Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/158/2017 z 24. 4. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. apríla 2018, sp. zn. 13Cob/158/2017, ECLI:SK:KSZA:2018:5113222407.3 Krajský súd Žilina | 13Cob/158/2017 | ECLI:SK:KSZA:2018:5113222407.3 | 2018-04-24 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2ab7de30-18b5-43f7-addd-27f3a524f37f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5113222407.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/158/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113222407
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5113222407.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej
a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobcu: TSP, s.r.o.,
so sídlom Hviezdoslavova 118, 027 44 Tvrdošín, IČO: 36 402 567, zastúpeného právnym zástupcom
JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom T. Q. XXXX/XX, XXX XX L. A., proti žalovanému: JUDr.
D. X., advokát, so sídlom J. XXXX, XXX XX L. A., v konaní o náhradu škody vo výške 1.161.787 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/135/2013-746 zo
dňa 26. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/135/2013-746 zo dňa 26. januára 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia
okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie, aplikáciu ust. § 1 ods. 2, § 12 ods. 1, 4, a 6, §
14 ods. 1 veta prvá, ods. 2 a ods. 7, § 15 ods. 1 veta prvá, § 15 ods. 2 a 6, § 18, § 26
ods. 1 a 4 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom do 31.8.2008 (ďalej len zákon o
advokácii alebo zákon č. 586/2003 Z.z.) v spojení s § 26 O.s.p, v znení účinnom od 1.7.2007, § 30
O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2009, § 31 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2011. Okresný súd
uviedol, že predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody
vo výške 1.161.787 Eur s príslušenstvom uplatňovaný voči žalovanému v postavení advokáta podľa
zákona č. 586/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že žalobca v procesnom postavení žalovaného
v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 splnomocnil žalovaného
ako advokáta fyzickú osobu na svoje zastupovanie, pričom žalovaný sa nezúčastnil pojednávania na
Krajskom súde v Žiline dňa 27.03.2008, kedy bez vedomia žalobcu ospravedlnil neúčasť svoju ako aj
neúčasť žalobcu a žiadal rozhodnúť v jeho neprítomnosti, čím porušil povinnosti advokáta podľa ust. § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z.. Na pojednávaní pred odvolacím Krajským súdom v Žiline vedenom pod
sp. zn. 10Co/213/2007 dňa 27.03.2008 bolo odvolacím súdom vykonané ďalšie dokazovanie, v dôsledku
čoho odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006
tak, že žalobe Mesta Tvrdošín o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri
nehnuteľností na žalobcu vyhovel. Podľa žalobcu neúčasťou žalovaného ako jeho právneho zástupcu
na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 27.03.2008 vznikla žalobcovi škoda, ktorú si uplatňuje v
konaní v sume 1.161.787 Eur s príslušenstvom, vychádzajúc z hodnoty dotknutých nehnuteľností podľa
žalobcom predloženého Znaleckého posudku č. 4/1995 vypracovaného Ing. Mariánom Pilkom. Žalobca
mal za to, že príčinou vzniku škody na jeho majetku v dôsledku straty vlastníckeho práva k dotknutým
nehnuteľnostiam bola nečinnosť žalovaného pri zastupovaní žalobcu v konaní na odvolacom súde a



jeho neúčasť na pojednávaní dňa 27.03.2008, v dôsledku ktorej nemohol vzniesť skutkovú a právnu
argumentáciu prezentovanú žalobcom v priebehu konania vo vzťahu k novopredkladaným dôkazom
zo strany Mesta Tvrdošín v odvolacom konaní. Pokiaľ by žalovaný neporušil povinnosti advokáta a
zúčastnil sa pojednávania na Krajskom súde v Žiline dňa 27.03.2008 v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 10Co/213/2007 a použil skutkovú a právnu argumentáciu tak, ako bola prezentovaná
žalobcom v prejednávanej veci vo vzťahu k nezákonnosti, resp. neplatnosti listín, predkladaných Mestom
Tvrdošín na pojednávaní pred odvolacím súdom v dotknutom konaní vedenom na Okresnom súde Dolný
Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006, resp. namietal vydržanie vlastníckeho práva žalobcom k dotknutým
nehnuteľnostiam, tak Krajský súd v Žiline by nezmenil napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný
Kubín, ktorým bola žaloba Mesta Tvrdošín o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietnutá
a nerozhodol by v neprospech žalobcu.

2. Okresný súd ako primárnou otázkou v nadväznosti na obsah procesnej obrany žalovaného v
prejednávanej veci sa zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, kedy žalovaným v
prejednávanej veci bol JUDr. D. X. v postavení advokáta podľa zákona č. 586/2003 Z.z., ktorý sa bránil
tým, že žalobcu ako advokát - fyzická osoba vykonávajúci advokáciu samostatne v konaní vedenom na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 nikdy nezastupoval.

3. V rámci vykonávaného dokazovania z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina,
Oddiel: Sr, Vložka číslo: 10070/L (č.l. 427 spisu) mal okresný súd za preukázané, že v relevantnom
období žalovaný od 01.04.2004 do 31.12.2007 vykonával advokáciu ako spoločník verejnej obchodnej
spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s., od 10.08.2007 POHANKA & PARTNERS, v.o.s., IČO:
36 417 076. Od 01.01.2008 do 18.05.2010 vykonával advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným POHANKA & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 417 076, ktorá v dôsledku zmeny právnej formy
bola právnym nástupcom obchodnej spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s., resp. POHANKA &
PARTNERS, v.o.s., IČO: 36 417 076.

4. Okresný súd poukázal na to, že spôsoby výkonu advokácie podľa právnej úpravy účinnej v
relevantnom období, t.j. zákona č. 586/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2008 boli upravené v ust. § 12
ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 7, ust. § 15 ods. 6 tohto zákona. Konštatoval, že vzhľadom na predmetnú
právnu úpravu spôsobu výkonu advokácie v relevantnom období od novembra 2006 do marca 2008,
ako i preukázaný spôsob výkonu advokácie žalovaného v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 ako
spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti a od 01.01.2008 do 18.05.2010 ako konateľa spoločnosti s
ručením obmedzeným, v nadväznosti na obsah procesnej obrany žalovaného popierajúceho dohodu so
žalobcom o zastupovaní v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006
formou samostatného poskytovania právnych služieb, bolo súčasťou dôkaznej povinnosti a dôkazného
bremena žalobcu preukázať existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako
advokátom poskytujúcim právne služby samostatne, obsahom ktorého by bolo zastupovanie žalobcu
v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 formou samostatného
poskytovania právnych služieb zo strany žalovaného.

5. Okresný súd poukázal na to, že v súvislosti so spornou otázkou pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného bola argumentácia strán sporu zameraná na relevantnú právnu úpravu zastupovania
účastníkov občianskeho súdneho konania podľa ust. § 26 O.s.p. v znení účinnom od 01.09.2005
do 30.06.2007, ktorý pripúšťal zastúpenie účastníka občianskeho súdneho konania Centrom pre
medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže, odborovou organizáciou a inou právnickou osobou na
základe plnomocenstva, len ak tak ustanoví osobitný zákon. Žalovaný v konaní poukazoval na to, že v
období do novely O.s.p. vykonanej zákonom č. 273/2007 Z.z. účinným od 1.7.2007 súdy v občianskom
súdnom konaní neuznávali plné moci udelené právnickým osobám, a preto aj plnomocenstvá, ktoré
v konaní na preukázanie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného boli predkladané žalobcom, boli
vystavené na žalovaného ako fyzickú osobu s odkazom, že v danom prípade vykonáva advokáciu vo
vlastnom mene, avšak na účet verejnej obchodnej spoločnosti. Okresný súd poukázal na to, že si je
vedomý, aká bola nie ojedinelá prax súdov v dotknutom období vo vzťahu k aplikácii ust. § 26 O.s.p.
v znení účinnom od 01.09.2005 do 30.06.2007 vo väzbe na možné spôsoby výkonu advokácie podľa
ust. § 12 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. a z vlastnej činnosti mu je známe, že súdy do 1.7.2007
mali pochybnosti o možnosti pripustenia plnej moci udelenej účastníkom občianskeho súdneho konania
právnickej osobe založenej za účelom výkonu advokácie podľa zákona č. 586/2003 Z.z. na zastupovanie



v občianskom súdnom konaní, avšak uvedený prístup súdov k tejto otázke, ako bol aj prezentovaný
žalovaným zásadne nepovažoval za správny.

6. Okresný súd uviedol, že hoci ust. § 26 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2007 výslovne upravovalo
zastúpenie účastníka občianskeho súdneho konania, pokiaľ ide o zástupcu právnickú osobu len Centrom
pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže a odborovou organizáciou, zároveň v ust. § 26 ods.
4 uvádzalo, že iná právnická osoba môže na základe plnomocenstva v konaní zastupovať účastníka,
len ak tak ustanoví osobitný zákon. Za osobitný zákon v zmysle § 26 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do
30.06.2007, podľa okresného súdu bolo potrebné považovať zákon o advokácii č. 586/2003 Z.z., ktorý
v relevantnom období pripúšťal, aby advokáti za účelom výkonu advokácie založili verejnú obchodnú
spoločnosť, komanditnú spoločnosť alebo spoločnosť s ručením obmedzeným s predmetom podnikania
poskytovanie právnych služieb s tým, že v zmysle ust. § 12 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z.z. iná
právnická osoba ako verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť alebo spoločnosť s ručením
obmedzeným zriadená podľa zákona č. 586/2003 Z.z. nebola oprávnená poskytovať právne služby alebo
vykonávať advokáciu. Výkonom advokácie sa pritom podľa § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. rozumelo
o.i. zastupovanie klientov v konaní pred súdmi. Ani podľa právneho stavu účinného do 30.06.2007
nebolo vylúčené, aby účastníka občianskeho súdneho konania zastupovala právnická osoba zriadená
podľa zákona č. 586/2003 Z.z. advokátmi na účel výkonu advokácie, predmetom podnikania ktorej
bolo poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ aj ust. § 14 ods. 2, resp. § 15 ods. 2 zákona č. 586/2003
Z.z. reflektovali na situáciu, kedy výkon advokácie v mene spoločnosti nepripúšťali v jednotlivých
prípadoch osobitné predpisy, poznámka pod čiarou č. 13 odkazovala na ust. § 30 a 31 O.s.p. upravujúce
ustanoveného zástupcu na základe rozhodnutia súdu, nie však zástupcu na základe plnomocenstva.
Pokiaľ však v danom období do prijatia novely O.s.p. zákonom č. 273/2007 Z.z. účinnej od 01.07.2007
bola prax súdov aj taká, že nepripúšťala zastúpenie účastníka občianskeho súdneho konania právnickou
osobou založenou podľa zákona č. 586/2003 Z.z. na účel výkonu advokácie, tak v prípade takéhoto
výkladu ustanovenia § 26 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2007 bolo relevantné postupovať podľa
ustanovenia § 14 ods. 2 veta tretia zákona č. 586/2003 Z.z. vo vzťahu k verejnej obchodnej spoločnosti
a podľa ustanovenia § 15 ods. 2 veta druhá zákona č. 586/2003 Z.z. vo vzťahu k spoločnosti s ručením
obmedzeným, v zmysle ktorých, ak výkon advokácie v mene obchodnej spoločnosti nepripúšťali v
jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáti vykonávali advokáciu vo vlastnom mene a na účet
spoločnosti.

7. Vyššie prezentované právne názory okresného súdu k výkladu ustanovenia § 26 O.s.p. v znení
účinnom do 30.06.2007 vo väzbe na relevantné ustanovenia zákona č. 586/2003 Z.z. však nezmenili
nič na konštatovaní okresného súdu, že nakoľko žalobca svoj nárok na náhradu škody uplatňoval
voči žalovanému ako advokátovi poskytujúcemu právne služby žalobcovi zastupovaním žalobcu v
konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 vykonávajúc advokáciu
samostatne, bolo primárnou dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať existenciu záväzkového vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným založeného zmluvou o poskytovaní právnych služieb uzatvorenou medzi
žalobcom a žalovaným ako advokátom poskytujúcim právne služby samostatne.

8. Okresný súd uzavrel, že v relevantnom období žalovaný od 01.04.2004 do 31.12.2007 vykonával
advokáciu ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s. (od 10.08.2007
pod obchodným menom POHANKA & PARTNERS, v.o.s.) a od 01.01.2008 do 18.05.2010 ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným POHANKA & PARTNERS, s.r.o., ktorá vznikla ako právny nástupca
verejnej obchodnej spoločnosti POHANKA & PARTNERS, v.o.s. v dôsledku zmeny jej právnej formy.
V konaní predložená spoločenská zmluva o založení verejnej obchodnej spoločnosti POHANKA
& KOBELLA, v.o.s. (č.l. 557 a nasl. spisu) oprávňovala spoločníkov poskytovať právne služby v
jednotlivých prípadoch samostatne len na základe osobitnej písomnej dohody uzatvorenej medzi
spoločníkmi, pričom existencia takejto dohody medzi spoločníkmi obchodnej spoločnosti POHANKA &
KOBELLA, v.o.s. vo vzťahu k zastupovaniu žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín
pod sp. zn. 3C/199/2006 nebola v konaní preukázaná. Spoločenská zmluva obchodnej spoločnosti s
ručením obmedzeným POHANKA & PARTNERS, s.r.o. (č.l. 561 a nasl. spisu) v rámci ustanovenia o
zákaze konkurencie vzťahujúcom sa na konateľov takýto spôsob poskytovania právnych služieb úplne
vylučovala. Existenciu dohody spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti POHANKA & KOBELLA,
v.o.s. o oprávnení žalovaného poskytovať právne služby samostatne, ktorá sa v zmysle čl. 7 bod 2.
spoločenskej zmluvy musela týkať jednotlivých prípadov, nebolo možné dovodzovať ani zo žalobcom
predložených plnomocenstiev z obdobia augusta a septembra 2006 (č.l. 718 až 720 spisu), nakoľko ich



obsah nepreukázal žiadne relevantné skutočnosti vo vzťahu k spôsobu výkonu advokácie žalovaným
vo väzbe na zastupovanie žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
3C/199/2006. K tejto otázke neboli žiadne relevantné skutočnosti zistené ani výsluchom svedka Mgr. J.
A., ktorý sa nevedel vyjadriť k obsahu dohody o zastupovaní vo vzťahu k zastupovaniu žalobcu v konaní
vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006, nakoľko nebol pri vyhotovovaní plnej
moci, nebol prítomný pri uzatvorení zmluvy o poskytnutí právnej pomoci so žalobcom. Pokiaľ sa svedok
v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 zúčastňoval pojednávaní,
konal v mene verejnej obchodnej spoločnosti, resp. spoločnosti s ručením obmedzeným. Hoci žalobcom
predložené plnomocenstvá na č.l. 718 až 720 spisu boli v rozpore s vyjadrením svedka, že so žalovaným
mimo verejnej obchodnej spoločnosti advokáciu určite nevykonávali, okresný súd zdôraznil, že obsah
plnomocenstiev nepreukázal žiadne relevantné skutočnosti vo vzťahu k obsahu záväzkovo-právneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným z hľadiska zastupovania žalobcu v konaní vedenom na Okresnom
súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006.

9. Žalobca na preukázanie pasívnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku primárne
poukazoval na obsah plnomocenstva zo dňa 14.11.2006 (č.l. 206 spisu). Okresný súd konštatoval,
že ide o plnomocenstvo, ktoré je súčasťou spisového materiálu Okresného súdu Dolný Kubín sp.
zn. 3C/199/2006 na č.l. 328 spisu a iné plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu žalovaným sa v
obsahu tohto spisového materiálu nenachádza. Žalovaný namietal pravosť jeho podpisu na predmetnom
plnomocenstve, pričom poukazoval na obsah plnomocenstva, podľa ktorého ide o plnomocenstvo
výlučne na nahliadnutie do spisu a zároveň na posledný odsek predmetného plnomocenstva odkazujúci
na ust. § 14 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z.. Na pojednávaní vo veci konanom dňa 26.01.2007 predmetné
plnomocenstvo zo dňa 14.11.2006 spochybnil aj samotný žalobca, keď uviedol, že na predmetnom
plnomocenstve sa nenachádza pravý podpis vtedajšieho konateľa žalobcu G. F. a zároveň poukazoval
na to, že v obsahu spisového materiálu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3C/199/2006 došlo k
manipulácii s obsahom listín, kedy pravé plnomocenstvo, za ktoré považoval plnomocenstvo zo dňa
16.03.2007 predkladané do obsahu spisového materiálu na č.l. 474 a 530 spisu, bolo z obsahu
spisového materiálu vyňaté a nahradené práve plnomocenstvom zo dňa 14.11.2006. Nakoľko žalovaný,
no najmä žalobca spochybnili pravosť svojich podpisov na plnomocenstve zo dňa 14.11.2006, v zásade
ani okresný súd nepovažoval za relevantné sa obsahom tejto listiny ďalej zaoberať a nepovažoval
za relevantný ani dôkaz žalovaného grafologicky skúmať pravosť jeho podpisu na predmetnom
plnomocenstve.

10. Za relevantný dôkaz vo vzťahu k preukázaniu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného označoval
žalobca plnomocenstvo zo dňa 16.03.2007 (fotokópia na č.l. 474 a 530 spisu). Predmetné
plnomocenstvo žalobca predkladal na pojednávaní dňa 09.02.2016, vo vzťahu ku ktorému okresný
súd konštatoval, že toto plnomocenstvo nie je súčasťou spisového materiálu Okresného súdu Dolný
Kubín sp. zn. 3C/199/2006. Uvedené žalobca odôvodňoval vo väzbe na obsah listín, ktoré sú súčasťou
spisového materiálu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3C/199/2006 tvrdením o manipulácii s
obsahom tohto spisového materiálu z hľadiska jeho žurnalizácie a tvrdením o zámene riadnej plnej
moci. Na preukázanie týchto tvrdení navrhoval vykonanie dôkazov, a to výsluch pracovníčky Okresného
súdu Dolný Kubín, V. O. a zákonného sudcu JUDr. X. B. k otázkam súvisiacim s obsahom listín, ktoré
sú súčasťou predmetného spisového materiálu a k otázkam žurnalizácie spisu a navrhol zabezpečiť
fotokópie z knihy Okresného súdu Dolný Kubín o nahliadnutí do spisu pánom F., ktorá skutočnosť
by mala súvisieť s tvrdenou manipuláciou s obsahom predmetného spisového materiálu, a zhodne
so žalovaným aj grafologické skúmanie pravosti podpisu žalovaného na predmetnej plnej moci.
Vykonávanie uvedených dôkazov okresný súd nepovažoval za relevantné, čo odôvodnil nasledovne.

11. Ku dňu 16.03.2007, ktorým dňom je datované plnomocenstvo predkladané žalobcom a ktoré žalobca
považoval za „pravé“ a ktoré malo byť aj súčasťou spisového materiálu Okresného súdu Dolný Kubín
sp. zn. 3C/199/2006, žalovaný vykonával advokáciu ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti
POHANKA & KOBELLA, v.o.s., IČO: 36 417 076, pričom v zmysle § 14 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z.,
advokáti ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti vykonávali advokáciu v mene a na účet verejnej
obchodnej spoločnosti, a v prípade, ak takýto výkon advokácie v jednotlivých prípadoch nepripúšťali
osobitné predpisy, vykonávali advokáciu vo vlastnom mene a na účet verejnej obchodnej spoločnosti.
Uvedené je premietnuté aj do obsahu plnomocenstva zo dňa 16.03.2007, kedy v poslednom odseku
je uvedené, že „splnomocniteľ (TSP, s.r.o.) berie na vedomie, že splnomocnený advokát v zmysle ust.
§ 14 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii bude vykonávať činnosť podľa tohto splnomocnenia vo



vlastnom mene, avšak na účet spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s., so sídlom Hviezdoslavovo
nám. 1676, 026 01 Dolný Kubín“. Okresný súd uzavrel, že obsah plnomocenstva zo dňa 16.03.2007
nepreukázal iný spôsob výkonu advokácie advokátom JUDr. D. X. ako vo vlastnom mene a na účet
verejnej obchodnej spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s., so sídlom Hviezdoslavovo námestie
1676, 026 01 Dolný Kubín tak, ako predpokladá ust. § 14 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. Obsah
plnomocenstva zodpovedá aj jednému zo spôsobov, akým pristupovali súdy k výkladu ust. § 26 O.s.p.
v znení účinnom do 30.06.2007 vo väzbe na možné spôsoby výkonu advokácie advokátmi podľa
zákona č. 586/2003 Z.z. nielen samostatne, ale aj ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti,
komplementári komanditnej spoločnosti, resp. konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným. Pokiaľ by
tak aj znaleckým posudkom bola preukázaná pravosť podpisu žalovaného na plnomocenstve zo dňa
16.03.2007 a pokiaľ by aj toto plnomocenstvo bolo tým, ktoré bolo podpísané žalobcom a žalovaným
v súvislosti so zastupovaním žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
3C/199/2006 a boli by i pravdivé tvrdenia žalobcu o tom, že toto plnomocenstvo bolo z obsahu spisového
materiálu vyňaté a nahradené plnomocenstvom zo 14.11.2006, tak ani v tom prípade, vzhľadom na
obsah plnomocenstva zo dňa 16.03.2007, by nebolo možné podľa okresného súdu konštatovať, že
toto plnomocenstvo preukázalo existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným,
obsahom ktorého by bolo zastupovanie žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín
pod sp. zn. 3C/199/2006 žalovaným ako advokátom poskytujúcim právne služby v danom jednotlivom
prípade samostatne.

12. Vo všeobecnosti okresný súd uviedol, že je potrebné odlišovať plnomocenstvo ako jednostranný
právny úkon, ktorým splnomocnenec preukazuje svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa vo vzťahu
k tretím osobám a dohodu o zastúpení ako dvojstranný právny úkon, v ktorej má plnomocenstvo svoj
základ. Okresný súd uzavrel, že existencia takejto dohody medzi žalobcom a žalovaným ako advokátom
vykonávajúcim advokáciu v danom jednotlivom prípade samostatne vo vzťahu k zastupovaniu žalobcu
v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 preukázaná nebola a
za situácie, kedy žalovaný existenciu takejto dohody popieral, tak len samotný obsah plnomocenstva
zo dňa 16.03.2007 aj pre prípad, že by podpis žalovaného na tomto plnomocenstve bol jeho pravým
podpisom, obsah takejto dohody nepreukázal. Opätovne okresný súd zvýraznil, že z hľadiska označenia
splnomocnenca v plnomocenstve zo 16.03.2007 obsah plnomocenstva reflektoval na prax súdov, ktorá
bola aj taká, že zastúpenie účastníkov občianskeho súdneho konania právnickými osobami založenými
za účelom výkonu advokácie do prijatia novely O.s.p. zákonom č. 273/2007 Z.z. nepripúšťali, čo
zohľadnil i posledný odsek plnomocenstva zo dňa 16.03.2007 odkazujúc na ust. § 14 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z.z.

13. Okresný súd ďalej uviedol, že existenciu dohody medzi žalobcom a žalovaným ako advokátom
poskytujúcim právne služby samostatne vo vzťahu k zastupovaniu žalobcu v konaní vedenom na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 nebolo možné dovodiť ani z postupu súdov
konajúcich v danej sporovej právnej veci z hľadiska toho, akým spôsobom označovali právneho zástupcu
žalobcu v záhlaví svojich rozhodnutí, ako aj na doručenkách, ktorými boli JUDr. D. X., so sídlom L. A.,
O. Z.. XXXX zasielané súdne zásielky. Rovnako ani obsah substitučnej plnej moci zo 17.04.2007 pre
advokáta Mgr. J. A. (č.l. 354 spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3C/199/2006), vo vzťahu ku
ktorej žalovaný taktiež poprel pravosť svojho podpisu, nemohol viesť k záveru o pasívnej legitimácii
žalovaného, bez preukázania existencie dohody o plnomocenstve medzi žalobcom a žalovaným
ako advokátom poskytujúcim právne služby samostatne. Hoci z obsahu substitučnej plnej moci zo
17.04.2007 vyplývalo jej udelenie advokátom JUDr. D. X. advokátovi Mgr. J. A., tak ospravedlnenie
neúčasti na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline zo dňa 27.03.2008 (č.l. 217 spisu, resp. č.l. 425
spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3C/199/2006) už bolo zasielané JUDr. D. X., advokátom,
pod záhlavím advokátskej kancelárie POHANKA & PARTNERS s.r.o., ktorá bola právnym nástupcom
spoločnosti POHANKA & PARTNERS v.o.s.. Samostatné poskytovanie právnych služieb žalovaným
žalobcovi vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 nemohla založiť
ani tá skutočnosť, že pri označovaní žalovaného ako advokáta na písomnostiach adresovaných súdu v
danom konaní nebol zjavne dodržaný postup podľa ust. § 12 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z..

14. Okresný súd konštatoval, že dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam ohľadne
pasívnej legitimácie žalovaného vo väzbe na žalobcom uplatnený nárok primárne zaťažovalo žalobcu,
ktorý tvrdil, že žalovaný v danej sporovej právnej veci poskytoval žalobcovi právne služby samostatne,
čo v konaní preukázané nebolo. Rovnako neboli preukázané žalobcom tvrdené skutočnosti ohľadne



poskytnutia, resp. vrátenia odmeny za poskytovanie právnych služieb žalovaným za zastupovanie v
konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006, kedy skutkové tvrdenia
žalobcu boli zo strany žalovaného popreté a na preukázanie tvrdení ohľadne poskytovania odmeny
za zastupovanie zo strany žalobcu neboli označené ani predložené dôkazy. Za irelevantné považoval
okresný súd vykonanie dokazovania vyžiadaním daňových priznaní žalovaného a Mgr. A. za roky 2004
až 2008, nakoľko tieto neboli spôsobilé preukázať relevantné skutočnosti vo vzťahu k obsahu záväzkovo-
právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ohľadne zastupovania žalobcu vo veci vedenej na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006.

15. Okresný súd uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že vo veci
vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 ho zastupoval žalovaný ako advokát
poskytujúci právne služby samostatne, nakoľko v relevantnom období žalovaný vykonával advokáciu
ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, resp. neskôr ako konateľ nástupníckej spoločnosti s
ručením obmedzeným, a tým nebola daná jeho pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k žalobcom
uplatnenému nároku s odkazom na § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. Uvedené bolo primárnym
dôvodom, pre ktorý okresný súd žalobu žalobcu zamietol.

16. Okresný súd nepovažoval za potrebné vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne U. O., svedka
JUDr. X. A., pre preukázanie existencie zmluvy o poskytovaní právnych služieb medzi žalobcom a
žalovaným a jej obsahu, s odkazom na vyhodnotenie obsahu listín predkladaných v konaní, a to
plnomocenstva zo dňa 14.11.2006 a plnomocenstva zo dňa 16.03.2007 a za nadbytočný považoval aj
dôkazný návrh žalovaného na grafologické skúmanie pravosti jeho podpisov na týchto plných mociach.

17. Okresný súd poukázal na to, že zodpovednosť advokáta za škodu v zmysle § 26 zákona č. 586/2003
Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, predpokladom vzniku ktorej je porušenie povinnosti
advokáta v súvislosti s výkonom advokácie, vznik škody na strane klienta a príčinná súvislosť medzi nimi
s tým, že advokát sa zodpovednosti môže zbaviť len za predpokladu preukázania liberačného dôvodu
podľa § 26 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z..

18. K naplneniu jednotlivých tvrdených predpokladov vzniku žalovaného za škodu, ktorá mala vzniknúť
v súvislosti s výkonom advokácie žalovaného žalobcovi tak, ako boli vymedzené skutkovými tvrdeniami
žalobcu, pre úplnosť okresný súd napriek konštatovaniu nepreukázania pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného uviedol nasledovné.

19. Práva a povinnosti advokáta pri výkone advokácie sú upravené predovšetkým v ust. § 18 a nasl.
zákona č. 586/2003 Z.z.. Žalobca v prejednávanej veci poukazoval na to, že žalovaný porušil povinnosti
advokáta vyplývajúce z ust. § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 586/2003 Z.z. tým, že bez vedomosti žalobcu ako
klienta sa ospravedlnil a nezúčastnil na pojednávaní Krajského súdu v Žiline dňa 27.03.2008, na ktorom
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací prejednával odvolanie Mesta Tvrdošín proti rozsudku Okresného
súdu Dolný Kubín č.k. 3C/199/2006-379 zo dňa 30.04.2007 a na základe doplneného dokazovania v
odvolacom konaní došlo zo strany odvolacieho súdu k zmene napadnutého rozsudku Okresného súdu
Dolný Kubín v neprospech žalobcu. K uvedenému okresný súd uviedol, že ospravedlnenie advokáta
z neúčasti na pojednávaní pred odvolacím súdom bez informovania a súhlasu klienta, ktoré tvrdenia
žalobcu neboli v konaní relevantne spochybnené, je porušením povinnosti advokáta podľa § 18 ods. 1,
2 zákona č. 586/2003 Z.z., keďže mal za to, že je povinnosťou advokáta zúčastniť sa na nariadenom
termíne pojednávania konajúceho súdu, či to už súdu prvej inštancie alebo odvolacieho súdu, nakoľko
v prípade nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania v zmysle ust. § 214 ods. 1 O.s.p. v znení
účinnom k 27.03.2008 nebolo vylúčené v zmysle § 214 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom k 27.03.2008
zopakovanie alebo doplnenie dokazovania odvolacím súdom. Advokát si musel byť vedomý možných
situácii, ktoré nastanú na pojednávaní na odvolacom súde, a preto bolo jeho povinnosťou sa tohto
pojednávania zúčastniť, resp. o dôvodoch neúčasti informovať klienta, aby k takémuto postupu advokáta
mohol zaujať relevantný postoj, čo v konaní preukázané nebolo.

20. Tvrdená škoda na strane žalobcu mala vzniknúť v dôsledku toho, že na základe rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/213/2007 zo dňa 27.03.2008 mal žalobca „stratiť“ vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým bolo predmetným rozsudkom určené vlastnícke právo
Mesta Tvrdošín. Okresný súd mal za to, že základným predpokladom toho, aby tvrdená škoda mohla
vzniknúť v majetkovej sfére žalobcu, bola existencia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam



v relevantnom období rozhodovania Krajského súdu v Žiline. V tejto súvislosti poukázal na zistenia
súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006, ktoré neboli
dokazovaním vykonávaným v prejednávanej veci relevantne spochybnené, že žalobca vlastníkom
dotknutých nehnuteľností nebol. V rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 3C/199/2006-379 zo dňa
30. apríla 2007 sú podrobne zdôvodnené závery, pre ktoré žalobca ku dňu rozhodovania súdu nemohol
k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke právo. Obdobne bolo uvedené konštatované aj v
rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 10Co/213/2007-431 zo dňa 27.03.2008, v ktorom krajský súd
uviedol, že „odporca (pozn. žalobca) napriek tomu, že je zapísaný na LV č. XXXX, katastrálne územie
K. ako výlučný vlastník, nie je vlastníkom nehnuteľností tam uvedených. Nehnuteľnosti na neho totiž
previedol subjekt, ktorý nedisponoval vlastníckym oprávnením. Súd prvého stupňa správne konštatoval,
že vlastníkom sporného majetku je naďalej štát - Slovenská republika, pričom v zmysle § 47c ods. 1
zákona č. 91/1992 Zb. je tento majetok v správe Ministerstva hospodárstva SR. Nadväzne predmetný
subjekt bol oprávnený postupom podľa vyhlášky č. 346/2000 Z.z. previesť predmetné nehnuteľnosti na
obec - navrhovateľa (pozn. Mesto Tvrdošín)“. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku
sp. zn. 4Cdo 171/2008 zo dňa 29. septembra 2009 konštatoval, že „zistený skutkový stav umožňoval
právny záver, že sporné nehnuteľnosti neprestali byť majetkom štátu, keďže nebol preukázaný žiaden
platný právny úkon a ani iná právna skutočnosť, ako napr. vydržanie, ktorým by bol štát vlastnícke
právo stratil“. Okresný súd nemal dôvod v prejednávanej veci spochybňovať, resp. sa odkloniť od
výsledkov vykonaného dokazovania a nadväzujúcich skutkových a právnych záverov súdov konajúcich
vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006, a to tak v konaní na
súde prvej inštancie ako aj v konaní na odvolacom a dovolacom súde, ktorých závery nasvedčujú
tomu, že žalobca nenadobudol platne vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, z ktorého dôvodu
nemohla ani vzniknúť ním tvrdená škoda v dôsledku tvrdeného porušenia povinnosti žalovaného. Bez
tvrdenia relevantných skutkových okolností vo vzťahu k predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva
žalobcom k dotknutým nehnuteľnostiam titulom vydržania, nemohol okresný súd ani zaujať relevantný
názor vo vzťahu k hypotetickému predpokladu žalobcu, že pokiaľ by konajúci advokát namietal vydržanie
vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam žalobcom, žaloba Mesta Tvrdošín vo veci vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3C/199/2006 by nemohla byť úspešná. Okrem záveru o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného aj záver o nepreukázaní vzniku škody na strane žalobcu bol
dôvodom, prečo okresný súd nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dôkazy navrhnuté žalobcom
k stavu dotknutých nehnuteľností v čase, keď bolo k nim určené vlastnícke právo v prospech Mesta
Tvrdošín, resp. k otázke dosahovania možných tržieb prevádzkou dotknutých nehnuteľností, resp.
vykonaním znaleckého dokazovania na zistenie ceny predmetných nehnuteľností v marci 2008, ktoré
dôkazy smerovali k ustáleniu výšky tvrdenej škody.

21. Okresný súd poukázal na to, že pokiaľ by aj jeho záver o tvrdenom vzniku škody na strane
žalobcu bol opačný, tak na základe výsledkov vykonaného dokazovania by nebolo možné prijať záver
o naplnení tretieho predpokladu zodpovednosti advokáta za škodu, a to príčinnej súvislosti medzi
tvrdeným porušením povinnosti žalovaným a tvrdenou škodou na strane žalobcu. Príčinná súvislosť
nemôže byť vyhodnocovaná len v hypotetickej rovine, musí byť jednoznačná a preukázaná. Existencia
príčinnej súvislosti je daná, ak konanie alebo opomenutie advokáta je okolnosťou, bez ktorej by ku
škode nedošlo. Dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdenej príčinnej súvislosti znášal žalobca a bolo jeho
povinnosťou preukázať, že nebyť konania/opomenutia žalovaného, súd by žalobu Mesta Tvrdošín voči
nemu zamietol.

22. Podľa tvrdení žalobcu v prejednávanej veci príčinná súvislosť mala spočívať v tom, že pokiaľ by
sa žalovaný zúčastnil pojednávania odvolacieho Krajského súdu v Žiline konaného dňa 27.03.2008 a
vo vzťahu k novopredkladaným dôkazom by predniesol skutkovú a právnu argumentáciu prednášanú
žalobcom v tomto konaní, odvolací súd by nezmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prospech
Mesta Tvrdošín a v neprospech žalobcu. Výsledky dokazovania vykonaného v prejednávanej veci však
podľa názoru okresného súdu neumožnili bezpochyby dospieť k záveru, že tvrdená skutková a právna
argumentácia vo vzťahu k skutkovým okolnostiam sporovej právnej veci prejednávanej Okresným
súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 a vo vzťahu k novopredkladaným dôkazom Mestom
Tvrdošín v rámci odvolacieho konania by viedla k inému meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.03.2008 sp. zn. 10Co/213/2007 bol podrobený prieskumu
v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Cdo/171/2008, ktorý
sa vo svojom rozsudku vyjadril jednak k procesnému postupu Krajského súdu v Žiline v súvislosti
s dokazovaním, ako sa aj stotožnil s právnymi závermi odvolacieho súdu vo vzťahu k zistenému



skutkového stavu ohľadom (ne)nadobúdania vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam
zainteresovanými subjektmi. Za významný považoval okresný súd aj poukaz na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky II.ÚS 20/2010-17 zo dňa 28. januára 2010 pri rozhodovaní o sťažnosti
žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 71/2008 zo dňa 29.
septembra 2009, kedy sťažnosť žalobcu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená so záverom, že
výklad a aplikácia relevantných zákonných predpisov Najvyšším súdom SR nevykazovala nedostatky
spočívajúce v odchýlení sa od znenia príslušných ustanovení natoľko, že by zásadne bol popretý ich
účel a význam, resp. svojvoľnosti, zjavnej neodôvodnenosti, resp. ústavnej nekonformnosti prijatého
právneho názoru Najvyššieho súdu.

23. Okresný súd mal za to, že pokiaľ Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 27.03.2008
sp. zn. 10Co/213/2007 zmenil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 30. apríla 2007 č.k.
3C/199/2006-379 tak, že určil, že Mesto Tvrdošín je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, tak v konaní
nebolo preukázané, že ide o následok neúčasti advokáta na pojednávaní pred Krajským súdom v
Žiline dňa 27.03.2008 a neprednesenia skutkovej a právnej argumentácie tvrdenej žalobcom vo vzťahu
k novopredkladaným dôkazom v odvolacom konaní, ale toho, že novopredkladané dôkazy zmenu
rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín odôvodňovali. Okresný súd dal za pravdu žalobcovi, že v
konaní o návrhu žalobcu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
3C/199/2006 konajúce súdy konštatovali tvrdenie žalobcu o tom, že „v procese nakladania s majetkom
štátu ministerstvo bolo povinné vydať rozhodnutie v zmysle § 47c ods. 3 Zákona č. 92/1991 Zb. v platnom
znení od 01. januára“ je skutočnosťou, vo vzťahu ku ktorej si nesplnil žalobca ani len povinnosť tvrdenia
v pôvodnom konaní, v štádiu jeho odvolacej časti a ani v následne iniciovanom dovolacom konaní,
ktorú skutočnosť však mohol namietať tak na odvolacom pojednávaní konanom dňa 27. marca 2008
ako aj v podanom dovolaní, avšak vzhľadom na dôvody zamietajúceho uznesenia zo dňa 19. mája
2014 č.k. 7C/9/2011-431 vo vzťahu k návrhu žalobcu na obnovu konania nebolo možné bez ďalšieho
uviesť, že ak by predmetná argumentácia žalobcu bola namietaná na odvolacom pojednávaní konanom
dňa 27.03.2008, rozhodnutie vo veci žaloby Mesta Tvrdošín o určenie vlastníckeho práva k dotknutým
nehnuteľnostiam by bolo odlišné, resp. opačné. Podľa vysloveného názoru súdu v konaní o návrhu
žalobcu na povolenie obnovy konania tvrdený nový dôkaz (preukázaná neexistencia rozhodnutia MH
SR o spôsobe prevodu ohľadne predmetných nehnuteľností podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991
Zb.) nebol spôsobilý privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nakoľko také rozhodnutie
podľa názoru konajúceho súdu vôbec nebolo potrebné v procese prechodu predmetných nehnuteľností
z majetku štátu do majetku Mesta Tvrdošín postupom podľa § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí. Z vyššie
uvedených skutočností dospel okresný súd k záveru o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, z
ktorého dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

24. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho
zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP. Žalobca namietal, že súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď v konaní napriek vykonaniu výsluchu strán sporu
ako aj po oboznámení listinných dokladov, ktoré do konania predložil žalobca, nevzhliadol existenciu
podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalobca mal za to, že v súdenom prípade
bola daná pasívna vecná legitimácia žalovaného, a tiež, že boli splnené a preukázané všetky podmienky
pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku výkonu advokácie zo strany
žalovaného v rozpore so zákonom č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Žalobca poukázal na to, že Krajský
súd v Žiline ako odvolací súd vytýčil vo veci vedenej na Krajskom súde v Žiline za účelom rozhodnutia
o odvolaní Mesta Tvrdošín termín pojednávania na deň 27.03.2008. Na tomto pojednávaní doplnil
dokazovanie vykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom na preukázanie skutočností, ktoré nastali po
vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, resp. až po podaní odvolania. Z obsahu spisu Okresného
súdu Dolný Kubín sp. zn. 3C/199/2006 vyplýva, že na odvolacie pojednávanie konané dňa 27.03.2008
sp. zn. 10Co/213/2007 boli účastníci konania riadne predvolaní. Na tomto odvolacom pojednávaní sa
zúčastnila iba poverená pracovníčka žalobcu, právny zástupcu žalobcu, žalovaný a právny zástupca
žalovaného sa pojednávania nezúčastnili. Žalobca zdôraznil, že spoločnosť TSP, s.r.o. sa uvedeného
termínu pojednávania nezúčastnila z dôvodu, že o ňom vôbec nemala vedomosť a to preto, že žalovaný
JUDr. X. mu termín pojednávania, na ktorý termín pojednávania mu bolo predvolanie doručené, vôbec
neoznámil. Na odvolacom pojednávaní došlo k vykonaniu dokazovania oboznámením sa s listinnými
dôkazmi, okrem iného aj osvedčením o správe majetku a delimitačným protokolom, po vykonaní ktorého



dokazovania došlo k vyhláseniu rozsudku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že
žalobnému návrhu žalobcu na určenie vlastníckeho práva vyhovel. Nakoľko sa žalovaný ako právny
zástupca spoločnosti TSP, s.r.o. uvedeného termínu pojednávania nezúčastnil a o vytýčenom termíne
pojednávania vopred neupovedomil žalobcu, z ktorého dôvodu Krajský súd v Žiline vyhlásil rozsudok, v
dôsledku ktorého bol ako vlastník nehnuteľnosti dovtedy vo vlastníctve spoločnosti TSP, s.r.o. zapísané
Mesto Tvrdošín, teda v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného ako advokáta žalobca stratil možnosť
disponovania s predmetnými nehnuteľnosťami ako vlastník. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
predložil originál a kópiu plnej moci, ktorú udelil žalovanému na zastupovanie v konaní vedenom na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 zo dňa 17.03.2007. Žalovaný prijal zastupovanie
žalobcu a žalobcu aj v konaní vedenom na Okresnom súdu Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 a na
Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/20107 zastupoval osobne ako advokát - fyzická osoba. O
tomto fakte svedčí obsah plnej moci, ktorú predložil štatutárny zástupca žalobcu p. X. K. a ktorú plnú moc
spomínal i žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 15.04.2013. Z obsahu tejto plnej moci je zrejmé, že táto
nebola udelená len na nahliadnutie do spisu ako tvrdil žalovaný, ale že bola udelená na zastupovanie
v celom konaní sp. zn. 3C/199/2006 vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín. O tom, že žalovaný
zastupoval žalobcu ako fyzická osoba svedčí jednoznačne aj obsah substitučnej plnej moci zo dňa
17.04.2007, ktorú udelil JUDr. D. X., advokát so sídlom L. A., O. Z.. XXXX advokátovi Mgr. J. A. na jeho
zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 až do úplného
skončenia veci. Pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcu mala v konaní vedenom
na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 zastupovať právnická osoba, nebol by žiaden
dôvod pre to, aby žalovaný udeľoval substitučnú plnú moc inému advokátovi, ktorý mal byť podľa
vlastných tvrdení žalovaného jeho spoločníkom. Zo skutkových okolností prípadu a z dokazovania bolo
zrejmé, že v čase udelenia plnej moci na zastupovanie, ktorú udelila spoločnosť žalobcu žalovanému
platilo znenie ust. § 26 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2007 a v čase konania pojednávania na
Krajskom súde v Žiline, ktorého sa žalovaný nezúčastnil, platilo už novelizované znenie ust. § 26 ods. 4
O.s.p. v znení účinnom od 01.07.2007. Podstatné je ale to, že pôvodná plná moc udelená žalovanému
ako fyzickej osobe - advokátovi zo strany žalobcu na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom
súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 až do úplného skončenia veci nezanikla v zmysle § 33b
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa okresný súd stotožnil s názorom žalovaného, že žalovaný
žalobcovi nespôsobil žiadnu škodu, tak s týmto názorom sa žalobca v žiadnom prípade nestotožnil,
považoval ho za nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z ust. § 24, § 26 ods.
1, 2, 3, § 26 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2007, ako i obsahu plnej moci udelenej zo strany
žalobcu žalovanému, a tiež z obsahu substitučnej plnej moci je zrejmé, že v čase konania pojednávania
na Krajskom súde v Žiline, ktoré sa uskutočnilo dňa 27.03.2008, nemohol žalovaný poskytovať žalobcovi
právne služby v mene a na účet spoločnosti POHANKA & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 417 076, a
to z dôvodu absencie osobitného splnomocnenia, ktoré by žalobca udelil tejto spoločnosti alebo jej
právnemu predchodcovi. Pokiaľ žalovaný za účelom výkonu advokácie založil obchodnú spoločnosť,
neznamená to, že by prestal byť zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska
komora, neznamená to, že by zanikli plnomocenstvá, ktoré mu boli ako advokátovi udelené zo strany
klientov pred tým ako založil obchodnú spoločnosť a tiež to neznamená, že by záväzky, ktoré vznikli
pri výkone advokácie, ktorá bola vykonávaná na základe plnej moci udelenej v čase, keď Občiansky
súdny poriadok zastúpenie právnickými osobami ešte nepripúšťal, prešli na novovzniknutú spoločnosť
založenú za účelom výkonu advokácie jedným alebo viacerými advokátmi.

25. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia otázky protiprávneho konania ako podmienky pre
vznik zodpovednosti žalovaného za škodu zo strany okresného súdu, žalobca poukázal na to, že
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací vytýčil za účelom rozhodnutia o odvolaní Mesta Tvrdošín termín
pojednávania na deň 27.03.2008, pričom žalovaný až dňa 27.03.2008 na krajský súd zaslal písomné
ospravedlnenie, v ktorom bez akéhokoľvek predchádzajúceho kontaktu so žalobcom, ospravedlnil svoju
neúčasť a zároveň aj neúčasť konateľa žalovaného. V tomto podaní výslovne žiadal, aby súd rozhodol
v jeho neprítomnosti a nežiadal odročiť pojednávanie. Dôvod ospravedlnenia do podania neuviedol.
Žiadosť o ospravedlnenie zo dňa 27.03.2008 podpísal sám žalovaný, pričom takúto žiadosť zaslal na
Krajský súd v Žiline oneskorene až v deň, keď sa pojednávanie uskutočnilo, ktorá samotná žiadosť o
ospravedlnenie bola súdu doručená až po pojednávaní dňa 31.03.2008. Išlo teda jednoznačne o výkon
advokácie v rozpore so zákonom a poskytovanie právnych služieb bez náležitej odbornej starostlivosti
contra lege artis. Pokiaľ žalovaný argumentoval s odvolaním sa na obsah rozhodnutí súdov, ktoré boli
vydané pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ktoré podal žalovaný v snahe zvrátiť
negatívne dôsledky vyplývajúce pre žalobcu z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/213/2007



zo dňa 27.03.2008, tak podľa žalobcu takáto argumentácia nemôže obstáť, nakoľko nebyť nečinnosti
a laxného prístupu žalovaného k zastupovaniu žalobcu, tak rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10Co/213/2007 zo dňa 27.03.2008 by vôbec nebol vydaný v neprospech žalobcu. K nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci zo strany súdu prvej inštancie v otázke vzniku škody žalobca poukázal
na § 70 zákona o katastri nehnuteľností, ktorý upravuje, že údaje, ktoré sa nachádzajú v katastri v
zmysle § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Z uvedeného je zrejmé, že právna argumentácia
okresného súdu a žalovaného, podľa ktorého škoda žalobcovi nemohla vzniknúť, pretože nikdy nebol
vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemôže obstáť. Žalobca bol totiž ku dňu konania pojednávania
na Krajskom súde v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/213/2007, t.j. ku dňu 27.03.2008
vedený ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností. To znamená, že žalobca by ako vlastník
predmetných nehnuteľností aj ostal zapísaný, nebyť protiprávneho konania žalovaného, ktorý sa bez
ospravedlnenia nezúčastnil pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný. Žalobca ďalej namietal, že súd
prvej inštancie na pojednávaní dňa 26.01.2017 zamietol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom
svedkov napriek tomu, že výsluch navrhovaných svedkov bol spôsobilý preukázať existenciu podmienok
pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu a návrhy na doplnenie dokazovania podal žalobca
riadne a včas. Tým, že okresný súd nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, porušil
ustanovenia CSP o vykonávaní dôkazných prostriedkov. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nevyhodnotil
vykonané dokazovanie v súlade so zásadou rovnosti strán zakotvenou v článku 6 ods. 1 CSP, keď
ignoroval obsah plnomocenstva, ktoré bolo udelené zo strany žalobcu žalovanému ako fyzickej osobe
na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 a prijal
arbitrárny záver o tom, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. Okresný súd v napadnutom
rozsudku neuskutočnil výklad ustanovení O.s.p., Občianskeho zákonníka a zákona o advokácii v súlade
s judikatúrou dovolacieho súdu a nevzal do úvahy ústavný aspekt veci. Právny záver súdu prvej
inštancie uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na
podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Jeho aplikácia práva je plná rozporov a v
podstate vedie k vylúčeniu možnosti žalobcu domáhať sa ochrany subjektívnych práv ako účastníka
konania. Podľa žalobcu napadnutým rozsudkom bol porušený aj princíp spravodlivosti zakotvený v
článku 1 ods. 1 Ústavy SR. V konaní pred súdom prvej inštancie išlo nielen o vecnú nesprávnosť, ale
aj o nedostatky v skutkových zisteniach, pretože v tomto konaní nebol riadne zistený skutkový stav
a dokazovanie v podstatných smeroch nebolo vykonané riadne. Súd prvej inštancie mal pristúpiť k
posúdeniu vecnej, časovej argumentačnej ,,udržateľnosti“ tvrdení žalovaného z pohľadu, či napĺňajú
záruky, ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny, teda takého práva
účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý
proces i práva na súdnu ochranu, riešiac z tohto hľadiska i otázku, či konanie žalobcu pri podaní žaloby
nie je len špekulatívnym konaním s cieľom obohatiť sa na úkor ostatných konkurzných veriteľov. Súd
prvej inštancie tak ale neurobil a zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu.

26. Žalobca poukázal na to, že žalovaný všetky úkony právnej služby pre žalobcu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3C/199/2006 vykonával ako advokát fyzická osoba. To, že sa rozhodol prijať peniaze na účet
spoločnosti bolo jeho rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok platný v čase pojednávania na Krajskom
súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 dával dôraz na to, aby išlo zastupovanie fyzickou osobou
advokátom. Žalobca plnú moc na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod
sp. zn. 3C/199/2006 nikdy neudelil obchodnej spoločnosti, ale podpísal a udelil ju žalovanému. Keď sa
sám žalovaný na obsah tejto plnej moci odvoláva, musí ju aj rešpektovať. Nie je v nej uvedené, že by
za úkony uskutočnené v rámci právneho zastúpenia zodpovedala spoločnosť.

27. Žalobca v ďalšom namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, nakoľko na strane
35 a 36 odôvodnenia napadnutého rozsudku tvrdí, že rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR o
spôsobe prevodu ohľadne predmetných nehnuteľností podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.
nebolo potrebné v procese prechodu predmetných nehnuteľností z majetku štátu do majetku Mesta
Tvrdošín postupom podľa § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí, aj keď takéto tvrdenie je v rozpore so
znením zákona. Žalobca uviedol, že Mesto Tvrdošín mohlo a malo v základnom konaní vedenom na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 predložiť na preukázanie svojho vlastníckeho
práva rozhodnutie, že majetok uvedený v Osvedčení o správe majetku štátu č. 88/2007 zo dňa
06.08.2007 č. 1733/2007-1000 bude prevedený formou verejnej obchodnej súťaže alebo verejnej dražby
alebo formou priameho predaja, resp. formou prevodu správy majetku na inú štátnu organizáciu tak,
ako to vyžaduje ust. § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení od 1.1.2004 v spojení s
ust. § 2 ods. 1, ods. 2 vyhlášky MSaPNM č. 364/2000 Z.z., pretože povinnosť tvrdenia a dôkazná



povinnosť vo vzťahu k preukázaniu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v
pôvodnom konaní zaťažovala Mesto Tvrdošín a nie spoločnosť TSP s.r.o. ako žalovaného. Názor
súdu prvej inštancie o nesplnení povinnosti tvrdenia skutočnosti neexistencie rozhodnutia MH SR o
spôsobe prevodu ohľadne predmetných nehnuteľností podľa § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v znení
účinnom od 1.1.2004 v pôvodnom konaní nemôže obstáť. Podľa žalobcu svojvôľa pri tvorbe názoru je
preukázaná citáciou a jazykovo gramatickým výkladom ustanovení § 47c ods. 1 až 6 zákona č. 92/1991
Zb., z ktorých jednoznačne vyplýva, že po účinnosti novely č. 564/2003 zákona č. 92/1991 Zb., t.j.
od 01.01.2004 bol vylúčený prechod majetku štátu na tretie osoby podľa ust. § 2 zákona č. 138/1991
Zb., pokiaľ Ministerstvo hospodárstva SR rozhodlo o nadobudnutí majetku osvedčením č. 88/2007 zo
dňa 06.08.2007. V odvolacom konaní žalovaný nevyužil právo a procesnú povinnosť tvrdenia tým, že
sa bezdôvodne nezúčastnil pojednávania na Krajskom súde v Žiline dňa 27.03.2008. Žalovaný ako
právny zástupca súčasného žalobcu mohol predložiť Metodický pokyn č. 3/2006 o postupe Ministerstva
hospodárstva SR pri výkone správy a o prevode majetku štátu na iné osoby nadobudnutého podľa
§ 47c zákona č. 92/1991 Zb. zo dňa 31.03.2006, v ktorom je v čl. V. ods. 14 výslovne upravené,
že bezplatný je len prevod majetku na inú štátnu organizáciu. V prípade prevodu majetku v prípade
verejného záujmu sa kúpna cena stanovuje dohodou. Postup podľa novely zákona č. 92/1991 Zb.,
konkrétne § 47c, bol podrobne upravený v tomto metodickom pokyne a nebolo možné postupovať
inak. Postup v rozpore s týmto metodickým pokynom bol nezákonný. Okrem toho mohol žalovaný ako
právny zástupca v odvolacom konaní tvrdiť, že pokiaľ sú vykonávané nové dôkazy, žiada, aby bolo
vykonané dokazovanie aj ohľadom vydržania týchto nehnuteľností, pretože boli splnené podmienky na
vydržanie. Najneskôr v roku 1996 začala plynúť vydržacia lehota pre žalobcu, ktorý tieto nehnuteľnosti
nadobudol kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod č. V 81/2002 a ako titul bola zapísaná na
liste vlastníctva. Žalobcovi bolo možné započítať vydržaciu dobu jeho právneho predchodcu, ktorý mal
nepretržite zapísané nehnuteľnosti na svoje meno od roku 1996 titulom dražby. Mesto Tvrdošín nebolo
nikdy vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu a pokiaľ by bol žalobca v odvolacom konaní
použil adekvátnu obranu predložením uznesenia vlády a Metodického pokynu č. 86 z 31.1.2007, ktoré
listiny boli zverejnené na internete, súd by získal objektívny prehľad o aktuálnej právnej úprave. Na túto
skutočnosť poukázal aj odvolací súd v Žiline pri rozhodovaní o nepovolení obnovy konania, pretože tieto
skutočnosti boli známe verejnosti už od dňa 27.03.2008. Z uznesenia vlády SR č. 86/2007 vyplýva
povinnosť ministra hospodárstva predkladať na rokovanie vlády návrhy na odsúhlasenie postupu podľa
§ 47c ods. 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb., v zmysle ktorého Ministerstvo hospodárstva SR prevádza
majetok štátu a rozhoduje o spôsobe prevodu majetku štátu, ktorý spravuje v súlade s § 47c ods. 1
zákona č. 92/1991 Zb. Z delimitačného protokolu č. 6/2007 zo dňa 9.9.2007 jednoznačne vyplýva, že
delimitačný protokol je realizovaný v zmysle § 47c zákona č. 92/1991 Zb., a preto na toto ustanovenie
sa dňa 9.9.2007 nemohol vzťahovať zákon č. 138/1991 Zb., pretože novela zákona č. 92/1991 Zb. bola
účinná od 01.01.2004. V čase vyhotovenia protokolu uplynulo viac ako 3,5 roka, a preto nemožno hovoriť
o neznalosti zákona. Tieto skutočnosti boli známe odvolaciemu súdu v obnove konania, a preto ustálil
právny názor, že tento protiprávny stav mohol odhaliť vo svojom tvrdení právny zástupca, ktorým bol v
odvolacom konaní žalovaný.

28. Žalobca ďalej poukázal na to, že procesná teória pozná tzv. procesné presúvanie dôkazného
bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania
v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva
a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Pokiaľ v pôvodnom konaní žalobca predložil
dôkazy svedčiace o nadobudnutí vlastníctva, presunulo sa dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý
mal prostredníctvom právneho zástupcu vyvrátiť platnosť listín, ktoré mali preukázať nadobudnutie
vlastníctva Mestom Tvrdošín. Stačilo mu predložiť uznesenie vlády č. 86/2007 a metodický pokyn č.
3/2006. V takom prípade by dosiahol úspech v konaní a žalobca by pokračoval v prevádzkovaní Hotela
Limba v Tvrdošíne, ktorý bol doteraz zapísaný ako vlastník na príslušnom liste vlastníctva č. XXXX,
k.ú. K.. Jeho úmyselná neúčasť zmarila žalobcovi možnosť použiť procesnú obranu, ktorá pokiaľ bola
použitá v obnove konania, bola použitá oneskorene. Žalobca zvýraznil, že zodpovednosť advokáta
nastupuje vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s
výkonom advokácie, pričom dal do pozornosti judikatúru nemeckých súdov. Zároveň žalobca namietal
s poukazom na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu SR a znenie ust. § 220 ods. 2 a nasl. CSP, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku nedalo presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, keď okresný súd neuviedol ako dôkazy vyhodnotil jednotlivo a ich všetky
vzájomné súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil. Navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súd prvej inštancie na ďalšie konanie.



29. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Podľa žalovaného súd prvej
inštancie dôsledne a vyčerpávajúco zistil skutkový stav, vec na základe zistených skutočností po právnej
stránke posúdil správne, pričom vykonal všetky rozhodujúce dôkazy s tým, že jasne a zrozumiteľne
odôvodnil svoje rozhodnutie, ako aj uviedol dôvody, pre ktoré niektoré dôkazy nevykonal. Žalovaný
rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za priam ukážkové s tým, že sa mu nedá nič zásadné
vytknúť. Žalovaný poukázal na to, že zo žaloby, z prednesov, ako aj podaného odvolania žalobcu
vyplýva, že sa voči žalovanému domáha náhrady škody z dôvodu, že žalovaný ako žalobcov údajný
právny zástupca sa nezúčastnil pojednávania na súde druhej inštancie, na ktorom súd pripustil nové
dôkazy, na základe ktorých súd druhej inštancie následne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v
neprospech žalobcu, čím mala podľa tvrdení žalobcu vzniknúť žalobcovi škoda vo výške žalovanej
sumy. Podľa žalovaného súd prvej inštancie správne skúmal najmä podmienky vzniku zodpovednosti
za škodu na strane žalovaného s tým, že všetky ostatné žalobcom tvrdené skutočnosti považoval za
nepodstatné a so súdenou vecou nesúvisiace. Podľa žalovaného žalobca by mohol byť v danej veci
úspešný jedine vtedy, ak by súdu preukázal, že vznikla žalobcovi škoda, že škodu spôsobil žalovaný
porušením jeho povinností a zároveň by musel preukázať príčinnú súvislosť medzi vznikom škody
a protiprávnym konaním žalovaného. Žalobca síce tvrdil, že mu škoda vznikla vo výške žalovanej
sumy, avšak túto skutočnosť hodnoverne v konaní nepreukázal. Naopak v konaní bolo nad akúkoľvek
pochybnosť preukázané, že žalobca nebol a ani nemohol byť vlastníkom predmetných nehnuteľností,
ktoré tvorili Hotel Limba s pozemkami, nakoľko existovali právoplatné a vykonateľné rozhodnutia súdov,
s ktorými sa súd prvej inštancie oboznámil a z ktorých nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že vlastníkom
daných nehnuteľností bola stále Slovenská republika, ktorá následne previedla vlastníctvo k daným
nehnuteľnostiam na Mesto Tvrdošín. V tejto súvislosti považoval za nepodstatné, že existoval list
vlastníctva, podľa ktorého bolo vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam zapísané na žalobcu, nakoľko
tento zápis mal nulitnú hodnotu z dôvodu, že bolo nepochybné, že vlastníkom daných nehnuteľností nie
je žalobca. Ak žalobca nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo bolo preukázané, nemohla mu
vzniknúť údajnou neúčasťou žalovaného na pojednávaní vedenom na Krajskom súde v Žiline akákoľvek
škoda, lebo nemohol prísť o niečo, čo nikdy nevlastnil. K možnosti samotného vydržania žalovaný
uviedol, že žalobca vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nemohol vydržať, nakoľko nebol od
samého počiatku dobromyseľným držiteľom daných nehnuteľností. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ani ohľadne skutočnej výšky škody, keď predložil účelový znalecký posudok na sumu aj 1,85 mil. Eur,
hoci od žalovaného požadoval 1,16 mil. Eur, pričom však hodnota daných nehnuteľností nemohla byť
objektívne ani v žalovanej výške, čo bolo potvrdené aj samotnými zmluvami, ktorými mal žalobca a
jeho právni predchodcovia nadobudnúť dané nehnuteľnosti, pričom v pripojenom spise sa nachádza aj
znalecký posudok vypracovaný na podnet Mesta Tvrdošín, ktorý znie na sumu len 141 tis. Eur. Uvedené
rozpory neboli zo strany žalobcu odstránené.

30. Žalovaný zdôraznil, že pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne a nespochybniteľne
preukázané, že žalovaný ako fyzická osoba žalobcu nikdy právne nezastupoval, a že advokáciu v
danom čase vykonával najprv ako spoločník advokátskej spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s.,
IČO: 36 417 076 a následne ako spoločník advokátskej spoločnosti POHANKA & PARTNERS, s.r.o.,
ktorá je priamym právnym nástupcom spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s., a to tak predloženými
spoločenskými zmluvami obidvoch spoločností, výpoveďou vtedajšieho spoločníka svedka A., ako
aj výpismi z obchodného registra a v neposlednom rade aj znením zákona o advokácii. Súd prvej
inštancie správne poukázal na to, že v konaní žalobca nepreukázal, že by žalovaný v danom čase
vykonával advokáciu inak ako spoločník najprv verejnej obchodnej spoločnosti a následne ako spoločník
spoločnosti s ručením obmedzeným, preto v zmysle § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. v znení
noviel nemohol žalovaný ako fyzická osoba zodpovedať klientovi za prípadnú škodu (ak mu vôbec
nejaká vznikla) s tým, že zodpovednosť za prípadnú škodu v plnom rozsahu nesie iba žalovaný
ako advokát v rámci spoločnosti POHANKA & PARTNERS, s.r.o., preto ak by existovala reálna
zodpovednosť za škodu tak, ako tvrdí žalobca, za škodu by zodpovedala spoločnosť POHANKA &
PARTNERS, s.r.o. a v žiadnom prípade nie žalovaný. Okresný súd správne konštatoval, že žalovanému
chýba pasívna legitimácia v danom spore, čo v odôvodnení rozsudku logicky a podrobne zdôvodnil.
Súdu prvej inštancie nezostávalo nič iné, len v dôvodoch rozhodnutia konštatovať, že ak nevznikla
žalobcovi škoda a zároveň nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného ako osoby, ktorá škodu
spôsobila porušením jej povinností, nemôže logicky existovať ani príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením povinnosti žalovaného, preto aj z uvedeného dôvodu žalobu zamietol v celom rozsahu.
V súvislosti s vyššie uvedeným potom tvrdenia a dôkazy produkované žalobcom ohľadom existencie



sporných plných mocí, ktoré žalovaný nikdy nepodpísal s tým, že bolo hodnoverne preukázané a
žalobcom nespochybnené, že žalobca vykonával v danom čase advokáciu výlučne ako spoločník v
advokátskej spoločnosti, navyše by bolo nelogické a nezmyselné zo strany žalovaného uzatvárať so
žalobcom zmluvu o právnej pomoci ako fyzická osoba a následne sa dať substitučne zastupovať svojmu
spoločníkovi v advokátskej spoločnosti; nečinnosti žalovaného ako advokáta žalobcu pred Krajským
súdom Žilina, keď nespochybniteľne žalobcu zastupovala advokátska spoločnosť, pričom žalobcovi
ako klientovi sa venoval úplne iný advokát - spoločník advokátskej spoločnosti, čo bolo preukázané a
žalobcom nespochybniteľné, neplatnosti delimitačného protokolu Ministerstva hospodárstva SR ohľadne
prevodu nehnuteľností na Mesto Tvrdošín, keď z tohto protokolu, ako aj zo žalobcom predloženého
osvedčenia o správe majetku štátu nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že žalobca v danom čase nebol
vlastníkom daných nehnuteľností (vlastníkom bola Slovenská republika), pričom prípadná neplatnosť
takéhoto prevodu medzi štátom a Mestom Tvrdošín, ak by sa aj preukázala, nemohla mať vplyv na
vznik škody žalobcovi, ktorý preukázateľne nebol vlastníkom daných nehnuteľností a ani zodpovednosť
žalovaného za údajné porušenie povinností, za ktoré by žalovaný zodpovedal; ústavného aspektu
údajne porušených práv žalobcu, keď žalobca poukazuje na rôzne z internetu skopírované stanoviská
ústavného súdu bez akejkoľvek konkretizácie, v čom by mali byť jeho ústavné práva porušené,
poukázania na prístup nemeckých súdov sú právne bezvýznamné, zavádzajúce a účelové. Podľa
žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno a hodnoverne nepreukázal, že mu vznikla akákoľvek
škoda, že priamo žalovaný škodu spôsobil porušením svojich povinností a že existuje príčinná súvislosť
medzi vznikom škody a protiprávnym konaním žalovaného. Naopak, pred súdom prvej inštancie boli
preukázané skutočnosti, z ktorých nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že nárok na náhradu škody
uplatnený žalobcom voči žalovanému je neopodstatnený. Navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie.

31. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 13.7.2017 bolo vyjadrenie žalovaného doručené
žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť.
Žalobca v lehote určenej okresným súdom a ani k momentu rozhodovania krajským súdom sa k
vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

32. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalobcu podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. §
219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

33. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/158/2017-853 zo dňa
12.04.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením v zmysle uvedeného uznesenia
dňa 17.04.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky
k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

34. Podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

35. Krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenia, ktoré sa aplikujú na konanie pred
krajským súdom v rámci úpravy Civilného sporového poriadku, keďže podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Z
uvedeného sa krajský súd zaoberal dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrenými v podanom odvolaní zo dňa
15.05.2017 voči rozsudku okresného súdu, a to tými dôvodmi, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu,
jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na
dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, pretože z obsahu predvolaní na nariadené
pojednávania vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti okresným súdom podľa ust. § 120
ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 ako aj o koncentrácii konania podľa ust. § 153, § 154 CSP
v znení účinnom od 01.07.2016.

36. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu, vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci



odvolacieho konania, je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími
dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si
určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých
má byť preskúmané.

37. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

38. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

39. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 387 ods.
2 CSP, keďže sa stotožňuje so skutkovými, ako i právnymi závermi rozsudku okresného súdu, viažucimi
sa k odvolaním napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne odkazuje.

40. Jedným z odvolacích dôvodov žalobcu bola námietka, že rozhodnutie okresného súdu je
nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé, nepreskúmateľné. Žalobca tvrdil, že okresný súd sa v
potrebnom rozsahu nevysporiadal s jeho skutkovou a právnou argumentáciou, nedal presvedčivú
a jasnú odpoveď a tým v podstate viedol k vylúčeniu možnosti žalobcu domáhať sa ochrany jeho
subjektívnych práv ako účastníka konania. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu žalobcu krajský
súd uvádza, že nebol relevantný. Rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním spĺňa všetky atribúty
vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP, keď jasným, zrozumiteľným a v potrebnom rozsahu zdôvodneným
spôsobom vyjadril okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nielen skutkové zhodnotenia, závery
dokazovania, ale aj právne zhodnotenie sporovej právnej veci. Krajský súd uvádza, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu spĺňa atribúty, ktoré sú vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP.
Rozsudok okresného súdu je riadnym spôsobom zdôvodnený, a preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti
žalovaným konať pred súdom. To, že rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním žalobcu má
náležitosti riadneho odôvodnenia, vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej činnosti nielen Najvyššieho súdu
SR, ale i Ústavného súdu SR. Vo vzťahu k uvedenému sa poukazuje na to, že odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces
(m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby sa v odôvodnení rozhodnutia
dala odpoveď na každý argument strany sporu. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu
predmetné rozhodnutie uvedené atribúty spĺňa.

41. K námietke, že okresný súd v rámci konania pred súdom prvej inštancie nepostupoval v zmysle
zásady rovnosti, tak krajský súd považuje za potrebné dodať, že zásada rovnosti strán v procese sa
prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením strán sporu možno rozumieť
iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti
ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov civilného sporového procesu spočíva v tom, že
všetky strany civilného sporového procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a
plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných
strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany sporu, nie je podstatné ani to,
ktorá zo strán sporu sa stane žalobcom a ktorá zo strán sporu je žalovaná (II. ÚS 35/02). Táto zásada
vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti
zbraní“ ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov je vyjadrená nielen zákonným ustanovením
čl. 6 CSP, ale premieta sa aj v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku, a to predovšetkým v
tých ustanoveniach, ktoré upravujú vedenie konania a priebeh dokazovania. V zmysle vyššie uvedených
zistení nedošlo k zvýhodneniu alebo diskriminácii niektorej zo sporových strán zvoleným postupom
okresného súdu a stranám sporu boli vytvorené rovnaké procesné podmienky na uplatňovanie, resp.



bránenie práva. Krajský súd zároveň zvýrazňuje, že pod odňatím možnosti konať pred súdom treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných
jej v civilnom sporovom konaní, za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov.
Odňatím možnosti konať pred súdom však nie je skutočnosť, že strana sporu určité procesné právo
neuplatnila, resp. neuniesla dôkazné bremeno, ale to, že jej uplatnenie tohto procesného práva nebolo
umožnené. Krajský súd konštatuje, že tak žalobcovi, ako aj žalovanému bol daný priestor v rámci
postupu okresného súdu pre uplatnenie procesných práv, a preto nebolo možné dospieť k záveru odňatia
možnosti konať pred súdom, resp. porušeniu zásady rovnosti strán.

42. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia
odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie
nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ust. § 383
CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z
ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci
civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi
overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktorý je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu, procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez
ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať, v
súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo bráni sa proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu
(sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu okresného súdu poukazuje krajský súd na ďalší záver
vyslovený v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...
„Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu
a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje
krajský súd na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa
ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

43. Relevantným nebol ani odvolací dôvod v námietke inej vady konania spočívajúcej v zamietnutí
návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom ním navrhovaných svedkov. V prvom rade krajský
súd poukazuje na odseky 53., 58., 61. odôvodnenia rozsudku okresného súdu, z ktorých vyplynulo, z
akého dôvodu okresný súd procesný návrh žalobcu na vykonanie týchto dôkazov zamietol. Okresný súd
podľa názoru krajského súdu správne zhodnotil, že na preukázanie existencie zmluvy o poskytovaní
právnych služieb medzi žalobcom a žalovaným a jej obsahu nebolo potrebné vykonanie dokazovania
výsluchom svedkyne U. O. k okolnostiam, ako sa robili plné moci v obchodných spoločnostiach, v ktorých
pôsobil žalovaný a kto ich zasielal a správne ako nadbytočný vyhodnotil navrhnutý výsluch svedka JUDr.
X. A., ktorý bol spoločníkom obchodnej spoločnosti POHANKA & KOBELLA v.o.s., resp. POHANKA
& PARTNERS s.r.o., na ozrejmenie, ako prebiehala činnosť administratívnych úkonov, a to vzhľadom
na vyhodnotenie obsahu listín predkladaných v konaní, a to plnomocenstva zo dňa 14.11.2006,
plnomocenstva zo dňa 16.3.2007. Rovnako za správny krajský súd považoval postup okresného súdu,
ktorý zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom pracovníčky Okresného súdu Dolný Kubín
V. O. a zákonného sudcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín sp. zn. 3C/199/2006 JUDr.
X. B. k otázkam súvisiacim s obsahom listín, ktoré sú súčasťou spisu a otázkam súvisiacich s jeho
žurnalizáciou, keďže okresný súd hodnotil iné dôkazné prostriedky, ktorých zhodnotenie je obsiahnuté
v odôvodnení napadnutého rozsudku, na základe ktorých konštatoval nedôvodnosť žaloby. Súhlasí
rovnako krajský súd s postupom súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh na vykonanie dokazovania



výsluchom znalca Ing. F. X. k stavu dotknutých nehnuteľností v čase, kedy bolo k nehnuteľnostiam
určené vlastnícke právo v prospech Mesta Tvrdošín a k otázke dosahovania možných tržieb prevádzkou
dotknutých nehnuteľností výsluch svedka Ing. P. A., teda k otázkam smerujúcim k ustáleniu výšky
tvrdenej škody z dôvodu nadbytočnosti, za stavu vysloveného záveru o nepreukázaní vzniku škody
na strane žalobcu. Poukazuje sa, že okresný súd okrem výsluchu týchto navrhovaných svedkov
vykonal iné dôkazné prostriedky, a to tak listinné dôkazy, ako i výsluch strán sporu, svedka Mgr. J.
A., pripojeným spisovým materiálom Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 3C/199/2006, sp. zn.
7C/9/2011, rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tým, že v danej veci nebol uskutočnený dôkaz výsluchom
žalobcom navrhovaných svedkov, nedošlo k nesprávnemu postupu okresného súdu, ani k nedostatočne
zistenému skutkovému stavu, keď je to súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Aj z
Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 vyplýva, že ...„len súd rozhodne, ktoré z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná“, pretože uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného
súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. Dopĺňa len krajský súd, že pokiaľ okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom a
takýto návrh žalobcu bol okresným súdom zamietnutý, tak takýmto postupom nebol žalobca vylúčený z
realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva.

44. Pokiaľ žalobca okrem iného namietal i spôsob, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, tak
k tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že nebol relevantný, s poukazom aj k uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...
„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakázal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993)“.

45. Zo strany krajského súdu je potrebné dodať, že hodnotenie dôkazov podľa § 191 CSP je na súde,
ktorý musí starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Okresný súd podľa § 191
CSP postupoval. Krajský súd len dopĺňa, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný, čo
znamená, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať
tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V
hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný
stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 220 ods. 2 CSP. Krajský súd z vyššie uvedeného
uvádza, že okresný súd postupoval zákonným spôsobom pri zisťovaní skutkového stavu, keď výsledky
vykonaného dokazovania hodnotil za rešpektovania ust. § 191 CSP a jeho odôvodnenie je presvedčivé.
Ani v uvedenom postupe okresného súdu nebola zistená vada.

46. V zmysle vykonaného dokazovania okresným súdom vo vzťahu k naplneniu zákonných
predpokladov žalobcom tvrdeného nároku na náhradu škody, okresný súd vykonal dokazovanie v
rozsahu návrhov strán sporu, výsluchov strán sporu, oboznámením sa s jednotlivými listinnými dôkazmi,
výsluchom svedka J. A., ktoré dali dostatočný základ pre posúdenie žalobcovho nároku.

47. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu okresným
súdom odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie nie je postihnuté vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci.



48. K zhodnoteniam vykonaným okresným súdom, zvýrazňuje krajský súd, a to v súvislosti s odvolacími
dôvodmi žalobcu, že pre vyhodnotenie okresným i odvolacím súdom žalobcom (ne)dôvodnosti
uplatneného nároku na náhradu škody, boli určujúce a podstatné skutkové okolnosti vymedzené
žalobcom. Žalobca požadovaný nárok na náhradu škody vo výške 1.161.787 Eur s príslušenstvom
uplatnil voči žalovanému v postavení advokáta podľa § 26 zák. č. 586/2003 Z.z. s tvrdením
porušenia povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 ods. 2 tohto zákona spočívajúcej v tom, že žalobca v
procesnom postavení žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
3C/199/2006 splnomocnil žalovaného ako advokáta, fyzickú osobu, na svoje zastupovanie, pričom
žalovaný sa nezúčastnil pojednávania na Krajskom súde v Žiline dňa 27.3.2008, kedy bez vedomia
žalobcu ospravedlnil neúčasť svoju ako aj neúčasť žalobcu a žiadal rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Na
pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 27.3.2008 bolo vykonané v odvolacom konaní dokazovanie,
na základe ktorého odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe Mesta
Tvrdošín o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností na
žalobcu, vyhovel. Porušením povinnosti žalovaného vymedzenej v § 18 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z.
spočívajúcej v neúčasti právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa
27.03.2008 vznikla žalobcovi škoda v žalovanej výške 1.161.787 Eur s príslušenstvom, ktorá vychádza z
hodnoty dotknutých nehnuteľností podľa Znaleckého posudku č. 4/1995 vypracovaného Ing. Mariánom
Pilkom. Žalobca mal za to, že pokiaľ by sa žalovaný zúčastnil pojednávania na Krajskom súde v Žiline
dňa 27.03.2008, v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/213/2007 a v rámci vykonaného
dokazovania v odvolacom konaní reagoval na odvolacom pojednávaní na výsledky vykonaného
dokazovania, prípadne navrhoval dôkazy k tvrdeným skutočnostiam a predloženým dôkazom a využil
právo a procesnú povinnosť tvrdenia a splnil si dôkaznú povinnosť, nedošlo by k vzniku škody.

49. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že práva a povinností advokáta, vrátane jeho zodpovednosti za
škodu spôsobenú klientovi, upravuje zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorý predstavuje osobitnú právnu
normu (lex specialis). Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom
advokácie, je koncipovaná bez ohľadu na zavinenie, t.j. objektívna zodpovednosť, ktorej sa nemôže
zbaviť. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na
súčasnom kumulatívnom splnení troch predpokladov: a) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b)
vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiaca s výkonom advokácie a vznikom
škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané
a dôkaznú povinnosť má v tomto smere žalobca (poškodený) (II. ÚS 678/2015, NS SR sp. zn. 1 Cdo
1025/2012).

50. Z ust. § 1 ods. 2 zákona o advokácii možno vyvodiť, že o výkon advokácie relevantný z hľadiska
§ 18 tohto zákona ide bezpochyby najmä v prípade výkonu advokácie, pri ktorom advokát porušuje
povinnosti stanovené zákonom o advokácii. Advokát je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené
záujmy klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia
a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať na to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Škodou sa aj v
prípade zodpovednosti advokáta rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta).
O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom
advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou
klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta
nenastáva.

51. Z vyššie uvedeného sa stotožňuje odvolací súd s postupom súdu prvej inštancie, ktorý k uplatnenému
nároku žalobcu a vznesenej obrane žalovaného spočívajúcej v námietke nedostatku pasívnej legitimácie
primárne skúmal kumulatívne splnenie základných predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu.

52. Vo vzťahu k prvému predpokladu, a to porušeniu právnej povinnosti advokáta, krajský súd vo
všeobecnosti uvádza, že právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká na základe
zmluvy, t.j. dohody o plnomocenstve. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon medzi
splnomocnencom a splnomocniteľom o poverení a prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Pre jej platnosť
sa vyžaduje súlad s ust. § 34 Občianskeho zákonníka. Platný právny úkon podľa § 37 Občianskeho
zákonníka je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným plnením.
Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle



konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo
prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite než to ukazuje prejav.
Zrozumiteľnosť právneho úkonu znamená, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové
prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď
nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (NS SR
sp. zn. 8 Sžo 29/2007, sp. zn. 8Sžo 37/2007). Plnomocenstvo je osvedčením o existencii právneho
vzťahu zastúpenia. Na základe vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu, okresný súd
správne uzavrel, že žalobcom nebola preukázaná existencia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným ako advokátom vykonávajúcim advokáciu samostatne, t.j. dohoda o zastupovaní žalobcu
žalovaným vykonávajúcim advokáciu samostatne v konaní pred Okresným súdom Dolný Kubín sp. zn.
3C/199/2006. Okresný súd vo vzťahu k založeniu záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v
odseku 46. odôvodnenia rozsudku podrobne popísal spôsoby výkonu advokácie podľa právnej úpravy
zákona č. 586/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2008 vo väzbe na zistenia, podľa ktorých žalovaný
od 01.04.2004 do 31.12.2007 vykonával advokáciu ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti
POHANKA & KOBELLA, v.o.s., od 01.01.2008 do 18.05.2010 ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným, pričom spoločenská zmluva o založení verejnej obchodnej spoločnosti POHANKA
& KOBELLA, v.o.s. oprávňovala spoločníkov poskytovať právne služby v jednotlivých prípadoch
samostatne len na základe osobitnej písomnej dohody uzavretej medzi spoločníkmi, ktorej existencia
preukázaná nebola a spoločenská zmluva obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným POHANKA
& PARTNERS, s.r.o. takýto spôsob poskytovania právnych služieb vylučovala. Čo sa týka žalobcom
predkladaného Plnomocenstva zo dňa 14.11.2006, tento dôkaz správne okresný súd vzhľadom na jeho
spochybnenie samotným žalobcom a aj žalovaným nepovažoval za relevantný. Vo vzťahu k doloženému
Plnomocenstvu zo dňa 16.03.2007 (č.l. 474 a 530 spisu), tak v zhode s okresným súdom i krajský
súd konštatuje, že takéto plnomocenstvo sa vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín sp. zn.
3C/199/2006 nenachádza. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tvrdil a poukazoval na predloženú plnú
moc zo dňa 17.03.2007, tak je potrebné uviesť, že tvrdené v konaní žalobcom bolo Plnomocenstvo zo
dňa 16.3.2007, v čase podpisu ktorého žalovaný vykonával advokáciu ako spoločník verejnej obchodnej
spoločnosti. Potvrdzuje to i text jeho posledného odseku, tak ako ho odcitoval okresný súd v znení
„splnomocniteľ (TSP s.r.o.) berie na vedomie, že splnomocnený advokát v zmysle ust. § 14 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii bude vykonávať činnosť podľa tohto splnomocnenia vo vlastnom
mene, avšak na účet spoločnosti POHANKA & KOBELLA, v.o.s., so sídlom Hviezdoslavovo námestie
1676, 026 01 Dolný Kubín“. Tento žalobcom predložený dôkaz potvrdil tvrdenia žalovaného, že nedošlo
k uzavretiu dohody o prijatí zastupovania žalobcu žalovaným v spore vedenom na Okresnom súde
Dolný Kubín sp. zn. 3C/199/2006 ako advokátom vykonávajúcim advokáciu samostatne. To, že žalovaný
v rozhodnom období vykonával advokáciu ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti a následne
konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, potvrdil i svedok Mgr. J. A., ktorý sa vyjadril v tom smere,
že pokiaľ sa zúčastnil pojednávaní v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
3C/199/2006, konal v mene verejnej obchodnej spoločnosti, resp. spoločnosti s ručením obmedzeným
ako aj, že so žalovaným mimo verejnej obchodnej spoločnosti advokáciu určite nevykonávali. Napriek
tomu, že plnomocenstvá na č.l. 17 a 720 spisu, ktoré sa však týkajú odlišného konania, a to konania
vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne pod sp. zn. 5C/383/97, boli čiastočne v rozpore s
vyjadrením svedka, tak ako správne zhodnotil okresný súd, rozhodným a určujúcim v danom prípade
bolo to, že tieto listiny vo vzťahu k žalobcom tvrdenému uzavretiu záväzkovo-právneho vzťahu so
žalovaným z hľadiska zastupovania žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod
sp. zn. 3C/199/2006 relevantné skutočnosti nepreukázali. Boli preto správne závery súdu prvej inštancie,
že v posudzovanom prípade nebolo možné konštatovať porušenie právnej povinnosti žalovaného,
keďže v žalobe tvrdená povinnosť žalovaného ako advokáta, preukázateľne ani neexistovala, pretože
nebola preukázaná existencia zmluvy o poskytovaní právnych služieb medzi žalobcom a žalovaným ako
samostatným advokátom a jej obsah. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na závery vyjadrené v
rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo 256/2005, podľa ktorého ,,pri výkone advokácie spoločnosti s ručením
obmedzeným nevstupuje klient do právnych vzťahov založených zmluvou o poskytnutí právnych služieb
s advokátom, t.j. s fyzickou osobou, ktorá konkrétne právne služby poskytuje, ale v tomto právnom
vzťahu vystupuje na strane poskytovateľa právnych služieb spoločnosť s ručením obmedzeným“.

53. Krajský súd vo vzťahu k tomuto prvému predpokladu, dodáva, že žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené súdom
prvej inštancie, avšak napriek tomu polemizoval s právnymi závermi okresného súdu, týkajúcimi sa
vzniku zodpovednosti žalovaného, ako advokáta, vykonávajúceho činnosť samostatne za vzniknutú



škodu žalobcovi. Súd prvej inštancie správne právne odôvodnil, prečo žalobe nevyhovel, keď
konštatoval, že nebol naplnený už prvý základný predpoklad pre vznik zodpovednosti žalovaného za
škodu, a to činnosť žalovaného súvisiaca s výkonom advokácie. Pokiaľ neexistoval tento prvý zákonný
predpoklad, nemohol existovať ani ďalší predpoklad, a to príčinná súvislosť medzi konaním (nekonaním)
advokáta, t.j. žalovaného a vzniknutou škodou.

54. Vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že v právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym úkonom a škodou označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi
protiprávnym úkonom a škodou vzťah príčiny a následku. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym
posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou a akou skutočnosťou tejto ujmy má byť príčinná súvislosť
zisťovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko ale vecná súvislosť príčiny a
následku, pričom časová súvislosť len napomáha pri posudzovaní príčinnej súvislosti. V postupnom
slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou
ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom
príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, nerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu. Žalobcom tvrdené nekonanie žalovaného v odvolacom konaní,
spočívajúce v neúčasti na nariadenom pojednávaní dňa 27.03.2008, neoboznámení s vytýčeným
termínom pojednávania žalobcu, nevznesením relevantnej obrany a nepredložením dôkazov, nebolo
možné považovať za protiprávny úkon, keďže nebol splnený zákonný predpoklad, a to existencia
záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako advokátom, vykonávajúcim samostatnú
činnosť.

55. Odhliadnuc od toho, že nebol naplnený prvý predpoklad porušenia povinnosti a ďalší predpoklad
príčinnej súvislosti pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, zo žalobcom poskytnutého opisu
skutkových okolností bolo zrejmé, že uplatnenie práva na náhradu škody proti žalovanému sa opiera
o istotu, že v prípade účasti žalovaného ako advokáta na konaní pred odvolacím súdom, za situácie
predloženia dôkazných prostriedkov by bol úspešným v súdnom spore o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, teda nepripustil, že by dané konanie pre neho stále mohlo mať negatívny výsledok.
Krajský súd však uvádza, že samotné uplatnenie súkromnej žaloby v spore nezaručuje právo na
pozitívny výsledok vo forme, v danom prípade potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu. Akokoľvek,
nie je možné vopred prezumovať nielen výsledok odvolacieho konania, ktoré prebehlo, ale v danom
prípade nebolo možné prezumovať ani to, či odvolací súd by žalobcom označené listiny, prednes,
zhodnotil so záverom majúcim vplyv na pozitívny výsledok pre žalobcu. V danom prípade by mohlo
ísť nanajvýš len o hypotetický predpoklad úspešnosti žalobcu v konaní sp. zn. 3C/199/2006 v rámci
odvolacieho konania. V tejto súvislosti však v zhode s okresným súdom i odvolací súd uvádza, že
rovnako nemá dôvod spochybňovať a odkloniť sa od na seba nadväzujúcich skutkových a právnych
záverov súdov konajúcich vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006, a
to tak rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.03.2008 sp. zn. 10Co/213/2007, ktorý bol predmetom
dovolacieho konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/171/2008, keď Najvyšší
súd SR sa stotožnil s právnymi závermi odvolacieho súdu vo vzťahu k zistenému skutkovému
stavu ohľadom (ne)nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam zainteresovanými
subjektmi. V tejto súvislosti správne bolo odkázané i na závery vyjadrené v uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 20/2010 pri rozhodovaní o sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 71/2008. Súhlasí krajský súd so záverom
okresného súdu, ktorý mal za to, že pokiaľ Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom zo dňa
27.3.2008 sp. zn. 10Co/213/2007 zmenil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín z 30. apríla 2007
č.k. 3C/199/2006-379 tak, že určil, že Mesto Tvrdošín je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, tak
nebolo preukázané, že išlo o následok neúčasti advokáta na pojednávaní pred Krajským súdom v Žiline
dňa 27.3.2008 vo väzbe na neprednesenie skutkovej a právnej argumentácie tvrdenej žalobcom vo
vzťahu k novo predkladaným dôkazom v odvolacom konaní, ale toho, že novo predkladané dôkazy
zmenu rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín odôvodňovali. Rovnako v konaní o povolenie obnovy
konania bolo v uznesení Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 7C/9/2011- 431 zo dňa 19. mája 2014 (v



spise na č.l. 666 - 681 spisu) vyslovené, že žalobcom tvrdený nový dôkaz, nebol spôsobilý privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nakoľko nebolo potrebné vydať rozhodnutie v procese
prechodu predmetných nehnuteľností z majetku štátu do majetku Mesta Tvrdošín, pretože išlo o prechod
vlastníctva podľa § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
12.02.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/449/2014-516 zo dňa 17. decembra
2014. V rámci tohto rozhodnutia bolo uvedené, že na základe dopytu na Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky bolo zistené, že toto zotrvalo na svojom stanovisku o zákonnosti nadobudnutia
vlastníctva žalobcom (Mesto Tvrdošín), pričom zdôraznilo, že majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6
Zákona o majetku obcí sa podľa tohto zákona nadobúda zo zákona odovzdaním a prevzatím, a teda
odovzdávajúci a preberajúci protokol nemá konštitutívne účinky a je potrebný len z formálneho hľadiska
na deklarovanie pre potreby zápisu v katastri nehnuteľností. Z vyššie uvedeného nebolo možné v
prejednávanej veci prijať jednoznačný záver, že by žalobca v odvolacom konaní pred Krajským súdom
v Žiline sp. zn. 10Co/213/2007 v prípade účasti, ak by ho žalovaný ako samostatný advokát zastupoval
a doložil listiny, dopadol s pozitívnym výsledkom, a preto tu bola absencia príčinnej súvislosti.

56. V súvislosti s otázkou presunu dôkazného bremena, odvolací súd len dopĺňa, že každá zo sporových
strán civilného sporového konania má v závislosti na hypotéze právnej normy celkom odlišnú a
samostatnú povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. V sporovom
konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania dôkazná povinnosť
zaťažuje každú zo sporových strán v celkom inom smere. Dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalobcu,
sa týka iných tvrdení, než dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalovaného. Pokiaľ sa žalobca domáhal
uplatneného nároku z titulu náhrady škody, bol povinný preukázať kumulatívne splnenie zákonných
predpokladov pre vznik tohto zodpovednostného nároku, k čomu nedošlo.

57. Krajský súd konštatuje, že okresný súd spoľahlivo zistil skutkový stav, ktorý aj vecne správne posúdil
a právne vyhodnotil na základe jednotlivých ustanovení, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku citoval a
tieto aj správnym spôsobom interpretoval. Ak ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu nebol relevantný,
tak nezakladal dôvod ani na zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu ani na jeho zrušenie
a vrátenie súdu prvej inštancie na nové konanie. Z vyššie uvedených záverov preto bolo potrebné
rozsudok okresného súdu ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v podrobnostiach
sa odkazuje za aplikácie § 387 ods. 2 CSP na podrobné zdôvodnenie rozsudku okresného súdu.
Osobitne výrok o nároku na náhradu trov konania pred okresným súdom odvolaním žalobcu nebol
napadnutý, avšak ako výrok závislý od výroku vo veci samej bol rovnako potvrdený ako vecne správny.

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto krajský
súd rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je



a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.