Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/164/2015 z 8. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. júna 2016, sp. zn. 14Cob/164/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5709205717.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/164/2015 | ECLI:SK:KSZA:2016:5709205717.1 | 2016-06-08 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 222 ods. 3 OSP, § 164 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 212 ods. 3 OSP, § 205 ods. 3 OSP, § 213 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 4 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/13105982-3b70-4573-abd9-a394af6e3cb1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5709205717.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/164/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5709205717
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5709205717.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany
Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
FABIUS, s. r. o., so sídlom Kollárova 55, 036 01 Martin, IČO: 36 430 439, proti žalovanému: R.
Z., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXXX/XX, XXX XX R., (do 31.01.2009 podnikajúci na
základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom Michal Čuboň - SENGER, s miestom
podnikania Jilemnického 4007/53, 036 01 Martin, IČO: 41 784 740), zastúpenému advokátom JUDr.
Jánom Lemešom, so sídlom Žiškova 19, 040 01 Košice, IČO: 35 517 328, v konaní o zaplatenie
6.494,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 15Cb
213/2009-321 zo dňa 06.12.2010, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 15Cb 213/2009-321 zo dňa 06.12.2010 p o t v r d
z u j e s tým, že vo výrokovej časti a v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku na strane 9, tretí
odsek, sa text: „...zo sumy 1.359,62 Eur od 30.11.20008 do zaplatenia,“... nahrádza správne znejúcim
textom: „...zo sumy 1.359,62 Eur od 30.11.2008 do zaplatenia,“... .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
6.494,72 Eur spolu so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.687,38 Eur od 11.7.2007 do
8.8.2008, zo sumy 2.123,08 Eur od 9.8.2008 do 17.9.2008, zo sumy 1.757,95 Eur od 18.9.2008 do
26.10.2008, zo sumy 1.591,98 Eur od 27.10.2008 do 29.11.2008, zo sumy 1.359,62 Eur od 30.11.20008
do zaplatenia (správne malo byť uvedené „...od 30.11.2008.." pozn. odvolacieho súdu), zo sumy 671,25
Eur od 15.9.2008 do 25.9.2008, zo sumy 663,88 Eur od 26.9.2008 do 19.11.2008, zo sumy 2.867,76
Eur od 31.1.2008 do zaplatenia, ďalej s 10 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.267,34 Eur od
31.1.2009 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu k trovám konania
okresný súd vyslovil, že o ich náhrade rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku
vo veci samej. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou,
doručenou Okresnému súdu Martin dňa 02.06.2009, domáhal vo vzťahu k žalovanému zaplatenia
istiny 6.494,72 Eur, úrokov z omeškania a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že uzatvoril
so žalovaným zmluvu o poskytovaní účtovných a mzdových služieb, predmetom ktorej bolo vedenie
účtovníctva a spracovanie miezd pre žalovaného (ďalej aj len „zmluva"). Na základe zmluvy sa žalobca
zaviazal poskytovať žalovanému účtovné a mzdové služby a žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi za
poskytnuté služby dohodnutú odmenu. Po poskytnutí služieb vystavil žalobca žalovanému faktúry: č.
2007058 na sumu 3.318,06 Eur, ktorú žalobcovi žalovaný uhradil len čiastočne, zvyšok v sume 1.359,62
Eur nebol žalovaným uhradený, č. 2007075 na sumu 2.867,76 Eur, č. 2008074 na sumu 2.267,34 Eur.



Faktúru č. 2008052 žalovaný uhradil žalobcovi v plnom rozsahu v sume 1.335,13 Eur, avšak po lehote
splatnosti. Z vystavených faktúr zostala neuhradená suma 6.494,72 Eur.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho zistený skutkový stav veci a vyvodené závery za
aplikácie ust. § 261 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
aj len „OBZ"), § 269 ods. 2 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ v znení platnom v čase omeškania žalovaného s
úhradou žalovaných faktúr, okresný súd konštatoval dôvodnosť podanej žaloby a vyhovel jej v celom
rozsahu. Primárne skúmal otázku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby. Žalobca aktívnu
legitimáciu odôvodňoval uzavretím ústnej zmluvy o vedení účtovníctva so žalovaným koncom roka 2006.
Predmetom zmluvy malo byť vedenie účtovníctva vrátane spracovania miezd pre žalovaného za roky
2006, 2007, 2008 za cenu v zmysle cenníka žalobcu. Žalovaný v priebehu konania trval na tom, že
uzavrel zmluvu o vedení účtovníctva a spracovaní miezd s R. Z., ktorá mala vykonávať podnikateľskú
činnosť na základe živnostenského oprávnenia, a nie so žalobcom. Na pojednávaní 08.03.2010 (č.l. 62
spisu) žalovaný uviedol, že koncom roka 2006 dostal kontakt od pani Q. (bývalej účtovníčky) na R. Z. s
tým, že malo ísť o osobu, ktorá sa zaoberá vedením účtovníctva. Žalovaný sa stretol s R. Z. v kancelárii
na Kollárovej ulici, tieto priestory neboli označené ako priestory FABIUS, s. r. o. Žalovaný mal za to, že
mu bude robiť účtovníctvo R. Z., ktorá mu dokončí účtovníctvo za rok 2006 a zároveň sa dohodol, že
by mala robiť aj účtovníctvo za rok 2007. Dohoda o cene bola podľa žalovaného päť až šesťtisíc Sk.
Žalovaný potvrdil, že mu R. Z. viedla účtovníctvo do 31.01.2009.

K aktívnej legitimácii žalobcu okresný súd vykonal aj výsluch svedkov: R. Z., R. Q., N. T., I. O.,
prečítaním listinných dôkazov predložených k týmto skutočnostiam. Podľa výsledkov vykonaného
dokazovania, jeho vyhodnotenia, bolo podľa okresného súdu preukázané, že medzi žalobcom a
žalovaným bola uzavretá koncom roka 2006 zmluva o vedení účtovníctva vrátane spracovania miezd
ako nepomenovaná zmluva v súlade s ust. § 261 ods. 2, § 269 ods. 2 OBZ. Išlo o podnikateľské subjekty,
žalobca bol obchodnou spoločnosťou s predmetom podnikania o.i. aj vedenie účtovníctva, ekonomické
a účtovné práce a služby. Žalovaný bol živnostníkom podnikajúcim na základe živnostenského
oprávnenia od 07.12.2005 do 31.01.2009, kedy ukončil svoju podnikateľskú činnosť. Za žalobcu
zmluvu uzatvorila R. Z. na základe platnej plnej moci. Boli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy,
záväzok žalobcu spracovať jednoduché účtovníctvo žalovanému a záväzok žalovaného zaplatiť cenu
za spracovanie účtovníctva. Bolo preukázané listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom R. Z., že táto
svedkyňa nevykonávala účtovníctvo ako účtovník - fyzická osoba, za účelom dosiahnutia vlastného
zisku. Vykonávala účtovné práce vždy a výlučne pre žalobcu. Žalovaný tvrdenia o uzavretí zmluvy o
vedení účtovníctva s R. Z. ako živnostníčkou nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi. Okresný súd
poukázal aj na rozporné a nejasné vyjadrenie žalovaného, ktorý na pojednávaní 08.03.2010 uviedol,
cit: „chcem ešte poukázať, že som si bol neskôr vedomý, že mi vykonávala účtovníctvo pani Z., ktorá
zároveň pôsobila v spoločnosti FABIUS s.r.o." Aj právny zástupca žalovaného uvádzal, že v mesiaci jún
2008 sa žalovaný dozvedel, že existuje firma FABIUS, s. r. o.

Podľa okresného súdu v zmysle uzavretej zmluvy sa žalobca zaviazal vykonať pre žalovaného vedenie
účtovníctva vrátane spracovania miezd, čím vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť za tieto služby cenu
(odmenu). Z výsluchu svedkyne R. Z. bolo zistené, že oboznámila žalovaného na prvom stretnutí s
cenníkom žalobcu, vysvetlila jednotlivé položky a k nim prislúchajúce ceny. Žalovaný nemal námietky k
cenníku žalobcu; svedkyňa uviedla, cit.: „ .....bolo jedno, či mu bol predložený cenník, bol rád, že mu
niekto zobral účtovníctvo v takom stave, v akom ho mal" ( č. l. 121 spisu). Tvrdenia žalovaného o dohode
s R. Z. ohľadne odmeny za vykonanie účtovníctva mesačne 5 000,- až 6 000,- Sk neboli preukázané.
Okresný súd konštatoval, že žalobca pri účtovaní ceny za spracovanie účtovníctva vychádzal z cenníka,
s ktorým bol žalovaný oboznámený.

Z výsluchu svedkýň R. Z., R. Q. (č. l. 119, 139 spisu) mal okresný súd preukázané, že žalobca splnil svoju
povinnosť z uzavretej zmluvy a spracoval žalovanému účtovníctvo za roky 2006, 2007, 2008. Svedkyne,
R. Z. na základe plnej moci, a R. Q. z titulu pracovného pomeru, boli dve osoby, ktoré za žalobcu fyzicky
vykonávali účtovníctvo pre žalovaného. V priebehu konania bolo preukázané, že e-mailová komunikácia,
ktorá smerovala k žalovanému, bola vždy pod hlavičkou žalobcu. Tieto skutočnosti boli preukázané
výpoveďou svedkýň R. Z., R. Q., ktoré zhodne uviedli, že komunikovali so žalovaným nielen osobne,
ale aj e-mailovou formou. V tomto smere okresný súd poukázal aj na e-mailovú komunikáciu z č. l. 106
až 113 spisu, ktorá tiež preukazuje uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a s tým spojenú
komunikáciu ohľadom záväzkov žalovaného vo vzťahu k žalobcovi.



Za spracovanie účtovníctva za roky 2006, 2007, 2008 žalobca vystavil žalovanému v zmysle cenníka
celkovo päť faktúr č. 2007058, 2007075, 2008031, 2008052, 2008075. Súčasťou každej faktúry
bol rozpis fakturovaných položiek, ktoré sa vykonali, vrátane zoznamu pracovníkov v pracovnom
pomere, rekapitulácia výplatných pások, čiže všetky úkony, ktoré boli spracované v rámci jednoduchého
účtovníctva za tieto roky. Tieto skutočnosti boli preukázané výpoveďou svedkyne R. Z., ako aj listinnými
dôkazmi - faktúrami spolu s prílohami k faktúram. Vo vzťahu k faktúre č. 2007058 (č.l. 154 spisu)
okresný súd uviedol, že žalovaný uhradil túto faktúru čiastočne v sume 1958,44 Eur (59.000,-Sk) a
to 29.05.2008 v sume 298,75 Eur, 03.06.2008 v sume 331.94 Eur, 08.08.2008 v sume 564,30 Eur,
17.09.2008 v sume 365,13 Eur, 26.10.2008 v sume 165,97 Eur, 29.11.2008 v sume 232,36 Eur. Zostatok
z tejto faktúry v sume 1 359,62 Eur žalovaný neuhradil. Pri tejto faktúre žalovaný spochybnil, že bola
vystavená v skutočnom čase jej vystavenia, nakoľko obsahovala údaj o konverznom kurze, ktorý bol
známy až 08.07.2008. Svedkyňa R. Z. k tejto skutočnosti uviedla, že pri podaní žaloby bola predmetná
faktúra vytlačená zo systému žalobcu v roku 2009, preto obsahuje údaj o výške konverzného kurzu.
Následne žalobca doložil do konania originál faktúry č. 2007058, ktorá bola v jeho účtovníctve, ako
aj v účtovníctve žalovaného. Takto predložená faktúra už neobsahovala údaj o výške konverzného
kurzu. Okresný súd poukázal na § 120 ods. 4 OSP, s tým, že žalobca mal právo prekladať dôkazy,
pokiaľ súd dokazovanie nevyhlásil za skončené. Faktúra č. 2008031 (č.l. 174 spisu) nebola predmetom
žaloby. Faktúra č. 2007075 (č.l. 194 spisu) bola predmetom žaloby. Faktúra č. 2008075 (č.l. 179
spisu) bola vystavená žalobcom dňa 31.12.2008 na sumu 2267,34 Eur (68.306,-Sk), so splatnosťou
30.01.2009, za spracovanie jednoduchého účtovníctva za rok 2008 vrátane DP FO a príslušných
výkazov, spracovanie mzdovej a personálnej agendy vrátane mesačných výkazov a hlásení sociálnej a
zdravotných poistení, vedenie pohľadávok a záväzkov, vedenie knihy jázd a spotreba PHM jednotlivých
vozidiel. Súčasťou tejto faktúry bol rozpis fakturovaných položiek a jednotlivé vykonané úkony. Táto
faktúra nebola uhradená podľa tvrdenia žalobcu ani čiastočne, bola predmetom žaloby. Faktúra č.
2008052 bola vystavená žalobcom 31.08.2008 na sumu 1335,13 Eur (40.222,-Sk), so splatnosťou dňa
14.09.2008 za spracovanie miezd vrátane mzdovej agendy za obdobie január -júl. Súčasťou tejto faktúry
boli jednotlivé vykonané úkony. Táto faktúra bola uhradená žalovaným po lehote splatnosti čiastočnými
úhradami 09.07.2008 v sume 331,94 Eur, 16.7.2008 v sume 331,94 Eur, 19.11.2008 v sume 663,88 Eur,
25.09.2008 v sume 7,37 Eur. Z tejto faktúry žalobca uplatnil len úroky z omeškania.

Žalovaný namietal, že mu predmetné faktúry neboli doručené. Z dokazovania vykonaného k tejto
námietke okresný súd prijal záver, že bolo preukázané, že žalovanému museli byť doručené žalované
faktúry, žalovaný o týchto faktúrach musel vedieť. Konkrétne k faktúre č. 2007058 žalobca doložil
výdavkové a príjmové pokladničné doklady preukazujúce čiastočné platby vykonané žalovaným.
Predložené pokladničné doklady boli opatrené pečiatkou žalovaného, žalobcu, riadne podpísané s
uvedením, že ide o čiastočné úhrady na faktúru č. 2007058. Žalovaný v priebehu konania spochybnil tieto
pokladničné doklady, uviedol, že podpis v časti „prijaté" mu nepatrí. V podanom odpore proti vydanému
platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že uhradil žalobcovi za vedenie účtovníctva sumu 192,- Sk,
pričom platby boli robené na účet, ale aj v hotovosti priamo do rúk R. Z.. Potvrdenie o zaplatení žalovaný
hneď nechal R. Z., aby ich mohla dať do účtovníctva. Tieto skutočnosti potvrdila aj svedkyňa R. Z.
(č.l. 121 spisu), ktorá uviedla, že žalovaný platil v hotovosti a neskôr platil aj cez účet. Uviedla, že boli
situácie, keď prišiel žalovaný k nej domov, nakoľko nestihol prísť do kancelárie, priniesol jej peniaze,
s tým, že ona ich potom následne zaúčtovala do účtovníctva žalovaného. K predloženým príjmovým
a výdavkovým pokladničným dokladom svedkyňa uviedla, že ich vystavovala buď ona alebo R. Q.,
pečiatkou žalovaného disponovala, nakoľko mu za žalobcu viedla účtovníctvo a podpisy sú žalovaného.
Tieto skutočnosti potvrdila aj svedkyňa R. Q. na pojednávaní 22.09.2010 (č.l. 141 spisu), ktorá potvrdila,
keď žalovaný platil za účtovnícke práce do rúk R. Z. s tým, že R. Z. vždy dávala doklad o prevzatí a tieto
doklady, keď tam bol žalovaný a dával peniaze, žalovaný aj podpisoval.

Okresný súd uviedol, že žalovaný nepredložil, nenavrhol vykonanie dôkazov, ktoré by preukazovali ním
tvrdenú skutočnosť, že mal zaplatiť za účtovnícke práce za roky 2006, 2007, 2008 sumu 192.000,-Sk,
a že žalobcom predložené pokladničné doklady k faktúre č. 2007058 sú neplatné. Na základe výsluchu
svedkýň R. Z., R. Q., z listinných dôkazov- pokladničných dokladov, mal okresný súd preukázané, že
faktúra č. 2007058 bola žalovaným čiastočne uhradená a zostatok predstavoval sumu 1 359,62 Eur.
Preto vo výroku rozsudku okresný súd zaviazal žalovaného k úhrade zostatku faktúry č. 2007058 v sume
1359,62 Eur. Zároveň priznal v súvislosti s touto faktúrou aj úroky z omeškania, uplatnené v súlade s



ust. § 369 ods. 1 OBZ platného v čase omeškania žalovaného s úhradou predmetnej faktúry. Žalovaný
neuhradil faktúry č. 2007075 vo výške 2867,76 Eur a č. 2008075 vo výške 2267,34 Eur ani čiastočne,
hoci účtovnícke služby boli poskytnuté žalobcom tak, ako to vyplynulo z dokazovania, preto okresný
súd v rozsudku zaviazal žalovaného k úhrade faktúr č. 2007075, č. 2008075 v celom rozsahu. Zároveň
priznal v súvislosti s týmito faktúrami aj úroky z omeškania, uplatnené v súlade s ust. § 369 ods. 1 OBZ
platného v čase omeškania žalovaného s úhradou predmetných faktúr. Žalobca aj pri faktúre č. 2008052
doložil príjmový pokladničný doklad zo dňa 25.09.2008, preukazujúci čiastočnú úhradu 222,- Sk, v
prepočte 7,37 Eur (č.l. 193 spisu) a výpisy z účtu preukazujúce platbu žalovaného na účet žalobu dňa
19.11.2008 v sume 20.000,-Sk, v prepočte 663,88 Eur (č.l. 191 spisu), dňa 09.07.2008 v sume 10.000,-
Sk, v prepočte 331,94 Eur (č.l. 192 spisu), dňa 16.07.2008 v sume 10.000,- Sk, v prepočte 331,94 Eur (č.l.
192 spisu). Okresný súd po preskúmaní pokladničného dokladu mal za to, že bola vykonaná čiastočná
úhrada na predmetnú faktúru. Tvrdenia žalovaného ku všetkým pokladničným dokladom predloženým
žalobcom, neboli preukázané, boli vyvrátené dôkazmi ako pri faktúre č. 2007058. Čiastočné platby
žalovaného, ktoré vyplynuli z výpisov z účtu, boli realizované, avšak k týmto platbám priradila, resp.
dopísala variabilný symbol faktúry č. 2008052 R. Z. (č.l. 137 spisu) z dôvodu, že žalovaný variabilný
symbol neuviedol a ona ho priradila podľa prvej splatnej faktúry. K tejto skutočnosti bol vypočutý aj právny
zástupca žalobcu na pojednávaní 29.11.2010 (č.l. 302 spisu), ktorý uviedol, že bol priradený variabilný
symbol tejto faktúry na čiastočné úhrady, a to na pokyn žalovaného. Žalovaný toto tvrdenie namietal v
písomnom vyjadrení (č.l. 241 spisu), avšak v priebehu konania nepredložil dôkaz o tom, že nesúhlasil s
priradením týchto čiastočných úhrad k predmetnej faktúre. Okresný súd poukázal aj na to, že žalovaný v
čase, keď vykonal čiastočné úhrady na účet žalobcu, ich priradenie k tejto faktúre nerozporoval. Faktúru
č. 2008052 žalovaný uhradil v celom rozsahu čiastočnými platbami, avšak po lehote splatnosti. Okresný
súd priznal z faktúry č. 2008052 úroky z omeškania uplatnené v súlade s ust. § 369 ods. 1 OBZ platného v
čase omeškania žalovaného s úhradou predmetnej faktúry. Vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania
okresný súd svoj procesný postup odôvodnil v zmysle § 151 ods. 1, 3 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v podaní
jeho právneho zástupcu z 23.12.2010 (č.l. 345 - 363 spisu). V tomto rozsiahlom podaní žalovaný
odvolanie zdôvodnil s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) OSP. Rozsudok súdu prvého
stupňa považoval za nesprávny a s jeho závermi sa nestotožnil, pretože nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Vytkol okresnému súdu, že „sa stotožnil len so stanoviskom žalobcu a ním navrhnutých
svedkoch i keď bolo v úplnom rozpore s vyjadrením žalovaného. Nijakým spôsobom však tento rozpor
neodstránil a preto dospel k nesprávnemu záveru a žalobe žalobcu vyhovel. Vyjadrenia žalovaného
sa v rozsudku nachádzajú len v minimálnej miere. Takýto postup súdu však odporuje § 132 OSP".
Podľa názoru žalovaného okresný súd vychádzal zo skutočností, ktoré vykonaným dokazovaním neboli
preukázané buď vôbec alebo naďalej ostali minimálne sporné. Na základe vykonaného dokazovania
tak okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného
súdu o uzavretí zmluvy medzi účastníkmi koncom roka 2006 o vedení účtovníctva; tento záver označil za
nesprávny a vykonaným dokazovaním nepreukázaný. Okresný súd podľa žalovaného k otázke aktívnej
legitimácie žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku úplne opomenul rozsiahlu argumentáciu
žalovaného v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 18.10.2010 a 29.11.2010. Takýto postup žalovaný
považoval za rozporný s § 157 ods. 2 OSP. Podľa žalovaného z hľadiska skutkového je nesporné, že
žalovanému boli poskytované účtovné služby na základe ústnej zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel s pani Z.
koncom roku 2006. Sporné pritom medzi účastníkmi je, či táto zmluva bola uzavretá medzi žalovaným
a pani Z. alebo medzi žalovaným a žalobcom, za ktorého mala konať pani Z.. Podľa žalovaného nebolo
preukázané tvrdenie žalobcu, že zmluva o vedení účtovníctva bola uzavretá medzi účastníkmi. Poukázal
na okolnosti v dobe uzavretia zmluvy. Pani Z. v rozhodnej dobe nebola oprávnená konať v mene
žalobcu, nakoľko nebola jeho štatutárnym orgánom. Aj keď žalobca doložil splnomocnenie pre pani Z.,
tak nepreukázal, že sa týmto splnomocnením p. Z. pri rokovaní so žalovaným pri uzatváraní predmetnej
zmluvy preukázala. Aj v tom prípade by však musela žalovanému výslovne uviesť, že uzatvára zmluvu
v mene žalobcu (§ 32 ods. 1 OZ). Z jej výpovede však vyplynulo, že sa pri uzatváraní zmluvy predstavila
ako „Z.". Podľa žalovaného tak zmluvu uzavrel s p. Z. a nie so žalobcom. Zo zmluvy o vedení účtovníctva
so žalovaným preto nevznikli práva a povinnosti žalobcovi, ale pani Z.. Okresný súd tak mal žalobu
zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Žalovaný sa ďalej v odvolaní podrobne vyjadril
k vykonaným dôkazom a ich (nesprávnemu) vyhodnoteniu okresným súdom, najmä k výpovediam
svedkov, R. Z., R. Q., I. O., D. T., konateľa žalobcu Ing. Pavla Fabiána; spochybnil hodnovernosť i
výpovednú hodnotu týchto dôkazov. Zdôraznil, že žalobca nepreukázal vedomosť žalovaného o tom,
že pani Z. od roku 2005 už samostatne nevykonávala účtovníctvo ako fyzická osoba - podnikateľka. To



sa týkalo aj doloženého plnomocenstva žalobcu pre p. Z. na konanie v mene žalobcu. Okresný súd sa
však rozporom, či svedkyňa Z. preukázala žalovanému plnomocenstvom alebo nie, nezaoberal. Otáznou
zostal aj okamih uzavretia zmluvy. Nebola preukázaná ani vedomosť žalovaného o tom, že dohodu
uzatvára v sídle žalobcu. Žalobca vo vzťahu k svojej aktívnej legitimácii neuniesol dôkazné bremeno.
Spornou bola aj otázka doručenia faktúr, z ktorých mal vyplývať záväzok žalovaného voči žalobcovi
titulom poskytovania účtovníckych služieb. V tomto smere žalovaný poukázal na nesprávne závery
okresného súdu o doručení faktúr žalovanému, o spôsobe doručenia a na nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku k týmto otázkam; keď neodstránil rozpory vo vyjadreniach účastníkov a svedkov.
Rovnako sa podľa žalovaného okresný súd hodnoverným spôsobom nevysporiadal ani so spornosťou
konverzného kurzu na žalovaných faktúrach z r. 2007, ak konverzný kurz bol Radou EÚ určený až dňa
08.07.2008. V tomto smere žalovaný spochybnil vierohodnosť a pravosť doložených faktúr žalobcu.
Žalovaný namietol, že nie je jasné, na základe akého kritéria boli žalobcom priradené jeho bezhotovostné
platby z 09.07.2008, 16.07.2008 a 19.11.2008 k faktúre č. 2008052 splatnej 14.09.2008, ak podľa žaloby
boli v tom čase uhradené faktúry so skorším dátumom splatnosti, a to faktúra č. 2007058 s dátumom
splatnosti 10.07.2007 vo výške 1.359,62 Eur a faktúra č. 2007075 s dátumom splatnosti 30.01.2008
vo výške 2.867,76 Eur. Keďže žalovaný pri týchto platbách neuviedol žiaden variabilný symbol, tak to
svedčí podľa neho o tom, že faktúry mu doručené neboli. Pani Z. nepostupovala v súlade s ust. § 330
OBZ a platby žalovaného priraďovala svojvoľne, pričom k priraďovaniu platieb žalovaného k jednotlivým
faktúram jej výpoveď pred súdom obsahovala rozpory, ktorými sa okresný súd v napadnutom rozsudku
nezaoberal. Spornosť priraďovania platieb pripustila aj právna zástupkyňa žalobcu; podľa žalovaného
aj v tejto časti okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Rovnako sa to týka aj priraďovania hotovostných platieb k predmetným faktúram; žalovaný
tvrdil, že podpis na príjmových dokladoch je falošný, čo žalobca v konaní nevyvrátil. Žalovaný spochybnil
aj vierohodnosť knihy pohľadávok žalobcu, čomu sa okresný súd nevenoval. Žalovaný zdôraznil, že
„nemá a nikdy nemal žiadne finančné podlžnosti voči pani Z., ani voči žalobcovi". Žalobca ani pani
Z. ho neupozornili na nejaké podlžnosti, nebola mu nikdy doručená ani výzva, „čoho dôkazom je, že
žalobca tieto skutočnosti preukázať nedokáže. Žalovanému bola doručená len mimosúdna výzva zo dňa
27.04.2009 a e-mail zo dňa 18.05.2009 aj to na jeho žiadosť. Na výzvu aj na e-mail žalovaný reagoval a
záväzky v nich uvedené jednoznačne odmietol... súd s týmito skutočnosťami vysporiadal nedostatočne
a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam".

Žalovaný ďalej uviedol, že ak by aj žalobca mal aktívnu vecnú legitimáciu, tak v konaní nebola
preukázaná dohoda o cene a že žalovaný bol oboznámený s cenníkom žalobcu. Za tohto stavu by bolo
možné uvažovať o neplatnosti zmluvy o poskytovaní účtovných služieb, resp. o tom, že v zmysle zmluvy
sa mala platiť cena obvyklá, čo by sa muselo určiť dokazovaním. Okresný súd v prvostupňovom konaní
tiež porušil svoje procesné povinnosti vyplývajúce z ust. § 118 ods. 2 (odvolateľ mal zrejme na mysli
ust. § 118 ods. 2 OSP; poznámka odvolacieho súdu). Účastníci konania tak nemali možnosť reagovať
na „intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny
názor vyvrátiť, alebo naopak svojimi tvrdeniami a dôkaznými návrhmi potvrdiť". Došlo tak k prekvapivému
súdnemu rozhodnutiu, „keď žalovaný má pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne odôvodnenie
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní"; takýmto postupom bolo žalovanému odňaté jeho právo konať
pred súdom a bolo mu upreté jeho právo na spravodlivý proces. Žalobca nepredložil žiadny relevantný
dôkaz, okresný súd sa v dôvodoch rozsudku odvolával na výpovede svedkov, avšak u nich sa okresný
súd nedostatočne zaoberal ich vierohodnosťou, vzhľadom na príbuzenské, zamestnanecké, priateľské,
či iné vzťahy k žalobcovi. O nezaujatosti svedkov (Z., Q., O., T.) pritom možno mať vážne pochybnosti.
Výpovede týchto svedkov okresný súd hodnotil nekriticky. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov prvostupňového a
odvolacieho konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho právnej zástupkyne
(Mgr. Barbory Kleinovej Bučkovej, advokátky, ktorá žalobcu zastupovala do oznámenia o zániku
plnomocenstva 27.05.2016). Vo vyjadrení (č.l. 373-383 spisu) žalobca označil napadnutý rozsudok
okresného súdu za vecne aj právne správne rozhodnutie. Žalobca reagoval na jednotlivé odvolacie
dôvody žalovaného. Zdôraznil, že v prvostupňovom konaní bolo nepochybne preukázané uzavretie
zmluvy o vedení účtovníctva medzi žalovaným a žalobcom a nie medzi žalovaným a R. Z.. Žalobca
preukázal svoju aktívnu legitimáciu i to, že účtovné služby boli pre žalovaného vykonané, že žalovaný ich
bez akýchkoľvek výhrad prevzal, pričom za tieto služby nezaplatil v plnom rozsahu. Žalobca poukázal na
výpovede svedkýň R. Z. a R. Q., ktoré ako účtovníčky žalobcu vykonávali účtovníctvo pre žalovaného a



na to, že e-mailová komunikácia smerujúca žalovanému išla vždy pod hlavičkou žalobcu. Podľa žalobcu
žalovaný spochybnil dôveryhodnosť svedkov len z dôvodu, že potvrdili skutočnosti, ktoré sú v rozpore s
tvrdeniami žalovaného. Žalobca zdôraznil i to, že žalovaný platby titulom odmeny za vedenie účtovníctva
zasielal na účet žalobcu, FABIUS, s.r.o. Žalobca poukázal i na súbežne vedený súdny spor na Okresnom
súde Martin voči SENGER, s.r.o., sp. zn. 18Cb/232/2009, v ktorom Michal Čuboň ako spoločník a
konateľ žalovanej obchodnej spoločnosti vo vzťahu k návrhom žalobcu obdobného charakteru (odmena
za vedenie účtovníctva) použil rovnakú obranu (uzavretie zmluvy s R. Z.), hoci dôkazy a najmä platby
hradené na účet žalobcu (nie p. Z.), svedčia o opaku. Z dokazovania vyplynulo, že žalovanému
boli žalované faktúry doručené. Žalobca poukázal na bezvýslednú mimosúdnu výzvu z 27.04.2009
adresovanú žalovanému i e-mailovú korešpondenciu z 18.05.2009. Výpoveď svedka Tibora Šeligu
žalobca nepovažoval za nestrannú, keďže sú so žalovaným dlhoroční kamaráti, spoločníci a konatelia
spoločnosti SENGER, s.r.o., s ktorou žalobca vedie súdny spor totožného charakteru. Predmetná kniha
pohľadávok žalobcu jednoznačne preukazuje zoznam všetkých vystavených faktúr žalobcu za rok 2007
a za rok 2008; z uvedeného je zrejmé, že každá vystavená faktúra bola skutočne vystavená v deň,
ktorý sa na faktúre uvádza ako dátum vystavenia, a teda faktúra nebola vystavená spätne, ako uvádza
žalovaný. V prípade, ak by faktúra bola vystavená spätne, je zrejmé, že predmetná kniha pohľadávok by
na túto skutočnosť upozornila. Žalobca uviedol, že nerozumie, na základe akých skutočností a z akého
dôvodu spochybňuje žalovaný svoje vlastné úhrady, ktoré vykonal na účet žalobcu. Žalovaný čiastočne
vystavené faktúry uhradil, ktorú skutočnosť žalobca v súdnom konaní uznal a voči žalovanému sa
nedomáha zaplatenia celej fakturovanej sumy, ale len sumy, ktorá nie je pokrytá jednotlivými úhradami.
Jednotlivé úhrady vykonané žalovaným znižujú dlžnú sumu voči žalobcovi; nie je zrejmé, prečo žalovaný
rozporuje vlastné platby. Žalovaný uviedol, že svoj záväzok voči žalobcovi má uhradený v celom rozsahu,
na preukázanie uvedenej skutočnosti však žalovaný neprodukoval dôkazy. Vyjadrenie žalovaného o
úhrade celého záväzku voči žalobcovi zostalo len v rovine tvrdenia bez unesenia dôkazného bremena.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal žalobcovi
náhradu uplatnených trov odvolacieho konania.

Krajský súdu uvádza, že uvedené písomné vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému, na adresu
jeho právneho zástupcu (doručenka na č.l. 413 rub spisu); žalovaný na vyjadrenie žalobcu písomne
nereagoval.

K procesnému postupu v odvolacom konaní krajský súd ďalej uvádza, že po predložení veci súdom
prvého stupňa a pred rozhodnutím odvolacieho súdu, došlo uznesením Okresného súdu Žilina č.k.
1K 30/2011-98 zo dňa 22.02.2012 k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka: Bc. Michal Čuboň, nar.
XX.XX.XXXX, Jilemnického 4007/53, 036 01 Martin a do funkcie správcu (konkurznej podstaty) bola
ustanovená JUDr. Dašena Gombíková, so sídlom kancelárie Q., XXX XX R.; bol otvorený malý konkurz.
Ku zverejneniu tohto uznesenia konkurzného súdu došlo v Obchodnom vestníku č. OV 41/2012 s
dňom vydania 28. februára 2012, pod č. K002670, pričom v súvislosti s uvedenou skutočnosťou a v
zmysle ust. § 47 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZKR"), došlo k prerušeniu (odvolacieho) konania. Správca nenavrhol pokračovať v konaní
(č.l. 399 spisu) a žalobca uviedol, že na žalobe trvá (č.l. 402 spisu). Konanie tak bolo zo zákona
prerušené až do 25.11.2014, t.j. do právoplatnosti uznesenia (konkurzného) Okresného súdu Žilina
č.k. 1K 30/2011-179 zo dňa 31.10.2014 o zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku.
K opätovnému predloženiu veci na rozhodnutie v odvolacom konaní došlo predkladacou správou
Okresného súdu Martin č.k. 15Cb/213/2009-420 zo dňa 06.10.2015 (č.l. 420 spisu).

Krajský súd z publikovaného zverejnenia návrhu konečného výťažku zo všeobecnej podstaty, sp. zn.
1K/30/2011, v Obchodnom vestníku OV 2013/103 z 30.05.2013 zistil, že v zozname nezabezpečených
veriteľov, ktorí mali byť uspokojení v konkurze vedenom na majetok žalovaného, sa nenachádzal
žalobca. Na výzvu krajského súdu v tomto smere právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že nemá
vedomosť, že by došlo k uspokojeniu žalovaných pohľadávok žalobcu, ktorý na žalobe trvá v celom
rozsahu.

Krajský súd v Žiline vzhľadom na možnosť pokračovať v danom odvolacom konaní, ako súd odvolací
(§ 10 ods. 1 OSP), prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1, 3 OSP, postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení
s § 211 ods. 2 OSP verejným vyhlásením rozsudku napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako



vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP, pričom za aplikácie § 222 ods. 3 OSP
v spojení s § 164 OSP opravil zrejmú chybu v písaní.

Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania
žalovaného, s jeho doručením Okresnému súdu Martin dňa 27.12.2010 (č.l. 345 spisu), po 01.01.2012
a po ukončení prerušeného konania od 25.11.2014 a predložení veci na rozhodnutie okresným súdom,
bolo v odvolacom konaní postupované podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení zák. č. 388/2011
Z.z., v zmysle ust. § 372u ktorého, na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné
od 01. januára 2012 a následne v znení zák. č. 438/2015 Z.z., s účinnosťou od 23.12.2015, v zmysle
ust. § 372y ods. 1 ktorého, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, na konania začaté predo dňom účinnosti
tohto zákona sa použijú predpisy účinné odo dňa účinnosti tohto zákona.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 205 ods. 3 OSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Krajský súd uvádza, že pri preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu sa mohol obmedziť len
na dôvody a ten rozsah odvolacích dôvodov, ktoré žalovaný uplatnil v rámci odvolacej lehoty a súčasne,
ktoré mali väzbu na skutkový stav zistený súdom prvého stupňa, ktorým bol v odvolacom konaní viazaný
(§ 213 ods. 1 OSP).

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná zákonná právna
úprava. Po prejednaní veci krajský súd konštatoval, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov
účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec
i právne posúdil. Vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého meritórneho výroku a stotožnenie sa s
dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd primárne podľa §
219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k relevantným
odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd uvádza, že po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho
spisu, s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na to, aby
sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou
aplikovaných právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu,
ktoré vytvárajú relevantné východiská pre vyhovenie žalobe. Základom pre napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa bol záver o preukázaní aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatňovanej pohľadávke
s príslušenstvom, a to z dôvodu vzniku a existencie pohľadávky titulom plnenia poskytnutého žalobcom
pre žalovaného na základe zmluvy o vedení účtovníctva uzavretej koncom roka 2006. Právne posúdenie
zmluvy jej podradením pod ust. § 269 ods. 2 OBZ, ako zmluvy nepomenovanej, žalovaný v odvolaní
nenamietal. Nosným dôvodom jeho odvolania bola námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu v konaní s tým, že zmluvu uzavrel s R. Z. ako živnostníčkou, a nie so žalobcom, pre ktorého R.
Z. pracovala. Vecná legitimácia (či už aktívna na strane žalobcu alebo pasívna na strane žalovaného)
stanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú
ju predpisy hmotného práva. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol nositeľom
práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. V danom prípade žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno na



preukázanie existencie aktívnej legitimácie v konaní. Dôkazným bremenom sa pritom rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva
pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, keď teda výsledky hodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý
z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka,
ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Žalovaný vo vzťahu k záveru okresného súdu o preukázaní aktívnej legitimácie žalobcu v danom konaní
vzniesol v podanom odvolaní niekoľko námietok, a to tak v rovine procesného postupu v prvostupňovom
konaní, ako aj v rovine vecno-právnej.

K odvolacím dôvodom v procesnej rovine išlo primárne o námietku, že postupom okresného súdu
došlo k odňatiu práva žalovanému na konanie pred súdom a k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces. K uvedenému malo dôjsť následkom porušenia kogentného ustanovenia § 118 ods. 2
OSP, podľa ktorého po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Krajský súd sa
oboznámil s celým priebehom prvostupňového konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozsudku a nezistil v procesnom postupe okresného súdu takú vadu, ktorá by mala za následok
vecne nesprávne rozhodnutie (§ 212 ods. 3 OSP). Okresný súd vykonal vo veci pojednávania dňa
18.03.2010, 26.04.2010, 22.09.2010, 10.11.2010, 29.11.2010, pričom na pojednávaní dňa 06.12.2010
došlo už len k verejnému vyhláseniu rozsudku. Relevantné bolo, že všetky pojednávania (okrem termínu
06.12.2010) boli vykonané v prítomnosti oboch sporových strán a pokiaľ aj neboli prítomní priamo
žalobca a žalovaný, tak boli prítomní ich splnomocnení advokáti (č.l. 58, 118c, 134, 250, 303 spisu). Na
pojednávaní 29.11.2010 samosudkyňa oboznámila prítomných (právna zástupkyňa žalobcu, žalovaný,
právny zástupca žalovaného) s vykonaným dokazovaním. Účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4
OSP, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie, pretože (v sporových veciach) na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a OSP. Pri každom odročení pojednávania okresný súd uviedol
dôvody tohto postupu, t.j. vysvetlil, ktoré z navrhnutých dôkazov mieni (na nasledujúcom odročenom
pojednávaní) vykonať. Uvedený postup korešpondoval tak s ust. § 119 ods. 1 OSP ako aj čiastočne
s § 118 ods. 2 OSP. K ust. § 118 ods. 2 OSP je vzhľadom na námietky žalovaného potrebné i vo
všeobecnosti uviesť, že ide o zákonné ustanovenie, ktorého účelom je zabezpečenie predvídateľnosti
postupu a rozhodnutia súdu. Aj keď v nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 OSP treba v zásade vidieť
procesnú nesprávnosť, tak so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmanej veci (II. ÚS 261/06) tento
postup v konečnom dôsledku neviedol k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením,
keď nedošlo k nepredvídateľnému postupu a rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Ani prípadné porušenie
tohto zákonného ustanovenia samé o sebe nespôsobuje odňatie možnosti účastníkovi (žalovanému)
konať pred súdom. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá
to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ust. § 118 ods. 2 OSP žiadnym spôsobom
nediskvalifikuje účastníka, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, na záver zhrnúť svoje návrhy a pod., čo v prejednávanej veci
nepochybne vyplýva aj z obsahu zápisníc o vykonaných pojednávaniach pred súdom prvého stupňa.

Na dotknutých pojednávaniach, tak ako ich priebeh vyplýva zo zápisníc o pojednávaní, súd prvého
stupňa vykonával dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali (priamo
alebo prostredníctvom svojich splnomocnených advokátov) právo vyjadrovať, klásť svedkom otázky,
rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonanie ďalších dôkazov a na pojednávaní 29.11.2010
vyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy, dal účastníkom priestor na záverečné reči. Z priebehu
prvostupňového konania tiež vyplýva, že okresný súd sa zaoberal všetkými dôkazmi navrhnutými
oboma sporovými stranami a žalovaný, rovnako ako aj žalobca, mal vytvorený dostatočný priestor pre
produkovanie, realizáciu svojej obrany proti žalobou uplatneným nárokom žalobcu. Striktné nedodržanie



postupu podľa § 118 ods. 2 OSP zo strany prvostupňového súdu tak možno v danom prípade hodnotiť
len ako tzv. inú vadu konania, ktorá však sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia ani procesnú
vadu odňatia možnosti konať pred súdom, či porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces. K
uvedenému odvolací súd podporne a primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. mája 2013, sp.zn. 4 Cdo 167/2012, podľa ktorého: „Striktné nedodržanie postupu podľa
§ 118 ods. 2 OSP zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu
konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP odôvodniť. Existencia tejto vady
sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f) OSP".

Pre úplnosť k tejto námietke žalovaného odvolací súd dodáva, že pod odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania
znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi
jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť
situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ak
účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, aby bola dodržaná zákonom
ustanovená lehota na prípravu pojednávania. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
4 Cdo 96/2010, zo dňa 20. mája 2010). O taký prípad však v danom prípade nešlo, a to ani pokiaľ
išlo o námietku/odvolací dôvod žalovaného, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu
neobsahovalo dostatočné dôvody v zmysle § 157 ods. 2 OSP.

Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v rovine jeho
nepreskúmateľnosti, odvolací súd opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu nezistil. Podľa § 157
ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
nesporne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý pre rozhodnutie nie je nosný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Len ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Toria c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č.
303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B). Rovnako sa
i Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie
aj v Náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené. V skutkovej i právnej rovine sa zaoberal
nosnou argumentáciou oboch účastníkov v prvostupňovom konaní a túto argumentáciu vyhodnotil i
pokiaľ išlo o obranu žalovaného. Pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom
stave vo veci - založenia existencie, obsahu záväzkového právneho vzťahu účastníkov. Ako vyplýva z
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).

K uvedenému sa poukazuje i na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu
konania a len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá vadu odňatia
možnosti účastníkovi konať pred súdom. (K tomu pozri Stanoviská a rozhodnutia vo veciach
občianskoprávnych, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 1/2016,



Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 3. decembra 2015). V danom prípade však
napadnutý rozsudok okresného súdu i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia,
za dostatočného rešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného v rovine nedostatočného vyhodnotenia vykonaného dokazovania,
odvolací súd poukazuje, že nezistil taký postup zo strany okresného súdu, ktorý by znamenal odňatie
možnosti žalobcovi konať pred súdom, alebo ktorý vo svojom výsledku by znamenal nesprávne
rozhodnutie vo veci, a to ani pokiaľ išlo o dokazovanie a jeho hodnotenie za aplikácie ust. § 132 OSP.
V zmysle ust. § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne, prípadne nedostatočné vyhodnotenie dôkazov
však nie je vadou konania, ktorá by znamenala odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom. Pokiaľ by
aj súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo by to zakladať iba vecnú nesprávnosť
jeho rozhodnutia v skutkovej rovine, avšak v danom prípade k takémuto nesprávnemu - nedostatočnému
vyhodnoteniu vykonaného dokazovania na strane okresného súdu nedošlo. V tomto smere tiež odvolací
súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybňoval vierohodnosť svedkov Z., Q., O. a T., tak odvolací súd
zvýrazňuje, že všetci vypočutí svedkovia (vrátane svedka Šeligu), boli riadne procesne poučení podľa
§ 126 OSP, t.j. že musia hovoriť pravdu a nič nezamlčovať, vrátane trestných následkov krivej
výpovede. Vyplýva to z protokolácie podľa zápisníc o pojednávaní na č.l. 119, 138, 143, 251, 253
spisu. Okresný súd si na začiatku výsluchu pritom u každého zo svedkov ujasnil i vzťah svedka k
sporovým stranám, čo sa premietlo aj do konštatovania skutkových zistení a zhodnocovania týchto
dôkazov v odôvodnení napadnutého rozsudku. Preto len poukaz žalovaného na určité osobné alebo
pracovné väzby namietaných svedkov nemohol vyvrátiť vierohodnosť ich výpovedí za situácie splnenej
poučovacej povinnosti prvostupňového súdu podľa § 126 OSP a zhodnotenia týchto dôkazov v zmysle
§ 132 OSP, keď svedecké výpovede jednotlivo i v súhrne korešpondovali i ostatným vykonaným
dôkazom. Vo všeobecnosti odvolací súd zastáva názor, že pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali
jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a
k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a
podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. (K tomu porovnaj obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 27. októbra 2010, sp.zn. 30 Cdo 3577/2008).

V danom prípade po preskúmaní konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku i rozsudku
samotného, odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa pri hodnotení vypočutých svedkov podľa
vyššie uvedených kritérií nepostupoval. K námietkam žalovaného je tiež potrebné uviesť, že žalovaný



v priebehu konania nepredložil ani nenavrhol vykonať v zásade žiaden dôkaz spôsobilý spochybniť
vierohodnosť výpovedí osôb, práve ktoré mali vedomosť o záväzkovom vzťahu účastníkov založenom
predmetnou zmluvou o vedení účtovníctva z konca roku 2006. V tomto smere odvolací súd poukazuje
na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015 sp.zn. III. ÚS 276/2014-29, ktorého
závery sú aplikovateľné i v danom prípade, a podľa ktorého spochybňovanie objektívnosti výpovedí
svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského
vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované
skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď
účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné
bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti"
svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania. Je to práve výpoveď svedkov i v kontexte
doložených listinných dôkazov, ktorá v prípade ústnej formy uzavretia zmluvy účastníkov, bola relevantná
pre možnosť tak skutkového ako i právneho posúdenia veci.

Pokiaľ išlo o námietku, že okresný súd sa vôbec nezaoberal písomnými vyjadreniami žalovaného z
18.10.2010 a 29.11.2010, tak odvolací súd poukazuje na to, že k vyjadreniu žalovaného z 18.10.2010
(233-242 spisu) sa písomne vyjadril žalobca v podaní z 18.11.2010, a to v zmysle uznesenia Okresného
súdu Martin o odročení pojednávania z 10.11.2010 a jeho dôvodov (č.l. 255 spisu). Tieto vyjadrenia
teda boli predmetom zhodnocovania okresného súdu v danej veci. To, že sa okresný súd písomnými
vyjadreniami účastníkov zaoberal, vyplýva aj z protokolácie o priebehu pojednávania zo dňa 29.11.2010
(č.l. 303 a nasl. spisu). Okresný súd na tomto pojednávaní dal priestor žalovanému, aby aj ústne sa
vyjadril tak k podaniu žalobcu z 18.11.2010 (reakcia na písomné vyjadrenie žalovaného z 18.10.2010)
ako aj k ďalšiemu vlastnému písomnému vyjadreniu z 29.11.2010, ktoré predložil priamo (až) na tomto
pojednávaní. Žalovaný výslovne uviedol: „že nejde o žiadne nové skutočnosti, ani žiadne nové návrhy
na doplnenie dokazovania. Ide len o zhrnutie dokazovania, ako aj reakciu na posledné vyjadrenie PZ
žalobcu..." Z týchto písomných vyjadrení žalovaného vyplýva, že v zásade obsahujú totožné námietky
ako žalovaný vyjadril i vo svojom odvolaní. Je potrebné uviesť, že okresný súd sa v napadnutom
rozsudku dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným (sporným) otázkam nastoleným účastníkmi
konania a dal na ne dostatočnú odpoveď tak z hľadiska skutkových zistení a záverov ako aj právneho
posúdenia veci. To, že sa žalovaný s týmito závermi okresného súdu, vedúcimi k vyhoveniu žaloby,
nestotožnil, neznamená vecnú nesprávnosť rozhodnutia a jeho dôvodov. Podľa uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v
súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa návrh na zamietnutie žaloby
na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to,
aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony
každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Napokon podľa
R 39/1993 podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, ak
sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník
následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý
mu bol riadne dourčený, odvolanie.

K námietke žalovaného, že podpis na doložených príjmových pokladničných dokladoch mu nepatrí a
je sfalšovaný, okresný súd zaujal podrobné zdôvodnenie svojich záverov v odôvodnení napadnutého
rozsudku (str. 8 rozsudku) a odvolací súd na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP). Len dodáva, že aj keby
tieto doklady vystavené neboli, o samotných čiastkových hotovostných (i bezhotovostných) platbách
žalovaného za vykonané účtovnícke práce svedčili i ďalšie dôkazy, napr. výpovede svedkýň Z., Q.,
svedka O., doklady z účtovníctva žalobcu, tak ako ich uviedol a zhodnotil okresný súd v napadnutom
rozsudku. Je pravdou, že v zmysle ustálenej judikatúry, u súkromných listín (napr. príjmové doklady
vystavené žalobcom, č.l. 14-22 spisu) je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná
listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ
popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi,
ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (K tomu porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010, sp.zn. 4 Cdo 13/2009). V danom
prípade príjmové pokladničné doklady spochybňoval žalovaný. Podpis na dokladoch v kolónke „prijaté
od koho" sa nachádzal vždy spolu s pečiatkou žalovaného, pričom svedkovia popísali a zdôvodnili
spôsob vystavenia, vytvorenia týchto príjmových dokladov a v tomto smere žalobca dostatočne uniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu k týmto listinným dôkazom, ktoré korešpondovali aj s ďalším vykonaným
dokazovaním, ako vyhodnotil okresný súd. Potom okresný súd správne poukázal na to, že toto žalobcom



unesené dôkazné bremeno v rovine pravosti a vierohodnosti predmetných súkromných listín žalovaný
nevyvrátil len tvrdením, že podpis na príjmových dokladoch nie je jeho podpisom a bol sfalšovaný; k tomu
žalovaný neoznačil a nenavrhol vykonať dokazovanie (napr. posudkom grafológa), z prvostupňového
konania nevyplynulo ani tvrdenie, že by žalovaný vyvolal trestné konanie vo vzťahu k tvrdenému
falšovaniu jeho podpisov. Uvedená obrana žalovaného tak zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení,
a teda bez relevantného vplyvu na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Okresný súd sa dostatočne vyjadril v napadnutom rozsudku aj k ďalším námietkam žalovaného,
pokiaľ išlo o preukázanie, že žalované faktúry sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného, ďalej
vo vzťahu k priraďovaniu čiastkových platieb žalovaného na úhradu pohľadávok žalobcu z titulu
odmeny za vykonané účtovnícke práce, k doloženiu kópií faktúr i s uvedeným konverzným kurzom
SKK na euro. Za okolností kreovania zmluvy o vedení účtovníctva medzi účastníkmi, ako vyšli
najavo podľa výsledkov vykonaného dokazovania, samotná okolnosť, že okresný súd nezistil, resp.
neurčil konkrétny dátum uzavretia/vzniku zmluvy, len približnú dobu - záver roka 2006, sama o sebe
nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nie je relevantná ani z hľadiska právneho posúdenia
vzniku predmetného záväzkového právneho vzťahu účastníkov. Ustanovenie § 269 ods. 2 OBZ, z
ktorého pri právnom posúdení okresný súd vychádzal, pre platnosť inominátnej zmluvy vyžaduje len
dostatočné určenie predmetu záväzkov zmluvných strán. To, že zmluva bola medzi účastníkmi uzavretá
a čo bolo jej obsahom, podrobne podľa výsledkov vykonaného dokazovania zdôvodnil okresný súd
v napadnutom rozsudku a vysporiadal sa i so všetkými relevantnými námietkami žalovaného, ktoré
boli v tomto smere uvádzané aj v odvolaní. Okresný súd bol pri tomto zdôvodnení prvostupňového
rozhodnutia vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku, koherentný, t.j.
jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty vo vzťahu ku vykonanému dokazovaniu, jeho
zhodnoteniu, vyvodeným skutkovým zisteniam, záverom a právnemu posúdeniu veci, podporili záver o
dôvodnosti žalobou uplatnených nárokoch žalobcu v celom rozsahu. Právne závery súdu prvého stupňa
pritom korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Odvolací súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že
o odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu účastníka
konania, ale postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Konajúci súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
súdu akceptovať jeho návrhy procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať
limity zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého
rozsudku okresného súdu splnené bolo.

V konečnom dôsledku teda rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej v danom prípade bolo
výsledkom (ne)unesenia dôkazného bremena účastníkov v konaní. Pritom bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť,
teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na
strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a
predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo nemusí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce sú záležitosti žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého
účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho)
majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Ak teda žalobca v prvostupňovom konaní
dostatočne uniesol svoje dôkazné bremeno, keď preukázal existenciu svojich žalovaných pohľadávok
s príslušenstvom voči žalovanému, v žalovanom rozsahu, ktoré doteraz žalovaný nezaplatil, tak bolo
dôkazným bremenom žalovaného preukázať svoju obranu o tom, že žalobcovi (ani R. Z.) nič nedlhuje,
resp. že „nemá a nikdy ani nemal žiadne finančné podlžnosti voči pani Z., ani voči žalobcovi". Keďže
toto dôkazné bremeno v prvostupňovom konaní neuniesol, tak aj z tohto dôvodu bolo dôvodné žalobe
vyhovieť.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj vyššie
uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie, vrátane závislého



výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý výrok osobitne odvolaním ani nepadnutý nebol, cez
úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP.

Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v Občianskom súdnom konaní,
si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného
dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s právom na úspech v konaní.

Pre úplnosť krajský súd vo vzťahu k už ukončenému konkurznému konaniu voči žalovanému, resp. na
jeho majetok (tzv. malý konkurz), uvádza, že k momentu rozhodovania o odvolaní žalovaného nebolo
zistené, že by žalobcove nároky uplatnené v tomto sporovom konaní boli čo i len čiastočne uspokojené
v rámci predmetného konkurzu. Pritom právna úprava v ZKR nerieši expressis verbis otázku existencie
(zániku) tých pohľadávok, ktoré veritelia voči konkurznej podstate vôbec neuplatnia. Výsledkom
konkurzného konania na majetok žalovaného ako dlžníka - fyzickej osoby, bolo speňaženie jeho majetku,
pričom neuspokojené pohľadávky nezanikajú a v zásade môžu trvať až do smrti fyzickej osoby. Preto
dočasné vedenie konkurzného konania vo vzťahu k žalovanému v priebehu tohto občianskeho súdneho
konania nemalo žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a na toto
rozhodnutie odvolacieho súdu o jeho potvrdení (§ 219 ods. 1, 2 OSP). Rovnaký záver dopadá aj na
situáciu prebiehajúceho konania o oddlžení žalovaného ako dlžníka, ktoré oddlženie bolo povolené voči
Mgr. Michalovi Čuboňovi uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn. 5NcKR/2/2015 zo dňa 09.11.2015,
zverejneného v Obchodnom vestníku pod č. OV 2015/219 z 13.11.2015. Z právnej úpravy o oddlžení v
ust. § 166 a nasl. ZKR vyplýva, že dlžník-fyzická osoba má právo sa po zrušení konkurzu za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať na súde zbavenia svojich dlhov. Podľa ust. § 168 ods. 1
ZKR, právoplatnosťou uznesenia o povolení oddlženia sa začína trojročné skúšobné obdobie, počas
ktorého je dlžník povinný vždy na konci skúšobného roka poskytnúť správcovi peňažné prostriedky
v sume určenej súdom, najviac však 70% svojho celkového čistého príjmu za uplynulý skúšobný
rok, ktoré správca po odpočítaní odmeny pomerne rozdelí podľa konečného rozvrhu výťažku medzi
veriteľov dlžníka. Podľa ust. § 168 ods. 2 ZKR, dlžník je povinný počas skúšobného obdobia vynaložiť
primerané úsilie na získanie zamestnania ako zdroja príjmu alebo začať podnikať s týmto cieľom a
poskytovať správcovi všetky správcom požadované informácie, najmä informácie o príjme a výdavkoch a
o zmene bydliska, zamestnania alebo miesta podnikania. Podľa § 169 ods. 1 veta prvá ZKR, pohľadávky
veriteľov dlžníka, ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené, sa počas skúšobného obdobia môžu
uspokojovať z majetku dlžníka iba spôsobom a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa ust. §
171 ods. 2 veta prvá ZKR, po uplynutí skúšobného obdobia súd aj bez návrhu uznesením rozhodne
o oddlžení dlžníka. Rozhodujúcim právnym dôsledkom oddlženia je nevymáhateľnosť pohľadávok,
ktoré neboli uspokojené počas konkurzného konania a ani počas skúšobného obdobia. Neuspokojené
pohľadávky nezanikajú, ale veriteľ ich nemôže proti vôli dlžníka vymáhať. Z ust. § 171 ods. 2 ZKR
vyplýva, že pohľadávky, ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené a ktoré neboli uspokojené ani
počas skúšobného obdobia, sa zverejnením uznesenia o oddlžení v Obchodnom vestníku stávajú voči
dlžníkovi nevymáhateľné. Avšak v danom prípade išlo o pohľadávky žalobcu, u ktorých nebolo zistené
ich uplatnenie/prihlásenie v (malom) konkurze na majetok žalovaného. V tomto smere odvolací súd
podporne poukazuje na interpretáciu právnej úpravy o oddlžení podľa právneho názoru publikovaného
v odbornej literatúre, podľa ktorého: „Je nesporné, že počas skúšobného obdobia je možné uspokojovať
len pohľadávky, ktoré sú uvedené v konečnom rozvrhu výťažku. Z týchto dôvodov oddlženie nemá
právne účinky na pohľadávky tých veriteľov, ktoré neboli uplatnené v konkurze." ... "Pohľadávky, ktoré
si veritelia v konkurze neuplatnili, nemohli byť ani uspokojované počas oddlženia, si môžu veritelia po
zrušení konkurzu bez akýchkoľvek obmedzení vymáhať voči dlžníkovi v celej ich výške až do smrti
dlžníka a po jeho smrti aj voči dedičom za ustanovených podmienok." (Konkurzné právo na Slovensku a
v Európskej únii/Milan Ďurica - 3. Vydanie - Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2012. 1024 s., 663- 664 s.)

Krajský súd napokon považuje za potrebné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého záverov odvolací súd, ktorý sa
stotožnil so závermi prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Za aplikácie ust. § 222 ods. 3 OSP vo väzbe na § 164 OSP bola korigovaná zrejmá pisárska chyba
a nesprávnosť vo výrokovej časti a v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku (na str. 9, tretí



odsek), čo súviselo so zjavne chybne uvedeným dátumom 30.11.20008, namiesto správneho dátumu
30.11.2008.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, a to v zmysle § 224 ods. 4 OSP, podľa
ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté
o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa.

Toto rozhodnutie odvolací súd prijal hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.