Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/102/2020 z 24. 11. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. novembra 2020, sp. zn. 14Cob/102/2020, ECLI:SK:KSZA:2020:6118340927.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/102/2020 | ECLI:SK:KSZA:2020:6118340927.2 | 2020-11-24 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5d389322-6952-4272-be40-253e93b41ce6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:6118340927.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/102/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118340927
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6118340927.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Miroslava Šeptáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Žižkova 11, 815 10 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 35 704 713, právne zastúpeného: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Twin
City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921, proti
žalovanému: v rade 2/ F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. G. XXX, XXX XX E. (ďalej aj len „žalovaný"),
právne zastúpenému: Burian & partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47
254 483, o zaplatenie 42.856,11 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v rade 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/146/2018-232 zo dňa 10. marca 2020 v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/146/2018-274 zo dňa 6. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/146/2018-232 zo dňa 10. marca 2020 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/146/2018-274 zo dňa 6. augusta 2020, v napadnutých
výrokoch
I. v zmysle ktorého je žalovaný 2/ povinný zaplatiť žalobcovi sumu 27.616,09 eur s úrokmi z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 6.944,64 eur od 05.11.2017, zo sumy 5.168,39 eur od 08.09.2018, zo
sumy 5.168,39 eur od 18.05.2018, zo sumy 3.653,81 eur od 25.08.2018 a zo sumy 6.680,86 eur od
15.06.2018, všetko až do zaplatenia, spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a to v rozsahu
uloženej povinnosti týmto rozsudkom spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/, ktorému táto povinnosť
bola uložená platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 30Up/710/2018 zo dňa
08.10.2018 tak, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť druhého
žalovaného,
III. v zmysle ktorého žalobca má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,5%,
ktoré je žalovaný 2/ povinný zaplatiť za štádium konania do vydania platobného rozkazu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 30Up/710/2018 zo dňa 08.10.2018, v rozsahu týmto rozsudkom uloženej
povinnosti spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/, ktorému táto povinnosť bola uložená platobným
rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 30Up/710/2018 zo dňa 08.10.2018,
IV. vo výroku o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému 2/ n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie (ďalej
aj len „okresný súd“) uložil žalovanému v rade 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 27.616,09 Eur
s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6.944,64 Eur od 05.11.2017, zo sumy 5.168,39
Eur od 08.09.2018, zo sumy 5.168,39 Eur od 18.05.2018, zo sumy 3.653,81 Eur od 25.08.2018 a zo



sumy 6.680,86 Eur od 15.06.2018, všetko až do zaplatenia, spolu s paušálnou náhradou nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, a to v rozsahu uloženej povinnosti týmto rozsudkom spoločne a nerozdielne so žalovaným v
rade 1/, ktorému táto povinnosť bola uložená platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica,
sp.zn. 30Up/710/2018 zo dňa 08.10.2018 tak, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu jeho
plnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného, žalobcovi priznal nárok voči žalovanému v rade 2/
na náhradu trov konania v rozsahu 29,5%, ktoré je žalovaný v rade 2/ povinný zaplatiť za štádium
konania do vydania platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 30Up/710/2018 zo dňa
08.10.2018, v rozsahu týmto rozsudkom uloženej povinnosti spoločne a nerozdielne so žalovaným v
rade 1/, ktorému táto povinnosť bola uložená platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica,
sp.zn. 30Up/710/2018 zo dňa 08.10.2018. O výške žalobcovi priznaných trov konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V zmysle žaloby a predložených listinných dôkazov Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom
konaní vyhovel podanej žalobe vydaním platobného rozkazu zo dňa 08.10.2018, sp.zn. 30Up/710/2018,
ktorý vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 09.11.2018. Voči
vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný v rade 2/ odpor a tak v súlade s procesným návrhom
žalobcu na pokračovanie v konaní Okresný súd Banská Bystrica postupom podľa § 14 ods. 3 zákona
o upomínacom konaní postúpil vec Okresnému súdu Žilina ako súdu príslušnému na jej prejednanie
podľa CSP.

3. „Žalobca špecifikoval uplatnený nárok označením konkrétnej lízingovej zmluvy a v nej stanovenej
lízingovej ceny a mesačnej splátky, vymedzením lehoty na splnenie záväzku nájomcu z lízingovej zmluvy
po výpovedi lízingovej zmluvy a určením sumy nedoplatku na lízingovej zmluve tak, že
1/ z lízingovej zmluvy č. LZC/15/00077 s dohodnutou lízingovou cenou vo výške 21.373,80 eur a
pravidelnými splátkami v sume 458,45 eur vznikol záväzok žalovaného nájomcu v sume 7.891,57 eur,
ktorý mal povinnosť uhradiť v lehote do 04.11.2017,
2/ z lízingovej zmluvy č. LZC/15/00079 s dohodnutou lízingovou cenou 70.229,40 eur a dohodnutou
mesačnou splátkou 1.317,80 eur vznikol nedoplatok v sume 9.212,68 eur s povinnosťou tento uhradiť
do 07.09.2018,
3/ na základe lízingovej zmluvy č. LZC/15/00080 s dohodnutou lízingovou cenou 70.229,40 eur a
dohodnutou mesačnou splátkou 1.317,80 eur vznikol záväzok nájomcu v sume 7.694,41 eur, ktorú bol
povinný uhradiť do 17.05.2018,
4/ na základe lízingovej zmluvy č. LZC/15/00081 s dohodnutou lízingovou cenou 67.176,- eur a
dohodnutou mesačnou splátkou 1.263,82 eur vznikol záväzok nájomcu v sume 7.567,84 eur, ktorý bol
povinný zaplatiť do 24.08.2018 a na základe
5/ lízingovej zmluvy č. LZC/15/00082 s dohodnutou lízingovou cenou 73.282,80 eur a dohodnutou
mesačnou splátkou lízingu v sume 1.370,81 eur vznikol záväzok nájomcu v sume 10.489,61 eur s
povinnosťou tento uhradiť do 14.06.2018. Žalobca poukázal na obsah lízingových zmlúv a všeobecných
zmluvných podmienok, s ktorými sa žalovaný 1/ oboznámil, a na dôkaz čoho ich podpísal. Uviedol, že
žalobca písomne informoval žalovaného 1/ o ukončení lízingových zmlúv a vyzval žalovaného 1/ na
zaplatenie dlžných súm do 10 dní od doručenia finančných vyúčtovaní.“

4. Žalobca súčasne uzatvoril so žalovaným v rade 2/ k jednotlivým lízingovým zmluvám (bližšie
označeným v bode 5 odôvodnenia rozsudku okresného súdu) ručiteľské listiny, ktorými sa žalovaný
v rade 2/ zaviazal uhradiť žalobcovi dlh z jednotlivých lízingových zmlúv v prípade, že tento nebude
splnený žalovaným v rade 1/. Ku dňu podania žaloby predstavoval dlh žalovaných voči žalobcovi na
istine sumu spolu 42.856,11 Eur.

5. Okresný súd postupom podľa § 150 ods. 2 CSP v spojení s § 132 CSP vyzval žalobcu na bližšiu
špecifikáciu uplatneného nároku, keďže aj kvalita popretia skutkových tvrdení je viazaná na žalobcom
predkladané tvrdenia.

6. Na výzvu okresného súdu žalobca bližšie špecifikoval uplatnený nárok podaním zo dňa 01.10.2019,
v ktorom vymedzil jednotlivé nároky zahrnuté do nedoplatku z konkrétnych lízingových zmlúv s
vymedzením sumy a s poukazom na jednotlivé ustanovenia všeobecných zmluvných podmienok
ako právneho základu pre výpočet konkrétnej sumy žalovanej pohľadávky. „Napriek tomu, že bližšiu
špecifikáciu žalovaného nároku súd doručil žalovanému s možnosťou vyjadriť sa k obsahu podania



žalobcu v lehote 30 dní, žalovaný svoje procesné právo vyjadriť sa nevyužil a k doplňujúcemu podaniu
žalobcu sa písomne v lehote určenej súdom nevyjadril.“

7. Z obsahu žaloby a vyjadrení procesných strán bolo podľa okresného súdu zrejmé, že žalobca sa
domáhal voči žalovanému v rade 2/ z titulu plnenia ručiteľského záväzku žalovaného zaplatiť žalobcovi
peňažný nárok, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v súvislosti s predčasným ukončením viacerých v žalobe
označených lízingových zmlúv.

8. Vzhľadom na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd
posúdil právny vzťah medzi stranami ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 1, 7 Obchodného
zákonníka a zmluvy, z ktorých žalobca uplatňoval žalovaný nárok, ako inominátne zmluvy podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom na právny pomer medzi žalobcom a žalovaným v rade 2/ okresný
súd aplikoval § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.

9. S poukazom na § 261 ods. 1, 7 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný
zákonník“), § 269 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 303 Obchodného zákonníka, § 306 ods. 1, 2,
3 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len
„Občiansky zákonník“), § 301 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1
Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, §
265 Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel.

10. Medzi stranami nespornou skutočnosťou bolo uzavretie v žalobe označených lízingových zmlúv, z
ktorých uspokojenie pohľadávok veriteľa zabezpečil žalovaný v rade 2/ uzatvorením k nim viažucich
sa Zmlúv o ručení (č.l. 60-69 spisu). Rovnako nespornou skutočnosťou bolo predčasné ukončenie
lízingových zmlúv zo strany lízingového prenajímateľa, a to v dôsledku porušenia povinnosti lízingového
nájomcu riadne a včas uhrádzať dohodnuté lízingové splátky so stanovením dodatočnej lehoty na
splnenie záväzku do 10 dní od doručenia jednotlivých výziev žalobcu, a to vo väzbe na jednotlivé
lízingové zmluvy. Žalobca nesporne oznámil žalovanému v rade 1/ ako lízingovému nájomcovi
predčasné ukončenie v žalobe označených lízingových zmlúv a súčasne vyzval žalovaného v rade 1/
na úhradu dlžnej sumy podľa k nim viažuceho sa záverečného finančného vysporiadania.

11. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ťažisko procesnej obrany žalovaného
spočíva v námietke nedostatočne špecifikovaného a preukázaného nároku žalobcu vo väzbe na
jednotlivé položky Záverečného finančného vysporiadania lízingových zmlúv, v námietke neplatnosti
jednotlivých vyššie označených ustanovení všeobecných zmluvných podmienok, o ktoré žalobca opiera
dôvodnosť svojho nároku (bod 17. odôvodnenia rozsudku), v námietke duplicitného uplatňovania úrokov
z omeškania a v požiadavke na aplikáciu moderačného práva súdom k uplatnenej zmluvnej pokute.

12. Primárne okresný súd poznamenal, že lízingové zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným
v rade 1/ okresný súd posúdil podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie umožňuje
zmluvným stranám uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená ako typ zmluvy, avšak
za predpokladu, že v nej zmluvné strany dostatočne určia predmet svojich záväzkov. V prípade
lízingovej zmluvy v zásade ide o kombináciu troch zmluvných typov, a to nájomnej zmluvy, kúpnej
a úverovej zmluvy. Finančný lízing podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky predstavuje osobitnú
formu financovania majetku a to v podobe finančného prenájmu, keďže lízingová zmluva nie je v
právnych predpisoch osobitne upravená. Ako žalobca v konaní správne podľa okresného súdu poukázal,
finančný lízing predstavuje spôsob obstarania hmotného majetku na základe požiadavky lízingového
nájomcu a následne uzatvorenej nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci. Pre
finančný lízing rozdielne od operatívneho lízingu je charakteristické oddelenie právneho a ekonomického
vlastníctva k predmetu lízingu, keď počas trvania nájomného vzťahu je právnym vlastníkom predmetu
lízingu lízingová spoločnosť, ale užívateľom predmetu lízingu je nájomca, ktorý po skončení prenájmu
a po zaplatení všetkých splátok spravidla nadobúda vlastnícke právo k predmetu lízingu na základe
podmienok bližšie špecifikovaných v zmluve. Uvedená charakteristika podstaty finančného lízingu je
následne relevantná pre posúdenie jednotlivých žalobcom uplatnených nárokov z pohľadu žalovaným
namietanej neplatnosti jednotlivých ustanovení VZP a možnosti súdu moderovať na ich základe
žalované zmluvné pokuty v rámci uplatnenej istiny.



13. Okresný súd zdôraznil, že základnou procesnou povinnosťou sporových strán podľa Čl. 8 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je povinnosť uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti
a k nim označiť dôkazy, pričom uvedená povinnosť zaťažuje nielen žalobcu v konaní, ale tiež
žalovaného, a teda dôkazné bremeno v civilnom procese stíha obe sporové strany. Keďže miera
dôkazného bremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity žalobcu, v prípade, že žalobca splní svoju
povinnosť tvrdenia, žalovanému spravidla nepostačuje spochybnenie skutkových tvrdení žalobcu, ale
musí uviesť vlastné relevantné tvrdenia týkajúce sa konkrétneho procesného útoku, resp. nároku a
k nemu označiť dôkazy. Vzhľadom na to, že žalovaný od začiatku konania svoju procesnú obranu
založil na nedostatočnej špecifikácii uplatneného nároku a na námietke jej nedostatočného preukázania,
okresný súd vyzval žalobcu na riadne splnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Napriek
tomu, že žalovaný sa k písomnej špecifikácii uplatneného nároku predloženej žalobcom na výzvu
okresného súdu podaním zo dňa 01.10.2019 v okresným súdom určenej lehote nevyjadril, na
pojednávaní žalovaný namietol neplatnosť niektorých zmluvných ustanovení, o ktoré žalobca opieral
uplatnený nárok a opakovane namietol nedostatočné splnenie dôkaznej povinnosti žalobcom. Pre
zvolenie adekvátneho procesného postupu súdom pri rešpektovaní dôsledného uplatnenia sudcovskej
koncentrácie v súvislosti s požiadavkou žalobcu na odročenie pojednávania za účelom dodatočného
predloženia listinných dôkazov preukazujúcich výšku žalovaného nároku, pri nesúhlasnom stanovisku
žalovaného s odročením pojednávania, okresný súd zohľadňoval postup oboch procesných strán v
doterajšom priebehu konania z hľadiska plnenia ich procesných práv a povinností a z hľadiska využívania
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, s dôrazom na charakter uplatneného nároku a
postavenie procesných strán so záverom, že v záujme zachovania práv procesných strán vyplývajúcich
z Čl. 9 CSP, podľa ktorého strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi
protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon, a najmä v záujme
spravodlivej a účinnej ochrany porušených práv (Čl. 2 CSP) a v záujme zachovania rovného postavenia
strán spočívajúcej v rovnakej možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
žalovaného (Čl. 6 CSP) v kontexte základných princípov CSP pojednávanie na návrh žalobcu odročil
za účelom doplnenia dokazovania vo vzťahu k jednotlivým položkám záverečného vyúčtovania, ktoré
v súčte predstavujú istinu žalovanej pohľadávky, keďže žalovaný po doručení špecifikácie žalovanej
pohľadávky na výzvu okresného súdu nereagoval a svoje námietky sám konkretizoval až v priebehu
pojednávania okresného súdu, keď práve reakciou na procesnú obranu žalovaného žalobca navrhol
doplniť dokazovanie.

14. Napriek okresným súdom stanovenej lehote na predloženie dôkazných prostriedkov v trvaní 5 dní od
pojednávania konaného dňa 21.01.2020, ktorá uplynula dňa 27.01.2020, žalobca splnil svoju procesnú
povinnosť až podaním zo dňa 06.02.2020, doručeným okresnému súdu dňa 07.02.2020, t.j. 4 dni
pred uskutočnením nového termínu pojednávania. Žalovaný vzhľadom na nedodržanie 5-dňovej lehoty
uloženej žalobcovi súdom, navrhol k dodatočne predloženým dôkazom žalobcu neprihliadať. Žalobca
svoje omeškanie so splnením procesnej povinnosti odôvodnil potrebou zabezpečenia listín uložených v
archíve žalobcu, pričom súčasne poukázal na skutočnosť, že písomné vyjadrenie spolu s pripojenými
listinnými dôkaznými prostriedkami bolo žalovanému doručené e-mailom dňa 06.02.2020, a teda 5-
dňová lehota žalovaného na prípravu pojednávania bola zachovaná. Pri posúdení námietky žalovaného
a prípustnosti dôkazných prostriedkov uplatnených žalobcom v konaní bolo nevyhnutné posúdiť splnenie
povinnosti vyplývajúcej z § 150 CSP s prihliadnutím na význam dokazovania v sporovom konaní,
ktorého zmyslom je preukázať to, čo strany tvrdili pre prípad, ak druhá procesná strana účinne tvrdenia
protistrany poprie. Zásadne by dokazovanie malo prebiehať vyvážene, spravodlivo, hospodárne a
účelne pri rešpektovaní materiálneho korektívu ako pravidla vedenia sporového konania za účelom
poskytnutia spravodlivej a účinnej ochrany práv procesných strán (Čl. 2 CSP).

15. S prihliadnutím na vyššie uvedené teoretické východiská okresný súd pripustil dodatočne predložené
listinné dôkazné prostriedky žalobcom, s ktorými žalovaný mal možnosť sa pred uskutočnením
pojednávania oboznámiť. K obsahu týchto listín žalovaný neuviedol žiadne námietky a pripomienky a v
súvislosti s nedodržaním sudcovskej lehoty na predloženie týchto dôkazných prostriedkov okrem návrhu
k týmto neprihliadať žalovaný nenavrhol odročenie pojednávania.

16. Žalobca spolu s písomným vyjadrením zo dňa 06.02.2020 vo väzbe na procesnú obranu žalovaného
uplatnenú na pojednávaní konanom dňa 21.01.2020 predložil okresnému súdu listinné dôkazy k
jednotlivým nárokom žalobcu špecifikovaným v písomnom vyjadrení žalobcu zo dňa 01.10.2019, a to
dodávateľské faktúry vzťahujúce sa k nákladom na vypracovanie znaleckých posudkov, k nákladom



na servis predmetu lízingu a jeho prepis na dopravnom inšpektoráte, k nákladom na povinné zmluvné
poistenie predmetu lízingu, na jeho uskladnenie, opravy a umytie spolu s nákladmi na vykonanie vstupnej
diagnostiky vo vzťahu k jednotlivým lízingovým zmluvám a k nim predloženým finančným vyúčtovaniam.

17. Pre určenie rozsahu potrebného dokazovania okresný súd posudzoval, ktoré skutkové tvrdenia strán
relevantné pre rozhodnutie súdu, sú sporné a ktoré nesporné, a v prípade ich spornosti sa okresný súd
zaoberal tým, či v konaní došlo k efektívnemu popretiu skutkových tvrdení protistranou podľa § 151 CSP.
Vzhľadom na povahu tvrdení žalobcu k vynaloženým nákladom v súvislosti s predčasným ukončením
lízingových zmlúv, ktoré žalobca zahrnul do Záverečného finančného vyúčtovania, a ktorých dôvodnosť
žalovaný rozporoval, namietajúc ich nedostatočné preukázanie, bolo podľa okresného súdu zrejmé, že
v prípade popretia tvrdení vzťahujúcich sa k žalobcom tvrdeným nákladom vynaloženým v súvislosti s
predčasným ukončením lízingových zmlúv, postačuje pre popretie žalovaného v zmluvnom postavení
ručiteľa za splnenie pohľadávky žalobcu, vyhlásenie spornosti žalovaným, nakoľko ide o stranu v konaní,
ktorá prirodzene vzhľadom na povahu tejto časti uplatneného nároku iné skutočnosti k svojmu popretiu
nevie uviesť, keďže ich nepozná.

18. Okresný súd uviedol, že žalobca výšku uplatneného nároku odvodzoval od konkrétnych ustanovení
lízingových zmlúv a na námietku žalovaného túto preukazoval dodávateľskými faktúrami, predloženými
okresnému súdu v priebehu dokazovania, ktorých pravdivosť a pravosť žalovaný nespochybňoval, avšak
naďalej namietal nedôvodnosť žaloby okrem iného z dôvodu jej nedostatočného preukázania.

19. K jednotlivým žalobcom uplatneným nárokom okresný súd konštatoval, že medzi právnym
predchodcom žalobcu ako lízingovým prenajímateľom a žalovaným v rade 1/ ako lízingovým nájomcom
nesporne vznikol záväzkovo-právny vzťah založený lízingovými zmluvami bližšie označenými v žalobe,
predmetom ktorých bolo poskytnutie finančného lízingu na predmety lízingu - nákladné autoťahače
značky MAN za určenú lízingovú cenu. V rámci podrobnej úpravy práv a povinností účastníkov
lízingových zmlúv v jednotlivých zmluvách a všeobecných zmluvných podmienkach sa žalovaný v
rade 1/ ako nájomca zaviazal platiť žalobcovi po dobu trvania lízingu lízingové splátky vo výške
vyplývajúcej z pripojeného splátkového kalendára k jednotlivým zmluvám po dobu 60 mesiacov. Doba
trvania lízingových zmlúv bola medzi stranami dojednaná na 60 mesiacov, pričom z dôvodu omeškania
lízingového nájomcu s úhradou lízingových splátok počnúc v poradí 25. splátkou žalobca využil
oprávnenie predčasne vypovedať lízingové zmluvy a spolu s predčasným ukončením lízingových zmlúv
vyzval lízingového nájomcu na zaplatenie dlžnej sumy v rámci Záverečného finančného vysporiadania
k jednotlivým lízingovým zmluvám. Nakoľko lízingový nájomca svoj záväzok vyplývajúci z predčasného
ukončenia zmlúv v primeranej dobe po tom, čo ho na plnenie veriteľ vyzval, nesplnil, uplatnil žalobca svoj
nárok z titulu zmluvného ručenia voči žalovanému v rade 2/ ako ručiteľovi. Z § 306 ods. 2 Obchodného
zákonníka vyplýva oprávnenie ručiteľa uplatniť všetky námietky voči veriteľovi, na uplatnenie ktorých
je oprávnený dlžník. Vzhľadom na povahu uplatneného nároku, ktorého základ vyplýva z obsahu
jednotlivých Zmlúv a Všeobecných lízingových podmienok VB Leasing SK, spol. s r.o., okresný súd vo
väzbe na žalobcom doplnenú špecifikáciu nároku a konkretizáciu námietok žalovaného prednesených
na pojednávaní konanom dňa 21.01.2020, posudzoval, do akej miery žalobca dôvodnosť svojho nároku
v uplatnenej sume preukázal.

20. V procesnej rovine okresný súd konštatoval, že CSP ponecháva možnosť výberu dôkazných
prostriedkov na tej ktorej sporovej strane. Súd zásadne nie je povinný upozorňovať strany sporu na to,
aké dôkazné prostriedky majú predložiť v konaní na preukázanie svojich tvrdení, ani ich na predkladanie
dôkazov iniciatívne vyzývať. Súd je tak povinný dodržať základnú zásadu Civilného sporového konania,
ktorou je zachovanie rovnosti zbraní sporových strán, pričom žiadanie konkrétnych dôkazov od jednej
sporovej strany by uvedenú zásadu porušovalo. Uvedený záver sa však netýka osobitných druhov
sporov s ochranou slabšej procesnej strany ako napr. v prípade spotrebiteľských sporov. Nakoľko sa
uplatnený nárok žalobcu týka právneho vzťahu medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou
činnosťou, dôkazná iniciatíva spočíva výlučne na procesných stranách a súd iba v rámci zásady voľného
hodnotenia dôkazov posudzuje, či predkladané dôkazy potvrdzujú tvrdenia sporových strán, a či sumár
skutkových tvrdení a k nim označené dôkazy umožňujú súdu žalovaný nárok žalobcovi ako dôvodný
priznať.

21. Vo vzťahu k námietke žalovaného v rade 2/ k neplatnosti jednotlivých zmluvných ustanovení pre
rozpor so zásadou dobrých mravov a zásadami poctivého obchodného styku okresný súd konštatoval,



že v postupe žalobcu okresný súd nevzhliadol rozpor Zmlúv o finančnom lízingu s uvedenými princípmi.
Lízingový nájomca v postavení podnikateľa všetky lízingové zmluvy dobrovoľne so žalobcom ako
podnikateľom uzatvoril. V predmetných zmluvách si zmluvné strany dojednali postup žalobcu ako
prenajímateľa v prípade predčasného ukončenia lízingovej zmluvy. V lízingových zmluvách strany
slobodne prejavili svoju vôľu, ktorou vzájomne určili obsah svojich práv a povinností a následne
viazanosť strán touto zmluvou. Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplynulo, že lízingový nájomca na
základe vyššie špecifikovaných lízingových zmlúv prevzal predmety lízingov, ktoré sú svojim určením
späté práve s podnikateľskou činnosťou lízingového nájomcu. Uzavretím predmetných zmlúv vstúpil
lízingový nájomca a ručiteľ do obchodnoprávneho vzťahu, v ktorom nemal postavenie slabšej strany,
ale má rovnaké postavenie s druhou zmluvnou stranou. Pre prípad predčasného ukončenia lízingovej
zmluvy lízingový nájomca dohodol so žalobcom oprávnenie prenajímateľa na odobratie predmetu
lízingu, ako aj postup prenajímateľa v súvislosti s uplatnením nárokov z titulu predčasného ukončenia
lízingovej zmluvy. Je nesporné, že lízingový nájomca prestal uhrádzať lízingové splátky a práve v
dôsledku jeho protiprávneho konania boli vyššie označené lízingové zmluvy zo strany žalobcu ukončené
a predmety lízingov boli v súlade so všeobecnými podmienkami lízingu lízingovému nájomcovi nesporne
odobraté.

22. Okresný súd poukázal na „čl. 6 bod 6.1 písm. a) Všeobecných lízingových podmienok (ďalej len
„VLP“) ak je príjemca lízingu v omeškaní s úhradou lízingovej splátky, splnením iných úhrad súvisiacich
s lízingom, alebo s úhradou splátky poistného podľa čl. 8 VLP viac ako 20 dní, je poskytovateľ lízingu
oprávnený po a) predčasne ukončiť lízingovú zmluvu a uplatniť všetky práva, pohľadávky, škody a
ostatné nároky s tým spojené v zmysle VLP a platných právnych predpisov, b) odobrať príjemcovi lízingu
i bez jeho súhlasu užívacie právo a odňať mu predmet lízingu a požadovať od príjemcu lízingu náhradu
nákladov spojených s omeškaním a odobratím predmetu lízingu.
Podľa bodu 6.3 VLP, ak je príjemca lízingu v omeškaní s úhradou peňažného záväzku z lízingovej
zmluvy, vrátane záväzku uhrádzať splátky poistného podľa bodu 8.3 VLP, má poskytovateľ lízingu
právo od neho žiadať zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,2% z dennej sumy za každý deň
omeškania. Zároveň je poskytovateľ lízingu v prípade omeškania príjemcu lízingu s úhradou peňažného
záväzku z lízingovej zmluvy, vrátane záväzku uhrádzať splátky poistného podľa bodu 8.3 VLP, oprávnený
požadovať od príjemcu lízingu uhradenie zmluvnej pokuty vo výške 3,- eur za každé takéto omeškanie
s úhradou. Okrem takýchto úrokov z omeškania a zmluvných pokút má poskytovateľ lízingu voči
príjemcovi lízingu právo na úhradu všetkých nákladov a výdavkov, ktoré mu vzniknú v súvislosti s
uplatnením týchto nárokov.
Podľa čl. 9 bod 9.1. písm. a) VLP, poskytovateľ lízingu je oprávnený jednostranne bez súhlasu príjemcu
lízingu predčasne ukončiť lízingovú zmluvu s okamžitou platnosťou, a to najmä v prípadoch omeškania
platieb podľa bodu 6.1 VLP.
Podľa čl. 9 bod 9.4 VLP, pokiaľ zmluvné strany v lízingovej zmluve nedohodnú inak, je príjemca lízingu
povinný v prípade iného ako riadneho ukončenia lízingovej zmluvy podľa bodu 10.1 VLP uhradiť všetky
nároky, pohľadávky, škody a náklady, ktoré z tohto titulu vzniknú poskytovateľovi lízingu, najmä
a) dlžné lízingové splátky a poistné splatné do doby predčasného ukončenia lízingovej zmluvy, ako i
alikvotnú časť lízingových splátok a poistného splatných po termíne predčasného ukončenia lízingovej
zmluvy, a to od splatnosti predchádzajúcej splátky do skutočného termínu predčasného ukončenia
lízingovej zmluvy,
b) všetky ďalšie záväzky, ktoré má príjemca lízingu voči poskytovateľovi lízingu do doby predčasného
ukončenia lízingovej zmluvy (poistné, úroky z omeškania a iné), ako aj náhradu priamych nákladov
poskytovateľa lízingu v súvislosti s predčasným ukončením lízingovej zmluvy, a to najmä náklady
spojené s odobratím predmetu lízingu, s predajom predmetu lízingu a jeho sprostredkovaním,
prehlásením predmetu lízingu v evidencii motorových vozidiel, parkovné, údržba, opravy a tak ďalej,
c) nedoplatok z hodnoty predmetu lízingu - predstavuje hodnotu nesplatenej časti obstarávacej ceny
predmetu lízingu ku dňu prvej lízingovej splátky, ktorej splatnosť mala nastať po inom ako riadnom
ukončení lízingovej zmluvy podľa bodu 10.1. VLP, pri zohľadnení skutočného (degresívneho) priebehu
lízingovej finančnej služby za celú v lízingovej zmluve dojednanú minimálnu dobu trvania lízingu,
d) ušlý zisk,
e) hodnotu DPH z dlžných lízingových splátok po lehote splatnosti,
g) zmluvnú pokutu vo výške v lízingovej zmluve dohodnutej zostatkovej hodnoty predmetu lízingu ku dňu
uplynutia dojednanej minimálnej doby trvania lízingu, resp. vo výške v lízingovej zmluve dohodnutého
odpredajného poplatku z DPH.



Podľa bodu 9.4 VLP, poskytovateľ lízingu písomne vyčísli vyššie uvedené hodnoty príjemcovi lízingu, a
ten sa zaväzuje ich uhradiť. V prípade, že následne dôjde k zhodnoteniu odobratého predmetu lízingu
formou predaja alebo uplatnením v novom lízingovom alebo obdobnom vzťahu, budú výnosy (kúpna
cena bez DPH alebo vstupná cena lízingu), z dôvodu zabránenia vzniku bezdôvodného obohatenia
poskytovateľa lízingu súčasným uspokojením nárokov poskytovateľa lízingu z predčasného ukončenia
lízingovej zmluvy z dvoch zdrojov, použité na uspokojenie a následné zníženie vyššie uvedených
nárokov poskytovateľa lízingu súvisiacich s predčasným ukončením lízingovej zmluvy, ako aj prípadných
pohľadávok po lehote splatnosti evidovaných voči príjemcovi lízingu za obdobie platnosti lízingovej
zmluvy.
Podľa bodu 9.5 VLP, sumy, ktoré poskytovateľ lízingu vyčísli príjemcovi lízingu podľa dohody v lízingovej
zmluve alebo podľa bodu 9.4. VLP, sú splatné do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy na ich
zaplatenie príjemcovi lízingu a po dni splatnosti podliehajú úroku z omeškania podľa bodu 6.3. VLP.
Podľa bodu 9.9. VLP, v prípade iného ako riadneho ukončenia lízingovej zmluvy podľa bodu 10.1.
VLP, najmä v prípadoch podľa čl. 9 ods. 9.1 VLP písm. a) a b), je poskytovateľ lízingu oprávnený
fakturovať príjemcovi lízingu popri nárokoch uvedených v bode 9.4 VLP minimálnu zmluvnú pokutu
vo výške 165,50 eur“. K špecifikácii uplatneného nároku žalobcom na základe výzvy okresného súdu
vykonanej žalobcom dňa 01.10.2019 (č.l. 133 spisu) vo väzbe na námietky žalovaného v rade 2/ a
žalobcom predložené listinné dôkazy okresný súd zistil nasledovné: „Na základe lízingovej zmluvy č.
LZC/15/00077 žalobca dňa 17.05.2017 z dôvodu omeškania žalovaného s úhradou lízingových splátok
počnúc 25. lízingovou splátkou vypovedal lízingovú zmluvu v súlade s bodom 9.1 písm. a) a bodu
6.1 VLP a následne vystavil žalovanému Záverečné finančné vysporiadanie lízingovej zmluvy, v rámci
ktorého vyčíslil svoje pohľadávky ako nedoplatok z hodnoty predmetu lízingu podľa 9.4 písm. c) VLP
vo výške 9.470,99 eur a z titulu nákladov na odhlásenie predmetu lízingu podľa bodu 9.4. písm. b) VLP
sumu 142,- eur, nákladov na servis predmetu lízingu podľa bodu 9.4 písm. b) VLP vo výške 383,48
eur a zmluvnú pokutu pri predčasnom ukončení zmluvy podľa 9.4 písm. g) VLP vo výške 165,50 eur,
náklady na znalecký posudok podľa 9.4 písm. b) VLP vo výške 40,- eur, neuhradené splatné splátky
do dňa predčasného ukončenia zmluvy podľa bodu 9.4 písm. a) VLP vo výške 1.308,15 eur a úroky z
omeškania a zmluvnú pokutu podľa 9.4 písm. g) VLP vo výške 381,45 eur. Pri započítaní výťažku zo
zhodnotenia predmetu lízingu vo výške 4.000,- eur žalobca vyčíslil celkový nárok voči žalovanému v
sume 7.891,57 eur.“

23. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol vo vzťahu k uplatnenému vyčísleniu,
že žalovaný namietol neplatnosť ustanovenia čl. 9 bod 9.4 písm. c) VLP, ktorý bol základom určenia
nedoplatku z hodnoty predmetu lízingu v prípade predčasného ukončenia lízingovej zmluvy, podľa
ktorého zmluvného ustanovenia tento nedoplatok je tvorený hodnotou nesplatenej časti obstarávacej
ceny k predmetu lízingu ku dňu prvej lízingovej splátky a pri zohľadnení skutočného priebehu lízingovej
finančnej služby za celú lízingovú zmluvu dojednanú ako minimálnu dobu trvania lízingu. Námietku
neplatnosti zmluvného ustanovenia žalovaný v rade 2/ odôvodnil rozporom ustanovenia zmluvy s
dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. Žalovaný svoju námietku založil na tvrdení, že
vlastníkom predmetu lízingu bol naďalej žalobca, ktorý navyše po uplynutí dvoch rokov, kedy bol predmet
lízingu obstaraný za sumu 18.518,65 Eur, tento predmet lízingu v rozpore s odbornou starostlivosťou
zhodnotil, ako uvádzal žalobca vo svojom vyjadrení za sumu 4.000,- Eur.

24. K námietke neplatnosti čl. 9 bod 9.4 písm. c) VLP okresný súd konštatoval, že procesná obrana
žalovaného zostala v rovine všeobecných tvrdení bez konkretizácie skutočností, na základe ktorých
by bolo možné prijať záver o neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia, ktoré je obsahom zmluvných
podmienok na základe slobodne prejavenej vôle zmluvných strán. Žalovaný nešpecifikoval konkrétny
obsah správania žalobcu, ktorý by sa priečil dobrým mravom a bol by v rozpore s poctivým obchodným
stykom, ktorý by umožňoval súdu odopretie súdnej ochrany žalobcovi v tejto časti. Obdobný záver
okresný súd zaujal aj k námietke žalovaného vo vzťahu k uplatnenej paušálne dohodnutej zmluvnej
pokute pri predčasnom ukončení zmluvy podľa čl. 9.9 VLP s konštatovaním, že v posudzovanej právnej
veci neboli zistené ani podmienky pre uplatnenie moderačného práva v zmysle § 301 Obchodného
zákonníka. Pri posúdení primeranosti výšky zmluvnej pokuty uplatnenej pri každej z lízingových zmlúv
v sume 165,50 Eur, okresný súd prihliadal na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti. Okresný
súd v rámci moderačného oprávnenia zásadne nemôže zasahovať do spôsobu určenia výšky zmluvnej
pokuty, keďže spôsob spadá výlučne do právomoci zmluvných strán. V posudzovanom prípade bola
táto zmluvná pokuta stranami dojednaná ako paušálna suma, pričom žalovaný v rámci procesnej
obrany neuviedol také skutočnosti, ktoré by umožňovali okresnému súdu prijať záver pre konštatovanie



neprimeranej výšky zmluvnej pokuty, a to v kontexte posúdenia významu a podstaty lízingovej zmluvy
a už vyššie uvedený princíp zmluvnej voľnosti, podstatu a základné funkcie zmluvnej pokuty, ktorou je
jej prevenčná, sankčná a reparačná funkcia v podobe paušalizovanej náhrady škody.

25. Vo vzťahu k ostatným žalobcom vyčísleným nárokom z titulu nákladov na odhlásenie predmetu
lízingu, nákladov na servis predmetu lízingu a nákladov na znalecký posudok žalovaný aj vo
vzťahu k ostatným vyúčtovaniam predloženým žalobcom súvisiacim so žalovaným nárokom namietol
nepreukázanie uplatneného nároku relevantným spôsobom.

26. K ostatným žalobcom vyčísleným nárokom a nákladom vzniknutým žalobcovi z dôvodu predčasného
ukončenia lízingovej zmluvy podľa čl. 9 bod 9.4. písm. b) VLP vo väzbe na dodatočnú špecifikáciu
uplatneného nároku a k nej predložené listinné dôkazy (zjednodušene tiež „servisné náklady“) okresný
súd posudzoval, do akej miery žalobca splnil svoju procesnú povinnosť substancovane tvrdiť, tzn.
uvádzať rozhodné skutkové tvrdenia, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotno-právnu normu
a ku ktorým je možné vykonať navrhované dokazovanie, a to vo väzbe na procesnú obranu žalovaného,
ktorou primárne v podanom odpore namietol nedostatočnú špecifikáciu uplatneného nároku vyjadreného
číselnou sumou. V rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov okresný súd ďalej posudzoval, či
žalobcom predložené dôkazy (dodávateľské faktúry, ktoré sú obsahom súdneho spisu na č.l. 171-188)
dostatočne preukazovali nárok žalobcu na refakturáciu sumy v nich uvedených servisných nákladov.

27. V sume servisných nákladov uplatnenej žalobcom s odkazom na čl. 9 bod 9.4. písm. b) VLP
žalobca zahrnul náklady na odhlásenie predmetu lízingu, náklady na servis predmetu lízingu, náklady na
znalecké posudky, náklady spojené s údržbou vozidiel a ich skladovaním, pričom k jednotlivým nárokom,
ktoré sú obsahom špecifikácie vo vyjadrení zo dňa 01.10.2019 žalobca predložil jednotlivé dodávateľské
faktúry, avšak bez bližšej konkretizácie okolností, z ktorých by vyplývala dôvodnosť tejto časti nároku.
Žalobca nepreukázal, či jednotlivé úkony, ktoré tvorili predmet fakturácie, boli reálne vykonané, a či tieto
sumy žalobca skutočne aj zaplatil. Pokiaľ žalobca k uvedeným nákladom (a to nie vo všetkých položkách
vyúčtovania) predložil dodávateľské faktúry, ktoré v rovine práva predstavujú výzvy na zaplatenie, z
ich obsahu nevyplýva reálne uskutočnene fakturovaného plnenia a jeho úhrada žalobcom. Z obsahu
žaloby a predložených dôkazov tak nebolo podľa okresného súdu možné prijať spoľahlivý záver, či
náklady žalobcu v uplatnenej sume zahrnutej do jednotlivých vyúčtovaní žalobcu v uplatnenom rozsahu
naozaj žalobcovi vznikli. Nakoľko sa táto časť žalovanej pohľadávky viazala ku konaniu žalobcu, na
ktoré žalovaný nájomca alebo ručiteľ nemohol mať žiaden dosah, bolo v prípade spornosti tohto nároku
výlučne na žalobcovi, do akej miery a v akom rozsahu svoj nárok, ktorého zaplatenia sa v konaní
domáha, preukáže. V posudzovanej veci však podľa okresného súdu nebol zo strany žalobcu uvedený
sumár skutkových tvrdení a k nim označené dôkazy tak, aby mohol zaviazať na zaplatenie tejto časti
žalovanej pohľadávky žalovaného v rade 2/, ktorý sa voči uplatnenému nároku v konaní bráni.

28. Okrem nedoplatku z hodnoty predmetu lízingu, neuhradených splátok do dňa predčasného
ukončenia lízingu, paušálne dohodnutej zmluvnej pokuty a servisných nákladov, žalobca v rámci
záverečného finančného vysporiadania k jednotlivým lízingovým zmluvám zahrnul do vyúčtovania sumu
úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty s odkazom na 9.4. písm. b) VLP. Z obsahu žaloby a ani z
následnej špecifikácie pohľadávky zo dňa 01.10.2019 však nevyplývalo, a to v rozpore s legitímnou
požiadavkou žalovaného, aká časť vyčíslenej sumy zodpovedá úrokom z omeškania a aká časť
zmluvnej pokute, ktorých špecifikácia by umožňovala preskúmateľnosť uplatneného nároku v tejto časti
a súčasne uplatnenie kvalifikovanej procesnej obrany žalovaného. Žalobca v tejto súvislosti neuviedol
mechanizmus výpočtu uplatneného nároku, čím bolo znemožnené okresnému súdu vyhodnotiť jeho
dôvodnosť aj s prihliadnutím na námietku duplicitného úročenia pohľadávky žalobcu uplatnenej
žalovaným v rámci jeho procesnej obrany.

29. V danej veci podľa okresného súdu absentujú úplne skutkové tvrdenia žalobcu významné z
hľadiska hmotného práva, bez ktorých nie je možné posúdiť celý rozsah uplatneného nároku. Žalobca
jednoznačne nešpecifikoval, z ktorých konkrétnych súm žalovaná čiastka v časti úrokov z omeškania a
zmluvnej pokuty vyjadrených jednou sumou podľa bodu 9.4. písm. g) VLP pozostáva. V žalobe nie je
vymedzené ani obdobie rozhodujúce pre tento nárok uplatnený žalobcom, t.j., za aké časové obdobie
a v akej sadzbe sú tieto sankcie uplatňované, ktorých sa konanie týka. Okresný súd mal za to, že
riadna špecifikácia požadovanej sumy a jej jednotlivých častí, je nevyhnutným predpokladom toho,
aby okresný súd mohol posúdiť dôvodnosť rozsahu uplatňovaného nároku a k tomuto navrhovanými



dôkazmi vykonávať dokazovanie. Tieto jednotlivé skutkové tvrdenia bolo potrebné uviesť z hľadiska
predchádzania duplicitnému priznaniu plnenia z toho istého zmluvného vzťahu, keď veriteľ by sa mohol
domáhať nároku na základe rovnakého zmluvného vzťahu viacerými žalobami za viaceré, konkrétne
časovo ohraničené obdobia trvania zmluvy. Z hľadiska procesného práva je preto dôležité, aby riadnym
a nezameniteľným vymedzením nároku bola vylúčená možnosť zámeny s iným nárokom a možnosť
uplatnenia toho istého nároku v inom konaní, čo súvisí s prekážkou začatej, resp. rozhodnutej veci.
Okresný súd v závere dodal, že absencia vyššie uvedených náležitostí žaloby neodôvodňovala postup
podľa § 129 CSP. Napriek absencii uvedených náležitostí nemala predmetná žaloba také procesné
nedostatky, pre ktoré by nebolo možné v konaní pokračovať a ktoré by bránili jej vecnému prejednaniu.
Zo žaloby bolo zrejmé, čoho sa týka a čo sa ňou sleduje, išlo o podanie úplné a zrozumiteľné. Okresný
súd mal však za to, že „nedostatočné vymedzenie skutkových okolností súvisí s bremenom tvrdenia
a s dôsledkami jeho neunesenia, a tak súd žalobu vo vzťahu k žalobcom vyčísleným nárokom z titulu
úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty uplatnenej v rámci jednej spoločne vyčíslenej sumy podľa bodu
9.4. písm. g) VLP zamietol.“

30. K námietke nezohľadnených úhrad žalovaného v rade 1/ na záväzok vyplývajúci z uzatvorených
lízingových zmlúv okresný súd konštatoval neúčinnosť procesnej obrany žalovaného v rade 2/, nakoľko
táto časť procesnej obrany sa týkala vlastného konania lízingového nájomcu, a preto bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno zaťažuje priamo žalovaného. Žalovaný neuviedol bližšie okolnosti vykonaných úhrad,
ktoré mali mať za následok zánik časti žalovanej pohľadávky, a preto obranu žalovaného v tejto časti
okresný súd vyhodnotil ako všeobecné ničím nepodložené tvrdenia.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd vo vzťahu k jednotlivým nárokom vyplývajúcim
z lízingových zmlúv uviedol, že všetky predložené Záverečné finančné vysporiadania nebolo možné v
celom rozsahu považovať za riadne vyčíslenie pohľadávok žalobcu, keďže k nim preukázateľne ani v
štádiu podania žaloby neboli pripojené žiadne iné listiny, z ktorých by bol zrejmý výpočet vyčíslených
úrokov z omeškania spolu so zmluvnou pokutou a tiež odôvodňujúce uplatnené náklady na odobratie
predmetu lízingu a na jeho následné speňaženie a ani doklady, že žalobca tieto náklady reálne vynaložil,
a preto okresný súd priznal žalobcovi uplatnený nárok nasledovne:
„Z lízingovej zmluvy č. LZC/15/00077 súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie nedoplatku z hodnoty
predmetu lízingu podľa bodu 9.4 písm. c) VLP v sume 9.470,99 eur spolu s paušálne dohodnutou
zmluvnou pokutou pri predčasnom ukončení lízingovej zmluvy vo výške 165,50 eur podľa bodu 9.9 VLP,
spolu s neuhradenými splatnými splátkami do dňa predčasného ukončenia zmluvy podľa bodu 9.4 písm.
a) VLP vo výške 1.308,15 eur, spolu 10.944,64 eur pri zohľadnení zhodnotenia predmetu lízingu vo
výške 4.000,- eur tak celkový nárok žalobcu voči žalovanému z predmetnej lízingovej zmluvy predstavuje
sumu 6.944,64 eur.
Z lízingovej zmluvy č. LZC/15/00079 súd priznal žalobcovi nárok z titulu nedoplatku z hodnoty predmetu
lízingu podľa bodu 9.4 písm. c) VLP vo výške 31.119,43 eur, paušálnu zmluvnú pokutu pri predčasnom
ukončení zmluvy podľa bodu 9.9 VLP vo výške 165,50 eur, neuhradené splatné splátky do dňa
predčasného ukončenia zmluvy podľa bodu 9.4 písm. a) VLP vo výške 3.883,46 eur, spolu 35.168,39 eur,
pri zohľadnení zhodnotenia predmetu lízingu vo výške 30.000,- eur predstavuje celkový nárok žalobcu
z predmetnej lízingovej zmluvy sumu 5.168,39 eur.
Z lízingovej zmluvy č. LZC/15/00080 súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie nedoplatku z hodnoty
predmetu lízingu podľa bodu 9.4 písm. c) VLP vo výške 31.119,43 eur, zmluvnú pokutu pri predčasnom
ukončení zmluvy podľa bodu 9.9 VLP vo výške 165,50 eur, neuhradené splatné splátky do dňa
predčasného ukončenia zmluvy podľa bodu 9.4 písm. a) VLP vo výške 3.883,46, spolu pohľadávku v
sume 35.168,39 eur, pri zohľadnení výťažku zo zhodnotenia predmetu lízingu vo výške 30.000,- eur
sumu 5.168,39 eur.
Na základe lízingovej zmluvy č. LZC/15/00081 súd priznal žalobcovi nárok z titulu nedoplatku z
hodnoty predmetu lízingu vo výške 29.766,40 eur podľa bodu 9.4 písm. c) VLP, zmluvnú pokutu pri
predčasnom ukončení zmluvy vo výške 165,50 eur podľa bodu 9.9 VLP, neuhradené splatné splátky do
dňa predčasného ukončenia zmluvy vo výške 3.721,91 eur, spolu sumu 33.653,81 eur, pri zohľadnení
výťažku zo zhodnotenia predmetu lízingu vo výške 30.000,- eur sumu 3.653,81 eur.
Z lízingovej zmluvy č. LZC/15/00082 súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie nedoplatku z hodnoty
predmetu lízingu vo výške 32.472,48 eur podľa bodu 9.4 písm. c) VLP, zmluvnú pokutu pri predčasnom
ukončení zmluvy vo výške 165,50 eur podľa bodu 9.9 VLP, neuhradené splatné splátky do dňa
predčasného ukončenia zmluvy vo výške 4.042,88 eur podľa bodu 9.4 písm. a) VLP, spolu sumu
36.680,86 eur, pri zohľadnení výťažku zo zhodnotenia predmetu lízingu vo výške 30.000,- eur sumu



6.680,86 eur.“ Okresný súd priznal žalobcovi spolu pohľadávku na istine vo výške 27.616,09 Eur a
v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 15.240,02 Eur žalobný návrh vrátane uplatneného
úroku z tejto časti žalovanej pohľadávky ako nepreukázaný, a teda nedôvodný zamietol. „S istinou
27.616,09 eur súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods.
1, 2 Obchodného zákonníka s použitím ust. § 1 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, a to vo výške 9% ročne zo sumy 6.944,64
eur od 05.11.2017, zo sumy 5.168,39 eur od 08.09.2018, zo sumy 5.168,39 eur od 18.05.2018, zo sumy
3.653,81 eur od 25.08.2018 a zo sumy 6.680,86 eur od 15.06.2018, t. j. vždy odo dňa nasledujúceho
po uplynutí 10-dňovej lehoty od doručenia finančného vysporiadania lízingovému nájomcovi, všetko
až do zaplatenia, spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
40,- eur podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je žalovaný 2/ povinný zaplatiť v rozsahu
uloženej povinnosti týmto rozsudkom spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/, ktorému táto povinnosť
bola uložená platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 30Up/710/2018 zo dňa
08.10.2018 tak, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť druhého
žalovaného.“ O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, §
255 ods. 1, 2 CSP.

32. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. a), d), e), f), h) CSP. Žalovaný sa nestotožnil so závermi okresného súdu. Vo vzťahu
k leasingovej zmluve LZC/15/00077 a) nedoplatok z hodnoty predmetu leasingu podľa 9.4. písm. c)
VZP vo výške 9.470,99 Eur, žalovaný uviedol, že zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie
Občianskeho zákonníka zakotvuje generálnu klauzulu, pre sféru civilného práva vo všeobecnosti, v
otázke právnych mantinelov výkonu práv a povinností subjektov vyplývajúcich z civilnoprávnych vzťahov.
Jedným z týchto kritérií je, aby výkon práv a povinností nebol v rozpore s dobrými mravmi. Keďže
či už v Občianskom zákonníku ako aj v Obchodnom zákonníku absentuje legálna definícia pojmu
dobré mravy, túto problematiku supluje súdna judikatúra. Najvyšší súd Slovenskej republiky vymedzil
dobré mravy ako správanie obvyklé, poctivé a spravodlivé, zodpovedajúce základným, v spoločnosti
prevládajúcim morálnym zásadám. Dobré mravy sú chápané ako určité nespochybniteľné minimum
slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich osôb. Ústavný súd Slovenskej republiky interpretuje dobré
mravy ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku (z hľadiska exemplifikácie sa poukazuje napr. na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.2.2011, č.k. IV. ÚS 55/2011-19). Pri posudzovaní § 39
Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý sa aplikuje aj
na režim obchodných záväzkových vzťahov, platí, že aj v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny
úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. „Uvedený záver vyplýva z recentnej súdnej judikatúry (napr.
rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, zo dňa 25.04.2017, spisová značka: 16Cob/95/2016, Krajského
súdu Bratislava, spisová značka: 2CoKR/71/2013, Krajského súdu Prešov zo dňa 14.11.2017, spisová
značka: 4Cob/2/2017, krajského súdu Banská Bystrica, spisová značka: 52Cbi/82/2005 , atď. ...).“
Ustanovenie 9.4. písm. c) VZP, na základe ktorého má žalobca nárok na nedoplatok z hodnoty predmetu
leasingu, bolo podľa žalovaného v rade 2/ sankcionované absolútnou neplatnosťou s odkazom na § 39
Občianskeho zákonníka s účinkami ex tunc. Nie je zákonne konformné, aby žalobca pri predčasnom
skončení predmetnej leasingovej zmluvy mal nárok na nedoplatok z hodnoty predmetu leasingu, keďže
vlastníkom predmetu leasingu bol stále žalobca, ktorý navyše po uplynutí 2 rokov (kedy bol predmet
leasingu obstaraný za sumu 18.518,65 Eur) tento predmet leasingu v rozpore s odbornou starostlivosťou
„zhodnotil“ (ako uvádzal vo svojom vyjadrení) za sumu 4.000,- Eur. Pojem dobré mravy je obsahovo
extenzívnejším pojmom ako zásady poctivého obchodného styku. Zásady poctivého obchodného styku
predstavujú subsystém dobrých mravov. Keby mal okresný súd za to, že predmetné ustanovenie VZP je
konformné z pohľadu dobrých mravov, tak podľa žalovaného v rade 2/, že výkon tohto práva - uplatnenia
predmetného nároku v inkriminovanej výške, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
a teda v intenciách § 265 Obchodného zákonníka, by nemalo požívať právnu ochranu. „b) náklady
na odhlásenie predmetu leasingu podľa 9.4. písm. b) VZP: Na základe dôvodov uvedených v bode 1.
písm. a) tohto vyjadrenia poukazujeme na rozpor s dobrými mravmi a na zásady poctivého obchodného
styku. Taktiež si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že Žalobca tento svoj nárok žiadnym relevantným
spôsobom nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno, c) náklady na servis predmetu leasingu podľa
9.4. písm. b) VZP“. Na základe dôvodov uvedených v bode 1. písm. a) poukázal na rozpor s dobrými



mravmi a na zásady poctivého obchodného styku. Žalobca tento svoj nárok žiadnym relevantným
spôsobom nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno.

33. V odvolaní žalovaný uviedol pod „d) zmluvná pokuta pri predčasnom ukončení zmluvy podľa 9.4.
písm. g) VZP“, že na základe dôvodov uvedených v bode 1. písm. a) odvolania poukázal na rozpor s
dobrými mravmi a na zásady poctivého obchodného styku, pokiaľ by hypoteticky okresný súd dospel k
záveru, že žalobcom uplatnená zmluvná pokuta je zákonne konformná (resp. v súlade s dobrými mravmi
a v súlade so zásadami poctivého obchodného styku), tak poukázal na inštitút moderačného práva súdu
v zmysle § 301 Obchodného zákonníka, kedy by súd za existencie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty
mohol túto ex officio znížiť.

34. Žalovaný v odvolaní pod písm. e) náklady na znalecký posudok podľa 9.4. písm. b) VZP, poukázal
na rozpor s dobrými mravmi a na zásady poctivého obchodného styku a konštatoval, že žalobca tento
svoj nárok žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno. Pod písm. f)
odvolania- úroky z omeškania a zmluvná pokuta podľa 9.4. písm. g) VZP žalovaný poukázal na rozpor
s dobrými mravmi a na zásady poctivého obchodného styku. Keby hypoteticky okresný súd dospel
k záveru, že žalobcom uplatnená zmluvná pokuta je zákonne konformná (resp. v súlade s dobrými
mravmi a v súlade so zásadami poctivého obchodného styku), tak potom bolo podľa odvolateľa potrebné
aplikovať inštitút moderačného práva súdu v zmysle § 301 Obchodného zákonníka, kedy by okresný súd
za existencie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty mohol túto ex officio znížiť. „V súvislosti so zvyšnými
nárokmi v zmysle leasingových zmlúv LZC/15/00079, LZC/15/00080, LZC/15/00081, LZC/15/00082 a
nimi súvisiacich všeobecných leasingových podmienok, ktoré si Žalobca uplatňuje z rovnakých dôvodov
ako pri leasingovej LZC/15/00077, tak tieto rozporuje Žalovaný 2./ z rovnakých dôvodov, ako sú vyššie
uvedené v súvislosti s touto leasingovou zmluvou.“ V konaní došlo podľa žalovaného v rade 2/ k vadám
uvedeným v § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP, t.z. že neboli splnené procesné podmienky, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto navrhol, aby rozhodol o jeho zmene, prípadne aby
vec inak právne posúdil.

35. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril v stanovenej lehote (doručenka
č.l. 268 spisu).

36. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací prejednal vec v medziach podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP,
bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219
ods. 1, 3 CSP bol napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutých
výrokoch I., III. a IV. potvrdený ako vecne správne rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie
bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

37. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

38. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

40. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

41. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným.



Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil
správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej
správnosti rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods.
2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je
postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

42. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/102/2020-281 zo dňa
18.11.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského
súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia a
na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému
vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

43. Krajský súd uvádza, že rozsudok okresného súdu vo výrokoch napadnutých odvolaním žalovaného
bol posudzovaný v rozsahu, v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, za viazanosti skutkovým
stavom zisteným okresným súdom, keďže neboli dôvody na zopakovanie dokazovania vykonaného pred
okresným súdom a ani na doplnenie dokazovania.

44. V podanom odvolaní argumentoval žalovaný v rade 2/ odkazom na § 39 Občianskeho zákonníka
vo vzťahu ku ktorému poukázal i na judikatúru krajských súdov a tiež konštatoval, že bod 9.4 písm.
c) VLP, na základe ktorého žalobca má nárok na nedoplatok z hodnoty predmetu leasingu je podľa
žalovaného v rade 2/ absolútne neplatným. Vo vzťahu k tejto argumentácii ako i k argumentácii
žalovaného v rovine § 265 Obchodného zákonníka sa vyjadril okresný súd už i v napadnutom
rozsudku, keďže išlo o argumentáciu žalovaného v rade 2/ v odvolaní zhodnú s tou, ktorá bola ním
použitá v prvoinštančnom konaní. Je zrejmé, že žalovaný svoje námietky smeroval do nedoplatku
z hodnoty predmetu leasingu podľa bodu 9.4. písm. c) VLP a tak isto do nákladov na odhlásenie
predmetu leasingu podľa bodu 9.4. písm. b) VLP náklady na odhlásenie predmetu leasingu, ďalej
do nákladov na servis predmetu leasingu podľa bodu 9.4. písm. b) VLP do zmluvnej pokuty pri
predčasnom ukončení zmluvy podľa bodu 9.4. písm. g) VLP, ako i do nákladov na znalecký posudok
podľa bodu 9.4. písm. b) VLP a tiež do úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty podľa bodu 9.4.
písm. g) VLP. Zdôraznil v odvolaní, že uvedené skutočnosti zhodne namieta i vo zvyšných nárokoch
v zmysle leasingových zmlúv „LZC/15/00079, LZC/15/00080, LZC/15/00081, LZC/15/00082 a s nimi
súvisiacich všeobecných leasingových podmienok“. Vo vzťahu ku svojim námietkam žalovaný primárne
vo všeobecnej rovine poukázal na to, že žalobca svoj nárok nepreukázal, relevantným spôsobom
neuniesol dôkazné bremeno. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného sa žiada na tomto mieste
podľa odvolacieho súdu poukázať na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,
s ktorého závermi sa odvolací súd stotožnil ako s vecne správnymi. Vo vzťahu k odvolacím námietkam
považuje odvolací súd za podstatné citovať z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, v zmysle
ktorého je zrejmé, že okresný súd poskytol žalovanému dostatočný priestor na produkovanie obrany
proti uplatnenému nároku žalobcu. Okresný súd zdôraznil, že „základnou procesnou povinnosťou
sporových strán podľa Čl. 8 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je povinnosť uviesť
podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti a k nim označiť dôkazy, pričom uvedená povinnosť
zaťažuje nielen žalobcu v konaní, ale tiež žalovaného, a teda dôkazné bremeno v civilnom procese
stíha obe sporové strany. Keďže miera dôkazného bremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity
žalobcu, v prípade, že žalobca splní svoju povinnosť tvrdenia, žalovanému spravidla nepostačuje
spochybnenie skutkových tvrdení žalobcu, ale musí uviesť vlastné relevantné tvrdenia týkajúce sa
konkrétneho procesného útoku, resp. nároku a k nemu označiť dôkazy. Vzhľadom na to, že žalovaný
od začiatku konania svoju procesnú obranu založil na nedostatočnej špecifikácii uplatneného nároku
a na námietke jej nedostatočného preukázania, súd vyzval žalobcu na riadne splnenie si povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Napriek tomu, že žalovaný sa k písomnej špecifikácii uplatneného nároku



predloženej žalobcom na výzvu súdu podaním zo dňa 01.10.2019 v súdom určenej lehote nevyjadril,
na pojednávaní žalovaný namietol neplatnosť niektorých zmluvných ustanovení, o ktoré žalobca opiera
uplatnený nárok a opakovane namietol nedostatočné splnenie dôkaznej povinnosti žalobcom. Pre
zvolenie adekvátneho procesného postupu súdom pri rešpektovaní dôsledného uplatnenia sudcovskej
koncentrácie v súvislosti s požiadavkou žalobcu na odročenie pojednávania za účelom dodatočného
predloženia listinných dôkazov preukazujúcich výšku žalovaného nároku, pri nesúhlasnom stanovisku
žalovaného s odročením pojednávania, súd zohľadňoval postup oboch procesných strán v doterajšom
priebehu konania z hľadiska plnenia ich procesných práv a povinností a z hľadiska využívania
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, s dôrazom na charakter uplatneného nároku a
postavenie procesných strán so záverom, že v záujme zachovania práv procesných strán vyplávajúcich
z ust. Čl. 9 CSP, podľa ktorého strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a
dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon, a najmä v
záujme spravodlivej a účinnej ochrany porušených práv (Čl. 2 CSP) a v záujme zachovania rovného
postavenia strán spočívajúcej v rovnakej možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany žalovaného (Čl. 6 CSP) v kontexte základných princípov CSP pojednávanie na návrh žalobcu
odročil za účelom doplnenia dokazovania vo vzťahu k jednotlivým položkám záverečného vyúčtovania,
ktoré v súčte predstavujú istinu žalovanej pohľadávky, keďže žalovaný po doručení špecifikácie
žalovanej pohľadávky na výzvu súdu nereagoval a svoje námietky sám konkretizoval až v priebehu
pojednávania súdu, keď práve reakciou na procesnú obranu žalovaného žalobca navrhol doplniť
dokazovanie“ (č.l. 240 spisu). Konštatoval okresný súd, že žalovaný vzhľadom na nedodržanie 5-
dňovej lehoty žalobcom navrhol na dodatočne predložené dôkazy žalobcu neprihliadať, avšak okresný
súd dostatočným spôsobom v bode 36. napadnutého rozsudku pripustil dodatočne predložené dôkazy
žalobcom s tým, že tento svoj záver odôvodnil. Okresný súd v napadnutom rozsudku ustanovenia, ktoré
namietal žalovaný v odvolaní citoval a správne vyhodnocoval skutočnosti, vyplývajúce z leasingovej
zmluvy č. LZC/15/00077, ktorú žalovaný v odvolaní i namietal s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka ako i na dobré mravy. Okresný súd venoval pozornosť neplatnosti zmluvného dojednania
podľa Čl. 9. bod 9.4 písm. c) VLP, tak ako bola namietaná žalovaným v odvolaní už v odôvodnení
svojho rozhodnutia a dospel k záveru, že obrana žalovaného zostala v rovine všeobecných tvrdení bez
konkretizácie skutočností, na základe ktorých by bolo možné prijať záver o neplatnosti tohto zmluvného
ustanovenia, a teda odkloniť sa od záverov okresného súdu uvedených v napadnutom rozsudku najmä
v bodoch 52. a 53. napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný nešpecifikoval konkrétny obsah
správania žalobcu, ktorý by sa priečil dobrým mravom a bol by v rozpore s poctivým obchodným
stykom a obdobný záver zaujal okresný súd aj k námietke žalovaného vo vzťahu k paušálne dohodnutej
zmluvnej pokute pri predčasnom ukončení zmluvy podľa bodu 9.9 VLP. Pri posúdení primeranosti
výšky zmluvnej pokuty uplatnenej pri každej z leasingových zmlúv okresný súd prihliadal správne na
hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Podľa okresného súdu bola zmluvná pokuta stranami
dojednaná ako paušálna suma, pričom žalovaný v rámci procesnej obrany neuviedol skutočnosti, ktoré
by umožňovali okresnému súdu prijať záver pre konštatovanie neprimeranej výšky zmluvnej pokuty. V
súvislosti s týmito závermi okresného súdu poukazuje odvolací súd na skutočnosti, uvádzané v odvolaní
žalovaným, kde žalovaný neuviedol ani nerozviedol argumentáciu, napriek tomu, že bola poskytnutá
žalovaným rovnaká argumentácia už v konaní pred okresným súdom, preto nebol priestor pre odvolací
súd na odklon od záverov okresného súdu v týchto rovinách. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresného súdu je zrejmé, že dôsledne zvažoval skutočnosti, uvádzané sporovými stranami v konaní,
pričom v rámci podaného odvolania vyčítal žalovaný okresnému súdu vo vzťahu k jeho tvrdeniu v
rovine zhodnotenia predmetu leasingu, že táto námietka sa premietla do rozhodnutia okresného súdu s
poukazom na bod 61. napadnutého rozsudku. Vo vzťahu ku všetkým ostatným leasingovým zmluvám je
zrejmé dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Pokiaľ poukazoval žalovaný
na inštitút moderačného práva súdu, tak v tejto rovine odvolací súd jednak poukazuje na dostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
5Obdo/11/2008, zo dňa 11. decembra 2008, v zmysle ktorého „zmluvná pokuta je jedným z právnych
prostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení §
544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej
formy, vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o
výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.“ Zmluvná pokuta má akcesorickú povahu, pri svojom
vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej
pokuty plní v určitom zmysle slova funkciu paušalizovanej náhrady škody. Výška zmluvnej pokuty
musí spĺňať kritérium primeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými
mravmi, prípadne by neprimerane vysoká zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch mohla byť dôvodom



moderačného oprávnenia súdu, teda dôvodom na jej zníženie súdom. Moderačné právo súdu upravuje
§ 301 Obchodného zákonníka. Jeho podstata spočíva v tom, že súd môže znížiť neprimerane vysokú
zmluvnú pokutu so zreteľom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, pričom hranicou takého
zníženia je výška škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na
ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.

45. Je potrebné podľa odvolacieho súdu uviesť, že okresný súd na návrh účastníka mohol rozhodovať,
či zmluvnú pokutu (ne)prizná v celej výške, t.j. vo výške v akej bola stranami dojednaná a svojím
moderačným právom zasiahnuť do zmluvných vzťahov účastníkov a tieto primeraným spôsobom
modifikovať, avšak nie je to jeho povinnosťou. Zákonným kritériom posúdenia primeranosti zmluvnej
pokuty je hodnota zabezpečovacej povinnosti a jej význam. Kritériom posúdenia primeranosti nemôže
byť len celková výška uplatnenej zmluvnej pokuty k okamihu rozhodovania súdu, ak výška zmluvnej
pokuty priamo závisí na dobe trvania omeškania dlžníka so splnením povinnosti, ktorú dohoda
o zmluvnej pokute zabezpečuje. Prijatý záver krajského súdu podporne dotvrdzuje i uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.10.2009, sp. zn. 2MObdo/3/2009, v zmysle ktorého
„...Zmluvná pokuta je dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že
nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti,
vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli
vzniknúť. Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre
prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia
svoju dohodu, prípadne, či použijú priamo termín „zmluvná pokuta", ale rozhodujúci je obsah ich dohody.
Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce z akejkoľvek
zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, pokiaľ to jej charakter pripúšťa. Dohoda o zmluvnej
pokute, ako zaisťovací prostriedok, je závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou
zabezpečený.“ Žalovaný vo svojom odvolaní, podľa zistení odvolacieho súdu, však žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by mali odôvodňovať ingerenciu súdu v rovine aplikácie inštitútu moderačného práva
súdu neuviedol, preto nebol priestor na to, aby na tento inštitút aplikoval.

46. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k
tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19.
februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012].
Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto
záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie
sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých
vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia
veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný
zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné
nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia
napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako
sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ
nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej
inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b)



CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

47. Odvolateľ podľa obsahu odvolania v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa
nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd
v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k
jeho obrane. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v
odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého
prvoinštančného konania mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany
voči žalobe i jej preukázania. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o
neunesení dôkazného bremena na preukázanie obrany uplatnenej žalovanou stranou a žalobe vyhovel,
teda, že žalovaný v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý
súdny proces. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne
rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ
nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a
právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity
preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť
odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

48. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné podľa odvolacieho súdu pre úplnosť v rovine posúdenia
dôvodnosti odvolania a záverom odvolacieho súdu uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa
hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky
hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o
tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na
tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť,
teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na
strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a
predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).

49. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

50. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

51. Ak bolo žalobe žalobcu v napadnutej časti rozsudku okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie
bolo krajským súdom potvrdené ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP,
keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie
a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového
konania.



52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému
bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.



Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.