Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/247/2018 z 28. 10. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. októbra 2018, sp. zn. 5Co/247/2018, ECLI:SK:KSZA:2018:5117218222.1 Krajský súd Žilina | 5Co/247/2018 | ECLI:SK:KSZA:2018:5117218222.1 | 2018-10-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/108ff45a-4763-4622-9e9b-8039f7c3381b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5117218222.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/247/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117218222
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5117218222.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcu: J. F., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX Y. K. XXX, štátny občan SR, proti žalovanej:
Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava 25, IČO: 31 320 155, o
určenie neprijateľných zmluvných podmienok a určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Žiline č.k. 42Csp/152/2017-111 zo dňa 09.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol
nasledovne:
Súd určuje, že Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č. 009196311030915 zo dňa 03.09.2015 je
neplatná. Súd určuje spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského
úveru "Flexipôžička" č. 009196311030915 zo dňa 03.09.2015, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou
je bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaná
je povinná zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 137 písm. c) CSP, § 52, § 53 Občianskeho
zákonníka, príslušné ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov a vykonané dokazovanie konštatoval
nasledovné skutkové a právne závery:
Žalovaná ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 03.09.2015 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského
úveru "Flexipôžička" č. 009196311030915, v ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť žalobcovi úver vo
výške 680,- eur. Žalobca sa zaviazal splatiť veriteľovi istinu vo výške 680,- eur pri celkovej výške nákladov
vo výške 711,53 eur, v 107 anuitných mesačných splátkach vo výške 12,87 eur. Podľa článku 3. zmluvy,
úver bol poskytnutý za celkový úrok vo výške 18 %. RPMN činila 20,48 %. Priemerná RPMN bola 19,71
%. Dátum prvej anuitnej splátky bol 14.10.2015 a dátum konečnej splatnosti úveru bol 14.08.2024.
Lehota splatnosti úveru bola 108 mesiacov. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť: 1.391,53 eur, z
toho výška istiny: 680,- eur a výška celkových nákladov dlžníka: 711,53 eur.



Súčasťou Zmluvy o úvere č. 009196311030915 zo dňa 03.09.2015 bola spotrebiteľská Rozhodcovská
zmluva zo dňa 03.09.2015. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola so žalobcom ako spotrebiteľom
uzatvorená spolu so zmluvou o úvere a bola súčasťou zmluvy v prípade, že chcel získať predmetný úver.
V zmysle Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy č. 009196311030915 zo dňa 03.09.2015 sa zmluvné
strany dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto zmluvy o úvere predložia na
prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom
Slovenská banková asociácia - SRS, Rajská 15/A, 811 08 Bratislava.
Okresný súd predmetnú zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru "Flexipôžička" č. 009196311030915
zo dňa 03.09.2015 právne posúdil ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Aj keď súd posúdil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako zmluvu o úvere, teda absolútny obchod
v zmysle § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka, zároveň predmetnú zmluvu vyhodnotil ako typovú
spotrebiteľskú zmluvu. Základnou črtou typizovaných spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Právny vzťah medzi stranami sporu túto charakteristiku spĺňa, pretože zmluva bola vyhotovená
ako formulár a jej súčasťou boli bez akýchkoľvek pochybností obchodné podmienky, či cenník, ktoré
žalobca ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Je pritom
nepochybné, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy vystupovala v rámci výkonu svojej podnikateľskej
činnosti a žalobca v čase uzavretia zmluvy nekonal v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej
alebo inej obchodnej činnosti. Súd danú vec posúdil, a predmetnú zmluvu vyhodnotil súčasne aj
v súlade so špeciálnou úpravou spotrebiteľského úveru obsiahnutou v zákone č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, ako aj s ohľadom na ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách obsiahnuté
v Občianskom zákonníku. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatný typ zmluvy, ale ide o druh zmluvy,
pre ktorú právne predpisy (nielen Občiansky zákonník) stanovujú osobitné podmienky a určujú jej
náležitosti. Ustanovenie § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka prikazuje aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka na práva a povinnosti zo spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ sú pre spotrebiteľa
priaznivejšie než príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Inými slovami Obchodný zákonník
možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam, kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z
Občianskeho zákonníka. Súd dodáva, že aj ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka
(v znení účinnom od 1. mája 2014), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali inak
použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou
(rozsudok NS SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014).
V danom prípade je tak nepochybné, že úverová zmluva je spotrebiteľskou v zmysle zákona č. 129/2010
Z.z.. V prípade spotrebiteľských zmlúv súd musí ex offo skúmať, či zmluvy o spotrebiteľskom úvere
majú všetky náležitosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch (v danom prípade zákonom č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), pričom následkom absencie niektorých zákonných náležitostí
v zmluve o spotrebiteľskom úvere je bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. Bolo tak
potrebné v danej veci posúdiť, či predmetná zmluva má v zmysle § 9 ods. 2 citovaného zákona všetky
povinné náležitosti, keď pri absencii náležitostí podľa citovaného zákonného ustanovenia sa poskytnutý
úver považuje v súlade s § 11 ods. 1 citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov.
Preskúmaním obsahu predmetnej zmluvy súd vzhliadol absenciu obligatórnej náležitosti
spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) zákona, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov.
Súd považuje za potrebné uviesť, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva,
ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana, zodpovedá taký výklad ustanovenia § 9
ods. 2 písm. l) zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným
poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie
toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto
čiastkovej položky osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky
úroku a výška splátky poplatkov. Z obsahu predmetnej zmluvy pri tejto náležitosti, t.j. výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, takáto presnosť splnená nie je. Súd konštatuje, že
uvedenie časti, ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a
splatenie prípadných poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť celú zaplatenú
splátku použiť na úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť,
že hoci dlžník spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky
sa používajú v celom rozsahu na úhradu príslušenstva, z ktorého dôvodu nedochádza k poníženiu



dlžnej istiny. Len vtedy, pokiaľ je presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu istiny a
aká časť na úhradu príslušenstva, je vylúčené, aby vznikli pochybnosti o tom, ako mali byť zaplatené
splátky započítavané na úhradu dlžného úveru s príslušenstvom. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na
rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/142/2016 zo dňa 22.06.2016, sp. zn. 6Co/107/2016
zo dňa 27.04.2016, či sp. zn. 6Co/170/2015 zo dňa 17.06.2015 a tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn.
3Sžo/19/2012 zo dňa 12.03.2013.
Pre úplnosť dôvodov tohto rozhodnutia, aj vo vzťahu k tejto obligatórnej náležitosti, okresný súd
upriamuje pozornosť na právny záver Krajského súdu v Žiline obsiahnutý v rozsudkoch sp. zn.
6Co/30/2017 zo dňa 26.04.2017 a sp. zn. 7Co/61/2017 zo dňa 26.04.2017, a to k rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016. Krajský súd v Žiline konštatoval, že vzhľadom na explicitné znenie
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny,
splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku C 42-15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova by "zlomil"
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy
účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo
o výklad práva contra legem. S týmto právnym názorom sa okresný súd plne stotožňuje. V nadväznosti
na uvedené okresný súd konštatuje, že nemožno uvažovať ani o nepriamom účinku smernice. V prípade
keby bol nepriamy účinok priznaný, aj v tomto prípade by išlo o výklad contra legem, nakoľko zákon o
spotrebiteľských úveroch definuje predmetné obligatórne náležitosti inak ako dotknutá smernica.
Vzhľadom na uvedené, z dôvodu absencie náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) citovaného zákona
sa v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý úver na základe predmetnej zmluvy považuje
za bezúročný a bez poplatkov.
Pokiaľ ide o Spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu č. 009196311030915 zo dňa 03.09.2015, táto nebola
so žalobcom ako spotrebiteľom osobitne individuálne dojednaná, žalobca nemal možnosť prejaviť
svoju slobodnú vôľu, mohol len svojím podpisom túto rozhodcovskú zmluvu ako celok akceptovať
alebo odmietnuť. Táto zmluvná podmienka nebola dojednaná individuálne a v zmysle ust. § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatná aj z dôvodu, že žalobcovi nedala možnosť na
výber medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Rozhodcovskou zmluvou
reálne došlo k narušeniu Smernicou Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa,
a teda žalovaná od počiatku sledovala v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej zmluvy to, aby v
prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý vyberie žalovaná,
a to na súde, ktorý s nachádza v mieste jej sídla za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho
sťaženia uplatnenia práv žalobcu. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy je absolútne neplatné, keďže takto
formulovaná zmluva s textom vopred pripraveným je uzavretá v neprospech žalobcu, keďže deleguje
v konečnom ponímaní všetky právomoci len na rozhodcovský súd v Bratislave. Ustanovenie § 53 ods.
4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Súd má zato,
že predmetnú zmluvu je nutné posúdiť ako neprijateľnú podmienku, nakoľko praktickým dôsledkom
takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre spotrebiteľa to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si veriteľ už predformuloval v zmluve a na
výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, čím je spôsobená značná nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spôsob, akým bola rozhodcovská zmluva
v prejednávanom prípade koncipovaná a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými všeobecnými
podmienkami, nesvedčí ani o individuálnom dojednaní rozhodcovskej zmluvy, ale skôr o zámernom
predkladaní zmluvných podmienok, ktorým žalovaná sledovala vylúčenie tohto dojednania spod režimu
súdnej kontroly. Žalovaná nepreukázala osobitné vyjednanie rozhodcovskej zmluvy, resp., že by si
žalobca osobitne vymienil jej dojednanie. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej zmluvy teda
reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa
(dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to
či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská zmluva koncipovaná, napĺňa podmienku
uvedenú v ust. § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská
zmluva neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.



S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobnému návrhu žalobcu vyhovel a určil,
že Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č. 009196311030915 zo dňa 03.09.2015 je neplatná a
spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru "Flexipôžička"
č. 009196311030915 zo dňa 03.09.2015, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou je bezúročný a bez
poplatkov.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko
tento bol v konaní plne úspešný.
V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. u) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zmien a
doplnkov od poplatku sú oslobodení spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného
predpisu. Žalobca ako poplatník bol oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku a podľa § 2 ods. 2 veta
prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa
výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. V
predmetnej veci žalobca bol v konaní úspešný a súd nezistil dôvody na oslobodenie od súdneho poplatku
u žalovanej, a preto rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť poplatok z návrhu na začatie konania o
určenie neplatnosti dohody vo výške 99,50 eura, a to v súlade s položkou 1, písm. b/ sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalovaná. Navrhovala
odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanej
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj trov odvolacieho konania v celom rozsahu alebo
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní
poukazovala na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Súdom prvej inštancie podávaný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase podpisu zmluvy nie je správny. Je v rozpore so zákonom a záväzným
právnym názorom Súdneho dvora EÚ, aktuálnou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov SR,
reflektujúcou predmetný právny názor Súdneho dvora EÚ ako i praxou a stanoviskom Národnej banky
Slovenska. K správnosti výkladu podávanému súdom prvej inštancie odporuje ust. § 9 ods. 3 cit. zákona
tým, že zákonom stanovená povinnosť veriteľa poskytnúť spotrebiteľovi amortizačnú tabuľku by nemala
žiadny zmysel, ak by túto amortizačnú tabuľku mala obsahovať už priamo zmluva o úvere.
Smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/48 ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
Smernice rady 87/102/EHS prijatá dňa 23.04.2008 nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu, úroky
a poplatky. Správnosť vyššie uvedeného výkladu potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016 vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia a.s. proti Klára Biroová. Smernica EÚ predstavuje
tzv. úplnú harmonizáciu danej oblasti, čo znamená, že s cieľom dosiahnutia fungujúceho vnútorného
trhu členské štáty nesmú zachovávať ani zaviesť prísnejšie pravidlá ako sú v nej uvedené. Súd prvej
inštancie bol a je povinný vykladať ust. § 9 ods. 2 písm. l) cit. zákona v súlade so Smernicou EÚ. V tejto
súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru SD EÚ. Eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. l) cit. zákona,
na ktorý v tomto konaní poukazuje pritom celkom zjavne možný a v žiadnom prípade ho nie je možné
považovať za výklad contra legem a súd prvej inštancie je povinný ho uplatniť. V tejto súvislosti poukázal
na rozsudky všeobecných súdov a stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky
Slovenska z 18. apríla 2017.
Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zo dňa 03.09.2015 bola uzavretá v súlade s platnou právnou
úpravou, a to v súlade s ustanoveniami zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva je písomná, obsahovo formálne oddelená od zmluvy o úvere. Obsahuje všetky
zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vyžadované náležitosti. Neobsahuje dojednania,
ktoré nesúvisia so spotrebiteľským rozhodcovským konaním ani dohodu o osobe konkrétneho rozhodcu,
ani neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd.

3. K odvolaniu žalovanej proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca. Navrhoval
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny a žiadnej zo strán
nepriznať náhradu trov konania. Vo svojom vyjadrení uviedol, že zastáva názor, že súd v prejednávanej



veci dospel k správnym záverom, keď skonštatoval, že úverová zmluva neobsahuje všetky obligatórne
náležitosti, z ktorého dôvodu je potrebné úver poskytnutý žalobcovi žalovaným považovať za bezúročný
a bez poplatkov. V zmluve ako v dvojstrannom právnom úkone podpísanom žalobcom a žalovaným
absentuje uvedenie obligatórnych náležitostí zakotvených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.
K obligatórnej náležitosti v zmysle citovaného ustanovenia poukázal na rozhodnutie všeobecného
súdu. Uviedol, že je nepochybné, že citovaný zákon pri definovaní obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere šiel nad rámec smernice, no jeho ustanovenia poskytujú spotrebiteľovi väčší
rozsah ochrany ako samotná smernica. Ak by konajúci súd šiel cestou striktného eurokonformného
výkladu, v konečnom dôsledku by spotrebiteľovi odňal práva priznané zákonom, čo možno považovať
za zásah do práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného v čl. 46 Ústavy SR a taktiež za
porušenie výkladového pravidla zakotveného v ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Taktiež
poukázal na gramatický výklad ust. § 9 ods. 2 písm. l) citovaného zákona. Záverom podotkol, že stačí
absencia jednej z náležitostí. V prípade napadnutej zmluvy bola nesprávne v neprospech spotrebiteľa
uvedená aj hodnota RPMN, nakoľko do nej nebolo zahrnuté poistenie. RPMN a celková čiastka splatná
spotrebiteľom tak prevyšovala hodnoty uvedené v zmluve.

4. K vyjadreniu žalobcu, k odvolaniu žalovaného podala žalovaná repliku, v ktorej opätovne uviedla,
že žalobcom podávaný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. l) cit. zákona nie je správny. Poukázala na svoje
odvolanie, v ktorom konštatovala, že žalobcom, ale aj súdom prvej inštancie podávaný výklad ust. §
9 ods. 2 písm. l) Zákona o spotrebiteľských úveroch je v evidentnom rozpore so zákonom, záväzným
právnym názorom Súdneho dvora EÚ, aktuálnou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov SR,
reflektujúcou predmetný právny názor Súdneho dvora EÚ ako i praxou a stanoviskom Národnej banky
Slovenska. Téma, na ktorú žalobca opakovane vo vyjadrení poukazuje je nateraz vyriešená aktuálnou
judikatúrou Najvyššieho súdu, a to uznesením Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo
146/2017.
Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení nepravdivo namieta aj v zmluve bola nesprávne v neprospech
spotrebiteľa uvedená aj hodnota RPMN, nakoľko do nej nebolo zahrnuté poistenie tak touto témou sa
žalovaná zaoberala už vo vyjadrení k žalobe s odkazom na relevantnú právnu úpravu obsiahnutú v
Zákone o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná nepodmieňovala poskytnutie úveru uzavretím poistnej
zmluvy. O uvedenom svedčí napr. formulár s názvom Európske informácie o spotrebiteľskom úvere.
Žalobca sa mohol rozhodnúť, či chce vôbec úver poistiť a ak áno, mohol si vybrať z dvoch balíkov,
ktorá skutočnosť je zrejmá aj napr. zo žalobcom podpísanej listiny nazvanej „Informácie finančného
sprostredkovateľa k dojednávanému poisteniu". Zmluvu mohol žalobca uzatvoriť aj bez dojednania
poistenia a tak sa poistné v súlade s vyššie citovaným ustanovením Zákona o spotrebiteľských úveroch
do výpočtu celkových nákladov nezapočítalo.

5. K replike žalovanej podal žalobca dupliku, v ktorej uvádza, že v plnom rozsahu zotrváva na všetkých
doterajších vyjadreniach.

6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.



10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

11. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

12. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

13. V predmetnom konaní nie je sporné, že medzi stranami sporu bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva
v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou sa rozumie každá zmluva medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované
trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky v právnom vzťahu k spotrebiteľovi. Z uvedeného
dôvodu má spotrebiteľ právo domáhať sa určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky v súlade s ust. §
137 písm. c) CSP.
Podľa ustálenej judikatúry vychádza systém ochrany zavedený Smernicou 93/13/EHS z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho
dvora EÚ z 27. júla 2000, Océamo Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, z 26.
októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05). Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže
byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán. V tejto súvislosti
možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na
dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 Smernice 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý
spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto
Smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

14. Pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu, tak odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že predmetná rozhodcovská zmluva
je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva je neplatná s
poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, a tým absolútne neplatná, nakoľko spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy okresný súd vychádzal z príslušných ustanovení právnych
predpisov.

15. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na vyvrátenie argumentov, na ktorých
odvolateľ založil svoje odvolanie, považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že pri posúdení zmluvy
o spotrebiteľskom úvere okresný súd správne vychádzal z toho, že v predmetnom prípade išlo medzi
stranami sporu o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy. V právnej teórii civilného práva je spotrebiteľská
zmluva charakterizovaná ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne
predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak,
ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa.
Právny základ pre ochranu spotrebiteľa je pritom daný v čl. 153 o založení Európskej únie, ktorý
okrem iného zakotvuje aj povinnosť prispievať k bezpečnosti a hospodárskym záujmom spotrebiteľov na



podporu ich práv na informácie, osvetu, združovanie sa, na ochranu svojich záujmov. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že do nášho právneho poriadku bola implementovaná smernica EÚ č.
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach spotrebiteľských zmlúv, pričom podľa
čl. 6 bodu 1 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Zo smernice č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vyplýva, že táto za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba
takú zmluvu, kde spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Smernica Rady 93/13/EHS bola
zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o
právach spotrebiteľov. Z ust. § 52 ods. 1 OZ vyplýva, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Na základe uvedeného
možno zhrnúť, že charakteristickým znakom spotrebiteľských zmlúv je, že sa uzatvárajú vo viacerých
prípadoch, pričom je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje a
spravidla sú tieto zmluvy pripravené vopred vo formulároch. Demonštratívny výpočet neprijateľných
podmienok je uvedený v § 53 ods. 4 OZ, pričom podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správne potom okresný súd
určil, ktoré neprijateľné podmienky obsiahnuté v predmetnej zmluve sú neplatné. Aj odvolací súd zastáva
názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu, čo sa stalo aj v preskúmavanej veci.

16. Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 4 dvoch senátov NS SR), ktoré predstavujú
odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré
sú uvedené vyššie, odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v
zmysle vyššie citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

17. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny.

18. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu,
a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník
v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)