Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/38/2018 z 25. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. septembra 2018, sp. zn. 13Cob/38/2018, ECLI:SK:KSZA:2018:5116225667.1 Krajský súd Žilina | 13Cob/38/2018 | ECLI:SK:KSZA:2018:5116225667.1 | 2018-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 380 ods. 1 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 379 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 255 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/82c1606c-59e0-45ba-9e14-0dbc052d1239 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5116225667.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/38/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116225667
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116225667.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej
a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: FVE Krásna,
s.r.o., so sídlom kpt. Nálepku 19, 040 01 Košice, IČO: 45 663 734, zastúpeného zástupcom POLÁČEK
& PARTNERS s.r.o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s. (predchádzajúce obchodné meno
Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO:
36 442 151, zastúpenému zástupcom AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 36 800 589, v konaní o zaplatenie 41.305,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/167/2016-384 zo dňa 27. októbra 2017 vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 41.305,20 Eur s príslušenstvom a v závislom výroku o nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/167/2016-384 zo dňa 27. októbra 2017 v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 41.305,20 Eur spolu s úrokom z
omeškania a v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd prvým výrokom konanie v časti uplatnených úrokov z omeškania
za obdobie od 26.01.2014 do 30.09.2016 a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich výšku 9% ročne
zo sumy 18.931,55 Eur, zastavil. Druhým výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 41.305,20 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 41.305,20
Eur od 01.10.2016 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení poukázal na žalobu žalobcu,
ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 41.305,20 Eur spolu s príslušenstvom na
tom základe, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného. Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej len „URSO") vydal vyhlášku, ktorou od 1.1.2014 zaviedol pre výrobcov elektriny
novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent). Žalobca poukázal
na to, že túto platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do
distribučnej sústavy využívajú, alebo nie, bez ohľadu na to, či uzavreli so žalovaným zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy alebo nie. Dňa 22.6.2016 Ústavný súd SR rozhodol, že právna úprava platby
za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Žalobca poukázal na to, že tieto platby uhrádzal od
roku 2014, hoci nikdy nemal uzavretú zmluvu o prístupe so žalovaným, preto dané platby považoval
za protiústavné.



2. Okresný súd poukázal na ust. § 139, § 140 ods. 1, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 CSP a vzhľadom
k dispozitívnemu úkonu žalobcu, a to späťvzatia žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania
prevyšujúcich výšku 9% ročne z celkovej sumy 18.931,55 Eur a v časti uplatnených úrokov z omeškania
z celkovej sumy za obdobie od 26.04.04.2014 do 30.09.2016, konanie zastavil.

3. Okresný súd mal za zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy
žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny zo slnečnej energie s celkovým
inštalovaným výkonom 988 kW, nachádzajúcom sa v k.ú. V. na pozemku parc. KNC č. 880/2. Tieto
skutočnosti neboli sporné, pričom uvedené vyplývalo aj z rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 0936/2014/E-OZ zo dňa 31.10.2013.

4. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov
elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy" (tzv. G-komponent). Túto
platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej
sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy alebo nie. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom
cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové
rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. Pre roky 2014 až 2016 vydal URSO cenové
rozhodnutia: - cenové rozhodnutie č. 0024/2014/E zo dňa 28.11.2013, č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014
a č. 0013/2016/E zo dňa 27.11.2015 a týmito rozhodnutiami bola stanovená 12-mesačná rezervovaná
kapacita za príslušný rok (2014, 2015, 2016). Cenové rozhodnutia stanovujú 12-mesačnú rezervovanú
kapacitu v rovnakej výške 4.845,60 Eur/MW/mesiac.

5. Okresný súd poukázal na konanie pred Ústavným súdom SR, Nález I. ÚS 17/2014-132 zo dňa
22.06.2016, podľa ktorého bolo rozhodnuté, že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy
je neústavná, keďže podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup
do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a URSO nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým
by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade,
že títo nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Predmetné rozhodnutie bolo dňa
21.7.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní
o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy
platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl.
123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR stratilo účinnosť
ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov
elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods.
5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny na rozdiel od zmluvy o
pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.
2 písm. a) zákona o energetike. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup
do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe
uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené".
Pokiaľ potom časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny
povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, podľa odseku 21.7 predmetného
nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, „povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu
o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle
zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". Rozhodnutie
Ústavného súdu SR potvrdilo len to, že kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, tak nemal povinnosť
uhrádzať platbu za prístup.



6. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že podľa ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne, t.j. ex tunc
aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132
zo dňa 22. júna 2016 je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený
v rámci údajnej pôsobnosti URSO vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle ust. § 26
ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný. Pokiaľ išlo o platby, ktoré boli
vyberané a fakturované za obdobie ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo
dňa 22. júna 2016, okresný súd poukázal na to, že je potrebné vychádzať zo zjednocujúceho stanoviska
pléna Ústavného súdu SR PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo
tak, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nastávajú pre všetkých
účastníkov konania ex tunc". Okresný súd skonštatoval, že bolo nepochybné to, že žalobca platby
za prístup uhrádzal, pričom nemal uzavretú zmluvu o prístupe so žalovaným a po celý čas mu bola
platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovení vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd nemal
spochybnené vystavenie faktúr žalovaným žalobcovi na mesačnej báze, a to za prístup do distribučnej
sústavy žalovaným č. 9141001637, č. 9141001638, č. 9141002416, č. 9141003321, č. 9141004108,
č. 9141004662, č. 9141005258, č. 9141006510, č. 9141008273, č. 9141009325, č. 9141009960, č.
9151000267, č. 9151001617, č. 9151002478, č. 9151003666, č. 9151004357, č. 9151005511, č.
9151006341, č. 9151006935, č. 9151007673, č. 9151008285, č. 9151009095, faktúra č. 9151009869,
č. 9161000293, spolu 41.305,20 Eur. Okresný súd uviedol, že nebolo spochybnené ani to, že faktúry
žalobca uhradil. Okresný súd pri posudzovaní žalobcovho nároku odkázal na ust. § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka.

7. Okresný súd konštatoval, že žalobca je výrobca elektriny, ktorú dodáva do distribučnej sústavy
žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby takúto elektrinu mohol dodať, musí byť
k tejto sústave fyzicky pripojený, ktoré pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú
uzavrie výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Za pripojenie do distribučnej sústavy a na
zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca platí jednorazový
poplatok, ide o tzv. pripojovací poplatok. Okresný súd zistil, že sporové strany uzavreli Zmluvu o
pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy dňa 28.09.2010 spolu s prílohami,
podľa ktorej žalovaný sa zaviazal pripojiť zariadenie odberateľa do distribučnej sústavy SSE-
D. Okresný súd však súčasne poukázal na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej
sústavy. Zo zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy nemožno subsumovať pod zmluvu o pripojení. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na
zákon o energetike č. 251/2012 Z.z., § 26 ods. 3 a ods. 5, v ktorých je obsiahnutá samostatná
definícia zmluvy o pripojení, podľa ktorej sa prevádzkovateľ zaväzuje zabezpečiť v sústave kapacitu
na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a pripojiť zariadenie na výrobu, odber a distribúciu elektriny
a definícia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, podľa ktorej prevádzkovateľ distribučnej sústavy
sa zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozsudku zvýrazňoval rozdielnosť zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a
zmluvy o pripojení. Zmluva o prístupe podľa záveru okresného súdu nemôže byť nahradená zmluvami
inými. Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 jednoznačne konštatuje,
že vyhláška č. 221/2013 Z.z. je v rozpore v časti: „a to aj v prípade, ak takýto výrobca nemá s
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil, že na
to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzavretá zmluva o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods.
5 zákona o energetike, a pokiaľ táto zmluva uzavretá nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať.
Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o
pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Okresný súd uviedol,
že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26
ods. 5 zákona o energetike, pričom Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s
distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takúto zmluvu uzavretú nemal,
ktorá zmluva má konkrétny obsahový rámec.

8. Okresný súd poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že žiadnu distribúciu elektriny nevykonáva
a nijakým spôsobom distribučnú sústavu nevyužíva, a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebuje.
Výrobca elektriny z OZE elektrinu vyrobí a odovzdá prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom



do jeho distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávať
inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú
podporu, preto výrobcom elektriny z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať
distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. Okresný súd poukázal okrem vyjadrení žalobcu aj na
vyjadrenia žalovaného, ktorý trval na tom, že prístup bol žalobcovi poskytnutý a žalobca ho aj potreboval
a aj využíval, na preukázanie čoho predložil odbornú analýzu. Okresný súd zvýraznil, že zmluva o
prístupe, jej uzavretie nebolo preukázané. Pokiaľ išlo o maximálne rezervovanú kapacitu, tak táto bola
podstatnou náležitosťou zmluvy o pripojení, čo vyplýva zo zákonnej definície zmluvy o pripojení, v ktorej
daná hodnota musí byť uvedená, avšak netýka sa zmluvy o prístupe. Žalobca poprel akékoľvek uzavretie
zmluvy o prístupe s tým, že prístup ani nikdy nevyužíval a nemal ani žiadny prístup. Platba za prístup
bola nutná z dôvodu vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd opätovne poukázal na Zmluvu o pripojení
zo dňa 28.09.2010, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia
odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Predmetom zmluvy o pripojení bolo výlučne pripojenie
žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe
žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup bolo možné dohodnúť len v zmluve o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd poukázal na predchádzajúcu právnu úpravu,
a to predchádzajúci zákon o energetike, v zmysle ktorého k pripojeniu síce dochádzalo na základe
zmluvy o prístupe a pripojení, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického
zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú
uzavrel žalobca so žalovaným, obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu
elektriny do distribučnej sústavy.

9. Okresný súd poukázal bod 1.1 zmluvy o pripojení, podľa ktorej bol záväzok zabezpečiť a umožniť
odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej
sústavy SSE-D. Okresný súd zvýraznil, že predmetom zmluvy o pripojení bolo výlučne pripojenie
žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe
žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup bolo možné dohodnúť len v zmluve o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd uviedol, že zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike
rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Pôvodný zákon
o energetike č. 656/2004 Z.z., ako aj súčasne platný zákon o energetike obsahoval zákonnú definíciu
prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. zákona č. 656/2004 Z.z. sa prístupom
do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny."
Aj právna úprava zákona č. 656/2004 Z.z. podľa okresného súdu vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý
v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2
písm. b), bodu 7. zákona č. 656/2004 Z.z. rozumela „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti
vymedzeného územia". Okresný súd poukázal na to, že v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z., hoci k
pripojeniu dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení", ktorú bol výrobca elektriny podľa
§ 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. povinný uzavrieť s prevádzkovateľom distribučnej
sústavy, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo
odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj samotná zmluva o pripojení uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny
do distribučnej sústavy.

10. Okresný súd uviedol, že ak boli predložené viaceré zmluvy, tak ani podľa jednej z nich nebolo
preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluva
o dodávke a distribúcii elektriny zo dňa 27.12.2010 sa týkala výlučne zmluvného vzťahu medzi žalobcom
a SSE, a.s.. Zmluva o distribúcii elektriny - Rámcová zmluva, ako aj Zmluva o výkupe elektriny na
krytie strát, tie boli uzavreté medzi žalovaným a tretím subjektom a nešlo o vzťah sporných strán.
Tieto zmluvy nepreukázali zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca
uzavrel so žalovaným len Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy
dňa 28.09.2010 a Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát dňa zo dňa 04.12.2015 uzavrel žalobca s
tretím subjektom. Tieto zmluvy neboli zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
Predložená zmluva o distribúcii elektriny bola uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom, ktorým nie
je žalobca. Žalobca síce uzavrel zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny zo dňa 27.12.2010, ktorá sa
po účinnosti súčasného zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny, avšak
táto zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Navyše, žalobca ju
uzavrel s tretím subjektom, a to so spoločnosťou - Stredoslovenská energetika, a.s.. Zmluvu o prístupe



do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny však môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ
distribučnej sústavy v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike.

11. Okresný súd sa nestotožnil s tým, že zmluva o pripojení je zároveň aj zmluvou o prístupe, pretože
nemá dané náležitosti a z ničoho nevyplynula vôľa žalobcu zmluvu o prístupe uzavrieť. Okresný súd
uviedol, že zmluvu o prístupe možno uzavrieť aj v ústnej forme, avšak skutočnosť o platení poplatkov za
prístup nespôsobuje a nepreukazuje jej uzavretie v ústnej forme ako ani vôľu žalobcu na jej uzavretie.
Zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorá je prejavom vôle oboch zmluvných strán, pričom v danom
prípade vôľa žalobcu absentuje. Žalobca akékoľvek uzavretie zmluvy popieral. Okresný súd posúdil, že
ide o bezdôvodné obohatenie z dôvodu neuzavretia zmluvy o prístupe, ktoré je žalovaný povinný vrátiť
žalobcovi. Žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho nevyplynula a vyhláška č. 221/2013
Z.z. nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.

12. Okresný súd poukázal na ust. § 2 písm. a) bodu 12 zákona o energetike, podľa ktorého sa prístupom
do sústavy rozumie (v zhode s rozhodnutím Ústavného súdu SR) prístup na základe zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo
využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Nebola dohodnutá
distribučná kapacita, pokiaľ ide o rezervovanú kapacitu, pretože v takomto prípade ide len o jednostranné
určenie/stanovenie maximálnej rezervácie zo strany žalovaného. Ústavný súd SR vychádzal z definície
prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje zákon o energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia
konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy ním
vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu." Výrobca elektriny,
pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne to, že môže elektrinu vpúšťať, ako aj to, že táto elektrina
bude distribuovaná (prepravená) odberateľom alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu k ničomu
takému nedošlo. Okresný súd zvýraznil, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že
vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta.

13. Vo vzťahu k technicko-odbornej analýze s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní
kapacity distribuční soustavy výrobci elektřiny", okresný súd uviedol, že predmetom sporu bola výlučne
právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani
schéma, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Zmluva o prístupe od distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny bola jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup, a preto
tieto technické listinné dôkazy boli irelevantné a nespochybnili legitímny nárok žalobcu na vrátenie
uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy. Rovnako okresný súd nevykonal navrhnutý
výsluch svedka Z., ktorý sa mal vyjadriť k technickej otázke a ani svedka D., ktorý sa mal vyjadriť k
rezervovanej kapacite, pretože okresný súd zvýraznil, že sporná bola právna otázka, či bola oprávnená
platba za prístup alebo nie. Okresný súd uviedol, že ak má byť zachovaný princíp právnej istoty, tak jeho
nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude neústavne zasahovať do práv subjektov
a v právnom štáte je nevyhnutné, aby v prípade neústavného zásahu došlo aj k spravodlivej náprave.
Poškodeným subjektom je žalobca, nie žalovaný, preto nie je namieste, aby žalovaný poberal neústavné
platby a v podstate žalobca sa žalobou domáhal len ich vrátenia, pričom sa nedomáhal žiadnej náhrady
škody.

14. Okresný súd poukázal na ust. § 34, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 266
ods. 1, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a konštatoval, že podľa výsledkov dokazovania nemal
preukázané, že by žalobca prejavil vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe so žalovaným. Takáto zmluva
nebola obsiahnutá ani v zmluve o pripojení, pretože neobsahovala náležitosti zmluvy o prístupe, preto
okresný súd uzavrel, že medzi stranami sporu nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Ak aj žalovaný
poukazoval na rámcovú zmluvu, táto nebola uzavretá medzi sporovými stranami, to znamená, nešlo o
záväzkový vzťah medzi stranami konania. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.
1 zmluvy o pripojení - maximálna rezervovaná kapacita, ktorý považoval za dôkaz dojednania prístupu,
teda uzavretia zmluvy o prístupe, okresný súd sa s tým nestotožnil, pretože išlo o náležitosť zmluvy
o pripojení a súčasne nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán uzavrieť zmluvu o prístupe,
pričom zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia, nie prístupu a išlo
o jednostranné stanovenie rezervácie zo strany žalovaného bez vplyvu žalobcu. Medzi stranami sporu
nebola dohodnutá distribučná kapacita, pričom žalobca jednoznačne uviedol, že sústavu využíval na
základe zmluvy o pripojení.



15. Okresný súd podľa ust. § 26 ods. 4, 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike zvýraznil rozdielnosť
zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Kým zmluva o
pripojení zaväzuje žalovaného prepraviť množstvo elektriny vo výške rezervovanej kapacity, ktorá je
uvedená v prílohe zmluvy o pripojení, a teda stanovená jednostranne zo strany žalovaného, zmluva
o prístupe zaväzuje žalovaného rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, teda jednak dohodnutú
a jednak distribučnú kapacitu, nie elektrinu vo výške rezervovanej kapacity určenej žalovaným. Ak
žalovaný poskytol nejakú rezervovanú kapacitu, tak bolo to len v zmysle zmluvy o pripojení, nie v zmysle
zmluvy o prístupe. Aj Ústavný súd SR rozlišuje pojmy, a preto tieto zmluvy nemožno zamieňať, resp.
jednu subsumovať pod druhú. Okresný súd uzavrel, že nebola zmluvne dohodnutá distribučná kapacita,
preto nebolo možné ani vysloviť uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, a tým žalovaný
nemá nárok na platby za taký prístup s poukazom aj na záver Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil, že
platby možno požadovať len na zmluvnom základe. Ak aj žalovaný tvrdil, že jeho platby sú oprávnené,
tento názor bol v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu SR. Okresný súd vyjadril to, že sa zaoberal iba
bezdôvodným obohatením žalovaného na úkor žalobcu, keď žalovaný neuplatnil žiaden vzájomný návrh.

16. Pokiaľ žalovaný postavil svoju obranu okrem iného aj na účinkoch rozhodnutia Ústavného súdu
SR s argumentáciou účinkov ex nunc a nie ex tunc, tak s týmto tvrdením žalovaného sa okresný súd
nestotožnil, pretože Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil účinky svojho rozhodnutia ex tunc, teda
účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu SR, a tým
má prednosť princíp ústavnosti. Ústavný súd SR vo svojom zdôvodnení rozlíšil pripojenie a prístup do
distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické
pripojenie zariadenia. Uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. Prístup je právo využívať
distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii
sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú
elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať
elektrinu cez sústavu. Podľa výsledkov dokazovania okresný súd skonštatoval, že zmluva o prístupe,
ktorá by zakladala právo na platby za prístup, uzavretá nebola. Žalovaný nepreukázal žiaden prejav
vôle takúto zmluvu o prístupe uzavrieť, nepreukázal ani to, že zmluva o pripojení obsahuje náležitosti
zmluvy o prístupe a ani zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Platby
boli fakturované zo strany žalovaného neoprávnene a ak k ich úhradám došlo, tak vzniklo bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného na úkor žalobcu, čím sa stal nárok žalobcu opodstatnený, pokiaľ
išlo o vrátenie tohto plnenia. Ak sa žalobca domáhal vrátenia už uhradených platieb za prístup, podľa
názoru okresného súdu nebolo možné odmietnuť žalobcovo priznanie jeho nárokov opierajúc sa o
neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Okresný súd mal za to, že ďalšie
dokazovanie by bolo nehospodárne, nadbytočné, keďže bolo nepochybne preukázané, že zmluva o
prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo zmluvy o pripojení a nevyplýva ani žiaden prejav vôle zo strany
žalobcu takúto zmluvu uzavrieť a ak tieto platby boli uhradené, tak v spojitosti s rozhodnutím Ústavného
súdu SR ide o ich nedôvodné úhrady a je povinnosťou žalovaného ich vrátiť. Pokiaľ ide o vyjadrenie
Českého vysokého učení technického v Prahe, išlo o technické vyjadrenie, o technické posúdenie,
avšak podstatou sporu bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe, a teda či platby boli
opodstatnené, na čo okresný súd skonštatoval, že neboli, a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť
žalobcovi.

17. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania okresný súd poukázal na ust. § 369 Obchodného
zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.. Z dôvodu, že v danom prípade išlo
o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikovali ustanovenia Občianskeho
zákonníka, avšak na úroky z omeškania ustanovenia Obchodného zákonníka. Okresný súd mal
preukázané, že žalobca vyzval na vrátenie úhrad, v dôsledku čoho sa žalovaný preto dostal do
omeškania nasledujúcim dňom po uplynutí poskytnutej lehoty na plnenie, t.j. od 01.10.2016. K výške
úrokov z omeškania okresný súd uviedol, že túto priznal, pretože výška bola stanovená osobitným
predpisom, ktorú nedokazoval, keďže v zmysle CSP mal o tejto výške vedomosť z inej sporovej agendy.
Okresný súd úroky z omeškania posúdil za opodstatnené a v primeranej výške od nasledujúceho dňa
po uplynutí lehoty na plnenie v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti svojho rozhodnutia.

18. K vykonávaným dôkazom okresný súd uviedol, že tieto posudzoval v zmysle § 191 CSP.



19. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa § 255, § 262
ods. 1, 2 CSP, Čl. 4 CSP. Žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
v rozsahu 100%, a to i napriek tomu, že v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od
26.04.2014 do 30.09.2016 a v časti prevyšujúcej výšku 9% ročne, okresný súd konanie zastavil, v zmysle
dispozitívneho úkonu žalobcu ešte pred prvým pojednávaním. Okresný súd posúdil pomer úspechu a
neúspechu, pričom neúspech žalobcu bol len v zastavenej časti, avšak na základe zaužívanej súdnej
praxe v spojitosti s Čl. 4 CSP, okresný súd žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100%, keďže išlo len o nepatrný neúspech žalobcu v späťvzatej časti žaloby a nepatrný úspech
žalovaného, čo nezakladalo dôvod pomerne rozdeľovať trovy. Okresný súd uviedol, že o výške náhrady
trov konania rozhodne samostatným uznesením.

20. Proti tomuto rozsudku okresného súdu, a to vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 41.305,20 Eur spolu s príslušenstvom a v závislom výroku o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v podaní zo dňa 27.11.2017 z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP. Žalovaný žiadal rozsudok v napadnutých výrokoch
zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a žalovanému priznané trovy súdneho konania. Žalovaný k
zmluve o pripojení uviedol, že tento právny úkon, ako aj existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike. Okresný súd však
posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práv a povinností výrobcu
elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike.
Okresný súd sa aplikáciou ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike dôsledne nezaoberal, pokiaľ
len v odsekoch 50 až 52 rozsudku uviedol svoje závery. Okresný súd mal pri posudzovaní existencie
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy vychádzať zo zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a nie z
neskoršieho zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Žalovaný poukázal na ust. § 2 písm. a) bod 23.2, §
21 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 1 písm. d), § 27 ods. 1, § 28 ods. 1 písm. a), § 29 ods. 1 písm. b), § 21
ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike rozlišuje
práva a povinnosti výrobcov elektrickej energie, ako aj práva a povinnosti oprávnených odberateľov,
dodávateľov elektriny, resp. obchodníkov s elektrinou. Okresný súd nerozlišoval skutočnosť postavenia
žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu. Práve zohľadnenie zásadnej rozdielnosti postavenia žalobcu ako
odberateľa a ako výrobcu v danom spore nebolo okresným súdom vykonané a posúdené dostatočne, a
tento rozdiel okresný súd vôbec nevzal do úvahy a vyhodnotil v rozpore so zákonom č. 656/2004 Z.z. a
tiež s platným a účinným zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike. Z tohto potom vyplynuli aj nesprávne
závery okresného súdu, že žalobca na to, aby mohol ako výrobca elektriny využívať distribučnú sústavu,
teda mal prístup k distribučnej sústave, musí mať zabezpečenú aj distribúcii elektriny. Tento záver
okresného súdu bol v rozpore so zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike, nezohľadňoval technickú a
vecnú stránku poskytovania kapacity v distribučnej sústave. Žalovaný považoval za nesprávne tvrdenie
okresného súdu, že prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pretože takéto tvrdenie je v rozpore s ust. § 21 ods. 2 písm.
a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Zo zákonnej úpravy, a to zákona č. 656/2004 Z.z. je zrejmé,
že povinnosťou výrobcu je mať zabezpečený prístup a pripojenie a nie distribúciu elektriny. Zákon č.
656/2004 Z.z. o energetike nespája s výrobcom elektriny distribúciu elektriny. Ak zákon nepriznáva právo
výrobcovi elektriny na distribúciu elektriny, nemôže mu zároveň ukladať povinnosť uzavrieť takú zmluvu,
predmetom ktorej je právo, na ktoré výrobca zo zákona nie je oprávnený. Žalovaný má za to, že so
žalobcom majú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, čo vyplýva zo zmluvy o pripojení v
rámci prílohy č. 1 stanovenej maximálnej rezervovanej kapacity pre výrobné zariadenie žalobcu, teda
kapacitu v rozsahu ktorej žalobca je oprávnený dodávať elektrinu do distribučnej sústavy SSE-D, čím
dochádza k využívaniu kapacity distribučnej sústavy v rozsahu dohodnutej maximálnej rezervovanej
kapacity; žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy. Zmluva o pripojení obsahuje záväzok
žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, z čoho možno
vyvodiť, že zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy
žalovaného, a ak zmluva o pripojení upravuje aj záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok
žalovaného rezervovať maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného,
tak uvedené predstavuje prístup žalobcu do sústavy žalovaného, čo je v súlade s ust. § 21 ods. 2
písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Žalovaný žiadal, aby právny úkon zmluvy o pripojení bol
posudzovaný podľa jeho obsahu, nielen podľa pomenovania. Správnosť prístupu žalovaného potvrdzuje
aj záver Súdneho dvora EÚ, ktorý vo veci C-239/04, bod 40 rozsudku poskytol výklad pojmu „prístup do
sústavy", podľa ktorého sa pojem prístup spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým
kvalitu, pravidelnosť a náklady služby. Žalovaný preto má za to, že so žalobcom má uzavretú zmluvu



o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej zmluvy účtoval žalobcovi platbu za
prístup do distribučnej sústavy žalovaného, pričom žalobca jednoznačne využíva pridelenú kapacitu
distribučnej sústavy, a preto nemožno prijať záver o bezdôvodnom obohatení.

21. Žalovaný zdôraznil, že okresný súd použil na daný sporový prípad nesprávny právny predpis, a
to zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike, avšak i napriek uvedenému poukázal na odsek 52., odsek
43., odsek 35., odsek 53. a 54., 74. rozsudku okresného súdu. Žalovaný namietal spôsob výkladu,
ktorý uskutočnil okresný súd vo vzťahu k zmluve o pripojení a k zmluve o prístupe do distribučnej
sústavy, keď rozdielnosť prístupu výkladu týchto dvoch zmlúv nevysvetlil. K rozhodnutiu Ústavného
súdu SR, k použitému pojmu „vpúšťať" elektrickú energiu do distribučnej sústavy, žalovaný zvýraznil,
že Ústavný súd SR len logicky konštatuje, že pokiaľ na jednej strane výrobca elektrickej energie
„vpúšťa" elektrinu do distribučnej sústavy, tak na druhej strane musí túto elektrinu niekto odobrať,
inak by prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemohol zabezpečiť bezpečnosť distribučnej sústavy.
Žalovaný uviedol, že nesúhlasí so záverom okresného súdu, že nebola dohodnutá distribučná kapacita,
a ak išlo o rezervovanú kapacitu, tak sa jednalo len o jednostranné určenie/stanovenie maximálnej
rezervácie zo strany žalovaného. Žalovaný k týmto odsekom uviedol, že tvrdenia okresného súdu
vyplývajú z nepochopenia princípu fungovania trhu s elektrinou a okresný súd len prebral argumentáciu
žalobcu. Prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny sa poskytuje od prevádzkovateľa
distribučnej sústavy, t.j. od žalovaného odberateľom spravidla prostredníctvom dodávateľa, ktorý uzavrie
s prevádzkovateľom distribučnej sústavy rámcovú distribučnú zmluvu a na jej základe uzavrie zmluvu
o združenej dodávke elektriny, ktorou sa dodávateľ zaväzuje zabezpečiť pre odberateľa distribúciu
elektriny a s tým súvisiace služby. Ak žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy s dodávateľom,
a to spoločnosťou SSE, a.s. uzavrel rámcovú distribučnú zmluvu, podľa ktorej zabezpečuje prístup
do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny, tak zákonite žalovaný poskytuje prístup a distribúciu pre
všetky odberné miesta odberateľov elektriny, ktoré majú s dodávateľom uzavretú zmluvu o združenej
dodávke a zároveň majú tieto odberné miesta uzatvorenú platnú zmluvu o pripojení so žalovaným ako
prevádzkovateľom distribučnej sústavy a na preukázanie tejto skutočnosti žalovaný predložil ako dôkaz
rámcovú distribučnú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a dodávateľom SSE, a.s. a zmluvu o dodávke
a distribúcii elektriny, t.j. zmluvu o združenej dodávke elektriny uzatvorenú medzi dodávateľom SSE,
a.s. a žalobcom. Každý dodávateľ musí mať uzavretú tzv. rámcovú distribučnú zmluvu, prostredníctvom
ktorej sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy SSE-D zaväzuje dodávateľovi zabezpečiť prístup a
distribúciu elektriny pre všetkých odberateľov, s ktorými má dodávateľ uzavretú zmluvu o združenej
dodávke a za tieto služby vystavuje dodávateľovi faktúry. Za týmto účelom predložila SSE-D okresnému
súdu zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny uzavretú medzi žalobcom a vybraným dodávateľom,
kde je uvedený záväzok dodávateľa poskytnúť pre žalobcu ako odberateľa prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny. Dodávateľ však uvedené služby poskytuje žalobcovi prostredníctvom
prevádzkovateľa distribučnej sústavy SSE-D, o čom svedčia aj rámcové distribučné zmluvy predložené
okresnému súdu. Bolo zrejmé, že práve SSE-D je subjektom poskytujúcim prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny pre žalobcu, pričom na uvedené skutočnosti okresný súd v rozhodnutí
vôbec neprihliadal. Žalobca v právnych vzťahoch, ktoré popísal žalovaný, vystupuje v postavení
odberateľa a nie v postavení výrobcu elektriny. Žalovaný poukázal na to, že je to práve žalobca, kto SSE-
D v rámci procesu pripojenia požiada o zabezpečenie maximálnej rezervovanej kapacity v distribučnej
sústave, pričom sám uvedie aj požadovaný rozsah tejto maximálnej rezervovanej kapacity. Nemožno sa
preto stotožniť so záverom okresného súdu, že maximálna rezervovaná kapacita uvedená v zmluve o
pripojení je stanovená jednostranne zo strany žalovaného. Okresný súd pripustil, že žalovaný poskytol
žalobcovi rezervovanú kapacitu, avšak túto mal podľa okresného súdu žalovaný poskytovať na základe
zmluvy o pripojení. Tento záver okresného súdu však nekorešponduje s legislatívou. Žalobca uzavrel
jednotlivé zmluvy a prejavil záujem dodávať elektrinu a využívať prístup do distribučnej sústavy, tak
bola zo strany SSE-D žalobcovi poskytnutá dohodnutá kapacita v distribučnej sústave. Ak okresný
súd pripustil, že žalovaný poskytol žalobcovi kapacitu v distribučnej sústave, tak bolo nevyhnutné túto
skutočnosť spájať práve s využívaním prístupu do distribučnej sústavy a nie s pripojením do distribučnej
sústavy. S touto skutočnosťou sa však okresný súd dostatočne nevysporiadal.

22. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že všetky zmluvy, ktoré predložil, preukazujú pripojenie do
distribučnej sústavy, prístup k distribučnej sústave a distribúciu elektriny. Žalovaný zvýraznil, že pre
objektívne posúdenie predmetu sporu je potrebné sa zaoberať všetkými právnymi vzťahmi, ktoré medzi
žalobcom a žalovaným vznikli.



23. Z technicko-odborného posúdenia, ktoré bolo predložené v konaní pred okresným súdom, vyplýva,
že výrobca elektrickej energie fakticky pripojený do distribučného systému (má do nej prístup), vždy
využíva distribučnú sústavu. Z technicko-odborného posúdenia vyplýva, že pri dodávke elektrickej
energie do distribučnej sústavy je táto sústava využívaná, pričom ďalej sa uvádza, že kapacita sústavy
je fakticky využívaná, aj keď daným prvkom nepreteká v daný okamih energia vyrobená príslušným
zdrojom. Žalobca v postavení výrobcu má zabezpečený faktický prístup do distribučnej sústavy a
tento prístup aj využíva. Fakticky medzi žalobcom a žalovaným nesporne dochádza k využívaniu
distribučnej kapacity tým, že žalobca dodáva do distribučnej sústavy vyrobenú elektrinu, a tým dochádza
k využívaniu distribučnej sústavy žalobcom. Úvaha okresného súdu je založená práve na skutočnosti,
že žalobca distribučnú sústavu nevyužíva a prístup z tohto dôvodu nepotrebuje. Technické posúdenie
a technicko-odborné posúdenie jednoznačne dokazujú to, že uvedené konštatovanie nebolo pravdivé.
Nemôže byť preto irelevantný dôkaz technicko-odborného posúdenia. Predložené technicko-odborné
posúdenie je možné považovať za plnohodnotný dôkaz a je možné z neho vychádzať pri zodpovedaní
na položenú právnu otázku, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluva o prístupe do
distribučnej sústavy. Žalobca reálne využíva distribučnú sústavu žalovaného na to, aby mohol vykonávať
svoju podnikateľskú činnosť - výrobu elektriny, preto nemôže na strane žalovaného nastať bezdôvodné
obohatenie tým, že žalobcovi využívanie svojej distribučnej sústavy umožňuje.

24. K nálezu Ústavného súdu SR žalovaný uviedol, že tento sa v svojom rozhodnutí vôbec nevyjadril
k otázke zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v kontexte zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike
a rovnako neposudzoval a nevyjadril sa ani k otázke podstatných náležitostí takejto zmluvy v zmysle
tohto zákona a ani sa nevyjadril k otázke formy takejto zmluvy v zmysle uvedeného zákona. Okresný
súd aplikoval nesprávnu právnu normu, a to zákon č. 251/2012 Z.z. a z titulu tejto nesprávnej aplikácie
si potom okresný súd osvojil závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze, v dôsledku čoho potom
okresný súd opomenul skutočnosť, že v čase uzatvárania zmluvy o pripojení bolo povinnosťou výrobcu
elektriny a nie fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny, tak ako to uviedol okresný súd,
uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Išlo podľa zákona č. 656/2004 Z.z. o opačnú situáciu, než z
ktorej vychádzal Ústavný súd SR, ako aj Okresný súd Žilina. Závery okresného súdu nemajú oporu
v právnej úprave účinnej v čase uzavretia zmluvy o pripojení. K účinkom nálezu Ústavného súdu SR
žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR vo všeobecnej rovine opakovane judikoval, že nálezy Ústavného
súdu SR vo veci nesúladu právnych predpisov majú účinky ex nunc (PL. ÚS 13/98, PL. ÚS 15/08,
PL. ÚS 4/09, PL. ÚS 17/08). Žalobca v danej veci riadne platil za prístup do distribučnej sústavy, a to
na základe príslušných rozhodnutí URSO. Tieto rozhodnutia naďalej platia. Žalobca nebol v situácii, v
ktorej by od neho v súdnom, či exekučnom konaní vymáhal prevádzkovateľ distribučnej sústavy platbu
za prístup do distribučnej sústavy. Na žalobcu by dopadlo zjednocujúce stanovisko senátu Ústavného
súdu SR len vtedy, ak by si od neho prevádzkovateľ distribučnej sústavy vymáhal platby za prístup
do distribučnej sústavy na základe rozhodnutí URSO, vydaných na základe neúčinného ustanovenia
§ 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Žalobca podľa názoru žalovaného nemôže argumentovať
zjednocujúcim stanoviskom, keďže toto stanovisko dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu.
Nejestvuje výslovné rozhodnutie Ústavného súdu SR k účinkom nálezov vydaných vo veciach nesúladu
právnych predpisov, ktoré by dopadali na uzavreté právne vzťahy. Nakoľko takúto situáciu nerieši ani
zákon, a to ust. § 41b Zákona o Ústavnom súde SR, tak je zrejmé, že v tejto situácii sa aplikuje zásada
ex nunc účinkov nálezov ústavného súdu. Tento pohľad má pritom opodstatnenie aj s ohľadom na
princíp zákazu retroaktivity právnych noriem, ako aj na požiadavku, aby ten, kto konal, resp. postupoval
na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nebol v tejto dôvere k nemu sklamaný (PL.
ÚS 36/95). Zjednocujúce stanovisko sa týkalo len tých všetkých konaní, ktoré boli vedené zo strany
zdravotných poisťovní voči dlžníkom a netýka sa všetkých civilných konaní, pretože by zaviedlo princíp
retroaktivity, ktorý je neprípustný. To, že rozhodnutia Ústavného súdu SR pôsobia vždy ex nunc, vyplýva
aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 4/09, PL. ÚS 17/08, ktoré žalovaný v
konaní predložil ako dôkaz. Rozhodnutia, na ktoré poukázal žalovaný, sú rozhodnutiami Ústavného
súdu SR, ktoré časovo nasledujú po zjednocujúcom stanovisku a ktoré jednoznačne uvádzajú, že účinky
rozhodnutí sú ex nunc. Žalovaný z týchto záverov žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že bude
žaloba zamietnutá.

25. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 19.12.2017. Žalobca zdôraznil, že nikdy
neuzavrel zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so žalovaným. Využívanie
prístupu do distribučnej sústavy znamená, že výrobca túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi
distribučnej sústavy (žalovanému), ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby vyrobenú elektrinu



prepravil inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí. Túto službu však žalobca nikdy nevyužíval.
To, že takúto službu žalobca nevyužíval, nebolo medzi stranami sporné. Platbu za prístup platil žalobca
ako výrobca/dodávateľ elektriny, nie ako jej odberateľ. Prístup do distribučnej sústavy nie je technickým
pojmom. Je to pojem, ktorý definuje zákon a ktorý vo svojom rozhodnutí rozoberá aj samotný ústavný
súd. Žalovaný opakovane poukazuje na svoju vlastnú interpretáciu technickej stránky veci, ktorá nemá
základ v právnej úprave, dokonca jej odporuje. Žalovaný nielen počas konania pred súdom prvej
inštancie, ale ani v odvolaní nerozporuje skutočnosť, že so žalobcom nikdy neuzatvoril zmluvu o o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca poukázal na zákon č. 656/2004 Z.z., ako
aj na zákon č. 251/2012 Z.z., t.j. na pôvodný a toho času platný zákon o energetike, z ktorých vyplýva,
že prístup do distribučnej sústavy sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ústavný súd SR vo svojom náleze poukazuje na
§ 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý upravuje podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Okrem iných náležitostí z tohto zmluvného typu vyplýva záväzok prepraviť
pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity.
Ak žalovaný priznáva, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so žalobcom
neuzavrel, tak nie je potrebné ani ďalšie skúmanie jeho argumentácie. Ak neexistuje zmluva, tak
neexistoval ani právny dôvod pre uhrádzanie platby za prístup a námietky žalovaného voči rozsudku
okresného súdu sú nedôvodné.

26. Zmluva o pripojení podľa žalobcu neobsahuje žiadnu zmluvu o prístupe, ktorú vykonštruoval
žalovaný. Aj podľa právnej úpravy v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. predmetom zmluvy o pripojení bolo
len pripojenie zariadenia do sústavy. Žiaden prístup, resp. zabezpečenie prenosu (distribúcie) elektriny
tretím subjektom táto zmluva neobsahovala. Išlo výlučne o dohodu o pripojení. Aj zákon č. 656/2004
Z.z. § 2 písm. a) bod 22.2., neskôr 23.2. rozlišoval zmluvu o pripojení a zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca zvýraznil, že maximálna rezervovaná kapacita nesúvisí s pojmom
prístupu do distribučnej sústavy. Maximálna rezervovaná kapacita, ktorá je uvedená v zmluve o pripojení,
je údajom, ktorý predstavuje maximálne množstvo elektriny, ktoré môže výrobné zariadenie žalobcu
dodať žalovanému. Toto množstvo nebolo dojednané na účely dohodnutia prístupu do distribučnej
sústavy. Rezervovaná kapacita, ktorá sa viaže na prístup do distribučnej sústavy, predstavuje údaj o
množstve elektriny, ktorá má byť od výrobcu elektriny prepravená inému subjektu, a to pomocou, resp. s
využitím distribučnej sústavy. Táto rezervovaná kapacita je iná ako „maximálna rezervovaná kapacita".
Samotný zákon túto rezervovanú kapacitu označuje ako „distribučnú kapacitu". V zmluve o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje rezervovať
dohodnutú distribučnú kapacitu a nie maximálnu kapacitu, ktorá je uvedená v zmluve o pripojení. Je
preto nevyhnutné odmietnuť argumentáciu žalovaného, ktorý vytrháva časti zmluvy o pripojení a vytvára
z nej zmluvu o prístupe.

27. Žalobca poukázal na § 96 ods. 7 zákona o energetike, z ktorého vyplýva, že zmluvy sa mali uviesť
do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012. Z uvedeného vyplýva, že od 1.1.2013 bolo nutné
platnosť akýchkoľvek zmluvných vzťahov posudzovať podľa aktuálneho zákona o energetike. Platí to
pre všetky zmluvné vzťahy, ktoré majú svoj pôvod v zákone pôvodnom, a to v zákone č. 656/2004
Z.z.. Neoprávnene potom boli žalovaným vyberané platby za prístup v roku 2014 a 2015. Rozhodnutie
okresného súdu je riadnym spôsobom odôvodnené v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Závery, ktoré vyjadril
okresný súd v napadnutom rozsudku v odsekoch 33 a 34., je z celého kontextu odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie zrejmé, že tento súd správne rozlišoval medzi pojmom zmluvy o pripojení a zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a o predmete týchto zmlúv, na čo nemá dopad
pravdepodobne chybou v písaní v odseku 74. rozsudku uvedený nesprávne odkaz na § 26 ods. 4
namiesto odkazu na § 26 ods. 3 zákona o energetike.

28. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nesprávne interpretuje pojem prístupu do distribučnej sústavy.
Žalobca zdôraznil to, že platba za prístup bola žalovaným vyberaná v roku 2014, v ktorom období
už platil zákon č. 251/2012 Z.z., ktorý tento pojem jasne upravuje. Rozhodnutie Ústavného súdu SR
riešilo práve sporné ustanovenie vyhlášky č. 221/2013 Z.z., na základe ktorého žalovaný v roku 2014
neústavne začal vyberať platbu za prístup. Preto nie je možné tvrdiť, že toto rozhodnutie sa na tento
spor nevzťahuje. Pri prístupe do distribučnej sústavy a výkladu jeho pojmu je potrebné vychádzať
z platnej právnej úpravy a rozhodnutia Ústavného súdu SR. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 zákona o
energetike sa prístupom do sústavy rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú



sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Zákon o energetike priamo prostredníctvom
zákonnej definície vymedzuje, čo je prístup do distribučnej sústavy a zároveň uvádza, v akej zmluve je
tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnúť. Prístup do distribučnej sústavy je teda pojmom,
ktorý je neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi.
Žalobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného
uváženia. Zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť
distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa §
2 písm. a) bodu 12 zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 zákona
o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. V prípade žalobcu k ničomu
takému nedochádza. Žalobca elektrinu len žalovanému dodáva alebo ním poverenému subjektu. To,
ako žalovaný následne s elektrinou naloží, je mimo dispozície žalobcu. Žalobca nielenže nevyužíva
distribučnú sústavu na to, aby ním vyrobenú elektrinu niekomu prepravil, ale jeho elektrinu ani len
samotný žalovaný nemôže primárne použiť na to, aby ju dodával odberateľom. Žalovaný nedôvodne
poukazuje na žalobcu ako na odberateľa. Bolo nesporné, že žalované platby za prístup boli vyberané
od žalobcu práve ako od výrobcu elektriny. Žalobca sa v podstate domáha vrátenia svojich platieb
za prístup, ktoré musel uhrádzať žalovanému z titulu, že je výrobca elektriny. Tieto platby žalobca
neuhrádzal spoločnosti SSE a už vôbec neboli uhrádzané z titulu odberu elektriny.

29. Žalobca poukázal na to, že rámcová distribučná zmluva upravuje využívanie distribučnej sústavy
zo strany SSE a vzťah SSE a žalovaného. Žalobca nie je stranou tejto zmluvy. Zmluva o dodávke
a distribúcii elektriny nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Túto
zmluvu žalobca uzavrel so spoločnosťou SSE a nie so žalovaným. Je pritom zrejmé, že zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže žalobca uzavrieť len so žalovaným ako
prevádzkovateľom distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 zákona o energetike). Podľa názoru žalobcu zo
strany žalovaného neboli predložené žiadne argumenty, prečo a ako by malo postavenie žalobcu ako
odberateľa vplývať na tento spor a vrátenie platieb za prístup.

30. K technickému posúdeniu žalobca uviedol, že tento dôkaz je irelevantný, pretože otázka, čo je
prístup do distribučnej sústavy, na čo slúži a ako si možno túto službu dohodnúť, je otázkou právnou a
odpoveď na ňu dáva zákon. K účinkom rozhodnutia Ústavného súdu SR žalobca uviedol to, že žalovaný
opomína v odvolaní fakt, že derogačné nálezy Ústavného súdu SR môžu mať súbežne dva účinky, a
to účinok „ex nunc" a účinok „ex tunc". Tvrdenie žalovaného, že nález Ústavného súdu SR má účinky
iba ex nunc, je nesprávne tvrdenie. Účinky derogačného nálezu majú spätný dopad na právne vzťahy
vzniknuté v čase, kedy bola neústavná právna úprava ešte platná a účinná. Odpoveď na otázku účinkov
derogačného nálezu dalo jasne zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého hmotnoprávne účinky nálezu
nastávajú „ex tunc". Žalobca k opodstatnenosti spätných účinkov derogačného nálezu poukázal na
Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 38/03, I. ÚS 51/06, III. ÚS 3489/12, PL. ÚS 15/09. Na právne vzťahy
založené neústavnou právnou úpravou sa má nazerať cez prizmu ochrany vlastníckeho práva žalobcu.
Ochrana základného práva žalobcu musí mať v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR a Ústavného súdu
ČR prednosť pred ochranou vzťahov, ktoré vzišli z aplikácie neústavnej normy. Takýto prístup je plne v
súlade s princípom ochrany ústavnosti a s princípom prioritnej ochrany základného práva jednotlivca.
Žalobca v závere svojho vyjadrenia poukázal na to, že platbu za prístup do distribučnej sústavy neplatil
dobrovoľne, ale na základe neústavného právneho predpisu. Žalobca žiadal rozsudok potvrdiť ako vecne
správne rozhodnutie.

31. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 19.12.2017 sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 17.01.2018. Žalovaný
poukázal na odlišnosť pojmov „maximálna rezervovaná kapacita" a „distribučná kapacita". V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na § 26 ods. 23, § 26 ods. 26 vyhlášky č. 18/2017 Z.z.. Žalovaný uviedol,
že žalobca má na trhu s elektrinou postavenie výrobcu, ako aj odberateľa, čo nebolo sporné. V
zmysle § 26 ods. 23 vyhlášky č. 18/2017 Z.z. vyplýva, že výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu
neobjednávajú. Jedinou dohodnutou kapacitou pre prístup do distribučnej sústavy je preto v prípade
výrobcu elektriny práve maximálna rezervovaná kapacita. Vyhláška č. 18/2017 Z.z. upravuje platbu za
prístup do distribučnej sústavy a to tak, že výška tejto platby závisí od toho, ktorá rezervovaná kapacita
je vyššia, teda podľa toho, či má jeden subjekt, ktorý má zároveň postavenie výrobcu a aj odberateľa
elektrickej energie vyššie rezervovanú kapacitu z pohľadu výrobcu alebo či je vyššia rezervovaná
kapacita z pohľadu odberateľa, a to z dôvodu, aby sa zabránilo duplicitnému plateniu poplatku za
prístup. Distribučnú kapacitu, ktorou je práve rezervovaná kapacita dohodnutá v zmluve o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo v zmluve o združenej dodávke elektriny, si však žalobca



v postavení výrobcu elektriny v zmysle platnej legislatívy objednávať nemôže. Jedinou kapacitou na
prístup do distribučnej sústavy, ktorú si môže žalobca v postavení výrobcu elektriny so žalovaným
dohodnúť, je teda maximálna rezervovaná kapacita, ktorá bola medzi stranami sporu dohodnutá tak,
ako to vyplýva z uzavretej zmluvy o pripojení. Žalovaný zvýraznil, že maximálna rezervovaná kapacita
nielenže súvisí s pojmom prístup do distribučnej sústavy, ale dojednaním výšky maximálnej rezervovanej
kapacity je dojednaný aj prístup do distribučnej sústavy výrobcovi elektrickej energie. Pokiaľ ide o
pojem „distribučná kapacita" tak z vyhlášky č. 18/2017 Z.z. je zrejmé, že ide o rezervovanú kapacitu
pre odberateľa a nie pre výrobcu. K aplikácii prechodných ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z. o
energetike žalovaný poukázal na ust. § 26, ktorý upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou.
Medzi základné zmluvné typy, ktoré upravuje zákon č. 251/2012 Z.z., patrí aj zmluva o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Z pojmového hľadiska podľa názoru žalovaného je možné
uviesť, že zmluva, ktorá je upravená v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, v sebe zahŕňa
dojednanie o prístupe a dojednanie o distribúcii elektriny. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny upravuje záväzok prevádzkovateľa distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú
distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy, prepraviť elektrinu účastníkovi trhu. Žalovaný mal za to,
že na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ako aj na základe rámcovej
distribučnej zmluvy prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečuje distribúciu pre odberateľa elektriny
a nie pre výrobcu.

32. V danej veci žalovaný zabezpečuje distribúciu elektriny pre žalobcu práve prostredníctvom rámcovej
distribučnej zmluvy uzavretej s dodávateľom SSE, a.s., avšak distribúcia je zabezpečená pre žalobcu
ako odberateľa, nie ako výrobcu, pretože výrobca nemá právo na distribúciu. Žalovaný poukázal na
to, že výrobca nie je účastníkom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a
teda prostredníctvom nej si nemôže dohodnúť žiadnu prepravu ním vyrobenej elektriny ku koncovému
odberateľovi. Žalovaný už existujúce zmluvy o pripojení, ktoré v sebe subsumujú zmluvy o prístupe,
nemohol dať do súladu s § 26 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, ktorý upravuje základné zmluvné
vzťahy na trhu s elektrinou, pretože tieto zmluvné typy upravujú odlišné práva a povinnosti účastníkov
zmluvy, pričom aj jednotliví účastníci takýchto zmlúv sú odlišní od účastníkov tohto súdneho konania.
Pokiaľ zákon nepriznáva právo výrobcovi elektriny na distribúciu elektriny, nemôže sa mu zároveň
ukladať povinnosť uzavrieť takú zmluvu, predmetom ktorej by bolo právo, na ktoré výrobca zo zákona
nie je oprávnený. V zmluve o pripojení je teda subsumovaná aj zmluva o prístupe, čo podľa názoru
žalovaného, je v súlade s právnou úpravou účinnou v čase, v ktorom tieto zmluvné vzťahy vznikli.
V zmluve o pripojení je dohodnutá a zadefinovaná maximálna rezervovaná kapacita pre výrobné
zariadenie žalobcu, rovnako sú zadefinovaní účastníci zmluvného vzťahu, pričom výška poplatku za
prístup v zmluvách dohodnutá nie je, pretože poplatok za prístup do distribučnej sústavy v čase
uzatvárania zmlúv o pripojení neexistoval. Žalovaný mal za to, že dostatočným spôsobom v konaní
pred okresným súdom preukázal existenciu zmluvy o prístupe do sústavy, ktorá je obsiahnutá v
zmluve o pripojení, ako aj, že žalovaný nemôže so žiadnym výrobcom elektrickej energie uzavrieť
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca má prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny zabezpečenú prostredníctvom svojho vybratého dodávateľa, spoločnosti
SSE, s ktorým má uzavretú zmluvu o združenej dodávke elektriny. SSE-D sa na základe uzavretej
rámcovej distribučnej zmluvy s dodávateľom SSE zaviazala, že poskytne prístup do distribučnej sústavy
a distribúciu elektriny do všetkých odberných miest, s ktorými má dodávateľ uzatvorené zmluvy
o združenej dodávke. Žalobcovi ako účastníkovi trhu je poskytnutý prístup do distribučnej sústavy
sprostredkovane prostredníctvom dodávateľa, na základe žalovaným uvedených zmluvných vzťahov.
V žiadnom právnom predpise neexistuje zmienka, že by výrobca bol platbu za prístup do distribučnej
sústavy povinný platiť len na základe písomne uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny. Prístupom do distribučnej sústavy je nevyhnutné rozumieť samotné využívanie
distribučnej sústavy, to znamená možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy v prípade výrobcu
alebo odobrať elektrinu z distribučnej sústavy v rozsahu dohodnutej kapacity. Prístup výrobcu do
distribučnej sústavy je možné zabezpečiť aj na základe iných zmluvných vzťahov, napríklad zmluvou o
pripojení do distribučnej sústavy a následným uzatvorením zmlúv o výkupe elektriny na krytie strát, teda
samotnou realizáciou dodávky elektriny do distribučnej sústavy za účelom jej predaja. Žalobca zmluvné
vzťahy uzavrel dobrovoľne, pričom bez poskytnutia kapacity distribučnej sústavy, ktorá je dohodnutá v
zmluve o pripojení zo strany SSE-D a následného vpustenia elektriny do distribučnej sústavy by žalobca
nemal ním vyrobenú elektrinu kam dodať, a teda realizovať svoj podnikateľský zámer.



33. Žalovaný poukázal na Ústavný súd SR, ktorý v zhode ako zákonodarca v § 27 ods. 1 písm. b) zákona
o energetike používa pojem zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a nie žalobcom deklarovaný pojem
zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný uviedol, že okresný súd, ako aj
žalobca opomenuli skutočnosť, že výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Hodnota
maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení je hodnotou, ktorá sa viaže na
prístup do distribučnej sústavy. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nevyužíva distribučnú sústavu
SSE-D a takúto službu nepotrebuje ani o ňu neprejavil záujem, pretože bol to žalobca, ktorý SSE-D
žiadal o pridelenie kapacity v distribučnej sústave. Žalobca prístup do distribučnej sústavy využíva a
tento potrebuje využívať práve vo výške maximálnej rezervovanej kapacity. Žalobca deklaroval záujem
dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy SSE-D, keďže požiadal a následne uzavrel zmluvy
o výkupe elektriny na krytie strát. V podstate ide o kúpne zmluvy, kde žalobca ako dodávateľ ním
vyrobenú elektrinu predá inému subjektu (spoločnosti SSE). Takáto zmluva môže byť realizovaná jedine
dodaním elektriny do distribučnej sústavy SSE-D, v opačnom prípade by totiž kupujúci SSE nemohol k
elektrine ako predmetu kúpy nadobudnúť vlastnícke právo. Z uvedeného preto nie je zrejmé, akým iným
spôsobom je možné využívať dohodnutú kapacitu distribučnej sústavy ako samotnou dodávkou elektriny
do distribučnej sústavy. Žalovaný preto žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť.

34. K podaniu žalovaného zo dňa 17.01.2018 sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 21.2.2018. Žalobca
zvýraznil, že neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Podstatným
v danej veci bolo posúdenie, či existoval hmotnoprávny základ, teda či medzi stranami bola uzavretá
zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluva
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny neexistuje, ktorá skutočnosť už odôvodňuje
povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi žalované platby. Správnosť argumentácie žalovaného vyvracia
rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré v súlade so zákonom o energetike konštatuje, že právnym
základom pre platbu za prístup je práve zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
Jediným právnym základom pre platbu za prístup je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Prístup do distribučnej sústavy znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na
to, aby ju dodal inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí. Žalobca nikdy nedodával elektrinu
žalovanému na účely jej distribúcie - prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Táto
skutočnosť je nesporná. Žalobca žiaden prístup nikdy nevyužíval. Ústavný súd SR jasne konštatoval,
že znenie pôvodnej vyhlášky č. 221/2013 Z.z. nemôže ustanovovať povinnosť platiť platbu za prístup.
Časť pôvodnej vyhlášky, ktorá tak robila, Ústavný súd SR zrušil, a to je podstata celého rozhodnutia
Ústavného súdu SR, ktorú žalovaný opakovane obchádza. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu
potvrdiť.

35. Po predložení veci okresným súdom zo dňa 1.3.2018 na rozhodnutie o podanom odvolaní
žalovaného Krajskému súdu v Žiline, zástupca žalobcu v podaní zo dňa 11.7.2018 uskutočnil krátke
vyjadrenie k rozhodovacej činnosti súdov (č.l. 488 - 490).

36. Dňa 19.7.2018 elektronicky doručil krajskému súdu zástupca žalovaného písomné podanie (č.l. 497
- 504 spisu) spolu so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu.

37. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 2.8.2018 bolo vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu
žalovaného zo dňa 17.1.2018 a krátke vyjadrenie k rozhodovacej činnosti súdov zo dňa 11.7.2018
doručované na vedomie zástupcovi žalovaného.

38. Zároveň bolo krajským súdom dňa 2.8.2018 podanie zástupcu žalovaného doručené krajskému
súdu dňa 19.7.2017 spolu so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu
doručované na vedomie zástupcovi žalobcu.

39. Doručené písomné vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného zo dňa 18.7.2018 bolo doručené na
vedomie zástupcovi žalovaného.

40. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, §
380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaného a bez nariadenia pojednávania verejným
vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného



súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

41. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/38/2018-519 zo dňa
28.08.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia dňa 18.09.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, s oznámením miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku elektronicky zástupcovi žalovaného na e-mail: D.@R..F., na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

42. Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalovaného vychádzal
zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa § 383 CSP, keďže
neboli zistené dôvody pre zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom ani pre
doplnenie dokazovania. Okresný súd na posúdenie žalobcovho nároku v dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie. Dodáva odvolací súd, že rozsudok okresného súdu posudzoval len v rozsahu a z tých
odvolacích dôvodov, ktoré boli vyjadrené v odvolaní žalovaného zo dňa 27.11.2017 (č.l. 408 - 417 spisu)
za aplikácie ust. § 379, § 380 CSP.

43. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný, preto
nemohol vyvolať zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch. Predmetom sporu bolo
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého vydania sa žalobca domáhal na tom základe, že
žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného na základe vyhlášky
č. 221/2013 Z.z. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO"), ktorou tento úrad
zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup do distribučnej sústavy",
tzv. „G-komponent" s tým, že povinnosť úhrady mali všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či
mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so
žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou
účtovanej platby.

44. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 rozhodol tak,
že ust. § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny", vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová
regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a)
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení
s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa
jedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného
ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú na strane 65, 66, 67 tohto nálezu.

45. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa
ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 v Zbierke zákonov, ďalej len
„vyhláška č. 221/2013 Z.z."), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo
výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na
výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného
výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu
o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za
dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do
distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy.
Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej
vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade,
ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú
zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia
elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota



maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou
hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži
výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne
na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z
vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

46. Krajský súd poukázal na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, ktorý nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sa vzťahoval aj na predmetnú sporovú právnu vec.

47. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený
za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, čo vyplýva z uzavretej zmluvy o pripojení, ktorá je
platným a účinným právnym úkonom obsahujúcim práva a povinnosti žalobcu a žalovaného, z ktorého
právneho vzťahu je potrebné podľa názoru žalovaného vychádzať pri posudzovaní existencie zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy, čo znamená, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z.
o energetike. Žalovaný namietal, že okresný súd posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy, výklad práv a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých
pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, pričom aplikáciou zákona č. 656/2004 Z.z. o
energetike sa zaoberá len v odseku 45. až 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu.
Žalovaný namietal, že ak okresný súd na prejednávaný prípad aplikoval nesprávny zákon, a to zákon č.
251/2012 Z.z. o energetike, vyvodil nesprávne právne závery.

48. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a o znení a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 251/2012 Z.z.") nadobudol účinnosť 1.9.2012, okrem čl. I § 37 ods. 4 písm. c) a ods. 6 písm. j) -
l), ktoré nadobudli účinnosť 1.1.2014. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že mal
preukázané uzavretie Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy (ďalej
len „Zmluva o pripojení"), ktorá bola uzavretá medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako
prevádzkovateľom. Bolo zistené, že žalovaný účtoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy
jednotlivými faktúrami počnúc januárom 2014, teda k účtovaniu zo strany žalovaného došlo v roku 2014
za stavu právnej skutočnosti, právnej úpravy zavedenej vyhláškou č. 221/2013 Z.z., vo vzťahu ku ktorej
bolo rozhodnuté Nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016. Právna
skutočnosť účtovania poplatkov za prístup do distribučnej sústavy, ktorá nastala v kalendárnom roku
2014, bola podstatná pre posudzovanie danej sporovej právnej veci, a preto nebol relevantný odvolací
dôvod žalovaného v tom, že by okresný súd pri rozhodovaní aplikoval nesprávny právny predpis, a to
zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike v spojení s vyhláškou č. 221/2013 Z.z., z ktorej účtovanie platieb
aj bez zmluvy sa založilo. Okresný súd práve v odôvodnení svojho rozhodnutia v odsekoch 50. až
54. poukazom na zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike vyjadril právny názor, že tak právna úprava
zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike rovnako ako právna úprava zákona č. 251/2012 Z.z. rozlišovala
medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Okresný súd jasným a
zrozumiteľným spôsobom vyjadril, že prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny v zmysle
zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike sa zabezpečoval na základe zmluvy, ktorú požiadavku zmluvného
princípu vyjadrila aj úprava zákona č. 251/2012 Z.z.. To, že právna úprava zákona č. 656/2004 Z.z. o
energetike, ako aj právna úprava č. 251/2012 Z.z. rozlišovala medzi pripojením do distribučnej sústavy
a prístupom do distribučnej sústavy potvrdzuje vymedzenie základných pojmov v § 2 písm. a) bodu 22.,
23. zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, z ktorých vyplýva, že pripojením do sústavy alebo do siete
sa rozumie fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia
do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia
do siete; prístupom do sústavy alebo do siete, je prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny (23.2.). Krajský súd v zhode so závermi okresného súdu konštatuje, že
žalovaný nepreukázal to, že v zmysle pôvodnej právnej úpravy zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike
došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ako aj to, že by Zmluva
o pripojení vzhľadom k vymedzeniu obsahových náležitostí v sebe obsahovala aj uzavretie zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Krajský súd dodáva, ak v danej sporovej veci
právny stav účtovania poplatku za prístup do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a následne
uhrádzanie platieb žalobcom nastal počnúc kalendárnym rokom 2014, ktorý žalobca vyjadril ako právny
stav protiústavnosti vzhľadom k nálezu Ústavného súdu SR a bezdôvodného obohatenia vzniknutého na
strane žalovaného z titulu vykonávaných platieb žalobcom za takýto prístup bez existujúceho zmluvného



vzťahu, t.j. stav získaného plnenia žalovaným bez právneho dôvodu, tak bolo namieste k danému
stavu posudzovať aj právnu situáciu, čo uskutočnil okresný súd, naviac, keď Zmluva o pripojení v sebe
neobsahovala zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

49. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd vôbec nerozlišoval postavenie žalobcu voči
žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny. Žalovaný zvýraznil
rozdielnosť práv a povinností odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny, ktorá rozdielnosť
je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so
žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd
súčasne ignoroval platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a distribúciu
elektriny a pri výrobcovi právo na prístup do sústavy. Tým, že okresný súd nerozlišoval rozdielnosť
právneho postavenia žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu
elektriny, podľa názoru žalovaného nesprávne rozlišoval aj samotný pojem pripojenia a prístupu do
distribučnej sústavy. Žalovaný považoval za nesprávne tvrdenie okresného súdu a jeho záver, že prístup
do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Žalovaný v odvolaní poukázal na výklad ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a
mal za to, že žalobca a žalovaný majú medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy,
čo vyplýva zo Zmluvy o pripojení v rámci prílohy č. 1 a v rozsahu dohodnutej maximálne rezervovanej
kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy, a tým, že Zmluva o pripojení definuje
zmluvné strany a práva a povinnosti týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť
maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, je možné konštatovať, že Zmluva o
pripojení predstavuje dojednania aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, to znamená,
že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v Zmluve
o pripojení je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať
maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup
žalobcu do sústavy žalovaného a uvedené je v súlade s ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004
Z.z. o energetike, ktorý stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy
zmluvu o prístupe a o pripojení. Žalovaný v odvolaní pre svoju argumentáciu poukázal aj na závery
Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo veci sp. zn. C-239/07 v bode 40 rozsudku poskytol výklad pojmu
prístup do sústavy tak, že „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým
kvalitu, pravidelnosť a náklady služby". Žalovaný v odvolaní zvýraznil, že medzi ním a žalobcom bola
uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval
žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, ako aj, že zo strany žalobcu jednoznačne
dochádza k využívaniu pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor
o bezdôvodnom obohatení.

50. Vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné zvýrazniť to, že v
prejednávanom sporovom prípade bolo podstatné vyriešiť právnu otázku, a to či medzi stranami sporu
existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Okresný súd vzhľadom k právnej skutočnosti účtovania poplatkov za prístup do distribučnej
sústavy počnúc mesiacom január 2014 a tvrdení žalovaného o uzavretí zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny namieste poukázal tak na právnu úpravu zákona č. 656/2004 Z.z. o
energetike, ako aj zákona č. 251/2012 Z.z., z ktorých právnych úprav a ich rozhodných ustanovení
prijal správne závery o odlišnosti zmluvného inštitútu, a to Zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Na základe zmluvy o prístupe prevádzkovateľ distribučnej
sústavy umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutej kapacite a vyrobenú elektrinu
prepraviť konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej
sústavy nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne
po splnení podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a Zmluva
o pripojení sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú
definíciu, resp. ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, jej
predmetom bol záväzok žalovaného zabezpečiť a umožniť žalobcovi za podmienok dohodnutých v tejto
zmluve pripojenie zariadenia žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného a nie prístup do distribučnej
sústavy. V danej veci bolo potrebné zistiť, či medzi stranami sporu, t.j. medzi distribučnou spoločnosťou a
žalobcom ako výrobcom elektriny došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny za rešpektovania nálezu Ústavného súdu SR. Žalovaný predkladaním zmlúv nepreukázal, že
mal so žalobcom uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj v zmysle
Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 sa kládol dôraz na zmluvu, ktorú



má mať uzavretú výrobca elektriny s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, t.j. zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, preto nemohla obstáť argumentácia žalovaného
v tom, že sprostredkovane, treťou osobou zabezpečuje žalobcovi prístup do distribučnej sústavy,
ak sa vyžaduje priamo existencia zmluvného vzťahu medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, ktorým je žalovaný. Žalovaný zmluvný vzťah so žalobcom o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nepreukázal, a to v zmysle výsledkov vykonaného dokazovania
v žiadnej forme. Bolo správne vyhodnotené, že zmluva o dodávke a distribúcii elektriny nebola zmluvou
medzi žalobcom a žalovaným a účastníkom zmluvy o distribúcii elektriny - rámcová distribučná zmluva
nebol žalobca, keďže išlo o zmluvný vzťah medzi žalovaným a Stredoslovenskou energetikou, a.s..

51. Žalovaný oprávnenosť účtovania platby odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny, ktorý dodáva
elektrinu do distribučnej sústavy, fakticky túto aj využíva. Žalobca podľa názoru žalovaného využíva
prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu. Žalovaný
v rámci odvolania sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné vzťahy, avšak
Ústavný súd Slovenskej republike v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 (strana 66)
ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. V
podstate sám žalovaný v podanom odvolaní potvrdzuje neexistenciu zmluvy o prístupe, ak uvádza, že
Zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy vzhľadom na
záväzok žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v distribučnej sústave,
a teda žalovaný tvrdí, že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe, čo však vzhľadom
k rozdielnosti týchto dvoch zmluvných inštitútov nemohlo byť akceptovateľné. Žalovaný bol nositeľom
dôkazného bremena v tom, aby predložil dôkaz o existencii zmluvy o prístupe žalobcu do distribučnej
sústavy žalovaného, čo sa mu však v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo.

52. Ani ďalšie odvolacie dôvody žalovaného, vzťahujúce sa k použitiu Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky v danej sporovej právnej veci neboli relevantné. Závery vyplývajúce z Nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 boli aplikovateľné na daný sporový
prípad, keďže predmetom sporu bola skutočnosť účtovania a následného platenia poplatkov za prístup
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, vo vzťahu ku ktorej právnej skutočnosti sa vyjadril Ústavný
súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 tak, že jasne konštatoval nesúlad
ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v dotknutej časti s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s
čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu na strane
66 - 67 odôvodnenia uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu
o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle
zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". „Popísaný stav
nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, keď Úrad pre reguláciu sieťových odvetví
nepostupoval pri prijímaní spornej časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov
(zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o
cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané
zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do
kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných
častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil
zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu
súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou
neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku
tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy,
čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských
subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu." Na základe
tohto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak žalobca nemá so žalovaným
platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno požadovať od neho platbu za
prístup do distribučnej sústavy. Je potrebné dodať, že či v zmysle zákonnej úpravy zákona č. 656/2004
Z.z. o energetike, ako aj zákona č. 251/2012 Z.z., ak žalovaný, čo bolo v danej veci konštatované,
nepreukázal uzavretie zmluvy so žalobcom o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, tak



na tento stav absencie zmluvy dopadajú závery rozhodnutia Ústavného súdu SR, a to Nálezu sp. zn.
PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016, ktorý vyslovil nesúlad dotknutých častí vyhlášky č. 221/2013
Z.z. s vyjadrenými článkami Ústavy SR v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ak sa i bez uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny účtujú a platia poplatky výrobcom elektriny, ktorý nemá takúto zmluvu uzavretú s
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, čo bol skutkový a právny stav aj v danej sporovej
právnej veci.

53. K účinkom Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.
júna 2016, ak žalovaný namietal, že nemôže pôsobiť ex tunc, ale ex nunc, tak s týmto odvolacím
dôvodom žalovaného sa krajský súd nestotožňuje. Okresný súd vyslovil záver, že Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 má účinky ex tunc, s ktorým
zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje. Pre
vyslovenie účinkov predmetného nálezu ústavného súdu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil
princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o
nesúlade právnych predpisov s ústavou má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8. júna 2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS
72/06 zo dňa 14. júna 2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie
PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, keďže dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, tak
krajský súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zjednocujúcom stanovisku sa
zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov.

54. Na základe vyššie uvedených zhodnotení krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu,
ktorý rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu s príslušenstvom
ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného
neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi v nadväznosti na
konštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016
ex tunc, t.j. keď jeho účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia,
pretože prednosť má princíp ústavnosti. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch, t.j. aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil ako
vecne správne rozhodnutie za vzatia do úvahy skutočnosti, že samostatnými odvolacími dôvodmi nebol
napadnutý výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, preto ako výrok závislý od výroku
vo veci samej bol rovnako potvrdený krajským súdom ako súdom odvolacím.

55. Krajský súd dodáva, že rozsudok okresného súdu posudzoval len na základe vyjadrených odvolacích
dôvodov žalovaného a len tie mohli tvoriť základ posudzovania rozsudku súdu prvej inštancie. Pokiaľ
žalovaný nevyjadril odvolacie dôvody k príslušenstvu, a to k úroku z omeškania, prípadne k iným
vyjadreným záverom okresného súdu, tak potom ani odvolací súd nemal zákonný priestor k tomu, aby
zhodnocoval závery okresného súdu nenapadnuté odvolacími dôvodmi žalovaného. Ak sa krajský súd
stotožní so závermi okresného súdu, tak v štádiu odvolacieho konania nie je potrebné a ani žiaduce,
aby k odvolacím dôvodom žalovaného opätovne vyjadroval tie skutkové a právne závery, ktoré uviedol
okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku a je postačujúce na ne len odkázať, keďže úlohou konania
odvolacieho súdu v zmysle aj ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie je odpovedať na každý
jednotlivý odvolací dôvod sporovej strany ako odvolateľa, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
a rozhodujúci význam. Rozhodnutie okresného súdu svojim odôvodnením má náležitosti vyžadované
ust. § 220 ods. 2 CSP, keďže bolo podstatné zhodnotenie, či žalovaný preukázal uzavretie zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, k čomu z jeho strany nedošlo, na ktorý skutkový a
právny stav potom nadväzovali závery a účinky Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo
dňa 22. júna 2016 k uplatnenému nároku žalobcu na vrátenie žalobcom uhradených platieb za prístup
do distribučnej sústavy, ktoré platby majú neústavný rozmer, sú platbami, resp. plnením bez právneho
dôvodu, t.j. bez uzavretej zmluvy, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vrátiť, ak pri sporovej právnej
veci, tak ako vecne správne uviedol okresný súd, žalovaný nevyužil procesnú obranu v argumentácii
protinároku, a tým sa okresný súd mohol zaoberať iba uplatneným nárokom žalobcu ako bezdôvodným
obohatením, ktoré žalovaný získal na základe platieb za prístup od žalobcu, ktoré nemajú ústavnoprávny



rámec. Krajský súd nezistil dôvody na zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokových
častiach, ani na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, preto vo vyvolanom
odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne
rozhodnutie.

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol voči
žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,



a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.