{"guid": "e9fd7b57-5a70-47dc-a045-d8df43b5e693:8e74aa52-0167-484a-a475-9ca0022a9422", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2", "spisova_znacka": "11Co/15/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/15/2024 z 28. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. januára 2025, sp. zn. 11Co/15/2024, ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2", "identifikacne_cislo": "5117217018", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Topoľančík", "sudca_id": 1218, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-topolancik-1218", "datum_vydania": "2025-01-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e74aa52-0167-484a-a475-9ca0022a9422", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Žilina\n11Co/15/2024\n5117217018\n28. 01. 2025\nJUDr. Vladimír Topoľančík\nECLI:SK:KSZA:2025:5117217018.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra\nTopoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: A. B., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom C., právne zastúpeného JUDr. Máriou Mihálikovou, advokátkou, so sídlom Horný\nVal č. 9/19, 010 01 Žilina, IČO: 42 066 441, proti žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXXX/\nXX, F., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu\nŽilina č. k. 2C/37/2017 - 182 zo dňa 03.11.2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok okresného súdu vo výroku II. o zamietnutí žaloby m e n í tak, že určuje, že žalobca\nje vlastníkom v podiele 1/1 nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie\nC., a to bytu č. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici G., súpisné číslo XXXX, vchod č. X,\npostavený na pozemku CKN parcela č. 7831 a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných\nčastiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX.\nOdvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.\nŽalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.\nOkresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom\nnávrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (výrok I. napadnutého rozsudku), žalobu zamietol (výrok\nII. napadnutého rozsudku) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 % s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku\n(výrok III. napadnutého rozsudku).\n1.1\nV odôvodnení rozsudku sa vysporiadal s návrhom žalobcu na prerušenie konania do právoplatného\nskončenia trestného konania vedeného na Okresnom súde v Žiline, sp. zn. 29T/57/2015 tak, že\nnevzhliadol dôvod na prerušenie konania v zmysle § 162 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej\naj „CSP“), keď dospel k záveru, že v predmetnom konaní rozhodnutie priamo nezávisí od otázky, ktorú\nnie je v tomto konaní oprávnený riešiť s tým, že súd v predmetnom konaní prejudiciálne posudzuje\nplatnosť/neplatnosť kúpnej zmluvy na základe podanej žaloby, ktorá otázka nie je predmetom trestného\nkonania. Zdôraznil, že v predmetnom prípade bola žaloba podaná v roku 2017, a preto by bolo v rozpore\nso zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, pokiaľ by konanie prerušil do právoplatného skončenia\ntrestného konania. Vo vzťahu k trestnému konaniu zároveň uviedol, že žalovaný ani nie je obvinený v\ntrestnom konaní, a tzn. konštatovanie viny v trestnom konaní vo vzťahu k iným osobám nemôže mať\nbez ďalšieho priamy vplyv na výrok rozsudku v prejednávanom spore.\n1.2\n\nSúd prvej inštancie posúdil žalobu v prejednávanom spore ako žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, teda\nžalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je a dospel k záveru, že na podanej žalobe je daný naliehavý\nprávny záujem. Poukázal na to, že žalobca odôvodnil naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho\npráva z dôvodu, aby mohol byť zosúladený skutočný stav a stav právny a následne zapísané vlastnícke\nprávo žalobcu k spornej nehnuteľnosti. Postavenie žalobcu, ktorý sa domáha určenia, že je vlastníkom\nsporných nehnuteľností v podiele 1/1-ina k celku, považoval za neisté, a preto vzhliadol dôvod na\nvyslovenie záveru, že v spore je daný naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie\nje. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5Cdo\n31/2011.\n1.3\nDospel k záveru o danosti vecnej legitimácie strán sporu, pričom aktívnu legitimáciu má žalobca a\npasívnu legitimáciu má žalovaný, nakoľko na strane žalobcu vystupuje účastník právneho vzťahu, resp.\npráva, o ktoré v konaní ide a na strane žalovaného žaloba správne smeruje voči žalovanému, ktorý je\nako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľnosti (uznesenie NS SR sp. zn. 5 M Cdo 1/2010).\n1.4\nNámietku žalovaného o nedostatku procesnej podmienky konania spočívajúcom v prekážke veci\nrozhodnutej (rei iudicatae), ktorú žalovaný vzhliadal v rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn.\n18C/267/2013-150 (potvrdeným uznesením Krajského súdu v Žiline, č. l. 7Co/23/2020-500) súd prvej\ninštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na to, že v predmetnom prípade súd žalobu zamietol\nz dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, keď žaloba o určenie, že zmluva o prevode je\nneplatná, nie je prípustná podľa § 137 CSP s tým, že žalobca v predmetnom konaní vzal žalobu o\nurčenie, že je výlučným vlastníkom sporného bytu späť a súd konanie v tejto časti zastavil. Zdôraznil,\nže vo všeobecnosti platí, že nie je prekážkou rozsúdenej veci pre novú určovaciu žalobu, ak dôvodom\nzamietnutia bol len nedostatok naliehavého právneho záujmu.\n1.5\nUstálil, že predmetom sporu je určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na\nliste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., a to byt č. XX, na X. poschodí bytového domu na\nulici G., súpisné č. XXXX, vchod č. X, postavený na pozemku CKN parcela č. 783 a spoluvlastníckeho\npodielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX,\nkeď žalobca neplatnosť zmluvy odôvodňoval poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka a § 39a\nObčianskeho zákonníka, a že v konaní zároveň skutkovo namietal neplatnosť uzatvorenej zmluvy z\ndôvodu, že bol uvedený do omylu (§ 49a občianskeho zákonníka), ako aj z dôvodu, že uzatvorená\nzmluva bola simulovaným právnym úkonom (§ 41a občianskeho zákonníka).\n1.6\nDospel k záveru, že v prejednávanej veci žalobca neuniesol bremeno dôkazu, keď na podporu svojho\ntvrdenia nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy, z ktorých by bolo možné usudzovať neplatnosť\nprávneho úkonu - zmluvy o prevode vlastníckeho práva.\n1.7\nVýchodiskovo akcentoval, že pre platnosť právneho úkonu sa v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka\nvyžaduje, aby bol právny úkon urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Poukázal na to,\nže v predmetnom prípade žalobca v konaní opakovane tvrdil, že jeho vôľa pri uzatváraní zmluvy\nnesmerovala k uzatvoreniu zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ale k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke\n(č. l. 118 pripojeného spisu), alternatívne k uzatvoreniu zmluvy o úvere (č. l. 365 pripojeného spisu),\nči k uzatvoreniu záložnej zmluvy na spornú nehnuteľnosť (č. l. 365 pripojeného spisu). Súd prvej\ninštancie však vychádzal z predloženej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, z ktorej je zrejmé, že žalobca\npri podpise zmluvy uskutočnil prejav vôle, ktorým mienil previesť vlastnícke právo k spornému bytu\nžalovanému. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri výklade právnych úkonov sa postupuje podľa § 35\nObčianskeho zákonníka, keď v predmetnom prípade bol prejav vôle uskutočnený konaním (podpisom\nzmluvy). Takýto prejav vôle vyjadrený slovami je potom potrebné v zmysle § 35 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon\nurobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým vyjadrením. Dospel k záveru, že zo žiadneho v konaní\npredloženého dôkazu nevyplýva, že by žalobca nemal vôľu uzatvoriť predmetnú zmluvu o prevode\nbytu, a preto súd prvej inštancie ustálil, že vôľa žalobcu je v zhode s jeho jazykovým vyjadrením.\nUpriamil pozornosť na to, že žalobca v konaní rozporne uvádzal, že namiesto podpisu zmluvy o prevode\n\nvlastníctva bytu mienil podpísať 1/ zmluvu o pôžičke, 2/ úverovú zmluvu, 3/ zmluvu o zriadení záložného\npráva k bytu, avšak skutočnosť, že tomu tak naozaj bolo, v konaní nepreukázal. V týchto súvislostiach\nzdôraznil, že žalobca na pojednávaní dňa 19.03.2015 v konaní 18C/267/2013 uviedol, že mu bola\nposkytnutá pôžička 10.000,- eur s tým, že ju bude splácať po 80,- eur mesačne. K tomu poukázal na\nčasové súvislosti pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá zmluva bola uzatvorená dňa\n24.06.2013, tzn. v predmetný deň podľa žalobcu malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky, úveru, alebo zriadeniu\nzáložného práva (prípadne kombinácie uvedených právnych úkonov) a v predmetný deň bola zároveň\npodpísaná notárska zápisnica na notárskom úrade H. I. J.. Upriamil pozornosť na to, že žalobca v\nžalobe podanej dňa 02.10.2013 uviedol, že až neformálnym spôsobom, cez katasterportal sa dozvedel,\nže ohľadom jeho bytu došlo k prepisu vlastníctva na inú osobu - žalovaného, keď k povoleniu vkladu\nmalo dôjsť dňa 24.09.2013. Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedeným poukázal na tú skutočnosť,\nže napriek žalobcom uvádzanému poskytnutiu peňažných prostriedkov ešte dňa 24.06.2013 (ktoré mu\nvo výške 8.500,- eur boli v konaní preukázateľne pripísané na účet dňa 28.06.2013) do dňa, kedy sa\npodľa jeho tvrdení mal dozvedieť o prevode vlastníckeho práva k jeho bytu, t.j. niekedy po 24.09.2023\nnevykonal, ani v konaní netvrdil, že by uskutočnil splátky vo výške 80,- eur, ktoré podľa jeho tvrdení\nplatiť mal v súvislosti s poskytnutými peňažnými prostriedkami a v časovom horizonte od 06/2013 do\n09/2013 žalobcu žiadnym spôsobom nezaujímalo, že by mal postupne splácať zapožičané peňažné\nprostriedky, ktoré mu boli podľa jeho tvrdení poskytnuté. Uzavrel, že pokiaľ by boli pravdivé tvrdenia\nžalobcu v tom zmysle, že vzhľadom na jeho nedostatočné vzdelanie (ktoré v konaní preukázané nebolo),\nkeďže zmluva o prevode vlastníctva bytu nebola nazvaná ako kúpna zmluva, žalobca nebol schopný\nrozpoznať druh zmluvy a zistiť, že podpisuje zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, pričom mal za to, že\npodpisuje požičanie peňažných prostriedkov (bez ohľadu na to, v podobe akého konkrétneho právneho\núkonu), musel žalobca prinajmenšom vedieť, že má splácať splátky za poskytnuté peňažné prostriedky.\nPodľa súdu prvej inštancie potom žalobca v konaní nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že by mal\nzáujem tvrdené poskytnutie peňažných prostriedkov vracať strane, ktorá ich poskytla a to formou splátok.\nSúčasne akcentoval, že žalobca v konaní neuviedol, akou formou bolo dohodnuté, že bude peniaze\nsplácať, tzn. či na účet, ak áno, tak na ktorý, či v hotovosti a podobne. Podľa súdu prvej inštancie aj pri\nzákladnom vzdelaní je reálne požadovať, aby si účastník zmluvy bol vedomý tej skutočnosti, že ak mu\nniekto poskytne peňažné prostriedky, ktoré má následne splácať, musí vedieť kedy, kam a akou formou\nmá splátky uskutočniť, pričom zdôraznil, že žalobca v konaní netvrdil, že by mal obmedzenú spôsobilosť\nna právne úkony, a potom súd argumentum a contrario vyvodil, že žalobca je schopný vystupovať v\nbežnom styku, pri uzatváraní bežných (nie špeciálnych, komplikovaných) zmlúv. Vo vzťahu k tvrdeniam\nžalobcu, že nemal vedomosť o uzatvorenej zmluve o prevode vlastníctva bytu, keď o prevode vlastníctva\nsa dozvedel až neformálnym spôsobom cez katasterportál po tom, čo bol vklad zapísaný súd uviedol,\nže predmetné tvrdenie nekorešponduje zo skutočnosťami zistenými zo spisu Správy katastra Žilina\nku vkladovému konaniu č. V 4627/13, keď z uvedeného spisového materiálu vyplýva, že žalobca\nprevzal dňa 15.07.2013 rozhodnutie o prerušení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do\nkatastra nehnuteľností k spornej nehnuteľnosti. Podľa súdu prvej inštancie potom žalobca o prevode\nvlastníckeho práva musel vedieť už dňa 15.07.2023, napriek tomu, že podľa jeho tvrdení nemal záujem\nuzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, na prerušenie konania nereagoval a nezisťoval si, z akého\ndôvodu vkladové konanie prebieha. Upriamil pozornosť na to, že z rozhodnutia o prerušení konania\n(č. l. 270 pripojeného spisu) vyplýva, že Správa katastra rozhodovala na základe kúpnej zmluvy k\nspornému bytu, tzn. Správa katastra neoznačila zmluvu ako Zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorej\noznačenie žalobca v konaní namieta ako nezrozumiteľné pre človeka bez právneho vzdelania, a že\npredmetná zmluva bola Správou katastra označená ako kúpna zmluva. Vo vzťahu k námietke žalobcu\no nemožnosti pochopiť význam zmluvy, keď nebola označená ako kúpna zmluva, ale zmluva o prevode\nvlastníctva bytu, súd prvej inštancie uviedol, že práve označenie zmluvy ako prevod vlastníctva v jej\nnázve nespochybniteľne odzrkadľuje, čo sa s bytom ide robiť, keď predmetom zmluvy je jeho prevod\na už z názvu zmluvy potom nebolo možné usudzovať, že jej obsahom bude pôžička, či poskytnutie\núveru, keď uvedené tvrdenia nevyplývajú ani z obsahu zmluvy. Za významnú skutočnosť pri posudzovaní\núkonov spojených s uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva bytu považoval súd prvej inštancie to,\nže po podpise predmetnej zmluvy žalobca potvrdil uzatvorenie zmluvy s jej predmetom pred notárskym\núradom, kde výslovne vyhlásil, že predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu uzatvoril a byt uvoľní do\nstanovenej lehoty. Pokiaľ žalobca v konaní namietal, že mu obsah notárskej zápisnice nebol prečítaný,\nsúd zdôraznil, že žalobca jednak v konaní netvrdil, že čítať nevie, resp. že nerozumie písanému slovu\na zároveň nijakým spôsobom nepreukázal, že vyhlásenie, ktoré uskutočnil pod bodom 1 notárskej\nzápisnice nebolo uskutočnené, keď predmetné vyhlásenie sám podpísal. Konštatoval, že žalobcom\nnamietaná skutočnosť, že predmetná notárska zápisnica nebola vyhotovená pred notárom, H. K. J.,\n\nale notárskym kandidátom H. I. J., na základe poverenia, nemá na platnosť notárskej zápisnice žiadny\nvplyv. V súvislosti s tým zdôraznil, že žalobca v konaní síce namietal spôsob uskutočnenia notárskej\nzápisnice, avšak nenavrhol v zmysle preukázania jeho (nepreukázaných) tvrdení žiadne dokazovanie,\nnenavrhol v konaní vypočuť poverenú notársku kandidátku prítomnú pri spisovaní predmetného úkonu,\nktorá by rovnako mohla opísať priebeh pri spisovaní notárskej zápisnice, a preto ohľadne týchto tvrdení\nneuniesol dôkazné bremeno. Vo vzťahu k tej skutočnosti, že žalobca pri podpisovaní Zmluvy o prevode\nvlastníctva bytu a Notárskej zápisnice bol po nočnej, ktorú skutočnosť súdu preukázal potvrdením\nzamestnávateľa súd prvej inštancie uviedol, že nemôže byť na ťarchu druhej zmluvnej strany, pokiaľ\nžalobca dobrovoľne pristúpil k podpisu zmluvy v čase, kedy podľa jeho vyjadrení nebol schopný pochopiť\nvýznam podpisovaných právnych úkonov. Pri uzatváraní zmlúv platí zásada tzv. pacta sunt servanda,\ntotiž pokiaľ by žalobca podpisoval aj akúkoľvek inú zmluvu (s iným účastníkom), vždy by platilo, že si má\nchrániť svoje práva, podpisovať zmluvy bdelý, keď zmluvu si má pred podpisom prečítať a oboznámiť sa\ns ňou (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf 2C/37/2017). Potom\ndospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol osobou, na ktorú by bolo potrebné\nosobitne prihliadať ako subjekt neschopný pochopiť význam slov, napr. osoba, ktorá nevie čítať, či osoba\ns vysokým vekom, s mentálnou retardáciou a podobne.\n1.8\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní taktiež nebolo preukázané, že by vôľa žalobcu bola\npri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu v rozpore s jeho prejavom, a že by pri uzatváraní\nzmluvy o prevode vlastníctva bytu chýbal niektorý z predpokladov náležitosti právneho úkonu, keď\nnebolo preukázané, že by žalobca uzatváral zmluvu nie slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne.\nPrávny úkon - zmluva o prevode vlastníctva bytu považoval za určitý a zrozumiteľný právny úkon,\ns jasne stanoveným obsahom a predmetom, pričom konštatoval, že žalobca v konaní ani netvrdil,\nže by zmluvu neuzatvoril slobodne. K vážnosti ako ďalšej náležitosti právneho úkonu uviedol, že o\nnedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,\nresp. síce existuje, ale v inej kvalite, než to ukazuje prejav. K takýmto prejavom vôle patria napríklad\núkony urobené s vnútornou výhradou alebo simulované právne úkony. Pokiaľ právnym úkonom má byť\nzastretý iný právny úkon, platí tento úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov zmluvy a ak sú splnené\nvšetky jeho náležitosti. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným\nlen ,,naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny\núkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov\nurobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný\nprávny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť.\nPokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39\nObčianskeho zákonníka, § 41a ods. 2, veta prvá Občianskeho zákonníka). Zdôraznil, že na vnútornú\nvýhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný,\nakoby vnútorná výhrada neexistovala (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 1 Cdo 113/2008). Dospel k záveru, že v predmetnom prípade nebolo preukázané, že by vôli\nsubjektov zmluvy zodpovedal iný právny úkon ako ten, ktorý bol zachytený v hmotnej podobe vo forme\nprejavu tohto právneho úkonu. Ustálil, že žalovaný v konaní preukázal, že v zmysle zmluvy uhradil\nsprostredkovateľovi titulom kúpnej ceny sumu 24.500,- eur, ktorá suma mala byť zaplatená žalobcovi,\na že preto nie je potom možné konštatovať, že by žalovaný mienil uzatvoriť inú zmluvu ako tú, ktorú\npodpísal. Konštatoval, že pokiaľ by žalobca tvrdil, že uzatváral simulovaný právny úkon, nemohol by sa\nneplatnosti tohto úkonu dovolávať voči tomu, kto ho považoval za nezastretý (žalovaný) a pokiaľ mal\nžalobca s podpisom zmluvy o prevode vlastníctva bytu vnútornú výhradu a túto neprejavil navonok, keď\nzmluvu o prevode vlastníctva bytu slobodne podpísal, tak takáto výhrada nemôže spôsobiť neplatnosť\nzmluvy.\n1.9\nAko nedôvodnú súd prvej inštancie vyhodnotil aj argumentáciu žalobcu o neplatnosti zmluvy o prevode\nvlastníctva bytu s poukazom na rozpor s § 39a Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na to, že k\nuvedenému právnemu posúdeniu veci žalobca v predmetnom podaní doručenom súdu neprodukoval\nžiadne skutkové tvrdenia, ktoré by potvrdili jeho právnu argumentáciu. Konštatoval, že v priebehu\nkonania žalobca poukazoval na tú skutočnosť, že mal dlhy, v konaní však nepredložil žiadne dôkazy\nk uvedeným tvrdeniam a jediný dlh, ktorý vyplýva zo spisového materiálu je možné dovodiť z obsahu\nspisu Správy katastra, kde z listiny na č. l. 269 pripojeného spisu vyplýva, že k dátumu 31.05.2013 mal\nžalobca nedoplatok na platbách spojených s bytom vo výške 1.411,10 eur a po úhrade uskutočnenej\n\ndňa 25.06.2013 bola uskutočnená platba vo výške 1.411,10 eur a stav účtu žalobcu na OSBD Žilina bol\n0,- eur. Zdôraznil, že okrem uvedeného žalobca v konaní neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie\ntvrdenia, že by nemal dostatok finančných prostriedkov a bol v skutočnej tiesni, že žalobca mal v\nčase uzatvorenia zmluvy 38 rokov, tzn. nebolo možné konštatovať, že by bolo možné zneužiť jeho\nneskúsenosť, či rozumovú vyspelosť, keď žalobca nebol ani vo veku blízkom mladistvému, ani v\nstaršom veku, pričom jeho neskúsenosť, či rozumová nevyspelosť v konaní s poukazom na jeho vek,\nzázemie, vykonávajúcu prácu, nebola preukázaná. Súd prvej inštancie dospel k záveru, žalobca v konaní\nnepreukázal, že by zmluvu uzatváral v tiesni. Vo vzťahu k tej skutočnosti, že by žalobca mal uzatvoriť\nzmluvu, ohľadom ktorej je vzájomné plnenie (byt vs. kúpna cena) v hrubom nepomere súd prvej inštancie\nzdôraznil, že žalobca v konaní tvrdil, že kúpna cena predmetného bytu bola v čase predaja 44.400,eur, ktorá suma mala vyplývať zo znaleckého posudku (č. l. 374 pripojeného spisu), avšak súdu prvej\ninštancie nebol žiadny tvrdený znalecký posudok predložený a naopak, v trestnom konaní bola ustálená\nhodnota sporného bytu na sumu 34.323,02 eur (č.l. 150 spisu), čo podľa názoru súdu prvej inštancie pri\nkúpnej cene 24.500,- eur nepredstavovalo hrubý nepomer. V tejto súvislosti poukázal na to, že zmluvné\nstrany majú zmluvnú voľnosť, vymienenie ceny nižšej ako trhovej, napríklad v prípade, že predávajúci má\nzáujem na urýchlenom predaji a zadovážení s tým súvisiacich peňažných prostriedkov je na trhu úplne\nbežný jav. Dojednanie kúpnej ceny nižšej oproti jeho objektívnej hodnote o 30 % súd prvej inštancie\nnepovažoval za dojednanie v ceny v hrubom nepomere, ako kvalifikačného znaku úžery (v tejto súvislosti\npoukázal na PR, 2014, č. 10, s. 369a: Rozsudok Spolkového súdneho dvora z 26. 1. 2014, sp. zn. ZR\n249/12 (Vrchní zemský soud Mnichov)).\n1.10\nŽalobcovu argumentáciu o neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu z dôvodu rozporu s § 39\nObčianskeho zákonníka a teda že sa jedná o právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom vyhodnotil súd prvej inštancie\nako nedôvodnú. Pokiaľ však žalobca dôvodil tým, že pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu\nbola naplnená skutková podstata neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že odporuje zákonu, alebo ho\nobchádza, súd prvej inštancie uzavrel, že uvedené skutočnosti neboli v konaní preukázané s tým, že z\nvykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany uzatvorili zmluvu o prevode vlastníctva bytu s\nobsahom tak, ako ju aj podpísali, keď žalobca potvrdil uzatvorenie zmluvy aj vyhlásením pred notárom,\nktorý obsah vyhlásenia spísal v notárskej zápisnici. Ustálil, že rozpor so zákonom\nz hľadiska obsahu (napríklad uzatvorenie právneho úkonu, ktorého obsahom je záväzok spáchať trestný\nčin), či z hľadiska účelu (kúpa motorového vozidla za účelom prípravy trestného činu, prepadný záloh a\npod.) preukázaný v konaní nebol. Ako nepreukázané vyhodnotil aj to, že by strany pri uzatváraní zmluvy\nkonali contra legem, či v rozpore\ns dobrými mravmi s tým, že skutočnosť, že je vedené trestné konanie, v ktorom sa rieši otázka\npodvodu na žalobcovi tretími osobami nemá na základe vykonaného dokazovania na platnosť zmluvy\no prevode vlastníctva bytu vplyv. Konštatoval, že ani v trestnom konaní nebolo uvažované o tom, že\nby žalovaný pri uzatváraní zmluvy konal v rozpore so zákonom s tým, že žalovaný súdu preukázal, že\nriadne zaplatil kúpnu cenu, ktorá kúpna cena prostredníctvom sprostredkovateľa mala byť odovzdaná\nžalobcovi. Uzavrel, že pokiaľ sa napriek uvedenému kúpna cena žalobcovi „nedostala“, má žalobca\nprávo vymáhať si zaplatenie kúpnej ceny od žalobcu, aj keď vykonanému dokazovaniu takéto skutkové\ntvrdenia nezodpovedajú. Vo vzťahu k vedenému trestnému konaniu, kde je podaná obžaloba na tretie\nosoby, ktoré mali na žalobcovi spáchať podvod uviedol, že po odsúdení predmetných obžalovaných za\nskutok uvedený v obžalobe si môže uplatňovať prípadnú náhradu škody, ktorá mu spáchaným podvodom\nvznikla (ako v trestnom, tak aj následne v civilnom konaní). Pokiaľ žalobca\nv konaní tvrdil, že žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd poukázal na to, že\nžalovaný neprodukoval tvrdenia v tom zmysle, v čom by práve ten rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu\nk uzatvoreniu zmluvy medzi zmluvnými stranami mal byť odzrkadlený. Súd prvej inštancie dospel k\nzáveru, že ani absencia dobromyseľnosti žalovaného v konaní preukázaná nebola, keď žalovaný v\nkonaní potvrdil, že skupoval nehnuteľnosti kvôli ich výnosom, tzn. za účelom ďalšieho predaja. Pokiaľ\nžalobca v konaní namietal takýto postup, keď ho vnímal ako podvodný, súd prvej inštancie vyslovil názor,\nže sa jedná o bežný postup za účelom zvyšovania svojho majetku investíciami do nehnuteľností, ktorých\nvlastnícke právo je následne prevádzané na tretiu osobu a takéto konanie žalovaného nie je možné bez\nďalšieho vnímať na jeho ťarchu. Rovnako návrh žalovaného na povolenie vkladu v zrýchlenom konaní\npred katastrálnym úradom súd prvej inštancie nepovažoval za skutočnosť, ktorá by mohla byť vnímaná\nna ťarchu žalovaného, keď sa opätovne jedná o úplne štandardnú situáciu, s využitím prostriedkov, ktoré\nkatastrálny zákon umožňuje.\n\n1.11\nVo vzťahu k námietke žalobcu, že bol pri uzatváraní zmluvy uvedený do omylu (čo je vlastne aj podstatou\ntrestného činu podvodu) súd prvej inštancie uviedol, že omyl spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho\núkonu, ktorej sa žalobca dovolal v trojročnej premlčacej lehote, a to podaním žaloby na Okresný súd\nŽilina dňa 02.10.2013, konkrétne v podaní zo dňa 11.08.2014, v ktorom žalobca namietol neplatnosť\nprávneho úkonu aj z dôvodu omylu, ako aj na pojednávaní zo dňa 19.03.2015. Po posúdení uvedenej\nargumentácie súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní jednak nebolo preukázané, že by bol\nžalobca uvedený do omylu pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníckeho práva, pričom vychádzal\nzo svojich záverov o malej pravdepodobnosti a nevierohodnosti tvrdenia žalobcu v zmysle, že tento\npodpísal zmluvu o prevode vlastníctva bytu bez toho, aby si prečítal aspoň jej nadpis, ktorý bol napísaný\ndostatočne veľkým písmom, ako aj z toho, že v konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že\nby vyhlásenie žalobcu nebolo riadnym spôsobom pred notárskym úradom uskutočnené tak, ako je to\nzachytené v notárskej zápisnici. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že pokiaľ by aj z prípadného trestného\nkonania (alebo z iných skutočností) vyplynulo (ktorú skutočnosť v konaní nemal preukázanú), že žalobca\nbol konaním tretích osôb (nie zmluvnej strany, t.j. žalovaným) uvedený do omylu, tak žalobca nekonal v\nospravedlniteľnom omyle. Súd prvej inštancie potom s poukazom na uvedené skutočnosti ustálil, že ani\nžalobcom uvádzaný dôvod relatívnej neplatnosti podľa § 49a Občianskeho zákonníka nezakladá dôvod\npre určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu.\n1.12\nVo vzťahu k žalobcom v konaní opakovaným tvrdeniam v tom zmysle, že žalobca nemal záujem uzatvoriť\nzmluvu o prevode vlastníctva bytu, ale mienil uzatvoriť zmluvu\no pôžičke, zmluvu o úvere, či zmluvu o záložnom práve (keď skutkové tvrdenia žalobca\nv priebehu tohto konania a konania zrejmého z pripojeného spisu opakovane menil) súd prvej inštancie\nuzavrel, že sa predmetné tvrdenia javia ako nevierohodné.\n1.13\nVo vzťahu k námietke žalobcu, že neprevzal od žalovaného celú časť kúpnej ceny\n(čo však podľa záverov súdu prvej inštancie nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu, nakoľko v konaní\nboli predložené doklady o úhrade celej časti kúpnej ceny), súd prvej inštancie uzavrel, že i v prípade,\nže by žalobca úspešne vyvrátil prevzatie časti kúpnej ceny, tak skutočnosť, že nedošlo k zaplateniu\nkúpnej ceny v zmysle zmluvy o prevode vlastníctva bytu, nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, nakoľko\nnezaplatenie kúpnej ceny samo osebe nespôsobuje jej neplatnosť.\n1.14\nS poukazom na vyššie zmienené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu žalobcu\nv celom rozsahu zamietol. Nakoľko bol potom žalovaný v konaní úspešný v celom rozsahu\ns poukazom na plný úspech žalovaného priznal žalovanému právo na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 % s tým, že o samotnej výške tejto náhrady trov konania sa rozhodne podľa ustanovenia\n§ 262 ods. 2 CSP.\n2.\nŽalobca podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, a to v časti\nzamietnutia návrhu na prerušenie konania aj v časti zamietnutia návrhu na určenie vlastníctva žalobcu k\nbytu z dôvodov, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky obrany, ktoré\nneboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).\n2.1. Podľa právneho názoru žalobcu je dojednaný právny úkon napadnutej kúpnej zmluvy absolútne\nneplatný z dôvodu že sa prieči dobrým mravom, t.j. z dôvodu porušenia dobrých mravov zo strany osôb,\nktoré mu sprostredkovali danú „kúpu“ (§ 39 Občianskeho zákonníka), keď využili nepriaznivú životnú\nsituáciu žalobcu, ktorý si potreboval požičať 10.000,-eur a dali mu podpísať kúpnu zmluvu, príjmový\npokladničný doklad a notársku zápisnicu\no vyprataní bytu a pritom mu tvrdili, že sa jedná o listiny k získaniu pôžičky a z dôvodu absencie\ndobromyseľnosti kupujúceho, ktorý o praktikách daných osôb zjavne vedel, keďže s nimi rovnakým\nspôsobom participoval na viacerých takýchto obchodoch s inými tzv. predávajúcimi a kupoval\nnehnuteľností za zjavne podhodnotené ceny, ako aj z dôvodu úžery (§ 39a Občianskeho zákonníka), t.j.\nzmluvného dojednania, podľa ktorého kupujúci ťažiac zo situácie slabosti (najmä tiesne, neskúsenosti,\n\naj ľahkomyseľnosti) predávajúceho, dostal plnenie od predávajúceho - vlastníctvo k bytu, ktoré bolo v\nhrubom nepomere k plneniu kupujúceho - podhodnotená kúpna cena bytu oproti jeho trhovej hodnote.\nZ uvedeného dôvodu má za to, že žalovaný, t.j. kupujúci získal zreteľne prehnaný zisk v dôsledku využitia\nsituácie jeho slabosti ako predávajúceho (najmä jeho zadlženosť u viacerých veriteľov, nemožnosť získať\núver v banke pre zlú bonitu a nutnosť potreby vyplatiť dlhy na bytovom družstve z dôvodu neplatenia\nslužieb spojených s užívaním bytu a hroziacej dražbe bytu, ako aj zlý psychický a fyzický stav po nočnej\nsmene pri podpisovaní listín, ktoré mu predložili sprostredkovatelia prevodu bytu, jeho neskúsenosť,\nnaivitu a dôverčivosť, nedostatočné vzdelanie, časová tieseň).\n2.2\nPoukázal na to, že on opisoval v priebehu celého súdneho konania aj v priebehu stále prebiehajúceho\ntrestného konania rovnako skutkové okolnosti uzavretia napadnutej zmluvy a získania 10.000,- eur,\nktoré si chcel požičať. Jeho výpovede boli konzistentné. Nevedel, že podpísal kúpnu zmluvu, a až po\njej predložení z katastra nehnuteľností zistil, že jeho podpis sa nachádza na kúpnej zmluve a po tom,\nako žalovaný predložil notársku zápisnicu o záväzku vypratať byt po podaní žaloby, zistil, že podpísal aj\ntakúto zápisnicu. Súčasne poukázal na zjavné rozpory, ktoré boli medzi jednak výpoveďami žalovaného\na svedkov, t.j. osobami, ktoré sprostredkovali predaj (L., B. a E.) a medzi výpoveďou žalovaného v\nobčianskoprávnom konaní a jeho výpoveďou v trestnom konaní a medzi výpoveďami svedkyne L. (M.)\na svedka B. v občianskoprávnom konaní a v trestnom konaní.\n2.3\nZopakoval, že žalovaný tvrdil, že využil investičnú príležitosť a kúpil byt pre výhodnú cenu a následne ho\nchcel v zapätí s návrhom na zrýchlený vklad do katastra nehnuteľností previesť na 3. osobu spoločnosti\nFive, s.r.o. so ziskom. Zdôraznil, že naproti tomu svedkovia tvrdili, že bol tzv. dočasným vlastníkom a po\nzískaní úveru pre žalobcu mal vlastníctvo bytu žalovaný previesť spätne na žalobcu po zaplatení kúpnej\nceny, ktorú uhradil žalovaný spolu s navýšením.\n2.4\nPoukázal aj na rozpory ohľadom zaplatenia kúpnej ceny, kedy žalovaný tvrdil, že časť kúpnej ceny\nzaplatil priamo na účet žalobcu a časť vo výške 15.000,- eur v hotovosti odovzdal B., ktorý ich následne\nodovzdal žalobcovi. Má za to, že naproti tomu z vykonaného dokazovania je zrejmé, že suma 8.500,- eur,\nktorá bola pripísaná na jeho účet, bola na tento účet pripísaná priamym vkladom na účet osobou menom\nN., ktorá aj uhradila sumu 1.000,- eur na účet sprostredkovateľa tiež priamym vložením hotovosti na\ntento účet a podľa vyjadrenia svedkyne M. jej tieto peniaze mala dať práve ona a navyše nie je zrejmé,\nodkiaľ M. mala k dispozícii uvedené sumy. Zopakoval, že po dlhšom čase bol súdu predložený príjmový\npokladničný doklad na sumu 15.000,- eur podpísaný ním ako príjemcom, ale z výpovedí svedkov nie je\nzrejmé, kto konkrétne mu danú sumu mal odovzdať oproti danému pokladničnému dokladu, keď M., a\naj E. a B. popreli, že by mu osobne odovzdali danú sumu. Uviedol, že nezaplatenie kúpnej ceny síce\nnemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, avšak uvedené rozpory vzbudzujú nedôveryhodnosť výpovede\nžalovaného a svedkov, a naopak potvrdzujú jeho tvrdenia.\n2.5\nZdôraznil, že len s ťažkosťami je možné dokázať, že akákoľvek osoba nevedela, aké dokumenty\npodpísala a teda aj to, že on naozaj nevedel, aké konkrétne listiny podpísal, avšak v kontexte jeho\nopísania skutkového deja a súčasne za nespornej existencie desiatok ďalších rovnako oklamaných\na zneužitých osôb (u viacerých s rovnakým kupujúcim - investorom ako je žalobca v tomto konaní;\npoznámka odvolacieho sudu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť uvedené „žalovaný“), ktoré v\npriebehu súdneho konania súdu oznamoval, a ktoré sú taktiež poškodenými v trestnom konaní a prišli\ndanými nekalými praktikami o svoje bývanie, vyjadril presvedčenie, že je možné uveriť jeho tvrdeniu,\nže za účelom získania pôžičky 10.000,- eur na vyplatenie dlhov podpísal všetky dokumenty, ktoré mu\nboli predložené a nebol si vedomý toho, že podpisuje kúpnu zmluvu, notársku zápisnicu a príjmový\npokladničný doklad, ako to bolo zistené v priebehu súdneho konania, keď uvidel svoj podpis na daných\nlistinách.\n2.6\nMá za to, že ak by aj kúpna cena uvedená v napadnutej kúpnej zmluve vo výške 24.500,- eur bola\nreálne vyplatená, stále by bola v zjavne podhodnotenej výške, v hrubom nepomere k reálnej trhovej\ncene sporného bytu v čase jeho údajného prevodu (44.400,- eur), ktorú sumu on v konaní opakovane\ntvrdil a táto suma bola stanovená znaleckým posudkom č. 12/2014 zo dňa 08.03.2014 vypracovaným\nznalcom D. J. M., ktorý si objednal, aby preukázal do skončenia vyšetrovania reálnu hodnotu bytu, a\nteda škodu v trestnom konaní začatom na základe ním podaného trestného oznámenia a v ktorom došlo\nk spojeniu trestných konaní viacerých poškodených do jedného trestného konania. Suma ustálená v\ntrestnom konaní vo výške 34.323,02 eur (na ktorú odkazuje súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku)\n\nnie je zhodná s hodnotou sporného bytu (jeho trhovou cenou, čiže cenou, za ktorú by bolo možné daný\nbyt v danom období predať), ale je vyčíslenou škodou, ktorá mu vznikla ako poškodenému a je rozdielom\nmedzi trhovou cenou bytu určenou znaleckým posudkom (44.400,- eur) a reálne vyplatenou finančnou\nčiastkou, ktorú ako poškodený obdržal vo výške 8.500,-eur na jeho účet v banke a zvyšok v hotovosti\nod L., ako o tom vypovedal v konaní sp. zn. 18C/267/2013 za stavu, že stratí vlastníctvo bytu. Má za\nto, že aj dojednanie kúpnej ceny ľahko predajného bytu nižšej oproti jeho objektívnej hodnote o 30 % je\ndojednaním ceny v hrubom nepomere a pokladá sa za úžeru, nieto ak sa s nekalými praktikami dopredu\nráta a aj sa reálne vyplatí kupujúcemu len cca 10.000,- eur. Zdôraznil, že jeho tvrdenie o trhovej cene\nsporného bytu vo výške 44.400,- eur nebolo žalovaným nikdy rozporované a samotný žalovaný uviedol,\nže sa jednalo o výhodnú príležitosť kúpiť byt za 24.500,- eur s tým, že v prílohe predložil znalecký\nposudok, z ktorého je zrejmá reálna hodnota sporného bytu v danom čase.\n2.7\nK poznámke súdu uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku o tom, že on ani jeho právna\nzástupkyňa sa nezúčastňovali pojednávaní po zmene zákonného sudcu, žalobca uviedol, že doplňujúci\nvýsluch žalobcu nebol ani jednou procesnou stranou navrhnutý, a on mal zároveň neodkladné pracovné\npovinnosti a jeho právna zástupkyňa mala v prvý vytýčený termín pojednávania, ktoré sa odročovalo\nkvôli dodatočnej výzve sudkyne na uvedenie konkrétnych čísel spisu sp. zn. 18C/267/2013, ktoré\nchceli procesné strany v konaní sp. zn. 2C/37/2017 oboznámiť, dovolenku a na ďalší termín bola\npráceneschopná a na termín odročený na nasledujúci týždeň PN právnej zástupkyne trvala.\n2.8\nZdôraznil, že Krajský súd v Žiline vrátil vec z dôvodu zmätočného, príp. odporujúceho si odôvodnenia\npôvodného rozsudku a z dôvodu, že nebolo zrejmé, z akého právneho dôvodu určil súd, že vlastníkom\nsporného bytu je žalobca a aké skutkové okolnosti považoval za preukázané. V konaní už neboli\nani jednou procesnou stranou navrhované ďalšie dôkazy, ani produkované iné alebo ďalšie skutkové\ntvrdenia, takže má za to, že jeho osobná účasť ani účasť jeho právnej zástupkyne na pojednávaní nebola\nnevyhnutná.\n2.9\nK poznámke súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku o tom, že si žalovaný (poznámka\nodvolacieho súdu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť „žalobca“) môže nárokovať v prípade\nodsúdenia obžalovaných v trestnom konaní náhradu škody uviedol, že proti M. je vedené konanie\nako proti ušlej a je na ňu vydaný medzinárodný zatykač a ona a rovnako obžalovaný B. uviedli,\nže nevlastnia žiaden majetok, takže prípadná súdom priznaná škoda by bola aj tak nevymožiteľná.\nNavyše zdôraznil, že nekalými praktikami bol obratý o svoje jediné bývanie a cena vyčíslená ako škoda\nstanovená znaleckým posudkom by bola aj tak nedostatočná vzhľadom na stratu obydlia a s poukazom\nna všeobecné navýšenie hodnoty nehnuteľností v priebehu času.\n2.10\nNa základe vyššie uvedeného z dôvodu prejudiciálneho posúdenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy,\nv ktorej je uvedený ako vlastník a na základe ktorej bol ako vlastník na list vlastníctva zapísaný žalovaný,\nžalobca navrhol, aby nadriadený súd zmenil rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 2C/37/2017-182\ntak, že určí, že žalobca A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. je výlučným vlastníkom bytu č. XX na X.\nposchodí na ulici G. vo vchode č. XX bytového domu súpisné číslo XXXX v katastrálnom území C.,\nzapísaného na liste vlastníctva č. XXXX a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných častiach\na spoločných zariadeniach bytového domu súpisné číslo XXXX a súčasne, navrhol, aby nadriadený\nsúd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Žilina a zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania sp.\nzn. 2C/37/2017 do právoplatného skončenia trestného stíhania, a aby nadriadený súd konanie sp. zn.\n2C/37/2017 prerušil.\n3.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd odvolanie v celom rozsahu\nzamietol.\n3.1\nPokiaľ žalobca namietal proti rozsudku, že zistený skutkový stav neobstojí a tvrdil, že sú tu prípustné\nďalšie prostriedky obrany, ktoré neboli uplatnené, žalovaný sa domnieva, že žalobca vo svojej žalobe\na vo svojich vyjadreniach uplatnil všetky možné aj nemožné argumenty a súd sa s nimi v odôvodnení\nrozsudku vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom.\n3.2\nVo vzťahu k námietke žalobcu, že predmetnú kúpnu zmluvu a notársku zápisnicu podpísal v omyle,\nžalovaný opakovane poukázal na nedôveryhodnosť výpovedí žalobcu, keď tento najskôr tvrdil, že žiadnu\nzmluvu neuzavrel, neskôr, že sa domnieval, že podpisuje zmluvu o pôžičke a napokon tvrdil, že sa\n\ndomnieval, že podpisuje zmluvu o zriadení záložného práva, a preto dôvod, pre ktorý právna zástupkyňa\nžalobcu v odvolaní tvrdí, že žalobca bol vo svojich výpovediach konzistentný, z vyššie uvedeného\nnevyplýva. Žalovaný má za to, že tak ako ostatné tvrdenia žalobcu, aj jeho tvrdenie, že uzavrel zmluvu\no prevode vlastníctva bytu v omyle, súd posúdil po každej stránke správne, a to nadbytočne obšírne,\nnakoľko pokiaľ žalobca tvrdil, že sa domnieval, že uzatvára iný typ zmluvy, než zmluvu o prevode\nvlastníctva bytu (o pôžičke alebo o zriadení záložného práva), mohlo by sa u neho jednať iba o omyl\nprávny, ktorý nečiní právny úkon neplatným.\n3.3\nPodľa žalovaného súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne uzavrel, že pri uzatváraní\nzmluvy k žiadnemu zneužitiu slabosti žalobcu (najmä tiesne, neskúsenosti a ľahkomyseľnosti) v zmysle\nustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka nedošlo. Navyše podľa žalovaného je toto ustanovenie\nObčianskeho zákonníka v rozpore so zásadou vigilantibus iura, podľa ktorej je každý zodpovedný\nza náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti pri uzatváraní záväzku, do ktorého vstupuje, na ktorú\nnapokon poukazuje v odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie. Podľa žalovaného ustanovenie § 39a\nObčianskeho zákonníka síce reflektuje docielený stupeň zdebilnenia ľudstva, no odporuje požiadavke\nprávnej istoty, ktorú majú zákony poskytovať všetkým osobám rovnako. Súčasne namietal, že toto\nustanovenie bolo vložené do Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z. a účinnosť nadobudlo\ndňa 1. júna 2014, zatiaľ čo predmetná kúpna zmluva bola uzavretá dňa 24. júna 2013\nv dôsledku čoho by podľa jeho názoru jeho aplikácia na daný prípad znamenala v zmysle prechodného\nustanovenia § 879 Občianskeho zákonníka nedovolenú retroaktivitu.\n3.4\nAko irelevantné pre posúdenie platnosti či neplatnosti zmluvy je podľa žalovaného tiež to, či bola kúpna\ncena uhradená celá alebo nie, nakoľko pri posudzovaní primeranosti ceny v kontexte s otázkou platnosti\nči neplatnosti zmluvy, je v podstate rozhodujúca len jej výška dohodnutá v zmluve, nie či bola uhradená.\nPreto, odhliadnuc od toho, že on jednoznačne preukázal úhradu celej kúpnej ceny tak, ako bola v zmluve\ndojednaná, považuje za nadbytočné zaoberať sa zisťovaním, či bola alebo nebola uhradená v plnom\nrozsahu, a to len preto, lebo žalobca stále dookola opakuje, že mu bola uhradená iba jej časť a túto\nskutočnosť považuje za dôvod neplatnosti zmluvy. Podľa žalovaného potom v tomto zmysle správne\npoukázal súd prvej inštancie v bode 16. odôvodnenia rozsudku na možnosť žalobcu (pokiaľ tvrdí, že\nkúpnu cenu neobdržal) domáhať sa zaplatenia kúpnej ceny príslušnou žalobou.\n3.5\nPokiaľ žalobca vyvodzoval neplatnosť zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi\nz dôvodu, že ju uzavrel v omyle, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo\n2506/99 zo dňa 21.8.2000, podľa ktorého ak kupujúci uvedie predávajúceho do omylu, ide o skutočnosť,\nktorá vedie k relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Právna kvalifikácia uvedeného skutku, že zmluva\nje pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná, je nesprávna, pretože prípad uzavretej zmluvy v\nomyle rieši špeciálne ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je treba v takom prípade\npostupovať. Na konkrétnom prípade tu súd aplikoval všeobecne platnú zásadu, že pokiaľ existuje na\ndaný prípad pozitívna právna úprava (zákonné ustanovenie) nie je možné dovolať sa rozporu s dobrými\nmravmi.\n3.6\nVzhľadom na uvedené navrhol odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.\n4.\nŽalobca v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného, že je irelevantné pre posúdenie platnosti zmluvy\nto, či bola kúpna cena uhradená, uviedol, že on poukazoval v priebehu súdneho konania na spôsob\nplatenia kúpnej ceny (na jednotlivé čiastkové platby - ako, kým a kedy a jej nezaplatenie v plnej výške)\nz dôvodu preukázania nedôveryhodnosti výpovedí žalovaného a jednotlivých svedkov, ich klamstiev,\nkeď viackrát tvrdili a opisovali rozdielne varianty spôsobu platenia kúpnej ceny a navzájom od seba\nodlišne opísali detaily. Žalobca zopakoval, že si je vedomý, že nezaplatenie kúpnej ceny nemá vplyv\nna platnosť kúpnej zmluvy. Zdôraznil, že o nekalých praktikách a podvodných spôsoboch žalovaného\na s ním spriaznených ľudí (ktorí vypovedali ako svedkovia a sú trestne stíhaní) on presviedčal súd\nich usvedčovaním pri klamstvách v rámci ich výpovedí (pretože inak je ťažké dokázať, že nevedel, čo\npodpisuje) a okrem poukázania na spôsob vyplatenia kúpnej ceny, tak robil aj poukazovaním na ich\nrozdielne tvrdenia o dôvode a účele uzavretia kúpnej zmluvy a taktiež odkazoval na ich výpovede v\ntrestnom konaní a na iné obdobné prípady cez výpovede iných poškodených, ktorí taktiež pre získanie\npôžičky prišli o svoje byty. On nevedel, že podpisuje kúpnu zmluvu a že prevádza svoje vlastnícke právo\nk bytu.\n4.1\n\nPoukázal na to, že medzi základné náležitosti každého právneho úkonu (teda aj kúpnej zmluvy,\npredmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k bytu), ktoré sú nevyhnutné na to, aby bol právny úkon\nplatný, patrí najmä: urobenie právneho úkonu slobodne a vážne, v určitej a zrozumiteľnej forme; predmet\nplnenia právneho úkonu je možný; osoba, ktorá právny úkon robí, má spôsobilosť na právne úkony a\nnerobí ho v duševnej poruche; nejde o úžeru; právny úkon je urobený v predpísanej forme; právny úkon\nsvojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho a ani sa neprieči dobrým mravom.\nZdôraznil, že ak nemá kúpna zmluva jednu z uvedených základných náležitostí platného právneho\núkonu, ide o právny úkon absolútne neplatný, ktorý je neplatným od samého začiatku. Takýto právny\núkon je neúčinným voči všetkým od samého začiatku. Žalobca potom namietal platnosť zmluvy\ns dôvodu porušenia dobrých mravov, obchádzania zákona a úžery. Zopakoval, že v priebehu konania\npoukázal na svoju tieseň, zlú finančnú situáciu a na nedostatok vôle na jeho strane, ako aj na absolútnu\nneplatnosť zmluvy v dôsledku rozporu s dobrými mravmi a v dôsledku obchádzania zákona. Jeho\númyslom bolo získať pôžičku a na jej zabezpečenie súhlasil so založením bytu. Malo sa jednať len o\ndočasný tzv. zabezpečovací prevod práva vo vzťahu\nk peňažnej pôžičke, a on nemal v úmysle definitívne predať tento byt. Vzhľadom na nedostatok vôle a\nuž spomínanú tieseň a nápadne nevýhodné podmienky sa podľa jeho názoru jedná o zmluvu absolútne\nneplatnú. Žalobca v dôvere, naivite a pod vplyvom neskúsenosti a únavy po nočnej smene a v stave\nnutnosti získať úver na splatenie svojich dlhov (kedy mu banka pre zlú bonitu úver poskytnúť nechcela),\npodpísal všetky dokumenty, ktoré mu boli dané na podpis bez toho, aby sa s nimi riadne oboznámil a\nbez toho, aby obdržal jedno vyhotovenie z každého.\n4.2\nZdôraznil, že nikdy nechcel predať predmetnú nehnuteľnosť, chcel ňou iba zabezpečiť pôžičku, pričom\nnielen na jeho strane nebola prítomná skutočná vôľa na predaj bytu, ale aj na strane žalovaného\ntakáto vôľa nebola, pretože svedkovia uviedli, že sa malo jednať o dočasný prevod vlastníctva bytu na\nžalovaného ako na investora a po získaní pôžičky by sa vlastnícke právo k bytu previedlo spätne na\nneho.\n4.3\nTaktiež zopakoval, že civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu\nv celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje plnenie pri nadvláde jednej strany\nza úžernú kúpnu cenu, aj keby sa tak malo udiať pri zjavnom využití ľahkovážnosti dlžníka, a stačí, že\nk využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde hoci len z nedbanlivosti.\n4.4\nMá za to, že príliš nízka kúpna cena spolu s nekalými praktikami navzájom dohodnutých a\nspolupracujúcich osôb (žalovaný a B., E. a L.), vedie k neplatnosti danej zmluvy. Opätovne poukázal\nna individuálne skutkové okolnosti týkajúce sa predovšetkým vzájomného vzťahu zmluvných strán, ktorí\nsa nikdy pred súdnym konaním nevideli, nedojednávali si navzájom zmluvné podmienky, ani výšku\nkúpnej ceny, žalovaný byt nikdy vôbec nevidel, kúpil ho za nápadne nízku obstarávaciu cenu a taktiež\nsa týkajú vzájomného vzťahu medzi žalovaným a svedkami E., B. a L., ktorí sa všetci kamarátia,\ntykajú si a navzájom obchodujú pri viacerých rovnakých prípadoch, kedy svedkovia sprostredkovali pre\nžalobcu (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť uvedené „žalovaného“)\npodvodom byty za nízke ceny od ďalších poškodených osôb.\n4.5\nNa základe vyššie uvedeného navrhol, aby súd vyhovel odvolaniu.\n5.\nV odvolacej duplike žalovaný uviedol, že mu nie je jasný zmysel vyjadrenia žalobcu, nakoľko všetko\nčo v ňom uvádza, je iba opakovaním tohto, čo už veľakrát uviedol - v žalobe, vo svojich písomných\nvyjadreniach, na pojednávaniach a napokon v odvolaní proti predmetnému rozsudku OS Žilina sp. zn.\n2C/37/2017 zo dňa 02.11.2023, t.j. že predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu uzavrel v omyle,\ndomnieval sa že podpisuje zmluvu o pôžičke, potom si myslel, že podpisuje zmluvu o zriadení záložného\npráva a ešte predtým, že neuzavrel vôbec žiadnu zmluvu, že žalovaný zneužil pri uzatváraní zmluvy\njeho tieseň, neskúsenosť a duševnú obmedzenosť, rozrušenosť, ľahkomyseľnosť a pod.\n5.1\nPoukázal na to, že k tomu všetkému, vrátane k úhrade a k výške kúpnej ceny zaujal stanovisko vo\nvyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 07.12.2023. Vzhľadom na to nepovažuje za potrebné sa k tomuto\nvyjadreniu žalobcu bližšie vyjadrovať.\n6.\nStrany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.\n\n7.\nSkôr, ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania, zisťoval, či\nodvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote subjektom, ktorý je na podanie odvolania\noprávnený, ako i to, či smeruje proti rozhodnutiu (resp. výroku rozhodnutia), proti ktorému zákon takýto\nopravný prostriedok pripúšťa. Vo vzťahu k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, po preskúmaní\nprocesných podmienok zistil, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky na vecné prejednanie\nodvolania žalobcu z dôvodu, že odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je\nprípustné. Prípustnosť odvolania vo vzťahu k uzneseniu súdu, týkajúceho sa prerušenia konania Civilný\nsporový poriadok pripúšťa v ust. § 357 písm. n) CSP iba voči uzneseniu o prerušení konania podľa\n§ 162 ods. 1 písm. a) a § 164. V posudzovanom prípade však žalobca podal odvolanie voči uzneseniu\nsúdu prvej inštancie, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý, voči ktorému CSP odvolanie\nnepripúšťa (§ 357 CSP a contrario). Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd odvolanie žalobcu voči\nvýroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 CSP písm. c) odmietol, nakoľko smerovalo proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.\n7.1\nNásledne krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti\nrozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. (a na ňom závislom výroku III. o práve na náhradu trov\nkonania) bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v neprospech\nžalobcu, keď žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania), včas\n(§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§\n355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP] preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe\npodaného odvolania žalobcom v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutom výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol podľa § 388 CSP, keďže neboli\nsplnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie, zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu\nvyhovel a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov (prvostupňového ako aj odvolacieho)\nkonania v rozsahu 100 %. Súčasne (tak ako už vyššie zdôvodnil) odvolanie žalobcu voči výroku I., ktorým\nsúd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 386 písm. c) CSP, odmietol,\nnakoľko bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné [§ 357 písm. n) CSP].\n8.\nVo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný\nodvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný\nprihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné\npochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak\nmohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia\nzistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiadny nedostatok naplnenia podmienok konania.\n9.\nOdvolací súd východiskovo poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní\nnemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ktoré boli vznesené v opravnom prostriedku ale iba\nna tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné\nna doplnenie dôvodov prvoinštančného konania, ktoré preskúmava v odvolacom konaní.\n10.\nŽalobca podal odvolanie z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP.\n11.\nPokiaľ žalobca v odvolaní namietal existenciu odvolacieho dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm.\ng) CSP, t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany\nalebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, odvolací súd poukazuje na to, že\nžalobca v odvolaní nevymedzil žiadne prostriedky procesného útoku. Z uvedených dôvodov vyhodnotil\npredmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú. Pokiaľ žalobca k odvolaniu pripojil znalecký posudok\nD. J. M., č. 12/2014 zo dňa 08.03.2014 odvolací súd tento dôkaz ako neprípustnú novotu v odvolacom\nkonaní nepripustil. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že samotný žalobca v odvolaní uvádza,\nže si predmetný znalecký posudok objednal za účelom preukázania reálnej hodnoty dotknutého bytu\nv rámci trestného konania, z čoho (ako aj zo samotného dátumu vyhotovenia predmetného znaleckého\nposudku) je zrejmé, že týmto prostriedkom procesného útoku disponoval už v štádiu konania pred súdom\nprvej inštancie, pričom žalobca ani len netvrdil, že by bez svojej viny predmetný znalecký posudok ako\nlistinný dôkaz nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie [§ 366 písm. d) CSP].\n12.\n\nVo vzťahu k odvolaciemu dôvodu prezumovanému § 365 ods. 1 písm. f) CSP východiskovo odvolací\nsúd akcentuje, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov,\nak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). Vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného\nskutkového stavu odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom\nrozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Odvolací súd\nlen poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých\ndôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva\nv získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z\nktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy.\nDôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a\nunesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní\n(primerane pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). So skutkovými závermi súdu prvej inštancie,\nktoré vyvodil z dostatočne vykonaného dokazovania (najmä vo vzťahu k posúdeniu existencie vôľovej\nzložky žalobcu uzatvoriť predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ako aj skutkového záveru súdu\nprvej inštancie o zaplatení celej kúpnej ceny bytu zo strany žalovaného) sa však odvolací súd nestotožnil,\na preto vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom podľa § 384 ods. 1 CSP v celom rozsahu zopakoval\ndokazovanie. Vzhľadom na obsah spisu (a listín tvoriacich pripojený spis Okresného súdu Žilina sp. zn.\n18C/267/2013) potom odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka žalobcu bola dôvodná.\n12.1\nŽalovaný na pojednávaní na odvolacom súde v celom rozsahu zotrval na svojej skutkovej a právnej\nargumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu, ako aj v odvolacej duplike, a iba na ozrejmenie zrejmej\nnesprávnosti uvedenej v týchto podaniach poukázal na to to, že pokiaľ navrhoval, aby odvolací súd\nodvolanie zamietol, tak uvedené upravil tak, že navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdil. Na doplnenie jeho argumentácie zdôraznil, že právny omyl nečiní právny úkon neplatným.\n12.2\nZo zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.06.2013 (č.l. 36 spisu Okresného súdu Žilina sp.\nzn. 18C/267/2013; ďalej aj „pripojený spis“) mal odvolací súd preukázané, že žalobca v právnom\npostavení predávajúceho a žalovaný v právnom postavení kupujúceho podpísali zmluvu, predmetom\nktorej bol prevod vlastníckeho práva z predávajúceho na kupujúceho, a to nehnuteľnosti zapísanej na\nliste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., byt č. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici\nG., súpisné č. XXXX, vchod č. X, postavený na pozemku C-KN parcela č. 783 a spoluvlastníckeho\npodielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX,\nv dohodnutej kúpnej cene 24.500,- eur, pričom podľa tejto zmluvy mala byť dohodnutá kúpna cena\nsplatená v troch splátkach, prvá časť vo výške 15.000,- eur pred podpisom zmluvy, druhá časť vo výške\n1.000,- eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX a tretia časť kúpnej ceny vo výške 8.500,- eur na účet č.\nXXXXXXXXXX/XXXX.\n12.3\nZ notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade H. I. J. dňa 24.06.2013, N 328/2013, Nz 21140/2013,\nNCRIs 21565/2013 vyplynulo, že prítomný účastník - žalobca v bode 1. vyhlásil, že dňa 24.06.2013\nuzatvoril v postavení predávajúceho kúpnu zmluvu s kupujúcim menom D. E. (žalovaný), keď predmetom\nzmluvy bol prevod vlastníctva k spornej nehnuteľnosti (č.l. 38 pripojeného spisu). V bode 2. notárskej\nzápisnice žalobca ako povinná osoba vyhlásil, že je povinný predmet zmluvy - spornú nehnuteľnosť\nuvoľniť najneskôr do 23.09.2013. V bode 3. žalobca v postavení povinnej osoby vyhlásil, že uznal čo\ndo dôvodu i výšky nepeňažný záväzok vyplývajúci mu z kúpnej zmluvy, spočívajúci vo vysťahovaní k\nspornej nehnuteľnosti a to najneskôr do 23.09.2013. Uvedená notárska zápisnica je na základe súhlasu\nžalobcu v bode 5 exekučným titulom.\n12.4\nZ hotovostného vkladu zo dňa 28.06.2013 vyplynulo, že platiteľ A. N. vložila na účet č. XXXXXXXXXX/\nXXXX sumu 1.000,- eur s poznámkou „B.“ (č.l. 97 pripojeného spisu) a z hotovostného vkladu zo dňa\n28.06.2013 vyplynulo, že platiteľ A. N. vložila na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX sumu 8.500,- eur s textom\n„Kúpna cena - A. N.“ (č. l. 98 pripojeného spisu), čo medzi stranami nebolo sporné.\n12.5\nZ príjmového pokladničného dokladu zo dňa 24.06.2013 (č.l. 99 pripojeného spisu) vyplynulo, že žalobca\n(A. B.) prijal od žalovaného (D. E.) sumu 15.000,- eur. Predmetný pokladničný doklad je v časti podpisu\n\npríjemcu podpísaný ako: B. (písaným písmom). Túto skutočnosť vyplývajúcu z uvedenej listiny žalobca\nod počiatku sporoval, tvrdiac, že jemu suma 15.000,-eur nebola zo strany žalovaného zaplatená.\n12.6\nZo zápisnice o výsluchu žalobcu v trestnom konaní zo dňa 07.02.2014 (č. l. 173 pripojeného spisu)\nvyplynulo, že mu mali byť zapožičané peniaze (sprostredkovateľom žalovaného) a okrem toho mu má\nbyť vybavený úver v banke, z ktorého by následne došlo k splateniu pôžičky, ktorú mu sprostredkovatelia\nposkytnú.\n12.7\nZo zápisnice o výsluchu žalovaného v trestnom konaní zo dňa 17.02.2014 (č. l. 121 pripojeného spisu)\nako aj zápisnice o pojednávaní v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 18C/267/2013; na\nč.l. 182 pripojeného spisu (ďalej aj „predchádzajúcom konaní“), a to v časti jeho výsluchu, odvolací súd\nzistil, že kúpu spornej nehnuteľnosti sprostredkoval pre neho svedok H. B..\n12.8\nZ\ne-mailovej\nkomunikácie\nmedzi\nA.\n<XXXXXX:XXXXXX@XXXX.XX>\na\nA.\n<XXXXXX:XXXXXX.XXXXXX@XXXX.XX> vyplynulo, že dňa 27.05.2013 a následne dňa 03.06.2013\nprebiehala komunikácia medzi osobami prostredníctvom uvedených e-mailov (č.l. 171 až 172\npripojeného spisu) a vyplýva z nej záujem žalobcu požičať si sumu okolo 10.000,-eur.\n12.9\nZo zápisnice o pojednávaní z predchádzajúceho konania zo dňa 19.03.2015, a to vyjadrenia žalobcu\nmimo iné vyplynulo, že žalobcovi mala byť poskytnutá pôžička v sume 10.000,- eur a bude ju splácať\npo 80,- eur mesačne (č.l. 181 pripojeného spisu).\n12.10\nZ príjmového pokladničného dokladu zo dňa 23.06.2013 vyplynulo, že H. B. prijal od D. E. (žalovaný)\nsumu 24.500,- eur s účelom kúpa bytu na LV XXXX C., č. XX, X. poschodie (č. l. 195 pripojeného spisu).\n12.11\nZ rozhodnutia Správy katastra Žilina V 4627/13 zo dňa 24.09.2013 (na č.l. 34 pripojeného spisu)\nvyplynulo, že Správa katastra Žilina povolila dňa 24.09.2013, č. vkladu V 4627/13 vklad vlastníckeho\npráva k spornému bytu.\n12.12\nZ výpisu z účtu A. B., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX bolo preukázané, že na jeho účet bola dňa 28.06.2023\nprijatá suma 8.500,- eur s popisom „Kúpna cena - N. A.“ (č.l. 330 pripojeného spisu).\n12.13\nZo zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 27.09.2013, ktorú uzatvoril žalovaný v právnom postavení\npredávajúceho a spoločnosť FIVE, s.r.o. v právnom postavení kupujúceho, ktorej predmetom bol predaj\npredmetného bytu (na č.l. 93 až 96 pripojeného spisu), mal odvolací súd preukázané, že žalovaný\nrelevantným spôsobom prejavil vôľu predať predmetný byt spoločnosti FIVE, s.r.o. za kúpnu cenu\n35.000,-eur, pričom v deň uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy podal návrh na tzv. „zrýchlený“ vklad\nvlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na kupujúceho, t.j. spoločnosť FIVE, s.r.o., ktorý bol\nvedený pod V-7321/13 (na č.l. 90 pripojeného spisu) a následne dňa 19.02.2014 bolo na Okresný\núrad Žilina podané späťvzatie návrhu na vklad podpísané obidvomi účastníkmi vkladového konania,\nt.j. kupujúcim a predávajúcim s overenými podpismi, z dôvodu čoho bolo konanie o návrhu na vklad č.\nV-7321/2013 rozhodnutím predmetného úradu V-7321/13 zo dňa 20.02.2024, právoplatným toho istého\ndňa, zastavené (porovnaj č.l. 91 a 92 pripojeného spisu).\n12.14\nZ anonymizovaného rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/37/2013 zo dňa 10.06.2014 na č.l.\n222 a nasl. pripojeného spisu), vyplynulo, že obžalovaný A. F.K., nar. X.X.XXXX Y. P., trvale bytom V.\nV., Ž. XXX/XX, bol uznaný za vinného, že začiatkom novembra 2007 v F. v reštaurácií G., G. K., X..\nXX. XX. XXXX, prehovorila Z. F., X..XX. XX. XXXX, aby šla ručiť svojím jednoizbovým bytom č. X, ktorý\nmala vo J. na Ul. X. Č.. XX, na treťom nadzemnom podlaží bytového domu, a to za pôžičku vo výške\ncca 14.937,-eur (450.000,- Sk), ktorú si chcela zobrať zo spoločnosti M., R..K..S.., R. R. N.. Ž. Č.. X,\nV. V., IČO: 36435503, pričom dňa 16. 11. 2007 doviedla G. K. Z. F. za prítomnosti A. F. do notárskej\nkancelárie H. J. E. v F., kde jej dal A. F. podpísať zmluvu, túto si neprečítala a bola v domnení, že sa\n\njedná o zmluvu o záložnom práve, v zmysle dohody s G. K., a teda, že svojim bytom bude ručiť za\npôžičku, ktorá mala byť poskytnutá G. K., pričom po niekoľkých dňoch sa dozvedela, že v kancelárii H. E.\nnepodpísala zmluvu o záložnom práve, ale kúpnopredajnú zmluvu, ktorou predáva svoj jednoizbový byt\nspoločnosti M., R..K..S.., v zastúpení konateľom spoločnosti A. F., ktorým bola tak uvedená do omylu,\nnásledne na naliehanie obžalovaného sa musela z bytu vysťahovať a veci, ktoré sa v byte nachádzali,\nvyhodil, čím svojím konaním spôsobil Z.G. F., nar. XX. XX. XXXX škodu vo výške 45.000,-eur za byt\na škodu vo výške 623,10 eur na zariadení bytu, a teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že\nuviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, čím spáchal zločin podvodu\npodľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Vo vzťahu k tomuto rozsudku žalovaný na otázku sudkyne, či\ntýmto rozsudkom bol odsúdený za zločin podvodu, keďže dal poškodenej podpísať zmluvu v domnení,\nže podpisuje zmluvu záložnú a bola to zmluva o prevode žalovaný uviedol: „Áno, ale je tam dovolacie\nkonanie a ona mi riadne predala byt s tým, že následne jej sestra po 4 rokoch spätne rozhodla, že ju urobí\nnesvojprávnou. Opravujem, nedal som ešte dovolanie, ale je tam termín ešte na dovolanie.“, z čoho je\nzrejmé, že sa týka práve jeho osoby (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 19.03.2015 z predchádzajúceho\nkonania, strana 10 zápisnice na č.l. 188 pripojeného spisu), a že obžaloba v uvedenej veci bola na\nžalovaného podaná dňa 18.03.2013, t.j. ešte predtým, ako podpisom na zmluve o prevode vlastníctva\nbytu zo dňa 24.06.2013 prejavil vôľu uzatvoriť spornú kúpnu zmluvu.\n12.15\nZ obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline, sp. zn. Kv 7/20/5500-6 zo dňa 23.03.2020 mal odvolací súd\npreukázané, že je vedené trestné konanie proti obžalovaným: 1/ H. B. a 2/ H. L., v ktorej veci vystupuje aj\npoškodený, t.j. žalobca (č. l. 149 a nasl. spisu). Z predmetnej obžaloby vyplýva, že „v priebehu roku 2013\nminimálne H. B. vo viacerých prípadoch s H. M., opakovane uplatňovali podvodnú schému zameranú\nzväčša na osoby nachádzajúce sa vo finančnej tiesni, ktoré dlžili veriteľom značné finančné čiastky a\ntieto dlhy boli zabezpečené väčšinou záložným právom k nehnuteľnostiam, a kvôli neschopnosti tieto\ndlhy splatiť týmto osobám vo finančnej tiesni hrozila strata vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v\nktorých bývali, pričom prvotným cieľom schémy bolo previesť vlastnícke právo k uvedeným založeným\nnehnuteľnostiam na osobu nastrčeného tzv. investora, ktorý za sumu úhrady dlhov poškodených alebo\nnimi požadovanej sumy vo výške nepomerne nižšej, ako bola skutočná hodnota týchto nehnuteľností\na väčšinou aj sumu 15.000,- EUR, ktorú však investor vyplácal obv. H. B., nadobudli k týmto pôvodne\nzaloženým nehnuteľnostiam vlastnícke právo, za týmto cieľom H. B. väčšinou už pri prvotnom kontakte\npoškodeným nepravdivo vykreslil možnosť zbaviť sa svojich dlhov ich prefinancovaním prípadne ďalším\núverom, následne ich odporučil na H. L., ktorá koordinovala podpis kúpnych zmlúv na notárskom úrade,\nktorými previedli poškodení vlastnícke právo k svojím nehnuteľnostiam na osobu nastrčeného investora,\npričom ich nepravdivo ubezpečovala, že ide len o dočasný prevod vlastníckeho práva, prípadne, že\nide len o ručenie nehnuteľnosťou alebo zriadenie záložného práva k nej, využívajúc ich tieseň im celú\nschému nepravdivo prezentovala ako pre nich výhodnú a úplne reálnu, hoci podpisom uvedenej kúpnej\nzmluvy prišli o vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam bez ďalších podmienok a očakávali vyriešenie\nsvojej finančnej situácie, H. L. a H. B. im sľubovali ďalší úver, z ktorého si spätne nehnuteľnosti odkúpia,\nktorý však obvinení poškodeným v drvivej väčšine prípadov nesprostredkovali, a ak ho sprostredkovali\npre inú poškodenými určenú osobu, odčerpali z neho cestou tzv. investora značný finančný nikým\nnesľúbený prospech a poškodeným z neho nevyplatili žiadnu čiastku, pričom tento úver v celej výške\nďalej zaťažoval nehnuteľnosť a značne prevyšoval hodnotu pôvodne ňou zabezpečeného záväzku,\npričom odčerpali aj časť kúpnej ceny vo výške 15.000,-EUR v hotovosti, ktorú vyplácal investor nie\npoškodeným, ale priamo obv. H. B. pri kúpe nehnuteľnosti, takto konali súc si vedomí toho, že ak by\npoškodeným bola zo strany H. B. alebo H. L. prezentovaná pravda o tejto schéme, teda, že len za\nsumu úhrady svojich dlhov prídu o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v nepomerne vyššej hodnote bez\nďalších podmienok a reálnej možnosti získať svoje nehnuteľnosti späť, nikdy by na ňu nemohli pristúpiť“.\nZ predmetnej obžaloby súčasne vyplýva, že obžaloba bola podaná pre 17 čiastkových pokračovacích\nútokov každého smerujúceho voči odlišným poškodeným s tým, že žalovaný ako investor vystupoval\npri pokračujúcich útokoch vymedzených v bodoch 3/, 4/, 5/, 6/ a 8/ obžaloby, kde popri žalobcovi ako\npoškodenom pri čiastkovom útoku v bode 6/ obžaloby vystupujú (v bodoch 3/, 4/, 5/ a 8/) ďalší poškodení,\na to F. J. a O. J. (bod 3/), H. P. (bod 4/), H. H. (bod 5/) a I. Q. (bod 8/), a to na obdobnom, priam\nidentickom skutkovom základe. Odvolací súd ďalej zistil, že v trestnom konaní vedenom na základe\npodanej obžaloby bol navrhnutý výsluch žalovaného, ktorý v uvedenom konaní vystupuje v pozícii\nsvedka (č. l. 153 rub spisu).\n13.\nPokiaľ žalobca v odvolaní taktiež namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci. Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť\n\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n14.\nŽalobca sa v prejednávanom spore domáhal aby súd určil, že (žalobca) je vlastníkom v podiele 1/1\nnehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., a to bytu č. XX, na X.\nposchodí bytového domu na ulici G., súpisné č. XXXX, vchod č. X, postavený na pozemku C-KN\nparcela č. 783 a spoluvlastníckeho podielu 62/12650 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach\nbytového domu súpisné č. XXXX, keď mal za to, že súd má prejudiciálne určiť neplatnosť kúpnej\nzmluvy, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva vyššie uvedenej spornej nehnuteľnosti\nna žalovaného, a to z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho\nzákonníka, keď jej uzatvorením došlo k obchádzaniu zákona, bol uvedený do omylu, a že uzatvorením\nkúpnej zmluvy došlo ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca súčasne (v priebehu konania\nna súde prvej inštancie) namietal, že kúpnu zmluvu je nutné určiť za absolútne neplatnú z dôvodu\npodľa § 39a Občianskeho zákonníka. Na uvedenej argumentácii zotrval aj v podanom odvolaní, ktoré\npredstavuje de facto koncentrovanie jeho argumentácie zo štádia konania pred súdom prvej inštancie.\n15.\nOdvolací súd sa pri takto vymedzenom odvolacom prieskume sústredil na dve argumentačné roviny\nžalobcu, a to jednak jeho námietku nedostatku vôle, nakoľko žalobca od počiatku konania tvrdil, že\nnemal vôľu predať svoj byt, ale jeho vôľa smerovala k tomu, aby mu bola poskytnutá pôžička a jednak\nči uvedené konanie nepodlieha prípustnému (a za splnenia relevantných podmienok pozitívnym právom\nvo všeobecnosti akceptovanému) korektívu nesúladu s dobrými mravmi.\n16.\nNielen z hľadiska právnoteoretických východísk odvolací súd upriamuje pozornosť na závery Ústavného\nsúdu SR, ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti v obdobnej (v určitých obsahových a personálnych\naspektoch dokonca súvisiacej - identickej) veci vyslovil, že z vlastníckeho práva chápaného\nv zmysle status negativus vyplýva povinnosť štátu rešpektovať slobodnú vôľu jednotlivca pri nadobúdaní\nči nakladaní so svojím majetkom (samozrejme, obmedzenia sú prípustné pri ochrane práv iných osôb či\nverejného záujmu) s tým, že vlastnícke právo predstavuje dôležitý predpoklad sebarealizácie človeka,\nktorému zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu jeho slobody. Z uvedeného vyplýva,\nže nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú nielen dané základné\nprávo, ale sú v napätí aj s ústavnou hodnotou personálnej autonómie jednotlivcov (porovnaj PL. ÚS\n19/09 z 26. januára 2011, č. 2/2011 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky,\ns. 68, nález Ústavného súdu SR). Kľúčovým pojmom je tu „autonómia jednotlivca“. Chránené je\nslobodné (autonómne) rozhodnutie jednotlivca predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať\njeho plody a úžitky a nakladať s ním spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Naopak tam, kde slobodné\nrozhodnutie pri nakladaní s predmetom vlastníctva chýba, a tiež tam, kde sa konkrétny právny\núkon dostane do rozporu s dobrými mravmi, je povinnosťou štátu poskytnúť jednotlivcovi ochranu\nprostredníctvom orgánov na to určených – či už všeobecných súdov, orgánov činných v trestnom konaní\na pod. V tomto smere sa prejavuje vlastnícke právo ako status positivus. Vyžaduje totiž určité plnenie\nzo strany štátu, a to poskytnutie ochrany pred nezákonnými zásahmi, pričom táto ochrana musí byť\nspravodlivá a účinná (to je vyjadrené aj v čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Kľúčom na\nposúdenie, či je v konkrétnom prípade na mieste poskytnúť ochranu pred nezákonným zásahom do\nvlastníckeho práva, je skúmanie vôle jednotlivca pri nakladaní s majetkom v tvrdených okolnostiach\na skúmanie, či konkrétne skutkové okolnosti signalizujú zásah do základných práv, ktorých porušenie\nsťažovateľ namieta a ktorých ochrana sa na zákonnej úrovni prejavuje častokrát iba všeobecnými\npojmami, a to práve kvôli variabilite ich obsahu, ktorý môže byť presne identifikovaný až v spojitosti\ns konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. „dobré mravy“, pozri bod 24) ... Pojmom „vôľa“ sa ústavný\nsúd zaoberal v náleze sp. zn. III. ÚS 196/2017 z 12. septembra 2019. Uviedol, že „[v]ôľa je základnou\npojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov (príkazov, zákazov, dovolení)\npôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne (sociologické, psychologické)\nmomenty. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle. Konanie preto\nhodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje za súladné s právom (inak\npovedané, za právne) iné za nesúladné s právom (inak povedané, za protiprávne). Pri úvahách ako\n\nsprávne súdiť právnu relevanciu konania berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu\nvôle (napr. hodnotenie danosti a zamerania obsahu vôle či dobromyseľnosť toho, komu bol právny\núkon určený v civilných veciach; alebo rozsiahly inštitút zodpovednosti za zavinené konanie vo veciach\ntrestných) a tiež prejav vôle (napr. stanovenie obsahových náležitostí prejavu vôle). ...Vzťah vnútornej\nvôle, teda skutočnej psychickej vôle toho, kto právny úkon činí, a vôle prejavenej je zložitým\nfilozofickým problémom. Skutočná vôľa a prejavená vôľa sa totiž môžu líšiť, pričom v prípade rozporu\nsa môže záujem toho, kto vôľu prejavil, dostať do konfliktu so záujmom adresáta prejavenej vôle.\nPreto zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti dopĺňa právny poriadok o rovnako všeobecný\nkorektív spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré myšlienku spravodlivosti\npotierajú (napr. zneužitia práva, obchádzania zákona, konaní priečiacich sa dobrým mravom a pod.).\nTakýmto konaniam právny poriadok ochranu neposkytuje. Až tak je naplnené poslanie, ktoré myšlienka\nspravodlivosti presadzuje. Pri riešení konfliktu medzi skutočnou vôľou a vôľou prejavenou zohráva rolu\npojem „dobrá viera“. Adresát právneho úkonu sa môže odvolávať na svoju dobrú vieru, že prejavená\nvôľa korešpondovala vôli skutočnej (Knapp, V., Teórie práva. 1. vydání. Praha : C. H. Beck. 1995, s.\n142). Ani tá však automaticky nemôže prevážiť, pretože konkrétne riešenie je vždy vecou vyváženia\nproti sebe stojacich záujmov a práv. ... Pri hľadaní spravodlivého riešenia a v konkrétnom prípade pri\nposudzovaní platnosti právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka (predovšetkým ak\nvykladá pojmy ako „dobré mravy“, „tieseň“, „sloboda vôle“), musí súd vziať do úvahy všetky okolnosti\na súvislosti, ktoré sú mu známe. Vytváranie vôle a jej deformácia môže byť dlhodobým procesom.\nPreto je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, platnosť ktorého\nje spochybňovaná, pohnútky zúčastnených strán, ich obozretnosť (v zmysle zásady „vigilantibus iura“),\nexistenciu či, naopak, absenciu dobrej vôle a podobne. Všeobecný súd sa nemôže obmedziť len na\nskúmanie písomného prejavu vôle (textu zmluvy). V takom prípade je možné hovoriť iba o posúdení\nprejavu (podobne už citovaný nález sp. zn. III. ÚS 196/2017). To však nevypovedá nič o náležitostiach\nvôle, medzi ktoré radí právna teória jej danosť (existenciu), vážnosť, slobodu a absenciu omylu (Luby Š.\nin Knapp, V., Luby Š. Československé občanské právo, svazek I, 2. vydání. Praha, 1997, s. 90) (porovnaj\nnález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 120/2020 zo dňa 19.09.2020).\n16.1\nV citovanom náleze ústavný súd taktiež zdôraznil, že „Špeciálnu pozornosť musí všeobecný súd venovať\nprípadom, keď je predmetom sporu nehnuteľnosť slúžiaca pre potreby bývania, pretože v takom prípade\nje nepriamo dotknuté nielen právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru,\nz ktorého vyplývajú tiež určité procedurálne garancie (porovnaj nález II. ÚS 294/2018 z 11. októbra\n2018, bod 12), ale aj právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručené čl. 19 ods. 1 ústavy.\nVšeobecný súd musí byť preto ostražitý v prípadoch, keď je žaloba podaná práve z dôvodu ochrany\npred tvrdeným nezákonným zásahom do vlastníckeho práva k bytu uspokojujúceho základnú potrebu\nbývania žalobcu“.\n17.\nTak ako bolo už viackrát uvedené, žalobca od počiatku sporu tvrdil, že sporná kúpna zmluva je\nneplatná z dôvodov uvedených v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právny úkon nebol urobený\nvážne a slobodne), resp. v § 39 Občianskeho zákonníka (kúpna zmluva je v rozpore s dobrými\nmravmi). Žalobca pred súdom uviedol, že vôbec nemal v úmysle byt predávať. Bol vo finančnej\ntiesni a sprostredkovatelia (svedkovia H. M./ L., H. B.) mu mali prisľúbiť vyriešenie jeho finančných\nproblémov. Žalobca (napriek jasnému prejavu jeho vôle podpísaním zmluvy o prevode vlastníctva k bytu)\nmal za to, že uzatvára zmluvu o pôžičke, čomu nasvedčuje aj jeho e-mailová komunikácia z konca\nmája 2013, príp. začiatku júna 2013 (č.l. 171 a 172 pripojeného spisu), ktorá predchádzala uzavretiu\npredmetnej kúpnej zmluvy, z ktorej vyplýva vôľa žalobcu o poskytnutie pôžičky vo výške 10.000,eur. V podstatných črtách konzistentná (jednoduchá) výpoveď žalobcu bola spochybňovaná obsahovo\n(zložitými) nekonzistentnými, a aj v podstatných otázkach sa meniacimi, príp. prispôsobujúcimi\nvýpoveďami svedkov H. B. a H. L., ktorí sa podieľali na procese uzatvárania spornej kúpnej zmluvy (v\npriebehu konania pri porovnaní ich jednotlivých výpovedí v rámci trestného konania ČVS: ORP-109/3VYS-ZA-2014, príp. ČVS: KRP-92/2-VYS-ZA-2014 s ich výpoveďami z konania vedeného pred\nOkresným súdom Žilina vo veci sp. zn. 18C/267/2013, príp. ich výpoveďami navzájom). Žalobca tvrdil,\nže nemal vôbec vôľu predávať byt, pričom pripustil zabezpečenie pôžičky zriadením záložného práva\nk bytu. Svedkyňa H. L. uviedla, že žalobca mal spornou kúpnou zmluvou previesť byt na žalovaného\na následne po vybavení hypotekárneho úveru zo strany spoločnosti Bridge Finance, s.r.o. mal odkúpiť\npredmetný byt od kupujúceho (žalovaného) späť. Uvedené vyplynulo aj z výpovede svedka H. E. (tento\nsúčasne uviedol, že od žalovaného mal plnú moc; jeho výpoveď č.l. 317 pripojeného spisu). Svedok\nH. B. naproti tomu vypovedal, že žalobca mal od počiatku vôľu predať byt žalovanému. Žalovaný\n\npredostrel verziu, že on s cieľom výhodnej investície rovnako ako v ďalších prípadoch kúpil predmetný\nbyt ako výhodnú investíciu, čo vyplýva aj z toho, že cca 2 mesiace po uzatvorení spornej kúpnej zmluvy\n(konkrétne 27.09.2013, t.j. iba tri dni po zavkladovaní spornej kúpnej zmluvy) uzatvoril ako predávajúci\nkúpnopredajnú zmluvu so spoločnosťou FIVE, s.r.o. za kúpnu cenu 35.000,-eur. Aj v jeho výpovedi sa\nnachádzajú nezrovnalosti, nakoľko na rozdiel od svedka H. E. vo výpovedi na č.l. 185 pripojeného spisu\nuviedol, že H. E. ani H. L. s predmetom nič spoločné nemajú, a odlišnosť možno vzhliadnuť aj v porovnaní\njeho výpovede z trestného konania (č.l. 122 pripojeného spisu), v ktorej uviedol, že mu svedok H. B. nedal\nžiadny doklad o prevzatí sumy 15.000,-eur oproti jeho následnému tvrdeniu (a dokladu o poskytnutí\nsumy 24.500,-eur na č.l. 195 pripojeného spisu), že mu svedok H. B. potvrdil prevzatie uvedenej sumy.\nŽalobca počas celého konania poukazoval na to, že k prevodu vlastníctva jeho bytu došlo v kontexte\nďalších podvodov s bytmi, v ktorých vystupovali ďalší poškodení, pričom ním špecifikovaná skupina\nvyužívala nepriaznivú finančnú situáciu dlžníkov nebankových spoločností. Osobitne v tejto súvislosti\npoukazoval na nedôveryhodnosť svedkov sprostredkovateľov H. B. a H. L. v danej veci, ktorí vystupujú\nvo viacerých podobných kauzách a súdnych konaniach. Ako dôkaz predložil uznesenie o vznesení\nobvinenia H. B. a H. L., ako aj obžalobu podanú voči týmto osobám (odvolací súd v tejto súvislosti\npoukazuje na to, že súčasťou pripojeného spisu z predchádzajúceho konania sú zápisnice o výsluchoch\nďalších poškodených z trestného konania vedeného voči H. B. a H. L., a to v súvislosti s predajmi\nnehnuteľností týchto poškodených žalovanému, kde ako obvinení - sprostredkovatelia figurujú svedok\nH. B. a H. L., a to konkrétne F. J., H. H. a I. Q., a taktiež na to, že v predchádzajúcom konaní boli vypočutí\nako svedkovia niektorí poškodení z trestného konania, a to F. J. a O. J. a I. Q.). Žalobca poukazoval na\ninformácie z internetu, na to, že svedkovia sa so žalovaným poznali, ako aj na trestné konanie vedené\nOkresným súdom Martin proti žalovanému, v ktorom bol vydaný rozsudok sp. zn. 23T/37/2013 zo dňa\n10.06.2014, ktorým bol žalovaný uznaný vinným zo zločinu podvodu na obdobnom skutkovom základe\nako v prejednávanej veci, príp. ďalších poškodených (čo potvrdil aj samotný žalovaný s tým, že voči\nrozsudku sa chystá podať dovolanie).\n17.1\nOdvolací súd vychádza v prvom rade z toho, že kúpna zmluva je konsenzuálnym kontraktom. To\nznamená, že na to, aby k jej vzniku došlo, musí sa stretnúť vôľa kupujúceho a vôľa predávajúceho,\npričom obe musia smerovať k rovnakému cieľu (t.j. predať, resp. kúpiť predmet kúpy za dohodnutú\ncenu). Ako každý právny úkon, aj kúpna zmluva má svoju materiálnu (vzťahujúcu sa na náležitosti vôle)\naj formálnu stránku (vzťahujúcu sa na náležitosti prejavu vôle, ktorým je v tomto prípade súkromná listina\nspísaná na nejakom nosiči – papieri). Ak vznikne pochybnosť o platnosti právneho úkonu, všeobecný súd\nje povinný s ohľadom na povahu tvrdení sporových strán skúmať jeho formálnu aj materiálnu stránku.\nSkutočnosť, že žalobca zmluvu a dodatok k nej riadne podpísal, nevypovedá nič o náležitostiach vôle\nako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná\nforma právneho úkonu v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka. Ani zmluvné ustanovenie, podľa ktorého\nstrany vyhlasujú, že zmluvu prečítali, vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, ich prejavy sú dostatočne\nzrozumiteľné a určité, nevypovedá nič o zameraní vôle žalobcu (t.j. podstatná náležitosť právneho\núkonu), pretože uvedené je potrebné v konaní dokázať, keďže žalobca existenciu vôle od počiatku\nkonzistentne spochybňoval (žalobca konaní poukazoval na to, že pri podpise kúpnej zmluvy nemal\nv úmysle previesť vlastnícke právo k bytu a že sa stal obeťou podvodu - svedkami B. mal byť zavedený,\nže mu bude poskytnutá pôžička, M. o možnej potrebe zriadenia záložného práva na byt). Toto tvrdenie je\nmožné chápať aj tak, že vôľa žalobcu nebola zameraná na to, že výsledkom sledu systematicky na seba\nnadväzujúcich čiastkových právnych úkonov (organizovaných sprostredkovateľom a treťou stranou)\nbude pre neho strata obydlia prakticky bez náhrady a pre tretiu stranu investičná kúpa nehnuteľnosti za\n„dobrú“ cenu (cenu zodpovedajúcu vyplateniu dlhov v bytovom družstve a prípadne ďalšej exekúcie),\nčo bola, pokiaľ ide o vynaloženie finančných prostriedkov, jediná v konaní spoľahlivo preukázaná vec.\nUvedené tvrdenie je relevantné, pretože signalizuje, že v konkrétnom prípade sa vôľa kupujúceho a vôľa\npredávajúceho (jej zameranie) vôbec nemuseli stretnúť. Poskytnutie ochrany strane, ktorá by zamlčala\nsvoju skutočnú vôľu (v konkrétnom prípade spočívajúcu údajne v nadobudnutí bytu „pod cenu“, resp.\nbez úplného vyplatenia dohodnutej kúpnej ceny), naráža na všeobecný právny princíp, podľa ktorého\nsa výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ochrana neposkytuje (porovnaj nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III.ÚS 120/2020).\n17.2\nOdvolací súd ďalej zdôrazňuje, že ak spočíva výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými\nmravmi, v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39\nObčianskeho zákonníka), a to aj v prípade, že samotný obsah tohto úkonu v rozpore s dobrými mravmi\nnie je (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/1847/2008). Platnosť, či neplatnosť právneho\n\núkonu možno posudzovať len podľa okolností, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Žalovaný pri svojej\nargumentácii opomína fakt, že zmluva, ktorá svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho\nobchádza, alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka), je od začiatku absolútne\nneplatná; nie je rozhodujúce, či účastníci zmluvy o dôvode jej neplatnosti vedeli.\n17.3\nObchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím\nprostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí\nz hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. V prípade simulácie právneho úkonu vyplýva dôvod\nneplatnosti simulovaného právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný\nprejavom, ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania vzájomných vzťahov\n– práv a povinností (zastretý právny úkon). Zatiaľ čo v prípade simulácie chýba skutočná vôľa oboch\nstrán zmluvy byť viazaný jej obsahom a právnymi účinkami, v prípade právneho úkonu in fraudem\nlegis je taká vôľa daná a absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka\nnespochybňuje ani skutočnosť, že strany poskytli plnenia dohodnuté v zmluve. Obchádzanie zákona\nspočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré\nsamy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho\npráva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová formálne\npodľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný\na nežiaduci. K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v právnom rozpore so\nzákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojim účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza\n(III. ÚS 314/2007).\n18.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že pri posúdení platnosti spornej kúpnej zmluvy súd dôsledne vychádzal\nz výkladových pravidiel pre občianskoprávne úkony upravených v Občianskom zákonníku. Pri\nrešpektovaní interpretačného pohľadu upraveného v jeho ustanovení § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho\nzákonníka je nevyhnutné vždy dôsledne reflektovať aj ďalšie okolnosti, ktoré súviseli, resp. sprevádzali\nsprávanie účastníkov v predkontraktačnom období, a najmä potom pri uzatvorení predmetnej zmluvy.\nUvedenou optikou logiky je potrebné nazerať tiež na správanie strán a pochopiť ich stimul, pohnútky,\nktoré ich viedli k predmetnému zmluvnému rokovaniu, ktoré po formálno-právnej stránke nakoniec\nvyústilo do uzavretia predmetnej zmluvy. V kontexte uvedeného (pri akceptovaní verzie žalovaného, že\non prejavil vôľu kúpiť predmetný byt od žalobcu) správanie žalobcu (príp. aj ďalších vyššie uvedených\npoškodených) nedáva žiadnu logickú ani racionálnu odpoveď, nakoľko jeho snahou bolo „zachrániť“ si\nsvoje vlastníctvo k nehnuteľnosti (ktorá mu slúžila na bývanie) z dôvodu existujúcich dlhov voči tretiemu/\ntretím subjektu/subjektom (ktorý/í toto vlastníctvo bezpochyby „ohrozoval/li“) a nie jej prevod, ktorým by\ntoto vlastníctvo bez ďalšieho strácal. Jediný logický záver, ktorý odôvodňuje správanie žalobcu (resp.\niných „predávajúcich“) môže spočívať v tom, že správaním presvedčivých tzv. sprostredkovateľov ako\njeho „záchrancov“, ktorí sú jediní schopní mu pomôcť, stratil bežnú (racionálne vyžadovanú) opatrnosť\na uprednostnil slovné ubezpečenia sprostredkovateľov o obsahu, účele a cieli dojednaného úkonu,\nvnútorne si kreujúc vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke a vôbec nie vôľu, ktorú prejavil v ním podpísaných\nzmluvách. Tak ako na to vhodne poukazuje žalobca, je priam nemožné preukázať svoju skutočnú\nvôľu, t.j. vôľu ako vnútornú od vonkajšieho sveta izolovanú a vonkajším prostredím objektívne ťažko\nvnímateľnú subjektívnu kategóriu. V uvedenom prípade, tak ako už bolo viackrát zdôraznené, sa\nvšak nejednalo o prípad ojedinelý (v ktorom by bol priam nemožné posúdiť skutočnú vôľu žalobcu),\nale vo vzťahu k obdobným prípadom prípad šablónovitý, založený na jednej strane na nepriaznivej\nfinančnej situácii žalobcu a na strane druhej (aj vzhľadom na viacerými svedkami – vystupujúcimi\nv postavení poškodených v trestnom konaní, ale aj predchádzajúcom civilnom konaní – uvádzanú\nnepriaznivú finančnú situáciu) a na druhej strane na „neodmietnuteľnej“ ponuke vyriešiť uvedený\nproblém. Efektivita presvedčivosti tejto „ponuky“ objektívne vyplýva z počtu takto na sebe nezávislých\npoškodených – „predávajúcich“. V uvedenom potom odvolací súd vzhliada aj príčinu rozdielností,\nprípadne rozporov vo výpovedi žalobcu (žiadal, aby mu bola poskytnutá pôžička, príp. že pôžička mala\nbyť zabezpečená založením bytu a pod.), keď tzv. sprostredkovatelia poznajúc a predvídajúc možné\nreakcie „predávajúcich“ vedeli promptne a presvedčivo reagovať na možné doplňujúce otázky, čo taktiež\nvyplynulo z výpovedí ďalších svedkov vystupujúcich v postavení predávajúcich.\n18.1\nZ dokazovania vykonaného v spore (najmä výpovedí svedkov - iných predávajúcich/poškodených\na žalovaného ako kupujúceho) vyplýva, že žalovaný prejavil vôľu kúpiť byt, pričom sa spoľahol na\ninformácie a súčinnosť poskytnutú mu (z podobných obchodov mu známymi) „sprostredkovateľmi“, ako\n\naj písomné znenie spornej kúpnej zmluvy. Uvedené teda učinil bez toho, aby vôbec mohol objektívne\nposúdiť prejav skutočnej vôle žalobcu. Títo sprostredkovatelia (svedok H. B., príp. súčinná sv. H. M.)\naktuálne (tak ako to vyplýva z podanej obžaloby) čelia obžalobe zo spáchania pokračovania obzvlášť\nzávažného zločinu podvodu pri prevode nehnuteľností, a to konkrétne v sedemnástich čiastkových\nútokoch, z ktorých v piatich vystupuje ako investor práve žalovaný. Konania, za ktoré bola voči nim\npodaná obžaloba sú časovo súvisiace a mali sa udiať za veľmi podobných skutkových okolností,\nako uvádza žalobca. Odvolací súd si plne uvedomuje, že všeobecný súd síce nemôže v civilnom\nkonaní robiť závery o vine či nevine obvineného/obžalovaného predtým, než dôjde k právoplatnému\nodsúdeniu, pretože by tým porušil prezumpciu neviny, avšak iná vec je hodnotenie vierohodnosti\nvýpovede svedka, ktorý figuruje v trestnom konaní v postavení obžalovaného, teda osoby, u ktorej\nskutočnosti zistené v trestnom konaní s vyššou mierou pravdepodobnosti nasvedčujú tomu, že spáchala\nskutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie. V kontexte uvedeného potom odvolací súd vyhodnotil\nvýpovede svedkov L. a B. ako nevierohodné, keď uvedené výpovede boli v rozpore s výpoveďami\nďalších svedkov, vypočutých v predchádzajúcom konaní (manželov J. a I. Q.), ktorí vypovedali a potvrdili\nprinajmenšom podobný modus operandi aj v iných prípadoch. Navyše uvedený spôsob potvrdili aj ďalší\nv predmetnej obžalobe uvedení poškodení. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovanej strany, ako aj predloženiu\npísomného dokladu o prevzatí sumy 15.000,-eur v hotovosti zo strany žalobcu, odvolací súd túto\nskutočnosť konfrontoval so skutočnosťami uvádzanými ďalšími poškodenými v predmetnom trestnom\nkonaní, z ktorých vyplýva, že uvedené „doplatky“ kúpnej ceny neboli nikdy reálne vyplatené a predloženie\ndokladu o prevzatí týchto „doplatkov“ zo strany žalobcu (príp. ďalších predávajúcich) bolo súčasťou\ntaktiky tzv. sprostredkovateľov, ktorí navyše boli už v minulosti v trestnom konaní Okresným súdom Žilina\nsp. zn. 29T57/2015 právoplatne odsúdení. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právny záver\nvyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. III. ÚS 120/2020, podľa ktorého „... Zmluva spísaná\ninak ako vo forme notárskej zápisnice nie je verejnou listinou, u ktorej by sa predpokladala pravdivosť\na pravosť jej obsahu. Obsah súkromnej listiny je potrebné dokazovať. Dôkazné bremeno pritom leží\nna tom účastníkovi, ktorý zo súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky.“. Odvolací súd\nv kontexte vyššie vyslovených záverov dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal vyplatenie sumy\n15.000,-eur ako doplatku kúpnej ceny žalobcovi. V danom prípade mal potom preukázaný nedostatok\nvôle na strane žalobcu previesť dotknutý byt na žalovaného, keď jeho vôľová zložka bola pri uzatváraní\npredmetnej kúpnej zmluvy relevantným spôsobom degradovaná. V danom prípade mal odvolací súd\npotom preukázaný nedostatok vôle na strane žalobcu previesť dotknutý byt na žalovaného.\n18.2\nOdvolací súd sa potom zaoberal otázkou ochrany žalovaného ako adresáta predmetného právneho\núkonu (§ 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), keď nemohol prehliadnuť, že uvedené (žalobcom navonok\nprejavené) správanie bolo jednoznačne vyvolané práve tzv. sprostredkovateľmi žalovaného, s ktorými\nsa žalovaný osobne poznal a spolupracoval s nimi vo viacerých podobných prípadoch, prinajmenšom\nuspokojac sa s tým, že ich konanie nenaráža na rozpor s normami súkromného práva. Zverenie takejto\ndôvery evokuje vysokú kvalitu vzájomných vzťahov medzi ním a svedkyňou L., príp. svedkom B. (ale\naj svedkom E., ktorý bol podľa jeho tvrdenia taktiež žalobcom poverený na vykonanie určitých úkonov).\nV posudzovanom prípade je potrebné si uvedomiť, že sa nejednalo o zastupovanie v jednoduchých\nveciach, ale predmetom boli prevody (kúpa) nehnuteľností, ktoré žalovaný osobne ani nevidel a spoliehal\nsa iba na fotografie zaslané mu svedkom B.. Uvedené uspokojenie v zmysle „ja nič nevidím a nič\nnepočujem“, „ja som len čistý prijímateľ informácií poskytnutých mi treťou osobou (sprostredkovateľom)“\nnavodzuje dojem, že žalovaný sa takto správal minimálne nedbalo, ak nie zámerne. V tejto súvislosti\nodvolací súd opakovane poukazuje na to, že žalovaný bol už v minulosti za obdobnú trestnú činnosť\nOkresným súdom Martin uznaný vinným (aj keď možno nie právoplatne – v uvedenej otázke absentoval\nnávrh na vykonanie dokazovania, avšak túto skutočnosť žalovaný počas svojho výsluchu potvrdil, pozn.),\npričom obžaloba v uvedenej veci bola na neho podaná 18.03.2013, t.j. v období krátko predtým, ako\ndošlo k podpísaniu spornej kúpnej zmluvy. Už uvedená negatívna skúsenosť (aj keby predmetné trestné\nkonanie neskončilo uznaním jeho viny, prípadne ak by bol tento odsudzujúci rozsudok následne na\nzáklade opravného prostriedku, ktorý žalovaný avizoval na pojednávaní v predchádzajúcom konaní\nzrušený; č.l. 188 pripojeného spisu) ho objektívne musela viesť k vyššej obozretnosti pri uzatváraní\nďalších zmlúv. Je potrebné si taktiež uvedomiť, že žalovaný nekupoval nehnuteľnosti v bežnom režime,\nale bolo mu zrejmé, že ich kupuje ako aktuálne výhodnú investíciu, t.j. za objektívne nižšiu cenu ako\nbola cena reálna. Uvedené konanie je potom odlišné od konania bežného „investujúceho“, ktorý kupuje\nnehnuteľnosť s vidinou následného zisku - rastu jej ceny.\n19.\n\nZa uvedeného stavu potom odvolací súd uzavrel, že pri napadnutej kúpnej zmluve na strane žalobcu\nabsentovala vážna vôľa trvalo previesť vlastníctvo na žalovaného za kúpnu cenu uvedenú v zmluve,\nz čoho v konkrétnostiach prejednávaného prípadu možno vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti\nprávneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v zhode so záverom Ústavného súdu\nSR v obdobnej veci, podľa ktorého poskytnutie ochrany strane, ktorá by zamlčala svoju skutočnú vôľu (v\nkonkrétnom prípade spočívajúcu údajne v nadobudnutí bytu „pod cenu“, resp. bez úplného vyplatenia\ndohodnutej kúpnej ceny), naráža na všeobecný právny princíp, podľa ktorého sa výkonu práva, ktorý je\nv rozpore s dobrými mravmi, ochrana neposkytuje podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor tohto\nprávneho úkonu s dobrými mravmi a obchádzanie zákona.\n20.\nOdvolací súd s poukazom na už vyslovené závery sa ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu\nnezaoberal, nakoľko aj v prípade jej dôvodnosti by nemala žiadny vplyv na konečné rozhodnutie\nodvolacieho súdu a mohlo by sa jednať iba o kumuláciu dôvodov, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovel.\n21.\nO nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255\nods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech voči\nžalovanému, ktorý nemal v spore úspech ani len čiastočný, nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po\nprávoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\n(§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\n\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému\nsúdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému\nrozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,\nz akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).\n(§ 428 CSP)\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa. (§ 429 CSP)\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania. (§ 430 CSP)\nV prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba\noprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa\nosobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný\nporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov]\n\nV Žiline, dňa 28. januára 2025\nJUDr. Vladimír Topoľančík\npredseda senátu\n\nJUDr. Eva Malíková\nčlen senátu\n(z dôvodu absolvovania služobnej cesty JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia\npodpísať - § 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku)\n\nJUDr. Roman Tichý\n\nčlen senátu\nKanc.\n· založ zberný spis\n· vylúč základný spis a vráť okresnému súdu\n· rozhodnutie vypracoval dňa 10.02.2025, ref. sudca JUDr. Topoľančík", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2C/37/2017", "guid": "94b01838-641e-410e-b021-85a38ca3c204:26f74913-da59-45f5-88d3-52b915638144", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:84531d2d-3745-4460-b682-5c971376e798", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.120.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 120/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2020 z 19. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-19", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.120.2020.2"}, {"guid": "ussr:fd2fe6f9-a640-4663-9657-9bda1929e406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 294/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1"}, {"guid": "ussr:26d50743-1b60-4fd6-8eaa-fcf1860f70cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.196.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 196/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 196/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.196.2017.2"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "2bf38976-5a78-4688-a869-42972635e211:4854ad8e-c018-4072-a34b-8894672c64d7", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8119201255.1", "spisova_znacka": "7Co/23/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/23/2020 z 27. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-09-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8119201255.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ff87dc7a-bac1-4fbf-986c-0d222735bed7:85fde595-8317-4a3b-9f4a-ce77a3e465a9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7220208863.4", "spisova_znacka": "11Co/3/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/3/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7220208863.4"}, {"guid": "fe7a81c3-c102-4a12-8289-c1d83d0b7c8b:76c81edd-1d70-4a3e-b0d1-67ae1f9dc739", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:1518201570.5", "spisova_znacka": "12CoP/76/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 12CoP/76/2025 z 30. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:1518201570.5"}, {"guid": "01e3cd14-464c-4a34-a32a-00a9c9bb537c:58aef7bc-08fd-44eb-9e55-0060a132dfc4", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2024:7220208863.14", "spisova_znacka": "K2-44C/62/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. K2-44C/62/2020 z 22. 8. 2024", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2024-08-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2024:7220208863.14"}]}