Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 12CoP/70/2023 z 27. 11. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. novembra 2024, sp. zn. 12CoP/70/2023, ECLI:SK:KSZA:2024:5319201092.3 Krajský súd Žilina | 12CoP/70/2023 | ECLI:SK:KSZA:2024:5319201092.3 | 2024-11-27 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2b4ec654-f404-4b00-9c92-6748a50b9f73 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5319201092.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Žilina 12CoP/70/2023 5319201092 27. 11. 2024 JUDr. Táňa Rapčanová ECLI:SK:KSZA:2024:5319201092.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov senátu – sudcov JUDr. Miroslavy Korbašovej a Mgr. Petra Straku, v právnej veci navrhovateľa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX, XXX XX D., zastúpeného splnomocneným zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, proti odporcom: 1/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. D. XXX/XX, XXX XX D., 2/ G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. D. XXX/XX, XXX XX D., o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie, že navrhovateľ nie je otcom odporkyne 2/, o odvolaní odporkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 12Pc/7/2019-278 zo dňa 21. februára 2023, takto rozhodol: rozsudok okresného súdu vo výroku I. m e n í tak, že návrh navrhovateľa z a m i e t a. Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý . Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Okresný súd Čadca ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12Pc/7/2019-278 zo dňa 21. februára 2023 rozhodol, že súd určuje, že dvojstranný právny úkon, zápisnica o určení otcovstva súhlasným vyhlásením obidvoch rodičov, spísaná dňa 16.02.2004 na Mestskom úrade D., rodičmi, otcom A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H. C., D. D. XXXX a matkou E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. D. XXX/XX je neplatným právnym úkonom (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamieta (výrok II.). Žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva náhradu trov konania (výrok III.). 1.1 Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ doručil súdu dňa 16.04.2019 návrh, ktorým sa domáhal rozhodnutia, ktorým bude vyslovené rozsudkom, že dvojstranný právny úkon zápisnica o určení otcovstva súhlasným vyhlásením obidvoch rodičov, spísaná dňa 16.02.2004 na Mestskom úrade mesta D. rodičmi, otcom A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H. C., D. D. XXXX a matkou E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. D. XXX/XX, je neplatným právnym úkonom a určenia, že navrhovateľ nie je otcom maloletej odporkyne 2/ G. F., nar. XX.XX.XXXX. Dôvody absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu zo dňa 16.02.2004 konkretizoval v návrhu uvedením zákonných ustanovení § 37 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka, ďalej len „Občiansky zákonník“ (právny úkon nebol urobený vážne), § 49a Občianskeho zákonníka (bol urobený v omyle), § 39 občianskeho zákonníka (obchádza zákon /bez konkretizácie/ ako i prieči sa dobrým mravom). Na pojednávaní dňa 20.02.2020 do zápisnice doplnil, že naliehavý právny záujem navrhovateľa na podaní určovacej žaloby je v tom, že to môže byť záťaž pre navrhovateľa do budúcnosti, vzhľadom k tomu, že si založil novú rodinu a zo strany odporkyne 2/ môžu byť po jeho smrti vznesené nároky. Taktiež poukazoval na tú skutočnosť, že odporkyňa 2/ má právo vedieť kto je jej otec. 1.2 Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom svedkov, nariadil znalecké dokazovanie vo veci zodpovedania odbornej otázky, a to či je navrhovateľ skutočne otcom odporkyne 2/ resp. táto skutočnosť je vylúčená. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právny úkon súhlasné vyhlásenie oboch rodičov bolo podpísané na matrike v D. dňa 16.02.2004, kedy tento úkon navrhovateľ podpisoval sám, nebola prítomná matka – odporkyňa 1/, ktorá kvôli opatere dieťaťa úkon podpísala až následne. Netvrdil, že by mu matka alebo ktokoľvek iný bránil pred podpísaním úkonu dať si vyhotoviť testy DNA. Ani to, že by priamo pri úkone pri jeho podpisovaní matka alebo niekto iný vyvíjal na neho psychický alebo fyzický nátlak. Odporkyňa 2/ sa narodila dňa XX.XX.XXXX, anonymný test DNA dal navrhovateľ vyhotoviť dňa 13.02.2009 a návrh na zapretie otcovstva podal až po desiatich rokoch od jeho vyhotovenia dňa 16.04.2019. Z dôkazu na č. l. 44 spisu vyplýva, že na byte vymenil zámok v roku 2005 a odvtedy s odporkyňou 1/ ako matkou dieťaťa a odporkyňou 2/ ako dieťaťom nežijú v spoločnej domácnosti (v tomto čase mala odporkyňa 2/ 2 roky). Podľa navrhovateľa, keď podpisoval zápisnicu o uznaní otcovstva, vedel, že nie je biologickým otcom dieťaťa a vedela to aj odporkyňa 1/, ale neskôr mu začala tvrdiť, že je biologickým otcom dieťaťa. 1.3 Pri rozhodovaní súd vychádzal z ustanovení § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákona o rodine“), § 34 a § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občianskeho zákonníka“), článku 5 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „CMP“). 1.4 Návrh navrhovateľa v tomto konaní na určenie neplatnosti právneho úkonu a následné konštatovanie, že nie je otcom dieťaťa, pokiaľ by súd aplikoval ustanovenie Zákona o rodine, a to konkrétne viažuce sa na zapretie otcovstva, nie je podľa rozhodujúcich skutkových tvrdení navrhovateľa návrhom na zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine. Je zrejmé, že otec evidovaný v rodnom liste dieťaťa (odporkyne 2/), ktorý svoje otcovstvo určil súhlasným vyhlásením rodičov do zápisnice, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa určenia, a to len v tom prípade, ak by bolo vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa. Je zrejmé, že táto lehota je prekludovaná, vzhľadom k tomu, že zápisnica o určení otcovstva, je zo dňa 16.02.2004 a návrh na zapretie otcovstva podal navrhovateľ dňa 16.04.2019. Z rozhodujúcich skutkových tvrdení navrhovateľa v návrhu vyplýva, že jeho návrh nie je ani návrhom na zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine, jeho návrh je návrhom na určenie neplatnosti právneho úkonu, súhlasného vyhlásenia rodičov a v príčinnej súvislosti s neplatnosťou tohto právneho úkonu potom žiada určiť, že nie je otcom maloletého dieťaťa. z tohto dôvodu preto podal žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, nakoľko vo vzťahu k tomuto určeniu nie je viazaný lehotou. 1.5 Prioritne súd musel ustáliť, či tento úkon (zápisnica o určení otcovstva súhlasným vyhlásením obidvoch rodičov spísaná dňa 16.02.2004 na Mestskom úrade mesta D. rodičmi) je právnym úkonom v nadväznosti na § 34 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že daný úkon je prejavom vôle obidvoch rodičov, ktorý smeruje k vzniku, zmene, zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tomto konkrétnom prípade v nadväznosti na zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákona o matrikách“) s otcovstvom k odporkyni 2/. Teda ide o právny úkon, s ktorým právne predpisy spájajú vznik, zmenu, zánik práv a povinností a ktorý môže byť predmetom určenia platnosti alebo neplatnosti tohto právneho úkonu. Pokiaľ by v danom prípade nešlo o právny úkon, bolo by nadbytočné riešiť naliehavý právny záujem na určení neplatnosti takého právneho úkonu a jednotlivé dôvody neplatnosti právneho úkonu. S poukazom na § 7 ods. 4 zákona o matrikách údaje sa považujú za úplné a zodpovedajúce skutočnosti, ak nie je preukázaný opak. Dôsledkom uvedeného právneho úkonu, ktorý súd vyhodnotil ako vierohodný, bol zápis otcovstva navrhovateľa k v tom čase maloletej odporkyni 2/ do matriky do rodného listu. Teda ide o právny úkon, nakoľko toto vyhlásil pred príslušným orgánom, ktorý nemal dôvody preskúmavať skutočnosti, ktoré boli či mali byť rodičom dieťaťa, ktorí pred tento úrad predstúpili známe. 1.6 Ďalej súd konštatoval, že otázka naliehavého právneho záujmu bola riešená už v rámci súdu vyššej inštancie (bod 10. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Teda bol daný podľa § 137 písm. d/ zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“. 1.7 S prihliadnutím na stanoviská oboch odporkýň uviedol, že právo dieťaťa na poznanie rodičov v zmysle čl. 7.1 Dohovoru o právach dieťaťa je skutočne jeho právom. Pokiaľ deklarovala odporkyňa 2/, že ona žiadny návrh na zapretie otcovstva nepodá, nakoľko svojich rodičov už má, nemožno ju k tomuto žiadnym spôsobom nútiť. V súdenom prípade okrem iného prihliadal na „najlepšie záujmy jej ako dieťaťa“, ktoré sa dostávajú v tomto momente do kolízie s návrhom navrhovateľa, ktorý tvrdil, že ešte pred narodením odporkyne 2/ on a odporkyňa 1/ ako matka mali vedomosť, že nie je otcom dieťaťa. Úloha navrhovateľa v sociálnom živote odporkyne 2/ sa obmedzila výlučne na splnenie si vyživovacej povinnosti a takúto úlohu fakticky akceptovali obe odporkyne. Postavenie odporkyne 2/ t.č. už plnoletej sa rozhodnutí súdu vo vzťahu k nej fakticky nezmení, zmena by nastala len čo do budúcnosti vo vzťahu k nadobudnutiu majetku po navrhovateľovi, ktorý dôvod súd primárne videl ako dôvod, pre ktorý podal navrhovateľ svoj návrh, nakoľko v priebehu konania nikdy nepadlo meno skutočného otca, o ktorom by mal reálne mať vedomosť navrhovateľ a matka odporkyne 2/ - odporkyňa 1/. 1.8 Súd v danom prípade na podklade vykonaného dokazovania sa preto primárne zameral na posúdenie otázky platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko pre toto konanie malo toto posúdenie zásadný význam. Okrem CMP aplikoval podporne i ustanovenia CSP vo vzťahu k dokazovaniu po zrušení rozhodnutia súdom prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že by úkon - vyhlásenie oboch rodičov o určení otcovstva mal vadu podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Za potrebné uviedol, že právna teória ako i prax nevylučujú možnosť domáhať sa neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve a to za predpokladu, ak by náležitosti právneho úkonu podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka neboli splnené, resp. ak by obaja rodičia vyhlasujúci vedeli, že muž (v tomto konaní navrhovateľ), ktorý vyhlásenie urobil na príslušnom matričnom úrade, nie je biologickým otcom odporkyne 2/. Súd doplnil dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov I. J. a K. B. (brata navrhovateľa), ktorí obaja zhodne potvrdili skutočnosť, že samotný navrhovateľ im už pred narodením dieťaťa t.j. odporkyne 2/ povedal, že nie je jej otcom, avšak mal odporkyňu 1/ rád, chcel s ňou mať ďalšie dieťa a preto súhlasil s tým, že sa stane otcom dieťaťa, nakoľko chcel mať s matkou dieťaťa spoločnú domácnosť. Vzťah ukončili pre správanie odporkyne 1/, ktorá podstúpila prerušenie tehotenstva počas vzťahu s navrhovateľom. Tieto svedecké výpovede nevyvrátila svojimi tvrdeniami samotná odporkyňa 1/. V záujme potvrdenia skutočností uvádzaných práve odporkyňou 1/, ktorá tvrdila, že tvrdenia navrhovateľa sú vymyslené, nikdy počas trvania vzťahu nemala iný pomer, iba navrhovateľ je otec, a týmto návrhom sa podľa nej chce zbaviť iba povinnosti platiť výživné voči dcére, súd vo veci nariadil dokazovanie za účelom potvrdenia jej tvrdení. Navrhovateľ predložil súdu dôkaz (anonymný test DNA), ktorý však nebolo možné jednoznačne stotožniť vo vzťahu k odporkyni 2/ a preto bolo na odporkyniach, aby potvrdili všetky ich tvrdenia testom DNA (tento je realizovaný bez ohrozenia ich života a zdravia). Teda, aby definitívne tak preukázali to, že navrhovateľ je skutočným otcom odporkyne 2/ ako tvrdila odporkyňa 1/ a v čase rozhodnom nemala žiadny iný pomer okrem navrhovateľa. V tomto smere vyjadreniami písomnými ako i stanoviskami oboch na pojednávaní bolo preukázané, že obe sa odmietli podrobiť tomuto testu, vopred ho označovali za zmanipulovaný bez ohľadu na jeho výsledok a výpovednú hodnotu. V tomto smere súd poukázal na to, že poučil obe odporkyne o dôkaznom bremene a odmietnutiu súdom uloženej povinnosti dostaviť sa pred znalca. V danom konaní súd poukázal na dôkazné bremeno a konanie ako celok, kedy aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Na podklade i citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 52/2010 z 24. júna 2010 v danom prípade po odmietnutí znaleckého dokazovania odporkyňami dospel k záveru, že tvrdenia navrhovateľa, že nie je otcom odporkyne 2/ sú fakticky správne a dôvodné. Teda že samotná odporkyňa 1/ vedela už pred podpisom súhlasného vyhlásenia rodičov o tom, že otcom odporkyne 2/ je iný muž, o čom informovala navrhovateľa a pokiaľ obaja podpísali toto vyhlásenie tým, že obaja vedeli, tak navrhovateľ ako i odporkyňa 1/ o tom, že navrhovateľ nie je otcom odporkyne 2/ spôsobili neplatnosť tohto právneho úkonu, na ktorú súd v tomto konaní musel prihliadnuť z úradnej moci. Fakticky preto vyhovel i podanému návrhu navrhovateľa v rozsahu výroku I. rozsudku, nakoľko odporkyne 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa a odmietli sa podrobiť testu DNA, ktorý by bezpochyby potvrdil ich tvrdenia, bez nutnosti akýchkoľvek iných dôkazov. Takto uveril tvrdeniam navrhovateľa, ktoré boli podporené svedeckými výpoveďami. 1.9 Súd úkon posúdil ako neplatný pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko obaja hoc zhodne vedeli, že nie sú rodičmi, takéto rozhodnutie učinili s cieľom dosiahnuť jeho zápis v príslušnej evidencii na matrike s cieľom vylúčiť prípadného biologického otca dieťaťa, z ktorého pomeru s odporkyňou 1/ vzišlo narodenie dieťaťa, ako odporkyne 2/. 1.10 Pokiaľ súd vyslovil neplatnosť právneho úkonu právoplatnosťou tohto výroku dôjde k zmene na matričnom úrade, a preto vyslovovanie samostatným výrokom rozsudku, že navrhovateľ nie je otcom odporkyne 2/ bolo z jeho pohľadu pre ďalší postup irelevantné. V rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o určovacej žalobe sa vykonateľnosť prejaví tak, že práva alebo povinnosti nimi založené alebo deklarované sa zapíšu do príslušných evidencií napr. do matriky a orgány verejnej moci, strany konania z nich vychádzajú, sú záväzné. 1.11 O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, pričom prihliadol na všeobecné ustanovenia Zákona o rodine vo vzťahu k trovám konania, teda vyslovil, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. K tomuto záveru ho viedol fakt, že podľa obsahu išlo o určovaciu žalobu, ktorá však bola riešená podporne podľa CMP. Navrhovateľ mal v spore úspech, avšak iba v časti, rovnako tak protistrana. Prihliadal k tomu, že navrhovateľ svojim správaním zavinil fakticky toto konanie, nakoľko neusporiadal si svoj vzťah k dieťaťu ešte v období prípustnosti podania žaloby v čase jeho maloletosti. Nie je preto spravodlivé, aby tieto trovy, ktoré mu v konaní vznikli hradila protistrana. Spravodlivému usporiadaniu vzájomných vzťahov teda zodpovedá výrok, že žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov konania a trovy celého konania si budú znášať každý samostatne. 2. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obe odporkyne 1/ a 2/. 3. Odporkyňa 2/ v odvolaní zo dňa 10.05.2023 v úvode poukázala na udalosti od jej narodenia, spolužitia rodičov a prebiehajúcich súdnych konaní medzi rodičmi, v ktorom sa navrhovateľ vyjadroval k jej osobe ako otec. Následne sa odvolávala na závery uvedené v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu (body 23., 26., 31. a 32. odôvodnenia rozhodnutia). Ďalej poukázala na skutočnosť, že muž (otec maloletého dieťaťa), ktorý robí taký vážny úkon ako je určenie otcovstva k maloletému dieťaťu súhlasným vyhlásením rodičov, si musí byť vedomý toho, že z prevedeného úkonu pre neho vyplývajú záväzky do ďalšieho obdobia, fakticky na celý ďalší život, aj keď si neskôr založí novú rodinu. Vzhľadom k tomu, že by mohlo dôjsť zo strany muža v akte určenia otcovstva k maloletému dieťaťu súhlasným vyhlásením rodičov k omylu, zákonodarca v ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine umožňuje, že muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže pred súdom otcovstvo zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa. Navrhovateľ nepristúpil k aktu zapretia otcovstva v zákonnej lehote troch rokov odo dňa jej narodenia, ale naopak sám dobrovoľne s plnou vážnosťou zastupovaný súčasným právnym zástupcom opakovane dvakrát potvrdil svoje otcovstvo voči nej. Poukázala na skutočnosť, že do omylu môže byť človek uvedený raz, možno dvakrát ale nie trikrát, a to s odstupom vždy cca jedného roka (súhlasné vyhlásenie rodičov 16.02.2004, návrh na úpravu styku navrhovateľa s ňou 25.03.2005 a schválená rodičovská dohoda dňa 27.10.2006) už nie je náhoda a vôbec nie žiadny omyl. Do pozornosti dala, že ešte aj v čase po schválení rodičovskej dohody dňa 27.10.2006 mal navrhovateľ dosť času, aby zaprel otcovstvo voči nej v súlade s ustanovením § 93 ods. 1 Zákona o rodine, nakoľko do dovŕšenia jej troch rokov zostávalo 106 kalendárnych dní. Keďže tak neurobil, jeho právo zaniklo. Odporkyňa 2/ kládla otázku, že pokiaľ v odôvodnení svojho podania navrhovateľ uvádza, že uvedený právny úkon neurobil vážne, urobený bol v omyle a prieči sa dobrým mravom prečo nekonkretizoval túto skutočnosť, z akých dôvodov neurobil akt zapretia otcovstva v zákonom stanovenej lehote do dovŕšenia jej tretieho roku veku. Je zrejmé, že tento tak neurobil preto, že vedel, že je jej otcom. Podľa nej súd nesprávne vyhodnotil podanie navrhovateľa tým, že nepreskúmal dosah svojho rozhodnutia na jej existenciu v budúcnosti. Touto otázkou sa vôbec nezaoberal a evidentne vyhovel neoprávnenému návrhu navrhovateľa, že ona ako maloletá má právo vedieť kto jej jej otec, čím odôvodňoval navrhovateľ naliehavý právny záujem. Závažnou otázkou je aj skutočnosť, že navrhovateľ opakovane vo svojich vyjadreniach klame, správa sa v rozpore s dobrými mravmi a je to práve on kto dobré mravy porušuje. Práve preto je potrebné uplatniť spomínaný inštitút o dobrých v mravoch v jej prospech, pretože ona nikdy ako dieťa nekonala v rozpore s dobrými mravmi. Porušenie jej ústavného práva na spravodlivý proces je podľa odporkyne 2/ aj v tom, že ona nikdy nebola prizvaná na pojednávania (okrem pojednávania dňa 21.02.2023 pri vynesení rozsudku). Pri vypočúvaní svedkov K. B. a I. J. súd neumožnil, aby bola zastupovaná kolíznym opatrovníkom, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Zrejme z uvedeného dôvodu ani v odôvodnení rozsudku zo dňa 21.02.2023 nie je nikde uvedené vyjadrenie sa kolízneho opatrovníka k vypočúvaniu svedkov. Ďalej uviedla, že zo svedeckých výpovedí vyplýva, že tvrdenia svedkov sú len interpretáciou navrhovateľových vymyslených vyjadrení, ktoré v skutočnosti sú v rozpore s jeho samotnými tvrdeniami v tomto konaní a sú v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej poukázala na zistenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Čadci ako kolízneho opatrovníka zo dňa 10.12.2019, podľa ktorého otec uviedol, „Skutočnosť, že nie je otcom sa dozvedel, že nie je otcom sa dozvedel v štyroch rokoch veku dieťaťa“. Vo vyššie uvedenom je priamy rozpor vo výpovediach oboch svedkov a navrhovateľa. Okresný súd svoje nesprávne vyhodnotenie procesu dokazovania potvrdil v odôvodnení rozsudku. Skutočnosti potvrdzujú, že vykonané dôkazy vypočutím svedkov boli dostatočné na to, aby súd meritórne vo veci rozhodol a návrh v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem, nariadenie znaleckého dokazovania bolo nadbytočné pretože ako už uviedla, navrhovateľ trikrát potvrdil sám, dobrovoľne bez nátlaku a v posledných dvoch prípadoch za aktívnej účasti svojho súčasného právneho zástupcu, že je jej otcom, čo svojimi výpoveďami potvrdili aj obaja vypočutí svedkovia. Odporkyňa 2/ vytýkala súdu, že v celom procese rozhodovania pôsobil zmätočne, porušil jej právo na spravodlivý proces, pretože nenariadil účasť kolízneho opatrovníka, ktorý ju mal pri tomto akte zastupovať. Rovnako súd nenariadil znalcovi, aby konal za účasti kolízneho opatrovníka. Po nadobudnutí plnoletosti si výzvy znalca nepreberala z dôvodov, že bola opakovane chorá a následne mala značné školské povinnosti. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo jej oboznámenie sa s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.03.2021, ktorý rozhodol, že právo navrhnúť dôkaz testami DNA je iba jej právo, ako dieťaťa, nie je právom navrhovateľa ani nikoho iného. Jej ako dieťaťu súd uprel jediné právo, ktoré má, a to je právo, že len ona ako dieťa môže svojim návrhom rozhodnúť o návrhu na vykonanie zistenia kto sú jej rodičia. Tiež uviedla, že aplikovanie § 37 ods. 1, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka je zmätočné a nadbytočné. Čo sa týka § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak navrhovateľ nedokázal, čo potvrdili obaja ním navrhnutí svedkovia, že by nekonal slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Pokiaľ ide o ust. § 38 Občianskeho zákonníka, súd nemal preukázané, že by navrhovateľ nemal spôsobilosť na právne úkony, nebolo preukázané, že by navrhovateľ bol osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Čo sa týka ust. § 39 Občianskeho zákonníka navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia, že právny úkon, ktorý by vykonal by svojim obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo by ho obchádzal alebo sa priečil dobrým mravom. Konanie navrhovateľa, rozpory v jeho výpovediach a klamanie pred súdmi, ako aj svedecké výpovede preukázali skutočnosti, že nie je potrebné a je zavádzajúce aplikovať ust. § 37 ods. 1, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka. V konaní bol vytvorený taký právny stav, keď vznikla potreba ochrany jej práv a nie práv navrhovateľa. Podľa odporkyne 2/ súdu nevznikla povinnosť vykonať ďalšie dokazovanie a navyše tým spôsobom, že si osvojil návrh navrhovateľa na dokazovanie testami DNA, ktorým podľa uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.03.2021 porušil jej právo, ktorým len jej prináleží podať návrh na takýto postup dokazovania. 3.1 Následne odporkyňa 2/ navrhla, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu v bode I. s tým, že rozhodnutie sa v bode II. a III. nemení a vyniesol rozsudok, že žaloba sa zamieta a žalobca je povinný uhradiť žalovaným trovy odvolacieho konania. 4. Odporkyňa 1/ v odvolaní zo dňa 17.05.2023 uviedla, že s poukazom na čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na to, aby bola jeho vec rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Sudkyňu Mgr. Annu Holeščákovú nemožno považovať za nestrannú, nakoľko k prejednávanej veci u nej absentovali predsudky a zaujatosť voči účastníkom konania (odporkyniami 1/ a 2/), čo dokazuje správanie sudkyne, jej prejavy i vystupovanie počas konania. Sudkyňa ignorovala rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ku ktorým ju zaviazal svojim uznesením sp. zn. 6CoP/44/2020 zo dňa 31.03.2020. Svojím konaním porušila závažné nariadenie odvolacieho súdu v bode 33. uznesenia. Sudkyňa priznala právo na dokazovanie znaleckým dokazovaním analýzou DNA navrhovateľovi napriek tomu, že na určenie neplatnosti právneho úkonu – súhlasného vyhlásenia otcovstva k odporkyni 2/ bolo potrebné produkovať zo strany navrhovateľa dôkazy, ktorými dokázal svoje vymyslené tvrdenia, že bol odporkyňou 1/ uvedený do omylu, na čo nie je potrebné vykonať znalecké dokazovanie analýzou DNA. Dôkaz bol v kompetencii navrhovateľa vykonať pri uplatnení zapretia otcovstva do 09.02.2007 podaním žaloby na zapretie otcovstva. Navrhovateľ tak neučinil čím jeho právo navrhnúť zapretie otcovstva vykonaním znaleckého posudku analýzou DNA zaniklo. Navrhovateľ v celom konaní neuviedol z akého dôvodu si neuplatnil svoje právo zaprieť otcovstvo v zákonom stanovenej lehote. Je zrejmé, že tak konal z dôvodu, že si bol vedomý, že je otcom odporkyne 2/. Podľa odporkyne 1/ sudkyňa uprela právo na spravodlivý proces odporkyni 2/ nerešpektovaním Dohovoru o právach dieťaťa tak ako to uvádza v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd v bode 26. Aj na osobitné upozornenie odvolacieho súdu, že v tomto prípade nevrhnuté dokazovanie navrhovateľa nespĺňa preukázanie naliehavého právneho záujmu rozhodla o vykonaní dokazovania, ktoré môže navrhnúť jedine odporkyňa 2/. Každá strana sporu musí uplatniť svoje práva v lehotách zákona, no v tomto konaní bola strana navrhovateľa sudkyňou zvýhodňovaná. Odporkyňa 2/ v čase plynutia zapieracej lehoty pre navrhovateľa nemohla nejako ovplyvniť rozhodovanie navrhovateľa ako i jeho rozhodovanie podať žalobu na zapretie otcovstva do 09.02.2007 ako ani odporkyňa 1/, ktorá s ním nežila od februára 2005. Sudkyňa uprela výlučne právo odporkyni 2/ a prisúdila toto právo navrhovateľovi, čím sa jednoznačne potvrdzuje jej zaujatosť voči žalovanej strane. Ďalším dôkazom zaujatosti sudkyne je jej postup pri vydaní a realizácii uznesenia č. k. 12Pc/7/2019-220 zo dňa 21.12.2021 ktorým nariadila znalecké dokazovanie analýzou DNA. Napriek jej námietkam proti osobe znalca, ktoré doručila v stanovenej lehote, dala pokyn znalcovi na vykonanie úkonu. Tým neumožnila žalovanej strane sa vyjadrovať v procese konania. Vyššie popísané skutočnosti dokazujú osobnú angažovanosť sudkyne s cieľom zvýhodniť stranu navrhovateľa. Odporkyňa 1/ žiadala preto, aby bolo zabezpečené nestranné vedenie súdneho sporu v súlade s § 46 ods. 1 Ústavy SR a bolo odstránené zvýhodňovanie navrhovateľa a upieranie práv žalovanej strane súvisiace najmä z poškodzovaním práv odporkyne 2/ v súlade s určovaním otcovstva. 4.1 Odporkyňa 1/ navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v bode I. zrušil, v bodoch II. a III. potvrdil a vyniesol rozsudok, ktorým sa žaloba zamieta s tým, že žalobca je povinný uhradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania. 5. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení zo dňa 01.06.2023 navrhol rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdiť s tým, že má nárok na náhradu trov konania druhej inštancie v rozsahu 100 %. 5.1 Nestotožnil sa s tvrdeniami odporkýň 1/ a 2/, ktoré sa vo svojich odvolaniach snažia spochybniť zaujatosť konajúceho sudcu. Súd vo veci konal v súlade s intenciami nariadenia odvolacieho súdu, vykonal požadované dokazovanie a na jeho základe rozhodol. Žiadnu osobnú angažovanosť sudkyne, prípadne jej zámer zvýhodniť ktorúkoľvek zo strán počas konania nebolo možné z činnosti súdu odôvodniť alebo si nejako domyslieť. Nestotožnil sa s tvrdením, že by sudkyňa mala uprieť právo na spravodlivý proces odporkyne 1/ alebo odporkyne 2/. Pokiaľ odporkyne 1/ a 2/ spochybňujú právo navrhovateľa domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu a za týmto účelom spochybňujú súdom vykonané dokazovanie, či súdom ustálený procesný postup, treba poukázať na skutočnosť, že v žiadnom z tvrdení odporkýň 1/ a 2/ v ich odvolaniach nie je možné vyvodiť, že by tvrdenie navrhovateľa, že nie je otcom odporkyne 2/ popreli. Návrh na zvýšenie výživného podaný odporkyňou 2/ po vynesení rozsudku vníma ako pomstu žalovanej strany za výsledok tohto konania. Navrhovateľ mal za to, že na základe vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie boli dostatočne zistené dôvody, pre ktoré súd dospel k záveru, že odporkyne 1/ a 2/ neuniesli bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné a že to bol práve on, ktorý na svoje tvrdenia uniesol dôkazné bremeno. Stotožnil sa aj s právnou kvalifikáciu vykonanou súdom podľa ktorého právny úkon „súhlasné vyhlásenie rodičov“ je neplatný právny úkon pre obchádzanie zákona v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa neho odvolateľky k veci samotnej neuviedli žiadne skutočnosti s ktorými by sa súd doteraz nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav ako aj následne prijaté právne závery. 6. Odporkyňa 2/ v replike zo dňa 15.06.2023 uviedla, že pokiaľ navrhovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami odporkyne 1/ a 2/ ktoré sa vo svojich odvolaniach snažia spochybniť zaujatosť konajúceho sudcu tak týmto výrokom vlastne priamo potvrdil, že konajúci sudca konal zaujato, nakoľko ona nespochybňuje zaujatosť konajúceho sudcu ale jeho nezaujatosť. Práve výrokom o pomste citovaného vyjadrenia navrhovateľa úplne pochopila mechanizmus, takto dômyselne „vymysleného a dôsledne zinscenovaného procesu zo strany žalobcu“, keď zrejme práve jemu v tomto procese ide o pomstu voči odporkyni 1/ (jej matke), ktorá bola úspešná vo všetkých konaniach týkajúcich sa určenia výživného pre odporkyňu 2/. Jej návrh na zvýšenie výživného pre plnoletú osobu bol podaný jedine z toho dôvodu, že sa zmenili pomery na jej strane pri ukončovaní strednej školy a pokračovaní v štúdiu na vysokej škole, čo preukáže pri rozhodovaní v konaní sp. zn. 5Pc/14/2023. 7. Odporkyňa 1/ vo vyjadrení zo dňa 14.06.2023 uviedla, že navrhovateľ sa snaží „podsúvať“ svoje výmysly a polopravdy“ keď uvádza, že ona nepoprela, že navrhovateľ nie je otcom odporkyne 2/. Opak je pravdou, ona vždy uvádzala, že navrhovateľ je otcom odporkyne 2/ a že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal prečo nezaprel otcovstva do 3 roku veku odporkyne 2/, ktoré mal vykonať v súlade so Zákonom o rodine, ak by bolo pravdou to čo uvádzal, že vedel ešte pre narodením odporkyne 2/, že nie je jej otcom. Je nezmyselné, aby uvedené opakovane namietala. V celom procese tohto konania od začiatku ona uvádza, že navrhovateľ je otcom odporkyne 2/, že vykonal dobrovoľne, bez nátlaku, bez jej osobnej účasti na Mestskom úrade D. súhlasné vyhlásenie obidvoch rodičov. Pokiaľ navrhovateľ uvádza vo vyjadrení, že „sa nestotožňuje s tvrdením, že by sudkyňa mala uprieť právo na spravodlivý proces odporkyni 1/ alebo odporkyni 2/, nijakým spôsobom nevyvrátil tvrdenia uvedené v jej odvolaní. 8. Navrhovateľ vo vyjadrení zo dňa 22.06.2023 a to k vyjadreniam odporkýň 1/ a 2/ uviedol, že tieto neprinášajú žiadne nové skutkové a právne tvrdenia. V celom rozsahu preto zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach a osobitne sa k nim už vyjadrovať nebude. 9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP, § 34 ods. 1 CSP, § 3 ods. 5 písm. a/ CMP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP), účastníkmi konania v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP, § 7 CMP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP) s prihliadnutím na vady konania, iba ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 67 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario CSP) postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a rozsudok okresného súdu vo výroku I. zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietol (§ 388 CSP) a vo výroku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. 10. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že určuje, že dvojstranný právny úkon, zápisnica o určení otcovstva súhlasným vyhlásením obidvoch rodičov, spísaná dňa 16.02.2004 na Mestskom úrade D., rodičmi, otcom – navrhovateľom a matkou – odporkyňou 1/ je neplatným právnym úkonom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 11. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obe odporkyne 1/ a 2/. 12. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal dôvodmi uvádzanými odporkyňou 1/, ktoré mali predstavovať právo na spravodlivý proces zahŕňajúci aj právo na to, aby bola vec rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom. Zákonnú sudkyňu považovala za zaujatú pretože ňou uvádzané dôvody dokazujú osobnú angažovanosť sudkyne s cieľom zvýhodniť stranu navrhovateľa. 13. Podľa odvolacieho súdu integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Civilný sporový poriadok v ustanoveniach v § 49 až 59 upravuje vylúčenie sudcov a iných osôb z prejednávania a rozhodovania sporu. Východiskovým je ust. § 49 CSP, ktoré upravuje dôvody na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu. Sudca je vylúčený len z tu taxatívne vymenovaných dôvodov, ktorými sú – pomer k sporu, - pomer k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, za súčasného splnenia podmienky, že z dôvodu tohto pomeru možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti, - skutočnosť, že sudca prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. 14. Zákon v ustanovení § 49 ods. 3 CSP výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanom spore. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednávaní konkrétneho sporu sa prejavuje samotný výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť samy osebe dôvodom zaujatosti sudcu. Zákon tiež vylučuje, aby dôvod pochybností o sudcovej nezaujatosti bol spájaný s jeho rozhodovacou činnosťou. 15. Odporkyňou 1/ uvádzané dôvody (sudkyňa nerešpektovala závery v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, vykonala znalecké dokazovanie, ktoré nebolo potrebné vykonať vzhľadom na predmet veci, nezaoberala sa jej námietkami voči osobe znalca, v rozpore so zákonom priznávala navrhovateľovi právo na určenie otcovstva) sa podľa odvolacieho súdu týkajú procesného postupu sudkyne a jej rozhodovacej činnosti, ktoré okolnosti nemôžu založiť dôvod pre jej vylúčenie z konania a rozhodovania. Správanie sudkyne, jej prejavy i vystupovanie počas konania odporkyňa 1/ v odvolaní bližšie nekonkretizovala. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval jej námietky za dôvodné. 16. Odporkyňa 2/ v odvolaní poukazovala na to, že navrhovateľ nepristúpil k aktu zapretia v zákonnej lehote do 3 rokov od jej narodenia a preto jeho právo zaniklo. Bolo porušené jej právo na spravodlivý proces tým, že súd neumožnil, aby bola pri vypočúvaní svedkov zastupovaná kolíznym opatrovníkom. Výpovede svedkov považovala za interpretáciu navrhovateľových vymyslených tvrdení. Mala za to, že aplikovanie ust. § 37 ods. 1, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka bolo zmätočné a nadbytočné. Súd nesprávne vyhodnotil podanie navrhovateľa tým, že nepreskúmal dosah svojho rozhodnutia na jej existenciu v budúcnosti. V konaní bol vytvorený taký právny stav, keď vznikla potreba ochrany jej práv a nie práv navrhovateľa. 17. Okresný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že ide o návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičov a v príčinnej súvislosti s neplatnosťou tohto právneho úkonu potom žiadal navrhovateľ určiť, že nie je otcom dieťaťa. Prioritne ustaľoval, či tento úkon je právnym úkonom s ktorým právne predpisy spájajú vznik zmenu, zánik práv a povinnosti v nadväznosti na § 34 Občianskeho zákonníka a ktorý môže byť predmetom určenia neplatnosti. Mal za to, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu je daný v zmysle ust. § 137 písm. d/ CSP a to s poukazom na záver odvolacieho súdu (bod 10. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 6CoP/44/2020-188 zo dňa 31.03.2021). Následne sa súd zameral na posúdenie platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Vadu podľa § 37 Občianskeho zákonníka nezistil. Uzavrel však, že právny úkon je neplatný pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka „nakoľko obaja hoc zhodne vedeli, že nie sú rodičmi, takéto rozhodnutie učinili s cieľom dosiahnuť jeho zápis v príslušnej evidencii na matrike s cieľom vylúčiť prípadného biologického otca dieťaťa, z ktorého pomeru s odporkyňou 1/ vzišlo narodenie dieťaťa ako odporkyne 2/“. Nakoľko právoplatnosťou výroku dôjde k zmene na matrike bolo vyslovovanie samostatným výrokom, že navrhovateľ nie je otcom odporkyne 2/ z pohľadu súdu pre ďalší postup irelevantné. 18. Prvá zákonná domnienka svedčí manželovi matky dieťaťa (§ 85 Zákona o rodine). Pokiaľ nebolo otcovstvo k dieťaťu určené manželom matky, nastupujú v poradí za sebou ďalšie dve zákonné domnienky - súhlasné vyhlásenie rodičov (§ 90 Zákona o rodine) a rozhodnutie súdu (§ 97 Zákona o rodine). Hoci sú tieto dve domnienky zdanlivo rovnocenné, zákon uprednostňuje dobrovoľné určenie otcovstva a na základe spoločného vyhlásenia matky a otca dieťaťa potvrdzujúceho skutočnosť, že sú rodičmi dieťaťa, teda ide o preferenciu druhej zákonnej domnienky pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. Muž vyhlasujúci, že je otcom dieťaťa, stane sa otcom v zmysle práva hoci nemusí byť zároveň aj biologickým otcom dieťaťa, toto sa však predpokladá. Zákonodarca pri tomto spôsobe určenia otcovstva vychádza z predpokladu, že muž, ktorý robí vyhlásenie o otcovstve k dieťaťu, koná slobodne a vážne, vedomý si dôsledkov tohto svojho úkonu a zodpovednosti, ktorú na seba berie. Súčasne vyhlásenie robí aj matka dieťaťa, ktorá takto prejaví svoj úmysel zabezpečiť spoločnú starostlivosť o dieťa s konkrétnym mužom. 19. Nápravu možno dosiahnuť zapretím otcovstva a to podľa ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa a podľa ust. § 93 ods. 2 Zákona o rodine aj matka dieťaťa môže v rovnakej lehote zaprieť, že otcom dieťaťa je muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov (§ 93 ods. 1, 2 Zákona o rodine). Následne určením otcovstva. 20. V prípade súhlasného vyhlásenia otcovstva nejde o otcovstvo určené (súdnym) rozhodnutím. Z tohto dôvodu nie je daná ani viazanosť súdu „rozhodnutím“ o osobnom stave, ktoré predpokladá ust. § 109 veta tretia CMP. Aj súhlasné vyhlásenie o otcovstve možno vzhľadom na ustanovenie § 110 Zákona o rodine posudzovať podľa ustanovení § 37 ods. 1 vety pred bodkočiarkou, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 274/2021). 21. Odvolací súd oboznámiac sa s obsahom spisu nespochybňuje, že právny úkon „súhlasné vyhlásenie rodičov“ môže byť predmetom určenia neplatnosti. S poukazom na právny názor uvedený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu preto správne konštatoval naliehavý právny záujem navrhovateľa na jeho určení. S poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 274/2021 správne postupoval keď sa zaoberal platnosťou právneho úkonu podľa ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Nesprávne však právne uzavrel, že právny úkon je neplatný pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka. 22. V zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka právnymi úkonmi, ktoré zákon obchádzajú, sú také právne úkony, ktoré síce neodporujú výslovnému zákazu zákona, avšak svojimi dôsledkami smerujú k výsledku, ktorý zákonu odporuje. 23. V danej veci otcovstvo navrhovateľa bolo určené na základe súhlasného vyhlásenia. Navrhovateľ tvrdil, že on i odporkyňa 1/ vedeli pred narodením odporkyne 2/ dňa 10.02.2004, že nie je biologický otec dieťaťa. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ navrhovateľ zmeškal lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva, čo nebolo sporné, v súčasnej dobe uvedené nemôže popierať. Zmeškanie lehoty tiež nemožno naprávať domáhaním sa určenia neplatnosti predmetného súhlasného vyhlásenia rodičov podaním návrhu došlého súdu dňa 15.04.2019. 24. Okrem toho neplatnosti v súvislosti s obchádzaním zákona by sa mohol domáhať len prípadný biologický otec dieťaťa nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje možnosť, aby sa ten, kto o sebe tvrdí, že je biologickým otcom dieťaťa, domáhal určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov podľa § 91 ods. 1 Zákona o rodine. V danej veci nešlo o takúto situáciu a súdom bolo konštatované, že v priebehu konania nikdy nepadlo meno skutočného otca, o ktorom by mal reálne mať vedomosť navrhovateľ a matka odporkyne 2/ - odporkyňa 1/. 25. Naviac je potrebné uviesť a to odvolávajúc sa na vyššie uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 274/2021, že nie každým súhlasným vyhlásením, pri ktorom muž i matka dieťaťa vedeli, že vyhlásenie robí muž, ktorý nemôže byť biologickým otcom, sa nevyhnutne obchádza zákon. V prípade posudzovania, či sa súhlasným vyhlásením rodičov obchádza zákon, je totiž potrebné ako prvoradé posudzovať, či také určenie je v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Uvedenie právneho stavu otcovstva do súladu so stavom faktickým nemôže byť totiž absolútnou hodnotou, ktorá by mohla predčiť najlepší záujem dieťaťa (uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 01.11.2022 sp. zn. III. ÚS 2371/22). 26. Aj preto pri prípadnom vyhovení návrhu navrhovateľovi by v danej veci odporkyňa 2/ nemala formálne evidovaného otca a žiadny otec by tak voči nej nenaplňoval zložky rodičovskej zodpovednosti. Preto je v záujme odporkyne 2/ ako dieťaťa zachovanie status quo a zabezpečenie jeho životných potrieb. 27. Z týchto dôvodov odvolací súd, za skutkového stavu zisteného okresným súdom, pre nesprávne právne posúdenie neplatnosti právneho úkonu a to súhlasného vyhlásenia rodičov z dôvodu obchádzania zákona, rozsudok okresného súdu vo výroku I. zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamieta. Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý nakoľko nebol napadnutý odvolaním. 28. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančných aj odvolacích) rozhodol odvolací súd vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie nanovo a to podľa § 2 ods. 1 CMP a § 396 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§ 49 CMP) a žiaden z nich nemá ani nárok na ich náhradu od iného účastníka. Podľa § 52, § 57, § 58 CMP rozhodol odvolací súd tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania nevidiac dôvod, napriek uplatneniu si trov konania odporkyňami 1/ a 2/ na použitie výnimky v zmysle ust. § 55 CMP. Navrhovateľovi, pokiaľ sa konanie začalo na jeho návrh nemožno klásť na ťarchu, že konanie vyvolal, hoci si nebol istý, či súd jeho návrhu vyhovie. 29. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).