{"guid": "2f0b82df-171f-4abd-bb11-c16397659c6c:7f57fc6f-977e-47e4-9e97-9b7702b57bc2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5811201701.2", "spisova_znacka": "10Co/83/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/83/2018 z 29. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. apríla 2019, sp. zn. 10Co/83/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:5811201701.2", "identifikacne_cislo": "5811201701", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Judita Juráková", "sudca_id": 385, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-judita-jurakova-385", "datum_vydania": "2019-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f57fc6f-977e-47e4-9e97-9b7702b57bc2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5811201701.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5811201701.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5811201701.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/83/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5811201701
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5811201701.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a
členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: K. E.,
nar. XX.X.XXXX, bytom F., G. XXX/XX, právne zastúpeného spoločnosťou KUBINEC & PARTNERS
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Tajovského 3, proti žalovanej: L. A., nar.
XX.X.XXXX, bytom F., G. XXX/XX, právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Hudák &
Ochodničanová, v.o.s., so sídlom Žilina, Hodžova 208/8, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva,
na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 9C/90/2011-640 zo dňa
24.8.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie    p o t v r dz u j e.

Žalovaná  m á   voči žalobcovi    n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v poradí už tretím, okresný súd (v texte aj ako ako súd prvej inštancie)
zamietol žalobu žalobcu o určenie, že nehnuteľnosť - rodinný dom súp.  č. XXX, evidovaný na LV č.
XXXX vedenom pre obec a kat. územie F., pod B1 na meno L. A., rod. E., nar. XX.X.XXXX, bytom F.,
G. XXX/XX, v podiele 1-ica, patrí vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1-ina do dedičstva po K. E. st.,
nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom F., G. XXX/XX, zomr. XX.X.XXXX, a vo veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 1-ina do dedičstva po G. E., rod. M., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom F., G. XXX/XX, zomr.
XX.XX.XXXX.
2. Súd prvej inštancie (aktuálny zákonný sudca) konštatoval, že na rozdiel od názoru vo veci skôr
konajúcich zákonných sudcov dospel k odlišnému právnemu záveru ohľadom danosti naliehavého
právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení, keď jeho predchodcovia sa síce jeho existenciou
zaoberali, ale len v teoretickej rovine odkazom na závery konštantnej judikatúry, avšak bez ohľadu na
okolnosti prejedávanej veci. Poukázal na špecifickosť situácie v tom smere, že žaloba smeruje proti
dedičovi, a predovšetkým, že predmetom dedičstva má byť časť rodinného domu, na výstavbe ktorého
sa žalobca podieľal, a ktorý v ideálnom podiele do nasťahovania sa doň (Veľká noc roku 1972) až do
podania žaloby fakticky užíval 39 rokov. Teda sa nejedná o vec, o existencii ktorej by žalobca nevedel,
resp. ktorú by bolo možné považovať za novoobjavený majetok, ale o vec, o existencii ktorej žalobca
vedel od výstavby, prípadne aj od smrti rodičov.
3. Nedostatok naliehavého právneho záujmu okresný súd následne videl v dlhodobej nečinnosti žalobcu
a jeho niekoľko desaťročí trvajúcej pasivite, nezáujme pri vybavovaní právnych záležitostí, o ktoré sa
začal zaujímať v podstate len v dôsledku narušenia súrodeneckého vzťahu so žalovanou. Počas daného
obdobia sa žiadnymi dostupnými právnymi prostriedkami nedomáhal toho, aby nadobudol vlastnícke
právo k predmetnej nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu. Skutočnosť, či žalobca vedel alebo nevedel o tom,
ako sú ich vlastnícke vzťahy so žalovanou usporiadané (vo vzťahu k predmetnému rodinnému domu),



čo však v každom prípade vedieť mal a mohol, len nasvedčujú jeho nezáujmu o právne usporiadanie
jeho majetkových záležitostí. Okresný súd poukázal na uplynutie 42 rokov od smrti otca a vyše 21 rokov
od smrti matky, kým žalobca žalobu podal. Dovtedy (spolu)vlastnícke právo žalovanej, resp. jej právo
časť domu užívať, ani samotné užívanie nijako nespochybňoval, nestaral sa o to, ako je vlastnícke
právo k domu evidované. Žalovaná od roku 1973 užíva polovicu domu (časť dvojdomu) ako vlastnú.
Právny záujem 40 rokov nečinného žalobcu, ktorý konkludentne akceptoval minimálne užívacie právo
žalovanej, na požadovanom určení nemožno v žiadnom prípade považovať za naliehavý, urgentný.
V danej súvislosti okresný súd poukázal na zásadu „práva patria bdelým“, v zmysle ktorej žalobca
nepostupoval.
4. Konanie žalobcu vyznieva ako snaha využiť neexistenciu výslovného právneho titulu žalovanej k
polovici dotknutého domu, resp. platného právneho úkonu, ktorý by ju na jeho užívanie oprávňoval.
Tak, ako nebolo v konaní spochybnené tvrdenie žalovanej, že ich matka mala sa svojho života
snahu usporiadať vlastnícke vzťahy k domu i právne (formálne, v súlade s faktickým stavom), čo
sa jej nepodarilo, tak nebolo preukázané, ba ani tvrdené akékoľvek konanie matky strán, ktoré by
smerovalo k vylúčeniu žalovanej z užívania časti domu, ako aj z ďalších vlastníckych oprávnení
(držba, disponovanie). Hoci žalobca namieta nesprávnosť postupu správnych orgánov v prípade zápisu
žalovanej ako spoluvlastníčky, on sám odvodzuje nadobudnutie svojho spoluvlastníckeho práva od
rozhodnutia o povolení užívať budovu, vydaného po smrti otca strán, ktorý tak nemohol byť účastníkom
správneho konania. Zároveň obe strany investovali do domu, došlo k jeho zhodnoteniu, za ktorej
situácie podanie žaloby žalobcom a jeho nárokovanie si na časť, ktorá fakticky patrí žalovanej, možno
považovať za rozporné s dobrými mravmi. Okresný súd záverom zdôraznil spravodlivosť ako kritérium
jeho rozhodovania, ktoré by nebolo naplnené iným rozhodnutím.

5. Súd prvej inštancie dodal, že okrem nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorý bol
prvoradým dôvodom zamietnutia žaloby, pokiaľ by hypoteticky bol daný naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, žalobu by posúdil ako neopodstatnenú, nakoľko žalovanej by svedčalo
nadobudnutie vlastníckeho práva k polovici predmetného domu (rodinný dvojdom), ktorá, ako vyplýva z
vykonanej ohliadky na mieste samom, predstavuje samostatne funkčnú bytovú jednotku, vydržaním.

6. Žalovanej okresný súd priznal (voči žalobcovi) nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,
vychádzajúc z plného úspechu žalovanej v konaní (§ 255 ods. 1 CSP).

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že krajský súd
vyhovie žalobe.
8. Namietal, že je napadnutým rozhodnutím vydaným po viac ako 6 rokoch prekvapený, nakoľko dovtedy
konajúci zákonní sudcovia, ako ani senáty odvolacieho súdu, nespochybnili naliehavosť právneho
záujmu žalobca na požadovanom určení. Ten je daný, nakoľko nepodaním určovacej žaloby by žalobca
prišiel o právo nadobudnúť vlastníctvo dedičstvom, ako aj jeho záujmom zosúladiť právny stav so
stavom skutočným. Podľa aktuálnych údajov zapísaných na LV č. XXXX, vedenom pre kat. územie F.,
je žalovaná stále vedená ako podielová spoluvlastníčka bez akéhokoľvek relevantného titulu. Poukázal
na jeho zavádzanie žalovanou v tom smere, že jej predmet sporu prenechala matka. Žalobca nebol
dlhodobo nečinný, keď zavedením zo strany žalovanej bol uistený, že predmet sporu previedla ich matka
na ňu; tiež notárovi poverenému prejednaním dedičstva po ich matke uviedla, že matka bola nemajetná
(v tom čase nebol predmet sporu zapísaný v katastri nehnuteľností). Okresný súd teda vyčítal žalobcovi
nečinnosť, hoci ten bol žalovanou uvedený do omylu, že jej predmet sporu patrí. Pritom žalovaná vedela
a mala vedieť, že nemá žiadny doklad k predmetu sporu a až po 10 rokoch od smrti matky miesto toho,
aby dala predmet sporu prejednať v dedičskom konaní, špekulatívne požiadala Mesto F. o vydanie listiny
o určení súpisného čísla. Vyššie uvedené svedčí o danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení. Z pohľadu súdu ale má žalovaná akoby požívať väčšiu ochranu ako žalobca, hoci
nadobudla predmet sporu nezákonným spôsobom.
9. Odvolateľ ďalej uviedol, že až do smrti matky strán nebol predmet sporu reálne rozdelený na
dve bytové jednotky. S ohľadom na vykonané dokazovanie, ako aj na skutočnosť, že matka strán
sa cítila ako vlastník, keď podľa vyjadrenia navštevovala notára v Dolnom Kubíne („lebo matka vždy
povedala, že všetko dá deťom“; výsluch žalovanej dňa 16.11.2011; obdobne výsluch žalovanej dňa
14.12.2011, v rámci ktorého žalovaná uvádzala okolnosti matkou pripravovaného prevodu vlastníctva k
domu) mohol súd dospieť k záveru o danosti naliehavého právneho záujmu. Bez povšimnutia nemôžu
zostať ani listinné dôkazy (žiadosť o vydanie stavebného povolenia otcom strán, že žiada o vydanie
stavebného povolenia na novostavbu rodinného dvojdomku spoločne so synom D., t.j. žalobcom, z ktorej



vyplýva úmysel otca strán postaviť dom aj pre seba, a taktiež pre matku strán). Stav nečinnosti matka
strán a žalovanej, ktorá ju sprevádzalo pri jej snahe riešiť majetkovoprávne usporiadanie predmetu
sporu, vyhodnotil okresný súd v neprospech žalobcu, ktorému vyčíta nečinnosť, hoci ten nedisponoval
dokladmi k predmetu sporu, ale disponovala nimi matka strán. Tá síce nevylúčila z užívania predmetu
sporu žalovanú, nepodnikla však ani právne kroky k tomu, aby bola žalovaná relevantne zapísaná
ako vlastníčka predmetu sporu. Neurobila tak ani samotná žalovaná, ale urobila kroky smerujúce k
protiprávnemu zápisu svojej osoby na list vlastníctva, čo potvrdil aj prokurátor, a bola to žalovaná, kto
pripravil žalobcu o ústavou garantované právo dediť, ktorú situáciu okresný súd považoval zarážajúco
za zákonný, spravodlivý a v súlade s dobrými mravmi. Žalobca, s poukazom na 6 rokov trvajúci spor
a v ňom vydané rozhodnutia súdov, tiež argumentoval, že súdne rozhodnutie má byť aj predvídateľné,
a nie prekvapivé. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7 Cdo 42/2010, v zmysle
ktorého by účastníci nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby
im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na
ich preukázanie dôkazy.
10. Pokiaľ ide o právne posúdenie, že žalovanej svedčí nadobudnutie vlastníckeho práva k polovici
rodinného dvojdomu, ktorá predstavuje samostatne funkčnú bytovú jednotku, vydržaním, okresný súd
ho vyslovil bez toho, aby uviedol, aké skutočnosti ho viedli k danému záveru, ako ich vyhodnotil, aké
hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním mala žalovaná splniť atď.
Len samotná skutočnosti existencie samostatnej bytovej jednotky neohla viesť k záveru o vydržaní
predmetu sporu žalovanou.

11. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla,
že sa v plnom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením. Poukázala na to, že žalobca dlhodobo akceptoval
usporiadanie vlastníckych vzťahov k predmetnému domu a nerobil žiadne kroky, ak mal za to, že časť
dvojdomu, ktorú odjakživa užívala, nie je v jej vlastníctve. Pritom najneskôr od roku 1998, keď riešili
so zástupcami mesta F. zápis pozemkov, na ktorých je dom postavený, musel poznať obsah listu
vlastníctva. V priebehu konania bolo najmä výpoveďami svedkov preukázané, že úmyslom rodičov bolo
postaviť dom pre svoje deti - sporové strany. Žalobca nepreukázal, že by rodičia nestavali dom aj pre ňu
alebo že by sa ich matka považovala za vlastníčku. Neexistovala skutočnosť, ktorá by mala v žalovanej
vzbudzovať pochybnosť, že jej matka považovala polovicu dvojdomu za vlastníctvo žalovanej, keď aj
žalobca dlhodobo taký stav akceptoval. Preto trvá na tom, že svoju časť domu užívala dobromyseľne
ako vlastnú.
12. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca je pod vplyvom svojho syna, samotný žalobca viackrát prejavil
snahu o zmierlivé riešenie veci; priamo so žalovaným mala vždy dobré vzťahy. Vyše 40 rokov žalovaná
užíva ako svoju vlastnú polovicu domu, tento stav bol riadne zapísaný na liste vlastníctva, preto má za
to, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržala podľa § 134 Obč. zák. Ako totiž vyplynulo z ohliadky
na mieste samom, predmetný dom tvoria dve samostatné vzájomne oddelené bytové jednotky, a teda
každú z nich možno považovať za samostatnú vec v právnom zmysle slova. K predeleniu došlo v roku
1994, s čím žalobca súhlasil, aj sa na tom finančne podieľal, preto je zarážajúce, že teraz tvrdí, že
žalovaná tak učinila za účelom pripraviť ho o majetok. Za roky užívania investovala do úprav a údržby
nehnuteľnosti nemalé finančné prostriedky, aj s ohľadom na čo považuje žalobcom požadované určenie
za rozporné s dobrými mravmi. V uvedenom kontexte odvolateľka poukázala tiež na skutočnosť, že
žalobca sa domáha podielu po matke, hoci sa o ňu v ťažkej chorobe nestaral, nenavštívil ju v nemocnici
a neprispel ani na jej pohreb a pomník. Predvídateľnosť rozhodnutia nemožno chápať len v súvislosti
s predchádzajúcimi rozhodnutiami, resp. vzhľadom na ne, ale aj z hľadiska toho, že možno legitímne
očakávať spravodlivé rozhodnutie sporu pri zohľadnení okolností prípadu.

13. Žalobca v následnom stanovisku k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovanej uviedol, že v celom
rozsahu zotrváva na odvolacích dôvodoch. Pokiaľ žalovaná uviedla, že od roku 1998, keď riešili
so zástupcami mesta F. zápis pozemkov, na ktorých je dom postavený, musel poznať obsah listu
vlastníctva, je namieste uviesť, že žalovaná mohla byť zapísaná na list vlastníctva až v roku 2001
na základe žiadosti, ktorú podpísala sfalšovaním podpisu žalobcu na žiadosti o zápis predmetu sporu
do katastra nehnuteľností. Svedkovia svedčiaci v prospech žalovanej boli žalovanou ovplyvnení, v
rozhodnom čase boli vo veku maloletých detí. V súvislosti so žalovanou uvádzaným vydržaním uviedol,
že u žalovanej skutočnosť, že nebola dobromyseľná a absentoval titul nadobudnutia k predmetu sporu
nemohla nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Vo vzťahu ku konaniu žalovanej uviedol, že ten, kto
sám konal v rozpore s dobrými mravmi, nemôže sa dovolávať dobrých mravov. Inak len zopakoval svoje
prechádzajúce/odvolacie tvrdenia.



14. Napokon, žalovaná v poslednom vyjadrení doplnila, že hoci žalobca spochybňuje jej tvrdenia,
že vôľou oboch rodičov bolo postaviť dom pre obe svoje deti, a namieta dôveryhodnosť svedkov,
nepreukázal, že títo boli žalovanou nejako ovplyvňovaní. Pritom svedkov, ktorí potvrdzovali ňou
uvádzané skutočnosti, bolo viac, než tých, ktorí potvrdzovali verziu žalobcu (ktorý primárne opiera
svoje tvrdenia o svedectvo svojej manželky ako osoby majetkovo zainteresovanej). Uviedla, že nikdy
nepopierala, že zámer bol taký, aby v polovici domu bývala s rodičmi, nakoľko v čase začatia výstavby
nebola plnoletá; čo je aj dôvodom, prečo sa všetky písomnosti vybavovali v otcovom mene a po jeho
smrti veci vybavovala zasa matka strán. To znamená, že vlastníčkou sa podľa vôle rodičov mala stať a
stala žalovaná s tým, že v rodičia budú v dome bývať. Žalobca nepreukázal opak - že by rodičia nestavali
dom aj pre žalovanú alebo že by sa matka považovala za vlastníčku (nakoľko to, že sa bola radiť u
notára, ešte nezakladá pravdivosť domnienok prezentovaných žalobcom). Žalovaná tiež uviedla, že sa
podieľala na financovaní domu, a to z prostriedkov, ktoré utŕžila za asanáciu pôvodného domu 75.000
Kčs a 100.000 Kčs, ktoré utŕžila od svojej tety K. M., o ktorú sa starala; čo svedčí tiež o tom, že dom
považovali rodičia za vlastníctvo žalovanej. Vo zvyšnej časti zopakovala svoje predchádzajúce tvrdenia.

15. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

16. Primárne sa odvolací súd nestotožnil s určujúcim záverom okresného súdu, že na žalobcom
požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem. Okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď v danom prípade nesprávne interpretoval príslušnú právnu normu (§ 137 písm. c/
CSP).

17. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle musí byť
naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je
vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj
tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný
v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia
stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu
žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak
však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná
aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996).

18. Naliehavosť právneho záujmu súvisí s vhodnosťou/spôsobilosťou podanej žaloby byť účinným
prostriedkom ochrany práva žalobcu. Právny záujem žalobcu je naliehavý, ak žaloba predstavuje
efektívny prostriedok ochrany jeho práv. Naliehavosť právneho záujmu nemožno interpretovať ako
urgentnosť, teda nahliadať naň z hľadiska časového - v zmysle, že len do určitého okamihu je právny
záujem žalobcu naliehavý, neskôr už, z dôvodu nečinnosti/pasivity, naliehavý nie je - ako to urobil
okresný súd.
19. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení znamená kvalifikovaný právny záujem - určovací
výrok súdneho rozhodnutia odstraňuje stav neistoty žalobcu a nie je iba určením pre určenie.
Hypoteticky, žalobca môže mať v súvislosti s nejakou „vecou“ vo všeobecnosti záujem na určení rôznych
práv, resp. rôznych určeniach, avšak určenie len niektorého práva odstráni neistotu v právnom postavení
žalobcu (a nevyvolá potrebu ďalších sporov atď.). V takom prípade je právny záujem na požadovanom
určení naliehavý.

20. Vychádzajúc z uvedených teoretických úvah je potrebné mať za to, že na žalobcom požadovanom
určení (že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po jeho predkoch) je naliehavý právny záujem. Aktuálne
právne postavenie žalobcu je neisté, nakoľko žalovaná je zapísaná ako podielová spoluvlastníčka
sporného rodinného domu, pričom žalobca jej vlastnícke právo spochybňuje a tvrdí, že sa
spoluvlastníčkou nestala a predmet jej vlastníctva (polovica rodinného domu) patrí do dedičstva po
rodičoch žalobcu a žalovanej. Vyhovenie žalobe rieši opísanú neistú situáciu žalobcu, nakoľko vec



(spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti) by bol následne prejednaný v dedičskom konaní, ktorého
účastníkom by bol aj žalobca.
21. Krajský súd poznamenáva, že napadnutý rozsudok je v poradí už tretím rozhodnutím okresného
súdu vo veci, keď predtým odvolací súd dvakrát rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie; pritom otázka, či je alebo nie je daný naliehavý právne záujem na požadovanom určení
v spore relevantne nevznikla, resp. o existencii naliehavého právneho záujmu v rozhodnutiach súdov
oboch inštancii nebola pochybnosť. Z uvedeného hľadiska je napadnuté rozhodnutie prekvapivé.
22. Okrem toho, v prípade nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súd
žalobu vecne neprejednáva (čo je významné napríklad z hľadiska ne/danosti prekážky veci právoplatne
rozhodnutej), keďže na to nie je dôvod. Vychádzajúc však z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa
okresný súd zaoberal vecnou stránkou prípadu (užívanie domu, správanie strán atď.). Už to samotné
indikuje nesprávnosť/neopodstatnenosť úvah o neexistencii naliehavého právneho záujmu.

23. Právnym základom potvrdenia napadnutého rozsudku teda nebolo stotožnenie sa so záverom o
nedostatku naliehavého právneho záujmu, ale osvojenie si už skôr vyslovených vecných a právnych
záverov (pri nezmenenom skutkovom stave) okresného súdu (keďže, ako už bolo vyššie konštatované,
vec bola opakovane prejednávaná).
24. Z hľadiska prehľadnosti veci krajský súd konštatuje, že prvou spornou medzi stranami bola otázka,
či v čase smrti otca strán K. E. st., ktorým zomrel XX.X.XXXX, predmetný dom, resp. jeho stavba, bola
vecou v právnom slova zmysle. Krajský súd sa už vo svojom v poradí prvom zrušujúcom uznesení
č. k. 10Co/272/2013-403 zo dňa 27.6.2014 stotožnil (na čom zotrváva) so záverom okresného súdu,
že vzhľadom na stupeň rozostavanosti stavby (bolo zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného
podlažia) bola stavba vecou v právnom slova zmysle (bližšie viď odôvodnenie označeného uznesenia
krajského súdu). Skutočnosť, že v čase výstavby predmetného domu boli účinné iné predpisy, než
aktuálne, nemá vplyv na „platnosť“ uvedeného záveru, keďže konajúce súdy v súvislosti s ním
neaplikovali žiadne právne predpisy. Otázka vzniku stavby ako veci v právnom slova zmysle vychádza
z teoretických všeobecných úvah a neviaže sa na právny predpis účinný v tom ktorom období.
25. Následne, v označenom zrušujúcom rozhodnutí krajský súd zároveň vymedzil dve alternatívy pokiaľ
ide o možné nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému domu. Krajský súd uviedol, že
1/. ak v čase smrti poručiteľa K. E. st. predmetná stavba existovala ako vec v právnom slova zmysle
a zároveň pokiaľ ju stavali spoločne (s úmyslom stavať ju pre seba) so svojou manželkou G. E., rod.
M., nadobudli ju obaja do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V takom prípade ale nemohla
G. E., rod. M., \"založiť\" vlastnícke právo v prospech odporkyne len na základe toho, že by ju učinila
stavebníčkou stavby. Spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti mohla (prípadne) totiž G. E., rod. M.
nadobudnúť opísaným spôsobom spoločne s K. E. st. - výstavbou (vytvorením) nehnuteľnosti do štádia,
že už ju bolo možné považovať za vec v právnom slova zmysle. Nadväzne, odporkyňa nemohla časovo
následne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti výstavbou (lebo už ho predtým takto nadobudla
G. E., rod. M.), ale len na základe iného právneho titulu (napríklad darovaním od G. E., rod. M.). V
konaní zároveň však nebolo preukázané, a vlastne účastníci (odporkyňa) ani netvrdili, že zo strany G.
E., rod. M., došlo v neskoršom období k právne perfektnému prevodu vlastníckeho práva k dotknutej
nehnuteľnosti z G. E., rod. M., na odporkyňu, hoci zrejme k pokusu/snahe o takýto úkon došlo; alebo
2/. ak v čase smrti poručiteľa K. E. st. predmetná stavba existovala ako vec v právnom slova zmysle
a zároveň pokiaľ ju stavali spoločne (s úmyslom stavať ju pre deti ) so svojou manželkou G. E., rod.
M., mohli nadobudnúť nehnuteľnosť ich deti výstavbou. V tejto spojitosti je vo vzťahu k úvahe súdu
I. stupňa, v zmysle ktorej hoci svedkovia uviedli, že K. E. st. sa vyjadril, že má dve deti a  chce im
postaviť dom, \"nemožno vylúčiť\", že túto nehnuteľnosť nestaval pre seba s tým, že svoj podiel až
následne prevedie, potrebné uviesť, že z hľadiska vyhodnotenia skutkových zistení ide o nesprávnu/
neprípustnú konštrukciu. Záver súdu za daných okolností nemôže byť založený na skutočnostiach, ktoré
nemožno vylúčiť - v zásade, rozvinúc opísanú úvahu, vylúčiť nie je možné nič - z hľadiska formálnej
logiky akceptovateľnou je taká úvaha, v zmysle ktorej nič nenasvedčuje opaku záveru konštatovaného
súdom, resp. že vyhodnotenie dôkazného materiálu vedie (z konkrétnych dôvodov) k určitému záveru.
26. Bolo teda nevyhnutné, aby okresný súd na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil relevantnosť
oboch alternatív a priklonil sa k jednej z nich, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní (predovšetkým,
v zmysle vyššie uvedeného, použije správnu/prípustnú myšlienkovú konštrukciu). Nakoľko však v poradí
v druhom rozsudku okresný súd len prebral odôvodnenie zrušujúceho uznesenia krajského súdu,
ktoré malo byť len východiskom pre jeho ďalší postup, bolo nutné bez ďalšieho daný rozsudok zrušiť.
Krajský súd súčasne vo svojom v poradí druhom zrušujúcom uznesení č. k. 10Co/682/2015-482 zo dňa
31.5.2016 špecifikoval ďalšiu rozhodujúcu otázku, keď poukázal na existenciu  protichodných skupín



dôkazov a argumentácií na obidvoch (sporových) stranách, a to (predovšetkým) listinné dôkazy na strane
žalobcu, na strane druhej svedecké výpovede, ktoré  nasvedčujú tvrdeniam žalovanej o úmysle rodičov
stavať dom pre deti.

27. V súvislosti s opísanou/naznačenou ostatnou právnou otázkou odvolací súd akcentuje vyhodnotenie
dôkaznej situácie vykonané súdom prvej inštancie v rámci prvého rozsudku (str. 11 jeho odôvodnenia),
kde (okresný súd) konštatoval, že niet pochybností o tom, že matka oboch sporových strán dom stavala s
úmyslom stavať ho pre žalovanú, t.j., aby ho vlastnila žalovaná. Uvedené skutočne korešponduje obsahu
výsluchov v konaní vypočutých svedkov, ktorí vypovedali, že otec sporových strán K. E. st., resp. rodičia
strán sa vyjadrovali, že stavajú pre deti, že majú dve deti a stavajú to pre ne, prípadne, že neuviedli, že
stavajú pre seba - sv. N.: „stavali dvojdom, že pre dve deti, mali aj dva vchody; nikdy nevraveli, že by to
stavali pre seba, vždy vraveli, že majú len dve deti, preto stavali aj dvojdom“;, sv. D.: „...otec účastníkov
vravel, že idú stavať nový dom; vravel, že ide stavať pre syna a dcéru; bola to ako keby bytovka, tak si
myslím, že to nemohlo byť len pre jedného“, sv. Ing. L.: „ešte keď sme tam boli cez leto v r. 1968 divili
sme sa, že aké sú veľké základy, ako na panelák, a bolo povedané, v tom čase strýko ešte žili, že sa
stavia dvojdom, aby bolo pre obe deti“, sv. R.: „“však mi ujček pred smrťou povedal, že stavia preto veľký
dom, aby mali každý svoje bývanie, aby sa po ich smrti nevláčili po súdoch, preto mal aj každý vlastný
vchod“, sv. E.: „otec účastníkov si vytipoval v F. aj pozemok, neďaleko miesta, kde teraz stojí ich dom,
ale ten bol malý; keď som sa ho spýtal, že prečo sa mu zdá malý, vravel, že chce dvojdom, ktorý bude
mať dva vchody, lebo má dve deti, aby neboli problémy; dom sa staval jednoznačne pre dcéru a syna
s tým, že oni sú už starí, že ich doopatrujú; p. E. požiadal o pridelenie stavebného povolenia s tým, že
chce stavať pre syna a dcéru“, sv. D.: „my sme sa rozprávali a vraveli, že stavajú pre deti, veď mali dve“,
ale zároveň „myslím si, že to stavali pre obe deti; my sme sa o tom ale nerozprávali“, sv. I.: „staval to ich
otec; vravel, mám dve deti, potrebujem postaviť dom, aby mali kde bývať po mojej smrti; staval to pre
K. a pre L.; neviem, kde chcel bývať on s manželkou“, sv. I.: „viem toľko, že ich mama hovorila, že bude
mať konečne pokoj, že budú mať kde bývať, že to stavajú pre oboch; ona celkovo vravela, že to stavajú
pre oboch, ona aj ich otec vravel, že to stavajú pre svoje deti“ a sv. H. „(otec sporových strán) povedal:
nech bude vojna alebo akákoľvek vláda, murovať sa začína, ja chcem postaviť dvojdom pre svoje deti“.
28. Opísaných svedkov pritom možno hodnotiť v zásade ako objektívnych, nakoľko nie sú v žiadnom
bližšom vzťahu ku niektorej zo sporových strán. Naopak, výpoveď manželky žalobcu, ktorá je v rozpore
s predmetnými vyjadreniami, evidentne takúto charakteristiku (objektívnosti) nevykazuje.
29.   Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne vyhodnotil dôkaznú silu tohto množstva
zhodných svedeckých výpovedí vo vzťahu k listinným dôkazom predloženým žalobcom. Žalovaná bola
totiž v čase začatia výstavby domu neplnoletá, preto nie je vyvrátením úmyslu rodičov stavať dom pre deti
púha okolnosť, že v Rozhodnutí o prípustnosti stavby zo dňa 11.9.1967 je uvedený zákonný zástupca
žalovanej - jej otec, tobôž žiadny zásadný právny záver nie je možné vyvodzovať z Rozhodnutia o
povolení užívať budovu zo dňa 11.12.1973, ktoré bolo vydané v prospech toho času nebohej osoby -
K. E. st.
30. Aplikačná prax súdov (R 16/1983) pritom už ustálila, že pre vznik spolu/vlastníckeho práva výstavbou
postačuje  ústna dohoda. Predmetný záver v podobe existencie úmyslu stavať pre deti je však potrebné
interpretovať nie len vo vzťahu k matke sporových strán, ale - ako to logicky a nepochybne  vyplýva z
predmetných  svedeckých výpovedí - aj vo vzťahu k ich otcovi. Možno teda zhrnúť, že celkom zrejme
existoval úmysel rodičov sporových strán, aby v konečnom dôsledku obe ich deti nadobudli po polovici
vlastnícke právo k dotknutému domu a to výstavbou. V čase výstavby domu neboli vzťahy medzi členmi
rodiny nijako narušené, je opodstatnené sa domnievať, že rodičia sporových strán predpokladali, že
žalobca aj žalovaná budú v budúcnosti žiť vedľa seba v predmetnom dome, každý vo svojej polovici.
Taký bol ich konečný zámer. Na tom nič nemení, prípadná neskoršia snaha matky dosiahnuť zmenu
vlastníctva časti dvojdomu (z rodičov na dcéru - žalovanú), keďže to nasvedčuje tomu, že pôvodný
zámer rodičov sa nepodaril zrealizovať v príslušnej evidencii nehnuteľností. Napokon, v súdenej veci
daný priepastný/enormný časový rozdiel (ktorý skutočne objektívne daný je, len ho súd prvej inštancie
nesprávne spojil s otázkou naliehavého právneho záujmu) v podobe uplynutia viac než 40 rokov od
smrti otca a vyše 20 rokov od smrti matky (do podania žaloby o určenie majetku do ich dedičstva)
ako i okolnosť, že žalovaná od roku 1973 užíva polovicu domu, vyvoláva opodstatnenú pochybnosť o
snahe žalobcu dosiahnuť „spravodlivé“ riešenie, skôr jeho postup/konanie vykazuje znaky „riešenia“ si
narušených osobných vzťahov so žalovanou takouto formou.

31. Vychádzajúc z opísaných úvah a zistení dospel krajský súd k záveru o vecnej správnosti
zamietajúceho  meritórneho výroku, preto pristúpil k jeho potvrdeniu.



32. Hoci odvolateľ výslovne nenapadol výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného
konania, ako závislý od rozhodnutia/výroku vo veci samej (§ 379 písm. a/ CSP) ho krajský súd preskúmal
a (taktiež) ako vecne správny ho potvrdil. Okresný súd náležite aplikoval primárnu zásadu (miery)
úspechu v spore.

33. Výrok o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a
§ 255 ods. 1 CSP. Žalobca - odvolateľ nebol v štádiu odvolacieho konania  úspešný, preto protistrane/
žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov
rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

34. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.
M.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.  Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "38663baf-1a7c-4a77-88b3-0536d79fc59d:08bee15b-2cda-469f-b388-4adabd94389c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2212219208.1", "spisova_znacka": "10Co/272/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/272/2013 z 1. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-10-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2212219208.1"}], "citovane_v": []}