Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/236/2017 z 26. 3. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 26. marca 2018, sp. zn. 11Co/236/2017, ECLI:SK:KSZA:2018:5108228063.3 Krajský súd Žilina | 11Co/236/2017 | ECLI:SK:KSZA:2018:5108228063.3 | 2018-03-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP, § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/33ec504a-a186-425c-8a7d-333ae24415f1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5108228063.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/236/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108228063
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5108228063.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcov: 1/ S. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. X. XXX, 2/ mal. S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X. XXX, 3/ mal. O. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X. XXX, 4/ mal. V. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X. XXX, žalobcovia
2/ - 4/ zastúpení žalobkyňou 1/ ako zákonnou zástupkyňou, všetci právne zastúpení Mgr. Vladimírom
Karáskom, advokátom, so sídlom v K. G., N. XX/XX, proti žalovaným: 1/ V. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. X. XXX, XXX XX Q., právne zastúpený JUDr. Antonom Kupšom, advokátom, so sídlom v P., S. ul. XX,
2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:
00 585 441, právne zastúpený JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom I. XX, XXX XX G., o
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov a žalovaného v rade 1/ proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 8C/221/2008-62 zo dňa 05.10.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

V ostatnej časti rozsudok prvoinštančného súdu m e n í tak, že žalovaní v rade 1/ a 2/ s ú p o v
i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v rade 1/ 9.958,18 eur, žalobcovi v rade 2/ 8.298,48
eur, žalobcovi v rade 3/ 8.298,48 eur a žalobcovi v rade 4/ 8.298,48 eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žalovaným v rade 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rade 1/ nepriznáva.

Žalobcom v rade 2/, 3/, 4/ priznáva voči žalovaným v rade 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti veci samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému v rade 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni v rade
1/ 9.958,18 eur, žalobcovi v rade 2/ 8.298,48 eur, žalobcovi v rade 3/ 8.298,48 eur a žalobcovi v rade 4/
8.298,48 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalobu
osobitne voči žalovanému v rade 2/ zamietol. Rozhodnutie o trovách prvostupňového konania si vyhradil
na čas po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
Z výsledkov vykonaného dokazovania mal okresný súd za jednoznačne preukázané, že k smrti V. G.,
manžela žalobkyne v rade 1/ a otca žalobcov v rade 2/ až 4/ došlo v dôsledku zavineného protiprávneho
konania odporcu, ktorého zodpovednosť bola preukázaná i trestným rozkazom Okresného súdu vo
Frýdku - Místku č.r. číslo 5T/35/2008 zo dňa 18.03.2008, ktorým bol uznaný vinným za to, že dňa
25.10.2007 okolo 5.15 hod. riadil vo Frýdku - Místku osobné motorové vozidlo, prekročil najvyššiu
povolenú rýchlosť v obci, bezdôvodne zišiel do protismeru, kde došlo k bočnému stretu s protiidúcim



nákladným vozidlom. Po odraze vozidla došlo k ďalšiemu nárazu do nákladného vozidla značky IVECO,
ktorý stál v ľavom odstavnom pruhu mimo vozovku. Po odraze a rotácii späť vo vozovke došlo k
zastaveniu vozidla v ľavom jazdnom pruhu, kde došlo k následnému stretu s protiidúcim vozidlom značky
Mercedes, v dôsledku čoho spolujazdec obvineného V. G. utrpel zranenia, ktorým na mieste dopravnej
nehody podľahol. Za tento skutok bol žalovaný v rade 1/ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 1 roka
s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov a na trest zákazu činnosti. Protiprávnym
konaním žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, jednak samotného V.
G. k zásahu do práva na život, ako aj žalobcov v rade 1/ až 4/ titulom straty rodinného príslušníka.
Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia okresný súd vychádzal z kritérií stanovených v § 13
ods. 1 OZ, a to zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Uviedol, že výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej
úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých porušenie práva nastalo, a teda
ku vzťahu k postihnutej osobe, vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola
zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako
aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Uviedol, že
život človeka predstavuje najvyššiu ľudskú hodnotu a protiprávnym konaním žalovaného bolo do tejto
hodnoty zasiahnuté nenapraviteľným spôsobom tak, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa
ods. 1 § 13 nemôže byť na mieste. Z ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia možno vyvodiť, že
predpokladom pre priznanie práva na nemajetkovú ujmu v peniazoch môže byť aj iný ako tam uvedený,
t.j. porovnateľný aspekt, zavinené protiprávne konanie žalovaného, dôsledkom ktorého bola smrť V. G.,
je iným porovnateľným aspektom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ide o absolútnu
ujmu - smrť, pričom táto okolnosť sama o sebe odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia, keď
je vopred jasné, že presný finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť. Pri určení peňažnej
náhrady súd prihliadal na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo na nenapraviteľný
následok vzniknutý v dôsledku smrti manžela a otca žalobcov, ako aj na to, že išlo o neúmyselný
trestný čin. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti priznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom spolu vo
výške 600.000,00 Sk, ktorú považoval za spravodlivé rozdeliť na každého zo žalobcov v rade 1/ až
4/ ekvivalentom sumy 150.000,00 Sk - 16.596,96 eur. V prípade žalobcu zohľadňoval to, že v prípade
žalobkyne v rade 1/ sa jedná o manželku, v prípade žalobcov v rade 2/ až 4/ o deti zomrelého, ktoré
sú rôzneho veku a práve uvedené zohľadnil pri odstupňovaní priznanej nemajetkovej ujmy. Žalobu vo
zvyšnej časti, ktorá číselne prekračovala náhradu nemajetkovej ujmy priznanú okresným súdom, vo
zvyšku zamietol. Taktiež zamietol žalobu žalobcov vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ po tom, čo prihliadol
na ním vznesenú námietku premlčania s tým, že v ďalších právnych súvislostiach zostáva otvorená
otázka zodpovednosti žalovaného v rade 2/ ako poisťovateľa žalovaného v rade 1/ pre prípad, pokiaľ si
žalovaný v rade 1/ uplatní právo na regresné plnenie, ktoré by najprv sám vynaložil voči žalobcom. Pri
rozhodovaní o námietke premlčania prihliadol na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/278/2007.
O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 2 O.s.p. s tým, že si rozhodnutie o trovách prvostupňového
konania vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručili odvolanie žalobcovia. Žalobkyňa v rade
1/ vyjadrila zásadný nesúhlas s rozhodnutím súdu v otázke určenia výšky nemajetkovej ujmy vo výške
9.958,18 eur, ktorú jej má zaplatiť žalovaný v rade1/. Uviedla, že v prípade, keď najbližšia osoba
žalobkyne v rade 1/ zahynula tragicky, je pre ňu nesmierne ťažké preukazovať, čo pre ňu usmrtená osoba
znamenala. Snaha dokázať súdu, že táto nemajetková ujma existuje, spôsobuje žalobkyni psychický
tlak, ktorý môže a nemusí zvládnuť. Veľmi ťažko sa jej o týchto veciach rozpráva a súd sám bol svedkom
toho, ako musela viackrát prerušiť svoj výsluch pre jeho emočné nezvládnutie. Emočné vypätie je
veľmi ťažko v zápisnici z pojednávania zachytiť, a preto aj odvolaciemu súdu je obtiažne preukazovať
tieto skutočnosti. Naviac žalobkyňa nikdy predtým nemala skúsenosť so súdom a o to náročnejšie
bolo pre ňu pred súdom vystupovať. Pred každým jedným pojednávaním sa vracala od obdobia,
počas ktorého tvorili so zosnulým manželom kompletnú rodinu. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z
hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu. Vinou žalovaného v rade 1/ došlo tak k neodčiniteľnej ujme,
deštrukcii rodiny a vôbec interpersonálnych vzťahov, ktoré v plnom rozsahu odôvodňujú zaviazanie k
náhrade nemajetkovej ujmy tak, ako bola uplatnená návrhom v sume 1.000,000,00 Sk. Za nemysliteľné
považovala, aby výška nemajetkovej ujmy bežne priznávaná napríklad politikom niekoľkonásobne
presahovala nemajetkovú ujmu spôsobenú smrťou manžela a otca žalobcov v rade 1/ až 4/. Za
nezákonné žalobcovia považovali i rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ zamietol žalobu vo vzťahu
k žalovanému v rade 2/ z dôvodu námietky premlčania za nelogické považovali, aby sa niektorá zo
samotných foriem ochrany práva na ochranu osobnosti premlčovala (náhrada nemajetkovej ujmy), ak



samotné právo, ochranu ktorému má poskytnúť, premlčateľné nie je. V tejto súvislosti poukazovala
aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1522/2007 z 28.06.2007, podľa ktorého sa
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepremlčuje. K obdobnému názoru došiel i Najvyšší
súd ČR v rozsudku z 25.09.2003 30Cdo/1542/2003 s tým, že tieto závery sú v rovnakom postavení
ako rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/278/2007, a preto nie je dôvod držať sa tohto
rozhodnutia, pokiaľ samotná judikatúra nie je pre rozhodovanie súdu záväzná a zjednotená. K otázke
pasívnej legitimácie žalovaného v rade 2/ v konaní sa žalobcovia podrobne vyjadrili písomne 24.08.2012.
Pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 382/2001 Z. z. o PZP treba vychádzať z chápania tohto
pojmu v komunitárnom práve, zákon č. 381/2001 Z. z. o PZP je výsledkom transpozície smerníc
Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/
ES zo dňa 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a o kontrole plnenia. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod
týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy
alebo škody“ či používa termín „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne
právo chápe škodu ako majetkovú, tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu
a nemajetkovú škodu (napr. rozsudok Súdneho dvora zo 06.05.2010 vo veci C63/09 Axel Walz proti
Clickair SA). V nadväznosti na tieto skutočnosti uviedli, že pasívna legitimácia odporcu v rade 2/ je
daná právom EÚ, ktoré má prednosť pred zákonmi SR, čo vyplýva priamo z Ústavy SR. Ďalej uviedli,
že ak by aj súd pripustil premlčateľnosť uplatneného nároku, tak vzhľadom na pasívnu legitimáciu
žalovaného v rade 2/ by toto premlčanie začalo plynúť v súlade s § 104 OZ rok po poistnej udalosti,
teda 3-ročná premlčacia lehota by začala plynúť 25.10.2008. Žalobcovia sa domáhali rozšírenia žaloby o
žalovaného v rade 2/ 25.02.20011, teda v rámci premlčacej lehoty, ktorá plynie inak u žalovaného v rade
2/ vzhľadom na jeho postavenie ako poisťovateľa motorového vozidla žalovaného v rade 1/. Žiadali preto
rozsudok okresného súdu zmeniť a ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Zároveň si uplatnili náhradu
trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslili.

3. Žalovaný v rade 1/ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedol, že s rozhodnutím okresného
súdu nesúhlasí, pretože z neho nie je zrejmé, z čoho súd pri rozhodovaní vychádzal, najmä z čoho
vyvodzoval, aká výška nemajetkovej ujmy žalobcom prináleží. Z jeho pohľadu je táto výška nejasná a
nepreskúmateľná. Pokiaľ sa aj súd v odôvodnení rozsudku odvoláva na ust. § 13 ods. 3 OZ, výpočet
jednotlivých peňažných súm, ktoré sú uvedené v slovenských korunách, nekorešpondujú s petitom
rozsudku okresného súdu, ich výpočet je nejasný. Pokiaľ sa týkalo zamietnutia žaloby vo vzťahu k
žalovanému v rade 2/, zastal názor, že tento mal v konaní vystupovať ako vedľajší účastník, prípadne do
úvahy prichádza jeho postavenie ako žalovaného v rade 2/ s tým, že vzhľadom na ust. § 106 ods. 2 OZ
neprichádza do úvahy námietka premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v rade 2/ aj s poukazom na ust. § 15
zákona č. 281/2001 Z. z., pretože pokiaľ má žalovaný v rade 1/ povinné zmluvné poistenie uzatvorené
u žalovaného v rade 2/, jedná sa o nerozlučné spoločenstvo vyplývajúce priamo zo zákona a v danom
prípade postačuje, aby žalobcovia žalovali žalovaného v rade 1/, ktorý mal v prípade zodpovednosti za
škodu povinnosť plniť v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z.. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť.

4. Žalovaný v rade 2/ v o vyjadrení k odvolaniu účastníkov uviedol, že v danom spore nie je pasívne vecne
legitimovaný, pričom k otázke uplatnenej námietky premlčania poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR 5Cdo/265/2009, 5Cdo/278/2007.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny podľa § 219 O.s.p.
potvrdil.

6. Na dovolanie žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. apríla 2014, sp.zn. 9Co/124/2014
v spojení s opravným uznesením zo 16. septembra 2014, sp.zn. 9Co/124/2014 Najvyšší súd SR
uznesením č. k. 7Cdo/400/2015-170 zo dňa 07. júna 2017 v spojení s opravným uznesením č. k.
7Cdo/400/2015-178 zo dňa 26. júla 2017 rozsudok Krajského súdu v Žiline z 10. apríla 2014, sp. zn.
9Co/124/2014 v spojení s opravným uznesením zo 16. septembra 2014, sp. zn. 9Co/124/2014 zrušil,
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pri rozhodovaní zohľadnil, že žalovaný v rade 2/ podal vyjadrenie k
odvolaniu žalobcov v rade 1/ až 4/ a žalovaného v rade 1/ (č. l. 96), avšak toto vyjadrenie žalobcom
doručené nebolo, pričom žalovanému v rade 1/ súd prvej inštancie predmetné vyjadrenie doručil (č. l.
97). Žalobcovia sa teda nemali možnosť dozvedieť o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť.
Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces v súlade s



článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu ich možnosti
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolaciemu súdu uložil doručiť vyjadrenie žalovaného
2/ k odvolaniu žalobcov a žalovaného 1/ s tým, že až po vykonaní tohto procesného úkonu bude možné
pokračovať v odvolacom konaní.

7. Odvolací súd odstránil najvyšším súdom vytknutý procesný nedostatok.

8. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v rade 2/ uviedli, že žalovaný v rade 2/ je v
každom prípade vecne pasívne legitimovaný. Dali do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo
16.12.2005 sp.zn. III. ÚS 646/2015-30, ktoré sa presvedčivo vyporiadalo s pasívnou vecnou legitimáciou
poisťovne, kde práve žalovaný v rade 2/ ako obchodná spoločnosť podávala ústavnú sťažnosť k
plneniu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia v prípade zodpovednosti vodiča. Pokiaľ
preto žalovaný 1/ zodpovedá za nemajetkovú ujmu (a teda škodu) spôsobenú žalobcom (riadením a
prevádzkovaním motorového vozidla, ktorým bol manžel a otec žalobcov usmrtený), žalovaný v rade
2/ ako poisťovňa - poisťovateľ rizík analogicky (popri žalovanom v rade 1/) aj za túto osobitnú skupinu
prípadov škôd v dôsledku zásahu do osobnostných práv fyzických osôb má povinnosť plniť v zmysle ust.
§ 15 ods. 1 Zákona o PZP, a teda je daná jeho pasívna vecná legitimácia v konaní. Za neopodstatnenú
považovali i námietku premlčania vznesenú žalovaným v rade 2/ s poukazom na odôvodnenie odvolania
žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 05.10.2012, č.k. 8C/221/2008-62. Ak by totiž išlo o
právo, ktoré podlieha premlčaniu, je nutné poukázať na § 104 OZ, ktorý upravuje výlučne začiatok
plynutia lehoty vo vzťahu k poisťovni ako žalovanému v rade 2/. Ustanovenie § 104 OZ odlišne určuje
začiatok plynutia premlčacej lehoty podľa § 101 OZ a vzťahuje sa na všetky druhy poistenia. Nedochádza
k rozporu s § 15 ods. 2 Zákona o PZP, ktorý hovorí o totožnej úprave pre premlčanie pre poisťovateľa
a pre osobu, ktorá škodu spôsobila, čo je ust. § 101 OZ. Žiadali preto rozsudok prvoinštančného súdu
zmeniť, žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovieť a priznať im nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

9. Žalovaný v rade 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že sa stotožňuje s vyjadrením žalobcov
v rade 1/ až 4/ v tom, že pohľadávka nie je voči žalovanému v rade 2/ premlčaná, ako i v tom smere, že
žalovaný v rade 2/ je vecne pasívne legitimovaným subjektom v predmetnom konaní. Žalovaný v rade 1/
zároveň svoju pasívnu legitimáciu v súdnom konaní nespochybnil. Poukázal na skutočnosť, že si svoju
povinnosť v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. riadne splnil nahlásením spôsobenej škody žalovanému v
rade 2/ 20.11.2007, teda má za to, že žalovaný v rade 2/ má povinnosť uhradiť spôsobenú škodu podľa
zákona č. 381/2001 Z. z., pričom zároveň poukázal na § 797 ods. 2 OZ, podľa ktorého právo na plnenie
vznikne, ak nastane skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť), a
teda k premlčaniu jeho práva nedošlo bez ohľadu na to, v ktorom štádiu do konania vstúpil. Navrhoval,
aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a uložil žalovaným v rade 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne nemajetkovú ujmu žalobcom nahradiť.

10. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v rade 1/ uviedli, že sa stotožňujú s vyjadrením
žalovaného v rade 1/ a svoje tvrdenie podporne opierajú o súdne rozhodnutia, ktoré sa zaoberali v
obdobných prípadoch otázkou plynutia premlčacej doby plynúcej z práva na plnenie z poistenia. V prvom
rade poukázali na zákonné ust. § 101 OZ v platnom znení, ktorý počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby viaže na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V tejto súvislosti poukázali i
na nemenej dôležité zákonné ust. § 104 OZ, ktoré ustanovuje: „Pri právach na plnenie z poistenia
začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti.“. Citované zákonné ustanovenie sa vzťahuje
na všetky druhy poistenia, pričom v tejto súvislosti dali do pozornosti rozsudok Krajského súdu v
Košiciach 4Co/61/2012 zo dňa 06.11.2014, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.02.2011, sp.zn.
25Cdo/3771/2008, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/28/2008 zo dňa 11.12.2008. Zároveň uviedli, že
rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy došlo k
poistnej udalosti v zmysle ust. § 797 ods. 2 OZ v platnom znení, čo s poukazom a v súvislosti s vyššie
uvádzanými skutočnosťami odôvodňuje a preukazuje, že námietka premlčania zo strany žalovaného 2/
je v tomto prípade neopodstatnená, a to i bez ohľadu na jeho neskorší vstup do konania.

11. Odvolací súd v súlade s ust. § 382 C. s. p. vyzval strany sporu, aby v lehote 10 dní sa
vyjadrili k predbežnému právnemu posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu v tom zmysle, že oproti



doterajšiemu vyslovenému právnemu názoru odvolací súd v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR
III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 považuje žalovaného v rade 2/ za vecne pasívne legitimovaný
subjekt v predmetnom konaní. K otázke premlčania uplatnených nárokov vo vzťahu k žalovanému
2/ odvolací súd v súlade s ustanovením znenia § 101 a § 104 OZ a rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach 4Co/61/2012 zo dňa 06.11.2014 prijal záver, že pri právach na plnenie z poistenia je potrebné
premlčaciu dobu z hľadiska začiatku jej plynutia posudzovať podľa § 104 OZ, ktorý určuje začiatok
plynutia premlčacej doby odchýlne a fakticky predlžuje premlčaciu dobu o jeden rok. Tento záver platí
pre všetky druhy poistenia, vrátane povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
zo dňa 23.02.2011, sp.zn. 25Cdo/371/2008, ako i rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/28/2008 zo dňa
11.12.2008.

12. Žalovaný v rade 1/ vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedol, že rešpektuje uznesenie
Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 v nadväznosti na Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES, pričom v otázke premlčania nároku žalobcov vo vzťahu k žalovanému
v rade 2/ zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení. Navrhol, aby žalovaný v rade 2/ z titulu zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou
motorového vozidla bol zaviazaný uhradiť nemajetkovú ujmu žalobcom v rade 1/ až 4/ a voči žalovanému
v rade 1/, aby bola žaloba zamietnutá.

13. Žalobcovia vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedli, že sa v celom rozsahu stotožňujú s
právnym názorom odvolacieho súdu pri posudzovaní otázky, či pod pojem „škoda“ možno zahrnúť i
nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to v takom rozsahu, ako uviedol vo
svojej výzve zo dňa 16.01.2018, v ktorej sa argumentačne oprel o uznesenie Ústavného súdu SR III.
ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016. Zároveň na doplnenie uviedli, že náhrada nemajetkovej ujmy v
súlade so zásadou slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti je predovšetkým požiadavkou
spravodlivosti, ktorá je v tomto prípade spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. Aj v tomto
prípade niet teda pochybností o povinnosti krytia nemajetkovej ujmy poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú žalobkyni motorovým vozidlom (čo potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
16.12.2015, III. ÚS 646/2015-30, z ktorého tiež nesporne vyplýva, že žalovaný 2/ je vecne pasívne
legitimovaný), ktorá je zabezpečená a definovaná aj právnou úpravou EÚ (rozsudok SD C-22/12 v
Haasová, bod 39.). Z tohto dôvodu je potrebné vec, teda náhradu nemajetkovej ujmy krytú povinným
zmluvným poistením riešiť v súlade aj s komunitárnym právom. Pod pojem ujma na zdraví je treba
zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnostnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú,
ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47.). Za absolútne správne považovali, že súd pri
posudzovaní otázky premlčania nárokov žalobcov proti žalovanému v rade 2/ prijal záver, v ktorom bral
do úvahy i tvrdenia žalobcov a ich argumentáciu v prejednávanej veci pozostávajúcu z názoru, že pri
právach na plnenie z poistenia je potrebné premlčaciu dobu z hľadiska začatia jej plynutia posudzovať
podľa § 104 OZ, ktorý určuje začiatok plynutia premlčacej doby odchylne od ust. § 101 OZ, a to tak, že
okamih začatia jej plynutia nastáva až rok po poistnej udalosti.

14. Žalovaný v rade 2/ vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedol, že nesúhlasí s proeurópskym
výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
ako „Zákon o PZP“) v spojení s ostatnými ustanoveniami citovaného Zákona o PZP. V tejto súvislosti
poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority v teritoriálnom priestore
SR zo dňa 20.04.2011, sp.zn. 4Cdo/168/2009. Subsumovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniknutých z dôvodu neoprávneného zásahu do tzv. osobnostných práv pod pojem „škoda na
zdraví“ uvedený v § 4 ods. 2 písm. a/ Zákona o PZP sa nedá zdôvodniť ani eurokomformným výkladom
predmetného ustanovenia, nakoľko tzv. motorová smernica, ktorá sa týka poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla hovorí o „poistení zodpovednosti za škodu“,
o „náhrade škody“ a „odškodnení poistených osôb“ (Smernica 2009/103/ES), ktorá predstavuje
kodifikované znenie tzv. motorových smerníc. Smernica sa zaoberá poistením zodpovednosti za škodu
(spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) a nie poistením nárokov vzniknutých z iného titulu než
je zodpovednosť za škodu. Za opomínanú skutočnosť považoval, že smernica ako právny inštitút
nemá právnu záväznosť pre Slovenskú republiku a je potrebná jej implementácia. Ak je implementácia
smernice nedostatočná, legislatíva upravuje zákonný postup vyvodenia zodpovednosti voči štátu.
Ministerstvo financií SR ako gestor zákona jednoznačne prejavilo názor, že nemajetková ujma nie



je škodou na účely Zákona o PZP a navyše zdôraznilo, že takáto aplikácia európskych smerníc je
v rozpore s ich poslaním, keďže voči Slovenskej republike nebolo iniciované žiadne konanie o zlej,
resp. nesprávnej aplikácii európskych smerníc. Ďalej uviedol, že poisťovňa je viazaná pri výkone
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
Zákonom o PZP, do ktorého obsahu boli podľa príslušných dôvodových správ transponované aj smernice
Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie. Zdôraznil, že nielen z názvu Zákona o PZP, ale aj z jeho
celého obsahu vyplýva, že predmetné povinné zmluvné poistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného
titulu. Uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016, ktoré je častým argumentom obhajoby existencie
pasívnej vecnej legitimácie poisťovní, podľa názoru žalovaného v rade 2/ je interpretované nesprávne.
Ústavný súd SR sa nezaoberal hodnotením právnej stránky veci ako takej, zaoberal sa len otázkou
porušenia základného práva podľa článku 46 ods. 1 v kontexte s článkom 20 zákona č. 460/1992 Zb.
Ústavy SR. Označil odôvodnenie súdu za dostatočné - nehodnotil ho po stránke právnej. Ďalej zastal
názor, že Ústavný súd SR vyjadrením sa k aplikácii zákona prekročil svoju pôsobnosť a pre všeobecné
súdy v kontexte nezávislého poslania sudcu by nemal byť záväzným. Uviedol, že rozhodovacia línia
Najvyššieho súdu SR sa nezmenila ani po uznesení Ústavného súdu SR, kedy 15.15.2017 Najvyšší súd
SR jednoznačne konštatoval, že § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. nepokrýva nemajetkovú
ujmu, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom škoda na zdraví a nároky spôsobené zásahom do
osobnostných práv OZ striktne od seba odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 OZ na jednej strane a § 444 a
nasl. OZ na strane druhej). Žalovaný v rade 2/ za potrebné považoval zaoberať sa škodou nielen cez
ustanovenia OZ, ale zamerať sa na jej náhradu cez ustanovenia Zákona o PZP, nakoľko žalovaný v rade
2/ je povinný na náhradu škody len cez ustanovenia Zákona o PZP a tento zákon sám definuje, čo sa
škodou na jeho účely rozumie. Ak OZ pozná aj škodu imateriálnu, cez ustanovenia Zákona o PZP sa táto
škoda nenahrádza s výnimkou prípadov, ktoré Zákon o PZP pozná (náhrada sťaženia spoločenského
uplatnenia, náhrada za bolesť, t.j. škody na zdraví). Zákon o PZP náhradu nemajetkovej ujmy nepozná,
a teda ak dôjde k aplikácii smernice súdom eurokonformne a súd pomyslene pridá k § 4 Zákona o PZP
nemajetkovú ujmu, postaví sa do role tvorcu zákona, čo je v priamom rozpore s ústavnými princípmi
právneho štátu. Pokiaľ sa týka otázky premlčania nároku žalobcov, uviedol, že interpretácia judikovaná
i Najvyšším súdom SR (sp.zn. 2Cdo/278/2007) je pravdivá, pokiaľ ide o uplatnenie nároku voči osobe,
ktorá do práv zasiahla. Táto interpretácia ale nie je možná pri uplatňovaní náhrady nemajetkovej ujmy
ako škody cez ustanovenia Zákona o PZP voči žalovanému v rade 2/. Zákon o PZP síce v ust. § 15
ods. 2 ustanovuje, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poistiteľovi platí rovnaká úprava
ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, avšak primárne toto ustanovenie hovorí
o škode a nie o náhrade nemajetkovej ujmy. Nemožno preto aplikovať inštitút premlčania nemajetkovej
ujmy na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá je pri takomto posúdení vyhodnotená ako škoda na
účely Zákona o PZP. Zákon o PZP nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, ale len inštitút náhrady
škody, pričom s poukazom na znenie ust. § 104 zastal názor, že súd nesprávne stotožnil nároky
voči poškodenému, s poistným plnením a začiatkom plynutia premlčacej doby. Podľa tohto zákonného
ustanovenia účelom oddialenia plynutia premlčacej doby bolo, aby poisťovne mali priestor na prešetrenie
a riadne zlikvidovanie poistnej udalosti v zmysle poistnej zmluvy. Toto ustanovenie ale nie je možné
aplikovať, ak dochádza k plneniu za poisteného poškodenému, kedy poisťovňa je v pozícii poisteného
vo vzťahu k poškodenému. S touto argumentáciou korešponduje i znenie smernice, účelom ktorej bolo,
aby v prípade nízkej bonity škodcu poškodení nehodou nezostali bez odškodnenia. V tejto súvislosti
poukázal i na uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 18/2016 a na R 16/2014. V nadväznosti na uvedené
žiadal žalobu voči žalovanému v rade 2/ ako nedôvodnú zamietnuť.

15. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v rade 2/ zotrvali na svojich predchádzajúcich
stanoviskách s tým, že vyjadrenie žalovaného v rade 2/ nie je správne vyložené a aplikované
na predmetnú vec. V otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2/ sa naďalej stotožnili s uznesením
Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, pričom podporne poukázali na uznesenie
Ústavného súdu SR zo 16.12.2015, III. ÚS 646/2015-30, z ktorého nesporne vyplýva, že žalovaný v rade
2/ je vecne pasívne legitimovaný a zároveň i na rozsudok SD-C 22/12 Haasová, bod 39. Uviedol, že
závery vyslovené v poukazovaných uzneseniach Ústavného súdu SR vychádzajú z eurokonformného
výkladu vyplývajúceho z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojich rozhodnutiach nehovorí o
samostatnom od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetková ujma, ale hovorí o škode z dôvodu
nemajetkovej ujmy. Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval ústavnú udržateľnosť, výsledkom ktorej
bol extenzívny výklad pojmu škoda na zdraví podľa Zákona o PZP, z čoho vyplýva, že pokiaľ
usmrtenie pri dopravnej nehode vyvolá občianskoprávnu zodpovednosť za škodu podľa § 444 OZ, ale



aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, musí takáto
ujma spadať pod poistné krytie z povinného zmluvného poistenia. V tomto prípade nie je ani dôležité, že
náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života a náhrada škody sú upravené každé v inej časti OZ. Význam
a podstata spočíva práve v tom, že povinné poistenie kryje akúkoľvek škodu/ujmu, teda materiálnu aj
nemateriálnu, čo vyplýva aj z platnej právnej úpravy, kde extenzívny výklad pojmu škoda zahŕňa aj ujmu
na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov). Škodou (ujmou) sa
podľa európskeho práva rozumie aj nemateriálna škoda. Dôležitý je teda eurokonformný výklad zákona,
aby nebol popretý zmysel a účinok smernice o poistení. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala,
bráni naplneniu cieľa smerníc EÚ a takáto právna úprava sa nesmie použiť (Simmenthal C-106-77).
Práve pre ochranu práv vyplývajúcich zo smerníc sa jednotlivcovi dáva možnosť domáhať sa svojich
práv zo smernice s poukazom, že každý súd alebo iný orgán verejnej moci musí vykladať vnútroštátne
právo, v tomto prípade spomínaný Zákon o PZP v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. mája 2015, sp. zn. 20Co 183/2014). V súvislosti s premlčaním
nároku na plnenie z poistenia a určenie začiatku plynutia premlčacej doby opätovne zotrvali na tvrdení,
že nemožno ignorovať a opomenúť názory súdov, z ktorých jednoznačne vyplýva a je viac ako zrejmé,
že pri právach na plnení z poistenia sa začiatok plynutia premlčacej doby posudzuje odlišne, osobitne,
resp. špeciálne podľa § 104 OZ od všeobecnej premlčacej doby, ktorá upravuje dĺžku premlčacej doby,
ako i okamih, od ktorého premlčacia doba začína plynúť odchylne (§ 101 OZ a § 106 OZ) (rozsudok
Krajského súdu v Košiciach 4Co 61/2012 zo dňa 06.11.2014, rozsudok Najvyššieho súdu ČR 25Cdo
3771/2008 z 23.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 28/2008 zo dňa 11.12.2008).

16. Žalovaný v rade 1/ sa k vyjadreniu žalovaného v rade 2/ nevyjadril.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom
odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 C. s. p.) postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 C. s. p. a contrario rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti
rozhodnutia.

18. Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne bolo preukázané, že predmetom preskúmavanej
veci je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalovaný svojím protiprávnym konaním
neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromie a
rodinný život. Došlo tým k neodčiniteľnej ujme, k deštrukcii rodiny a vôbec interpersonálnych vzťahov,
keď žalobkyňa v rade 1/ stratila svojho najbližšieho človeka - manžela a maloleté deti svojho otca. Je
pravdou, že náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, slúži len na zmiernenie
následkov vzniknutej ujmy.

19. Pri stanovení výšky je smerodajných niekoľko faktorov, ktorými sú ustálenie, či bol žalovaný
pôvodcom takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, ako aj to, akým
spôsobom, boli žalobcovia, resp. žalobkyňa uspokojení v trestnom konaní.

20. Je nepochybné, že žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu
a nie na to, aby nahradila život človeka. Cieľom tohto inštitútu je ujmu zmierniť, najmä v prípadoch, keď
navrátenie do pôvodného stavu do úvahy neprichádza.

21. Súd určuje výšku náhrady podľa svojej úvahy, i tá však podlieha hodnoteniu. Základom úvahy
je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení
základných súvislostí posudzovaného prípadu. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového
stavu, opierať sa o úplné aj preskúmateľné hľadiská, ktorými sú predovšetkým zistená závažnosť
majetkovej ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo.

22. Kým český právny poriadok obsahuje „vyčíslenie“ hodnoty ľudského života, ten náš nie ani len
rámcovo. Český občiansky zákonník určuje cenu života od 85.000,00 Kč - 240.000,00 Kč, pričom záleží
na vzťahu k osobe, ktorá zomrie cudzím zavinením. V tomto prípade majú blízki príbuzní zákonný nárok
na jednorazové odškodnenie v uvedenej výške, pričom prax zastáva názor, že túto zákonnú čiastku
nemožno zvyšovať. Navýšenie náhrad nad paušálnu jednorazovú čiastku je možné len v mimoriadnych
prípadoch, v ktorých k porušeniu práva došlo. Takúto čiastku je možné priznať bez ďalšieho dokazovania,
a to priamo z titulu príbuzenského vzťahu s usmrteným.



23. V predmetnej veci jednoznačne bola preukázaná zodpovednosť odporcu za neoprávnený zásah
do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov, a to do práva na ich súkromie a rodinný život, ktorý bol
smrťou ich otca a manžela natrvalo narušený. Okresný súd uvedenú zodpovednosť správne posúdil ako
objektívnu zodpovednosť, teda zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Taktiež pokiaľ sa týkalo určenia
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, volacieho súdu okresný súd správne túto odstupňoval zohľadniac
okolnosť, akým spôsobom neoprávnený zásah zo strany žalovaného zasiahol do práva na ochranu
osobnosti žalobcov a ako ich rodinný život ďalej ovplyvnil. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy okresný súd dostatočným spôsobom zohľadnil i okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
zo strany žalovaného do osobnostných práv žalobcov došlo a taktiež i zistenú závažnosť majetkovej
ujmy. Výškou priznanej náhrady aspoň určitým spôsobom zmiernil následky, ktorých navrátenie do
pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Okresným súdom ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy
zodpovedá rozhodovacej činnosti slovenských súdov a v dostatočnom rozsahu zohľadňuje nielen dopad
neoprávneného zásahu žalovaného do života žalobcov, ako i to, že k zásahu do ich práv nedošlo
úmyselným konaním zo strany žalovaného ale z nedbanlivosti.

24. Účastníci sú viazaní výrokom rozhodnutia nie jeho dôvodmi. Výroková časť napadnutého
rozhodnutia obsahuje jednoznačné číselné vyjadrenie priznaných nárokov a teda je dostatočne
zrozumiteľným a určitým exekučným titulom.

25. Vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR ako najvyššej súdnej autority, vychádzajúc z uznesenia
Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, ako i uznesenia Ústavného súdu SR III.
ÚS 646/2015-30 zo dňa 16.12.2015, na rozdiel od predchádzajúceho právneho názoru vysloveného v
rozsudku Krajského súdu v Žiline 9Co 124/2014 zo dňa 10.04.2014 v súvislosti s opravným uznesením,
ktorý bol zrušený na podklade dovolania žalobcov Najvyšším súdom SR, dospel odvolací súd k záveru,
že je potrebné nároky žalobcov uplatnené v predmetnom konaní na náhradu nemajetkovej ujmy v otázke
krytia povinným zmluvným poistením riešiť i v súlade s komunitárnym právom. Napokon i Ústavný súd v
uznesení III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 vyslovil, že ak slovenský zákonodarca do zákonného
pojmu „škoda“ použitého v Zákone o PZP, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v
zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistne krytie, dostal sa vzhľadom na
záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (konsolidovaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady
2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej
regulácie identifikovaného Súdnym dvorom. Záver súdov o možnosti extenzívneho výkladu pojmu
„škoda“ použitého v Zákone o PZP nepovažoval za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný, pričom
za podporný argument pre záver o ústavnej akceptovateľnosti právnych záverov konajúcich súdov
považoval fakt, že Občiansky zákonník v samotnej šiestej časti (zodpovednosť za škodu a bezdôvodné
obohatenie) kladie škodu aj do polohy nemateriálnej, čo dokazuje § 444 OZ, podľa ktorého pri škode
na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
Prijať teda zaver, že pojem „škoda“ nevykazuje žiadne imateriálne konotácie, nezodpovedá dokonca ani
dikcii dotknutých ustanovení OZ. Napokon záver o dostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v
rade 2/ v predmetnom spore je udržateľný a aj z pohľadu uznesenia Ústavného súdu SR zo 16.12.2015,
III. ÚS 646/2015-30, I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015, v ktorých ústavný súd jednoznačne konštatoval
ústavnú udržateľnosť extenzívneho výkladu pojmu škoda na zdraví podľa Zákona o PZP s tým, že
pokiaľ usmrtenie pri dopravnej nehode vyvolá občianskoprávnu zodpovednosť za škodu podľa § 444
OZ, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, musí
takáto ujma spadať pod poistné krytie z povinného zmluvného poistenia. Za bez významu považoval, že
náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života a náhrada škody sú upravené každá v inej časti OZ. Význam
a podstata spočíva práve v tom, že povinné poistenie kryje akúkoľvek škodu/ujmu, teda materiálnu
aj nemateriálnu, čo vyplýva za použitia eurokonformného výkladu aj z platnej právnej úpravy, kde
extenzívny výklad pojmu škoda zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov).

26. Z hľadiska posúdenia otázky premlčania nároku žalobcov vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ odvolací
súd, vychádzajúc z judikatúry súdov, najmä rozsudku Krajského súdu v Košiciach 4Co 61/2012 zo
dňa 06.11.2014, rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 23.02.2011, sp. zn. 25Cdo 3771/2008 a rozsudku
Najvyššieho súdu SR 3Cdo 28/2008 z 11.12.2008, dospel k presvedčeniu, že pri právach na plnenie z
poistenia sa začiatok plynutia premlčacej doby posudzuje odlišne, resp. špeciálne podľa § 104 OZ od



všeobecnej premlčacej doby, ktorá upravuje dĺžku premlčacej doby, ako i okamih, od ktorého premlčacia
doba začína plynúť odchýlne (§ 101 OZ a § 106 OZ). Podľa názoru súdov uvedených v poukazovaných
rozhodnutiach počiatok plynutia premlčacej doby podľa § 104 OZ dopadá na všetky druhy poistenia,
vrátane povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Ust. § 104 OZ nerozlišuje medzi jednotlivými druhmi poistenia, z čoho vyplýva, že sa vzťahuje
na poistenie zmluvné aj zákonné, či už ide o poistenie majetku, poistenie osôb alebo poistenie
zodpovednosti za škodu. Pokiaľ i žalovaný v rade 2/ dôvodil, že začiatok plynutia premlčacej doby pri
právach na plnenie podľa § 104 OZ je definovaný za 1 rok po poistnej udalosti pre potreby poisťovne,
je potrebné uviesť, že z doslovného znenia tohto zákonného ustanovenia tieto skutočnosti nevyplývajú,
teda možno vyvodiť, že počiatok plynutia premlčacej doby v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa
vzťahuje pre všetky subjekty dotknuté na právach na plnenie z poistenia. Zákon č. 381/2001 Z. z.
v ust. § 15 od 01.01.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti
poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v
Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať,
či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči
obidvom súčasne (solidárne).

27. Ak potom v predmetnom konaní si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy tak voči
škodcovi, ako i voči jeho poisťovateľovi, teda voči obidvom súčasne - solidárne, postupujúc podľa §
15 Zákona o PZP, odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by možnosti uplatnenia priameho nároku
poškodeného na náhradu škody voči poisťovateľovi zodpovednej osoby bránil súdu postupovať v zmysle
ust. § 104 v súvislosti s § 101 OZ. Napokon poškodení si uplatnili iba svoje právo na plnenie z
poistenia zodpovednej osoby - škodcu, v nadväznosti na čo odvolací súd ustálil, že i v takomto prípade
začína premlčacia doba plynúť za rok po poistnej udalosti.

28. Ak potom k dopravnej nehode, pri ktorej bol usmrtený manžel a otec žalobcov, došlo 25.10.2007,
trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch začala
plynúť nasledujúcim dňom, t. j. 26.10.2007 a uplynula po 3 rokoch podľa ust. § 101 OZ, teda 26.10.2010.
Žalobcovia podali návrh na pristúpenie žalovaného v rade 2/ do konania dňa 25.02.2011, čo znamená,
že pri súčasnej aplikácii ust. § 104 OZ je udržateľný názor odvolacieho súdu o tom, že nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ premlčaný nie je.

29. Pokiaľ žalovaný v rade 1/ žiadal žalobu vo vzťahu k sebe zamietnuť, s poukazom na vecnú pasívnu
legitimáciu žalovaného v rade 2/ je potrebné uviesť, že i vecná pasívna legitimácia žalovaného v rade
2/ jeho pasívnu legitimáciu v spore nevylučuje, žalobcovia uplatnili nárok tak voči škodcovi, ako i voči
jeho poisťovateľovi. Bolo na žalovanom v rade 1/, aby oznámil príslušnej poisťovni, že je proti nemu
vedené takéto konanie, umožnil poisťovni vstúpiť do konania ako vedľajšiemu účastníkovi. Ustanovenie
§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov iba umožňuje, aby poškodený
si vybral, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo proti poistiteľovi alebo
voči obom naraz. To, že si žalobcovia uplatnili v konaní nárok i voči poisťovateľovi ako žalovanému v
rade 2/, v žiadnom prípade neznamená ani nezakladá stratu pasívnej legitimácie škodcu (poisteného).
Zo Zákona o PZP za použitia OZ vyplýva pasívna solidarita, na podklade čoho odvolací súd uložil tak
žalovanému v rade 1/, ako i žalovanému v rade 2/ povinnosť nahradiť žalobcom nemajetkovú ujmu v
rozsahu vymedzenom vo výrokovej časti spoločne a nerozdielne.

30. Žalobcovia v rade 2/ až 4/ boli so svojimi nárokmi úspešní, na podklade čoho im odvolací súd priznal
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalobkyňa v rade 1/ bola v konaní neúspešná, nakoľko
si uplatnila sumu, ktorá bola zjavne premrštená, nezodpovedala ani ustálenej judikatúre, rozhodovacej
praxi súdov. Vychádzajúc však zo skutočností, ktoré viedli žalobkyňu v rade 1/ k uplatneniu práva
na súde, pri porovnaní jej sociálnej situácie ako vdovy starajúcej sa o 3 maloleté deti v porovnaní s
majetkovou situáciou žalovaného v rade 1/ a žalovaného v rade 2/, žalovanému v rade 1/ a žalovanému
v rade 2/ nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k nej nepriznal (§ 257 C. s. p.).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou



a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)