Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/36/2017 z 1. 8. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 1. augusta 2017, sp. zn. 2To/36/2017, ECLI:SK:KSZA:2017:5416010022.1 Krajský súd Žilina | 2To/36/2017 | ECLI:SK:KSZA:2017:5416010022.1 | 2017-08-01 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Poriadok vo verejných veciach Citované ustanovenia: TZ, § 326 ods. 1 písm. a) TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8861ae96-2dad-454d-a579-ab9d02046c34 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5416010022.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/36/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5416010022
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5416010022.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr.
Márie Urbanovej a JUDr. Marcely Malatkej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 2. augusta
2017 odvolanie obžalovaného npráp. A. D. proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn.
2T/8/2016 zo dňa 11.4.2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp.
zn. 2T/8/2016 zo dňa 11.4.2017 v časti - vo výroku o treste, ktorým bol obžalovanému podľa § 64 ods.
3 Tr. zák. uložený trest straty hodnosti.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/8/2016 z 11.4.2017 bol obžalovaný npráp. A. D.
uznaný vinným z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.,
na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti citovaného rozsudku.

Za uvedený prečin bol obžalovaný podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., §
36 písm. j) Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a podľa § 49 ods. 1 písm.
a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú
dobu 2 (dva) roky. Obžalovanému bol súčasne podľa § 64 ods. 3 Tr. zák. uložený trest straty hodnosti.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal odvolanie
obžalovaný A. D. a to proti všetkým výrokom rozsudku, teda proti výroku o vine, ako aj proti výroku o
treste. Odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným Okresnému súdu
Dolný Kubín dňa 25.4.2017.

V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný,
nakoľko prvostupňový súd nezobral do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie, nesprávne
posúdil vykonané dôkazy a zo skutkových okolností vyvodil nesprávne závery.
V tejto trestnej veci už raz bol okresným súdom vyhlásený rozsudok, ktorý bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/59/2016 zo dňa 7.9.2016. Po rozhodnutí krajského súdu okresný súd
vykonal dve hlavné pojednávania, na ktorých opätovne vypočul jeho ako obžalovaného, svedkov S., O.,
ktorých súčasne konfrontoval a oboznámil listinné dôkazy, ktoré predložil súdu. Vykonané dokazovanie
jednoznačne preukázalo pravdivosť jeho tvrdení a zároveň sa vysvetlili nejasnosti v skutkových
zisteniach, na ktoré poukázal krajský súd v zrušujúcom uznesení. Ani po doplnení dokazovania na
hlavnom pojednávaní, v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu, nedošlo k zmene dôkaznej
a skutkovej situácie oproti stavu, ktorý tu existoval v čase vyhlásenia prvého oslobodzujúceho rozsudku
okresným súdom, ktorý bol následne zrušený krajským súdom. Okresný súd ho i napriek tomu uznal
vinným v zmysle podanej obžaloby, čo je nezákonné, nesprávne, nelogické a ústavne neudržateľné.



Okresný súd napadnutý odsudzujúci rozsudok oprel o výpoveď svedka S. na hlavnom pojednávaní
a v prípravnom konaní. Na rozdiel od okresného súdu je názoru, že vykonané dokazovanie výpoveď
tohto svedka jednoznačne spochybňuje, nakoľko v jeho výpovediach sú logické rozpory. Pri jednej zo
svojich predchádzajúcich výpovedí svedok S. uviedol, že jeho žena nebola pri odovzdávaní peňazí
policajtovi, avšak pri konfrontácii so svedkom O. sa inak vyjadril, že jeho žena odovzdávanie peňazí
videla. Svedkyňa S. jednoznačne vypovedala, že odovzdávanie peňazí nevidela, ani pri ňom nebola,
lebo v tom čase sedela na zadnom sedadle vozidla odparkovaného na opačnej strane cesty, ako stálo
policajné vozidlo. Ďalej svedok S. pri konfrontácii so svedkom O. nevedel uviesť presný popis udalostí
v čase skutku, pričom odkazoval na svoje písomné podania s odôvodnením, aby niečo nepokazil. Je
zarážajúce, že svedok S. si na jednej strane detailne pamätá spôsob výberu a sumu, ktorú z bankomatu
vyberal, ale to, kde presne bol policajnou hliadkou zastavený pre spáchanie priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky, akej značky alebo aspoň farby bolo policajné auto, už uviesť nevie.
Za podstatnú spornú skutočnosť vo výpovedi svedka S. považuje údaj svedka o tom, akú sumu peňazí
vyberal z bankomatu, keď suma 649,56 PLN, uvedená vo výpise z účtu, nezodpovedá ekvivalentu
sumy 140,- Eur, ktoré mu mal svedok dať, ani ekvivalentu sumy 150,- Eur, ktoré mal svedok vyberať z
bankomatu, podľa kurzu platného v deň výberu a v deň zúčtovania transakcie. Svedok S. sám potvrdil,
že suma na účte nie je zaúčtovaná s poplatkom a tento banka zaúčtovala osobitne. Sume 649,56 PLN
podľa prepočtu kurzom platným v deň údajného výberu zodpovedá 155,2931 Eur. Takáto suma sa v
bankomate na území SR vybrať nedala, nakoľko najnižšia suma, ktorú je možné v rámci bankomatov
na území SR navoliť, je nominálnej hodnoty 10,- Eur. Ak by svedok S. bol z bankomatu vyberal sumu
140,- Eur, uvedenému by zodpovedalo 585,592 PLN a ak by vyberal sumu 150,- Eur, bolo by to 627,42
PLN. Teda takéto sumy v PLN by sa boli museli objaviť vo výpise z účtu svedkyne S., z ktorej účtu mal
svedok S. peniaze na blokovú pokutu vyberať. Výpis z účtu svedkyne S. preto nie je možné použiť ani
ako nepriamy dôkaz o spáchaní žalovaného skutku.
V súvislosti s hodnotením hodnovernosti výpovede svedka S. poukazuje tiež na skutočnosť, že aj keď si
svedok S. bol po zastavení policajnou hliadkou vedomý spáchania priestupku, telefonoval na ambasádu
Poľskej republiky. Už takéto konanie svedka vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o hodnovernosti jeho
výpovede, nakoľko je vysoko neštandardné, aby páchateľ priestupku pred tým, ako zaplatí blokovú
pokutu za priestupok, ktorého sa dopustil, telefonoval na ambasádu.
V prípade, ak má výpoveď svedka slúžiť ako jediný dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších
podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov, listinné dôkazy
a pod.), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a
zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený. Výpoveď svedka S. nemožno
považovať za takýto dôkaz. Výpoveď svedka nebola potvrdená ani výpoveďou jeho manželky svedkyne
S., ktorá pri odvzdávaní peňazí nebola, pretože sedela v ich vozidle pri dieťati a o sume peňazí
odovzdávaných svedkom jemu ako príslušníkovi PZ má vedomosť len sprostredkovane od manžela
svedka S..
V jeho prospech ako obžalovaného vypovedal svedok O.. Nestotožňuje sa so záverom okresného
súdu, ktorý výpoveď tohto svedka vyhodnotil ako nevierohodnú z dôvodu, že svedok mal údajne
meniť výpoveď pri každom jeho výsluchu. Pri učinení takého záveru okresný súd pochybil, keď pri
hodnotení výpovede tohto svedka nezohľadnil dlhý čas od spáchania skutku a tiež skutočnosť, že svedok
odo dňa skutku 20.8.2014 do skončenia služby v policajnom zbore vykonal veľa meraní rýchlostí a
bol pri riešení viacerých blokových konaní. Svedok O. v rámci svojej výpovede potvrdil rozhodujúce
skutočnosti a to, že svedkovi S. bola v blokovom konaní uložená pokuta 40,- Eur, boli mu vystavené a
odovzdané pokutové bloky, priestupca S. pokutu zaplatil, podpisom potvrdil prevzatie pokutových blokov
a tiež to, že on ako obžalovaný od priestupcu S. prijal len sumu 40,- Eur. Svedok O. v rámci svojich
výpovedí opakovane zhodne uvádzal, že bol prítomný pri riešení priestupku s priestupcom S. a zo svojej
pozície v rámci priestoru videl priebeh odovzdávania peňazí v sume 40,- Eur obžalovanému, ako aj
odovzdanie pokutových blokov obžalovaným priestupcovi S.. Svedok O. od svojich tvrdení neustúpil
ani pri konfrontácii so svedkom S.. Je preto nepochopiteľný záver okresného súdu o nevierohodnosti
výpovede svedka O..
Pokiaľ ide o výber hotovosti svedkom S. z bankomatu, poukazuje na podstatný fakt, že len samotný
výber hotovosti z bankomatu nepreukazuje aj jej prípadné odovzdanie jemu ako obžalovanému. On od
svedka S. prijal len sumu 40,- Eur, čo zhodne s ním uvádzal svedok O.. Svedkovi S. vystavil pokutový
blok práve na takúto sumu 40,- Eur a odovzdal mu pokutové bloky číslo E 0300206 a E 0300207. Z
pokuty zaplatenej svedkom S. si neponechal žiadnu sumu pre svoju vlastnú potrebu a o priebehu služby
spísal hlásenie a úradný záznam tak, ako služba prebiehala.



Uloženie pokuty svedkovi S. len v sume 40,- Eur a teda prevzatie len takejto sumy od svedka, preukazuje
aj písomný záznam zo služby na č.l. 118 spisu (číslo bloku v zázname sa zhoduje s číslom na bloku na
č.l. 119) a záznam na č.l. 121, v rámci ktorého je pod položkou 21 evidované motorové vozidlo svedka
S., nameraná rýchlosť 81 km/h a uloženie pokuty 40,- Eur.
Počas výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 6.12.2016 súdu vysvetlil, prečo je na pokutovom bloku
na č.l. 119 uvedené meno Z. N.. Jedná sa o iného priestupcu, ktorý bol riešený v blokovom konaní
bezprostredne predchádzajúcom blokovému konaniu s priestupcom S.. Meno priestupcu N. sa spája
s pokutovým blokom č. 0300205, čo je preukázané aj služobným výkazom zo služby zo dňa
20.8.2014 a nespája sa s pokutovým blokom č. 0300206. Na hlavnom pojednávaní dokonca aj názorne
predviedol, z akého dôvodu sa meno priestupcu Z. N. nachádza na fotokópii pokutového bloku na č.l.
119 a to predložením zväzku pokutových blokov, z ktorého je zrejmé, že meno priestupcu Z. N. sa na
pokutovom bloku na č.l. 119 nachádza len z dôvodu vyhotovenia fotokópie z tlačiva zväzku pokutových
blokov, ktoré kópie po vyhotovení prirodzene zobrazujú len 2D a nie 3D formát.
Pri výkone svojej právomoci dňa 20.8.2014 ako príslušník PZ neporušil žiaden zo všeobecne záväzných
právnych predpisov, zistený priestupok riadne prejednal, za priestupok v zmysle § 22 ods. 1 písm. h)
Zákona o priestupkoch uložil sankciu vo výške 40,- Eur v súlade s článkom 2 ods. 1 Nariadenia MV
SR o postupe pri využívaní sadzobníka pokút v pôsobnosti policajného zboru zo dňa 2.2.2009 účinného
od 1.7.2014 a v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 Zákona o priestupkoch. Zistený priestupok riešil v
rámci svojej právomoci tak, aby bol naplnený účel blokového konania, aby bol priestupca za spáchanie
priestupku postihnutý, pričom bral do úvahy okolnosti prípadu, skutočnosť, že priestupca bol cudzinec.
Postupoval v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 Zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore. Podľa tohto
posledne uvádzaného zákonného ustanovenia je policajt pri výkone služobnej činnosti povinný dbať na
česť, vážnosť a dôstojnosť osoby, i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou
vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú
na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou.
V súdenom prípade prokurátor vyčerpal všetky dostupné a dosiahnuteľné dôkazy, no aj napriek tomu
neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko vykonaným dokazovaním sa len potvrdilo to, čo on ako obžalovaný
tvrdil od začiatku trestného konania a síce, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu, sa nikdy nestal.
Okresný súd i napriek tomu rozhodol tak, že je vinný zo spáchania žalovaného skutku.
Poukazuje na právnu vetu uznesenia NS SR sp. zn. 6To/5/2015 zo dňa 15.12.2015, podľa ktorej súd
v každej trestnej veci je vo všeobecnosti povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci,
o ktorom nie súd dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Je potrebné
s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti
svedčiace v jeho prospech, aby bolo možné vyniesť spravodlivé rozhodnutie. Preto je potrebné, aby
súd dostatočne objasnil vec v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, pričom existuje spoľahlivý záver, že
žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak nebude splnená čo i len jedna z uvedených podmienok,
nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku. Pokiaľ ostanú po vykonaní všetkých dosiahnuteľných
dôkazov v akomkoľvek smere pochybnosti o vine obžalovaného a tieto pochybnosti sa týkajú skutkových
zistení, musí rozhodnutie súdu vyznieť v prospech obžalovaného. Zásada prezumpcie neviny sa musí
prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní zásada „in dubio pro reo“. Pri zisťovaní skutkového
stavu, okrem požiadavky určujúcej rozsah a predmet dokazovania, je prioritná aj požiadavka týkajúca sa
kvality skutkových zistení. Pokiaľ ide o kvalitu skutkových zistení, potom skutkový základ rozhodnutia v
trestných veciach musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie pravdepodobnosti. V
danom smere platí pravidlo, že nedokázaná vina má v rozhodnutí súdu taký istý význam ako dokázaná
nevina. Okresný súd sa však uvedenými princípmi neriadil a vydal nezákonné rozhodnutie, ktorým bol
porušený zákon v neprospech obžalovaného.
Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil a oslobodil ho spod obžaloby alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného vyjadril v rámci písomného podania zo
dňa 19.5.2017, doručeného Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 23.5.2017, nasledovne:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za zákonný a správny, vyhlásený na základe
dôkladne zisteného a preukázaného skutkového stavu. Rozsudok je zároveň vydaný v súlade s právnym
názorom Krajského súdu v Žiline vysloveným v uznesení sp. zn. 2To/59/2016 zo dňa 7.9.2016, po
doplnení dokazovania vykonaného v intenciách citovaného uznesenia. Námietky obžalovaného sú
výslovne nekonštruktívne, v podstate sú len vyjadrením jeho subjektívneho názoru na celé trestné



konanie, logicky motivované snahou vyviniť sa, a to spôsobom, ktorý neobjektívne spochybňuje výpoveď
svedka S. S.. Odvolanie obžalovaného preto navrhuje ako nedôvodné zamietnuť.

Na vyjadrenie prokurátora k dôvodom odvolania, obžalovaný reagoval prostredníctvom obhajcu
písomným podaním zo dňa 8.6.2017, doručeným Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 8.6.2017, v ktorom
uvádzal v podstate rovnaké skutočnosti, na akých založil písomné zdôvodnenie odvolania. Opätovne
poukázal na to, že okresný súd pri rozhodovaní porušil zásadu prezumpcie neviny, zásadu náležitého
zistenia skutkového stavu a tiež nebral do úvahy ani zásadu podľa ktorej, nedokázaná vina má rovnaký
význam ako dokázaná nevina.
Ustanovenie § 275 písm. c) Tr. por. stanovuje, že súd obžalovaného oslobodí, ak nebolo dokázané, že
skutok spáchal obžalovaný a pravidlo „in dubio pro reo“ zas, že ak existujú pochybnosti v otázke viny
obžalovaného a nie je možné tieto pochybnosti rozptýliť ďalším dokazovaním, je nevyhnutné rozhodnúť
v prospech obžalovaného. V rámci konania však okresný súd ani ďalšie dokazovanie na rozptýlenie
pochybností nevykonal.
Pojem „nepochybnosť“, uvedený v ustanovení § 215 ods. 1 písm. a), c) Tr. por., je v spojení s § 2
ods. 10 Tr. por. potrebné vykladať tak, že nejde o absolútnu nepochybnosť (absolútnu istotu), ale
ide o nepochybnosť relatívnu (relatívnu istotu), čo znamená, že orgány činné v trestnom konaní majú
vykonávať dokazovanie (a to aj v zmysle § 215 ods. 1 Tr. por.) len potiaľ, pokiaľ pochybovanie o skutku
v tom smere, že sa nestal, respektíve, že ho nespáchal obvinený, nedáva logický zmysel. Orgán činný
v trestnom konaní môže preto zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por. aj
vtedy, ak o skutkovom stave alebo o obvinenej osobe sú určité pochybnosti vyplývajúce z jednotlivých
dôkazov, avšak po ich náležitom vyhodnotení a v spojitosti aj s inými dôkazmi, ide o pochybnosti, ktoré
už nemožno považovať za logické, rozumné, či dôvodné.
Povedať o niečom, že je pravdivé (že skutok uvedený v obžalobe sa stal a že ho spáchal obžalovaný),
musí potom znamenať, že túto pravdu je možné verifikovať a že je v súlade so všetkými šetreniami
alebo, že sa s realitou zhoduje.
Súdu je zverené rozhodovanie o aplikácii zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného“ a
práve súd by mal dôsledne vyhodnotiť tvrdenia a fakty a vychádzať z verifikovaných okolností a nie
domnienok a prezumpcie pravdivosti tvrdenia obžaloby. V súlade s platnou judikatúrou, k podaniu
obžaloby by zásadne nemali stačiť len indície alebo domnienky, ktoré nasvedčujú tomu, že nemožno
vylúčiť, že obvinený trestný čin spáchal a rovnako aj staršia trestnoprávna literatúra kládla obžalobe
veľký dôraz, keď uvádzala, že nepodložená, prehnaná, nesvedomitá a nedôvodná obžaloba je vždy
nebezpečenstvom pre správne a spravodlivé rozhodnutie súdu, nech je súd akokoľvek objektívny a
nestranný.
Pokiaľ prokurátor vo svojom vyjadrení zo dňa 19.5.2017 uvádza, že napadnutý rozsudok bol vydaný
v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Žiline, vyjadreným v uznesení sp. zn. 2To/59/2016 zo
dňa 7.9.2016, tak takéto tvrdenie prokurátora a súdu prvého stupňa je alibistické a ničím nepodložené.
Krajský súd v Žiline v citovanom zrušujúcom uznesení nevyslovil žiaden právny názor, pričom v poradí
prvý rozsudok okresného súdu v tejto trestnej veci zo dňa 31.5.2016 zrušil z dôvodu procesných
pochybení súdu prvého stupňa a nejasností vo vykonanom dokazovaní.
Vzhľadom na uvedené obžalovaný aj naďalej trvá na tom, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil
a oslobodil ho spod obžaloby alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným A. D. je dôvodné čiastočne, vo vzťahu k výroku o treste, avšak z iných dôvodov, ako
uvádzal obžalovaný.

Krajský súd považuje za potrebné pripomenúť, že v tejto trestnej veci už raz bol Okresným súdom Dolný
Kubín dňa 31.5.2016 pod sp. zn. 2T/8/2016 vyhlásený rozsudok, ktorý bol následne zrušený uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/59/2016 zo dňa 7.9.2016 a vec bola súdu prvého stupňa vrátená, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôsledným oboznámením sa s obsahom spisového
materiálu, osobitne konaním prvostupňového súdu po zrušení vo veci prvého vyhláseného rozsudku
a tiež so samotným napadnutým rozsudkom, krajský súd prioritne dospel k záveru, že prvostupňový
súd sa dôsledne spravoval vyššie citovaným zrušujúcim uznesením krajského súdu a postupoval v jeho



intenciách, vrátane doplnenia dokazovania v rozsahu uvedenom v tomto rozhodnutí a vysporiadaním
sa so spornými skutočnosťami tak, ako mu to bolo uložené odvolacím súdom.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu (prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.)
je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v
ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu
veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú
uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na
správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a
vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne
a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného A. D. a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a
trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto
konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. D. v rozsahu, v akom
sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho
obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. D. založil odvolanie na opakovaných
dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami
obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na
odvolacom súde.

Skutočnosť, že obžalovaný A. D. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A.
D. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom dôsledne využili všetky svoje práva zakotvené
v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a
spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k
tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. D., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a
nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade



s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. D. počas celého trestného konania sa necíti byť vinným zo spáchania skutku,
pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a
nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. D. spáchal skutok popísaný
v obžalobe a svojim zavineným protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
žalovaného trestného činu - prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm.
a) Tr. zák.

Pokiaľ obžalovaný A. D. aj naďalej spáchanie skutku popiera, z jeho spáchania je jednoznačne
usvedčovaný výpoveďou priameho svedka S. S.. Tento svedok v priebehu celého trestného konania
zhodne uvádzal, že obžalovanému ako príslušníkovi PZ odovzdal ním určenú pokutu za prekročenie
maximálne povolenej rýchlosti v sume 140,- Eur, z ktorej mu obžalovaný vrátil 40,- Eur za snahu, za cestu
k bankomatu a zvyšných 100,- Eur si ponechal. I napriek uvedenému obžalovaný vypísal pokutový blok
iba na sumu 40,- Eur, ktoré po skončení služby odovzdal a zvyšných 60,- Eur si neoprávnene ponechal.
Aj keď obhajoba od začiatku konania spochybňuje hodnovernosť výpovede svedka S., krajský súd
uvádza, že u tohto svedka nebol zistený žiaden motív, pre ktorý by mal pre neho neznámeho príslušníka
PZ nedôvodne obviniť zo spáchania tohto skutku. Naviac, keď svedok v prípade, ak by obžalovaný bol
uznaný vinným, ani nemôže očakávať v rámci tohto trestného konania nejakú majetkovú výhodu. Svedok
S. od svojej prvej výpovede vypovedá v podstatných bodoch zhodne. Okolnosti tohto skutku písomne
oznámil hneď na druhý deň po skutku listom zo dňa 21.8.2014, v ktorom podrobne popísal celý postup
obžalovaného ako príslušníka PZ v súvislosti s uložením blokovej pokuty za prekročenie maximálne
povolenej rýchlosti. Tvrdenia uvádzané v tomto liste korešpondujú s jeho ďalšími výpoveďami v tejto
trestnej veci. Svedok ani v jednej zo svojich výpovedí neuvádza skutočnosti, ktoré by odporovali niektorej
z jeho predchádzajúcich výpovedí, ani iným spôsobom nepopisuje okolnosti uloženia blokovej pokuty.
Súčasne v tomto trestnom konaní boli vykonané viaceré nepriame dôkazy, ktoré vyznievajú v prospech
výpovede svedka S.. Predovšetkým sa jedná o sadzobník pokút - Nariadenie Ministerstva vnútra SR č.
9 z 2. februára 2009 o postupe pri využívaní sadzobníka pokút v pôsobnosti PZ, z ktorého vyplýva, že
v prípade prekročenia rýchlosti v rozpätí od 31 do 35 km/h sa v blokovom konaní uloží pokuta vo výške
100,- až 150,- Eur, čo korešponduje s tvrdením svedka S., že obžalovaný od neho žiadal zaplatiť pokutu
vo výške 140,-Eur, keď svedok prekročil maximálne povolenú rýchlosť o 31 km/h. Obžalovaný pritom v
skutočnosti vypísal pokutový blok len na sumu 40,- Eur a takúto sumu po skončení služby aj odovzdal.
Ďalej krajský súd poukazuje na výpis z účtu svedkyne B. C. S., manželky svedka S., z ktorej účtu svedok
S. krátko po zastavení obžalovaným ako príslušníkom PZ vyberal prostredníctvom bankomatu v Dolnom
Kubíne sumu v takej výške, z ktorej bolo možné zaplatiť obžalovaným požadovanú pokutu 140,- Eur.

Ak svedok N. O., ktorý v čase skutku vykonával ako príslušník PZ službu spoločne s obžalovaným, v
prospech obžalovaného tvrdil, že svedok S. obžalovanému odovzdal len sumu 40,- Eur, okresný súd
správne výpoveď tohto svedka vyhodnotil ako nehodnovernú a nepravdivú. Okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku podrobne citoval podstatné časti jednotlivých výpovedí tohto svedka, pričom
učinil správny záver, keď konštatoval, že tento svedok v každej zo svojich výpovedí vypovedal inak a v
každej neskoršej výpovedi vypovedal viac v prospech obžalovaného. Aj podľa názoru krajského súdu,
svedok zmeny výpovedí nedokázal hodnoverne a logicky vysvetliť. Svedok prvotne vypovedal, že nevie,
koľko peňazí dal vodič S. obžalovanému na pokutu, lebo to riadne nevidel. Súčasne prvotne uvádzal,
že obžalovaný vodičovi S. časť peňazí vrátil za to, že bol pri bankomate, pričom toto tvrdenie svedka
O. dokonca korešponduje s výpoveďou svedka S.. V neskorších výpovediach svedok O. už inak a to
jednoznačne v prospech obžalovaného uvádzal, že svedok S. mal dať obžalovanému na pokutu sumu
40,- Eur. Svedok N. O. má motív vypovedať účelovo nepravdivo v prospech obžalovaného ako jeho
kolega.

Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal aj s námietkou obžalovaného
spočívajúcou v tvrdení, že suma uvedená vo výpise z účtu 649,56 PLN po prepočte platným kurzom
nezodpovedá sume 150,- Eur, ktoré mal svedok S. podľa jeho výpovede vyberať z bankomatu v Dolnom
Kubíne krátko po zastavení obžalovaným za účelom zaplatenia pokuty požadovanej obžalovaným vo



výške 140,- Eur. Suma 649,56 PLN po prepočte platným kurzom predstavuje 155,45 Eur, ide teda
o sumu vyššiu ako 150,- Eur, ktoré mal svedok S. vyberať. Z uvedeného je zrejmé, že svedok S.
skutočne z bankomatu mohol vyberať sumu 150,- Eur a suma prevyšujúca 150,- Eur nepochybne
predstavuje poplatok za výber z bankomatu. Svedok S. sa aj pokúsil z banky zabezpečiť rozúčtovanie
sumy 649,56 PLN (155,45 Eur), ktorá bola z účtu odpísaná v dôsledku výberu v deň skutku. Uvedené
sa však nepodarilo následkom fúzie bánk, čo svedok písomne oznámil okresnému súdu. Suma, ktorú
svedok vyberal z účtu a to krátko po zastavení obžalovaným a prostredníctvom bankomatu v blízkosti
miesta, kde bol zastavený, nasvedčuje pravdivosti tvrdení svedka S., že obžalovaný od neho požadoval
zaplatenie pokuty vo výške 140,- Eur (z ktorých mu obžalovaný potom vrátil 40,- Eur za cestu k
bankomatu) a poukazuje na nepravdivosť tvrdenia obžalovaného, že od svedka S. žiadal a prijal pokutu
len vo výške 40,- Eur (bolo by nelogickým, aby svedok S. kvôli pokute v sume 40,- Eur vyberal z
bankomatu 150,- Eur).

Aj napriek prepísaniu sumy 20,- Eur na sumu 40,- Eur na pokutovom bloku týkajúcom sa uloženia
blokovej pokuty svedkovi S., krajský súd nemal pochybnosť, že obžalovaný v skutočnosti pokutový blok
vypísal na takúto sumu 40,- Eur. Sám obžalovaný od začiatku tvrdil, že svedkovi S. uložil pokutu len
v takejto výške 40,- Eur a súčasne výšku pokuty 40,- Eur obžalovaný zhodne uvádzal vo viacerých
záznamoch zo služby zo dňa skutku, ktoré sú založené v spise. Takýto spôsob vypisovania sumy na
pokutových blokoch obžalovaný preukázal krajskému súdu predložením Nariadenia prezidenta PZ zo
dňa 22.4.2002, ku ktorému súčasne pripojil prezenčnú listinu ohľadne absolvovania školenia k tomuto
nariadeniu dňa 22.4.2014.

Odkazujúc v ostatnom na správne dôvody rozsudku okresného súdu, keď súd vo vzťahu ku skutkovým
zisteniam dôsledne vyhodnotil dôkaznú situáciu, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje, správne a zákonne postupoval okresný súd, keď protiprávne konanie obžalovaného A.
D., ktoré vyplynulo z dokazovania na hlavnom pojednávaní, právne posúdil ako prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Uvedené právne posúdenie konania
obžalovaného A. D. zodpovedá stavu veci, ako aj všetkým zákonným hľadiskám, na ktoré musel
okresný súd prihliadať. Obžalovaný tak konal s priamym úmyslom v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák.
Aj tu odvolací súd odkazuje na správnu a podrobnú argumentáciu okresného súdu v odôvodnení
napadnutého rozsudku, s ktorou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Okresný súd v rámci vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní vyčerpal všetky dôkazné
návrhy procesných strán a otvoreným nezostal žiaden dôkazný návrh. Pred vyhlásením dokazovania
za skončené prvostupňovým súdom postupom podľa § 274 ods. 1 Tr. por. žiadna z procesných strán
nemala návrhy na doplnenie dokazovania, ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa
6.4.2017.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súd aj v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému A. D. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania
trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., teda
prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu,
jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti nápravy
obžalovaného. Preskúmaním výroku o treste v napadnutom rozsudku možno tiež konštatovať, že
okresný súd správne u obžalovaného konštatoval jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr.
zák., t.j. že obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život. Priťažujúca okolnosť u obžalovaného
zistená nebola. Nakoľko pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovaného predstavuje
1:0, teda u obžalovaného prevládali poľahčujúce okolnosti, okresný súd pri ukladaní trestu ďalej
správne aplikoval ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák. Napokon treba konštatovať, že okresný súd správne
obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby a jeho
výkon mu za splnenia zákonných podmienok podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák.
podmienečne odložil na skúšobnú dobu 2 roky, keď túto bolo možné obžalovanému určiť na 1 až 5 rokov.



Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej
a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto
obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 2 roky za zákonný.

Okresný súd však nepostupoval dôsledne v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona, keď
obžalovanému podľa § 64 ods. 3 Tr. zák. uložil aj trest straty hodnosti, nakoľko pre uloženie takéhoto
trestu obžalovanému neboli splnené zákonné podmienky.

K trestu straty vojenskej a inej hodnosti podľa § 64 Tr. zák. krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že tento
trest spočíva v tom, že sa odsúdenému znižuje hodnosť v ozbrojených silách na hodnosť vojaka, a ak
ide o príslušníka v služobnom pomere, odníma sa mu hodnosť v tomto zbore. V zmysle § 64 ods. 2
Tr. zák. takýto trest možno uložiť páchateľovi, ktorý je nositeľom takejto hodnosti a súčasne, ak ho súd
odsudzuje za úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody najmenej na dva roky bez podmienečného
odkladu jeho výkonu. Podľa § 64 ods. 3 Tr. zák. možno tento trest uložiť aj popri kratšom treste odňatia
slobody alebo popri inom treste, ak odsudzuje páchateľa, ktorý je príslušníkom ozbrojených síl alebo
príslušníkom v služobnom pomere, a ak to vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu vyžaduje
disciplína a poriadok v ozbrojených silách alebo v službe.

V tomto prípade okresný súd obžalovanému uložil trest straty hodnosti podľa § 64 ods. 3 Tr. zák.,
pričom uvedené odôvodnil len vo všeobecnosti tak, že takýto druh trestu bolo potrebné uložiť, aby boli
zachované poriadok a disciplína v službe. Pri ukladaní tohto trestu však okresný súd opomenul, že
právoplatným odsúdením obžalovaného v tomto prípade za úmyselný trestný čin, obžalovaný by prestal
spĺňať podmienky pre výkon funkcie policajta. V zmysle § 14 ods. 1 písm. a) Zákona č. 73/1998 Z.z.
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, policajtom môže byť štátny občan Slovenskej republiky
starší ako 21 rokov, ktorý musí byť (okrem splnenia ďalších podmienok) bezúhonný. Podľa § 14 ods.
2 už uvádzaného zákona, za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje občan, ktorý bol
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo bol právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest
odňatia slobody. Za situácie, keď obžalovaný v tomto prípade právoplatným odsúdením pre úmyselný
trestný čin prestáva spĺňať zákonné podmienky pre výkon funkcie policajta, je uloženie takéhoto
trestu straty hodnosti obžalovanému bezdôvodným a v rozpore s ustanovením § 64 ods. 3 Tr. zák.
Naviac, obžalovaný už skôr, ešte pred právoplatným odsúdením v tejto veci, ukončil služobný pomer v
Policajnom zbore ku dňu 30.6.2017 odchodom do výsluhového dôchodku.

Uvedené pochybenie okresného súdu, keď obžalovanému uložil trest straty hodnosti v rozpore s
ustanovením § 64 ods. 3 Tr. zák., napravil krajský súd sám tak, že napadnutý rozsudok zrušil vo výroku
o tomto treste postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.