Rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/29/2019 z 29. 1. 2020 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Žilina z 29. januára 2020, sp. zn. 25Sa/29/2019, ECLI:SK:KSZA:2020:5019200549.1 Krajský súd Žilina | 25Sa/29/2019 | ECLI:SK:KSZA:2020:5019200549.1 | 2020-01-29 | Rozhodnutie Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 zákona č. 16/2015 Z. z., § 167 ods. 1 zákona č. 16/2015 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/399981b5-9808-4d10-99bc-6560f143673f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200549.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sa/29/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200549
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200549.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v
právnej veci žalobcu: S. M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. T. X, . XX-XXX H., Poľská republika, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 40849-3/2019-BA zo dňa 09.08.2019

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 30953-5/2019-CA zo dňa 01. februára
2019 rozhodla, že p. S. M. H. (žalobcovi) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o., sídlo: Palárikova
76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198 (zamestnávateľ) od 8. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy.
Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 01. februára 2019 podal žalobca v
zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Následne sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, preskúmala odvolaním napadnuté
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 1. Februára 2019 v celom rozsahu a dospela
k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade s platnými právnymi predpismi.
Žalovaná, preto napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca v rámci odvolacieho
konania potvrdila rozhodnutím č. 40849-3/2019-BA zo dňa 09. augusta 2019 a odvolanie zamestnanca
(žalobcu) v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej zo dňa 09. augusta 2019 nadobudlo
právoplatnosť dňa 28.08.2019.

2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 09. augusta 2019 podal žalobca správnu žalobu
v sociálnych veciach.
V žalobe poukazuje na porušenie predpisov hmotného práva a porušenie predpisov konania, ktoré
podstatne ovplyvnili výsledok vo veci. Požadoval zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo
dňa 16.05.2019 č. 11553-3/2019-BA a predchádzajúceho Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Pobočka
Čadca č. 30953-5/2019-CA z 01.02.2019 a postúpenie veci k preskúmaniu na Sociálnu poisťovňu -
Čadca príkazom na zohľadnenie právnych predpisov Spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia počas opätovného preskúmania.
Žalobu odôvodnil tým, že vykonával podnikateľskú činnosť na vlastný účet. Z tejto činnosti platil
príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 08.02.2012 žalobca dodatočne uzavrel pracovnú
zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca na území Slovenskej republiky. Z
dôvodu novej zmluvy podal žalobca návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy, podľa
obsahu čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola
uvedená legislatíva slovenská, v súlade s obsahom čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, tzn.
legislatíva štátu, na ktorého území žalobkyňa vykonáva nájomnú prácu. Ako dôkaz predložil pracovnú



zmluvu uzatvorenú s firmou REPRUF, s.r.o. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca plniť úlohy, ktoré
dostal na území Slovenska, a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci
podnikateľskej činnosti. Pre žalobcu platí čl. 13. ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa
ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských
štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. V dôsledku
určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 bol zároveň
porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, v súlade s ktorým osoby, pre ktoré platí nariadenie,
podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Nepoužitie predpisov článku 11 ods. 1 základného
nariadenia č. 883/2004 spôsobil, že žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych
členských štátov. Konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že podlieha poľskej legislatíve sa pričinilo k
tomu, že podlieha poľskej legislatíve z dôvodu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň je prihlásený k
poisteniu na Slovensku v príslušnej slovenskej inštitúcii z dôvodu vykonávania nájomnej práce. Takáto
situácia podľa základného nariadenia je neprípustná.
Čo sa týka námietok porušenia predpisov konania, ktoré boli dôležité pre výsledok veci v prvom rade
treba poukázať na porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 a poukázať treba na to, že
Sociálna poisťovňa v napadnutom rozhodnutí porušila aj čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Tento predpis
rozhoduje, že doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho
nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských
štátov tak dlho, ak nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Treba
zobrať do úvahy, že na základe predmetnej pracovnej zmluvy žalobca bol zaregistrovaný pre potrebu
poistenia v Slovenskej republike. Príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v
registračnom liste FO. V takom prípade treba uznať, že existovali doklady vydané inštitúciou - doklad
potvrdzujúci prihlásenie osoby a sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy.
Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. č. 883/2004 osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce
v inom štáte Únie, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom
nájomnú prácu vykonáva. Vylúčená je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny vzťah,
ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Poľský poisťovací
orgán nemal právomoci posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže
byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť
vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Určenie uplatniteľných právnych predpisov
inštitúcii s uvedením miesta nájomnej práce vylučuje ohodnotenie inštitúciou miesta bydliska, koho je
právny vzťah, z ktorého má žalobca sociálne zabezpečenie v krajine výkonu práce, platné podľa práva
miesta bydliska žalobcu. Poľský poisťovací orgán po konzultácii so Sociálnou poisťovňou prispel k
situácii, v ktorej žalobca podnikajúci a vykonávajúci nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ
podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Takýto výsledok je v rozpore s účelom článku
48 až 51 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku
používania práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho
zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobcu, ktorá
však bola vykonaná tendenčným spôsobom, s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na
Slovensku, a nie na zistenie skutočností. Táto inštitúcia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia široko
pripomína okolnosti tejto kontroly, ktorá však neukázala žiadne nezrovnalosti, a preto nebol poslaný
spoločnosti REPRUF s.r.o. kontrolný protokol, ktorý by ukázal nezrovnalosti, teda nebolo požadované
od firmy doplniť predložené doklady spoločnosti alebo zlepšiť jej fungovanie. Treba tiež vziať do
úvahy, že Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi akékoľvek
dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ v osobe
vlastníka spoločnosti predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu žalobcu s
prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Na skutočný účel kontroly tiež poukazuje skutočnosť, že
spoločnosť dala príkaz zamestnancom preskúmať dostupnú dokumentáciu zamestnancov REPRUF
s.r.o. Sociálna poisťovňa od začiatku nemala záujem o dokumentáciu spoločnosti a zamestnancov
a tiež nestanovila požiadavky spojené s doplnením materiálu alebo iné odporúčania po kontrole.
Žalobca vykonáva prácu s príslušnou frekvenciou uvedenou v pracovnej zmluve, podľa vôle svojho
zamestnávateľa. Povinnosťou žalobcu vyplývajúcou z pracovnej zmluvy je práca promótora služieb
a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. Zamestnávateľ zveruje žalobcovi
vykonávanie úloh a činností podľa vlastného uváženia, ale vždy na základe pracovnej zmluvy. Náplň
práce žalobcu - kontaktovanie potenciálnych klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa
a jeho zákazníkov. Žalobca vykonáva svoju prácu osobne, s náležitou starostlivosťou, s využitím svojho
najlepšieho vedomia a zručností, a zverené úlohy vždy vykonáva včas, sú vykonané včas a na žiadosť
zamestnávateľa. Práca je žalobcom vykonávaní na území Slovenska, v rôznych mestách, pretože



zamestnávateľ chce dosiahnuť s jeho ponukou čo najširšie publikum a zahŕňa priamu interakciu s
podnikmi, ktoré vykonávajú svoje činnosti na Slovensku. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú
štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi, a ktoré zostávajú ich jediným
disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania práce je predloženie doplnených podľa
návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobca systematicky predkladal spoločnosti. Pracovné inštrukcie
dostáva žalobca od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce. Za
prácu dostáva žalobca náležitú odmenu, stanovenú v pracovnej zmluve, na uvedený bankový účet. S
ohľadom na kontroly vykonávané u zamestnávateľa, žalobca má tiež protokol o kontrole, ktorý dodatočne
potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímanie zamestnancov v súlade s platnými
právnymi slovenskými predpismi, riadne vedenie evidencie zamestnávateľom. Tieto kontroly neodhalili
žiadne nedostatky, preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne
platené. Námietky zo strany žalovanej, že nebola vykonaná práca, sú neopodstatnené, pretože žalobca
má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v
prípade, ak je žalobca zamestnaný na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte
v hoteli, vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobca si je vedomý
toho, že veľa rovnakých spoločností vykonáva svoje činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi
predpismi. Spoločnosť, v ktorej je zamestnaný, je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva
prácu, platí mzdu a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Žalobca bol
upozornený spoločnosťou, že nesplnenie pracovných povinností bude mať za následok disciplinárne
prepustenie z práce. Spoločnosť má dostatočnú dokumentáciu preukazujúcu, že jeho činnosť na území
Slovenska je legálna a skutočná. Spoločnosť REPRUF s.r.o. má sídlo na Slovensku už dva roky, v
Čadci riadené jednou osobou, predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia pre riadenie a rozvoj spoločnosti,
rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ firmy rozhoduje o politických smeroch
činnosti spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom spoločnosti, Miroslavom Šperkom zo
spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne služby. Administratívne
a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť REPRUF s.r.o. je ekonomický efektívna
a je to spojené s prenájmom externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí
zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Okrem toho sociálna poisťovňa poukazuje na
prenájom priestorov spoločnosťou, v ktorej má sídlo. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali
držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Okrem toho, bezdôvodné sú
tvrdenia týkajúce sa miesta sídla spoločnosti, tieto nie sú pre žalobcu relevantné, pretože právne
predpisy Spoločenstva vo svojom obsahu znamenajú, že ide o miesto výkonu práce žalobcu a v
súlade k vyššie uvedenými okolnostiam je práca v konečnom dôsledku vykonávaná na Slovensku.
Žalobca ďalej uviedol, že ZUS (Zaklad Ubezpieczeń Spotecznych v Poľsku) sa obrátil s otázkou na
skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných predpisov spoločenstva.
Žalobca všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce chcel predstaviť len príslušným slovenským
orgánom (Sociálnej poisťovni), ale pre ZUS takéto riešenie nebolo prijateľné, preto začal obťažovať
žalobcu a jej spolupracovníkov, zamestnaných v spoločnosti REPRUF s.r.o. Je potrebné zdôrazniť,
že v obsahu napadnutého rozhodnutia sa Sociálna poisťovňa v skutočnosti odvolala na celú radu
rôznych predpisov, avšak neuviedla právny základ pre rozhodnutie vzťahujúce sa na žalobcu. Sociálna
poisťovňa sa dopustila do očí bijúcej diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako
spolupracovníci žalobcu obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy
spochybňované. Tento problém, spolu s ďalšími porušeniami Sociálnej poisťovne bude prezentovaný
žalobcom Európskej komisii v jeho žalobe o porušení zákonov Spoločenstva. Podľa žalobcu Sociálna
poisťovňa konzekventne ignoruje existenciu dôkazov práce a vystavuje žalobcu k dodatočným nákladom
a súčasne je dotknuté dobré meno spoločnosti, ktorá ho zamestnáva.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do
Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú
všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť
pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. č. 883/2004 z 29. apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) v znení neskorších zmien a
doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.
septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) v znení neskorších zmien a doplnkov.
Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti
sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas



výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave
II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na
fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k
situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy
fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j.
ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá
upravené v čl. 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Sociálnej poisťovni
bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolecznych
(ZUS) Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne
zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom
tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej
republike. Pre účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných
skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná
inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce
skutočnosti preskúmať.
Z dôvodu, že žalobca a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy
preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti
zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho
nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Zároveň žalovaná
poukázala na čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V súvislosti s
uvedeným postupom bolo Sociálnej poisťovni, ústredie, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia zo
strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Oddzial w Czestochowie, doručené oznámenie
č. 240600/503/UBS/2013 PIESEL: 82092112418 zo dňa 10. 12.2013, ktorým ZUS určila, že žalobca od
08. februára 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom
na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala,
stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov
definitívnym. Práve uvedené definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo
hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Predmetné oznámenie zo dňa 10.12.2013
bolo adresované a doručené žalobcovi s tým, že ak nesúhlasí s týmto určením uplatniteľných právnych
predpisov, má právo požiadať miestnu Pobočku ZUS o vydanie administratívneho rozhodnutia.
Tvrdenie žalobcu, že Sociálne poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje
diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené.
Žalovaná postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej
príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, existuje cudzí
prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s
bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje
výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom.
Rovnako žalovaná uviedla, že žalobca v celej žalobe neuviedol konkrétne ustanovenia koordinačných
nariadení ani vnútroštátnych predpisov, ktorých porušenie by sa žalovaná skutočne dopustila. Na
základe všetkých skutočností má žalovaná za to, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím, v zmysle ktorých žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 8. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy,
vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je náležite odôvodnené a v súlade s právnymi
predpismi Slovenskej republiky a koordinačných nariadení. Žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 9. augusta 2019 zamietol.

4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že žaloba nie je
dôvodná.



Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v
sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky
patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o
príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti
vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke
podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1)
pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania.

Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenia) na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite
striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu
bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so
zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa
považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov
určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných
právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa,
keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade
s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

5. Z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné
nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné
podklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo
zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a povinností, ktoré z
nich vyplývajú. Dôkazné bremeno teda leží nielen na žalovanej, ale aj na zamestnávateľovi, resp.
zamestnancovi zamestnávateľa (teda na žalobcovi), nakoľko táto povinnosť im vyplýva z vykonávacieho
nariadenia a túto si riadne nesplnili.

6. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaná ako i prvostupňový orgán nemali oprávnenie rozhodnúť
o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu ako zamestnanca spoločnosti REPRUF s.r.o., je nutné
poukázať na právny názor žalovanej, že na základe listu Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia



ZUS, ktoré bolo žalovanej doručené - 090000/401 UBS-OM/4436/2012/UE zo dňa 10. decembra 2013
v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia, ktorým ZUS určila, že žalobca od 1. júna 2012
podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom k tomu, že Sociálna
poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl.
16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Zanikla teda sporná
situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov na žalobcu a táto bola zamenená definitívnym
určením poľského zákonodarstva v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

7. Správny súd s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych prepisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej
únii konštatuje, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť
inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa
neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia čl. 7 vety prvej a druhej vykonávacieho
nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie dostať včas
odpoveď na svoje žiadosti. Odpoveď by sa mala poskytnúť najneskôr v rámci lehôt stanovených
právnych predpisov dotknutých členských štátov o sociálnom zabezpečení za predpokladu, že takéto
lehoty boli stanovené.

8. Vzhľadom na uvedené závery o určení uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi správny súd
konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, teda že žalobcovi
nevzniklo povinné poistenie na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k oprávnenosti žalovanej
vydať rozhodnutie o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné sociálnej poistenie na území Slovenskej
republiky, je potrebné poukázať na ustanovenia zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých je
žalovaná oprávnená v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť aj o vzniku povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
žalobkyne po tom, čo bola prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov
žalovanej. Podľa § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1
vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm.
a) a ods. 2 a 3 a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení
zamestnávateľa nebezpečnostnej triedy. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové
konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie príslušnej zložky
Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy správny súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SžSo 20/2015 z 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný
a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho
nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní neboli sporné, sa Najvyšší súd
stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento
postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo
k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného
vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd
záväzné.“

10. Správny súd zároveň konštatuje, že Sociálne poisťovňa, Pobočka Čadca bola ako orgán príslušná
v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení rozhodovať v prvom stupni o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, bola teda oprávnená vydať rozhodnutie
zo dňa 1. februára 2019 č. 30953-5/2019-CA. V danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej
legislatívy žalobkyne, ale rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov
Slovenskej republiky. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle totiž môže len orgán, ktorý
je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t.j. v predmetnom prípade
Sociálna poisťovňa.



Potrebnú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním
rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa slovenskej legislatívy. V nadväznosti na
skutočnosti zistené kontrolou musela pobočka Sociálnej poisťovne za účelom zosúladenia skutkového
stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že žalobcovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy
nevzniklo a následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť žalovaná v rámci odvolacieho
konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím teda žalovaná len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi od určeného obdobia nevzniklo
nemocenské poistenie, nemocenské dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
právnych predpisov Slovenskej republiky.
Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso 41/2015 zo dňa 22. augusta 2017 -
Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1 ako zamestnanca, ktorý
bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom Najvyšší súd
zároveň poukázal na ustanovenie zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorého
táto právomoc žalovanej priamo vyplýva (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákona č. 461/2003 Z.z.).
Na základe uvedených záverov správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej je zákonné, preto
žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. V prejednávanej veci v súlade s ust. 137 ods. 4 SSP
rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bolo porušené ust. § 107 ods. 1 SSP a
z iných dôvodov potreba pojednávanie nariadiť nevznikla.

11. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa§ 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že
súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Rovnako súd nepriznal
náhradu trov ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jej aplikáciu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo
dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa §
41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).

V Žiline, dňa 30. januára 2020