Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/58/2016 z 25. 1. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. januára 2017, sp. zn. 10Co/58/2016, ECLI:SK:KSZA:2017:5113205898.2 Krajský súd Žilina | 10Co/58/2016 | ECLI:SK:KSZA:2017:5113205898.2 | 2017-01-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b0efbb14-a741-4cd6-b164-ae0a524b1bcc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5113205898.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/58/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113205898
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113205898.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana
a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu A. K., nar. XX.X.XXXX,
bytom H., E. XX, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Šeligovou, so sídlom T., E. L. XXX/
X/X, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur s príslušenstvom, na
základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/61/2013-204 zo dňa 3.
decembra 2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 16.000 eur.

M e n í rozsudok okresného súdu v časti príslušenstva tak, že z a m i e t a žalobu o zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 9,75% ročne zo sumy 16.000 eur od 22.2.2013 až do zaplatenia.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.000
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne z tejto sumy od 22.2.2013 až do zaplatenia.
Vychádzal z toho, že na žalobcovi bola vykonaná väzba v trvaní 1271 dní (t.j. cca tri a pol roka)
a v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený. V zmysle ustálenej judikatúry sa stáva
oslobodením obžalovaného spod obžaloby nezákonným aj rozhodnutie o väzbe, hoci pri jeho vydaní
bolo postupované podľa Trestného poriadku. Okresný súd zdôraznil, že žalobca si väzbu sám nezavinil,
v rozhodnom čase sa síce zdržiaval (najmä) v Taliansku, nie však za účelom vyhýbania sa trestnému
stíhaniu, ale z toho dôvodu, že v Taliansku žil/pôsobil už pred začatím trestného konania. Navyše,
počas trestného stíhania, vrátane obdobia, kedy už neho bol vydaný príkaz na zatknutie, opakovane
prekračoval hranice, čo bolo (vtedy ešte) spojené so štandardnými pasovými kontrolami a dokonca
tlmočil pri úkonoch policajného orgánu na území SR. V súvislosti s dôvodmi väzby okresný súd uviedol,
že za relevantné dôvody môžu byť považované iba tie, ktoré sú uvedené v dotknutých rozhodnutiach
vydaných v trestnom konaní. Preto je neprípustné poukazovanie na ďalšie (eventuálne) dôvody väzby.
Doplnil, že po prepustení z väzby sa žalobca riadne dostavoval na všetky úkony súdneho trestného
konania. V tejto časti okresný súd uzavrel, že hoci pri vzatí do väzby žalobcu sa postupovalo v súlade
s platným právnym predpisom, uvedené nemá vplyv na nárok na odškodnenie, pokiaľ bol žalobca
spod obžaloby oslobodený. Kumulatívne podmienky vzniku nároku - oslobodenie spod obžaloby a
nezavinenie väzby samotným obžalovaným/žalobcom - sú v danej veci splnené.
2. V otázke nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy, ktorú ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.
výslovne neupravujú, okresný súd prioritne prihliadol na článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských



práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), ktorý má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Podľa
judikatúry pritom aj v prípade oslobodenia spod obžaloby je nutné väzbu vyhodnotiť ako vadné
pozbavenie osobnej slobody v zmysle označeného článku Dohovoru. Nadväzne je prípustné prihliadať
len na okolnosti v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, a nie aj na ďalšie spojitosti trestného stíhania.
Pri ustálení výšky nároku okresný súd považoval za primerané podporne vychádzať z aktuálne účinnej
úpravy (zákon č. 514/2003 Z.z.), ktorá výšku nároku odvodzuje od priemernej mesačnej nominálnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Takýto prístup rešpektuje hľadisko objektívnosti i adekvátnosti.
Vzhľadom na obdobie trvania väzby a výšku dotknutého ukazovateľa v danom čase by žalobcovi
prináležalo 16.007 eur, pričom tento si uplatnil iba sumu 16.000 eur.
3. Okresný súd zdôraznil, že ide iba o čiastku 12,58 eur za každý deň strávený vo väzbe. Z daného titulu
žalobca bol obmedzený na osobnej slobode, nemohol zarábať/podnikať, bol odčlenený od blízkych,
stratil možnosť odborného rastu, možnosť zvyšovať si životnú úroveň atď. Naproti tomu musel strpieť
pobyt v cele po dobu 3 a pol roka s rôznymi osobami, ktoré si nevyberal, v jednej miestnosti jesť, spať,
vykonávať potrebu a dodržiavať stanovený prísny režim (napr. ohľadne vstávania, zhasínania svetla).
Podľa okresného súdu tieto obmedzenia nie je potrebné ani dokazovať, keďže sú podstatou výkonu
väzby. V daných súvislostiach za alibistické označil tvrdenia žalovaného o nepreukázaní nemajetkovej
ujmy žalobcu. Dotknutú ujmu osobitne znásobuje trvanie väzby 3 a pol roka. Eventuálne nepriznanie
nemajetkovej ujmy okresný súd označil za nielen neprimerané, ale aj nespravodlivé; štát totiž musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca.
4. Okresný súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení (negatívneho)
stanoviska o vybavení žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku, t.j. od dňa 22.2.2013. O
trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu v časti zastavenia konania o zaplatenie
1.484.000 eur s príslušenstvom, keďže žalovaný sa výslovne vyjadril, že v tejto časti si náhradu trov
neuplatňuje. Následne v súvislosti s nárokom na zaplatenie 16.000 eur s príslušenstvom konštatoval
úspech žalobcu (hoci len čiastočný) a uložil protistrane povinnosť náhrady trov konania v celkovej sume
1990,17 eur, ktorú výšku trov konkrétne odôvodnil, vrátane nepriznania niektorých nárokovaných súčastí
trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý sa alternatívne
domáhal jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie
konanie. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak z celkového hľadiska, ako
aj jednotlivých čiastkových záverov okresného súdu; zároveň poukazoval i na nadbytočnosť niektorých
pasáží (napr. rozsiahle zdôvodňovanie vecnej legitimácie). Nesúhlasil s odôvodňovaním výšky
finančného zadosťučinenia len tým, čo je samotnou povahovou väzby, keďže dotknuté obmedzenia
sa vzťahujú na každého, kto je vo výkone väzby. Žalobca teda nepreukázal zásah do jeho práv;
bezprostredne vzatím do väzby mu nevznikla akákoľvek ujma, čo vylučuje aj príčinnú súvislosť medzi
tvrdeným zásahom a údajnou nemajetkovou ujmou. V tomto smere - podľa odvolateľa - žalobca nesplnil
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Žalobca rovnako nepreukázal ani poškodenie jeho povesti,
dobrého mena, či cti; ich eventuálne poškodenie pritom mohlo nastať aj tým, že bolo proti nemu vedené
trestné konanie, v ktorej súvislosti však žalobca nárok neuplatňuje.
6. Odvolateľ namietal tiež istú zmätočnosť rozsudku okresného súdu, lebo priznanie nároku z titulu
rozhodnutia o väzbe a z titulu nezákonného rozhodnutia vyžaduje iné predpoklady. Predovšetkým však
zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje priznanie nemajetkovej ujmy, ide o jednoznačnú dikciu zákona, ktorý
fakt deklaruje i priamo okresný súd. Podmienky aplikácie článku 5 ods. 5 Dohovoru sú zásadne odlišné,
v ktorej súvislosti žalovaný zdôrazňoval najmä zákonnosť pozbavenia žalobcu osobnej slobody (tú
môže posudzovať len príslušný orgán/súd konajúci vo veciach väzby), ktorú i dotknutý článok Dohovoru
definuje ako výnimku zo zákazu zbavenia osobnej slobody. Tvrdil, že neobstojí stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy výlučne vychádzajúce z právneho názoru žalobcu, čo vyvoláva pochybnosti aj o
možnej svojvôli v danej otázke. Napokon namietal priznanie úroku z omeškania, keďže k splatnosti
prípadnej pohľadávky dochádza až rozhodnutím súdu vo veci samej.

7. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Úvahy protistrany o nevzniknutí mu ujmy v dôsledku
väzby označil za degradujúce jeho dôstojnosť ako človeka. Podľa žalobcu je nemožné neprihliadať na 3
a pol roka väzby, „na 3 a pol roka života, ktorý nemal vo svojich rukách“. Mal za to, že okresný súd sa s
výškou náhrady vysporiadal v súlade so zákonom a „veľmi citlivo rozhodol o nároku žalobcu“. Poukázal
tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, ktorý zohľadňoval i prístup Európskeho súdu pre ľudské práva
a výšku náhrady za 1 deň väzby vymedzil v rozsahu 20 až 60 eur. Žalobca pritom požaduje len 12,58 eur



za deň väzby, čo je aj v porovnaní s inými signatárskymi štátmi Dohovoru minimálna suma. Nepriaznivý
dopad na svoj súkromný život žalobca dostatočne deklaroval v rámci pojednávaní a tiež v jednotlivých
písomných podaniach. V spojitosti s polemikou odvolateľa o správnosti aplikácie článku 5 Dohovoru
odkázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1 Cdo 68/2010 z 29.2.2012.

8. V ďalšom štádiu odvolacieho konania zostali strany sporu nečinné.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379
písm. a/ a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219
ods. 3 CSP) potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok v rozsahu uplatňovanej istiny a podľa
§ 388 CSP zmenil v časti príslušenstva.

10. Nedôvodnou je odvolacia námietka týkajúca sa (tvrdenej) nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Predmetné odôvodnenie je výrazne konkrétnejšie a prehľadnejšie
ako odôvodnenie prvého meritórneho rozhodnutia okresného súdu v súdnej veci a hoci mu je možné
vytknúť určité nedostatky (nadbytočnosť obšírneho rozoberania otázok, ktoré nie sú sporné a ani
osobitne významné; či neúčelné opakovane identických konštatovaní, vrátane k nim vedúcich úvah
a východísk - predovšetkým v otázke nezavinenia väzby žalobcom na strane 7 až 9 odôvodnenia,
opätovne ešte aj na strane 10 a 12), rozhodne nepredstavuje odôvodnenie, ktoré by bolo prípustné v
konečnom dôsledku kvalifikovať ako vykazujúce znaky odňatia možnosti stranám konať pred súdom. V
tomto smere krajský súd poukazuje tiež na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
SR publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 2/2016, ktoré
nepreskúmateľnosť rozhodnutia definuje „len“ ako inú vadu a iba výnimočne jej priznáva charakter
vady spôsobujúcej zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Zároveň platí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu tvorí jeden celok, z ktorého titulu doplnením, resp. spresnením niektorých úvah
a záverov okresného súdu súdom odvolacím sú odstránené aj určité nezrovnalosti v odôvodnení
napadnutého rozsudku.
11. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že nie je porušením základného práva na spravodlivý súdny proces,
resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu,
vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia. Len na okraj krajský súd poznamenáva, že k nie nevyhnutnej
rozsiahlosti odôvodnenia napadnutého rozsudku prispeli čiastočne i strany sporu, ktoré produkovali
pomerne obšírne podania a v ich rámci opakovane používali identickú argumentáciu, resp. argumentáciu
nie bezprostredne sa vzťahujúcu na podstatu prejednávaného prípadu.

12. Je možné sa stotožniť s postupom okresného súdu, ktorý východiskovo vymedzil kumulatívne
podmienky pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu za výkon väzby aj v právnom režime zákona
č. 58/1969 Zb. a tieto zadefinoval ako nezavinenie väzby obvineným (v súdenej veci žalobcom) a
jeho oslobodenie spod obžaloby za súčasného zohľadnenia článku 5 ods. 5 Dohovoru. Oslobodenie
žalobcu spod obžaloby v dotknutej trestnej veci je nesporné po celú dobu súdneho konania. Nezavinenie
väzby samotným obvineným/žalobcom okresný súd konkrétne odôvodnil, ktorú úvahu odvolací súd
považoval za náležitú už pri predošlom rozhodnutí (strana 4 uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 10Co/864/2014 z 27.8.2015) a ktorú odvolateľ fakticky vôbec nespochybňuje. Obdobne bližšou
protiargumentáciou nenamieta ani záver, v zmysle ktorého medzi prípady vadného pozbavenia osobnej
slobody patria aj prípady, v ktorých rozhodnutie o väzbe síce nebolo v trestnom konaní zrušené, ale
obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený. Tento prístup rešpektuje východiská a závery dlhodobejšej
súdnej praxe (napríklad R 35/1991, R 70/1994, ale tiež nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 25/2011)
zohľadňujúce prioritne materiálne vnímanie právneho štátu a objektívny charakter zodpovednosti štátu
za konanie jeho orgánov, ktorým zasiahne do základných práv a slobôd jednotlivca. Vyústením daného
prístupu v judikatúre všeobecných súdov je rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 13/2009, v zmysle ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby
vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

13. Citovaná právna veta presne zodpovedá konkrétnostiam súdenej veci a práve zdôraznenie, že aj
prípady pozbavenia osobnej slobody spĺňajúce podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. predstavujú prípady
vadného pozbavenia osobnej slobody, vyvracia argumentáciu odvolateľa poukazujúcu na výnimky z
porušenia článku 5 Dohovoru. Tým, že ide o vadné pozbavenie osobnej slobody (teda nie o zákonné



zatknutie alebo väzbu), nie je možné považovať pozbavenie osobnej slobody žalobcu (jeho väzbu) za
akceptovateľnú výnimku v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru. Zároveň je nesporné, že článok
5 ods. 5 Dohovoru definuje odškodnenie nielen materiálnej ujmy (škody), ale aj ujmy nemateriálnej.
Okresný súd správne poukázal na prednosť uvedeného ustanovenia pred vnútroštátnym právom, ktorá
vyplýva bezprostredne z ustanovenia článku 154c ods. 1 Ústavy SR. Nadväzne je náležitým záver o
prípustnosti priznania nemajetkovej ujmy i za väzbu vykonanú za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.

14. Žalobca opodstatnene poukazuje na to, že odvolanie žalovaného v časti týkajúcej sa výšky náhrady
nemajetkovej ujmy ho (až) degraduje ako ľudskú bytosť. Základné právo na osobnú slobodu je jedným
z najdôležitejších ľudských práv a vyjadrenia žalovaného, ktoré možno zhrnúť do konštatovania, že 3 a
pol ročnou väzbou nevznikla žalobcovi žiadna ujma, lebo bol obmedzený len v takom rozsahu, ako iné
osoby, na ktoré je uvalená väzba, je nielen vyložene účelové, ale i maximálne necitlivé až dehonestujúce.
15. V rámci súvisiacich východísk je žiaduce doplniť, že osoba, proti ktorej je vedené trestné stíhanie,
je v porovnaní s orgánmi štátu v značnej nevýhode už len z toho titulu, že štát disponuje na tento účel
osobitne zriadeným odborným aparátom s rozsiahlym profesionálnym zázemím. Niet preto racionálneho
dôvodu nepriznať fyzickej osobe právo i na nemajetkovú ujmu, ak štátna „mašinéria“ (v pozitívnom slova
zmysle) voči nej neopodstatnene viedla trestné stíhanie a nebola jej spôsobilá preukázať vinu, t.j. potvrdiť
právoplatným odsúdením aj materiálnu dôvodnosť vzatia do väzby.

16. Krajský súd zhodne s okresným súdom konštatuje, že (osobitne) pri niekoľkoročnom trvaní väzby
obmedzenia (ktoré napokon podrobne v odvolaní vymedzil i žalovaný) plynúce zo samotnej podstaty
väzby sú dostatočné na záver o vzniku nemajetkovej ujmy. Tým, že osoba je vo výkone väzby, nemôže
prakticky vôbec naplniť právo na svoj súkromný, resp. rodinný život, nemôže podľa svojvôle vstupovať
do bežných interpersonálnych vzťahov, zásadným spôsobom má obmedzené právo na prijímanie a
šírenie informácií, na rozvoj vlastnej osobnosti, pretrhnuté sú všetky dovtedajšie aktivity a kontakty atď.
Naopak, je vystavená stresu z absolútne zásadného obmedzenia osobnej slobody, v spoločnosti osôb,
ktoré sú pre ňu úplne neznáme, nutnosti podrobenia sa striktnému a prísnemu dennému režimu. Za
takéhoto stavu - predovšetkým pri zohľadnení trvania nepretržitej väzby žalobcu 1271 dní - je nevyhnutné
dospieť k záveru, že už bezprostredne samotná väzby so všetkými svojimi dôsledkami predstavuje zásah
vyžadujúci si odškodnenie v nemateriálnej sfére. Rozoberané súvislosti obmedzenia života žalobcu sú
nepochybné a nevyžadujú bližšie dokazovanie, neobstojí preto argument odvolateľa o nepreukázaní
vzniknutej ujmy.

17. Vzhľadom na popísaný rozsah zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu (v čase vzatia do väzby
mladého človeka s množstvom najrôznejších aktivít) rozhodne nie je neprimeraným odškodnenie
predstavujúce sumu 12,58 eur za deň. Plne akceptovateľným je tiež pri posúdení uplatňovanej výšky
náhrady analogické, resp. podporné použitie spôsobu určovania výšky nemajetkovej ujmy v zmysle §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Suma 16.000 eur pritom predstavuje
odškodnenie nielen bezprostrednej straty 3 a pol roka života (mladého) človeka, ale aj odškodnenie
emočného poznačenia do ďalšieho života zásadným - z pohľadu bežného jednotlivca žijúceho v
demokratickej spoločnosti až brutálnym - spôsobom. Už takéto, svojou povahou úplne jednoduché a
základné, porovnanie nemôže viesť k záveru o neadekvátnosti výšky priznanej nemajetkovej ujmy.
18. V danej spojitosti a pre (všeobecnejšie) porovnanie odvolací súd dodáva, že napríklad vo veci
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/325/2012 za zhodnej právnej situácie bola žalobcovi v danom
prípade priznaná nemajetková ujma 13.000 eur za väzbu v trvaní cca 11 mesiacov; vo veci Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/95/2016 suma 1.000 eur za 28 dní väzby; vo veci 7Cdo/121/2012 suma 66.387,84
eur za 4 a pol ročné trestné stíhanie, v ktorom väzba trvala necelé 3 mesiace. Ani vo svetle týchto
obdobných prípadov nie je náhrada priznaná žalobcovi v súdenej veci neprimerane vysoká, ako sa snaží
tvrdiť odvolateľ.

19. Z doteraz konštatovaného je zrejmé, že odvolanie žalovaného v časti istiny nároku žalobcu
nebolo dôvodné, z ktorého titulu odvolací súd dotknutú časť rozsudku okresného súdu potvrdil ako
vecne správnu. Naproti tomu je opodstatneným odvolanie v časti týkajúcej sa priznania žalobcovi aj
úroku z omeškania. Nielen z rozhodnutia označovaného odvolateľom (sp. zn. Najvyššieho súdu SR
6 Cdo 185/2011 z 14.3.2012), ktoré sa týka právne totožnej veci, ale predovšetkým z rozhodnutia
publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 45/2000 vyplýva,
že nárok na nemajetkovú ujmu je konštituovaný až súdnym rozhodnutím, preto v čase jeho vydania
nemôže byť povinný subjekt v omeškaní. Tak v označenej veci Najvyššieho súdu SR, ako ani v súdenom



prípade nie sú dané žiadne dôležité dôvody, pre ktoré by bolo namieste odchýliť sa od publikovaného
záveru.
20. Následne v časti týkajúcej sa uplatňovaného úroku z omeškania vo výške 9,75% ročne zo sumy
16.000 eur od 23.2.2013 do zaplatenia zmenil odvolací súd napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol.

21. V dôsledku zmeny (hoci len čiastočnej) prvoinštančného rozhodnutia rozhodoval krajský súd v
zmysle § 396 ods. 2 CSP o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania.
Zároveň v zmysle § 379 písm. a/ CSP bol predmetom odvolacieho prieskumu aj výslovne nenapadnutý
(ale od spôsobu ukončenia sporu závislý) výrok o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému v
súvislosti so zastavením konania o zaplatenie 1.484.000 eur. Navyše, podľa § 262 CSP sa aktuálne o
nároku na náhradu trov rozhoduje i bez návrhu.

22. Nárok na náhradu trov vo vzťahu medzi stranami sporu je jedným „celistvým“ nárokom a nie viacerými
dielčimi nárokmi; výnimku predstavuje tzv. separácia trov, o ktorý prípad v súdenej veci však nejde.
Uvedenému neodporuje skutočnosť, že ohľadne niektorej časti uplatňovaného meritórneho nároku v
súvislosti s nárokom na náhradu trov je základom iná právna norma, ako v prípade inej časti/iných častí
pôvodného meritórneho nároku.
23. V súdenej veci žalobca pôvodne titulom nemajetkovej ujmy uplatňoval nárok na zaplatenie 1.500.000
eur s príslušenstvom. V priebehu konania vzal žalobu späť v rozsahu 1.484.000 eur s príslušenstvom,
v ktorej časti nepochybne zavinil zastavenie konania a teda v zmysle § 256 ods. 1 CSP (predtým § 146
ods. 2 O.s.p.) ho zaťažuje povinnosť náhrady trov konania protistrane. Úspech zaznamenal žalobca
iba v časti 16.000 eur (v odvolacom konaní mu „pribudol“ neúspech i v časti príslušenstva - úroku z
omeškania z danej sumy), čo z hľadiska celého pôvodne uplatňovaného nároku rozhodne nepredstavuje
taký výsledok/pomer úspechu a neúspechu v spore, ktorý by podmieňoval priznanie mu nároku na
náhradu trov voči žalovanému. Naopak, ide o situáciu odôvodňujúcu priznanie náhrady trov konania
protistrane voči žalobcovi.
24. Bez ohľadu na to, že žalovaný si náhradu trov konania výslovne neuplatňoval, krajský súd prioritne
prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktoré umožňujú výnimočne nepriznať
(nárok na) náhradu trov konania. Tieto dôvody videl v tom, že okolnosťou bezprostredne podmieňujúcou
späťvzatie v rozhodujúcej majoritnej časti uplatňovanej istiny bola požiadavka žalovaného vyplývajúca
z (vtedy účinného) ustanovenia § 141a O.s.p. na zloženie preddavku na trovy konania. Dotknutá
zákonná norma bola pritom neskôr nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 30/2015 z 11.5.2016
(publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 194/2016 Z.z.) vyhlásená za nesúladnú s článkom 1 ods. 1
a článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.
25. Z daných dôvodov krajský súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá v súdenej veci nárok na náhradu
trov konania, ktoré konštatovanie sa (z totožných hľadísk) týka aj konania pred odvolacím súdom.

26. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.