistil, že podpísal aj takúto zápisnicu. Súčasne poukázal na zjavné rozpory, ktoré boli medzi jednak výpoveďami žalovaného a svedkov, t.j. osobami, ktoré sprostredkovali predaj (L., B. a E.) a medzi výpoveďou žalovaného v občianskoprávnom konaní a jeho výpoveďou v trestnom konaní a medzi výpoveďami svedkyne L. (M.) a svedka B. v občianskoprávnom konaní a v trestnom konaní. 2.3 Zopakoval, že žalovaný tvrdil, že využil investičnú príležitosť a kúpil byt pre výhodnú cenu a následne ho chcel v zapätí s návrhom na zrýchlený vklad do katastra nehnuteľností previesť na 3. osobu spoločnosti Five, s.r.o. so ziskom. Zdôraznil, že naproti tomu svedkovia tvrdili, že bol tzv. dočasným vlastníkom a po získaní úveru pre žalobcu mal vlastníctvo bytu žalovaný previesť spätne na žalobcu po zaplatení kúpnej ceny, ktorú uhradil žalovaný spolu s navýšením. 2.4 Poukázal aj na rozpory ohľadom zaplatenia kúpnej ceny, kedy žalovaný tvrdil, že časť kúpnej ceny zaplatil priamo na účet žalobcu a časť vo výške 15.000,- eur v hotovosti odovzdal B., ktorý ich následne odovzdal žalobcovi. Má za to, že naproti tomu z vykonaného dokazovania je zrejmé, že suma 8.500,- eur, ktorá bola pripísaná na jeho účet, bola na tento účet pripísaná priamym vkladom na účet osobou menom N., ktorá aj uhradila sumu 1.000,- eur na účet sprostredkovateľa tiež priamym vložením hotovosti na tento účet a podľa vyjadrenia svedkyne M. jej tieto peniaze mala dať práve ona a navyše nie je zrejmé, odkiaľ M. mala k dispozícii uvedené sumy. Zopakoval, že po dlhšom čase bol súdu predložený príjmový pokladničný doklad na sumu 15.000,- eur podpísaný ním ako príjemcom, ale z výpovedí svedkov nie je zrejmé, kto konkrétne mu danú sumu mal odovzdať oproti danému pokladničnému dokladu, keď M., a aj E. a B. popreli, že by mu osobne odovzdali danú sumu. Uviedol, že nezaplatenie kúpnej ceny síce nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, avšak uvedené rozpory vzbudzujú nedôveryhodnosť výpovede žalovaného a svedkov, a naopak potvrdzujú jeho tvrdenia. 2.5 Zdôraznil, že len s ťažkosťami je možné dokázať, že akákoľvek osoba nevedela, aké dokumenty podpísala a teda aj to, že on naozaj nevedel, aké konkrétne listiny podpísal, avšak v kontexte jeho opísania skutkového deja a súčasne za nespornej existencie desiatok ďalších rovnako oklamaných a zneužitých osôb (u viacerých s rovnakým kupujúcim - investorom ako je žalobca v tomto konaní; poznámka odvolacieho sudu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť uvedené „žalovaný“), ktoré v priebehu súdneho konania súdu oznamoval, a ktoré sú taktiež poškodenými v trestnom konaní a prišli danými nekalými praktikami o svoje bývanie, vyjadril presvedčenie, že je možné uveriť jeho tvrdeniu, že za účelom získania pôžičky 10.000,- eur na vyplatenie dlhov podpísal všetky dokumenty, ktoré mu boli predložené a nebol si vedomý toho, že podpisuje kúpnu zmluvu, notársku zápisnicu a príjmový pokladničný doklad, ako to bolo zistené v priebehu súdneho konania, keď uvidel svoj podpis na daných listinách. 2.6 Má za to, že ak by aj kúpna cena uvedená v napadnutej kúpnej zmluve vo výške 24.500,- eur bola reálne vyplatená, stále by bola v zjavne podhodnotenej výške, v hrubom nepomere k reálnej trhovej cene sporného bytu v čase jeho údajného prevodu (44.400,- eur), ktorú sumu on v konaní opakovane tvrdil a táto suma bola stanovená znaleckým posudkom č. 12/2014 zo dňa 08.03.2014 vypracovaným znalcom D. J. M., ktorý si objednal, aby preukázal do skončenia vyšetrovania reálnu hodnotu bytu, a teda škodu v trestnom konaní začatom na základe ním podaného trestného oznámenia a v ktorom došlo k spojeniu trestných konaní viacerých poškodených do jedného trestného konania. Suma ustálená v trestnom konaní vo výške 34.323,02 eur (na ktorú odkazuje súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku) nie je zhodná s hodnotou sporného bytu (jeho trhovou cenou, čiže cenou, za ktorú by bolo možné daný byt v danom období predať), ale je vyčíslenou škodou, ktorá mu vznikla ako poškodenému a je rozdielom medzi trhovou cenou bytu určenou znaleckým posudkom (44.400,- eur) a reálne vyplatenou finančnou čiastkou, ktorú ako poškodený obdržal vo výške 8.500,-eur na jeho účet v banke a zvyšok v hotovosti od L., ako o tom vypovedal v konaní sp. zn. 18C/267/2013 za stavu, že stratí vlastníctvo bytu. Má za to, že aj dojednanie kúpnej ceny ľahko predajného bytu nižšej oproti jeho objektívnej hodnote o 30 % je dojednaním ceny v hrubom nepomere a pokladá sa za úžeru, nieto ak sa s nekalými praktikami dopredu ráta a aj sa reálne vyplatí kupujúcemu len cca 10.000,- eur. Zdôraznil, že jeho tvrdenie o trhovej cene sporného bytu vo výške 44.400,- eur nebolo žalovaným nikdy rozporované a samotný žalovaný uviedol, že sa jednalo o výhodnú príležitosť kúpiť byt za 24.500,- eur s tým, že v prílohe predložil znalecký posudok, z ktorého je zrejmá reálna hodnota sporného bytu v danom čase. 2.7 K poznámke súdu uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku o tom, že on ani jeho právna zástupkyňa sa nezúčastňovali pojednávaní po zmene zákonného sudcu, žalobca uviedol, že doplňujúci výsluch žalobcu nebol ani jednou procesnou stranou navrhnutý, a on mal zároveň neodkladné pracovné povinnosti a jeho právna zástupkyňa mala v prvý vytýčený termín pojednávania, ktoré sa odročovalo kvôli dodatočnej výzve sudkyne na uvedenie konkrétnych čísel spisu sp. zn. 18C/267/2013, ktoré chceli procesné strany v konaní sp. zn. 2C/37/2017 oboznámiť, dovolenku a na ďalší termín bola práceneschopná a na termín odročený na nasledujúci týždeň PN právnej zástupkyne trvala. 2.8 Zdôraznil, že Krajský súd v Žiline vrátil vec z dôvodu zmätočného, príp. odporujúceho si odôvodnenia pôvodného rozsudku a z dôvodu, že nebolo zrejmé, z akého právneho dôvodu určil súd, že vlastníkom sporného bytu je žalobca a aké skutkové okolnosti považoval za preukázané. V konaní už neboli ani jednou procesnou stranou navrhované ďalšie dôkazy, ani produkované iné alebo ďalšie skutkové tvrdenia, takže má za to, že jeho osobná účasť ani účasť jeho právnej zástupkyne na pojednávaní nebola nevyhnutná. 2.9 K poznámke súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku o tom, že si žalovaný (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť „žalobca“) môže nárokovať v prípade odsúdenia obžalovaných v trestnom konaní náhradu škody uviedol, že proti M. je vedené konanie ako proti ušlej a je na ňu vydaný medzinárodný zatykač a ona a rovnako obžalovaný B. uviedli, že nevlastnia žiaden majetok, takže prípadná súdom priznaná škoda by bola aj tak nevymožiteľná. Navyše zdôraznil, že nekalými praktikami bol obratý o svoje jediné bývanie a cena vyčíslená ako škoda stanovená znaleckým posudkom by bola aj tak nedostatočná vzhľadom na stratu obydlia a s poukazom na všeobecné navýšenie hodnoty nehnuteľností v priebehu času. 2.10 Na základe vyššie uvedeného z dôvodu prejudiciálneho posúdenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorej je uvedený ako vlastník a na základe ktorej bol ako vlastník na list vlastníctva zapísaný žalovaný, žalobca navrhol, aby nadriadený súd zmenil rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 2C/37/2017-182 tak, že určí, že žalobca A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. je výlučným vlastníkom bytu č. XX na X. poschodí na ulici G. vo vchode č. XX bytového domu súpisné číslo XXXX v katastrálnom území C., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné číslo XXXX a súčasne, navrhol, aby nadriadený súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Žilina a zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania sp. zn. 2C/37/2017 do právoplatného skončenia trestného stíhania, a aby nadriadený súd konanie sp. zn. 2C/37/2017 prerušil. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd odvolanie v celom rozsahu zamietol. 3.1 Pokiaľ žalobca namietal proti rozsudku, že zistený skutkový stav neobstojí a tvrdil, že sú tu prípustné ďalšie prostriedky obrany, ktoré neboli uplatnené, žalovaný sa domnieva, že žalobca vo svojej žalobe a vo svojich vyjadreniach uplatnil všetky možné aj nemožné argumenty a súd sa s nimi v odôvodnení rozsudku vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom. 3.2 Vo vzťahu k námietke žalobcu, že predmetnú kúpnu zmluvu a notársku zápisnicu podpísal v omyle, žalovaný opakovane poukázal na nedôveryhodnosť výpovedí žalobcu, keď tento najskôr tvrdil, že žiadnu zmluvu neuzavrel, neskôr, že sa domnieval, že podpisuje zmluvu o pôžičke a napokon tvrdil, že sa domnieval, že podpisuje zmluvu o zriadení záložného práva, a preto dôvod, pre ktorý právna zástupkyňa žalobcu v odvolaní tvrdí, že žalobca bol vo svojich výpovediach konzistentný, z vyššie uvedeného nevyplýva. Žalovaný má za to, že tak ako ostatné tvrdenia žalobcu, aj jeho tvrdenie, že uzavrel zmluvu o prevode vlastníctva bytu v omyle, súd posúdil po každej stránke správne, a to nadbytočne obšírne, nakoľko pokiaľ žalobca tvrdil, že sa domnieval, že uzatvára iný typ zmluvy, než zmluvu o prevode vlastníctva bytu (o pôžičke alebo o zriadení záložného práva), mohlo by sa u neho jednať iba o omyl právny, ktorý nečiní právny úkon neplatným. 3.3 Podľa žalovaného súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne uzavrel, že pri uzatváraní zmluvy k žiadnemu zneužitiu slabosti žalobcu (najmä tiesne, neskúsenosti a ľahkomyseľnosti) v zmysle ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka nedošlo. Navyše podľa žalovaného je toto ustanovenie Občianskeho zákonníka v rozpore so zásadou vigilantibus iura, podľa ktorej je každý zodpovedný za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti pri uzatváraní záväzku, do ktorého vstupuje, na ktorú napokon poukazuje v odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie. Podľa žalovaného ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka síce reflektuje docielený stupeň zdebilnenia ľudstva, no odporuje požiadavke právnej istoty, ktorú majú zákony poskytovať všetkým osobám rovnako. Súčasne namietal, že toto ustanovenie bolo vložené do Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z. a účinnosť nadobudlo dňa 1. júna 2014, zatiaľ čo predmetná kúpna zmluva bola uzavretá dňa 24. júna 2013 v dôsledku čoho by podľa jeho názoru jeho aplikácia na daný prípad znamenala v zmysle prechodného ustanovenia § 879 Občianskeho zákonníka nedovolenú retroaktivitu. 3.4 Ako irelevantné pre posúdenie platnosti či neplatnosti zmluvy je podľa žalovaného tiež to, či bola kúpna cena uhradená celá alebo nie, nakoľko pri posudzovaní primeranosti ceny v kontexte s otázkou platnosti či neplatnosti zmluvy, je v podstate rozhodujúca len jej výška dohodnutá v zmluve, nie či bola uhradená. Preto, odhliadnuc od toho, že on jednoznačne preukázal úhradu celej kúpnej ceny tak, ako bola v zmluve dojednaná, považuje za nadbytočné zaoberať sa zisťovaním, či bola alebo nebola uhradená v plnom rozsahu, a to len preto, lebo žalobca stále dookola opakuje, že mu bola uhradená iba jej časť a túto skutočnosť považuje za dôvod neplatnosti zmluvy. Podľa žalovaného potom v tomto zmysle správne poukázal súd prvej inštancie v bode 16. odôvodnenia rozsudku na možnosť žalobcu (pokiaľ tvrdí, že kúpnu cenu neobdržal) domáhať sa zaplatenia kúpnej ceny príslušnou žalobou. 3.5 Pokiaľ žalobca vyvodzoval neplatnosť zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi z dôvodu, že ju uzavrel v omyle, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2506/99 zo dňa 21.8.2000, podľa ktorého ak kupujúci uvedie predávajúceho do omylu, ide o skutočnosť, ktorá vedie k relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Právna kvalifikácia uvedeného skutku, že zmluva je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná, je nesprávna, pretože prípad uzavretej zmluvy v omyle rieši špeciálne ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je treba v takom prípade postupovať. Na konkrétnom prípade tu súd aplikoval všeobecne platnú zásadu, že pokiaľ existuje na daný prípad pozitívna právna úprava (zákonné ustanovenie) nie je možné dovolať sa rozporu s dobrými mravmi. 3.6 Vzhľadom na uvedené navrhol odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. 4. Žalobca v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného, že je irelevantné pre posúdenie platnosti zmluvy to, či bola kúpna cena uhradená, uviedol, že on poukazoval v priebehu súdneho konania na spôsob platenia kúpnej ceny (na jednotlivé čiastkové platby - ako, kým a kedy a jej nezaplatenie v plnej výške) z dôvodu preukázania nedôveryhodnosti výpovedí žalovaného a jednotlivých svedkov, ich klamstiev, keď viackrát tvrdili a opisovali rozdielne varianty spôsobu platenia kúpnej ceny a navzájom od seba odlišne opísali detaily. Žalobca zopakoval, že si je vedomý, že nezaplatenie kúpnej ceny nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy. Zdôraznil, že o nekalých praktikách a podvodných spôsoboch žalovaného a s ním spriaznených ľudí (ktorí vypovedali ako svedkovia a sú trestne stíhaní) on presviedčal súd ich usvedčovaním pri klamstvách v rámci ich výpovedí (pretože inak je ťažké dokázať, že nevedel, čo podpisuje) a okrem poukázania na spôsob vyplatenia kúpnej ceny, tak robil aj poukazovaním na ich rozdielne tvrdenia o dôvode a účele uzavretia kúpnej zmluvy a taktiež odkazoval na ich výpovede v trestnom konaní a na iné obdobné prípady cez výpovede iných poškodených, ktorí taktiež pre získanie pôžičky prišli o svoje byty. On nevedel, že podpisuje kúpnu zmluvu a že prevádza svoje vlastnícke právo k bytu. 4.1 Poukázal na to, že medzi základné náležitosti každého právneho úkonu (teda aj kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k bytu), ktoré sú nevyhnutné na to, aby bol právny úkon platný, patrí najmä: urobenie právneho úkonu slobodne a vážne, v určitej a zrozumiteľnej forme; predmet plnenia právneho úkonu je možný; osoba, ktorá právny úkon robí, má spôsobilosť na právne úkony a nerobí ho v duševnej poruche; nejde o úžeru; právny úkon je urobený v predpísanej forme; právny úkon svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho a ani sa neprieči dobrým mravom. Zdôraznil, že ak nemá kúpna zmluva jednu z uvedených základných náležitostí platného právneho úkonu, ide o právny úkon absolútne neplatný, ktorý je neplatným od samého začiatku. Takýto právny úkon je neúčinným voči všetkým od samého začiatku. Žalobca potom namietal platnosť zmluvy s dôvodu porušenia dobrých mravov, obchádzania zákona a úžery. Zopakoval, že v priebehu konania poukázal na svoju tieseň, zlú finančnú situáciu a na nedostatok vôle na jeho strane, ako aj na absolútnu neplatnosť zmluvy v dôsledku rozporu s dobrými mravmi a v dôsledku obchádzania zákona. Jeho úmyslom bolo získať pôžičku a na jej zabezpečenie súhlasil so založením bytu. Malo sa jednať len o dočasný tzv. zabezpečovací prevod práva vo vzťahu k peňažnej pôžičke, a on nemal v úmysle definitívne predať tento byt. Vzhľadom na nedostatok vôle a už spomínanú tieseň a nápadne nevýhodné podmienky sa podľa jeho názoru jedná o zmluvu absolútne neplatnú. Žalobca v dôvere, naivite a pod vplyvom neskúsenosti a únavy po nočnej smene a v stave nutnosti získať úver na splatenie svojich dlhov (kedy mu banka pre zlú bonitu úver poskytnúť nechcela), podpísal všetky dokumenty, ktoré mu boli dané na podpis bez toho, aby sa s nimi riadne oboznámil a bez toho, aby obdržal jedno vyhotovenie z každého. 4.2 Zdôraznil, že nikdy nechcel predať predmetnú nehnuteľnosť, chcel ňou iba zabezpečiť pôžičku, pričom nielen na jeho strane nebola prítomná skutočná vôľa na predaj bytu, ale aj na strane žalovaného takáto vôľa nebola, pretože svedkovia uviedli, že sa malo jednať o dočasný prevod vlastníctva bytu na žalovaného ako na investora a po získaní pôžičky by sa vlastnícke právo k bytu previedlo spätne na neho. 4.3 Taktiež zopakoval, že civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje plnenie pri nadvláde jednej strany za úžernú kúpnu cenu, aj keby sa tak malo udiať pri zjavnom využití ľahkovážnosti dlžníka, a stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde hoci len z nedbanlivosti. 4.4 Má za to, že príliš nízka kúpna cena spolu s nekalými praktikami navzájom dohodnutých a spolupracujúcich osôb (žalovaný a B., E. a L.), vedie k neplatnosti danej zmluvy. Opätovne poukázal na individuálne skutkové okolnosti týkajúce sa predovšetkým vzájomného vzťahu zmluvných strán, ktorí sa nikdy pred súdnym konaním nevideli, nedojednávali si navzájom zmluvné podmienky, ani výšku kúpnej ceny, žalovaný byt nikdy vôbec nevidel, kúpil ho za nápadne nízku obstarávaciu cenu a taktiež sa týkajú vzájomného vzťahu medzi žalovaným a svedkami E., B. a L., ktorí sa všetci kamarátia, tykajú si a navzájom obchodujú pri viacerých rovnakých prípadoch, kedy svedkovia sprostredkovali pre žalobcu (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť uvedené „žalovaného“) podvodom byty za nízke ceny od ďalších poškodených osôb. 4.5 Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby súd vyhovel odvolaniu. 5. V odvolacej duplike žalovaný uviedol, že mu nie je jasný zmysel vyjadrenia žalobcu, nakoľko všetko čo v ňom uvádza, je iba opakovaním tohto, čo už veľakrát uviedol - v žalobe, vo svojich písomných vyjadreniach, na pojednávaniach a napokon v odvolaní proti predmetnému rozsudku OS Žilina sp. zn. 2C/37/2017 zo dňa 02.11.2023, t.j. že predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu uzavrel v omyle, domnieval sa že podpisuje zmluvu o pôžičke, potom si myslel, že podpisuje zmluvu o zriadení záložného práva a ešte predtým, že neuzavrel vôbec žiadnu zmluvu, že žalovaný zneužil pri uzatváraní zmluvy jeho tieseň, neskúsenosť a duševnú obmedzenosť, rozrušenosť, ľahkomyseľnosť a pod. 5.1 Poukázal na to, že k tomu všetkému, vrátane k úhrade a k výške kúpnej ceny zaujal stanovisko vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 07.12.2023. Vzhľadom na to nepovažuje za potrebné sa k tomuto vyjadreniu žalobcu bližšie vyjadrovať. 6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali. 7. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený, ako i to, či smeruje proti rozhodnutiu (resp. výroku rozhodnutia), proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa. Vo vzťahu k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, po preskúmaní procesných podmienok zistil, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky na vecné prejednanie odvolania žalobcu z dôvodu, že odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť odvolania vo vzťahu k uzneseniu súdu, týkajúceho sa prerušenia konania Civilný sporový poriadok pripúšťa v ust. § 357 písm. n) CSP iba voči uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. V posudzovanom prípade však žalobca podal odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý, voči ktorému CSP odvolanie nepripúšťa (§ 357 CSP a contrario). Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd odvolanie žalobcu voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 CSP písm. c) odmietol, nakoľko smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 7.1 Následne krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. (a na ňom závislom výroku III. o práve na náhradu trov konania) bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalobcu, keď žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP] preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania žalobcom v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol podľa § 388 CSP, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie, zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov (prvostupňového ako aj odvolacieho) konania v rozsahu 100 %. Súčasne (tak ako už vyššie zdôvodnil) odvolanie žalobcu voči výroku I., ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 386 písm. c) CSP, odmietol, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné [§ 357 písm. n) CSP]. 8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiadny nedostatok naplnenia podmienok konania. 9. Odvolací súd východiskovo poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ktoré boli vznesené v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného konania, ktoré preskúmava v odvolacom konaní. 10. Žalobca podal odvolanie z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP. 11. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal existenciu odvolacieho dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. g) CSP, t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v odvolaní nevymedzil žiadne prostriedky procesného útoku. Z uvedených dôvodov vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú. Pokiaľ žalobca k odvolaniu pripojil znalecký posudok D. J. M., č. 12/2014 zo dňa 08.03.2014 odvolací súd tento dôkaz ako neprípustnú novotu v odvolacom konaní nepripustil. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že samotný žalobca v odvolaní uvádza, že si predmetný znalecký posudok objednal za účelom preukázania reálnej hodnoty dotknutého bytu v rámci trestného konania, z čoho (ako aj zo samotného dátumu vyhotovenia predmetného znaleckého posudku) je zrejmé, že týmto prostriedkom procesného útoku disponoval už v štádiu konania pred súdom prvej inštancie, pričom žalobca ani len netvrdil, že by bez svojej viny predmetný znalecký posudok ako listinný dôkaz nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie [§ 366 písm. d) CSP]. 12. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu prezumovanému § 365 ods. 1 písm. f) CSP východiskovo odvolací súd akcentuje, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). Vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Odvolací súd len poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). So skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktoré vyvodil z dostatočne vykonaného dokazovania (najmä vo vzťahu k posúdeniu existencie vôľovej zložky žalobcu uzatvoriť predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ako aj skutkového záveru súdu prvej inštancie o zaplatení celej kúpnej ceny bytu zo strany žalovaného) sa však odvolací súd nestotožnil, a preto vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom podľa § 384 ods. 1 CSP v celom rozsahu zopakoval dokazovanie. Vzhľadom na obsah spisu (a listín tvoriacich pripojený spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/267/2013) potom odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka žalobcu bola dôvodná. 12.1 Žalovaný na pojednávaní na odvolacom súde v celom rozsahu zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu, ako aj v odvolacej duplike, a iba na ozrejmenie zrejmej nesprávnosti uvedenej v týchto podaniach poukázal na to to, že pokiaľ navrhoval, aby odvolací súd odvolanie zamietol, tak uvedené upravil tak, že navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Na doplnenie jeho argumentácie zdôraznil, že právny omyl nečiní právny úkon neplatným. 12.2 Zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.06.2013 (č.l. 36 spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/267/2013; ďalej aj „pripojený spis“) mal odvolací súd preukázané, že žalobca v právnom postavení predávajúceho a žalovaný v právnom postavení kupujúceho podpísali zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva z predávajúceho na kupujúceho, a to nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., byt č. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici G., súpisné č. XXXX, vchod č. X, postavený na pozemku C-KN parcela č. 783 a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX, v dohodnutej kúpnej cene 24.500,- eur, pričom podľa tejto zmluvy mala byť dohodnutá kúpna cena splatená v troch splátkach, prvá časť vo výške 15.000,- eur pred podpisom zmluvy, druhá časť vo výške 1.000,- eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX a tretia časť kúpnej ceny vo výške 8.500,- eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. 12.3 Z notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade H. I. J. dňa 24.06.2013, N 328/2013, Nz 21140/2013, NCRIs 21565/2013 vyplynulo, že prítomný účastník - žalobca v bode 1. vyhlásil, že dňa 24.06.2013 uzatvoril v postavení predávajúceho kúpnu zmluvu s kupujúcim menom D. E. (žalovaný), keď predmetom zmluvy bol prevod vlastníctva k spornej nehnuteľnosti (č.l. 38 pripojeného spisu). V bode 2. notárskej zápisnice žalobca ako povinná osoba vyhlásil, že je povinný predmet zmluvy - spornú nehnuteľnosť uvoľniť najneskôr do 23.09.2013. V bode 3. žalobca v postavení povinnej osoby vyhlásil, že uznal čo do dôvodu i výšky nepeňažný záväzok vyplývajúci mu z kúpnej zmluvy, spočívajúci vo vysťahovaní k spornej nehnuteľnosti a to najneskôr do 23.09.2013. Uvedená notárska zápisnica je na základe súhlasu žalobcu v bode 5 exekučným titulom. 12.4 Z hotovostného vkladu zo dňa 28.06.2013 vyplynulo, že platiteľ A. N. vložila na účet č. XXXXXXXXXX/ XXXX sumu 1.000,- eur s poznámkou „B.“ (č.l. 97 pripojeného spisu) a z hotovostného vkladu zo dňa 28.06.2013 vyplynulo, že platiteľ A. N. vložila na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX sumu 8.500,- eur s textom „Kúpna cena - A. N.“ (č. l. 98 pripojeného spisu), čo medzi stranami nebolo sporné. 12.5 Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 24.06.2013 (č.l. 99 pripojeného spisu) vyplynulo, že žalobca (A. B.) prijal od žalovaného (D. E.) sumu 15.000,- eur. Predmetný pokladničný doklad je v časti podpisu príjemcu podpísaný ako: B. (písaným písmom). Túto skutočnosť vyplývajúcu z uvedenej listiny žalobca od počiatku sporoval, tvrdiac, že jemu suma 15.000,-eur nebola zo strany žalovaného zaplatená. 12.6 Zo zápisnice o výsluchu žalobcu v trestnom konaní zo dňa 07.02.2014 (č. l. 173 pripojeného spisu) vyplynulo, že mu mali byť zapožičané peniaze (sprostredkovateľom žalovaného) a okrem toho mu má byť vybavený úver v banke, z ktorého by následne došlo k splateniu pôžičky, ktorú mu sprostredkovatelia poskytnú. 12.7 Zo zápisnice o výsluchu žalovaného v trestnom konaní zo dňa 17.02.2014 (č. l. 121 pripojeného spisu) ako aj zápisnice o pojednávaní v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 18C/267/2013; na č.l. 182 pripojeného spisu (ďalej aj „predchádzajúcom konaní“), a to v časti jeho výsluchu, odvolací súd zistil, že kúpu spornej nehnuteľnosti sprostredkoval pre neho svedok H. B.. 12.8 Z e-mailovej komunikácie medzi A. a A. vyplynulo, že dňa 27.05.2013 a následne dňa 03.06.2013 prebiehala komunikácia medzi osobami prostredníctvom uvedených e-mailov (č.l. 171 až 172 pripojeného spisu) a vyplýva z nej záujem žalobcu požičať si sumu okolo 10.000,-eur. 12.9 Zo zápisnice o pojednávaní z predchádzajúceho konania zo dňa 19.03.2015, a to vyjadrenia žalobcu mimo iné vyplynulo, že žalobcovi mala byť poskytnutá pôžička v sume 10.000,- eur a bude ju splácať po 80,- eur mesačne (č.l. 181 pripojeného spisu). 12.10 Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 23.06.2013 vyplynulo, že H. B. prijal od D. E. (žalovaný) sumu 24.500,- eur s účelom kúpa bytu na LV XXXX C., č. XX, X. poschodie (č. l. 195 pripojeného spisu). 12.11 Z rozhodnutia Správy katastra Žilina V 4627/13 zo dňa 24.09.2013 (na č.l. 34 pripojeného spisu) vyplynulo, že Správa katastra Žilina povolila dňa 24.09.2013, č. vkladu V 4627/13 vklad vlastníckeho práva k spornému bytu. 12.12 Z výpisu z účtu A. B., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX bolo preukázané, že na jeho účet bola dňa 28.06.2023 prijatá suma 8.500,- eur s popisom „Kúpna cena - N. A.“ (č.l. 330 pripojeného spisu). 12.13 Zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 27.09.2013, ktorú uzatvoril žalovaný v právnom postavení predávajúceho a spoločnosť FIVE, s.r.o. v právnom postavení kupujúceho, ktorej predmetom bol predaj predmetného bytu (na č.l. 93 až 96 pripojeného spisu), mal odvolací súd preukázané, že žalovaný relevantným spôsobom prejavil vôľu predať predmetný byt spoločnosti FIVE, s.r.o. za kúpnu cenu 35.000,-eur, pričom v deň uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy podal návrh na tzv. „zrýchlený“ vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na kupujúceho, t.j. spoločnosť FIVE, s.r.o., ktorý bol vedený pod V-7321/13 (na č.l. 90 pripojeného spisu) a následne dňa 19.02.2014 bolo na Okresný úrad Žilina podané späťvzatie návrhu na vklad podpísané obidvomi účastníkmi vkladového konania, t.j. kupujúcim a predávajúcim s overenými podpismi, z dôvodu čoho bolo konanie o návrhu na vklad č. V-7321/2013 rozhodnutím predmetného úradu V-7321/13 zo dňa 20.02.2024, právoplatným toho istého dňa, zastavené (porovnaj č.l. 91 a 92 pripojeného spisu). 12.14 Z anonymizovaného rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/37/2013 zo dňa 10.06.2014 na č.l. 222 a nasl. pripojeného spisu), vyplynulo, že obžalovaný A. F.K., nar. X.X.XXXX Y. P., trvale bytom V. V., Ž. XXX/XX, bol uznaný za vinného, že začiatkom novembra 2007 v F. v reštaurácií G., G. K., X.. XX. XX. XXXX, prehovorila Z. F., X..XX. XX. XXXX, aby šla ručiť svojím jednoizbovým bytom č. X, ktorý mala vo J. na Ul. X. Č.. XX, na treťom nadzemnom podlaží bytového domu, a to za pôžičku vo výške cca 14.937,-eur (450.000,- Sk), ktorú si chcela zobrať zo spoločnosti M., R..K..S.., R. R. N.. Ž. Č.. X, V. V., IČO: 36435503, pričom dňa 16. 11. 2007 doviedla G. K. Z. F. za prítomnosti A. F. do notárskej kancelárie H. J. E. v F., kde jej dal A. F. podpísať zmluvu, túto si neprečítala a bola v domnení, že sa jedná o zmluvu o záložnom práve, v zmysle dohody s G. K., a teda, že svojim bytom bude ručiť za pôžičku, ktorá mala byť poskytnutá G. K., pričom po niekoľkých dňoch sa dozvedela, že v kancelárii H. E. nepodpísala zmluvu o záložnom práve, ale kúpnopredajnú zmluvu, ktorou predáva svoj jednoizbový byt spoločnosti M., R..K..S.., v zastúpení konateľom spoločnosti A. F., ktorým bola tak uvedená do omylu, následne na naliehanie obžalovaného sa musela z bytu vysťahovať a veci, ktoré sa v byte nachádzali, vyhodil, čím svojím konaním spôsobil Z.G. F., nar. XX. XX. XXXX škodu vo výške 45.000,-eur za byt a škodu vo výške 623,10 eur na zariadení bytu, a teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, čím spáchal zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Vo vzťahu k tomuto rozsudku žalovaný na otázku sudkyne, či týmto rozsudkom bol odsúdený za zločin podvodu, keďže dal poškodenej podpísať zmluvu v domnení, že podpisuje zmluvu záložnú a bola to zmluva o prevode žalovaný uviedol: „Áno, ale je tam dovolacie konanie a ona mi riadne predala byt s tým, že následne jej sestra po 4 rokoch spätne rozhodla, že ju urobí nesvojprávnou. Opravujem, nedal som ešte dovolanie, ale je tam termín ešte na dovolanie.“, z čoho je zrejmé, že sa týka práve jeho osoby (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 19.03.2015 z predchádzajúceho konania, strana 10 zápisnice na č.l. 188 pripojeného spisu), a že obžaloba v uvedenej veci bola na žalovaného podaná dňa 18.03.2013, t.j. ešte predtým, ako podpisom na zmluve o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.06.2013 prejavil vôľu uzatvoriť spornú kúpnu zmluvu. 12.15 Z obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline, sp. zn. Kv 7/20/5500-6 zo dňa 23.03.2020 mal odvolací súd preukázané, že je vedené trestné konanie proti obžalovaným: 1/ H. B. a 2/ H. L., v ktorej veci vystupuje aj poškodený, t.j. žalobca (č. l. 149 a nasl. spisu). Z predmetnej obžaloby vyplýva, že „v priebehu roku 2013 minimálne H. B. vo viacerých prípadoch s H. M., opakovane uplatňovali podvodnú schému zameranú zväčša na osoby nachádzajúce sa vo finančnej tiesni, ktoré dlžili veriteľom značné finančné čiastky a tieto dlhy boli zabezpečené väčšinou záložným právom k nehnuteľnostiam, a kvôli neschopnosti tieto dlhy splatiť týmto osobám vo finančnej tiesni hrozila strata vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorých bývali, pričom prvotným cieľom schémy bolo previesť vlastnícke právo k uvedeným založeným nehnuteľnostiam na osobu nastrčeného tzv. investora, ktorý za sumu úhrady dlhov poškodených alebo nimi požadovanej sumy vo výške nepomerne nižšej, ako bola skutočná hodnota týchto nehnuteľností a väčšinou aj sumu 15.000,- EUR, ktorú však investor vyplácal obv. H. B., nadobudli k týmto pôvodne založeným nehnuteľnostiam vlastnícke právo, za týmto cieľom H. B. väčšinou už pri prvotnom kontakte poškodeným nepravdivo vykreslil možnosť zbaviť sa svojich dlhov ich prefinancovaním prípadne ďalším úverom, následne ich odporučil na H. L., ktorá koordinovala podpis kúpnych zmlúv na notárskom úrade, ktorými previedli poškodení vlastnícke právo k svojím nehnuteľnostiam na osobu nastrčeného investora, pričom ich nepravdivo ubezpečovala, že ide len o dočasný prevod vlastníckeho práva, prípadne, že ide len o ručenie nehnuteľnosťou alebo zriadenie záložného práva k nej, využívajúc ich tieseň im celú schému nepravdivo prezentovala ako pre nich výhodnú a úplne reálnu, hoci podpisom uvedenej kúpnej zmluvy prišli o vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam bez ďalších podmienok a očakávali vyriešenie svojej finančnej situácie, H. L. a H. B. im sľubovali ďalší úver, z ktorého si spätne nehnuteľnosti odkúpia, ktorý však obvinení poškodeným v drvivej väčšine prípadov nesprostredkovali, a ak ho sprostredkovali pre inú poškodenými určenú osobu, odčerpali z neho cestou tzv. investora značný finančný nikým nesľúbený prospech a poškodeným z neho nevyplatili žiadnu čiastku, pričom tento úver v celej výške ďalej zaťažoval nehnuteľnosť a značne prevyšoval hodnotu pôvodne ňou zabezpečeného záväzku, pričom odčerpali aj časť kúpnej ceny vo výške 15.000,-EUR v hotovosti, ktorú vyplácal investor nie poškodeným, ale priamo obv. H. B. pri kúpe nehnuteľnosti, takto konali súc si vedomí toho, že ak by poškodeným bola zo strany H. B. alebo H. L. prezentovaná pravda o tejto schéme, teda, že len za sumu úhrady svojich dlhov prídu o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v nepomerne vyššej hodnote bez ďalších podmienok a reálnej možnosti získať svoje nehnuteľnosti späť, nikdy by na ňu nemohli pristúpiť“. Z predmetnej obžaloby súčasne vyplýva, že obžaloba bola podaná pre 17 čiastkových pokračovacích útokov každého smerujúceho voči odlišným poškodeným s tým, že žalovaný ako investor vystupoval pri pokračujúcich útokoch vymedzených v bodoch 3/, 4/, 5/, 6/ a 8/ obžaloby, kde popri žalobcovi ako poškodenom pri čiastkovom útoku v bode 6/ obžaloby vystupujú (v bodoch 3/, 4/, 5/ a 8/) ďalší poškodení, a to F. J. a O. J. (bod 3/), H. P. (bod 4/), H. H. (bod 5/) a I. Q. (bod 8/), a to na obdobnom, priam identickom skutkovom základe. Odvolací súd ďalej zistil, že v trestnom konaní vedenom na základe podanej obžaloby bol navrhnutý výsluch žalovaného, ktorý v uvedenom konaní vystupuje v pozícii svedka (č. l. 153 rub spisu). 13. Pokiaľ žalobca v odvolaní taktiež namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 14. Žalobca sa v prejednávanom spore domáhal aby súd určil, že (žalobca) je vlastníkom v podiele 1/1 nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., a to bytu č. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici G., súpisné č. XXXX, vchod č. X, postavený na pozemku C-KN parcela č. 783 a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX, keď mal za to, že súd má prejudiciálne určiť neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva vyššie uvedenej spornej nehnuteľnosti na žalovaného, a to z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, keď jej uzatvorením došlo k obchádzaniu zákona, bol uvedený do omylu, a že uzatvorením kúpnej zmluvy došlo ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca súčasne (v priebehu konania na súde prvej inštancie) namietal, že kúpnu zmluvu je nutné určiť za absolútne neplatnú z dôvodu podľa § 39a Občianskeho zákonníka. Na uvedenej argumentácii zotrval aj v podanom odvolaní, ktoré predstavuje de facto koncentrovanie jeho argumentácie zo štádia konania pred súdom prvej inštancie. 15. Odvolací súd sa pri takto vymedzenom odvolacom prieskume sústredil na dve argumentačné roviny žalobcu, a to jednak jeho námietku nedostatku vôle, nakoľko žalobca od počiatku konania tvrdil, že nemal vôľu predať svoj byt, ale jeho vôľa smerovala k tomu, aby mu bola poskytnutá pôžička a jednak či uvedené konanie nepodlieha prípustnému (a za splnenia relevantných podmienok pozitívnym právom vo všeobecnosti akceptovanému) korektívu nesúladu s dobrými mravmi. 16. Nielen z hľadiska právnoteoretických východísk odvolací súd upriamuje pozornosť na závery Ústavného súdu SR, ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti v obdobnej (v určitých obsahových a personálnych aspektoch dokonca súvisiacej - identickej) veci vyslovil, že z vlastníckeho práva chápaného v zmysle status negativus vyplýva povinnosť štátu rešpektovať slobodnú vôľu jednotlivca pri nadobúdaní či nakladaní so svojím majetkom (samozrejme, obmedzenia sú prípustné pri ochrane práv iných osôb či verejného záujmu) s tým, že vlastnícke právo predstavuje dôležitý predpoklad sebarealizácie človeka, ktorému zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu jeho slobody. Z uvedeného vyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou hodnotou personálnej autonómie jednotlivcov (porovnaj PL. ÚS 19/09 z 26. januára 2011, č. 2/2011 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, s. 68, nález Ústavného súdu SR). Kľúčovým pojmom je tu „autonómia jednotlivca“. Chránené je slobodné (autonómne) rozhodnutie jednotlivca predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Naopak tam, kde slobodné rozhodnutie pri nakladaní s predmetom vlastníctva chýba, a tiež tam, kde sa konkrétny právny úkon dostane do rozporu s dobrými mravmi, je povinnosťou štátu poskytnúť jednotlivcovi ochranu prostredníctvom orgánov na to určených – či už všeobecných súdov, orgánov činných v trestnom konaní a pod. V tomto smere sa prejavuje vlastnícke právo ako status positivus. Vyžaduje totiž určité plnenie zo strany štátu, a to poskytnutie ochrany pred nezákonnými zásahmi, pričom táto ochrana musí byť spravodlivá a účinná (to je vyjadrené aj v čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Kľúčom na posúdenie, či je v konkrétnom prípade na mieste poskytnúť ochranu pred nezákonným zásahom do vlastníckeho práva, je skúmanie vôle jednotlivca pri nakladaní s majetkom v tvrdených okolnostiach a skúmanie, či konkrétne skutkové okolnosti signalizujú zásah do základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta a ktorých ochrana sa na zákonnej úrovni prejavuje častokrát iba všeobecnými pojmami, a to práve kvôli variabilite ich obsahu, ktorý môže byť presne identifikovaný až v spojitosti s konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. „dobré mravy“, pozri bod 24) ... Pojmom „vôľa“ sa ústavný súd zaoberal v náleze sp. zn. III. ÚS 196/2017 z 12. septembra 2019. Uviedol, že „[v]ôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov (príkazov, zákazov, dovolení) pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne (sociologické, psychologické) momenty. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje za súladné s právom (inak povedané, za právne) iné za nesúladné s právom (inak povedané, za protiprávne). Pri úvahách ako správne súdiť právnu relevanciu konania berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu vôle (napr. hodnotenie danosti a zamerania obsahu vôle či dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený v civilných veciach; alebo rozsiahly inštitút zodpovednosti za zavinené konanie vo veciach trestných) a tiež prejav vôle (napr. stanovenie obsahových náležitostí prejavu vôle). ...Vzťah vnútornej vôle, teda skutočnej psychickej vôle toho, kto právny úkon činí, a vôle prejavenej je zložitým filozofickým problémom. Skutočná vôľa a prejavená vôľa sa totiž môžu líšiť, pričom v prípade rozporu sa môže záujem toho, kto vôľu prejavil, dostať do konfliktu so záujmom adresáta prejavenej vôle. Preto zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti dopĺňa právny poriadok o rovnako všeobecný korektív spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré myšlienku spravodlivosti potierajú (napr. zneužitia práva, obchádzania zákona, konaní priečiacich sa dobrým mravom a pod.). Takýmto konaniam právny poriadok ochranu neposkytuje. Až tak je naplnené poslanie, ktoré myšlienka spravodlivosti presadzuje. Pri riešení konfliktu medzi skutočnou vôľou a vôľou prejavenou zohráva rolu pojem „dobrá viera“. Adresát právneho úkonu sa môže odvolávať na svoju dobrú vieru, že prejavená vôľa korešpondovala vôli skutočnej (Knapp, V., Teórie práva. 1. vydání. Praha : C. H. Beck. 1995, s. 142). Ani tá však automaticky nemôže prevážiť, pretože konkrétne riešenie je vždy vecou vyváženia proti sebe stojacich záujmov a práv. ... Pri hľadaní spravodlivého riešenia a v konkrétnom prípade pri posudzovaní platnosti právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka (predovšetkým ak vykladá pojmy ako „dobré mravy“, „tieseň“, „sloboda vôle“), musí súd vziať do úvahy všetky okolnosti a súvislosti, ktoré sú mu známe. Vytváranie vôle a jej deformácia môže byť dlhodobým procesom. Preto je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, platnosť ktorého je spochybňovaná, pohnútky zúčastnených strán, ich obozretnosť (v zmysle zásady „vigilantibus iura“), existenciu či, naopak, absenciu dobrej vôle a podobne. Všeobecný súd sa nemôže obmedziť len na skúmanie písomného prejavu vôle (textu zmluvy). V takom prípade je možné hovoriť iba o posúdení prejavu (podobne už citovaný nález sp. zn. III. ÚS 196/2017). To však nevypovedá nič o náležitostiach vôle, medzi ktoré radí právna teória jej danosť (existenciu), vážnosť, slobodu a absenciu omylu (Luby Š. in Knapp, V., Luby Š. Československé občanské právo, svazek I, 2. vydání. Praha, 1997, s. 90) (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 120/2020 zo dňa 19.09.2020). 16.1 V citovanom náleze ústavný súd taktiež zdôraznil, že „Špeciálnu pozornosť musí všeobecný súd venovať prípadom, keď je predmetom sporu nehnuteľnosť slúžiaca pre potreby bývania, pretože v takom prípade je nepriamo dotknuté nielen právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, z ktorého vyplývajú tiež určité procedurálne garancie (porovnaj nález II. ÚS 294/2018 z 11. októbra 2018, bod 12), ale aj právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručené čl. 19 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí byť preto ostražitý v prípadoch, keď je žaloba podaná práve z dôvodu ochrany pred tvrdeným nezákonným zásahom do vlastníckeho práva k bytu uspokojujúceho základnú potrebu bývania žalobcu“. 17. Tak ako bolo už viackrát uvedené, žalobca od počiatku sporu tvrdil, že sporná kúpna zmluva je neplatná z dôvodov uvedených v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právny úkon nebol urobený vážne a slobodne), resp. v § 39 Občianskeho zákonníka (kúpna zmluva je v rozpore s dobrými mravmi). Žalobca pred súdom uviedol, že vôbec nemal v úmysle byt predávať. Bol vo finančnej tiesni a sprostredkovatelia (svedkovia H. M./ L., H. B.) mu mali prisľúbiť vyriešenie jeho finančných problémov. Žalobca (napriek jasnému prejavu jeho vôle podpísaním zmluvy o prevode vlastníctva k bytu) mal za to, že uzatvára zmluvu o pôžičke, čomu nasvedčuje aj jeho e-mailová komunikácia z konca mája 2013, príp. začiatku júna 2013 (č.l. 171 a 172 pripojeného spisu), ktorá predchádzala uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy, z ktorej vyplýva vôľa žalobcu o poskytnutie pôžičky vo výške 10.000,eur. V podstatných črtách konzistentná (jednoduchá) výpoveď žalobcu bola spochybňovaná obsahovo (zložitými) nekonzistentnými, a aj v podstatných otázkach sa meniacimi, príp. prispôsobujúcimi výpoveďami svedkov H. B. a H. L., ktorí sa podieľali na procese uzatvárania spornej kúpnej zmluvy (v priebehu konania pri porovnaní ich jednotlivých výpovedí v rámci trestného konania ČVS: ORP-109/3VYS-ZA-2014, príp. ČVS: KRP-92/2-VYS-ZA-2014 s ich výpoveďami z konania vedeného pred Okresným súdom Žilina vo veci sp. zn. 18C/267/2013, príp. ich výpoveďami navzájom). Žalobca tvrdil, že nemal vôbec vôľu predávať byt, pričom pripustil zabezpečenie pôžičky zriadením záložného práva k bytu. Svedkyňa H. L. uviedla, že žalobca mal spornou kúpnou zmluvou previesť byt na žalovaného a následne po vybavení hypotekárneho úveru zo strany spoločnosti Bridge Finance, s.r.o. mal odkúpiť predmetný byt od kupujúceho (žalovaného) späť. Uvedené vyplynulo aj z výpovede svedka H. E. (tento súčasne uviedol, že od žalovaného mal plnú moc; jeho výpoveď č.l. 317 pripojeného spisu). Svedok H. B. naproti tomu vypovedal, že žalobca mal od počiatku vôľu predať byt žalovanému. Žalovaný predostrel verziu, že on s cieľom výhodnej investície rovnako ako v ďalších prípadoch kúpil predmetný byt ako výhodnú investíciu, čo vyplýva aj z toho, že cca 2 mesiace po uzatvorení spornej kúpnej zmluvy (konkrétne 27.09.2013, t.j. iba tri dni po zavkladovaní spornej kúpnej zmluvy) uzatvoril ako predávajúci kúpnopredajnú zmluvu so spoločnosťou FIVE, s.r.o. za kúpnu cenu 35.000,-eur. Aj v jeho výpovedi sa nachádzajú nezrovnalosti, nakoľko na rozdiel od svedka H. E. vo výpovedi na č.l. 185 pripojeného spisu uviedol, že H. E. ani H. L. s predmetom nič spoločné nemajú, a odlišnosť možno vzhliadnuť aj v porovnaní jeho výpovede z trestného konania (č.l. 122 pripojeného spisu), v ktorej uviedol, že mu svedok H. B. nedal žiadny doklad o prevzatí sumy 15.000,-eur oproti jeho následnému tvrdeniu (a dokladu o poskytnutí sumy 24.500,-eur na č.l. 195 pripojeného spisu), že mu svedok H. B. potvrdil prevzatie uvedenej sumy. Žalobca počas celého konania poukazoval na to, že k prevodu vlastníctva jeho bytu došlo v kontexte ďalších podvodov s bytmi, v ktorých vystupovali ďalší poškodení, pričom ním špecifikovaná skupina využívala nepriaznivú finančnú situáciu dlžníkov nebankových spoločností. Osobitne v tejto súvislosti poukazoval na nedôveryhodnosť svedkov sprostredkovateľov H. B. a H. L. v danej veci, ktorí vystupujú vo viacerých podobných kauzách a súdnych konaniach. Ako dôkaz predložil uznesenie o vznesení obvinenia H. B. a H. L., ako aj obžalobu podanú voči týmto osobám (odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súčasťou pripojeného spisu z predchádzajúceho konania sú zápisnice o výsluchoch ďalších poškodených z trestného konania vedeného voči H. B. a H. L., a to v súvislosti s predajmi nehnuteľností týchto poškodených žalovanému, kde ako obvinení - sprostredkovatelia figurujú svedok H. B. a H. L., a to konkrétne F. J., H. H. a I. Q., a taktiež na to, že v predchádzajúcom konaní boli vypočutí ako svedkovia niektorí poškodení z trestného konania, a to F. J. a O. J. a I. Q.). Žalobca poukazoval na informácie z internetu, na to, že svedkovia sa so žalovaným poznali, ako aj na trestné konanie vedené Okresným súdom Martin proti žalovanému, v ktorom bol vydaný rozsudok sp. zn. 23T/37/2013 zo dňa 10.06.2014, ktorým bol žalovaný uznaný vinným zo zločinu podvodu na obdobnom skutkovom základe ako v prejednávanej veci, príp. ďalších poškodených (čo potvrdil aj samotný žalovaný s tým, že voči rozsudku sa chystá podať dovolanie). 17.1 Odvolací súd vychádza v prvom rade z toho, že kúpna zmluva je konsenzuálnym kontraktom. To znamená, že na to, aby k jej vzniku došlo, musí sa stretnúť vôľa kupujúceho a vôľa predávajúceho, pričom obe musia smerovať k rovnakému cieľu (t.j. predať, resp. kúpiť predmet kúpy za dohodnutú cenu). Ako každý právny úkon, aj kúpna zmluva má svoju materiálnu (vzťahujúcu sa na náležitosti vôle) aj formálnu stránku (vzťahujúcu sa na náležitosti prejavu vôle, ktorým je v tomto prípade súkromná listina spísaná na nejakom nosiči – papieri). Ak vznikne pochybnosť o platnosti právneho úkonu, všeobecný súd je povinný s ohľadom na povahu tvrdení sporových strán skúmať jeho formálnu aj materiálnu stránku. Skutočnosť, že žalobca zmluvu a dodatok k nej riadne podpísal, nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka. Ani zmluvné ustanovenie, podľa ktorého strany vyhlasujú, že zmluvu prečítali, vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, ich prejavy sú dostatočne zrozumiteľné a určité, nevypovedá nič o zameraní vôle žalobcu (t.j. podstatná náležitosť právneho úkonu), pretože uvedené je potrebné v konaní dokázať, keďže žalobca existenciu vôle od počiatku konzistentne spochybňoval (žalobca konaní poukazoval na to, že pri podpise kúpnej zmluvy nemal v úmysle previesť vlastnícke právo k bytu a že sa stal obeťou podvodu - svedkami B. mal byť zavedený, že mu bude poskytnutá pôžička, M. o možnej potrebe zriadenia záložného práva na byt). Toto tvrdenie je možné chápať aj tak, že vôľa žalobcu nebola zameraná na to, že výsledkom sledu systematicky na seba nadväzujúcich čiastkových právnych úkonov (organizovaných sprostredkovateľom a treťou stranou) bude pre neho strata obydlia prakticky bez náhrady a pre tretiu stranu investičná kúpa nehnuteľnosti za „dobrú“ cenu (cenu zodpovedajúcu vyplateniu dlhov v bytovom družstve a prípadne ďalšej exekúcie), čo bola, pokiaľ ide o vynaloženie finančných prostriedkov, jediná v konaní spoľahlivo preukázaná vec. Uvedené tvrdenie je relevantné, pretože signalizuje, že v konkrétnom prípade sa vôľa kupujúceho a vôľa predávajúceho (jej zameranie) vôbec nemuseli stretnúť. Poskytnutie ochrany strane, ktorá by zamlčala svoju skutočnú vôľu (v konkrétnom prípade spočívajúcu údajne v nadobudnutí bytu „pod cenu“, resp. bez úplného vyplatenia dohodnutej kúpnej ceny), naráža na všeobecný právny princíp, podľa ktorého sa výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ochrana neposkytuje (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 120/2020). 17.2 Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že ak spočíva výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), a to aj v prípade, že samotný obsah tohto úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/1847/2008). Platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len podľa okolností, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Žalovaný pri svojej argumentácii opomína fakt, že zmluva, ktorá svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka), je od začiatku absolútne neplatná; nie je rozhodujúce, či účastníci zmluvy o dôvode jej neplatnosti vedeli. 17.3 Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. V prípade simulácie právneho úkonu vyplýva dôvod neplatnosti simulovaného právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný prejavom, ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania vzájomných vzťahov – práv a povinností (zastretý právny úkon). Zatiaľ čo v prípade simulácie chýba skutočná vôľa oboch strán zmluvy byť viazaný jej obsahom a právnymi účinkami, v prípade právneho úkonu in fraudem legis je taká vôľa daná a absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka nespochybňuje ani skutočnosť, že strany poskytli plnenia dohodnuté v zmluve. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v právnom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojim účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza (III. ÚS 314/2007). 18. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri posúdení platnosti spornej kúpnej zmluvy súd dôsledne vychádzal z výkladových pravidiel pre občianskoprávne úkony upravených v Občianskom zákonníku. Pri rešpektovaní interpretačného pohľadu upraveného v jeho ustanovení § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné vždy dôsledne reflektovať aj ďalšie okolnosti, ktoré súviseli, resp. sprevádzali správanie účastníkov v predkontraktačnom období, a najmä potom pri uzatvorení predmetnej zmluvy. Uvedenou optikou logiky je potrebné nazerať tiež na správanie strán a pochopiť ich stimul, pohnútky, ktoré ich viedli k predmetnému zmluvnému rokovaniu, ktoré po formálno-právnej stránke nakoniec vyústilo do uzavretia predmetnej zmluvy. V kontexte uvedeného (pri akceptovaní verzie žalovaného, že on prejavil vôľu kúpiť predmetný byt od žalobcu) správanie žalobcu (príp. aj ďalších vyššie uvedených poškodených) nedáva žiadnu logickú ani racionálnu odpoveď, nakoľko jeho snahou bolo „zachrániť“ si svoje vlastníctvo k nehnuteľnosti (ktorá mu slúžila na bývanie) z dôvodu existujúcich dlhov voči tretiemu/ tretím subjektu/subjektom (ktorý/í toto vlastníctvo bezpochyby „ohrozoval/li“) a nie jej prevod, ktorým by toto vlastníctvo bez ďalšieho strácal. Jediný logický záver, ktorý odôvodňuje správanie žalobcu (resp. iných „predávajúcich“) môže spočívať v tom, že správaním presvedčivých tzv. sprostredkovateľov ako jeho „záchrancov“, ktorí sú jediní schopní mu pomôcť, stratil bežnú (racionálne vyžadovanú) opatrnosť a uprednostnil slovné ubezpečenia sprostredkovateľov o obsahu, účele a cieli dojednaného úkonu, vnútorne si kreujúc vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke a vôbec nie vôľu, ktorú prejavil v ním podpísaných zmluvách. Tak ako na to vhodne poukazuje žalobca, je priam nemožné preukázať svoju skutočnú vôľu, t.j. vôľu ako vnútornú od vonkajšieho sveta izolovanú a vonkajším prostredím objektívne ťažko vnímateľnú subjektívnu kategóriu. V uvedenom prípade, tak ako už bolo viackrát zdôraznené, sa však nejednalo o prípad ojedinelý (v ktorom by bol priam nemožné posúdiť skutočnú vôľu žalobcu), ale vo vzťahu k obdobným prípadom prípad šablónovitý, založený na jednej strane na nepriaznivej finančnej situácii žalobcu a na strane druhej (aj vzhľadom na viacerými svedkami – vystupujúcimi v postavení poškodených v trestnom konaní, ale aj predchádzajúcom civilnom konaní – uvádzanú nepriaznivú finančnú situáciu) a na druhej strane na „neodmietnuteľnej“ ponuke vyriešiť uvedený problém. Efektivita presvedčivosti tejto „ponuky“ objektívne vyplýva z počtu takto na sebe nezávislých poškodených – „predávajúcich“. V uvedenom potom odvolací súd vzhliada aj príčinu rozdielností, prípadne rozporov vo výpovedi žalobcu (žiadal, aby mu bola poskytnutá pôžička, príp. že pôžička mala byť zabezpečená založením bytu a pod.), keď tzv. sprostredkovatelia poznajúc a predvídajúc možné reakcie „predávajúcich“ vedeli promptne a presvedčivo reagovať na možné doplňujúce otázky, čo taktiež vyplynulo z výpovedí ďalších svedkov vystupujúcich v postavení predávajúcich. 18.1 Z dokazovania vykonaného v spore (najmä výpovedí svedkov - iných predávajúcich/poškodených a žalovaného ako kupujúceho) vyplýva, že žalovaný prejavil vôľu kúpiť byt, pričom sa spoľahol na informácie a súčinnosť poskytnutú mu (z podobných obchodov mu známymi) „sprostredkovateľmi“, ako aj písomné znenie spornej kúpnej zmluvy. Uvedené teda učinil bez toho, aby vôbec mohol objektívne posúdiť prejav skutočnej vôle žalobcu. Títo sprostredkovatelia (svedok H. B., príp. súčinná sv. H. M.) aktuálne (tak ako to vyplýva z podanej obžaloby) čelia obžalobe zo spáchania pokračovania obzvlášť závažného zločinu podvodu pri prevode nehnuteľností, a to konkrétne v sedemnástich čiastkových útokoch, z ktorých v piatich vystupuje ako investor práve žalovaný. Konania, za ktoré bola voči nim podaná obžaloba sú časovo súvisiace a mali sa udiať za veľmi podobných skutkových okolností, ako uvádza žalobca. Odvolací súd si plne uvedomuje, že všeobecný súd síce nemôže v civilnom konaní robiť závery o vine či nevine obvineného/obžalovaného predtým, než dôjde k právoplatnému odsúdeniu, pretože by tým porušil prezumpciu neviny, avšak iná vec je hodnotenie vierohodnosti výpovede svedka, ktorý figuruje v trestnom konaní v postavení obžalovaného, teda osoby, u ktorej skutočnosti zistené v trestnom konaní s vyššou mierou pravdepodobnosti nasvedčujú tomu, že spáchala skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie. V kontexte uvedeného potom odvolací súd vyhodnotil výpovede svedkov L. a B. ako nevierohodné, keď uvedené výpovede boli v rozpore s výpoveďami ďalších svedkov, vypočutých v predchádzajúcom konaní (manželov J. a I. Q.), ktorí vypovedali a potvrdili prinajmenšom podobný modus operandi aj v iných prípadoch. Navyše uvedený spôsob potvrdili aj ďalší v predmetnej obžalobe uvedení poškodení. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovanej strany, ako aj predloženiu písomného dokladu o prevzatí sumy 15.000,-eur v hotovosti zo strany žalobcu, odvolací súd túto skutočnosť konfrontoval so skutočnosťami uvádzanými ďalšími poškodenými v predmetnom trestnom konaní, z ktorých vyplýva, že uvedené „doplatky“ kúpnej ceny neboli nikdy reálne vyplatené a predloženie dokladu o prevzatí týchto „doplatkov“ zo strany žalobcu (príp. ďalších predávajúcich) bolo súčasťou taktiky tzv. sprostredkovateľov, ktorí navyše boli už v minulosti v trestnom konaní Okresným súdom Žilina sp. zn. 29T57/2015 právoplatne odsúdení. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právny záver vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. III. ÚS 120/2020, podľa ktorého „... Zmluva spísaná inak ako vo forme notárskej zápisnice nie je verejnou listinou, u ktorej by sa predpokladala pravdivosť a pravosť jej obsahu. Obsah súkromnej listiny je potrebné dokazovať. Dôkazné bremeno pritom leží na tom účastníkovi, ktorý zo súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky.“. Odvolací súd v kontexte vyššie vyslovených záverov dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal vyplatenie sumy 15.000,-eur ako doplatku kúpnej ceny žalobcovi. V danom prípade mal potom preukázaný nedostatok vôle na strane žalobcu previesť dotknutý byt na žalovaného, keď jeho vôľová zložka bola pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy relevantným spôsobom degradovaná. V danom prípade mal odvolací súd potom preukázaný nedostatok vôle na strane žalobcu previesť dotknutý byt na žalovaného. 18.2 Odvolací súd sa potom zaoberal otázkou ochrany žalovaného ako adresáta predmetného právneho úkonu (§ 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), keď nemohol prehliadnuť, že uvedené (žalobcom navonok prejavené) správanie bolo jednoznačne vyvolané práve tzv. sprostredkovateľmi žalovaného, s ktorými sa žalovaný osobne poznal a spolupracoval s nimi vo viacerých podobných prípadoch, prinajmenšom uspokojac sa s tým, že ich konanie nenaráža na rozpor s normami súkromného práva. Zverenie takejto dôvery evokuje vysokú kvalitu vzájomných vzťahov medzi ním a svedkyňou L., príp. svedkom B. (ale aj svedkom E., ktorý bol podľa jeho tvrdenia taktiež žalobcom poverený na vykonanie určitých úkonov). V posudzovanom prípade je potrebné si uvedomiť, že sa nejednalo o zastupovanie v jednoduchých veciach, ale predmetom boli prevody (kúpa) nehnuteľností, ktoré žalovaný osobne ani nevidel a spoliehal sa iba na fotografie zaslané mu svedkom B.. Uvedené uspokojenie v zmysle „ja nič nevidím a nič nepočujem“, „ja som len čistý prijímateľ informácií poskytnutých mi treťou osobou (sprostredkovateľom)“ navodzuje dojem, že žalovaný sa takto správal minimálne nedbalo, ak nie zámerne. V tejto súvislosti odvolací súd opakovane poukazuje na to, že žalovaný bol už v minulosti za obdobnú trestnú činnosť Okresným súdom Martin uznaný vinným (aj keď možno nie právoplatne – v uvedenej otázke absentoval návrh na vykonanie dokazovania, avšak túto skutočnosť žalovaný počas svojho výsluchu potvrdil, pozn.), pričom obžaloba v uvedenej veci bola na neho podaná 18.03.2013, t.j. v období krátko predtým, ako došlo k podpísaniu spornej kúpnej zmluvy. Už uvedená negatívna skúsenosť (aj keby predmetné trestné konanie neskončilo uznaním jeho viny, prípadne ak by bol tento odsudzujúci rozsudok následne na základe opravného prostriedku, ktorý žalovaný avizoval na pojednávaní v predchádzajúcom konaní zrušený; č.l. 188 pripojeného spisu) ho objektívne musela viesť k vyššej obozretnosti pri uzatváraní ďalších zmlúv. Je potrebné si taktiež uvedomiť, že žalovaný nekupoval nehnuteľnosti v bežnom režime, ale bolo mu zrejmé, že ich kupuje ako aktuálne výhodnú investíciu, t.j. za objektívne nižšiu cenu ako bola cena reálna. Uvedené konanie je potom odlišné od konania bežného „investujúceho“, ktorý kupuje nehnuteľnosť s vidinou následného zisku - rastu jej ceny. 19. Za uvedeného stavu potom odvolací súd uzavrel, že pri napadnutej kúpnej zmluve na strane žalobcu absentovala vážna vôľa trvalo previesť vlastníctvo na žalovaného za kúpnu cenu uvedenú v zmluve, z čoho v konkrétnostiach prejednávaného prípadu možno vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v zhode so záverom Ústavného súdu SR v obdobnej veci, podľa ktorého poskytnutie ochrany strane, ktorá by zamlčala svoju skutočnú vôľu (v konkrétnom prípade spočívajúcu údajne v nadobudnutí bytu „pod cenu“, resp. bez úplného vyplatenia dohodnutej kúpnej ceny), naráža na všeobecný právny princíp, podľa ktorého sa výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ochrana neposkytuje podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor tohto právneho úkonu s dobrými mravmi a obchádzanie zákona. 20. Odvolací súd s poukazom na už vyslovené závery sa ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu nezaoberal, nakoľko aj v prípade jej dôvodnosti by nemala žiadny vplyv na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu a mohlo by sa jednať iba o kumuláciu dôvodov, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovel. 21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech voči žalovanému, ktorý nemal v spore úspech ani len čiastočný, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP) V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov] V Žiline, dňa 28. januára 2025 JUDr. Vladimír Topoľančík predseda senátu JUDr. Eva Malíková člen senátu (z dôvodu absolvovania služobnej cesty JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia podpísať - § 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku) JUDr. Roman Tichý člen senátu Kanc. · založ zberný spis · vylúč základný spis a vráť okresnému súdu · rozhodnutie vypracoval dňa 10.02.2025, ref. sudca JUDr. Topoľančík