Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 28Sa/1/2019 z 10. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 10. júna 2019, sp. zn. 28Sa/1/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5019200011.2 Krajský súd Žilina | 28Sa/1/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5019200011.2 | 2019-06-10 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2dc73850-2e75-4430-9870-66026092b6b0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5019200011.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 28Sa/1/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200011
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5019200011.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej
veci žalobcu: MUDr. C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XXXX/XXA, F., proti žalovanému: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 12.12.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 16.10.2018, ako
prvostupňový správny orgán, podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej
aj zákon o sociálnom zabezpečení), § 114 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k, § 293l ods. 1 a § 82
zákona č. 461/2003 Z.z. (ďalej zákon o sociálnom poistení) v znení neskorších predpisov od 7.
augusta 2010 priznala žalobcovi starobný dôchodok v sume 62,- € mesačne. Tento následne zvýšila
tak, ako je uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia, a to až na sumu 109,- € mesačne. V
odôvodnení poukázala na rozsudok NS SR č. 7So/2/2017, ktorý potvrdil rozsudok KS v Žiline č.k.
24Sa/7/2016 zo 17.10.2016, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 11. mája 2016
o zastavení výplaty starobného dôchodku. Oba súdy dospeli k záveru, že v ďalšom konaní bude
úlohou Sociálnej poisťovne znovu rozhodnúť o žiadosti o starobný dôchodok zo 7. augusta 2013. Na
účely stanovenia výšky starobného dôchodku žiadateľa podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý je
poberateľom výsluhového dôchodku a je poistencom i podľa predpisov vo všeobecnom systéme (civilné
zamestnanie) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené na účely
výsluhového dôchodku. Po takomto stanovení výšky možno zistenú sumu starobného dôchodku krátiť
o sumu výsluhového dôchodku v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a
pozostalostných dávkach č. 128. Vo veci bol zistený tento skutkový stav: Rozhodnutím Vojenského
úradu sociálneho zabezpečenia v Bratislave z 5. septembra 2018 bol účastníkovi podľa § 26 zákona
č. 114/1998 Z.z. priznaný výsluhový dôchodok od 1. januára 1999. Na nárok na výsluhový dôchodok a
jeho výšku bola zhodnotená doba výkonu v I. kategórii funkcií a II. kategórii funkcií. Pretože získal spolu
v I. a II. kategórii funkcií viac ako 20 rokov, dôchodkový vek je 57 rokov veku. Vzhľadom k tomu, že
dovŕšil dôchodkový vek pred 1. januárom 2004, t.j. 17. marca 1997, o nároku na starobný dôchodok v
súlade s § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení bolo rozhodnuté podľa právnych predpisov účinných
do 31. decembra 2003. Do vzniku nároku na starobný dôchodok získal 42 rokov doby zamestnania a
na účely určenia sumy starobného dôchodku je rozhodných 39 rokov, pretože na dobu zamestnania
pred 18. rokom veku sa neprihliada. Podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. je základná
výmera jeho starobného dôchodku 55 % priemerného mesačného zárobku. Základná výmera sa od 21.
roku zamestnanca zvyšuje za každý ďalší rok zamestnania v I. kategórii o 2 % priemerného mesačného



zárobku (za 17 rokov o 34 %) a v II. pracovnej kategórii o 1,5 % priemerného zárobku (za 2 roky o 3 %).
Suma jeho starobného dôchodku do vzniku nároku na dôchodok je tak 85 % priemerného mesačného
zárobku, t.j. 134,8270 € mesačne. Ďalej sa suma starobného dôchodku zvyšuje za dobu zamestnania
po vzniku nároku na dôchodok od 17. marca 1997 do 31. mája 2005 úhrnom o 65,95038 € mesačne.
Suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu služby ku dňu vzniku nároku na
jeho výplatu vypočítaná podľa zákona č. 100/1988 Zb. je tak 496,08934 € mesačne. Ďalej správny
orgán túto sumu starobného dôchodku krátil podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru, a to o pomernú časť
sumy starobného dôchodku zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby
zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku za celé roky. Zodpovedajúca suma starobného
dôchodku sa vypočíta ako rozdiel sumy starobného dôchodku určenej s prihliadnutím na dobu výkonu
služby a pomernej časti sumy dôchodku zodpovedajúcej iba obdobiu výkonu služby. Táto pomerná časť
zodpovedá pomeru obdobia výkonu služby v celých rokoch získaných v osobitnom systéme k celkovému
úhrnu dôb poistenia získaného v osobitnom aj všeobecnom systéme. Suma starobného dôchodku je tak
rozdiel súm 496,08934 € a 436,06265388 €, t.j. 60,10 € mesačne.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ktorý
rozhodnutím číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 12.12.2018 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom ako aj právnym
posúdením žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 7. augusta 2013. Podľa § 114
ods. 1 zákona o sociálnom poistení mu bol dôchodok priznaný tri roky spätne od uplatnenia nároku.
Suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu služby ku dňu vzniku nároku na jeho
výplatu vypočítaná podľa zákona č. 100/1988 Zb. je 496,08934 € mesačne, od ktorej treba odpočítať
sumu 436,06265388 €, čo je suma pomernej časti dôchodku zodpovedajúcej iba obdobiu výkonu služby.
K námietke účastníka, týkajúcej sa určenia dôchodkového veku, uviedol, že účastníkovi doba služby
v I. kategórii funkcií netrvala k 31. decembru 1999, a preto na určenie zníženého dôchodkového veku
nie je možné aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.. Dôchodkový vek je 57 rokov v zmysle §
132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. Pokiaľ namietal rozhodné obdobie, týmto je podľa § 12
ods. 3 písm. a) citovaného zákona obdobie desiatich po sebe nasledujúcich kalendárnych rokov pred
rokom, v ktorom vznikol nárok na dôchodok, sú to kalendárne roky 1987 až 1996. Nakoľko zamestnanie
netrvalo nepretržite od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003, nie je možné použiť
na určenie sumy starobného dôchodku § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Na základnú výmeru
starobného dôchodku je potrebné aplikovať § 22 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení,
pretože účastník nebol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní v I. pracovnej kategórii. Základná
výmera je maximálne 85 % priemerného mesačného zárobku podľa § 22 ods. 4 citovaného zákona.
Na nárok na starobný dôchodok boli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia
a na určenie sumy dôchodku zohľadnené všetky vymeriavacie základy dosiahnuté v rozhodujúcom
období. Pri krátení dôchodku Sociálna poisťovňa postupovala v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že najskôr určila sumu starobného dôchodku za všetky doby poistenia, t.j.
vrátane doby služby zhodnotenej na nárok na výsluhový dôchodok. Následne určila sumu patriacu len
za obdobie dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového
dôchodku a suma určená za všetky doby poistenia bola potom krátená o sumu, ktorá zodpovedá obdobiu
dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku
za celé kalendárne roky.

3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca. Uviedol, že poisťovňa o
jeho žiadosti zo dňa 7. augusta 2013 napadnutým rozhodnutím nerozhodla. Nárok na starobný dôchodok
mu nevznikol podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. dňom 17. marca 1997, ale dňom 1. januára 1999
podľa zákona č. 114/1998 Z.z.. Ďalej poukázal na rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 4. novembra
2013, ktorému mu vyčítal konkrétne procesné vady. Ďalej poukázal na to, že poisťovňa zamietla aj ďalšie
jeho žiadosti s argumentáciou, že kompetentný na priznanie dôchodkov je Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia. Rozhodnutím zo dňa 13. augusta 2014 toto svoje nezákonné konanie odstránila, keď
mu so spätnou platnosťou od 1. januára 2014 priznala starobný dôchodok vo výške 181,30 €. Tento
dôchodok mu však bol na základe rozsudku krajského súdu č.k. 24Sd/296/2014-64 z 20. januára 2015
a rozhodnutím poisťovne zo dňa 11. mája 2016 v rozpore so zákonom odňatý. V dôsledku odňatia do
16. októbra 2018 nedostával žiadny dôchodok. Voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 11. mája
2016 o odňatí dôchodku sa odvolal a krajský súd v rozsudku zo dňa 17. októbra 2016 rozhodol, že
záver krajského súdu vyjadrený v rozsudku z 20. januára 2015 nebol správny. Preto nebolo správne ani
rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 11. mája 2016, ktorým mu bol dôchodok odňatý. Žiadal preto zrušiť



rozhodnutie z 11. mája 2016 a uvoľniť dôchodok priznaný rozhodnutím poisťovne z 13. augusta 2014.
Poukázal pritom na rozsudok NS SR sp.zn. 9So/132/2009 a 4So/193/2007. Potom bude rozhodnutie
zo dňa 16. októbra 2018 (prvostupňové rozhodnutie) nadbytočne vydané a z toho dôvodu žiada, aby
bolo zrušené.
Namietal nesprávne posúdenie rozhodnutia vydaného 12. decembra 2018 (napadnuté rozhodnutie),
čo odôvodnil nasledovne. Na strane dva sa žalovaný odvoláva na zákon č. 235/1993 Zb., ktorý nemá
nič spoločné so sociálnym zabezpečením. V napadnutom rozhodnutí na strane dva je uvedené, že
dôchodkový vek dovŕšil pred 1. januárom 2004, a to 17. marca 1997. Keďže nie je v rozhodnutí
konkretizované, podľa akého predpisu stanovila poisťovňa vznik nároku na dôchodok, usudzuje, že ho
odvodila od § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. Toto ustanovenie stanovuje, že vojak z
povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
55 (57) rokov. Je zrejmé, že toto je najskorší termín, od kedy môže vojakovi z povolania vzniknúť nárok
na dôchodok, ale nevylučuje možnosť neskoršieho vzniku nároku na dôchodok. Dňom 17. marca 1997
splnil len podmienky nároku na dôchodok, čo mu umožnilo skorší odchod do dôchodku v prípade podania
žiadosti. Nevznikol mu však automaticky nárok na priznanie a vyplácanie dôchodku z dôvodu, že nárok
na dôchodok môže byť vojakovi z povolania priznaný vtedy, ak splní aj ďalšie podmienky, a to podanie
žiadosti a nemať ďalšie zamestnanie po vzniku nároku na dôchodok. Pritom jeho služobný pomer trval
nepretržite až do 31. decembra 1998, kedy podal na Vojenský útvar sociálneho zabezpečenia žiadosť o
priznanie dôchodku od 01.01.1999. Z toho vyplýva, že nárok na dôchodok mu vznikol až dňom 1. januára
1999 v dobe, keď sa na neho vzťahoval zákon č. 114/1998 Z.z.. Podľa § 103 uvedeného zákona sa
na sociálne zabezpečenia vojakov nepoužijú § 130 až § 145 zákona č. 100/1988 Zb.. Z toho je zrejmé,
že nárok na dôchodok v jeho prípade nie je možné odvodzovať od § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988
Zb.. Ďalej namietal, že poisťovňa mala rozhodnúť o jeho nároku na dôchodok podľa žiadosti zo 7.
augusta 2013, teda podľa zákona o sociálnom poistení. Rozhodla však podľa zákona č. 100/1988 Zb..
Pri výpočte hrubých zárobkov z piatich najlepších kalendárnych rokov z tzv. rozhodného obdobia mu
poisťovňa nesprávne stanovila počty rokov rozhodného obdobia. Keďže nárok na dôchodok mu vznikol
1. januára 1999, potom rozhodným obdobím pre výpočet dôchodku sú roky 1989 až 1998. Opätovne
namietal, že § 132 zákona č. 100/1988 Zb. je podľa zákona č. 114/1998 Z.z. nepoužiteľný. V súvislosti s
ním tvrdeným dôchodkovým vekom k 01.01.1999 mal odpracovaných v I. kategórii funkcií 20 rokov, 5
mesiacov a 28 dní, teda základná výmera dôchodku má byť stanovená podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona
č. 100/1988 Zb., t.j. 60 % priemerného mesačného zárobku. Tiež namietal spôsob krátenia dôchodku.
V napadnutom rozhodnutí nie je uvedená výška dôchodku zo všeobecného systému a z osobitného
systému každá osobitne, k akému dátumu boli dávky vypočítané a v akej výške. Nie je možné posúdiť,
ktorá časť dôchodku bola krátená. Zo zákona č. 328/2002 Z.z. priamo nevyplýva, že výsluhový dôchodok
je dávkou poskytovanou za prežitie určitého veku, t.j. za tú istú sociálnu udalosť, za ktorú sa poskytuje
starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia. Nárok na dôchodok zo
všeobecného systému a osobitého systému mu nevznikol súčasne, preto sa nejedná o tú istú sociálnu
udalosť. Okrem toho článok 33 Dohovoru č. 128 dáva len možnosť a nie povinnosť dôchodok krátiť.
Mal za to, že krátenie ho znevýhodňuje oproti občanom poberajúcim dôchodok len zo všeobecného
systému poistenia. Žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie poisťovne č. XXX XXX XXXX X-II z 11. mája 2016,
aby ďalej rozhodol, že dôchodok priznaný rozhodnutím poisťovne z 13. augusta 2014 č. XXX XXX XXXX
X je poisťovňa povinná mu dňom 2. júna 2016 uvoľniť a priznať tri roky spätne od uplatnenia nároku
na dôchodok, zrušiť rozhodnutie zo dňa 16. októbra 2018 č. XXX XXX XXXX X ako nadbytočné a
zrušiť rozhodnutie z 12. decembra 2018 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nesúladné
s rozsudkom krajského súdu zo dňa 17. októbra 2016. Tiež žiadal rozhodnúť, že vzhľadom na to, že
výsluhový dôchodok sa priznáva len za celé roky poistenia, je poisťovňa povinná mu tzv. zostatkovú
dobu 163 dní za obdobie od 22. júla 1957 do 31. decembra 1957 do celkovej doby započítať a navrhol,
aby mu krajský súd ako nemajetkovú ujmu priznal finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €.
Na základe výzvy správneho súdu opravil petit žaloby tak, že žiadal, aby súd vydal rozsudok, ktorým
zruší rozhodnutie žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12.12.2018 a vec vráti žalovanému na ďalšie
konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 09.04.2019. V celom rozsahu sa stotožnil s právnym
posúdením ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Poukazovanie žalobcu na rozsudky NS SR č.k.
4So/189/2007 a 4So/193/2007 nie je dôvodné, nakoľko v daných konaniach išlo o iné skutkové situácie
ako v konaní žalobcu. Okrem toho neboli uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov
SR, pretože právny názor v týchto rozsudkoch doposiaľ nebol zovšeobecnený. Žalovaný žiadal, aby súd
žalobu zamietol.



5. Žalobca podal k vyjadreniu žalovaného repliku zo dňa 29.04.2019. Zopakoval všetky námietky už
uvedené v žalobe a opätovne sa vyjadril k predchádzajúcim súdnym konaniam vedeným o žiadosti
žalobcu o starobný dôchodok. Zotrval na svojom právnom názore, že pri vydaní rozhodnutia poisťovne
zo dňa 16.10.2018 poisťovňa nekonala v zmysle rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 17.10.2016
a zároveň opätovne poukázal na to, že rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. januára 2015
nebol správny a potom nie je správne ani rozhodnutie poisťovne zo dňa 11.05.2016 o zastavení výplaty
dôchodku. Nesúhlasil s použitím článku 33 Dohovoru č. 128 a poukázal na to, že aplikácia Dohovoru
mu väčší rozsah ústavných práv nezabezpečila, práve naopak, keď pôvodne mu bol priznaný starobný
dôchodok 181,30 € a na základe aplikácie Dohovoru len vo výške 62,- €. Opätovne poukázal na to, že je
tu len možnosť a nie povinnosť dôchodok krátiť. Tiež zákonodarca doteraz legislatívne neupravil osobitný
spôsob výpočtu a krátenia starobného dôchodku, pričom cituje rozsudok NS SR sp.zn. 9So/66/2017. Zo
zákona č. 328/2002 Z.z. priamo nevyplýva, že výsluhový dôchodok je dávkou poskytovanou za prežitie
určitého veku. Dňom 1. mája 1998 došlo k odčleneniu osobitného od všeobecného systému, z čoho
vyplýva, že v osobitnom systéme bol poistený len od 1. mája 1998 do 31. decembra 1998, teda po
dobu ôsmich mesiacov. Z toho dôvodu výšku dôchodku z osobitného systému je možné vypočítať len
za obdobie ôsmich mesiacov. Nakoniec uviedol, že jeho požiadavka na finančné zadosťučinenie 2.000,-
€ je dôvodná.

6. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.

7. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP) a contrario,
keď žalobca ani žalovaný nepožiadali o nariadenie termínu pojednávania. Obaja boli o možnosti
požiadať o nariadenie pojednávania upovedomení (žalobca v poučení na č.l. 48 spisu a žalovaný na č.l.
38). Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica.

8. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. SSP v spojení s § 177 a nasl.
SSP v medziach žaloby a repliky k vyjadreniu žalovaného, pričom nezistil žiadne dôvody na vyslovenie
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, a to ani postupom podľa § 203 ods. 2 SSP, a preto žalobu podľa
§ 190 SSP zamietol ako nedôvodnú z nasledovných dôvodov:

9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby
vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a
poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.

Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov nárok na výplatu dávky alebo
jej časti sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka alebo jej časť patrili.

Podľa § 259 ods. 1 citovaného zákona v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského
poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu,
o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku
zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná
náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých
nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady
škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti
za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo
podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do
31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.



Podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov základná výmera
starobného dôchodku tvorí 55 % priemerného mesačného zárobku, ak bol občan zamestnaný najmenej
20 rokov v zamestnaní II. pracovnej kategórie.

Podľa § 94 ods. 1 cit. zákona nárok na dávku dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti
(ďalej len "dávka") vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, prípadne
vykonávacími predpismi.

Podľa § 94 ods. 2 cit. zákona nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených pre
vznik nároku na dávku a jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky, pokiaľ nie
ustanovené, že taká žiadosť nie je potrebná.

Podľa § 132 ods. 1 písm. b) citovaného zákona vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak
bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov
službu v ostatných prípadoch.

Podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128 vyhlásený
v Zbierke zákonov č. 416/1991 Zb. ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku
ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú
sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo
zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo
je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

10. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žiadosť o starobný dôchodok podal žalobca
7. augusta 2013. Podľa potvrdenia Vojenského útvaru sociálneho zabezpečenia v Bratislave z 5.
septembra 2018 mu bol podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z.z. od 1. januára 1999 priznaný výsluhový
dôchodok. Na nárok na výsluhový dôchodok a jeho výšku mu bola zhodnotená doba služobného
pomeru od 22.07.1957 do 31.12.1998 a na určenie sumy priznanej dávky mu bola zhodnotená doba
služobného pomeru v rozsahu 28 rokov. V I. kategórii funkcií slúžil od 22.07.1957 do 21.07.1959, od
22.07.1959 do 14.07.1963, od 15.07.1963 do 31.12.1964, od 25.08.1965 do 10.08.1992 a od 28.12.1992
do 31.12.1998.

11. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sd/296/2014-64 zo dňa 20. januára 2015, vo vzťahu
ku ktorému podané odvolanie žalobcu bolo odmietnuté uznesením NS SR č.k. 1So/38/2015 zo dňa
17.02.2016, správny súd rozhodol, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X
zo dňa 13.08.2014 v spojení so zmenovými rozhodnutiami č. XXX XXX XXXX X zo dňa 10.10.2014
a 02.12.2014 zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd dospel k záveru,
že rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v spojení
s § 259 ods. 1 a § 274 zákona o sociálnom poistení je daná právomoc Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia, a preto napadnuté rozhodnutia zrušil. Žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok preto
žalovaný postúpi na rozhodnutie príslušnému orgánu, t.j. Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia.

12. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sa/7/2016-28 zo dňa 17. októbra 2016, ktorý bol
potvrdený rozsudkom NS SR č.k. 7So/2/2017 zo dňa 28. júna 2018, súd zrušil rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X-II zo dňa 11.05.2016 a vec vrátil správnemu orgánu na
ďalšie konanie. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že doposiaľ
nebolo právoplatne rozhodnuté v merite veci o nároku navrhovateľa na priznanie starobného dôchodku
uplatneného žiadosťami zo 7. augusta 2013 a 28. mája 2014. Konštatoval, že nie je možné považovať
za zákonný postup odporkyne - Sociálnej poisťovne, keď preskúmavaným rozhodnutím zastavila
navrhovateľovi výplatu starobného dôchodku bez skúmania splnenia zákonných podmienok rozhodnutia
o žiadostiach navrhovateľa, ktorými si uplatňoval svoj nárok na priznanie starobného dôchodku. Pokiaľ
v danom prípade vystal záporný kompetenčný spor medzi Sociálnou poisťovňou a Vojenským úradom
sociálneho zabezpečenia, bolo povinnosťou odporkyne pred vydaním napadnutého rozhodnutia podať
žalobu v súlade s § 412 a nasl. SSP. Pokiaľ krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporkyne
zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu, aj keď z iných
dôvodov, ako vecne správny potvrdil. V ďalšom konaní bude potrebné rozhodnúť o žiadosti žalobcu o
priznanie starobného dôchodku zo dňa 7. augusta 2013.



13. V súlade s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prvostupňový správny orgán
rozhodnutím zo dňa 16.10.2018 (prvostupňové napadnuté rozhodnutie) rozhodol o žiadosti žalobcu o
priznaní starobného dôchodku zo dňa 7. augusta 2013 tak, že mu priznal starobný dôchodok v sume
62,- € tri roky spätne od 7. augusta 2010 v zmysle § 114 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. O výške
starobného dôchodku rozhodoval podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky týkajúcej sa prípadov,
keď je žiadateľovi priznaný výsluhový dôchodok, to znamená, že určil sumu starobného dôchodku s
prihliadnutím na všetky doby poistenia, teda v civilnom sektore aj v silovom rezorte, od ktorej odpočítal
pomernú sumu starobného dôchodku, ktorá zodpovedá pomeru obdobia výkonu služby v ozbrojených
silách k celkovému úhrnu všetkých dôb poistenia. Ako kritérium výšky stanovenia týchto dôchodkov
zobral dôchodkový vek žiadateľa 57 rokov v zmysle § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb..
Aplikáciu tohto zákona odôvodnil § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pretože k dovŕšeniu
dôchodkového veku došlo pred 1. januárom 2004, a to konkrétne 17. marca 1997, keď žalobca dovŕšil
57 rokov veku.

14. S týmto právnym posúdením výpočtu starobného dôchodku sa správny súd v plnom rozsahu
stotožnil, považuje za zákonné a v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ktorý je potrebné
aplikovať aj v danom prípade vzhľadom na súbeh starobného a výsluhového dôchodku zo všeobecného
a osobitného systému sociálneho zabezpečenia.

15. Čo sa týka žalobných námietok, tieto súd v plnom rozsahu vyhodnotil ako nedôvodné. Konkrétne
uvádza, čo sa týka námietky, že poisťovňa o jeho žiadosti zo dňa 7. augusta 2013 prvostupňovým
rozhodnutím nerozhodla, táto námietka je v rozpore s obsahom prvostupňového a napadnutého
rozhodnutia. Z nich jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie je vydané na základe žiadosti o starobný
dôchodok spísanej 7. augusta 2013 a výrok prvostupňového rozhodnutia korešponduje s týmto
dátumom, keď mu bol priznaný starobný dôchodok spätne tri roky práve od dátumu 7. augusta 2013 v
zmysle § 114 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

16. Ďalšia námietka poukazovala na to, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol 1. januára 1999
podľa zákona č. 114/1998 Z.z.. S touto námietkou súvisia aj ďalšie námietky týkajúce sa podľa žalobcu
nesprávne určeného rozhodného obdobia, ktoré bolo určené práve v spojení so vznikom nároku na
starobný dôchodok tak, ako ho uvádza žalovaný, t.j. 17. marca 1997, pričom podľa žalobcu správne malo
byť 1. januára 1999 a z toho vyplývajúci nesprávne určený priemerný mesačný zárobok podľa § 22 ods.
1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. K tomu správny súd uvádza nasledovné. V prvom rade je potrebné
uvedomiť si, že na daný prípad sa vzťahuje zákon č. 100/1988 Zb. a nie zákon o sociálnom poistení
vzhľadom na prechodné ust. § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobca ako vojak z povolania
má nárok na starobný dôchodok v zmysle § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., dosiahnutím
veku 57 rokov (17. marca 1997), pretože vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.
Podľa tohto ustanovenia mu vznikol nárok na starobný dôchodok a nie na výsluhový dôchodok. Nárok na
výsluhový dôchodok sa posudzuje podľa osobitného zákona, ktorým je v jeho prípade zákon č. 114/1998
Z.z., podľa ktorému mu bol aj priznaný od 1. januára 1999 výsluhový dôchodok. Nie je možné zamieňať
si podmienky nároku na vznik výsluhového a starobného dôchodku. Je tiež potrebné oddeľovať termíny
nárok na dávku, konkrétne na starobný dôchodok v zmysle § 94 ods. 1 v spojení s § 132 zákona o
sociálnom zabezpečení a vznik nároku na jej výplatu v zmysle § 94 ods. 2 citovaného zákona. Žalobca
má nárok na dávku starobného dôchodku už od 17.03.1997, avšak vzhľadom na to, že si ju uplatnil až
žiadosťou zo 07.08.2013, táto mu bola priznaná spätne od neskoršieho dátumu (od 07.08.2010), ako
mal nárok na dávku. Ak teda žalobca namieta, že mu nevznikol nárok na starobný dôchodok dovŕšením
veku 57 rokov, pretože nepodal žiadosť o jeho priznanie, správny súd konštatuje, že nárok na dávku
mu vznikol, avšak vzhľadom na to, že k tomuto dňu nepodal aj žiadosť o jej priznanie, v tento deň mu
nevznikol nárok na jej výplatu.

17. Je teda nedôvodná námietka, že nárok na dôchodok mu vznikol dňom 1. januára 1999, a to
podľa zákona č. 114/1998 Z.z.. Podľa tohto zákona nemôže vzniknúť nárok na starobný dôchodok
zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, ale nárok na dávky z osobitného systému. Je aj
nesprávny výklad žalobcu, že v zmysle § 103 zákona č. 114/1998 Z.z. sa na sociálne zabezpečenie
vojakov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona nepoužijú § 130 až § 145 zákona č. 100/1988
Zb., a preto nemôže vzniknúť nárok na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb.. Uvedené
ustanovenie zrušeného zákona č. 114/1998 Z.z. zakotvovalo, že na sociálne zabezpečenie vojakov,



ktoré sa poskytuje podľa zákona č. 114/1998 Z.z., sa nepoužijú ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb..
Starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia však nebolo možné priznať
podľa z.č. 114/1998 Z.z., preto na jeho priznanie je potrebné použiť zákon o sociálnom zabezpečení
účinný ku dňu vzniku nároku na túto dávku.

18. S námietkou nesprávneho určenia dôchodkového veku potom súvisia aj ďalšie námietky, a to
námietka nesprávne určeného rozhodného obdobia. Vo vzťahu k nej správny súd konštatuje, že
rozhodné obdobie bolo určené správne, keďže správne bol určený aj dátum dôchodkového veku
žalobcu. Nie je možné určiť ako rozhodné obdobie desať rokov spätne od dátumu, ktorý si žalobca určil
ako vznik nároku na starobný dôchodok, t.j. 1. januára 1999. Nedôvodná je tiež námietka, že mal byť
aplikovaný § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., keď podľa žalobcu mal odpracovaných viac ako
20 rokov v I. kategórii funkcií, keď za deň vzniku nároku na dôchodok zobral dátum 01.01.1999. Ako bolo
uvedené vyššie, vznik nároku na starobný dôchodok žalobcu je potrebné odvodzovať od § 132 ods. 1
písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. Keďže žalobca bol zamestnaný najmenej 25 rokov, vykonával službu
v I. a II. kategórii funkcií viac ako 20 rokov a súčasne dovŕšil dôchodkový vek 57 rokov, momentom
splnenia všetkých týchto kumulatívnych podmienok mu nárok na dávku podľa § 132 ods. 1 písm. b)
vznikol (bez ohľadu na vôľu žalobcu). Preto ani základná výmera starobného dôchodku nemôže tvoriť
60 % priemerného mesačného zárobku v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ hranicu
20 rokov zamestnania v I. kategórii funkcií žalobca presiahol až po dovŕšení dôchodkového veku, a to
ku dňu 01.01.1999 (ako to vyplýva z prílohy žaloby - časti rozhodnutia Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia zo dňa 27.05.2016), o ktorom je presvedčený, že je jeho dôchodkovým vekom, uvedené
je právne irelevantné.

19. Ďalej žalobca namieta samotné krátenie teoretickej sumy starobného dôchodku o časť sumy
zodpovedajúcej dobe služby už zhodnotenej na určenie sumy výsluhového dôchodku v zmysle
Dohovoru č. 128. Keďže žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok z osobitného systému sociálneho
zabezpečenia Slovenskej republiky a na určenie sumy starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom
poistení musí byť započítaná aj doba služby v I. a II. kategórii funkcií, ktoré však už boli zhodnotené
v rozsahu nároku na výsluhový dôchodok v rozhodnutí o priznaní výsluhového dôchodku, suma
starobného dôchodku sa musí znížiť podľa článku 33 ods. 2 citovaného Dohovoru o pomernú
sumu starobného dôchodku zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby
zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku. Ak by k tomuto kráteniu nedošlo, potom by
tieto doby boli zhodnotené dvakrát: prvýkrát pri určení výsluhového dôchodku a druhýkrát pri určení
starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení. Preto je pre spravodlivé usporiadanie veci
nevyhnutné, aby sa tieto doby započítavali len jedenkrát.

20. V tejto súvislosti súd poukazuje na stanovisko NS SR uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a
rozhodnutí súdov SR pod č. 83/2013, publikované vo zväzku 6, ročník 2013, na strane 45 (rozsudok
Najvyššieho súdu SR č.k. 7So/138/2011 zo dňa 15. augusta 2011), podľa ktorého priznanie výsluhového
dôchodku podľa č. 328/2002 Z.z. nevylučuje, aby obdobie výkonu služby profesionálneho vojaka
(policajta a vojaka prípravnej služby) bolo považované za obdobie dôchodkového poistenia podľa
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktoré je významné pre zistenie výšky dôchodku. Najvyšší
súd ďalej konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nebráni vzniku nároku na starobný dôchodok vo
všeobecnom systéme dôchodkového poistenia aj príslušníkovi ozbrojeného zboru alebo ozbrojených
síl, ktorý už dosiahol dôchodkový vek podľa zákona o sociálnom poistení, splnil podmienky nároku
na niektorú z výsluhových dávok a získal k tomuto dňu akúkoľvek hodnotiteľnú dobu poistenia vo
všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. Za týchto okolností potom priznanie výsluhového
dôchodku nevylučuje, aby obdobie výkonu služby profesionálneho vojaka nebolo považované za
obdobie dôchodkového poistenia podľa zákona o sociálnom poistení, ktoré je významné pre zistenie
výšky dôchodku. Vylúčenie tohto obdobia sa vzťahuje len na určenie výšky invalidného výsluhového
dôchodku, invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. Ďalej konštatoval, že
odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok
výsluhového zabezpečenia poistencov z osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku
dôchodku, ktorá by im patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme
(samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode
do dôchodku), následne vypočíta teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení
doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku vypočítanej pri
zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky



uvedených poistencov z osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu. Vyplácaný výsluhový
dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného
systému dôchodkového zabezpečenia (poistenia) má charakter dávky v starobe, preto odporkyňa musí
postupovať v súlade s článkom 33 Dohovoru č. 128 vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb..

21. Súd ďalej poukazuje napr. aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 9So/214/2008 uverejnený
v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 5/2011 pod č. 55 alebo na rozsudok NS SR
č.k. 10So/39/2016 zo dňa 18. júla 2017. Podľa tohto rozsudku výsluhový dôchodok má od dovŕšenia
dôchodkového veku podľa zákona č. 461/2003 Z.z. charakter dávky v starobe, ktorú má na mysli článok
33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Primeraným hmotným zabezpečením v starobe je len také zabezpečenie,
ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu na to, či toto bolo získané v osobitnom systéme
alebo vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Aby nedochádzalo k duplicitnému zhodnoteniu
tej istej doby, pri rozhodovaní o žiadosti o priznanie starobného dôchodku v takýchto prípadoch je
povinnosťou odporcu (Sociálnej poisťovne) vychádzať z celkovej dĺžky poistenia, teda vrátane obdobia
služobného pomeru a takto určenú tzv. teoretickú výšku dôchodku potom krátiť v zmysle článku 33
Dohovoru č. 128. V tejto otázke už ide o ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Bez tejto judikatúry by
odporca v zmysle vyššie uvedených ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení
vôbec nemohol pre nárok a výšku starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia
započítať navrhovateľovi dobu služby príslušníka ZVJS.

22. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že článok 33 Dohovoru dáva poisťovni len možnosť a nie povinnosť
dôchodok krátiť, súd uvádza, že vykonanie uvedeného článku vyplýva priamo v článku 2 citovaného
Dohovoru, v súlade s ktorým je Slovenská republika povinná vykonať okrem časti III tiež časť VI
Dohovoru, v ktorom sa článok 33 nachádza. Judikatúra všeobecných súdov je v otázke o možnosti
krátenia, ako aj o mechanizme výpočtu krátenia už stabilizovaná. Ku kráteniu v týchto prípadoch
dochádza pravidelne, a teda nielen u žalobcu, ale aj v ostatných v obdobných skutkových prípadoch,
pretože inak by došlo k priznaniu dvoch povahovo rovnakých dávok za tie isté doby poistenia, čo
by viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb poistených v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia a k diskriminácii poistencov, ktorí získali obdobia poistenia v takom istom
rozsahu len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (rovnako rozsudok NS SR 9So/108/2015
z 28.02.2017). Tvrdenie žalobcu, že práve krátením dochádza k jeho znevýhodneniu oproti občanom
poberajúcim dôchodok len zo všeobecného systému poistenia, je teda v plnom rozsahu nedôvodné.

23. Námietka, že na strane dva napadnutého rozhodnutia je uvedený nesúvisiaci predpis zákon č.
235/1993 Z.z.., je nedôvodná, pretože ide len o zrejmú nesprávnosť, keď správne mal byť uvedený
zákon č. 235/1992 Zb. ako zákon, ktorý novelizoval zákon č. 100/1988 Zb..

24. Ďalšou skupinou námietok v žalobe sú námietky, ktoré sa týkajú rozhodnutia Sociálnej poisťovne
č. XXX XXX XXXX X zo dňa 04.11.2013. Tieto námietky nie je možné prejednať v tomto súdnom
konaní, pretože sa týkajú rozhodnutia, ktoré nie je predmetom tohto súdneho prieskumu. Okrem
toho toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sd/292/2013-37 zo dňa 18.
februára 2014 zrušené a žalovaný o žiadosti žalobcu zo dňa 07.08.2013 opätovne rozhodol rozhodnutím
zo dňa 14.05.2014. O jeho novej žiadosti zo dňa 28. mája 2014 rozhodol rozhodnutím zo dňa
13.08.2014, ktorým mu priznal starobný dôchodok v sume 183,30 €. Toto rozhodnutie spolu so
zmenovými rozhodnutiami bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sd/296/2014-64
zo dňa 20. januára 2015. Teda ani námietky vzťahujúce sa k tomuto správnemu rozhodnutiu nemôžu
byť predmetom tohto súdneho konania. Rovnako vydané správne rozhodnutie zo dňa 11.05.2016 bolo
samostatným predmetom súdneho prieskumu pred Krajským súdom v Žiline pod sp.zn. 24Sa/7/2016,
ktoré bolo taktiež rozsudkom zo dňa 17. októbra 2016 zrušené. Všetky správne rozhodnutia, ktoré
žalobca namieta a ktoré boli vydané pred napadnutými rozhodnutiami, sú v súčasnosti zrušené,
neexistujú, preto zaoberať sa ich prípadnou nezákonnosťou nie je možné. Tiež nie je v kompetencii
správneho súdu zaujímať právne názory ohľadne súdnych rozsudkov, ktoré sú právoplatné.

25. Pokiaľ v tejto časti žaloby žalobca žiadal, aby rozhodnutie zo dňa 11. mája 2016 bolo zrušené
a dôchodok priznaný rozhodnutím zo dňa 13. augusta 2014 mu bol uvoľnený, uvedený návrh je
nedôvodný. Rozhodnutie zo dňa 11. mája 2016 už bolo zrušené vyššie uvedeným rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č.k. 24Sa/7/2016-28 zo dňa 17. októbra 2016, ktorý bol potvrdený rozhodnutím NS
SR č.k. 7So/2/2017 zo dňa 28. júna 2018, rovnako bolo zrušené aj rozhodnutie zo dňa 13. augusta



2014 rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sd/296/2014-64 zo dňa 20. januára 2015. Predmetom
súdneho prieskumu sú rozhodnutia v inštančnom postupe žalovaného zo dňa 16. októbra 2018
a 12.12.2018, ktoré jedine môžu byť v tomto súdnom konaní prípadne zrušené. Na daný prípad
nie je možné použiť ani benefícium uvedené v § 95 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a inštruovať
žalovaného, aby v ďalšom konaní priznal žalobcovi dávku vo vyššej sume (žalobca žiadal „uvoľniť“ sumu
priznanú správnym rozhodnutím zo dňa 13.08.2014), keďže správny súd nezistil, že by žalobcovi bola
napadnutým rozhodnutím priznaná dávka v nižšej sume, ako patrí.

26. Ďalej sa správny súd zaoberal tvrdeniami uvádzanými v replike. Hoci žalobca opravou žaloby zo
dňa 14.03.2019 opravil žalobný petit tak, že žiadal len zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného,
v replike opätovne (rovnako ako v žalobe) žiadal, aby mu súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške
2.000,- €. Správny súd konštatuje, že takýto žalobný návrh v rámci správneho súdnictva nie je v súlade
so zákonom, keď v zmysle § 191 Správneho súdneho poriadku je možné požadovať len zrušenie
napadnutého rozhodnutia, resp. v ďalších prípadoch prípadne sankčnú alebo peňažnú moderáciu
uloženej sankcie alebo plnenia. Keďže v rámci správneho súdnictva nie je možné rozhodnúť o
nemajetkovej ujme, správny súd tento žalobný petit zamietol podľa § 190 SSP.

27. Čo sa týka tvrdení žalobcu ohľadne nemožnosti krátenia starobného dôchodku v súlade s článkom
33 ods. 2 Dohovoru č. 128 uvedených v replike, správny súd konštatuje, že aplikácia tohto článku nie
je pre žalobcu diskriminujúca, ako tvrdí. Dôchodok priznaný dňa 13. augusta 2014 vo výške 181,30 €
bol totiž zrušený právoplatným rozsudkom súdu, a teda v súčasnosti neexistuje rozhodnutie o priznaní
starobného dôchodku. Žalobcovi teda v súčasnosti nie je priznaný žiaden starobný dôchodok na základe
jeho žiadosti zo dňa 07.08.2013, a tá skutočnosť, že mu bol priznaný starobný dôchodok v sume 68,-
€ mesačne, po valorizáciách v celkovej sume 109,- € mesačne, nemôže byť diskriminačným konaním
žalovaného. Naopak, aplikácia Dohovoru č. 128 aj na prípad žalobcu umožňuje vznik nároku na starobný
dôchodok žalobcovi aj zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia ako príslušníkovi
ozbrojených síl, hoci splnil aj podmienky nároku na výsluhový dôchodok a započítanie akejkoľvek
hodnotiteľnej doby poistenia vo všeobecnom systéme dôchodkového zabezpečenia.

28. K námietke v replike, že žalobca bol v osobitnom systéme poistenia poistený len od 1. mája
1998 do 31. decembra 1998, keď dňom 1. mája 1998 došlo k odčleneniu osobitného od všeobecného
systému poistenia, súd uvádza, že žalobca z tejto premisy správne vyvodzuje, že by potom dávku
výsluhového dôchodku z osobitného systému bolo možné vypočítať len za obdobie ôsmich mesiacov.
Uvedené sa však nestalo, keď z potvrdenia VÚSZ z 5. septembra 2018 vyplýva, že na nárok na dávku
výsluhového dôchodku bola zhodnotená doba služobného pomeru od 22.07.1957 do 31.12.1998. Pokiaľ
teda žalobcovi bola na výsluhový dôchodok zhodnotená doba služobného pomeru takýmto spôsobom,
správne potom rozhodol žalovaný, keď aj on zohľadnil túto dobu výkonu služby (41 rokov) ako obdobie
dôchodkového zabezpečenia, ktoré už bolo zhodnotené v osobitnom systéme, t.j. na určenie sumy
výsluhového dôchodku a túto dobu potom spomeroval s celkovým úhrnom dôb poistenia získaných v
osobitnom aj všeobecnom systéme sociálneho poistenia.

29. Pokiaľ žalobca argumentoval rozsudkom NS SR č.k. 7So/138/2011 z 15.08.2012, ktoré bolo
prijaté Správnym kolégiom Najvyššieho súdu SR ako judikát č. R 83/2013, správny súd naň taktiež
poukázal vo svojom odôvodnení uvedenom vyššie na podporu jeho právneho názoru ohľadne potreby
krátenia teoretickej sumy starobného dôchodku zo všetkých dôb poistenia získaných vo všeobecnom aj
osobitnom systéme o výšku dôchodku, ktorá by mu patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom
systéme. Uvedené rozhodnutie je v plnom súlade s právnym názorom správneho súdu zaujatým v danej
veci.
Z rozsudku NS SR č.k. 4So/193/2007 zo dňa 25. septembra 2008 vyplýva, že predmetom prieskumu
bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorým odňala starobný dôchodok, pričom neprihliadla na doby
zohľadnené pri priznaní výsluhového dôchodku, čo je iný skutkový prípad ako v prejednávanej veci.
Taktiež rozsudok NS SR sp.zn. 9So/132/2009 sa týka inej skutkovej veci, keď tam preskúmavané
rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo vydané v zmysle § 173i zákona č. 100/1988 Zb., aplikácia ktorého
prichádza do úvahy len v prípadoch, keď bol starobný dôchodok priznaný osobe, ktorej vznikol nárok na
výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. po 30. júni 2002, čo nie je prípad žalobcu.



30. Vzhľadom na to, že všetky námietky žalobcu produkované v súdnom konaní súd vyhodnotil ako
nedôvodné a sám nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP, žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol.

31. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario vo vzťahu k žalobcovi tak,
že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu
trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu
- výnimočnosť situácie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.